Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. apríl 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Tdo/79/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6916010535
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Piovartsy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:6916010535.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Piovartsyho
a sudcov JUDr. Petra Paludu a JUDr. Dany Wänkeovej v trestnej veci obvineného Y. E. pre prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, o dovolaní obvineného
Y. E. podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Michala Treščáka ml. proti uzneseniu Krajského súdu v
Banskej Bystrici z 22. februára 2017, sp. zn. 3To/14/2017, na neverejnom zasadnutí konanom 20. apríla

2021, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Y. E. sa odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota z 15. decembra 2016, sp. zn. 4T/102/2016, bol obvinený
Y. E. uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2
písm. b) Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, že

od presne nezistenej doby v roku 2012 do 15. marca 2016 v Q., na R. ulici v garáži pri rodinnom dome
č. XXX a následne aj v rodinnom dome na ulici V.. W. č. XXX, sa vyhrážal svojej družke R. Z., ponižoval
ju nadávkami, vyhrážal sa jej zabitím, presne nezisteného dňa v septembri 2015 jej priložil ku krku
kuchynský nôž a kričal, že keď nebude jeho, tak zle dopadne, a vyhrážal sa jej, že zdochne.

Podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 4, ods. 4 Trestného
zákona bol za to obvinený Y. E. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona bol na výkon uloženého trestu odňatia slobody
zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Na podklade odvolaní obvineného Y. E. a prokurátora Okresnej prokuratúry Rimavská Sobota voči
uvedenému rozsudku okresného súdu Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 22. februára 2017,
sp. zn. 3To/14/2017, rozhodol tak, že podľa § 319 Trestného poriadku odvolania okresného prokurátora
a obvineného Y. E. zamietol. Uvedené uznesenie bolo obvinenému Y. E. doručené 29. marca 2017 a
jeho obhajcovi JUDr. Róbertovi Lakatošovi 22. marca 2017.

Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený Y. E. dňa 27. júna 2019 dovolanie, úvodom ktorého
žiadal súd o pridelenie obhajcu, dôvodiac tým, že nemá finančné prostriedky na vlastného obhajcu.

Dovolanie, bez toho, aby vymedzil konkrétne dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku,
odôvodnil obvinený tvrdením, že na hlavnom pojednávaní bolo preukázané, že skutku sa nedopustil, a to
najmä výpoveďami „jeho svedkov,“ ako aj výpoveďami svedkov poškodenej R. Z.. Dodal, že v prípadnom

dovolacom konaní by poškodená R. Z. vypovedala, čím by bolo preukázané, že skutok, ktorý mu bol
kladený za vinu, sa nestal.Opatrenie Okresného súdu Rimavská Sobota zo 17. júla 2019, sp. zn. 4T/102/2016, ktorým bol
obvinenému Y. E. ustanovený za obhajcu JUDr. Michal Treščák ml., bolo obhajcovi spolu s výzvou

na spracovanie dovolania a jeho podanie súdu prvého stupňa doručené 22. júla 2019. Po následnej
písomnej urgencii okresného súdu z 25. septembra 2019, doručenej obhajcovi 30. septembra 2019,
telefonických urgenciách 17. decembra 2019 a 2. marca 2020, písomnej urgencii z 28. mája 2020,
doručenej obhajcovi 2. júna 2020, opätovnej telefonickej urgencii 11. augusta 2020 a urgencii zaslanej
prostredníctvom elektronických prostriedkov komunikácie 29. septembra 2020 podal obhajca JUDr.

Michal Treščák ml. v mene obvineného Y. E. dovolanie osobne na súde prvého stupňa dňa 19. novembra
2020, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. i) Trestného poriadku.

Obvinenývňomprvomradepovažovalzapotrebnépoukázaťnato,žeskutok,ktorýsamukladiezavinu,
nespáchal. Trval na tom, že v prvostupňovom konaní nebola jeho vina nad mieru všetkých pochybností
preukázaná. S odkazom na obsah vlastnoručne napísaného dovolania z 27. júna 2019 zopakoval, že

poškodená R. Z. nehovorila v konaní pravdu. Obvinený pripustil, že v dôsledku nadmerného požívania
alkoholických nápojov v minulosti dochádzalo medzi ním a poškodenou k nedorozumeniam a hádkam,
avšak poprel, že by tieto vyústili ku konaniu majúcemu charakter psychického a fyzického násilia,
pripomínajúc, že aj samotná poškodená požívala v nadmernej miere alkoholické nápoje.
Nad rámec vlastnoručne spísaného dovolania argumentoval tým, že tvrdenie poškodenej, že v dôsledku

závažnejšieho spôsobu konania došlo k jej zraneniam, nebolo v konaní preukázané. Dodal, že ani
svedkovia, ktorí mali takéto zranenia vidieť, na hlavnom pojednávaní tieto skutočnosti nepotvrdili s tým,
že ak sú na fotodokumentácii zachytené určité zranenia na tele poškodenej, nie je možné odborne určiť,
v dôsledku čoho vznikli, či ich poškodenej spôsobil, pričom dostatočne zreteľne nie je vidieť ani to, o
aká zranenia vlastne ide.

Dovolateľ pripomenul, že kým v prípravnom konaní boli vypočutí svedkovia R. Z., U. Y., W. Y., maloletý
syn Y. M. a dcéra T. E., na hlavnom pojednávaní došlo k zmene výpovedí svedkov, keď ho z trestnej
činnosti usvedčovali už iba jeho deti, keďže samotná poškodená v konaní pred súdom odmietla
vypovedať a ostatní svedkovia zmenili svoje výpovede v jeho prospech. Dodal, že v týchto dňoch sa
naňho obracajú jeho deti s ospravedlnením, prejavujúc zároveň nespokojnosť so životom s matkou.

Krajskému súdu vyčítal, že nevzal do úvahy poškodenou vlastnoručne napísaný list, podaný na pošte v
Q. 20. januára 2017 a adresovaný mu do výkonu trestu, v ktorom sa mu poškodená ospravedlňuje, že
mu ublížila, keď v niektorých častiach jej výpovedí uviedla nepravdu.
Poukázal aj na list od svojej dcéry T. E., ktorý mu bol doručený do výkonu trestu ako aj na okresný súd, v
ktorom dcéra usvedčuje poškodenú z vykonštruovania klamlivých tvrdení voči nemu, v dôsledku ktorých

bol uznaný za vinného, a súčasne potvrdzuje jeho tvrdenia o tom, že deti boli ovplyvnené poškodenou,
ktorá sa im vyhrážala ublížením na zdraví, ak nebudú vypovedať v jeho neprospech.
Na základe uvedených skutočností bol dovolateľ presvedčený, že v prvostupňovom ani v odvolacom
konaní nebola preukázaná jeho vina, práve naopak, označil za zrejmé, že trest vykonáva neprávom,
a to na základe nepravdivých tvrdení, ktoré boli v dôsledku nezákonných rozhodnutí súdov povýšené

na fakty.
Obvinený preto navrhol, aby dovolací súd zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22.
februára 2017, sp. zn. 3To/14/2017, ako aj rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota z 15. decembra
2016, sp. zn. 4T/102/2016, a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V súlade s ustanovením § 376 Trestného poriadku prvostupňový súd dovolanie obvineného Y. E. doručil
na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Rimavská Sobota v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného,
po stručnej rekapitulácii jeho obsahu, poukázal na zistenie, že rozsudok súdu prvého stupňa bol

obvinenému doručený 11. januára 2017 a obhajcovi obvineného JUDr. Róbertovi Lakatošovi 9. januára
2017 a uznesenie odvolacieho súdu obvinenému 29. marca 2017 a obhajcovi JUDr. Róbertovi
Lakatošovi 22. marca 2017. Vzhľadom na uvedené a vychádzajúc zo skutočnosti, že dovolanie bolo v
danom prípade podané 19. novembra 2020, mal za to, že bolo podané po uplynutí lehoty troch rokov
od doručenia rozhodnutia obvinenému v zmysle § 370 ods. 1 Trestného poriadku.

Z uvedeného dôvodu prokurátor navrhol, aby dovolací súd dovolanie obvineného zo 16. novembra 2020
podľa § 382 ods. 1 písm. a) [pozn. súdu: správne § 382 písm. a)] Trestného poriadku odmietol ako
oneskorene podané.Po predložení veci dovolaciemu súdu reagoval na vyjadrenie Okresnej prokuratúry Rimavská Sobota k
dovolaniu obvinený osobne spísaným podaním z 25. januára 2021. V ňom opätovne poukázal na obsah
výpovedí poškodenej R. Z. a „jej“ svedkov, menovite Y., z prípravného konania, opisujúcich spôsoby,

akými ju mal fyzicky týrať, zdôrazniac, že na hlavnom pojednávaní títo „svedkovia poškodenej“ (zároveň
členovia jej rodiny) popreli svoje prvotné výpovede a vypovedali v jeho prospech, svedčiac o tom, že
on bol tým, kto viedol spoločnú domácnosť s poškodenou, staral sa o deti, učil sa s nimi. Dovolateľ tiež
pripomenul, že jeho nevinu na hlavnom pojednávaní potvrdil aj ohliadajúci lekár, ktorý nezistil žiadne
z poškodenou uvádzaných zranení spôsobených pálením cigariet na tele, bitím bejzbalovou palicou,

vešaním či rezaním. Zároveň doplnil, že súdny znalec konštatoval, že poškodená netrpí syndrómom
týranej osoby. Poukázal aj na výpovede „svojich“ svedkov, ktorí ako v prípravnom konaní tak aj na
hlavnom pojednávaní konzistentne vypovedali v jeho prospech. Záverom svojho podania apeloval na
dovolací súd, aby mu oslobodením spod obžaloby, nezakladajúcej sa na pravde, umožnil čo najskôr sa
vrátiť do Českej republiky k svojim deťom, družke a práci.

Z dôvodu, že Okresná prokuratúra Rimavská Sobota vo svojej reakcii z 22. februára 2021 na dovolacím
súdom zaslané podanie obvineného z 25. januára 2021, oznámiac len, že zotrváva na svojom
predchádzajúcom stanovisku z 27. novembra 2020, neuviedla žiadne nové skutočnosti ani argumenty,
nebola už táto obvinenému ani jeho obhajcovi doručovaná.

Najvyšší súd zistil, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
h) Trestného poriadku a § 566 ods. 3 Trestného poriadku], bolo podané oprávnenou osobou [§ 369
ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku)
a v rozpore s právnym názorom okresnej prokuratúry aj v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1
Trestného poriadku).

V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž ústavne konformný
výklad naposledy označeného ustanovenia nemôže byť iný ako ten, že dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak ho v lehote troch rokov od doručenia rozhodnutia obvinenému napíše a k súdu podá hoci aj
sám obvinený, respektíve osoba uvedená v § 369 ods. 5 Trestného poriadku (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 5. februára 2014, sp. zn. I. ÚS 217/2013).

Napadnuté rozhodnutie bolo obvinenému doručené 29. marca 2017 a jeho obhajcovi JUDr. Róbertovi
Lakatošovi 22. marca 2017. So zreteľom na stabilnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky
bolo teda dovolanie obvineným osobne napísané a podané dňa 27. júna 2019 očividne uplatnené
v zákonom ustanovenej lehote na podanie dovolania v prospech obvineného. Zodpovedá však
skutočnosti, že odôvodnenie dovolania, podané prostredníctvom súdom ustanoveného obhajcu

obvineného, obsahuje aj nové vecné dôvody a nielen vecnú špecifikáciu už obvineným uplatnených
dovolacích námietok. Zároveň v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, súhrnne vo
forme právnej vety vyjadrenej v judikáte č. R 96/2018, platí, že dovolací súd sa nezaoberá námietkami
uplatnenými po uplynutí lehoty na podanie dovolania uvedenej v § 370 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku
s výnimkou ďalšej argumentácie k už včas a riadne uplatneným dovolacím námietkam. S ohľadom na

uvedené bolo potrebné osobitne posúdiť včasnosť dovolacích námietok uplatnených podaním súdom
ustanoveného obhajcu nad rámec dovolateľom pôvodne formulovaných dôvodov dovolania. Keďže
lehota na podanie dovolania v prospech obvineného by v prejednávanej trestnej veci uplynula za
štandardnýchokolnostívzmysle§370ods.1Trestnéhoporiadkudňa29.marca2020,bolopotrebnépre
posúdenie včasnosti dovolania podaného prostredníctvom obhajcu aplikovať aj príslušné ustanovenia

zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej
nákazlivej ľudskej choroby Covid-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý
nadobudol účinnosť dňa 27. marca 2020. V zmysle § 1 písm. a) v spojení s § 2 ods. 1 uvedeného
zákona, v znení účinnom od 27. marca 2020 do 24. apríla 2020, lehota na podanie opravného
prostriedku v trestnom konaní v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynie pre

obvineného, jeho obhajcu, poškodeného a zúčastnenú osobu. Vychádzajúc z uvedeného, teda v danom
prípade lehota na podanie mimoriadneho opravného prostriedku zo strany obvineného, prípadne jeho
obhajcu, uplynula dňa 2. mája 2020. Z okolností predchádzajúcich podaniu dovolania prostredníctvom
obhajcu je zrejmé, že zmeškanie lehoty na podanie dovolania zo strany obhajcu a teda oneskorené
rozšírenie dovolateľom podaného dovolania o (z vecného hľadiska) nové dovolacie námietky, nie je

možné pričítať nesprávnemu postupu prvostupňového súdu, ktorý po promptnom ustanovení obhajcu
obvinenému na účely podania dovolania tohto na predmetný úkon opakovane vyzýval. Skutočnosť,
že odôvodnenie dovolania nebolo prostredníctvom súdom ustanoveného obhajcu podané v lehote,
umožňujúcej zaoberať sa v ňom uvedenou argumentáciou, prekračujúcou rámec dovolania osobnepodaného obvineným, nie je možné ospravedlniť ani pandemickou situáciou a naň nadväzujúcimi
mimoriadnymi opatreniami, majúcimi za cieľ zabrániť šíreniu nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby,
keďže k ustanoveniu obhajcu došlo v danom prípade bez zbytočného odkladu po doručení žiadosti

obvineného, a to viac ako šesť mesiacov pred tým, než sa na území Slovenskej republiky začala
šíriť nebezpečná nákazlivá ľudská choroba Covid-19 a než príslušné štátne orgány začali v tejto
súvislosti prijímať zodpovedajúce opatrenia. Vychádzajúc z uvedeného, bolo v dovolacom konaní
dôvodné zaoberať sa len námietkami včas uplatnenými písomným podaním samotného dovolateľa
a nimi vymedzenou argumentáciou obsiahnutou v odôvodnení dovolania podanom prostredníctvom

súdom ustanoveného obhajcu. Napriek konštatovanému sa však dovolací súd, z opatrnosti a nad rámec
nevyhnutného, zaoberal aj dôvodmi, v dovolaní navyše sformulovanými obhajcom dovolateľa.
Napokon, najvyšší súd tiež dospel k záveru, že podané dovolanie spĺňa aj podmienky uvedené v § 372 a
§ 373 Trestného poriadku, ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Trestného poriadku, a nie je daný
dôvod na postup súdu podľa § 382 písm. a), písm. b), písm. d), písm. e) ani písm. f) Trestného poriadku.

Dovolací súd však nahliadnutím do spisového materiálu súčasne zistil, že dovolanie obvineného Y. E.
nie je dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok.
Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej

úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek
pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb,
ktoré by svojím charakterom mohli mať výrazný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok, a preto je
potrebné ich odstrániť, a ktoré sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1
Trestného poriadku.

Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, práve naopak z
ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku expressis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania,
ktoré sú v ňom uvedené.

K tomu sa vzhľadom na povahu obvineným osobne i prostredníctvom súdom ustanoveného obhajcu
vznesených dovolacích námietok a úplnú absenciu ich subsumpcie pod jednotlivé z uplatnených
dovolacích dôvodov žiada dodať, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom
uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia
a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania

uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa §
371 Trestného poriadku. To znamená, že ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374
ods. 1 Trestného poriadku, nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení,
dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku alebo zamietne podľa § 392

ods.1Trestnéhoporiadku,atobeztoho,abyzisťovalinúchybunapadnutéhorozhodnutiaalebokonania,
ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2
Trestného poriadku. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú
dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii
zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, než ktorý dovolateľ uviedol v

dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa §
386 a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí
pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (R 120/2012).

Podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať ak:

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom
použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.Podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v
ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. i) Trestného poriadku je potrebné uviesť nasledovné:

Zásadným porušením práva na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] sa rozumie najmä
porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, teda stav, keď obvinený po určitú časť trestného konania
nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, a zároveň orgány činné v trestnom konaní alebo súd,
v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho
rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním. Výnimočne môže ísť aj o iné pochybenie súdu alebo

orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorého dôjde k odňatiu alebo znemožneniu riadneho
uplatnenia procesných práv obvineného. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že nie každé porušenie
práva obvineného na obhajobu môže mať za následok konštatovanie naplnenia dovolacieho dôvodu
uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Zákon totiž výslovne požaduje,
aby išlo o porušenie zásadné. Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť
do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Prípadné

porušenie práva na obhajobu, pokiaľ sa zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v
trestnom konaní, preto samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Pri posudzovaní, či v tom ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo
obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu
a tieto individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať

ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný
postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho
práva.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno uplatniť len v prípade, ak dôjde

k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov.
Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch
etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou
etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného
poriadku sa týka predovšetkým tretej etapy dokazovania, t. j. vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj

predchádzajúce dve štádiá dokazovania (vyhľadávanie a zabezpečovanie), pretože dôkazy zadovážené
v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou s výnimkou prípadu,
keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila (§ 119
ods. 4 Trestného poriadku), nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného
dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu

pri získavaní a vykonávaní dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci.

Nesprávnymprávnymposúdenímzistenéhoskutku[§371ods.1písm.i)Trestnéhoporiadku]sarozumie
nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho
ustanovenia. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol

v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin
alebo, že išlo o iný trestný čin alebo obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu,
než ktorého sa súdeným skutkom dopustil. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia
sa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až § 30 Trestného
zákona), prípadne zániku trestného činu (najmä § 87 Trestného zákona), prípadne pochybenie súdu pri

uložení úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Trestného zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného
zákona) a pod. Je však potrebné uviesť, že dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých
je založené napadnuté rozhodnutie súdu. Nie je tak legitimovaný posudzovať ani úplnosť a správnosť
skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie
v tomto konaní vykonaných dôkazov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený

súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol
subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone.
Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací
súd povinný prezumovať.

Oboznámením sa s obsahom predloženého spisu najvyšší súd zistil nasledovné skutočnosti:Abstrahujúchlavnéideydovolaniaobvineného,dovolacísúdvyvodil,ževyslovenianaplnenianiektorého
z ním uplatnených dovolacích dôvodov [uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. i)
Trestného poriadku], sa obvinený domáhal z dôvodov, ktoré možno vecne špecifikovať ako námietku,

že nebola preukázaná jeho vina (vrátane pôvodu a charakteru zranení poškodenej R. Z.), námietku
nedôveryhodnosti svedkyne poškodenej R. Z. (ktorú obvinil z toho, že v konaní nehovorila pravdu, a tiež
z nadmerného požívania alkoholických nápojov), námietku spôsobu hodnotenia výpovedí jednotlivých,
v konaní vypočutých svedkov, najmä nezohľadnenie výpovedí tých svedkov, ktorí vypovedali v jeho
prospech, a námietku nereflektovania poškodenou vlastnoručne napísaného listu.

Z obsahového vymedzenia dovolacích námietok obvineného, ktorých podstatný obsah dovolací súd
zámerne prevzal do odôvodnenia svojho rozhodnutia a ktorými, tieto zhrnúc, obvinený vlastne namietal
rozhodnutie súdov na podklade nepravdivých výpovedí jeho detí - maloletej T. E. a maloletého Y. M.,
nedostatočne zhodnotených dôkazov - listu adresovaného mu poškodenou R. Z. a oboznámeného
odvolacím súdom a výpovedí svedkov, ktorí na hlavnom pojednávaní vypovedali v jeho prospech, a

nesprávne vyhodnotenej fotodokumentácie, majúcej zachytávať zranenia poškodenej, vyplýva, že tieto
sú vo svojej podstate vyjadrením jeho nesúhlasu s rozhodnutím súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu
a nimi prezentovanými odôvodneniami svojich skutkových a právnych záverov. Namietajúc nesprávne
a nedôsledné vyhodnotenie všetkých vykonaných dôkazov a najmä nedostatočné zhodnotenie ním
označených skutočností (týkajúcich sa najmä okolností, majúcich podľa jeho názoru vplyv na

vierohodnosť a pravdivosť výpovede svedkyne poškodenej a svedkov maloletej T.Z. E. a maloletého Y.
M.) prvostupňovým i odvolacím súdom, obvinený v podstate napadol spôsob hodnotenia vykonaných
dôkazov konajúcimi súdmi, ktorým vyčítal, že výpovediam svedkov maloletej T. E. a maloletého Y. M.
pripísali väčšiu váhu než výpovediam podaným na hlavnom pojednávaní všetkými ostatnými svedkami
a že nedostatočne zohľadnili list poškodenej, pričom v konaní vykonané dôkazy zároveň, zdôrazňujúc

najmä tie ich časti, ktoré vyznievali v jeho prospech, sám hodnotil zo svojho uhla pohľadu.

Konštatované vedie k nepochybnému záveru o tom, že námietky obvineného, smerujúce proti spôsobu,
akým sa konajúce súdy vysporiadali s vykonanými dôkazmi a akým tieto hodnotili, sa vyznačujú
rýdzo skutkovým charakterom. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 371 ods. 1

písm. c) Trestného poriadku preto najvyšší súd opakovane pripomína, že vlastné hodnotenie dôkazov
nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Samotné hodnotenie
výsledkov vykonaného dokazovania, v danom prípade predovšetkým obsahu výpovedí jednotlivých,
na hlavnom pojednávaní vypovedajúcich, svedkov, listu poškodenej oboznámenej odvolacím súdom,
fotodokumentácie zranení, ktoré mala poškodená utrpieť, a lekárskej správy, a z neho vyplývajúce

ustálenie priebehu skutkového deja a ďalších okolností skutku, zo spáchania ktorého bol dovolateľ
uznaný vinným, ako už bolo uvedené, nemôže byť predmetom prieskumnej právomoci dovolacieho
súdu. Zároveň sa k týmto námietkam obvineného žiada v kontexte dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku poznamenať, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v
konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo

na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší
žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a
ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Vykonanie a hodnotenie dôkazov
odlišne od predstáv a želaní obvineného teda nie je porušením práva na obhajobu, a preto nemôže

napĺňať ani dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Rovnako, ani z hľadiska naplnenia v dovolaní označeného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
g) Trestného poriadku nie je relevantná žiadna z dovolacích námietok obvineného. Ani jedna z nich
(vrátane tých vznesených prostredníctvom obhajcu) totiž v skutočnosti nie je výhradou, ktorá by reálne

smerovala voči zákonnosti niektorého z vykonaných dôkazov alebo napádala porušenie ustanovení
zákona pri vykonávaní niektorého z dôkazov vykonaných pred súdom. Z dovolacej argumentácie
obvineného je zrejmé, že jej podstatou bolo popieranie spáchania skutku, obviňovanie poškodenej R.
Z. a svedkov maloletej T. E. a maloletého Y. M. z uvádzania nepravdivých tvrdení a zdôrazňovanie
skutočnosti, že ostatní svedkovia vypovedali na hlavnom pojednávaní v jeho prospech, ako aj

skutočnosti, že u poškodenej neboli preukázané zranenia, ktorých vznik by mu bolo možné pričítať. Zo
skôr uvedeného dôvodu preto dovolacie námietky obvineného, vyznačujúce sa skutkovým charakterom,
nedisponujú ani potenciálom viesť k naplneniu dôvodu dovolania uplatneného podľa § 371 ods. 1 písm.
g) Trestného poriadku.Napokon, pokiaľ ide o relevanciu dovolacích námietok vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, dovolací súd opätovne konštatuje, že tento predpokladá výlučne

chyby právne, teda chyby, ktoré sa dotýkajú právneho posúdenia zisteného skutku v tom zmysle, že
tento bol v rozpore s Trestným zákonom posúdený buď ako prísnejší alebo miernejší trestný čin alebo že
vôbec nemal byť posúdený ako trestný čin pre existenciu niektorej, Trestným zákonom predpokladanej,
okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť páchateľa alebo protiprávnosť činu. Spomenutý dovolací
dôvod je okrem toho daný aj nesprávnou aplikáciou iného hmotnoprávneho ustanovenia, ktorá nemusí

bezprostredne súvisieť len s právnym posúdením skutku, ale sa môže dotýkať napríklad rozhodovania o
treste či ochrannom opatrení. Predmetný dôvod dovolania ale vylučuje námietky skutkové [§ 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku, veta za bodkočiarkou], čo znamená, že nie je prípustné namietať, že skutok
tak, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne, a tiež hodnotenie
vykonaných dôkazov. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku slúži výlučne k
náprave hmotnoprávnych chýb.

Z toho vyplýva, že (ani) na podklade tohto dovolacieho dôvodu nie je možné posudzovať a hodnotiť
správnosť a úplnosť skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku ani preverovať
úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov podľa § 2 ods. 12
Trestného poriadku, keďže to sú otázky upravené normami procesného práva, a nie hmotným právom.

Z uvedeného je zrejmé, že predmetom dovolacieho dôvodu vzneseného podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku môže byť len nesprávne právne posúdenie skutku uvedeného v skutkovej vete
rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej
obsahom a ktoré už nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť.

S ohľadom na uvedené sa v prejednávanej veci dovolací súd, limitovaný v rámci prieskumu z dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku posúdením správnosti právnej kvalifikácie vo vzťahu
ku skutku zistenému napadnutým rozhodnutím, nezaoberal obvineným vznesenými námietkami, že
jeho vina nebola nad mieru všetkých pochybností preukázaná, že skutok, ktorý sa mu kládol za vinu,
nespáchal, že svedkyňa poškodená R. Z. nehovorila v konaní pravdu, že v konaní nebolo preukázané,

že by k jej zraneniam došlo v dôsledku jeho konania, že s výnimkou svedkov maloletej T. E. a
maloletého Y. M. vypovedali na hlavnom pojednávaní všetci svedkovia v jeho prospech, keďže, ako
už bolo konštatované, z ich obsahu je zrejmé, že obvinený nimi namietal len nesprávne hodnotenie
vykonaných dôkazov a tieto zároveň sám hodnotil zo svojho uhla pohľadu. Tento druh vád však
nespadá pod citovaný ani žiaden iný dôvod dovolania uvedený v § 371 ods. 1 Trestného poriadku,

keďže prostredníctvom uvedených námietok obvinený súdom vytýkal procesný postup, ktorý zvolili pri
aplikácii ustanovenia § 2 ods. 12 Trestného poriadku, a domáhal sa iného spôsobu hodnotenia súdom
vykonaných dôkazov, na čo však najvyšší súd v rámci konania o dovolaní nie je oprávnený. Vo vzťahu
k vyššie zhrnutým námietkam obvineného tak dovolací súd musel konštatovať, že podané dovolanie
v danom prípade len formálne odkazuje na ustanovenie upravujúce označený dôvod dovolania. Ako

to už dovolací súd výslovne uviedol, pokiaľ sa pre naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm.i)Trestnéhoporiadkuvyžadujenesprávnehmotnoprávneposúdenieskutku,respektívenesprávne
použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, už z povahy veci nemôže byť daný prípadným (hoci
aj preukázaným) porušením procesnoprávneho ustanovenia regulujúceho postup súdu pri hodnotení
vykonaných dôkazov, ako sa toho v predmetnej veci domáhal obvinený. Uvádzané dovolacie námietky

tak v skutočnosti obsahujú argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu.

Ako už totiž bolo uvedené, v rámci skúmania danosti dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods.
1 písm. i) Trestného poriadku, t. j. či dovolaním napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení, dovolací súd nemôže skúmať alebo meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku,

ale je vždy viazaný konečným skutkovým zistením a oprávnený posudzovať len, či súdy nižšieho
stupňa na pevne a nemenne zistený skutkový stav aplikovali správne ustanovenia Trestného zákona.
To znamená, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého, prípadne druhého stupňa,
vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho
charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú

proti skutkovým zisteniam súdov, ale aj proti rozsahu vykonaného dokazovania a hodnoteniu dôkazov
súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj
preto, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o
dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkovézávery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu
"odvolaciu" inštanciu zameranú na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Medzi skutkové
zistenia prvostupňového súdu, poňaté do skutkovej vety výrokovej časti jeho rozsudku, pritom patrí aj

konštatovanie, v zmysle ktorého sa obvinený Y. E. v rozsudkom ustálenom období a na rozsudkom
vymedzených miestach vyhrážal poškodenej R. Z., ktorá mala ako jeho družka, t.j. jemu blízka osoba,
postavenie chránenej osoby, smrťou, a to slovami a spôsobmi vyjadrenými v dotknutej skutkovej vete.
Viazaný uvedenými skutkovými závermi, dovolací súd nemohol akceptovať tvrdenia obvineného, že
skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, nespáchal. V skutkovej vete výrokovej časti rozsudku súdu prvého

stupňa je totiž nepochybne a celkom jednoznačne vyjadrené, že sa poškodenej vyhrážal smrťou.
Uvedené vymedzenie samotného konania patrí do okruhu skutkových (a nie právnych) zistení a záverov,
ktoré sú z prieskumnej povinnosti dovolacieho súdu vylúčené. Ich revízia v danom konaní preto
neprichádza do úvahy.

Na tomto mieste sa preto žiada zhrnúť, že námietky obvineného k obsahu a rozsahu vlastnej

úvahy súdov k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá jeho predstavám, svojím obsahom
nenapĺňajú nielen žiaden z obvineným označených dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c),
písm. g) a písm. i) Trestného poriadku, ale ani žiaden iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku. Ak by totiž záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12
Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať

ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku,
odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok,
nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. K tomu je len pre úplnosť potrebné
dodať, že uvedené sa netýka dovolania ministra spravodlivosti podaného podľa § 371 ods. 3 Trestného

poriadku.

S ohľadom na uvedené musel dovolací súd konštatovať, že dovolacie námietky obvineného neboli
uplatnené opodstatnene.

Len pre úplnosť považuje dovolací súd za vhodné uviesť, že niektoré zo vznesených dovolacích
námietok neboli irelevantné len z hľadiska ich posúdenia v dovolacom konaní v zmysle § 371 ods. 1
Trestnéhoporiadku,aleaninereflektovalinazmeny,kuktorýmoprotipodanejobžalobedošlovprospech
obvineného vo vzťahu k dôkaznej situácii i právnemu posúdeniu veci v konaní pred súdom. Z tohto
hľadiska boli nadbytočne uplatnené výhrady smerujúce voči spochybneniu dôveryhodnosti svedkyne

poškodenej R. Z., keďže táto na hlavnom pojednávaní odoprela vo veci vypovedať, a preto v konaní
pred súdom nebola oboznamovaná ani jej skoršia výpoveď a súdy nižšieho stupňa z nej pri ustálení
skutkového stavu ani nevychádzali. Obdobne, z dovolaním napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že
konajúce súdy dospeli k rovnakému záveru, aký obvinený sledoval tou časťou dovolacej argumentácie,
ktorá mala za cieľ vyvrátiť existenciu zranení poškodenej a zodpovednosť dovolateľa za ne, keď na

základe vykonaného dokazovania dospeli zhodne k potrebe úpravy skutku vymedzeného v obžalobe a
v nej právne posúdeného ako zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a),
ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, ako aj k následnej
zmene jeho právnej kvalifikácie, a to práve s ohľadom na to, že v rámci dokazovania nebolo preukázané
akékoľvek fyzické zranenie na tele poškodenej a ani známky syndrómu týranej osoby.

Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.

Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.