Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. september 2021

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 10Csp/77/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8420201345
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Tomáš Saraka

ECLI: ECLI:SK:OSKK:2021:8420201345.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom Mgr. Tomášom Sarakom v spore žalobcu : Intrum Slovakia s.r.o., so

sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava- mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného
JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanému : K. V., B..
XX.XX.XXXX, O. X. Y. XXX/XX, XXX XX V., C. Z. X.XXX,XX Q. U. L., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.838,93 eur s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 1.838,93 eur od 21.02.2019 do zaplatenia a to v mesačných
splátkach po 153,25 eur, pričom prvá splátka sa stane splatnou 20. deň mesiaca nasledujúceho po
právoplatnosti rozsudku a ďalšie splátky vždy do 20. dňa toho ktorého nasledujúceho mesiaca až do

úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť
celého plnenia.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 27.07.2020 sa pôvodný žalobca, obchodná spoločnosť
Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO:31 320 155 domáhal,

aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 3.120, 85 eur s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne od 29.12.2017 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Žalobu odôvodňoval
tým, že na základe zlúčenia je právnym nástupcom spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s., ktorá
so žalovaným uzatvorila dňa 23.02.2016 zmluvu o pôžičke č. XXXXXXX/XXXXXXXXXX na základe
ktorej poskytla žalovanému pôžičku vo výške 3.500,-eur. Tú mal podľa žaloby splácať v pravidelných
60 mesačných splátkach v sume 97,71 eur až do celkovej sumy vo výške 5.862,60 eur. Tvrdil, že do
dňa podania žaloby žalovaný na vrátenie zaplatil len sumu 1.661,07 eur a keďže porušil svoju povinnosť

splácať poskytnutú pôžičku jednotlivými splátkami riadne a včas, dňa 26.10.2017 ho pôvodný veriteľ
vyzval listom - predžalobnou upomienkou k úhrade dlžných splátok a upozornil ho, že ak nedôjde aspoň
k úhrade najstaršej omeškanej splátky, bude oprávnený úver zosplatniť. Keďže k úhrade dlžných splátok
podľa tvrdenia v žalobe nedošlo, dňa 19.12.2017 pôvodný veriteľ úver zosplatnil, o čom bol žalovaný
informovaný listom zo dňa 23.12.2017- oznámením o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, pričom
žalovaný dlžné splátky neuhradil a jeho dlh ku dňu podania žaloby predstavuje 3.120,85 eur. Podľa
žalobcovho tvrdenia v žalobe, k zosplatneniu došlo v súlade s článkom 10.2 zmluvných podmienok, po

márnom uplynutí dostatočne dlhej lehoty na plnenie a to vo vzťahu k splátke splatnej bezprostredne
pred zosplatnením.2. Ako dôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobca v žalobe označil Zmluvu o pôžičke, Zmluvné
podmienky, prehľad splátok a úhrad, predžalobnú upomienku s doručenkou a
oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru (bez doručenky).

3. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril tak, že je nepochybné, že žalobca ako právny nástupca
spoločnostiConsumerFinanceHolding,a.s.uzatvorilsnímdňa23.02.2016predmetnúzmluvuopôžičke
na základe ktorej poskytol mu pôžičku vo výške 3.500,-eur, ktorú sa on zaviazal splácať v pravidelných
mesačných splátkach v sume 97,71 eur až do celkovej sumy pôžičky vo výške 5.862,60 eur. Uviedol,

že do dňa podania žaloby, teda do dňa 28.07.2020 uhradil v súhrne 1.661,07 eur. Podľa žalovaného
je nesporné, že predmetná zmluva o pôžičke je tzv. typová zmluva na vopred pripravenej predtlači,
ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom poukázal na Smernicu
Rady ES č.93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a na §
53 ods.1 a § 52 ods.1 až 4 Občianskeho zákonníka. K tvrdeniu žalobcu, že tento dňa 19.12.2017 úver
zosplatnil, o čom mal byť žalovaný informovaný listom zo dňa 23.12.2017 žalovaný uviedol, že neobdržal

od žalobcu žiadne takéto podanie ani žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, aby mu doručoval
takéto oznámenie. Poukazujúc na § 11 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch žalovaný tvrdil, že tu
poskytnutý úver má ročnú percentuálnu mieru nákladov 22,20 %, čo prekračuje najvyššiu
prípustnú výšku odplaty stanovenej podľa osobitného predpisu, t.j. Nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z.
a preto považuje poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný ako spotrebiteľ

žiadal súd o poskytnutie ex offo ochrany, pričom sa odvolával aj na ust.§ 290 a nasl. CSP a § 298
CSP s tým, že súd má povinnosť vykonať v spotrebiteľskom spore vždy prieskum, či neuplatňuje sa
voči spotrebiteľovi čo i len v časti neprijateľné plnenie, t.j. posúdenie, či sú dodržané náležitosti zmluvy,
či nejde o bezúročný a bezpoplatkový úver, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a
podobne. Za danej hmotnoprávnej situácie, kedy žalobca potvrdil, že na poskytnutý úver 3.500,-eur vrátil

mu doposiaľ sumu 1.661,07 eur, pričom úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalovaný uviedol,
že je ochotný pristúpiť na uzavretie zmieru, v zmysle ktorého by sa zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu
1.838,93 eur v pravidelných 12 mesačných splátkach po 153,25 eur mesačne splatných vždy do 20.
dňa mesiaca počnúc právoplatnosťou uznesenia o schválení zmieru pod hrozbou straty výhody splátok
v prípade omeškania s úhradou čo i len jednej z nich s tým, že náhrada trov konania nebola by priznaná

žiadnej zo strán sporu.

4. Uznesením zo dňa 17.02.2021 č.k.10Csp/77/2020-65 súd vyhovel návrhu žalobcu na zmenu strany
sporu na strane žalobcu z dôvodu postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom sporu z pôvodného
žalobcu na obchodnú spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava-

mestská časť Staré Mesto IČO: 35 831 154 a pripustil aby vstúpila do konania na miesto žalobcu.
Uznesenienadobudloprávoplatnosťdňa31.03.2021asúdtakakosožalobcomďalejkonalsobchodnou
spoločnosťou Intrum Slovakia, s.r.o., (ďalej len „žalobca“).

5. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že námietka žalovaného týkajúca sa RPMN je

neopodstatnená, keď navýšenie úveru predstavuje tu len zmluvne dojednaný úrok vo výške ročnej
úrokovej sadzby 25 %, odplata za úver tu má vyjadrenie v RPMN vo výške 25 % zhodne s dojednanou
úrokovou sadzbou, nakoľko jedinou odplatou poskytnutého úveru tu bol len zmluvný úrok. Tvrdil, že
výška priemernej RPMN pre úvery vo výške od 1.500,-eur od 6.500,-eur vrátane so splatnosťou od 1 do
5 rokov zverejnená naposledy v čase uzavretia úverovej zmluvy MF SR v súlade s § 21 ods.2 zákona

o spotrebiteľských úveroch predstavovala za 4 štvrťrok 2015 hodnotu 17,18 % a tak výška dojednanej
odplaty 25 % neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu
za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch a je v súlade so zákonom stanovenou maximálnou
výškou odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov podľa §1a ods.1 Nariadenia vlády SR č.87/1995
Z.z., keďže sám zákonodarca považuje odplatu do výšky 2x priemernej RPMN za akceptovanú a

preto táto dojednaná odplata nemôže byť označená za rozpornú s dobrými mravmi. Podľa žalobcu bol
vážený priemer priemerných hodnôt RPMN za 4 štvrťrok 2015 13,51 % a preto odplata je v súlade so
zákonom a primeraná. Na podporu svojho názoru poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č.k.5Co/181/2017-74 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.12Co/284/2017-142 ktoré sa
stotožňujú s jeho právnou argumentáciou. Vo vzťahu k doručovaniu oznámenia o vyhlásení

okamžitej splatnosti úveru uviedol, toto bolo žalovanému zasielané len obyčajnou poštou, nakoľko pred
zosplatnením bola mu adresovaná výzva aj s doručenkou, kde bol upozornený na možnosť zosplatnenia
dlhu, pričom o zosplatnení sa žalovaný mohol dozvedieť najneskôr doručením podanej žaloby, nakoľko
predmetná listina má len deklaratórny charakter a jej účinky spätne nastanú momentom oboznámeniasa žalovaného s jej obsahom. Žalobca uviedol, že trvá na žalobe v celom rozsahu, k pristúpeniu na
žalovaným navrhovaný obsah zmieru a k zmiernemu vyriešeniu sporu teda nedošlo.

6. Dupliku žalovaný nepodal.

7. Na prejednanie sporu súd nariadil pojednávanie. Spolu s predvolaním na pojednávanie súd žalobcu
prostredníctvom jeho právneho zástupcu vyzval na doplnenie rozhodujúcich skutočností a skutkových
tvrdení tak, že uvedie, či a ako bola pred uzavretím zmluvy skúmaná bonita žalovaného, jeho schopnosť

splácať úver, na základe akých dokladov bola skúmaná, ak bola skúmaná a zároveň aby predložil všetky
doklady a výstupy z registrov, ktorými sa overovala bonita žalovaného. Zároveň ho súd vyzval uviesť,
ako bola vypočítaná, na základe akých údajov RPMN uvedená v zmluve (25 %) a kde sú uvedené všetky
predpoklady použité na výpočet tejto RPMN a ktoré konkrétne to boli.

8. Právny zástupca žalobcu ospravedlnil svoju a žalobcovu neúčasť na pojednávaní, o jeho odročenie

nežiadal, pričom k výzve súdu vo vzťahu k overovaniu bonity žalovaného uviedol, že žalovaný spĺňal
štandardné riskové podmienky, predložil pravý občiansky preukaz a podpisom zmluvy prehlásil, že nie
sú mu známe žiadne okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na riadne plnenie jeho záväzku. Tvrdil, že
žalovaný z titulu podnikania preukázal výšku svojho príjmu za predchádzajúci kalendárny rok v sume
34.549,-eur (základ dane 2.219,-eur) a preukázal aj výšku svojich mesačných výdavkov vo výške 630,-

eur. Zmluvne stanovená výška mesačnej splátky sa podľa názoru žalobcu s poukazom na žalovaným
uvádzané hodnoty javí ako primeraná, pričom uviedol, že žalovaný spočiatku predpísané splátky aj
riadne hradil. Tvrdil, že veriteľ si od žalovaného vyžiadal za účelom overenia jeho bonity súhlas s
použitím jeho osobných údajov za účelom preverenia jeho úverovej histórie v nebankovom registri
klientskych informácií a žalovaný súčasne poskytol súhlas, ktorého účelom bolo preverenie existencie

jeho pracovného pomeru v Sociálnej poisťovni. Vyjadril sa aj k RPMN, jej výpočtu a predpokladom
použitým na jej výpočet.

9. Žalovaný sa na pojednávanie napriek riadnemu a včasnému predvolaniu nedostavil. Predvolanie na
pojednávanie doručované bolo mu v súlade s ust. § 106 ods.1 písm.a/ CSP na adresu trvalého pobytu

zapísanú v registri obyvateľov SR, keďže inú adresu na doručovanie súdu neoznámil (vo vyjadrení k
žalobe ako adresu na doručovanie sám výslovne uviedol adresu svojho trvalého pobytu). Predvolanie
sa vrátilo súdu z tejto adresy s tým, že adresát si ho neprevzal v odbernej lehote. Predvolanie sa tak za
doručené žalovanému v zmysle § 111 ods.3 CSP v spojení s § 31a ods.10 zákona č.305/2013
Z.z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých

zákonovpovažujedňom09.09.2021akeďženeúčasťnapojednávaníneospravedlnil,aninežiadalojeho
odročenie, súd v súlade s ust.§ 180 CSP, rozhodol, že pojednávanie vykoná v neprítomnosti žalovaného,
nakoľko nebol daný návrh ani dôvody odročenia pojednávania v zmysle § 183 a § 184
CSP a rovnako vykonal ho v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu, keďže na pojednávanie sa ani
ten nedostavil, neúčasť ospravedlnil a o odročenie pojednávania nežiadal.

10. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a písomných vyjadrení žalobcu a žalovaného, vykonal
dokazovanie oboznámením sa s obsahom všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom, keďže
vykonanie žiadneho z dôkazov nebolo namietané ani súdom vyhodnotené ako nedôvodné či neúčelné
a sám žalovaný žiadne dôkazy nenavrhol a zistil tento skutkový stav:

11. Z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere predloženej žalobcom (čl. 12 až 16 spisu) súd
zistil, že obchodná spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. zastúpená sprostredkovateľom KT
FINANCE, s r.o. a žalovaný uzavreli písomnú zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového
spotrebiteľského úveru žalovanému vo výške 3.500,-eur. Žalovaný mal tento úver

podľa zmluvy splatiť 60 mesačnými splátkami vo výške 97,71 eur splatnými vždy k 20. dňu v mesiaci
s prvou splátkou splatnou dňa 20.03.2016, pričom v zmluve je uvedené, že celková suma je 5.862,60
eur, celkové náklady spotrebiteľa že sú 2.362,60 eur. Termín konečnej splatnosti bol 20.02.2021. Súčet
žalovanému poskytnutej sumy 3.500,-eur a celkových nákladov spotrebiteľa 2.362,60 eur zodpovedá
sume uvedenej ako celková suma, t.j. sume 5.862,60 eur. Ročná úroková sadzba uvedená v zmluve bola

25 % s tým, že ide o sadzbu fixnú, ako RPMN je tam uvedené 25 % a priemerná hodnota RPMN 17,18 %.
Ako spôsob úhrady splátok je v zmluve uvedené - bezhotovostný prevod na účet spoločnosti. Na spodnej
časti formulára zmluvy je uvedené, že zmluva bola podpísaná dňa 23.02.2016. V zmluve je uvedené, že
žalovaný je ženatý, býva vo vlastnom byte/dome, typ jeho telefónnej služby že je paušál. Je tam uvedenýzamestnávateľ žalovaného s tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti za minulý rok bol
34.549,-eur a základ dane za minulý rok 2.219,-eur. Mzda že je mu vyplácaná na účet. Predtlač zmluvy
obsahuje aj kolónky pre uvedenie mesačných finančných výdavkov žalovaného (napr. splátky úverov,

hypoték,lízingov)kdejeuvedené480,-eurapreuvedenieinýchmesačnýchvýdavkovžalovaného(napr.
SIPO, náklady na bývanie telefón) kde je uvedené 150,-eur. Pod uvedenými kolónkami k posúdeniu
bonity je priestor pre vyznačenie aké doklady k tomu boli predložené, pričom uvedené sú tam len kópia
občianskeho preukazu a potvrdenie o daňovej povinnosti/kópia daňového priznania.

12. Z prehľadu splátok a úhrad k úverovej zmluve číslo XXXXXXX predloženého žalobcom súd zistil, že
sú tam zaznamenané dátumy a výška úhrad splátok úveru žalovaným z ktorých vyplýva, že žalovaný
uhradil na úver v splátkach, ktoré platil v období od 21.03.2016 do 09.10.2017 sumu spolu 1.661,07 eur
( 17 splátok po 97,71 eur). Pri dátume 19.12.2017 je tam zaznamenané zosplatnenie. Po zosplatnení
žalovaný neuhradil nič. Žalovaný sám potvrdil vyplatenie úveru, aj to, že uhradil len sumu 1.661,07 eur.
Z uvedeného prehľadu tiež vyplýva, že žalovanému boli vyúčtované k zaplateniu tiež „pokuty“ vo výške

spolu 366,13 eur, ktoré žalobca v žalobe si neuplatnil. Podľa záverečného sumára v tomto prehľade mal
žalovaný v splátkach žalobcovi zaplatiť sumu spolu 4.781,92 eur, čo po odpočítaní uskutočnených úhrad
vo výške 1.661,07 eur činí žalovanú sumu vo výške 3.120,85 eur. Listom označeným ako „predžalobná
upomienka“ zo dňa 26.10.2017 pôvodný veriteľ žalovanému oznámil, že na zmluve zo dňa 23.02.2016
eviduje nedoplatok na splátkach v celkovej výške 293,13 eur, ktorý žiada bezodkladne uhradiť s tým,

že ak do 05.12.2017 nedôjde k úhrade splátky splatnej v mesiaci august 2017, bude oprávnený úver
zosplatniť. Listom označeným ako Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru (čl. 17 spisu) zo
dňa 23.12.2017 pôvodný veriteľ žalovanému oznamoval, že jeho dlh z úverovej zmluvy sa stal splatným
v celom rozsahu naraz.

13. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalobou uplatneného nároku, bolo potrebné vychádzať z toho, že
obchodná spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. ktorá bola pôvodným veriteľom v úverovom
vzťahu so žalovaným je obchodnou spoločnosťou, ktorej jedným z predmetov
podnikania (činnosti) zapísaným v obchodnom registri je poskytovanie úverov z vlastných peňažných
zdrojov nebankovým spôsobom. Predmetom zmluvy, ako je to v nej aj výslovne uvedené pri vyznačení

druhu úveru bolo dojednanie bezúčelového spotrebiteľského úveru, jednalo sa tu o spotrebiteľský úver,
preto súd pri právnom posúdení uvedenej zmluvy a z nej uplatnených nárokov vychádzal z ustanovení
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia
zmluvy ako aj zo všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.).
Keďže žalobca tvrdil, že uplatňovanú pohľadávku nadobudol od pôvodného veriteľa postúpením, bolo

potrebné aplikovať tiež relevantné zákonné ustanovenia o postúpení pohľadávky.

14. Vzhľadom na ust. § 54a Občianskeho zákonníka účinné od 5.12.2018 zaoberal sa súd najskôr
otázkou, či právo zo spotrebiteľskej zmluvy možno tu vymáhať, teda či nie je premlčané, pričom zistil
že premlčané nie je.

15. Podľa § 100 ods. 1a 2 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v
dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110).

16.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

17. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť
premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh ( § 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

18. Vychádzajúc zo skutočnosti, že dohodnuté bolo plnenie v mesačných splátkach po 97,71 eur
splatných od 20.03.2016 vždy k 20 dňu v mesiaci a žalovaný do zosplatnenia uhradil 17 splátok po 97,71
eur, teda splátky splatné do 20.07.2017, je zrejmé, že prvou nezaplatenou splátkou, pre nesplnenie
ktorej sa najskôr mohol stať zročným celý dlh je splátka splatná dňa 20.08.2017, teda splátka za august

2017 uvedená aj samým žalobcom v predžalobnej upomienke ako splátka, pre nesplnenie ktorej sa stal
zročným celý dlh. Žaloba podaná dňa 27.07.2020 tak bola podaná pred uplynutím trojročnej premlčacej
doby a právo žalobcu ani v časti premlčané nie je. Žalobe však nebolo možné vyhovieť v celom rozsahu,
lebo podľa názoru súdu jednalo sa v danom prípade o bezúročný a bezpoplatkový úver.19. Podľa § 1 ods. 2 veta prvá zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu

ku dňu uzavretia zmluvy 23.02.2016 (ďalej len „ZoSÚ“) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona
je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

20. Podľa § 1 ods. 8 ZoSÚ ustanoveniami tohto zákona nie sú dotknuté ustanovenia Občianskeho

zákonníka ani osobitných predpisov (napr. zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa).

21. Podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou
tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel

spotrebiteľského úveru.

22. Podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie
je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok

ustanovených osobitným zákonom.

23. Podľa § 7 ods.4 ZoSÚ veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a) , banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banka sú
povinní s vynaložením odbornej starostlivosti na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver získavať a účelne využívať údaje o spotrebiteľských úveroch a úveroch na bývanie
podľa osobitného predpisu tak, aby boli splnené podmienky podľa odsekov 15 a 16.

24. Podľa § 7 ods.15 ZoSÚ veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na
základezmluvyospotrebiteľskomúvereobozretneaponúkať aposkytovaťspotrebiteľskéúvery

a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a
b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne
preukázať.

25. Podľa § 7 ods.16 ZoSÚ vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ

a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa
§ 4 a ,
b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a) , banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky,17a)
posúdi schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých
registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine
veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a) , ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a , banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk,
v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

26.Podľa§9ods.2písm.k)ZoSÚZmluvaospotrebiteľskomúvereokremvšeobecnýchnáležitostípodľa

Občianskeho zákonníka musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na
základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa
všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

27. Podľa § 11 ods.1 ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 ,b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a)
až l) , s) , z) a aa) ,
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie
alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v

neprospech spotrebiteľa,
e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne inak ako bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov
na platobný účet spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo
platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa1) a nejde o bezhotovostné
poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie
iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu,18b)
f) veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvedie všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z
poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo s ním súvisia,

g) ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu prípustnú výšku
odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov.18aa)

28. Podľa § 11 ods.2 zákona ZoSÚ v znení účinnom ku dňu 23.02.2016 ak veriteľ nekonal s odbornou

starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 ,
nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V
prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti
podľa § 7 ods. 1 sa považuje

posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na
účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

29. Výsledky vykonaného dokazovania priviedli súd v danom prípade k záveru, že je potrebné vychádzať

z fikcie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a to jednak s poukazom na § 11 ods.1 (pre nesprávne
uvedený údaj o RPMN podľa § 9 ods.2 písm. k/ ZoSÚ) a tiež z dôvodu podľa § 11 ods. 2 zákona č.
129/2010Z.z.Vzmysledanejprávnejúpravyjetotižveriteľpovinnýpriposkytnutíspotrebiteľskéhoúveru
riadne zistiť bonitu klienta, teda či klient bude schopný splácať úver. Či veriteľ túto povinnosť riadne a v
súlade so zákonom splnil musí súd rozhodujúci o žalobe veriteľa o plnenie zosplatnenej istiny, úrokov

a ostatného príslušenstva z úveru skúmať vždy. Túto schopnosť veriteľ posudzuje predovšetkým na
základe údajov o príjmoch a výdavkoch tak, ako sa to aj uvádza v § 11 ods. 2. Dôraz pri posúdení
úverovej schopnosti klienta je teda kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na posúdenie toho,
či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný
úver splácať. Cieľom zákonodarcu bolo zamedziť zadlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje

záväzky riadne uhrádzať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že
informácieprerozhodnutiedodávateľaotom,čizmluvusospotrebiteľomuzavriesimáveriteľzabezpečiť
sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver alebo údajmi z príslušných databáz. Je povinnosťou
veriteľa takto získané informácie vyhodnotiť a overovať a za dostatočné sa považujú iba také informácie,
z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Pokiaľ však veriteľ

takto nepostupuje, zákonodarca jasne zadefinoval jeho počínanie ako hrubé porušenie povinnosti a z
toho vyvodil sankciu vo forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

30. Vychádzajúc zo žalobcom predložených dôkazov súd konštatuje, že v danom prípade veriteľ
poskytol žalovanému vysoký úver napriek tomu, že nepreukázal, žeby mal náležite preverenú výšku

jeho výdavkov. Žalobca nepreukázal ani prihliadnutie na údaje z príslušnej databázy alebo registra
na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Po výzve súdu vo vzťahu
k prevereniu bonity žalovaného vo vyjadrení súdu doručenom dňa 26.08.2021 uviedol, že občiansky
preukaz žalovaného nebol odcudzený a že tento spĺňal štandardné riskové podmienky. Nevysvetlil,čo konkrétne myslel tými riskovými podmienkami, avšak k tomu treba uviesť, že hoci si v zásade
každý veriteľ môže rôzne upraviť svoje podmienky pre poskytnutie úveru a je len na ňom, akú mieru
podnikateľského rizika je ochotný v tejto súvislosti podstúpiť, nič to nemení na tom, že vždy a za každých

okolností musí byť splnený minimálny zákonom predpísaný štandard posúdenia bonity spotrebiteľa,
pričom zákon v § 11 ods.2 ZoSÚ za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 považuje posudzovanie schopnosti splácať úver
veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely

posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom nevykonanie čo i len jedného
z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti ( k tomu pozri rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 10.03.2020 sp.zn.3Co/153/2019, najmä bod 17 odôvodnenia rozsudku ).

31. Žalobca sa v súvislosti s preverením bonity žalovaného odvolával na to, že tento podpisom zmluvy
mal prehlásiť, že všetky ním uvádzané údaje sú pravdivé a že nie sú mu známe žiadne okolnosti, ktoré

by mohli mať vplyv na riadne plnenie jeho záväzku a že preukázal výšku svojho príjmu z podnikania
za predchádzajúci rok a základ dane, na základe čoho sa výška splátky zdala primeraná k jeho príjmu.
Také posúdenie bonity však podľa zákona nestačí. Nie je možné vychádzať len z tvrdení, či čestného
prehlásenia spotrebiteľa, ak tieto nie sú podopreté konkrétnymi podkladmi a nestačí mať preukázaný
len príjem spotrebiteľa, lebo zákon jasne hovorí o preverení údajov nielen o príjme, ale aj o výdavkoch

a rodinnom stave spotrebiteľa, čo tu žalobca nepreukázal, že náležite preveril. Žalobca síce tvrdil, že
žalovaný preukázal výšku svojich mesačných výdavkov, no vôbec neuviedol ako a čím ich mal preukázať
ani o tom nepredložil žiaden dôkaz. Zo zmluvy nevyplýva, žeby veriteľ od žalovaného žiadal doklady
o výdavkoch, v obsahu zmluvy nie sú žiadne takéto doklady zaznamenané a žiadne také doklady a
dôkazy neboli súdu predložené ani potom, čo súd žalobcu výslovne vyzval predložiť všetky doklady

a výstupy z registrov ktorými sa overovala bonita žalovaného. Žalobca predložil tlačivo označené ako
Info k žiadosti XXXXXXXXXX čo podľa obsahu je interný dokument veriteľa týkajúci sa schvaľovania
predmetného úveru, no ani ten nepreukazuje náležité preverenie bonity a postup veriteľa s odbornou
starostlivosťou, keď je tam napríklad uvedené, že služba úverového registra bola v tomto scoringu S1
nedostupná a že žalovaný ako klient existujúci viac ako 6 mesiacov má delikvenciu na splátkach a že

je nutné ich doplatenie.

32. Ako už súd uviedol, vychádzanie len z tvrdeného aktuálneho príjmu je vo vzťahu ku komplexnému
posúdeniu bonity žalovaného nepostačujúce. Nebol produkovaný žalobcom ani jediný dôkaz o tom,
že by preveril aj ďalšiu povinnú zložku, to jest výdavky žalovaného, najmä na živobytie. V zmluve

zo dňa 23.02.2016 je len uvedené, že mesačné výdavky žalovaného sú 630,-eur, z čoho suma 480,-
eur je výdavok na splátky úverov, hypoték, lízingov a suma 150,-eur na náklady na SIPO, bývanie,
telefón. Ak žalobca chcel presvedčiť súd, že náležite preveril výdavky žalovaného, bol povinný predložiť
či označiť dôkazy z ktorých pri tomto preverení a zistení takého výsledku o výdavkoch vychádzal, čo
neurobil. Ani neuviedol, akým spôsobom mali byť výdavky preverované, či vychádzal len z tvrdenia

žalovaného, alebo to aj nejako preveril, ak áno ako. Ak sa veriteľ uspokojí len s tvrdením žalovaného, je
to nepostačujúce, keďže nejde o náležité preverenie bonity. Žalobca teda ničím nepreukázal preverenie
výdavkov žalovaného, hoci to zákon jasne vyžadoval. Súd preto vzhľadom na všetko uvedené má za
to, že došlo k hrubému porušeniu povinnosti veriteľa zistiť konkrétnu výšku výdavkov, nákladov na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa. Odborná starostlivosť jasne predpokladá, aby

údaje, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, veriteľ overil, resp. dlžník objektívne podložil (podporne viď napr.
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.19Co/130/2019).

33. Žalobca nepreukázal, žeby prihliadal na údaje z akejkoľvek príslušnej databázy alebo registra
na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Práve toto sa tu pritom

javilo ako kľúčové, nakoľko podľa listiny- info k žiadosti XXXXXXXXXX žalovaný nemal uhradené ani
svoje skoršie záväzky u veriteľa (tu sa pritom podľa zmluvy nejednalo o úver na splatenie skorších
úverov, ale o bezúčelový úver) a tak bolo namieste preveriť, aké záväzky má inde, či nie sú vedené
voči nemu exekúcie a podobne. Žalobca tvrdil, že veriteľ si od žalovaného za účelom overenia jeho
bonity vyžiadal súhlas s použitím jeho osobných údajov za účelom preverenia jeho úverovej histórie

v nebankovom registri klientských informácií a že žalovaný poskytol aj súhlas, ktorého účelom bolo
preverenie existencie jeho pracovného pomeru cez Sociálnu poisťovňu. Odhliadnuc od toho, že žalobca
vôbec neuviedol, či aj skutočne následne také preverenie žalovaného reálne vôbec vykonal, nepredložil
o tom žiaden dôkaz. Neuniesol teda dôkazné bremeno na preukázanie splnenia svojej povinnosti.Aby súd mohol v súdnom konaní konštatovať riadne splnenie povinností podľa § 11 ods.2 zákona o
spotrebiteľských úveroch, je potrebné predložiť mu konkrétny dôkaz ( výstup) preukazujúci to, ako, kedy
a s akým konkrétnym výsledkom malo byť také preverenie dlžníka v príslušných registroch a databázach

veriteľom vykonané, čo sa v tu súdenej veci nestalo. Súd preto vzhľadom na všetko uvedené má za
to, že došlo k hrubému porušeniu povinnosti veriteľa zistiť konkrétnu výšku nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa. Odborná starostlivosť naviac predpokladá, aby údaje, ktoré
dlžník veriteľovi uviedol, veriteľ overil, resp. dlžník objektívne podložil ( podporne viď napr. rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp.zn.19Co/130/2019).

34. Veriteľ nezohľadňoval, neposúdil a nepreveril reálne výdavkovú zložku žalovaného, pokiaľ ide o
ekonomický status žalovaného, preto žalobca nemôže úspešne tvrdiť, že konal s odbornou
starostlivosťou. Žalobca ničím nepreukázal skúmanie výdavkov žalovaného (minimálne na stravu, lieky,
bývanie). Nejednásapretookonaniesodbornoustarostlivosťouvprípade,akveriteľsitietorozhodujúce
skutočnosti vôbec nezistil a neoveril. Bez zohľadnenia príjmov a rovnako aj výdavkov podľa názoru

súdu veriteľ nemohol objektívne posudzovať celkovú sociálno- ekonomickú situáciu žalovaného. Iba ich
vzájomným porovnaním je možné vyhodnotiť, či spotrebiteľ je dostatočne solventný a či pravdepodobne
v budúcnosti (minimálne v období, na ktoré sa zmluva uzatvára) bude schopný plniť svoje záväzky.
Skúmanie bonity žalovaného zo strany veriteľa je potrebné považovať za úplne formalistické (podporne
viď napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.12Co/136/2019). Opak žalobca nepreukázal.

35. Súd sa v plnom rozsahu stotožňuje aj so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove
v rozhodnutí sp. zn. 6Co/171/2016 zo dňa 27.10.2016 v zmysle ktorých: „Dôsledkom podcenenia
bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou
starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2

zákona č. 129/2010 Z. z. vôbec nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie
generálneho zákona - Občianskeho zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom
porušení povinnosti veriteľa na finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym
predmetom podnikateľskej činnosti, pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o
odloženú platbu beztoho, aby bolo zrejmé, čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda

obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia
existovať prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť
bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z
pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal
ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom

trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne
eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti
veriteľa považovať za odporujúce morálke.“

36. Súd dáva do pozornosti aj článok 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a

rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého členské štáty by mali prijať vhodne
opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácii
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných
ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi

je dôležité, aby veritelia neposkytovali
úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty
vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na
sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom
riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo14.6.2006 o začatí a

vykonávaní činností úverových inštitúcii, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly
úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol
spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného
vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj
spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

37. Aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ jasne vyplýva povinnosť súdov skúmať pri spotrebiteľských
zmluvách bonitu spotrebiteľa. Súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na aktuálny rozsudok Súdneho
dvora (druhá komora) z 5. marca 2020 vo veci C-679/2018 (OPR-Finance s.r.o. proti GK) podľa ktoréhoČlánky 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej

v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve,
pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.

38. Záver súdu vo vzťahu k nutnosti riadneho preukázania skúmania bonity spotrebiteľa a čo toto v

sebe musí obnášať nemôže byť pre žalobcu nijako nový, či prekvapivý. Súd v tejto súvislosti poukazuje
napr. na rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn.10Csp/62/2019 zo dňa 20.02.2020 alebo na uznesenie
Krajského súdu v Prešove sp.zn.5Co/107/2019 zo dňa 13.02.2020, ktoré žalobcovi musia byť známe,
keďže sa týkajú práve jeho a obdobných úverových zmlúv jeho právneho predchodcu a rovnako
porušenia povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa.

39. Súd v tejto súvislosti poukazuje tiež napr. na aktuálny rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp.zn.19Co/130/2019 zo dňa 27.02.2020. V ňom krajský súd okrem iného uviedol, cit. „Dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov
mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti

uloženej dodávateľovi v ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nie je smerodajné, aká bola reálna
finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom žalobca pristupoval k zisťovaniu
a hodnoteniu bonity klienta.“

40. Súd na podporu svojich záverov poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa

10.03.2020 sp.zn.3Co/153/2019 týkajúci sa rovnako porušenia povinnosti skúmať náležite bonitu
spotrebiteľa.Podľazáverovkrajskéhosúdu(viďbod17odôvodneniarozsudku)„jenutnékonštatovať,že
ustanovenie§11ods.2zákonač.129/2010Z.z.súd vsúladespožiadavkouodbornejspôsobilosti
veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako
aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé

porušenie odbornej starostlivosti. Ako vyplýva z prejednávanej veci, overenie bonity dlžníka nebolo
dostatočné. Postup žalobcu bol iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti. Žalobca nemal
preukázaný príjem žalovaného hodnovernými dokladmi, napriek tomu mu poskytol úver. Žalobca sa
nezaujímal,akémážalovanývýdavkynaživobytieačimutedazostávadostatokfinančnýchprostriedkov
na splácanie úveru. V konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1

zákona č. 129/2010 Z.z. Keďže žalobca hrubo porušil zákonom stanovenú povinnosť, v zmysle § 11 ods.
2 ZoSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov“.

41. Súd v tu prejednávanej veci dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by náležite skúmal a
vyhodnotil bonitu žalovaného v zmysle § 11 ods. 2 vety druhej zákona č. 129/2010 Z.z. v kontexte s § 7

ods.1 citovaného zákona, čo spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

42. Navyše medzi náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých nedodržanie má za následok
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru patrí v zmysle § 9 ods.2 písm. i) a k) ZoSÚ aj
uvedenie úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a ročnej percentuálnej miery nákladov. Vychádzajúc

z obsahu žalobcom predloženej úverovej zmluvy súd konštatuje, že uvedená zmluva o spotrebiteľskom
úvere správne uvedenie týchto náležitostí neobsahuje. Čo sa týka RPMN, v zmluve síce je uvedený
údaj o RPMN ( 25 % ), avšak parametrom úveru uvedeným v zmluve ( pri výške 3.500,-eur, počte
splátok 60 s výškou 97,71 eur pri celkovo splatnej sume 5.862,60 eur a danom dátume poskytnutia
úveru) tu v skutočnosti zodpovedá RPMN 24,73 %, pričom ako výška ročnej úrokovej sadzby je tam

uvedená hodnota 25 %, teda vyššia ako RPMN, a tak je zrejmé, že nesprávne je uvedený buď údaj
o RPMN alebo o ročnej úrokovej sadzbe nakoľko tá logicky nemôže byť vyššia ako RPMN. Keďže
dané údaje nie sú uvedené v správnej, požiadavke zákona zodpovedajúcej výške, nemožno na ne
prihliadnuť a hľadí sa na ne ako keby tam neboli uvedené vôbec (k tomu podporne pozri napr. aktuálny
rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.12.2017 sp.zn.10Co/27/2017, najmä body 36 a 37

jeho odôvodnenia). Paragraf 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je uvedený pod názvom- informácie
a práva týkajúce sa zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Jeho účelom teda je spotrebiteľa informovať o
reálnych, skutočnosti zodpovedajúcich parametroch úveru a jeho právach. To že tam nestačí uviesť
akýkoľvek údaj, aby požiadavka zákona bola formálne naplnená, ale korektný, pravdivý údaj je zrejméaj z toho, že zákon jednotlivé údaje jasne a konkrétne špecifikuje a definuje v § 2 - vymedzenie pojmov,
pričom aj z § 4 zákona - poskytovanie informácií pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplýva,
že aby účel a požiadavka zákona bola naplnená, musí ísť o pravdivé a úplné informovanie spotrebiteľa.

Koniec koncov, úplne jasne a výslovne to potvrdzuje priamo zákon, nakoľko v zmysle §
11 ods.1 písm.d) zákona o spotrebiteľských úveroch je úver bezúročný a bez poplatkov ak je v zmluve
o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech
spotrebiteľa

43. Akoužbolouvedené,absencianáležitostípodľa§9ods.2písm.a)ažl),s)z)aaa)znamená,žejetu
ďalší dôvod, pre ktorý sa žalovanému poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Znamená
to, že žalovaný mal veriteľovi vrátiť len sumu poskytnutého úveru t.j. 3.500,-eur. Žalovaný v konaní
potvrdil, že vyplatená bola mu suma 3.500,-eur, jej vyplatenie súd má za nesporné. V priebehu konania
neboli zistené žiadne skutočnosti spochybňujúce tvrdenia žalobcu, že na nároky z úverovej zmluvy
žalovaný doposiaľ uhradil len sumu 1.661,07 eur. Aj sám žalovaný vo vyjadrení k žalobe ako uhradenú

uviedol túto sumu. Súd preto mal za preukázaný vznik nároku veriteľa na úhradu úverovej istiny vo výške
1.838,93 eur a v tomto rozsahu preto žalobe vyhovel. V uvedenom rozsahu žalovaný dôvodnosť žaloby
aj sám výslovne uznal. Žalobca predloženou rámcovou zmluvou o postúpení pohľadávok a jej prílohami
preukázal, že táto pohľadávka voči žalovanému bola mu postúpená a predloženým oznámením o
postúpení pohľadávky zo dňa 03.02.2021 preukázal, že postupca Všeobecná úverová banka, a.s., ktorá

sa dňom 1.1.2018 stala právnym nástupcom spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. na základe
zlúčenia oznámil žalovanému, že pohľadávka voči žalovanému z predmetnej úverovej zmluvy bola spolu
s príslušenstvom odplatne postúpená na žalobcu. Postupovala sa pohľadávka splatná, na oprávneného
veriteľa a po predchádzajúcej písomnej výzve ( ďalšou písomnou výzvou bola aj samotná žaloba veriteľa
podaná pol roka pred postúpením pohľadávky). Zákonné podmienky postupiteľnosti pohľadávky boli

splnené. Vzhľadom na uvedené preto súd mal za preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na
uplatnenie pohľadávky rovnajúcej sa výške nevrátenej úverovej istiny. Preto v časti o zaplatenie istiny
1.838,93 eur súd žalobe vyhovel a vo zvyšku požadovanej istiny ju ako nedôvodnú zamietol.

44. Žalobca v žalobe uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5

% ročne zo sumy 3.120,85 eur od 29.12.2017 do zaplatenia.

45. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a
včas nesplní, je v omeškaní.

46. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis.

47. Vykonávajúcim predpisom ustanovujúcim výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania je
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

48. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka v znení účinnom od 1.2.2013 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

49. Žalobca, vychádzajúc z tvrdení v žalobe určil začiatok omeškania žalovaného od ktorého požadoval

úrok z omeškania na deň 29.12.2017 na základe toho, že v dôsledku omeškania s úhradou jeho
záväzkov úver dňa 19.12.2017 po predchádzajúcom upozornení predžalobnou upomienkou zosplatnil.

50. Zosplatnenie tvrdené žalobcom však súd nemal za platné a preto naň neprihliadol. Nedôsledné
skúmanie bonity dlžníka popísané vyššie tu totiž spôsobilo aj dôsledok vyplývajúci z § 11 ods. 2 vety

prvej zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a to ten, že nie je možné úver predčasne
zosplatniť. Právny úkon žalobcu o zosplatnení je preto v rozpore s týmto ustanovením
a preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatný. Súd len pre úplnosť dodáva, že
žalobca síce predložil súdu upozornenie- „predžalobnú upomienku“ s doručenkou na dôkaz upozorneniažalovaného na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a tiež oznámenie o vyhlásení okamžitej
splatnosti úveru zo dňa 23.12.2017, no nepredložil žiaden dôkaz o tom, že toto oznámenie žalovanému
skutočne odoslal, resp. doručil do sféry dispozície, pričom žalovaný jeho doručenie poprel. Žalobca teda

nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by bolo preukázané, žeby právny predchodca žalobcu skutočne doručil
oznámenie žalovanému, že vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a vyzval ho k úhrade zosplatnenej sumy
úveru a kedy sa tak malo stať. Uvedené bolo potrebné preto, lebo bez preukázaného doručenia takéhoto
oznámenia o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru a výzvy k úhrade zostatku úveru žalovaný nemohol
o ňom vedieť a poznať výšku veriteľom vyčísleného celého zostatku úveru ktorý sa od neho žiada, preto

sa s jeho plnením nemohol dostať ani do omeškania.

51. Žalobca nežiadal úrok z omeškania z jednotlivých splátok odo dňa nasledujúceho po dni ich
splatnosti, ale žiadal úrok z omeškania až odo dňa nasledujúceho po dni keď v zmysle jeho názoru
vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť celú dlžnú sumu jednorázovo, čo súd vzhľadom na dispozičný
princíp nemohol prekročiť a preto úrok z omeškania priznal až odo dňa nasledujúceho po dni skutočnej

splatnosti celého dlhu, t.j. po dni splatnosti poslednej splátky bezúročného úveru. Vzhľadom k tomu,
že úver súd považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalovaný mal na tento úver zaplatiť veriteľovi
Consumer Finance Holding, a.s. len sumu poskytnutej istiny vo výške 3.500,-eur. Keďže nepochybne šlo
oúver,ktorýsamalsplácaťvmesačnýchsplátkachavýškamesačnejbolajednoznačneazrozumiteľnev
zmluve dohodnutá v sume 97,71 eur, potom žalovaný úver (len vo výške reálne mu poskytnutej úverovej

istiny) mal v skutočnosti splatiť v 36 splátkach (3.500 eur : 97,71 eur) a teda poslednú splátku by hradil
po 36 mesiacoch v mesiaci február 2019, konkrétne 20.02.2019. Keďže sa tak nestalo, dňa 21.02.2019
žalovanýužbolpreukázateľnevomeškanísozaplatenímnevrátenéhozostatkuúverovejistiny,pretosúd
úrok z omeškania priznal až od tohto dňa. Preto vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný dňa 21.02.2019
už preukázateľne bol v omeškaní so zaplatením nevrátenej úverovej istiny vo výške 1.838,93 eur a

jeho omeškanie trvá, uložil mu súd spolu so sumou 1.838,93 eur zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 1.838,93 eur od 21.02.2019 do zaplatenia. Nakoľko súd z dôvodov už
uvedených uzavrel, že na ostatné uplatňované nároky žalobcovi nárok nevznikol, s ich zaplatením
sa žalovaný nemohol dostať ani do omeškania, preto v časti úroku z omeškania požadovaného zo
sumy prevyšujúcej sumu nevrátenej úverovej istiny súd žalobu zamietol a zamietol ju aj v časti úroku z

omeškania požadovaného za čas pred 21.02.2019.

52. Keďže žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe žiadal o povolenie splácať prisúdenú sumu v
splátkach, súd preskúmal túto jeho žiadosť a využijúc právo vyplývajúce mu z ust.
§ 232 ods.3 a 4 Civilného sporového poriadku povolil žalovanému platiť žalobcovi prisúdenú sumu s

príslušenstvom v ním žiadaných splátkach vo výške 153,25 eur mesačne. Súd má za to, že vzhľadom
na výšku dlžnej sumy povolenie splátok žalovanému zodpovedá zásade spravodlivej ochrany práv
vyjadrenej v čl. 2 Civilného sporového poriadku pri súčasnom určení, že v prípade nezaplatenia čo i
len jednej splátky riadne a včas nastane splatnosť celého plnenia. Žalobca povolenie splátok ani ich
výšku ani nenamietal. Z vyššie uvedených dôvodov súd povolil splátky v danej výške, ktorá je primeraná

výškedlhu,žalobcaakospoločnosťhromadnevymáhajúcapohľadávky,čojesúduznámezjehočinnosti
nebude tým neprimerane zasiahnutý vo svojich pomeroch a právach a také rozhodnutie podľa názoru
súdu rešpektuje požiadavku spravodlivej ochrany práv tak na strane žalobcu, ako i žalovaného a tiež
požiadavku zohľadniť sociálne postavenie strán sporu (článok 6 odsek 2 základných princípov CSP).

53. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, vo vzťahu k pôvodne uplatnenému nároku výsledok konania je
taký, že žalobe bolo v časti vyhovené, v časti bola zamietnutá, tak žalobca ako i žalovaný boli teda v časti
úspešný a v časti neúspešný. Vzhľadom na daný výsledok konania a pomer úspechu strán (cca 56,08
% ku 43,92 % v prospech žalobcu) súd na rozhodnutie o trovách konania aplikoval § 255 ods.2 CSP
a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, keď navyše zistené boli aj dôvody

hodné osobitného zreteľa pre ktoré by súd v zmysle § 257 CSP žalobcovi nemohol priznať náhradu ani
časti trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa tu súd vzhliadol v okolnostiach veci, v okolnostiach
ktoré viedli k uplatneniu nároku, v pomeroch žalovaného a v jeho postoji v konaní, keď
prihliadol na to, že žalobca uplatnil nároky z úveru, ktorý v skutočnosti bol bezúročný a bez poplatkov, a
to dokonca z hneď viacerých dôvodov uvedených v § 11 ZoSÚ, teda tak podľa odseku 1 pre nedodržanie

náležitostí zmluvy ako aj odseku 2 pre zanedbanie skúmania bonity žalovaného, keď je logické, aby
negatívne následky spojené s tým, že žalovanému bol poskytnutý úver napriek tomu, že veriteľ nemal
náležite a odborne posúdenú jeho bonitu znášal tu práve žalobca. Navyše súd vzal na zreteľ postoj
žalovaného, ktorý bol ochotný uzavrieť zmier so žalobcom v rozsahu práve tej istiny, ktorá nakoniecaj súdom bola priznaná, načo žalobca nepristúpil, keď trval na všetkých uvedených nárokoch, na čo
mal síce právo, avšak vzhľadom na všetky tieto okolnosti veci a výsledok sporu súd rozhodol o trovách
konania tak, že žiadnej zo strán právo ich náhrady nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od dňa jeho doručenia na Okresný súd
Kežmarok.

V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha ( odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.