Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. február 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoE/111/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5406202732
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5406202732.4

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, so
sídlom J. č. XX, L. a spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4,
Bratislava, proti povinnému: G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/X, G. F., za účasti vedľajšieho
účastníka na strane povinnej: OMBUDSPOT, združenie na ochranu práv spotrebiteľov, Šrobárova

2676/30, Poprad, IČO : 37 872 117, právne zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr.
Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Ľudová 14, Košice, IČO:47 234 466 pre vymoženie pohľadávky 125,47
Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín č. k.
3Er/558/2006-26 zo dňa 27. augusta 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení potvrdzuje.

Výroku o návrhu vedľajšieho účastníka na odklad exekúcie s a n e d o t ý k a.

Návrh oprávneného na prerušenie konania zo dňa 20.09.2012 zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom okresný súd v zmysle §
57 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a

doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v spojení s ust.
§ 103 a 104 O.s.p. exekúciu zastavil. Zároveň zamietol návrh vedľajšieho účastníka na odklad exekúcie,
povinnej a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. O trovách exekúcie rozhodol tak,
že trovy exekúcie súdneho exekútora vo výške 60,67 Eur uložil nahradiť oprávnenému v lehote troch
dní od právoplatnosti uznesenia.
Vychádzal z toho, že splnomocnenie udelené povinným Mgr. Kušnírovi v zmluve o úvere číslo 5500246

zo dňa 18.02.2005, ktorá bola spísaná na formulárovom - predpísanom tlačive, na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene povinného uznal záväzok do výšky vzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva, na základe ktorého bola následne vyhotovená notárska zápisnica JUDr.
Ondrejom Ďuriačom pod číslom N 7079/2005, NZ 68194/2005 dňa 25.12.2005 obsahujúca vyhlásenie
v mene povinného o uznaní záväzku a súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, je absolútne neplatný právny úkon z dôvodu rozporu s ustanovením § 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka.
Okresný súd založil posúdenie veci na právnom názore, že exekučný súd je počas celého exekučného
konania povinný skúmať formálne a materiálne predpoklady, za ktorých možno exekúciu vykonávať. V
danom prípade nesúhlasil povinný s vykonateľnosťou notárskej zápisnice osobne, ale prostredníctvom
splnomocneného zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra. Je potrebné odlíšiť existenciu zmluvy, ktorou sa
zakladaná právny vzťah zastúpenia (dohoda o plnomocenstve) a plnomocenstvo ako osvedčenie

o existencii právneho vzťahu zastúpenia. V danom prípade bolo plnomocenstvo spísané priamo v
úverovej zmluve a v konaní nebolo preukázané, že dohoda o plnomocenstve ako dvojstranný právnyúkon bola platne uzatvorená. Zmluvná voľnosť povinného pri „voľbe“ splnomocneného zástupcu bola
obmedzená. Zástupcu prakticky určil oprávnený. Je nepochybné, že advokát nemôže objektívne hájiť
záujmy povinného, ak ho za zástupcu určil priamo v zmluve oprávnený. Zástupca bol v určitom období

aj právnym zástupcom oprávneného.
Okresný súd ďalej uviedol, že v danom prípade vystupuje povinný v zmluve o úvere ako spotrebiteľ,
ktorý nemohol ovplyvniť obsah dohody o plnomocenstve, ktoré je priamo spísané v zmluve, čím vznikla
značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, čo zároveň
predstavuje neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, udelená plná moc je neplatná. Okresný

súd z týchto dôvodov považoval notársku zápisnicu za materiálne nevykonateľnú a pre absenciu
účinného exekučného titulu exekúciu zastavil.

Proti uzneseniu okresného súdu podal riadne a včas odvolanie oprávnený. Podanie odvolania odôvodnil
v podstate tým, že okresný súd
- rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

- svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom,
- nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie;
- napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenie veci,
ktoré odvolacie námietky bližšie konkretizoval vo svojom rozsiahlom odvolaní nasledovne:
Exekučný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci

zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych
noriemnaskutkovýstavameritórnerozhodnutievoveci naust.§58ods.1Exekučnéhoporiadku.Tvrdil,
že exekučný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou vyššie označeného ustanovenia
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (§ 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku) metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu

neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa

do situácie, že by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už
exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkami absolútnej nerozpornosti
(ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých
platných normatívnych pravidiel náležitú právnu starostlivosť. Ak notár neodmietne vykonať úkon (ak
v pozitívnom smere vykoná zverenú činnosť v mene štátu), zanikne právomoc všeobecného súdu

rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Revízny postup v prípade výkonu
zverenej činnosti v mene štátu v negatívnom smere (odmietnutie vykonať požadovaný úkon) upravuje
ust. § 38 ods. 2 Notárskeho poriadku. Inú chýbajúcu zákonnú úpravu revízneho postupu
nemohol nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Všeobecný súd nedisponuje právomocou
(takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu zasahovať

do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Základné
práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a
aplikácie. Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že
sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Ochranu práva, pre
ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (cesta aplikácie ust. § 40 a ust. § 38

Notárskeho poriadku), ktorou náprava dôsledkov notárskej činnosti vykonávanej v mene štátu svojou
zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok
už nemožno uplatniť a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom, ktorej účel je odlišný.
Postup konštruovaný exekučným súdom, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do
platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne

určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám), je v materiálnom právnom štáte
neakceptovateľný, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou
vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný
zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo

pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na
vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k spísaniu zápisnice, Slovenská republika
bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa opravy
cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Pokiaľ takto nepostupoval, nieje možné za súčasného právneho stavu zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred exekučným
súdom. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica (ust. § 41 ods.2 písm. c/ Exekučného poriadku)
má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že

exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustné uplatnil rozdielny procesný postup v prípade,
ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rámci činnosti
notára. Konkrétne to teda znamená, že notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok je exekučný

súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Súdna prax je jednotná v názore,
že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol
pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu
na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z

pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv
a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania
nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery). Exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ak sa

všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku,
ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žalobca žiada, aby všeobecný súd postupom
podľa ust. §109 ods. l písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky
návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta práva a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods. l
veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany

dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby
rozhodovalnazákladeústavnesúladnejnormy,kčomumuslúžispravidlaústavnekonformnývýklad,ale
niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom
Slovenskej republiky. Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd
podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou Slovenskej republiky

(ďalej len "ústava"), má všeobecný súd v zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad
právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa
stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu.
Exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho
vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho

úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Predovšetkým exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. V ďalšom poukazujúc na všeobecný zákaz diskriminácie obsiahnutý v čl. 12 ods. 2 Ústavy
slovenskej republiky článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uviedol, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. l Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl.6 ods. l Dohovoru), práva vlastniť majetok (čl.
20 ods. l Ústavy SR), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl. l Protokolu č.
l k Dohovoru). Žalobca (oprávnený), aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces
mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním

zaobchádzané odlišne. Žalobca (oprávnený) však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný súd
rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania
rovnako ako žalovaný. Žalobca (oprávnený) tvrdí, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým
uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k
porušeniu zásady „rovnosti zbraní", zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie

podľa relevantnej právnej normy. V súvislostí s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych
noriem žalobca (oprávnený) poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje
rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa
práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce
závery formujúce konečné rozhodnutie. Princíp rovnosti zbraní považuje Európsky súd pre ľudské práva

v Štrasburgu (ďalej aj „Súd") za jednu z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu - vyžaduje, aby
každá strana mala primeranú možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do
zjavnej nevýhody voči protistrane. Porušením princípu rovnosti zbraní bol žalobca (oprávnený)
uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie akopostavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Ustanovenie článku čl. 6
ods. l Dohovoru je možné aplikovať na tie súdne konania, ktorých predmetom je spor o práva
a záväzky občianskoprávneho charakteru zakotvené vo vnútroštátnom práve. Ustanovenie

článku čl. 6 ods. l Dohovoru je však možné aplikovať aj na tie súdne konania, ktoré súvisia s
definíciou „občianskeho práva a záväzku. Žalobca (oprávnený) tvrdí, že v danom prípade je článok č.
6 ods. 1 Dohovoru aplikovateľný na konanie pred exekučným súdom, pretože výsledok tohto konania
podstatnou mierou ovplyvnil jeho právne postavenie. Záruky ustanovené v článku čl. 6 Dohovoru sa
nevzťahujú stricto sensu iba na súdne konania, ale aj na štádiá, ktoré im predchádzajú a ktoré po

nich nasledujú. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal
z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane
alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak
v trestnom procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ústavným súdom. Exekučný
súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu

k meritu veci (zásadným právnym názorom) a úplným uskutočnením judiciálneho procesu
v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia
zásady dvojinštančnosti konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach
právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho
právo na spravodlivý súdny proces.

Súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti akoby v tom smere vykonal dokazovanie.
Napr. dospel k záveru, že dojednanie zastúpenia povinnej v zmluve o úvere je pre povinnú ako
spotrebiteľa značne nevýhodné alebo, že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore so záujmami jeho
samotného. Exekučný súd vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti akoby v nich vykonal
dokazovanie. Exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonáva a k záverom dospel len na základe

domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom
pre rozhodnutie. Rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom
ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania
nenavrhli. Ak by sme aj považovali postup súdu za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie nebolo
vykonané zákonným spôsobom.

Povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, teda aby v jej mene uznal záväzok z úveru podľa zmluvy o úvere tak, aby sa
notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa ust. § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku. Súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za
neprijateľnú podmienku podľa ust. § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 z. č. 634/1992 Zb.

o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom. Neprijateľnosť
podmienky súd vidí v tom, že ňou je založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinnej
a oprávneného v neprospech povinnej ako spotrebiteľa. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na
tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia
osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú

výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný
zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jej mene spísal notársku zápisnicu podľa
ňou udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b)
Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol
ani platne vzdať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Navyše oprávnený tvrdil,

že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle ust.
§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka. Neprijateľnou podmienkou je také ustanovenie spotrebiteľskej
zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Plnomocenstvo je podľa ust. § 31 Občianskeho zákonníka jednostranný právny úkon
adresovaný tretím osobám, ktorým sa osvedčuje existencia a rozsah oprávnenia zástupcu konať v

mene a na účet zastúpeného. Ak súd posúdil platnosť plnomocenstva podľa ust. § 53 Občianskeho
zákonníka a uvažoval o ňom ako o súčasti spotrebiteľskej zmluvy, dopustil sa aplikačného omylu,
ktorý je nutné považovať za nesprávne právne posúdenie veci. Plnomocenstvo udelené v zmluve o
úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Z prejavu vôle povinnej je zjavný úmysel povinnej, jej vôľa
a nemožno mať pochybností o obsahu jej vôle. Ak by sme aj akceptovali pripomienku

súdu, že plnomocenstvo je všeobecné, táto vlastnosť plnomocenstva mu nemôže byť na škodu a za
žiadnych okolností nemôže spôsobiť jeho neplatnosť. Z udeleného plnomocenstva je zrejmé pri akom
právnom úkone má zástupca povinnej zastúpiť a je tak zrejmý aj rozsah udeleného plnomocenstva.
Pri náležitom posúdení, nie je možné, dospieť k záveru o neurčitosti udeleného plnomocenstva. Exekučnsú v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatuje, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v
čase, keď jej dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti.
Ako vyplýva z argumentácie súdu, súd pojem „dlh“ vykladá ako nesplatený záväzok po splatnosti.

Pojem dlh však je potrebné považovať za synonymum pojmu záväzok. Tieto dva pojmy neodlišuje stav
vzhľadom k splatnosti. Právny poriadok tieto pojmy často zamieňa. Niet tak pochýb, že pojem záväzok
a pojem dlh sú synonymami a majú rovnaký obsah. Inštitút uznania dlhu preto nie je možné viazať
na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Súd ďalej dospel k
záveru, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je

v jej prospech. Súd aj v tomto prípade dospel k nesprávnemu záveru, pričom tento záver nijakým
spôsobom nevyplýva z vykonaného dokazovania a ide len o domnienku a subjektívny názor súdu.
Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon a
to je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva
zveril si zástupca riadne splnil. Žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním
zápisnice nezaviazal povinnú vo väčšom rozsahu než bola povinná plniť podľa zmluvy o úvere. Záujmy

zástupcu súd považoval za rozporné so záujmami povinnej, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia
pre rozpor so zákonom. V tejto otázke súd založil svoje konštatovanie a rozhodnutie
na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení. Nevychádzalo z dôsledne zisteného skutkového
stavu, pretože vo veci nebolo vykonané dokazovanie. Súd vôbec neuviedol, aký záujem zástupcu
bol v rozpore s ktorým záujmom povinného. Podľa ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je na

neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby išlo o skutočný rozpor v záujmoch zástupcu a zastúpeného
a nie len o dohad, možnú kolíziu záujmov, či vnútorné presvedčenie súdu. V neposlednom rade súd
svoje rozhodnutie založil aj na tom, že notárska zápisnica ako exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. c) Exekučného poriadku musí byť spísaná nie len povinným, ale aj oprávnený. Tento svoj záver
podporil tvrdením, že to vyplýva zo súdnej praxe. Ani z logického hľadiska nie je dôvod na to, aby

podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku
bola účasť veriteľa. Oprávnený zvýraznil skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s
právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd
už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že
nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad
žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd

môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému
titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku
len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný
súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné

práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny
proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku). Zároveň upozornil, že nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú.
V závere navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho
poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil

prejudiciálne otázky v znení:
1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jej mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky

plynúcej z tejto zmluvy?
2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Sudca podanému odvolaniu nevyhovel, a preto s poukazom na ust. § 374 ods. 4 O.s.p. vec predložil
odvolaciemu súdu na rozhodnutie.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 58 ods. 4 Exekučného poriadku), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) uznesenie okresného súdu, vo výroku zastavení
exekúcie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., výroku, ktorý bol zamietnutý návrh
vedľajšieho účastníka na odklad exekúcie sa nedotýka.

V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že viaceré z odvolacích námietok oprávneného
nekorešpondujú s tým, ako okresný súd svoje rozhodnutie v prejednávanom prípade odôvodňoval.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia a na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu odvolací súd
konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je v samotnej podstate vecne správne. Aj s ohľadom na

argumenty oprávneného prezentované v jeho odvolaní odvolací súd opierajúc sa o aktuálnu konštantnú
judikatúru dodáva:

Ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom

náležitého preskúmania:
- exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti tohto titulu,
- žiadosti o vydanie poverenia,
- návrhu na vykonanie exekúcie,
tak, aby nebolo možné konštatovať rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom,

pretože v takom prípade je súd povinný žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietnuť.

Aj z vyššie uvedeného je zrejmé, že exekučnému súdu neprislúcha úloha „pasívneho pozorovateľa“,
ktorý „povolí“ vykonávanie, resp. pokračovanie v každej exekúcii - exekučnom konaní, ktoré bolo

iniciované na základe rozhodnutia, resp. inej úradnej listiny vydanej na to príslušným orgánom
(spoliehajúc sa pritom na to, že tento orgán si splnil všetky povinnosti vyplývajúce mu z príslušných
právnych predpisov), tak ako to vo svojom odvolaní naznačuje oprávnený.

Materiálnym predpokladom každej exekúcie je existencia spôsobilého exekučného titulu. V zmysle

ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, exekučným titulom môžu byť i notárske
zápisnice, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,
právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila.

Pri týchto notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť posudzuje rovnako ako pri vykonateľných
rozhodnutiach. Exekučný súd preverí materiálnu aj formálnu stránku vykonateľnosti. Formálna stránka
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho
poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná zákonom, pričom nevyhnutnými náležitosťami sú
právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe ktorej záväzok

vznikol) a predmet plnenia, pričom notárska zápisnica ma zároveň obsahovať i právny záväzok povinnej.
Obsahom notárskej zápisnice je osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou určitého
záväzku. Práve tento súhlas povinnej s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou
náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle povinnej robí z notárskej zápisnice verejnú
listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle

povinnej sa teda zavŕši vznik exekučného titulu, ktorým je inak len rozhodnutie príslušného štátneho
orgánu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej, ktorý musí byť urobený
slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne a ktorý je vzhľadom na svoj cieľový účel procesnej povahy, sa z
notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva
vykonateľnému rozhodnutiu súdu.

Po zistení, že pri spisovaní notárskej zápisnice nebol prítomný povinný a prehlásenie o uznaní právneho
záväzku a súhlas s vykonateľnosťou tejto zápisnice urobil niekto iný, bol okresný súd povinný skúmať
platnosť tohto právneho úkonu. Na základe platnej právnej úpravy (§ 22, § 23, § 37 ods. 1 Občianskehozákonníka) aj odvolací súd dospel k záveru o neexistencii všetkých podstatných náležitosti právneho
úkonu (dohody o plnomocenstve - splnomocnení, ktoré povinná udelila Mgr. Tomášovi Kušnírovi)
determinujúcich jeho platnosť, v dôsledku čoho je nutné tento právny úkon považovať za absolútne

neplatný. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný prihliadať ex offo (t.j. aj bez
námietky). Odvolací súd tiež poukazuje na ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a existujúci
rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu. Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej
činnosti známe, že Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval oprávneného aj vo väčšine exekučných konaní,
v dôsledku čoho sa uvedená „dohoda o plnomocenstve“ prieči dobrým mravom, pretože je ťažko

predstaviteľné, aby menovaný advokát nestranne zastupoval v tomto exekučnom konaní povinného.
Vzhľadom na to, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným bola vyhotovená formou
predtlače, rovnako tak ako v nej zakomponované plnomocenstvo, možno bezpochyby konštatovať, že
povinný nemal možnosť prejaviť slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý by hájil výlučne len jeho
záujmy. Každá z týchto skutočností by sama osebe mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti
udeleného plnomocenstva. Pokiaľ nemožno predmetné plnomocenstvo považovať za platné, nemohli z

neskorších právnych úkonov uskutočnených na jeho základe „splnomocneným zástupcom“ vyplynúť pre
splnomocniteľa žiadne právne účinky. Vzhľadom na uvedené ani predložená notárska zápisnica nemôže
byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého
vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Inak povedané, ak neexistuje notárska zápisnica,
ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho,

exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na jej zastavenie.

K námietke oprávneného, že okresný súd skúmal predmetnú notársku zápisnicu už pri rozhodovaní o
udelení poverenia súdnemu exekútorovi a uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho
udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd poznamenáva, že udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo
úplné zastavenie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej
v zmysle ust. § 159 ods. 3 O.s.p., pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad,
ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu. Z ustanovenia § 58 ods. 1
Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začatú exekúciu zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez
návrhu. Ak je exekučný súd podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu -
ex offo, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov exekučného konania.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd neprekročil rámec prieskumnej
právomoci formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu - notárskej zápisnice.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania a vykonávania exekúcie je existencia

relevantného exekučného titulu. Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným
titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je
dôvodom na jej zastavenie.

Na uvedenom závere o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nedokážu nič zmeniť ani argumenty

oprávneného prezentované v jeho odvolaní, ktoré odvolací súd považuje v samotnej jeho podstate za
nedôvodné.

Kodvolacejnámietkeoprávnenéhovytýkajúcejokresnémusúdu,ženapadnutýmrozhodnutímexekučný
súd porušil princíp rovností zbraní, keď v konaní oprávneného nevypočul a neumožnil mu tak prejaviť

svoj názor, odvolací súd poznamenáva, že k porušeniu tejto zásady nedošlo, keďže vo veci nebolo
nariadené pojednávanie, takže v konaní nebol vypočutý ani povinný, ani súdny exekútor, ktorý je
účastníkom konania pre úsek rozhodovania o trovách exekúcie. Naviac oprávnený má možnosť vyjadriť
sa k rozhodnutiu a záverom exekučného súdu v predmetnom odvolacom konaní, ktoré právo v celom
rozsahu uplatnil práve podaním odvolania. Odvolací súd poznamenáva, že napadnuté rozhodnutie nie

je ani výsledkom „novodobej“ rozhodovacej činnosti, nakoľko minimálne tunajší odvolací súd rozhoduje
v obdobných prípadoch notárskych zápisníc predkladaných oprávneným už niekoľko rokov rovnako,
čo musí byť oprávnenému známe. Odvolací súd dáva tiež do pozornosti odvolateľa, že záver o
nespôsobilosti a nevykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica, krajský súd zakladána absolútnej neplatnosti plnomocenstva udeleného povinnou, advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi, t.j.
na vyhodnotení plnomocenstva ako absolútne neplatného právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 a §
39 Občianskeho zákonníka, a nie na posúdení plnomocenstva ako neprijateľnej (a tým aj absolútne

neplatnej) zmluvnej podmienky podľa noriem spotrebiteľského práva v zmysle ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolateľ v prevažujúcej miere
primárne vo svojom odvolaní namieta právny záver súdu prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu
vlastné predstavy právnych záverov a názorov, ktoré mali vyplynúť zo zisteného skutkového stavu.
V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že odvolateľom prezentovaný výklad, v zmysle ktorého
má exekučný súd v exekučnom konaní v podstate len pasívnu úlohu je v rozpore už aj so samotným

gramatickým výkladom ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva účastníka konania, ak si neosvojí
ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi ním predkladaným výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov.

Odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a žiadal

podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Súd k uvedenému udáva, že v danom prípade prvostupňový
súd nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale rozhodoval o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a zároveň o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo
je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, exekučné konanie nie je
možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona
č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 pís. b) O.s.p. nie je možné aplikovať v exekučnom konaní
s poukazom na ust. § 251 ods. 4 O.s.p. podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie

podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento
osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. je súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom,
že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať
rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov
alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o

predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia
o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre
rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať
Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o

fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, v tom zmysle, že vnútroštátny orgán
má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo
žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť
konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právnehoaktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného
postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v
Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje

ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť
konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade
alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Vdanomanivobdobnýchprípadochodvolacísúdnezakladázáveroneprípustnostiexekúcienaaplikácii
komunitárneho, resp. úniového práva, ale výlučne na aplikácii vnútroštátneho právneho predpisu -
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého bola hodnotená (ne)platnosť jednostranného právneho úkonu
- plnomocenstva obsiahnutého v zmluve o úvere č. 5500246 uzavretej 18.02.2005 medzi oprávneným

a povinným.

Odvolací súd teda vôbec nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť
sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

Podaním zo dňa 06.12.2011, doručeným okresnému súdu 21.12.2011, oznámilo OMBUDSPOT,
Združenie na ochranu práv spotrebiteľov, že podľa § 93 ods. 2 O.s.p. vstupuje do konania ako vedľajší
účastník na strane povinného. Krajský súd preskúmal vec a dospel k záveru, že doručením písomného
podania OMBUDSPOT, Združenia na ochranu práv spotrebiteľov nenastali účinky vzniku vedľajšieho

účastníctva tohto subjektu v konaní. V exekučnom konaní je z povahy veci vedľajšie účastníctvo
vylúčené. Exekučné konanie nie je totiž konaním sporovým. Cieľom tohto konania je nútený výkon
vykonateľného rozhodnutia, t. j. vynútenie plnenia priznaného týmto rozhodnutím.

Súčasťou napadnutého rozhodnutia bol i výrok o náhrade trov exekúcie. Odvolací súd o tomto odvolaní

nemohol meritórne rozhodnúť z týchto dôvodov:

Výrok III. nepriznal povinnej náhradu trov konania, výrok IV. nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu
trov konania a výrok V. napadnutého uznesenia uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť exekútorovi
trovy exekúcie do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym

úradníkom. Proti tomuto výroku podal oprávnený odvolanie zo dňa 20.09.2012, ktoré podal na pošte
dňa 20.09.2012.

Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté pred 1. novembrom
2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.

Podľa § 243b ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 36 ods. 8 až 13, § 46 ods. 3 až 7 a § 60 ods.
2 sa použijú aj na konania začaté pred 1. novembrom 2013.

Podľa § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí

podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31.
októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o
ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku účinného od 01.11.2013 proti výroku o náhrade trov konania v

rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.

Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že s účinnosťou od 01.11.2013 nie je prípustné odvolanie
proti rozhodnutiu o trovách exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 EP. Ak však rozhodoval vyšší súdnyúradník, v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. aj proti tomuto rozhodnutiu odvolanie je prípustné a rozhoduje
o ňom sudca súdu prvého stupňa. V zmysle § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, časť vety za
bodkočiarkou, počnúc 1.11.2013 rozhoduje o odvolaní proti trovám exekúcie v rozhodnutí vydanom

podľa § 57, ktoré vydal VSÚ, sudca okresného súdu, a to aj vtedy, ak odvolanie bolo podané do
31.10.2013.

Na základe vyššie uvedeného Krajský súd v Žiline nemá oprávnenie rozhodnúť o odvolaní oprávneného
zo dňa 20.09.2012 proti výrokom uznesenia Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 3Er/558/2006-26 zo dňa

27. augusta 2012 o trovách exekúcie, o ktorom musí v zmysle novelizovanej právnej úpravy účinnej od
01.11.2013 po vrátení spisu odvolacím súdom rozhodnúť sudca okresného súdu.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné