Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. november 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/91/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116203186
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7116203186.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu
JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Františka Čisovského v spore žalobcu: RS-1, s.r.o., Priemyselná
10, Bratislava, IČO: 45556954, zastúpeného JUDr. Igorom Milichovským, advokátom so sídlom v
Košiciach, Krmanova 14, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, Košice,
IČO: 36599361, zastúpenému JUDr. Milošom Kvasňovským, advokátom so sídlom v Bratislave,

Dunajská 32, o zaplatenie 8.689,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Košice I zo dňa 27.2.2018, č. k. 26Cb/14/2016-243 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
8.689, eur, úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 8.689,19 eur od 19.02.2015 do zaplatenia,

ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a to všetko do
3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému v
rozsahu 100% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením
(výrok II.).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 8.689, eur, úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy
8.689,19 eur od 19.02.2015 do zaplatenia, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40 eur a nahradiť trovy konania.

3. Uviedol, že na základe zisteného skutkového stavu a citovaných zákonných ustanovení, mal za
preukázané, že medzi stranami vznikol právny vzťah na základe Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí

zodpovednosti za odchýlku a doplatku zo dňa 19.11.2014. Nebolo medzi stranami sporné, že žalobca je
výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal dňa 22.10.2013
rozhodnutie, ktorým schválil žalobcovi na roky 2014 až 2026 pevnú cenu elektriny pre stanovenie
doplatku. Žalovaný listom zo dňa 15.12.2014 oznámil žalobcovi nemožnosť uplatnenia si podpory
pre kalendárny rok 2015 z dôvodu, že vo vzťahu k zdrojom prevádzkovaným žalobcom nedošlo v
roku 2014 k splneniu všetkých zákonných náležitostí, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby

žalobcom prevádzkovaný zdroj požíval podporu vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom roku 2015.
Žalobcavystaviladoručilžalovanémufaktúruč.150001zodňa04.02.2015.Žalovanýpredmetnúfaktúru
neuhradil s poukazom na to, že žalobca si v roku 2014 nesplnil riadne a včas svoju oznamovaciu
povinnosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore vo vzťahu k žalovanému a faktúru vrátil
žalobcovi.
Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017 mal

prvoinštančný súd za preukázané, že ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. v platnom znení nie je vrozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ako predbežnú otázku okresný súd riešil, či si žalobca splnil riadne a včas svoju oznamovaciu povinnosť

podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore. V tomto smere žalobca tvrdil, že si splnil svoju
oznamovaciu povinnosť: a) doručením cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví e-
mailom zo dňa 05.02.2014, b) doručením oznámenia spolu s faktúrou č. 140006 zo dňa 02.07.2014 a
c) doručením Oznámenia - „Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku
2015 a Oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015“ zo dňa 13.08.2014. Navyše mal za to, že ak by

aj nedoručil žalovanému oznámenie o uplatnení podpory, nevzťahuje sa na neho sankcia uvedená v §
4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014 s poukazom na § 18e ods.
1 zákona o podpore. Spoločnosť Východoslovenská distribučná, a.s. ako prevádzkovateľ regionálnej
distribučnej sústavy (žalovaný) tvrdil, že neeviduje voči žalobcovi k predmetnému dátumu 15. augusta
príslušného roka (2014) včasné splnenie si jeho povinnosti ako výrobcu v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.
c) zákona o podpore.

SúdprvejinštancieďalejpoukázalnapovinnosťvýrobcuelektrinyoznámiťÚraduprereguláciusieťových
odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa
§ 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na
nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste
povinnosť informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1

najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, bola a je rovnaká aj podľa
ust. § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom do 31.12.2013 aj po 01.01.2014.
Zákonomč.382/2013Z.z.došlokzmeneust.§4ods.3zák.č.309/2009Z.z.súčinnosťouod01.01.2014
takto: Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na
elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c)

na nasledujúci kalendárny rok. Uviedol, že v zmysle čl. I bodu 1. písm. f) Zmluvy o dodávke elektriny,
prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku (číslo zmluvy PDS: OZE_252_2011_15, Číslo zmluvy
VSE: OZE_252_2011_15_VSE zo dňa 19.11.2014) žalovaný sa zaviazal žalobcovi zaplatiť doplatok
podľa cenového rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi a že podľa ust. § 18e ods. 1 zák. č. 309/2009 Z.z. podmienky podpory výroby

elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou
výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014,
zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.

4. Prvoinštančný súd mal za to, že novelou ust. § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. účinnou od

01.01.2014 nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie.
Podmienky podpory ako také ostali aj po 01.01.2014 nezmenené. Došlo len k zmene následkov
nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v ust. § 4 ods. 2 zákona o podpore a to tak, že výrobca
elektrinysprávomnapodporu,ktorýnesplnípovinnostipodľaodseku2,sinemôženaelektrinuvyrobenú
v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci

kalendárny rok.
Ani v zmysle Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017
táto sankcia uvedená v ust. § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2014
nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore s ústavou.

5. Ďalej súd prvej inštancie v smere podstatnom pre jeho rozhodnutie, poukázal na to, že žalovaný
(v podaní doručenom súdu dňa 08.07.2016) uviedol, že dňa 18.08.2014 mu bolo v zásielke (s číslom
RR556565395CZ) od spoločnosti EL-INSTA ENERGO s.r.o., doručené oznámenie žalobcu o uplatnení
podpory („Predpokladaná ročná charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie
o uplatnení podpory v roku 2015“) s dátumom 13.08.2014. Podací stvrzenkou zo dňa 24.01.2018 mal

súd preukázané, že zásielka č. RR556565395CZ bola daná na poštovú prepravu dňa 14.08.2014.
Odosielateľom bola spoločnosť EL-INSTA ENERGO s.r.o., ktorá v zmysle Servisní smlouvy č. 6778S
vykonávala okrem iného aj administratívne činnosti pre žalobcu a mala na starosti aj kompletnú poštovú
agendu. Na základe skutočností uvedených v bodoch 35. a 36. rozsudku mal súd za to, že žalobca splnil
svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle zákona o podpore keď vyplnené tlačivo „Predpokladaná ročná

charakteristika dodávky vyrobenej elektriny v roku 2015 a Oznámenie o uplatnení podpory v roku 2015“
s dátumom 13.08.2014, ktoré bolo žalovanému doručené dňa 18.08.2014, podal na poštovú prepravu
dňa 14.08.2014.Obrana žalovaného vo vzťahu k splneniu oznamovacej povinnosti doručením oznámenia žalobcu o
uplatnení nároku na podporu dňa 18.08.2014 spočívala v tvrdení, že žalobca bol povinný splniť svoju
povinnosť do 15.08.2014. Mal za to, že táto lehota je hmotnoprávna, preto nestačí, aby žalobca podal

zásielku obsahujúcu oznámenie do dňa 15.08.2014 (vrátane) na poštu. Tvrdil, že oznámenie mu malo
byť doručené (malo dôjsť do jeho dispozičnej sféry) najneskôr dňa 15.08.2014.
Okresný súd aj s prihliadnutím na stanovisko Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zverejnené na
jeho webovom sídle mal za to, že žalobca si túto povinnosť splnil. Z ust. § 4 ods 2 písm. c) zákona o
podpore vyplýva, že pre splnenie tejto povinnosti je potrebné, aby bolo oznámenie o uplatnení podpory

a množstve elektriny ÚRSO doručené alebo podané na poštovú prepravu v zákonom stanovenej
lehote, t.j. k 15. augustu príslušného roka. Žalobca oznámenie o uplatnení podpory a množstve
elektriny pre rok 2015 podal na poštovú prepravu dňa 14.08.2014. Pri posudzovaní tejto lehoty
žalovaným namietanej ako hmotnoprávnej, prvoinštančný súd vychádzal v prvom rade z ust. § 17 zák.
č. 309/2009 Z.z., ktorý ustanovuje, že „na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o
správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak“, ktorý je procesnoprávnym predpisom a taktiež zo

samotného zverejneného stanoviska ÚRSO. Nie je možné vykladať lehotu (k 15. augustu na nasledujúci
kalendárny rok) podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore, raz voči orgánu verejnej správy
(ÚRSO) za procesnú lehotu, pre dodržanie ktorej stačí podanie oznámenia na poštovú prepravu aj v
tento deň (v posledný deň lehoty), a v druhom prípade voči subjektu súkromného práva (spoločnosti
Východoslovenská distribučná, a.s.) za hmotnoprávnu lehotu, ktorej nedodržaním podľa žalovaného

zaniklo právo žalobcu na podporu.
Podľa ustálenej súdnej praxe, ak nie je termín určený presne a jasne, musí sa vychádzať z predpokladu,
že podanie bolo urobené v lehote, t.j. v prospech žalobcu. V danom prípade zákonné znenie „k 15.
augustu“ pripúšťa rôzny výklad, o čom svedčí aj tento spor. Žalobca postupoval podľa usmernenia
URSO, ktoré je v súlade so súdnou praxou.

Okresný súd teda mal za to, že žalobca si riadne splnil svoju povinnosť doručiť oznámenie podľa ust.
§ 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore prevádzkovateľovi distribučnej sústavy aj Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví, preto v zmysle uzavretej zmluvy mu vznikol nárok na zaplatenie vyúčtovanej ceny za
dodávku elektriny spolu v sume 8 689,19 EUR. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované

zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že žaloba je skutkovo a právne dôvodná, preto jej vyhovel.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol alebo ak dospeje k záveru, že nie je dôvod na jeho
zamietnutie, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací

dôvod založil na ust. § 365 ods. 1 písm.f/ CSP t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ust. § 365 ods. 1 písm.h/ CSP t.j. že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP t. j.
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

7. Žalovaný v odvolaní akcentoval na skutočnosť, že základnou spornou otázkou v predmetnom konaní
súdu prvej inštancie bolo splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ zákona č.
309/2009Z.z.opodporeobnoviteľnýchzdrojovenergie(ďalejlen„zákonoOZE“)astýmsúvisiacivýklad
lehoty „k 15. augustu“ obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE, ktorej správne právne

posúdenie a správny výklad je základným predpokladom pre posúdenie riadneho a včasného splnenia
povinnosti žalobcom voči žalovanému v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o OZE, ktoré
žalobcovi ako výrobcovi elektriny s právom na podporu ukladá povinnosť oznámiť ÚRSO a žalovanému
ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm.b/ a c/
zákona o OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci

kalendárny rok.

8. V ďalšom poukázal na nesprávny názor súdu prvej inštancie o procesnoprávnej povahe lehoty
zdôvodnený subsidiárnou aplikáciou správneho poriadku na konanie v zmysle zákona o OZE. Podľa

odvolateľa subsidiárna pôsobnosť správneho poriadku by sa na vzájomný vzťah medzi žalobcom a
žalovaným mohla vzťahovať výlučne v prípade, ak by žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy
malvtakomtovzťahupostaveniesprávnehoorgánu.Vsúvislostisuvedenýmpoukázalnaskutočnosť,že
otázka postavenia prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy už bola predmetom preskúmavaniav súdnom konaní vedenom Najvyšším súdom SR v konaní vedenom pod sp.zn.: 10Sžo/149/2015 ako aj
vo viacerých konaniach vedených krajskými súdmi (napr. konania vedené Krajským súdom v Žiline pod
sp.z. 20S/71/2015, sp.zn. 20S/72/2015, sp.zn. 20S/87/2017 a 20S/105/2015, konanie vedené Krajským

súdom v Košiciach pod sp.zn 7S/87/2015 a ďalšie). Predmetnou otázkou sa zaoberala tiež Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky na základe podnetu Slovenskej asociácie fotovoltického priemyslu na
preskúmanie zákonnosti postupu prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav, ktorá rovnako
ako všetky krajské súdy a Najvyšší súd SR vo všetkých vyššie uvedených konaniach konštatovala, že
prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy nie je správnym orgánom, a to predovšetkým z dôvodu

absencie faktickej právomoci prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy konať a rozhodovať o
právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy.
Uviedol, že pôsobnosť správneho poriadku však nie je možné rozšíriť na hmotnoprávne normy, z ktorých
práva a povinností resp. nároky s nimi súvisiace vyplývajú a rovnako nemožno tento procesný predpis
použiť pri posudzovaní včasnosti splnenia povinnosti a uplatnenia nároku výrobcom v zmysle § 4 ods.
2 písm.c/ zákona o OZE. Ustanovenia obsiahnuté v § 4 zákona o OZE neobsahujú úpravu konania,

ale výlučne úpravu práv a povinností výrobcov elektriny, ktorú skutočnosť konštatuje v nadväznosti na
vymedzenie predmetu a účelu zákona o OZE aj Ústavný súd SR vo svojom vyššie už viackrát citovanom
náleze sp.zn.: PL. ÚS 50/2015. V tomto smere uzavrel, že vzhľadom k uvedenej skutočnosti preto nie je
možné, aby sa na uskutočňovanie úkonov účastníkov trhu s elektrinou v rámci plnenia svojich zákonom
stanovených povinností nesúvisiacich so žiadnym osobitným správnym konaním, subsidiárne vzťahovali

ustanovenia správneho poriadku. Ako už bolo vyššie zdôraznené, prevádzkovateľ distribučnej sústavy
nie je správnym orgánom. V prípade, ak súd prvej inštancie dospel k odlišnému záveru o postavení
žalovaného, je jeho povinnosťou svoj odlišný právny názor odchyľujúci sa od právneho názoru iných
súdov vyššej inštancie v skutkovo zhodných právnych veciach náležite zdôvodniť.

9. K stanovisku ÚRSO zo dňa 19.1.2017 žalovaný v odvolaní poukázal na právny názor Ústavného
súdu SR prezentovaný vo vyššie už viackrát citovanom náleze sp.zn. PL. ÚS 50/2015, kde Ústavný
súd SR k uvedenej námietke uvádza, že povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o OZE majú výrobcovia
elektriny primárne vo vzťahu k žalovanému ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, t.j. ako subjektu

súkromného práva. Zdôrazňuje, že z koncepcie posudzovanej právnej úpravy zjavne vyplýva, že
z hľadiska aplikácie § 4 ods. 2 zákona o OZE je podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a
žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Tento záver Ústavný súd SR zdôvodňuje
predovšetkým skutočnosťou, že práva podľa § 4 ods. 1 písm.b/ a c/ zákona o OZE, t.j. práva na
podporu si výrobcovia elektriny môžu uplatniť vo vzťahu k prevádzkovateľovi distribučnej sústavy

a nie vo vzťahu k ÚRSO, prípadne inému orgánu verejnej správy. Za okolností, keď sa uplatnený
inštitút ustanovený v napadnutom ustanovení zákona o OZE týka vzťahu dvoch subjektov súkromného
práva, teda ide o súkromnoprávny vzťah, sa podľa názoru Ústavného súdu SR nejaví žiadúce a ani
vhodné, aby zákon ustanovoval orgán verejnej správy, ktorý by bol oprávnený rozhodovať o nesplnení
zákonom ustanovených povinností jedného subjektu súkromného práva vo vzťahu k druhému subjektu

súkromného práva.

10. Nakoniec odvolateľ zdôraznil, že oznámenie o uplatnení podpory a jej rozsahu, ktorým si žalobca
plní svoju hmotnoprávnu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o OZE, je hmotnoprávnym
jednostranným adresným právnym úkonom, ktorý musí byť žalobcom ako výrobcom uskutočnený

každoročne v zákonom stanovenej lehote vždy do 15. augusta, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon
neumožňuje odpustiť. Vzhľadom k uvedenému má žalovaný za to, že sa v prípade lehoty obsiahnutej v §
4 ods. 2 písm.c/ zákona o OZE jedná o lehotu hmotnoprávnu, a táto zostáva zachovaná, ak je adresátovi
oznámenie o uplatnení si podpory a jej rozsahu, v stanovenej lehote aj reálne doručené, nakoľko nie je
možné, aby sa jednostranný adresný právny úkon stal perfektným a nadobudol zákonom predpokladané

účinky pred jeho doručením adresátovi.

11. Žalobca následne podal vyjadrenie k odvolaniu žalovaného, v ktorom uviedol, že záver súdu prvej
inštancie o včasnom splnení oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu je v celom rozsahu správny.

Poukázal na skutočnosť, že tunajší odvolací Krajský súd v Košiciach už v obdobnej veci vedenej pod
sp.zn.3Cob/96/2016rozhodolrozsudkomzodňa30.32017,atovzásadetotožneakosúdprvejinštancie
v tomto konaní. Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsahu vyslovil rovnaký právny názor ako súd
prvej inštancie. Poukázal na to, že pokiaľ žalovaný namieta, že vzťah medzi žalobcom a ÚRSOm jeverejnoprávny, verejnoprávna alebo súkromnoprávna povaha uvedeného vzťahu nezohráva význam,
pokiaľ ide o posúdenie otázky včasnosti splnenia oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu v zmysle §
4 ods. 2 písm.c/ zákona o OZE. Argumentácia žalobcu, že sporné ustanovenie sa má vykladať rozdielne

podľa toho, či je adresátom oznámenia ÚRSO, alebo žalovaný, nemá oporu v žiadnom ustanovení
zákona o OZE, ani iného všeobecne záväzného právneho predpisu.
Pokiaľ žalovaný namieta, že lehota podľa § 4 ods. 2 písm.c/ zákona o podpore (označená ako „k 15.
augustu“) je lehotou hmotnoprávnou, jeho argumentácia taktiež neobstojí. Na jej vyvrátenie žalobca už
v priebehu konania pred súdom prvej inštancie poukázal na:

- ustanovenie § 17 ods. 1 zákona o podpore, ktorý upravuje podpornú aplikáciu ustanovení zák.č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) na konanie podľa zákona o podpore,
- ustanovenie § 27 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého „Lehota je zachovaná, ak sa posledný
deň lehoty podanie podá na správnom orgáne uvedenom v § 19 ods. 4 alebo ak sa podanie odovzdá
na poštovú prepravu.“,
- stanovisko ÚRSO zverejnené na jeho webovom sídle www.urso.sk, s ktorým sa stotožnil aj súd prvej

inštancie.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100%.

13. Následne žalovaný listom datovaným k 10.4.2019 doručil prvoinštančnému súdu Nález Ústavného
súdu SR, sp. zn.: IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31.1.2019. Práve na základe sťažnosti žalovaného (ktorou

namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd) Ústavný súd SR Nálezom sp.zn. IV. ÚS 491/2018-65
z 31.1.2019 rozhodol, že základné právo obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná, a.s.,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp.zn. 3Cob/96/2016 z 30.3.2017 porušené boli (výrok I.); rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
3Cob/96/2016 z 30.3.2017 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie (výrok II.)
a obchodnej spoločnosti Východoslovenská distribučná a.s. priznal úhradu trov konania v sume 585,76
eur, ktoré jej je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet advokátskej kancelárie KVASŇOVSKÝ
& PARTNERS/ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu (výrok III.).
Ústavný súd SR vyslovil názor, že odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu z
pohľadu záruk obsiahnutých v práve na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces k primárnej otázke
povahy zákonom stanovenej lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti (§ 4 ods. 2 písm.c/ Zákona o
OZE) neobstojí (a to ani v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu.). Totiž z rozsudkov tak

okresného súdu ako aj krajského súdu vyplýva, že sa stotožnili so stanoviskom, resp. záverom ÚRSO
o procesno-právnom charaktere spornej lehoty, avšak bez toho, aby tento záver sami odôvodnili.
Skutočnosti namietané v odvolaní sťažovateľky proti napadnutému rozsudku okresného súdu týkajúce
sa povahy právnej normy a jej vplyvu na existenciu uplatňovaného nároku, ako aj povahy jej vzťahu
k žalobkyni boli kľúčové pre rozhodnutie krajského súdu, ktorého úlohou bolo primárne zodpovedať

otázku právnej povahy lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti. Krajský súd však na tieto skutočnosti
v napadnutom rozsudku vôbec nereagoval, resp. ich ani inak do svojich záverov nepremietol.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané

v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je dôvodné.

15. Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn.: IV. ÚS 491/2018-65 zo dňa 31.1.2019 uviedol, že dôsledné
odlíšenie inštitútov zániku práva na podporu a zániku nároku na poskytnutie podpory na príslušnýkalendárny rok je podľa názoru ústavného súdu dôležité z hľadiska posúdenia ďalšej okolnosti majúcej
podstatný vplyv na záver všeobecného súdu k povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa
zákona o OZE, a síce predmetu konania, resp. povahy nároku, ktorý si žalobkyňa ako výrobca elektriny

s právom na podporu uplatnila. Pokiaľ totiž prevádzkovateľ distribučnej sústavy pristúpi k uplatneniu
sankčného mechanizmu podľa § 4 ods. 3 zákona o OZE, tak výrobcovi elektriny s právom na podporu
neumožní úspešne si uplatniť nárok na poskytnutie podpory podľa § 4 ods. 1 písm.c/ zákona o OZE
na nasledujúci rok, pričom zároveň výrobcu elektriny s právom na podporu de facto „zbaví“ nároku na
podporu na príslušný kalendárny rok, ale bez toho, aby to malo vplyv aj na existenciu samotného práva

na podporu.

16. V tejto veci je nepochybné, že žalobkyňa mala splniť svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 zák.č.
307/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o
zmene a doplnení niektorých zákonov oznámiť ÚRSO o prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej

sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm.b/ vrátane predpokladaného množstva dodanej
elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci rok. Teda nejde o zánik práva ako celku, ale iba o zánik na
podporu na príslušný kalendárny rok.

17. ÚRSO publikoval svoje stanovisko, ktoré však pre súdy nie je smerodajné a môže slúžiť iba ako
výklad tohto orgánu.

18. Vyššie citované ustanovenie ukladá žiadateľovi oznámiť predpokladané množstvo dodanej elektriny
„vždy k 15. augustu na nasledujúci rok“.

19.Predmetnýsporsvedčíotom,žepoužitýtermín„k15.augustu“pripúšťarôznyvýklad,atobezohľadu
na to, či ide o inštitút verejného alebo súkromného práva a ústavný súd k tejto otázke nezaujal žiadne
relevantné stanovisko a vychádzal z právneho názoru Ústavného súdu SR, ktorý zaujal v citovanom

náleze.

20. Preto bude povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní posúdiť, či v danom prípade
neprichádza do úvahy použitie výkladu ustálenej súdnej praxe, podľa ktorého, ak nie je termín určený

presne a jasne, musí sa vychádzať z predpokladu, podľa ktorého je podanie urobené v lehote, t.j. v tomto
prípade v prospech žalobcu a to bez ohľadu na stanovisko ÚRSO, ktoré má iba odporúčací charakter.

21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok v jeho napadnutej časti v zmysle § 389

ods. 1 písm. b/ a c/ CSP a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom bude rozhodnuté aj o náhrade trov odvolacieho konania (§
396 CSP).

22. Zároveň bude úlohou súdu prvej inštancie rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie konania,
ktorý bol podaný listom datovaným k 19.8.2019 a ktorým žalobca žiadal, aby súd podal návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1

C.s.p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).