Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. december 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/59/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6721201478
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6721201478.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu: R.
A., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/XX, XXX XX T. T., zastúpený Mgr. Ivanom Bugrim, advokátom ,
Advokátska kancelária so sídlom Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812
71 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, v konaní o zaplatenie 3 879,45 € s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 18C/15/2021 - 287
zo dňa 04. apríla 2022 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v plnom rozsahu vyhovel žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy ako formy
škody voči členskému štátu Európskej únie - Slovenskej republike, ktorá vznikla žalobcovi porušením
jeho práva vyplývajúceho zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.11.2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj len „smernica 2003/88/ES“ alebo

„smernica“) na 48 hodinový týždenný pracovný čas. Ako nedôvodnú vyhodnotil námietku nedostatku
právomoci slovenského súdu na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu. Mal za to, že spor o náhradu
škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v civilnom sporovom
konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Poukázal na čl. 1 základných zásad
Civilného sporového poriadku v platnom znení, podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo
porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie

je zákonom zverená inému orgánu.

2. Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovaného, že sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru smernica 2003/88/ES nevzťahuje. Služobný pomer hasičov je
upravený zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj „zákon o Hasičskom
a záchrannom zbore“ alebo „zákon č. 315/2001 Z. z.“), v ktorom je v prílohe č. 4 uvedené, že preberá
smernicu 2003/88/ES. Záver, že sa smernica 2003/88/ES vzťahuje aj na služobnú činnosť príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru vyplýva z článku 1 smernice, podľa ktorého sa táto smernica vzťahuje
na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné v zmysle článku 2 smernice Rady 89/391/EHS bez
toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice; v článku 2 smernice 89/391/EHS o
zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci bod 1je vymedzené, že sa táto smernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné a podľa
bodu 2 sa neuplatňuje iba tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité
osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné

činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ
je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice. Článok 2 bod 2 Smernice 89/391/EHS
nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto
služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice.
Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať

tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napr. v prípade
neočakávaných udalostí priamo ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je
možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem iných
úloh zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, tak za štandardných podmienok činnosti s
ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade s úlohami,
ktoré boli na zbor prenesené. Výkon služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by

odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
zamestnancov pri práci. Na základe uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná
činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES. Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj „SD
EÚ“ alebo „súdny dvor“) v rozhodnutí C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg k možnosti aplikácie
smernice 2003/89/ES na činnosti vykonávané zásahovými silami verejnej hasičskej služby uviedol,

že tieto činnosti obvykle patria do pôsobnosti smerníc 2003/88/ES a 89/391/EHS a článok 6 bod 2
smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny
týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípadoch
výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ako je napríklad katastrofa.

3. Príslušnosť žalobcu k Hasičskému a záchrannému zboru preukazujú ním predložené listiny -
rozhodnutie riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici č.
89/2016, ktorým bol od 05.10.2016 žalobca vymenovaný do funkcie hasič - záchranár v stálej štátnej
službe s miestom výkonu štátnej služby Hasičská stanica vo Zvolene. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore
odvodzoval žalobca od svojej príslušnosti k Hasičskému a záchrannému zboru, v ktorom vykonáva

štátnu službu v 17 hodinových pracovných zmenách, na ktoré podľa § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom
a záchrannom zbore nadväzuje 7 hodinová služobným úradom určená služobná pohotovosť v mieste
vykonávania štátnej služby, teda v rámci jednej zmeny je na pracovisku sústavne 24 hodín. Služobné
pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. V mieste výkonu služobnej činnosti pracujú 3 zmeny,
každá nastupuje do služby každý tretí deň, po 24 hodinovej zmene má žalobca (aj iní príslušníci)

dva dni voľna. Žalobca tvrdil, že aj počas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti sa musí zdržiavať
na pracovisku, musí byť ustrojený na vykonanie zásahu a byť pripravený na vykonanie zásahu a
opustiť pracovisko do jednej minúty od vyhlásenia pohotovosti. Ak je počas pohotovosti nariadený výkon
služby, mení sa čas strávený v pohotovostnej službe na prácu nadčas v zmysle § 93 ods. 1 zákona
o Hasičskom a záchrannom zbore, ale neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa žalobcovi (ani iným

príslušníkom Hasičského a záchranného zboru) nezapočítava do fondu pracovného času, čo znamená,
že napriek tomu, že v kalendárnom mesiaci odpracuje napríklad 241 hodín, do fondu pracovného
času sa mu započítava len 178 hodín. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktorý
nezohľadňuje neaktívnu časť pracovnej pohotovosti sa potom javí, že priemerný týždenný pracovný čas
neprekračuje 48 hodín, čo je však v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Priemerný týždenný pracovný

čas žalobcu počas celého žalovaného obdobia od marca 2018 do marca 2021 značne presahoval
nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ustanovený v
§ 85 ods. 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný
čas v dĺžke 48 hodín podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. SD EÚ v rozhodnutí C-429/09 z
25.11.2010 vo veci Günter Fuß vyslovil jednoznačný záver, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/

ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného štátu - Slovenskej republiky ako členského
štátu Európskej únie vyvodil žalobca z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej poškodení jednotlivci majú právo
na náhradu škody, ktorá im vznikla porušením úniového práva zo strany štátu v prípade, ak sú splnené
tri podmienky: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie

je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. V prípade splnenia všetkých troch podmienok je štát
povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť
za spôsobenú škodu.4. Za nedôvodnú považoval súd prvej inštancie aj námietku žalobcu o miestnej nepríslušnosti súdu
prvej inštancie na prejednanie a rozhodnutie sporu. Poukázal na ust. § 19 písm. b) Civilného sporového

poriadku v platnom znení, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že popri všeobecnom súde
žalovaného je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá
právo na náhradu škody. Zo skutkových tvrdení, ktoré žalobca v konaní uvádza vyplýva, že k zásahu
do jeho práv postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby príslušníka Hasičského
a záchranného zboru v mieste vykonávania štátnej služby v územnom obvode Okresného súdu Zvolen.

5. Dôvodnosť nároku, rovnako ako žalobca, vyvodil súd prvej inštancie z článku 7 ods. 2 a ods. 5, článku
144 Ústavy Slovenskej republiky a tiež článku 3 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v platnom znení (ďalej aj „C. s. p.“), v zmysle ktorých je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami
Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, tiež je viazaný judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené

právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a
vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci
treba prihliadať na interpretáciu prameňov práva Európskej únie (ďalej aj „Únia“) tak, ako je podávaná
súdnym dvorom. V zmysle judikatúry SD EÚ v prípade porušenia práva Európskej únie členským štátom
pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc zaťažuje objektívna zodpovednosť za vzniknutú

škodučlenskýštát.SmernicesúosobitosťouprávaEurópskejúnie,nakoľkosúzáväznéprečlenskéštáty
vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia daného výsledku sa ponecháva
na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa
má dosiahnuť. Štátnym orgánom je ponechaná voľba formy a prostriedkov dosiahnutia tohto cieľa.
Vnútroštátny zákonodarca musí do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny akt, ktorým sa

vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom stanoveným v smernici. Smernice v zásade nemajú
priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt, t. j. v prípadoch, keď smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva
alebo bola transponovaná nesprávne; ustanovenia smernice sú imperatívne, ak sú dostatočne jasné a

presné a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Súdny dvor EÚ judikoval, že článok
6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je zásada
zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie súčasťou systému zmlúv,
na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským

štátomatobezohľadunaverejnýorgán,ktorýsatohtoporušeniadopustilabezohľadunato,akýverejný
orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Náhradu
škody spôsobenej jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát. V zmysle
judikatúry SD EÚ pasívna vecná legitimácia v tomto spore svedčí štátu - Slovenskej republike, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský

a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy v platnom znení), ktorého príslušníkom je a bol žalobca v rozhodnom období.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej v zákone o
Hasičskom a záchrannom zbore a predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do
slovenského právneho poriadku.

6.Súdprvejinštancieodmietoltvrdeniežalovaného,žesmernica2003/88/ESboladoprávnehoporiadku
Slovenskej republiky transponovaná správne. Z ustanovení zákona o Hasičskom a záchrannom zbore,
jeho §§ 85, 86, 92, 93, 103, 116, 122, 130, 135e podľa názoru súdu prvej inštancie nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť služobného času. Čas

služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava
a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon
neaktívnej služobnej pohotovosti započítať do pracovného služobného času. Žalovaný zdôrazňoval, že
počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho,
má byť pripravený na výkon práce na požiadanie zamestnávateľa, ale pokiaľ nie je nariadený zásah,

žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. V mieste vykonávania služobnej pohotovosti
je vymedzený priestor na odpočinok. V čase služobnej pohotovosti sa u žalobcu nevyžaduje aktívna
činnosť. Napriek tomu vypláca zamestnávateľ žalobcovi dohodnutú odmenu za takto strávený čas,
nielen za vykonávanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce; tým kompenzuje to, že v prípade potrebybude žalobca k dispozícii. Nevyvrátil tvrdenie žalobcu, že neaktívna časť služobnej pohotovosti sa mu
nezapočítava do pracovného času. Žalovaný ďalej argumentoval, že ak by aj súd dospel k záveru,
že služobná pohotovosť je pracovným časom a má sa zarátavať do pracovného fondu, nezapočítanie

neaktívnej zložky služobnej pohotovosti do fondu pracovného času ešte nie je dôvodom na priznanie
nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie poukázal na to, že služobnú pohotovosť zákon explicitne
nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom
rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na
ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné

aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona, keď za
výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej
náhradyzaslužobnúpohotovosťvštátnejslužbe,ktorásaurčujeakopercentozčastislužobnéhopríjmu.
Rozlíšenie vyplýva aj z § 122 ods. 3 zákona, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k
vykonaniu výjazdu, až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej Smernice 2003/88/ES
je pracovný čas aj čas pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník

fyzicky prítomný na pracovisku. Žalobca poukázal na judikatúru SD EÚ vo vzťahu k článku 2
ods. 1 smernice 2003/88/ES, že rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické
znaky pojmu pracovný čas aj v služobnej pohotovosti, ktorú pracovník vykonáva na svojom pracovisku
je skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a má mu byť
k dispozícii, aby v prípade potreby mohol poskytnúť primerané služby. Pracovný čas v sebe zahŕňa

riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. Iba v prípade domácej
pohotovosti v zmysle rozsudku SD EÚ vo veci C-303/98 C-303/98 zo dňa 03.10.2020 vo veci Simap
sa do maximálneho týždenného pracovného času zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre
zamestnávateľa. 48-hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas určená smernicou (aj s
poukazom na článok 2 ods. 1 a 2 smernice) tak podľa súdu prvej inštancie zahŕňa nadčasy, aj pracovnú

pohotovosť. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej
pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne
maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver,
že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2, článku 6 písm. b) smernice porušované, a to
dostatočne závažne,pretožeideoprávasosobitnýmvýznamom,ktorézakladajúminimálnupožiadavku

na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

7. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany členského štátu
musí byť primeraná spôsobenej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny
poriadok neobsahuje pravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd prvej

inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním úpravy pracovného času v smernici
2003/88/ES mu vzniká nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (s odkazom na ustanovenie §
853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“))
posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasledovných OZ vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Z
dôkazov zo strany žalobcu vyplynulo, že pri určovaní eventuálne nariadení pracovnej pohotovosti spolu

s určeným služobným časom bol prekračovaný maximálny limit priemerného týždenného pracovného
času v rozsahu 48 hodín ustanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a v priamej príčinnej
súvislosti s nerešpektovaním článku 2 a článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vznikla žalobcovi
nemajetková ujma tým, že dlhodobo boli porušované jeho základné osobnostné práva - právo na
ochranu zdravia, právo na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, právo na najvyššiu prípustnú dĺžku

pracovného času a právo na primeraný odpočinok po práci, ako aj právo na vedenie súkromného a
rodinného života. V dôsledku nerešpektovania smernice pri rozvrhovaní pracovného času žalobca prišiel
o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských
aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne vznikol nárok na
primerané odškodnenie. Iba samotné konštatovanie porušenia práv by nesplnilo funkciu dostatočného

zadosťučinenia. Peňažná náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma odškodnenia
vzniknutej ujmy.

8. K námietke premlčania nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnenej tým, že
právo na náhradu škody sa premlčuje v dvojročnej premlčacej dobe súd prvej inštancie uviedol, že

nerešpektovaním smernice vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd prvej inštancie analogicky posúdil podľa §
11 a nasledovných Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade zanemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému
porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým
kalendárnym mesiacom za žalované obdobie (marec 2018 až marec 2021) tým, že nebol dodržaný limit

pracovného času podľa čl. 6 písm. b) smernice. Žalovaný porušovaním smernice nekompenzoval ujmu
v služobnom plate žalobcu ku dňu splatnosti mzdy za kalendárny mesiac, vždy 10. deň nasledujúceho
kalendárneho mesiaca. Žalobca si nárok uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za mesiac marec r. 2018,
ktorá bola 10.04.2018. Žaloba bola súdu doručená dňa 09.04.2021, preto nárok žalobcu uplatnený v
konaní premlčaný nie je.

9. Výšku nároku si žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli
mu započítané do služobného času. Nežaloval nemajetkovú ujmu podľa presného počtu odpracovaných
hodín nad limit 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie
rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o Hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej
služobnej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, kedy mu

patrí za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná
časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby (mimo
dní pracovného pokoja). Súd prvej inštancie stanovený postup pre výpočet náhrady nemajetkovej ujmy
považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj následkom na živote
žalobcu a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca

predložil súdu rozpis za obdobie od marca 2018 do marca 2021 o počte hodín odpracovanej pracovnej
pohotovosti za mesiac s rozlíšením, či bola pohotovosť vykonávaná v pracovných dňoch alebo v dňoch
služobného pokoja a vypočítal rozdiel náhrady za služobnú pohotovosť do výšky náhrady vyplácanej
v rozsahu 50 % za nariadenú služobnú pohotovosť. Žalovaná pohľadávka je súčtom takto vyčísleného
doplatku náhrady za pohotovosť v období 3/2018 až 12/2018 vo výške 946,40 €, za obdobie roku 2019

vo výške 1 229,46 €, za rok 2020 vo výške 1 391,67 € a za január až marec 2021 sumou 311,92
€. Zamestnávateľom vykázaný rozsah odslúženej služobnej pohotovosti žalovaný nerozporoval, preto
ho súd prvej inštancie považoval za nesporný a vychádzal z neho. Ohľadne námietky žalovaného o
nezohľadnení doby PN a doby dovolenky sa súd prvej inštancie priklonil k názoru žalobcu, že do výpočtu
maximálneho týždenného pracovného času sa uvedené nezahŕňa (čl. 16 Smernice). Výšku náhrady

nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom považoval za primeranú.

10. Nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému priznal súd prvej inštancie
žalobcovi podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p. vzhľadom na jeho plný úspech v konaní.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas žalovaný odvolanie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
považoval za nesprávne z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) C. s. p.

12. V úvode odvolania žalovaný zopakoval svoju obrannú argumentáciu z konania pred súdom
prvej inštancie o nedostatku právomoci všeobecného súdu Slovenskej republiky posudzovať súlad

slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so smernicou Európskej
únie a to ani ako otázku predbežnú z dôvodu, že dôsledky aplikácie záveru vysloveného súdom prvej
inštancie o nesprávnej transpozícii smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. by presiahli
predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje iba individuálny nárok žalobcu na náhradu škody
či nemajetkovej ujmy. Ak sa súd prvej inštancie nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci patrí

posudzovanie takto nastolenej otázky [či zákon č. 315/2001 Z. z. prebral smernicu 2003/88/ES
(ne)správne], jeho rozhodnutie vykazuje znaky arbitrárnosti.

13. Súd prvej inštancie sa podľa názoru žalovaného nesprávne vysporiadal s ním vznesenou námietkou
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keď nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi

„prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“; v prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie
konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu a v
druhom prípade o použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Na to, aby bolo možné
konštatovať, že smernica 2003/88/ES bola prebratá do zákona č. 315/2001 Z. z. nesprávne, malo
byť porovnané znenie zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v znení pred účinnosťou, ako aj po

účinnosti (t. j. po prebratí) smernice 2003/88/ES. Žalobca pripúšťa, že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne
neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich
služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48
hodín. To však podľa žalovaného neznamená, že smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne. Aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala, povinnosťou štátu nebolo skopírovať
doslovné znenie každého ustanovenia smernice 2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z. aj
vzhľadom na priamy účinok smernice Európskej únie. Smernica môže byť do vnútroštátneho právneho

poriadku prebratá správne, ale nesprávne aplikovaná, napríklad zamestnávateľom. Až nesprávna
aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Preto
bolo potrebné rozlišovať prebratie a aplikáciu smernice. Slovenská republika pri prebratí smernice
2003/88/ES neporušila žiadne predpisy; pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna
škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky uplatňované v tomto konaní. Žalobca mzdové

nároky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu skrýva za náhradu škody vo forme nemajetkovej
ujmy. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na
pracovnoprávny vzťah žalobcu. Prvoinštančný súd v napádanom rozhodnutí vyjadruje presvedčenie,
že „kritériá na stanovenie výšky náhrady musia byť analogicky „prepožičané“ od ustanovení o ochrane
osobnostivObčianskomzákonníkuanemožnoautomaticky,mechanickyacelkomformalistickynahradiť
žalobcovi jeho ujmu aplikujúc kritériá pre náhradu škodu, pod ktorú náš právny poriadok náhradu

nemajetkovej ujmy nesubsumuje“, uvedené prispieva k zmätočnosti samotného právneho posúdenia,
ako aj odôvodnenia rozhodnutia vzhľadom na rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, ako aj judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré žaloby týkajúce sa ochrany osobnosti alebo náhrady škody
z nej vyplývajúcej voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra v celom rozsahu zamietajú
z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie preto nesprávne posúdil

otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní.

14. Rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 smernice 89/391/
EHS, ako aj negatívne v článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Podľa názoru žalovaného sa smernica
2003/88/ES neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej

ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa
smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v
plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené, tak ako to tvrdí žalobca. Žalovaný tvrdí,
že štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru možno jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 tejto smernice z dôvodu,

že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby
príslušníkov policajného zboru, ako aj profesionálnych vojakov. Úlohy, ktoré príslušníci hasičského a
záchranného zboru plnia možno subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v
zmysle článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Vyplýva to z ustanovenia § 3 ods. 2 písm. a), d) zákona č.
315/2001 Z. z. a zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme. Rozhodnutie SD EÚ vo

veci C-429/09 Günter Fuß sa týka mestského hasiča, preto ho nie je možné považovať za smerodajné.
Režim výkonu hasičských činností v štruktúre mestských hasičov sa úplne odlišuje od režimu, v akom
fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky, ktorého zriaďovateľom je štát
a sú im poskytované rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia ako
príslušníkom policajného zboru. V otázkach služobného času a odmeňovania sa smernica 2003/88/ES

na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Táto oblasť je v plnej miere pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil pôsobnosť smernice 2003/88/ES.

15. Podľa žalovaného žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody, ktorú v žalobe
stanovil veľmi nejasným spôsobom. Žalobca tvrdí, že mu škoda vznikla tým, že vykonával nariadenú

služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Ak aj súd prvej inštancie
dospel k záveru, že služobná pohotovosť je pracovným časom a má sa žalobcovi zarátavať do
pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Z
judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplývajú všeobecné podmienky pre úspešné uplatnenie si nároku na
náhradu škody za porušenie práva Únie, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Tieto podmienky sú

definované takto: 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie
je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi existuje
príčinná súvislosť. K forme a spôsobu výpočtu náhrady škody SD EÚ v rozhodnutí C-429/09 Günter
Fuß dôvodil, že smernica 2003/88/ES neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody
vzniknutej porušením jej ustanovení, preto vznik škody musí posudzovať vnútroštátny súd podľa zásad

rovnocennosti a efektivity a musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo
finančným odškodnením a definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Pre záver,
či a v akej miere došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas bolo potrebné zo strany žalobcu preukázať, či v rozhodnom období skutočne pracovalžalobca nad takýto limit. Žalovaný poukázal na rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/16/2021-307
zo dňa 29.10.2021, kde sa okrem iného v bode 48 uvádza, že žalobca pri odôvodnení primeranosti
výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy neuviedol korektný spôsob výpočtu, nakoľko nie všetok

čas žalobcom odslúženej pohotovosti za rozhodné obdobie bol súčasne v tomto rozsahu časom, za
ktorý žalobcovi vznikla ujma pre nedodržanie maximálneho 48 hodinového priemerného týždenného
času v zmysle smernice. Za niektoré mesiace teda žalobca neodpracoval ani len maximálny počet
hodín v danom mesiaci. Podľa žalovaného žalobca aj v tomto prípade účelovo dosadil do výpočtov pre
odôvodnenie primeranosti výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy celkový počet odslúžených

hodín pohotovosti a nie reálny počet odslúžených hodín, v rámci ktorých mohlo dôjsť k prekročeniu
max. týždenného pracovného času. Žalobca preto neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania
prekračovania maximálneho týždenného pracovného času v zmysle smernice. Žalovaný opätovne
zdôraznil, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo
mimo neho, má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ služobný
zásah nariadený nie je, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Znamená to, že žalobca

nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ
žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za
takúto neaktívnu časť práce.

16. Žalovaný sa ohradil voči tvrdeniam súdu prvej inštancie o nerozporovaní dokladov predložených

žalobcom ani jeho výpočtu času služobnej pohotovosti. Žalovaný sa obsiahlo vyjadril k žalobcovmu
spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy. Žalovaný zároveň nemal dôvod rozporovať uvedené doklady,
keďže sa jednalo o výpisy od zamestnávateľa, namietal však ich interpretáciu. Prebratím žalobcovho
výpočtu a ignorovaním skutočnosti, že žalovaný tento výpočet poprel, dospel súd k nesprávnym
skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho odvolaním napadnuté rozhodnutie trpí skutkovými vadami.

Zároveň súd tým, že sa nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní a ignoroval
procesnú obranu žalovaného, v dôsledku čoho bez ďalšieho skúmania prebral argumentáciu žalobcu
porušil právo žalovaného na spravodlivý proces.

17. Podľa názoru žalobcu nie je zrejmé, či si žalobca nárokuje nemajetkovú ujmu, alebo doplatenie mzdy

napriektomu,žedeklarujenemajetkovúujmu.Taktiežnepreukázalanivzniknemajetkovejujmy(trávenie
času s rodinou), ani prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času, keď zvolil špekulatívny
spôsob jeho výpočtu a neuviedol v zmysle ustanovenia § 123 ods. 1 C. s. p. všetky skutočnosti úplne
a pravdivo.

18. Vzhľadom na spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy, a teda žalobcov mzdový nárok, súd prvej inštancie
taktiež nesprávne právne vyhodnotil námietku premlčania, nakoľko v zmysle Občianskeho zákonníka
sa právo na náhradu škody premlčí v lehote dvoch rokov, od kedy sa o nej poškodený dozvie.

19. Súd prvej inštancie subsumoval nárok na náhradu škody pod ustanovenie Občianskeho zákonníka v

podobe nemajetkovej ujmy. Priznanú výšku nemajetkovej ujmy považuje žalovaný za neprimeranú a to
aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní
s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme je tiež nevyhnutné, aby
súd zdôvodnil, prečo nebolo pre žalobcu postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, resp. čím bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, ktorá by odôvodňovala

priznanie nemajetkovej ujmy v danej výške. Žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného
života, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá
by odôvodňovala výšku súdom prvej inštancie priznanej sumy. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
môže súd priznať iba ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná, resp. ak by
sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, a vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť

fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. U žalobcu nebolo preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá
by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Žalobca sa žalobou nedomáha,
aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti ani aby sa odstránili
následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši údajný protiprávny stav do budúcnosti, ale
naopak, vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Zo žaloby vyplýva, že žalobca vidí problém vo

svojom nedostatočnom finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, lebo sa žalobou domáha
ibafinančnéhoplneniaodSlovenskejrepubliky.Otázkouje,akúinúčinnosťbychcelžalobcavykonávaťv
čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku vzhľadom na to, že tento čas pripadá
na nočné hodiny od 22.30 do 5.30 hod., ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne(takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho
plnohodnotne tráviť s rodinou. Žalobca potvrdil, že by chcel, aby sa mu čas pohotovosti započítal do
fondu pracovného času. Nič také však v žalobe nežiada a nežiadal to ani od svojho zamestnávateľa.

Ak by sa čas pohotovosti započítaval do fondu pracovného času žalobcu, žalobca by musel počas
pohotovosti tráviť čas na pracovisku a nemohol by ho tráviť inde, napríklad so svojou rodinou. Z toho
vidieť jednoznačný rozpor v tvrdeniach a zámeroch žalobcu a preukazuje to skutočnosť, že žalobcovi
žiadna nemajetková ani iná ujma vzniknúť nemohla. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia smernice
2003/88/ES zásah do práv žalobcu pretrvával, bolo by celkom prirodzené, aby sa žalobca domáhal

upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle § 13 ods. 1 OZ. To, že takúto
požiadavku žalobca nevzniesol a domáha sa len finančného plnenia preukazuje, že úvahy súdu prvej
inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a z toho vyplývajúcom zásahu do jeho
osobnostných práv sú bezpredmetné, nakoľko žalobca nechce žalobou dosiahnuť zlepšenie či úpravu
svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa. Žalobca nevyvinul žiadnu snahu na to, aby sám vzniku
tvrdenej ujmy či škody predišiel. Neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú

pohotovosť, ani že výkon služobnej pohotovosti, za ktorú každý mesiac dostáva odmenu, pociťuje ako
výraznú ujmu. Podľa zásady spoločnej právnym systémom členských štátov musí poškodená osoba
pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby rozsah škody
obmedzila (podľa rozsudkov C-46/93 a C-48/93 Brasserie du Pecheur, rozsudku Mulder a i./Rada a
Komisia, C-104/89 a C-37/90).

20. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu
zamietol a v závislosti od toho rozhodol o nároku na náhradu trov konania.

21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne

správny, odvolanie žalovaného za nedôvodné a žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie. Nesúhlasil
s názorom žalovaného o nedostatku právomoci všeobecného súdu Slovenskej republiky posudzovať
súladnosť právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie.
Poukázalnaobsahsvojejžaloby,vktorejuviedoldôvody,prektorévprípadekolíziemedzivnútroštátnym
právnym predpisom a predpisom úniového práva je vnútroštátny súd povinný aplikovať úniové právo.

Zdôraznil,žeSúdnydvorEurópskejúnievosvojejjudikatúrevýslovnevyžadujeodvnútroštátnychsúdov,
aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali, keďže takáto činnosť predstavuje základný kameň, na
ktorom je postavená doktrína Súdneho dvora EÚ o priamych a nepriamych účinkoch a aplikovateľnosti
predpisov úniového práva vnútroštátnymi orgánmi každého členského štátu. Tieto závery sú vyslovené
v rozsudku SD EÚ C-106/89, C-456/98 a pre túto vec v ťažiskovom rozsudku SD EÚ C-429/09 vo

veci Günter Fuß, kde súdny dvor judikoval, že práve vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby posúdil, či
existuje príčinná súvislosť medzi porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a škodou vo forme
straty odpočinku. Je zjavné, že k takémuto posudzovaniu by vnútroštátny súd nemohol pristúpiť v
prípade, ak by nemal právo posudzovať súlad vnútroštátneho právneho predpisu so smernicou. Na
území Slovenskej republiky neexistuje žiaden iný orgán než všeobecný súd v civilnom sporovom konaní,

ktorý by bol vzhľadom na predmet žaloby oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť tento
spor a v rámci neho si aj prejudiciálne posúdiť súlad a správnosť transpozície smernice 2003/88/ES do
zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore.

22. Vo vzťahu k nedostatku pasívnej vecnej legitimácie tvrdenej už v konaní pred súdom prvej inštancie

nevznáša žalovaný v odvolaní žiadne nové relevantné skutkové či právne argumenty. Pasívna vecná
legitimácia štátu vyplýva z dlhoročnej konštantnej judikatúry SD EÚ.

23. Žalovaný k otázke pôsobnosti smernice 2003/88/ES na príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru uvádza tie isté tvrdenia a argumenty, ako v konaní pred súdom prvej inštancie, ku ktorým sa

žalobca už podrobne vyjadril. V kontexte pokračujúcej argumentácie žalovaného o tom, že „neaktívnu
časť“ pracovnej pohotovosti nemožno považovať za súčasť pracovného času poukazuje žalobca na
recentnú judikatúru SD EÚ, ktorý v rozsudku z 09.09.2021 vo veci C-107/19 XR proti Dopravní podnik hl.
m. Prahy, a. s. (vec týkajúca sa hasičov) uviedol, že ak pracovník v rámci času pracovnej pohotovosti je
povinný zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí

sa zdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas,
v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje, treba túto dobu kvalifikovať ako „pracovný čas“
v zmysle smernice 2003/88/ES bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom
počas tejto doby. V odôvodnení je poukázané aj na ďalší rozsudok SD EÚ z 9. marca 2021 k dobenepretržitej dostupnosti na vzdialenom mieste sp. zn. C-344/19, v ktorom SD EÚ judikoval, že pod
pojem „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88/ES spadajú všetky časy pracovnej pohotovosti
vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej dostupnosti, v rámci ktorých majú

obmedzenia uložené pracovníkovi takú povahu, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť
tohto pracovníka slobodne nakladať počas týchto období s časom, v ktorom sa od neho výkon
práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom. Žalobca vykonáva určenú služobnú
pohotovosť, ktorú žalovaný nepovažuje za pracovný čas výlučne na pracovisku (na hasičskej stanici),
ktorú nemôže opustiť a musí byť ustrojený a do jednej minúty pripravený opustiť stanicu a vyraziť na

vykonanieslužobnéhozákroku.Neopodstatnenájepožiadavkažalovaného,žesažalobcamalodsvojho
zamestnávateľa domáhať upustenia od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti
a odstránenia následkov takéhoto zásahu. Štát zaťažuje povinnosť zabezpečiť, aby vnútroštátna
legislatíva bola v súlade s úniovým právom a aby boli smernice dôsledne a správne transponované do
vnútroštátneho práva. Tejto povinnosti štátu potom zodpovedá právo jednotlivca domáhať sa náhrady
škody v prípade, ak štát túto svoju povinnosť nerešpektuje, v dôsledku čoho vznikne jednotlivcovi ujma.

Smernica 2003/88/ES bola do vnútroštátnej právnej úpravy zákona o Hasičskom a záchrannom zbore
transponovaná len formálne, pretože smernicou sledované ciele - vymedzenie pojmu „pracovný čas“
a neprekračovanie maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času dosiahnuté neboli. Už len
samotný spôsob, akým je vo všeobecnosti rozvrhnutý služobný čas hasičov na prvý pohľad vylučuje
dodržiavanie a neprekročenie maximálne 48-hodinového týždenného pracovného času. 40-hodinový

pracovný čas ustanovený v § 85 ods. 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je v súčasnosti
vzhľadom na počet príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nereálny. Dodržať maximálny 48-
hodinový alebo zákonný 40-hodinový týždenný pracovný čas by bolo možné len v prípade, ak by došlo
k posilneniu stavu hasičov, štát však zjavne nechce alebo nevie vynaložiť finančné prostriedky na
riešenie daného problému a účelovo tvrdí, že odslúžené hodiny služobnej pohotovosti hasičov nie sú

pracovným časom. S nepochopením vníma žalobca argumentáciu žalovaného, že jeho žaloba nerieši
stav do budúcnosti, ale vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Žalovaný vie o dlhoročnom
porušovaní práv príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a nerešpektovaní smernice 2003/88/
ES, keďže je pôvodcom tohto protiprávneho stavu, ktorý vedome udržiava namiesto toho, aby sám
ďalšiemu porušovaniu práva zabránil. Ak by sa žalobca a ďalší príslušníci v rovnakom súdnom spore

domáhali od žalovaného upustenia od neoprávnených zásahov v zmysle uloženia zákazu porušovať
právo na 48-hodinový týždenný pracovný čas, resp. 40-hodinový týždenný pracovný čas podľa § 85
ods. 2 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a súd by prípadne takejto žalobe vyhovel, reálnym
dôsledkom takéhoto rozhodnutia súdu by bolo, že počas niektorých dní v týždni by nemal kto slúžiť v
hasičských zmenách. Za nemiestnu považuje žalobca obranu žalovaného proti napadnutému rozsudku,

že sa mal žalobca domáhať upustenia od neoprávneného zásahu, keď si musí byť vedomý, že v
prípade uloženia mu takejto povinnosti by došlo k situácii, v ktorej by boli ohrozené životy, zdravie,
majetok ľudí a ich bezpečnosť. Práve z tohto dôvodu sa hasiči domáhajú „len“ náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Poukázal tiež na to, že čas, ktorý mohol venovať odpočinku, rodine, záľubám alebo
inak podľa svojho uváženia už nenávratne stratil, preto poskytnutie náhradného voľna do budúcnosti

by nevykompenzovalo ujmu, ktorú žalobca utrpel. K podaniu tejto žaloby pristúpil žalobca a jeho
kolegovia až potom, ako žalovaný napriek ich dlhodobým upozorneniam, sťažnostiam a žiadostiam, ako
aj desiatkam prehratých súdnych sporov v obdobných veciach tento protiprávny stav nerieši. Správny
je názor žalovaného, že tento protiprávny stav vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby, avšak za
tento protiprávny stav a jeho následky je zodpovedný štát.

24. Pokiaľ žalovaný vyčíta súdu prvej inštancie, že „...pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme (či už
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. alebo Občianskeho zákonníka) je taktiež nevyhnutné, aby súd
zdôvodnil, prečo nebolo pre žalobcu postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, resp. čím bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, ktorá by odôvodňovala

priznanie nemajetkovej ujmy v danej výške“, tak aj táto námietka je zjavne neopodstatnená. V odsekoch
61 a 62 odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie náležite vysvetlil, prečo je v danom
prípade poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch primeranou formou odškodnenia.

25. Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že výšku vzniknutej ujmy žalobca nezdôvodnil a

nepreukázal, keď k žalobe priložil relevantné listinné dôkazy - výpis z dochádzkového systému SAP
a výplatné pásky za každý mesiac žalovaného obdobia, z ktorých vyplýva počet odslúžených hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktoré sa žalobcovi nezapočítali do odpracovaných hodín. Spôsob, akým
výšku žalovaného nároku žalobca vypočítal v žiadnom prípade neznamená, že si uplatňuje mzdovýnárok, ako zavádzajúco tvrdí žalovaný. Tento spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy použil žalobca z
dôvodu, že súčasná právna úprava neobsahuje spôsob určenia výšky náhrady škody z porušenia
úniového práva. Určenie výšky analogickým použitím § 122 ods. 2 písm. a) a § 122 ods. 1 zákona o

Hasičskom a záchrannom zbore (ako rozdiel medzi náhradou za každú hodinu služobnej pohotovosti)
naďalej považuje žalobca za primeraný spôsob stanovenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
ktorý súčasne rešpektuje zásadu ekvivalencie a efektivity. K spôsobu, akým sa zásah prejavil v osobnom
a rodinnom živote žalobcu a o následkoch vzniknutej ujmy a jej prejavoch žalobca vypovedal pred
súdom. K otázke žalovaného, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať počas služobnej pohotovosti,

ktorá pripadá na nočné hodiny žalobca odpovedá, že ak by bol služobný čas hasičov rozvrhnutý tak, aby
reálne predstavoval 40 hodín týždenne a pravidelne neprevyšoval ani maximálne prípustných 48 hodín
týždenne,takčasťslužobnéhočasu,ktorájevsúčasnostivymedzenáako„určenáslužobnápohotovosť“
by už nepripadala na čas medzi 22.30 hod. a 5.30 hod. ráno. Polemika žalovaného nad tým, čo by asi
tak mohol a nemohol žalobca robiť, ak by nebol v práci počas hodín služobnej pohotovosti je z pohľadu
žalobcu viac než nenáležitá až absurdná. Ak by žalovaný správne transponoval smernicu 2003/88/ES,

nemusel by žalobca tráviť neprimerane dlhý čas v práci a ak by počas žalobcom uvádzaných hodín
čo aj len spal doma, mohol by tieto hodiny tráviť práve tým odpočinkom, ktorý mu smernica 2003/88/
ES má garantovať. Práve nedostatok odpočinku, nutnosť tráviť neprimerane dlhý čas v práci a s tým
súvisiaci minimálny čas na rodinu, priateľov, oddych, venovanie sa záľubám či nevyhnutej regenerácii
fyzických a psychických síl sa veľmi negatívne prejavujú na kvalite osobného života a vzťahov žalobcu

s blízkymi, k čomu sa vyjadril pred súdom prvej inštancie. V zmysle judikatúry súdneho dvora už len
samotnástratačasuodpočinkusamaosebejedostatočnezávažnounapriznanienáhradynemajetkovej
ujmy v peniazoch. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje žalobca za primeranú a poukazuje na
to, že má plniť aj preventívnu a sankčnú funkciu, teda má odradiť porušovateľa od protiprávneho konania
a zabezpečiť generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva. Žalobcovi priznaná výška

nemajetkovej ujmy nemá voči žalovanému likvidačný charakter a teda je zo všetkých rozhodujúcich
hľadísk primeraná a opodstatnená.

26. Žalovaný znova uvádza svoje, už mnohokrát vyvrátené domnienky o tom, čoho som sa vlastne v
konaní domáhal a dáva „odporúčania“, čoho som sa podľa jeho názoru vlastne domáhať mal. Súdy túto

jeho argumentáciu považovali za nesprávnu a nedôvodnú. Žalovaný celú svoju argumentáciu zakladá
na poukazovaní na právny názor uvedený v rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/16/2021-307
zo dňa 29.10.2021, v ktorom súd prezentoval iný názor na spôsob určenia výšky nároku resp. na jeho
výpočet, ktorý je absolútne ojedinelý v rámci celej doterajšej rozhodovacej praxe súdov na celom území
Slovenskej republiky (prvoinštančných aj odvolacích), ktoré v takýchto sporoch doposiaľ právoplatne

meritórne rozhodli. Úplne osamotený je tento aj v rámci rozhodovacej praxe Okresného súdu Zvolen,
nakoľko všetky ostatné senáty tohto súdu, ktoré do dňa podania tohto vyjadrenia rozhodli o celom
prejednávanom nároku (doposiaľ v 9 veciach - sp. zn. 13C/17/2021; 17C/17/2021; 19C/13/2021;
17C/15/2021, 18C/14/2021; 14C/16/2021; 18C/15/2021; 19C/14/2021; 13C/16/2021) plne akceptovali
spôsobvýpočtu,resp.stanoveniavýškynemajetkovejujmyvpeniazochtak,akosomjuvyčíslilajvtomto

spore a ako ju napokon súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku aj priznal. Vo všetkých uvedených
veciach súd zároveň konštatoval, že takto uplatnená výška nároku plne zodpovedá požiadavke
primeranosti, a preto žalobe hasičov v každej z uvedených vecí v celom rozsahu vyhovel. Žalobca
osobitnezdôraznil,ževnútroštátnaprávnaúpravavSlovenskejrepublikeneobsahujeustanovenia,ktoré
byzakotvovalispôsobstanoveniavýškynáhradyškodyzporušeniaúniovéhopráva.Právepretožalobou

uplatnený nárok čo do výšky vypočítaval obdobným spôsobom, s akým sa vnútroštátne súdy v skutkovo
a právne podobných veciach plne stotožňovali.

27. Odhliadnuc od uvedeného žalobca opätovne poukázal na to, že na posúdenie výšky nároku na
náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia úniového práva je v zmysle judikatúry Súdneho dvora

podstatnéto,abynáhradaškodyspĺňalapožiadavkuprimeranosti,tedaabyodškodnenieboloprimerané
vzniknutej škode. Vyčíslenie výšky žalovaného odškodnenia vo väzbe na rozsah priznávanej pracovnej
odmeny spôsobom tak, ako ho žalobou uplatnil, predstavovalo orientačné, východiskové kritérium, ktoré
na základe rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky v podobných veciach považuje žalobca za
primeraný ekvivalent na odškodnenie ujmy na jeho osobnostných právach. Keďže k porušovaniu jeho

práv dochádzalo v prvom rade v dôsledku skutočnosti, že žiadna z odslúžených hodín určenej služobnej
pohotovosti mu nebola započítavaná do pracovného času, tak práve preto výpočet výšky nároku odvíjal
od celkového počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorú v žalovanom období odpracoval, pričom
ani skutkové tvrdenia o počte hodín odpracovanej služobnej pohotovosti žalovaný žiadnym spôsobomrelevantne a účinne nespochybnil. Žalobca naďalej zotrvával na názore, že žalovaný počas celého
konania, a napokon ani v samotnom odvolaní, žiadnym konkrétnym a účinným spôsobom nepoprel jeho
rozhodujúce skutkové tvrdenia.

28. Žalobca napokon považoval za zjavne nedôvodné tvrdenia žalovaného o tom, že súd prvej inštancie
porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že sa nestotožnil s jeho procesnou obranou. Právo na
spravodlivýprocestotižnezahŕňa„právo“resp.„nárok“stranysporu,abysasúdstotožnilsjejskutkovými
či právnymi tvrdeniami a argumentmi a následne rozhodol podľa predstáv danej sporovej strany. Podľa

žalobcu sa súd prvej inštancie relevantne a presvedčivo vysporiadal so všetkými, pre vec relevantnými
skutkovými a právnymi skutočnosťami.

29. V odvolacej replike žalovaný v podstate poukázal na svoju predchádzajúcu právnu argumentáciu v
konaní, obsah odvolania, všetky predchádzajúce vyjadrenia a podania.

30. Krajský súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C. s. p. prejednal vec bez
nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že zákonné podmienky pre jeho nariadenie podľa § 385
ods. 1 C. s. p. naplnené neboli. Posudzujúc správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie z
hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným v odvolaní, ktorými je podľa § 380 ods. 1 C. s.
p. odvolací súd viazaný a rešpektujúc rozsah odvolania žalovaného v súlade s § 379 C. s. p. dospel

odvolací súd k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny vo výroku o veci samej aj
závislom výroku o trovách konania. Podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací súd potvrdí rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak je vo výroku vecne správne a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody. Aplikujúc toto zákonné ustanovenie odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, súhlasí
s názorom súdu prvej inštancie, že žaloba bola dôvodná čo do základu aj výšky, konštatuje správnosť
jeho dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza:

31. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu

týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom
období marec 2018 až marec 2021 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z.z.

32. Súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie tohto sporu. Podľa § 3 ods. 1 C.s.p. súdy
prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho
poriadkumožnozaradiťmedzisúkromnoprávnespory.Skutočnosť,žežalovanýmvtakomtosporeještát
je bez právneho významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade
je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou osobou. Z judikatúry súdneho dvora jednoznačne

vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú
rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

33. Ak jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú porušením
práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej cieľom je priznanie práv

jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a
povinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaÚniepripreberanísmernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená skúmať,
či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez posúdenia
tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor. Žalovaný nedôvodne vytýkal v odvolaní

chýbajúcu právomoc súdu posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

34. Existencia služobného pomeru žalobcu v Hasičskom a záchrannom zbore za celé žalované obdobie
je preukázaná rozhodnutiami o výkone štátnej služby vo Zvolene a žalobcom predloženými výplatnými
páskami za rozhodné obdobie. V pláne služieb sa osobitne evidujú hodiny služobnej činnosti a hodiny

služobnejpohotovosti.Žalovanýžalobcompredloženývýkazopracovnejčinnostinespochybňoval,preto
tvrdenia žalobcu o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považuje aj odvolací súd podľa
§ 151 ods. 1 C. s. p. za nesporné skutkové tvrdenia. Výkazom o služobnej činnosti žalobca dokazuje, že
v období od marca 2018 do marca 2021 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový priemerný týždennýpracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, právo na primeraný odpočinok po
práci, za čo požaduje od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie nahradiť nemajetkovú
ujmu vo forme finančného plnenia. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení zákona o

Hasičskom a záchrannom zbore, smernice 2003/88/ES, smernice 89/391/EHS a poukázal na judikatúru
SD EÚ k výkladu pojmu pracovný čas, čas odpočinku, pohotovostná služba na pracovisku a aplikačný
rozsah smerníc.

35. I keď žalovaný žalobcom predložený plán vykonaných služieb príslušníkmi Hasičského a

záchranného zboru na Hasičskej stanici Zvolen v priebehu konania pred súdom prvej inštancie
nerozporoval, v odvolaní už tvrdí, že nebolo preukázané prekročenie limitu 48 hodinového priemerného
týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES. Odvolací súd poukazuje na bod 63.
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie obsahujúci údaje o prekročení maximálneho 48 hodinového
priemerného týždenného pracovného času za žalované obdobie.

36. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a
záchranného zboru v služobnom pomere v rozhodnom období marec 2018 až marec 2021 mal služobný
čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17 hodinových pracovných
zmien (výkon služby), po ktorých nasledovala určená 7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku
(t.j. v rámci jednej pracovnej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín). Výkon

služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako
nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a neaktívnu časť služobnej
pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala.

37. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že
smernica ako špecifický prameň práva únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný

smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť
ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich
konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav,
ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.
Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,

že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín;
žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.. Podľa § 85 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z.,
služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z.,

služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie
byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001

Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania
štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v
rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že
zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci
služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci

určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného
zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v
obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného
času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod 1 a 2
ustanovuje,žepracovnýčaspredstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynov

zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a
(alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva,
že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou
služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozporeso smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného
zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby
členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia

uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli
prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom
od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene
uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení §
86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov

je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. K
ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy

sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011
Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice
2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť
predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo

preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie
zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.

38. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej poukazoval
na rozdiel medzi prebratím smernice 2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice 2003/88/ES

na strane druhej s tým, že sa na aplikácii smernice 2003/88/ES nepodieľa. Odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice 2003/88/
ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu z hľadiska
prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa článku 29 smernice 2003/88/ES táto smernica

je adresovaná členským štátom. Žalovaný ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát
(žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii
smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Nakoľko smernica 2003/88/

ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne
legitimovaný žalovaný (štát). Bezdôvodne sa preto žalovaný bráni v spore nedostatkom pasívnej vecnej
legitimácie.

39. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Žalovaný nedôvodne namietal, že v prípade
žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na
žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh

služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany). Súd prvej inštancie popri znení smernice 2003/88/ES správne pri
rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry SD EÚ (ďalej aj „súdny dvor“), pretože súd je povinný
plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal súdny dvor (rozsudok C-261/21 zo dňa 07.07.2022).
Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie bez dopadu

na záväznosť rozhodnutí súdneho dvora, od ktorých niet dôvod (ani možnosť) sa odchýliť vzhľadom
na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti
hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané

na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých
podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti
viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám. Na účely
smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych právnychpredpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka sa považuje každý, kto
vykonávaskutočnéakonkrétnečinnostiprezamestnávateľaaprávnapovahapracovnoprávnehovzťahu
z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva

Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je
relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/
ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15
vo veci Matzak). Vzhľadom na uvedené je nedôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že
smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru a bez

právneho významu je aj fakt, či takýto príslušník plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako
hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu,
v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá
musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho
práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo

veci Fuß, body 33 až 35). Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b)
smernice2003/88/EStak,abyuplatnenieznehoplynúcehonárokuviazalinanejakúpodmienkualeboho
určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52).
Súdny dvor tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo

veci Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú
prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov súdny
dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas
ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie

prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci
Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu
služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je
potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122

ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do
jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť
na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne

ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa
od neho výkon práce nepožaduje, a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto
doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021,
C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento
záver sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu. Odvolací

súd zhodne so žalobcom osobitne poukazuje na záver uvedený uznesení súdneho dvora C-52/04 vo
veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorého jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v
článku 2 ods. 2 prvom odseku Smernice 89/391/EHS na ktorú žalovaný poukazuje, bolo zabezpečenie
riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku
v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v prípade katastrofy),

pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú
zanedbateľné,pokiaľideoichbezpečnosťa/alebozdravie,aktoré,vzhľadomnaichpovahuniejemožné
zohľadniť pri rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek. V konaní
pritom žiadnou zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období (neaktívna) časť
určenej služobnej pohotovosti zahŕňala výkon takejto činnosti. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje

na bod 59. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (resp. bod 2. odôvodnenia tohto rozhodnutia).
Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od článku
6 smernice 2003/88/ES v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru; tento článok sa na
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich
pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b/ rodinných pracovníkov alebo

c/ pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov
protipožiarnej služby a služby civilnej ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa
týka článok 17 ods. 3 smernice 2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku
6 smernice 2003/88/ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).40. Správny je záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že tieto

predpoklady vyplývajú z judikatúry súdneho dvora, ktorú v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval.
Podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva
Únie ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c)
medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť

s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa odvolacieho súdu boli
predpokladyzodpovednostižalovanéhozaškoduspôsobenúžalobcovivdôsledkuporušeniaprávaÚnie
splnené, pretože: článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES

nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok
umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Na
záver o porušení článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný
v zmysle článku 16 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii)
smernice 2003/88/ES uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie

6 mesiacov (§ 86 ods. 1 druhá veta zákona č. 315/2001 Z. z.), pretože podľa výsledkov dokazovania
v spornom období od marca 2018 do marca 2021 žalobcov priemerný služobný čas každý mesiac
presiahol hranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je
dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú
hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú

úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora
(napr. C-429/09).

41. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy

Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),

pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich
blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším,
rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.

42. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením

práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho
zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané
úsilie na zamedzenie vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore
so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne

prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich
nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva
voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v

právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

43. Žalobca sa domáhal v tomto konaní zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 3 879,45 €,
ktorú vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za obdobie od marca 2018 do marca
2021 vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z. a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm.a) zákona č. 315/2001 Z. z. (50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby).

44. K samotnému žalovaným namietanému spôsobu výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom
na rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/16/2021-307 zo dňa 29.10.2021 odvolací súd uvádza,
že jednak v tomto prípade nebolo preukázané, že by v rozhodnom období nedošlo k prekročeniu
maximálneho 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná satisfakcia
za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť

presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej
sféry - osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom je preto potrebné posudzovať z pohľadu,
či suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za
neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca, t.j. či by súd v rámci svojich úvah vychádzajúc z hľadísk
rozhodných pre posúdenie tohto nároku odhadom dospel k sume vyššej, alebo nižšej ako požaduje
žalobca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy na danom spôsobe

výpočtu (ktorý si sám stanovil) neznamená, že v skutočnosti uplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie
mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001
Z.z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych aktov Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový
nárok mal právo a práve v takom prípade by žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ a nie štát.

45. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak

definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Ani právny poriadok Slovenskej republiky
nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením
práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd
prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k

zásahudoosobnostižalobcu(analógiapodľa§11až§13Občianskehozákonníka).Žalovanýnesprávne
namieta, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období od marca 2018
do marca 2021 odpracoval toľko hodín služobnej pohotovosti, že jeho priemerný týždenný pracovný
čas počas celého rozhodného obdobia od marca 2018 do marca 2021 presiahol 48 hodín. Žalobca na

preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa,
ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.

46. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období pracoval viac ako 48
hodín priemerne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001

Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval nad maximálne
prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
vspojenísčlánkom2bod1smernice2003/88/ESmuodpracovanéhodinyurčenejslužobnejpohotovosti
neboli započítané do odpracovaného času.

47.Odvolacísúdnesúhlasísnámietkoužalovaného,ženebolisplnenépodmienkypreuplatnenienároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
možno žiadať peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka a neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp.
vážnosť žalobcu v spoločnosti. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade

porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podľa odvolacieho
súdu podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie
dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti
uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje,
aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka

vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov,
aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom
týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam,
kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúcz povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t.j. žalovaný ako členský štát Únie
neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný

záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie
dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť

právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

48. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na
odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom

(služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí
byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného
sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať
si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo

na odpočinok žalobcu bolo permanentne niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v
spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť. Z
tohto dôvodu považuje odvolací súd prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú. Služobný čas
žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo smernice
2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti.

Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že uplynutý
čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do
osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s
inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov
do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti).

Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp.
obetiam trestných činov. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o
ochranu osobnosti, pretože ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie
ako podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného
za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry SD EÚ.

49. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s posúdením námietky premlčania súdom prvej inštancie. V
tejto súvislosti dodáva, že v prípade nemajetkovej ujmy sa na premlčanie peňažnej satisfakcie, t.j.
majetkového nároku ako formy odškodnenia za spôsobenú nemajetkovú ujmu aplikuje všeobecná
premlčacia doba podľa § 101 O.z. Odvolací súd na podporu záverov o dĺžke a plynutí premlčacej doby

ohľadne peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy poukazuje napr. na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009 z 17.2.2011, či rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2 Cdo 194/2011 z 27.11.2012, uverejnený v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR č.
4/2014 pod č. R 58/2014.

50. K názoru žalovaného, že prebratím žalobcovho výpočtu ohľadne výšky peňažnej satisfakcie ako
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bez ďalšieho skúmania, hoci žalovaný tento výpočet poprel,
sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní a ignoroval
procesnú obranu žalovaného, v dôsledku čoho porušil právo žalovaného na spravodlivý proces,
odvolací súd uvádza, že žalovaný sám v odvolaní uviedol, že nemal dôvod rozporovať doklady

predložené žalobcom, z ktorých žalobca vychádzal pri výpočte peňažnej satisfakcie, keďže sa jednalo
o výpisy od zamestnávateľa, t.j. nerozporoval vstupné údaje ohľadne počtu hodín neaktívnej časti
služobnej pohotovosti, z ktorých výpočet vychádzal, namietal len interpretáciu, spôsob výpočtu peňažnej
satisfakcie. Odvolací súd k tomu uvádza, že táto interpretácia sama osebe nie je skutkovým tvrdením,
rozhodujúcou, či podstatnou skutočnosťou, na ktorú sa vzťahuje ust. § 151 C. s. p. o (ne)sporných

skutkových tvrdeniach, ale je už hodnotením spôsobu výpočtu peňažnej satisfakcie vychádzajúceho
okrem iného z týchto nesporných skutkových tvrdení (počtu hodín neaktívnej služobnej pohotovosti).
V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd nie je viazaný názorom, ani interpretáciou strany sporu
ohľadne vykonaných dôkazov a skutočností z nich vyplývajúcich, hodnotenie dôkazov, ako aj otázka, čispôsob výpočtu zo strany žalobcu je vhodným vyjadrením a zodpovedá primeranosti peňažného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy, je vecou posúdenia súdom. Pod právo na spravodlivý proces nepatrí
právo strany sporu na to, aby sa súd stotožnil s jej názormi, či interpretáciou. Odvolací súd poukazuje

na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010 zo dňa 23.11.2010, podľa ktorého: „Obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS

252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.

toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).“

51. Preto ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. nebol podľa názoru odvolacieho
súdu uplatnený dôvodne. Rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený,

dáva odpovede na všetky podstatné otázky ohľadne základu uplatneného nároku a jeho výšky. Za
nedostatočne odôvodnené možno podľa R 2/2016 považovať iba také rozhodnutie súdu, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
t. j. v prípadoch, keď z rozhodnutia súdu nemožno vôbec zistiť dôvody, na základe ktorých v konkrétnej
veci rozhodol.

52. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie v súlade s § 383
C. s. p. a podrobného a presvedčivého odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie po vyhodnotení
odvolania žalovaného ako nedôvodného rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil vo
veci samej aj v závislom výroku o trovách konania podľa zásady úspechu v konaní. Nesprávne skutkové

zistenia z vykonaných dôkazov preukázané v odvolacom konaní neboli. Súd prvej inštancie vec taktiež
správne právne posúdil.

53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie

konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu
trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalobca
bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia

o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho konania
do povinnosti ich náhrady (viď napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016
zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov
odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

54. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis

(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek

výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §
436 ods. 1 C. s. p.).