Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. december 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 22Sa/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200055
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5022200055.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudcom JUDr. Róbertom Bebčákom, v právnej

veci žalobcu: S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. C. XXX, XXX XX H. C., zastúpeného zástupcom:
Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o., so sídlom Potočná 2835/1A, 022 01 Čadca,
proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava,
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 4403-2/2022-BA zo dňa 7. februára
2022

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Zvolen rozhodnutím Číslo: 6908-47/2021-ZV zo dňa 14.12.2021 (ďalej

aj len „prvostupňové správne rozhodnutie“) rozhodla, že žalobca nemá nárok na náhradu za bolesť v
dôsledku úrazu zo dňa 22.01.2016. V odôvodnení poukázala na žiadosť žalobcu zo dňa 13.04.2017,
ktorou uplatnil nárok na úrazovú dávku náhrady za bolesť z dôvodu, že mal utrpieť pracovný úraz dňa
22.01.2016 v čase medzi 14.00 a 14.30 hod. v Bílej, v Českej republike pri sťahovaní dreva s koňom
u zamestnávateľa A. K.. Pobočka vo veci pôvodne rozhodla rozhodnutím zo dňa 19.06.2017, ktoré
bolo potvrdené rozhodnutím ústredia zo dňa 22.08.2017. S týmto rozhodnutím sa stotožnil aj Krajský
súd v Žiline, ktorý v rámci súdneho prieskumu rozsudkom sp.zn. 28Sa/15/2017 zo dňa 05.06.2018

žalobu žiadateľa zamietol. Podanú kasačnú sťažnosť v tejto veci Najvyšší súd SR zamietol rozsudkom
vo veci sp.zn. 9Sžsk/88/2018, ktoré rozhodnutie bolo zrušené Nálezom Ústavného súdu SR. Sociálne
poisťovňa, ústredie rozhodnutím zo dňa 12.08.2021 rozhodnutie pobočky zo dňa 19.06.2017 zrušila s
tým, že v konaní sa ďalej bude pokračovať v intenciách rozsudku NS SR zo dňa 30.06.2021, t.j. výzvou
žiadateľa, aby sa určenia pracovného charakteru úrazu domáhal žalobou na príslušnom okresnom
súde. Prvostupňový správny orgán poukázal v rozhodnutí na relevantnú právnu úpravu zákona č.
461/2003Z.z.osociálnompoistenístým,ževnovomkonaníprvostupňovýsprávnyorgánvykonalďalšie

dokazovanie. Prvostupňový správny orgán vyzval právneho zástupcu žiadateľa, aby súdnou cestou
podaním na príslušný súd žiadal o určenie, či sa jedná o pracovný úraz. Právny zástupca v odpovedi zo
dňa 02.09.2021 podanie takejto žaloby odmietol. A. na výzvu oznámil v odpovedi zo dňa 07.10.2021,
že k spísaniu dohody medzi ním a žiadateľom došlo až po jeho úraze na naliehanie jeho sestry, že to
potrebuje k prevozu leteckou záchrannou službou, ďalej že dohodu podpísala sestra žiadateľa, že otcovi
žiadateľažiadnuvýplatuzaprácunedával,pretožemedziniminebolažiadnadohodaanebolavystavená
ani faktúra a trval na tom, že žiadateľ dňa 22.01.2016 nebol jeho zamestnancom. Prvostupňový správny

orgán - pobočka sa ďalej v konaní zaoberal dôkazmi, a to čestnými prehláseniami svedkov, ktoré boli
predložené v roku 2017 právnym zástupcom žiadateľa. Jedná sa o osoby Z. Z., B. R. a M. E., ktorého sa
nepodarilo skontaktovať. Pobočka Čadca vykonala s týmito ústne pohovory, o čom spísala zápisnice.
Svedok Z. Z., ktorý dňa 28.06.2017 podpísal čestné prehlásenie, v ktorom uviedol, že videl ako pánK. dával výplatu B. S. pre jeho syna S. S. za prácu v C., v zápisnici potvrdil, že A. K. dal S. otcovi
peniaze; uviedol, že nevie, či tam išiel pomáhať alebo kto ho tam zobral, či to bolo na zmluvu, nevedel,
či je to ten pán K., tohto majiteľa, zamestnávateľa nepozná a čestné prehlásenie mu dal S. S.. Osobne

však nevidel, že mu peniaze dával z ruky do ruky, ani nepočul, za čo sú tie peniaze, len to počul od
B. S., pričom čestné prehlásenie mu napísali a on aj overil svoj podpis na obecnom úrade. Svedok
B. R., ktorý v čestnom prehlásení dňa 30.06.2017 uviedol, že má vedomosť o tom, že keď sa stal
S. S. úraz, tak bol tento zamestnancom A. K., do zápisnice povedal, že nevie, či mal dohodu, len sa
domnieva, že mal, keďže ho videl pracovať s koňom od K., nebol svedkom prideľovania práce, o dohode,

ktorú mal uzavrieť S. S. so K., počul len od S. S. a čestné prehlásenie mu priniesla asi sestra B. S.
alebo jeho otec a urobil to na podnet S. S., ktorý ho o to požiadal. Pobočka v rozhodnutí uviedla, že
výpovede týchto svedkov sú nejednoznačné a spochybňujú ich pôvodné svedectvo spísané v čestných
prehláseniach v roku 2017. Svedkovia žiadne z uvedených skutočností nevedeli s určitosťou potvrdiť a
tieto len predpokladali na základe rozhovoru so žiadateľom alebo s jeho otcom. Čestné prehlásenia boli
podľa svedkov predpripravené a svedkovia ich len podpísali. Pobočka ďalej vykonala šetrenie ohľadom

existenciepracovnoprávnehovzťahu,atookreminéhožiadosťouadresovanouOblastnímuinšpektorátu
práce v Ostrave, ktorý v odpovedi uviedol, že sa nedá konštatovať, že by boli naplnené všetky definičné
znaky závislej práce. Česká správa sociálního zabezpečení oznámila, že fyzická osoba S. nebola
prihlásená k poisteniu u žiadneho zamestnávateľa ČR a A. K. nebol vedený v registri zamestnávateľov
ČR.Podľazáverovopätovnéhošetreniaoddeleniapoistnéhopobočkybolipotvrdenézistenéskutočnosti

s tým, že A. K. žiadateľa nikdy nezamestnával v pracovnoprávnom vzťahu, predložený doklad „Dohoda
o provedení práce zo dňa 20.01.2016“ nepodlieha právnym predpisom SR a bola spísaná až po úraze,
ktorý žiadateľ utrpel, a to na naliehanie sestry žiadateľa a žiadateľ v roku 2016 nemal a ani v súčasnosti
nemá aktívne živnostenské oprávnenie. Pobočka tak s prihliadnutím na závery Nálezu Ústavného súdu
SR uviedla, že z dokazovania vykonaného v novom konaní neboli zistené žiadne nové skutočnosti ani

predloženénovédôkazy,ktorébydokazovaliexistenciupracovnoprávnehovzťahusnáslednýmurčením
pracovného úrazu. Pobočka poukázala na ust. § 14 Zákonníka práce, podľa ktorého spory medzi
zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú
súdy. Sociálna poisťovňa nemá právomoc zasahovať do pracovnoprávnych vzťahov zamestnávateľa a
zamestnanca, a preto vyzvala právneho zástupcu žiadateľa o riešenie pracovnoprávneho sporu súdnou

cestou, čo žiadateľ odmietol. Pobočka tak naďalej nemá preukázané, že by medzi A. K. a žiadateľom
existoval pracovnoprávny vzťah.

2. Po podaní odvolania vo veci rozhodol žalovaný rozhodnutím Číslo: 4403-2/2022-BA zo dňa 7.
februára 2022 (ďalej aj len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým odvolanie žalobcu v celom rozsahu

zamietol a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Zvolen potvrdil. Žalovaný v odôvodnení poukázal
na odvolanie žalobcu, v ktorom tento trval na tom, že bolo preukázané, že v dobe utrpenia úrazu
pracoval u pána K., čo preukazuje dohoda zo dňa 20.01.2016. Ak pobočka neuznala existenciu
pracovnoprávneho vzťahu, išlo o postup v rozpore s právnym názorom Ústavného súdu SR. Žalovaný
v odôvodnení zvýraznil, že spor o určenie charakteru úrazu ako aj spor o existencii/neexistencii

pracovnoprávneho vzťahu sú pracovnoprávnymi spormi, o ktorých Sociálna poisťovňa nie je oprávnená
rozhodovať. Rozhodovanie o týchto sporoch spadá výlučne do kompetencie všeobecného súdu, ktorý
koná na základe určovacej žaloby, čo vyplýva aj z rozsudku NS SR sp.zn. 9Sžo/19/2012, podľa
ktorého takéto konanie možno začať len na základe návrhu (žaloby) a Sociálna poisťovňa nie je
legitimovaná na podanie takejto určovacej žaloby. Podľa rozsudku NS SR sp.zn. 7So/144/2009 platí,

že ak rozhodnutie závisí na skutočnostiach, ktoré rozhodujúci orgán nemôže sám posúdiť, môže vyzvať
účastníkov konania (zamestnávateľa a žiadateľa), aby podali na súd návrh na určenie, že zamestnávateľ
zodpovedá za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. Podľa žalovaného
Ústavný súd SR záväzne nerozhodol o tom, že existoval pracovnoprávny vzťah, ale vyslovil, že bolo
porušené základné právo žiadateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie. Svedčí o tom

aj samotné vyjadrenie ústavného súdu, podľa ktorého nemožno vylúčiť, že v okolnostiach mohlo ísť
aj o priateľskú výpomoc, aj keď to označil za nanajvýš nepravdepodobné. NS SR, ktorý následne na
základe Nálezu Ústavného súdu zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline a rozhodnutie žalovaného
zo dňa 22. augusta 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v odôvodnení uviedol, že Sociálna
poisťovňa nie je oprávnená rozhodovať o otázkach pracovnoprávneho charakteru, a preto ju zaviazal

umožniť žalobcovi pracovný úraz preukázať rozhodnutím súdu. V takýchto prípadoch ide o jediný
spôsob, ako relevantne preukázať, že predmetný úraz je pracovným úrazom, resp. že žiadateľ bol v
čase jeho utrpenia v pracovnoprávnom vzťahu s pánom K. Žalovaný zároveň poznamenal, že ak by
aj bol pán K. zamestnávateľom žiadateľa, na to, aby bolo možné priznať nárok na náhradu za bolesť,je potrebné, aby zamestnávateľ predmetný úraz za pracovný uznal a uvedené potvrdil vo vyplnenom
tlačive Oznámenie poistnej udalosti. Takýmto dokumentom pritom Sociálna poisťovňa nedisponuje a
nie je oprávnená ho sama vystaviť a bez tohto dokumentu nie je možné priznať žiadateľovi nárok na

náhradu za bolesť. Námietka právneho zástupcu žalobcu, že takáto žaloba by bola v rozpore s Nálezom
ÚstavnéhosúduSR,jeirelevantnáanemožnojuakceptovaťprávesohľadomnafakt,žeNSSRzaviazal
Sociálnu poisťovňu, aby takýmto spôsobom postupovala. Pobočka postupovala aj v intenciách právneho
názoru Ústavného súdu SR a NS SR, čo potvrdzujú početné výzvy adresované žiadateľovi, pánovi
K. ako aj výsluchy svedkov, na ktorých trval sám žiadateľ, ktorý pritom ani raz nespomenul, že chce

byť pri takýchto výsluchoch prítomný, pričom zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť prizvať k
takémuto výsluchu aj účastníka konania, keďže sa nejedná o výsluchy v trestnom konaní. Z doplneného
dokazovania bolo zistené, že v danom období nebol žiadateľ prihlásený v Českej republike k poisteniu
u žiadneho zamestnávateľa. Pán K. nebol evidovaný v registri zamestnávateľov a zároveň svedkovia
pán R. a pán Z. svojimi výpoveďami spochybnili svoje čestné prehlásenie z roku 2017. Žalovaný k tomu
uviedol, že predmetné čestné vyhlásenia ani vyjadrenia svedkov, a to ani v prípade ich opätovného

výsluchu za prítomnosti žiadateľa by neboli spôsobilé nahradiť vyjadrenie zamestnávateľa o tom, či
predmetný úraz považuje za pracovný alebo nie a či v tom čase žiadateľ bol jeho zamestnancom.
Žalovaný zdôraznil, že rozhodnutie zo dňa 14. decembra 2021 nie je rozhodnutím o neexistencii
pracovnoprávneho vzťahu ani rozhodnutím o charaktere predmetného úrazu, ale je rozhodnutím o
dávke, resp. o nepriznaní nároku žiadateľa na náhradu za bolesť. Žiadateľ nepodaním určovacej žaloby

zmaril možnosť záväzného súdneho rozhodnutia o určení predmetného úrazu za pracovný. Žalovaný
tak odvolanie vyhodnotil ako nedôvodné.

3. Žalobca podanou žalobou žiadal zrušiť tak prvostupňové správne rozhodnutie ako aj rozhodnutie
žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. V žalobe poukázal

na časový sled udalostí a na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 159/2020 zo dňa 22.10.2020,
v ktorom podľa žalobcu bola konštatovaná existencia pracovnoprávneho vzťahu. Na základe tohto
nálezu Najvyšší súd SR zmenil pôvodný rozsudok Krajského súdu v Žiline tak, že rozhodnutie Sociálnej
poisťovne zo dňa 22.08.2017 zrušil. Sociálna poisťovňa následne rozhodnutím zrušila rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočky Zvolen a vec jej vrátila na nové konanie. Prvostupňový správny orgán

opätovne rozhodol rozhodnutím zo dňa 14.12.2021, s ktorého závermi sa žalobca nestotožnil. Podľa
žalobcu bolo v konaní preukázané, že v dobe pracovného úrazu pracoval u A., čo bolo preukázané
Dohodou o provedení práce z 20.01.2016. Podľa žalobcu sa jedná o postup v rozpore so záväzným
právnym názorom vyjadreným ústavným súdom v jeho náleze. Podľa § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018
Z.z. je pritom zakotvená viazanosť konajúcich orgánov právnym názorom ústavného súdu. Podľa

názoru ústavného súdu samotná táto dohoda je dôkazom o tom, že medzi sťažovateľom a A. existoval
vzťah, ktorý nebol priateľský, ale mal pracovnoprávnu povahu. Prvostupňový správny orgán vo výzve
zo dňa 23.08.2021 uviedol, že ak žalobca nepredloží fotokópiu žaloby, resp. pracovný úraz nebude
zamestnávateľom uznaný, bude vychádzať z doposiaľ zisteného skutkového stavu tak, že nárok
posúdi ako nie pracovný úraz. Prvostupňový správny orgán tak nemal v úmysle vykonať akékoľvek

ďalšie dokazovanie a zisťovať okolnosti existencie pracovnoprávneho vzťahu, čím nerešpektoval
pokyn uvedený v rozhodnutí ústavného súdu, Najvyššieho súdu SR, ani Krajského súdu v Žiline.
Navrhovaných svedkov vypočul prvostupňový správny orgán bez toho, aby žalobcu o ich výsluchoch
vopred upovedomil, pričom žalobca má nepochybne právo byť prítomný pri každom výsluchu svedka,
klásť mu otázky a reagovať na jeho výpoveď. Z čestných prehlásení svedkov vyplýva existencia

pracovnoprávneho vzťahu, počas ktorého sa stal pracovný úraz. Okrem toho žalobca poukázal na
skutočnosť, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo vydané po zákonom stanovenej
lehote. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu následne podal žalobca odvolanie, ktorému
žalovaný nevyhovel. Podľa žalobcu je z predložených dokladov zrejmé, že mal podpísanú dohodu
o vykonaní práce, ktorú podpísal ako pracovník a na druhej strane ju podpísal zástupca firmy A.

K.. Sociálna poisťovňa tieto skutočnosti znegovala spôsobom, že pán K. potvrdil, že u neho nemal
pracovať ako pracovník, ale na základe živnosti. Žalobca však nikdy živnostníkom nebol. Žalobca trvá
na pravdivosti čestných prehlásení B. R. a Z. Z., ktoré vyvracajú nezmyselné tvrdenie pána K., že
žalobcu nezamestnával a že išlo len o jeho účelovú obranu, aby sa vyhol šetreniu pre čiernu prácu a
zisťovaniu pracovného úrazu vo svojej firme. Rovnako trval na pravdivosti čestného prehlásenia M. E.,

podľa ktorého mal tento vedomosť, že v januári 2016 bol žalobca zamestnancom A. K.. V dobe úrazu tak
žalobca bol pracovníkom A. K., ktorý si nesplnil svoju povinnosť a neprihlásil ho do Sociálnej poisťovne.
Sociálna poisťovňa nepostupovala podľa ust. § 196 zákona č. 461/2003 Z.z., keďže všetky dôkazy, ktoré
jej boli predložené, preukazujú, že bol zamestnaný u pána K. a žiaden dôkaz nepodporuje jeho výpoveď,že mal u neho pracovať ako živnostník. Žalobca považuje tak prvostupňové správne rozhodnutie ako aj
rozhodnutie žalovaného za nezákonné a žiada súd, aby tieto rozhodnutia zrušil.

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe uviedol priebeh predchádzajúceho konania o nároku žalobcu
a priebeh nového konania o nároku žalobcu. Žalovaný poukázal na relevantnú právnu úpravu s tým, že
sporourčeniecharakteruúrazužalobcu,rovnakoakoajsporoexistencii/neexistenciipracovnoprávneho
vzťahu sú pracovnoprávnymi spormi, o ktorých môže rozhodnúť výlučne všeobecný súd, ktorý koná na
základe tzv. určovacej žaloby. K rozhodnutiu ústavného súdu, ktorý podľa názoru žalobcu konštatoval

existenciu pracovnoprávneho vzťahu, žalovaný uviedol, že ústavný súd záväzne nerozhodol o tom,
že by existoval pracovnoprávny vzťah, ale vyslovil, že základné právo žalobcu na súdnu ochranu a
na spravodlivé súdne konanie boli rozsudkom NS SR porušené, čo vyplýva aj z toho, že ústavný súd
uviedol, že nemožno vylúčiť, že by mohlo ísť aj o priateľskú výpomoc. Ústavný súd sa tiež vyjadril, že
bolo potrebné dokazovanie doplniť o výsluch svedkov a až potom rozhodnúť. Pobočka tak postupovala
správne, ak v intenciách tohto názoru vyzvala žalobcu, aby sa domáhal určenia pracovného charakteru

predmetnéhoúrazupodanímurčovacejžaloby.Podľažalovaného,akexistujúprotichodnéarozporuplné
vyjadrenia žalobcu a pána K., ide o jediný spôsob, ako sa vysporiadať s otázkami pracovnoprávneho
charakteru, o ktorých Sociálna poisťovňa nie je oprávnená rozhodovať, a teda o jediný spôsob, ako
relevantne preukázať, že predmetný úraz je pracovným úrazom. Okrem toho platí, že na to, aby bolo
možné priznať nárok uplatnený žalobcom, je potrebné, aby pán K. predmetný úraz za pracovný uznal

a potvrdil to v tlačive Oznámenie poistnej udalosti, bez ktorého nie je možné priznať žalobcovi nárok
na náhradu za bolesť. Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR vo veci sp.zn. 9Sžsk/99/2019, podľa
ktorého stanovisko zamestnávateľa ohľadom záveru o povahe pracovného úrazu je pre žalovaného
rozhodujúce a záväzné bez ohľadu na to, aký vlastný úsudok si o tejto predbežnej otázke sám vytvoril.
Otázka povahy úrazu je otázkou predbežnou, avšak spornou, pričom žalovaná predmetnú otázku nie je

oprávnená rozhodnúť s konečnou platnosťou v dávkovom konaní, nakoľko dôsledky takéhoto úsudku by
mali zároveň dosah aj na pracovnoprávny vzťah. Okrem toho zamestnávateľ nie je účastníkom konania
o úrazovej dávke zamestnanca a pokiaľ by v rámci konania o úrazovej dávke žalovaná a nie všeobecný
súd konštatovala charakter úrazu, zasiahla by do práv zamestnávateľa neakceptovateľným spôsobom.
Len všeobecný súd prejednávajúci pracovnoprávne spory je oprávnený záväzným spôsobom určiť,

či poškodenie zdravia, ktoré zamestnanec utrpel, je zároveň pracovným úrazom, ak je táto otázka
medzi zamestnancom a zamestnávateľom sporná. Právoplatné rozhodnutie o tejto otázke je potom
záväzné aj pre žalovaného. Žalovaný tak opätovne zdôraznil, že ani čestné prehlásenie z roku 2017 či
vyjadrenia svedkov, a to ani v prípade opätovného výsluchu za prítomnosti žalobcu, nie sú spôsobilé
nahradiť vyjadrenie zamestnávateľa o tom, že úraz považuje za pracovný. Žalovaný tak zotrval na svojej

argumentáciiprezentovanejvrozhodnutízodňa7.februára2022anámietkyprávnehozástupcužalobcu
považoval za nedôvodné a žalobu žiadal rozsudkom zamietnuť.

5. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného zotrval na skutočnostiach uvedených v žalobe s tým, že je
neprípustné, aby správny orgán závery ústavného súdu nerešpektoval. Podľa žalobcu bolo preukázané,

že v dobe pracovného úrazu pracoval u A. K. a v dôsledku pracovného úrazu mu prináleží nárok na
náhradu za bolesť.

6. Na doručené vyjadrenie žalobcu žalovaný písomne nereagoval.

7. Krajský súd v Žiline ako príslušný správny súd prejednal vec na nariadenom pojednávaní a dospel k
záveru, že žalobu je potrebné podľa § 190 SSP zamietnuť ako nedôvodnú.

8. Krajský súd uvádza, že mal splnenú podmienku na konanie, a to včasnosť podanej žaloby. Z
pripojeného administratívneho spisu bolo zistené, že rozhodnutie odvolacieho orgánu bolo žalobcovi

cestou jeho právneho zástupcu doručené dňa 10.02.2022. Žaloba žalobcu bola podaná dňa 14.2.2022,
t.j. v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia o odvolaní, čo zodpovedá ust. § 181 ods.
1 SSP.

9. Na pojednávaní vo veci nariadenom na deň 15.12.2022 právny zástupca žalobcu v celom rozsahu

trval na skutočnostiach uvedených v podanej žalobe.
Poverený zamestnanec žalovaného na pojednávaní zotrval na doterajších vyjadreniach. Uviedol, že
Sociálna poisťovňa ako správny orgán verejnej moci tak na prvom ako aj druhom stupni náležite zistila
skutkový stav a opätovne vyzvala žalobcu na podanie určovacej žaloby vo veci existencie pracovno-právneho vzťahu žalobcu s p. A., ktorú žalobca podať odmietol. Žalovaný tak vykonal vyčerpávajúce
dokazovanie, okrem iného oslovil všetkých dostupných svedkov, ktorých označil žalobca a spomenul ich
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Faktom zostáva, že k úrazu došlo, avšak podľa prvotných vyjadrení

potvrdených v hlásení o úraze na účely nemocenského ako aj podľa potvrdenia o dočasnej pracovnej
neschopnosti uvádzal žalobca jediného zamestnávateľa M-HUNT, Čadečka z Čadce, kde mal vystavené
potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti z tohto nemocenského poistenia. Nemal vystavené iné
potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti z titulu iného zamestnania. V hlásení o úraze pre účely
nemocenského uviedol, že pomáhal priateľovi s ťahaním dreva. Svedkovia, ktorí boli vypočutí - pán Z.

a pán R., nie sú v tomto prípade relevantní svedkovia, vec mali predostretú vopred, napísanú, a ako
kamaráti, ktorí ho boli navštíviť dvakrát v nemocnici, mu chceli v podstate len pomôcť. Pán Z. spomínal
aj iného kamaráta žalobcu, s ktorým teda teoreticky mohol byť v čase incidentu na mieste úrazu, avšak
jeho meno nevedel. Spomenul, že ten by asi vedel viac informácií, údajne bol z východného Slovenska
a odmietal podpísať svedectvo - čestné vyhlásenie. Nikdy pre pána K. nepracoval pán R. ani pán Z., pán
Z. konkrétne sa s ním ani nepozná, možno ho videl raz v živote. Pán Z. má tiež koňa, tiež má gazdovku

a chodieval tam s otcom žalobcu, teda B. S. kuť koňa alebo pre žito, tam bol vtedy v ten inkriminovaný
čas. Nevedel ani presne povedať, v ktorý čas, či to bolo pred úrazom, po úraze a so žalobcovým otcom
sa teda poznal, ale bol to kamarát, takže určite sa poznal aj so žalobcom. Tvrdenia o odovzdávaní
odmeny mal v podstate sprostredkované otcom žalobcu, odovzdávanie peňažnej hotovosti nevidel a
nevie ani povedať, za čo a za aké obdobie to bolo. Podľa vyjadrení R., pokiaľ vie, všetci, čo pracovali u

pána K., pracovali na živnostenské oprávnenie, tak ako aj on, s tým, že mali pravdepodobne rovnakého
objednávateľa Biskupství Ostravsko-opavské. Taktiež nič konkrétne nevidel, len sprostredkovane počul.
Čestné vyhlásenie mu priniesla sestra žalobcu alebo otec žalobcu, to podpísanie čestného vyhlásenia
robil na ich podnet, ako aj pán Z. sa vyjadril, že vlastne chcel pomôcť žalobcovi. Faktom zostáva, že
podľa informačného systému Sociálnej poisťovne pán K. nikdy ako podnikateľ - SZČO nezamestnával

žiadnu fyzickú osobu, čo bolo preukázané aj kontrolou vykonanou príslušným útvarom výberu poistného
Sociálnej poisťovne. Taktiež sú pofidérne aj tie dohody o provedení práce, kde dátumy, resp. podpisy
sú vždy na inom mieste, ako keby bolo viac tých vyhotovení. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhuje,
aby Krajský súd v Žiline vo veci preskúmania zákonnosti predmetného rozhodnutia Sociálnej poisťovne,
ústredie žalobu rozsudkom zamietol a nepriznal žalobcovi náhradu trov konania. Ústavné práva žalobcu

na súdnu ochranu neboli dotknuté.

10. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

11. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako
účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu
verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

12. Podľa ust. § 8 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Zákon o sociálnom poistení, pracovný úraz podľa tohto

zákona je poškodenie zdravia alebo smrť fyzickej osoby spôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým,
náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré
a) zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej
súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo

služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi,
b) fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2 utrpela pri činnostiach uvedených v tomto ustanovení alebo v priamej súvislosti
s týmito činnosťami.

13. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Zákon o sociálnom poistení, nárok na úrazové
dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 po splnení podmienok ustanovených
týmto zákonom.

14. Podľa ust. § 83 zákona č. 461/2003 Z.z. Zákon o sociálnom poistení, poškodený na účely
poskytovania úrazových dávok je zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 a fyzická osoba uvedená v § 17 ods. 2 , ak utrpeli pracovný úraz alebo sa u nich zistila
choroba z povolania.

15. Podľa ust. § 14 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, spory medzi zamestnancom a
zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.

16. Podľa ust. § 316 ods. 1 Civilného sporového poriadku, individuálny pracovnoprávny spor na účely
tohto zákona je spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom vyplývajúci z pracovnoprávnych a iných

obdobných pracovných vzťahov.

17. Krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry nie je úlohou
súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať
zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne

predpisy. V správnom súdnictve sa súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho
orgánu v konkrétnej právnej veci v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých
správny orgán vychádzal, nie sú pochybné najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú, alebo pre
porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania, a na otázku, či vykonané dôkazy logicky
robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Súd pri preskúmavaní

zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval
na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. V správnom súdnictve súd preskúmava výlučne
zákonnosť právoplatného rozhodnutia.

18. Žalobca v žalobe namietal, že podľa jeho názoru v konaní bolo preukázané, že v dobe pracovného

úrazu pracoval u A., a teda sa jednalo o pracovný úraz. Ak správne orgány existenciu pracovnoprávneho
vzťahu neuznali, išlo podľa názoru žalobcu o ich postup v rozpore so záväzným právnym názorom
vyjadreným v Náleze Ústavného súdu SR. Ďalej namietal, že správne orgány ani nemali v úmysle
vykonávať dokazovanie, keď žalobcu vyzvali, aby preukázal, že podal žalobu vo veci posúdenia, či sa
jedná o pracovný úraz. Žalobca v tomto smere argumentoval tým, že mal podpísanú dohodu o prevedení

práce a skutočnosť existencie pracovnoprávneho vzťahu mala podľa žalobcu vyplývať aj z čestných
prehlásení B. R., Z. M. a M. E..

19.Správnysúdzobsahuadministratívnychspisovzistil,žepredmetomkonaniabolžalobcomuplatnený
nárok na náhradu za bolesť, ktorý žalobca odvíjal od úrazu, ku ktorému došlo dňa 22. januára 2016.

Žalovaný a správny orgán prvého stupňa v konaní posudzovali, či sú splnené predpoklady pre priznanie
žalobcom uplatneného nároku a konštatovali, že správne orgány aj v zmysle záväzného rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR nie sú oprávnené rozhodovať o otázkach pracovnoprávneho charakteru, a teda
vysloviť záver, že by bol daný pracovnoprávny vzťah a záver, že v prípade úrazu žalobcu sa jednalo
o úraz pracovný, za ktorý by mala žalobcovi patriť požadovaná náhrada. Z obsahu administratívneho

spisu pritom krajský súd konštatuje, že otázka, či medzi žalobcom a pánom K. existoval pracovnoprávny
vzťah, je otázkou spornou, vo vzťahu ku ktorej pán K. a žalobca prezentovali odlišné tvrdenia. Žalobca,
ako vyplýva aj z obsahu podanej žaloby a žiadosti, tvrdil, že medzi ním a pánom K. mal vzniknúť
pracovnoprávny vzťah na základe dohody o prevedení práce. Na druhej strane pán K. existenciu
pracovnoprávneho vzťahu so žalobcom poprel. Z vyjadrenia pána K. zo dňa 7. októbra 2021 vyplýva,

že k dohode o práci medzi ním a žalobcom malo dôjsť až po utrpení predmetného úrazu na naliehanie
žiadateľovej sestry. Pán K. trval na tom, že žalobca v čase utrpenia úrazu dňa 22. januára 2016 jeho
zamestnancom nebol. Žalobca ďalej argumentoval obsahom čestných vyhlásení pána R. a pána Z..
Vo vzťahu k týmto čestným vyhláseniam a tiež vo vzťahu k vyjadreniu pána K. a ďalšiemu obsahu
spisového materiálu prvostupňového správneho orgánu je pritom namieste krajským súdom vyhodnotiť

ako nedôvodnú námietku žalobcu, že správne orgány ani nemali záujem vykonať akékoľvek šetrenie a
dokazovanie za účelom preukázania možnej existencie pracovnoprávneho vzťahu žalobcu a pána K.. Z
obsahu administratívnych spisov je zrejmé, že správne orgány vykonali šetrenie nielen zabezpečením
vyjadrenia pána K. a pánov B. R. a Z. Z., ale aj zabezpečením ďalších vyjadrení relevantných subjektov,
a to Inšpektorátu práce Banská Bystrica a Oblastního inšpektorátu práce pro Moravskoslezký kraj a

Olomoucký kraj. Zo žiadneho z týchto zabezpečených vyjadrení dotknutých orgánov nevyplýva, že by
boli naplnené predpoklady pre konštatovanie o existencii pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a
pánom K.. K pracovnému úrazu malo dôjsť v Českej republike, pričom relevantný orgán Českej správy
sociálneho zabezpečenia uviedol, že v čase, kedy malo dôjsť k pracovnému úrazu, nebol žalobcaprihlásený k poisteniu u žiadneho zamestnávateľa a ani pán K. v danom čase nebol evidovaný v registri
zamestnávateľov. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu čestnými vyhláseniami je namieste poukázať na
obsahvýpovedepánaR.apánaZ.predsprávnymorgánom.PánR.,ktorývosvojompôvodnomčestnom

vyhlásení uviedol, že mal vedomosť o tom, že žalobca bol v čase úrazu zamestnancom pána K., vo
svojej výpovedi uviedol, že sa len domnieval, že medzi nimi bola uzatvorená dohoda, keďže žalobcu
videl pracovať s koňom od pána K., pričom svedkom prideľovania prác nebol a o existencii dohody medzi
žalobcom a pánom K. počul len od samotného žalobcu. Ďalej uviedol, že čestné prehlásenie mu doniesla
na podpis asi sestra alebo otec žalobcu a podpísal to na podnet žalobcu, ktorý za ním prišiel a požiadal

ho o to. Pán Z., ktorý vo svojom čestnom prehlásení overenom dňa 28. júna 2017 uvádzal, že videl ako
pán K. dával žalobcovmu otcovi výplatu pre žalobcu, vo výpovedi uviedol, že nevie, či žalobca pracoval
pre pána K., ani nebol svedkom toho, ako pán K. žalobcovi prideľoval prácu, len to počul od iných. Ďalej
uviedol, že pána K. nepozná a nevie, kto v skutočnosti dával žalobcovi peniaze. Čo sa týka vyjadrenia
M. E., podľa ktorého mal vedomosť o tom, že v januári 2016 bol žalobca zamestnancom u A. K., toto
vyjadrenie nemôže spochybniť závery, ku ktorým dospeli správne orgány, predovšetkým s ohľadom na

skutočnosť, že A. K. existenciu pracovnoprávneho pomeru jednoznačne poprel. Vyjadrenie tretej osoby
(M. E.), ktorá nebola účastníkom tohto tvrdeného pracovnoprávneho vzťahu a z vyjadrenia ktorej ani
nie je zrejmé, na základe akých okolností mala nadobudnúť vedomosť o existencii pracovnoprávneho
vzťahu, nemôže samé osebe vyvrátiť závery plynúce z ďalších vykonaných dôkazov.

20. Z uvedeného je tak zrejmé, že správne orgány napriek tomu, že správny orgán prvého stupňa
vyzval žalobcu na podanie žaloby, ktorej predmetom by bolo určenie, či sa jedná o pracovnoprávny
úraz, vykonávali aj ďalšie šetrenie a dokazovanie za účelom preukázania skutočností relevantných
pre posúdenie žiadosti žalobcu o priznanie nároku na náhradu za bolesť. Z dokazovania plynie, že
skutočnosť,čisajednaloopracovnoprávnyúraz,tedačimedzižalobcomapánomK.vrelevantnomčase

bolalebonebolpracovnoprávnyvzťah,bolamedzižalobcomapánomK.sporná.Jednásatakosituáciu,
kedy vo veci ohľadom uplatneného nároku žalobcu existovali protichodné, navzájom rozporuplné
vyjadrenia dotknutých subjektov, konkrétne pána K. a žalobcu. Krajský súd v tomto smere poukazuje
na závery NS SR v rozhodnutí sp. zn. 9Sžsk/99/2019 zo dňa 24. 03. 2021: „Kasačný súd zotrváva na
závere vyplývajúcom z jeho súdnej praxe (napr. 9Sžso/1/2016), že stanovisko zamestnávateľa ohľadom

záveru o povahe pracovného úrazu je pre žalovanú rozhodujúce a záväzné bez ohľadu na to, aký vlastný
úsudok si o tejto predbežnej otázke sama vytvorila. Zároveň dodáva, že následne je vecou ďalšieho
postupu žalovanej ako orgánu verejnej správy, aké kroky (s ohľadom na závery už svojich vlastných
zistení) zvolí následne, pred vydaním samotného rozhodnutia o nároku žiadateľa (žalobkyne).

21. Bolo preto namieste tak žalovaným ako aj správnym orgánom prvého stupňa zaoberať sa otázkou,
či v tejto konkrétnej veci správne orgány sú alebo nie sú oprávnené posúdiť a následne rozhodnúť, či
úraz zo dňa 22. januára 2016, od ktorého žalobca odvodzuje uplatnený nárok, je alebo nie je pracovným
úrazom, pričom posúdenie tejto otázky závisí od posúdenia skutočnosti, či v čase, kedy k tomuto úrazu
došlo,bolžalobcavpracovnoprávnomvzťahuspánomK..Zvýrazňujevtomtosmeresprávnysúdzávery

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v tejto konkrétnej právnej veci v rozsudku sp.zn. 9Sžsk/112/2020
zo dňa 30. júna 2021. Týmto rozsudkom Najvyšší súd SR vo veci rozhodoval po tom, ako Ústavný
súd SR Nálezom sp.zn. II. ÚS 159/2020 z 22.10.2020 vyslovil porušenie základného práva žalobcu
na súdnu ochranu predošlým rozsudkom NS SR vo veci sp.zn. 9Sžsk/88/2018. Správny súd považuje
za potrebné poukázať na ust. 469 SSP, podľa ktorého v prípade, ak dôjde k zrušeniu napadnutého

rozhodnutiu a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je krajský súd aj orgán verejnej
správy viazaný právnym názorom kasačného súdu. Tak žalovaný ako aj správny orgán prvého stupňa a
rovnako tak aj konajúci krajský súd sú viazané závermi, ktoré v tejto veci vyslovil Ústavný súd SR a tiež
závermi NS SR uvedenými v rozsudku zo dňa 30. júna 2021, ktorým pôvodný rozsudok Krajského súdu
v Žiline v tejto veci č.k. 28Sa/15/2017 z 5. júna 2017 NS SR zmenil tak, že predchádzajúce rozhodnutie

žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zo záverov tohto zrušujúceho rozsudku NS SR
považuje za potrebné krajský súd zvýrazniť poukaz Najvyššieho súdu SR na záver Ústavného súdu
SR v tejto veci, ktorý považoval záver prijatý v predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach za predčasný
a zistený skutkový stav za nedostatočný pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia. Najvyšší súd v
rozhodnutí sp.zn. 9Sžsk/112/2020 zo dňa 30. júna 2021 zvýraznil právny názor týkajúci sa postupu

žalovaného v prípade určovania pracovných úrazov, ktorý bol uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 9Sžsk/39/2019 z 24.02.2021, v ktorom najvyšší súd uviedol: „Ani v prípade, ak zamestnávateľ
zostáva nečinný, Sociálna poisťovňa nemôže bez ďalšieho vec uzavrieť s tým, že ani zamestnanec
nepreukázal, že išlo o úraz pracovný. Hoci o otázke, či ide alebo nejde o pracovný úraz, Sociálnapoisťovňa nie je oprávnená rozhodovať, v zmysle § 198 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je oprávnená
si o takej predbežnej otázke urobiť úsudok, tento je však povinná riadne, zrozumiteľne a presvedčivo
odôvodniť. V prípade negatívneho záveru však vzhľadom na potrebu zistiť pred rozhodnutím skutočný

stav (§ 195 ods. 1 tohto zákona), musí postupovať podľa § 193 zákona o sociálnom poistení, umožniť
žiadateľovi takú skutočnosť preukázať a žiadateľa vyzvať, aby predložil rozhodnutie súdu, ktorým bolo
určené, že predmetný úraz je úrazom pracovným, resp. vyzvať ho, aby sa takého určenia domáhal
žalobou na príslušný okresný súd. Na ten účel mu musí poskytnúť primeranú lehotu s ohľadom nielen
na zabezpečenie potrebných podkladov a prípravu podania žaloby na súd, ale vzhľadom na náročnosť

takého pracovnoprávneho sporu aj na zabezpečenie právneho zastúpenia. Iba v prípade, ak žiadateľ
napriek takému postupu nereaguje a nepreukáže, že žalobu podal, môže si takú otázku zodpovedať, ale
musí ju dostatočne odôvodniť. V prípade podania takej žaloby na súd však preruší konanie“. Najvyšší
súd tak v tomto rozhodnutí výslovne žalovanému uložil povinnosť opätovne nárok žalobcu posúdiť s
tým, že žalovaný je povinný žalobcovi umožniť pracovný úraz preukázať rozhodnutím súdu, ktorým by
bolo určené, že predmetný úraz je úrazom pracovným, resp. vyzvať ho, aby sa takého určenia domáhal

žalobou na príslušný okresný súd a poskytnúť mu primeranú lehotu.

22. Z uvedeného tak plynie, že NS SR v uvedenom rozhodnutí v tejto konkrétnej právnej veci
jednoznačným spôsobom vymedzil, ako má žalovaný postupovať pri posúdení uplatneného nároku
žalobcu s tým, že bolo povinnosťou žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa umožniť žalobcovi

preukázať, že sa v danom prípade jedná o pracovný úraz. Výzvou zo dňa 23.08.2021 Sociálna
poisťovňa, pobočka Zvolen vyzvala žalobcu cestou jeho právneho zástupcu, aby v prípade, ak žalobca
trvá na tom, že k poškodeniu jeho zdravia došlo v súvislosti s pracovným úrazom a ak sa tento
pracovnoprávny spor nepodarí vyriešiť mimosúdnou cestou, podal na príslušný okresný súd určovaciu
žalobu proti zamestnávateľovi s tým, že v prípade jej podania žiada o jej doručenie do 14.09.2021. V

prípade nepredloženia fotokópie takejto žaloby, resp. neuznania zamestnávateľom pracovného úrazu to
bude Sociálna poisťovňa považovať za informáciu, že takúto určovaciu žalobu žalobca na súd nepodal
a ani nepodá a bude vychádzať zo zisteného skutkového stavu s tým, že nárok na úrazovú dávku -
náhradu za bolesť posúdi ako nepracovný úraz. Žalobca v reakcii na túto výzvu vyjadrením zo dňa
02.09.2021 trval na tom, že k poškodeniu jeho zdravia došlo v súvislosti s pracovným úrazom a uviedol,

že nemieni podávať určovaciu žalobu proti zamestnávateľovi, keďže podľa jeho názoru by táto bola v
rozpore s nálezom ústavného súdu a tiež s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Sociálna poisťovňa,
pobočka Zvolen následne vyzvala právneho zástupcu žalobcu výzvou zo dňa 24.09.2021 na vyjadrenie
a predloženie ďalších prípadných dôkazov na preukázanie uzatvorenia pracovnoprávneho vzťahu.

23. Z uvedeného tak možno konštatovať, že žalobca žalobu na posúdenie rozhodujúcej skutočnosti, či
sa jedná alebo nejedná o pracovnoprávny úraz, nepodal. V súlade so závermi rozhodnutia NS SR v
tejto veci tak bolo následne zo strany správnych orgánov vykonané ďalšie vyššie uvedené šetrenie za
účelom posúdenia skutočnosti, či je možné konštatovať, že sa jedná o pracovnoprávny úraz. Ako už bolo
uvedené, z doplneného šetrenia zabezpečením relevantných vyjadrení dotknutých správnych orgánov,

vyjadrení pána K. a vyjadrení osôb, ktoré pôvodne podali čestné prehlásenie, vyplynulo, že skutočnosť,
či sa jedná alebo nejedná o pracovnoprávny úraz, naďalej nie je možné považovať za preukázanú
a táto skutočnosť je sporná. Je potom namieste vyhodnotiť otázku, či Sociálna poisťovňa bola alebo
nebola oprávnená sama takúto spornú otázku posúdiť a následne rozhodnúť. Ako vyplýva zo záverov
rozhodnutia NS SR v tejto konkrétnej právnej veci a tiež zo záverov rozhodnutia NS SR vo veci sp.zn.

9Sžsk/39/2019 zo dňa 24.02.2021, žalovaný a správny orgán prvého stupňa postupovali správne, ak v
prípade, že otázka charakteru úrazu žalobcu bola sporná, vyzvali žalobcu, aby skutočnosť, že sa jednalo
o úraz pracovnoprávny, preukázal predložením rozhodnutia príslušného súdu, ktorým by bolo určené,
že predmetný úraz je úrazom pracovným. Žalobca v reakcii na túto výzvu výslovne správnemu orgánu
prvého stupňa uviedol, že takúto žalobu podať nemieni.

24. Krajský súd v tomto smere poukazuje na ďalšie závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 9Sžsk/99/2019
zo dňa 24.03.2021, v zmysle ktorých... „Za týchto okolností je otázka povahy úrazu žalobkyne otázkou
síce stále predbežnou, avšak spornou, pričom žalovaná predmetnú otázku nie je oprávnená rozhodnúť
s konečnou platnosťou v dávkovom konaní, nakoľko dôsledky takéhoto jej úsudku by mohli mať zároveň

dosah aj na pracovnoprávny vzťah, ktorý existuje medzi zamestnávateľom a zamestnancom (napríklad
na možnosť ne/krátenia dovolenky za obdobie dočasnej pracovnej neschopnosti). Je potrebné si taktiež
uvedomiť, že zamestnávateľ nie je účastníkom konania o úrazovej dávke zamestnanca a pokiaľ by v
rámcikonaniaoúrazovejdávkežalovaná(anievšeobecnýsúd)vrámcivyhodnoteniapredbežnejotázkykonštatovala charakter úrazu opačne (v rozpore) so stanoviskom zamestnávateľa, zasiahla by do práv
zamestnávateľa neakceptovateľným spôsobom, keďže otázka charakteru úrazu nebola posúdená v
konaní, v ktorom mali zamestnanec a zamestnávateľ rovné postavenie účastníkov konania. Aj podľa

názoru kasačného súdu, žalovaná správne skonštatovala, že medzi žalobkyňou ako zamestnankyňou
a jej zamestnávateľom existuje spor, ktorý je výlučne sporom z pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne
a jej zamestnávateľa (neplynie z poistného vzťahu, resp. z poistenia). Taktiež správne skonštatovala,
že jej ako správnemu orgánu neprináleží, aby si urobila konkrétny úsudok ohľadom takej predbežnej
otázky, ktorá je výlučne sporom prameniacim z pracovnoprávneho vzťahu.“ a ďalej ...„Vo všeobecnosti

je právom žalovanej, aby si o predbežnej právnej otázke urobila úsudok sama (§ 198 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení). Nie je to však jej povinnosť za každých okolností. Len všeobecný súd
prejednávajúci pracovnoprávne spory je oprávnený záväzným spôsobom určiť, či poškodenie zdravia,
ktoré zamestnanec utrpel, je zároveň pracovným úrazom, ak je táto otázka medzi zamestnancom a
zamestnávateľom sporná. Len v takomto konaní sú zamestnanec a zamestnávateľ obaja účastníkmi

konania,majúakoúčastnícikonaniaobjektívnerovnépostavenieamôžurovnocennepredkladaťdôkazy
na preukázanie svojich tvrdení (princíp rovnosti zbraní), ktoré vyhodnotí nestranný a nezávislý súd.
Záver, ku ktorému súd dospeje, je spojený so všetkými právnymi následkami v pracovnoprávnej rovine
ako aj v rovine úrazových dávok. Právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu o otázke povahy úrazu je
potom záväzné nielen pre účastníkov pracovnoprávneho sporu, ale aj pre žalovanú. Z vyššie uvedených

dôvodov žalovaná nie je subjektom oprávneným (v rámci posúdenia predbežnej otázky v konaní o
úrazovej dávke) záväzne a s konečnou platnosťou rozhodnúť, či v súlade so zákonom je tvrdenie
zamestnanca alebo zamestnávateľa, resp. v akom rozsahu je daná zodpovednosť zamestnávateľa a v
akom zamestnanca (resp. určiť povahu úrazu). Žalovaná je pritom povinná prihliadnuť na to, že úrazovú
dávku môže oprávnenému subjektu (zamestnancovi) priznať len v prípade, ak je daná zodpovednosť

povinne úrazovo poisteného zamestnávateľa. Stanovisko zamestnávateľa je pre žalovanú v konaní o
úrazovej dávke zamestnanca určujúce.“

25. Z uvedených rozhodnutí NS SR vyplýva záver, že Sociálna poisťovňa nie je oprávnená o otázkach
pracovnoprávneho charakteru rozhodovať. Potom za situácie, kedy otázka charakteru tohto úrazu bola

medzi dotknutými subjektmi sporná, keď žalobca tvrdil, že sa jedná o pracovnoprávny úraz a pán K.
ktorý mal byť v danom čase jeho zamestnávateľom, existenciu pracovnoprávneho vzťahu popieral,
bol jediným oprávneným subjektom na posúdenie tejto otázky súd, ktorý by v konaní vyvolanom na
základe žaloby podanej žalobcom posúdil, či v danom prípade bol alebo nebol medzi žalobcom a
pánom K. pracovnoprávny vzťah, a teda či je alebo nie je možné dotknutý úraz považovať za úraz

pracovný. Keďže žalobca takýmto spôsobom odmietol postupovať a predmetnú žalobu nepodal, bolo
namieste, aby Sociálna poisťovňa z vykonaného dokazovania sama posúdila, či sú splnené zákonom
stanovené predpoklady vo vzťahu k dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na priznanie nároku na
náhradu za bolesť. Správny súd je názoru, ktorý je v zhode s prezentovanými závermi NS SR, že
žalovaná Sociálna poisťovňa ako správny orgán nebola oprávnená v konaní o uplatnenom nároku

žalobcu na priznanie dávky v podobe náhrady za bolesť posudzovať otázku, či medzi žalobcom a
pánom K. existoval pracovnoprávny vzťah, a to nielen z dôvodu, že sa jedná o skutočnosť, ktorá môže
byť výlučne predmetom individuálneho pracovnoprávneho sporu (§ 316 ods. 1 Civilného sporového
poriadku), ale aj z dôvodu, že subjekt, ktorý by podľa tvrdenia žalobcu mal byť v danom rozhodnom
čase jeho zamestnávateľom, nie je účastníkom správneho konania, a preto v tomto konaní nie je možné

rozhodovať o jeho právach a povinnostiach. Ak žalobca takúto žalobu napriek výzve správneho orgánu
nepodal, je krajský súd názoru, že rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa je vecne
správne, keďže v správnom konaní nebolo zistené, že by sa jednalo o pracovnoprávny úraz. Skutočnosť
charakteru tohto úrazu zostáva naďalej sporná, keďže pán K. ako žalobcom tvrdený zamestnávateľ
existenciu pracovnoprávneho vzťahu medzi ním a žalobcom popiera.

26. Opätovne možno v tomto smere citovať z rozhodnutia NS SR sp. zn. 9Sžsk/99/2019 zo dňa 24.
03. 2021, v zmysle ktorého... „Stanovisko zamestnávateľa k povahe (charakteru) úrazu, ktorý utrpel
jeho zamestnanec je možné zmeniť iba vyvolaním pracovnoprávneho sporu s výsledkom, že súd
určí právnu skutočnosť - poškodenie zdravia zamestnanca (konkrétne špecifikovaný úrazový dej) za

pracovný úraz. Len autoritatívnym rozhodnutím súdu, príslušného na konanie v pracovnoprávnych
veciach, dôjde k zmene právneho stavu medzi zamestnancom a zamestnávateľom spočívajúcej
vo vzniku povinnosti zamestnávateľa (napriek jeho predchádzajúcemu stanovisku o neregistrovaní
úrazu ako pracovného) dodatočne registrovať úraz ako pracovný. Sociálna poisťovňa síce vykonávaplnenia z titulu pracovných úrazov a chorôb z povolania, tieto však musia byť preukázané. Pokiaľ je
otázka charakteru pracovného úrazu sporná, sporný je aj status žalobkyne ako poškodenej na účely
poskytovania úrazových dávok a to až do času, kým súd (v pracovnoprávnom spore) nerozhodne

inak. Pokiaľ bol takýto spor iniciovaný, žalovaná má povinnosť vyčkať na jeho výsledok. Pokiaľ v
čase rozhodovania o úrazových dávkach existuje spor (konflikt) pracovnoprávneho charakteru, pričom
konanie o spornej otázke nebolo vôbec iniciované, či vyriešené s konečnou platnosťou príslušným
súdom, je potrebné zároveň skonštatovať, že následkom takéhoto (ne)konania poškodeného subjektu
potom žiadateľ (v danom prípade žalobkyňa) v konaní o úrazových dávkach nepreukázal skutočnosti

rozhodujúce na nárok na dávku a na nárok na jej výplatu spôsobom určeným Sociálnou poisťovňou
(§ 184 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení). Kasačnému súdu nie je z obsahu spisu (vyjadrení žalobkyne)
zrejmé, z akých dôvodov kvalifikovane právne zastúpená žalobkyňa ani len z opatrnosti nepodala
žalobu na súd príslušný v pracovnoprávnych veciach, keď už v priebehu administratívneho konania
správnyorgánvsúladesozásadoudobrejsprávyžalovanúnáležiteinformovalakohodnotíproblematiku

predbežného posúdenia otázky povahy jej úrazu.“ „Žalovaná správne poukázala na rozsudok NS SR
sp.zn. 4Cdo/131/2010, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že vzťah zodpovednosti zamestnávateľa
za úrazy a choroby z povolania je vzťahom pracovnoprávnym v zmysle Zákonníka práce , z čoho logicky správne vyvodila aj to, že
nie je vecne príslušná rozhodovať o tom, čo je a čo nie je pracovný úraz, keďže toto oprávnenie patrí

výlučne súdu.“ „Kasačný súd dodáva, že iný záver, v prípade existencie sporu o povahe úrazu medzi
zamestnancom a zamestnávateľom, by viedol k vzniku situácií, kedy by o tej istej udalosti rozhodli rôzne
orgány odlišne, pokiaľ by napr. na účely úrazových dávok žalovaná len v rámci predbežnej otázky sama
vyhodnotila spornú povahu úrazu odlišne, než by ju určil všeobecný súd v pracovnoprávnom spore
o ne/určení úrazu zamestnanca za pracovný. Nemožno predpokladať, že vznik takýchto kolidujúcich

situácií by bol zámerom zákonodarcu aj vzhľadom k tomu, že na základe osobitného zákona je to
práve zamestnávateľ, kto dáva vyhlásenie o povahe úrazu, ktoré žalovaná nemôže opomenúť alebo ho
nerešpektovať.Žalobkyňapritomnespochybnila,žeodmietlapodaťžalobuourčeniepredmetnéhoúrazu
za pracovný, ktorá okolnosť by predstavovala dôvod na prerušenie správneho konania o jej úrazovej
dávke až do právoplatného skončenia pracovnoprávneho sporu.“

27. Vo vzťahu k rozhodnutiu Ústavného súdu SR považuje krajský súd za potrebné poukázať na
skutočnosť, že ani z tohto rozhodnutia nevyplývajú skutočnosti tvrdené žalobcom v tom smere, že
by ústavný súd v tomto rozhodnutí konštatoval dôvodnosť nároku uplatneného žalobcom v správnom
konaní. Je potrebné poukázať na bod 31. rozhodnutia, v ktorom ústavný súd považoval záver krajského

súdu o tom, že A. nebol zamestnávateľom žalobcu, za arbitrárny a predčasný s tým, že konajúce súdy sa
ústavnekonformnýmspôsobomnevysporiadalisdôkazmi,ktoréžalobcaprodukovalohľadomexistencie
pracovnoprávneho vzťahu. Ústavný súd výslovne uviedol, že nie je možné vylúčiť, že v okolnostiach
veci mohlo ísť aj o priateľskú výpomoc, aj keď to ústavný súd považuje za nanajvýš nepravdepodobné.
Ústavný súd pritom poukázal predovšetkým na dohodu o provedení práce, ktorá má byť dôkazom o

tom, že medzi sťažovateľom a A. existoval vzťah, ktorý mal pracovnoprávnu povahu. Z uvedeného
rozhodnutia ústavného súdu tak vyplýva, že bolo potrebné v ďalšom konaní opätovne sa zaoberať
relevantnými dôkazmi vo vzťahu k existencii či neexistencii pracovnoprávneho vzťahu medzi pánom K.
a žalobcom, a to aj v kontexte dohody o provedení práce, na ktorú Ústavný súd SR v tomto rozhodnutí
poukázal. Krajský súd vo vzťahu k tejto dohode považuje za potrebné zvýrazniť vyjadrenie pána K.,

ktoré bolo doručené správnemu orgánu prvého stupňa dňa 7. októbra 2021 a v ktorom p. K. poprel, že
by v danom čase žalobca bol jeho zamestnancom s tým, že dohodu podpísal až potom, ako došlo k
predmetnému úrazu, a to na naliehanie žalobcovej sestry. Pán K. v tomto vyjadrení tiež uviedol, že medzi
nimi nebola žiadna dohoda a nebola mu vystavená ani faktúra. Z uvedeného tak plynie, že aj v situácii,
ak by sa v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR v tejto veci nejednalo o priateľskú výpomoc, smeruje

vyjadrenie pána K. skôr k záveru, že medzi ním a žalobcom mal byť vzťah dvoch živnostníkov, keďže
podľa vyjadrenia pána K., na ktoré poukázal ústavný súd, mal žalobca túto prácu pre neho vykonávať
na živnosť.

28. Aj s prihliadnutím na uvedené je tak namieste prisvedčiť záveru žalovaného a správneho orgánu

prvého stupňa, že existencia pracovnoprávneho vzťahu z vykonaných dôkazov preukázaná nie je a táto
skutočnosť aj v kontexte zásadne odlišných stanovísk žalobcu a pána K. zostáva spornou. Ak za tejto
situácie žalobca nevyužil možnosť túto spornú otázku riešiť podaním osobitnej pracovnoprávnej žaloby,
možnopovažovaťzasprávnyzáversprávnychorgánovvtomsmere,žepracovnoprávnycharakterúrazužalobcu preukázaný nebol, a teda neboli naplnené zákonom stanovené predpoklady pre vznik nároku
žalobcu na priznanie nároku na náhradu za bolesť.

29. V kontexte žalobcom uplatneného nároku a jeho tvrdení ohľadom jeho pracovnoprávneho vzťahu
s p. K., považuje krajský súd za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v Potvrdení o dočasnej
pracovnej neschopnosti vystavenom dňa 22.1.2016 bol ako zamestnávateľ žalobcu uvedený M HUNT,
s.r.o., Čadca. Rovnaký zamestnávateľ je uvedený aj v Hlásení úrazu na účely nemocenského, ktoré
bolo doručené Sociálnej poisťovni, pobočka Čadca dňa 17.2.2016. Podľa tohto hlásenia, ktoré žalobca

podpísal, mal žalobca dňa 22.1.2016 nahlásenú dovolenku v práci a mal ísť pomáhať kamarátovi
s ťahaním dreva. Uvedené skutočnosti sú v rozpore s tvrdením, že v čase úrazu mal byť žalobca
zamestnancom p. K.. Pán K. nie je ako zamestnávateľ uvedený ani v jednom z týchto dokladov (doklady
sú súčasťou administratívneho spisu).

30. Podľa krajského súdu nie sú relevantné ani námietky žalobcu, že žalobca nebol správnym orgánom

prvého stupňa upovedomený o tom, že boli vykonávané výsluchy svedkov ohľadom pracovnoprávneho
vzťahu. Skutočnosť existencie či neexistencie pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a pánom K.
bola sporná od počiatku a bol to práve žalobca, kto bol povinný preukázať, že sa v danom prípade
jedná o pracovný úraz, k čomu mal žalobca zo strany správnych orgánov vytvorený priestor a možnosť
preukázať túto skutočnosť súdnym rozhodnutím na základe žaloby, ktorú mohol podať v civilnom konaní.

Len samotná skutočnosť, že žalobca nebol prizvaný k výsluchom svedkov pred správnym orgánom
prvého stupňa, nemôže viesť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia či už správneho orgánu prvého
stupňa alebo odvolacieho rozhodnutia žalovaného. Žalobca namietal výlučne fakt, že nebol prizvaný
k výsluchu uvedených osôb. Zo žaloby však nie je zrejmé, akým pozitívnym spôsobom by predmetnú
existujúcu dôkaznú situáciu mala ovplyvniť samotná prítomnosť žalobcu pri tomto výsluchu. Krajský súd

pritom poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované pod č. R103/2011, v zmysle ktorého
formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu ku skutkovej stránke veci
nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech, je neúčelné a nehospodárne
a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie
práv účastníka konania. Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 4Sž/98-102/2002 zo dňa 17.12.2002 uviedol,

že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu
privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.

31. Na základe uvedených zhodnotení potom krajský súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej
žaloby. Nárok, ktorý žalobca uplatnil žiadosťou v správnom konaní, by mu patril výlučne v prípade,

ak by sa jednalo o pracovný úraz, čo však v konaní zistené nebolo. Tým neboli naplnené zákonné
podmienky pre možnosť priznania uplatnenej náhrady za bolesť žalobcovi. Žalovaný spoľahlivo a
náležite v napadnutom rozhodnutí ustálil skutkový stav, dôsledne ho vyhodnotil so zachytením výsledkov
tohto hodnotenia v odôvodnení rozhodnutia. Následne tento zistený skutkový stav správne právne
posúdil, jeho rozhodnutie je v súlade s administratívnym spisom a má v ňom oporu. Zároveň nebolo

krajským súdom zistené, že by postup správnych orgánov porušil zákon s dôsledkom nezákonného
rozhodnutia. Správny súd v nadväznosti na uvedené konštatuje vecne správny záver žalovaného a
rovnako správneho orgánu prvého stupňa o nedôvodnosti žalobcom uplatneného nároku na náhradu za
bolesť v dôsledku úrazu zo dňa 22.01.2016. Správny súd tak dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná,
a preto túto v súlade s ust. § 190 SSP zamietol.

32. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému
trovy konania nepriznal, nakoľko nevzhliadol dôvody pre to, aby ich bolo možné spravodlivo požadovať.
Naviac zo spisového materiálu vznik trov na strane žalovaného nevyplýval a žalovaný si náhradu trov
konania ani neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v
lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 SSP uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.