Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. október 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6S/18/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200162
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Tobiašová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8020200162.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a členiek

senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Marianny Hirkovej v právnej veci žalobcu DANEX PLUS,
s.r.o., so sídlom Soľ 109, IČO: 45 521 441, právne zastúpeného JUDr. Vitalijom Frankom advokátom so
sídlom Prešov, Slovenská 69, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Banská Bystrica, Lazovná 63, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného
zo dňa 13.12.2019 číslo: 102878195/2019 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa
08.08.2019 číslo: 101907198/2019 , na základe správnej žaloby takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

Preskúmavanýmrozhodnutímžalovanýpodľa§74ods.4zákonač.563/2009Z.z.osprávedaní(daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový
poriadok“) rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 08.08.2019 číslo: 101907198/2019 (rozhodnutie

správcu dane), ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane v sume 6 640,00 eur
na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2015 daňovému subjektu DANEX PLUS, s.r.o.,
Soľ 109 (ďalej len daňový subjekt, kontrolovaný daňový subjekt, žalobca), potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na odvolacie námietky, ktoré sú identické ako v žalobných
dôvodoch. Žalovaný ako odvolací orgán v zmysle § 74 ods. 2 Daňového poriadku preskúmal napadnuté

rozhodnutie a zo spisového materiálu zistil tento skutkový stav: Správca dane vykonal u platiteľa dane z
pridanej hodnoty daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december
2015. Daňová kontrola sa začala dňa 08.12.2016 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 104430080/2016
zo dňa 08.12.2016). Daňovú kontrolu správca dane zameral na zistenie a preverenie skutočností
rozhodujúcich pre správne zistenie dane z pridanej hodnoty a na zistenie oprávnenosti nároku na
odpočítanie dane okrem iných aj z faktúry č. faktúry č. FV150061 zo dňa 29.05.2015 za stavebné práce
v celkovej sume 39 840,00 eur, základ dane 33 200,00 eur, daň z pridanej hodnoty 6 640,00 eur od

dodávateľa EFS group Slovakia s. r. o., Pekná cesta 15, 831 52 Bratislava, IČO 43 944 779, IČ DPH A.;
z faktúry č. 04/2015 zo dňa 29.05.2015 za vykonané práce v celkovej sume 8 190,00 eur, základ dane
6 825,00 eur, daň z pridanej hodnoty 1 365,00 eur od dodávateľa Daniel Nutár - DANEX, Soľ 290, 094
35 Soľ, IČO 40 557 065, IČ DPH A..Správca dane výzvou č. 101614591/2017 zo dňa 21.07.2017 vyzval kontrolovaný daňový subjekt, aby
predložil okrem iného aj dôkazy preukazujúce skutočné dodanie stavebných prác dodávateľmi EFS

group Slovakia, s.r.o. a B. C. – DANEX.
Dňa 22.08.2017 daňový subjekt doručil správcovi dane doklady týkajúce sa dodávateľov prác, ale medzi
dokladmi sa nenachádzali žiadne, ktoré by sa týkali dodávateľských spoločností EFS group Slovakia,
s.r.o. a B. C. – DANEX. Správca dane o tom spísal úradný záznam zo dňa 22.08.2017.
Správca dane oznámením č. 102080111/2017 zo dňa 02.10.2017 oboznámil daňový subjekt so

skutočnosťami zistenými pri výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia
január až december 2015. Daňový subjekt podal dňa 18.10.2017 vyjadrenie k oznámeniu správcu dane
č. 102080111/2017 zo dňa 02.10.2017. Následne správca dane vyhotovil o výsledku daňovej kontroly
protokol č. 102283295/2017 zo dňa 02.11.2017 za zdaňovacie obdobia január, február, marec, apríl,
máj, jún, august, október a december 2015, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným
v protokole č. 102321004/2017 zo dňa 02.11.2017 zaslal daňovému subjektu. Vo výzve stanovil lehotu

na vyjadrenie do 15 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Protokol spolu s výzvou bol daňovému
subjektu doručený dňa 27.11.2017. Dňa 14.12.2017 splnomocnený zástupca JUDr. Vitalij Franko podal
za daňový subjekt vyjadrenie k protokolu.
Správca dane výzvou č. 102625299/2017 zo dňa 20.12.2017 vyzval daňový subjekt, aby sa v lehote
do 15 dní odo dňa prevzatia výzvy vyjadril, či splnomocnenie pre JUDr. Vitalija Franka sa vzťahuje

aj na vyrubovacie konanie, prípadne ďalšie nasledujúce konania, alebo nie. Správca dane vo výzve
uviedol, že v prípade, ak v stanovenej lehote nepredloží daňový subjekt vyjadrenie, bude správca dane
považovať splnomocnenie JUDr. Vitalija Franka za platné iba na rozsah vykonanej kontroly a podanie zo
dňa 12.12.2017- vyjadrenie k protokolu, za podanie vykonané nepríslušnou osobou, t. j. za nepodané.
Daňový subjekt na danú výzvu nereagoval, preto správca dane vydal rozhodnutie č. 100284388/2018 zo

dňa 05.02.2018, ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty
rozdiel dane v sume 8 005,00 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2015. Proti
rozhodnutiu daňový subjekt podal odvolanie.
Žalovaný rozhodnutím č. 101629738/2018 zo dňa 21.08.2018 zrušil rozhodnutie Daňového úradu
Prešov č. 100284388/2018 zo dňa 05.02.2018 a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vydané

rozhodnutie odvolacieho orgánu nadobudlo právoplatnosť dňa 12.09.2018. V rozhodnutí odvolací orgán
konštatoval, že správca dane vydal rozhodnutie bez náležitého zistenia skutkového stavu, v rozpore
s ustanovením § 63 ods. 2 Daňového poriadku. Tiež správca dane vydal rozhodnutie v rozpore s
ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku, pretože v odôvodnení rozhodnutia neuviedol skutočnosti,
ktoré boli podkladom rozhodnutia, a vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu.

Správca dane žiadosťou č. 101953564/2018 zo dňa 03.10.2018 požiadal v zmysle § 65 ods. 2 Daňového
poriadku žalovaného o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia v rámci vyrubovacieho konania.
Žalovaný listom č. 101994053/2018 zo dňa 08.10.2018 lehotu na vydanie rozhodnutia predĺžil o 210 dní.

Správca dane predvolaním č. 10048991/2019 zo dňa 21.02.2019 predvolal D. E. E. (EFS group Slovakia

s. r. o.) vo veci vypočutia ako svedka. Upovedomením č. 100492523/2019 zo dňa 21.02.2019 bol o tom
upovedomený aj splnomocnený zástupca kontrolovaného daňového subjektu JUDr. Vitalij Franko.

Dňa 25.03.2019 sa k správcovi dane bez ospravedlnenia nedostavil D. E. E., a ani splnomocnený
zástupca kontrolovaného daňového subjektu. Správca dane o tom spísal úradný záznam č.

100735429/2019 zo dňa 26.03.2019.
Dňa 12.04.2019 správca dane nahliadol do spisu z daňovej kontroly u daňového subjektu Sicarius plus
s.r.o., Južná trieda 20, 040 01 Košice, IČO 47 451 246 (právny nástupca EFS group Slovakia s. r. o.).
Správca dane o tom spísal úradný záznam č. 100874858/2019 zo dňa 12.04.2019.

Zo získaných informácií a podkladov z administratívneho spisu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty
u daňového subjektu EFS group Slovakia s. r. o. (od 19.08.2016 právny nástupca Sicarius plus s.r.o.)
za zdaňovacie obdobia január, február, marec, máj až december 2015 bolo zistené, že daňová kontrola
bola začatá dňa 20.06.2016 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 103177128/2016 zo dňa
19.05.2016.

Dňa 29.06.2016 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní s F. E. E., konateľom spoločnosti EFS
group Slovakia s. r. o., vo veci predloženia dokladov. Správcom dane bola zaslaná výzva na predloženie
dôkazov č. 103515326/2016 zo dňa 15.07.2016, na ktorú daňový subjekt nereagoval, nepredložil
dôkazy. Dňa 19.08.2016 došlo k zániku spoločnosti v dôsledku zlúčenia a jej právnym nástupcom sastala spoločnosť Sicarius plus s.r.o. Správcom dane bola zaslaná výzva na predloženie dôkazov č.
103938072/2016 zo dňa 19.09.2016 právnemu nástupcovi, ktorú si neprevzal. Spoločnosť si uplatnila
odpočítanie dane z faktúry č. 201536 zo dňa 31.05.2015 v celkovej sume 38 640,00 eur za stavebné

práce na 5Bj v obci Klokočov od dodávateľa BRUTON Ltd. G. XXXX, B. H., IČO 46 058 753, 1Č DPH A.,
ktorú následne prefakturovala faktúrou č. FV1500061 zo dňa 04.06.2015 v celkovej sume 39 840.00 eur
spoločnosti DANEX PLUS, s.r.o. Soľ. Dožiadaním č. 103531877/2016 zo dňa 18.07.2016 v súvislosti
s preverením reálneho uskutočnenia zdaniteľných obchodov aj k tejto faktúre bola správcovi dane
doručená odpoveď Daňového úradu Žilina, v ktorej sa uvádza, že na sídle spoločnosti nebolo označenie

preverovanej spoločnosti, nebola uvedená ani na zozname firiem pre doručovanie písomností. Bol
kontaktovaný vlastník nehnuteľnosti spoločnosť KONEČNÝ Stavby s.r.o., ktorý uviedol, že spoločnosti
BRUTON Ltd. neudelil súhlas s udelením sídla spoločnosti, spoločnosť je nekontaktná. Správcom dane
nebolo priznané právo na odpočítanie dane z uvedenej faktúry z dôvodu, že nebolo preukázané, že
deklarované plnenie bolo reálne dodané osobou uvedenou na faktúre.

Na základe preverených skutočností a vyjadrenia B. C. uvedeného v zápisnici o ústnom pojednávaní Č.
100776098/2019 zo dňa 15.04.2019 správca dane priznal právo na odpočítanie dane podľa § 49 a § 51
zákona č. 222/2004 Z. z o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov za vykonané práce od
dodávateľa Daniel Nutár - DANEX, 094 35 Soľ 290 z faktúry č. 04/2015 zo dňa 29.05.2015.

Správca dane oboznámil kontrolovaný daňový subjekt so zisteniami a závermi správcu dane s
pochybnosťami o správnosti a pravdivosti tvrdení daňového subjektu v predložených dokladoch v
priebehu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní listom č. 100973060/2019 zo dňa 25.04.2019.

Splnomocnený zástupca JUDr. Vitalij Franko dňa 23.05.2019 podal za daňový subjekt žiadosť o
predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k oboznámeniu so zisteniami a závermi správcu dane. Správca
dane zaslal dňa 27.05.2019 výzvu na odstránenie nedostatkov podania č. 101253715/2019 zo
dňa 24.05.2019. Dňa 27.05.2019 bolo podané elektronickými prostriedkami oznámenie - vrátenie
zaevidované pod. ev. číslom 297455/2019. Dňa 28.05.2019 bolo doručené to isté oznámenie - vrátenie

listom zaevidovaným pod. ev. číslom došlej pošty 250318621/2019. V uvedenom oznámení - vrátení
splnomocnený zástupca daňového subjektu spochybňuje adresáta oboznámenia so zisteniami a
závermi správcu dane DANEX PLUS, s.r.o.
Správca dane oznámením č. 101281155/2019 zo dňa 28.05.2019 oznámil daňovému subjektu, že
pri vyhotovení dokumentu oboznámenie so zisteniami a závermi správcu dane s pochybnosťami o

správnosti a pravdivosti tvrdení daňového subjektu v predložených dokladoch v priebehu daňovej
kontroly a vo vyrubovacom konaní podľa § 68 Daňového poriadku č. 100973060/2019 zo dňa
25.04.2019, ktoré bolo doručené dňa 15.05.2019, Daňový úrad Prešov v jeho texte uviedol nesprávny
údaj IČO 345521441, pričom má byť správne uvedený údaj IČO 45 521 441. Dňa 27.05.2019 bola
podaná elektronickými prostriedkami žiadosť o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k oboznámeniu so

zisteniami a závermi správcu dane, avšak bez zaplatenia správneho poplatku k uvedenej žiadosti.
Správca dane výzvou na zaplatenie správneho poplatku č. 101321824/2019 zo dňa 31.05.2019 vyzval
poplatníka DANEX PLUS, s.r.o. na zaplatenie správneho poplatku. Rozhodnutím č. 101338096/2019
zo dňa 03.06.2019 prerušil daňové konanie vo veci žiadosti o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k
oboznámeniu do doby, kým daňový subjekt zaplatí správny poplatok.

Správca dane žiadosťou č. 101276898/2019 zo dňa 28.05.2019 požiadal v zmysle § 65 ods. 2 Daňového
poriadku žalovaného o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia v rámci vyrubovacieho konania.
Žalovaný odpoveďou č. 101321491/2019 zo dňa 31.05.2019 lehotu na vydanie rozhodnutia v rámci
vyrubovacieho konania začatého 20.09.2018 na základe rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č.

101629738/2018 zo dňa 21.08.2018 predĺžilo o 60 dní. Upovedomením č. 101387572/2019 zo dňa
06.06.2019 správca dane upovedomil kontrolovaný daňový subjekt o predĺžení lehoty.

Dňa 17.06.2019 bolo podané elektronickými prostriedkami oznámenie zaevidované pod ev. číslom

349320/2019, že vo veci výzvy zo dňa 24.05.2019 (výzva na odstránenie nedostatkov č.
101253715/2019) z technických príčin na strane advokáta nebolo možné zaslať žiadosť o predĺženie
lehoty elektronickými prostriedkami. Po odstránení technickej chyby bola zaslaná identická žiadosť o
predĺženie lehoty na vyjadrenie v predmetnej veci, v ktorej bolo tiež uvedené, že správny poplatok budeuhradený obratom. Dňa 28.06.2019 bola podaná elektronickými prostriedkami žiadosť zaevidovaná pod
ev.číslom383207/2019ozaslanievýzvydeklarovanej,resp.údajovpotrebnýchnazaplateniesprávneho
poplatku na základe rozhodnutia č. 101338096/2019 zo dňa 03.06.2019. Výzva č. 101321824/2019

zo dňa 31.05.2019 bola zaslaná elektronickým prostriedkami na adresu daňového subjektu. Dňa
02.07.2019 bola elektronicky zaslaná výzva na zaplatenie správneho poplatku č. 101605402/2019.
Výzva bola doručená dňa 11.07.2019. Lehota na zaplatenie správneho poplatku uplynula dňa
26.07.2019.

Dňa 15.07.2019 bolo podané elektronickými prostriedkami vyjadrenie k oboznámeniu sa so zisteniami
a závermi správcu dane s pochybnosťami o správnosti a pravdivosti tvrdení daňového subjektu v
predložených dokladoch v priebehu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní podľa § 68 Daňového
poriadku k oboznámeniu č. 100973060/2019 zo dňa 25.04.2019.

Správca dane oznámením o pokračovaní v daňovom konaní č. 101894367/2019 zo dňa 07.08.2019
oznámil daňovému subjektu, že pokračuje od 31.07.2019 v daňovom konaní z vlastného podnetu
z dôvodu, že pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo. Rozhodnutím č. 101896675/2019 zo
dňa 07.08.2019 správca dane nevyhovel žiadosti daňového subjektu o predĺženie lehoty, pretože

daňový subjekt nepreukázal existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie lehoty, podal vyjadrenie k
oboznámeniu sa so skutočnosťami a závermi správcu dane, poplatok zaplatil po lehote do 15 dní odo
dňa doručenia výzvy č. 101605402/2019 zo dňa 02.07.2019.

Správca dane následne vydal rozhodnutie č. 101907198/2019 zo dňa 08.08.2019, ktorým podľa § 68
ods. 5 Daňového poriadku vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 6 640,00 eur na dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2015. Proti tomuto rozhodnutiu sa daňový subjekt odvolal.

Žalovaný argumentoval v odôvodnení rozhodnutia príslušnými ustanoveniami zákona o dani z pridanej
hodnoty, Daňového poriadku a následne sa vyjadril ku všetkým odvolacím námietkam uvedeným
v odvolaní daňového subjektu.

Zistil, že správca dane vykonal u daňového subjektu DANEX PLUS, s.r.o., Soľ 109 daňovú kontrolu dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2015. Na základe zisteného skutkového
stavu v rámci daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepriznal rozhodnutím uplatnený
nárok na odpočítanie dane za zdaňovacie obdobie máj 2015 vo výške 6 640,00eur za stavebné práce od
dodávateľaEFSgroupSlovakia,s.r.o..Správcadanenazdôvodneniesvojichzáverovuviedol,žedaňový
subjekt okrem faktúr nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili a preukázali dodanie stavebných prác

od dodávateľa EFS group Slovakia, s.r.o.. Správca dane na základe toho konštatoval, že daňový subjekt
si odpočítal daň z faktúr v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona
o DPH.

Daňový subjekt namietal, že správca dane mal určiť, aké doklady má predložiť a ako majú vyzerať po

vizuálnej stránke. Odvolací orgán k tejto námietke uviedol, že správca dane opakovane vyzval daňový
subjekt na predloženie iných dokladov preukazujúcich reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu
deklarovanéhofaktúrou.Daňovýsubjektdoručilsprávcovidaneobjednávku,preberacíprotokolazmluvu
o dielo. Odvolací orgán k týmto predloženým dokladom poukázal, že na jednej strane sú významnými
dôkaznými prostriedkami pre oblasť súkromného práva, ale na druhej strane ide o listiny s daňovo-

právnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom, ktoré vytvárali a formovali obsah a charakter
toho ktorého zdaniteľného obchodu, pri realizácii ktorého správca dane absentoval. Preto, ak u správcu
dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť alebo časť zdaniteľného obchodu sa nerealizovala, potom
je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v zásade poctivého obchodného styku v spojení s pravidlom
obozretného podnikania, daňového subjektu preukázať, že sa zdaniteľný obchod zrealizoval. Daňový

subjekt si bol povinný preveriť svojich obchodných partnerov v takom rozsahu, aby mal zabezpečené
podklady na preukázanie svojich nárokov na odpočítanie dane. Splnenie podmienok uvedených v §
49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich
bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť anipri vzniku zodpovednosti inej osoby za chybu dokladu, a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Zákonodarca
naopak požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý si nárok na odpočítanie dane uplatňuje,
preukázal existenciu podmienok v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ podľa daňového priznania

uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný
obchod bol reálne uskutočnený tak, ako je deklarovaný v daňovom doklade (faktúre).

Odvolací orgán zdôraznil, že v daňovom konaní je dôkazné bremeno postavené na zásade, že každý

daňový subjekt má povinnosť daň priznať, teda bremeno tvrdenia, ale tiež toto svoje tvrdenie doložiť,
t. j. bremeno dôkazné. Toto svoje bremeno plní daňový subjekt v konaní vedenom správcom dane,
pričom je v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku povinný preukázať všetky skutočnosti, ktoré je
povinný uviesť v daňovom priznaní, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií, ktoré je povinný viesť,
alebo skutočnosti, k preukázaniu ktorých bol vyzvaný správcom dane. V danej veci síce kontrolovaný
daňový subjekt predložil správcovi dane faktúru čím si splnil svoju základnú dôkaznú povinnosť. V

danom prípade však boli tieto doklady správcom dane kvalifikovane spochybnené, keď bolo sporným,
či k realizácii týchto obchodov došlo skutočne dodávateľom uvedeným na spornej faktúre. Na základe
vyššie uvedených zistení správca dane aj odvolací orgán uzavreli, že bolo dostatočne preukázané, že
daňový subjekt EFS group Slovakia s. r. o. vystupoval v predmetnom obchode ako „formálny dodávateľ“,
ktorý deklaruje dodávky služieb. Splnenie podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods.

1písm.a)zákonaoDPHsúhmotnoprávnejpovahyanaichbezpodmienečnésplneniesaviaženárokna
odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za chybu
dokladu, a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť zákon vyžaduje, aby
platiteľ, ktorý si nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok v zmysle zákona
o dani z pridanej hodnoty. Pokiaľ si platiteľ podľa daňového priznania uplatnil nárok na odpočítanie dane

z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak.
ako je deklarovaný v daňovom doklade (faktúre). Navyše, správca dane nahliadnutím do spisu z daňovej
kontroly u daňového subjektu EFS group Slovakia s. r. o. za zdaňovacie obdobia január, február, marec,
máj - december 2015 zistil, že spoločnosť EFS group Slovakia s. r. o. si za zdaňovacie obdobie máj
2015 uplatnila odpočítanie dane za stavebné práce v obci Klokočov z faktúry od dodávateľa BRIJTON

Ltd. s.r.o., Radlinského 1732, Dolný Kubín, IČO 46 058 753. Táto spoločnosť nikdy nesídlila na adrese
sídla, je nekontaktná a od 01.07.2015 je konateľom spoločnosti rumunský občan I. J.. V danom prípade
nebolo uznané právo na odpočítanie dane z faktúry od dodávateľa BRUTON Ltd. s.r.o..

Daňový subjekt trval na vypočutí svedkov F. K. (spoločník a konateľ ConCal, s.r.o.), konateľov
spoločnosti BANDREAL Ba, s.r.o., konateľov spoločnosti MAD1DUS, s.r.o., konateľov spoločnosti
BRUTON LTD. Odvolací orgán k tejto námietke poukázal, že mu nie je zrejmé, v akých súvislostiach
je potrebné vypočuť svedkov F. K. a konateľov spoločnosti BANDREAL Ba. s.r.o., MADIDUS, s.r.o.
a BRUTON LTD, keďže tieto spoločnosti v zdaňovacom období máj 2015 vôbec nevystupujú v

obchodných vzťahoch s kontrolovaným daňovým subjektom. Čo sa týka návrhu na vypočutie D. E. E., zo
spisového materiálu vyplýva, že správca dane ho predvolal ako svedka na vypočutie, avšak ten sa bez
ospravedlnenia na ústne pojednávanie nedostavil. Navyše, ani sám daňový subjekt, ktorý toto vypočutie
navrhol, sa v deň ústneho pojednávania k správcovi dane nedostavil. Odvolací orgán hodnotil námietku
ako neopodstatnenú.

Ďalej daňový subjekt namietal, že správca dane nereagoval na jeho upozornenie, že v dokumente
Oboznámenie so zisteniami a závermi správcu dane s pochybnosťami o správnosti a pravdivosti
tvrdení daňového subjektu (Oboznámenie), v predložených dokladoch v priebehu daňovej kontroly

a vyrubovacieho konania uviedol evidentne nesprávne IČO daňového subjektu. Odvolací orgán
preskúmal napadnuté rozhodnutie a spisový materiál aj v rozsahu tejto námietky a konštatoval, že je
neopodstatnená a zavádzajúca. Zo spisového materiálu totiž vyplýva, že správca dane oznámením
č. 101281155/2019 zo dňa 28.05.2019 oznámil daňovému subjektu, že pri vyhotovení predmetného
Oboznámenia správca dane v jeho texte uviedol nesprávny údaj IČO 345521441, pričom správne

uvedený údaj má byť IČO 45 521 441.Daňový subjekt namietal, že ak chce správca dane použiť rôzne výpovede svedkov z iných konaní, musí
pre zachovanie zákonnosti konania umožniť kontrolovanému daňovému subjektu klásť týmto svedkom
otázky. Vzhľadom na všeobecnosť námietky a nekonkretizovanie, ktorých svedkov má daňový subjekt

na mysli, odvolací orgán hodnotil námietku ako neopodstatnenú. Uviedol, že správca dane postupoval
zákonným spôsobom v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku, podľa ktorého ako dôkaz možno použiť
všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a
čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými predpismi.

Toto sa vzťahuje aj na námietku daňového subjektu o použití informácií od Kriminálneho úradu finančnej
správy (KÚFS). V danom prípade prevzal na seba dôkazné bremeno správca dane a postupoval v
zmysle základných zásad správy daní uvedených v § 3 Daňového poriadku. Aj keď zabezpečenie
dokumentácie u obchodného partnera nebolo zo zákona povinné, bolo zo strany kontrolovaného
daňového subjektu ako podnikateľa, vedomého si súvislosti s uplatňovaním daňových nárokov, dôvodné
predpokladať, že bude trvať na ich zabezpečení, v opačnom prípade riskuje dôkaznú núdzu. Ani

kontrolovaný daňový subjekt , ani dodávateľ nepredložili ani jeden dôveryhodný dôkaz o tom, kto práce
v skutočnosti vykonal.

Čo sa týka námietky, že daňový subjekt nemôže zodpovedať za niektoré spoločnosti, ktoré sú toho
času nefunkčné alebo sú z obchodného registra vymazané, odvolací orgán zdôraznil, že je potrebné

poukázať na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj na tú
skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že
štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými
podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale
aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu

obchodnej spoločnosti chýbajú, potom ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264
Obchodného zákonníka právnu ochranu, to znamená, že pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov
uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového
poriadku, oprávnené.

K námietke, že správca dane mal zobrať do úvahy aj doručené fotokópie rozostavaných stavebných
objektov, odvolací orgán konštatoval, že z predložených fotografií nie je možné zistiť alebo preukázať,
kto predmetné práce vykonal. Takéto fotografie nie sú dôkazom, že stavebné práce vykonala spoločnosť
EFS group Slovakia, s.r.o. navyše, na doručených fotografických záberoch boli zdokumentované

rozostavané stavby bez uvedenia označenia stavby a bez uvedenia zhotoviteľov.

Odvolací orgán po preskúmaní rozhodnutia a celého spisového materiálu v rozsahu námietok daňového
subjektu dospel k záveru, že správca dane postupoval v celom konaní v zmysle platných právnych

predpisov, posudzoval závažnosť všetkých jednotlivých dôkazných prostriedkov a vyhodnotil všetky
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliadalnavšetko,čovdaňovomkonanívyšlonajavo.Vykonanédôkazypreukazujú,žedaňovýsubjekt
si uplatnil právo na odpočítanie dane v rozpore s ustanovením § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na
§ 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH.

II.
Argumenty žalobcu v žalobe

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím
správcu dane; vrátenia veci žalovanému na nové konanie a rozhodnutie. Žiadal vo veci nariadiť
pojednávanie.

V žalobe namietal, že zamestnancami správcu dane boli porušené ust. § 3 ods. 1, 2, 3 a 7 Daňového

poriadku, čl. 50 ods. 5 Ústavy SR a tiež medzinárodné zmluvy, Všeobecná deklarácia ľudských práv
prijatá OSN dňa 10.12.1948 (čl. II. ods. 1), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
aListinazákladnýchprávaslobôd.Žalobcazdôraznil,žesprávcadanehodnotilzískanédôkazyzpozície
mocenskej sily orgánu štátnej správy a žalovaný jeho postup obhajuje. Správca dane na str. 4 ods. 2napadnutého rozhodnutia tvrdí, že cit.. „spoločnosť HV - VAS s.r.o. nemala v roku 2015 zamestnancov.“
Opäť správca dane používa akési indície resp. informácie, ktoré ničím relevantne nepodložil. Ale naopak
od daňového subjektu to nekompromisne vyžaduje. Ak teda platí zásada rovnosti zbraní – strán- tak

to nemožno vyžadovať len od strany slabšej, ale práve od strany silnejšej, ktorou správca dane ako
mocenský orgán štátu nepochybne je. Konateľ spoločnosti HV - VAS s.r.o. pán L. vo svojej svedeckej
výpovedi jednoznačne potvrdil všetky skutočnosti, ktoré sa týkajú preverovaných stavebných prác a
hlavne s dôrazom, že trvá na tom, že vykonal stavebné práce na oboch stavbách tak ako sú uvedené v
súpisoch prác. Správca dane túto svedeckú výpoveď neprijal ako nedôveryhodnú len neuviedol dôvody

tejto nedôveryhodnosti. Je potrebné opäť poukázať na právny režim SR, ktorý v svojich zásadách je
založený na ústnosti, a nie na písomnosti. Preto ignorovať svedecké výpovede nehodiace sa správcovi
dane nemožno. Ale je nutné zodpovedne dodržiavať § 3 ods. 1, 2, 3 Z. z. Daňového poriadku v tom
zmysle, že správca dane je povinný dôkazy poctivo vyhodnotiť.

O tom, že u správcu dane neplatí zásada rovnosti zbraní svedčí aj tá skutočnosť, že správca dane v

priebehu kontroly dvakrát požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na ukončenie kontroly a to raz
o 210 dní a druhýkrát o 60 dní teda spolu o 270 dní. Nadriadený orgán týmto žiadostiam správcu dane
vyhovel bez odôvodnenia len s konštatovaním, že sa jedná o mimoriadnu zložitosť predmetnej veci. Po
týchto obštrukciách správcu dane žalobca prostredníctvom svojho splnomocnenca - právneho zástupcu
JUDr. Vitalija Franka, advokáta, požiadal o predĺženia lehoty na vyjadrenie sa k záverom správcu dane,

avšak žalobcovi už takáto možnosť daná nebola, pretože vraj na strane žiadateľa neboli uvedené také
dôležité dôvody pre odklad, aby mohol správca dane takejto žiadosti vyhovieť. Žalobca je toho názoru,
že už lapidárnejší príklad o zneužívaní moci správcom dane nie je ani možný. Smutné na tom všetkom
je to, že tu nejde len o zneužívanie právomoci správcu dane, ale evidentné nezákonný postup správcu
dane a takéto konania sú nadriadeným orgánom správcu dane bez mihnutia oka akceptované.

Správcovi dane bola predložená aj fotodokumentácia o realizácií jednotlivých stavieb. Správca dane
sa nimi nezaoberal, vyhodnotil ich ako nerelevantné. Žalobca žiadal správcu dane, že ak sú tieto
predložené dôkazy nedostačujúce, má právo správca dane vykonať kontrolu miestnym zisťovaním na

mieste samom, čo v nedávnej minulosti pracovníci správcu dane vykonávali bežne. Na tento návrh ako
dôkaz žalobca do dnešného dňa žiadnu odpoveď nedostal.

Odvolací orgán obhajuje postup správcu dane čo sa týka vznesenej námietky uvedenej v odvolaní, že

správca dane používa rôzne informácie, ktoré boli získané akýmsi polopolicajným kriminálnym úradom
Finančnej správy SR. Ak takéto informácie použil tak prevzal na seba dôkazné bremeno a postupoval
vraj v zmysle § 3 Daňového poriadku. Žalobca opätovne namieta a považuje postup správcu dane ako
aj konštatovanie odvolacieho orgánu za nezákonné a to minimálne v tom, že ak správca dane použil
informatívne správy s týmito mal oboznámiť daňový subjekt v konaní, a ak používal napr. výpoveď p. M.

H. a K. F. mal umožniť v tomto konaní daňovému subjektu resp. jeho splnomocnenému zástupcovi klásť
takémutovypočutémuobčanoviSRotázky.Rôzneinterpretačnézáverypoužitézinýchkonanísúprávne
irelevantné. Opäť sa tu potvrdzuje, že správca dane hodnotí získané dôkaz z pozície mocenskej sily
orgánu štátnej správy a v zmysle zásady prezumpcie viny. Ak teda tvrdí, že u niektorých navrhovaných
svedkov nie je dôvod na ich vypočutie vzhľadom na to že v čase zahájenia kontroly už neboli konateľmi

predmetných spoločnosti, tak prečo bol vypočutý pán N. L. bývalý konateľ spoločnosti HV - VAS s.r.o.,
ktorý v čase zahájenia a počas kontroly nebol už konateľom spoločnosti HV - VAS s.r.o..

Odvolací orgán na str.7 napadnutého rozhodnutia uvádza že cit.: „správca dane v konaní preukázal

a že je vysoko pravdepodobné, že práce boli vykonané formou „čiernej práce“ K takémuto záveru
správca dane došiel tým spôsobom, že použil operatívne zistenia Kriminálneho úradu finančnej
správy (KÚFS). Zdá sa, že týmito operatívnymi zisteniami sú tie informácie, že spoločnosti nemajú
zamestnancov, nemajú majetok a nemajú technické vybavenie na výkon takýchto činností. Stavebné
práce sa môžu vykonávať rôznymi spôsobmi v rámci dodávateľsko - odberateľských vzťahov. Sem

patria aj rôzne činnosti v rámci rôznych subdodávok ako napr. zapožičanie pracovníkov, rôzneho
technického zariadenia a mnoho iného. To, že spoločnosti nemajú v reálnom čase majetok, nič týmto
spoločnostiam nebráni aby takúto činnosť vykonávali. Žalobca opäť zdôraznil, že správca dane a
dovolací orgán svoje konštatovania neodôvodňujú zákonne a právne relevantnými dôkazmi, ale lensúhrnom indícií, ktorého výsledkom je akási neurčitá pravdepodobnosť. Žalobcovi to pripadá ako
keď pracovník resp. zamestnanec SHMÚ v masmédiach predpovedá počasie s vyjadrením, že „zajtra
s vysokou pravdepodobnosťou bude pršať.“ Ak bude je dobre, ak nebude aj tak dobre. S takýmto

konštatovaní akejsi pravdepodobnosti nemožno súhlasiť a slovenský právny režim nie je postavený na
pravdepodobnostiach, ale je postavený na tak zistenom skutkovom stave, o ktorom nie sú dôvodné
pochybnosti, čo v tomto prípade konštatovať nemožno.

Konajúci súd upriamil aj na to, že správca dane vo svojich rozhodnutiach používa slovné spojenia ako:

- dostupné informácie (nikto nevie aké)
- nepreverené správcom dane konštatovania ako napr.: ...nemal v roku 2015
zamestnancov...
- operatívne zistenia (nikým neverifikované)

- vysoko pravdepodobné
- podvodne prepísala (nikým a ničím nepotvrdené)

Ako je vidieť správca dane používa vo svojom rozhodnutí domnienky, akési nepotvrdené indície,
nejaké informatívne zistenia a výpovede z iných konaní. Na základe takýchto nepodložených nepoctivo

vyhodnotených zistení si správca dane dovolí uviesť v rozhodnutí konštatovanie „že bolo dostatočne
preukázané, že daňový subjekt postupoval v rozpore s Daňovým poriadkom a v rozpore so zákonom č.
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov“.

Na záver žalobca upriamil pozornosť súdu na nález Ústavného sudu SR sp. zn. II. ÚS 52/1998 zo dňa

26.01.1999, ktorým bolo deklarované, že bez úplného uplatnenia práva na obhajobu vo všetkých jeho
prejavoch a v jeho úplnom zákonnom vyjadrení nemožno hovoriť o dosiahnutí spravodlivosti.

III.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe

K podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 18.08.2020 vyjadril žalovaný, ktorý navrhol
žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a vo veci nariadiť pojednávanie. Zotrval na skutkových a právnych
argumentoch, ktoré uviedol žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí.

IV.
Replika žalobcu

K vyjadreniu žalovaného zaslal žalobca repliku zo dňa 11.05.2022, v ktorej uviedol, že v celom

rozsahu trvá na žalobných dôvodoch uvedených v žalobe. Opätovne zdôraznil, že žalovaný neuvádza
pravdivé tvrdenia v rozhodnutí, aj vo vyjadrení k žalobe. Argumentoval, že správca dane v konaní
uviedol, že je vysoko pravdepodobné, že práce boli vykonané formou čierna práca. Definícia vysoko
pravdepodobného nie je odôvodniteľne právne podloženou definíciou. Už z toho je zrejmé, že
správca dane má vedomosť, že evidentne porušil Daňový poriadok a opiera sa o nejaké domnienky

apravdepodobnosti.Žalobcaargumentoval,žedaňzrôznychdruhovdanísaurčujenumerickyapresne,
neurčuje sa na základe najväčšej pravdepodobnosti, že výška dane je taká alebo onaká. Preto vo svojich
rozhodnutiach musí správca určiť svoj nález konkrétne, zjavne a zrozumiteľne. V opačnom prípade je
jeho rozhodnutie arbitrárne a nevykonateľné.

Navrhol žalobe vyhovieť a napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na nové konanie
a rozhodnutie.

V.
Skutkové závery a právne argumenty správneho súdu

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (SSP) účinného od 01.07.2016,
v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmomfyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených
týmto zákonom.

Podľa§2ods.2SSP,každý,ktotvrdí,žejehoprávaaleboprávomchránenézáujmyboliporušené,alebo
priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou
orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

Spoukazomnavyššiecitovanézákonnéustanoveniakrajskýsúdakosprávnysúdpreskúmalnapadnuté

rozhodnutia a konanie, ktoré im predchádzalo, vypočul účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom
administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo rozhodnutia a postup
správnych orgánov sú v súlade so zákonom.

V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že konkrétne vymedzenie dôvodov žaloby, z ktorých musí
byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky
rozhodnutia alebo opatrenia správnych orgánov za nezákonné – tzv. žalobných dôvodov je jedno
z najdôležitejších náležitostí správnej žaloby.

Vymedzenie žalobných bodov má zásadný význam z hľadiska žalobcu v určení, čo konkrétne bude
správny súd na základe jeho žaloby preskúmavať, a z hľadiska správneho súdu v tom, čím sa zaoberať
nemôže a nebude, keďže podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby,
ak nie je ďalej stanovené inak. Zo žaloby musí byť preto pre správny súd jasné a zrozumiteľné, aké

žalobné body uvádza žalobca na podporu svojho tvrdenia podľa § 2 ods. 2 a § 177 ods. 1 SSP. Správny
súdnemôžezvlastnejiniciatívyzažalobcunahradiťžalobnédôvody,anisámnevyhľadávaďalšiemožné
vady napadnutého rozhodnutia, iba ak by išlo o vady, ktoré musí posúdiť ex offo (§ 191 ods. 1
písm. a/, b/ a g/ SSP). Keďže predmetom súdneho preskúmania je zákonnosť rozhodnutia, má včasné,
správne a úplne formulovanie žalobných bodov zásadný význam.

Podľa § 178 ods. 1 SSP, treba považovať za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu,
že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy,
pričom musí ísť o subjektívny práva vyplývajúce z právneho predpisu. Obligatórnou náležitosťou
žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie alebo jeho časť odporuje konkrétnemu

všeobecne záväznému právnemu predpisu a toto tvrdenie právne odôvodniť. Nestačí iba všeobecné
tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje
porušenie zákona. Za žalobné body nemožno považovať ani prostý výpočet paragrafov Správneho
poriadku, ktoré údajne žalovaný porušil, ani ich parafrázu, bez akejkoľvek špecifikácie (pozri rozsudok
Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 8Azs/134/2005). Skutkové tvrdenia obsiahnuté v správnej

žalobenemôžubyťibatypovoucharakteristikou„obvyklých“nezákonností,alemusiapredstavovaťjasne
individualizovaný, od iných konkrétnych dejov či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis.

Správny súd preskúmava rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu
a z dôvodov uvedených v žalobe (takzvane v medziach žaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe

je správny súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve koncentračná zásada,
keď žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, no rozširovať ich môže len do konca lehoty na podanie
žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady
proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného, ani na pojednávaní.Od miery precizácie žalobných bodov do značnej miery závisí, akej ochrany sa žalobcovi zo strany
správneho súdu dostane. Čím je žalobný bod všeobecnejší, tým všeobecnejšie k nemu správny súd
pristúpi a posúdi ho.

Podľa§3ods.1Daňovéhoporiadku,prisprávedanísapostupujepodľavšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje

a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je
podávať podľa osobitných predpisov,

b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňovej kontroly alebo daňového konania,
c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu

a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 27 ods. 1 Daňového poriadku, ak nie je lehota pre niektorý úkon ustanovená týmto zákonom
alebo osobitným predpisom, určí primeranú lehotu správca dane a zároveň upozorní na následky
nedodržania tejto lehoty. Lehotu kratšiu ako 8 dní možno určiť len výnimočne pre jednoduché úkony
alebo osobitne naliehavé úkony.

Podľa § 28 ods. 1 Daňového poriadku, z dôležitých dôvodov môže daňový subjekt pred uplynutím lehoty
podľa § 27 ods. 1 požiadať správcu dane o jej predĺženie. Správca dane nemôže lehotu predĺžiť o dlhšiu
dobu, než o akú daňový subjekt žiada. Ďalšie predĺženie už predĺženej lehoty nie je prípustné.

Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola,
mávovzťahukzamestnancovisprávcudaneprávovyjadrovaťsavpriebehudaňovejkontrolykzisteným
skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia

k nim.Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim

vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol,

ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje,
ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/. Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel
v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový' subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať
alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom
kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak
tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní

od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový' subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole
a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak
je to možné, daňový- subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa
daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový- subjekt podľa osobitných predpisov
zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezisti, výzva na

vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie
daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného
predpisu.

Podľa § 46 ods. 9 písm. a/ Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu
podľa odseku 8.

Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac 1 rok odo dňa

jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61 (veta prvá).

Podľa § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku, správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak
sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať

informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.

Podľa § 61 ods. 3 Daňového poriadku, konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení
konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu

alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami
správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno
podať odvolanie.

Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o DPH“), daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,

keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3

a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný platiť
daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

Preskúmaním obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že totožné námietky ako uviedol
žalobcavpodanejžalobepodalajvodvolanípodanomprotirozhodnutiusprávcudane.Súčasnesprávny
súd zistil, že so všetkými podstatnými námietkami sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dôsledne
vysporiadal.

Nie je úlohou správneho súdu opakovať odpovede na tieto žalobné námietky, pokiaľ sa s totožnými
odvolacími námietkami dostatočne vysporiadal žalovaný v rámci odvolacieho konania. Správny súd
dospel k záveru, že sa žalovaný logickým a konzistentným spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu ako odvolateľa. S právnym posúdením, ako
aj právnymi závermi žalovaného sa správny súd stotožnil.

V konaní o všeobecnej žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu platí dispozičná zásada; je na
žalobcovi, aby vymedzil žalobné body a vymedzil tak rozsah súdnej kontroly, pričom uvedenie
konkrétnych žalobných námietok nie je možné nahradiť zopakovaním námietok uvedených v odvolaní,
pripadne samotným odkazom na odvolanie. Nie je povinnosťou ani právom súdu namiesto žalobcu

dohľadávať skutkové a právne dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. V opačnom prípade
by sa súd ocitol v pozícii žalobcovho advokáta a ignoroval by tak dispozičnú zásadu. Pokiaľ sa s
odvolacími námietkami už vysporiadal žalovaný, a tieto námietky potom žalobca iba „skopíroval“ do
žalôb, mieria žaloby de facto iba voči rozhodnutiam orgánu prvého stupňa. Práve v napádaných
rozhodnutiach je uvedená argumentácia správneho orgánu, ktorá sa s týmito námietkami vysporiadala,

pričom pokiaľ žalobca v žalobe proti tejto argumentácii žalovaného neuviedol žiadne námietky, nie je súd
oprávnenýzažalobcudomýšľaťjednotlivéskutkovéaprávnedôvody,ktorébyargumentáciužalovaného
vecne napadli a spochybnili. Takejto žalobe potom absentuje v podstate právny základ pre súdny
prieskum, t.j. spôsobilé žalobné body. Zopakovaním odvolacích námietok žalobca iba vyslovil nesúhlas
so spôsobom, akým sa s týmito námietkami vysporiadal žalovaný v napádaných rozhodnutiach, pričom

samotnú existenciu nesúhlasu nie je možné hodnotiť ako dôvod pre vecný prieskum napádaných
rozhodnutí, pokiaľ k tomu chýbajú spôsobilé žalobné body. Nič teda nebráni žalobcovi v tom, aby v rámci
žalobných bodov zopakoval svoje argumenty vyjadrené v priebehu konania pred správnymi orgánmi.
Musí však vziať do úvahy, že žalobou napáda práve rozhodnutie o odvolaní, ktoré sa vysporiadalo s
ním uplatnenými odvolacími argumentmi uplatnenými v daňovom odvolacom konaní a žalobné body by

sa mali vzťahovať práve k obsahu napádaných rozhodnutí, prípadne k postupu žalovaného správneho
orgánu pri vydaní napadnutých rozhodnutí.

V tomto smere správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo

dňa 20.11.2013 pod číslom jednania 4As/78/2012-125, rozsudok číslo jednania 8Afs/55/2005-74 zo
dňa 22.01.2007 a rozsudok 8Afs/5/2006-56 zo dňa 20.04.2007, z ktorých vyplýva, že skopírovanie
odvolacích námietok do žaloby bežne nepostačí pre naplnenie podmienky uvedenia žalobných bodov,
ktoré majú právne - argumentačný význam aj v prejednávanej veci.

Zo všetkých vyššie citovaných ustanovení Daňového poriadku vyplýva, že účelom daňového konania je
zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti
voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli
zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušným hmotnoprávnym predpisom,
čiže zákonom o DPH. Pretože ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu

zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti žalobcu.Je nepochybné, že podľa Daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane žalobcu, ktorý si nárok
na odpočet dane uplatnil, pretože v daňovom konaní je povinnosťou žalobcu preukázať všetky tvrdené
skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva.

V daňovom konaní platí totiž nielen obvyklá procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov, ale aj
zásada prejednávacia. V preskúmavanej veci žalobca ako daňovník nemohol od správcu dane právom
očakávať, že správca dane bude čakať, či daňovník v budúcnosti bude schopný zabezpečiť si dôkazy,
ktoré by mohli nasvedčovať v jeho prospech, resp. že správca dane musí predložiť dôkaz o opaku, že

zdaniteľné plnenie sa neuskutočnilo.

Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, kým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe aké dôkazy vykoná, akým

spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžfk/64/2017 zverejnený v ZSP 20/2021).

Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno zo strany daňového subjektu, ktorý disponuje
svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane
z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si aj tento nárok
uplatnil. Preto je jeho povinnosť preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov

predkladaným daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený
(rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.04.2020 sp.zn. 9Sžfk/1/2019 zverejnený v Zbierke stanovísk
NS a súdov SR 2/2021).

Kontrolovaným daňovým subjektom predložené doklady sú použiteľné v súlade so zákonom iba vtedy,
ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje odrážajú skutočnosť, t.j. sú hodnoverné a vystavil ich ten
subjekt, ktorý ich vystaviť mal a ktorý bol v týchto dokladoch uvedený ako dodávateľ a za plnenia, ktoré
sa reálne aj uskutočnili. Nepostačuje, aby bola táto zákonná povinnosť splnená tým, že je uvedená na
daňovom doklade. Faktúry samé o sebe nie sú preukázaním realizácie dodávok a akýkoľvek listinný

dôkaz bez preukázania skutkovej podstaty je len tvrdenie o tejto skutočnosti. Správca dane preto
preveroval túto formálnu deklaráciu uvedenú na predložených faktúrach tak, aby doklady boli odrazom
reálneho zdaniteľného plnenia a to v zmysle zákona o DPH, ale aj s prihliadnutím na cieľ uznaný v
smernici rady 2006/112ES týkajúci sa boja proti podvodom, resp. zneužívaním práv týkajúcich sa daní
z pridanej hodnoty. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku veta prvá pri uplatňovaní osobitných predpisov

(daň z pridanej hodnoty) pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane.

Daňový poriadok zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zisťovať a preverovať dodržiavanie
zákonných povinností daňových subjektov z hľadiska príslušných hmotnoprávnych predpisov. Rovnako

z ustanovenia § 24 ods. 1 ako aj z ustanovenia § 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku vyplýva dôkazná
povinnosť daňovému subjektu
a teda ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Vzhľadom na to, že správca dane
mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti predložených dokladov, nevychádzal len z
dokladov, ktoré predložil kontrolovaný daňový subjekt, ale vykonal k tomuto účelu dokazovanie, pričom

zaobstarané dôkazy hodnotil jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti. Dokazovanie je procesný postup,
ktorým správca dane získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne
a objektívne rozhodnutie.

Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalobca predložil ku kontrole

zdaňovacieho obdobia máj 2015 okrem iných dokladov aj faktúru č. FV150061 zo dňa 29.05.2015 od
dodávateľa EFS group Slovakia, s.r.o. Bratislava vystavenú za vykonané stavebné práce na stavbe
5Bj v obci Klokočov v celkovej sume 39 840,00 eur, z toho základ dane 33 200,00 eur a 20% daň
v sume 6 640,00 eur. Uvedená faktúra v účtovníctve daňového subjektu obsahovala aj krycí listprevedených prác , rekapituláciu prevedených prác a súpis prevedených prác .Prílohy boli bez podpisu,
bez uvedenia mien projektanta, spracovateľa. Išlo iba o technické stavebné prevažne číselné údaje.
Správca dane preto požadoval predloženie dôkazov o skutočnom dodaní stavebných prác konkrétnym

dodávateľom. Žalobcovi zaslal výzvu zo dňa 21.07.2017 na predloženie dôkazov o reálnom dodaní
služieb uvedeným dodávateľom. Po výzve bol upozornený, že ak v stanovenej lehote nepredloží dôkazy,
ktoré by hodnoverným spôsobom preukazovali splnenie podmienok pre odpočítanie dane, správca dane
neuzná právo na odpočítanie dane uplatnené na základe vyššie uvedených faktúr. Na základe uvedenej
výzvy doručil splnomocnený zástupca firmy JUDr. Franko zamestnancovi vykonávajúcemu kontrolu

doklady a medzi nimi neboli žiadne doklady súvisiace s firmou EFS group Slovakia, s.r.o.. Správca dane
pretoneuznalžalobcovi odpočítaniedane odtohtododávateľazfaktúryč.FV150061zodňa29.05.2015.
správca dane zistil, že dodávateľ EFS group Slovakia, s.r.o. bol dobrovoľne vymazaný z obchodného
registra dňa 19.08.2016 a nasledujúcim dňom má nového právneho nástupcu.

Správny súd argumentuje, že právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď
pri tomto tovare alebo službe vznikne daňová povinnosť. Ustanovuje to § 49 ods. 1 zákona o DPH. Ďalej
odsek 2 tohto ustanovenia umožňuje platiteľovi odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov
a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.
V tomto prípade žalobca nemá nárok na odpočítanie dane z uvedenej faktúry, lebo nepreukázal, že

skutočným dodávateľom prác bola firma uvedená na faktúre, a to spoločnosť EFS group Slovakia, s.r.o.
Bratislava . Žalobca si odpočítal daň z vyššie uvedených dodávateľských faktúr v rozpore s § 49 ods.
1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, čím vznikol na dani rozdiel vo výške 6 640,00 eur
oproti podanému daňovému priznaniu za zdaňovacie obdobie máj 2015.

Správny súd z rozhodnutia správcu dane a z administratívneho spisu má za preukázané, že správca
dane vyhodnotil všetky získané dôkazy a doplnil dokazovanie tak, aby čo najúplnejšie zistil skutkový stav
veci. Správca dane v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku pre účely vykonávanej daňovej kontroly
nahliadol do spisov daňových subjektov a to postupne počas vyrubovacieho konania za zdaňovacie

obdobiajanuár,február,marec,apríl,máj,jún,august,októberadecember2015aakodôkazpresprávne
určenie dane žalobcovi použil v procese dokazovania zistenia a skutočnosti v nich uvedené.

Správny súd konštatuje, že správca dane daňovou kontrolou preveroval splnenie zákonných podmienok

na odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1, 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH, pričom sa
z vykonaného dokazovania nepodarilo odstrániť pochybnosti o tom, že k dodaniu služieb dodávateľom
uvedeným žalobcom skutočne došlo. Správca dane oprávnene od žalobcu vyžadoval v zmysle § 24 ods.
1 Daňového poriadku preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone o DPH
a doloženie oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane.

Správny súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 14.11.2018 sp. zn. I.ÚS 377/2018
– 53, z ktorého vyplýva, že ... „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve povinnosti: povinnosť tvrdiť
a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt

podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane
písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový
subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane
pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť,
alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane

splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takomto prípade je len na daňovom subjekte, či predložením alebo
navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto
spôsobomdochádzavprocesedokazovaniavdaňovomkonaníkpresúvaniudôkaznéhobremenamedzi
správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania
zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej“.

Právna otázka rozloženia dôkazného bremena resp. nutnosti jeho unesenia zo strany daňového
subjektu bola obdobne riešená vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, z ktorých vyplýva,
že uskutočnenie zdaniteľného plnenia je zákonnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu. V prípade,ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len
formálna existencia faktúry ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi nie sú
predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre

nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje (sp.zn. 8Sžf/36/2010 zo
dňa 28.04.2011). Rovnako aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžf/52/2010 zo dňa 21.09.2011,
podľa ktorého „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky za akých si
žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli
dodané, konkrétne platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených

nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľov, ale aj zo
zistení, či predložením dokladov neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať
od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal alebo akým spôsobom tento získal.
Pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný...“

V tejto súvislosti správny súd poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku

zo dňa 21.februára 2018 sp.zn. 3Sžf/6/2017, z ktorého vyplýva:... „V okamihu, kedy správca dane
spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní musí daňový subjekt preukázať, že k realizácii
plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza
v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu
nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je

zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom
priznaní“.

Úlohou správcu dane nie je preukazovať existenciu daňovej transakcie, ale overovať či ju daňový subjekt
preukázal a deklarovať správne, aby mohla byť uznaná a daňovníkovi vzniklo právo na odpočítanie

dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zákona
č. 222/2004 Z.z.), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 8Sžf/66/2015 zo dňa 25.01.2018).

K námietke žalobcu, že správca dane použil operatívne informácie, ktoré boli získané činnosťou KÚFS,

pričom správca dane používa informácie, ktoré sú neoverené, nepravdivé a ide len o operatívne
zistenia, správny súd opätovne dáva do pozornosti ustanovenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku.
Správca dane postupoval pri kontrole v úzkej súčinnosti s Kriminálnym úradom Finančnej správy, ktorý
poskytol relevantné operatívne poznatky a dôkazy formou podania zo dňa 14.03.2019. V tejto súvislosti
poukazuje správny súd na § 160 ods. 5 Daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že na úkony, ktoré

je oprávnené vykonávať Finančné riaditeľstvo a Kriminálny úrad Finančnej správy podľa osobitného
predpisu, a ktoré podľa tohto zákona patria do pôsobnosti správcu dane, sa ustanovenia tohto zákona
vzťahujú rovnako. Správny súd dôvodí, že ako dôkaz možno použiť všetko čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi.

K návrhu žalobcu na vypočutie svedkov správny súd sa stotožnil s argumentáciou správcu dane, že je na
jeho zvážení aké dôkazy vykoná a ktoré potrebuje za potrebné vykonať pre zistenie skutkového stavu.
Správca dane vypočul svedkov, ktorých daňový subjekt navrhol a opätovne žalobca navrhol výsluch

nových svedkov, avšak bez toho, aby uviedol aké informácie by títo svedkovia mali uviesť. Z obsahu
administratívneho spisu má správny súd za to, že správca dane mal dostatočné informácie a dôkazy
získanévsúlades§24ods.2ažods.4Daňovéhoporiadku.Správcadanenahliadaldospisovdaňových
subjektov, a to postupne počas vyrubovacieho konania za zdaňovacie obdobia január, február, marec,
apríl, máj, jún, august, október, december 2015. Využil aj inštitút nahliadnutia do spisu, o čom spísal

úradný záznam.

K námietke vznesenej žalobcom v procesnoprávnej rovine, že správca dane nevyhovel žalobcovi, ktorý
požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Oboznámení a to z dôvodu, že

daňovýsubjektnepreukázalexistenciudôležitýchdôvodovnapredĺženielehoty.Správnysúdsastotožnil
s argumentáciou správcu dane, že predĺženie lehoty v súvislosti s vyjadrením sa k zisteniam uvedeným
v oznámení nie je povinnosťou správcu dane žiadosti vyhovieť, je to iba jeho možnosť a je na správnom
uvážení okolností správcu dane či jej vyhovie alebo nie.Dňa 26.04.2019 bolo žalobcovi zaslané Oboznámenie správcu dane o skutočnostiach zistených
v priebehu daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo

jeho časti za zdaňovacie obdobie január, február, marec, apríl, máj, jún, august, október a december
2015. 2015 a o pochybnostiach správcu dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku zo dňa 25.04.2019
(Oboznámenie). Predmetná písomnosť bola žalobcovi doručená dňa 15.05.2019, t.j. 15. deň od
jej uloženia. V oznámení č. 100973060/2019 správca dane stanovil 10 dňovú lehotu od doručenia
oznámenia na vyjadrenie sa k skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole. Žalobca žiadosťou zo

dňa 20.05.2019 doručenou správcovi dane dňa 23.05.2019 žiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie
sa k Oboznámeniu o 45dní odo dňa začatia konania o predĺžení lehoty. Žalobca bol výzvou zo
dňa 31.05.2019 vyzvaný na zaplatenie správneho poplatku vo veci žiadosti o predĺženie lehoty na
vyjadrenie sa k Oboznámeniu. Rozhodnutím zo dňa 03.06.2019 číslo: 101338096/2019 správca dane
podľa § 61 ods.1 písm. b) Daňového poriadku prerušil daňové konanie, ktoré bolo žalobcovi doručené
dňa 21.06.2019.Správcovi dane bolo dňa 15.07.2019 doručené vyjadrenie žalobcu k Oboznámeniu.

Rozhodnutím zo dňa 07.08.2019 číslo:101896675/2019 správca dane nevyhovel žiadosti žalobcu
a lehotu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v Oboznámení nepredĺžil o 45 dní. Správca dane pri
stanovení lehoty bral do úvahy rozsah oboznámenia a taktiež zistené skutočnosti a postupoval v zmysle
§ 27 ods. 1, ods. 2, ods. 4 a § 68 Daňového poriadku. Správca dane po uvážení a vyhodnotení
žiadosti žalobcu s prihliadnutím na nesplnenie podmienky, t.j. existencie dôležitých dôvodov, resp.

jej nepreukázanie žalobcom rozhodol tak, že žiadosti nevyhovel a mal za to, že lehota 10 dní bola
primeraná. Poukázal, že žalobca počas prerušenia daňového konania podal dňa 15.07.2019 vyjadrenie
k Oboznámeniu, ktoré správca dane zobral v úvahu.

Správny súd zastáva názor, že vyhodnotením administratívneho spisu, ako aj žalobou napadnutých

rozhodnutí daňových orgánov nezistil porušenie procesných ustanovení Daňového poriadku týkajúcich
sa rozhodnutia o odvolaní.

V tomto smere správny súd argumentuje, že rozhodnutie správcu dane spolu s rozhodnutím
žalovaného tvoria jeden celok (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Asan/2/2016 zo dňa 27.03.2019).

Rozhodnutie správcu dane v rámci odvolacieho konania podrobuje odvolací orgán (žalovaný)
prieskumu, jeho rozhodnutie môže modifikovať, príp. zrušiť jeho rozhodnutie a vec vrátiť na nové
konanie.Zodôvodneniažalobounapadnutéhorozhodnutiažalovanéhovšakvyplýva,žeriadneprebehlo
odvolacie konanie, v ktorom sa žalovaný riadne vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu, pričom
na zásadné a podstatné odvolacie námietky poskytol odvolací orgán náležité odôvodnenie.

Správny súd poukazuje na judikatúru tak európskych súdov, ako aj Ústavného súdu SR a NS SR,
v zmysle ktorej nie je povinnosťou súdu, ako ani správneho orgánu odpovedať na každú žalobcom,
resp. odvolateľom vznesenú námietku. Povinnosťou správneho orgánu, ako i súdu je zaoberať sa pre

vec podstatnými námietkami. V zmysle uvedených kritérií preskúmavané rozhodnutie spĺňa kritéria
preskúmateľnosti, nie je možné ho podľa správneho súdu označiť za arbitrárne, pretože žalovaný v
odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia odpovedal na relevantné odvolacie námietky žalobcu.

Podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS
127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/84/2007, sp. zn.
6Sžo/98/2008, sp. zn. 1Sžo/33/2008, sp. zn. 2Sžo/5/2009, či sp. zn. 8Sžo/547/2009) nie je úlohou
súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať
zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne
predpisy.

Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k problematike daní plynie, že správa

daní vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi
verejného práva upravená tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť
vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva
a iných listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Správca daneje oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov,
samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane
alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku na odpočítanie DPH ) napr. rozhodnutie

Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/75/2014).

Podľa správneho súdu správca dane postupoval v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovým
subjektom a pri vyžadovaní plnenia jeho povinností v tomto konaní použil len také prostriedky, ktoré

najmenej zaťažovali tak daňový subjekt a umožnili pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Podľa súdu
správca dane pri hodnotení dôkazov vychádzal z ustanovenia § 24 ods. 1 až ods. 4 Daňového poriadku
a ako dôkaz použil všetky prostriedky, ktorými bolo možné zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane a tieto podľa názoru súdu boli získané v súlade so všeobecnými záväznými
právnymi predpismi, ako aj v súlade s týmito ustanoveniami Daňového poriadku. Správca dane sa
jednoznačne riadil ustanovením § 44 ods. 1 Daňového poriadku, pričom v rámci daňovej kontroly

zisťoval a preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo dodržiavanie ustanovení
osobitných predpisov. Daňová kontrola bola vykonaná v rozsahu, ktorý bol nevyhnutne potrebný na
dosiahnutie jej účelu.

Úlohou správneho súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa ustanovení SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie zabezpečil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci riadne skutkový stav, či konal v súčinnosti
s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými relevantnými právnymi
predpismi, či bolo dostatočne odôvodnené a či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti,

t.j. či napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s
procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou
postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho
prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či prípadné
procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla

mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

V súvislosti s riadnym odôvodnením rozhodnutia je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva okrem iného vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku,

rozsudok zo dňa 21.01.1999, týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, ďalej Ruiz Toria proti Španielsku,
rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok
zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I.ÚS 226/03
zo dňa 12.05.2004, III.ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III.ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn.
III. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006) nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom

podrobná odpoveď a rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí byť analyzovaný s pohľadom na okolnosti každého prípadu, súd je povinný dbať
na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné argumenty. Súd má
v odôvodnení svojho rozhodnutia reagovať na zásadné relevantné námietky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany prednesené žalobcom. Uvedené je s poukazom na zásadu a na princípy dobrej správy

potrebné aplikovať aj vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov.

Ústavný súd SR v rozhodnutí č. k. II ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017,vyslovil právny
názor, že ... „Východisko argumentácie súdov, podľa ktorého v prípade správcom dane preukázaných

pochybností uskutočnených zdaniteľných plnení prechádza dôkazné bremeno na daňový subjekt možno
považovať za ústavne konformné. Taký zásah do autonómie jednotlivca je totiž odôvodnený verejným
záujmom na určení, vymeraní a výbere dane. Pri definovaní úlohy súd v oblasti zisťovania skutkového
stavu v správnom súdnictve je potrebné mať na pamäti princíp deľby moci medzi výkonnou mocou (v
tomto prípade stelesnenou správnymi orgánmi) a súdnou mocou. Súd v správnom súdnictve vykonáva

dokazovanie iba veľmi výnimočne, a to najmä s cieľom verifikovať dôkazy vykonané v správnom konaní.
Všeobecný súd sa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v zásade neobmedzí na
otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné, či umožňujú učiniťskutkový záver, ku ktorému dospel správny orgán. Taký postup nie je v rozpore so zásadou primeranosti
a ústavnosti konania".

Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v
odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, dostatočne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, tento
správne právne posúdil, rozhodnutie náležite odôvodnil a uviedol, akými úvahami bol vedený pri
hodnotení vykonaných dôkazov. Nepochybil preto žalovaný, ak po podrobnom vysporiadaní sa s

odvolacími námietkami žalobcu odvolanie zamietol a rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú
zamietol.

O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 SSP tak, že žalobca
úspešný nebol a neboli splnené ani podmienky § 168 SSP, preto náhradu trov konania účastníkom
nepriznal.

Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia
krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods.

2 písm. a/ v spojení s § 444 ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorýzanehonakasačnomsúdekonáalebohozastupuje,vysokoškolsképrávnickévzdelanieII.stupňa;
ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej

pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).