Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 24. október 2021

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 19C/201/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116215182
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Macášková

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2021:2116215182.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, sudkyňou JUDr. Danou Macáškovou, v právnej veci žalobcu: Bytové družstvo

so sídlom v Trnave, IČO: 00 175 480, so sídlom Ludvika van Beethovena 26, Trnava, zastúpený:
UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Mliekarenská 2, Bratislava - mestská časť
Ružinov, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 119,
Žilina, zastúpený: SEDLAČKO a PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, o vydanie
bezdôvodného obohatenia, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa zamieta.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 30.6.2016 sa pôvodní žalobcovia - jednotliví vlastníci bytov v
bytovom dome domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť vydať im
bezdôvodné obohatenie získané po zvýšení úrokovej sadzby, a síce zaplatiť sumu 4.218,97 eur,
spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 4.218,97 eur od 24.6.2016 do zaplatenia, ako aj
zaplatiť im náhradu trov konania, na tom skutkovom základe, že vlastníci bytov a žalovaný uzavreli
dňa 9.5.2007 Zmluvu o termínovanom úvere č. 06/031/07 za podmienok úročenia podľa bodu 2.2.4
zmluvy, ktoré boli dohodnuté nasledovne: druh úrokovej sadzby revizibilná, základná úroková sadzba

je hodnota 6 mesačného BRIBOR, úrokové rozpätie 0,90% p.a., celková revizibilná úroková sadzba
je hodnota 6 mesačného BRIBOR + úrokové rozpätie 0,90 % p.a.. Žalovaný dňa 8.6.2011 adresoval
žalobcovi Oznámenie o zvýšení úrokového rozpätia, v ktorom informoval žalobcu, že v súlade s bodom
5.5 zmluvy sa mení dňom 1.7.2011 úrokové rozpätie na 2,5% p.a.. Žalovaný toto svoje oznámenie
zaslal žalobcovi bez akéhokoľvek odôvodnenia, nevysvetlil, z akých dôvodov prijal takéto rozhodnutie.
Dňa 27.1.2016 odoslali žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažnosť na postup a
žiadosť o preskúmanie postupu žalovanej pri výkone bankových činností adresovanú Národnej banke

Slovenska, v ktorej žiadali preskúmať postup žalovanej v dôsledku zmeny úrokovej sadzby na základe
zmeny miery rizika klienta, a to na základe bodu 5.5 zmluvy, a to bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Dňa
2.5.2016 doručila NBS právnemu zástupcovi žalobcov stanovisko, s ktorým sa žalobcovia v plnom
rozsahu stotožňujú a majú za to, že postup žalovaného, ktorým zmenil úrokovú sadzbu v dôsledku
údajnej zmeny miery rizika klienta, je v rozpore s právnymi predpismi. Ustanovenie ods. 5.5 a 12.1.1.1.
spotrebiteľskej zmluvy predstavujú neprijateľné podmienky, preto sú neplatné.
V súvislosti s čl. 5.5 zmluvy, na základe ktorého žalovaný zmenil žalobcom úrokovú sadzbu v dôsledku

zmeny miery rizika klienta, poukazuje na skutkovo totožné konanie vedené Krajským súdom v Žiline
pod sp.zn. 7Co/563/2015.
Žalovaný sa zvýšením úrokovej sadzby z 0,9 % na 2,5 % p.a. od 1.7.2011 bezdôvodne obohatil o rozdiel,
ktorý by žalobcovia zaplatili na úrokoch bez zvýšenia úrokového rozpätia a teda aj revizibilnej úrokovejsadzby, t.j. sumou 2.672,68 eur a sumou, ktorú žalobcovia žalovanej skutočne zaplatili po jej zvýšení,
teda sumou 6.891,65 eur do 15.6.2016. Žalovaný sa bezdôvodne obohatil o rozdiel vo výške 4.218,97
eur. Uvedený výpočet je vykonaný na základe bodu 4.11.4 Obchodných podmienok žalovaného.

Žalobcovia majú za to, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil a získal na základe svojvoľného konania
majetkový prospech. Tento majetkový prospech získal bez právneho dôvodu resp. je plnením z
neplatného právneho úkonu, preto je povinný predmet bezdôvodného obohatenia vydať. Žalobcovia
vyzvali písomne výzvou zo dňa 15.6.2016 žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný
v lehote stanovenej vo výzve bezdôvodné obohatenie žalobcom nevydal, preto odo dňa nasledujúceho,

teda od 24.6.2016 je povinný zaplatiť aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne.

2. Uznesením č.k. 19C/201/2016-169 zo dňa 12.7.2019 súd pripustil zmenu subjektov na strane žalobcu
tak, že z konania vystupujú žalobcovia označení v žalobe ako žalobcovia v 1. až 71. rade a na ich miesto
vstupuje ako žalobca Bytové družstvo so sídlom v Trnave, IČO: 00 175 480, Ludvika van Beethovena
26, 917 08 Trnava, ako správca vo vlastnom mene zastupujúci a konajúci na účet vlastníkov bytov a

nebytových priestorov v bytovom dome súpisné číslo XXXX na ulici P.. S. XX, O..

3. Uznesením č.k. 19C/201/2016 - 268 zo dňa 26.5.2020 súd pripustil zmenu žaloby tak, že bude
rozhodovať o petite v nasledovnom znení:
„Žalovaná je povinná do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 4.647,87 Eur,

s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 3.385,48 Eur od 27.06.2016 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania5%ročnezosumy1.262,39Eurododňanasledujúcehopodoručenínávrhunazmenužaloby
žalovanej do zaplatenia na účet fondu prevádzky údržby a opráv bytového domu so súp.č. XXXX.
Súd v súlade s § 298 ods. 1 CSP určuje, že zmluvná podmienka používaná žalovaným v spotrebiteľskej
zmluve pod článkom 5.5 Zmluvy o termínovanom úvere je neprijateľná.

Žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.“

Zároveň súd pripustil zmenu žaloby v zmysle doplnenia rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe
tak, že žalobca tvrdí, že žalovaná sa bezdôvodne obohatila za obdobie po zvýšení úrokovej sadzby
od 01.07.2011 do 30.06.2016 o sumu 3.385,48 Eur, za obdobie od 01.07.2016 do 20.07.2018 o sumu

859,89 Eur a za obdobie od 21.07.2018 do 20.01.2020 o sumu 402,50 Eur.

4. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s písomnými vyjadreniami strán sporu; výsluchom strán

sporu; oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to Zmluvou o termínovanom úvere č. 06/031/07 zo
dňa 9.5.2007; Výzvou na úhradu pohľadávky-predžalobná upomienka zo dňa 15.6.2016 a fotokópiou
doručenky; Obchodnými podmienkami pre úvery právnickým osobám a fyzickým osobám podnikateľom,
samosprávam a vlastníkom bytov a nebytových priestorov - Prima banka Slovensko, a.s. účinnými
od 1.4.2016; odpoveďou NBS zo dňa 28.4.2015; Sťažnosťou na postup a žiadosťou o preskúmanie

postupu Prima banky Slovensko a.s. zo dňa 18.1.2016; Oznámením o zmene úrokového rozpätia
zo dňa 8.6.2011; Výpisom z LV č. XXXX pre k.ú. O. zo dňa 16.6.2016; Zmluvou o výkone správy
č. 131 zo dňa 25.8.2008; Zápisnicou z členskej schôdze vlastníkov schôdze vlastníkov predmetného
bytového domu zo dňa 6.7.2006; oboznámením sa s výpoveďami L. W. - svedka v konaní sp.zn.
11C/51/2017, sp.zn. 11C/21/2017, sp.zn. 11C/25/2017a K. C. - svedka v konaní sp.zn. 11C/33/2017,

sp.zn. 11C/21/2017, sp.zn. 11C/51/2017 (s čím právni zástupcovia strán sporu súhlasili a nežiadali o
osobný výsluch uvedených svedkov) a zistil nasledovné:

5. Žalobca v písomných vyjadreniach a pred súdom uviedol k vznesenej námietke premlčania zo
strany žalovaného, že zákonom č. 10/12014 o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní

služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov
predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 1.4.2015 bola v § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka doplnená veta "Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva."

Nakoľko žalobcovia majú za to, že sú spotrebiteľmi, títo nemali potrebné informácie v rokoch 2012
a 2013 k zisteniu, že konanie žalovaného je možné posudzovať z titulu bezdôvodného obohatenia.
Vedomosťžalobcov,žežalovanýsanaúkoržalobcovbezdôvodneobohacujesažalobcoviadozvedeliaž
doručenímstanoviskaNBSzodňa28.4.2016vktorombankajednoznačneuviedla,žežalovanýporušujepráva žalobcov ako spotrebiteľov. Ak by súd v tomto prípade uznal námietku premlčania žalovaného,
došlo by k rozporu s dobrými mravmi, nakoľko žalobcovia ako spotrebitelia nemali v roku 2012,2013
a 2014 potrebné informácie k zisteniu, že konanie žalovaného spĺňa zákonný predpoklad naplnenia

inštitútu bezdôvodného obohatenia.
V súvislosti s článkom 5.5 Zmluvy, na základe ktorého žalovaný zmenil žalobcom úrokovú sadzbu
uvádza, že žalobcovia sa nedomnievajú že čl. 5 bod 5.5 zmluvy o úvere neumožňoval žalovanému
jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu, ako to mylne tvrdí žalovaný. Podstatou sporu je vydanie
bezdôvodného obohatenia, o ktoré sa žalovaný obohatil na úkor žalobcov ako spotrebiteľov v dôsledku

neprijateľnej zmluvnej podmienky. V tejto súvislosti si dovoľuje uviesť, že predmetnom konania nie
je sporná neurčitosť, vážnosť alebo zrozumiteľnosť dotknutého článku, ale neprijateľnosť zmluvnej
podmienky, na základe ktorej sa žalovaný na úkor žalobcov bezdôvodne obohatil.
Žalovaný tvrdí, že je medzi stranami nesporné, že žalobca vie o zvýšení úrokového rozpätia od
15.12.2011. Žalobca má za to, že žalovaný si strhával zvýšené úrokové rozpätie bez vykonania
jednostranného úkonu - oznámenia zvýšenia úrokového rozpätia spotrebiteľom. Už samotné oznámenia

o zmene úrokového rozpätia sú neurčité a nie je z nich jasné, prečo, z akého dôvodu a o koľko
dochádza k zvýšeniu úrokového rozpätia, preto sa jedná o neurčitý úkon, ktorý svojim znením zavádza
spotrebiteľov a vzbudzuje presvedčenie, že v skutočnosti nedochádza k zvýšeniu úrokového rozpätia,
ale len k jeho zmene. Aj z výpovedí Ing. W., je jasné, že ani netuší resp. tuší ale nechce priznať, z akého
dôvodu došlo v skutočnosti k zvýšeniu úrokového rozpätia. Skutkové tvrdenia žalovaného o doručovaní

poštou sú nepravdivé, v skutočnosti neboli doručené poštou žiadne oznámenia o zmene úrokového
rozpätia, v skutočnosti sa dve iné zásielky žalobcu, ktoré pravdepodobne nesúvisia s doručovaním
oznámenia používajú vo všetkých skoro 50 prípadoch na preukázanie zasielania oznámenia o zmene
úrokového rozpätia žalobcovi.
Zmluvnú podmienku v zmysle bodu 5.5 Zmluvy by bolo možné vzhľadom na jej netransparentnosť

považovať za neprijateľnú. Podľa § 53 ods. 4 písm. j) OZ, za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré oprávňujú dodávateľa na zvýšenie ceny tovaru
alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase
uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia. Keďže spotrebitelia nemajú možnosť od
zmluvy odstúpiť, jedná sa o kogentnú neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. j) OZ, ktorá je

vždy neplatná v zmysle § 53 ods. 5 OZ, i keby bola individuálne dojednaná, čo však popiera. Nejedná
sa o generálnu klauzulu neprijateľnej zmluvnej podmienky uvedenú v § 53 ods. 1 OZ, pri ktorej je
možné posudzovať individuálne dojednanie, ale o osobitnú skutkovú podstatu neprijateľných zmluvných
podmienok uvedenú v § 53 ods. 4 OZ, ktorá je neplatná ex lege v zmysle § 53 ods. 5 OZ.
Zástupca žalobcu pred súdom uviedol, že už KS v Žiline rozhodol a potvrdil neprijateľnosť zmluvnej

podmienky a to dojednaného ustanovenia v danej veci článku 5.5 predmetnej Zmluvy o termínovanom
úvere. Je toho názoru, že v zmysle ustanovení § 53 ods. 1,2,3,5 § 53 ods. 4 písm. j), § 53a ods.
1,2, § 53d, § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, predmetné dojednanie je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Obdobná úprava je aj v Zákone na ochranu spotrebiteľa. V písomných podaniach uvádzali i
nadnárodnújudikatúru,tiežjudikatúruÚstavnéhosúduaNSSR,ktorésazaoberajúdanouproblematikou

a v zmysle ktorých považuje nárok za dôvodný a to čo sa týka vyslovenia neprijateľnosti tohto zmluvného
dojednania.
Ak by súd dospel k záveru, že procesný útok žalobcu je nerelevantný, je toho názoru, že toto zmluvné
dojednanie je absolútne neplatné v zmysle ust. § 37 OZ pre jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť.
Čo sa týka premlčania podrobne odôvodnili v písomných vyjadreniach z akého dôvodu má žalobca za

to, že predmetný nárok premlčaný nie je a tiež uvádzali príslušné rozhodnutia vzťahujúce sa na takéto
prípady.
Čo sa týka výpovede svedkov v obdobných veciach prebiehajúcich na tunajšom súde a to svedka pána
C. a W. ich výpovede považuje za rozporné, nie je dôvod, aby súd pri rozhodovaní i tieto výpovede
svedkov zohľadnil, má za to, že nepreukazujú, že došlo k individuálnemu dojednaniu čl. 5.5 predmetnej

Zmluvy. Na preukázanie tohto tvrdenia predkladá i zápisnicu zo dňa 6.7.2006, z ktorej vyplýva, že na
schôdzi boli len prejednané možnosti financovať a nie je schválená ani konkrétna banka ani výška úveru
ani nič.
Má za to, že v zmysle § 53 ods. 4 písm. j) OZ sa jedná o takú neprijateľnú zmluvnú podmienku, pri
ktorej sa individuálne dojednanie nemusí dokazovať, pretože to nemá žiaden vplyv na jej neplatnosť.

Táto skutočnosť vyplýva aj z prílohy Smernice č. 93/13 EHS, kde sú vymenované neprijateľné zmluvné
podmienky ex lege, za obsah zmluvy vždy zodpovedá dodávateľ a preto je irelevantné kto vlastníkov
zastupoval. Dodávateľ predložil návrh formulárovej zmluvy, ktorá je predmetom 50-tich konaní na tun.
súde, jej obsah je totožný. Zodpovednosť správcu nevylučuje primárnu zodpovednosť dodávateľaslužby, ktorý do zmluvy neprijateľnú zmluvnú podmienku zakomponoval. Aj z výpovedí pána C. vyplýva,
že nevedel, že je možné zmluvu jednostranne zmeniť zo strany banky. Toto vypovedal pán C. trikrát vo
všetkých svojich troch výpovediach na tunajšom súde. Táto skutočnosť vyvracia akúkoľvek vedomosť

správcu o znení článku 5.5, zároveň pán W. potvrdil, že čl. 5.5 Zmluva neobsahovala od začiatku, ale že
zmluvy sa postupne sprísňovali. Nakoľko čl. 5.5 nehovorí o objektívnych zmenách zvýšenia úrokového
rozpätia, ale hovorí o subjektívnych dôvodoch zmeny úrokového rozpätia je ju potrebné považovať za
neprijateľnú ex lege v zmysle § 53 ods. 5 OZ.

6. Žalovaný v písomných vyjadreniach a pred súdom uviedol, že namieta nedostatok právomoci
súdu SR, keďže žalovaná ponúkla správcovi v čl. 15 ods. 15.11 zmluvy o úvere neodvolateľný
návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a správca tento návrh prijal, keďže políčko v rozhodcovskej
zmluve (s poučením, že ak dané políčko označí, platí, že neprijíma návrh rozhodcovskej zmluvy)
neoznačil. Žalovaný tiež vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti, keď má za to, že prejednávaný
prípad nie je sporom zo spotrebiteľskej zmluvy, keď zmluva o termínovanom úvere je absolútnou

obchodnoprávnou zmluvou, a to s prihliadnutím na účel právnej úpravy ochrany spotrebiteľa a obsah
úverového vzťahu zmluvných strán. Zmluvu uzavrel správca bytového domu, ktorý sa špecializuje
výhradne na správu bytových domov, preto nemožno hovoriť o slabšej strane a nerovnovážnom
vzťahu zmluvných strán. Vlastníci neboli pri uzatváraní úverovej zmluvy slabšou stranou, ktorá má
byť chránená pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Spotrebiteľská legislatíva vychádza z

predpokladu neskúseného spotrebiteľa. Ak je v rámci kontraktačného procesu ex lege zastúpený
profesionálom, disponujúcim odbornou spôsobilosťou a kvalifikovaným statusom, stráca ochranný
mechanizmus svoje opodstatnenie. Správca bytového domu je povinný dojednať v prospech vlastníkov
najvýhodnejšie možné podmienky, aké sa dajú v čase a mieste objednania týchto tovarov a služieb
dohodnúť. V opačnom prípade zodpovedá vlastníkom za škodu, ktorú im takouto činnosťou spôsobil.

Nakoľko prejednávaný prípad nie je sporom zo spotrebiteľskej zmluvy, miestne príslušným súdom na
prejednanie veci je súd určený podľa sídla žalovaného.
Keďže nejde o spor zo spotrebiteľskej zmluvy neprináleží súdu skúmať, ani vysloviť eventuálnu
neprijateľnosť dojednaných zmluvných podmienok. Žalovaný má za to, že žaloba je nedôvodná a
tvrdenia o údajnom bezdôvodnom obohatení striktne odmieta. Peňažný nárok žalobcov vychádza z

domnelého porušenia vybraných zmluvných ustanovení, ktoré nemožno posudzovať podľa predpisov
upravujúcich poskytovanie spotrebiteľského úveru. Rovnako stanovisko Národnej banky Slovenska zo
dňa 28.4.2016 v ktorom Národná banka Slovenska považuje zmluvu o úvere za spotrebiteľskú, z čoho
potom vychádzajú všetky jej hodnotiace závery, je vzhľadom na uvedené irelevantné a nemožno naň
prihliadať.

Žalovaný oznámil správcovi bytového domu, že v súlade so zmluvou o úvere sa s účinnosťou od
1.7.2011 mení úrokové rozpätie na 2,50% p.a. Nárok na zaplatenie peňažnej sumy zodpovedajúcej
rozdielu, "ktorý by žalobcovia zaplatili na úrokoch bez zvýšenia úrokového rozpätia a sumou, ktorú
žalobcovia žalovanému skutočne zaplatili po jej zvýšení", inkasovanej žalovaným v období od 1.7.2011
do 15.6.2014, označenej žalobcami ako bezdôvodné obohatenie (rovnako ako zvyšok nároku), je

nedôvodný a premlčaný. Žaloba bola súdu doručená dňa 30.6.2016, t.j. po uplynutí subjektívnej
dvojročnej lehoty na vydanie plnenia podľa predchádzajúcej vety (§ 103 prvá veta OZ v spojení s § 107
ods. 1 a 2 OZ). Žalovaný týmto v súlade s 100 ods. 1 OZ vznáša námietku premlčania.
Žalovaný pristúpil k zmene úrokovej sadzby na základe legitímneho právneho dôvodu, v súlade s
článkom 5 ods. 5.5 zmluvy o úvere. Žalovaným určená úroková sadzba bola v celom rozsahu primeraná

aktuálnemu stavu na trhu a porovnateľná s inými úrokovými sadzbami ponúkanými v rovnakom
segmente úverových produktov inými bankovými subjektmi. Tým došlo k naplneniu podmienky
adekvátnostizmenyúrokovejsadzbypodľačl.5ods.5.5zmluvyoúvere.Zmenaúrokovejsadzbynebola
vykonaná zo strany žalovaného svojvoľne. Žalovaný mal na takúto zmenu legitímny nárok, a to pri
zmene miery rizika klienta, ku ktorej dospel v rámci interného prehodnotenia komplexných ukazovateľov

návratnosti úveru. O tejto zmene žalovaný správcu informoval.
V danom prípade ide o spor medzi správcom ako podnikateľom proti banke, ktorá mu poskytla úver
pri plnení jeho správcovských povinností. Podľa § 24a ZoSÚ „Na úvery na opravu, rekonštrukciu alebo
modernizáciu spoločných častí, spoločných zariadení a príslušenstva domu poskytované vlastníkom
bytov a nebytových priestorov podľa osobitného predpisu, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, sa

vzťahujú ustanovenia § 2, § 4 ods. 1 písm. a) až d), f) až n) a s), ods. 2 a ods. 7 až 13, § 9 ods. 1 a
ods. 2 písm. a), b), f), g), i) až k), m) až r), u), v) a x), § 11 ods. 1, § 12, 19, 23 a 25a, pričom takíto
dlžníci vykonávajú svoje práva v súvislosti s uvedenými úvermi spoločne prostredníctvom správcu alebo
spoločenstva vlastníkov 4a) a veriteľ plní povinnosti voči takýmto dlžníkom tak, že ich plní voči správcovialebo voči spoločenstvu vlastníkov; to neplatí, ak ide o úvery poskytované Štátnym fondom rozvoja
bývania podľa osobitného predpisu.“.
V súlade s § 1 ods. 3 písm. r) ZoSÚ nemá poskytnutý úver charakter spotrebiteľského úveru a

ustanovenie § 24a ZoSÚ nepodporuje záver o spotrebiteľskej povahe úverovej zmluvy. Práve naopak,
vyňatie tohto typu úveru spod pôsobnosti ZoSÚ svedčí o tom, že zákonodarca nemal v úmysle
poskytnúť úplný rozsah práv, ktorý ZoSÚ poskytuje spotrebiteľom. Súvisí to predovšetkým s existenciou
kvalifikovaného zastúpenia prostredníctvom správcu. Keďže však vlastníkmi bytov a nebytových
priestorov v bytovom dome sú vo väčšine prípadov fyzické osoby, zákon im v rámci špeciálneho režimu

ZoSÚ garantuje určitý rozsah oprávnení. Tieto sú inkorporované v ustanoveniach o predzmluvných
informačných povinnostiach veriteľa (§ 4 ZoSÚ), o povinných náležitostiach úverovej zmluvy (§ 9 ZoSÚ)
a o dôsledkoch porušenia povinností (§ 11 ZoSÚ). Ďalej sa týkajú informácií o zmene úrokovej sadzby
(§ 12 ZoSÚ), výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 19 ZoSÚ) a dohľadu nad dodržiavaním
povinností veriteľa (§ 23 ZoSÚ). Daná skutočnosť však nič nemení na tom, že sporná zmluva o úvere
nemá spotrebiteľský charakter.

Ani účelové odkazovanie na § 2 ZoSÚ, ktorý obsahuje definíciu spotrebiteľa, argumentáciu žalobcu
nijako nepodporuje. Všeobecné ustanovenie § 2 ZoSÚ totiž vymedzuje základné pojmy zákona. Iba z
tohto dôvodu sa uvedená právna norma stala súčasťou okruhu ustanovení, ktoré sa vzťahujú aj na režim
úverov poskytovaných vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Tvrdenie žalobcu, že
ZoSÚ označuje vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome ako spotrebiteľov, je preto

zavádzajúce.
Stanovisko NBS, na ktoré žalobcovia vo svojej argumentácii poukazujú a právny názor Krajského
súdu v Žiline, ktorý rozhodol o miestnej príslušnosti Okresného súdu Trnava v čase, keď stranami boli
len spotrebitelia, nemajú záväzný charakter a v žiadnom prípade nemôžu byť určujúce pre záver o
spotrebiteľskom charaktere dotknutej zmluvy o úvere (čo v konečnom dôsledku akcentoval aj krajský

súd).
Keďže pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy konal správca (profesionálny subjekt podnikajúci v
oblasti výkonu správy bytových domov), nie je splnená prinajmenšom jedna z kumulatívnych podmienok,
aby sa mohlo jednať o spotrebiteľskú zmluvu. Rovnako po zmene žalobcu nemôže byť spor považovaný
za spotrebiteľský podľa § 290 a nasl. CSP.

Žalovaný vzniesol námietku premlčania z dôvodu, že žalobca si žalobou podanou 30.6.2016 uplatnil
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj za obdobie, keď bol jeho nárok už premlčaný. Zo žaloby
vyplýva, že žalovaný žalobcovi adresoval oznámenie o zvýšení úrokového rozpätia zo dňa 8.6.2011. Ako
sa uvádza v oznámení úrokového rozpätia predloženého žalobcom, k problematike zvýšenia úrokového
rozpätia podľa bodu 5.5 úverových zmlúv prebehli ešte v čase pred 8.6.2011 vzájomné rokovania, na

ktorých bolo so správcom toto zvýšenie úrokového rozpätia prejednané. Oznámenie bolo odoslané dňa
8.6.2011 doporučene bez doručenky ako list 1. triedy, čo preukazuje žalovaný kópiou podacieho lístka, v
ktorom sa nachádza informácia, že v tejto zásielke bolo odoslaných celkom 18 kusov oznámení. Podľa
poštových podmienok mal byť list doručený nasledujúci pracovný deň po dni odoslania. Ak žalobca list
k žalobe priložil, znamená to, že ním disponoval, preto je jeho doručenie nesporné (§ 151 ods. 1 CSP).

Následne, od 1.7.2011 začal voči nemu žalovaný uplatňovať zvýšenie úrokového rozpätia.
Žalobca sa bráni tým, že spotrebitelia nemali v rokoch 2012, 2013 a 2014 informácie potrebné k zisteniu,
že konanie žalovaného možno považovať za bezdôvodné obohatenie. Žalovaný však v zmysle § 24a
ZoSÚ spotrebiteľov (teda jednotlivých vlastníkov) neinformuje o žiadnej skutočnosti týkajúcej sa zmluvy
o úvere, keďže práva a povinnosti vykonával podľa tohto ustanovenia vždy voči správcovi. Správca

bol o situácii, že dôjde k zvýšeniu úrokového rozpätia podľa čl. 5.5 zmluvy o úvere informovaný na
osobných rokovaniach a následne doručením oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia. Z tohto dôvodu
od začiatku vedel, že k zvýšeniu došlo, aj z akých dôvodov. Navyše nie je správny ani argument, že by sa
spotrebitelia dozvedeli o bezdôvodnom obohatení práve odpoveďou NBS. Táto odpoveď bola reakciou
na list správcu, ktorému bola doručená aj odpoveď.

Správca mal preukázateľne vedomosť o všetkých okolnostiach bezdôvodného obohatenia najneskôr
26.5.2014, keď adresoval žalovanému list. Z neho je zrejmé, že v prípade jednej zo zmlúv o úvere
(týkajúcej sa bytového domu Č. U. U.. Č.. XXXX O.) vedel o zvýšení úrokovej sadzby podľa čl. 5.5
zmluvy o úvere a považoval ho za neoprávnené. Správca pritom vedel, že uzavrel (minimálne) 50
zmlúv, v ktorých je rovnaké ustanovenie, a v prípade ktorých mu v čase medzi 8.6.2011 a 30.8.2012

bol doručených 50 oznámení o zvýšení úrokového rozpätia, ktoré s ním bolo navyše pred prvým
zvýšením osobitne prerokované. Okrem toho bola v prípade jednotlivých zmlúv dohodnutá sadzba v
zložení úrokové rozpätie a 6M BRIBOR (od 1.1.2009 EURIBOR), v dôsledku čoho je aktuálna výška
úrokovej sadzby klientovi pravidelne oznamovaná každých 6 mesiacov. Je preto iracionálne, že by sisprávca, ktorý je povinný pri výkone správy konať s odbornou starostlivosťou, nevšimol ani v jednom
z 11 oznámení doručených od júna 2011 do júna 2016, že pri tomto úvere došlo k zmene úrokového
rozpätia. Z predloženej tabuľky sadzieb je pritom úplne zrejmé, že nešlo o nepatrnú zmenu vo výške

splátky, keďže úroková sadzba účtovaná od 1.7.2011 sa zvýšila o 1,6%.
Za rozhodujúci dátum je nutné považovať termín inkasovania splátky po prvom oznámení o zvýšení
úrokového rozpätia. Preto je premlčané bezdôvodné obohatenie z tých splátok, ktoré boli uhradené pred
30.6.2014.
Žalobca svoju argumentáciu o protiprávnom systematickom konaní vo vzťahu k spotrebiteľom opiera o

právoplatnérozhodnutieKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.7Co/563/2015z10.2.2016,vktoromKrajskýsúd
v Žiline označil čl. 5 ods. 5.5 zmluvy o úvere za neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodu neurčitosti.
Žalovaný predkladá súdu uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/223/2016 z 25.10.2017, ktorým NS SR zrušil
citovaný rozsudok. Navyše, výsledok konania nie je aplikovateľný v tomto spore, keďže rozsudkom
sp. zn. 7Co/563/2015 súd rozhodol spor týkajúci sa bežného úveru, poskytnutého žalovaným fyzickým
osobám - spotrebiteľom. Ide o úplne iný typ zmluvy, ktorý nesúvisí s úverom podľa § 24a ZoSÚ, navyše

nebol uzatvorený odborne kvalifikovanou osobou (ako je to v prípade tohto sporu), ale bežnými občanmi
pri financovaní kúpy nehnuteľnosti. Týmto osobám, na rozdiel od žalobcu, musí súd poskytnúť podstatne
vyšší stupeň ochrany.
Správca, ako zástupca vlastníkov, bol žalovaným riadne informovaný o zmene úrokovej sadzby ešte
pred tým, ako ju žalovaný začal voči nemu uplatňovať. Zmena miery rizika (ktorej údajné neoznámenie

vytýka žalobca žalovanému) nemôže byť skutočnosťou rozhodujúcou pre vznik a premlčanie nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Jedinou skutočnosťou, ktorá môže byť dôvodná vo vzťahu k vzniku
bezdôvodného obohatenia a k začatiu plynutia premlčacej lehoty, je zmena úrokovej sadzby, o ktorej
žalovaný informoval správcu ako zástupcu žalobcov.
Žalovaný namieta tvrdenia žalobcu, že o zvýšení úrokovej sadzby sa dozvedel až zo stanoviska NBS

z 28.4.2016. Správca, ktorý zastupoval vlastníkov ako zákonný zástupca vo veciach zmluvy o úvere,
je povinný správu vykonávať s odbornou starostlivosťou. Pri dodržaní vyžadovanej starostlivosti musel
zistiť, že žalovaný voči nemu uplatňuje inú, vyššiu splátku úveru, ihneď po jej prvom uplatnení, osobitne
ak bol o tom informovaný na rokovaní. Ak správca zistil zmenu výšky splátky úveru údajne po uplynutí 3
rokov, a to len z vyjadrenia NBS, je to možné považovať za podstatné porušenie povinnosti správcu, za

ktoré správca zodpovedá vlastníkom bytov podľa § 8 ods. 5 ZoVB. Okrem toho sám žalobca predložil
súdu ako dôkaz list žalovaného zo dňa 8.6.2011, z ktorého vyplýva, že mu žalovaný oznámil zvýšenie
úrokového rozpätia na 2,5 % p.a. Z predloženého dôkazu je zrejmé, že z tohto listu mal žalobca
vedomosť o namietanom zvýšení úrokového rozpätia.
Vyjadrenie NBS o tom, že žalovaný porušuje práva vlastníkov ako spotrebiteľov, v jej stanovisku z

28.4.2016 (ktorého závery sú tendenčné a jednostranné), nemá vo vzťahu k objektívnej ani subjektívnej
zistiteľnosti toho, že dochádza k vzniku bezdôvodného obohatenia, žiadnu relevanciu. Stanovisko
NBS nemožno považovať za meritórne rozhodnutie o práve strany, ani za skutkové zistenie. Nemôže
zakladať skutočnosť rozhodujúcu na splnenie niektorého z predpokladov vzniku nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ani nemôže byť považované skutočnosť, od ktorej začína plynúť premlčacia

lehota.
Žalobca v podanej žalobe nepreukázal, kedy uhradil jednotlivé splátky úveru nešpecifikoval výpočet,
podľa ktorého dospel k požadovanej výške bezdôvodného obohatenia. Bez toho nemôže žalovaný
presne identifikovať ani súd posúdiť vznesenú námietku premlčania. Navyše nemôže verifikovať, či je
požadovaná suma správna.

Zástupkyňa žalovaného pred súdom uviedla, že sa pridržiava písomne podaných vyjadrení, poukazuje
na to, že dojednanie čl. 5.5 predmetnej Zmluvy nepovažuje za neprijateľnú podmienku z dôvodov,
ktoré uviedli písomne, takisto nepovažuje toto dojednanie za neurčité a nezrozumiteľné a preto
neplatné. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že zodpovednosť za dojednanie predmetnej Zmluvy teda
i konkrétneho čl. 5.5 mal samotný správca, ktorý mal konať s odbornou starostlivosťou a i s poukazom

na túto skutočnosť nemožno aplikovať na predmetný spor rozhodnutia NSSR, ÚS a iných súdov, na
ktoré poukazoval zástupca žalobcu, nakoľko sa jedná o iné prípady konkrétne o prípady, kedy zmluvnou
stranou boli samotní spotrebitelia, fyzické osoby a nie subjekt - správca tak ako to bolo v danom prípade.
V danom prípade teda bol kontraktačný proces zverený správcovi, ktorý mal pomerne silné postavenie
v tomto zmluvnom vzťahu, keď ako vyplýva i zo svedeckých výpovedí uzatváral viacero obdobných

úverových zmlúv, zastupoval veľa vlastníkov bytových domov.
Čo sa týka predloženej zápisnice zo dňa 6.7.2006 poukazuje na to, že nebude pravdepodobne
zápisnicou, ktorá sa týkala predmetného úveru a to práve s poukazom na dátum kedy sa malo konaťtoto zasadnutie, keď Zmluva o úvere bola v danom prípade uzavretá až dňa 9.5.2007, napokon táto
zápisnica v zásade nepreukazuje ako prebiehalo samotné hlasovanie, ako správca konal s vlastníkmi.
Ďalej uvádza, že svedok C., ktorý vypovedal v obdobných sporoch presne popísal ako prebiehal proces

schvaľovania. Čo sa týka jeho údajných neznalostí procesu zmeny, tento svedok síce spočiatku vo
výpovediach sa snažil deklarovať, že o zmene nevedel, následne však celkom jednoznačne priznal, že
družstvo si bolo možnosti zmeny Zmluvy vedomé, ani v roku 2011 ju nepovažovali za neoprávnenú. Čo
sa týka svedeckej výpovede Ing. W., z nej nevyplýva, že by sa zmluvy sprísňovali, ani v tom, že pôvodné
zmluvy neobsahovali čl. 5.5, tento svedok uviedol, že medzi jednotlivými verziami boli určité rozdiely,

avšak nevyjadril sa v čom a aké.
ZvýpovedísvedkovpánaW.,ktorýuzatváralzmluvusbankouapánaC.akosprávcu,jezrejmé,žedošlo
k individuálnemu dojednaniu konkrétneho článku 5.5, z ich výpovede vyplýva, že prebiehali rokovania o
zmluve, boli zohľadnené i viaceré navrhované zmeny, vyjadrili sa, že žiadne z ustanovení nepovažovali
za neurčité, čo vyplýva i z toho, že nakoniec zmluva bola podpísaná.
Čo sa týka premlčania zotrváva na vyjadreniach, že na daný prípad je potrebné aplikovať 2 ročnú

subjektívnu premlčaciu dobu s poukazom na to, že nárok žalobcu je nárokom na vydanie bezdôvodného
obohatenia.
Čo sa týka vyjadrenia protistrany, že je potrebné aplikovať § 53 ods. 4 písm. j) OZ, poukazuje na § 53
ods. 1 OZ, v zmysle ktorého sa neprijateľné zmluvné podmienky určujú iba v prípade, ak zmluva nebola
individuálne dojednaná. Keďže v tomto prípade sa preukázalo individuálne dojednanie zmluvy, uvedené

ustanovenie aplikovať nemožno.

7. Zo Zmluvy o termínovanom úvere č. 06/031/07 zo dňa 9.5.2007 vyplýva, že klient - Bytové družstvo
so sídlom v Trnave (zastúpené N.. K. C., prokuristom) a žalovaný ako banka (ešte ako Dexia banka
Slovensko a.s.) uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť klientovi

úver vo výške 1.400. 000,- Sk, za účelom obnovy bytového domu a odstránenie systémových porúch
bytového domu P.. S. XX, O.. Úročenie úveru bolo dojednané v odseku 2.2.4. zmluvy, keď celková
revizibilná úroková sadzba je hodnota 6 mesačného BRIBOR plus úrokové rozpätie 0,9 % p.a.. V bode
5.5. zmluvy je obsiahnuté dojednanie o tom, že banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú
sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika klienta. Zmena miery rizika klienta môže súvisieť

predovšetkým so zmenou ratingu klienta stanoveného bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy klienta
podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika klienta sú
rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi
skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť automaticky bez
dodatkov k úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi klientovi.

Z listu žalovaného zo dňa 8.6.2011 adresovaného Bytovému družstvu so sídlom v Trnave vyplýva, že
ním banka oznamuje, že podľa bodu 5.5 Úverovej zmluvy č. 06/031/07 banka mení dňom 1.7.2011
úrokové rozpätie na 2,50 % p.a..

8. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že právny predchodca žalovaného (Dexia

banka Slovensko, a.s.) a žalobca (Bytové družstvo so sídlom v Trnave, ktorý ako správca konal v
mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov) uzavreli dňa 9.5.2007 Zmluvu o termínovanom úvere
č. 06/031/07 (na strane „klienta“ ju podpísal Ing. K. C., ako prokurista Bytového družstva so sídlom v
Trnave / správcu, pričom v zmluve ako zmluvná strana priamo nefigurujú vlastníci bytov a nebytových
priestorov). Na základe uvedenej zmluvy bola dojednaná výška úveru 1.400.000,- Sk, za účelom obnovy

bytového domu a odstránenie systémových porúch bytového domu. V zmluve bol dojednaný bod 5.5.
podľa ktorého „Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k
zmene miery rizika Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu
Klienta stanoveného Bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených
Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti

platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi skutočnosťami. Príslušnú
zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k Úverovej zmluve.
Banka predmetnú zmenu v primeranej lehote oznámi Klientovi.“
O znení zmluvy, vrátane jej bodu 5.5. právny predchodca banky a štatutárny zástupca Bytového družstva
so sídlom v Trnave individuálne rokovali, čo potvrdil tak zástupca banky Ing. W., ako aj zástupca

Bytového družstva Ing. C..
Právny predchodca žalovaného pristúpil k zvýšeniu úrokového rozpätia, a to oznámením zo dňa
8.6.2011, ktorú skutočnosť uviedol samotný žalobca v žalobe. Na základe uvedeného začal žalovaný
účtovať zvýšenú platbu splátok úveru, a to od 1.7.2011 vo výške 2,50% ročne.Predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie za obdobie po zvýšení úrokovej
sadzby od 01.07.2011 do 30.06.2016 o sumu 3.385,48 Eur, za obdobie od 01.07.2016 do 20.07.2018 o
sumu 859,89 Eur a za obdobie od 21.07.2018 do 20.01.2020 o sumu 402,50 Eur.

Zároveň žalobca žiadal určiť, že zmluvná podmienka používaná žalovaným v spotrebiteľskej zmluve pod
článkom 5.5 Zmluvy o termínovanom úvere je neprijateľná.

9. Podľa § 488 Občianskeho zákonníka, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi
vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

Podľa § 489 Občianskeho zákonníka, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo
spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované

zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.

Podľa § 2 písm. a), písm. b) zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom ku dňu

uzavretia zmluvy,) na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové

náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Podľa § 1 ods. 2 písm. a) zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom ku dňu
uzavretiazmluvy),zákonsanevzťahujenazmluvyoposkytnutíúverunaúčelynadobudnutiaexistujúcich
alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a

ich údržbu.

Podľa § 24a zák.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov, na úvery na opravu, rekonštrukciu alebo modernizáciu spoločných častí, spoločných
zariadeníapríslušenstvadomuposkytovanévlastníkombytovanebytovýchpriestorovpodľaosobitného

predpisu, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, sa vzťahujú ustanovenia § 2, § 4 ods. 1 písm. a) až d),
f) až n) a s), ods. 2 a ods. 7 až 15, § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. a), b), d), e), g), h), j) až o), s) a u), § 11
ods. 1, § 12, 19, 23 a 25a, pričom takíto dlžníci vykonávajú svoje práva v súvislosti s uvedenými úvermi
spoločne prostredníctvom správcu alebo spoločenstva vlastníkov a veriteľ plní povinnosti voči takýmto
dlžníkom tak, že ich plní voči správcovi alebo voči spoločenstvu vlastníkov; to neplatí, ak ide o úvery

poskytované Štátnym fondom rozvoja bývania podľa osobitného predpisu.

Podľa § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, a ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.(ods. 1)
Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,

ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva.(ods. 2)

Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.(ods. 3)
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.(ods. 4)Podľa § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, a ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
„neprijateľná podmienka“). (ods. 1)
Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia. (ods. 2)
Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve.

(ods. 3)
Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. (ods. 4)

Podľa § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5, a ods. 6 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu
zvýšenia úrokového rozpätia), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len

„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. (ods. 1)
Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. (ods. 2)

Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom
sa nepovažujú za individuálne dojednané. (ods. 3)
Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. (ods. 5)
Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne
prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných

prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa,
spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu
splatnosti. (ods. 6)

Podľa § 53 ods. 12 Občianskeho zákonníka, neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so

zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti
súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo
na inú zmluvu, od ktorej závisí.

Podľa § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1.3.2010), ak súd určil niektorú

zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal
plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto
podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ

má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú
povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa.

Podľa § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať. (ods. 1)
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov. (ods. 2)

Podľa § 8b ods. 1, prvá veta zák.č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (v znení
účinnom do 31.10.2018), správca je povinný vykonávať správu domu samostatne v mene vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet a je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom.

Podľa § 8b ods. 3 zák.č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (v znení účinnom ku
dňu uzavretia zmluvy), pri obstarávaní služieb a tovaru je správca povinný dojednať čo najvýhodnejšie
podmienky, aké sa dali dojednať v prospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Správcaje povinný riadiť sa rozhodnutím nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome
o výbere dodávateľa. (ods. 3)

Podľa § 9 ods. 7 zák.č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (v znení účinnom od
1.11.2018), spoločenstvo a správca sú povinní vykonávať správu domu samostatne v mene a na účet
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. Spoločenstvo a správca vo vlastnom mene zastupujú
a konajú na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom a iným orgánom verejnej
moci; toto zastupovanie trvá, ak sa v konaní pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci nepreukáže

rozpor záujmov spoločenstva alebo správcu so záujmom zastupovaných vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome.

Podľa § 290 Civilného sporového poriadku, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a
spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.

Podľa § 298 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského
sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej
zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v
takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v
spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

Podľa § 494 Občianskeho zákonníka, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho
sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

10. Žalovaný v konaní namietal nedostatok právomoci súdov SR rozhodovať spor medzi stranami, a

to s poukazom na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v bode 15.12. dodatku k zmluve o termínovanom
úvere. Súd mal za to, že je daná právomoc súdu konať v uvedenej veci, a to s prihliadnutím na to, že
predmetnúrozhodcovskúdoložkusúdpovažovalzaneplatnúvzmysle§37ods.1OZ.Súdpoukazujena
to, že z činnosti súdu mu je známe, že rozhodcovský súd s uvedeným názvom „Stály rozhodcovský súd
Asociácie bánk“ v čase vzniku úverového vzťahu neexistoval, z ktorého dôvodu je uvedené dojednanie

neurčité a nezrozumiteľné, a preto neplatné podľa § 37 ods. 1 OZ. Zároveň, rozhodnutím Zhromaždenia
členov Slovenskej bankovej asociácie došlo medzičasom k zrušeniu Stáleho rozhodcovského súdu
Slovenskej bankovej asociácie ku dňu 1.1.2019. Navyše, súd tiež poukazuje na ustanovenie § 3 ods.
6 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého spotrebiteľská
rozhodcovská zmluva neobmedzuje právo spotrebiteľa obrátiť sa na súd, pričom dodávateľ sa môže

účinne dovolávať nedostatku právomoci súdu, iba ak vo veci už skôr začalo spotrebiteľské rozhodcovské
konanie, čo preukázané nebolo. Vzhľadom na všetko uvedené dospel súd k záveru, že tu nie je prekážka
konania spočívajúca v nedostatku jeho právomoci a spor prejednal.

11. Pokiaľ ide o miestnu príslušnosť tunajšieho súdu, táto bola daná ustanovením § 87 písm. f)

zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v znení účinnom do 30.6.2016), v zmysle ktorého popri
všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ,
ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom vlastníci bytov (ako žalobcovia v čase podania žaloby)
sú spotrebiteľmi s trvalým pobytom v prevažnom rozsahu v obvode tunajšieho súdu. Na uvedenom nič
nemení to, že v konaní sa neuplatňuje nárok na plnenie zo zmluvy, ale uplatňuje sa nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia, keďže tento nárok so spotrebiteľskou zmluvou nepochybne priamo súvisí.

12. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že nároku žalobcu nie je možné vyhovieť.
Medzi stranami nebolo sporným že právny predchodca žalovaného (Dexia banka Slovensko, a.s.) a
žalobca (správca ako zákonný zástupca vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome P..

S. XX, O.) uzavreli vyššie uvedenú zmluvu o termínovanom úvere. V konaní sa žalobca ako správca
bytového domu domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým, že žalovaný
„neoprávnene“ zvýšil úrokové rozpätie, žalobca žiadal vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie
po zvýšení úrokového rozpätia, ako rozdiel medzi sumou ktorú vlastníci bytov žalovanému zaplatili po
zvýšení úrokovej sadzby, a sumou ktorú by zaplatili na úrokoch bez zvýšenia úrokovej sadzby.

Vlastníci bytov uzatvorili so žalobcom (bytovým družstvom) v zmysle § 8a Zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov zmluvu o výkone správy, predmetom ktorej je obstarávanie služieb a tovaru,
ktorými správca zabezpečuje pre vlastníkov činnosti uvedené v zákone. V zmysle § 8b ods. 1 citovaného
zákona v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, je správca povinný vykonávať správumajetku vlastníkov samostatne, vo svojom mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v
dome. Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí domu a
spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v dome - uzatvorením úverovej zmluvy týkajúcej sa bytového domu preto práva a povinnosti
z právneho úkonu vznikli priamo vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome.
Pokiaľ ide o charakter zmluvy o úvere, túto uzavrel správca z titulu svojho oprávnenia vyplývajúceho
mu zo znenia § 8b ods. 1, ako aj zo znenia príslušných ustanovení zmluvy o výkone správy. Je
však nepochybné, že dlžníkmi z úverovej zmluvy sú jednotliví vlastníci bytov (tak ako to vyplýva aj

zo súčasného znenia § 24a zákona o spotrebiteľských úveroch), pričom správca je ich zákonným
zástupcom (v úverovej zmluve označený ako klient), avšak konajúci vo svojom mene a na účet
vlastníkov. Právny vzťah založený zmluvou o úvere je tak právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou
zmluvou, a je potrebné ho posudzovať nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka,
ale aj podľa právnych predpisov ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka); právny predchodca žalovaného pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako

podnikateľ, ktorý koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň ako veriteľ, ktorý
poskytol úver v rámci svojho podnikania, pričom úver nebol poskytnutý v súvislosti s podnikateľskou
činnosťou bytového družstva, ale v súvislosti s vykonaním opráv na bytovom dome, a teda za účelom
zveľadeniamajetkufyzickýchosôb-spotrebiteľov(nastranedlžníkatakvystupovalispotrebitelia,ktorým
nebol úver poskytnutý v rámci obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a na ich spotrebiteľskom

postavení nič nemení skutočnosť že za nich na základe zákonného splnomocnenia konal správca
bytového domu - subjektom základného hmotnoprávneho vzťahu s bankou nebol správca bytového
domu, ale jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov).
V prejednávanej veci žalobca uplatnený nárok skutkovo vymedzil tak, že ide o bezdôvodné obohatenie
žalovaného získané na úkor vlastníkov bytov tým, že žalovaný zvýšil úrokové rozpätie na základe údajne

neplatného ustanovenia (bod 5.5. zmluvy), a toto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Pokiaľ ide o znenie bodu 5.5. zmluvy, súd ho považoval za určité a zrozumiteľné, a teda v tomto smere
za platne dojednané (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keď zo znenia bodu 5.5. zmluvy vyplýva,
že žalovaný je oprávnený jednostranne zmeniť úrokovú sadzbu (resp. úrokové rozpätie), ak dôjde k
zmenemieryrizikaklientaktorámôžesúvisieťpredovšetkýmsozmenouratinguklientaalebosozmenou

rizikovej váhy klienta, pričom sa porovnávajú skutočnosti v čase posledného posúdenia miery rizika
klienta s aktuálnymi skutočnosťami (pojmy „miera rizika klienta“ a „rating klienta“ sú ekonomickými
pojmami, ktorých význam musel byť žalobcovi ako správcovi a zároveň podnikateľovi zrejmý). Zároveň
je dôležité brať do úvahy skutočnosť, že kontraktácia prebiehala medzi dvoma právnickými osobami,
pričom správca ako profesionál v danej oblasti má mať dostatok vedomostí na porozumenie obsahu

zmluvných dojednaní. Uvedené znenie ustanovenia zmluvy je tak s poukazom na jeho formuláciu
zrozumiteľné a určité, keď z ustanovenia bodu 5.5. zmluvy je zrejmé, že správca si bol vedomý
toho, že banka môže jednostranne zmeniť úrokové rozpätie v prípadoch uvedených v ustanovení.
Tejto vedomosti zodpovedalo jazykové vyjadrenie ustanovenia, predchádzajúce rokovania banky a
správcu o uzavretí zmluvy vrátane pripomienkovania, ako aj v konečnom dôsledku akceptácia aplikácie

uvedeného ustanovenia správcom. Na určitosti zmluvného dojednania nič nemení ani to, že v bode
5.5. zmluvy sa hovorí o zmene úrokovej sadzby, pričom banka pristúpila k zmene úrokového rozpätia -
sadzbu EURIBOR (predtým BRIBOR) neurčuje totiž žalovaný, ale príslušná európska inštitúcia, a preto
ustanovenie bodu 5.5. možno aplikovať iba na zmenu úrokového rozpätia, nie na zmenu základnej
sadzby, avšak v konečnom dôsledku došlo k zmene úrokovej sadzby ako takej. V čase uzatvorenia

zmluvy bol prokuristom správcu Ing. K. C., ktorý zmluvu o úvere (aj viaceré obdobné zmluvy) počas
vykonávania funkcie prokuristu podpísal.
Skutkové tvrdenie žalovaného, že zmluva o úvere bola medzi stranami individuálne dojednaná,
keď k uzavretiu zmluvy došlo po vzájomných rokovaniach, pričom žalovaný prostredníctvom svojho
zamestnanca Ing. L. W. umožnil žalobcovi pred podpisom zmluvy oboznámiť sa s textom zmluvy a

pripomienkovať ho poprel žalobca iba v tom rozsahu, že individuálne dojednávanie neprebehlo ku
konkrétnej zmluve. Z uvedeného vyplýva že nebolo medzi stranami sporným, že minimálne k prvým
zmluvám v roku 2006 prebehol riadny kontraktačný proces, v rámci ktorého mal žalobca možnosť
pripomienkovať jednotlivé ustanovenia zmluvy. O tom že medzi žalovaným ako bankou a žalobcom ako
klientom prebehol riadny kontraktačný procese svedčí aj výpoveď Ing. K. C. na pojednávaní konanom

dňa 9.7.2020 v konaní sp.zn. 11C/33/2017, ktorý uviedol že „postup pri rokovaní o úverových zmluvách
bol taký, že boli vysvetlené podmienky banky, ktoré museli byť odsúhlasené na schôdzi bytového domu
- až následne Bytové družstvo podpísalo zmluvu, a to po preštudovaní a odsúhlasení podmienok“, a tiež
že „pri podpisovaní úverových zmlúv tieto svedok (ako riaditeľ Bytového družstva) čítal, pred uzavretímprvých zmlúv sa radili aj s právnikom (boli spravené aj „nejaké malé úpravy); v zmluvách boli aj pasáže
ktoré neboli úplne jasné, tieto sa upravovali (zmluvy čítali aj zástupcovi vlastníkov, ktorí mali záujem)“
- uvedené tvrdenia svedka spochybnené neboli.

Na uvedenom nič nemení ani dôkaz - Zápisnica z členskej schôdze vlastníkov schôdze vlastníkov
predmetného bytového domu zo dňa 6.7.2006, z ktorej je evidentné iba to, že vlastníci odsúhlasili, že
požadovaný úver bude vybraný na základe ponúk jednotlivých bankových inštitúcií.

13. Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v žalobe ako dôvod neplatnosti bodu 5.5.

zmluvy uviedol, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku (nie že je ustanovenie neurčité). Následne,
až počas konania uviedol, že ustanovenie je neurčité a nezrozumiteľné a preto neplatné. Tieto
tvrdenia žalobcu si odporujú, pretože žalobca v žalobe tvrdí, že uvedené ustanovenie je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa - takýto záver však predpokladá že žalobca bol schopný pochopiť význam
uvedeného ustanovenia, a že už pri samotnom koncipovaní bodu 5.5. bolo zrejmé, že dané ustanovenie

umožňuje jednostranné zvýšenie úrokového rozpätia na základe vlastného uváženia žalovaného ako
banky. Z uvedeného vyplýva že pôvodne žalobca v žalobe určitosť predmetného ustanovenia ani
nespochybňoval, a vychádzajúc zo žaloby mu bol jeho význam zrejmý - neskoršie spochybňovanie
určitosti ustanovenia bodu 5.5. zmluvy považoval preto súd za účelové.
Neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej v bode 5.5. zmluvy (a s tým súvisiaci údajný vznik

bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného) žalobca dôvodil znením rozsudkov iných súdov v
obdobných veciach. Súd, len pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia uvádza, že tieto rozhodnutia sú
na prejednávanú vec neaplikovateľné, keďže vychádzajú z iných skutkových okolností, nakoľko v
uvedených konaniach nebola posudzovaná zmluva o termínovanom úvere uzavretá za účelom obnovy
bytového domu, naviac zmluvné podmienky nie sú totožné. Preto nie je možné v danej veci dospieť

na základe rozhodnutí iných súdov k záveru, že znenie napadnutého ustanovenia predmetnej zmluvy o
úvere, je neprijateľnou podmienkou a je neplatné (teda nie je možné aplikovať ustanovenie § 53a ods.
1 Občianskeho zákonníka).
Pokiaľ ide o stanovisko NBS súd poukazuje na skutočnosť, že takéto stanovisko nie je pre súd
záväzné, napokon v stanovisku nie je vyjadrenie k bodu 5.5. zmluvy, ale iba k bodu 12.1.1.1. zmluvy

(uplatnenie sankčného zvýšenia) - na základe ktorého ustanovenia však k zvýšeniu úrokového rozpätia
v prejednávanej veci neprišlo.

14. Čo sa týka vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, súd uvádza, že neprijateľná zmluvná
podmienka je ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a jej použitie zákon sankcionuje absolútnou
neplatnosťou - zákon však upravuje výnimku, a síce že o neprijateľnú zmluvnú podmienku nejde vtedy,
akideopredmetplneniaalebocenuplnenia(§53ods.2Občianskehozákonníkavzneníúčinnomvčase
uzavretia zmluvy), a v prípade zmluvy o úvere je úrok odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, je
teda hlavným predmetom plnenia resp. cenou plnenia. Keďže zmluvná podmienka uvedená v bode 5.5.

zmluvy sa týka predmetu plnenia resp. ceny plnenia, je zo zákona vylúčené jej určenie za neprijateľnú
zmluvnúpodmienku.Oneprijateľnúzmluvnúpodmienkubyneišloanivprípade,žebybolaposudzovaná
podľa § 53 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka v súčasnom znení - uvedené ustanovenie ako
výnimku z neprijateľnosti zmluvných podmienok určuje ich vzťah k hlavnému predmetu plnenia a
primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak

boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané, pričom za individuálne dojednané sa nepovažujú
také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich
obsah (viď tiež ustanovenie § 53 ods. 12 Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení, v zmysle ktorého
sa neprijateľnosť zmluvnej podmienky hodnotí so zreteľom na povahu služieb, na ktoré bola zmluva
uzatvorená,anavšetkyokolnostisúvisiacesuzatvorenímzmluvyvdobeuzatvoreniazmluvyanavšetky

ostatné podmienky zmluvy). Ak by teda aj v „spotrebiteľskej“ zmluve bola obsiahnutá podmienka, ktorá
by svojim charakterom spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa, ale bola individuálne dojednaná, nepôjde o neprijateľnú zmluvnú podmienku -
súd opätovne poukazuje na skutkové tvrdenie ktoré boli medzi stranami nesporné, a to že (minimálne k
prvým zmluvám v roku 2006) prebehol riadny kontraktačný proces, v rámci ktorého mal žalobca možnosť

pripomienkovať jednotlivé ustanovenia zmluvy, keď tohto procesu sa zúčastnili banka a správca, obaja
ako podnikatelia. Z uvedeného potom vyplýva, že nešlo o formulárovú zmluvu, do ktorej veriteľ nemá
možnosť zasiahnuť, ale správca ako odborne spôsobilá osoba mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy.
Ak sa teda uskutočnil kontraktačný proces k zmluvám z roku 2006 (ktoré obsahovali totožné zneniebodu 5.5. týkajúce sa zmeny úrokovej sadzby), je potrebné považovať uvedené zmluvné dojednanie
za individuálne dojednané aj pre prípad v konaní prejednávanej zmluvy z roku 2010, teda kontraktačný
proces prebehol medzi žalovaným ako bankou a žalobcom ako správcom (odborne spôsobilou osobou),

ktorý mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prípade zmluvy o úvere, ktorá je predmetom konania, sa nejednalo
o formulárovú zmluvu, do ktorej dlžník nemá možnosť zasiahnuť, ale naopak správca ako odborne
spôsobilá osoba mal možnosť ovplyvniť obsah zmluvy - skutočnosť že sa znenie ustanovení neskôr
dojednaných zmlúv zhodovalo so znením ustanovení skorších zmlúv (vrátane bodu 5.5.) nie je daná

jednostranným pôsobením banky, ale zhodnou vôľou banky a správcu pri procese kontraktácie - preto
nemôže ísť o formulárové zmluvy, aj keby sa ich ustanovenia zhodovali; rozhodujúcim je že kontraktačný
procesprebeholmedzižalovanýmakobankou,asprávcomktorýbolodbornespôsobilouosobou,aktorý
mal možnosť do znenia zmluvy zasiahnuť; ak pri neskorších zmluvách nezasiahol, tak iba z vlastného
rozhodnutia, a nie preto že by bola zmluva formulárová.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má súd z to, že vlastníci bytov a nebytových priestorov /

spotrebitelia ktorých zastupoval žalobca ako správca mali jeho prostredníctvom možnosť zmluvné
podmienky si dohodnúť, teda zmluvné podmienky boli individuálne dojednané, preto žiadnu z nich
(ani bod 5.5. zmluvy) nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku (naviac otázku
neprijateľnosti zmluvnej podmienky je potrebné posudzovať podľa ustanovenia účinného v čase keď sa
zmluva uzatvárala, pričom podľa znenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia

zmluvy, pre vylúčenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky postačovalo aby išlo o predmet plnenia alebo
cenu plnenia, čo v prejednávanej veci bolo splnené, bez ohľadu na individuálnosť dojednania, čo však
bolo naplnené tiež).
Súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na skutočnosť, že sporné ustanovenie bodu 5.5. zmluvy umožňuje
zmenu úrokového rozpätia aj v prospech spotrebiteľa - banka má možnosť meniť (teda aj znížiť, nielen

zvýšiť) úrokové rozpätie, preto tu chýba prvok tzv. „značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa“.
S poukazom na text oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia zo dňa 8.6.2011 mal súd za to, že žalobca
vedel o aplikácii bodu 5.5. zmluvy od začiatku jeho použitia, pričom však nepreukázal (a ani to netvrdil),
že by po rokovaniach so žalovaným proti tomuto postupu nenamietal, hoci mal možnosť riešiť situáciu

inak (nesplácanie úveru alebo jeho splácanie len do výšky pôvodného úroku, predčasným splatením
úveru, prechodom do inej banky, uplatnením bodu 5.7. zmluvy...). Z uvedeného potom vyplýva, že
žalobca po uskutočnených rokovaniach medzi ním a žalovaným zvýšenie úrokového rozpätia v roku
2011 akceptoval, a úvery boli ďalej splácané aj pri zvýšenom úroku.
Čo sa týka doručovania písomnosti ohľadom zvýšenia úrokovej sadzby, v samotnej žalobe žalobca

vôbec neuvádzal, že by oznámenie o zmene úrokového rozpätia zo dňa 8.6.2011 nebolo pôvodným
žalobcom - vlastníkom predmetného bytového domu doručené. V žalobe žalobca uvádza: ,,Žalovaný
toto svoje oznámenie zaslal žalobcovi bez akéhokoľvek vysvetlenia.“ Žalobca teda pôvodne (v žalobe)
vôbec nespochybňoval, že oznámenie bolo žalobcom doručené, napokon oznámenie žalobca priložil
k žalobe. Následné tvrdenie, v priebehu konania, o nedoručení oznámenia, súd preto považoval za

účelové.
Čo sa týka námietky žalobcu o neurčitosti uvedeného oznámenia, nie je zrejmé od absencie akých
zákonných náležitostí neurčitosť oznámenia odvodzoval - podľa zmluvy (bod 5.5. veta posledná)
postačuje oznámenie samotnej zmeny bez stanovenia náležitostí oznámenia; Použitie bodu 5.5.
žalovaný odôvodnil tým, že nastala zmena ratingu klienta, pretože v rokoch 2008 až 2009 došlo k

ekonomickej kríze, v dôsledku ktorej sa celosvetovo sprísnilo posudzovanie rizikovej váhy klientov
bankového sektora, keď zároveň s účinnosťou od 1.1.2009 došlo k zániku sadzby BRIBOR a jej
nahradeniu sadzbou EURIBOR, ktorá v rokoch 2006 až 2011 výrazne znížila svoju hodnotu, čím sa
stala pôvodná dohodnutá úroková sadzba, s ohľadom na určený rating klienta neadekvátnou, s ohľadom
na určený rating klienta neprimerane nízkou - v prejednávanej veci tak došlo k zmene miery rizika

klienta z dôvodu zmeny ratingu klienta, čím sa naplnil jeden z dôvodov ktorý si banka a správca ako
dôvod jednostrannej zmeny úrokového rozpätia dojednali v bode 5.5. zmluvy, pričom zmenou úrokového
rozpätia došlo v konečnom dôsledku aj k zmene úrokovej sadzby ako takej (Výpoveď svedka Ing. L.. W.
na pojednávaní dňa 4.2.2020 v konaní vedenom na tun. súde sp.zn. 11C/51/2017).

15. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že bod 5.5. zmluvy nie je možné
považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, uvedené dojednanie nie je ani neplatným právnym
úkonom, preto nemohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie, ktorého vydania sa žalobca domáhal. Preto
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.Keďže súd žalobu zamietol pre neexistenciu nároku žalobcu ako takého, bolo už nadbytočné a procesne
nehospodárne sa zaoberať námietkou premlčania vznesenou žalovaným.

16. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez
návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.(ods. 1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.(ods. 2)

17. Žalovaný bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.