Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. október 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/77/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115226622
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2115226622.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX. novembra
XXXX, trvalo bytom C. XX, 2/ D. E., F. B., nar. XX. februára XXXX, naposledy bytom Leopoldov, zomrela
XX.XX.XXXX, 3/ D. G., F. B., nar. XX. februára XXXX, trvalo bytom H. XXXX/XXA, I., žalobcovia 1/ a 3/
zastúpení splnomocnenkyňou: BANÍK & Partners s.r.o., Košická 4984/46, 821 08 Bratislava – mestská
časť Ružinov, IČO: 51 329 972, proti žalovaným: 1/ J. D., F. K., nar. XX. marca XXXX, trvalo bytom
A. L. XXX/X, D., zastúpená splnomocnenkyňou: JUDr. Michal Krutek, s.r.o., Hlavná 11, 917 01 Trnava,
IČO: 47 254 581, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, 816

23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpená advokátom: JUDr. Baltazár Mucska, Vajnorská 55, 831 03
Bratislava – mestská časť Nové Mesto, IČO: 42 174 856, 3/ DIPLOMAT DENTAL s.r.o., Vrbovská cesta
17, 921 01 Piešťany, IČO: 36 222 089, zastúpená advokátom: JUDr. Matej Csenky, Paulínska 17, 917
01 Trnava, IČO: 42 164 125, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaniach žalobcov 1/ a 3/ a žalovaných
1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 18. decembra 2020 č. k. 8C/495/2015-302, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej i zamietajúcej časti veci samej
(II., III., IV. a V. výrok) p o t v r d z u j e.

II. Odvolanie žalovanej 1/ voči zamietajúcej časti veci samej (IV. výrok) o d m i e t a.

III. Odvolanie žalovaných 1/ a 2/ voči uloženiu im poplatkovej povinnosti (IX. výrok) o d m i e t a.

IV. V napadnutej časti náhrady trov konania vo vzťahu žalobcov 1/ a 3/ a žalovanej 3/ (VIII. výrok)
rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovanej 3/ náhradu trov konania (prvoinštančného
a odvolacieho konania 10Co/17/2019) nepriznáva.

V. V napadnutej časti náhrady trov konania vo vzťahu žalobcov 1/ a 3/ a žalovaných 1/ a 2/ (VII. výrok)
rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobcovia 1/ a 3/ majú proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na
náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho konania 10Co/17/2019) v plnom rozsahu.

VI. Žalobcovia 1/ a 3/ majú voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania
v rozsahu 60%.

VII. Žalovaná 3/ má voči žalobcom 1/ a 3/ nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. konanie o nároku žalobkyne 2/ o zaplatenie 10.000 eur
zastavil; II. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 8.000 eur, a to do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia

povinnosť druhého z nich; III. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 8.000 eur,
a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého z nich; IV. žalobu v časti o povinnosti žalovaných 1/ a 2/
zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 2.000 eur a žalobkyni 3/ sumu 2.000 eur, zamietol; V. žalobu o povinnosti
žalovanej 3/ zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 10.000 eur a žalobkyni 3/ sumu 10.000 eur zamietol; VI. nárok

na náhradu trov konania z titulu nároku žalobkyne 2/ žiadnemu z účastníkov nepriznal; VII. žalobcom 1/
a 3/ priznal voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania
v rozsahu 60%, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého z nich; VIII. žalovanej 3/ priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho
konania voči žalobcom 1/ a 3/ v rozsahu 100% s tým, že plnením jedného zo žalobcov zaniká v rozsahu
tohto plnenia povinnosť druhého z nich; IX. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok

vo výške 532,50 eur na účet Okresného súdu Trnava do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s
tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého z nich.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. čl. 4, § 63 ods. 1 a 2, § 193, § 255 ods. 1, § 396 ods. 3 CSP
(zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov); § 11 ods. 1, §
13 ods. 1 až 3, § 122 ods. 1 a 2, § 430, § 441, § 511 ods. 1 O.z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho

zákonníka v znení neskorších predpisov); § 4 ods. 1 písm. c/, e/, f/ a i/, § 53 zákona č. 8/2009 Z.z.
o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej aj „ZoCP“);
§ 2 písm. f/, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 4, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoPZP“), poukazom na § 5 ods. 1 vety druhej zákona č.

215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi a na zákon č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení; § 2 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. j/, položka 7b zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov; poukazom na rozsudok OS Trnava sp. zn. 5T 67/2014,
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 77/2009, 5 Cdo 265/2009, 4 Cdo 168/2009, 2 Cdo
194/2011, 3 Cdo 228/2012, 3Cdo/18/2016, 3Cdo 66/2018 z 21.3.2019 - publikovaný v zbierke pod R

26/2019, sp. zn. 6MCdo 1/2016 – publikované v Zbierke pod R 61/2018, judikát R 1/2015, R 2/1968,
R 2/1975, rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 1054/2007, 25Cdo 43/2022, Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11.10.2016, jeho rozhodnutie sp. zn. II.
ÚS 695/2017 a jeho Nálezy sp. zn. IV. ÚS 625/2018, III. ÚS 474/2018; Nálezy Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 a sp. zn. III. ÚS 170/99, rozhodnutia KS v Nitre sp. zn. 25Co/170/2019

a 9Co/273/2018, KS v Trnave sp. zn. 24Co/368/2015 a 10Co/191/2017 a ďalšie rozhodnutia odvolacích
súdov v obdobných veciach, rozsudok SD EÚ C-22/12, Smernicu Rady 72/166/EHS o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako Smernicu Rady
84/5/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č.
2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole
plnenia tejto povinnosti).
Vecne dôvodil, že žalobcovia 1/ až 3/ (ďalej aj „žalobcovia“) sa žalobou došlou súdu dňa 29.10.2015
faxom (doplnenou písomným podaní dňa 30.10.2015), domáhali voči žalovaným 1/ až 3/ zaplatenia

náhrady nemajetkovej ujmy, tak, že každý zo žalobcov si uplatňoval nárok vo výške 10.000 eur voči
žalovaným 1/ až , s tým, že plnením jedného zo žalovaných povinnosť ostatných žalovaných zanikne.
V žalobe dôvodili, že žalovaná 1/ dňa 29.10.2012 v čase asi o 6:17 hod v Hlohovci na hlavnej ceste
Hlohová ako vodička viedla vozidlo zn. Dacia Logan, evidenčné číslo M. smerom od kruhového objazdu
na železničnú stanicu Hlohovec. V mieste križovatky Hlohová - Tolstého - Fraštácka sa plne nevenovala

vedeniu motorového vozidla a nesledovala situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho došlo k
zrážke s chodkyňou C. B., nar. XX.X.XXXX (ďalej len „poškodená“), ktorá prechádzala cez vozovku
Hlohovej ulice v blízkosti prechodu pre chodcov z pohľadu vodičky zľava doprava, pričom pri dopravnej
nehode boli poškodenej spôsobené zranenia, ktorým dňa 31.10.2012 podľahla. Žalobcovia uviedli, že
z vyšetrovania vyplynulo, že príčinou dopravnej nehody bolo závažné porušenie zákonných povinností

žalovanej 1/ pri vedení motorového vozidla. Následkom konania žalovanej 1/ bola bezprostredná a
náhla smrť poškodenej - matky žalobcov, v dôsledku ktorej sa im navždy zmenil život. Konaním
žalovanej 1/ bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostných práv žalobcov podľa § 11 a nasl. O.z..
Spôsobením úmrtia matky žalobcov bolo trvalo a neodstrániteľne zasiahnuté do ich súkromného arodinného života. Žalobcovia citlivo vnímajú tento traumatizujúci dôsledok konania žalovanej 1/ na ich
rodinnom živote, nakoľko mali s nebohou blízky a harmonický vzťah, po celý život im bola oporou a
starostlivou matkou. Jej smrť prišla nečakane a absolútne nepredvídateľne. Ich rodinné vzťahy s matkou

boli usporiadané a harmonické. Každá spomienka na matku spôsobuje ich hlboký smútok a beznádej
niečo zmeniť. Po tragédii prežívajú všetci členovia rodiny opodstatnenú traumu, zúfalstvo, smútok,
citovú ujmu, úzkosť z trvalej straty blízkej osoby a nemožnosti ďalšieho spoločného života s blízkou
osobou. V prípade tak intenzívneho a neodstrániteľného zásahu do osobnostných práv žalobcov, a to
do práva na rodinný a súkromný život a práva na rozvíjanie citových vzťahov s blízkou osobou, nie je

žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia postačujúca. Intenzita, neodstrániteľnosť a trvalosť zásahu
do osobnostných práv žalobcov a jeho následku spočívajúceho v úmrtí blízkej osoby, podľa názoru
žalobcov opodstatňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Túto ujmu nemožno nahradiť
morálnym zadosťučinením, len náhradou v peniazoch.
Zodpovednosť žalovanej 2/ ako poisťovateľa vyplýva podľa žalobcov z eurokonformného výkladu ZPZP,
v zmysle ktorého má povinné zmluvné poistenie kryť aj náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých.

Motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená škoda, bolo v čase vzniku nemajetkovej ujmy žalobcov
povinnezmluvnepoistenéužalovanej2/poistnouzmluvouč.6551579589/11.Vzhľadomnaustanovenie
§ 4 ods. 2 písm. a/ ZPZP povinnosť nahradiť spôsobenú škodu má teda nielen žalovaná 1/, ale aj
žalovaná 2/ ako poisťovateľ a žalobcovia majú v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 ZPZP právo domáhať
sa náhrady škody priamo aj proti žalovanej 2/ ako poisťovateľovi. Žalobcovia boli toho názoru, že ich

nárok, na náhradu nemajetkovej ujmy je predmetom povinného zmluvného poistenia. Nakoľko ZPZP
pojem škody nedefinuje, je podľa názoru žalobcov nutné ho vyložiť s prihliadnutím na všetky okolnosti,
najmä s prihliadnutím na účel ZPZP v súvislosti s komunitárnym právom Európskej únie. Žalobcovia
poukázali na skutočnosť, že účel zákonných ustanovení o povinnom zmluvnom poistení je vymedzený
sekundárnym právom Európskej únie, najmä článkom 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972

o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článkom
1 ods. 1 a 2 smernice Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a článkom
1 prvého odseku smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.
Žalobcovia tiež poukázali na rozsudok Európskeho súdneho dvora C22/2012 z 24.10.2013 vo veci
Haasová. Žalobcovia sú názoru, že uvedené zákonné ustanovenia ZPZP je potrebné vykladať v súlade
s komunitárnym právom, na základe ktorého bol zákon prijatý vo svetle rozhodovacej praxe Európskeho
súdneho dvora, tak že ich nemajetková ujma je krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za

škodu uzatvoreným so žalovanou 2/.
Žalobcovia ďalej uviedli, že žalovaná 1/ bola v čase dopravnej nehody zamestnancom žalovanej 3/,
ktorá bola zároveň aj držiteľom motorového vozidla, pri riadení ktorého došlo k dopravnej nehode. V
prípade ak neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý
právnickou osobou sankcia podľa § 13 O.z. postihuje samotnú právnickú osobu podľa § 420 ods. 2 O.z.

v spojení s § 853 O.z.. Ak žalovaná 1/ v čase vzniku dopravnej nehody plnila úlohy právnickej osoby -
žalovanej 3/, v zmysle ustálenej judikatúry je nepochybné, že v takomto prípade žalovaná 1/ za takýto
zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcov nezodpovedá, ale sa má za to, že je to práve žalovaná
3/, kto zodpovedá za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov, ktorým bolo zasiahnuté do
práv na ochranu osobnosti. Žalobcom v čase podania žaloby nebolo jednoznačne známe, či žalovaná

1/ pri vedení motorového vozidla, vykonávala činnosť pre žalovanú 3/ a plnila úlohy právnickej osoby
žalovanej 3/ alebo sledovala iný účel, ktorý s jej činnosťou pre žalovanú 3/ nesúvisel.
Žalovaná 1/ vo vyjadrení k žalobe odmietla zásah do práva žalobcov. Poukázala na zavinenie
poškodenej na vzniku nehody, čo podľa jej názoru ustálil aj súdny znalec. Následne uviedla, že jej
zodpovednosť je krytá zmluvným poistením u žalovanej 2/, tiež, že žalobcovia si nárok neuplatnili včas.

Žalovaná 2/ obsiahlo spochybnila svoju pasívnu legitimáciu. Namietala, že právo Európskej únie a
judikatúra Súdneho dvora neharmonizujú rozsah zodpovednosti za škodu v rámci právnych poriadkov
členských štátov. Navyše, smernice nemajú priamu aplikovateľnosť a Súdny dvor EÚ nemá právo
vykladať národné právo. Podľa názoru žalovanej 2/ ZPZP nekryje zodpovednosť za nemajetkovú ujmu,
ale len náhradu škody. Náhrada škody je plne odlišným inštitútom od nemajetkovej ujmy. Žalovaná

v ďalšom obsiahlo odkázala na rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, ktorá jej pasívnu
legitimáciu neuznáva.
Žalovaná 3/ k žalobe uviedla, že žalovaná 1/ nepoužila predmetné motorové vozidlo v čase incidentu v
súvislosti s plnením pracovných úloh. Vozidlo si požičala od svojho kolegu v čase pracovného voľna. Ztohto dôvodu nie je možné aplikovať ust. § 420 ods. 2 v spojení s § 853 O.z. Ďalej tvrdila, že na náhradu
nemajetkovej ujmy by mala byť povinná predovšetkým žalovaná 2/, teda poisťovňa, kde bola uzatvorená
zmluva o povinnom zmluvnom poistení. Nemajetkovú ujmu je podľa jej názoru potrebné v širšom

ponímaní považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 12 písm. a/ ZPZP. Takáto náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch preto spadá do rozsahu povinného zmluvného postenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Tento záver zároveň korešponduje s eurokomformným
výkladom právne záväzných predpisov Európskej únie. Podľa jej názoru nárok žalobcov je premlčaný.
Argumentovala tým, že začiatok subjektívnej premlčacej doby nastal deň po dopravnej nehode (t. j.

30.10.2012), ktorá s poukazom na ust. § 106 ods. 1 O.z. uplynula dňa 30.10.2014, pričom právo na
náhradu nemajetkovej ujmy síce spadá do práv slúžiacich na zabezpečenie ochrany osobnosti, ktoré
vo všeobecnosti nepodliehajú premlčaniu, avšak právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je
jedným zo samostatných prostriedkov ochrany osobnosti a ako také je právom majetkovej povahy, ktoré
premlčaniu podlieha.
Žalobcovia vo svojich ďalších vyjadreniach zdôraznili, že uplatnený nárok vyplýva zo zásahu do

osobnostných práv spôsobených pri prevádzke motorového vozidla a je predmetom povinného
zmluvného poistenia. Poukázali aj na to, že žalovaná 1/ bola v trestnom konaní vedenom na Okresnom
súde Trnava pod sp. zn. 5T/67/2014 právoplatne uznaná vinnou z trestného činu usmrtenia a v dôsledku
jej protiprávneho konania došlo k usmrteniu poškodenej. Na tvrdenia uvádzané žalovanou 3/, že za
škodu (ujmu) nezodpovedá, žalobcovia argumentovali tým, že za škodu môže popri sebe zodpovedať

tak subjektívne zodpovedný vodič motorového vozidla, ako aj objektívne zodpovedný prevádzkovateľ
tohto vozidla.
Žalovaná 1/ vo svojich následných vyjadreniach poukázala na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo
veci C-12/22 Haasová zo dňa 24.10.2013, konkrétne na body 50 a 55 a zároveň upriamila pozornosť na
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 666/2016, pričom vzhľadom na ust. § 4

ods. 2 písm. a/ ZPZP má za to, že nemôže byť zaviazaná nahradiť žalobcom žalovanú ujmu. Prípadnú
ujmu je žalobcom povinná nahradiť žalovaná 2/ ako poistiteľ vozidla, ktorého vlastníkom je žalovaná 3/.
Žalovaná 2/ svoje vyjadrenie k žalobe doplnila aj o námietku premlčania nároku žalobcov, pričom v
tomto smere poukázala na osobitnú úpravu premlčania nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi.
S poukazom na ust. § 15 ods. 2 ZPZP na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi

platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila, pričom uvedené
ustanovenie odkazuje na § 106 O.z.. Zároveň uviedla, že žalobcovia požadujú od žalovaných nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, každý vo výške 10.000 eur, čo sa v kontexte rozsahu finančného
odškodnenia podľa zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi v znení neskorších predpisov javí ako neprimerané.

Súd prvej inštancie prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom z 10.8.2018, č. k. 8C/495/2015-181, tak, že
každému zo žalobcov priznal nárok vo výške 10.000 eur voči žalovaným 1/ až 3/ a nárok na náhradu
trov konania. Proti uvedenému rozhodnutiu podali odvolanie všetci žalovaní. Krajský súd v Trnave
uznesením č. k. 10Co/17/2019-181 prvý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vrátil
mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Súd prvej inštancie následne po vykonaní dokazovania vychádzal zo zisteného skutkového stavu, podľa
ktorého dňa 29.10.2012 v čase asi o 6:17 hod v Hlohovci na hlavnej ceste Hlohová ulica, žalovaná
1/ ako vodička viedla vozidlo zn. Dacia Logan, evidenčné číslo M., smerom od kruhového objazdu na
železničnú stanicu Hlohovec. V mieste križovatky Hlohová - Tolstého - Fraštácka sa plne nevenovala
vedeniu motorového vozidla a nesledovala situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho došlo k zrážke

spoškodenou,ktoráprechádzalacezvozovkuHlohovejulicevblízkostiprechoduprechodcovzpohľadu
vodičky zľava doprava, pričom pri dopravnej nehode boli poškodenej spôsobené zranenia, ktorým dňa
31.10.2012 podľahla. (rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 5T/67/2014-292 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave č. k. 5To/37/2016-336 a uznesenie OR PZ Trnava, ČVS: ORP-9/2-OVK-
TT-2013). Žalobcovia sú deťmi poškodenej, ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX (úmrtný list a rodné listy).

Z výsluchu žalobcov vyplynulo, že žalobca 1/ bol s matkou v dennom kontakte, navštevovali sa a matka
bola učiteľkou jeho syna v materskej škole (výsluch žalobcu č. l. 106). Žalobkyňa 3/ uviedla, že stratu
matky vníma tragicky, s matkou si vzájomne pomáhali. Trpí nechutenstvom a má problémy so spánkom
(výsluch žalobkyne 3 na č. l. 106). Okrem toho, žalobcovia 1/ a 3/ v žalobe uviedli, že ich vzájomné
vzťahy s matkou boli harmonické, bola im oporou, z dôvodu náhlej, tragickej a neočakávanej smrti

matky prežívajú traumu, úzkosť, smútok. Žalovaná 1/ ako vodička zavinila dopravnú nehodu, pri ktorej
došlo k úmrtiu poškodenej, keď viedla vozidlo značky Dacia Logan, EČV: M. a plne sa nevenovala
vedeniu motorového vozidla a nesledovala situáciu v cestnej premávke, v dôsledku čoho narazila
do chodkyne - poškodenej. Z dôvodu porušenia predpisov o cestnej premávke s následkom smrtipoškodenej bola uznaná vinnou z prečinu usmrtenia a bol jej uložený trest odňatia slobody v trvaní
dvoch rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený so skúšobnou dobou v trvaní troch rokov a bol jej
uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu dvoch rokov. Žalovaná

1/ viedla vozidlo v nehodovom úseku rýchlosťou 40-45 km/h, preto vo vzťahu k rýchlosti je možné
jej techniku jazdy považovať za správnu. Vo vzťahu k jej reakcii na poškodenú ako chodkyňu nie je
možnépovažovaťtechnikujazdyzasprávnu,nakoľkonapoškodenúreagovalaažponárazepoškodenej
do vozidla, aj keď mala možnosť poškodenú za danej viditeľnosti a spôsobe akým prechádzala cez
križovatku vidieť vo vzdialenosti cca. cca 42,6 m až 60,2 m (t. j. v čase 3,6 až 5,1 sekundy) od

miesta zrážky. Technika jazdy vo vzťahu k reakcii na poškodenú bola nesprávna keďže žalovaná
1/ mala reagovať v čase, keď chodkyňa - poškodená sa nachádzala 1,1 m po začiatku jej vstupu
do priestoru križovatky, nakoľko pri včasnej reakcii by bola schopná s vozidlom bez nebezpečenstva
uvedenia vozidla do šmyku zastaviť pred vstupom do koridoru pohybu poškodenej. Nehode mohla
zabrániť ešte 26 m pred miestom zrážky, pri havarijnom brzdení. Konanie žalovanej 1/ bolo príčinnou
súvislosťou, ktoré viedlo k vzniku nehody, keďže sa zrejme plne nevenovala vedeniu motorového

vozidla. Okrem toho z vozidla zrejme nemala dobrý rozhľad, pretože čelné sklo nemala v celom rozsahu
priehľadné a očistené (rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 5T/67/2014-292 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave č. k. 5To/37/2016-336 a Znalecký posudok č. 011/2013 vypracovaný znalcom
Ing. Vojtechom Svetlíkom). Žalovaná 1/ pred žalobcami, ako aj na hlavnom pojednávaní v trestnom
konaní vyslovila ľútosť a uviedla, že tiež mala zdravotné problémy (výsluch žalovanej a zápisnica

z hlavného pojednávania). Vozidlo, ktoré riadila žalovaná 1/ bolo v držbe žalovaného 3/ a bolo
poistené pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel u žalovanej
2/ (nesporná skutočnosť). Žalovaná 1/ viedla motorové vozidlo bez súhlasu a vedomia žalovanej 3/ ako
zamestnávateľa. Vozidlo bolo pridelené inému zamestnancovi, ktorý ho poskytol do dispozície žalovanej
1/ na účely cesty do práce bez súhlasu a vedomia zamestnávateľa. Žalovaná 1/ použila vozidlo na cestu

do práce z miesta svojho bydliska (pracovná inštrukcia označená ako prevádzka služobných vozidiel
spol. DIPLOMAT DENTAL č. 2PI-D-D/5/01, čestné prehlásenie N. O., čestné prehlásenie D. G., listina
o pridelení služobného vozidla). Poškodená prechádzala cez križovatku mimo priechodu pre chodcov,
a to najpravdepodobnejšie vo vzdialenosti 9-11 m pred priechodom pre chodcov. Na situáciu v cestnej
premávke reagovala nesprávnym spôsobom, nakoľko v polohe vstupu do jazdného pruhu vozidla Dacia

Logan sa nachádzala od prichádzajúceho vozidla cca. 12-13 m a vozidlo mohla rozpoznať. Okrem toho,
vozidlo mohla rozpoznať ešte pred začiatkom vstupu do priestoru križovatky, nakoľko sa vozidlo od nej
nachádzalo vo vzdialenosti cca. 43-61 m. Technika prechodu poškodenej cez cestu tak bola nesprávna,
keďže prechádzala mimo prechodu pre chodcov a mala možnosť prichádzajúce vozidlo rozpoznať, a
to v čase približne 3,4 s pred vstupom do priestoru križovatky a reagovať naň nevstúpením do jeho

jazdnéhopruhu.Reagovalavšakzrýchlenýmpohybomcezvozovku.Poškodenátakmalmenšípodielna
vzniku nehody, avšak jej konanie nebolo príčinnou súvislosťou, ktoré viedlo k vzniku nehody (rozsudok
Okresného súdu Trnava č. k. 5T/67/2014-292 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.
5To/37/2016-336 a Znalecký posudok č. 011/2013 vypracovaný znalcom Ing. Vojtechom Svetlíkom).
Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených jednotlivo a vo vzájomnej

súvislosti (uvedené v zátvorkách pri jednotlivých skutkových zisteniach). Skutkové závery o vzťahoch
žalobcov 1/ a 3/ k poškodenej, ako aj o vplyve jej smrti na nich vyplývajú z ich výpovedí, a v podstate zo
strany žalovaných neboli nijako spochybnené. Priebeh dopravnej nehody a jej vplyv na poranenia a smrť
poškodenej vyplývajú z obsahu spisu Okresného súdu Trnava, sp. zn. 5T/67/2014 a k nemu pripojeného
vyšetrovacieho spisu a jeho zistením a posúdením je súd viazaný. Miera zavinenia žalovanej 1/ na

vzniku dopravnej nehody s následkom smrti vyplýva z obsahu rozhodnutia Okresného súdu Trnava,
č. k. 5T/67/2014-292, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, č. k. 5To/37/2016-336, ako aj
zo Znaleckého posudku č. 011/2013, vypracovaného znalcom Ing. Vojtechom Svetlíkom. Menší podiel
zavinenia poškodenej na vzniku dopravnej nehody s následkom smrti vyplýva z obsahu rozhodnutia
Okresného súdu Trnava, č. k. 5T/67/2014-292, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, č. k.

5To/37/2016-336, ako aj zo Znaleckého posudku č. 011/2013, vypracovaného znalcom Ing. Vojtechom
Svetlíkom. To, že motorové vozidlo bolo v držbe žalovanej 3/ a bolo kryté poistením z povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou u žalovanej 2/, nebolo v konaní
vôbec sporné.
Tvrdenia žalobcov ako aj žalovanej 1/, že zodpovednosť za škodu nesie aj žalovaná 3/ nepovažoval súd

prvej inštancie za preukázané. Práve naopak, z vykonaného dokazovania zistil, že motorové vozidlo
bez vedomia a súhlasu žalovanej 3/, poskytol do dispozície žalovanej 1/ iný zamestnanec žalovanej
3/, ktorému bolo vozidlo pridelené. Uvedený zamestnanec tak postupoval v rozpore s príkazom svojhozamestnávateľa. Žalovaná 3/ ako zamestnávateľ neumožnila zamestnancom, ktorým poskytla služobné
motorové vozidlo, prenechať vozidlo do užívania inej osobe bez súhlasu zamestnávateľa.
Súdkonanievočižalovanej2/spoukazomnaust.§63ods.1CSP,vspojenís§63ods.2CSPacontrario

zastavil, keďže mal preukázané, že žalobkyňa 2/ dňa XX.XX.XXXX zomrela (výrok I.). Vzhľadom na
povahu uplatneného nároku, tento spadá do kategórie osobnostných práv podľa § 11 O.z., ktoré sa
nededia. Smrťou žalobkyne 2/ došlo k strate jej procesnej subjektivity, pričom nárok uplatnený žalobou
bol priamo spätý s osobou žalobkyne 2/. Jej smrťou nárok zanikol a nedošlo tak k jeho prechodu na
dedičov. O trovách konania súd aj za použitia čl. 4 CSP rozhodol tak, že ich nepriznal žiadnej strane,

z dôvodu straty procesnej subjektivity žalobkyne 2/, keďže nie je možné o trovách rozhodnúť ani podľa
pomeru úspechu v konaní, ani podľa zásady procesného zavinenia na zastavení konania.
Vo vzťahu k nároku voči žalovanej 1/ citoval § 11 ods. 1 O.z. a uviedol s poukazom na konkrétnu
ustálenú judikatúru, že súčasťou práva na ochranu osobnosti je právo na súkromie a rodinný život,
ktoré v sebe zahrňuje tiež právo fyzickej osoby na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi
rodiny. Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život, právo na jeho rozvíjanie a udržiavanie

citových vzťahov s rodinnými príslušníkmi. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby
utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ak
medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich
súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do

práva na súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká
ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma
postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová
(emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže
utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu)

s blízkou osobou. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávny konaním tretej
osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa
ustanovení O.z. o ochrane osobnosti. V zmysle vyššie uvedeného preto niet pochýb o tom, že uplatnený
nárok žalobcov 1/ a 3/ na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu v
dôsledku neoprávneného zásahu žalovanej 1/ do ich práva na súkromie a rodinný život je v jeho základe

dôvodný. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že poškodená bola matkou žalobcov 1/ a 3/. Je
nesporné, že medzi nimi existoval rodinný - priamy príbuzenský vzťah, ktorý nebol len formálny, ale
aktívny,živý,keďžebolivpravidelnomkontakte.Taktiežjedokázané,žežalovaná1/,ktoráviedlavozidlo,
svojím protiprávnym konaním spôsobila smrť matky žalobcov, za čo bola aj právoplatne odsúdená
rozsudkom trestného súdu a jej nesprávna technika jazdy bola príčinou dopravnej nehody. Smrťou

poškodenej došlo k pretrhnutiu rodinných a súkromných vzťahov žalobcov k nej. Uvedené protiprávne
konanie v priamej príčinnej súvislosti negatívne zasiahlo do práva žalobcov na ochranu súkromia a
rodinného života, teda do zásahu do práva na ochranu osobnosti podľa § 13 ods. 1 O.z. Podľa § 13 ods.
1 O.z. má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jej osobnosti, odstránili ich následky a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Citované

ustanovenie neobsahuje taxatívny, ale len demonštratívny výpočet prostriedkov ochrany osobnosti. V
prerokúvanej veci neprichádza do úvahy zdržiavacia (negatórna) žaloba ani odstránenie ich následkov,
keďže zásah v podobe smrti človeka je nezvratný. Prerušenie rodinných a súkromných vzťahov, ktoré
takáto smrť vyvolala je neodstrániteľné, takže uložiť odstránenie následkov by bolo nemožné. Prichádza
preto do úvahy len poskytnutie zadosťučinenia. Zo súvislosti § 13 ods. 1 a 2 O.z. možno vyvodiť, že

zadosťučinenie by malo byť predovšetkým morálne, keďže zadosťučinenie v peniazoch možno priznať
len pri kvalifikovanom zásahu. Podľa názoru súdu však smrť blízkeho príbuzného (matky žalobcov), ku
ktorej v čase jej smrti existovali intenzívne a živé rodinné väzby, nemožno odčiniť iným spôsobom než
poskytnutím finančného zadosťučinenia podľa § 13 ods. 2 O.z. V takom prípade má súd podľa § 13
ods. 3 O.z. výšku náhrady určiť s prihliadnutím na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu

došlo. Prejavenie ľútosti, hoci sa zdá žalobcom len formálne, možno kvalifikovať za elementárny prejav
slušnosti, nie však za kvalifikované vypriadanie sa s pôvodcom zásahu.
Súd sa najskôr zaoberal okolnosťami na strane žalobcov. Žalobca 1/ a žalobkyňa 3/ boli v čase smrti
poškodenej jej dospelé deti (v čase nehody mali obaja viac ako 30 rokov). Podľa názoru súdu zo
všeobecných skúseností ľudského života, ale aj z niektorých noriem právneho poriadku (napr. prednosti

manželského výživného pred výživným pre rodičov) možno dospieť k poznaniu, že vzťah dospelých
detí k rodičom nie je natoľko intenzívny ako napríklad vzťah rodičov k deťom alebo vzájomný vzťah
manželov vo fungujúcom harmonickom manželstve alebo maloletých detí k rodičom. Tento poznatok
je dôsledkom ľudskej prirodzenosti, kedy sa deti postupne odpútavajú od rodičov a zakladajú novéživotné spoločenstvá, ktoré sa stávajú centrom ich záujmu. Tým postupne slabne intenzita rodinných
a súkromných vzťahov detí k rodičom, pretože ťažisko ich súkromného a rodinného života sa v prvom
rade presúva do ich novej rodiny a intenzívnejšie vzťahy sa budujú s manželom (životným partnerom)

a spoločnými deťmi. Neznamená to, že by dospelé deti prestali mať vzťah k svojich rodičom úplne, ale
intenzita tohto vzťahu klesá v porovnaní so vzťahom, ktorý si k sebe vytvárajú manželia alebo partneri
alebo ktorý majú rodičia k svojim deťom alebo ktorý majú maloleté deti k rodičom. V prerokúvanej veci
v čase smrti poškodenej žalobca 1/ ani žalobkyňa 3/ nežili s ňou v spoločnej domácnosti, žalobca 1/
má vlastnú rodinu a jeho dieťa poškodená učila, žalobkyňa 3/ taktiež neuviedla, že by v čase smrti

poškodenej s ňou žila v spoločnej domácnosti. Žalobcovia neuviedli žiadnu majetkovú alebo inú formu
odkázanosti na poškodenej. Uvedené skutkové okolnosti podľa názoru súdu jednoznačne preukazujú,
že v čase smrti poškodenej žalobcovia mali obdobný súkromný a rodinný vzťah s poškodenou, boli v
pravidelnom kontakte, dokonca sporadicky aj dennom. Obaja prežívali bolesť a traumu zo straty matky.
Žiadny zo žalobcov ale neuviedol mimoriadny stupeň emočného prežívania alebo vznik psychických/
traumatických problémov, preto súd žiadne mimoriadne okolnosti ani nezohľadňoval.

Ďalej sa zaoberal okolnosťami na strane žalovanej 1/, ktorá bola v čase dopravnej nehody
zamestnankyňou žalovanej 3/ a vykonávala prácu na pozícii referenta. Vo svojej výpovedi pred súdom
prejavila ľútosť s tým, že má tiež zdravotné problémy, ktoré ale nekonkretizovala, takže súd na
dopady dopravnej nehody do duševnej/zdravotnej sféry žalovanej 1/ nemohol prihliadať. Rovnako ľútosť
prejavila aj na hlavnom pojednávaní dňa 27.10.2015, na ktorom ale žalobcovia neboli prítomní. Hoci

žalobcovia sa nestotožnili s vážnosťou prejavu ľútosti zo strany žalovanej 1/, súd na túto skutočnosť pri
úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal. V čase dopravnej nehody mala žalovaná 1/ 26
rokov, odborné stredoškolské vzdelanie a už pracovala. Neuviedla žiadne prekážky, na základe ktorých
by bola znevýhodnená na trhu práce (napr. zdravotné, sociálne alebo regionálne znevýhodnenia). Súd
preto vychádzal z jej objektívnych možností obstarania si príjmu a neidentifikoval žiadne okolnosti

mimoriadneho charakteru, ktoré by odôvodňovali mimoriadne zníženie výšky náhrady z titulu jej
majetkových pomerov. Súd mal na základe všeobecného poznania za to, že vzhľadom na vzdelania
a vek žalovanej 1/ sú jej objektívne príjmové možnosti na úrovni blížiacej sa hranici priemernej mzdy
v národnom hospodárstve, alebo veľmi blízko tejto hranice. Žalovaná 1/ síce poukázala na aktuálna
pandemickú situáciu, túto ale nemôže súd zohľadňovať v takom rozsahu, aby vylúčil žalobcov z nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná 1/ uviedla, že je schopná uhradiť obom žalobcom náhradu
spolu len do výšky 5.000 eur, nakoľko vyšší úver jej banka pri jej príjmoch neposkytne. Uvedenú sumu
náhrady nepovažoval súd za dostatočnú a táto nezodpovedá objektívnym možnostiam a schopnostiam
žalovanej 1/. To, že žalovaná 1/ tvrdila, že nie je v jej možnostiach aktuálne uspokojiť prípadný nárok
žalobcov považoval súd prvej inštancie za účelové tvrdenie. Žalobcovia si nárok uplatnili 30.10.2015,

najneskôr od právoplatnosti rozhodnutia v trestnom konaní, teda od 22.9.2016, žalovaná 1/ mala
vedomosť, že jej zodpovednosť za vzniknutú ujmu je ustálená a v kontexte podanej žaloby si mala
byť vedomá, že bude povinná uhradiť prípadné nároky žalobcov, osobitne ak je právne zastúpená. Jej
procesná obrana, že za vznik dopravnej nehody nezodpovedá, tak bola najneskôr od právoplatného
rozhodnutia odvolacieho súdu v trestnom konaní rozptýlená. Za týchto okolností mala žalovaná 1/

najneskôr od 22.9.2016 pri obvyklej opatrnosti prispôsobiť svoje majetkové pomery tomu, aby si
vytvárala dostatočnú rezervu na tvorbu prípadnej úhrady nemajetkovej ujmy žalobcom. Pokiaľ žalovaná
1/ takto nekonala a v súčasnosti tvrdí, že jej majetkové pomery umožňujú čerpať len minimálny úver a
nemá žiadne zdroje, z ktorých by uspokojila nároky žalobcov, nemôže súd za daných okolností prihliadať
na túto jej obranu. Súd zohľadnil zavinenie žalovanej 1/ na vzniku dopravnej nehody, ktorú spáchala

z nedbanlivosti. Príčinou bolo to, že žalovaná 1/ sa plne nevenovala vedeniu motorového vozidla, ako
to vyplýva zo skutkovej vety rozhodnutia súdu v trestnom konaní a tiež mala nedostatočný rozhľad z
vozidla pre neočistené čelné sklo. Žalovaná 1/ tak porušila základné povinnosti vodiča, keď nevenovala
dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla (§ 4 ods. 1 písm. c), e), f) a i) z. č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke) a nevykonala dostatočnú údržbu pred použitím vozidla. Kombinácia týchto faktorov bola

prevažujúcou a podľa rozhodnutia súdu v trestnom konaní jedinou príčinou vzniku nehody. Žalovaná 1/
tak laxne pristupovala k plneniu si svojich povinností vodiča podľa zákona o cestnej premávke, hoci ich
vedomosť sa prezumuje, a nezohľadnila to, že ako silnejší účastník dopravnej prevádzky musí dbať na
ochranu chodcov ako slabších účastníkov, osobitne ak vedie vozidlo v obci, kde sa prítomnosť chodcov
predpokladá.

Povaha náhrady nemajetkovej ujmy vylučuje možnosť akokoľvek exaktnej kvantifikácie. V týchto
prípadoch sa totiž peniazmi odškodňuje niečo, čo samo osebe žiadnu majetkovú hodnotu nemá
(osobnosť človeka), a preto je akákoľvek presnejšia kvantifikácia uplatňovaných súm nemožná. Práve
preto však súd pristúpil k priznaniu nárokov obozretne a triezvo a zohľadnil aj priemerné majetkové apríjmové pomery v Slovenskej republike. Zvažoval aj to, aby priznaná náhrada nemala na žalovanú 1/
prípadný doživotný finančný následok a bola spôsobilá túto sumu nahradiť. Súd prvej inštancie mal za
to, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nepôsobí na žalovanú 1/ likvidačne, ale predstavuje

štandardnú, základnú kompenzáciu zmiernenia ujmy žalobcov v prípade, kedy navrátenie do pôvodného
stavu neprichádza do úvahy. Nemožno konštatovať ani to, že by priznaná náhrada vzhľadom na jej
výšku bola prostriedkom bezdôvodného obohatenia žalobcov. Naopak, len náhrada, ktorá je primeraná
aj v zmysle zásad slušnosti a spravodlivosti, je podľa názoru súdu spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu
kompenzácie. Inak povedané, podhodnotená výška náhrady (napríklad ako navrhuje žalovaná 1/ vo

výške do 5.000 eur), nepredstavuje pre pozostalé osoby žiadnu formu morálnej satisfakcie, práve
naopak, mohla by byť príčinou ich sekundárnej viktimizácie a pocitov ďalšej nespravodlivosti spôsobenej
zo strany súdu. Skutočnosť, že žalovaná 1/ bola v trestnom konaní uznaná vinnou a podmienečne
odsúdená, nebola spôsobilá ovplyvniť výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (odsúdenie neplní
žiadnu z funkcií civilnoprávnej sankcie za neoprávnený zásah do ochrany osobnosti fyzických osôb).
Súdnepovažujeodsúdeniežalovanej1/vtrestnomkonanízadostatočnúformusatisfakcie,ktorábybola

spôsobilá odčiniť spôsobený zásah. Navyše žalovaná 1/ bola síce uznaná vinnou , ale bol jej uložený
podmienečný trest odňatia slobody, čo spravidla osoby pozostalé po obetiach trestného činu nepovažujú
za dostatočnú morálnu satisfakciu.
Súd prvej inštancie podporne prihliadal aj na kvantifikáciu iných foriem odškodnenia. Z hľadiska právnej
istoty a hodnotovej jednoty právneho poriadku bol názoru, že je podporne vhodné prihliadať napríklad aj

na sumy jednorazového odškodnenia podľa zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi (účinný v čase dopravnej nehody), v zmysle ktorého sa vyplatí odškodnenie
vo výške 50 násobku minimálnej mzdy, ak bola trestným činom spôsobená smrť. V roku 2012 bola
určená minimálna mzda vo výške 327 eur. Znamená to, že suma odškodnenia pre pozostalých obete
trestnej činnosti bola v roku 2012 poskytovaná vo výške 16.350 eur, čo znamená, že suma priznaná

v tomto konaní je primeraná aj náhrade odškodnenia poskytovanej obetiam násilnej trestnej činnosti.
Súd podporne neporovnal priznanú náhradu s jednorazovou náhradu pri pracovnom úraze podľa z. č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nakoľko jednorazová náhrada sa poskytuje podľa uvedenej právnej
úpravy len manželke a nezaopatreným deťom.
Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd vychádzal aj z kazuistiky, teda zo

súm priznaných náhrad v iných obdobných (konkrétne identifikovaných) prípadoch, kedy k zásahu do
osobnostných práv došlo z dôvodu dopravnej nehody spôsobenej z nedbanlivosti, a pozostalé osoby,
boli plnoletí potomkovia poškodenej osoby a spravidla nežili v spoločnej domácnosti s poškodenou
osobou. Postupoval tak v intenciách nálezu českého ústavného súdu I. ÚS 2844/14, ako aj záväzného
právneho názoru odvolacieho súdu, ktoré poukázali na princíp proporcionality, ktorý by všeobecné súdy

mali aplikovať tým spôsobom, že „porovnajú sumy priznávanej náhrady, s náhradou priznanou v iných
prípadoch, a to nielen v obdobných, ale aj v ďalších, v ktorých sa išlo o zásah do iných osobnostných
práv,atonajmädoprávanaľudskúdôstojnosť.Inýmislovamispôsobom,akomožnodosiahnuťrelatívne
spravodlivé vyčíslenie výšky relutárnej náhrady, je zohľadnenie súm priznaných v iných porovnateľných
konaniach“. Z konkrétne identifikovanej aktuálnej rozhodovacej praxe (z posledných rokov) vyvodil, že

v obdobných prípadoch súdy priznávajú náhradu nemajetkovej ujmy v rozpätí od 6.000 - 7.500 eur čo
predstavuje dolnú hranicu, do sumy 13.000 eur, čo spravidla predstavuje hornú hranicu. Medián je tak v
rozpätí 9.000 až 10.000 eur. Nároky priznané v sumách prekračujúcich uvedené rozpätie sú typické pre
skoršieobdobieavsúčasnejrozhodovacejpraxiniesúidentifikovanétakénáhrady,ktorébyprekračovali
uvedené rozpätie. Ak sa tak deje, následky v prežívaní pozostalých majú mimoriadnu intenzitu. Súd ale

takéto následky v tomto konaní nezistil.
Súd následne komplexne zhodnotil všetky vyššie uvedené kritériá. Na základe všetkých vyššie
uvedených zohľadňovaných kritérií, a to: a) vzťah žalobcov k poškodenej, prejavy prežívania jej smrti,
samostatnosť žalobcov, absencia finančnej alebo citovej závislosti na poškodenej, ich vek (viac ako 30
rokov v čase nehody), b) ako aj nedbanlivostné zavinenie žalovanej 1/, jej ospravedlnenie a objektívne

príjmové možnosti žalovanej 1/; c) s prihliadnutím na výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznávanej v
iných obdobných prípadoch; považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur,
tak v prípade žalobcu 1/, ako aj žalobkyne 3/. Súd sa tak stotožnil s výškou náhrady, ktorú si žalobcovia
uplatnili a túto považuje za primeranú. Primeraná suma náhrady nemajetkovej ujmy je rovnaká v prípade
oboch žalobcov, keďže ich vzťah k poškodenej, ako aj ich rodinná situácia boli v prevažnej miere

identické a súd neidentifikoval žiadne individuálne okolnosti, na základe ktorých by mala byť každému
zo žalobcov priznaná náhradu v rozdielnej výške. Uvedená suma predstavuje len základný nárok, a teda
nezohľadňuje aj mieru zavinenia poškodenej na dopravnej nehode.Súd zistil aj samotný podiel poškodenej na vzniku škody. V zmysle § 441 O.z. ak bola škoda spôsobená
aj zavinením poškodeného znáša škodu pomerne. V zmysle rozhodovacej praxe ide o ustanovenie s
relatívne neurčitou hypotézou, preto súd individuálne vymedzí hypotézu, zo širokého neurčitého okruhu

okolností(uznesenieNajvyššiehosúduČR,sp.zn.21Cdo/4059/2007).Priúvaheopomernomrozdelení
medzi škodcom a poškodeným ide o určenie vzájomného vzťahu medzi konaním poškodeného a škodcu
a o zvážení všetkých skutočností, ktoré prispeli ku vzniku škody. Posudzujú sa všetky príčiny, ktoré
viedli ku vzniku škody a rovnako ako pri škodcovi aj pri poškodenom treba prihliadať len na také
jeho konanie, ktoré bolo aspoň jednou z príčin škody. Konečná úvaha o tom, nakoľko sa na škode

podieľal sám poškodený, a teda v akom rozsahu znáša škodu sám, závisí vždy od okolností konkrétneho
prípadu a porovnaním všetkých príčin vzniku škody ako na strane škodcu, tak aj na strane poškodeného
(uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25 Cdo 1054/2007). Konanie poškodeného, ktorým prispel ku
vzniku škody alebo k zväčšeniu jej rozsahu, musí mať povahu protiprávneho konania, ktoré bolo príčinou
vzniku škody alebo jej zväčšenia (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25 Cdo 43/2002).
Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že poškodená prechádzala križovatkou mimo vyznačeného

priechodu pre chodcov (vo vzdialenosti 9-11 m od prechodu) a jej technika prechodu cez križovatku bola
nesprávna, keďže pred vstupom do jazdného pruhu mohla spozorovať prichádzajúce vozidlo a rovnako
ho mohla spozorovať už aj pred vstupom do križovatky. Súd konajúci v trestnej veci ale vyhodnotil,
že jej technika prechodu nebola príčinou vzniku dopravnej nehody. Na druhej strane ale zároveň
konštatoval, že jej podiel na nehode bol menší. Žalobcovia poukazovali práve na tú skutočnosť, že

konanie poškodenej nebolo žiadnou príčinou vzniku dopravnej nehody. Tu je ale potrebné zdôrazniť, že
poškodená, rovnako ako žalovaná 1/ porušila pravidlá cestnej premávky a súd nemohol túto skutočnosť
ponechať bez povšimnutia.
Výrokom rozhodnutia trestného súdu, je civilný súd podľa§ 193 CSP viazaný. Musí z neho vychádzať
ako z celku a pritom brať do úvahy jeho právnu aj skutkovú časť, ktorá rieši naplnenie znakov

skutkovej podstaty trestného činu konkrétneho konania páchateľa. Pokiaľ skutkové okolnosti prípadu
nasvedčujú, že na vzniku škody sa okrem neho mohla podieľať svojim konaním aj ďalšia osoba
(napríklad poškodený), civilný súd nie je pri skúmaní spoluzavinenia tejto osoby (jej podielu na vzniku
škody), viazaný výrokom o vine obvineného. Právoplatný trestné rozhodnutie teda nevedie automaticky
k záveru, že škoda bola spôsobená iba ním, jeho výlučným zavinením podľa § 441 OZ. Takýto rozsudok

trestného súdu nezbavuje civilný súd povinnosti zaoberať sa otázkou, či a do akej miery (v akom
rozsahu) sa na vzniknutej škode podieľalo aj konanie ďalšej osoby. V rozsahu, v ktorom sa na vzniku
škody podieľalo spoluzavinenie poškodeného, nezodpovedá za škodu škodca, lebo v tomto rozsahu nie
je daná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a zavineným protiprávnym konaním (napr. rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2019 sp. zn. 3Cdo 66/2018, publikovaný v Zbierke pod R 26/2019,

rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/170/2019). V trestnom konaní súd za jedinú príčinu
dopravnej nehody považoval porušenie povinnosti žalovanej 1/, ktorá v rozpore s ustanovením zákona
o cestnej premávke viedla ako vodič motorové vozidlo tak, že sa plne nevenovala vedeniu vozidla a
nesledovala situáciu v cestnej premávke (rozsudok OS Trnava sp. zn. 5T 67/2014). V tomto kontexte
je potrebné zohľadniť, že vozidlo je možné považovať za zbraň, a preto vodič motorového vozidla je

povinnývenovaťzvýšenúpozornosťprávenachodcovvobci,predvídaťichprítomnosť,venovaťriadeniu
vedeniu motorového vozidla plnú pozornosť a predchádzať vzniku kolízií.
Súd prvej inštancie na základe skutkových zistení prihliadol na skutočnosť, že poškodená tiež porušila
pravidlá cestnej premávky podľa § 53 z. č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, v zmysle ktorých chodec
je povinný pri prechádzaní cez cestu prednostne použiť priechod pre chodcov a nesmie vstupovať

na vozovku, ak vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel nemôže cez vozovku
bezpečne prejsť, a teda svojím vlastným konaním (porušením pravidiel cestnej premávky) sa podieľala
na vzniknutej škode. Súd preto zohľadnil existenciu tejto okolnosti pri posudzovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že poškodená mohla vozidlo spozorovať už pri
vstupe do križovatky a okrem toho prechádzala križovatkou mimo vyznačeného priechodu pre chodcov.

Súd sa zaoberal porovnaním možností účastníkov dopravnej nehody na jej odvrátení. Žalovaná 1/
mala v čase vstupu poškodenej do križovatky čas cca. 3,6 až 5,1 sekundy na bezpečné zastavenie
vozidla, čo predstavuje vzdialenosť cca 42,6 m až 60,2 m pred miestom zrážky, keďže už v danom
momente mohla objektívne spozorovať poškodenú. Ak by začala reagovať na poškodenú najneskôr
cca. 26 m pred miestom zrážky, mohla zabrániť dopravnej nehode havarijným brzdením. V čase vstupu

poškodenej do jazdného pruhu žalovanej 1/ zostával už len čas 1 až 1,1 sekundy, teda vzdialenosť
cca. 11,9 až 13 m od miesta zrážky, čo by ani v prípade okamžitej reakcie žalovanej 1/ účinky zrážky
neznížilo. Žalovaná 1/ ale ani po vstupe poškodenej do jej jazdného pruhu nereagovala, keďže uviedla,
že na poškodenú začala reagovať až po náraze do vozidla. Súd dospel k záveru, že žalovaná 1/objektívne mala počas vedenia motorového vozidla čas na to, aby s vozidlom bezpečne zastavila, ak by
reagovalapribližnevovzdialenosti42,6maž60,2mbezpečnýmbrzdením,najneskôralevo vzdialenosti
26 m pred miestom zrážky, ak by reagovala havarijným brzdením. Poškodená mohla približujúce sa

vozidlo registrovať už pred vstupom do križovatky, mohla reagovať zastavením pred vstupom do
jazdného pruhu vozidla, reagovala však zrýchlením pohybu. Súd mal tak za preukázané, že žalovaná
1/ mala objektívne neporovnateľne lepšie podmienky na odvrátenie stretu s poškodenou, ako samotná
poškodená a za predpokladu, ak by sa plne venovala vedeniu vozidla, mohla vozidlo zastaviť buď
bezpečne alebo havarijným brzdením. Pri posudzovaní miery spoluzavinenia vychádzal aj z okolností

iných prípadov (rozhodnutie KS Nitra sp. zn. 25Co/170/2019 a sp. zn. 9Co/273/2018, KS Žilina sp.
zn. 11Co/150/2019, KS Trnava sp. zn. 24Co/368/2015). Na základe uvedeného súd vyhodnotil mieru
zavinenia poškodenej v rozsahu 20%. Vychádzal aj z toho, že v nárokoch uplatnených žalobcami nie je
zohľadnenéspoluzavineniepoškodenej,keďžesamotnížalobcoviatútoskutočnosťopakovanenamietali
aodmietajúakékoľvekzavineniepoškodenej.Povykonanomdokazovanísúdsprihliadnutímnaustálený
rozsah spoluzavinenia poškodenej na dopravnej nehode v rozsahu 20%, považoval za primeranú výšku

náhrady nemajetkovej ujmy u žalobcu 1/ aj žalobkyne 3/ sumu 8.000 eur (výrok II. a III.), ktorú určil ako
rozdiel zo základu nároku vo výške 10.000 eur a peňažného vyjadreniu spoluzavinenia poškodenej vo
výške 2.000 eur. Preto zamietol nárok žalobcov 1/ a 3/ v rozsahu 2.000 eur voči žalovaným 1/ a 2/ (výrok
IV.), keďže tento nepovažoval za dôvodný pre spoluzavinenia poškodenej.
Vo vzťahu k nároku voči žalovanej 2/, ktorí zakladajú žalobcovia na tom, že ako poisťovateľ je povinná

uhradiť za svojho poisteného škodu spôsobenú premávkou motorového vozidla, súd prvej inštancie
dôvodil, že z ust. § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a § 15 ZoPZP v znení účinnom k 30.10.2012 vyplýva, že
predpokladom priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi je jednak vznik nároku, ktorý je vôbec
krytý poistením zodpovednosti (spomedzi nárokov určených v § 4 ods. 2 ZoPZP), jednak existencia
poistenia zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla za takúto škodu. Trvanie poistenia žalovanej 3/ u

žalovanej 2/ v čase nehody v konaní nebolo sporné. Preto súd skúmal, či je splnená podmienka
existencie krytého nároku. Žalobcovia uplatňujú nie nárok na náhradu škody, ale nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 13 O.z. Žalovaná 2/ pritom tvrdí, že ide o odlišný nárok než nárok na náhradu
škody, preto tento nárok nie je krytý uzavretým povinným zmluvným poistením. V tomto smere nemožno
so žalovanou súhlasiť, tak, ako to uviedol odvolací súd, poukazujúc na ustálenú rozhodovaciu prax

najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutia ústavného súdu.
Ustanovením § 4 ods. 1 a 2 ZoPZP sa do slovenského právneho poriadku implementovali ustanovenia
smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
(v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto povinnosti). Podľa čl. 1 druhého
bodu smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ
ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 cit. smernice každý členský štát

prijme... všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti
a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom pododseku... Poistenie...
povinne pokrýva... ujmy na zdraví. Výkladom citovaných ustanovení (resp. obsahovo totožných
ustanovení smerníc 72/166/EHS a 84/5/EHS) sa zaoberal Súdny dvor Európskej únie vo svojom

rozsudkuvoveciC-22/12,L.I.protiF.M.,C.I.,vktoromrozhodolžečl.3ods.1smernice2009/103/ESsa
má vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Súdny dvor EÚ v
tejto súvislosti vyslovil, že smernica ponecháva členským štátom právo určiť, aká škoda bude krytá a aké

budú podmienky poistenia, no ich sloboda v tomto smere bola neskôr obmedzená (ods. 43 a 46). Medzi
jazykovými verziami čl. 3 poslednej vety smernice 2009/103/EHS sú rozdiely, avšak s prihliadnutím na
ich účel a štruktúru treba tento pojem interpretovať tak, že medzi škody, ktoré sa musia nahradiť, patrí
nemajetkováujma,ktorejnáhradunazákladezodpovednostipoistenéhozaškoduupravujevnútroštátne
právo uplatniteľné v danom spore (ods. 47 až 50). Súdny dvor EÚ navyše dodal, že na veci nič nemení

ani zaradenie § 11 a 13 O.z. do inej časti než úpravy náhrady škody. Ak totiž zodpovednosť poisteného
vzniklazdopravnejnehodyamalaobčianskoprávnupovahu,ničnenasvedčuje,ženatútozodpovednosť
sanevzťahujevnútroštátnehmotnéprávozodpovednostizaškodu,naktoréodkazujúuvedenésmernice
(ods. 57 a 58).Podľa názoru súdu uvedený rozsudok jednoznačným spôsobom rieši otázku zodpovednosti žalovanej
2/ a jej námietky celkom zjavne ignorujú jasné závery vyslovené Súdnym dvorom EÚ. Uvedeným
rozsudkom je prekonaný aj skorší názor Najvyššieho súdu SR v konaní 4 Cdo 168/2009, na ktorý

žalovaná 2/ odkazuje, takže právnym názorom v ňom vysloveným sa nemožno ďalej riadiť. Argumenty
žalovanej 2/ o systematickej odlišnosti nároku na náhradu škody a náhrady nemajetkovej ujmy sú
vyvrátené závermi Súdneho dvora EÚ v ods. 57 a 58 uvedeného rozsudku. V týchto odsekoch, na rozdiel
od tvrdenia žalovanej 2/, Súdny dvor EÚ nevykladal naše národné právo. Naopak, Súdny dvor vykladal
právo Európskej únie. Podstatou citovaných odsekov nie je tvrdenie, že nárok podľa § 13 ods. 2 O.z.

je nárokom na náhradu škody podľa práva Slovenskej republiky. V citovaných odsekoch však Súdny
dvor zdôrazňuje, že bez ohľadu na systematické zaradenie určitého ustanovenia v národnom právnom
predpise, ak toto ustanovenie upravuje občianskoprávnu zodpovednosť vznikajúcu v prípade dopravnej
nehody, má sa takéto ustanovenie považovať za „opatrenie... určujúce rozsah krytia zodpovednosti a
podmienkytohtokrytia“vzmyslečl.3prvejadruhejvetysmernice2009/103/EHS.Inakpovedané,Súdny
dvor v tomto odseku v podstate vyslovil, že pojem „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou

motorových vozidiel“ používaný v smernici 2009/103/EHS treba vykladať čiastočne autonómne a
podradiť podeň aj také nároky, ktoré národné právo nezaraďuje medzi nároky „na náhradu škody“ v
prísnom slova zmysle, ak ich podstata je podobná (teda občianskoprávny charakter a vznik v dôsledku
protiprávnej udalosti - dopravnej nehody).
Všetky uvedené závery boli konštatované aj v rozhodovacej praxi tak slovenského ústavného súdu

ako najvyššieho súdu. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Mcdo 1/2016 (publikované v Zbierke pod R
61/2018) „škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv
pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu

takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“.
K pasívnej vecnej legitimácií poisťovní sa vyjadril aj ústavný súd. Uznesením z 11.10.2016 sp. zn. III. ÚS
666/2016 (ale aj v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 695/2017) odmietol sťažnosť poisťovne. Poisťovňa namietala
porušenie jej základných práv a slobôd, najmä práva vlastniť majetok a práva na súdnu ochranu.
Ústavný súd konštatoval, že pri výklade významu slova „škoda“ je potrebné skúmať nie len úmysel

slovenského zákonodarcu, ale dôležitým je aj skúmanie úmyslu úniového zákonodarcu. Ústavný súd
zdôraznil povinnosť súdov uplatňovať v rozhodovacej praxi eurokonformný výklad zákonov a stotožnil
sa so všeobecnými súdmi, ktoré uplatnili extenzívny výklad pojmu „škoda“ tak, že do tohto pojmu
subsumovali aj nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv pri dopravnej nehode. K interpretácii
poisťovne, že vnútroštátne právo náhradu nemajetkovej ujmy zo zodpovednosti poisteného za škodu

neupravuje, ústavný súd vyslovil názor, že ide o argumentáciu, ktorá je účelová a márna. Opakovane
bol tento záver potvrdený aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu.
Vzhľadom na uvedené, súd nemá dôvod sa od týchto záverov odkloniť a vzhľadom na viazanosť súdu
ustálenou rozhodovacou praxou, konštatuje, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP treba vyložiť
tak, že poistenie zodpovednosti kryje (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) aj nároky pozostalých

na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 O.z. a pozostalí (ako poškodení) môžu tieto nároky v
zmysle § 15 ods. 1 ZoPZP uplatniť priamo proti poisťovateľovi, a to rovnako ako všetky ostatné nároky
na náhradu škody.
Podľa § 2 písm. f/ ZoPZP poisteným je ten, na koho sa vzťahuje poistenie zodpovednosti. Na
základe uvedeného možno konštatovať, že okruh poistených z titulu poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je totožný s okruhom osôb, voči ktorým by si mohol s
úspechom uplatniť nárok poškodený.
V nadväznosti na relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 420, 427 a nasl. OZ) možno
do okruhu poistených zahrnúť aj toho, kto použije dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli
prevádzateľa (Petruľák M., Šulíková M.: Poistné zmluvy, Praha: C.H.Beck, 2012, s. 269) .

Vychádzajúc z uvedeného, žalovaná 1/ ako osoba, ktorá použila dopravný prostriedok bez vedomia a
proti vôli prevádzateľa (ako to ďalej vyplýva z odôvodnenia rozsudku), sa v zmysle § 2 písm. f/ ZoPZP
považuje za poisteného.
Žalobcovia majú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej 1/, ktorá spôsobila dopravnú
nehodu pri použití vozidla, ktorého prevádzateľom bola žalovaná 3/. Žalovaná 1/ je poistenou v zmysle

ZoPZP. Túto ujmu tak v zmysle § 4 ods. 2 a 4 ZoPZP kryje poistenie zodpovednosti za škodu, ktoré
mala žalovaná 3/ ako prevádzateľ vozidla uzavreté u žalovanej 2/, takže žalovaná 2/ je povinná nahradiť
žalobcom aj túto ujmu. Žalobcovia dôvodne podľa § 15 ods. 1 ZoPZP uplatňujú svoje nároky aj proti
žalovanej 2/, preto ich žaloba je opodstatnená aj voči nej.Vo vzťahu k nároku voči žalovanej 3/ súd prvej inštancie dôvodil, že žalovaná 3/ ako vlastník a
držiteľ vozidla vzniesla námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie s poukazom na § 430
O.z.. Uviedla, že žalovaná 1/ ako vodička použila vozidlo bez jej vedomia a súhlasu. Ustanovenie

§ 430 ods. 1 O.z. upravuje výnimku zo zákonného uloženia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou dopravného prostriedku výlučne osobe prevádzkovateľa a vo vymedzených prípadoch
prenáša zodpovednosť na iné subjekty namiesto prevádzkovateľa. Zákonodarca vymedzil situácie, v
ktorýchbynebolovsúladesozásadouspravodlivostiuložiťzodpovednosť(resp.výlučnúzodpovednosť)
so všetkými následkami jej objektívnej povahy prevádzkovateľovi dopravného prostriedku z dôvodu, že

dopravný prostriedok sa dostal mimo sféry pôsobnosti a kontroly prevádzkovateľa tým, že ho iná osoba
použila nedovoleným spôsobom (bez jeho vedomia alebo proti jeho vôli).
Zodpovedným subjektom sa na základe právneho prenesenia zodpovednosti z prevádzkovateľa
dopravného prostriedku stáva osoba, ktorá dopravný prostriedok použila bez vedomia alebo proti vôli
prevádzkovateľa. Použitím dopravného prostriedku bez vedomia prevádzkovateľa možno označiť také
konanie iného subjektu, kedy prevádzkovateľ o použití dopravného prostriedku spôsobom, ktorý je jeho

prevádzkou, nevedel vôbec, alebo aj takú situáciu, kedy síce samotné použitie dopravného prostriedku
bolo prevádzkovateľom schválené, avšak v konečnom dôsledku bol dopravný prostriedok použitý takým
spôsobom, ktorý prevádzkovateľ nemohol predpokladať, a nemal teda o takomto použití vedomosť.
Rozlišovacím kritériom by mala byť skutočnosť, či použitie dopravného prostriedku vecne, časovo
a miestne súvisí s plnením úloh a s činnosťou zamestnávateľa alebo bol tento rámec samotného

plnenia úloh a súvislosti s plnením úloh prekročený, v dôsledku čoho možno dané použitie dopravného
prostriedku vyhodnotiť ako exces, t. j. použitie vo svojom vlastnom záujme („čierna jazda“) (Števček M.
a kol: Civilný sporový poriadok, C.H.Beck, Praha 2016, s. 1558).
Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaná 3/ neudelila zamestnancovi, ktorému bolo vozidlo
pridelené súhlas s tým, že ho môže poskytnúť inému zamestnancovi. Zo zisteného skutkového stavu

vyplýva, že zamestnanec, ktorému bolo vozidlo pridelené postupoval v rozpore s pokynom žalovanej
3/, ak vozidlo prenechal do užívania žalovanej 1/. Žalovaná 3/ tak nemala žiadnu vedomosť o tom,
že vozidlo použije žalovaná 1/ a k takému použitiu neudelila súhlas. Zodpovednosť žalovanej 3/ ako
prevádzkovateľa vozidla je preto v zmysle § 430 ods. 1 O.z. vylúčená a súd nárok proti žalovanej 3/ pre
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v celom rozsahu zamietol (výrok V.).

Ďalej dospel k záveru, že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 O.z. spadá
do rozsahu povinného zmluvného poistenia žalovanej 2/, za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Pokiaľ ide o námietku premlčania uplatneného nároku, vznesenú žalovanou 2/ a aj žalovanou 3/,
túto súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V prejednávanom prípade je nesporné, že k usmrteniu poškodenej
došlo dňa 31.10.2012 pri dopravnej nehode, ktorú zavinila žalovaná 1/, ktorá bola v súvislosti s ňou

aj právoplatne uznaná vinnou z prečinu usmrtenia. Skutočnosťou, od ktorej treba odvádzať uplatnený
nárok, je smrť poškodenej a tým došlo k zásahu do práv žalobcov. Počiatok plynutia všeobecnej
trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za spôsobenú nemateriálnu ujmu je podľa § 101 O.z.
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k

takémuto zásahu došlo (NS SR sp. zn. 3Cdo 18/2016).
V danom prípade tak začala trojročná premlčacia doba plynúť 1.11.2012 (počiatok doby určený podľa
§ 122 ods. 1 O.z.) a uplynula by 1.11.2015 (koniec doby určený podľa § 122 ods. 2 O.z.). Žaloba bola
súdu doručená dňa 29.10.2015 a doplnená písomným podaním dňa 30.10.2015, t. j. pred uplynutím
premlčacej doby. Námietka premlčania preto nie je dôvodná.

Podľa § 511 ods. 1 OZ možno spoločné a nerozdielne zaplatenie od viacerých dlžníkov žiadať len
vtedy, ak to ustanovuje zákon, rozhodnutie alebo dohoda. Dohoda ani rozhodnutie v prerokúvanej veci
nie sú základom nároku žalobcov voči žalovaným. Zo zákona (§ 15 ZoPZP, ale ani z iného predpisu)
povinnosť poisťovateľa plniť spoločne a nerozdielne so škodcom, resp. pôvodcom zásahu nevyplýva,
hoci poškodený je oprávnený si uplatňovať svoj nárok priamo proti poisťovateľovi.

V prerokúvanej veci solidarita žalovanej 1/ a žalovanej 2/ z právneho predpisu nevyplýva. Ako možno
dovodiť z judikatúry, ktorá riešila povahu záväzku veriteľa a dlžníka (porov. R 2/1968, R 2/1975) a ktorá
je vo svojej podstate použiteľná aj pre riešenie vzťahu poisťovateľa a škodcu, po obsahovej stránke nie
je vzťah záväzku poisťovateľa a škodcu v ničom odlišný od solidarity - veriteľ sa môže (ak sú splnené
zákonné podmienky) domáhať splnenia záväzku voči ktorémukoľvek z nich (alebo obom) a splnením

niektorého z nich zanikne aj záväzok voči druhému povinnému. Preto (analogicky k už citovanému
judikátu R 2/1975) súd uložil žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť sumy priznaného zadosťučinenia v peniazoch
tak, že plnením jedného zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.V časti o trovách konania dôvodil, že podľa § 255 ods 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. Úspech vo veci súd vždy skúma, čo do právneho základu veci a čo do
výšky priznaného nároku. Súdu je známa rozhodovacia prax všeobecných súdov, že zásada úspechu

vo veci sa uplatňuje aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo znaleckého
posudku. V týchto prípadoch súdy nepovažujú za procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná
aspoň časť žalobou uplatneného nároku. V takom prípade mu priznávajú 100% náhradu trov konania, s
tým že pri rozhodovaní o výške trov sa vychádza z výšky priznaného nároku. Podľa názoru všeobecných
súdov nemožno žalobcu úspešného čo do základu zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie

výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Zastáva sa názor, že by nebolo spravodlivé a
v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval
iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takomto
prípade treba rozlišovať, čo je základné a čo je sprevádzajúce (pozri nález Ústavného súdu ČR III. ÚS
170/99). Za základné sa považuje to, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy
je potom druhotná a nadväzujúca. Uvedený prístup všeobecných súdov je dlhodobý a je podporený

aj právnou spisbou (napr. Števček M. a kol: Civilný sporový poriadok, C.H.Beck, Praha 2016, s. 926).
Rovnaký názor zastáva aj Krajský súd v Trnave v jeho rozhodnutí sp. zn. 10Co/191/2017,
Súd prvej inštancie sa však od tohto ustáleného prístupu k riešeniu náhrady trov konania odchýlil, a to aj
sohľadomnaaktuálnurozhodovaciučinnosťÚstavnéhosúduSRktejtootázke,alezároveňajzdôvodu,
že to považuje za spravodlivé. V náleze IV. ÚS 625/2018 ústavný súd uviedol, že „aplikácia zásady

úspechu pri priznávaní náhrady trov v situáciách, keď rozhodnutie o výške nároku závisí od úvahy súdu,
musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných
vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe
jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva
napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v

podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol
úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná
s výrazným obmedzením“. Bezprostredne na toto rozhodnutie iný senát ústavného súdu v náleze III.
ÚS 474/2018, s odkazom na nález IV. ÚS 625/2018 sa stotožnil pri rozhodovaní o výške náhrady
trov konania s týmto prístupom aj v prípade, ak výsledok sporu závisel od znaleckého dokazovania.

Z uvedených rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že za určitých okolností je potrebné aj v sporoch o
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorých výsledok závisí od úvahy súdu, prihliadať na výsledok sporu čo
do výšky.
Žalobcov 1/ a 3/ preto bolo potrebné považovať za procesne úspešnú stranu len v časti priznaného
nároku, keďže v uplatnenom nároku nezohľadnili spoluzavinenie poškodenej, hoci takáto obrana zo

strany žalovanej 1/ bola prednášaná od počiatku. Zotrvali na pôvodne uplatnenej výške náhrady, aj
keď z rozhodovacej činnosti je zjavné a rovnako aj zo skutkových zistení, že o mieru spoluzavinenia
poškodeného sa výška nároku znižuje. Napriek tomu výšku nároku neupravili. Z uvedených dôvodov
súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa výsledku sporu a keďže žalobcovia boli úspešní
v rozsahu 80% a žalované 1/ a 2/ v rozsahu 20 %, súd priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 60%.
Žalovaná 3/ bola plne procesne úspešná a preto jej súd priznal nárok na náhradu trov tak
prvoinštančného ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu, pretože mala plný úspech, čo do základu
a výšky uplatňovaného nároku.
Súd rozhodol aj o povinnosti žalovaných 1 a 2 zaplatiť súdny poplatok (výrok IX.) na základe ust. § 2

ods. 2, § 4 ods. 2 písm. j/ a položky sadzobníka zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. V danom prípade žalobcovia boli oslobodení
od platenia súdnych poplatkov, preto s prihliadnutím na výsledok konania súd pomerne zaviazal zaplatiť
žalované 1/ a 2/ súdny poplatok za podanú žalobu v sume 532,50 eur (súdny poplatok v plnej výške
666 eur a z toho 80% ako neúspech žalovaných 1/ a 2/).

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho výrokov II., III., VII. a IX. podala včas odvolanie žalovaná
2/ s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby voči žalovanej 2/ v celom rozsahu a priznaním
žalovanej 2/ voči žalobcom nároku na náhradu trov prvoinštančného konania i odvolacieho konania
v rozsahu 100 %. Uviedla odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP (podľa obsahu

odvolanie i odvolací dôvod pod písm. b/). Dôvodila, že nesúhlasí so závermi prvostupňového súdu,
odôvodnenierozsudkupovažujezanepresvedčivé,kedysavňomkonajúcisúdnedokázalvyporiadaťso
všetkými námietkami žalovanej 2/. Konajúci súd akceptoval vyjadrenia a predložené dôkazy žalobcov,
bez toho aby ich konfrontoval s argumentmi žalovanej 2/, súd nesprávne právne vec posúdil a nazáklade vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne
neudržateľný rozsudok.
Žalobcovia nedokázali osvedčiť riadne všetky skutočnosti odôvodňujúce nimi uplatňovaný nárok,

nedokázali preukázať taký zásah do práva na súkromie, ktorý by odôvodňoval poskytnutie satisfakcie
vo forme peňažnej náhrady. Súd prvej inštancie žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil, ako
žalobcovia výpoveďou preukázali tak intenzívny zásah do ich osobnostných práv, ktorý by odôvodňoval
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Z výpovedi v konaní vyplynulo, že išlo o štandardné rodinné
vzťahy, kedy žalobcovia ako deti nebohej si budovali a viedli svoj vlastný život. Nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, patrí stále iba tej
ktorej konkrétnej fyzickej osobe, ktorá je povinná tento zásah preukázať. Mala zato, že v konkrétnych
prípadoch nie je úlohou súdu „predvídať“ zásah do osobnostných práv žalobcov, naopak, je povinnosťou
žalobcov tento zásah a jeho intenzitu preukázať.
Súd prvej inštancie sa pri určení priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch u žalobcov
dôsledne neriadil princípmi jej primeranosti a proporcionality. Vzhľadom na jednotlivé kritéria, ktoré je

potrebné zohľadniť pri rozhodovaní o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné prijať záver, že
priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká a nekorešpondujúca okolnostiam
prípadu. Súd v odôvodnení rozsudku neuniesol bremeno logickým a zrozumiteľným spôsobom vysvetliť
a preukázať, prečo bolo v danom prípade odôvodnené priznať žalobcom tak neprimerane vysokú
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Dôkazy, výsluchy strán konania, slúžia na preukázanie

existujúcich tvrdení – konajúci súd nemôže namiesto žalobcov sám zostavovať tvrdenia a sám
konštatovať, aký dopad mala smrť nebohej na žalobcov.
S poukazom na v konaní vykonané dokazovanie pripojením trestného spisu Okresného súdu Trnava
sp. zn. 5T/67/2014 dôvodila, že sa konajúci súd nesprávne vyporiadal s opakovanými námietkami
žalovaných v otázkach spoluzavinenia nebohej. V rámci vykonaného dokazovania bolo konštatované,

že obaja účastníci nehody mali svoj podiel viny na spôsobení dopravnej nehody, konajúceho súd však
nedostatočne zohľadnil mieru účasti na dopravnej nehode na strane nebohej, nezodpovedá okolnostiam
skutkovému nehodovému deju zisteného v trestnom konaní.
Súd sa nesprávne vysporiadal s jej argumentáciou o tom, že za určité zadosťučinenie žalobcom je
nutné považovať aj uloženie trestu v trestnom konaní (ods. 37 napadaného rozhodnutia). K tomu, aby

nárok na relutárnu náhradu nemajetkovej ujmy bol vôbec súdom priznaný, musí tento dospieť k záveru,
že morálne zadosťučinenie sa javí ako nepostačujúce. Konkrétne formy zadosťučinenia (odsúdenie
žalovanej 1/ v trestnom konaní, ospravedlnenie, prejav ľútosti a pod.) a ich dopady do sféry pozostalých
je treba zohľadniť i pri určení výšky škody. Tieto skutočnosti neboli súdom prvej inštancie riadne
skúmané, čo indikuje nesprávnosť jeho postupu a prijatie nezákonného rozhodnutia. Súdy jednoznačne

považujú aj odsúdenie škodcu za formu satisfakcie, ktorá sa musí prejaviť na priznanej nemajetkovej
ujme, resp. jej nepriznaní ako doplnku poskytnutej satisfakcie. Krajský súd v Nitre napr. judikoval:
„ ....z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa v 2. rade považuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
za satisfakciu, pretože potrestanie vodiča v trestnom konaní, nepovažuje za primerané zadosťučinenie.
S uvedeným sa však odvolací súd nestotožňuje. Potrestanie vodiča je tiež prostriedkom primeraného

zadosťučinenia za zásah do práv na ochranu osobnosti. Skutočnosť, že žalobkyňa v 2. rade nepovažuje
trest pre vodiča za dostatočný však nepostačuje na zistenie, že jej vznikla nemajetková ujma, ktorá
vzhľadom na intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia vyžaduje náhradu v peniazoch.“ (rozsudok Krajského
súdu v Nitre, sp. zn. 25Co/441/2016 z 28.6.2017).
Konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu

prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia. Citovala § 220
ods. 2 CSP a dôvodila, že odôvodnenie rozsudku je dôležitým predpokladom jeho preskúmateľnosti,
ktorej skutočnosti prikladá veľký význam v mnohých svojich rozhodnutiach Ústavný súd Slovenskej
republiky (II. ÚS 410/06, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Konajúci súd sa podľa
nej nesprávne vyporiadal so zásadnými skutočnosťami, a to vo vzťahu k posúdeniu v judikatúre

vymedzenýchkritériíprepriznanienáhradynemajetkovejujmy.Súdvrozporesozákonomneuviedolaké
skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, odôvodnenie je nepreskúmateľné. Vada konania
spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach

právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. zákona č. 460/2001 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 171/2005 „Podľa judikatúry ESĽP (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T: c/aŠpanielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu SR (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I.
ÚS 226/2003) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.“ V predmetnom judikáte sa ďalej uvádza, že

„Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami
účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej
sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v

rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov.“

3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho výrokov II., III., IV., VII., VIII. a IX. podala odvolanie aj žalovaná
1/, s návrhom na jeho zrušenie v napadnutej časti v celom rozsahu a vrátenie veci súdu prvej inštancie,
alternatívne navrhla jeho zmenu vydaním rozsudku:

I. Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 2.500 eur, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého
z nich.;
II. Žalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 2.500 eur, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého

z nich;
III. Žalobu v časti o povinnosti žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 7.500 eur a žalobkyni 3/
sumu 7.500 eur, zamieta.
IV. Súd žalovaným 1/ a 2/ priznáva voči žalobcom 1/ a 3/ nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj
odvolacieho konania v rozsahu 50%, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto

plnenia povinnosť druhého z nich.
Uviedla odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP.
Vo vzťahu k bodu 22.3. odôvodnenia poukázala na a) vyjadrenie PZ žalovanej 1/ v zápisnici zo dňa
16.10.2018 v nasledovnom znení: „Žalovaná 1/ začala pracovať u nového zamestnávateľa až vo februári
2020 a preto predkladané doklady o jej majetkových pomeroch a výška príjmu preukazujú jej nové

majetkové pomery, ktoré predtým neboli dané, keďže pracovala u iného zamestnávateľa. Ide tak o nové
skutočnosti, ktoré sa v porovnaní s minulosťou zmenili. Neviem predvídať ani jej vývoj majetkových
pomerov do budúcna, preto ak sa zmenia, je predpoklad, že budem dokladovať zmenu stavu. Z týchto
dôvodov sme nevedeli doložiť doklady o jej nových majetkových pomeroch skôr.“; b) časť zápisnice z
20.11.2020 v nasledovnom znení: „Súd na návrh PZ žalovanej 1/ oboznámil obsah zápisnice o výsluchu

obvineného spísanej dňa 10.4.2013 na OR PZ Trnava, odbor kriminálnej polície Piešťany (vyšetrovací
spis č .1. 194 a 1 95), týkajúcej sa osobných a majetkových pomerov žalovanej 1/ čítaním.“ Osobné
pomery žalovanej 1/, ako aj jej majetkové pomery sa zmenili, nastúpila do novej spoločnosti, ktorá je
jej zamestnávateľom. Toto sa udialo až po rozhodnutí Krajského súdu, predtým jej pomery boli rovnaké
v priebehu trestného aj civilného konania. Je názoru, že na takúto zmenu, ktorú neviete predvídať v

budúcnosti by mal súd prihliadnuť, nevie si predstaviť ako by mala už prvom úkone argumentovať s
tým, že veď možno sa vydá alebo sa rozvedie, alebo bude zarábať viac alebo menej. Ak sa skutočnosť
obsiahnutá v listinách súdneho spisu nerozporuje a ani nezmení, nemá dôvod ju namietať. Krajský
súd jasne uviedol, je úlohou okresného súdu skúmať proporcionalitu, to znamená skúmať to, či bude
predmetná suma pre žalovanú 1/ likvidačná. Súd má na to aj dôkazy, tie sa nachádzajú v spise.

Preto sa postupom súdu, ktorý odmietol vykonať dôkazy týkajúce sa zmenenej majetkovej situácie
nestotožňuje.“ (záverečná reč PZ žalovanej 1/); c) Krajský súd v Trnave zrušil pôvodný rozsudok súdu
prvej inštancie uznesením č. k. 10Co/17/2019 z 29.1.2020 (ďalej aj ako „Uznesenie“), v ktorom o.
i. uviedol: „V posudzovanej veci súd prvej inštancie pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy
neprihliadal resp. iba čiastočne prihliadal k judikatórne vymedzeným kritériám (porov. rozhodnutie

Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 2844/14), ktorými sú najmä na strane pozostalých a zomrelého intenzita
ich vzťahu, vek zomrelého a pozostalých, existenčná závislosť na zomrelom, prípadne poskytnutie
inej satisfakcie, všetko u každého zo žalobcov, a na strane škodcu nevyhodnotil relevantnosť kritérií
jeho postoja, dopad udalosti do jeho sféry, majetkové pomery škodcu a mieru zavinenia. ... Nevyjadril
sa ani k otázke proporcionality, hoci výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie byť prostriedkom

bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne.“
Súd prvej inštancie ani na základe zrušenia svojho pôvodného rozsudku nepostupoval správne,
keď neposudzoval majetkové pomery žalovanej 1/ ako škodcu. Skutočnosť, že súd prvej inštancie
neprihliadal k majetkovým pomerom žalovanej 1/ tomuto vytkol aj súd druhej inštancie, pričom aletento nedostatok súd prvej inštancie v ďalšom konaní neodstránil. Z dôvodu, že zmena osobných a
majetkových pomerov žalovanej 1/ nastala až po vydaní uznesenia, tieto boli žalovanou 1/ namietané
prostredníctvom podania označeného ako „Vyjadrenie Žalovanej v rade 1 k zrušujúcemu uzneseniu zo

dňa 29.11.2020“ zo dňa 27.8.2020 (t. j. pred prvým pojednávaním po zrušení pôvodného rozsudku, ktoré
sa konalo dňa 16.10.2020). Na zmenu majetkových pomerov žalovanej 1/ opakovane poukázal aj jej
PZ vo svojej záverečnej reči, kde uviedol, že osobné a majetkové pomery žalovanej 1/ sa zmenili až po
vydaní zrušujúceho uznesenia a teda tieto nemohla namietať pred rozhodnutím súdu druhej inštancie.
V prípade, ak by akceptovala právny názor súdu prvej inštancie, že žalovaná 1/ mala svoje majetkové

pomery namietať pred rozhodnutím súdu druhej inštancie, znamenalo by to, že žalovaná 1/ mala
predvídať zmenu zamestnania, pandémiu, zmenu svojich majetkových pomerov a týmito argumentovať
spôsobom: „Pokiaľ by v tomto alebo nasledujúcom roku vypukla pandémia, došlo k zmene môjho
zamestnania, stala sa mi dopravná nehoda atď., tak namietam svoje majetkové pomery.“. Žalovaná
1/ pritom mohla namietať len to, čo v tom čase bolo a nie to, čo bude, resp. sa s rôznou mierou
pravdepodobnosti môže stať v budúcnosti.

V pôvodnom konaní žiadna zo strán sporu nenavrhla čítanie odsudzujúceho rozsudku a ani
oboznámenie príslušného trestného spisu. Skutočnosť, že tento trestný spis neoboznámil pritom súdu
druhej inštancie vytkol aj súd druhej inštancie, keď uviedol že: „uvedený procesný postup súdu prvej
inštancie znemožnil najmä odvolateľkám, aby uskutočňovali im patriace procesné právo v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť

pred odvolacím súdom...“. Vo všeobecnosti pritom platí, že nie je povinnosťou žalovaného ako sporovej
strany upozorňovať súd (alebo žalobcu) na nedostatky/pochybenia v rámci dokazovania, resp. uvádzať
žalobcovi, aké dôkazy by ešte mohol predložiť na preukázanie žalovaného nároku. Za situácie, ak by
súd prvej inštancie vykonal dôkaz oboznámením odsudzujúceho rozsudku a oboznámenie príslušného
trestného spisu pred zrušením pôvodného rozsudku, mala by žalovaná 1/ aspoň teoretickú možnosť

namietať svoje majetkové pomery. Súd prvej inštancie tak ale nekonal a odsudzujúci rozsudok ako aj
jednotlivé zápisnice (osobitne obsah zápisnice o výsluchu obvineného spísanej dňa 10.4.2013 na OR PZ
Trnava, odbor kriminálnej polície Piešťany, týkajúcu sa osobných a majetkových pomerov žalovanej 1/)
čítanímoboznámilažpovrátenívecisúdomdruhejinštanciedňa20.11.2020.Napriektomu,žeskúmanie
majetkových pomerov žalovanej 1/ nebolo sporovými stranami navrhnuté, tak súd prvej inštancie bol

povinný sa s týmito vysporiadať. Nie je pritom rozhodujúce, či alebo kedy došlo k zmene majetkových
pomerov žalovanej 1/, ale rozhodným je skutočnosť, či uhradenie priznanej nemajetkovej ujmy vo výške
16.000 eur nebude pre žalovanú 1/ likvidačné. Majetkové pomery žalovanej 1/ spočívajú totiž nielen
v jej príjme, ale aj v možnosti čerpať úver (na základe vyjadrenia banky, táto jej poskytne maximálne
úver do 5.000 eur) a v momentálnej pandemickej situácii, kedy je žalovaná 1/ rada, že má vôbec nejaké

zamestnanie a nemôže si vyberať.
Z dôvodu, že zmena osobných a majetkových pomerov žalovanej 1/ nastala až po vydaní uznesenia,
tieto boli žalovanou 1/ oznámené súdu prvej inštancie prostredníctvom podania označeného ako
„Vyjadrenie Žalovanej v rade 1 k zrušujúcemu uzneseniu zo dňa 29.11.2020“ z 27.8.2020 v ktorom
uviedla o.i., že ako vyplýva z predložených potvrdení o príjme žalovanej 1/ za obdobie Január až Júl

2020, táto dosahuje mesačne priemerný príjem vo výške cca 750 eur. Žalovaná 1/ nedisponuje ani
žiadnym majetkom vyššej hodnoty (auto, nehnuteľnosti, obrazy, ...), ktorý by mohla predať a získať tak
dostatok finančných prostriedkov na úhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná 1/ býva u svojich rodičov,
ktorým prispieva na bývanie sumou 150 eur mesačne v hotovosti, k čomu predložila aj čestné vyhlásenie
jej rodičov (a ak by toto nebolo dostatočné, navrhla vykonanie výsluchu rodičov žalovanej 1/). Taktiež

uviedla, že si podala aj žiadosť o úver v E. E., P., a to vo výške plnenia, ktorú žalobcovia pôvodne
požadovali (30.000 eur). Žalovaná 1/ navštívila aj banku, aby objektívne zistila, v akej výške jej bude
poskytnutý úver a akú sumu (podľa svojich majetkových pomerov) môže žalobcom uhradiť, pričom zo
strany banky jej bola ponúknutá možnosť čerpať úver v maximálnej výške 5.000 eur. Žalovaná 1/ tak
nemá možnosť získať peňažné prostriedky ani prostredníctvom úveru. Súd prvej inštancie následne

vykonal na pojednávaní dňa 20.11.2020 oboznámenie pôvodných osobných a majetkových pomerov
žalovanej 1/. Pokiaľ by súd prvej inštancie trval na už predchádzajúcom skoncentrovaní konania, tak
nebol oprávneným vykonávať ďalšie dokazovanie čítaním jednotlivých častí trestného spisu, s ktorými
sa predtým strany konania nemali možnosť oboznámiť. Pokiaľ ale súd prvej inštancie po vrátení
spisu vykonával dokazovanie oboznamovaním trestného spisu, ktorého súčasťou bolo aj oboznámenie

osobných a majetkových pomerov žalovanej 1/, tak žalovaná 1/ bola oprávnenou tieto namietať z
dôvodu, že nastala ich zmena, o čom súdu prvej inštancie predložila všetky dôkazy. Súd prvého stupňa
v rozpore s uvedeným vykonal dokazovanie (prečítanie zápisnice) k pôvodným majetkovým a osobným
pomeromžalovanej1/zr.2013,aleodmietolvykonaťdokazovaniečítanímpredloženýchlistíntýkajúcichsapodstatnéhozhoršeniamajetkovýchpomerovžalovanej1/.Povinnosťskúmaťmajetkovépomerybola
uložená súdu prvej inštancie aj v zrušujúcom Uznesení. Žalovaná 1/ pritom aj pred zmenou zamestnania
v 02.2020 zarábala približne rovnako. Právny názor súdu prvého stupňa, ktorý spočíval v tvrdení o

potrebe komparácie majetkových pomerov žalovanej 1/ ku dňu vzniku nemajetkovej ujmy a teraz nie
je správny. Pre súd by mali byť podstatné len tie majetkové pomery žalovanej 1/, ktoré existujú ku
dňu jeho rozhodnutia. Zmenou oproti pôvodnej situácii je ale to, že kým pôvodne by dostala úver, z
ktorého by predmetnú nemajetkovú ujmu mohla uhradiť, tak momentálne je aj táto možnosť ohraničená
maximálnou sumou 5.000 eur. Dôvodom, pre ktorý neboli namietané majetkové pomery žalovanej 1/

už skôr je to, že v pôvodnom konaní nebol oboznámený trestný rozsudok a až do 02.2020 nedošlo
k zmene majetkových pomerov žalovanej 1/. Z dôvodu zmeny zamestnania (krátka doba existencie
novéhopracovnéhopomeru)amomentálnejpandemickejsituácie(obavabánkaopatrnosťpriúverovom
zaťažení) ale žalovaná 1/ úver vo väčšej sume objektívne nedokáže získať.
Žalovaná 1/ poukázala na špecifiká jednotlivých rozhodnutí o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy
uvedené v bode 39. rozsudku:

a) Krajský súd v Žiline, v konaní sp. zn. 8Co/264/2013 potvrdil síce prvoinštančný rozsudok,
ktorým priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 23.000 eur, ale zároveň uviedol: „Pri hodnotení
okolnosti prípadu bolo prihliadané aj na druh protiprávneho konania žalovaného. Bol uznaný vinným z
kumulovaných porušení najdôležitejších povinností uložených vodičom zákonom o cestnej premávke,
keďže vozidlo viedol ovplyvnený alkoholickými nápojmi, rýchlosťou viacnásobne prevyšujúcou povolenú

rýchlosť v uzavretej obci, poškodeného zrazil na prechode pre chodcov a v protismere, do ktorého sa
navyše dostal v dôsledku nedovoleného predchádzania iného motorového vozidla.“ V tomto prípade
tak škodca závažným spôsobom porušil povinností uložených vodičom zákonom o cestnej premávke,
pričom nebolo konštatované zavinenie chodca. Súd taktiež neskúmal majetkové pomery škodcu.
b) Krajský súd v Banskej Bystrici, v konaní sp. zn. 12Co/465/2014 – rozhodnutie nie je zverejnené a

preto nie je možné sa s týmto oboznámiť čo do obsahovej stránky,
c) Krajský súd v Nitre, v konaní sp. zn. 5Co/182/2013 priznal síce náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
10.000 eur, pričom ale táto bola priznaná maloletým deťom vo veku 4 a 6 rokov a manželovi bez toho,
aby sa poškodený akýmkoľvek spoluzavinením podieľal na dopravnej nehode. Súd taktiež neskúmal
majetkové pomery škodcu,

d) Krajský súd v Bratislave, v konaní sp. zn. 9Co/341/2015 priznal síce náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 10.000 eur, pričom ale súd neskúmal majetkové pomery škodcu a poškodený sa nepodieľal
akýmkoľvek spôsobom na vzniku dopravnej nehody,
e) Krajský súd v Žiline, v konaní sp. zn. 7Co/61/2018 priznal síce náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
7.000 eur, pričom ale súd neskúmal majetkové pomery škodcu a poškodený sa nepodieľal akýmkoľvek

spôsobom na vzniku dopravnej nehody,
f) Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 9Co/267/2016 priznal síce náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
5.000 eur, pričom ale súd neskúmal majetkové pomery škodcu,
g) Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. 7Co/121/2016 priznal síce náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 6.000 eur, pričom ale súd neskúmal majetkové pomery škodcu, poškodený sa nepodieľal

akýmkoľvek spôsobom na vzniku dopravnej nehody a žil so žalobcom v jednej domácnosti,
h) Krajský súd v Trnave, v konaní sp. zn. 10Co/566/2015 priznal síce náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 8.000 eur, pričom ale súd neskúmal majetkové pomery škodcu, poškodený sa nepodieľal
akýmkoľvek spôsobom na vzniku dopravnej nehody, žil so žalobcami v jednej domácnosti a predmetná
ujma vznikla maloletým deťom,

i) Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 8Co/470/2014 – rozhodnutie nie je zverejnené a preto nie je možné
sa s týmto oboznámiť čo do obsahovej stránky,
j) Krajský súd v Žiline, v konaní sp. zn. 5Co/315/2012 priznal síce náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
10.000 eur, pričom ale súd neskúmal majetkové pomery škodcu, poškodený sa nepodieľal akýmkoľvek
spôsobom na vzniku dopravnej nehody, žil so žalobcami v jednej domácnosti a obaja študovali na VŠ,

k) Krajský súd v Bratislave, v konaní sp. zn. 10Co/32/2019 priznal síce náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 10.000 eur, pričom ale súd neskúmal majetkové pomery škodcu, ktorý žil v spoločnej domácnosti
so žalovaným v rade 1. V prípade žalovaného v rade 2, ktorý nežil s poškodeným v jednej domácnosti
bola priznaná nemajetková ujma vo výške 6.000 eur,
l) Krajský súd v Bratislave, v konaní sp. zn. 6Co/202/2019, rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy vo

výške 10.000 eur a 12.000 eur, pre plnoleté deti s vlastnou rodinou.,
m) Krajský súd v Nitre v konaní sp. zn. 12Co/182/2019 – rozhodnutie nie je zverejnené a preto nie je
možné sa s týmto oboznámiť čo do obsahovej stránky,Po oboznámení sa s predmetnými súdnymi rozhodnutiami je žalovaná 1/ toho názoru, že tieto nie je
možné v plnom rozsahu aplikovať na predmetný spor, a to z toho dôvodu, že tieto sa v podstatných
častiach odlišovali od predmetného sporu. V niektorých z nich absentovalo spoluzavinenie poškodeného

(v týchto prípadoch bola priznaná nemajetková ujma 5.000 eur – 10.000 eur), ani v jednom prípade
súdy nezohľadňovali majetkové pomery škodu a v iných zasa poškodený a žalobcovia žili v spoločnej
domácnosti. Ani v jednom z uvedených prípadov neboli majetkové pomery škodcu namietané žiadnou
zo sporových strán. Skúmanie a následné zohľadnenie majetkových pomerov škodcu je dôležité aj
z dôvodu dodržania zásady proporcionality pri určení výšky peňažnej náhrady prežitého utrpenia v

prípade smrti blízkej osoby. Ústavný súd ČR vyjadril predmetnú zásadu vo svojom rozhodnutí sp. zn. I.
ÚS 2844/14 záverom, že výška priznanej náhrady musí byť primeraná spôsobenej škode. Pri výpočte
peňažnej satisfakcie musí súd zohľadniť, aby rozsah poskytnutej náhrady v peniazoch nepredstavoval
bezdôvodné obohatenie pozostalého a zároveň, aby nebola peňažná náhrada likvidačná pre škodcu.
Tento záver vyplýva i z povahy inštitútu náhrady škody, ktorý nemá podľa dikcie O.z. trestnú funkciu. To
znamená, že účelom peňažnej náhrady nie je potrestať škodcu ani vyčísliť cenu ľudského života, ale

zmierniť prežívané duševné útrapy pozostalých v dôsledku smrti blízkej osoby.
Žalovaná 1/ nespochybňuje to, že predmetnú dopravnú nehodu spôsobila, pričom na tejto sa svojim
konaním podieľala aj matka žalobcov, avšak suma, ktorú by mala žalobcom uhradiť, t. j. 16.000 eur by
pre ňu bola likvidačnou. Žalovaná 1/ objektívne nie je schopnou tak vysokú sumu uhradiť, a to ani v
dohľadnej dobe a nemala by tak iné východisko, ako požiadať o konkurz a následné oddlženie, pričom

časť uplatneného nároku žalobcov by tak nevyhnutne zostala neuspokojená.
Súdu boli v prílohe podania označeného ako „Vyjadrenie Žalovanej v rade 1 k zrušujúcemu uzneseniu zo
dňa 29.11.2020“ predložene dôkazy o jej príjme (Potvrdenie o príjme za obdobie 01-07.2020) a možnosti
čerpania úveru (ponuka splátok úveru). Napriek tomu súd prvej inštancie na tieto dôkazy neprihliadol,
resp. ich ani neoboznámil a spoľahol sa na svoje „všeobecné poznanie“ spočívajúce v údajnej možnosti

žalovanej 1/ dosahovať mzdu blížiacu sa priemernej mzde v hospodárstve. Ak súd prvej inštancie chcel
posudzovať potencionálnu možnosť žalovanej 1/ dosahovať určitý konkrétny príjem, mal v uvedenom
smere vykonať dokazovanie, ku ktorému by sa sporové strany mali možnosť vyjadriť a nemal by sa
spoliehať len na svoje „všeobecné poznanie“. Priemerná mzda za rok 2020 bola síce vo výške 1.113
eur, pričom ale priemernú mzdu nedosahuje cca 65% zamestnancov, čomu nasvedčujú aj mzdy vyšších

súdnych úradníkov, o čom by súd prvej inštancie mohol mať „všeobecné poznanie“. Skutočnosť, že ten
ktorý zamestnanec má určité vzdelanie ešte neznamená, že bude dosahovať ním požadovaný príjem,
resp. že nájde uplatnenie v jeho odbore. Pokiaľ chcel súd prvej inštancie posudzovať príjem žalovanej
1/, tak by mal prihliadať na jej skutočný príjem aj vzhľadom na momentálnu situáciu.
Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť žalovaného šetriť od prvého dňa po podaní žaloby.

Ako vyplýva aj z judikatúry vypísanej sudom prvej inštancie, tak náhrada nemajetkovej ujmy z dôsledku
úmrtia člena rodiny sa pohybuje od 3.000 eur až do 23.000 eur, pričom je nereálne, aby bol bežný občan
uvedenú sumu našporiť zo svojho príjmu za cca 4 roky (od 22.9.2016 do 18.12.2020). V prípade, ak
by to bolo možné, tak by stratilo význam čerpanie úverov a hypoték. Súd prvej inštancie postupoval
nesprávne taktiež vo vzťahu k nezohľadneniu momentálnej situácie. Navyše nie je zrejmé, akú sumu by

si mala žalovaná 1/ pre žalobcu vopred pripraviť (5.000 eur, 10.000 eur, 20.000 eur, ...), keďže bolo na
úvahe súdu, k akej moderácii uplatneného nároku pristúpi, resp. na žalobcoch, či pôvodne žiadanú sumu
nenavýšia. Žalovaná 1/ sa pritom nezbavila majetku, tento pod cenu nepredala, nedarovala, nezostala
dobrovoľne nezamestnaná, ale tejto sa objektívne zhoršila situácia z dôvodu pandémie, za ktorú ale
nenesie zodpovednosť. V prípade akceptácie vyššie citovanej argumentácie súdu prvej inštancie, by

to ad absurdum znamenalo, že vodičom OMV nemôže byť ktokoľvek s vodičským preukazom, ale len
ten, kto kumulatívne splní podmienku vinkulácie napr. 15.000 eur na účte v banke, ktoré budú v prípade
dopravnej nehody použité na náhradu škody. Žalovaná 1/ pritom preukázala aj svoj príjem aj jej možnosti
vo vzťahu k čerpaniu úveru. Ak by žalovaná 1/ požiadala v banke o poskytnutie úveru pred vznikom
pandémie, dostala by úver aj vo výške 30.000 eur v podstate len s predložením občianskeho preukazu,

čo momentálne nie je možné a banky sú omnoho opatrnejšie. Ak by tak aj žalovaná 1/ urobila, tak po
02.2020 by nebola schopná predmetný úver splácať, následkom čoho by bolo výrazné zhoršenie jej
majetkových pomerov. Na základe uvedeného, t.j. ak neboli skúmané majetkové pomery žalovanej 1/,
nie je zrejmé, ako by súd prvej inštancie postupoval, ak by žalovaným bol napr. invalidný dôchodca s
príjmom 300 eur, alebo generálny riaditeľ so štvorciferným príjmom.

Z dôvodu že ZPZP ani O.z. neobsahujú presný spôsob výpočtu náhrady za nemajetkovú ujmu, je
potrebné subsidiárne hľadať odpoveď v zákone č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených
násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZoO“), a to konkrétne v § 5
ods. 1 vete č. 2, podľa ktorého ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok navyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Ak právo na odškodnenie majú
viacerí poškodení, rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom. Ku škodovej udalosti, ktorou
bolo úmrtie matky žalobcov a ktorá bola spôsobená trestným činom žalovanej 1/, došlo dňa 31.10.2012,

pričom minimálna mzda na rok 2012 bola stanovená podľa § 1 písm. a/ Nariadenia vlády SR č. 343/2011
Z. z. vo výške 327,20 eur. Z uvedeného vyplýva, že maximálnu sumu, na akú by mohli mať žalobcovia
nárok ako náhradu nemajetkovej ujmy je možné vypočítať podľa nasledovného kľúča 50 x 327,20 =
16.360 eur, pričom nakoľko priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy žiadali traja žalobcovia,
rozdelí sa uvedená suma medzi nich rovnakým dielom, t. j. na každého zo žalobcov by pripadla suma

5.453,33 eur. Vo vzťahu k žalobcovi 2/ bolo konanie zastavené z dôvodu jeho úmrtia, čo ale neznamená,
že by ostatným žalobcom bola spôsobená väčšia ujma a preto aj naďalej týmto pripadá suma maximálne
5.453,33 EUR, od ktorej je ale potrebné odpočítať sumu zodpovedajúcu spoluzavineniu poškodenou a
zároveň zohľadniť majetkové pomery žalovanej 1/.
Na úhradu predmetnej sumy poskytol súd prvej inštancie žalovaným len lehotu 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, pričom pokiaľ by tento deň pripadol na piatok, tak by žalovaná 1/ mala na úhradu len 1

pracovný deň. je toho názoru, že primeraná lehota na úhradu minimálne vo vzťahu k žalovanej 1/ by
predstavovala minimálne 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Na základe vyššie uvedeného je názoru, že nemajetková ujma, ktorá bola spôsobená žalobcovi 1/ a 3/ je
maximálne vo výške 3.500 eur ku každému zo žalobcov jednotlivo, pričom je potrebné vziať na zreteľ aj
spoluzavineniematkyžalobcov,ktorévyplývaajzoznaleckéhoposudkuznalcazodborucestnejdopravy

Ing. Vojtecha Svetlíka a rozsudku sp. zn. 5T/67/2014 z 27.10.2015, v ktorom je uvedené nasledovné:
„..., že chodkyňa B. na prítomnosť Dacie Logan začala reagovať no nie zastavením pred vstupom do
jazdného pruhu, v ktorom sa pohybovalo vozidlo Dacia, ale zrýchlením jej pohybu v snahe prejsť popred
vozidlo Dacia.“
„Z hľadiska priebehu nehodového deja je možné konštatovať, že na situáciu v cestnej premávke

reagovala nesprávnym spôsobom nakoľko v polohe vstupu do jazdného pruhu vozidla Dacia Logan sa
nachádzala od prichádzajúceho vozidla 12-13m. čo je vzdialenosť, na ktorú bezpečne mohla rozpoznať
prichádzajúce vozidlo Dacia.“
„Chodkyňa B. mohla zabrániť vzniku dopravnej nehody tak, že by priestorovo zabránila vzniku dopravnej
nehody v prípade, ak by vyčkala prejazdu vozidla Dacia Logan a až následne by uskutočnila prechod

cez priestor križovatky.“
Poškodená (matka žalobcov) si rovnako ako žalovaná 1/ mala byť vedomá svojich povinností, ktoré
jej ako chodcovi ukladal zákon o cestnej premávke a vzhľadom na jej konanie predstavuje jej miera
zavinenia 30%, čo zodpovedá sume 1.050 eur.

4. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho výrokov IV., V., VII. a VIII. podali včas odvolanie aj žalobcovia
1/ a 3/, s návrhom na jeho zmenu v napadnutej časti vyhovením žalobe a priznaním im náhrady trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedli odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/
CSP.
Súd prvej inštancie podľa nich pochybil, ak vylúčil zodpovednosť žalovanej 3/ ako prevádzateľa vozidla

pre nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie a to z dôvodu tzv. zneužitia dopravného prostriedku. Pri
rozhodovaní o výške relutárnej náhrady súd rovnako chybne zohľadnil aj skutočnosť ním vyvodenú zo
znaleckých záverov v rámci trestného konania o spoluzavinení poškodenej a neprijal tak spravodlivé
riešenie následku v podobe primeranej a proporcionálnej satisfakcie. Za nesprávny možno označiť aj
procesný postup súdu, ktorým tento nevykonal všetky relevantné navrhnuté dôkazy, či jeho rozhodnutie

o trovách konania podľa zásady úspechu vo veci čo do výšky priznaného nároku.
Skúmajúc závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo z hľadiska
intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, ale aj judikatúrou ustálených kritérií ako na strane
poškodeného, tak na strane škodcu, dospel súd k záveru o primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy
u žalobcov v sume á 8.000 eur, ktorú určil ako rozdiel medzi základom nároku a peňažným vyjadrením

spoluzavinenia.
V bode 39. rozsudku súd príkladmo uviedol viacero rozhodnutí odvolacích súdov v prípadoch skutkovo
porovnateľných s prejednávanou vecou, z ktorých následne určil akýsi „medián“ v rozpätí 9.000 až
10.000 eur pre plnoletú pozostalú osobu žijúcu vo vlastnej domácnosti. Podrobnejším skúmaním obsahu
tých rozhodnutí, ktorými boli priznané čiastky pod dolnú hranicu vyššie označeného rozpätia, možno

ustáliť, že v prípadoch uvedených v písm. g) a h) (pozn. priznaná suma 6.000, resp. 8.000 eur), súdy
vyhoveli návrhu žalobcov v celom rozsahu, priznanie vyššej sumy bolo tak jednoznačne determinované
zásadou non ultra petita. V prípadoch uvádzaných v písm. d) a e) (pozn. priznaná suma 7.500 eur, resp.
7.000 eur) rozhodovali zase odvolacie súdy len o odvolaniach podaných výlučne žalovanými, v písm. f)sa navyše jednalo o pomerné krátenie sumy z dôvodu spoluzodpovednosti poškodeného. V ostatnom
priznali súdy finančné zadosťučinenie v rozmedzí od 10.000 do 33.500 eur, preto by bolo korektnejšie
zo strany súdu vychádzať práve z uvedeného pri stanovení základu nároku. Z výšky sumy požadovanej

náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto kontexte zrejmé, že žalobcovia netaktizovali nadhodnotením a
následným uspokojením sa s čiastočne priznanou náhradou, práve naopak, svoj nárok uplatnili v sume
nižšej než vyplýva z rozhodovacej praxe.
Súd prvej inštancie v bode 43. rozsudku ďalej uviedol, že v zmysle ust. § 193 CSP je viazaný výrokom
rozhodnutia trestného súdu, z ktorého vychádza ako z celku. Na tomto mieste je nutné zdôrazniť, že

viazanosť sa vzťahuje iba na výrok, nie na odôvodnenie rozhodnutia. Podiel zavinenia poškodenej na
vzniku dopravnej nehody súd ale vyvodil práve z obsahu rozhodnutia v trestnej veci (viď. bod 21.3),
vyčíta jej poručenie pravidiel cestnej premávky z dôvodu nesprávneho prechádzania cez cestu mimo
vyznačený priechod pre chodcov (bod 43.), ako aj reakciu na približujúce sa vozidlo (bod 47.); ako sa
ale tieto skutočnosti podieľali na vzniknutej škode a následku, súd nevysvetlil.
Niet pochýb o tom, že jedným z kritérií na strane osoby zodpovednej, ktoré by mal súd zohľadniť pri

určovaní výšky relutárnej satisfakcie, je aj eventuálna miera spoluzavinenia usmrteného. Aj u tohto je
ale pri úvahe o spoluzavinení v zmysle § 441 O.z. potrebné vziať do úvahy len také protiprávne konanie,
ktoré bolo príčinou, resp. jednou z príčin vzniku škody; musí teda existovať kauzalita medzi týmto
úkonom a spôsobenou škodou. Žalobcovia po vrátení veci odvolacím súdom namietali, že nesprávne
prechádzanie križovatky zo strany poškodenej mimo vyznačený priechod pre chodcov nevyvolalo

kolíznu situáciu a v konečnom dôsledku neviedlo k spôsobenému následku. Opak tejto skutočnosti
nevyplýva z vykonaného dokazovania v žiadnom z konaní, prvostupňový trestný súd síce v rozsudku
uviedol cit. „menší podiel na vzniku nehody pripadá aj chodkyni B., pretože prechádzala cez križovatku
mimo priechodu pre chodcov a mohla takisto pozorovať prichádzajúce motorové vozidlo“, následne vo
svojej úvahe ale ďalej pokračoval cit. „uvedené konanie chodkyne však nebolo tou príčinnou súvislosťou,

ktoré viedlo k vzniku predmetnej nehody a tou bolo práve konanie obžalovanej“. Odvolací súd sa so
záverom napadnutého rozsudku plne stotožnil, keď v tejto súvislosti uviedol, že cit. „obžalovaná porušila
svoju zákonnú povinnosť tak, ako je uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku a zapríčinila
jednakvznikdopravnejnehodyakoajnásledok,ktorýtátomalavpodobeujmy,ktorúutrpelapoškodená“.
Ani jeden zo súdov navyše túto okolnosť (pozn. domnelú mieru zavinenia poškodenej) nezohľadnil pri

rozhodovaní o výmere trestu (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.1994, sp. zn. 8Tz
34/1994). Na margo súdom spochybňovanej reakcie poškodenej sa žiada doplniť, že táto vstúpila do
križovatky v čase, kedy vzhľadom na vzdialenosť vozidla usúdila, že môže bezpečne prejsť; skutočnosť,
že vodič vozidla sa plne nevenuje jeho vedeniu, situáciu v cestnej premávke nesleduje a prichádzajúcu
chodkyňu si nevšimne, nemožno predpokladať. Predpokladom pomerného zníženia náhrady škody

poškodenému je, že jeho konanie napĺňa podmienky zodpovednosti za škodu uvedené v § 420 O.z..
Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak konanie poškodenej (inak v rozpore s právom)
vyhodnotil ako jednu z príčin vzniku škody, čo predstavuje právnu vadu rozhodnutia a zakladá odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Súd poučil strany o koncentrácii konania až na pojednávaní dňa 25.05.2018 (viď. bod 22.4). Právny

zástupca žalobcov na tomto pojednávaní predložil konajúcemu súdu listinné dôkazy, obsahom ktorých
boli svedecké výpovede pani Q. C. a pána F. C. s tým, že už vtedy súčasne navrhol aj ich výsluch podľa
§ 197 CSP. Vykonanie týchto dôkazov považoval pritom za rozhodujúce vo vzťahu k preukazovaniu
intenzity vzťahov v rodine žalobcov medzi jej jednotlivými členmi. Ako je zrejmé, súd tieto dôkazy
napokon nevykonal, žalovanému 3/ ale uznesením poskytol lehotu 15 dní na predloženie dokladov

týkajúcich sa používania služobného motorového vozidla žalovanou 1/ v čase vzniku dopravnej nehody
(podhrozbouprijatieprocesnejsankcie,ženaomeškanýúkonneprihliadne),kdetentotakučinilprílohou
podania doručeného dňa 12.06.2018. Poskytnutie dodatočnej lehoty na doplnenie dokazovania len
jednej zo strán, je nevyhnutne prejavom porušenia princípu rovnosti sporových strán, ktoré je súčasťou
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach (čl.

6 ods. 1 CSP, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR). Zo zásady sudcovskej koncentrácie konania možno pripustiť
v zásade dve výnimky, ktorými sú nové skutočnosti a dôkazy, ako prostriedky procesného útoku a
obrany, ktoré sporové strana bez vlastného zavinenia nemohla uplatniť v skoršom štádiu konania a iné
subjektívne alebo objektívne dôvody, ktoré súd vyhodnotí z hľadiska ust. § 153 ods. 2 CSP, pričom s
pripustením takýchto dôkazov a skutočností by sa mal náležite vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia.

Na pojednávaní dňa 16.10.2020 predložil právny zástupca žalobcov súdu totožného dňa vystavený
lekársky nález z aktuálneho psychiatrického vyšetrenia žalobkyne 3/, obsahom ktorého chcel poukázať
na mimoriadny dosah tragickej udalosti do jej duševnej sféry, kedy je táto už viac ako 8 rokov pravidelne
ambulantne liečená u psychiatra a užíva predpísanú medikáciu. Práve tento listinný dôkaz možno pritomoznačiť za tzv. „novotu“ v konaní a subsumovať pod výnimku z koncentračnej zásady. Ad absurdum je
tak nutné vyhodnotiť tvrdenie súdu v bode 22.2 rozsudku o akomsi procese vnútorného vyrovnávania či
prirodzenýchprejavochzostranyžalobcovvsúvislostisostratoublízkejosoby.Návrhnavykonanietohto

dôkazu nebol v žiadnom smere motivovaný priznaním peňažnej náhrady výrazne nad obvyklý priemer.
Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok
a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje civilný
súd. Pokiaľ súd v rozpore s touto zásadou, ako i nerešpektovaním výnimky z princípu koncentrácie,
vylúčil dôkaz, ktorý mal potenciál preukázať relevantný skutkový poznatok tvrdený účastníkom, zakladá

to odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP.
V bodoch 64. až 67. rozsudku sa súd ďalej zaoberal námietkou žalovanej 3/ o nedostatku jej pasívnej
vecnej legitimácie v spore s poukazom na ust. § 430 ods. 1 O.z., kedy mal z vykonaného dokazovania za
preukázané, že ako prevádzateľ vozidla tento nemal vedomosť o jeho použití žalovanou 1/. Pri posúdení
tejtootázkysúdvychádzalzlistinnýchdôkazov,ktoréžalovaný3/predložilvrozporesprincípomrovnosti
sporových strán, a to prílohou podania zo dňa 12.6.2018. Konkrétne sa malo jednať o čestné prehlásenia

svedkov p. N. O. a p. R. D. G., listinu o pridelení služobného vozidla a pracovnú inštrukciu k prevádzke
služobných vozidiel, kde táto bola ale datovaná ku dňu 29.12.2017 (pozn. k dopravnej nehode došlo
dňa 29.10.2012).
Žalovaná 3/ vo svojom vyjadrení k žalobe prvotne namietala, že žalovaná 1/ nepoužila motorové vozidlo
v čase incidentu v súvislosti s plnením pracovných úloh, vozidlo si len požičala od svojho kolegu v čase

pracovného voľna, čo vylučuje aplikáciu ust. § 420 ods. 2 v spojení s ust. § 853 O.z. Následne svoju
argumentáciu zmenila a tvrdila, že žalovaná 1/ použila vozidlo bez jej vedomia a proti jej vôli čím s
poukazom na ust. § 430 ods. 1 O.z. táto zodpovedá za nemajetkovú ujmu namiesto prevádzateľa. V
prípravnom konaní žalovaná 1/ vypovedala, že dňa 29.10.2012 v čase o 06.17 hod. jazdila s vozidlom
zn. Dacia Logan, ev.č. M., z miesta trvalého pobytu do práce do Piešťan. Na pojednávaní dňa 4.10.2017

svoju výpoveď zopakovala, pričom doplnila, že si vozidlo požičala od kolegu, čo bolo podľa jej slov
normálne a dialo sa tak, ak niekto potreboval. Svedok G. ako zamestnanec žalovanej 3/ obsahom
svojho čestného prehlásenia potvrdil, že predmetné motorové vozidlo odovzdal žalovanej 1/ v deň
dopravnej nehody v skorých ranných hodinách, čo sa vzhľadom na čas, kedy k nehode došlo, javí ako
nepravdepodobné; samotné prehlásenie tak mohlo byť vystavené a predložené do konania účelovo a

samo o sebe nie je spôsobilé verifikovať tvrdenia žalovanej 3/.
Napriek všetkým vyššie uvádzaným rozporom ale súd k týmto skutkovým okolnostiam žalovanú 1/
nevypočul, a to napriek tomu, že v zmysle odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu
mal vykonať dokazovanie práve k tejto špecifickej námietke žalovanej 3/. Vykonané dôkazy hodnotí
súd podľa svojej úvahy, každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti; uvedené ale v žiadnom

prípade neznamená ľubovôľu hodnotenia. Pokiaľ súd prvej inštancie bez odstránenia pochybností a
vytýkaných rozporov považoval za jediný relevantný dôkaz o zneužití dopravného prostriedku čestné
prehlásenie zamestnanca žalovanej 3/, nesprávne vyhodnotil pravdivosť vykonaných dôkazov a dospel
tak k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP.
O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP, t.j. podľa zásady

úspechu v spore čo do výšky priznaného nároku tak, že čiastočne úspešným žalobcom priznal ich
náhradu v rozsahu 60%. Sám pritom v bode 74. rozsudku uviedol, že sa v tejto otázke odchýlil od
ustáleného prístupu k riešeniu náhrady trov konania, a to s ohľadom na aktuálnu rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu SR, zároveň to považoval za spravodlivé.
Rozhodovacia prax všeobecných súdov je pomerne konštantná v tom, že v konaniach, v ktorých výška

plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, nejde o procesne neúspešného žalobcu,
ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nakoľko ho nemožno zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Žalobca
aj v tomto prípade má nárok na náhradu trov konania, avšak výlučne z výšky prisúdenej sumy (nie zo
sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade

opodstatnené z dôvodu, že úspech vo veci súd skúmal čo do právneho základu priznaného nároku, nie
čo do jeho výšky. Súd svoj odklon od zaužívanej praxe opiera o rozhodnutie Ústavného súdu SR, i keď
pravdepodobne z dôvodu pisárskej chyby uviedol nesprávnu sp.zn. IV. ÚS 625/2018 (správne sp.zn. IV.
ÚS652/2018).Zcitácienálezusadozvedáme,žezasituáciezjavnebezúspešnéhouplatňovaniaprávav
podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky má aplikácia zásady úspechu svoje limity. Z výšky

uplatnenej a priznanej sumy nemajetkovej ujmy v tomto konaní však ale jednoznačne vyplýva, že sa v
uvedenom nejedná o prípad bezúspešného uplatňovania práva ani zjavne neprimeranej a nadsadenej
výšky vo vzťahu k ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Obsah správnej právnej normysúd nesprávne interpretoval, vec tak nesprávne právne posúdil, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. h/ CSP.
Ak súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nastala situácia, ktorá si vyžaduje odklon od

ustálenej rozhodovacej praxe, bolo jeho zákonnou povinnosťou dôvody tohto postupu dôkladne a
presvedčivo vysvetliť. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 a 3 CSP.
Napadnuté rozhodnutie však tieto náležitosti neobsahuje, súd prvej inštancie v bode 74. len odkazuje
na konkrétne rozhodnutie ÚS SR a konštatuje v tomto smere názorovú zhodu. Rozsudok je tak vecne
nepreskúmateľný, pričom uvedený nedostatok je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, kde

táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP v závislosti od miery
znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností sú žalobcovia toho názoru, že v konaní preukázali
existenciu takých negatívnych následkov protiprávneho zásahu do ich osobnostných práv, ktoré
odôvodňujú nimi uplatnený nárok v plnom rozsahu.

5. Žalobcovia 1/ a 3/ sa vyjadrili k odvolaniam žalovaných 1/ a 2/:
K odvolaniu žalovanej 1/ uviedli, že prakticky celá jej odvolacia argumentácia (pozn. nevykonanie
dôkazov, likvidačný charakter peňažnej náhrady, pandemická situácia, spoluvina a pod.) smeruje k
samotnej výške priznanej satisfakcie, ktorá je z jej pohľadu neprimeraná. Sama pritom uvádza akýsi
medián v rozpätí od 3.000 do 23.000 eur za nemajetkovú ujmu v dôsledku úmrtia člena rodiny, súdu

napokon navrhuje priznať sumu cit. „maximálne vo výške 3.500 eur ku každému zo žalobcov jednotlivo“,
a to pred zohľadnením miery zavinenia poškodenej 30%.
Spôsob akým žalovaná 1/ doslovne povýšila kritérium svojich majetkových a osobných pomerov nad
samotnú závažnosť ňou spôsobeného následku, je zarážajúci. Čo sa týka judikatúrou ustálených
kritérií na strane pôvodcu zásahu, súd prvej inštancie zohľadnil prejavenú ľútosť vo forme ústneho

ospravedlnenia, formu zavinenia, či odvolaním žalobcov rozporovanú spoluvinu poškodenej. I keď
jedným z aspektov (pozn. nie jediným), na ktoré by mal súd prihliadnuť pri určovaní výšky relutárnej
satisfakcie, sú aj majetkové pomery povinnej osoby, podľa žalobcov na tieto nemožno striktne prihliadať;
ak by tomu tak bolo, sumy priznávané všeobecnými súdmi by boli v skutkovo totožných prípadoch
diametrálne rôzne, a to práve v dôsledku rozlišovania majetnosti alebo nemajetnosti zodpovedného

subjektu (pozn. žalovaná 1/ uvádza príklad invalidného dôchodcu s príjmom 300 eur, alebo generálneho
riaditeľa so štvorciferným príjmom), čo je v rozpore s princípom proporcionality. Napriek uvedenému
a nevykonaniu listinných dôkazov súd tejto otázke venoval osobitnú pozornosť, keď v bodoch 33.1 a
33.2 rozsudku hodnotil povinnú vzhľadom na jej vek a vzdelanie príjmovo na úrovni priemernej mzdy
v národnom hospodárstve. Jej tvrdenie o nemožnosti uspokojiť prípadný nárok žalobcov označil za

účelové a výšku deklarovaného úveru nezodpovedajúcu jej objektívnym možnostiam a schopnostiam.
Žalovaná 1/ je spolu s manželom pracovne činná, bežná úverová zaťaženosť je v súčasnej dobe pre
mladérodinyvoveľaväčšomrozsahuakojepriznanásumanemajetkovejujmyaikeďbudenepochybne
zasahovať do rodinného rozpočtu, tak ako súd v bode 35. a 36. rozsudku ustálil, nepôsobí likvidačne
a nie je ani prostriedkom bezdôvodného obohatenia. Žalobcovia túto úvahu súdu dopĺňajú a uvádzajú,

že ak by aj žalovaná 1/ uhradila priznané plnenia sama, podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. jej
následne vzniká právny nárok na refundáciu tejto sumy voči žalovanej 2/ ako poisťovateľovi motorového
vozidla, ktorého prevádzkou došlo k zásahu do osobnostných práv.
V bode VI. odvolania odkazuje žalovaná 1/ subsidiárne na ust. zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi (pozn. teraz zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných

činov); vlastným ad absurdum výpočtom, navyše ignorujúc fakt, že súd konanie o nároku žalobkyne 2/
zastavil, dospel k sume 5.453,33 eur, v ďalšom odseku uvádza maximálny základ pre výpočet už len
vo výške á 3.500 eur. Je zrejmé, že ustanovenia cit. zákona nemožno v prejednávanej veci aplikovať,
nakoľko sa žalobcovia v tomto konaní nedomáhajú odškodnenia voči štátu. Žalovaná 1/ však uvedené
vníma ako akési vodítko pre súd pri rozhodovaní o výške priznanej peňažnej satisfakcie. Limit náhrady

nemajetkovej ujmy v zmysle § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z. nemožno považovať za spravodlivé
zadosťučinenie, ktorý limit sám o sebe vylučuje zohľadnenie osobitostí konkrétneho prípadu. Osoby
domáhajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy podľa Občianskeho zákonníka majú zákonom garantované
všeobecné kritériá, na ktoré má súd pri rozhodovaní prihliadať, bez stanovenia jej akejkoľvek hornej
hranice. Ústavno-konformný a logický pohľad na cit. ust. vedie k tomu záveru, že odškodnenie v

zmysle zákona č. 274/2017 Z. z. na jednej strane a náhrada nemajetkovej ujmy na strane druhej, sú
úplne odlišné inštitúty. Náhrada nemajetkovej ujmy je inštitút, ktorý vyplýva z iných kritérií, zo zásahov
do ochrany osobnosti, do sféry súkromnej, ktorá je koncipovaná ako sféra, ktorú nemožno paušálne
kvantifikovať. Zákon č. 274/2017 Z. z. nezakazuje obetiam násilných trestných činov domáhať sanemajetkovej ujmy na súde, a teda pre obete násilných trestných činov rozširuje možnosti v podobe
možnosti domáhať sa odškodnení za utrpenú ujmu. Súbežné uplatňovanie práv podľa tohto zákona a
náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 O.z. nie je vylúčené.

Odvolací návrh tak, ako ho koncipuje žalovaná 1/ záverom svojho odvolania, resp. v jeho doplnení, teda
návrh na zrušenie rozsudku a vrátenie veci podľa § 389 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 391 ods. 1 CSP,
je v rozpore s povinnosťou odvolacieho súdu právoplatne rozhodnúť v merite veci po predchádzajúcom
zrušení rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie (§ 390 písm. a/ CSP).
K odvolaniu žalovanej 2/ uviedli, že vytýka súdu prvej inštancie nesprávne posúdenie judikatúrou

vymedzených kritérií pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy; z obsahu odvolania možno vyvodiť, že
má pravdepodobne na mysli spoluvinu poškodenej, ako aj poskytnutie inej satisfakcie. Vo všeobecnosti
napokon namieta nedostatok odôvodnenia rozsudku, pre ktorý sa jej tento javí ako nepreskúmateľný.
Čo sa týka inej formy satisfakcie, súd prvej inštancie v bode 31. rozsudku v uvedenom odkázal na
nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2844/14, kedy citoval, že „Iná forma satisfakcie ako peňažná
(napr. ospravedlnenie zodpovednej osoby) síce nemôže byť sama o sebe postačujúca, jej poskytnutie

a následné posúdenie jej významu však môže zasiahnuť do zníženia peňažného zadosťučinenia“.
Za situácie, že došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov chráneného ust. § 11 O.z.,
ktorého súčasťou je i rodinný život, keď z objektívneho hľadiska je strata jedného z členov tohto
spoločenstva celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá stíha jeho zostávajúcich členov, je potom náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch primeraným prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu (pozri

rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15.7.2005 sp. zn. 30Cdo 2951/2004). Súd prvej inštancie v bode 37.
rozsudku následne uzavrel, že ani podmienečné odsúdenie žalovanej 1/ v trestnom konaní nepovažuje
za dostatočnú formu satisfakcie. Pokiaľ ide o otázku spoluviny poškodenej, odkazujú žalobcovia týmto
v celom rozsahu na obsah nimi podaného odvolania.

6. Žalovaná 3/ sa k odvolaniam žalobcov a žalovaných 1/ a 2/ vyjadrila tak, že považuje podané
odvolanie žalobcov za nedôvodné v celom rozsahu, nakoľko rozsudok je vo vzťahu k žalovanej 3/
vo výrokoch I., V. a VIII. zákonný a vecne správny. Žalovaná 3/ sa primárne vyjadruje k odvolaniu
žalobcov,nakoľkoodvolaniažalovaných1/a2/sažalovanej3/netýkajú,avšakžalovaná3/lenvkrátkosti
uvádza, že odvolania žalovaných 2/ a 3/ považuje za dôvodné a vecne správne. Súd prvej inštancie sa

podľa dôkladne a podrobne vyjadril ku všetkým podstatným okolnostiam prejednávanej veci týkajúcim
sa žalovanej 3/, v dôsledku čoho je potrebné napadnutý rozsudok považovať za preskúmateľný a
zákonný. Žalovaná 3/ nepovažuje za účelné vyjadrovať sa opakovane k argumentácii súdu prvej
inštancie vo vzťahu k zamietnutiu žaloby voči žalovanej 3/, preto na odôvodnenie napadnutého rozsudku
vo vzťahu k žalovanej 3/ primerane odkazuje. Po dôkladnom oboznámení s obsahom napadnutého

Rozsudku a po oboznámení sa s obsahom podaného odvolania zo strany žalobcov nemožno zistiť
žiaden dôvod na to, aby sa odvolací súd odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku vo vzťahu k žalovanej 3/. Tieto závery súdu
prvej inštancie spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem a príslušnej judikatúry vytvárajú
dostatočné právne východiská pre vyslovenie výrokov napadnutého rozsudku vo vzťahu k žalovanej

3/. Skutočnosti uvádzané žalobcami v podanom odvolaní sú v zásade totožné s argumentmi, ktoré
uvádzali počas konania na súde prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal.
Podané odvolanie žalobcov neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mali
ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku vo vzťahu k žalovanej 3/, bol vydaný v súlade so
zákonom a nie je dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu. V rámci konania pred súdom prvej inštancie

bol zabezpečený dostatok skutkových podkladov, aby mohol súd vo veci rozhodnúť a zároveň nebolo
konanie postihnuté takou vadou, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Námietky
žalobcov obsiahnuté v podanom odvolaní nie sú spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku vo vzťahu k žalovanej 3/, neobsahujú žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa už súd prvej
inštancie nevysporiadal v rozsudku.

Vo vzťahu k žalovanej 3/ došlo k zamietnutiu žaloby z dôvodu absencie pasívnej legitimácie. Žalovaná
3/ ako vlastník a držiteľ motorového vozidla od počiatku konania namietala nedostatok svojej pasívnej
vecnej legitimácie s poukazom na § 430 O.z. a s odôvodnením, že žalovaná 1/ ako vodička použila
motorové vozidlo bez jej vedomia a súhlasu. V súvislosti s týmto tvrdením predložila súdu prvej inštancie
relevantnépísomnédoklady,ktorévdostatočnejmiereobjektivizovalijejtvrdenia.Žalovaná3/nerozumie

argumentácii žalobcov v podanom odvolaní vo vzťahu k predloženým listinným dôkazom, nakoľko
počas konania nenamietali ich obsah ani spôsob vykonania, rovnako tak nenavrhovali vypočutie p. N.
O. a R. D. G. na pojednávaní. Argumentácia žalobcov v podanom odvolaní vychádza z účelových a
subjektívnych domnienok žalobcov (napríklad vo vzťahu k nepravdepodobnosti odovzdania motorovéhovozidla žalovanej 1/ v skorých ranných hodinách R. G.), pričom takéto tvrdenia nemajú z pohľadu
posúdenia absencie pasívnej legitimácie žiadnu právnu relevanciu. V konaní pred súdom prvej inštancie
bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalovaná 3/ neudelila svojmu zamestnancovi R. G.

(ktorému bolo vozidlo pridelené) súhlas s tým, aby ho poskytol inému zamestnancovi (v tomto prípade
žalovanej 1/). Zo zisteného skutkového stavu jednoznačne vyplynulo, že zamestnanec R. G., ktorému
bolo vozidlo pridelené postupoval v rozpore s pokynom a internými predpismi žalovanej 3/, ak motorové
vozidlo prenechal do užívania žalovanej 1/ bez súhlasu žalovanej 3/. Žalovaná 3/ nemala absolútne
žiadnu vedomosť o tom, že motorové vozidlo použije žalovaná 1/, pričom k takému použitiu neudelila

súhlas (opak nebol v konaní preukázaný). Zodpovednosť žalovanej 3/ ako prevádzkovateľa motorového
vozidla je preto v zmysle § 430 ods. 1 O.z. vylúčená a súd nárok proti žalovanej 3/ pre nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie správne a v súlade so zákonom v celom rozsahu zamietol.

7. Po uplynutí odvolacej lehoty žalovaná 1/ doplnila odvolanie tak, že uviedla, že jej osobné a majetkové
pomery sa zmenili až po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a teda tieto nemohla namietať

pred rozhodnutím súdu druhej inštancie. Oznámila, že na jej strane nastala významná zmena osobných
pomerov, ktorú preukazuje lekárskou správou z 12.5.2021 a touto je jej tehotenstvo, nachádza sa
v 5 mesiaci tehotenstva s predpokladaným termínom pôrodu dňa 12.10.2021. Tehotenstvo je novou
skutočnosťou, ktorú nebolo možné predvídať ku podania odvolania z jej strany a už vôbec nie ku
dňu vzniku dopravnej nehody 29.10.2012. Napriek tomu uvedené predstavuje natoľko závažnú zmenu

osobnostných pomerov že by na ňu súd pri svojom rozhodovaní a posudzovaní osobných pomerov mal
prihliadať. Žalovaná 1/ má v súčasnej dobe z dôvodu jej tehotenstva zvýšené náklady spojené o.i. aj so
stravou a zdravotnou starostlivosťou, pričom nie je možné opomenúť skutočnosť, že od 12.10.2021 bude
mať spolu s jej manželom nevyhnutné výdavky spojené nielen so samotným pôrodom, ale aj výbavou
pre ich dieťa, ale najmä nevyhnutné výdavky spojené s bežným životom bábätka, pričom plnenie ich

vyživovacej povinnosti je považované za prednostné a prioritné. Zároveň z dôvodu pôrodu a následného
čerpania materskej a následnej rodičovskej dovolenky dôjde aj k podstatnému zníženiu jej zárobkových
pomerov, nebude dosahovať ani doposiaľ deklarovaný príjem. Aj na základe vyššie uvedeného je
názoru, že ňou v odvolaní navrhovaná výška nemajetkovej ujmy 2.500 eur vo vzťahu k žalobcovi 1/
a žalobkyni 3/ je primeraná, zohľadňujúca okolnosti vzniku nemajetkovej ujmy (spoluzavinenie matky

žalobcov), intenzitu nemajetkovej ujmy ako aj osobné a majetkové pomery žalovanej 1/.

8. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti výroku rozsudku o ich poplatkovej povinnosti (IX.
výrok), odvolací súd uvádza nasledovné:
IX. výrok má charakter uznesenia pojatého do rozsudku.

Podľa§355ods.2CSPprotiuzneseniusúduprvejinštanciejeprípustnéodvolanie,aktozákonpripúšťa.
Podľa § 357 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a) zastavení konania,
b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo
zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní

a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,
h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť
rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva
duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n)
prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o

návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.
Podľa § 239 ods. 1 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba
doručiť, je prípustná sťažnosť.
Žalovaným 1/ a 2/ ako stranám konania, by prislúchalo právo na napadnutie rozhodnutia súdu
prvej inštancie odvolaním, ak by to zákon pripúšťal (za predpokladu naplnenia ďalších objektívnych

asubjektívnychpredpokladovodvolania).Sťažnosťpredstavujeefektívnyprostriedokprocesnejnápravy
voči definovaným uzneseniam, avšak iba proti uzneseniam vydaným súdnym úradníkom. Vzhľadom
k tomu, že predmetný rozsudok súdu prvej inštancie nevydal vyšší súdny úradník ale sudca, ako
prostriedok procesnej nápravy voči jeho IX. výroku o poplatkovej povinnosti nebolo možné podať
sťažnosť. Žalované 1/ a 2/ podali odvolanie (smerujúce k prešetreniu správnosti napadnutého

rozhodnutia súdu prvej inštancie vydaného sudkyňou).
Proti uzneseniu ako forme súdneho rozhodnutia, vo svojej podstate odvolanie prípustné nie je. Pripúšťa
sa len v tých prípadoch, ktoré sú v zákone taxatívne vypočítané (§ 357 CSP). Sťažnosť sa zase
pripúšťaprotiuzneseniusúduprvejinštancie,akbolovydanésúdnymúradníkom.Pritaxatívnomvýpočteuznesení, proti ktorým odvolanie prípustné je, musí byť naplnená podmienka, že ide o uznesenie vydané
sudcom.
Taxatívny výpočet uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie, sa vzťahuje na uznesenie vydané podľa

CSP. Touto formou rozhodnutia sa rozhoduje aj v konaniach podľa iných právnych predpisov, medzi
ktoré patrí aj ZoSP (uvedený výpočet uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie, nie je uzavretý CSP,
ale je treba ho rozšíriť i o výpočet uznesení obsiahnutý v osobitných zákonoch).
Podľa§14ods.1ZoSPaktentozákonneustanovujeinak,nakonanievoveciachpoplatkovsaprimerane
použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku okrem § 357 písm. a/.

Podľa § 14 ods. 4 ZoSP v konaní podľa tohto zákona koná a rozhoduje vyšší súdny úradník vrátane
rozhodovania o zastavení konania. Sudca v konaní koná a rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam
vyššieho súdneho úradníka. Ak sa sťažnosti vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nemusí obsahovať
odôvodnenie.
ZoSP prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu o uložení poplatkovej povinnosti neobsahuje (pripúšťa len
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorej následne rozhoduje sudca súdu prvej

inštancie). Preto podľa cit. § 14 ods. 1 ZoSP je potrebné posudzovať prípustnosť odvolania proti IX.
výroku napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa CSP.
CSP upravuje odvolanie ako procesný úkon, ktorým (po splnení zákonom stanovených podmienok)
môže strana dosiahnuť jednak preskúmanie rozhodnutia súdu prvej inštancie, jednak jeho zrušenie a
tiež opätovné prejednanie veci súdom prvej inštancie, avšak len pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 355 CSP).

V zmysle ust. § 355 ods. 2 CSP v spojení § 357 CSP však odvolanie v tejto časti nie je prípustné,
nakoľkohozákonnepripúšťa.Prípustnosťodvolaniaprotirozhodnutiusúduovyrubenísúdnehopoplatku
nepripúšťa ani iný zákon. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne
poučil strany sporu o prípustnosti odvolania voči všetkých výrokom rozhodnutia. Nesprávne poučenie
nezakladá procesnú legitimáciu uplatnenia odvolania, keďže jeho prípustnosť je ex lege vylúčená.

Podľa § 386 písm. c/ CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je odvolanie prípustné.
Keďže v danom prípade odvolanie žalovaných 1/ a 2/ v časti smerovalo proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie (IX. výrok), proti ktorému nie je odvolanie prípustné, odvolací súd odvolanie v súlade s ust. §
386 písm. c/ CSP v tejto časti odmietol (postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario bez pojednávania),

tak ako je to uvedené v III. výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu.

9. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Okrem objektívnej prípustnosti odvolania (t. j. existencia rozhodnutia, proti ktorému zákon pripúšťa
odvolanie), musí existovať aj subjektívna prípustnosť odvolania. Tzn. že odvolanie musí podať tá strana,

v neprospech ktorej bolo vydané rozhodnutie (§ 359 CSP), resp. ten subjekt, ktorý má právo podať
odvolanie (§ 360 a § 361 CSP). Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá prijatie
záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej).
Subjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ustanovení § 359 až §
361 CSP. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie nepodala strana sporu alebo za splnenia zákonných podmienok
intervenient alebo prokurátor, odvolací súd odvolanie odmietne. Ak odvolanie podala sporová strana, je
povinnosťou odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech.
V predmetnej veci ide o rozsudok, ktorým súd prvej inštancie (reprezentovaný sudcom) vo veci samej
vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ rozhodol o žalobe tak, že jej čiastočne vyhovel, čiastočne ju zamietol

a v časti konanie zastavil, odvolanie proti tomuto rozsudku (vo výroku I. majúcemu charakter uznesenia)
je v týchto častiach (I., II., III., IV. výrok) objektívne prípustné (§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. a/ CSP).
Žalovaná 1/ odvolaním okrem iných výrokov napadla aj IV. výrok rozsudku súdu prvej inštancie
o zamietnutí žaloby v časti o povinnosti žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 2.000 eur
a žalobkyni 3/ sumu 2.000 eur, hoci ním bolo rozhodnuté v jej prospech, teda vo vzťahu k IV. výroku

rozsudku súdu prvej inštancie nebolo jej odvolanie subjektívne prípustné.
Podľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané
neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d)
nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.
Odvolací súd preto podľa § 386 písm. b/ CSP odmietol odvolanie žalovanej 1/ voči IV. výroku rozsudku

súdu prvej inštancie, ako podané neoprávnenou osobou.

10. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), okrem časti odvolania uvedeného v 9. bode tohto rozsudku odvolacieho súdu, stranami,
v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie,
proti ktorému zákon (s výnimkou IX. výroku) odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m/
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že

odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP),
preskúmal rozsudok v účinne napadnutých častiach v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu a na

webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti veci samej (II. až V. výrok) je vo výroku vecne správny
a je dôvodné ho potvrdiť.
Tentoraz vydaný (v poradí druhý) rozsudok súdu prvej inštancie nebol vo vzťahu k jeho I. a VI. výroku
napadnutý odvolaním, preto v tejto časti nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

Odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu
ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo veci samej (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z
odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne
a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na
ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť

tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá
CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387
ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

11. Žalovaná 2/ namietala, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a chybné
odôvodnenie rozhodnutia. Citovala § 220 ods. 2 CSP a dôvodila, že odôvodnenie rozsudku je dôležitým
predpokladom jeho preskúmateľnosti, ktorej skutočnosti prikladá veľký význam v mnohých svojich
rozhodnutiach Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 410/06, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS
209/04). Konajúci súd sa podľa nej nesprávne vyporiadal so zásadnými skutočnosťami, a to vo vzťahu

k posúdeniu v judikatúre vymedzených kritérií pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Súd v rozpore
so zákonom neuviedol aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, odôvodnenie je
nepreskúmateľné. Vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle
ustálenej judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces,

ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. zákona č. 460/2001 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Citovala z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 171/2005.
Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že
rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom
spore, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný
spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne aj právo
strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 252/04). Rovnako neznamená ani to, aby strana bola
pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi
názormi (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 50/04). Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode
s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu
odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý

nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS
117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahyrozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016).
Zisteniasúduprvejinštanciemajúvecnéilogickézakotvenievovykonanýchdôkazochaprijatéskutkové

a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom
zohľadnení ochrany subjektívneho práva sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich
oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.
Nedôvodnými tak boli námietky žalovanej 2/ o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, o jeho nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti, odvolací súd sa preto nestotožnil ani

s názorom žalovanej 2/, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím zasiahol do jej práva na spravodlivý
proces.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie posúdil všetky
relevantné okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, a to tak na strane žalobcov, ako aj žalovaných,
tiež intenzitu vzťahu žalobcov s nebohou a vecne správne rozhodol aj o výške priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia kvalifikovane vyhodnotil

zákonom stanovené kritériá pre určenie spôsobu a výšky zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 3 O.
z., a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých k neoprávnenému
zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Rovnako tak vyhodnotil judikatúrou a súdnou praxou
ustálené kritéria, ktoré je potrebné skúmať na strane poškodených subjektov (najmä intenzita vzťahu
so zomrelou, vek zomrelej a pozostalých, otázka hmotnej závislosti pozostalých na usmrtenej osobe,

poskytnutie inej satisfakcie), ale aj okolnosti na strane zodpovednostného subjektu (postoj žalovaného,
majetkové pomery, miera zavinenia, resp. spoluzavinenie usmrtenej osoby), V zmysle ustálenej
judikatúry požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia bola v prípade napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie splnená. Súd prvej inštancie náležite prihliadol na všetko, čo počas konania vyšlo
najavo, vrátane toho, čo tvrdili strany konania. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu prvej inštancie pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Súčasne poskytol odpoveď na podstatné a relevantné argumenty,
pričom riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasne a zreteľne dané (porov. napr. rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010, II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Súd prvej inštancie svoje
právne závery podporil rozhodnutiami vyšších súdov Slovenskej republiky, ako aj Českej republiky.

12. Žalovaná 2/ okrem všeobecných námietok (o nepresvedčivosti odôvodnenia, nevysporiadaní sa
so všetkými jej námietkami, nesprávnych skutkových zisteniach, nesprávnom právnom posúdení veci,
nezákonnosti a právnej neudržateľnosti rozsudku), s ktorými sa odvolací súd nestotožňuje jednak pre ich
všeobecnosť a tiež s poukazom na jeho závery v predchádzajúcom odseku tohto rozsudku odvolacieho

súdu, namietala aj to, že žalobcovia nedokázali osvedčiť riadne všetky skutočnosti odôvodňujúce nimi
uplatňovaný nárok, nedokázali preukázať taký zásah do práva na súkromie (a jeho intenzitu), ktorý
by odôvodňoval poskytnutie satisfakcie vo forme peňažnej náhrady, a súd prvej inštancie žiadnym
relevantným spôsobom neodôvodnil, ako žalobcovia výpoveďou preukázali tak intenzívny zásah do ich
osobnostných práv, ktorý by odôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.

Vo vzťahu k ostatnej uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že v 2. ods. odôvodnenia napadnutého
rozsudku súd prvej inštancie uvádza, že žalobcovia už v žalobe dôvodili, že citlivo vnímajú traumatizujúci
dôsledok konania žalovanej 1/ na ich rodinnom živote, nakoľko mali s nebohou blízky a harmonický
vzťah, po celý život im bola oporou a starostlivou matkou. Jej smrť prišla nečakane a absolútne
nepredvídateľne. Ich rodinné vzťahy s matkou boli usporiadané a harmonické. Každá spomienka na

matku spôsobuje ich hlboký smútok a beznádej niečo zmeniť. Po tragédii prežívajú všetci členovia rodiny
opodstatnenú traumu, zúfalstvo, smútok, citovú ujmu, úzkosť z trvalej straty blízkej osoby a nemožnosti
ďalšieho spoločného života s blízkou osobou. V prípade tak intenzívneho a neodstrániteľného zásahu
do osobnostných práv žalobcov, a to do práva na rodinný a súkromný život a práva na rozvíjanie citových
vzťahov s blízkou osobou, nie je žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia postačujúca. Intenzita,

neodstrániteľnosť a trvalosť zásahu do osobnostných práv žalobcov a jeho následku spočívajúceho
v úmrtí blízkej osoby, podľa názoru žalobcov opodstatňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Túto ujmu nemožno nahradiť morálnym zadosťučinením, len náhradou v peniazoch. V ods.
21.1. s poukazom na ods. 14. a 15, a v ods. 26. odôvodnenia súd prvej inštancie hodnotil intenzitu vzťahu
žalobcov 1/ a 3/ s nebohou, ktorá vyplývala predovšetkým zo silných rodinných väzieb a s tým súvisiacej

straty, čo predstavuje podstatu spôsobenej ujmy na život žalobcov 1/ a 3/ ako poškodených.
Spôsobená smrť blízkej osoby môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným sociálnym i citovým
väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti
pozostalého, že môže byť kvalifikovaná aj ako ujma znižujúca jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti(por. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/04 zo 4. mája 2005). Z tohto pohľadu
ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujú podmienky pre uplatnenie finančnej satisfakcie za ujmu
spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby. Strata blízkej osoby je pre

väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť (porov. nález Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22. decembra 2015).
Šokujúcim a nečakaným úmrtím matky žalobcov došlo aj podľa názoru odvolacieho súdu k závažnému
zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/ a 3/, a to práva na súkromie a rodinný život, ktorý následok
tohto zásahu je nereparovateľný. Vzniknutá ujma má absolútny charakter, pretože zasahuje do práva

na vytváranie a rozvíjanie vzťahov medzi najbližšími osobami, čím je im znemožnené rozvíjať a napĺňať
ich vlastnú osobnosť.
Súd prvej inštancie správne v ods. 28. odôvodnenia rozsudku uzavrel, že smrť blízkeho príbuzného
(matky žalobcov), ku ktorej v čase smrti existovali intenzívne a živé rodinné väzby, nemožno odčiniť
iným spôsobom než poskytnutím finančného zadosťučinenia podľa § 13 ods. 2 O.z. Ako už uviedol súd
prvej inštancie a odvolací súd sa s ním stotožňuje, závery v uvedenom význame (o vzťahoch nebohej

so žalobcami 1/ a 3/ a samotnej strate) účinne v spore spochybnené neboli. Ostatne uvedená námietka
tak nebola dôvodnou.

13. Žalovaná 2/ ďalej v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie sa pri určení priznanej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch u žalobcov dôsledne neriadil princípmi jej primeranosti

a proporcionality, vzhľadom na jednotlivé kritéria, ktoré je potrebné zohľadniť pri rozhodovaní o priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné prijať záver, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je
neprimerane vysoká a nekorešpondujúca okolnostiam prípadu, súd v odôvodnení neuniesol bremeno
logickým a zrozumiteľným spôsobom vysvetliť a preukázať, prečo bolo v danom prípade odôvodnené
priznať žalobcom tak neprimerane vysokú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, dôkazy, výsluchy

strán konania, slúžia na preukázanie existujúcich tvrdení – konajúci súd nemôže namiesto žalobcov sám
zostavovať tvrdenia a sám konštatovať, aký dopad mala smrť nebohej na žalobcov.
Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného zásahu
do práva na ochranu osobnosti, sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby poškodenej ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah

spôsobila).
Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon nestanovuje ani rámcové
čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Preto súd musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej
ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného
zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho

prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacim parametrom proporcionálne spravodlivého
zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol
dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej
kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ochrane ľudských práv. Na druhej strane pri zachovaní
proporcionality, výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného

obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností
prípadu.
Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.
Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho
charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu

(keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle
ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť).
V náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1568/09 bol konštatovaný zásah do práva na
ochranu osobnosti civilným deliktom a primerané zadosťučinenie označené za jednu z civilnoprávnych
sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov

protiprávneho konania a byť tak nástrojom prevencie, porov. nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015.
Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu
obete“ podľa článku 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva
v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6.3.2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade E.

v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9.10.2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva
uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by priznal
v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom
pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiežto, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, i to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo
svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre

ľudské práva). Ústavný súd Českej republiky zase konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej
náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky
tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, porov. sp. zn. I. ÚS 2844/14.
Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou odvolateľky, nakoľko súd prvej inštancie sa riadne zaoberal
závažnosťou vzniknutej ujmy (viď predchádzajúci bod tohto rozhodnutia odvolacieho súdu), v bodoch

29.-37., 40.-50. odôvodnenia napadnutého rozsudku aj individuálnymi okolnosťami (na strane žalobcov
aj žalovaných), za ktorých k porušeniu práva došlo, a otázkou primeranosti a proporcionality, správnosť
jeho záverov nemohla byť účinne spochybnená len všeobecnými tvrdeniami odvolateľky o nedôslednom
riadení sa princípmi primeranosti a proporcionality a neprimeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy,
nekorešpondujúcej okolnostiam prípadu.
Ďalej žalovaná 2/ namietala, že v rámci vykonaného dokazovania bolo konštatované, že obaja účastníci

nehody mali svoj podiel viny na spôsobení dopravnej nehody, avšak súd nedostatočne zohľadnil mieru
účasti na dopravnej nehode na strane nebohej, nezodpovedá okolnostiam skutkovému nehodovému
deju zisteného v trestnom konaní. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že je nekonkrétna, nie je zrejmé
v čom má spočívať nedostatočnosť zohľadnenia miery účasti na dopravnej nehode na strane nebohej
a v čom nezodpovedá okolnostiam skutkového nehodového deja zisteného v trestnom konaní, preto ju

nepovažuje za dôvodnú.
S poukazom na rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/441/2016 z 28.6.2017 žalovaná 2/
tiež namietala, že súd sa nesprávne vysporiadal s jej argumentáciou o tom, že za určité zadosťučinenie
žalobcom je nutné považovať aj uloženie trestu v trestnom konaní, v ods. 37 napadaného rozhodnutia,
keď konkrétne formy zadosťučinenia (odsúdenie žalovanej 1/ v trestnom konaní, ospravedlnenie, prejav

ľútosti a pod.) a ich dopady do sféry pozostalých je treba zohľadniť i pri určení výšky škody, tieto
skutočnostinebolisúdomprvejinštancieriadneskúmané,čoindikujenesprávnosťjehopostupuaprijatie
nezákonného rozhodnutia. Súdy jednoznačne považujú aj odsúdenie škodcu za formu satisfakcie,
ktorá sa musí prejaviť na priznanej nemajetkovej ujme, resp. jej nepriznaní ako doplnku poskytnutej
satisfakcie.

K tejto námietke odvolací súd uvádza, že prejavenou ľútosťou zo strany žalovanej 1/ sa súd prvej
inštancie zaoberal v 28. a 33. bode odôvodnenia, túto pri rozhodovaní zohľadnil, hoci vyslovenie
ľútosti v akejkoľvek forme je tiež považované len za elementárny prejav slušnosti, bez adekvátneho
vplyvu na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009). K
odsúdeniu žalovanej 1/ resp. uloženiu jej podmienečného trestu odňatia slobody odvolací súd uvádza,

že okolnosti na strane škodcu sa uplatnia najmä vtedy, ak majú súčasne vplyv na vnímanie ujmy
oprávnenými osobami (pozostalými), čo nebolo v danom prípade splnené, preto aj túto námietku
považuje za nedôvodnú. Hodnota straty rodinného života, ako i hodnota ľudského života ako daru pre
život najbližších príbuzných, nie je vyčísliteľná v peniazoch. Pozostalým osobám nemožno poskytnúť
skutočnú satisfakciu, ale možno ju dôstojnou náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch aspoň zmierniť.

Morálnezadosťučinenieakopostačujúcasatisfakciatakvôbecneprichádzavtýchtoprípadochdoúvahy.

14. Žalovaná 1/ v odvolaní vytkla súdu prvej inštancie, že neprihliadal na zmenu jej osobných a
majetkových pomerov ako škodcu, ktorá nastala až po rozhodnutí odvolacieho súdu, ňou navrhnuté
dokazovanie v tomto smere nevykonal z dôvodu predchádzajúceho skoncentrovania konania, ale

vykonal dokazovanie ohľadom jej pôvodných osobných a majetkových pomerov, pokiaľ však trval na
predchádzajúcom skoncentrovaní konania nebol potom oprávnený vykonávať dokazovanie čítaním
jednotlivých častí trestného spisu, s ktorými sa strany predtým nemali možnosť oboznámiť.
Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že podstatnou je skutočnosť, že vykonanie dokazovania trestným
spisom a uznesením z prípravného konania navrhli žalobcovia už v samotnej žalobe. Za účelové

je treba považovať aj tvrdenie žalovanej 1/, že sa pred čítaním jednotlivých častí trestného spisu,
nemala možnosť predtým s nimi oboznámiť, a to s poukazom na skutočnosť, že v predmetnej trestnej
veci bola obžalovanou, neskôr odsúdenou, v prípravnom konaní obvinenou, s nesporným právom byť
oboznámená s obsahom spisu. Za zmenu oproti pôvodnej situácii odvolateľka označila to, že kým
pôvodne by dostala úver, z ktorého by predmetnú nemajetkovú ujmu mohla uhradiť, tak momentálne

je táto suma ohraničená sumou 5.000 eur. Neuviedla ako by možnosť získania úveru ovplyvnila ňou
tvrdená zmena jej osobných pomerov. Namietala tiež, že súd prvej inštancie vychádzal z toho, že
vzhľadom na vzdelanie a vek žalovanej 1/ sú jej objektívne príjmové možnosti na úrovni blížiacej
sa hranici priemernej mzdy v národnom hospodárstve alebo veľmi blízko tejto hranice, a to bezvykonania príslušného dokazovania, hoci podľa nej mal prihliadať na jej skutočný príjem aj vzhľadom
na momentálnu situáciu, zhoršenú z dôvodu pandémie a tiež, že hoci zo žiadneho právneho predpisu
jej nevyplýva povinnosť šetriť si, súd uviedol, že za daných okolností mala najneskôr od právoplatnosti

rozhodnutia v trestnom konaní prispôsobiť svoje majetkové pomery tomu, aby si vytvárala dostatočnú
rezervu na tvorbu prípadnej úhrady nemajetkovej ujmy žalobcom. Odvolací súd je názoru, že jej poukaz
na okolnosti na jej strane ako osoby zodpovednej za neoprávnený zásah, nebol spôsobilý ovplyvniť
rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Absencia finančných prostriedkov na
strane pôvodcu neoprávneného zásahu, nemôže ovplyvniť kompenzačný charakter spôsobenej ujmy

pozostalým. Majetkové pomery škodcu, môžu byť významné len z hľadiska toho, aby výška náhrady
pre neho nepredstavovala likvidačný dôsledok (porov. rozhodnutie NS ČR sp.zn. 25 Cdo 894/2018).
V prejednávanej veci bola uložená rovnaká povinnosť aj poisťovni, preto nemôže dôjsť k likvidačným
následkom v dôsledku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Navrhované dokazovanie za vyššie
uvedeným účelom nebolo tak dôvodné, aj s prihliadnutím na charakter sporu, v ktorom je súd povinný
konať s osobitnou rýchlosťou v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Žalovaná 1/ poukázala na špecifiká jednotlivých rozhodnutí o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy,
uvedených v 39 bode rozsudku, súc názoru, že tieto nie je možné v plnom rozsahu aplikovať na
predmetný spor, a to z toho dôvodu, že tieto sa v podstatných častiach odlišovali od predmetného
sporu. V niektorých z nich absentovalo spoluzavinenie poškodeného (v týchto prípadoch bola priznaná
nemajetkováujma5.000eur–10.000eur),anivjednomprípadesúdynezohľadňovalimajetkovépomery

škodcu a v iných zasa poškodený a žalobcovia žili v spoločnej domácnosti. Odvolací súd považuje
námietku za nedôvodnú, nakoľko súd prvej inštancie neuviedol, že ide o rovnaké ale len o obdobné
prípady, uvedené prípady uviedol iba pre porovnanie a priznaná suma nemajetkovej ujmy spadá inak
aj do rozpätia uvedeného odvolateľkou.
K odvolaciemu argumentu žalovanej 1/ kvantifikujúcej výšku odškodnenia podľa zákona č. 215/2006 Z.

z.oodškodňovaníosôbpoškodenýchnásilnýmitrestnýmičinmi(účinnéhodo31.12.2017)sumou16.360
eur pre všetkých troch žalobcov (na každého zo žalobcov by pripadla suma 5.453,33 eur, od ktorej
je potrebné odpočítať sumu zodpovedajúcu spoluzavineniu poškodenej 1.050 eur /30%/ a zohľadniť
majetkové pomery žalovanej 1/), odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie túto právnu úpravu uviedol
len podporne (aká je kvantifikácia iných foriem odškodnenia) a táto nebola spôsobilá ovplyvniť výšku

náhrady nemajetkovej ujmy komplexne vyhodnotenú súdom prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania a individuálnych okolností prípadu.
Námietku žalovanej 1/ z odvolania, že primeraná lehota na úhradu sumy vo vzťahu k nej by
predstavovala min. 30 dní, súd nepovažoval za dôvodnú, nakoľko uvedenie ako dôvodu iba toho, že
ak by prvý deň 3-dňovej lehoty pripadol na piatok žalovaná 1/ by mala na úhradu iba 1 pracovný deň

nemožno považovať za odôvodnený prípad pre určenie dlhšej paričnej lehoty (§ 232 ods. 3 CSP).
Po uplynutí odvolacej lehoty žalovaná 1/ doplnila odvolanie poukazom na zmenu jej pomerov z dôvodu
jej tehotenstva a v súvislosti s ním jej zvýšenými výdavkami a tiež predpokladaným budúcim znížením
jej príjmu, budúcimi výdavkami (spolu s manželom) v súvislosti s pôrodom a starostlivosťou o bábätko,
keď plnenie vyživovacej povinnosti je prednostné a prioritné, žiadala tieto skutočnosti zohľadniť pri

rozhodovaní. Odvolací súd k tomuto podaniu uvádza, že relevantná právna úprava neumožňuje súdu
vyzvať stranu sporu na doplnenie chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie
odvolacieho dôvodu a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy
na ich preukázanie po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody bolo možné rozšíriť
(meniť)lendouplynutiaodvolacejlehoty,pojejuplynutíužuvádzanienovýchdôvodovzákonnepripúšťa.

V zmysle § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Odvolací súd preto pri
rozhodovaní o podanom odvolaní žalovanej 1/ nemohol prihliadnuť na také dôvody a dôkazy, ktoré ňou
boli uplatnené až po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Uplynutím lehoty na odvolanie totiž možnosť
odvolateľa dopĺňať dôvody odvolania zaniká.

15. Žalobcovia 1/ a 3/ v odvolaní vytkli súdu prvej inštancie, že pochybil, ak vylúčil zodpovednosť
žalovanej 3/ ako prevádzateľa vozidla pre nedostatok jej pasívnej vecnej legitimácie a to z dôvodu
tzv. zneužitia dopravného prostriedku. Pri rozhodovaní o výške relutárnej náhrady súd rovnako chybne
zohľadnil aj skutočnosť ním vyvodenú zo znaleckých záverov v rámci trestného konania o spoluzavinení
poškodenej a neprijal tak spravodlivé riešenie následku v podobe primeranej a proporcionálnej

satisfakcie. Za nesprávny označila aj procesný postup súdu, ktorým tento nevykonal všetky relevantné
navrhnuté dôkazy, či jeho rozhodnutie o trovách konania podľa zásady úspechu vo veci čo do výšky
priznaného nároku.Namietali, že v bode 39. rozsudku súd príkladmo uviedol viacero rozhodnutí odvolacích súdov v
prípadoch skutkovo porovnateľných s prejednávanou vecou, z ktorých následne určil akýsi „medián“ v
rozpätí 9.000 až 10.000 eur pre plnoletú pozostalú osobu žijúcu vo vlastnej domácnosti. Podrobnejším

skúmaním obsahu tých rozhodnutí, ktorými boli priznané čiastky pod dolnú hranicu vyššie označeného
rozpätia, možno ustáliť, že v prípadoch uvedených v písm. g) a h) (pozn. priznaná suma 6.000, resp.
8.000 eur), súdy vyhoveli návrhu žalobcov v celom rozsahu, priznanie vyššej sumy bolo tak jednoznačne
determinované zásadou non ultra petita. V prípadoch uvádzaných v písm. d) a e) (pozn. priznaná
suma 7.500 eur, resp. 7.000 eur) rozhodovali zase odvolacie súdy len o odvolaniach podaných výlučne

žalovanými, v písm. f) sa navyše jednalo o pomerné krátenie sumy z dôvodu spoluzodpovednosti
poškodeného. V ostatnom priznali súdy finančné zadosťučinenie v rozmedzí od 10.000 do 33.500 eur,
preto by bolo korektnejšie zo strany súdu vychádzať práve z uvedeného pri stanovení základu nároku.
K tejto námietke odvolací súd uvádza, že pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy nebolo možné ísť nad
návrh žalobcov (10.000 eur).
Ďalej vytkli súdu prvej inštancie, že podiel zavinenia poškodenej na vzniku dopravnej nehody súd

vyvodil z obsahu rozhodnutia v trestnej veci, vyčíta jej porušenie pravidiel cestnej premávky z dôvodu
nesprávneho prechádzania cez cestu mimo vyznačený priechod pre chodcov, ako aj reakciu na
približujúce sa vozidlo; ako sa ale tieto skutočnosti podieľali na vzniknutej škode a následku, však
súd nevysvetlil. Pri úvahe o spoluzavinení v zmysle § 441 O.z. je potrebné vziať do úvahy len také
protiprávnekonanie,ktorébolopríčinou,resp.jednouzpríčinvznikuškody;musítedaexistovaťkauzalita

medzi týmto úkonom a spôsobenou škodou. Žalobcovia po vrátení veci odvolacím súdom namietali,
že nesprávne prechádzanie križovatky zo strany poškodenej mimo vyznačený priechod pre chodcov
nevyvolalo kolíznu situáciu a v konečnom dôsledku neviedlo k spôsobenému následku. Opak tejto
skutočnosti nevyplýva z vykonaného dokazovania v žiadnom z konaní, prvostupňový trestný súd síce v
rozsudku uviedol cit. „menší podiel na vzniku nehody pripadá aj chodkyni B., pretože prechádzala cez

križovatku mimo priechodu pre chodcov a mohla takisto pozorovať prichádzajúce motorové vozidlo“,
následne vo svojej úvahe ale ďalej pokračoval cit. „uvedené konanie chodkyne však nebolo tou príčinnou
súvislosťou, ktoré viedlo k vzniku predmetnej nehody a tou bolo práve konanie obžalovanej“. Ani jeden
zo súdov navyše túto okolnosť (domnelú mieru zavinenia poškodenej) nezohľadnil pri rozhodovaní
o výmere trestu (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.1994, sp. zn. 8Tz 34/1994). Na

margo súdom spochybňovanej reakcie poškodenej doplnili, že táto vstúpila do križovatky v čase, kedy
vzhľadom na vzdialenosť vozidla usúdila, že môže bezpečne prejsť; skutočnosť, že vodič vozidla sa plne
nevenuje jeho vedeniu, situáciu v cestnej premávke nesleduje a prichádzajúcu chodkyňu si nevšimne,
nemožno predpokladať. Predpokladom pomerného zníženia náhrady škody poškodenému je, že jeho
konanie napĺňa podmienky zodpovednosti za škodu uvedené v § 420 O.z.. Súd prvej inštancie vec

nesprávne právne posúdil, ak konanie poškodenej (inak v rozpore s právom) vyhodnotil ako jednu z
príčin vzniku škody, čo predstavuje právnu vadu rozhodnutia a zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP.
Výrokom rozsudku (trestného) súdu, o tom, že bol spáchaný trestný čin a tom kto ho spáchal, je (civilný)
súd v zmysle § 135 ods. 1 OSP (resp. § 193 CSP) viazaný. Musí z neho vychádzať ako z celku a pri tom

brať do úvahy jeho právnu aj skutkovú časť, ktorá rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného
činu konkrétneho konania páchateľa. Pokiaľ skutkové okolnosti prípadu nasvedčujú, že na vzniku škody
sa okrem neho mohla podieľať svojim konaním aj ďalšia osoba (napríklad poškodený), civilný súd nie je
pri skúmaní spoluzavinenia tejto osoby (jej podielu na vzniku škody) viazaný výrokom o vine obvineného.
Právoplatný rozsudok o vine a treste obvineného nevedie automaticky k záveru, že škoda bola

spôsobená iba obvineným - jeho výlučným zavinením. Taký rozsudok trestného súdu nezbavuje civilný
súdpovinnostizaoberaťsaotázkou,čiadoakejmiery(vakomrozsahu)sanavzniknutejškodepodieľalo
aj konanie ďalšej osoby (§ 420 a 441 O.z.).
V rozsahu, v ktorom sa na vzniku škody podieľalo spoluzavinenie poškodeného, nezodpovedá za
škodu škodca, lebo v tomto rozsahu nie je daná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a zavineným

protiprávnym konaním. V prípade spoluzavinenia poškodeného platí zásada vyjadrená v ustanovení §
441 O.z., v zmysle ktorej ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne;
ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
Bolo preto vecou súdu v predmetnom spore vyhodnotiť mieru spoluzavinenia na škodovej udalosti/
dopravnej nehode (441 O.z.).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva vyhodnotenie dokazovania, smerujúce k zisteniu
skutkových okolností rozhodujúcich pre posúdenie tvrdeného spoluzavinenia poškodenej. Hoci civilný
súd nie je pri skúmaní spoluzavinenia poškodenej osoby viazaný výrokom o vine obvineného,
je povinný sa zaoberať otázkou, či a do akej miery (v akom rozsahu) sa na vzniknutej škodepodieľalo aj konanie ďalšej osoby, t.j. poškodenej. V rozsahu, v ktorom sa na vzniku škody podieľalo
spoluzavinenie poškodeného, nezodpovedá potom za škodu škodca. Súd prvej inštancie správne
skúmal a posúdil všetky atribúty zodpovednostného vzťahu poškodenej/usmrtenej za vznik škody,

ktorá jej bola spôsobená (t. j. porušenie ňou právnej povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
protiprávnym konaním usmrtenej a vznikom škody, zavinenie). Zvážil pritom všetky okolnosti, ktoré
prispeli k spôsobeniu škody ako u škodcu, tak aj u usmrtenej/poškodenej, u ktorej vzal do úvahy jej
konanie, ktoré bolo jednou z príčin vzniku škody (porov. uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo/2075/2012,
25Co/1054/2007).

Spôsobenie škody možno v niektorých prípadoch vidieť aj v správaní sa poškodeného v rozpore s § 415
O.z. (porušenie prevenčnej povinnosti), ale len ak bolo príčinou (jednou z príčin) vzniku škody (porov.
rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/4918/2007, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/4562/2008).
Konečná úvaha o tom, ako sa na spôsobení škody podieľal sám poškodený závisí vždy od okolností
konkrétneho prípadu, po porovnaní všetkých príčin vzniku škody ako na strane škodcu, tak na strane
poškodeného (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/1054/2007, 25Cdo/2974/2011). Porušenie

povinnosti podľa § 53 ZoCP by bolo porušením prevenčnej povinnosti podľa § 415 O.z. len vtedy, ak sa
podieľalo na vzniku (zväčšení) škody utrpenej poškodenou pri dopravnej nehode, čo mohlo zakladať
jej spoluzavinenie na vzniku škody v zmysle § 441 O.z..
Aplikačnápraxpriúvaheospolupôsobenípoškodenéhonavznikuškodykladiepretoosobitnúpozornosť
na existenciu bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym konaním.

ZoznaleckéhoposudkuznalcazodborucestnejdopravyIng.VojtechaSvetlíkaz.ú. č.011/2013vyplýva,
že:
„...je zjavné, že chodkyňa B. na prítomnosť vozidla Dacia Logan začala reagovať no nie zastavením pred
vstupom do jazdného pruhu, v ktorom sa pohybovalo vozidlo Dacia, ale zrýchlením jej pohybu v snahe
prejsť popred vozidlo.“

„Z hľadiska priebehu nehodového deja je možné konštatovať, že na situáciu v cestnej premávke
reagovala nesprávnym spôsobom nakoľko v polohe vstupu do jazdného pruhu vozidla Dacia Logan
sa nachádzala od prichádzajúceho vozidla cca 12 až 13m, čo je vzdialenosť na ktorú bezpečne
mohla rozpoznať prichádzajúce vozidlo Dacia. Treba však pripomenúť, že chodkyňa B. mala možnosť
spozorovať prichádzajúce vozidlo Dacia Logan ešte v polohe jej začiatku vstupu do priestoru križovatky,

keď sa od nej vozidlo nachádzalo vo vzdialenosti cca 43 až 61m“.
„Chodkyňa B. sa pohybovala v priestore križovatky ul. Hlohova-Tolstého-Fraštácka mimo priechodu pre
chodcov a to vo vzdialenosti cca 9 až 11 metrov pred priechodom pre chodcov na ulici Hlohova. Na
základe výpočtu priebehu nehodového deja je možné považovať jej techniku prechodu cez križovatku
ako nesprávnu, nakoľko priestorom križovatky prechádzala mimo priechodu pre chodcov, v čase vstupu

do priestoru križovatky mala možnosť prichádzajúce vozidlo Dacia Logan spozorovať a naň reagovať
nevstúpením do jazdného pruhu vozidla Dacia Logan, v polohe vstupu do jazdného pruhu v ktorom
sa pohybovalo vozidlo Dacia Logan sa nachádzala od vozidla vo vzdialenosti cca 12 až 13 metrov, čo
bola vzdialenosť na ktorú musela prichádzajúce vozidlo Dacia spozorovať, svojim vstupom do jazdného
pruhu v ktorom sa pohybovalo vozidlo Dacia Logan vytvorila vodičke K. kolíznu situáciu.“

„Chodkyňa B. by priestorovo zabránila vzniku dopravnej nehody v prípade, ak by vyčkala prejazdu
vozidla Dacia Logan a až následne by uskutočnila prechod cez priestor križovatky“.
Znalec na otázku aby stanovil technickú príčinu vzniku dopravnej nehody uviedol dve alternatívy:
- Ak vznikla povinnosť na reagovanie pre vodičku vozidla Dacia Logan už v polohe keď sa chodkyňa
B. pri prechádzaní križovatky nachádzala cca 3,4 s pred vstupom do priestoru križovatky až 1,1m

(1,0s) po vstupe do križovatky, potom príčinou vzniku dopravnej nehody z technického hľadiska bola
nesprávna technika jazdy vodičky vozidla Dacia Logan (z uvedenej polohy by dokázala s vozidlom
bez nebezpečenstva šmyku zastaviť pred vstupom do koridoru pohybu chodkyne), ktorej hlavným
prvkom bola jej oneskorená reakcia na chodkyňu B., prechádzajúcu cez križovatku mimo priechodu pre
chodcov, i keď v tomto prípade chodkyňa B. vodičke vozidla Dacia Logan vytvorila kolíznu situáciu, no

neznemožnila jej pri správnej technike jazdy zabrániť vzniku dopravnej nehody.
- Ak však vodičke vozidla Dacia Logan vznikla povinnosť na reagovanie až keď chodkyňa B. pri
prechádzaní cez križovatku sa presunie k stredovej deliacej čiare (začiatok vstupu do jazdného pruhu v
ktorom sa pohybovalo vozidlo Dacia Logan) a chodkyni B. vznikla povinnosť pri prechádzaní križovatkou
správať sa tak aby vozidlá pohybujúce vo vozovke neprinútila k zmene rýchlosti a smeru jazdy, potom

príčinou vzniku dopravnej nehody z technického hľadiska bolo nesprávna technika chôdze chodkyne
B., nakoľko svojim vstupom do jazdného pruhu v ktorom sa pohybovalo vozidlo Dacia Logan vytvorila
vodičke vozidla Dacia Logan kolíznu situáciu a znemožnila jej aj pri správnej technike jazdy (včasnosť
reagovania) zabrániť vzniku dopravnej nehody (zastaviť pred koridorom pohybu chodkyne).Uzavrel, že konečné posúdenie príčiny dopravnej nehody, posúdenia včasnoti reagovania, resp.
spôsobu reagovania účastníkov dopravnej nehody je výhradne na právnom posúdení veci, ktoré
technickému znalcovi neprináleží hodnotiť.

Z rozsudku Okresného súdu Trnava z 27.10.2015 č. k. 5T/67/2014-292 (v spojení s uznesením KS
v Trnave z 22.9.2016 č. k. 5To/37/2016-336) vyplýva že obžalovaná J. K. bola uznaná vinnou že dňa
29.10.2012 v čase asi o 6,17 hod v meste Hlohovec na ulici Hlohová ako vodička viedla po hlavnej ceste
vozidlo značky Dacia Logan EČ: M. smerom od kruhového objazdu na železničnú stanicu Hlohovec,
pričom v mieste križovatky Hlohová-Tolstého-Fraštácka ulica jazdiaca vo svojom jazdnom pruhu sa plne

nevenovala vedeniu motorového vozidla a nesledovala situáciu v cestnej premávke v dôsledku čoho
pravou prednou časťou vozidla narazila do chodkyne C. B., ktorá v tom čase prechádzala cez vozovku v
blízkosti priechodu pre chodcov z pohľadu vodičky zľava doprava na čo C. B. náraz odhodil na asfaltovú
vozovku čím uvedeným konaním spôsobila C. B. ťažké zranenia ako ..., ktorým C. B. následne dňa
31.10.2012 v čase o 16,40 hod podľahla vo Fakultnej nemocnici v Trnave, pričom obvinená svojim
konaním porušila ustanovenia §4 ods. 1 písm. c/ a e/, § 137 ods. 2 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z.z. o

cestnej premávke v neskorších predpisov, teda inému z nedbanlivosti spôsobila smrť a taký čin spáchala
závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej páchateľovi podľa zákona,
čím spáchala prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. h/ Trestného zákona, za čo bola odsúdená k trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov
s podmienečným odkladom, bola jej určená skúšobná doba v trvaní dvoch rokov a bol jej uložený trest

zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní dvoch rokov.
Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že znalec vo výpovedi uviedol, že chodkyňa B. mala
možnosť pozorovať prichádzajúce vozidlo Dacia Logan ešte v polohe jej začiatku vstupu do priestoru
križovatky keď sa od nej vozidlo nachádzalo vo vzdialenosti cca 43-61m. Znalec ďalej uviedol, že
chodkyňa B. sa v predmetnej križovatke pohybovala mimo priechodu pre chodcov, a to vo vzdialenosti

cca 9-11 m pred priechodom pre chodcov na ulici Hlohová. Na základe výpočtu priebehu nehodového
deja je možné považovať jej techniku prechodu cez križovatku ako nesprávnu, pretože priestorom
križovatky prechádzala mimo priechodu pre chodcov a v čase vstupu do priestoru križovatky mala
možnosť prichádzajúce vozidlo Dacia Logan spozorovať a naň reagovať nevstúpením do jazdného
pruhu vozidla Dacia Logan. V polohe vstupu do jazdného pruhu, v ktorom sa pohybovalo vozidlo

Dacia Logan sa nachádzala od vozidla vo vzdialenosti cca 12 až 13 m, čo bola vzdialenosť, na ktorú
musela prichádzajúce vozidlo Dacia spozorovať. Svojim vstupom do jazdného pruhu, v ktorom sa
pohybovalo vozidlo Dacia Logan vytvorila vodičke K. kolíznu situáciu. Chodkyňa B. mohla zabrániť
vzniku dopravnej nehody tak, že by priestorovo zabránila vzniku dopravnej nehody v prípade, ak by
vyčkala prejazdu vozidla Dacia Logan a až následne by uskutočnila prechod cez priestor križovatky.

Súd vyhodnotil, že menší podiel na vzniku nehody pripadá aj chodkyni B., pretože prechádzala cez
križovatku mimo priechodu pre chodcov a mohla takisto pozorovať prichádzajúce motorové vozidlo.
A to ešte približne 3,4s pred vstupom do priestoru križovatky, čo predstavuje vzdialenosť 1,1m po
vstupe do križovatky. Uvedené konanie chodkyne však nebolo tou príčinnou súvislosťou, ktoré viedlo
k vzniku predmetnej nehody a tou bolo práve konanie obžalovanej, ktorá za daných poveternostných

podmienok ako to uviedol znalec musela spozorovať na svetlom pozadí budovy nachádzajúcej sa za
križovatkou prechádzajúcu chodkyňu oblečenú v tmavom odeve zvlášť, keď križovatka je podľa znalca
v nočnej dobe veľmi dobre osvetlená, z čoho vyplýva že obžalovaná sa zrejme plne nevenoval vedeniu
motorového vozidla. A takisto zrejme z vozidla nemala dobrý rozhľad, pretože čelné sklo nemala v
celom rozsahu priehľadné a očistené, o čom svedčí obrázok č. 10 na strane 21 znaleckého posudku.

Uvedený záver bol urobený bezprostredne po nehode, ale svedčí o tom, že v čase nehody mala vodička
očistenú iba malú časť čelného skla cez uvedený priestor mala síce výhľad pred seba na vozovku, ale
už mala sťažený rozhľad do strán, čo jej podstatne sťažovalo reagovať na vznikajúce situácie akým bol v
tomto konkrétnom prípade napríklad pohyb chodkyne, ktorá začala vchádzať do predmetnej križovatky.
S poukazom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že obžalovaná ako vodička vozidla porušila

povinnosti vodiča v § 4 odsek 1 písm. c/ ZoCP, keďže sa plne nevenovala vedeniu vozidla a nesledovala
situáciu v cestnej premávke a takisto súd poukázal na ust. § 137 písm. c/ ZoCP, kde sa uvádza, že také
porušenie pravidiel cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda alebo nesplnenie
si povinnosti účastníka dopravnej nehody alebo škodovej udalosti sa považuje za porušenie všeobecne
záväznýchprávnychpredpisovobezpečnostiaplynulosticestnejpremávky.Súdvsúvislostisukladaním

trestu obžalovanej znovu uviedol, že chodkyňa B. mala menší podiel na vzniku samotnej nehody tým, že
prechádzala mimo priechodu pre chodcov a ako chodkyňa pred vstupom do vozovky sa nepresvedčila
o tom, či tak môže urobiť bezpečne, aby neohrozila seba, alebo ostatných účastníkov cestnej premávky.Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že nebohá C. B. ako chodkyňa bola povinná pri prechádzaní
križovatkou správať sa tak, aby vozidlá pohybujúce sa po vozovke neprinútila k zmene rýchlosti a smeru
jazdy, technika jej chôdze bola nesprávna, nakoľko svojim vstupom do jazdného pruhu, v ktorom sa

pohybovalo vozidlo Dacia Logan, vytvorila vodičke vozidla Dacia Logan kolíznu situáciu, pritom mohla
zabrániťvznikudopravnejnehodytak,žebypriestorovozabránilavznikudopravnejnehodyvprípade,ak
by vyčkala prejazdu vozidla Dacia Logan a až následne by uskutočnila prechod cez priestor križovatky.
Uvedené síce v konečnom dôsledku nezbavuje vodičku motorového vozidla (trestnej) zodpovednosti,
ale v určitej miere vedie ku konštatovaniu spolupodieľania sa usmrtenej na dopravne nehode. Neb. C. B.

(matka žalobcov) si rovnako ako žalovaná 1/ mala byť vedomá svojich povinností, ktoré jej ako chodcovi
ukladal zákon o cestnej premávke. S poukazom na všetky rozoberané konkrétnosti sa odvolací súd
stotožnil s mierou spoluzavinenia usmrtenej vymedzenou súdom prvej inštancie v rozsahu 20%, keďže
bol rovnako ako súd prvej inštancie názoru, že konanie poškodenej (majúce charakter protiprávneho
konania /porušenie pravidiel cestnej premávky podľa § 53 ZoCP/ prispelo k vzniku škody).
Odvolatelia namietali nevykonanie nimi navrhnutého dokazovania (výsluch svedkov, lekársky nález)

rozhodujúceho vo vzťahu k preukazovaniu intenzity vzťahov v rodine žalobcov medzi jej jednotlivými
členmi, a naproti tomu na poskytnutie dodatočnej lehoty na doplnenie dokazovania len jednej zo
strán, čo považovala za prejav porušenia princípu rovnosti sporových strán, ktoré je súčasťou práva
na spravodlivý súdny proces. Vykonaním dokazovania lekárskou správou o psychiatrickom vyšetrení
žalobkyne 3/, chceli poukázať na mimoriadny dosah tragickej udalosti do jej duševnej sféry, kedy je

táto už viac ako 8 rokov pravidelne ambulantne liečená u psychiatra a užíva predpísanú medikáciu.
Práve tento listinný dôkaz možno pritom označiť za tzv. „novotu“ v konaní a subsumovať pod výnimku
z koncentračnej zásady. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach
ktorých rozhoduje civilný súd. Pokiaľ súd v rozpore s touto zásadou, ako i nerešpektovaním výnimky z

princípukoncentrácie,vylúčildôkaz,ktorýmalpotenciálpreukázaťrelevantnýskutkovýpoznatoktvrdený
účastníkom, zakladá to odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP. Odvolatelia uviedli, že návrh na
vykonanie tohto dôkazu nebol v žiadnom smere motivovaný priznaním peňažnej náhrady výrazne nad
obvyklý priemer. Odvolaciemu súdu uniká praktický význam tejto odvolacej námietky, pokiaľ mal súd za
preukázané intenzívne a živé rodinné väzby medzi poškodenou pred jej smrťou a žalobcami a výška

nemajetkovej ujmy bola ustálená v žalobcami požadovanej výške.
Napokon odvolatelia namietali, že pokiaľ súd prvej inštancie bez odstránenia pochybností a vytýkaných
rozporov považoval za jediný relevantný dôkaz o zneužití dopravného prostriedku čestné prehlásenie
zamestnanca žalovanej 3/, nesprávne vyhodnotil pravdivosť vykonaných dôkazov a dospel tak k
nesprávnym skutkovým zisteniam, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. R.

D. G. ako zamestnanec žalovanej 3/ obsahom svojho čestného prehlásenia potvrdil, že predmetné
motorové vozidlo odovzdal žalovanej 1/ v deň dopravnej nehody v skorých ranných hodinách, čo sa
vzhľadom na čas, kedy k nehode došlo, javí odvolateľom ako nepravdepodobné; samotné prehlásenie
tak podľa nich mohlo byť vystavené a predložené do konania účelovo a samo o sebe nie je spôsobilé
verifikovať tvrdenia žalovanej 3/. Odvolací súd uvádza, že tu bolo tvrdenie žalovanej 3/ a dôkaz

o tomto tvrdení - čestné prehlásenie R. G., a odvolatelia za účelom účinného popretia, vyvrátenia
tohto tvrdenia žalovanej 3/ podporeného dôkazom v podstate neuviedli tvrdenia, len úvahy (javí sa
im nepravdepodobné, prehlásenie mohlo byť, nie bolo vystavené a predložené do konania účelovo),
nenavrhli žiadne dokazovanie.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že to, že zodpovednosť za škodu nesie

aj žalovaná 3/ nebolo v konaní preukázané. Práve naopak, vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že motorové vozidlo bez vedomia a súhlasu žalovanej 3/, poskytol do dispozície žalovanej 1/ iný
zamestnanec žalovanej 3/, ktorému bolo vozidlo pridelené. Uvedený zamestnanec tak postupoval v
rozporespríkazomsvojhozamestnávateľa.Žalovaná3/akozamestnávateľneumožnilazamestnancom,
ktorým poskytla služobné motorové vozidlo, prenechať vozidlo do užívania inej osobe bez súhlasu

zamestnávateľa.

16. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie
preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej i zamietajúcej časti veci samej (II., III., IV.
a V. výrok) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie o odvolaní (porovnaj rozhodnutie ÚS SR
sp. zn. II. ÚS 78/05).17. Napokon žalobcovia 1/ a 3/ namietali, že o trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom
na ust. § 255 ods. 1 CSP, t.j. podľa zásady úspechu v spore čo do výšky priznaného nároku tak, že
čiastočne úspešným žalobcom priznal ich náhradu v rozsahu 60%. Sám pritom v bode 74. rozsudku

uviedol, že sa v tejto otázke odchýlil od ustáleného prístupu k riešeniu náhrady trov konania, a to s
ohľadom na aktuálnu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, zároveň to považoval za spravodlivé.
Rozhodovacia prax všeobecných súdov je pomerne konštantná v tom, že v konaniach, v ktorých výška
plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, nejde o procesne neúspešného žalobcu,
ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nakoľko ho nemožno zaťažiť procesnou

zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Žalobca
aj v tomto prípade má nárok na náhradu trov konania, avšak výlučne z výšky prisúdenej sumy (nie zo
sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade
opodstatnené z dôvodu, že úspech vo veci súd skúmal čo do právneho základu priznaného nároku, nie
čo do jeho výšky. Súd svoj odklon od zaužívanej praxe opiera o rozhodnutie Ústavného súdu SR, i keď
pravdepodobne z dôvodu pisárskej chyby uviedol nesprávnu sp. zn. IV. ÚS 625/2018 (správne sp.zn. IV.

ÚS652/2018).Zcitácienálezusadozvedáme,žezasituáciezjavnebezúspešnéhouplatňovaniaprávav
podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky má aplikácia zásady úspechu svoje limity. Z výšky
uplatnenej a priznanej sumy nemajetkovej ujmy v tomto konaní však ale jednoznačne vyplýva, že sa v
uvedenom nejedná o prípad bezúspešného uplatňovania práva ani zjavne neprimeranej a nadsadenej
výšky vo vzťahu k ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Obsah správnej právnej normy

súd nesprávne interpretoval, vec tak nesprávne právne posúdil, čo zakladá odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. h/ CSP. Na inom mieste odvolania uviedli, že z výšky sumy požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy je zrejmé, že žalobcovia netaktizovali nadhodnotením a následným uspokojením
sa s čiastočne priznanou náhradou, práve naopak, svoj nárok uplatnili v sume nižšej než vyplýva z
rozhodovacej praxe.

Ak súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nastala situácia, ktorá si vyžaduje odklon od
ustálenej rozhodovacej praxe, bolo jeho zákonnou povinnosťou dôvody tohto postupu dôkladne a
presvedčivo vysvetliť. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 a 3 CSP.
Napadnuté rozhodnutie však tieto náležitosti neobsahuje, súd prvej inštancie v bode 74. len odkazuje
na konkrétne rozhodnutie ÚS SR a konštatuje v tomto smere názorovú zhodu. Rozsudok je tak vecne

nepreskúmateľný, pričom uvedený nedostatok je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, kde
táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP v závislosti od miery
znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že je čiastočne dôvodná, nestotožňuje sa však s názorom
o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti o trovách konania pre nezdôvodnenie

odklonu.
Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP. (1) súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa.
Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP: (1) o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

Podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP: (1) Ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. (2) Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
Hoci spôsobenú nemateriálnu ujmu nemožno kvantifikovať, hodnota deštrukcie rodinného života
a osobných vzťahov musí byť natoľko dôstojná a slušná, aby obete nevystavila neprimerane nízkou

sumou porušeniu Dohovoru o ľudských právach (Dohovor o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v znení protokolov, Oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.). Náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle
zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou
spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie (porov. rozhodnutie ÚS ČR sp.zn.
Pl. ÚS 16/2004). Rozhodovanie o nákladoch konania nesmie preto byť len mechanickým posudzovaním

výsledkov sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci, ale má byť zrejmým
a logickým ukončením celého súdneho konania (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 2904/16).Aplikovať striktne zásadu úspechu a pomerovať mieru úspechu v danej veci v závislosti od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, by nespĺňalo požiadavku spravodlivosti. Náhrada trov
konania zaťažuje strany konania, nie ich právnych zástupcov a preto z hľadiska komplexného

zhodnotenia nielen uplatňovaného nároku žalobcami, ale aj komplexného zhodnotenia postojov
obidvoch strán v konaní, teda aj obrany žalovaných, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky
morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je priznanie plnej náhrady
trov konania žalobcom súčasťou naplnenia reštitučnej podstaty kompenzácie v danom spore (porov.
rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. PL ÚS 16/2004).

Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu
tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne
zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. V prípade, ak súd
prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa na účely rozhodnutia o náhrade trov
konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba posúdiť mieru úspechu a neúspechu
účastníkov, a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto veci (porov. uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) sp. zn. 3 M Cdo 11/2011).
CSP nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O. s. p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis
vo vzťahu k § 142 ods. 2 O. s. p. (ak výška plnenia závisela od úvahy súdu, prípadne znaleckého
posudku). Zásadu úspechu vo veci je treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela
od úvahy súdu (alebo znaleckého posudku). V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného

žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, pretože ho nemožno ad
absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo
znaleckej činnosti (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 926 s.). Pomerovať
úspech a neúspech vo veci nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale ich

treba posudzovať v širších súvislostiach. Pri rozhodovaní o náhrade trov v takýchto prípadoch treba
rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce (porov. nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 170/99). Za základ sa tu
považuje rozhodnutie, že žalobcom vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a výška uplatneného
nároku je potom druhotná a nadväzujúca (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016,

926 s.). Riešenie spočíva v tom, že žalobcovia majú právo na náhradu trov konania, avšak výlučne iba
z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej) a priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej
sumy je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho
základu a nie čo do výšky priznaného nároku.
Žalobcov 1/ a 3/ bolo preto potrebné považovať za procesne plne úspešných, ak mali úspech čo do

základu uplatneného nároku a výška plnenia, vyplývajúca z tohto procesného úspechu, závisela od
úvahy súdu. Pomer úspechu (miera úspechu) je základným kritériom pre posúdenie nároku na náhradu
trov konania. Ak mala strana plný úspech v spore, prizná sa jej náhrada trov konania v plnom rozsahu.
Ak mala strana úspech v spore len čiastočný, náhrada trov sa pomerne rozdelí. Aby čiastočný úspech
založil nárok na čiastočnú náhradu trov konania, musí to byť prevažujúci úspech, teda aby po porovnaní

procesnej úspešnosti oboch sporových strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom
úspechu jednej zo strán sporu. Rozhodovanie o nákladoch konania nesmie byť len mechanickým
posudzovaním výsledkov sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci, ale má byť
zrejmým a logickým ukončením celého súdneho konania (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. I. ÚS 2904/16).

Odvolací súd sa nestotožnil s potrebou aplikácie v predmetnej veci záverov Nálezu Ústavného súdu
SR IV. ÚS 652/2018-44 z 13.2.2020, rovnako uznesenia Ústavného súdu SR IV. ÚS 260/2022-19
z 26.5.2022, nakoľko v oboch daných veciach, boli sťažovatelia v konaní pred všeobecným súdom
v značnej miere neúspešní a ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol zjavne neprimeraný vo vzťahu
ktomučovyplývazrozhodovacejčinnostivšeobecnýchsúdov,čovšaknebolprípadpredmetnéhosporu,

v ktorom boli žalobcovia v značnej miere úspešní a nimi uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy bol zjavne primeraný vo vzťahu k tomu čo vyplýva z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
Odvolací súd preto podľa § 388 CSP v spojení s § 396 ods. 1 a 2 CSP a § 255 ods. 1 CSP v napadnutej
časti náhrady trov konania vo vzťahu žalobcov 1/ a 3/ a žalovaných 1/ a 2/ (VII. výrok) rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobcovia 1/ a 3/ majú proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov

konania (prvoinštančného a odvolacieho konania 10Co/17/2019) v plnom rozsahu (z prisúdenej sumy),
keď vo vzťahu žalobcov 1/ a 3/ a žalovaných 1/ a 2/ nevidel žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. § 257 CSP.Vo vzťahu žalobcov 1/ a 3/ a žalovanej 3/ bol záver súdu prvej inštancie o plnom procesnom úspechu
žalovanej 3/ v konaní namieste, nakoľko žaloba voči nej bola v plnom rozsahu zamietnutá, avšak na
rozdiel od súdu prvej inštancie bol odvolací súd názoru, že vo vzťahu žalobcov 1/ a 3/ a žalovanej 3/

sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce aplikáciu ust. § 257 CSP, spočívajúce v tom, že
žalobcovia nemali inú možnosť ako žalovanú 3/ zažalovať ako prevádzateľa motorového vozidla, keď až
v priebehu konania sa vykonaným dokazovaním preukázal exces. Odvolací súd preto podľa § 388 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 a 2 CSP, § 255 ods. 1 a § 257 CSP v napadnutej časti náhrady trov konania vo
vzťahu žalobcov 1/ a 3/ a žalovanej 3/ (VIII. výrok) rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanej

3/ náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho konania 10Co/17/2019) nepriznal.

18. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 a § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že
1. procesne plne úspešným žalobcom 1/ a 3/ priznal proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov
tohto odvolacieho konania v rozsahu 60 %, nakoľko úspech žalobcov 1/ a 3/ v konaní predstavoval 80%
a ich neúspech 20%, preto im vznikol vo výške rozdielu (80%-20%=60%) nárok na náhradu trov tohto

odvolacieho konania proti žalovaným 1/ a 2/ (v odvolacom konaní už nebolo na mieste rozlišovať čo
je základné a čo sprevádzajúce), keď nevidel vo vzťahu žalobcov 1/ a 3/ a žalovaných 1/ a 2/ žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. § 257.
2. procesne plne úspešnej žalovanej 3/ priznal proti žalobcom 1/ a 3/ nárok na náhradu trov tohto
odvolacieho konania v plnom rozsahu, keď v odvolacom konaní už nevidel žiadne dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. § 257 (exces už bol preukázaný v konaní na
prvom stupni a žaloba voči žalovanej 3/ bola zamietnutá).

19. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.

(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)