Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. november 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/38/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6321201210
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6321201210.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy

Odalošovej a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Martina Štubniaka, v právnej veci žalobcu:
Y. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XXXX/XX, J., zast. URBÁNI & Partners, s. r. o., IČO: 36 646 181,
so sídlom Skuteckého 17, Banská Bystrica, proti žalovanému: SEVIS, a. s., IČO: 31 587 526, so sídlom
Kuzmányho 8, Žilina, zast. Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., IČO: 35 906 464, so sídlom Twin
City A, Karadžičova 2, Bratislava, Advokátska kancelária Budinský, s. r. o., IČO: 47 247 339, so sídlom
Pri Starej Prachárni 16/133, Bratislava, v konaní o určenie neexistencie záložného práva, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 6C/22/2021-270 zo dňa 07. 12. 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Brezno č. k. 6C/22/2021-270 zo dňa 07. 12. 2021 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktoré
je žalobca povinný uhradiť žalovanému v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej
inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu zamietol, žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca sa domáhal určenia, že záložné právo
k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcu, vedené Okresným úradom Brezno, katastrálnym odborom
zapísané na LV č. XXXX, pre k.ú. K., v prospech žalovaného ako záložného veriteľa neexistuje a právny
vzťah z tohto záložného práva medzi žalobcom a žalovaným nie je daný. Záložné právo je na liste
vlastníctva zapísané na základe troch zmlúv o zriadení záložného práva, pod spisovými značkami V
X/XXXX, V XXXX/XXXX a B
Žalobca zdôvodnil žalobu tým, že záložné právo je premlčané. Záložné právo bolo zriadené vo vzťahu k

záväzkomztrochzmlúvopôžičkez30.11.2011,30.07.2012a04.06.2013.Následnežalovanýakoveriteľ
uzatvoril Zmluvy o prevzatí dlhu dňa 30.11.2011, 31.12.2012, 28.12.2015. Dlh zo všetkých uzavretých
pôžičiek sa stal splatný v mesiaci apríl 2016. Žalobca síce ako ručiteľ dňa 27.02.2020 podpísal dokument
s označením uznanie dlhu, v ktorom vyhlásil, že uznáva svoj dlh z titulu ručiteľského vyhlásenia, avšak
žalobca vtedy nemal žiadnu vedomosť o tom, že predmetný dlh je už premlčaný, ani z obsahu textu
predmetného dokumentu nevyplýva, že by si bol tejto skutočnosti žalobca vedomý. Z tohto dôvodu
uznanie nemohlo mať predpokladaný právny následok v podobe plynutia novej 10 ročnej premlčacej

doby. Záložné právo je premlčané rovnako ako pohľadávka, ktorú zabezpečuje a preto sa domáha
určenia neexistencie záložného práva.3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, namietal nepreukázanie predpokladov pre konanie
podľa § 137 písm. c) CSP. Žalobcom tvrdené skutočnosti, resp. interpretácia najmä plynutia premlčacích
lehôt a uznanie záväzkov je nesprávne. Po tom, ako spoločnosť Gastro Rusticana, s.r.o. prevzala

Zmluvou zo dňa 28.12.2015 dlh zo všetkých troch predmetných zmlúv o pôžičke, táto spoločnosť uznala
svoj dlh zo zmlúv a aj vykonávala úhrady, ktorými bol dlh z pôžičiek splácaný. Ak aj okamžitá splatnosť
dlhu nastala v mesiaci apríl 2016 ako to tvrdí žalobca, následné úhrady je treba vyhodnotiť ako uznanie
záväzku v zmysle § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka, a teda nie je pravdou, že by žalobca dňa
27.02.2020 písomne uznal premlčaný dlh. Z dôvodu uznania záväzku sa nepremlčala pohľadávka zo

zmlúv o pôžičke, nedošlo ani k premlčaniu záložného práva. Žalobca od začiatku financoval pôžičkami
od žalovaného svoje podnikanie, preukázateľne finančné prostriedky použil pre svoje firmy, v ktorých
bol spoločníkom a konateľom a prevádzkoval reštaurácie. Medzi stranami teda bol obchodnoprávny
vzťah a nič na tom nemení ani to, že zmluva o prevzatí dlhu zo dňa 28.12.2015 bola uzatvorená podľa
Občianskeho zákonníka. Prevzatím dlhu sa obsah a charakter záväzku nezmenil.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil skutkový stav.

5. Okresný súd po posúdení veci v zmysle § 137 písm. c) CSP dospel k záveru, že naliehavý právny
záujem na určení je daný, pretože v prípade ak medzi účastníkmi zmluvy o zriadenie záložného
práva nedôjde k zhode o zániku záložného práva, jediným prostriedkom pre jeho výmaz z katastra

nehnuteľností je súdne rozhodnutie, ktoré nastolí právnu istotu v tejto právnej otázke. Dovolanie sa
premlčania záložného práva, ktoré je zároveň právom vecným, má za následok aj to, že záložný veriteľ
sa nemôže úspešne domôcť speňaženia zálohu ani uspokojenie pohľadávky z výťažku speňaženia
zálohu. Záložné právo v takomto prípade zaniká de facto aj de iure.

6. Súd prvej inštancie nesporne zistil, že 30.11.2011 bola medzi stranami sporu uzavretá Zmluva o
pôžičke v písomnej podobe. Jej predmetom malo byť poskytnutie finančnej pôžičky žalobcovi vo výške
250 000,- Eur, po splnení podmienok v zmluve. V zmluve bol dohodnutý zmluvný úrok vo výške 10
% ročne. Zmluvné strany sa dohodli, že zmluvný vzťah sa bude spravovať zákonom č. 513/1991 Zb.
(Obchodný zákonník)“. V závere zmluvy v bode VI. bod 1 bolo stanovené, že na zmluvné vzťahy strán

neupravené touto zmluvou sa vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Časť tejto zmluvy bola
zmenená dodatkom čl. 1 zo dňa 30.11.2012.
Na zabezpečenie plnenia zo zmluvy bola uzavretá 30.11.2011 Zmluva o zriadení záložného práva k
nehnuteľnostiam zapísaných v prospech záložcu na liste vlastníctva č. P. pre k.ú. Zvolen. Záložné právo
bolo zapísané v KN pod V X/XXXX.

Dňa 30.07.2012 bola uzavretá druhá Zmluva o pôžičke, medzi rovnakými účastníkmi s takmer totožným
obsahom, ako tomu bolo v prípade Zmluvy o pôžičke zo dňa 30.11.2011. Požičanou sumou malo byť 100
000,- Eur, po splnení podmienok v zmluve. Na zabezpečenie plnenia zo zmluvy bola uzavretá zmluva
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zapísaných v prospech záložcu na liste vlastníctva č. G.
pre k.ú. Zvolen. Záložné právo bolo zapísané v KN pod VXXXX/XXXX.

Tretia zmluva o pôžičke bola uzavretá dňa 04.06.2013, v tejto ako veriteľ vystupuje žalovaný, avšak
dlžníkom je už spoločnosť Rusticana ZV, s.r.o., v ktorej jediným spoločník bol žalobca. Poskytnutie
finančnej pôžičky vo výške 200 000,- Eur, malo byť po splnení podmienok v zmluve. Na zabezpečenie
plnenia zo zmluvy bola uzavretá zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zapísaných v
prospech záložcu na liste vlastníctva č. X. Ďalšímipre k.ú. Zvolen. Vklad do KN bol povolený pod sp.zn. B

7. Ďalšími právnymi úkonmi vo vzťahu k trom uvedeným pôžičkám boli zmluvy o prevzatí dlhu.
Prvá z nich bola uzavretá dňa 31.12.2012 medzi žalovaným ako veriteľom, žalobcom ako dlžníkom a
spoločnosťou Rusticana ZV, s.r.o. ako osobou preberajúcou dlh zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 30.11.2011
a zo dňa 30.07.2012.

Druhá Zmluva o prevzatí dlhu bola uzavretá 10.02.2015 medzi žalovaným ako veriteľom, spoločnosťou
Rusticana ZV s.r.o. ako dlžníkom a osobou preberajúcou dlh, spoločnosťou Rusticana BB, s.r.o..
Tretia Zmluva o prevzatí dlhu bola uzatvorená dňa 28.12.2015, osobou preberajúcou dlh je spoločnosť
Gastro Rusticana, s.r.o., predmetom prevzatia sú dlhy z rovnakých troch zmlúv o pôžičke t.j. zo dňa
30.11.2011, 30.07.2012, 04.06.2013. Veriteľ a záložca s prevzatím dlhu súhlasil. Žalobca znovu ako v

predchádzajúcich zmluvách o prevzatí dlhu ako ručiteľ vyhlásil, že preberá ručenie za zaplatenie dlhu
špecifikované v tejto zmluve pre prípad, že ho nastupujúci dlžník neuhradí riadne a včas.
Vo všetkých troch uvedených zmluvách o prevzatí dlhu bolo pod nadpisom zmluvy uvedené, že zmluva
o prevzatí dlhu je uzatvorená podľa § 531 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, zároveň v záverečnomčlánku zmlúv o prevzatí dlhu bola klauzula, v zmysle ktorej na zmluvné vzťahy strán neupravené touto
zmluvou sa vzťahujú ustanovenie Občianskeho zákonníka.

8. Žalobca písomne uznal dlh zo Zmluvy o prevzatí dlhu zo dňa 28.12.2015. V uznaní ako ručiteľ vyhlásil,
že uznáva svoj dlh z titulu ručiteľského vyhlásenia. Žalobca vyhlásil, že uznáva svoj dlh voči spoločnosti
SEVIS, a.s., čo do dôvodu a výšky, pričom zo zmluvy o pôžičke z 30.11.2011 je neuhradená istiny 250
000,- Eur, zmluvný úrok neuhradený za rok 2018 18 317,19 Eur a za rok 2019 25 000,- Eur, zo zmluvy
o pôžičke zo 04.06.2013 je suma neuhradenej istiny 194 000,- Eur a neuhradený zmluvný úrok za rok

2019 je 9 169,98 Eur, ručiteľ teda uznáva dlh na istine 440 000,- Eur a na zmluvnou úroku 52 487,17
Eur, celkovo 496 487,17 Eur ako stav k 31.12.2019.

9. Z elektronického výpisu z katastra nehnuteľností ku dňu spísania žaloby v tejto veci (24.05.2021)
okresný súd zistil, že na LV č. XXXX pre k.ú. K., vedenom Okresným úradom Brezno, katastrálnym
odborom sú vedené nehnuteľnosti, a to pozemky ako parcely registra C katastra nehnuteľností č. XXXX/

X, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 3912 m2, č. XXXX/X, zastavaná plocha a nádvorie, o výmere
3848 m2 a č. XXXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 425 m2, ako aj stavba so súp. č. XXX,
na parc. č. XXXX/X, koliba. V časti C listu vlastníctva sú uvedené ťarchy, a to záložné právo zo Zmlúv
o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok pod V X/XXXX, V XXXX/XXXX, V XXXX/XXXX v
prospech žalovaného.

10. Okresný súd zistil, že medzi stranami sporu nie sú sporné jednotlivé skutkové okolnosti prípadu,
právne úkony, ktoré boli vykonané, spornou zostala otázka právneho režimu týchto právnych úkonov
to je, či zmluvné vzťahy sú občianskoprávne alebo obchodnoprávne, a aké účinky boli jednotlivými
úkonmi vyvolané. Žalobca poukazoval vo svojej argumentácii najmä na to, že základnými právnymi

úkonmi, na ktoré následne nadväzovali ďalšie úkony, boli zmluvy o pôžičke, teda zmluvný typ
občianskeho práva, žalobca do týchto právnych vzťahov vstupoval ako fyzická osoba nepodnikateľ,
pôžičkybolizabezpečenézáložnýmprávomknehnuteľnostiamvovlastníctvežalobcuakofyzickejosoby
nepodnikateľa a že k prevzatiu dlhu a zmene dlžníka došlo v zmysle ust. Občianskeho zákonníka.
Žalobca poukázal na formuláciu v jednotlivých zmluvách o prevzatí dlhu, a to že právne vzťahy

účastníkov právneho vzťahu sa riadia Občianskym zákonníkom. Naopak žalovaný zdôrazňoval, že
zo znenia Zmlúv o pôžičke jasne vyplývala vôľa zmluvných strán podriadiť ich vzťah ustanoveniam
Obchodnéhozákonníka,čo saodzrkadlilovdohodepodľa§262ods.1Obchodnéhozákonníka,žalobca
musel mať vedomosť o voľbe tohto právneho režimu, a to aj vo vzťahu k zabezpečovacím zmluvám, či už
záložným právom alebo ručiteľským záväzkom v zmysle § 262 ods. 3 Obchodného zákonníka. Právny

režim zmlúv sa nezmenil ani prevzatím dlhu k tej ktorej pôžičke, a to napriek formulácii v jednotlivých
zmluvách o prevzatí dlhu o použití Občianskeho zákonníka na vzťahy neupravené zmluvou. Takýto
odkaz nezakladá sám o sebe zmenu obchodnoprávneho režimu, ktorý bol dohodnutý v pôvodných
zmluvách o pôžičke, zohľadňuje len fakt, že samotné prevzatie dlhu je upravené výlučne v Občianskom
zákonníku a preto takáto zmluva môže odkazovať len na jednotlivé ustanovenia o prevzatí dlhu, ktoré

sú v uvedenom právnom predpise upravené. Naopak obchodnoprávny režim samotných pôžičiek zostal
aj po prevzatí dlhu zachovaný.

11. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že obchodnoprávny režim vzájomných vzťahov, či už
medzi žalobcom a žalovaným alebo medzi horeuvedenými spoločnosťami (v ktorých bol žalobca

spoločníkom a konateľom) a žalovaným, vyplynul jednak z formulácií jednotlivých zmlúv o pôžičke,
ako aj z obchodnoprávneho kontextu vzájomných vzťahov účastníkov týchto zmlúv, ktorý predchádzal
ich uzavretiu. Z vyjadrení strán jednak vyplynulo, že peňažné prostriedky, poskytované na základe
uvedených troch zmlúv o pôžičke žalobcovi, príp. jeho obchodnej spoločnosti Rusticana ZV, s.r.o.,
mali byť použité na podnikanie, nie na osobnú spotrebu žalobcu. Voči takémuto záveru o kontexte

pôžičiek žalobca v konaní nenamietal, ani žiadnym spôsobom opak nepreukazoval. Ďalej celková suma
poskytnutých pôžičiek v rádovo stovkách tisícov eur poukazuje skôr na to, že nešlo o bežnú pôžičku
v zmysle občianskoprávnych vzťahov, teda na účely spotreby takýchto financií konkrétnou fyzickou
osobou nepodnikateľom. Okrem kontextu a uvedených okolností je kľúčovým charakter záväzkov,
vytvorenýtýmitozmluvami.Zovšetkýchzmlúv,ktorébolinazvanéakozmluvaopôžičke,vyplývaúverový

vzťah, tj. zmluvný typ výlučne obchodnoprávneho charakteru (§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka),
nie vzťah občianskoprávny, vyplývajúci z pôžičky ako takej. Zmluva o pôžičke v zmysle ust. § 657 a nasl.
Občianskeho zákonníka vzniká totiž ako reálny záväzok, naproti tomu zmluva o úvere je záväzkom
konsenzuálnym. Zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. v zmysle § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka(do 31.01.2013 § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka) sú tzv. absolútny obchodnoprávny vzťah, ktorý
nebolo možné zmeniť na občianskoprávny voľbou práva, tak ako to umožňuje v opačnom garde § 262
ods. 1 Obchodného zákonníka. To okrem iného znamenalo, že pri zabezpečovaní tohto záväzku, pri

zmene v obsahu záväzkov, či pri zmene subjektov zmluvných vzťahov, napr. prevzatím dlhu, sa nemohol
takisto zmeniť obchodnoprávny charakter zmluvných vzťahov na občianskoprávny.
Aj v prípade, že by skutočne išlo v prípade týchto troch zmlúv o zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 a nasl.
Občianskehozákonníka,tedavprípade,žebyposkytnutiefinančnýchprostriedkovzostranyžalovaného
bolo realizované zároveň s podpisom jednotlivých zmlúv o pôžičke, teda že by reálne vzniknutý kontrakt

bol podporený písomnou formou takejto zmluvy (čo však nezodpovedalo formulácii záväzku o spôsobe
poskytnutia pôžičky z čl. II. bod 3 jednotlivých zmlúv o pôžičke), aj v takom prípade by išlo o zmluvy, ktoré
sa riadia v otázkach samotného zmluvného typu uvedenými ustanoveniami Občianskeho zákonníka
(§ 657 a § 658), vo všetkých ostatných otázkach by sa riadili treťou časťou Obchodného zákonníka,
upravujúcou obchodnoprávne záväzky. Pre v poradí tretiu zmluvu o pôžičke, uzavretú medzi obchodnou
spoločnosťou žalobcu a žalovaným by to tak bolo v zmysle § 261 ods. 9 (v znení do 31.07.2012 to bol

§ 261 ods. 6 Obchodného zákonníka), tj. na základe charakteru subjektov zmluvy. Obchodnoprávny
charakter ostatných dvoch zmlúv uzavretých dňa 30.11.2011 resp. 30.07.2012 vyplýval zase z voľby
práva, realizovanej v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako bola formulovaná hneď v úvode
zmlúv.

12. V prípade zabezpečenia obchodnoprávneho záväzku inštitútom občianskeho práva nedochádza k
zmene povahy obchodnoprávneho záväzku na občianskoprávny. Nepodnikateľský charakter fyzickej
osoby, či občianskoprávny charakter zabezpečenia záväzku, nie je určujúcim pre režim práva, ktorým
sa samotný záväzok bude riadiť.

13. Okresný súd nedal za pravdu žalobcovi ani pri argumentácii o tom, že pri ďalšom nadväzujúcom
úkonektej-ktorejpôžičke,spočívajúcejvprevzatídlhudošlo kjednoznačnejcharakteristikevzájomných
právnych vzťahov zmluvných strán ako občianskoprávnych. Okresný súd uviedol, že je nepochybné,
že prevzatie dlhu v zmysle § 531 Občianskeho zákonníka sa riadi práve týmto právnym predpisom,
pretože osobitná úprava zmeny na strane dlžníka sa v Obchodnom zákonníku nenachádza. Znamená

to okrem iného, že aj v obchodnoprávnych záväzkoch, ak má dôjsť k zmene na strane dlžníka, prevzatie
dlhu sa realizuje v zmysle uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka. Záväzok samotný však
týmto právnym úkonom nestráca obchodnoprávny charakter. Ak by však na základe vôle zmluvných
strán pri prevzatí dlhu bolo zmeniť obchodnoprávny záväzok na občianskoprávny, nebolo by to možné
voľbou práva tak, ako je tomu v zmysle § 262 ObZ pri zmene z občianskoprávneho na obchodnoprávny

charakter záväzku. K uvedenej zmene by mohlo dôjsť na základe vôle strán len vo forme privatívnej
novácie, teda zmenou záväzku samotného. Formulácia všeobecného odkazu na predpisy a ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ktorými sa majú riadiť zmluvné vzťahy strán všetkých uzavretých Zmlúv o
prevzatí dlhu, neboli voľbou práva, ale len všeobecným odkazom vo forme zaužívanej formulácie v
takýchto zmluvách, a to aj s ohľadom na kontext, v ktorom k prevzatiu dlhu v jednotlivých prípadoch

došlo. Súd prvej inštancie zdôraznil, že tu je jednak potrebné porovnať formuláciu voľby práva v troch
citovaných Zmluvách o pôžičke, kde sa takáto voľba prejavila v jednoznačnej formulácii v súlade s §
262 ods. 1 Obchodného zákonníka, v úvode týchto zmlúv aj so všeobecným odkazom na ustanovenia
Obchodného zákonníka v závere jednotlivých zmlúv o pôžičke. Na rozdiel od týchto jednoznačných
formulácií,priprevzatídlhuodkaznaustanoveniaObčianskehozákonníkaneboliformulovanéakovoľba

práva, nesmerovali ku konkrétnemu záväzku či zmluve (odlišnej od samotnej zmluvy o prevzatí dlhu).
Formuláciu„zmluvnévzťahystránneupravenétoutozmluvou“nemožnochápaťpriabsenciikonkrétneho
odkaz na zmluvný vzťah napr. na niektorú z predmetných troch zmlúv o pôžičke, bez jednoznačnej
formulácie, že sa mení vôľa zmluvných strán v tom zmysle, tak že pôvodná voľba práva formulovaná
jednoznačne (v zmluvách o pôžičke) sa mení na voľbu občianskeho práva.

14. Následne otázku premlčania okresný súd posudzoval podľa ustanovení § 387 a nasl. Obchodného
zákonníka, a otázku premlčania záložného práva v zmysle § 100 ods. 2 vety tretej Občianskeho
zákonníka.

15. Súd prvej inštancie zistil, že v poslednej uzavretej Zmluve o prevzatí dlhu zo dňa 28.12.2015 bola
osobou preberajúcou dlh spoločnosť Gastro Rusticana, s.r.o., žalobca sa stal ručiteľom. K splatnosti
celého dlhu došlo dňa 05.04.2016, čo medzi stranami nebolo sporné. Nárok na zaplatenie dlžných
súm sa mohol premlčať v zmysle ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka, teda vo všeobecnejštvorročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť dňom nasledujúcim po zosplatnení dlhu, teda od
06.04.2016 (§ 392 ods. 2 Obchodného zákonníka). Na plynutie premlčacej doby potom mohlo mať vplyv,
ak by dlžník písomne svoj záväzok uznal, príp. ak svoj dlh čiastočne plnil a bolo možné usudzovať, že

plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku (§ 407 ods. 1, ods. 3 Obchodného zákonníka). K úhradám v
čiastkových sumách dochádzalo zo strany dlžníka, čiže spoločnosti Gastro Rusticana, s.r.o. najneskôr
do 15.04.2017. Z okolností týchto úhrad nevyplýva, že by spoločnosť zvyšok dlhu neuznávala, naopak
dochádzalo k pravidelnému splácaniu. Bola tu teda splnená podmienka obnovenia behu premlčacej
doby o ďalšie 4 roky. Veriteľ na uspokojenie svojej pohľadávky z predmetných troch zmlúv o pôžičke

využil zabezpečenie vo vzťahu k ručiteľovi, teda žalobcovi, ktorý svoj dlh uznal písomne. Minimálne
voči ručiteľovi, ktorý môže námietku premlčania vzniesť rovnako ako dlžník sám zostala pohľadávka
žalovaného nepremlčaná. Žalobca neuznával záväzok z premlčanej pohľadávky žalovaného, a to z
toho dôvodu, že spoločnosť Gastro Rusticana, s.r.o. ako hlavný dlžník vykonala preukázateľne v
zmysle doloženého písomného prehľadu poslednú úhradu dňa 15.04.2017, čím došlo k obnoveniu
behu štvorročnej premlčacej doby, ktorá mala skončiť až dňa 15.04.2021. Ak sa právo veriteľa voči

ručiteľovi nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi (§ 310 Obchodného zákonníka), znamená to,
že premlčanie pohľadávky voči ručiteľovi nemohol nastať skôr než 15.04.2021, preto uznanie záväzku
zo strany žalobcu vykonané dňa 10.08.2017 (správne má byť 27.02.2020) bolo vykonané predtým než
k premlčaniu pohľadávky došlo.

16. Z uvedených dôvodov okresný súd dospel k záveru, že k premlčaniu a zániku predmetného
záložného práva nedošlo, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

17. O trovách konania okresný súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keďže v konaní
bol úspešný žalovaný, má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

18. Proti rozsudku v súlade s § 355 ods. 1 CSP, v lehote v súlade s § 362 ods. 1 CSP podal odvolanie
žalobca, navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
alebo rozhodnutie zmeniť a žalobe vyhovieť.
Odvolanie žalobca podal z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f, h CSP).
Odvolateľ rozporoval záver súdu, že právny vzťah strán sporu založený Zmluvnou o prevzatí dlhu
zo dňa 28.12.2015 sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. Uviedol, že na základe uvedenej
zmluvy došlo k prevzatiu dlhu spoločnosťou Gastro Rusticana, s.r.o., účastníkom zmluvy bol žalobca

v postavení záložného dlžníka a ručiteľa. Podľa ujednania VII. bodu 1 Zmluvy o prevzatí dlhu zo dňa
28.12.2015 na zmluvné vzťahy strán neupravené touto zmluvou sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho
zákonníka. V danom prípade podľa odvolateľa ide o voľbu práva vo vzťahu k premlčaniu a ďalším
inštitútom, ktorými sa právne vzťahy budú riadiť, nie však k samotnému zmluvnému typu, či samotnej
podstate tej zmluvy. Zmluvou o prevzatí dlhu došlo k zrušeniu voľby práva obchodného s tým, že

právne vzťahy účastníkov sa majú riadiť následne Občianskym zákonníkom. Zmluvy boli formulované
výhradne zo strany žalovaného, žalobca len pristúpil k ich podpisu. Pri uzatváraní zmluvy o prevzatí
dlhu zo dňa 28.12.2015 bol žalobca ako ručiteľ fyzická osoba, ktorá v zmysle ust. čl. VII. zmluvy
o prevzatí dlhu vyhlásila, že preberá ručenie za zaplatenie dlhu špecifikovaného v zmluve. Ručitel
vystupoval ako fyzická osoba, bol odlišným subjektom od samotného dlžníka, neprevzal aj samotnú

voľbu práva, pretože ručením a prevzatím ručenia nepristupoval aj ku celému právnemu vzťahu, ktorý
vznikol ešte uzavretím zmluvy o pôžičke. Teda voľba práva, ktorá je uvedená, t.j., že na zmluvné vzťahy
neupravené touto zmluvou sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, táto voľba práva platila
práve pre jeho ručiteľský záväzok. Keďže návrh zmluvy o prevzatí dlhu zo dňa 28.12.2015 vyhotovil
a predložil sám žalovaný ako veriteľ, nemôže byť na ťarchu žalobcu ako záložného veriteľa a ručiteľa

skutočnosť, že vzťahy medzi zmluvnými stranami sa budú podľa právneho názoru okresného súdu riadiť
rovnakým právnym režimom, akými sa riadili vzťahy medzi zmluvnými stranami z titulu uzatvorených
zmlúv o pôžičke. Odvolateľ uviedol, že z dokumentu uznanie dlhu zo dňa 27.02.2020, ktorý žalobca
podpísal ako ručiteľ vyplýva, že žalovaný postupoval v režime Občianskeho zákonníka, nakoľko nešlo
o označenie „uznanie záväzku“. Vzhľadom na uvedené je dôvodné predpokladať, že žalobca ako ručiteľ

uznal premlčaný dlh a postupoval pri tom v režime Občianskeho zákonníka. V čase podpísania uznania
žalobca nemal žiadnu vedomosť o tom, že predmetný dlh je premlčaný, nevyplýva to ani z obsahu
predmetného dokumentu. Predmetný dokument s vopred pripraveným znením vyhlásenia o uznaní dlhu
predložil žalovaný žalobcovi na podpis. Pokiaľ ide o uznanie dlhu, tento je upravený v Občianskomzákonníku a jeho aplikácia je viazaná na Občianskoprávne vzťahy. Právna úprava uznania záväzku je
upravená v Obchodnom zákonníku má komplexnú povahu a v obchodných záväzkových vzťahoch sa
právna úprava uznania dlhu upravená v Občianskom zákonníku subsidiárne neaplikuje.

Ďalej poukázal na to, že výzvou na zaplatenie dlhu zo dňa 10.08.2017 žalovaný vyzval žalobcu na
zaplatenie dlžnej sumy, pričom v predmetnej výzve uvádza „nastupujúci dlžník dlh neuhradil, preto Vás
v súlade s ust. § 548 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyzývam na zaplatenie dlžnej sumy z titulu Vášho
ručenia“.
Vzhľadom na uvedené z obsahu dokumentov, ktoré predkladal žalovaný, možno vyvodiť záver, že pri

uzatvorení Zmluvy o prevzatí dlhu zo dňa 28.12.2015 sa zmluvný vzťah medzi zmluvnými stranami
spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka, a teda od toho sa bude odvíjať aj premlčacia lehota
predmetnéhodlhuavnadväznostinatoajpremlčaciadobaprezáložnéprávo.Zceléhokomplexuzmlúv,
ktoré boli uzatvárané vyplýva, že ide o občianskoprávne vzťahy s tým, že žalobca je záložným dlžníkom,
poskytol záruku ako fyzická osoba, založené sú nehnuteľnosti v jeho vlastníctve. Do daných právnych
vzťahov vstupovali aj obchodné spoločnosti, ktoré na seba preberali záväzky z pôžičiek, avšak práve

zabezpečenie ich splatenia tým, že žalobca ručil za plnenie záväzkov ako fyzická osoba, čo vytvára pre
žalovaného ako veriteľa oveľa istejšiu pozíciu sa zachoval pri pôžičkách ich občianskoprávny rámec
a preto nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že vzájomné vzťahy sú posudzované v režime
Obchodného zákonníka ako obchodnoprávne vzťahy a následne potom sa od toho odvíja premlčacia
lehota.

Odvolateľ poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď v bode 30 súd konštatuje a
poukazuje na možnosť rôzneho chápania, resp. výkladu formulácie „zmluvné vzťahy strán neupravené
touto zmluvou“ v zmluve o prevzatí dlhu.
Zároveň odvolateľ poukázal na rozpor so všeobecne platným princípom contra proferentem, podľa
ktorého sa majú pojmy, slovné spojenia, či celé ustanovenia použité pri formulovaní zmluvy, vykladať v

neprospech (na ťarchu) tej zmluvnej strany, ktorá ich navrhla, či trvala na ich začlenení do zmluvy, resp.
ktorá právny úkon zhotovila, t j. v danom prípade na ťarchu žalovaného ( I. ÚS 243/07).

19.Žalovanývovyjadreníkodvolaniužalobcunavrholrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdiť.Uviedol,
že v zmluvách o pôžičkách sa náležite prejavila vôľa zmluvných strán podriadiť svoj zmluvný vzťah

režimuobchodnéhopráva,atovjednoznačnejformuláciivsúlades§262ods.1Obchodnéhozákonníka
a okresný súd v bodu 30. odôvodnenia rozsudku (ktoré namieta žalobca) dospel k záveru, že k zmene
voľby práva na občianske právo nemohlo dôjsť, nakoľko absentuje akýkoľvek odkaz na predchádzajúci
zmluvný vzťah, ako aj prejav vôle zmluvných strán zmeniť pôvodnú voľbu obchodného práva na
občianske právo, pričom vôľa podriadiť sa režimu obchodného práva bola v predchádzajúcich zmluvách

jednoznačne formulovaná. Súd uzavrel, že všeobecný odkaz vo forme zaužívanej formulácie v zmluvách
nie je dostatočným prejavom vôle na zmenu právneho režimu. Preberaním záväzkov samotný charakter
záväzku zostal zachovaný, zmena postihovala len osobu dlžníka a splátkový kalendár. Finančné
prostriedky mali byť použité výhradne na financovanie podnikania žalobcu a nie na jeho osobnú potrebu.
Predmetné zmluvy boli síce označené ako zmluvy o pôžičke, avšak v skutočnosti boli zmluvami o úvere

podľa Obchodného zákonníka. Žalobca z dôvodu, že podpisoval všetky zmluvné vzťahy v súvislosti s
predmetom konania, či ako konateľ za niektorú obchodnú spoločnosť, alebo ako fyzická osoba, vedel,
že záväzok sa spravuje Obchodným zákonníkom. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ust. § 262
ods. 3 Obchodného zákonníka. Nepodnikateľský charakter žalobcu nie je v tomto prípade kritériom na
určenie právneho režimu, ktorým sa má samotný záväzok riadiť. Žalobcovo tvrdenie, podľa ktorého z

obsahu dokumentov možno vyvodiť záver, že uzatvorením Zmluvy o prevzatí dlhu zo dňa 28.12.2015 sa
zmluvný vzťah medzi zmluvnými stranami spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka, a teda od
toho sa potom následne bude odvíjať aj premlčacia lehota predmetného záväzku a v nadväznosti na to
aj premlčacia doba pre záložné právo, je nesprávna. Vôľou strán pri uzatváraní zmlúv bolo podriadiť sa
režimu obchodného práva, čo je jasne formulované v zmluvách. Zmluvu o pôžičke treba vykladať podľa

jej obsahu a nie podľa použitého opisného názvu zmluvy. Súd prvej inštancie v bode 27. odôvodnenia
dospel k záveru, že predmetné zmluvy o pôžičke sú v skutočnosti zmluvami o úvere v zmysle § 497
a nasl. Obchodného zákonníka a sú teda absolútnym obchodom. V nadväznosti na to právny režim
záväzku nebolo ani možné zmeniť. Pokiaľ ide o Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07, na ktorý
poukazoval žalobca a podľa ktorého sa má vykladať viac významové ustanovenie na úkor tej zmluvnej

strany, ktorá ho naformulovala, toto len za predpokladu, že ho zmluvná strana chce v zlej viere vykladať
na úkor záujmov druhej zmluvnej strany, a teda s ohľadom na nemožnosť dispozície právnym režimom
ex lege, či už v prospech alebo neprospech žalobcu je žalobcom citovaný Nález v danom prípade
neaplikovateľný.20. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu zotrval na dôvodoch odvolania.
Zmluvami o prevzatí dlhu došlo k zrušeniu voľby práva s tým, že právne vzťahy účastníkov sa majú

riadiť následne Občianskym zákonníkom, a preto aj tie ďalšie úkony treba posudzovať z tohto hľadiska.
V súvislosti s formulovanými a predkladanými zmluvami výhradne žalovaným, je potrebné uplatniť
všeobecne platný princíp contra proferentem.

21. Iné vyjadrenia podané neboli.

22. Krajský súd ako súd odvolací ( § 34 CSP ), preskúmal vec v rozsahu podľa § 379, 380 CSP, bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 385 CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v súlade s
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správne.

23. Podľa § 387 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

24. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

25. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný

ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky
svojím dispozičným úkonom vymedzuje rozsah preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

26.Popreskúmanínapadnutéhorozhodnutiasúduprvejinštancieodvolacímsúdomvrozsahu dôvodov
uvedených odvolateľom v odvolaní, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nepoukazuje

na žiadne také dôvody, ktoré by podmieňovali zmenu rozhodnutia.

27. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd, vzhľadom na odvolacie
dôvody udáva, že súd prvej inštancie v súlade s § 215 CSP rozhodol na základe správne zisteného
skutkového stavu.

28. Predmetom konania je určenie neexistencie záložného práva.

29. Odvolateľ v odvolaní namietal nesprávnosť rozhodnutia, v tom že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

30. Odvolací súd uvádza, že okresný súd dospel k záveru, že záložné právo, ktorého určenia
neexistencie sa žalobca domáhal vzniklo na zabezpečenie pohľadávok a ich príslušenstva, pričom
záložným právom boli zabezpečené zmluvné vzťahy (pôžičky) podliehajúce režimu obchodného

zákonníka. V konaní bolo nesporne zistené, že účastníkmi zmluvných vzťahov - zmlúv o pôžičkách bol
veriteľ - žalovaný a na druhej strane:
- žalobca ako dlžník (zmluva o pôžičke zo dňa 30.11.2011, 30.07.2012),
- Rustikana ZV, s.r.o., za ktorú konal konateľ - žalobca (zmluva o pôžičke zo dňa 04.06.2013).
Plnenie zo zmlúv o pôžičkách bolo zabezpečené záložným právom k nehnuteľnostiam vo vlastníctve

žalobcu (t.j. fyzickej osoby).

31. Súd prvej inštancie správne posúdil odvolateľom namietaný charakter zmlúv zabezpečených
záložným právom ako zmlúv, na ktoré treba aplikovať ustanovenia obchodného zákonníka (bod 27., 28.
odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). Obsahom zmlúv označených ako zmluvy o pôžičke

z 30.11.2011, 30.07.2012, 04.06.2013, ktorých plnenie bolo zabezpečené sporným záložným právom
bolo poskytnutie finančných prostriedkov za podmienok uvedených v zmluvách . Podľa dojednania
v súlade s § 262 ods. 1 ObZ, účastníci zmlúv dohodli, že záväzkový vzťah účastníkov zmluvného
vzťahu sa spravuje obchodným zákonníkom. Námietka žalobcu v odvolaní, že ide o občianskoprávne
vzťahy, pretože žalobca poskytol zabezpečenie záväzku ručením ako fyzická osoba a tiež založením

nehnuteľností v jeho vlastníctve ako fyzickej osoby, čo zachovalo podľa odvolateľa pri pôžičkách
ich občianskoprávny rámec je nedôvodná, pretože zabezpečenie záväzku neurčuje právny režim
samotného hlavného vzťahu. Zabezpečenie záväzku má len akcesorickú povahu k hlavnému záväzku,
nemôže mať vplyv na samotný hlavný záväzok, to je na to, či hlavný záväzok sa bude spravovaťobchodným, alebo občianskym zákonníkom. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že pokiaľ išlo o
hlavné záväzky (zmluvy o pôžičke uzatvorené dňa 30.11.2011, 30.07.2012, 04.06.2013) tieto treba
posudzovať, podľa obchodného zákonníka.

32. V konaní bolo nesporne preukázané, že Zmluvy o pôžičke uzatvorené dňa 30.11.2011, 30.07.2012,
04.06.2013 boli predmetom zmlúv o prevzatí dlhu. K prevzatiu dlhu došlo na základe troch Zmlúv o
prevzatí dlhu uzatvorených dňa 31.12.2012, 10.02.2015, 28.12.2015.

33. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil zmluvy o prevzatí
dlhu, namietal, že právne vzťahy strán sporu založené Zmluvou o prevzatí dlhu zo dňa 28.12.2015 sa
riadia ustanoveniami Občianskym zákonníkom a nie ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože v
zmysle čl. VII. bod 1. Zmluvy o prevzatí dlhu zo dňa 28.12.2015 na zmluvné vzťahy strán neupravené
zmluvou o prevzatí dlhu sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odvolateľ namietal, že v
danom prípade ide o voľbu práva vo vzťahu k premlčaniu a ďalším inštitútom, ktorými sa právne vzťahy

budú riadiť, že zmluvou o prevzatí dlhu došlo k zrušeniu voľby práva obchodného s tým, že právne
vzťahy účastníkov sa majú riadiť následne Občianskym zákonníkom. Poukázal na to, že tieto zmluvy
boli formulované výhradne zo strany žalovaného, žalobca pristúpil len k ich podpisu. Odvolateľ tiež
uviedol, že pri uzatváraní Zmluvy o prevzatí dlhu zo dňa 28.12.2015 bol žalobca ako ručiteľ fyzická
osoba, neprevzal aj samotnú voľbu práva, teda voľba práva, ktorá je uvedená podľa odvolateľa v

zmluve o prevzatí dlhu, tj., že na zmluvné vzťahy neupravené touto zmluvou sa vzťahujú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, platí pre žalobcu, t.j. aj v akom režime je jeho ručenie.

34. Odvolací súd udáva, že je správny záver súdu prvej inštancie, že na základe Zmlúv o prevzatí
dlhu, vrátane Zmluvy o prevzatí dlhu zo dňa 28.12.2015 nedošlo k zmene, tak, že by sa zmluvný

vzťah neposudzoval podľa obchodného zákonníka. Okresný súd správne uviedol, že prevzatie
dlhu ako inštitút práva sa riadi občianskym zákonníkom v zmysle § 531 Občianskeho zákonníka,
pretože osobitná úprava zmeny na strane dlžníka sa v Obchodnom zákonníku nenachádza, to je aj
v obchodnoprávnych záväzkoch, ak má dôjsť k zmene na strane dlžníka prevzatie dlhu sa realizuje
v zmysle uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka a to vzhľadom na absenciu právnej úpravy

v Obchodnom zákonníku. Odvolací súd udáva, že zmluva o prevzatí dlhu je v podstate zmenou
záväzkového vzťahu, ktorou dochádza k zmene subjektu na strane dlžníka, týmto právnym úkonom
ako správne uviedol súd prvej inštancie zmluvný záväzok nestráca svoj pôvodný charakter, t.j. v
tomto prípade obchodnoprávny charakter. Správne tiež súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak by
vôľou zmluvných strán pri prevzatí dlhu bolo zmeniť pôvodný obchodnoprávny charakter záväzku na

občianskoprávny, bolo by to možné vo forme privatívnej novácie, teda zmenou záväzku samotného.
Formulácia všeobecného odkazu v Zmluve o prevzatí záväzku na predpisy a ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ktorými sa majú riadiť zmluvné vzťahy strán Zmlúv o prevzatí dlhu, v uvedenej veci neboli v
skutočnosti voľbou práva, ktorá by mala za následok zmenu obchodnoprávneho charakteru pôvodných
záväzkov na občianskoprávny, ale len všeobecným odkazom vo forme zaužívanej formulácie v takýchto

zmluvách, a to aj s ohľadom na kontext, v ktorom k prevzatiu dlhu v jednotlivých prípadoch došlo.
Správne súd prvej inštancie pri výklade zmluvy o prevzatí dlhu vychádzal z porovnania formulácie voľby
práva v troch citovaných zmluvách o pôžičke, kde sa takáto voľba prejavila v jednoznačnej formulácii
v súlade s § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, v úvode týchto zmlúv aj so všeobecným odkazom
na ustanovenia Obchodného zákonníka v závere jednotlivých zmlúv o pôžičke. Na rozdiel od týchto

jednoznačných formulácií v Zmluvách o prevzatí dlhu odkazy na ustanovenia Občianskeho zákonníka
neboli formulované ako voľba práva, nesmerovali ku konkrétnemu preberanému záväzku či zmluve
odlišnej od samotnej Zmluvy o prevzatí dlhu. Pokiaľ ide o formuláciu uvedenú v dojednaní bodu VII.
Zmluvy o prevzatí dlhu t.j. „Na zmluvné vzťahy strán neupravené touto zmluvou sa vzťahujú ustanovenia
Občianskeho zákonníka“ okresný súd správne vyložil ujednanie tak, že pri absencii konkrétneho odkaz

na preberaný zmluvný vzťah a pri absencii jednoznačnej formulácie, že sa mení vôľa zmluvných strán v
tom zmysle, že pôvodná voľba práva formulovaná jednoznačne (v zmluvách o pôžičke) sa mení na voľbu
občianskehopráva,nemoholdospieťkzáveru,žebyktakejtovoľbedošlo. Vkonanínebolopreukázané,
že by došlo k zmene obsahu záväzku, tak, že by sa pôvodný záväzkový vzťah už neposudzoval podľa
obchodného zákonníka na základe dohody účastníkov zmluvných vzťahov, ale by došlo k jeho zmene

tak, že sa bude posudzovať podľa Občianskeho zákonníka. Námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie
v bode 30 poukazuje na možnosť rôzneho chápania, resp. výkladu formulácie v zmluve o prevzatí dlhu,
nie je dôvodná, súd prvej inštancie jednoznačne formuloval svoj záver, tak ako je uvedený vyššie.35. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že obsah právneho úkonu možno vykladať podľa vôle toho,
kto ho urobil len za predpokladu, že tvrdená vôla nie je v rozpore s jazykovým prejavom urobeným v
písomnej forme. Výkladom nemožno už urobený prejav vôle dopĺňať, meniť či dokonca nahrádzať. Ak je

obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, určitosť prejavu vôle je daná obsahom listiny, na ktorej
je zaznamenaný. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívna kategória a taký prejav vôle by nemal
vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. V danej konkrétnej veci z jazykového
výkladu je zrejme, že nedošlo k zmene obsahu pôvodného záväzku pokiaľ ide o jeho obchodnoprávny
charakter. Námietka odvolateľa, že žalovaný sformuloval zmluvu o prevzatí dlhu a predložil mu ju na

podpis, nemá vzhľadom na uvedené za následok iný výklad zmluvných dojednaní.

36. Námietka odvolateľa, že Zmluvou o prevzatí dlhu došlo k zrušeniu voľby práva obchodného s tým, že
pôvodné právne vzťahy účastníkov sa majú riadiť následne Občianskym zákonníkom, pretože žalobca
preberal ručenie za zaplatenie dlhu ako fyzická osoba, resp. že výzvou na zaplatenie dlhu zo dňa
10.08.2017 bol ako ručiteľ v súlade s ust. § 548 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyzvaný na zaplatenie

dlžnej sumy z titulu ručenia, t.j. podľa občianskeho zákonníka nie je dôvodná. Uvedené skutočnosti
žalobcom nespôsobujú zmenu obsahu pôvodného záväzku, v tom že by sa na pôvodný zmluvný vzťah
nevzťahovali ustanovenia obchodného zákonníka, ale by došlo k zmene záväzku tak, že tento by sa
riadil primárne ustanoveniami občianskeho zákonníka. Ako už bolo uvedené zabezpečenie záväzku má
len akcesorickú povahu k hlavnému záväzku, nemôže mať vplyv na samotný hlavný záväzok, to je na

to, či hlavný záväzok sa bude spravovať obchodným, alebo občianskym zákonníkom.

37. Po preskúmaní odvolacích dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že je správny právny záver súdu
prvej inštancie, že na základe Zmlúv o prevzatí dlhu, nedošlo k zmene pôvodného záväzku, tak, že sa
pôvodný záväzkový vzťah už neposudzoval podľa obchodného zákonníka, ale by došlo k zmene tak,

že sa bude posudzovať podľa Občianskeho zákonníka.

38. Odvolací súd následne preskúmaval vzhľadom na obsah odvolania žalobcu, či nedošlo k premlčaniu
záložného práva, na základe námietky žalobcu v odvolaní, že v súlade s ustanoveniami občianskeho
zákonníka uznal premlčaný dlh, pričom v čase uznania nevedel o jeho premlčaní.

39. Otázku premlčania okresný správne posudzoval podľa ustanovení § 387 a nasl. Obchodného
zákonníka, keďže uzavrel, že nedošlo k zmene obchodnoprávneho charakteru zmluvných vzťahov, a
otázku premlčania záložného práva, ktoré Obchodným zákonníkom nie je upravené posudzoval okresný
súd podľa § 100 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka.

40. Odvolací súd udáva, že premlčanie záložného práva sa podľa ustálenej judikatúry riadi Občianskym
zákonníkom a ďalšími predpismi Občianskeho práva, aj keď ním bola zabezpečená pohľadávka z
obchodného záväzkového vzťahu. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, ako zabezpečená pohľadávka,
t.j. ak neuplynula ešte premlčacia doba pre zabezpečenú pohľadávku.

41. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že podľa poslednej Zmluvy o prevzatí
dlhu zo dňa 28.12.2015, bolo dohodnuté, že ak bude nastupujúci dlžník v omeškaní s úhradou splátok
v sume viac ako 10 000,- Eur, dlh sa stane okamžite splatným. Splatnosť celého zabezpečeného dlhu
nastala dňom 05.04.2016.

42. Žalobca, ktorý je záložcom a zároveň prebral na seba ručiteľský záväzok za plnenie, v odvolaní
namietal, že uznaním zo dňa 27.02.2020 ako ručiteľ uznal premlčaný záväzok, podľa občianskeho
zákonníka, pričom nemal vedomosť v čase podpísania uznania, že záväzok je premlčaný, teda uznanie
nemá účinky.

43. Súd prvej inštancie pokiaľ ide o premlčanie záložným právom zabezpečeného záväzku zistil, že
splatnosť celého zabezpečeného dlhu nastala dňom 05.04.2016 (čo nebolo medzi účastníkmi sporné).
Následne premlčanie zabezpečeného záväzku posudzoval okresný súd podľa ustanovení Obchodného
zákonníka, keď dospel k správnemu záveru, že pôvodné záväzky sa spravovali ustanoveniami

obchodného zákonníka a následne k správnemu záveru, že na základe zmlúv o prevzatí dlhu nedošlo
k zmene zmluvného vzťahu, tak že by došlo k zmene obsahu záväzku a pôvodný záväzkový vzťah by
sa už neposudzoval podľa obchodného zákonníka.44. Pri posudzovaní premlčania zabezpečeného záväzku aplikoval okresný súd ust. § 387 a
nasl. Obchodného zákonníka, teda, že všeobecná štvorročná premlčacia doba začala bežať dňom
nasledujúcim po zosplatnení dlhu (§ 392 ods. 2 ObZ), t.j. od 06.04.2016. Na plynutie premlčacej doby

malo vplyv v súlade s § 407 ods. 1, ods. 3 Obchodného zákonníka, že dlžník čiastočne plnil a bolo
možné usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
bolasplnenápodmienkaobnoveniabehupremlčacejdobyoďalšie4roky.SpoločnosťGastroRusticana,
s.r.o. ako hlavný dlžník (na základe Zmluvy o prevzatí dlhu zo dňa 28.12.2015) vykonala preukázateľne
v zmysle doloženého písomného prehľadu poslednú úhradu dňa 15.04.2017, čím došlo k obnoveniu

behu štvorročnej premlčacej doby, ktorá mala skončiť až dňa 15.04.2021. Odvolací súd vzhľadom na
uvedené dospel k záveru, že obrana žalobcu, že v čase „uznania dlhu“ nevedel, že zabezpečená
pohľadávka je premlčaná je irelevantná, pretože v čase uznania dlhu žalobcom uznaním z 27.02.2020
tento neuznával pohľadávku, ktorá by bola premlčaná.

45. Keďže odvolacie námietky žalobcu nespôsobujú vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej

inštancie, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a to aj v závislom výroku o náhrade trov
konania, keď súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania posúdil podľa správnych ustanovení
zákona a tieto aj správne aplikoval.

46. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, preto mu vzniklo proti žalobcovi právo
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V súlade s § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie .

47. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu

sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 CSP).