Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. december 2022

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 2T/65/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109011045
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Majerník
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2022:7109011045.3

Uznesenie

Okresný súd Košice I, samosudca JUDr. Miroslav Majerník dňa 20. decembra 2022 v Košiciach, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 290 odsek 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 9 odsek 1 písmeno g) Trestného
poriadku, trestné stíhanie obžalovaného S. N., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom W., F. č. 3, pre skutok
právne kvalifikovaný ako trestný čin úverového podvodu formou spolupáchateľstva v štádiu pokusu
podľa § 8 ods. 1, § 9 ods. 2k § 250a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov,

účinného v čase spáchania činu, na tom skutkovom základe, že

v J. na ul. K. v pobočke T. banky a.s. dňa 09.11.2005 po predchádzajúcej vzájomnej dohode s už
odsúdenými W. H. a D. D., ktorí všetko zorganizovali v úmysle získať finančné prostriedky predložil už
odsúdený S. F. žiadosť o spotrebný úver č. XXXXXX, na sumu vo výške 150.000,-Sk, ktorý mu pomohol
vyplniťapotvrdiťobžalovanýS.N.,pričomkžiadostipredložilfiktívnepotvrdenieopríjmeaozamestnaní

od spoločnosti W. s.r.o. D., pričom pri preverovaní žiadosti bolo zistené, že uvádzané skutočnosti sú
fiktívne a úver nebol vyplatený, avšak v prípade ak by bol úver schválený, vznikla by T. banke a.s. škoda
vo výške 150.000,- Sk,

zastavuje, pretože tak ustanovuje medzinárodná zmluva.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry J. I podal dňa 29. marca 2007 na Okresný súd J. I obžalobu pod sp.
zn. X Pv XXX/XX na obvineného S. N. a spol. pre skutok konkrétne uvedený vo výrokovej časti tohto
uznesenia a právne kvalifikovaný tak ako je uvedené tamtiež.

Podľa § 290 ods. 1 Tr. por. ak vyjde najavo mimo hlavného pojednávania niektorá z okolností
odôvodňujúcich zastavenie trestného stíhania podľa § 281 ods. 1 alebo 2 alebo prerušenie trestného

stíhania podľa § 283 ods. 1 alebo 2, súd trestné stíhanie zastaví alebo preruší..

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku trestné stíhanie nemožno začať a ak už bolo
začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva.

Jednou zo základných multilaterálnych zmlúv, ktorou sa Slovenská republika musí riadiť, je aj Dohovor

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol prijatý v roku 1950 (ďalej „Dohovor“), a ktorý sa
stal súčasťou nášho právneho poriadku na základe oznámenia Federálneho ministerstva zahraničných
vecí bývalej Českej a Slovenskej federatívnej republiky o dojednaní Dohovoru, ktoré bolo uverejnené v
Zbierke zákonov pod číslom 209/1992 Zb.

Článok6ods.1tohtoDohovorustanovuje,žekaždýmáprávonato,abyjehozáležitosťbolaspravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorýrozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu.

Z tohto článku teda vyplýva právo na konanie spravodlivé (spravodlivý proces), verejné a právo na to,
aby každá vec bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote. Dohovor exaktne
nestanovuje dobu, ktorú trestné stíhanie od jeho začatia až po jeho skončenie môže najviac trvať.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý Dohovor v poslednej inštancii aplikuje, však v rámci
viacerých rozhodnutí, ktoré budú spomenuté v ďalšej časti tohto odôvodnenia, dáva odpoveď na to, čo

už prejednaním veci v primeranej lehote nie je.

Zo skutku uvedeného v obžalobe je zrejmé, že skutok mal byť spáchaný takmer pred sedemnástimi
rokmi. Túto dobu - takmer 17 rokov trvá trestné konanie obžalovaného, z toho pätnásť rokov po podaní
obžaloby bez možnosti nariadiť hlavné pojednávanie vzhľadom na zdravotný stav obžalovaného. Súd si
dostatočne zodpovedne uvedomuje, že z textu článku 6 Dohovoru nevyplýva pre súd priama povinnosť

zastaviť takto dlho trvajúce trestné stíhanie, avšak Dohovor takúto možnosť nevylučuje, pričom, ako
bude ďalej uvedené, v niektorých extrémnych prípadoch je možné dospieť k záveru, že takúto dlhú dobu
trvajúci proces je priam nevyhnutné zastaviť, pretože v konečnom dôsledku dochádza k porušeniu práva
na spravodlivý proces.

Samosudca považuje za potrebné poukázať v súvislosti s doposiaľ trvajúcou dĺžkou trestného stíhania
na ďalšie zásadné okolnosti bezprostredne súvisiace s dĺžkou konania, tentokrát nielen smerom do
minulosti, ale aj smerom do budúcnosti. Na tomto mieste má súd za potrebné poukázať na zdravotný
stav obžalovaného, ktorý utrpel mozgovú príhodu v dôsledku čoho ochrnul, je pripútaný na lôžko, nevie
rozprávať, nedá sa s ním komunikovať a nie je schopný na žiadne právne úkony, čoho následkom

bolo rozhodnutie Okresného súdu W. sp. zn. XPs/X/XXXX zo dňa 11.06.2009, ktorým bol menovaný
pozbavený spôsobilosti na právne úkony a zároveň mu bol ustanovený opatrovník na zastupovanie v
bežných a podstatných veciach so súhlasom opatrovníckeho súdu. Zároveň konajúci súd zvýrazňuje
znaleckého posudok vypracovaný v predmetnej trestnej veci psychiatričkou K. podľa záverov ktorého
nemožno očakávať zlepšenie nezvratného, trvalého úpadku neurokognitívnych funkcií a regresu

sociálnych funkcií.

Za dôvodné má súd popísať priebeh trestného stíhania vedeného v predmetnej trestnej veci, kde
uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Košice pod F. zo dňa 17.02.2006 bolo podľa § 199 ods.
1 Tr. por. začaté trestné stíhanie pre trestný čin úverového podvodu v štádiu pokusu podľa § 8 ods.

1 k § 250a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Košice
pod ČVS: V. zo dňa 22.05.2006 bolo podľa § 206 ods. 1 Tr. por. vznesené obvinenie S. pre trestný čin
úverového podvodu v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 250a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.
Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Košice pod ČVS: V. zo dňa 19.09.2006 bolo podľa § 206
ods. 1 Tr. por. vznesené obvinenie W. a D. ako organizátorom podľa § 10 ods. 1 písm. a) pre trestný čin

úverového podvodu v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 250a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.
a S. ako pomocníkovi podľa § 10 ods. 1 písm. c) pre trestný čin úverového podvodu v štádiu pokusu
podľa § 8 ods. 1 k § 250a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. Uznesením vyšetrovateľa Policajného
zboru Košice pod ČVS: V. zo dňa 11.12.2006 bolo podľa § 228 ods. 2 písm. a) Tr. por. prerušené trestné
stíhanie obvinených 1) JG. 2) W., 3) D. a 4) JB. stíhaných ad 1) pre trestný čin úverového podvodu v

štádiupokusupodľa§8ods.1k§250aods.1,ods.3Tr.zák.č.140/1961Zb.,ad2),3)akoorganizátorov
podľa § 10 ods. 1 písm. a) pre trestný čin úverového podvodu v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 250a
ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a ad 4) ako pomocníka podľa § 10 ods. 1 písm. c) pre trestný čin
úverového podvodu v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 250a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.,
lebo nebolo možné pre neprítomnosť obvineného S. vec náležite objasniť. Uznesením vyšetrovateľa

Policajného zboru Košice pod ČVS: V. zo dňa 03.01.2007 bolo podľa § 228 ods. 5 Tr. por. rozhodnuté
o pokračovaní v trestnom stíhaní obvinených 1) S. 2) W., 3) D. a 4) S., stíhaných ad 1) pre trestný čin
úverového podvodu v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 250a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., ad
2), 3) ako organizátorov podľa § 10 ods. 1 písm. a) pre trestný čin úverového podvodu v štádiu pokusu
podľa § 8 ods. 1 k § 250a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a ad 4) ako pomocníka podľa § 10 ods.

1 písm. c) pre trestný čin úverového podvodu v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 250a ods. 1, ods. 3
Tr. zák. č. 140/1961 Zb., lebo dôvod na prerušenie pominul.Uznesením Okresného súdu J. sp. zn. 2T/38/2007 zo dňa 07.07.2009 bol podľa § 21 ods. 1 Tr. por. zák.
č. 141/1960 Zb. vylúčený obžalovaný S. zo spoločného konania na samostatné konanie vedené pod sp.
zn. 2T 65/2009, nakoľko manželka - opatrovníčka obžalovaného S. na uvedenom hlavnom pojednávaní

uviedla, že obžalovaný dňa 07.04.2009 dostal cievnu príhodu, kde ochrnul a bol pozbavený spôsobilosti
na právne úkony.

Uznesením Okresného súdu J., sp. zn. 2T/65/2009 zo dňa 31.05.2010 bolo podľa § 290 ods. 1 Tr. por.
z dôvodov podľa § 228 ods. 2 písm. b) Tr. por. prerušené trestné stíhanie obžalovaného JB.

Od roku 2010 bolo na základe lekárskych správ, žiadaných od manželky obžalovaného, ako jeho
opatrovníčky zistené, že stav menovaného sa doposiaľ nezmenil., t,z. následky po mozgovej príhode
sú trvalého charakteru, bez perspektívy na zlepšenie jeho zdravotného stavu a adekvátna komunikácia
s orgánmi štátnej správy nie je možná.

Okresný súd J. vo veci 2T/65/2009 uznesením zo dňa 28.11.2022 rozhodol o pokračovaní v trestnom
stíhaní obžalovaného S.

Konanie kladené obžalovanému za vinu je kvalifikované ako trestný čin úverového podvodu formou
spolupáchateľstva v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1, § 9 ods. 2 k § 250a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961

Zb. v znení neskorších predpisov, účinného v čase spáchania činu za ktoré trestný zákon umožňuje
uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 1 až 5 rokov.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa súd zaoberal najmä skúmaním zásadnej otázky, a
to, či takmer po sedemnástich rokoch trestného stíhania, ktoré bolo zapríčinené predovšetkým

ťažkou duševnou chorobou obžalovaného bez perspektívy zlepšenia, je ešte vôbec prípustné a
zároveň dôvodné vo veci konať z hľadiska zásady práva na spravodlivý proces. To všetko aj s
prihliadnutím na reálne očakávania, podľa ktorých nemožno s prihliadnutím na závery znaleckého
posudku očakávať zlepšenie zdravotného stavu obžalovaného, až za absurdného, doslova morbidného
očakávania smrti obžalovaného odôvodňujúceho zastavenie trestného stíhania. Už teraz je však

celkom zrejmé, že túto trestnú vec nebude možné reálne prejednať a rozhodnúť. Aj prípadné, súdom
prajúce, zlepšenie zdravotného stavu obžalovaného by znamenalo, že následné akékoľvek meritórne
rozhodnutie prvostupňového súdu by bolo napadnuté opravným prostriedkom niektorej z procesných
strán poukazujúc na výpoveď obžalovaného z prípravného konania. Pritom netreba nijak zvlášť
zdôrazňovať, že akokoľvek by vec bola zložitá, štát ako orgán moci musí mať k dispozícii také

prostriedky, aby ju neprerokúval v čase, ktorý viac než podstatne presahuje jedno desaťročie a to bez
toho, že by na tom niesol vinu obžalovaný napríklad vyhýbaním sa trestnému stíhaniu, čo sa však z
jeho strany v tejto veci nijak nenastalo. Nemožno konštatovať, žeby za svoj zdravotný stav obžalovaný
zodpovedal a teda týmto sa vyhýbal trestnému stíhaniu. Z tohto stručného sumáru vyplýva, že prieťahy
v konaní aj pri najreštriktívnejšom výklade voči obžalovanému, neboli spôsobené konkrétnym konaním

obžalovaného.

Konštatovaniuporušeniačlánku6ods.1Dohovorumusípredchádzaťtestproporcionality.Prevykonanie
tohto testu je najskôr potrebné skúmať:
a) faktory, ktoré sú významné pre posúdenie dĺžky konania z hľadiska prieťahov spôsobených orgánmi

štátu vo vzťahu k celkovej dĺžke konania, závažnosti trestného obvinenia, rozsahu a obtiažnosti
predmetu trestného konania, a v neposlednom rade aj rozsah osobitnej záťaže, ktorej je vystavený
obvinený v súvislosti s dĺžkou trestného konania, k prieťahom v konaní, ktoré boli spôsobené obvineným,
však nie je možné prihliadať.
b) faktory dôležité pre posúdenie účelu trestu, ako napríklad nevyhnutnosť ochrany spoločnosti pred

konkrétnym páchateľom trestného činu, ktorá musí byť vždy posúdená vo svetle života, ktorý páchateľ
viedolodspáchaniastíhanéhoskutkudovyneseniarozhodnutia;zisteniečiobvinenýskutočnepotrebuje
výchovu k riadnemu životu prostredníctvom uloženia akéhokoľvek trestu; reálnu účinnosť prípadného
trestu s ohľadom na výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti v súvislosti s odstupom od
doby kedy prišlo k spáchaniu trestného činu.

Až po analýze vyššie uvedených faktorov je možné urobiť záver o tom, či prípadné obmedzenie osobnej
slobody páchateľa v dôsledku uloženého trestu, resp. obmedzenie jeho základných práv vyplývajúce zo
samotného trestného konania, sú ešte v primeranom (proporcionálnom) pomere k ochrane verejnéhozáujmu. Je nepochybné, že s predlžujúcou sa dĺžkou trestného stíhania sa vytráca základný vzťah
medzi trestným činom a ukladaným trestom. Doba medzi trestným konaním páchateľa a vynesením
konečného rozhodnutia má bezprostredný vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením konkrétneho

trestu dosiahnutý. So zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania trestných činov sa oslabuje
tak prvok individuálnej ako aj generálnej prevencie. Rovnako spôsobilosť trestu výchovne pôsobiť na
spoločnosť je po tak dlhej dobe výrazne znížená. Otázkou zastavenia trestného stíhania z dôvodu
uplynutia neprimerane dlhej doby jeho trvania sa už zaoberali súdy Slovenskej republiky, napr. Krajský
súd v Trnave v konaní 5To/85/2009, Krajský súd v Bratislave v konaní 2To/255/2002, tiež Najvyšší súd

SR. Ten v konaní 3Tz/2/2003 (rozhodnutie uverejnené aj v Zbierke súdnych rozhodnutí pod číslom
Tpj 5/04) uviedol niekoľko dôležitých skutočností, ktoré pre ich zásadný význam z hľadiska možnosti
zastavenia trestného stíhania vo veci uvedie samosudca aj v tomto odôvodnení nižšie.

Najvyšší súd SR v skôr spomenutom rozhodnutí predovšetkým uviedol, že zastavenie trestného stíhania
pre neúmernú dĺžku konania z dôvodu uvedeného v § 11 ods. 1 písm. h) vtedy účinného Trestného

poriadku /teraz § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku/ s poukazom na článok 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, neprichádza v zásade do úvahy, lebo žiadna medzinárodná zmluva
k takému postupu Slovenskú republiku nezaväzuje. Neúmernú dĺžku konania môže súd zohľadniť pri
výmere trestu, a tak poskytnúť dotknutej osobe spravodlivé zadosťučinenie. Okrem tohto záveru však
Najvyšší súd SR uviedol i to, že uplynutie doby viac ako ôsmich rokov od vznesenia obvinenia je možné z

hľadiska práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru považovať za extrémny prípad,
ktorý odôvodňuje zastavenie trestného stíhania na základe vtedajšieho § 11 ods. 1 písm. h) Trestného
poriadku per analogiam. Treba dodať, že v teraz prejednávanej veci táto doba prevyšuje dvojnásobok
doby ôsmich rokov, a to ešte nebolo nariadené hlavné pojednávanie a nebolo na hlavnom pojednávaní
meritórne rozhodnuté.

Samosudca poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.05.2012 sp. zn. 1Tost/12/2012
z ktorého vyplýva, že Ústava Slovenskej republiky má povahu základného prameňa práva, ktorý je
nadradený voči všetkým ostatným prameňom práva. V prípade, že ústavná úroveň úpravy verne
prenáša do vnútroštátneho právneho poriadku záväzky z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a

základných slobodách, ústavná úprava bude slúžiť ako základňa ich praktickej aplikácie v právnej praxi
Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky v článku 48 odsek 2 zaručuje, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v znení protokolu č. 11 zakotvuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Pri posudzovaní lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie osôb, ktoré mohli prispieť
k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednávali. Vo výnimočných prípadoch
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi
orgánmi lehotu 6 rokov. Svojimi dôsledkami v kontexte desiatich rokov (v tam prejednávanom prípade)

od spáchania obžalobného skutku môžu nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio
iustitiae). V tomto smere samosudca poukazuje aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa
04.02.2014 sp. zn. 2Tdo V 21/2013, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že dĺžka konania, ktorá s
prihliadnutím na obtiažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov
činnýchvtrestnomkonaníalebosúdu,výrazneaneprimeranepresahujedĺžkukonaniavporovnateľných

veciach, je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho
zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 (teraz § 39
ods.1 Trestného zákona) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby stanovenej
zákonom, resp. v zmysle judikatúry ESĽP za istých okolností i meritórne ukončenie veci zastavením
trestného stíhania, alebo oslobodením spod obžaloby.

V zásade možno konštatovať, že Európsky súd pre ľudské práva považuje za neúmerne dlhé konanie
už konanie, ktoré presahuje dobu šiestich rokov. Z judikatúry zmluvných strán Dohovoru možno
zistiť, že dotknuté osoby, napr. v prípadoch Q. (Nórsko), W. T. (Spolková republika Nemecko) sa
pred vnútroštátnymi súdmi domáhali zastavenia trestného stíhania práve s poukazom na to, že v ich

prípadoch bol porušený článok 6 Dohovoru. Tieto požiadavky dotknutých osôb neboli vnútroštátnymi
súdmi akceptované, a preto sa obe tieto osoby obrátili na Európsky súd pre ľudské práva. Európsky
súd pre ľudské práva v rozhodnutiach Q. versus Nórsko z 26. septembra 2001 a W. T. versus Spolková
republika Nemecko z 12. októbra 2000 konštatoval, že vnútroštátne súdy poskytli náhradu za namietanéporušenie práva zakotveného v článku 6 Dohovoru tým, že v dôsledku zistenia neprimeranej dĺžky
trestného konania uložili páchateľom minimálne tresty, aké povoľujú príslušné ustanovenia trestného
vnútroštátneho práva, a preto ďalšie zadosťučinenia im nepatria.

So zreteľom na obsah Dohovoru a osobitne jeho článkov 6, 13 a 41 možno vo všeobecnosti uviesť,
že jeho signatári nešli v prípadoch porušenia ľudských práv a slobôd uvedených v článku 6 až tak
ďaleko, že by trestné stíhanie páchateľov trestnej činnosti bolo možné vždy zastaviť len preto, že sa
toto v primeranej lehote neukončilo. Možno konštatovať, že najmä v prípadoch závažnej trestnej činnosti

by zastavenie trestného stíhania len preto, že toto trvá neprimerane dlhú dobu, bolo zjavne v zásade
kontraproduktívne, lebo by sa vlastne uprednostňovali práva páchateľov závažnej trestnej činnosti pred
ich obeťami.

Z odôvodnení vyššie citovaných rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva však vyplýva, že
zastavenie trestného stíhania v prípadoch neúmerne dlhej doby takéhoto stíhania nie je celkom

vylúčené, avšak musí ísť o extrémny prípad. Na tomto mieste samosudca poukazuje aj na uznesenie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. februára 2007 sp. zn. 1T/20/98 v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. októbra 2008 sp. zn. 3T/13/2008, ktorým bolo zastavené trestné
stíhanie obžalovaných podľa § 223 ods. 1 Trestného poriadku, s použitím § 11 ods. 1 písm. h) Trestného
poriadku). Napokon možno poukázať aj na trestné veci prejednávané na Špecializovanom trestnom

súde, pracovisko Banská Bystrica vedené pod sp. zn. BB-3T/29/2015, resp. 3T/7/2016 kde spomenutý
súd tiež postupom podľa § 244 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku z dôvodu uvedenom v § 215 ods.
1 písm. d) Trestného poriadku s poukazom na § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku zastavil trestné
stíhanie, lebo od spáchania skutku do podania obžaloby uplynula doba pätnásť rokov.

Z týchto záverov možno vyvodiť záver, že úlohou každého súdu, ktorý eventuálne uvažuje o zastavení
trestného stíhania, je posúdiť, či v konkrétnej veci ide o extrémny prípad odôvodňujúci zastavenie
trestného stíhania. Je potrebné si uvedomiť, že nie je možné dať jednoznačnú odpoveď ohľadne
stanovenia doby, nad ktorú trestné stíhanie už nie je prípustné. Ako to vyplýva zo skôr uvedených
skutočností z rozhodovacej činnosti súdov, je pri posudzovaní tejto otázky potrebné brať do úvahy

závažnosť protispoločenskej činnosti, náročnosť konania, mieru, akou sa na prieťahoch v konaní
podieľal samotný obvinený, i ďalšie okolnosti prípadu, ktoré nie je možné taxatívne vymenovať. Až po
posúdení všetkých týchto faktorov v ich komplexnosti a príčinných súvislostiach bude môcť dať súd v
tom ktorom prípade odpoveď na to, či k prieťahom došlo alebo nie a následne, či existencia takýchto
prieťahov mala za následok tak závažné porušenie práva na spravodlivý proces v primeranej dobe, že

je potrebné pristúpiť ku kroku, ktorý by mal byť v demokratickej spoločnosti len z tohto dôvodu veľmi
výnimočným - k zastaveniu trestného stíhania.

Podľa názoru vec rozhodujúceho samosudcu v tomto prípade išlo o takýto extrémny prípad, pričom
zastavenie trestného stíhania nielenže v tomto prípade je možné, ale dokonca ho súd považuje za

nevyhnutné. Na tomto mieste súd poukazuje na osobitosti tohto prípadu, ktoré ho viedli k tomuto záveru,
a tieto možno zhrnúť nasledovne. Na prvom mieste je potrebné spomenúť skutočne neobvyklú dĺžku
konania - takmer 17 rokov. Takúto dĺžku konania, kedy ku samotnému hlavnému pojednávaniu pred
súdom prakticky ešte nedošlo, treba bez akýchkoľvek pochybností považovať za neobvykle extrémny
prípad. Ďalšou skutočnosťou hodnou zreteľa pri hodnotení doterajšej dĺžky konania a predpokladanej

dĺžky konania pred súdmi, ktorá predĺži čas takmer 17 rokov s pravdepodobnosťou hraničiacou s
istotou o minimálne rok a viac, je reálne očakávanie dokazovania v tejto veci. Nie je síce určujúcou,
ale predsa len jednou zo zásad trestného konania je zásada jeho hospodárnosti, pričom tu by sa
zrejme súd pravdepodobne nemohol vyhnúť predvolávaniu svedkov a v prípade ich účasti aj preplácaniu
svedočného v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku. Súd opäť zdôrazňuje, že nejde

a nemôže ísť o určujúci princíp konania, avšak posúdenie zmysluplnosti očakávaných výdavkov vo
vzťahu k predpokladanému efektu v tejto súvislosti musí byť súčasťou jeho úvah. Posledným zo
zásadných faktov, ktorý zohral úvahu pri závere súdu, že ide o naozaj extrémny prípad neprimerane
dlhého konania, u ktorého je potrebné trestné stíhanie zastaviť, súvisí s predpokladaným konečným
efektom trestného stíhania, teda predpokladaným rozsudkom vo veci - či už pre prípad uznania, alebo

neuznania viny. Tu je možné konštatovať, že aj pri prípadnom uznaní viny by súd určite aplikoval
minimálne ustanovenie § 39 Trestného zákona. Rozhodnutie súdu po viac ako sedemnástich rokoch
od spáchania trestného činu v tomto prípade vyvoláva zásadné rozumné pochybnosti o spoločenskej
nebezpečnosti konania páchateľa. Posledne spomenutá okolnosť, podmieňujúca hodnotenie tohtoprípadu ako prípadu extrémneho, takisto súvisí s už spomenutou hospodárnosťou konania. Veľmi
zjednodušene povedané, potreba akademického výroku v tejto veci za situácie, kedy sa prvostupňový
súd a s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou aj odvolací súd kvôli takémuto výroku

budú musieť vecou zaoberať naozaj pomerne dlhý čas - meraný zrejme v rokoch a nie v mesiacoch,
nevyvážinevyhnutnosťvynaloženiapredpokladanýchnákladovsúvisiacichstoutovecou-takčasových,
ako aj materiálnych. Na základe vyššie uvedených skutočností súd konštatuje, že aplikácia zákonom
predvídaných obmedzení základných práv (vykonanie hlavného pojednávania spojeného s meritórnym
rozhodnutím o obžalobe v podobe akéhokoľvek trestu) by v tomto konkrétnom prípade neobstála v hore

uvedenom teste proporcionality, a to z dôvodov ktoré sú uvedené vyššie.

Všetky vyššie uvedené zistenia, skutočnosti a závery znamenali rozhodnutie samosudcu o zastavení
trestného stíhania proti obžalovanému Jurajovi Pástorovi pre konanie uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia. Súd teraz prejednávanú trestnú vec považoval na základe skôr uvedených argumentov za
taký extrémny prípad, ktorý v súlade s Trestným poriadkom a medzinárodnou zmluvou dovoľuje bez

akýchkoľvek pochybností aplikovať Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd s výsledkom
neprípustnosti trestného stíhania vo veci a zastavenia trestného stíhania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu môžu prokurátor aj obvinený podať sťažnosť, a to v lehote 3 (troch)
pracovných dní od jeho oznámenia prostredníctvom

Okresného súdu Košice I. Sťažnosť má odkladný účinok.