Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. november 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/42/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119432622
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:6119432622.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej,členovsenátuJUDr.RóbertaBebčákaaJUDr.ErikaVargu,vsporovejprávnejvecižalobcu:
MAURE SYSTEM s.r.o., so sídlom 027 42 Podbiel 15, IČO: 31 611 265, zastúpený splnomocneným
zástupcom: JUDr. Michal Murina, advokát, so sídlom Nová Doba 497, 027 43 Nižná, IČO: 46 808 965,
proti žalovanému: Y. F., s miestom podnikania I. Olbrachta 1151/59, 028 01 Trstená, IČO: 46 096 817,
zastúpený splnomocneným zástupcom: Mgr. Roman Kobella, advokát, so sídlom C. XXXX, XXX XX
H. V., o zaplatenie 26.293,56 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 7Cb/6/2020-277 zo dňa 29. októbra 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 7Cb/6/2020-277 zo dňa 29. októbra 2021 p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I/ uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 13.200,- Eur s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 6.600,- Eur od
11.6.2019 do zaplatenia a zo sumy 6.600,- Eur od 16.10.2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 40,- Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom
II/ vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III/ žiadnej zo sporových strán nepriznal právo na náhradu

trov konania.

2. Uznesením Okresného súdu Námestovo č.k. 7Cb/6/2020-142 zo dňa 10.9.2020 bolo pripustené, aby
z konania na strane žalobcu vystúpila spoločnosť esp dk, s.r.o., so sídlom Západ 1843/51, Trstená, IČO:
47 420 022 (pôvodný žalobca) a na jej miesto vstúpila MAURE SYSTEM s.r.o., so sídlom Podbiel 15,
IČO: 31 611 265 (súčasný žalobca).

3. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 7 zákona č.
116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, § 9 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a
podnájme nebytových priestorov, § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1 a 2 Obchodného
zákonníka, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, okresný súd čiastočne žalobe vyhovel.

4. Okresný súd konštatuje, že zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 5.2.2013 (ďalej aj
len „zmluva o nájme“) vyplynulo, že žalovaný ako nájomca a P & G Group s.r.o., so sídlom Západ
1843/51, Trstená, IČO: 43 871 143, ako prenajímateľ uzatvorili zmluvu, na základe ktorej uvedenýprenajímateľ prenechal do užívania žalovanému ako nájomcovi nebytové priestory vo výmere 168 m2,
nachádzajúcesanaI.nadzemnompodlažístavbyautoumyvárky,súp.č.XXXX vobciak.ú.M..Nájomná
zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 1.3.2013 do 1.3.2018. Na základe tejto zmluvy sa žalovaný

zaviazal prenajímateľovi platiť mesačné nájomné 700 Eur s DPH, ktoré sa zaviazal platiť v pravidelných
štvrťročných splátkach vopred vo výške 2100 Eur, ktoré budú splatné vždy 15-teho kalendárneho dňa
v prvom mesiaci štvrťroka predchádzajúcemu štvrťroku, za ktorý sa platí štvrťročné nájomné. Tiež sa
žalovaný zaviazal platiť zálohové platby za služby spojené s nájmom 100 Eur s DPH mesačne. Podľa
bodu 4. 6. zmluvy o nájme nebytových priestorov ide o platby za nasledovné služby: vodné, stočné,

zrážkové vody, el. energia, drevo, uhlie, brikety, pelety, el. kúrenie. Žalovaný sa zaviazal zálohové
platby platiť v pravidelných štvrťročných splátkach vopred vo výške 300 Eur, pričom tieto štvrťročné
splátky sú splatné vždy 15-teho kalendárneho dňa v prvom mesiaci daného štvrťroka predchádzajúcemu
štvrťroku, za ktorý sa platia zálohové platby. Podľa bodu 4. 7. zmluvy o nájme prenajímateľ vykoná
dvakrát ročne, do 30 dní po obdržaní vyúčtovania od svojich dodávateľov služieb, celkové vyúčtovanie
zálohových platieb za služby poskytované nájomcovi. Podľa bodu 4. 8. zmluvy o nájme úhrada za odber

elektrickej energie bude nájomcovi zúčtovaná na základe fakturácie za dané zúčtovacie obdobie od
Stredoslovenskej energetiky, a.s. Žilina. Podľa bodu 4. 9. Zmluvy o nájme úhrada vodného, stočného a
zrážkových vôd bude nájomcovi zúčtovaná na základe skutočného spotrebovaného množstva vody za
danézúčtovacieobdobie,podľafakturácieodOravskejvodárenskejspoločnosti,a.s.DolnýKubín.Podľa
bodu 4.11. zmluvy o nájme meranie spotreby kúrenia (drevo, uhlie, brikety, pelety, el. kúrenie ) je spolu za

celú nehnuteľnosť, preto spotreba nájomcu bude vypočítaná podľa podielu plochy nebytového priestoru
na ploche celej nehnuteľnosti v prípade jeho plnej obsadenosti. V prípade, ak nebude celá nehnuteľnosť
obsadená, spotreba kúrenia (drevo, uhlie, brikety, pelety, el. kúrenie) bude primerane rozpočítaná medzi
aktuálnych nájomcov. Zo zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 5.2.2013, uzatvorenej medzi
rovnakými zmluvnými stranami, ako v prípade vyššie opísanej zmluvy o nájme nebytových priestorov,

okresný súd zistil, že rovnaký prenajímateľ P & G Group s.r.o., so sídlom Západ 1843/51, Trstená,
IČO: 43 871 143, prenechal žalovanému ako nájomcovi do užívania nebytové priestory vo výmere 188
m2, nachádzajúce sa na II. nadzemnom podlaží stavby autoumyvárky súpisné číslo XXXX v Trstenej.
Zmluva o nájme bola uzatvorená na dobu určitú od 1.3.2013 do 1.3.2018. Zmluvné strany dohodli, že
nájomca bude platiť nájomné vo výške 402 Eur mesačne, ktoré bude splatné v štvrťročných splátkach

vopred, vo výške štvrťročnej splátky 1206 Eur, s termínom splatnosti 15-teho kalendárneho dňa v prvom
mesiaci daného štvrťroka predchádzajúcemu štvrťroku, za ktorý sa platí štvrťročné nájomné. Zmluvné
strany dohodli, že nájomca bude platiť zálohovú platbu za služby spojené s nájmom vo výške 100
Eur mesačne. Táto platba sa skladá z platieb za nasledovné služby: vodné, stočné, zrážkové vody,
el. energia, drevo, uhlie, brikety, pelety, el. kúrenie. Žalovaný ako nájomca sa zaviazal platiť zálohové

platby za služby v štvrťročných splátkach vopred vo výške splátky 300 Eur, ktoré budú splatné vždy
15-teho kalendárneho dňa v prvom mesiaci daného štvrťroka predchádzajúcemu štvrťroku, za ktorý sa
platia zálohové platby. Podľa bodu 4.7. zmluvy o nájme prenajímateľ vykoná dva krát ročne, do 30 dní
po obdržaní vyúčtovania od svojich dodávateľov služieb, celkové vyúčtovanie zálohových platieb za
služby poskytované nájomcovi. Podľa bodu 4.8. zmluvy o nájme úhrada za odber elektrickej energie

bude nájomcovi zúčtovaná na základe fakturácie za dané zúčtovacie obdobie od Stredoslovenskej
energetiky, a.s. Žilina. Podľa bodu 4.9. zmluvy o nájme úhrada vodného, stočného a zrážkových vôd
bude nájomcovi zúčtovaná na základe skutočného spotrebovaného množstva vody za dané zúčtovacie
obdobie podľa fakturácie od Oravskej vodárenskej spoločnosti, a.s. Dolný Kubín. Podľa bodu 4. 11.
zmluvy o nájme meranie spotreby kúrenia (drevo, uhlie, brikety, pelety, el. kúrenie) je spolu za celú

nehnuteľnosť, preto spotreba nájomcu bude vypočítaná podľa podielu plochy nebytového priestoru
na ploche celej nehnuteľnosti v prípade plnej obsadenosti. V prípade, ak nebude celá nehnuteľnosť
obsadená, spotreba kúrenia (drevo, uhlie, brikety, pelety, el. kúrenie) bude primerane rozpočítané
medzi aktuálnych nájomcov. Z kúpnej zmluvy, uzatvorenej medzi pôvodným žalobcom ako kupujúcim
a predávajúcim SZAP, s.r.o., so sídlom Bajzova 2419/23, Žilina, IČO: 44 943 385 zo dňa 17.8.2015

okresný súd zistil, že pôvodný žalobca kúpil budovu autoumyvárky, v ktorej sa nachádzajú dotknuté
nebytové priestory. Zo zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 10.3.2016, uzavretej medzi
pôvodným žalobcom ako dlžníkom a R.. M. T., nar. XX.X.XXXX, bytom W.. M.. U. XXX/XX, M. a C. J.,
nar. X.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, M. ako veriteľmi okresný súd zistil, že za účelom zabezpečenia
pohľadávokveriteľovnavráteniepožičanýchpeňažnýchprostriedkovpreviedoldlžník(pôvodnýžalobca)

na uvedených veriteľov stavbu autoumyvárky, v ktorej sa nachádzajú nebytové priestory, ktoré si vyššie
opísanými zmluvami prenajal žalovaný. Podľa čl. III. bod 3.1 zmluvy o zabezpečovacom prevode
práva na základe dohody zmluvných strán a v súlade s ust. § 553b ods. 2 Občianskeho zákonníka je
držiteľom nehnuteľností naďalej dlžník, pričom je oprávnený nehnuteľnosti užívať na účely súvisiace sjeho predmetom podnikania. Dlžník je taktiež oprávnený ponechať si úžitky plynúce z takéhoto užívania
nehnuteľnosti a je oprávnený o nehnuteľnostiach účtovať ako o svojom majetku. Z faktúry č. 1019011,
ktorú predložil pôvodný žalobca súd zistil, že pôvodný žalobca ňou žalovanému vyfakturoval spotrebu

el. energie, spotrebu vody, stočné, spotrebu teplej vody a paušálne náklady za dodanie iných služieb
za obdobie od 2.5.2017 do 2.10.2019, v sume 13.993,56 Eur, s termínom splatnosti 15.10.2019. Z
faktúry č. 1019010, ktorú vystavil pôvodný žalobca ako dodávateľ žalovanému ako odberateľovi súd
zistil, že ňou pôvodný žalobca vyúčtoval nájomné za prenájom nebytových priestorov za obdobie jún -
október 2019 v sume 6600 Eur, s dátumom splatnosti 15.10.2019. Z faktúry č. 1019006, ktorú vystavil

pôvodný žalobca ako dodávateľ žalovanému ako odberateľovi okresný súd zistil, že touto faktúrou
pôvodný žalobca vyúčtoval nájomné za prenájom nebytových priestorov za obdobie január - máj 2019
v sume 6600 Eur. Okresný súd konštatoval, že žalovaný nerozporoval tvrdenie žalobcu, že predmet
nájmu užíval aj po skončení dohodnutej doby nájmu, uvedenej v nájomných zmluvách, uzatvorených so
spoločnosťouP&GGroups.r.o.,sosídlomZápad1843/51,Trstená,IČO:43871143,t.j.podni1.3.2018
a aj v období, za ktoré si žalobca uplatňuje nájomné. Okresný súd neakceptuje tvrdenie žalobcu, že

vzhľadomnato,žežalovanýďalejužívalpredmetnájmuposkončeníplatnostinájomnejzmluvy,vzmysle
§ 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka a prenajímateľ nepodal návrh na vypratanie nehnuteľnosti na súde
do 30 dní, obnovila sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne
- v tomto súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.12.2018,
sp.zn. 3Obdo/34/2018, ktoré bolo zverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu č.

5/2019. Podľa tohto uznesenia právna úprava skončenia nájmu v zákone č. 116/1990 Zb. o nájme a
podnájme nebytových priestorov je upravená komplexne a dostatočne, keďže § 9 uvedeného zákona
jednoznačne ustanovuje, že nájom dojednaný na určitú dobu môže skončiť iba uplynutím času, na ktorý
bol dojednaný alebo výpoveďou, a to z dôvodov uvedených v ods. 2 a 3 daného paragrafu, takže použitie
všeobecnej právnej úpravy nie je nutné. Ďalší dôvod sú odlišné náležitosti zmluvy o nájme nebytového

priestoru, ktorý je určený na podnikateľskú činnosť. Takáto nájomná zmluva vyžaduje písomnú formu,
musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného, spôsob jeho platenia a čas, na
ktorý sa nájom uzaviera. Ak niektorá z týchto náležitostí chýba, tak sa zmluva považuje za absolútne
neplatnú. Podľa uvedeného uznesenia už len zo samotného faktu, že zmluva o nájme nebytového
priestoru vyžaduje písomnú formu a čas, na ktorý sa uzatvára, okresný súd usúdil, že konkludentné

predĺženie nájmu je vylúčené. Okresný súd však konštatoval, že vzhľadom na to, že medzi stranami
nebolo sporné, že žalovaný užíval nebytové priestory aj po skončení dohodnutej doby nájmu a aj v
čase, za ktorý si žalobca uplatnil nájomné, užíval dotknuté nebytové priestory bez právneho dôvodu
a je povinný vydať bezdôvodné obohatenie, ktoré mu takýmto užívaním vzniklo - žalobca napokon vo
svojom vyjadrení, založenom na č.l. 75 spisu aj výslovne žiada, že pokiaľ súd dôjde k záveru, že počnúc

dňom 1.3.2018 žalovaný užíva predmet nájmu bez právneho dôvodu, tak žiada vydať bezdôvodné
obohatenie, ktoré je totožné s nájomným, uvedeným v oboch zmluvách o nájme nebytových priestorov
a ktoré podmienky sa od 1.3.2018 nijako nezmenili. Okresný súd v tejto časti považoval žalobu za
dôvodnú, pretože žalovaný sa na úkor žalobcu (resp. pôvodného žalobcu) ako oprávneného držiteľa
nehnuteľnosti, v ktorej sa nebytové priestory nachádzajú, bezdôvodne obohatil, pričom je povinný toto

bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať. Keďže bezdôvodné obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí
žalovaný poskytnúť žalobcovi peňažnú náhradu. V prípade náhrady za užívanie nebytových priestorov
bez právneho dôvodu možno za primeranú peňažnú náhradu považovať obvyklé nájomné, za ktoré sa
takéto (resp. obdobné) nebytové priestory dali prenajať v rovnakom čase a mieste. Žalovaný nepoprel
tvrdenie žalobcu, že nájomné dohodnuté v zmluvách o nájme nebytových priestorov zo dňa 5.2.2013

s prenajímateľom P & G Group s.r.o., so sídlom Západ 1843/51, Trstená, IČO: 43 871 143, bolo aj
nájomným obvyklým v danom čase a mieste. Vzhľadom na časový odstup od uzatvorenia uvedených
nájomných zmlúv (začiatok roku 2013) do uplatnenia bezdôvodného obohatenia žalobcom - január až
október 2019 výška nájmov za nebytové priestory v lokalite Trstená a okolie vo všeobecnosti neklesla
- pokiaľ by klesla, možno dôvodne predpokladať, že žalovaný by od prenajímateľa požadoval zníženie

nájomného ešte počas platnosti oboch nájomných zmlúv, podľa vlastného tvrdenia však o zníženie
nájomného požiadal až vo februári 2018, teda v čase, keď sa končila platnosť nájomných zmlúv zo
dňa 5.2.2013, a to požiadavkou, ktorej podľa žalovaného vyhovel jeden z konateľov pôvodného žalobcu
R.. M. T.. Druhý konateľ pôvodného žalobcu K.. H. H. však poprel tvrdenie žalovaného a R.. M. T.,
že by mu pôvodný žalobca znížil nájomné, počnúc dňom nasledujúcim po ukončení platnosti zmlúv

o nájme nebytových priestorov zo dňa 5.2.2013. Okresný súd preto považoval za preukázané, že
nájomné, ktoré bolo dohodnuté v nájomných zmluvách zo dňa 5.2.2013, je nájomným obvyklým, a
preto je žalovaný povinný ho zaplatiť žalobcovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie
nebytových priestorov bez právneho dôvodu. Hoci v čase, za ktorý si žalobca uplatňuje voči žalovanémunájomné, resp. vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových priestorov, boli v katastri
nehnuteľností evidovaní ako vlastníci nehnuteľnosti R.. M. T. v podiele 1 a C. J. v podiele 1, zo zmluvy o
zabezpečovacom prevode práva zo dňa 10.3.2016, uzavretej medzi pôvodným žalobcom ako dlžníkom

a R.. M. T., nar. XX.X.XXXX, bytom W.. M.. U. XXX/XX, M. a C. J., nar. X.XX.XXXX, bytom A. XXXX/
XX, M. ako veriteľmi oprávneným držiteľom nehnuteľnosti ostal pôvodný žalobca. Podľa § 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník,
najmä má tiež právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby. Pôvodný žalobca ako oprávnený
držiteľ nadobudol teda aj právo na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom užívania nehnuteľnosti

žalovaným bez právneho dôvodu, keďže právo užívať nehnuteľnosť a brať z nej úžitky mu bolo v zmluve
o zabezpečovacom prevode práva výslovne priznané.

5. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že vo februári 2018 uzatvoril s konateľom pôvodného žalobcu R.. M. T. ústnu
zmluvu, na základe ktorej dohodli zníženie nájomného na 700 Eur mesačne (za všetky žalovaným
užívané nebytové priestory) a že toto nájomné aj platil do rúk R.. M. T., resp. jeho otca, tak okresný

súd toto jeho tvrdenie považuje za nepreukázané. R.. M. T., ktorý bol vypočutý ako svedok, uviedol,
že ako jeden z konateľov pôvodného žalobcu uzatvoril so žalovaným ústnou formou zmluvu o znížení
nájomného na 700 Eur mesačne za všetky nebytové priestory a že toto nájomné mu žalovaný platil v
hotovosti buď do jeho rúk alebo do rúk jeho otca. Tvrdil aj, že o tejto dohode druhý konateľ pôvodného
žalobcu vedel vopred a súhlasil s ňou. Tiež tvrdil, že druhý konateľ pôvodného žalobcu bol informovaný

aj o platení nájomného žalovaným do jeho rúk a že toto akceptoval. K.. H. H., ktorý je druhým konateľom
pôvodného žalobcu, však tieto tvrdenia R.. M. T. poprel. Uviedol, že nevie o dohode o znížení nájomného
ani o tom, že by žalovaný zaplatil nájomné za uplatnené obdobie do rúk druhého konateľa R.. M.
T., či už v hotovosti, alebo inou formou. „Za tejto situácie, keď tvrdenia dvoch konateľov rovnakého
subjektu ohľadne tvrdení o zmluve o znížení nájomného a platení nájomného žalovaným si odporujú,

súd konštatuje, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie o znížení a zaplatení nájomného za žalobcom
uplatnené obdobie. Súd považuje svedeckú výpoveď R.. M. T. za nevierohodnú aj preto, že ten tvrdil,
že na nájomné žalovanému nevystavil žiadnu faktúru, žalovaný o jej vystavenie ani nežiadal a tiež
mu nevystavil ani potvrdenie o zaplatení nájomného a žalovaný o vystavenie potvrdenia ani nežiadal.
Súd nepovažuje za reálne, že by pôvodný žalobca a žalovaný - oba podnikateľské subjekty, ktoré sú

povinné viesť účtovníctvo preukazným spôsobom, nepovažovali za potrebné vystaviť účtovné doklady
na zaplatenie nájomného. Tieto doklady - faktúry, pritom dovtedy boli bežne vystavované, čoho dôkazom
sú aj faktúry, ktoré si žalobca uplatnil v žalobe. Žalovaný nevysvetlil, prečo po tom, čo mu bolo R..
M. T. znížené nájomné, už nepožadoval na nájomné faktúru ani doklad o jeho zaplatení. Súd preto
obranu žalovaného voči žalobe v časti zaplatenia nájomného, resp. vydania bezdôvodného obohatenia

považoval za nedôvodnú, jeho tvrdenia, ktorými sa bránil proti žalobe v tejto časti za nepreukázané a
pretožalovanéhozaviazal,abyžalobcovizaplatil13200EURtitulomvydania bezdôvodnéhoobohatenia
za užívanie nebytových priestorov bez právneho dôvodu.“

6. V časti, v ktorej sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia platieb za služby spojené s

nájmom za obdobie od 2.5.2017 do 2.10.2019 v celkovej výške 13.093,56 Eur, ktoré boli žalovanému
vyfakturované faktúrou č. 1019011, sa žalovaný bránil tým, že žalobca nepreukázal ani len množstvo
dodaných energií, pričom došlo k fakturácii aj položiek, ktoré pre žalovaného vôbec neboli dodané, ako
napr. dodávka teplej vody vo výške 3904,32 Eur, paušálne náklady za dodanie iných služieb vo výške
1133,74Euraešteargumentovaltým,žezauvedenéobdobieuhradilnapreddavkochzadodanieenergií

sumu 6300 Eur, ďalej sumu 1853,63 Eur dňa 28.8.2018, dňa 11.1.2019 sumu 1500 Eur a dňa 15.11.2019
sumu 4973,40 Eur, čo je celkovo viac, ako je suma, vyfakturovaná faktúrou č. 1019011. Okresný súd
akceptoval argument žalovaného, že žalobca nepreukázal, že by za žalovaného vynaložil v dotknutom
období paušálne náklady za dodanie iných služieb a napriek tomu, že žalovaný túto položku faktúry č.
1019011 výslovne rozporoval, žalobca nešpecifikoval, o aké náklady za dodanie akých služieb sa jedná

a nepreukázal, že by ich skutočne vynaložil v súvislosti s dodaním služieb žalovanému. Ani zo zmlúv
o nájme nebytových priestorov o dňa 5.2.2013 nevyplýva, že by bol žalobca (resp. pôvodný žalobca,
ktorý vystavil faktúru) oprávnený žalovanému účtovať takéto paušálne náklady. Okresný súd žalobu v
časti, v ktorej sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia paušálnych nákladov za dodanie iných
služieb v sume 1133,74 Eur zamietol.

7. Čo sa týka platby za spotrebu elektrickej energie, vody a stočného za obdobie od 2.5.2017 do
2.10.2019 vo výške 6688,04 Eur, žalovaný v tejto časti proti žalobe argumentoval tým, že žalobca
nepreukázal ani len množstvo dodaných energií. Podľa okresného súdu žalovaný účinne nepopreltvrdenie žalobcu, že žalovanému boli v uvedenom období dodané elektrická energia, voda + stočné
v takej výške, ako si uplatnil žalobca. Okresný súd poukázal na § 151 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak
strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o

predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. Vyjadrenie žalovaného, že žalobca
nepreukázal množstvo dodanej energie, nie je účinným popretím skutkového tvrdenia žalobcu, že
žalovanému dodal elektrickú energiu, vodu a stočné v takom množstve, ako je uvedené vo faktúre
č. 1019011, ktorej zaplatenie si žalobca uplatnil. Žalovaný totiž nepoprel, že mu pôvodný žalobca v
dotknutom období dodal elektrickú energiu, vodu a stočné - naopak, žalovaný tvrdil, že za elektrickú

energiu pôvodnému žalobcovi zaplatil dokonca viac, než si účtoval touto faktúrou - a súčasne žalovaný
neuviedol vlastné skutkové tvrdenie ohľadne množstva dodanej elektrickej energie, vody a stočného. Na
účinné popretie skutkového tvrdenia žalobcu o dodaní množstva elektrickej energie, vody a stočného
nestačí len vyjadrenie žalovaného, že žalobca toto množstvo nepreukázal, bez toho, aby žalovaný
uviedol v tomto smere vlastné skutkové tvrdenie. Okresný súd preto vychádzal z toho, že fakturácia
pôvodného žalobcu ohľadne položiek elektrická energia, spotreba vody a stočné vo faktúre č. 1019011

bola správna. Žalovaný však tvrdil aj, že na preddavkoch zaplatil tieto platby a poukázal aj na to, že za
obdobie od 2.5.2017 do 2.6.2018 mu pôvodný žalobca duplicitne vyfakturoval spotrebu vody a stočné.
Okresný súd z faktúry č. 1018008, vystavenej pôvodným žalobcom ako dodávateľom žalovanému
ako odberateľovi zistil, „že pôvodný žalobca uvedenou faktúrou žalovanému vyfakturoval spotrebu el.
energie za obdobie od 2. 5. 2017 do 2. 6. 2018 vo výške 3065,34 Eur, spotrebu vody za obdobie od 2. 5.

2017 do 2. 6. 2018 vo výške 636,48 Eur, stočné za obdobie od 2. 5. 2017 do 2. 6. 2018 vo výške 648,72
Eur, teplú vodu za obdobie október 2015-september 2016 vo výške 2709,17 Eur, teplú vodu za obdobie
október 2016 - september 2017 vo výške 2 709,12 Eur a teplú vodu za obdobie október 2017 - jún 2018
vo výške 1673,28. Z tejto faktúry vyplynulo, že žalovaný v období od 16. 8. 2017 do 30. 4. 2018 zaplatil
na preddavkoch na platby za tieto služby sumu 5400 Eur.“

8. Čo sa týka platby za elektrickú energiu, žalovaný tvrdil, že za dotknuté obdobie, t.j. od 2.5.2017
do 2.10.2019 zaplatil pôvodnému žalobcovi na preddavkoch na platby za elektrickú energiu dokonca
viac, ako si vyfakturoval faktúrou č. 1019011. Z vkladových lístkov, ktoré predložil žalovaný, okresný
súd zistil, že dňa 11.1.2019 žalovaný zaplatil za pôvodného žalobcu platbu za elektrickú energiu vo

výške 1500 Eur, dňa 26.8.2018 platbu vo výške 1853,63 Eur a dňa 15.11.2019 platbu vo výške 4973,40
Eur, spolu sumu 8327,03 Eur. Z emailovej komunikácie medzi M. T. - jedným z konateľov pôvodného
žalobcu a Stredoslovenskou energetikou, a.s., ako dodávateľom elektrickej energie okresný súd zistil,
že žalovaný skutočne za pôvodného žalobcu zaplatil platby za elektrickú energiu, pretože číslo účtu
a variabilný symbol platieb podľa vkladových lístkov, ktoré predložil žalovaný, sú zhodné s číslom

účtu a variabilným symbolom v upomienke od SSE, a.s., adresovanej pôvodnému žalobcovi. Pôvodný
žalobcatedažalovanémuuplatnenoufaktúrouč.1019011vyfakturovalzaspotrebuelektrickejenergieza
obdobie od 2.5.2017 do 2.10.2019 sumu 6688,04 Eur, t.j. menej, než žalovaný zaplatil podľa uvedených
vkladových lístkov za elektrickú energiu za pôvodného žalobcu priamo dodávateľovi elektrickej energie.
Keďžežalovanýzaplatilpriamododávateľovielektrickejenergieešteviac,nežbolafakturovanáspotreba

od pôvodného žalobcu, tak súd žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia platby za spotrebu
elektrickej energie vo výške 6688,04 Eur zamietol. Pokiaľ žalovaný preukázal zaplatenie platieb za
elektrickú energiu za pôvodného žalobcu priamo dodávateľovi elektrickej energie, bolo na žalobcovi,
aby preukázal, aký iný záväzok, než spotrebu elektrickej energie, ktorú žalovanému pôvodný žalobca
vyúčtoval faktúrou č. 1019011 žalovaný platil prostredníctvom predložených vkladových lístkov. Žalobca

však ani netvrdil, ani nepreukázal, že by žalovaný mal voči nemu nejaký iný záväzok titulom spotreby
elektrickej energie, ktorý by mu takýmto spôsobom zaplatil.

9. Čo sa týka platby za spotrebu vody za obdobie od 2.5.2017 do 2.10.2019, ktorú si žalobca uplatnil vo
výške 1078,37 Eur a stočné za obdobie od 2.5.2017 do 2.10.2019 vo výške 1189,09 Eur, podľa faktúry

č. 1019011, okresný súd od týchto platieb odpočítal preddavok 900 Eur, ktorý žalovaný zaplatil dňa
26.11.2017nazákladefaktúryč.1018014,akovyplývapriamozobsahufaktúryč.1019011.Okresnýsúd
z faktúry č. 1018008 zistil, že za totožné služby spojené s nájmom, za obdobie od 2.5.2017 do 2.6.2018,
ktoré spadá do obdobia od 2.5.2017 do 2.10.2019, ktoré je vyfakturované faktúrou č. 1019011, žalovaný
na preddavkoch zaplatil sumu 4500 Eur. Z výpisu z účtu pôvodného žalobcu, ktorý predložil žalovaný,

okresný súd ešte zistil, že okrem týchto preddavkov žalovaný zaplatil na účet pôvodného žalobcu dňa
26.11.2018 čiastku 900 Eur - na výpise z účtu je uvedené, že ide o úhradu faktúry od žalovaného za 3.
štvrťrok, takže je zrejmé, že ide o preddavok za služby spojené s nájmom, resp. užívaním nebytových
priestorov. Spolu teda žalovaný na týchto preddavkoch na rozhodné obdobie od 2.5.2017 do 2.10.2019zaplatil 5400 Eur. Okresný súd konštatuje, že žalovaný na preddavkoch zaplatil viac, ako mu pôvodný
žalobca vyfakturoval za spotrebu vody a stočné vo faktúre č. 1019011, okresný súd preto žalobu v časti
o zaplatenie týchto dodávok zamietol.

10. Čo sa týka spotreby teplej vody, ktorú si uplatnil žalobca podľa faktúry č. 1019011, žalovaný poprel,
že by mu pôvodný žalobca dodával teplú vodu a tvrdil, že si ju pripravoval sám. Toto tvrdenie žalovaného
nepovažoval okresný súd za pravdivé, pretože z faktúry č. 1018008, ktorú ako dôkaz predložil žalovaný,
vyplýva, že aj touto faktúrou mu pôvodný žalobca fakturoval za teplú vodu za obdobie od októbra 2015

do júna 2018. Žalovaný netvrdil, že by mal voči tejto faktúre nejaké výhrady, čo okresný súd považoval
za nelogické za predpokladu, že by určitá dodávka, zahrnutá vo faktúre, odberateľovi nebola dodaná.
V podnikateľskom prostredí je obvyklé v prípade, že podnikateľský subjekt obdrží od iného subjektu
faktúru, s ktorou nesúhlasí (z akéhokoľvek dôvodu - aj z dôvodu, že niektorá z položiek mu nebola
dodaná) takúto faktúru jej vystaviteľovi vrátiť ako nedôvodnú, prípadne s požiadavkou na jej opravu,
(čiastočné) stornovanie, dobropisovanie a pod. Žalovaný ani netvrdil, že by v súvislosti s faktúrou č.

1018008 alebo faktúrou č. 1019011, ktorými mu bola vyfakturovaná spotreba teplej vody, mal voči
pôvodnému žalobcovi takúto požiadavku. Okresný súd teda vychádzal z toho, že pokiaľ nemal výhrady
voči zneniu faktúry, tak výkony resp. dodávky, ktoré mu boli vyfakturované, uznával. Okresný súd však
konštatoval, že po odpočítaní nepreukázanej položky paušálne náklady za dodanie iných služieb vo
výške 1133,74 Eur žalobca preukázal, že mu žalovaný mal zaplatiť na platbách za služby spojené s

užívaním nebytových priestorov sumu 12859,82 Eur (13993,56 Eur - 1133,74 Eur) a súčasne však
žalovaný preukázal, že pôvodnému žalobcovi na preddavkoch na platby za tieto služby zaplatil sumu
13.727,03 Eur (sumu 8327,03 Eur priamo dodávateľovi elektrickej energie a 5400 Eur, ako vyplýva
z faktúry č. 1018008 a výpisu z účtu žalovaného zo dňa 26.11.2018), teda viac, než predstavuje
preukázaný nárok žalobcu na platby za služby, spojené s nájmom, resp. užívaním nebytových priestorov.

Okresný súd preto žalobu v časti o zaplatenie platieb za služby spojené s nájmom/užívaním nebytových
priestorov zamietol ako nedôvodnú.

11. Okresný súd ešte nad rámec tohto odôvodnenia považuje za potrebné vyjadriť sa k námietke
žalovaného ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorú odôvodnil tým, že hoci

pôvodný žalobca skutočne na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17.8. 2015, uzatvorenej s predávajúcim
SZAP, s.r.o., so sídlom Bajzova 2419/23, Žilina, IČO: 44 943 385 vstúpil do práv a povinností
prenajímateľa stavby, v ktorej sa nachádzajú nebytové priestory, ktoré v rozhodnom období užíval
žalovaný, a to uzatvorením zmluvy o zabezpečovacom prevode práva zo dňa 10.3.2016, uzavretej
medzi pôvodným žalobcom ako dlžníkom a R.. M. T., nar. XX.X.XXXX, bytom W.. M.. U. XXX/XX,

M. a C. J., nar. X.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, M. ako veriteľmi, tak pôvodný žalobca stratil
postavenie prenajímateľa, pretože vlastnícke právo previedol na uvedených veriteľov, súd túto výhradu
žalovaného považuje za nedôvodnú. Okresný súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku Okresného
súdu Námestovo č.k. 5C/51/2019-109 zo dňa 24.9.2019, kde žalovaný v skutkovo a právne obdobnej
veci (nájomné za rovnaké nebytové priestory, ktoré užíval žalovaný, len za iné obdobie) argumentoval

rovnako nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. „Súd v konaní sp.zn. 5C/51/2019 zastal názor,
žezabezpečovacímprevodomprávadochádzasícekzmenevlastníctva,alelendočasne,anievzmysle
§ 123 Občianskeho zákonníka, keďže chýba vôľová zložka prevodcu previesť vlastníctvo na veriteľa.
Zabezpečovací prevod práva má zabezpečovaciu a uhradzovaciu funkciu a zánikom zabezpečenej
pohľadávky prechádza predmet zábezpeky späť na osobu, ktorá zabezpečenie poskytla. Súd preto

dospelkzáveru,žeaniuzatvorenímzmluvyozabezpečovacomprevodeprávapôvodnýžalobcanestratil
práva a povinnosti prenajímateľa vo vzťahu k žalovanému a nebytovým priestorom, ktoré v rozhodnom
období užíval a preto mal právo od žalovaného žiadať nájomné a dohodnuté platby za služby spojené
s nájmom (avšak len do skončenia platnosti nájomných zmlúv zo dňa 2.5.2013, ako súd odôvodnil v
predošlej časti odôvodnenia) a po skončení platnosti nájomných zmlúv titulom vydania bezdôvodného

obohatenia. Súd podotýka, že táto obrana žalovaného proti žalobe sa mu javí aj účelová, pretože
žalovaný nepopieral - naopak výslovne to tvrdil, že aj v období po uzatvorení zmluvy o zabezpečovacom
prevode práva pôvodnému žalobcovi ďalej platil nájomné a platby za služby spojené s nájmom, tiež mu
doručil odstúpenie od zmluvy o nájme, teda z jeho faktického konania vyplýva, že ho za prenajímateľa
považoval aj naďalej. Keďže však žalovaný preukázal, že platby za služby spojené s nájmom, resp.

s užívaním nebytových priestorov, ktoré si žalobca uplatnil v tomto konaní, zaplatil preddavkami, súd
žalovaného zaviazal len vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových priestorov v období
január - október 2019 vo výške 13200 EUR, spolu s úrokom z omeškania 9% ročne počnúc dňom
nasledujúcim po splatnosti faktúr, ktoré pôvodný žalobca vystavil žalovanému na nájomné za obdobie odjanuáradooktóbra2019.Súdsícetentonárokžalobcovinepriznaltitulomnájomného,alebezdôvodného
obohatenia, no faktúry, doručené pôvodným žalobcom žalovanému, možno považovať za výzvy na
dobrovoľné splnenie záväzku podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Lehota splatnosti záväzku na

vydanie bezdôvodného obohatenia je preto totožná s lehotou splatnosti faktúr - pôvodný žalobca nimi
vyzval žalovaného na zaplatenie záväzku a poskytol mu lehotu na dobrovoľné splnenie. Jej uplynutím
sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, súd ho preto zaviazal, aby
žalobcovi zaplatil aj úrok z omeškania. Súd žalobcovi priznal aj paušálnu náhradu nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky - nie však vo výške 120 EUR, ako si uplatnil žalobca, ale len vo výške 40

EUR. Pohľadávka na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá bola žalobcovi priznaná, je len jedna,
nie dve len preto, že bola vyfakturovaná dvomi faktúrami. Súd preto považoval za dôvodnú žalobu v
časti o zaplatenie 13200 EUR s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 6600 EUR od 11. 6. 2019 do
zaplatenia a zo sumy 6600 EUR od 16. 10. 2019 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky 40 EUR. Vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.“ O náhrade
trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že ju nepriznal žiadnej sporovej strane,

pretože obe mali v konaní čiastočný úspech a pomer (ne)úspechu sporových strán je takmer rovnaký.

12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný podľa, ktorého napadnutý
rozsudok je nepresvedčivý, nespravodlivý a nezákonný, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. „Žalovaný odmieta skutkové zistenie súdu prvej
inštancie, že v období január 2019 až október 2019 bez právneho dôvodu užíval nebytové priestory
nachádzajúce sa na I. a II. nadzemnom podlaží stavby autoumývarky súp. č. XXXX (ďalej aj len
„nebytové priestory“) zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. M..“ Žalovaný užíval nebytové
priestory od 01.03.2013 do 01.03.2018 na základe dvoch písomných zmlúv o nájme nebytových

priestorov uzavretých dňa 05.02.2013 s vtedajším vlastníkom stavby automývarky, „ktorým bola
obchodná spoločnosť P & G Group s.r.o. so sídlom Západ 1145/68, 028 01 Trstená, IČO: 43 871
143, pričom jedna nájomná zmluva sa vzťahovala k nebytovým priestorom nachádzajúcim sa na I.
nadzemnom podlaží (kaviareň a bar) o výmere 168 m2 s mesačným nájomným vo výške 700,- Eur s
DPH a mesačnými zálohovými platbami za služby vo výške 100,- Eur s DPH a druhá nájomná zmluva

sa vzťahovala k nebytovým priestorom nachádzajúcim sa na II. nadzemnom podlaží (fitnescentrum) o
výmere 188 m2 s mesačným nájomným 402,- Eur s DPH a mesačnými zálohovým platbami za služby vo
výške100,-EursDPH.Právaapovinnostizmluvnýchstránboliuobochzmlúv(okremvýškynájomného)
upravené identicky, teda identicky boli upravené aj platobné podmienky, v zmysle ktorých nájomné a
zálohové platby za služby bol nájomca povinný hradiť štvrťročne v 15. kalendárny deň prvého mesiaca

daného štvrťroka predchádzajúceho štvrťroku, za ktorý sa platby hradia. Zmluvné strany boli dohodnuté,
že nájomné je nájomca oprávnený platiť priamo do rúk prenajímateľa, t. j. v hotovosti (čl. 4 bod 4.5
oboch zmlúv).“

13. V odvolaní žalovaný uviedol, že vo februári 2018, t.j. v poslednom mesiaci existencie nájomného

vzťahu založeného zmluvami o nájme nebytových priestorov uzatvorených dňa 05.02.2013, žalovaný
ako nájomca oznámil R.. M. T. ako konateľovi obchodnej spoločnosti esp dk, s.r.o., so sídlom Západ
1843/51, 028 01 Trstená, IČO: 47 420 022 (pôvodný žalobca), že z dôvodu vysokého nájomného
už do budúcna nemá záujem užívať nebytové priestory. Nakoľko prenajímateľ esp dk, s.r.o. nemal
v tom čase iného záujemcu o užívanie nebytových priestorov a potreboval, aby sa niekto o budovu

autoumývarky staral (zabezpečoval vykurovanie atď.), navrhol prenajímateľ esp dk, s.r.o. žalovanému,
aby do doby, pokým nenájde iného vhodného nájomcu, žalovaný užíval nebytové priestory za znížené
mesačné nájomné vo výške 700,- Eur, pričom ostatné podmienky nájmu by zostali nezmenené (t.j. aj
platby za služby by nájomca hradil tak ako doposiaľ). Žalovaný súhlasil s návrhom pôvodného žalobcu
ako prenajímateľa. Vo februári 2018 teda došlo medzi pôvodným žalobcom ako prenajímateľom a

žalovaným ako nájomcom k uzatvoreniu ústnej zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorej predmetom
boli nebytové priestory, účel nájmu prevádzkovanie kaviarne a fitnescentra, výška nájomného 700,- Eur
mesačnezavšetkynebytovépriestory,výškamesačnejzálohynaslužby200,-Eur,splatnosťnájomného
a zálohy štvrťročne v 15. kalendárny deň prvého mesiaca daného štvrťroka predchádzajúceho štvrťroku,
za ktorý sa platby hradia a spôsob platenia nájomného v hotovosti priamo do rúk prenajímateľa, pričom

nájomný vzťah začal 02.03.2018 s trvaním až do doby, keď prenajímateľ nájde záujemcu o užívanie
nebytových priestorov, ktorý ponúkne vyššie nájomné.14. Žalovaný v odvolaní uviedol, že skutočnosť uzatvorenia zmluvy o nájme nebytových priestorov vo
februári 2018 medzi pôvodným žalobcom esp dk, s.r.o. ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom
je podľa žalovaného dostatočne preukázaná svedeckou výpoveďou R.. M. T., bytom W. M. U. XXX/

XX, M. (súdne pojednávanie zo dňa 07.06.2021), ktorý presvedčivo a zrozumiteľne potvrdil, že ako
konateľ obchodnej spoločnosti esp dk, s.r.o. na strane prenajímateľa takúto zmluvu vo februári 2018 so
žalovaným ako nájomcom uzatvoril v ústnej forme. Podľa § 13 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka
právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca. Podľa § 133 ods. 1
Obchodného zákonníka štatutárnym orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným je jeden alebo viac

konateľov, pričom ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne,
ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Podľa údajov zapísaných v obchodnom registri Okresného súdu
Žilina má (aj vo februári 2018) obchodná spoločnosť esp dk, s.r.o. dvoch konateľov, a to R.. M. T. a K..
H. H., pričom každý konateľ je oprávnený konať v mene spoločnosti samostatne. Nakoľko bol konateľ
R.. M. T. vo februári 2018 oprávnený samostatne prejavovať vôľu obchodnej spoločnosti esp dk, s.r.o.
a túto vôľu za účelom uzatvorenia nájomnej zmluvy aj skutočne prejavil, žalovaný odmieta skutkové

konštatovanie súdu prvej inštancie o nepreukázaní uzatvorenia zmluvy o nájme nebytových priestorov
so zníženým mesačným nájomným vo výške 700,- Eur z dôvodu, že druhý konateľ pôvodného žalobcu
K.. H. H. nemal vedomosť o uzatvorení tejto zmluvy a tvrdenia R.. M. T. poprel. Absencia vedomosti K..
H. H. o uzatvorení nájomnej zmluvy vo februári 2018 nemá žiaden vplyv na vznik záväzkového vzťahu
založeného touto zmluvou a ani nemôže mať za následok nevierohodnosť svedeckej výpovede R.. M.

T.. Nie je v súlade s princípom materiálnej spravodlivosti a zmluvnej slobody subjektov súkromného
práva, aby osobné spory dvoch konateľov prenajímateľa (ktorý každý jeden môže konať samostatne)
a ich následné rozporné tvrdenia spôsobovali negatívny zásah do právneho postavenia nájomcu a
poškodzovali ho.

15. V odvolaní žalovaný uviedol, že bolo svedeckou výpoveďou konateľa prenajímateľa esp dk, s.r.o.,
R.. M. T. dostatočne preukázaná aj skutočnosť, že za žalované obdobie január 2019 až október
2019 si žalovaný riadne splnil svoju zmluvnú povinnosť hradiť za užívanie nebytových priestorov
mesačné nájomné vo výške 700,- Eur, ku ktorej povinnosti sa zaviazal prenajímateľovi esp dk, s.r.o.
v nájomnej zmluve uzatvorenej v ústnej forme vo februári 2018. R.. M. T. výslovne potvrdil, že za

predmetné obdobie užívania nebytových priestorov (10 kalendárnych mesiacov) žalovaným prevzal od
žalovaného v hotovosti nájomné v celkovej výške 7.000,- Eur, pričom polovicu tejto sumy prevzal v
hotovosti od žalovaného priamo on a na prevzatie druhej polovice tejto sumy v mene prenajímateľa
poveril svojho otca. Uhradením tejto celkovej sumy si žalovaný riadne splnil svoju zmluvnú povinnosť
platenia nájomného za obdobie január 2019 až október 2019 voči obchodnej spoločnosti esp dk,

s.r.o. ako prenajímateľovi. Aj v tomto prípade absencia vedomosti druhého konateľa K.. H. H. o
prevzatí úhrad nájomného konateľom R.. M. T. nemá žiadny vplyv na riadne splnenie si uhradzovacej
povinnosti zo strany žalovaného ako nájomcu. Ani nevystavenie faktúry, resp. potvrdenia o úhrade
nie je skutočnosťou, ktorá by preukazovala nesplnenie uhradzovacej povinnosti nájomcom, ak osobné
prevzatie hotovostných plnení výslovne potvrdil vo svedeckej výpovedi konateľ prenajímateľa.

16. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že R.. M. T. vo svojej svedeckej výpovedi taktiež uviedol, že
svoju peňažnú pohľadávku voči obchodnej spoločnosti esp dk, s.r.o. ponížil o celkovú sumu nájomného
prevzatého od žalovaného v roku 2019 a takto poníženú pohľadávku si následne uplatnil prihláškou v
konkurznom konaní na majetok úpadcu esp dk, s.r.o. Za účelom preukázania tejto tvrdenej skutočnosti

žalovanýnasúdnompojednávanídňa29.09.2021predložilsúduprvejinštancieakodôkaznýprostriedok
fotokópiu prihlášky pohľadávky zo dňa 03.05.2021, ktorou si R.. M. T. v konkurze na majetok úpadcu
esp dk, s.r.o. (Okresný súd Žilina, sp. zn. 9K/4/2020) uplatnil voči úpadcovi svoju peňažnú pohľadávku,
pričom v zdôvodnení pohľadávky je uvedené, že veriteľ si svoju pôvodnú pohľadávku ponížil o sumu
7.700,- Eur prijatú v roku 2019. Predmetná suma predstavuje práve nájomné za obdobie január 2019 až

november 2019 (suma je vyššia o 700,- Eur, pretože je v nej zahrnuté aj nájomné za november 2019,
pričom žalobný návrh sa týka len obdobia január 2019 až október 2019), ktoré R.. M. T. prevzal ako
konateľ prenajímateľa od žalovaného ako nájomcu. Súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu
nevzal tento dôkazný prostriedok do úvahy a v odôvodnení rozsudku ho ani neuvádza. Žalovaný má za
to, že aj tento dôkazný prostriedok je relevantný pre správne zistenie splnenia uhradzovacích povinností

žalovaného, ku ktorým sa zaviazal voči pôvodnému žalobcovi ako prenajímateľovi v ústne uzavretej
nájomnej zmluve.17. Žalovaný je toho názoru, že v priebehu súdneho konania bolo dostatočne preukázané, že v období
január 2019 až október 2019 užíval nebytové priestory na základe zmluvného vzťahu uzatvoreného s
pôvodným žalobcom ako prenajímateľom a riadne si splnil všetky svoje uhradzovacie povinnosti, ktoré

mu z tohto zmluvného vzťahu voči pôvodnému žalobcovi ako prenajímateľovi vyplývali. Navyše bolo v
konaní preukázané, že žalovaný v rámci plnenia uhradzovacích povinností vo vzťahu k poskytovaným
službám (elektrická energia, vodné a stočné, atď.) vyplatil v prospech pôvodného žalobcu ešte vyššiu
sumu, než bola suma, ktorej sa pôvodný žalobca domáhal žalobným návrhom.

18. V odvolaní žalovaný uviedol, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil, keď konštatoval,
že žalovaný sa na úkor pôvodného žalobcu ako oprávneného držiteľa nehnuteľnosti, v ktorej sa
nebytové priestory nachádzajú, sa bezdôvodne obohatil užívaním nebytových priestorov bez právneho
dôvodu, pričom je povinný toto bezdôvodné obohatenie žalobcovi vydať. Žalovaný užíval nebytové
priestory v období január 2019 až október 2019 na základe ústnej nájomnej zmluvy uzatvorenej s
pôvodným žalobcom vo februári 2018, pričom pôvodný žalobca ako prenajímateľ konal pri uzatváraní

predmetnej nájomnej zmluvy prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu, t. j. prostredníctvom konateľa
R.. M. T., ktorý konal v rozsahu svojich zákonných oprávnení. Ústna nájomná zmluva obsahovala
všetky podstatné obsahové náležitosti, ktoré sú pre zmluvu o nájme nebytových priestorov vyžadované
ustanovením§3ods.3zákonač.116/1990Zb.onájmeapodnájmenebytovýchpriestorov.Vpredmetnej
zmluve však absentuje zákonom požadovaná písomná forma. Nedostatok písomnej formy zmluvy o

nájme nebytových priestorov spôsobuje jej absolútnu neplatnosť v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1
Občianskeho zákonníka, avšak v zmysle § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa za bezdôvodné
obohatenie nepovažuje, ak bolo prijaté plnenie dlhu neplatného len pre nedostatok formy. V prípade,
že zmluvný vzťah medzi žalovaným a pôvodným žalobcom je potrebné subsumovať pod § 3 ods. 3
zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, žalobca a žalovaný si navzájom poskytovali plnenia

(prenechanie užívania nebytových priestorov oproti plateniu dohodnutého nájomného a úhrad za služby)
z právneho úkonu neplatného pre nedodržanie zákonnej písomnej formy, no v zmysle ustanovenia §
455 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nimi poskytnuté plnenia nepovažujú za bezdôvodné obohatenie,
a preto im nevzniká povinnosť navzájom si vydať poskytnuté plnenia.

19. V čase uzatvorenia ústnej nájomnej zmluvy z februára 2018 a ani v roku 2019 pôvodný žalobca esp
dk, s.r.o. nebol vlastníkom stavby autoumývarky, v ktorej sa nachádzajú nebytové priestory. Dočasnými
vlastníkmi stavby autoumývarky boli fyzické osoby R.. M. T., W. M.. U. XXX/XX, M. a C. J., A. XXXX/XX,
M., každý o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2, a to na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode
práva z 10.03.2016, pričom podľa bodu 3.1 predmetnej zabezpečovacej zmluvy ostala držiteľom stavby

aj naďalej obchodná spoločnosť esp dk, s.r.o. s oprávnením užívať ju na účely súvisiace s jej predmetom
podnikania, ako aj s oprávnením ponechať si úžitky plynúce z takéhoto užívania. Nakoľko vo februári
2018 obchodná spoločnosť esp dk, s.r.o. nebola vlastníkom stavby autoumývarky (ani oprávneným
držiteľom podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale len jej oprávneným detentorom, a s ohľadom
na ustanovenie § 2 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, podľa ktorého s nebytovými

priestormi nakladajú ich vlastníci, možno ústnu dohodu podčleniť pod ustanovenie § 6 zákona o nájme a
podnájme nebytových priestorov upravujúce podnájomný vzťah. Ak záväzkový vzťah uzatvorený ústnou
dohodou vo februári 2018 je potrebné subsumovať pod ustanovenia upravujúce podnájom, je táto ústna
dohoda z februára 2018 platným právnym úkonom, keďže zákon nevyžaduje pre podnájomnú zmluvu
písomnúformu.Anivtomtoprípadenedošlozostranyžalovanéhokbezdôvodnémuobohateniu,pretože

za užívanie nebytových priestorov zaplatil pôvodnému žalobcovi dohodnuté nájomné.

20. Žalovaný nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že pri zabezpečovacom prevode
vlastníckeho práva podľa § 553 a nasl. Občianskeho zákonníka chýba vôľová zložka prevodcu previesť
vlastníctvo na veriteľa. Ak by pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva absentovala vôľová

zložka prevodcu previesť na veriteľa vlastnícke právo k veci, takýto právny úkon by bol absolútne
neplatný. Pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa veriteľ stáva vlastníkom veci, avšak
jeho vlastníctvo je dočasné a zároveň v zmysle ustanovenia § 553b ods. 1 Občianskeho zákonníka
obmedzené tým, že nie je oprávnený prevedené právo previesť ďalej na inú osobu, ani ho inak zaťažiť
v prospech inej osoby. Zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva dlžník ako pôvodný vlastník

prestáva mať vlastnícke právo k veci, jej dočasným vlastníkom sa stáva veriteľ, pričom dlžník môže
byť naďalej len oprávneným detentorom veci, ak sa tak zmluvné strany dohodnú v zabezpečovacej
zmluve. Dlžník užíva vec len ako detentor a nie ako oprávnený držiteľ v zmysle ustanovenia § 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka, keďže oprávnený držiteľ je ten držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnostidobromyseľný o tom, že mu vec patrí (animus possidendi). Dlžník nemôže byť dobromyseľný v tom, že
mu patrí vec, ku ktorej vlastnícke právo previedol zabezpečovacou zmluvou na veriteľa. Z uvedeného
vyplýva, že termín „držiteľ“, uvedený v ustanovení § 553b ods. 2 Občianskeho zákonníka významovo

nezodpovedá termínu „oprávnený držiteľ“ podľa § 130 Občianskeho zákonníka.

21. Súd prvej inštancie určil obvyklé nájomné pre účely peňažnej náhrady za užívanie nebytových
priestorov vo výške nájomného dohodnutého v zmluvách o nájme nebytových priestorov zo dňa
05.02.2013 uzavretých medzi žalovaným a P & G Group s.r.o. ako pôvodným prenajímateľom. Žalovaný

nesúhlasí s takto stanoveným obvyklým nájomným, pričom má za to, že v tomto prípade by obvyklé
nájomné malo byť vo výške nájomného dohodnutého s pôvodným žalobcom vo februári 2018, t. j.
vo výške 700,- Eur mesačne. Sumy v tejto dojednanej výške žalovaný pôvodnému žalobcovi riadne
vyplatil, ktorá skutočnosť je preukázaná svedeckou výpoveďou konateľa pôvodného žalobcu R.. M.
T.. Zohľadniac individuálne okolnosti tohto prípadu by bolo v rozpore s elementárnou spravodlivosťou,
princípom zmluvnej slobody subjektov súkromného práva a zásadou pacta sunt servanda, aby peňažná

náhrada za prípadné bezdôvodné obohatenie bola stanovená vo vyššej sume, než bolo dojednané
nájomné za užívanie nebytových priestorov v inkriminovanej dobe. Samotný pôvodný žalobca žiadal
žalovaného, aby zotrval v užívaní nebytových priestorov aj po ukončení nájomného vzťahu založeného
zmluvami o nájme zo dňa 05.02.2013, a to až do doby, pokým nenájde záujemcu, ktorý ponúkne vyššie
nájomné. Len za tejto podmienky (zníženie nájomného na 700,- Eur mesačne) bol žalovaný ochotný

pokračovať v dočasnom užívaní nebytových priestorov a pôvodný žalobca túto podmienku akceptoval,
čo sa inkorporovalo do ústne uzatvorenej dohody v mesiaci február 2018.

22.Žalovanýnesúhlasístým,želehotasplatnostizáväzkunavydaniebezdôvodnéhoobohateniamábyť
totožná s lehotou splatnosti faktúr vystavených pôvodným žalobcom, ktorými bolo vyúčtované nájomné.

Podľa „žalovaného by úrok z omeškania mal byť počítaný odo dňa nasledujúceho dňu, v ktorý bola
žalovanému doručená žaloba, pretože v nej si pôvodný žalobca prvýkrát uplatnil nárok aj z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia. Zároveň však žalovaný opätovne zdôrazňuje, že sa užívaním nebytových
priestorov v období január 2019 až október 2019 na úkor pôvodného žalobcu bezdôvodne neobohatil,
pretože tieto priestory užíval na základe ústnej dohody uzatvorenej vo februári 2018 a pôvodnému

žalobcovi riadne poskytol všetky plnenia, ku ktorým sa v dohode zaviazal.“ Žiadal, aby odvolací súd
zmenil týmto odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietne.

23. Proti rozsudku okresného súdu proti výroku II. a III. podal žalobca odvolanie, a to voči nepriznaniu
sumy 13.093,56 Eur a náhrady trov konania z dôvodu, „zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a), písm. b)

písm. d) písm. e) písm. f) a písm. h) C.s.p.“ „Súd prvej inštancie výrok o zamietnutí zvyšnej časti žaloby
odôvodnil tak, že žalobca nepreukázal, že by za žalovaného vynaložil v dotknutom období paušálne
náklady za dodanie služieb a napriek tomu, že žalovaný túto položku faktúry č. 1019011 výslovne
rozporoval, žalobca nešpecifikoval, o aké náklady za dodanie akých služieb sa jedná a nepreukázal, že
by ich skutočne vynaložil v súvislosti s dodaním služieb žalovanému. Ani zo zmlúv o nájme nebytových

priestorov o dňa 5.2.2013 nevyplýva, že by bol žalobca (resp. pôvodný žalobca, ktorý vystavil faktúru)
oprávnený žalovanému účtovať takéto paušálne náklady. žalovaným dohodli za jej dodanie cenu, ktorú
vo faktúre vyúčtoval. Preto súd žalobu v časti, v ktorej sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia
paušálnych nákladov za dodanie iných služieb v sume 1133,74 Eur zamietol.“ S právnym záverom súdu
prvej inštancie sa však podľa žalobcu nemožno stotožniť, považoval ho za nesprávny. Predmet nájmu,

ktorý žalobca (resp. ešte jeho právny predchodca - SZAP, s.r.o. so sídlom Bajzova 2419/23, 010 01
Žilina, IČO: 44 943 385, ktorý ho na žalobcu previedol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17.08.2015), dal
žalovanému do prenájmu podľa uzavretých Zmlúv o nájme nebytových priestorov a žalovaný ho užíval
aj po skončení nájmu, t.j. po dátume 31.03.2018 a aj v rozhodnom období, žalobca ako prenajímateľ
a neskôr ako oprávnený držiteľ s právom mať veci (predmet nájmu) u seba a užívať ju, proti tomu

nenamietal a nedomáhal sa vypratania nehnuteľnosti, obnovila sa nájomná zmluva za tých istých
podmienok, za akých bola pôvodne dojednaná podľa § 676 ods. 2 OZ. Preto žalobcovi ako aktívne vecne
legitimovanému vzniklo právo domáhať sa úhrady nájomného podľa vystavených faktúr. V tejto súvislosti
žalovaný poukázal na judikatúru NS ČR - 28Cdo/1790/2002 a 26Cdo/1957/2008. Ak potom súd prvej
inštancie posudzoval nárok žalobcu len z hľadiska zákonných ustanovení o bezdôvodnom obohatení,

zaťažil tak rozhodnutie vadou nesprávneho právneho posúdenia a dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.24. V odvolaní žalobca namietal argumentáciu žalovaného o tom, že žalobca nemá aktívnu vecnú
legitimáciu, pretože zabezpečovacím prevodom práva dochádza síce k zmene vlastníctva, ale len
dočasne a nie v zmysle § 123 OZ, keďže tu chýba vôľová zložka prevodcu previesť vlastníctvo

na veriteľa. Zabezpečovací prevod práva má zabezpečovaciu a uhradzovaniu funkciu a zánikom
zabezpečenej pohľadávky prechádza predmet zábezpeky späť na osobu, ktorá zabezpečenie poskytla,
v danom prípade na žalobcu - § 553 ods. 3 OZ. Tvrdenia žalovaného boli teda popreté žalobcom,
ktorý obsahom listín preukázal dôvodnosť nároku, že ako prenajímateľovi, ktoré postavenie nadobudol
podľa § 680 ods. 2 OZ zmenou vlastníctva na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 17.08.2015 s

jeho právnym predchodcom a následne, po uzavretí Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva ako
oprávnenému držiteľovi, mu vzniklo právo na nájomné titulom dohodnutej odplaty za prenájom veci
(nebytového priestoru). Naproti tomu žalovaný nepreukázal, že by dohodnuté nájomné uhradil ako
uvádzal (dočasnému) vlastníkovi predmetu nájmu, teda, že sa zbavil svojho dlhu, len čo mu bola
(dočasná) zmena nadobúdateľom preukázaná. Nadobudnutím nehnuteľností pôvodný žalobca vstúpil
aj do nájomných vzťahov so žalovaným, dohodnutých ešte spoločnosťou P & G Group s.r.o. Žalovaný

sa zmluvou o nájme nebytových priestorov, ktorej predmetom bol nájom nebytových priestorov o
celkovej výmere 168 m2, nachádzajúcich sa na I. nadzemnom podlaží nehnuteľností, zaviazal k úhrade
mesačného nájomného vo výške 700 Eur s DPH v štvrťročných splátkach vopred, vo výške každej
štvrťročnej splátky 2100 Eur s DPH, pričom toto štvrťročné nájomné je splatné vždy do 15. kalendárneho
dňa v prvom mesiaci daného štvrťroka predchádzajúceho štvrťroku, za ktorý sa platí štvrťročné nájomné.

Okresný súd Námestovo dňa 24.9.2019 vydal rozsudok sp.zn. 5C/51/2019, ktorým žalovaného zaviazal
zaplatiť pôvodnému žalobcovi 19242,06 Eur s príslušenstvom. „Pôvodný žalobca vystavil žalovanému
za prenájom nebytových priestorov (obdobie január - máj 2019) dňa 31.5.2019 faktúru č. 1019006
na sumu vo výške 6600 Eur s DPH s dátumom splatnosti 10.6.2019. Pôvodný žalobca vystavil
žalovanému za prenájom nebytových priestorov (obdobie jún - október 2019) dňa 8. 10. 2019 faktúru

č. 1019010 na sumu vo výške 6600 Eur s DPH, s dátumom splatnosti 15. 10. 2019. Pôvodný žalobca
vystavil žalovanému dňa 8. 10. 2019 faktúru č. 1019011 na sumu vo výške 13093,56 EUR s DPH, s
dátumom splatnosti dňa 15. 10. 2019. Pôvodný žalobca touto faktúrou žalovanému refakturoval služby
spojené s nájom (elektrická energia, spotreba vody, stočné, spotreba teplej vody a paušálne náklady za
dodanie iných služieb ) za obdobie 2.5.2017 - 2.10.2019. Žalovaný tieto faktúry nezaplatil ani čiastočne.

Záväzkový vzťah medzi právnym predchodcom pôvodného žalobcu a žalovaným, vyplývajúci zo zmlúv
o nájme nebytových priestorov bol uzavretý na dobu určitú, a to na obdobie 5 rokov, počnúc dňom
1.3.2013 do 1.3.2018. Vzhľadom na to, že žalovaný nebytové priestory užíva aj po skončení nájomných
zmlúv, pôvodný žalobca zastal názor, že tento zmluvný vzťah trvá ďalej. Pôvodný žalobca pri tomto
tvrdení vychádza z toho, že pokiaľ zákon č. 116/1990 Zb. neobsahuje konkrétnu právnu úpravu, uplatní

sa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by súd dospel k záveru, že nedošlo k predĺženiu
platnosti nájomných zmlúv, uplatňuje si voči žalovanému rovnakú istinu s príslušenstvom titulom vydania
bezdôvodného obohatenia.“

25. Žalobca v odvolaní uviedol, že sporná je faktúra č. 1019011, ktorou žalovanému refakturoval

služby spojené s nájmom (elektrická energia, spotreba vody, stočné, spotreba teplej vody a paušálne
náklady za dodanie iných služieb) za obdobie 02.05.2017 - 02.10.2019. Žalovaný faktúru neuhradil a
to ani čiastočne. Žalovaný až na súde prvej inštancie tvrdil, že služby, ktorých predmetom je faktúra č.
1019011 uhradil priamo poskytovateľom služieb. Toto tvrdenie považujeme za účelové a nepravdivé,
pretože v odpore sa o tejto skutočnosti nič nehovorí a žalovaný toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom

nepreukázal. Žalovaný s týmto argumentom prišiel až poslednom z pojednávaní, ktoré bolo vedené na
Okresom súde v Námestove, pre ktorú skutočnosť mal takúto právnu argumentáciu a skutkové tvrdenie
súd prvej inštancie odmietnuť ako oneskorene podanú a uplatnenú. Žalovaný sa snažil navodiť dojem,
že on faktúru č. 1019011 za obdobie 02.05.2017 - 02.10.2019 uhradil. Žalobca toto tvrdenie žalovaného
v celom rozsahu poprel, pričom vlastným šetrením zistil, že táto faktúra nebola uhradená. Je tomu

tak z dôvodu, že priame platby dodávateľom služieb o ktorých a žalovaný zmieňoval boli uhradené za
iné fakturačné obdobie. Preto sa súdu prvej inštancie v rozpore so skutočnosťou mohlo javiť, že na
preddavkoch bolo uhradené viac, ako malo byť, ale to len z toho dôvodu, že sa jedná o iné účtovné
obdobia. Do vyhlásenia konkurzu na pôvodného žalobcu bola faktúra č. 1019011 vedená stále ako
neuhradená a do účtovníctva neboli predložené žiadne doklady, ktoré by potvrdzovali ich zánik splnením

alebo iným spôsobom. Nikdy nedošlo k duplicitnej fakturácii nájomného a služieb spojených s nájmom
za obdobie 02.05.2017 - 02.10.2019. Z obsahu vkladových lístkov, ktoré predložil zástupca žalovaného
na pojednávaní vôbec nevyplýva, že by práve žalovaný hradil tieto preddavky na spotrebu elektrickej
energie, pretože zmluva o pripojení je stále na meno pôvodného žalobcu spoločnosti „ESP DK“ a právepôvodný žalobca platil aj tieto zálohové platby. Argumenty žalovaného považoval za vykonštruované,
aby nemusel platiť za užívanie priestorov, pričom svedok R.. M. T. nehovoril pri výpovedi pravdu, ale
na obsahu výpovede bol dohodnutý. Žalovaný teda žiadnym spôsobom nedokázal, že vykonal úhradu

faktúry č. 1019011. Dôkazné bremeno bolo jeho a toto bremeno neuniesol. Žalovaný v zmysle zásady
koncentráciekonanianedokázal,zaakéobdobieuhrádzalelektrickúenergiu. „Vtextefaktúryč.1019011
došlo jednoducho ku chybe v písaní ktorá spočíva v preklepe ohľadom dĺžky obdobia za ktoré bola táto
faktúra vystavená. Došlo k preklepu, nakoľko sa zvykne faktúra robiť cez kópiu skoršej faktúry a zostal
tam omylom pôvodný dátum 02.05.2017. Služby spojené s nájmom sa vyúčtovávali vždy raz ročne a

z tohto dôvodu faktúrou č. 1019011 nedošlo k dvojitej fakturácii toho istého obdobia, jedná sa o rôzne
pohľadávky za rôzne obdobie.“

26. Pohľadávka vyplývajúca z faktúry č. 1019011 doposiaľ nebola zo strany žalovaného uhradená.
Taktiež čo sa týka námietky žalovaného ohľadom množstva spotrebovanej vody - táto námietka nemôže
obstáť. Žalovaný toto svoje tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal. Žalovaný mal možnosť sa svedka

opýtať, ako v danej budove fungovala spotreba vody a jej merače, čo však neurobil, pričom žalobca
všetky tvrdenia žalovaného účinne poprel ako nepravdivé. Časť budovy „autoumyvárka“ totiž nebola
napojená na vodovod od Oravskej vodárenskej spoločnosti, a. s. ale bola napojená na vlastný zdroj
vody (studňu) Tým pádom spotreba vody, ktorá bola zo strany žalobcu fakturovaná žalovanému plne
zapovedala len odberu zo strany klientov žalovaného. Argumentácia žalovaného, že z jedného merača

prechádzala voda pre fitnescentrum a pre autoumyvárku je nepravdivá a zavádzajúca. Žalovaný v
predmetných priestoroch prevádzkoval o.i. aj fitnescentrum, kde je obvyklé, že klienti žalovaného sa
pred aj po cvičení sprchujú.

27. Namietal žalobca, že rozhodnutím okresného súdu došlo k porušeniu princípu legitímnych očakávaní

spočíva v tom, že žalobca ako účastník právneho vzťahu, mal voči súdu - orgánu verejnej moci isté
odôvodnené očakávania, ktoré sa však v dôsledku vydania napadnutého výroku rozhodnutia nenaplnili.
„Tieto odôvodnené očakávania žalobcu sa vzťahovali na samotný postup súdu prvého stupňa (in
concreto, že súd bude postupovať podľa ust. § 676 ods. 2 OZ a nárok na zaplatenie nájomného a
služieb spojených s užívaním nehnuteľnosti prizná v celom rozsahu) ako aj na samotné rozhodnutie (in

conreto, že súd bude rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax tak Okresného súdu Námestovo, ako aj
dovolacieho súdu a Ústavného súdu SR) a žalobcovi prizná nárok v celom rozsahu“. Tento svoj názor
žalobca zastáva s poukazom na obsah rozsudku Okresného súdu Námestovo „sp. zn. 5C/51/2019-109
zo dňa 24.09.2019, ktorým pôvodnému žalobcovi nárok na zaplatenie nájomného a služieb spojených
s užívaním prenajatých priestorov v celom rozsahu priznal, pričom jediným rozdielom medzi týmto

konaním a konaním 5C/51/2019 je iné obdobie žalovaných faktúr.“ „Zároveň jediným dôvodom pre
ktorý uvedený rozsudok nenadobudol právoplatnosť bol fakt, že bývalý konateľ pôvodného žalobcu R..
T. v rámci odvolacieho konania vzal žalobu bez akéhokoľvek zdôvodnenia späť. Aj keď vyššie uvedený
rozsudok tvoril súčasť spisu a žalobca na jeho obsah v priebehu konania niekoľkokrát poukazoval, súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaujal k jeho obsahu žiadne stanovisko ani

nezdôvodnil, z akého dôvodu v tomto konaní prijal úplne odlišný právny názor ako senát 5C toho istého
súdu v skutkovo a právne identickej veci.“ Citoval z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z
22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25. Žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok okresného súdu č.k.
7Cb/6/2020-277 zo dňa 29.10.2021 v časti výroku II. a III. v celom rozsahu zmenil tak, že žalobe aj v
tejto časti vyhovie alt., aby napadnutý rozsudok Okresného súdu Námestovo sp. zn. 7Cb/6/2020-277

zo dňa 29.10.2021 v časti výroku II. a III. zrušil a vrátil vec na opätovné prejednanie prvostupňovému
súdu a zaviazal žalovaného povinnosťou náhrady trov konania v rozsahu 100%.

28. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý nesúhlasil s tvrdením žalobcu, v
zmysle ktorého žalovaný užíval nebytové priestory na základe obnovenia nájomných zmlúv v zmysle

§ 676 ods. 2 OZ. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obdo/34/2018,
podľa ktorého sa u nájomných vzťahov týkajúcich sa nebytových priestorov neuplatňuje § 676 ods.
2 OZ. Žalobca nepreukázal, že poskytol žalovanému plnenia uvedené v predmetnej faktúre, naopak
žalovaný jednoznačne preukázal, že v súvislosti s užívaním nebytových priestorov uhradil v období
od 02.05.2017 do 02.10.2019 právnemu predchodcovi žalobcu za služby zálohovo ako aj priamymi

platbami dodávateľovi elektrickej energie za právneho predchodcu žalobcu peňažnú sumu prevyšujúcu
faktúrou uplatnenú čiastku. „Tvrdenie žalobcu, že nikdy nedošlo k duplicitnej fakturácii služieb spojených
s nájmom za obdobie 02.05.2017 až 02.10.2019 sa nezakladá na pravde. Na základe vykonaných
dôkazov súd zistil, že zo strany právneho predchodcu žalobcu boli služby za obdobie od 02.05.2017do 02.06.2018 vyúčtované faktúrou č. 1018008, pričom predmetné skutkové zistenie je dostatočne
obsiahnuté v bode 10 rozsudku súdu prvej inštancie. Z uvedeného vyplýva, že služby za obdobie od
02.05.2017 do 02.06.2018 boli duplicitne vyúčtované tak faktúrou 1018008 ako aj faktúrou 1019011,

ktorej zaplatenia sa žalobca domáha v tomto konaní.“ Žalobca v rámci odôvodnenia odvolania uviedol
prvýkrát produkované skutkové tvrdenie, že v texte faktúry č. 1019011 došlo ku chybe v písaní, ktorá
spočíva v preklepe ohľadom dĺžky obdobia, za ktoré bola táto faktúra vystavená. Predmetné nové
skutkové tvrdenie sa nezakladá na pravde a ani nepredstavuje novotu v odvolacom konaní v zmysle
ustanovenia § 366 písm. d) CSP, v dôsledku čoho by odvolací súd na toto tvrdenie nemal prihliadať. V

nadväznosti na uvedené žalovaný považuje výrok II/ rozsudku za vecne správny.

29. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov
žalobcu a žalovaného podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP a postupom bez nariadenia pojednávania verejným
vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného
súdu potvrdený ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie

bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

30. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného bez
nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/42/2022-340 zo
dňa 14.11.2022, ktorým bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku, a to i na úradnej

tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke
krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským
súdom.

31. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

32. Krajský súd vzhľadom k odvolaniam poukazuje na § 379, § 380 ods. 1 CSP, keď základom pre
konanie a rozhodovanie krajského súdu sú odvolacie dôvody žalobcu a žalovaného v tejto veci
vyjadrené v podaných odvolaniach. Pokiaľ odvolatelia nevykvalifikovali iné odvolacie dôvody, než tie,

ktoré boli obsiahnuté v podaných odvolaniach, tak následne potom ani krajský súd v rámci svojho
konania a rozhodovania nemohol posudzovať rozsudok okresného súdu a v ňom obsiahnuté závery, ak
sa tieto nestali predmetom odvolaní žalobcu a žalovaného. Ak boli súdom prvej inštancie prijaté závery,
ktoré v podaných odvolaniach odvolatelia nerozporovali, tak tieto sa zákonite bez ďalšieho nemohli stať
ani predmetom vyhodnocovania odvolacím súdom, pretože k tomu nebol zákonný priestor, ak v zmysle

§ 380 ods. 1 CSP je odvolací súd dôvodmi viazaný a súčasne sa nejedná o žiadnu z právnych situácií
vyjadrených pod písm. a), b), c) § 379 CSP.

33. Krajský súd za aplikácie § 379, § 380 ods. 1 CSP teda konštatuje, že podľa podaného odvolania
žalobcom a odvolania žalovaného bol napádaný rozsudok okresného súdu v celom rozsahu. Po

vyvolaní odvolacieho konania odvolací súd k predmetu sporu poukazuje i na jeho zhrnutie v ods. 5
napadnutého rozsudku okresného súdu„ žalobca sa voči žalovanému domáha zaplatenia 26293,56
EUR s príslušenstvom a to na tom skutkovom základe, že žalovaný ako nájomca uzatvoril dňa
5.2.2013 nájomnú zmluvu s prenajímateľom P & G Group s.r.o. so sídlom Západ 1145/68, Trstená,
IČO: 43871143, ktorou mu uvedený prenajímateľ prenechal do užívania nebytové priestory v stavbe

autoumyvárky súpisné číslo XXXX v obci a k.ú. M., a to nebytové priestory vo výmere 168 m2,
nachádzajúce sa na I. nadzemnom podlaží stavby a žalovaný sa zaviazal platiť za užívanie týchto
priestorov mesačné nájomné 700 EUR a že žalovaný ako nájomca uzatvoril dňa 5. 2. 2013 nájomnú
zmluvu s totožným prenajímateľom, ktorou mu uvedený prenajímateľ prenechal do užívania nebytové
priestory vo výmere 188 m2, nachádzajúce sa na II. nadzemnom podlaží uvedenej stavby a žalovaný sa

zaviazal platiť nájomné 402 EUR mesačne a preddavok na platby za služby spojené s nájmom 100 EUR
mesačne. Pôvodný žalobca tvrdil, že tým, že dňa 17. 8. 2015 kúpil stavbu autoumyvárky, v ktorej sa
nachádzajú uvedené nebytové priestory a nadobudnutím vlastníctva k stavbe vstúpil aj do nájomných
vzťahov so žalovaným, ktoré boli dohodnuté ešte s prenajímateľom P & G Group s.r.o. so sídlom Západ
1145/68,Trstená,IČO:43871143.Poukázalnato,žehocinájomnézmluvysožalovanýmboliuzatvorené

na dobu určitú do 1.3.2018, vzhľadom na to, že žalovaný aj po tomto termíne užíva dotknuté nebytové
priestory, došlo k predĺženiu nájomného vzťahu podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca ako
nadobúdateľ pohľadávky voči žalovanému si voči nemu uplatňuje nájomné za obdobie január - máj 2019
v sume 6600 EUR, nájomné za obdobie jún - október 2019 v sume 6600 EUR a platbu za služby spojenésnájmom(elektrickáenergia,spotrebavody,stočné,spotrebateplejvodyapaušálnenákladyzadodanie
iných služieb) za obdobie 2.5.2017 - 2.10.2019 vo výške 13093,56 Eur.“ Odvolací súd zdôrazňuje, že
vo vyvolanom odvolacom konaní, keď považoval skutkové a právne závery okresného súdu za vecne

správne cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP, mal za podstatné dať odpoveď na kľúčové otázky položené
sporovými stranami, ktoré mali pre rozhodnutie odvolacieho súdu nosný význam.

34. Primárne odvolací súd uvádza, že po vykonaní odvolacieho prieskumu v rozsahu odvolacích
dôvodov žalobcu a žalovaného poukazuje na skutkový aj právny stav, tak ako boli ustálené okresným

cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP.

35. Podľa § 220 CSP, v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej republiky"
uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie strán
a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie o
lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania,

poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ak sa súd odkloní od
ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.
Jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku sa označujú arabskými číslicami.

36. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo
vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť
od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto
stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého
senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené

primerane platí aj pre odvolacie konanie.

37. V prejednávanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad
pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa
výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb, že len
skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor
strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup
súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do
toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

38. Krajský súd konštatuje, že dokazovanie v rozsahu vykonanom súdom prvej inštancie za dodržania
procesných predpisov, bolo dostatočné. Vo vzťahu k výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo
strany okresného súdu je potrebné uviesť to, že do obsahu základného práva strany sporu nepatrí ani
právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie
potrebné k tomu, aby posúdil žalobcom uplatnený nárok ako i relevanciu obrany žalovaného.
39. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 174/2013 vyplývajú závery, ktoré
si odvolací súd osvojil a v zmysle ktorých „....Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ichvykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti,
či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva,

že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie
vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia
dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie
je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. To znamená, že hodnotenie dôkazov, a teda ani

skutkové zistenia ako jeho výsledok, z iných, než z vyššie uvedených dôvodov nemožno dovolaním
úspešne napadnúť“, ktoré postuláty boli v postupe okresného súdu dodržané, podľa zistení odvolacieho
súdu, po vykonaní odvolacieho prieskumu dodržané.
40. Vo vzťahom k odvolacím dôvodom odvolateľov odvolací súd uvádza, že súd v konaní nie je
viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania

vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu
konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu,
nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie
uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z
nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

1Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017) .

41. Krajský súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že vydaniu napadnutého
rozhodnutia predchádzala činnosť súdu prvej inštancie, ktorá neznemožnila žalobcovi a ani žalovanému
ako sporovým stranám možnosť aktívnej účasti a právo na označenie navrhovaných dôkazov bolo tak

žalobcom ako i žalovaným zrealizované. Nevykonanie dôkazov podľa návrhu alebo predstáv sporovej
strany nie je postupom, ktorým by malo byť porušené právo na spravodlivý proces, pretože rozhodnutie
o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie sporovej strane (§ 185 ods. 1 CSP). Vadou
konania sa rozumie len taký závadný procesný postup, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia
tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených

záujmov. K takejto vade konania pred okresným súdom podľa odvolacieho súdu nedošlo.

42. Z obsahu podaných odvolaní je možné prijať záver, že žalobca a aj žalovaný okrem iného namietali
i nesprávny procesný postup. Odvolací súd, preto vychádzal i zo záverov Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z rozhodnutia zo dňa 28.2.2019, sp.zn. 2Cdo/225/2018, v zmysle ktorého „...Pod pojmom

„procesný postup“ sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť
alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie alebo spor)
znemožňujúca účastníkovi (strane sporu) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej
aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú
meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh

konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ
„postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom konaní,
potom už „postupom súdu“ zásadne nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah,
spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody,
so zreteľom na ktoré súd rozhodol.“ Odvolací súd, vychádzajúc primerane a podporne a v intenciách

predmetného rozhodnutia najvyššieho súdu, po vykonaní odvolacieho prieskumu nemohol konštatovať,
že by zo strany okresného súdu došlo k nesprávnemu procesnému postupu, resp. porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces.

43. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci

ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní,
nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu
materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného
porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé
súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 Ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd

Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 37/2012).

44. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným
súdom. K námietke odvolateľov o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, žeprávnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona,
ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového
stavupodnormuhmotnéhoprávaaleboprocesnéhopráva,ktorávhypotézenemátaképredpoklady,aké

vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne
interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú
vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie

okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom
konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a
správne zistený skutkový stav veci.

45. Po oboznámení sa s priebehom celého konania pred súdom prvej inštancie, ako i prijatých záverov
okresným súdom, napriek odvolacím námietkam, nie je namieste konštatovanie o takom procesnom

postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (arbitrárneho)
rozhodnutia vo veci samej. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho
chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť

rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998)“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

46. Je zrejmé, že žalobca svoju námietku o prekvapivom rozhodnutí okresného súdu odôvodnil
„ ...s poukazom na obsah rozsudku Okresného súdu Námestovo sp. zn. 5C/51/2019 - 109 zo dňa

24.09.2019, ktorým pôvodnému žalobcovi nárok na zaplatenie nájomného a služieb spojených s
užívaním prenajatých priestorov v celom rozsahu priznal, pričom jediným rozdielom medzi týmto
konaním a konaním 5C/51/2019 je iné obdobie žalovaných faktúr“.

47. Odvolací súd na tomto mieste uvádza, že „Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného

rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (por. uznesenie z
29. apríla 2010 sp. zn. 1 Cdo 133/2009, uznesenie z 25. apríla 2012 sp. zn. 5 M Cdo 16/2010), ale aj
judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. II. ÚS
349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), zdôrazniac,
že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní
podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konajúci všeobecný súd nemá možnosť výberu v
otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu

sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu. (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 4 Cdo 84/2014). Podľa zistení odvolacieho súdu žalobca nepreukázal existenciu takého
právoplatného rozhodnutia, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že jeho právoplatnosť a z toho plynúca
záväznosť a nezmeniteľnosť je rozhodujúca pre právne posudzovanie tejto prejednávanej veci, keďže
žalobcom uvádzaný rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 5C/51/2019-109 zo dňa 24.09.2019

nenadobudol právoplatnosť.

48. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza,
že v danom prípade nejde ani o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktoréhozávermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolatelia nestotožnili. Polemizovanie - nespokojnosť
odvolateľov s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie,
pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia

(§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania.

49. Žalovaný v odvolaní uviedol, že nakoľko bol konateľ R.. M. T. vo februári 2018 oprávnený samostatne
prejavovať vôľu obchodnej spoločnosti esp dk, s.r.o. a túto vôľu za účelom uzatvorenia nájomnej zmluvy
aj skutočne prejavil, žalovaný odmieta skutkové konštatovanie súdu prvej inštancie o nepreukázaní

uzatvorenia zmluvy o nájme nebytových priestorov so zníženým mesačným nájomným vo výške 700,-
Eur z dôvodu, že druhý konateľ pôvodného žalobcu K.. H. H. nemal vedomosť o uzatvorení tejto
zmluvy a tvrdenia R.. M. T. poprel. Absencia vedomosti K.. H. H. o uzatvorení nájomnej zmluvy vo
februári 2018 nemá žiaden vplyv na vznik záväzkového vzťahu založeného touto zmluvou a ani nemôže
mať za následok nevierohodnosť svedeckej výpovede R.. M. T.. Žalovaný uviedol, že nie je v súlade
s princípom materiálnej spravodlivosti a zmluvnej slobody subjektov súkromného práva, aby osobné

spory dvoch konateľov prenajímateľa (ktorý každý jeden môže konať samostatne) a ich následné
rozporné tvrdenia spôsobovali negatívny zásah do právneho postavenia nájomcu a poškodzovali ho.
Vzhľadom na odvolacieho dôvody žalovaného, ktorých nosná časť je postavená na výpovedi R.. M.
T., považoval odvolací súd za podstatné uviesť, že sa stotožnil so závermi okresného súdu, ktorý jeho
výpoveď vyhodnotil ako nevierohodnú. Odvolací súd k jeho výpovedi uvádza, že len bez ďalšieho,

pomer a status u právneho predchodcu žalobcu, nemôže vylúčiť tento dôkaz ako relevantný. Ak však
k tomuto pomeru v konaní pristúpia aj ďalšie okolnosti, ktoré vyjadril okresný súd pri zhodnocovaní
jeho výpovede, tak potom je namieste, aby takémuto dôkazu nebola priradená vierohodnosť, resp.
ako dôkaz nemohol mať výpovednú hodnotu v tom, že by bolo možné z tejto výpovede, bez ďalšieho,
vychádzať. K hodnoteniu nevierohodnosti výpovede R.. M. T. pristúpil okresný súd v kontexte celého

obsahu tejto výpovede v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi, ktorému hodnoteniu nemožno uprieť
priamy vnem konajúceho súdu získaný jeho výpoveďou. Nepochybne, ku kritériám pre hodnotenie
vierohodnosti výpovede pristupuje to, aký má R.. M. T. vzťah k stranám sporu, k prejednávanej veci,
aká je jeho rozumová a duševná úroveň k okolnostiam, ktoré sprevádzali jeho vnímanie skutočností,
o ktorých vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k chovaniu pri výsluchu -

presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a podobne. Súd vierohodnosť
výpovede hodnotí k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov, do akej miery je dôkaz
takouto výpoveďou súladný s inými dôkazmi, či sa vzájomne dopĺňajú alebo je tu nesúlad. Ak uvedené
okresný súd zobral do úvahy pri hodnotení výpovede, tak tomuto postupu nemožno zo strany krajského
súdu nič vytknúť. Okresný súd pri hodnotení tejto výpovede kládol dôraz na okolnosť, ako bol R..

M. T. zúčastnený na skutočnostiach, o ktorých vypovedal, vo väzbe na vzájomnú súvislosť udalostí,
na poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov, a to listinných dôkazov, ich obsahu. Ak
následne okresný súd skonštatoval nevierohodnosť tejto výpovede, ktorú nevyhodnocoval izolovane,
ale vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi, tak takéto zhodnotenie odvolací súd akceptoval.

50. Krajský súd dodáva, že pri výpovedi sudca hodnotí najskôr všeobecne vierohodnosť výpovede,
s prihliadnutím na to, ak ako uviedol vyššie, aký má vyslúchaný vzťah k sporovým stranám a k
prejednávanej veci a aká je jeho rozumovaná a duševná úroveň a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré
sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, s odkazom na spôsob reprodukcie týchto skutočností,
na chovanie pri výpovedi a podobne. Pokiaľ okresný súd zobral u R.. M. T. (č.l. 209 spisu) do úvahy

celý komplex týchto okolností, t.j. jej pomer k žalobcovi, k jeho právnemu predchodcovi pomer k veci
(priamo zodpovedal za konanie právneho predchodcu žalobcu - status konateľa), presvedčivosť a istotu
výpovede len pre okolnosť vo vzťahu k výške sume 700 Eur mesačne, a to za nájomné, ktoré malo
byť vyplatené jednorazovo za jeden polrok roku 2019 R.. M. T. a podľa jeho tvrdení „môjmu otcovi za 2.
polroku 2019“, skutočnosť, že potvrdenia o zaplatení vydané neboli, faktúry vystavené neboli (predtým

vystavované boli), „dohoda o znížení nájomného“ bola medzi R.. M. T. a žalovaným - ústna. R.. M. T. tiež
uviedol, že k dohode o znížení nájomného došlo „niekde v reštaurácií“, „nevie či informoval žalovaného
o tom, že došlo k zabezpečovaciemu prevodu práva“, druhého konateľa, o tom že prevzal nájomné
informoval „mohlo to byť v roku 2019, 2020“, k uzatvorenej zmluve tvrdenej R.. M. T. bolo uvádzané „ ja
som v roku 2018 dohodol, že bude platiť nájomné vo výške 700 Eur“. Odvolací súd nemal dôvod na

odklon od okresného súdu, ktorý konštatoval, že proti výpovedi R.. M. T. stála výpoveď K.. H. H. a ak
okresnýsúdvtejtorovinevyhodnocovaliďalšieskutočnosti,takpotomzhodnotenieapostuphodnotenia
výpovede R.. M. T. okresným súdom, vo väzbe k ostatným vykonaným dôkazom, dal podľa názoru
krajského súdu racionálny základ k tomu, aby okresný súd jeho výpovedi nepriradil vierohodnosť.51. V odvolaní žalovaný uviedol, že „Ani nevystavenie faktúry, resp. potvrdenia o úhrade nie je
skutočnosťou, ktorá by preukazovala nesplnenie uhradzovacej povinnosti nájomcom, ak osobné

prevzatie hotovostných plnení výslovne potvrdil vo svedeckej výpovedi konateľ prenajímateľa.“ Vo
vzťahu k tejto argumentácii žalovaného sa žiada poukázať zo strany odvolacieho súdu na dôvody,
ktoré viedli okresný súd k namietanému záveru žalovaným, v zmysle ktorých okresný súd „považuje
svedeckúvýpoveďR..M.T.zanevierohodnúajpreto,žetentvrdil,ženanájomnéžalovanémunevystavil
žiadnu faktúru, žalovaný o jej vystavenie ani nežiadal a tiež mu nevystavil ani potvrdenie o zaplatení

nájomného a žalovaný o vystavenie potvrdenia ani nežiadal. Súd nepovažuje za reálne, že by pôvodný
žalobca a žalovaný - oba podnikateľské subjekty, ktoré sú povinné viesť účtovníctvo preukazným
spôsobom, nepovažovali za potrebné vystaviť účtovné doklady na zaplatenie nájomného. Tieto doklady
- faktúry, pritom dovtedy boli bežne vystavované, čoho dôkazom sú aj faktúry, ktoré si žalobca uplatnil v
žalobe. Žalovaný nevysvetlil, prečo po tom, čo mu bolo R.. M. T. znížené nájomné, už nepožadoval na
nájomné faktúru ani doklad o jeho zaplatení. Súd preto obranu žalovaného voči žalobe v časti zaplatenia

nájomného, resp. vydania bezdôvodného obohatenia považoval za nedôvodnú, jeho tvrdenia, ktorými
sa bránil proti žalobe v tejto časti za nepreukázané a preto žalovaného zaviazal, aby žalobcovi zaplatil
13200 EUR titulom vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových priestorov bez právneho
dôvodu“ , ktoré závery boli odvolacím súdom osvojené, keďže boli vyhodnotené ako také, ktoré
zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že bolo na

žalovanom, aby v rámci plnenia dôkaznej povinnosti, tieto závery relevantne spochybnil a vyvrátil.
Pri týchto záveroch bolo vychádzané z obsahu spisového materiálu, vykonaných dôkazov. Súčasťou
spisového materiálu sú aj zápisnice z pojednávaní, pričom nevyplýva, že voči týmto zápisniciam boli
podané námietky. Je namieste v tejto súvislosti poukázať aj na vyhlášku č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy

(ďalej len „vyhláška č. 543/2005 Z.z.“), a to ust. § 52, ktoré upravuje zápisnicu o súdnom pojednávaní.
Sporová strana, ktorá oproti údajom uvedeným v Zápisnici tvrdí opak, je povinná toto svoje tvrdenie
preukázať, pričom dôkazné bremeno spočíva na nej. K úplnosti krajský súd dodáva, že pokiaľ by
aj boli námietky proti úplnosti alebo zneniu zápisnice o pojednávaní opodstatnené (čo v danej veci
nebolo preukázané), bez ďalšieho by nesprávnosť v zápisnici sama o sebe nebola spôsobilá založiť

vadu konania, pretože v takomto prípade by mohlo ísť (nanajvýš) o nedostatky, ktoré sa spájajú s tzv.
inou vadou konania, ktorá by mohla viesť k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, čo však ani v danom
prípade nebolo žalovaným preukázané (primerane uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo 252/2014 zo dňa 10.
decembra 2014).

52. V odvolaní žalovaný uviedol, že „Nakoľko vo februári 2018 obchodná spoločnosť esp dk, s.r.o.
nebola vlastníkom stavby autoumývarky (ani oprávneným držiteľom podľa § 130 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), ale len jej oprávneným detentorom, a s ohľadom na ustanovenie § 2 zákona o nájme a
podnájme nebytových priestorov, podľa ktorého s nebytovými priestormi nakladajú ich vlastníci, možno
ústnu dohodu podčleniť pod ustanovenie § 6 zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov

upravujúce podnájomný vzťah. Ak záväzkový vzťah uzatvorený ústnou dohodou vo februári 2018 je
potrebné subsumovať pod ustanovenia upravujúce podnájom, je táto ústna dohoda z februára 2018
platnýmprávnymúkonom,keďžezákonnevyžadujeprepodnájomnúzmluvupísomnúformu.Anivtomto
prípade nedošlo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, pretože za užívanie nebytových
priestorov zaplatil pôvodnému žalobcovi dohodnuté nájomné.“ Po vykonaní odvolacieho prieskumu vo

vzťahu k týmto tvrdeniam žalovaného odvolací súd uvádza, že sa nemohol stotožniť so závermi, ktoré
v tejto rovine vyvodil žalovaný, pretože odvolací súd mal za to, že boli správne závery okresného súdu
„Za tejto situácie, keď tvrdenia dvoch konateľov rovnakého subjektu ohľadne tvrdení o zmluve o znížení
nájomného a platení nájomného žalovaným si odporujú, súd konštatuje, že žalovaný nepreukázal svoje
tvrdenie o znížení a zaplatení nájomného za žalobcom uplatnené obdobie. Súd považuje svedeckú

výpoveď R.. M. T. za nevierohodnú aj preto, že ten tvrdil, že na nájomné žalovanému nevystavil žiadnu
faktúru, žalovaný o jej vystavenie ani nežiadal a tiež mu nevystavil ani potvrdenie o zaplatení nájomného
a žalovaný o vystavenie potvrdenia ani nežiadal. Súd nepovažuje za reálne, že by pôvodný žalobca
a žalovaný - oba podnikateľské subjekty, ktoré sú povinné viesť účtovníctvo preukazným spôsobom,
nepovažovali za potrebné vystaviť účtovné doklady na zaplatenie nájomného. Tieto doklady - faktúry,

pritom dovtedy boli bežne vystavované, čoho dôkazom sú aj faktúry, ktoré si žalobca uplatnil v žalobe.
Žalovaný nevysvetlil, prečo po tom, čo mu bolo R.. M. T. znížené nájomné, už nepožadoval na nájomné
faktúru ani doklad o jeho zaplatení. Súd preto obranu žalovaného voči žalobe v časti zaplatenia
nájomného, resp. vydania bezdôvodného obohatenia považoval za nedôvodnú, jeho tvrdenia, ktorýmisa bránil proti žalobe v tejto časti za nepreukázané a preto žalovaného zaviazal, aby žalobcovi zaplatil
13200 EUR titulom vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových priestorov bez právneho
dôvodu“, aby zodpovedali výsledku vykonaného dokazovania.

53. Žalovaný v odvolaní uviedol, že „Nedostatok písomnej formy zmluvy o nájme nebytových priestorov
spôsobuje jej absolútnu neplatnosť v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak v
zmysle § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa za bezdôvodné obohatenie nepovažuje, ak bolo prijaté
plnenie dlhu neplatného len pre nedostatok formy. V prípade, že zmluvný vzťah medzi žalovaným a

pôvodným žalobcom je potrebné subsumovať pod § 3 ods. 3 zákona o nájme a podnájme nebytových
priestorov, žalobca a žalovaný si navzájom poskytovali plnenia (prenechanie užívania nebytových
priestorov oproti plateniu dohodnutého nájomného a úhrad za služby) z právneho úkonu neplatného pre
nedodržanie zákonnej písomnej formy, no v zmysle ustanovenia § 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa
nimi poskytnuté plnenia nepovažujú za bezdôvodné obohatenie a preto im nevzniká povinnosť navzájom
si vydať poskytnuté plnenia“, pričom odvolací súd túto argumentáciu žalovaného nemohol vyhodnotiť

ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu, ak jej základom bolo tvrdenie
žalovaného, že „žalobca a žalovaný si navzájom poskytovali plnenia (prenechanie užívania nebytových
priestorovoprotiplateniudohodnutéhonájomnéhoaúhradzaslužby)“,keďževkonaníokresnýsúdprijal
záver, že „obranu žalovaného voči žalobe v časti zaplatenia nájomného, resp. vydania bezdôvodného
obohatenia považoval za nedôvodnú, jeho tvrdenia, ktorými sa bránil proti žalobe v tejto časti za

nepreukázané“, ktoré boli odvolacím súdom vyhodnotené ako vecne správne v zmysle odôvodnenia
tohto rozhodnutia vyššie.

54. Pokiaľ žalovaný uvádzal, že „Zohľadniac individuálne okolnosti tohto prípadu by bolo v rozpore s
elementárnou spravodlivosťou, princípom zmluvnej slobody subjektov súkromného práva a zásadou

pacta sunt servanda, aby peňažná náhrada za prípadné bezdôvodné obohatenie bola stanovená vo
vyššej sume, než bolo dojednané nájomné za užívanie nebytových priestorov v inkriminovanej dobe.
Samotnýpôvodnýžalobcažiadalžalovaného,abyzotrvalvužívanínebytovýchpriestorovajpoukončení
nájomného vzťahu založeného zmluvami o nájme zo dňa 05.02.2013, a to až do doby, pokým nenájde
záujemcu, ktorý ponúkne vyššie nájomné. Len za tejto podmienky (zníženie nájomného na 700,- Eur

mesačne) bol žalovaný ochotný pokračovať v dočasnom užívaní nebytových priestorov a pôvodný
žalobca túto podmienku akceptoval, čo sa inkorporovalo do ústne uzatvorenej dohody v mesiaci február
2018“, tak odvolací súd uvádza, že uvedenú argumentáciu nebolo možné vyhodnotiť ako takú, ktorá by
mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu, v zmysle ktorých základom rozhodnutia bolo
konštatovanie, že „...Za tejto situácie, keď tvrdenia dvoch konateľov rovnakého subjektu ohľadne tvrdení

o zmluve o znížení nájomného a platení nájomného žalovaným si odporujú, súd konštatuje, že žalovaný
nepreukázal svoje tvrdenie o znížení a zaplatení nájomného za žalobcom uplatnené obdobie. Súd
považuje svedeckú výpoveď R.. M. T. za nevierohodnú aj preto, že ten tvrdil, že na nájomné žalovanému
nevystavil žiadnu faktúru, žalovaný o jej vystavenie ani nežiadal a tiež mu nevystavil ani potvrdenie
o zaplatení nájomného a žalovaný o vystavenie potvrdenia ani nežiadal. Súd nepovažuje za reálne,

že by pôvodný žalobca a žalovaný - oba podnikateľské subjekty, ktoré sú povinné viesť účtovníctvo
preukazným spôsobom, nepovažovali za potrebné vystaviť účtovné doklady na zaplatenie nájomného.
Tieto doklady - faktúry, pritom dovtedy boli bežne vystavované, čoho dôkazom sú aj faktúry, ktoré si
žalobca uplatnil v žalobe. Žalovaný nevysvetlil, prečo po tom, čo mu bolo R.. M. T. znížené nájomné, už
nepožadoval na nájomné faktúru ani doklad o jeho zaplatení.“

55. Žalobca v odvolaní uviedol, že „Predmet nájmu, ktorý žalobca (resp. ešte jeho právny predchodca -
SZAP, s.r.o. so sídlom Bajzova 2419/23, 010 01 Žilina, IČO: 44 943 385, ktorý ho na žalobcu previedol
na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17.08.2015), dal žalovanému do prenájmu podľa uzavretých Zmlúv
o nájme nebytových priestorov a žalovaný ho užíval aj po skončení nájmu, t.j. po dátume 31.03.2018

a aj v rozhodnom období, žalobca ako prenajímateľ a neskôr ako oprávnený držiteľ s právom mať veci
(predmet nájmu) u seba a užívať ju, proti tomu nenamietal a nedomáhal sa vypratania nehnuteľnosti,
obnovila sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola pôvodne dojednaná podľa §
676 ods. 2 OZ. Preto žalobcovi ako aktívne vecne legitimovanému vzniklo právo domáhať sa úhrady
nájomného podľa vystavených faktúr. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na judikatúru NS ČR -

28Cdo/1790/2002 a 26 Cdo/1957/2008.“ V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu odvolací súd
uvádza, že napriek tomu, že ju žalobca považoval za rozhodnú, tak odvolací súd ju nemohol vyhodnotiť
ako takú, ktorá by mala mať vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu, a to aj napriek tomu,
že jej správnosť dotvrdzoval žalobca i poukazom na českú judikatúru. V tejto súvislosti mal odvolacísúd za to, že závery okresného súdu v tejto rovine sú vecne správne a dostatočne odôvodnené, keďže
okresný súd uviedol, že „...Súd neakceptuje tvrdenie žalobcu, že vzhľadom na to, že žalovaný ďalej
užíval predmet nájmu po skončení platnosti nájomnej zmluvy, v zmysle § 676 ods. 2 Občianskeho

zákonníka a prenajímateľ nepodal návrh na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovila sa
nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne - v tomto súd poukazuje
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.12.2018, sp. zn. 3Obdo/34/2018, ktoré
bolo zverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu č. 5/2019. Podľa tohto uznesenia
právna úprava skončenia nájmu v zákone č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov

je upravená komplexne a dostatočne, keďže § 9 uvedeného zákona jednoznačne ustanovuje, že nájom
dojednaný na určitú dobu môže skončiť iba uplynutím času, na ktorý bol dojednaný alebo výpoveďou,
a to z dôvodov uvedených v ods. 2 a 3 daného paragrafu, takže použitie všeobecnej právnej úpravy
nie je nutné. Ďalší dôvod sú odlišné náležitosti zmluvy o nájme nebytového priestoru, ktorý je určený
na podnikateľskú činnosť. Takáto nájomná zmluva vyžaduje písomnú formu, musí obsahovať predmet
a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného, spôsob jeho platenia a čas, na ktorý sa nájom uzaviera.

Ak niektorá z týchto náležitostí chýba, tak sa zmluva považuje za absolútne neplatnú. Podľa uvedeného
uznesenia už len zo samotného faktu, že zmluva o nájme nebytového priestoru vyžaduje písomnú formu
a čas, na ktorý sa uzatvára, súd usúdil, že konkludentné predĺženie nájmu je vylúčené“, od ktorých nemal
odvolací súd dôvod sa odkloniť. Odvolací súd považuje na tomto mieste za podstatné uviesť, že pokiaľ
na podporu svojich tvrdení poukazoval odvolateľ primerane a podporne, z eurokonformného prístupu na

judikatúru cudzieho štátu, tak takýto postup nie rozporný ani s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej
republiky napr. so závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 48/2018, v zmysle ktorých „Aj keď
judikatúra súdov iných štátov je pre slovenské právne prostredie nepoužiteľná, ústavný súd poukázal
na uvedené rozhodnutie českého súdu preto, lebo sa s ním stotožňuje, preberá ho, a predovšetkým ho
považuje za ústavne konformný výklad ustanovenia“. Odvolací súd mal za to, že poukaz okresného súdu

na novšiu judikatúru bol plnením povinnosti súdu, vychádzať z aktuálnej a prevažujúcej rozhodovacej
praxe súdov, predovšetkým najvyššej inštancie aj s poukazom na § 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení neskorších predpisov (ďalej aj len ,,zák. č. 757/2004
Z.z.“). K tomu pre úplnosť odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. IV. ÚS 481/2011-19 zo dňa 10.11. 2011, podľa ktorého ,,...dôveru v určitú rozhodovaciu prax v

skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej
inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty
taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v
prípade,akjeprijatéojedinelérozhodnutie,vybočujúcezdoterajšejlínierozhodovacejpraxe,sakonajúci
súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti.“ Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu,

že žalobca v tejto rovine nereagoval na závery okresného súdu spojené s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ak žalobca v odvolaní potom konštatoval, „Ak potom súd prvej
inštancie posudzoval nárok žalobcu len z hľadiska zákonných ustanovení o bezdôvodnom obohatení,
zaťažil tak rozhodnutie vadou nesprávneho právneho posúdenia a dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“, tak odvolací súd vo vyvolanom konaní túto argumentáciu

nemohol vyhodnotiť ako vecne správnu, keďže okresný súd konštatoval, že k žalobcom tvrdenej obnove
nájmu nedošlo, ktorý záver bol odvolacím súdom vyhodnotený ako vecne správny, potom nemohol
byť ako dôvodný odvolací dôvod žalobcu o právnom hodnotení nároku žalobcu, čoby bezdôvodného
obohatenia, nesprávny.

56. V odvolaní žalobca namietal argumentáciu žalovaného o tom, že žalobca nemá aktívnu vecnú
legitimáciu, pretože zabezpečovacím prevodom práva dochádza síce k zmene vlastníctva, ale len
dočasne a nie v zmysle § 123 OZ, keďže tu chýba vôľová zložka prevodcu previesť vlastníctvo na
veriteľa. V tejto časti odvolací súd poukazuje za dostatočne odôvodnené závery okresného súdu v ods.
14. napadnutého rozsudku, ktoré navyše nevyzneli v neprospech žalobcu.

57. Žalovaný v odvolaní uviedol, že „ lehota splatnosti záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia
má byť totožná s lehotou splatnosti faktúr vystavených pôvodným žalobcom, ktorými bolo vyúčtované
nájomné. Podľa názoru žalovaného by úrok z omeškania mal byť počítaný odo dňa nasledujúceho dňu,
v ktorý bola žalovanému doručená žaloba, pretože v nej si pôvodný žalobca prvýkrát uplatnil nárok

aj z titulu vydania bezdôvodného obohatenia.“ Ak okresný súd na základe argumentácie žalovaného
v prvoinštančnom konaní vyslovil v tejto rovine, že „Súd síce tento nárok žalobcovi nepriznal titulom
nájomného, ale bezdôvodného obohatenia, no faktúry, doručené pôvodným žalobcom žalovanému,
možno považovať za výzvy na dobrovoľné splnenie záväzku podľa § 563 Občianskeho zákonníka.Lehota splatnosti záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia je preto totožná s lehotou splatnosti
faktúr - pôvodný žalobca nimi vyzval žalovaného na zaplatenie záväzku a poskytol mu lehotu na
dobrovoľné splnenie. Jej uplynutím sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho peňažného

záväzku, súd ho preto zaviazal, aby žalobcovi zaplatil aj úrok z omeškania“, ktorá argumentácia nenašla
odzrkadlenie v odvolaní žalovaného, tak potom odvolací súd nemal dôvod na to, by sa odklonil od
vyslovených záverov okresného súdu v tejto rovine.

58. Žalobca v odvolaní uviedol, že sporná je faktúra č. 1019011, ktorou žalovanému refakturoval

služby spojené s nájmom (elektrická energia, spotreba vody, stočné, spotreba teplej vody a paušálne
náklady za dodanie iných služieb) za obdobie 02.05.2017 - 02.10.2019. Žalovaný faktúru neuhradil, a
to ani čiastočne. Žalovaný až na súde prvej inštancie tvrdil, že služby, ktorých predmetom je faktúra
č. 1019011, uhradil priamo poskytovateľom služieb, ktoré tvrdenie považoval za účelové a nepravdivé,
pretože v odpore sa o tejto skutočnosti nič nehovorí a žalovaný toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nepreukázal.Žalovanýstýmtoargumentomprišielažnaposlednomzpojednávaní,ktorébolovedenéna

Okresom súde v Námestove, pre ktorú skutočnosť mal takúto právnu argumentáciu a skutkové tvrdenie
súd prvej inštancie, podľa žalobcu, odmietnuť ako oneskorene podanú a uplatnenú. Žalovaný sa snažil
navodiť dojem, že on faktúru č. 1019011 za obdobie 02.05.2017 - 02.10.2019 uhradil. V rovine tejto
argumentácie žalobcu, mal za to odvolací súd, že okresný súd sa vysporiadal s nárokom žalobcu v tejto
časti dostatočne, ak uviedol „V časti, v ktorej sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia platieb za

služby spojené s nájmom za obdobie od 2. 5. 2017 do 2. 10. 2019 v celkovej výške 13093,56 Eur, ktoré
boli žalovanému vyfakturované faktúrou č. 1019011, sa žalovaný bránil tým, že žalobca nepreukázal
ani len množstvo dodaných energií, pričom došlo k fakturácii aj položiek, ktoré pre žalovaného vôbec
neboli dodané, ako napr. dodávka teplej vody vo výške 3904,32 Eur, paušálne náklady za dodanie iných
služieb vo výške 1133,74 Eur a ešte argumentoval tým, že za uvedené obdobie uhradil na preddavkoch

zadodanieenergiísumu6300EUR,ďalejsumu1853,63Eurdňa28.8.2018,dňa11.1.2019sumu1500
EUR a dňa 15. 11. 2019 sumu 4973,40 Eur, čo je celkovo viac, ako je suma, vyfakturovaná faktúrou č.
1019011. Súd akceptoval argument žalovaného, že žalobca nepreukázal, že by za žalovaného vynaložil
v dotknutom období paušálne náklady za dodanie iných služieb a napriek tomu, že žalovaný túto položku
faktúry č. 1019011 výslovne rozporoval, žalobca nešpecifikoval, o aké náklady za dodanie akých služieb

sa jedná a nepreukázal, že by ich skutočne vynaložil v súvislosti s dodaním služieb žalovanému. Ani
zo zmlúv o nájme nebytových priestorov o dňa 5.2.2013 nevyplýva, že by bol žalobca (resp. pôvodný
žalobca, ktorý vystavil faktúru) oprávnený žalovanému účtovať takéto paušálne náklady. žalovaným
dohodli za jej dodanie cenu, ktorú vo faktúre vyúčtoval. Súd žalobu v časti, v ktorej sa žalobca voči
žalovanému domáhal zaplatenia paušálnych nákladov za dodanie iných služieb v sume 1133,74 Eur

zamietol.“ Na základe odvolacej argumentácie žalobcu v tejto rovine nebol vytvorený odvolaciemu súdu
priestor na odklon od citovaných záverov okresného súdu, ktoré boli vyhodnotené v odvolacom konaní
ako vecne správne a uplatnené včas, bolo na žalobcovi, aby uniesol dôkazné bremeno v rovine tejto
častiuplatnenéhonároku,čovkonečnomdôsledkuzhodnevyhodnotilokresnýsúd,ktorýkonštatoval,že
žalobca „nepreukázal, že by za žalovaného vynaložil v dotknutom období paušálne náklady za dodanie

iných služieb a napriek tomu, že žalovaný túto položku faktúry č. 1019011 výslovne rozporoval, žalobca
nešpecifikoval, o aké náklady za dodanie akých služieb sa jedná a nepreukázal, že by ich skutočne
vynaložil v súvislosti s dodaním služieb žalovanému“, potom ani na základe argumentácie žalobcu v
odvolaní nebolo možné konštatovať nesprávnosť týchto záverov okresného súdu. Pokiaľ v odvolaní
žalobca uviedol, že „toto tvrdenie žalovaného v celom rozsahu poprel, pričom vlastným šetrením zistil,

že táto faktúra nebola uhradená. Je tomu tak z dôvodu, že priame platby dodávateľom služieb o ktorých
a žalovaný zmieňoval boli uhradené za iné fakturačné obdobie. Preto sa súd prvej inštancie v rozpore
so skutočnosťou mohlo javiť, že na preddavkoch bolo uhradené viac, ako malo byť, ale to len z toho
dôvodu, že sa jedná o iné účtovné obdobia“, tak bolo v dôkaznej povinnosti žalobcu označiť a predložiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pokiaľ tak neučinil, teda konštatuje sa absencia dôkazov, ide o

rozhodovanie v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa
predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných
z hľadiska hmotného práva, v tomto prípade žalobcovi.

59. V odvolaní žalobca tvrdil, že „Do vyhlásenia konkurzu na pôvodného žalobcu bola faktúra 1019011

vedená stále ako neuhradená a do účtovníctva neboli predložené žiadne doklady, ktoré by potvrdzovali
ich zánik splnením alebo iným spôsobom. Nikdy nedošlo k duplicitnej fakturácii nájomného a služieb
spojených s nájmom za obdobie 02.05.2017 - 02.10.2019“. Podľa odvolacieho súdu, tieto tvrdenia
žalobcu uvádzané v takto všeobecnej rovine neboli spôsobilé vyvrátiť závery okresného súdu, v zmyslektorých „Žalovaný však tvrdil aj, že na preddavkoch zaplatil tieto platby a poukázal aj na to, že za
obdobie od 2. 5. 2017 do 2. 6. 2018 mu pôvodný žalobca duplicitne vyfakturoval spotrebu vody a
stočné. Súd z faktúry č. 1018008, vystavenej pôvodným žalobcom ako dodávateľom žalovanému ako

odberateľovi zistil, že pôvodný žalobca uvedenou faktúrou žalovanému vyfakturoval spotrebu el. energie
za obdobie od 2. 5. 2017 do 2. 6. 2018 vo výške 3065,34 Eur, spotrebu vody za obdobie od 2. 5.
2017 do 2. 6. 2018 vo výške 636,48 Eur, stočné za obdobie od 2. 5. 2017 do 2. 6. 2018 vo výške
648,72 Eur, teplú vodu za obdobie október 2015-september 2016 vo výške 2709,17 Eur, teplú vodu za
obdobie október 2016 - september 2017 vo výške 2 709,12 Eur a teplú vodu za obdobie október 2017

- jún 2018 vo výške 1673,28. Z tejto faktúry vyplynulo, že žalovaný v období od 16. 8. 2017 do 30. 4.
2018 zaplatil na preddavkoch na platby za tieto služby sumu 5400 Eur. Čo sa týka platby za elektrickú
energiu, žalovaný tvrdil, že za dotknuté obdobie, t.j. od 2. 5. 2017 do 2. 10. 2019 zaplatil pôvodnému
žalobcovi na preddavkoch na platby za elektrickú energiu dokonca viac, ako si vyfakturoval faktúrou č.
1019011. Z vkladových lístkov, ktoré predložil žalovaný, súd zistil, že dňa 11. 1. 2019 žalovaný zaplatil
za pôvodného žalobcu platbu za elektrickú energiu vo výške 1500 EUR, dňa 26. 8. 2018 platbu vo výške

1853,63 Eur a dňa 15. 11. 2019 platbu vo výške 4973,40 Eur, spolu sumu 8327,03 Eur. Z e-mailovej
komunikácie medzi M. T. - jedným z konateľov pôvodného žalobcu a Stredoslovenskou energetikou,
a.s. ako dodávateľom elektrickej energie súd zistil, že žalovaný skutočne za pôvodného žalobcu zaplatil
platby za elektrickú energiu, pretože číslo účtu a variabilný symbol platieb podľa vkladových lístkov,
ktoré predložil žalovaný, sú zhodné s číslom účtu a variabilným symbolom v upomienke od SSE, a.s.

adresovanej pôvodnému žalobcovi. Pôvodný žalobca teda žalovanému uplatnenou faktúrou č. 1019011
vyfakturoval za spotrebu elektrickej energie za obdobie od 2. 5. 2017 do 2. 10. 2019 sumu 6688,04 Eur,
t.j. menej, než žalovaný zaplatil podľa uvedených vkladových lístkov za elektrickú energiu za pôvodného
žalobcupriamododávateľovielektrickejenergie.Keďžežalovanýzaplatilpriamododávateľovielektrickej
energie ešte viac, než bola fakturovaná spotreba od pôvodného žalobcu, súd žalobu v časti, v ktorej sa

žalobca domáhal zaplatenia platby za spotrebu elektrickej energie vo výške 6688,04 Eur zamietol. Súd
podotýka, že pokiaľ žalovaný preukázal zaplatenie platieb za elektrickú energiu za pôvodného žalobcu
priamo dodávateľovi elektrickej energie, bolo na žalobcovi, aby preukázal, aký iný záväzok, než spotrebu
elektrickej energie, ktorú žalovanému pôvodný žalobca vyúčtoval faktúrou č. 1019011 žalovaný platil
prostredníctvom predložených vkladových lístkov. Žalobca však ani netvrdil, ani nepreukázal, že by

žalovaný mal voči nemu nejaký iný záväzok titulom spotreby elektrickej energie, ktorý by mu takýmto
spôsobom zaplatil.“ Bolo na žalobcovi, aby tieto závery nielen spochybnil, ale aby aj označil dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, k čomu však nielen v rámci prvoinštančného konania, ale ani odvolacieho
konania nedošlo.

60. V odvolaní žalobca uviedol, že „Z obsahu vkladových lístkov, ktoré predložil zástupca žalovaného
na pojednávaní vôbec nevyplýva, že by práve žalovaný hradil tieto preddavky na spotrebu elektrickej
energie, pretože zmluva o pripojení je stále na meno pôvodného žalobcu spoločnosti ESP DK a práve
pôvodný žalobca platil aj tieto zálohové platby“. V tomto smere sa odkazuje na ods. 11. napadnutého
rozsudku, z ktorého odvolací súd citoval v predchádzajúcom odseku tohto odôvodnenia, a zvýrazňuje

z neho závery okresného súdu v rovine: „Z emailovej komunikácie medzi M. T. - jedným z konateľov
pôvodného žalobcu a Stredoslovenskou energetikou, a.s. ako dodávateľom elektrickej energie“, ktoré
žalobca relevantne nespochybnil a ani nevyvrátil, ako i nadväzujúce závery okresného súdu „..Žalobca
však ani netvrdil, ani nepreukázal, že by žalovaný mal voči nemu nejaký iný záväzok titulom spotreby
elektrickej energie, ktorý by mu takýmto spôsobom zaplatil.“

61. Ak žalobca v odvolaní poskytol tvrdenie, že „....V texte faktúry č. 1019011 došlo jednoducho ku chybe
v písaní ktorá spočíva v preklepe ohľadom dĺžky obdobia za ktoré bola táto faktúra vystavená. Došlo
k preklepu, nakoľko sa zvykne faktúra robiť cez kópiu skoršej faktúry a zostal tam omylom pôvodný
dátum 02. 05. 2017. Služby spojené s nájmom sa vyúčtovávali vždy raz ročne a z tohto dôvodu faktúrou

č. 1019011 nedošlo k dvojitej fakturácii toho istého obdobia, jedná sa o rôzne pohľadávky za rôzne
obdobie“, tak nielenže uvedené tvrdenie nemalo premietnutie v prvoinštančnom konaní, ale vo vzťahu
k tomuto tvrdeniu žalobca neposkytol žiadne tvrdenia, ale ani dôkazy, ktorými by uvedené tvrdenie
preukazoval, preto toto tvrdenie nemohlo byť vyhodnotené ako také, ktoré by malo vplyv na vecnú
správnosť záverov okresného súdu.

62. Podľa § 387 ods. 1 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, tak v podrobnostiach sa opäť odkazuje
na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 1 CSP.63. V závere svojho odôvodnenia krajský súd opäť poukazuje na § 379, § 380 ods. 1 CSP. Pokiaľ
odvolaním žalobcu ani žalovaného neboli zadefinované konkrétne odvolacie dôvody k závislému výroku
o trovách konania, tak následne ani krajský súd nepodroboval osobitnému prieskumu tento výrok, ktorý

bol, ako závislý od výroku vo veci samej, rovnako potvrdený.

64. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods.
2 druhá časť vety CSP . V

rovine trov odvolacieho konania podľa výsledku v odvolacom konaní na obidvoch sporových stranách
bola tak úspešnosť, ako aj neúspešnosť, ktorému výsledku v konaní zodpovedá rozhodnutie, že žiadna
zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania.