Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 3. apríl 2022

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 18C/15/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6721201478
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Konáriková

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2022:6721201478.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Konárikovou v spore žalobcu: Š. A., F..

XX.XX.XXXX, T. J. XXXX/XX, XXX XX T. T., zastúpeného advokátom Mgr. Ivanom Bugrim, so sídlom
Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, IČO: 42 307 155, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 3.879,45 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.879,45 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasažaloboudoručenouokresnémusúdudňa12.04.2021domáhalvočižalovanémuzaplatenia
sumy vo výške 3.879,45 Eur titulom náhrady škody spôsobenej porušením práva Európskej únie,
konkrétne porušením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej Smernica), ktorá bola žalovaným nesprávne
implementovaná (resp. nebola v časti implementovaná) do vnútroštátneho právneho poriadku
Slovenskej republiky. Ide teda o prípad uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi

ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným - Slovenskou republikou, ako členským
štátom Európskej únie. Žalobou uplatnený nárok je s poukazom na nižšie uvedenú argumentáciu bez
ďalšieho (t. j. bez potreby splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok, ktoré by jednotlivcovi stanovovala
vnútroštátna právna úprava) uplatniteľný na všeobecnom súde členského štátu. Spor o náhradu škody
z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pričom v podmienkach právneho poriadku
Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán než všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý
by mal právomoc rozhodnúť o tejto žalobe. Škoda, ktorej náhrady sa touto žalobou žalobca domáha,

vznikla v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu, ktorým je okres W. (resp. Hasičská stanica v meste
W.), pričom tu zároveň aj nastala skutočnosť, ktorá zakladá žalobou uplatnený nárok na náhradu škody.
Žalovaným je štát - Slovenská republika, za ktorý v zmysle § 135 ods. 2 CSP koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky (ďalej Ministerstvo), a to s poukazom na § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z.
o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy. Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.
Ministerstvo je zároveň aj garantom riadnej transpozície Smernice do slovenského právneho poriadku,

pričom práve v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice vznikla škoda, ktorej náhrady sa žalobca
domáha. Žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej HaZZ), pričom vykonáva
štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore (ďalej ZoHaZZ). Štátnu službu aktuálne vykonáva v hodnosti podpráporčík, vofunkcii hasič záchranár na Okresnom riaditeľstve HaZZ vo W., a to na základe Rozhodnutia riaditeľa
Krajského riaditeľstva HaZZ v Banskej Bystrici číslo 89/2016, ktorým bol vymenovaný do stálej štátnej
službydňom05.10.2016.MiestomvýkonuštátnejslužbyjeHasičskástanicavoW.. Služobný(pracovný)

čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ), a to tým spôsobom, že týždenný
pracovnýčassaskladázo17hodinovýchpracovnýchzmien(výkonslužby),poktorýchnasledujeurčená
7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Celkovo teda v rámci jednej pracovnej zmeny strávi
žalobca na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na:
a) aktívnu časť služobnej pohotovosti (práca nadčas) a

b) neaktívnu časť služobnej pohotovosti.
Tento spôsob rozvrhnutia služobného času sa uplatňuje dlhoročne až do súčasnosti. Služobné
pohotovosti sú určované na čas nočných hodín. V prípade, že je počas služobnej pohotovosti vyhlásený
poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa táto služobná pohotovosť na prácu nadčas. Keďže v
mieste výkonu služby vo W. sa striedajú 3 hasičské zmeny, každý tretí deň odslúži každá pracovná
zmena 24 hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o nerovnomerné

rozvrhnutie služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 ZoHaZZ
v spojení s § 92 ZoHaZZ). Nakoľko sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá, druhá a tretia zmena, každý
tretí deň ako hasič odslúži žalobca 24 hodín a následne má dva dni voľna. Mesačne odslúži každá
hasičská zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere
10,4 zmeny mesačne. V službe teda strávi bežne 240 až 264 hodín mesačne. Do tohto rozsahu nie sú

zahrnuté hodiny nadčasov. Každá pracovná zmena je 24 hodinová (17 hodín predstavuje výkon služby
a 7 hodín služobná pohotovosť), čo pri výpočte 7 hodín pracovnej pohotovosti x 10,4 zmien za mesiac
mesačne činí 72,8 hodín pracovnej pohotovosti a ročne 873,6 hodín pracovnej pohotovosti. (12 x 72,8).
Vzhľadomnauvedené,každýhasičvzmenovejslužbemázarok(365dní)prinaplánovanej24hodinovej
službe na každý tretí deň odpracovať 121,67 zmenových služieb (365 dní / 3 zmeny). Ročne je to teda

priemerne 2920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb x 24 hodinová služba). Vzhľadom
na uvedené nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je služobná pohotovosť v
mieste výkonu služby, žalobca v žalovanom období marec 2018 - marec 2021 len v rámci samotnej
služobnej pohotovosti priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (15 % a 30 %-ná pohotovosť)
odpracoval:

- v období od marca 2018 do decembra 2018 vrátane: 530,14 hodín,
- v období od januára 2019 do decembra 2019 vrátane: 635,85 hodín,
- v období od januára 2020 do decembra 2020 vrátane: 575,09 hodín,
- v období od januára 2021 do marca 2021 vrátane: 118,30 hodín.
Celkovo teda za žalované obdobie od marca 2018 do marca 2021 vrátane, odpracoval spolu 1.859,38

hodín pracovnej pohotovosti. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu počas celého žalovaného
obdobia od marca 2018 do marca 2021 vrátane, dosiahol 51,23 hodín týždenne. Počas pracovnej
pohotovosti, a to aj v jej „neaktívnej časti“, sa ako príslušník HaZZ (hasič) musí zdržiavať na pracovisku,
z tohto sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby neaktívnej časti pracovnej pohotovosti
pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty od vyhlásenia

a teda v skutočnosti napriek tomu, že časť pracovnej pohotovosti tvorí jej „neaktívna časť“, aj tento
časový úsek je povinný nevyhnutne tráviť na pracovisku a byť okamžite pripravený na vykonanie zásahu.
Napriek tejto skutočnosti sa mu však neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezapočítava do fondu
pracovného času, čo v praxi znamená, že napriek tomu, že v kalendárnom mesiaci odpracuje napr.
241 hodín, do fondu pracovného času sa mu započíta len 178 hodín. Táto skutočnosť sa potom v

konečnom dôsledku na konkrétnom príklade prejavuje tak, že aj keď je reálne v súvislosti so služobnou
činnosť na pracovisku napr. v mesiaci marec 2018 strávil 234 hodín, v rámci fondu pracovného času
je mu vykázaných len 178 hodín. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktoré reálne
nezohľadňujeneaktívnučasťpracovnejpohotovosti,sapotomjaví,žejehopriemernýtýždennýpracovný
čas neprekračuje 48 hodín, čo je však v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Keďže sa však vo

fonde pracovného času neaktívna časť pracovnej pohotovosti nezohľadňuje, tak ak sa vychádza len z
deklarovaného počtu hodín vo fonde pracovného času, potom sa javí, že za mesiac marec 2018 bol
jeho priemerný týždenný pracovný čas „len“ 40,18 hodiny (178 hodín za mesiac : 4,43 týždne = priemer
40,18 hodín za týždeň). V skutočnosti bol však v mesiaci marec 2018 jeho priemerný týždenný pracovný
čas 52,82 hodín (234 hodín za mesiac : 4,43 týždne = 52,82 hodín za týždeň), nie teda 40,18 hodín

za týždeň, ako je to formálne vykazované vo fonde pracovného času a ako je to deklarované aj jeho
zamestnávateľom Hasičským a záchranným zborom. Je teda zjavné, že priemerný týždenný pracovný
čas počas celého žalovaného obdobia značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas
príslušníka HaZZ tak ako to stanovuje § 85 ods. 2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždennýpracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice. Podľa § 85 ods.
1 ZoHaZZ: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a
je k dispozícii služobnému úradu.“ Podľa § 85 ods. 2 ZoHaZZ: „Služobný čas príslušníka je 40 hodín

týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve
vyššieho stupňa. Smernica v článku 6, nazvanom „Maximálny týždenný pracovný čas“, ustanovuje,
že: „Členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť
bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi

opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi;
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“
Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská republika ako členský štát
Európskej únie povinná dodržiavať. Zodpovednosť členských štátov a ich orgánov pri aplikácii
komunitárneho práva vychádza zo zásady prednosti komunitárneho práva, teda zo zásady, že právne
predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských štátov. Na základe

princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského
štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany členského štátu, pričom
osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody.
Tu je pritom nevyhnutné zdôrazniť, že zodpovednosť štátu v prípade porušenia komunitárneho práva
je absolútna a objektívna, členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych okolností zbaviť ani sa z nej

exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského štátu škodu spôsobil.
Skutočnosť, že komunitárne právo má prednosť pred vnútroštátnou úpravou a vnútroštátna úprava
nesmiebyťvrozporeskomunitárnymprávomvyplývazkonštantnejjudikatúrySúdnehodvoraEurópskej
únie (ďalej Súdny dvor). Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010
vo veci Günter Fuß. V tomto rozsudku sa Súdny dvor zaoberal práve otázkou výkladu Smernice v

súvislosti s porušením článku 6 Smernice, ktorý ustanovuje maximálny týždenný pracovný čas. Tu treba
zdôrazniť, že vo veci Günter Fuß ide o rozhodnutie Súdneho dvora týkajúce sa pracovníka, ktorý bol
ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb
(pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové zmeny, pričom
každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostáva

z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou. Ide teda o
skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. Na úvod treba pripomenúť, že článok
6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z
ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú

hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa
nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva
nemožnovžiadnomprípadeodchýliť,pokiaľideotakéčinnosti,akoječinnosťhasičov,oktorúidevoveci
samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Členské štáty nemôžu
jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto

nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu,
budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Okrem toho Súdny dvor tiež
rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva,
ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z citovaných častí rozsudku Súdneho
dvora vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok a

teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z
tejto judikatúry Súdneho dvora preto zároveň nepochybne vyplýva, že aj žalobca má právo dovolávať
sa práv vyplývajúcich zo Smernice pred súdom a zároveň, že právna úprava garantujúca mu práva
podľa Smernice má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou vyplývajúcou zo zákona č. 315/2001
Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Tu je však potrebné zdôrazniť, že Smernica nebola správne

(resp. z materiálnej stránky nebola v časti vôbec) transponovaná do právneho poriadku Slovenskej
republiky, konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pričom
ustanovenia ZoHaZZ sú v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice. Príloha č. 4 k zákonu č. 315/2001
Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v bode 6 uvádza, že do zákona bola okrem iných prebratá
aj predmetná Smernica, a teda formálne sa javí, že ZoHaZZ by mal byť v súlade so Smernicou ako

právnym aktom úniového práva. Toto však v skutočnosti nie je pravdou, a to z dôvodu, že ZoHaZZ
umožňuje služobnému úradu, aby služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ (hasiča) bol rozvrhnutý
tak, že tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový
týždenný pracovný čas. Základný problém je totiž v obsahu pojmu „pracovný čas“ tak, ako ho najednej strane stanovuje Smernica a judikatúra Súdneho dvora, a ako ho na druhej strane upravuje
zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane
skonštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici, je autonómnym pojmom práva Európskej

únie, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým
je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Súdny dvor zároveň vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že rozlišovanie je binárne - buď je určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Zároveň
Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba
v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času,

pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť,
že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii
v prípade potreby. ZoHaZZ vymedzuje „služobný čas“ vo vyššie citovanom ustanovení § 85 ods. 1,
ods. 2. Okrem uvedeného vymedzenia „služobného času“ ZoHaZZ ďalej upravuje podmienky výkonu
štátnej služby príslušníkov HaZZ v ustanoveniach § 86 - § 94, v ktorých vymedzuje pojmy ako:
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi

služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas,
služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ však nevyplýva, že by služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v
skutočnosti sa tento čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka HaZZ. Tu
je napríklad zjavný rozdiel medzi ZoHaZZ na jednej strane, a všeobecným pracovnoprávnym predpisom

- zákonom č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce na strane druhej. ZoHaZZ však žiadne také ustanovenie
ako je citovaný § 96 ods. 2 Zákonníka práce neobsahuje, pričom v zmysle § 12 ods. 6 ZoHaZZ je
však citovaná úprava § 96 ods. 2 Zákonníka práce neaplikovateľná na služobný pomer príslušníka
HaZZ, pričom v skutočnosti sa pracovná (služobná) pohotovosť príslušníkov HaZZ nezapočítava do
pracovného času. Keďže ZoHaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného

času, tak práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor ZoHaZZ s komunitárnym právom, konkrétne s
ustanoveniami Smernice, ako aj judikatúrou Súdneho dvora. V skutočnosti je služobný čas príslušníkov
HaZZ(hasičov)rozvrhnutýna24hodinovépracovnézmenytak,žeúhrntaktonaskladanéhopracovného
času pravidelne prekračuje 48 hodín týždenne, pričom spravidla dosahuje v priemere cca. 53 - 56
hodín týždenne. Formálne, z hľadiska vykazovaného fondu pracovného času, sa však „na papieri“

javí, že žalobcov služobný (pracovný) čas nepresahuje 48 hodín týždenne. Je tomu tak ale len z
dôvodu, že vnútroštátna právna úprava zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore
do služobného (pracovného) času hasiča nezarátava čas služobnej pohotovosti. Služobná pohotovosť,
ktorá mu je pravidelne nariaďovaná a ktorú odpracuje, nie je teda v zmysle vnútroštátnej právnej
úpravy považovaná za súčasť žalobcovho služobného času. Služobnú pohotovosť je však nevyhnutné v

zmysle citovanej judikatúry Súdneho dvora považovať za „pracovný čas“ tak, ako to kogentne stanovuje
Smernica. Inak povedané, ak by ZoHaZZ pod pojem služobný čas resp. do služobného času v súlade s
judikatúrou Súdneho dvora zahŕňal (započítaval) aj služobnú pohotovosť, bez akýchkoľvek pochybností
by potom aj z formálneho hľadiska služobný čas hasičov prekračoval 48 hodín týždenne. Keďže
však ZoHaZZ pracovnú pohotovosť formálne nepovažuje za súčasť pracovného času, tak potom sa z

hľadiska textácie ZoHaZZ a vykazovaného fondu pracovného času javí, že ako hasič odpracuje žalobca
priemerne menej než 48 hodín týždenne, čo je však v rozpore so skutočnosťou, keďže jeho priemerný
týždenný pracovný čas spravidla dosahuje cca. 53 - 56 hodín týždenne. Smernica síce stanovuje
možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu
bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“.

Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel Smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené
nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva. Článok 6 písm. b) Smernice predstavuje
pravidlo sociálneho práva Európskej únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný

čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú (služobnú)
pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je
činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo so súhlasom dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom už
viac krát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b)
Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas

nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzia. Zhrnúc teda skutočnosti uvedené v odsekoch 18 - 24 tohto článku žaloby je zjavné, že
vnútroštátna úprava v Slovenskej republike, konkrétne úprava pracovného času obsiahnutá v zákone
č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, umožňuje služobnému úradu (zamestnávateľovi)rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ (hasičovi) jeho služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice, a to v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť
nie je podľa ZoHaZZ považovaná za súčasť služobného (pracovného) času hasiča. Je teda možné

jednoznačne a bez pochybností uzavrieť, že vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z.z.
o Hasičskom a záchrannom zbore je v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice, nakoľko umožňuje
služobnému úradu, aby služobný čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a de facto sústavne
prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Preto možno aj
jednoznačne uzavrieť, že Smernica nebola správne (resp. nebola v časti vôbec) implementovaná do

právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo skutkového stavu opísaného a z priložených listinných
dôkazov je zároveň zrejmé, že ako príslušník HaZZ žalobca počas žalovaného obdobia marec 2018
- marec 2021 odpracoval priemerne pracovný (služobný) čas v trvaní 53,32 hodín týždenne, čo je
nepochybne viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b)
Smernice. Je teda zjavné, že jeho právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice bolo a
je sústavne porušované. Z rozhodnutia Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß

jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, čo súdny dvor potvrdil aj priamo
vo1.výrokutohtorozsudku:RozsudokSúdnehodvoravoveciGünterFußtedadávavprípadeporušenia
práva na dodržiavanie 48-hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho z článku 6 písm. b)
Smernice poškodenému pracovníkovi právo domáhať sa náhrady škody priamo proti členskému štátu.

Vzhľadom na uvedené považuje žalobca za nepochybné, že ako jednotlivec sa touto žalobou môže
voči žalovanému domáhať náhrady škody vzniknutej mu porušením úniového práva, a teda žalobcová
aktívna vecná legitimácia v tomto konaní je jednoznačne daná. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaného, tu je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada
zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné,

je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že
táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na
verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva
dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V kontexte uvedeného je potrebné
zdôrazniť, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi

zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu,
aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri
zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody porušením úniového práva zo strany štátu v prípade,
ak sú splnené 3 podmienky, a to:

a) že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne
závažné,
b) existencia škody a
c) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
V prípade, že sú splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky

spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu.
Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné
ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a
nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania
náhrady(zásadaefektivity).Napokon,náhradaškodymusíspĺňaťajpožiadavkuprimeranosti.Porušenie

práva Únie pre absentujúcu resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do ZoHaZZ je dôsledkom
zákonodarného a legislatívneho procesu. Pri rešpektovaní zásad ekvivalencie a efektivity je pasívne
vecne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody porušením práva Únie štát - t. j. žalovaný
Slovenská republika, keďže neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky
vyplývajúcej z článku 6 písm. b) Smernice, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného

týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu zákonom č. 315/2001 Z.z. o
Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ
(hasičovi) jeho služobný čas takým spôsobom, že tento pravidelne presahuje maximálnu hranicu 48-
hodinového týždenného pracovného času. V mene žalovaného - Slovenskej republiky, koná Ministerstvo
ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, pričom Ministerstvo bolo tiež

aj garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore.
Pokiaľ ide o prvú podmienku, a to že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva
a porušenie je dostatočne závažné, tu je potrebné uviesť, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje
pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník,keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia Toto
ustanovenie zároveň ukladá členským štátom povinnosť ustanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu pre
priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou povinnosťou je v Smernici výslovne stanovené,

že táto 48 hodinová hranica zahŕňa už aj nadčasy. Z článku 22 ods. 1 Smernice ďalej vyplýva,
že od uvedenej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť ak ide o také činnosti, akou je
činnosť hasičov, a to dokonca ani len vtedy, ak by prekročeniu 48 hodinovej hranice priemerného
týždenného pracovného času došlo so súhlasom dotknutého pracovníka, pričom žalobca zdôraznil,
že žiadny takýto súhlas služobnému úradu nikdy neudelil. Pravidlo sociálneho práva vyplývajúce z

článku 6 písm. b) Smernice nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu,
pričom ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať
priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Už len vzhľadom na obsah a účel samotnej Smernice považuje
žalobca za zjavné a nepochybné, že cieľom tejto Smernice je priznať práva jednotlivcom - pracovníkom.
Súdny dvor vo svojej judikatúre pritom už opakovane rozhodol a konštantne rozhoduje, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník

fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ tak ako to predpokladá Smernica
a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný
čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby,
prekračuje maximálnu 48 hodinovú týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) Smernice. V
tomto smere žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-303/98 zo dňa 03.10.2020 vo veci

Simap, uznesenie C-241/99 zo dňa 03.07.2001 vo veci Confederación Intersindical Galega (CIG)
a rozsudok C-151/02 zo dňa 09.09.2003. Aj z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora vyplýva, že
činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby, patria do rozsahu pôsobnosti
Smernice, z čoho jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice v zásade bráni prekročeniu 48
hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas vrátane zásahových služieb. Keďže

žalobca počas celého žalovaného obdobia pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b)
Smernice, ide o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora, a preto sa toto porušenie musí považovať
za dostatočne závažné porušenie práva Únie. S poukazom na uvedené skutočnosti mal jednoznačne
za to, že je splnená podmienka dostatočnej závažnosti porušenia právnej normy Únie. Pokiaľ ide o
druhú podmienku, ktorou je existencia škody, tu je potrebné uviesť, že Smernica ako taká neobsahuje

ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. Z judikatúry Súdneho
dvora však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv poškodených. Podmienky
náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave zároveň nesmú byť menej výhodné ako
podmienkytýkajúcesaobdobnýchvnútroštátnychprostriedkovnápravy(zásadaekvivalencie)anemôžu

byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady
(zásada efektivity); náhrada škody zároveň musí byť primeraná vzniknutej ujme. Právny poriadok
Slovenskej republiky neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posudzovanie a určenie výšky
náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva Únie, v tomto prípade porušením článku
6 písm. b) Smernice. V otázkach neupravených normami komunitárneho práva resp. judikatúrou

Súdneho dvora v sporoch o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva
Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu ekvivalencie
(rovnocennosti) a efektivity (účinnosti). Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku na náhradu
škody, tu mal žalobca za to, že uplatnený nárok je pri absencii explicitnej vnútroštátnej úpravy
nároku na náhradu škody z porušenia práva Únie jednotlivcovi, potrebné posudzovať analogicky podľa

ustanoveníslovenskéhoprávnehoporiadku,ktoréupravujúvzťahyobsahomajúčelomnajbližšie.Týmito
ustanoveniami sú § 11- § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“) upravujúce
nemajetkovú ujmu. V danom prípade porušením článku 6 písm. b) Smernice v prvom rade bolo a
je porušované jeho právo na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných
práv zakotvené aj v článku 40 Ústavy SR. Zároveň však boli a sú porušované aj jeho osobnostné

práva na súkromie a rodinný život, ktoré garantuje článok 19 ods. 2 Ústavy SR. Vzhľadom na skutkový
stav je zrejmé, že dlhoročne dochádza k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia,
telesnej a psychickej integrity, spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj
k porušeniu práva na súkromie a rodinný život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že musel reálne
odpracovať viac, ako bol v zmysle Smernice povinný. V rámci jeho práce neraz nasadzuje svoj vlastný

život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu
jeho fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva na
primeranúdobuodpočinkunedostáva.Tátoskutočnosťmápritomveľminepriaznivývplyvnakvalitujeho
života a prejavuje sa značne negatívne aj na jeho osobnom a rodinnom živote, ktorý na úkor blízkychmusí tráviť v práci. V dôsledku porušovania práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas
prichádzaočas,ktorýbychcelamoholvenovaťsvojimnajbližším,rodine,priateľom,záľubámresp.iným
aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Vzhľadom na fyzickú a psychickú náročnosť

jeho práce je pritom dostatok času na oddych nevyhnutný. Vzhľadom na uvedené mal teda za to, že
je daný aj základ nároku na náhradu škody, ktorý má v tomto prípade v podmienkach slovenského
právneho poriadku povahu nemajetkovej ujmy, pričom náhrady tejto nemajetkovej ujmy v peniazoch
sa žalobou domáha. Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti
medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto považoval

za zjavne danú. Ak by totiž žalovaný správne prebral ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice do
zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore resp. toto ustanovenie Smernice reálne
a správne aplikoval, nedošlo by k porušeniu žalobcovho práva na maximálny 48-hodinový týždenný
pracovný čas a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny
týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením Smernice dodržaný. V dôsledku nezarátavania
služobnej pohotovosti do pracovného času však musel odpracovať viac než je Smernicou maximálne

povolený 48-hodinový týždenný pracovný čas, kde v dôsledku tejto skutočnosti došlo k porušeniu
práva na ochranu zdravia a práva na ochranu súkromia a rodinného života. Z uvedených dôvodov
mal za to, že príčinná súvislosť medzi porušením úniového práva (t. j. článkom 6 písm. b) Smernice)
a vznikom škody vo forme nemajetkovej ujmy je daná. Keďže pre vymedzenú oblasť zodpovednosti
štátu za škodu vzniknutú porušením úniového práva neexistuje špecializovaná vnútroštátna právna

úprava, je namieste použiť právnu úpravu obsahom a účelom najbližšiu prejednávanej veci, a to v
zmysle zásad analógie iuris a analógie legis, rešpektujúc pritom princípy úniového práva. Služobná
pohotovosť je mu uhrádzaná vo výške vyplývajúcej z ustanovení § 122 ZoHaZZ, a to vo výške
15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ods. 1); pri nariadenej služobnej
pohotovosti mu je uhrádzaná peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť

jeho služobného platu (ods. 2 prvá veta). Mal za to, že ustanovenie § 122 ZoHaZZ je, pokiaľ ide
o výpočet náhrady škody ktorá mu bola spôsobená, práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska
analógie iuris „najbližšie“ prejednávanej veci. Vzhľadom na požiadavku primeranosti náhrady škody mal
za to, že výšku náhrady škody je potrebné v danom prípade stanoviť analogickým použitím ustanovenia
§ 122 ZoHaZZ, ktoré upravuje náhradu za služobnú pohotovosť a náhradu za nariadenú služobnú

pohotovosť.Hodiny,ktoréodpracovalnadlimitmaximálnehopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu,
je možné analogicky posúdiť ako odpracovanie mimo rozvrhnutia služobného času, keďže tento by
mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv nedochádzalo, pritom k porušeniu jeho práv pritom
dochádzalo práve výkonom pohotovosti. Žalobca mal preto za to, že primeranú náhradu škody v tomto
prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou

náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ. Počas príslušného kalendárneho mesiaca
vykonáva jednak služobnú pohotovosť určenú v súlade s § 92 ods. 1 ZoHaZZ, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby, a súčasne mu môže byť nariadená aj služobná pohotovosť
mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ ak je nevyhnutné zabezpečiť napr.
personálnuobsadenosťvmiestevýkonuslužbyvdôsledkuabsencieniektoréhozkolegov.Obeslužobné

pohotovosti, či už podľa § 92 ods. 1 alebo § 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času
a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny
mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Vychádzajúc
tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15
% alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac

príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 ZoHaZZ (vo výške 50 %
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je
v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej
ujmyakosúčinpočtuodpracovanýchhodínslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z

prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % -
15%)avprípadeodpracovanejslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušnýkalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v
čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej
sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %). Takto stanovená

a touto žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady
pri nariadenej služobnej pohotovosti (50 % zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods.
2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15 % zo sumy príslušnej časti
služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30 % z tejto sumy ak ide o deň služobného pokoja),t. j. vo výške zodpovedajúcej 35 % resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou časťou jeho služobného
platu (50 % - 15 % = 35 %, a v prípade ak ide o deň služobného pokoja 50 % - 30 % = 20 %). Takýto
spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora

a zároveň spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. Pokiaľ ide o
splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, mal žalobca za
to, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho práva
porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto nárokov
mal totiž za to, že nemajetková ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s porušením

jeho práv táto jeho ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35 %, resp. 20 %, preto
rozhodujúcim momentom vzniku tejto ujmy je výplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná
vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac, a teda splatnosť mzdy za mesiac
marec 2018 nastala dňa 10.04.2018, splatnosť mzdy za mesiac apríl 2018 nastala dňa 10.05.2018
atď. Vzhľadom k všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101 Občianskeho
zákonníkasipretožalobouuplatnilnárokspätnezaobdobie3rokovpredpodaním žaloby,atopočínajúc

splatnosťou mzdy za mesiac marec 2018 (ktorá nastala 10.04.2018) až po marec 2021 vrátane. Celková
výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy za žalované obdobie marec 2018 až marec 2021
teda pri odpracovaných hodinách služobnej pohotovosti určenej podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu
1.859,38 hodín (viď vyčíslenie v odsekoch 34 - 38 žaloby) predstavuje súhrnne sumu vo výške 3.879,45
Eur, ktorej zaplatenia sa žalobou žalobca domáha.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe doručenom okresnému súdu dňa 22.07.2021 uviedol, že Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času sa na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru vzhľadom na
charakter vykonávaných činností nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť

porušené tak, ako tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov hasičského a záchranného zboru
vykonávajúcich zásahovú činnosť, ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného
času, na ktorý priamo nadväzuje určitá služobná pohotovosť, možno jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice v článku 2 ods. 2 smernice. Oproti štandardným
pracovno-právnym vzťahom štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného zboru vykazuje

aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru, ako aj profesionálnych vojakov (napr.
v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácie a podobne). Rovnako úlohy,
ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov
týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného
hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné

činnosti služieb civilnej ochrany podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Žalobca si nesprávne
vykladá pôsobnosť smernice, pretože táto sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru
nevzťahuje. Rozsah pôsobnosti smernice stanovuje článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto Smernica sa
vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, podľa článku 2 smernice 89/391/EHS bez
toho,aby bolidotknutéčlánky14,17,18a19tejtosmernice.SmernicaRady89/391/EHSz12.06.1989o

zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci v článku
2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité
osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Ide len o exemplifikatívny, a nie taxatívny výpočet činností,
ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Štátna služba príslušníkov hasičského

a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným
rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti
služieb civilnej ochrany. Z tohto dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, pretože ustanovenia
smernice sa na neho nevzťahujú, a teda nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za
škodu. Žalovaný poukázal na § 12 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, § 3 ods.

1 zákona č. 315/2001 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., § 8 ods. 1 zákona č. 129/2002
Z. z. o integrovanom záchrannom systéme, § 12 ods. 1 zákona o integrovanom záchrannom
systéme, z ktorých zákonným ustanovení vyplýva, že hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci,
vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy
na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych

činností. Z toho dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi hasičského a záchranného zboru pri
zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica
89/391/EHSnevzťahuje.Vsúčasnostiinézložkyokrem hasičskéhoazáchrannéhozboru,ktorýmbyboli
zverenéčinnostislužiebcivilnejochrany,neexistujú. PretožeSmernica 2003/88/ES sa na príslušníkovhasičského a záchranného zboru v prípade služobného času, ako aj ich odmeňovania nevzťahuje,
je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy. Vzhľadom na uvedené
sa príslušné ustanovenia smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, pretože

žalobcovi podľa žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Žalovaný namietol pasívnu vecnú legitimáciu
v konaní. Uviedol, že ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou
povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola
určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalobcovi boli vrátane tých hodín, o ktorých tvrdí, že
mali byť vykonané nad limit určený smernicou riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu,

resp. poskytnuté náhradné voľno. Smernica 2003/88/ES upravujúca minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského
právneho poriadku okrem iného zákonom č. 315/2001 Z. z., čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe
č. 4 zákona pod bodom 6. Zmysel článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES je transponovaný
v 4. hlave zákona č. 315/2001 Z. z. v ustanoveniach § 85, 86 a 92 upravujúcich služobný
čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Predmetné ustanovenia teda

definujúslužobnýčaspríslušníkahasičskéhoazáchranného zboruakočasovýúsek,vktorompríslušník
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas
aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie
štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. ďalej
jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej

služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného
času podľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z.
z.. Ustanovenia § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. rozhodne nepopierajú, že služobná
pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel

medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001
Z. z.). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa § 92 ods. 1 písm. a) zákona č.
315/2001 Z. z. ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ale mimo
rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napr. aj vo výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej

pohotovosti v štátnej službe. Žalobca zrejme v tejto súvislosti opomenul, že ním citované ustanovenia
zákona, najmä § 86 ods. 2 a § 92 ods. 1, rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej
službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou
služobnou pohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe a
slová v § 92 ods. 1 zákona len vystihujú časovú kontinuitu medzi výkonom štátnej služby a služobnou

pohotovosťou. V oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného
času. Žalovaný súčasne poukázal aj na článok 15 smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje dohodnúť
aj priaznivejšie podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase
podporuje aj kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov hasičského a záchranného zboru na
rok 2016, ktorá vo väzbe na citované ustanovenia zákona v článku 8 s nápisom služobný čas

rozvrhuje služobný čas na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Podľa smernice
2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní nesmie prekročiť 48 hodín vrátane
nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom,
správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica tiež umožňuje ustanoviť odlišné referenčné
obdobie, iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom

čase. Článok 16 smernice ustanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času
referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 smernice poskytuje protipožiarnym službám
možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie, prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je
to uvedené v kolektívnej zmluve, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto
iného referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný

náhradný čas odpočinku alebo kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký
čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001
Z. z. upravuje limity dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný
čas príslušníka 40 hodín týždenne podľa § 85. Podľa § 91 ods. 3 zákona možno hasičovi prikázať v
kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne. Ako

vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý
aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby jenajviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona. Podľa platnej kolektívnej zmluvy hasiči
vykonávajú štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom, majú výkon štátnej
služby v rámci 12-hodinového riadneho služobného času, alebo služobný čas rozvrhnutý na 16,5 hodín

vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7,5 hodín v jednej 24-
hodinovej zmene podľa článku 8 ods. 1 kolektívnej zmluvy pre príslušníkov hasičského a záchranného
zboru pre rok 2016. Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas
je rozvrhnutý na obdobie 6 mesiacov podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.. Podľa platnej

kolektívnej zmluvy sa vykonávanie štátnej služby hasičov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným
časom rozvrhuje spravidla na obdobie 1 mesiaca. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu,
aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času
v súlade s rozvrhnutými službami. Napriek tomu, že vnútroštátne právo neupravuje explicitne
maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín tak, ako je tomu
v smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívna zmluva dostatočne ustanovujú počty

hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín
služby nadčas za príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy transponovali
článok 6 smernice 2003/88/ES správne. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by štát neprebral
smernicu 2003/88/ES do zákona správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala
údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/

ES. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody
žiadnym spôsobom. Veľmi nejasným spôsobom žalobca stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol podľa platnej vnútroštátnej legislatívy
odmeňovaný. Počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo
mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ

nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, teda v čase,
keď sa od neho nežiada výkon práce. Pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania
štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je
vedomý a dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t. j. žalobcu. V čase služobnej
pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce

môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca
nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho
zamestnávateľa. Žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen
za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený

čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu)
bude k dispozícií. Pokiaľ by súd napriek všetkému dospel k záveru, že služobná pohotovosť,
ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa
zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku
na náhradu škody. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C/46/93 Brasserie du Pécheur,

podľa ktorého by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom
odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu
ochranu. Žalobca nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody ujmy predišiel. Žalobca žiadnym
spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp.
do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej

pohotovosti považuje, resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Zamestnávateľovi preto nebolo umožnené včas
zamedziť prípadnému vzniku ujmy alebo aspoň obmedziť jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná
právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama
bude musieť znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder
a i / rada a komisia C-104/89 a C-37/90). Žalobca žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu so

súčasným stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť. Pretože
povaha služby žalobcu vyžaduje nepretržitú prevádzku, tak je žalobca zaradený v zmenovej službe
tak, ako je uvedené v jeho personálnom rozhodnutí. Článok 3 ods. 1 pokynu prezidenta
hasičského a záchranného zboru o vnútornej organizácii hasičského a záchranného zboru na
operatívno-technickom úseku č. 35/2012 v znení neskorších predpisov stanovuje začiatok výkonu

služby žalobcu na úseku požiarnej ochrany od 07.00 hod. do 0.:00 hod. nasledujúceho dňa.
Pričom ale z tohto ustanovenia, ako aj z § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že príslušníci
zaradení na tomto úseku vykonávajú svoje služobné činnosti nerovnomerne a na výkon služby
nadväzuje bezprostredne služobná pohotovosť upravená v § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.. Počastejto pohotovosti sú príslušníci fyzicky prítomní v mieste výkonu štátnej služby, ale tento čas je určený
na oddych a odpočinok. V prípade prerušenia pohotovosti, to znemená až v prípade nutného
zásahu príslušníkov, sa aplikuje § 91 ods. 1 zákona a vzniká príslušníkom nárok na nadčas. Pre

bezpečnosť občanov na úseku požiarnej ochrany je potrebné, aby bola na tento účel zabezpečená
24-hodinová služba 7 dní v týždni počas celého roka, a teda príslušníci hasičského a záchranného
zboru musia byť k dispozícii od 07.00 hod. do 07.00 hod. nasledujúceho dňa, pričom však, ale aj
počas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby, kde majú určený čas na oddych a
odpočinok. Počas služobnej pohotovosti sa môže príslušník venovať aj inej činnosti ako práci,

ktorú vykonáva, len na základe pokynu zamestnávateľa. Príslušníkovi patrí aj odmena za to, že v
prípade potreby je k dispozícii. Z vymedzeného charakteru času služobnej pohotovosti má žalovaný
za to, že nemožno služobnú pohotovosť započítavať do odpracovaného služobného času. Samotné
konštatovaniežalobcu,žeboloporušenéjehoprávonaochranuzdraviaanaprimeranú dobuodpočinku,
ako aj právo na súkromie a rodinný život, ešte nijakým spôsobom nedokazuje, že bola v značnej miere
znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti s poukazom na § 13 Občianskeho zákonníka.

Žaloba je založená len na domnienkach žalobcu, pričom žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že
by mu vznikol nárok na náhradu škody. Rovnako žalovaný považuje za špekulatívne tvrdenie, že na
úkor blízkych musí žalobca tráviť čas v práci. Žalovaný poukázal na znenie § 88 ods. 1, 89 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z., ako aj na skutočnosť, že podľa kolektívnej zmluvy vyplývajú pre príslušníkov
viaceré výhody, medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky nad rozsah ustanovený Zákonníkom práce.

Uvedené poskytuje dostatočný priestor pre odpočinok príslušníkov a pre venovanie sa rodinnému
životu. Žalovaný rovnako nesúhlasil s odkazom žalobcu na rozsudok súdneho dvora vo veci Günter
Fuß s tým, že v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa značne odlišuje od
príslušníka hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom príslušníci
požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho zabezpečenia. Žalovaný má za to, že čo

sa týka posúdenia , či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48- hodinový týždenný
pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad takýto limit
za rozhodné obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na
pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne nebol
k dispozícii zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď

sa žalobcovi tento čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal zaplatený. Nie všetky hodiny
odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné
zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov.
Žalobca v žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždennéhopracovnéhočasu,
ako aj času odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie

skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6
mesiacov. Žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú
na výkon štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru podľa zákona č. 315/2001
Z. z.. S plánovaným rozvrhom služobného času bol príslušník vždy oboznámený v súlade s §
86 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z., čo potvrdzoval svojim podpisom. Rovnako bol žalobca

vždy riadne oboznámený so všetkými internými predpismi a kolektívnymi zmluvami, a to aj s tými,
ktoré upravujú rozsah výkonu služby. Žalobca uvádza, že požaduje náhradu škody za obdobie
od marca 2018 do marca 2021, avšak na základe uvedených skutočností je zrejmé, že žalobca
vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto obdobie ani raz nedošlo k tomu, že by
tieto podmienky namietal, nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal

svojich práv. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je možné s ohľadom na premlčanie uplatniť najviac
za 2 roky spätne. Z uvedených dôvodov žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku
v konaní. Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca porušil povinnosť predchádzať škodám
podľa § 69 ods. 3 písm. n) zákona č. 315/2001 Z. z., podľa ktorého príslušník je povinný oznámiť
bezprostredne nadriadenému poruchy a nedostatky, ktoré ohrozujú alebo sťažujú vykonávanie štátnej

služby a oznámiť hroziacu škodu, ako aj v zmysle § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Služobný
úrad žalobcu nemal vedomosť o tom, že príslušník pociťuje pri vykonávaní svojej služby ujmu a tento
sa rozhodol riešiť svoj problém priamo súdnou cestou, pričom takéto konanie žalobcu považuje
žalovaný za neprimerané aj vzhľadom na dlhoročnú službu žalobcu ako príslušníka v hasičskom a
záchrannom zbore. Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak

výška, ktorú žalobca požaduje, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s
údajnou ujmou žalobcu podľa názoru žalovaného podstatne vyššia. Z uvedených dôvodov žalovaný
namietal neprimeranú výšku požadovanej náhrady škody. Rovnako namietal miestnu nepríslušnosťokresného súdu vo veci konať a rozhodnúť z dôvodu, že žalobca namieta nesprávnu transpozíciu
a aplikáciu smernice, ktorú má vykonať ústredný orgán štátnej správy, keďže skutočnosťou, ktorá
zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice, ktorá patrí do pôsobnosti

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, je miestne príslušným súdom okresný súd, v ktorého obvode
má ústredný orgán štátnej správy, zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice, svoje sídlo. Keďže
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako orgán konajúci v mene žalovaného, má svoje sídlo na
Pribinovej 2 v Bratislave, príslušným je okresný súd Bratislava I.. Žalovaný navrhol, aby súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.

3. Žalobca vo vyjadrení doručenom okresnému súdu dňa 21.09.2021 uviedol, že k pôsobnosti Smernice
2003/88/ES na hasičov (teda nepochybne aj hasičov v HaZZ) sa už jednoznačne a opakovane vyjadril
Súdny dvor, a to v rozsudku v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci
Pfeiffer, rovnako aj v uznesení vo veci C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr
Hamburg. V oboch rozhodnutiach podal Súdny dvor záväzný výklad Smernice 2003/88/ES. Podľa

uznesenia C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg: „ Vzhľadom
na všetky vyššie uvedené úvahy je opodstatnené odpovedať na položenú otázku tak, že článok 2
smernice 89/391 a článok 1 ods. 3 smernice 93/104 sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti
vykonávané zásahovými silami takej verejnej hasičskej služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v
konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článku 6 bodu 2 smernice

93/104 v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný
pracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste,“ Súdny dvor teda aj v citovanom rozhodnutí
vo veci Personalrat der Feuerhwehr Hamburg dospel k jednoznačnému záveru, že jediným cieľom
výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom odseku Smernice 89/391/EHS na ktorú žalovaný
poukazuje, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti,

zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností
(napríklad v prípade katastrofy) pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov
vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré,
vzhľadomnaichpovahuniejemožnézohľadniťprirozvrhupracovného(služobného)časuzásahovýcha
bezpečnostných zložiek. V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci

HaZZ (a teda aj žalobca), sa nijako neodlišujú, pokiaľ ide o rámec výkonu činností a povahu týchto
činností, od tých činností, ktoré viedli k vydaniu predmetného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci
Personalrat der Feuerhwehr Hamburg, a teda tento záväzný výklad Súdneho dvora týkajúci sa Smernice
89/391/EHS je nepochybne možné uplatniť aj v tejto právnej veci. Napokon Súdny dvor už v ťažiskovom
rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß úplne jednoznačne uviedol a záväzne

judikoval, že z rozsahu úpravy Smernice 2003/88/ES nie sú vyňatí ani hasiči (teda úplne nepochybne ani
hasiči - príslušníci Hasičského a záchranného zboru). Článok 1 ods. 3 Smernice 2003/88/ES definuje
rozsah svojej pôsobnosti na všetky odvetvia činnosti, verejné aj súkromné, pričom výslovne odkazuje
na článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391/EHS sa podľa jej článku 2 ods. 1 uplatňuje na
„všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým činnostiam okrem iného patria všeobecne

uvedené činnosti služieb (napr. priemysel, obchod, administratíva, služby atď.). Ako vyplýva z článku
2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS, táto smernica sa neuplatňuje len tam, kde sú s ňou
nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb (akými sú
napríklad služby v oblasti civilnej ochrany), pričom táto výnimka bola prijatá len za účelom zabezpečiť
riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak

nastane osobitne vážna situácia, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť čas pre zásahové a
záchranné tímy. Na moju služobnú činnosť, ktorú ako hasič vykonávam, sa však výnimka stanovená v
článku 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS jednoznačne nevzťahuje. Je potrebné poukázať
na cieľ smernice 89/391/EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci. Rovnako aj zo znenia jeho čl. 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah jej pôsobnosti je nutné

chápať širšie. Z toho vyplýva, že výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku,
je potrebné vykladať zužujúco. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti smernice
89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej
ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom chrániť. Z tohto hľadiska bola výnimka
uvedená v čl. 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391/EHS prijatá len za účelom zabezpečiť riadne

fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane
osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické,
že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Takto popísaná služba
civilnej ochrany v užšom zmysle slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišujeod štandardnej, základnej obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh hasiča. Výnimka, ktorú Smernica
89/391/EHS predpokladá, sa totiž úplne zjavne odlišuje od obvyklej obsahovej náplne služobnej činnosti
a úloh hasiča. Príslušníci HaZZ jednoznačne nespadajú pod „civilnú ochranu“ bez ohľadu na to, že

zriedkavo vykonávajú niektoré činnosti, ktoré pod civilnú ochranu patria, a to už len preto, že primárne
plnia hasiči iné úlohy než úlohy, ktoré sú typické pre civilnú ochranu. Podanou žalobou sa žalobca
domáha náhrady škody vzniknutej porušením úniového práva, a to konkrétne práva na maximálny
pracovný čas. K tomuto porušeniu úniového práva došlo v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice
2003/88/ES, pretože ani po deklarovanom prebratí tejto smernice do vnútroštátneho právneho poriadku

(konkrétne do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ďalej aj „ZoHaZZ“) nie je
v podmienkach Slovenskej republiky žalobcovi ako hasičovi (príslušníkovi HaZZ) reálne garantovaný
maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas. V zmysle článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý
sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Prijatie všetkých
opatrení vnútroštátneho práva potrebných na vykonanie právne záväzných aktov Európskej únie (teda

aj smerníc) je v zmysle článku 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie uložené priamo samotným
členským štátom. Práve preto členské štáty zodpovedajú za škodu vzniknutú porušením úniového práva
v prípade nesprávne transponovanej smernice, resp. v prípade uplatňovania právneho predpisu, do
ktorého bola smernica prebratá takým spôsobom, že sa nedosahuje cieľ smernice (v tomto prípade
maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas).Keďže žalobou uplatnený nárok na náhradu škody má

svoj základ v porušení práva vyplývajúceho zo Smernice 2003/88/ES, ku ktorému došlo v čase, keď
žalobca vykonával služobný pomer k štátu, je aj z tohto hľadiska pasívne vecne legitimovaným štát (t. j.
žalovaný), nie štátny orgán, ktorý v mene štátu konal, pretože v takýchto prípadoch za konanie štátneho
orgánu taktiež zodpovedá štát. Je síce možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že podľa ZoHaZZ sa
služobná pohotovosť hasičov započítava do výkonu štátnej služby, táto skutočnosť je však pre merito

veci nepodstatná a úplne irelevantná. Celou podstatou tohto sporu totiž je, že služobná pohotovosť
sa žalobcovi ako hasičovi nezapočítava do služobného (pracovného) času a teda odslúžená služobná
pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom práve preto, resp. „vďaka“ tomu, z hľadiska
žalovaným formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín nedochádza k porušovaniu Smernice
2003/88/ES, keďže takto „evidenčne“ (formálne) nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový týždenný

pracovný čas. V skutočnosti je totiž služobná pohotovosť síce považovaná za výkon štátnej služby
(čo nie je sporné), ale nie je započítaná do služobného (pracovného) času, čo je podstatný rozdiel.
Počasceléhožalovanéhoobdobiažalobcaslúžilv24-hodinovýchzmenách,zktorých17hodínpripadalo
na služobný čas a 7 hodín na služobnú pohotovosť. Keďže sa v mieste výkonu služobnej činnosti
žalobcu (a rovnako tak je tomu na každej hasičskej stanici) striedajú 3 hasičské zmeny, každý tretí

deň odslúži žalobca zmenu v trvaní minimálne 24 hodín a následne má 2 dni voľna, tak je zjavné, že
takéto rozvrhnutie služobného (pracovného) času priamo vylučuje možnosť dodržania a neprekročenia
maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času. Žalovaný uvádza, že „článok 6 Smernice
2003/88 je spomenutý v článku 17 ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom aby sa odchýlili
od uplatňovania tohto článku, za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a

zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov neplatňovania je situácia (ako je to v tomto prípade)
keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany“. Túto argumentáciu považuje žalobca v
okolnostiach veci za úplne zavádzajúcu. Článok 17 ods. 1 Smernice 2003/88/ES sa totiž na hasičov -
príslušníkov HaZZ úplne zjavne vôbec nevzťahuje. Až v článku 17 ods. 3 písm. b) bod iii) smernice sa
síce uvádzajú aj protipožiarne služby, avšak čo je podstatné, odchýlky sa v môžu týkať len článkov 3,

4, 5, 8 a 16, teda medzi prípustnými odchýlkami nie je uvedený článok 6 smernice, z čoho jednoznačne
vyplýva, že odchýlka sa nesmie týkať maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času, ktorý
tak nemôže byť prekročený! Rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní toho čo je a čo nie je pracovný
čas, je požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitej pripravenosti na
poskytovanie príslušných služieb. V prípade žalobcu ako hasič nielenže musí byť počas celej doby

služobnej (pracovnej) pohotovosti v budove hasičskej stanice a túto nemôže opustiť, ale zároveň musí
byť pripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Je teda absolútne zjavné, že aj počas celej
služobnej(pracovnej)pohotovostimusíbyťkdispozíciisvojmuzamestnávateľovinamiestenímurčenom
(hasičská stanica) a zároveň musí byť okamžite pripravený na vykonanie služobného zákroku. Ani tzv.
neaktívnu časť služobnej pohotovosti hasiča teda v žiadnom prípade nemožno označiť za „odpočinok“.

Tvrdenia žalovaného o tom, že počas služobného času môže takto „odpočívať“ a „nemusí byť bdelý
počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti“, považuje žalobca vzhľadom na uvedené skutočnosti za
nemiestne až dehonestujúce. Priamo hasičov sa v tomto smere týka rozsudok Súdneho dvora C-429/09
zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß (ktorý žalobca priložil už k žalobe), podľa ktorého pracovnápohotovosť sa musí považovať za pracovný čas, a to tak v zmysle Smernice 93/104/ES, ako aj v zmysle
Smernice 2003/88/ES. Žalobca považuje preto za absolútne nepochybné, že služobná pohotovosť
hasičov sa započítava do maximálneho pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/

ES. Zároveň však považuje za nepochybnú a už len listinnými dôkazmi priloženými k žalobe (výpisy z
plánu služieb, výplatné pásky a prehľadná tabuľka) za preukázanú tú podstatnú skutočnosť, že počas
celého žalovaného obdobia žalobca pravidelne pracoval viac ako 48 hodín týždenne vrátane služobnej
pohotovosti a nadčasov. Z tejto skutočnosti potom nepochybne vyplýva ten záver, že transpozícia
Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore bola vykonaná

len formálne, kde však účel a cieľ sledovaný smernicou prostredníctvom vnútroštátneho zákona
(ZoHaZZ) dosiahnutý nebol a nie je. Transpozíciu európskych smerníc je možné považovať za súladnú s
požiadavkami úniového práva len vtedy, ak sa ňou aj reálne (materiálne) dosiahne výsledok považovaný
úniovým právom, kde týmto výsledkom v tomto prípade má byť zabezpečenie maximálne 48-hodinového
týždenného pracovného času. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že žalobca bol za výkon služobnej
pohotovosti „riadne odmeňovaný“, tak tu je potrebné zdôrazniť, že táto skutočnosť nemá absolútne

žiadny vplyv na to, že rozvrhovaním pracovného času dochádza k sústavnému porušovaniu článku
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Inak povedané, to, že hasičom je za výkon služobnej pohotovosti
vyplácaná odmena, zjavne neznamená, že tým nie je porušované právo na maximálne 48 hodinový
týždenný pracovný čas. Preto aj tento argument považuje žalobca za vecne aj právne bezvýznamný.
Je teda zrejmé, že nie je a nebolo možné spravodlivo a legitímne požadovať, aby žalobca sa na účely

uplatnenia nároku na náhradu škody najprv sa voči svojmu zamestnávateľovi domáhal dodržiavania
úniového práva a aby takýmto spôsobom odvracal vznik ujmy či obmedzoval jej rozsah. Namietanie,
ktorého sa žalovaný dovoláva, by v praxi znamenalo prenášanie aktivity na jednotlivca, ktorému bola
v dôsledku porušenia povinnosti členského štátu spôsobená škoda. Aj z judikatúry Súdneho dvora
vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky

využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti
alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Aj vzhľadom na postavenie žalobcu ako
slabšej strany vo vzťahu k jeho služobnému úradu, by navyše takáto aktivita bola úplne zjavne
kontraproduktívna a nemala by žiadny efekt, čomu nasvedčuje aj aktuálna obrana žalovaného v tomto
konaní. Vyžadovanie takejto podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má

základ v právnom poriadku Európskej únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie
bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Podanou žalobou sa žalobca domáha náhrady škody
vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil
a ktoré mu neboli započítané do služobného (pracovného) času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu
vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne, ako sa to žalovaný snaží

svojou argumentáciou naznačiť. Žiadne ustanovenie kolektívnej zmluvy ani žiadny interný predpis
nemohol a nemôže pozbaviť žalobcu práva, ktoré mu priznáva článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES, ktorá má priamy účinok. Kolektívna zmluva môže prípadne zakotvovať len vyšší rozsah práv,
než vyplývajú zo smernice a teda priznávať práva „nad rámec“ smernice, v žiadnom prípade však
kolektívna zmluva nemôže priznávať nižší rozsah práv, a teda ísť „pod rámec“ smernice, a už

vôbec nie pokiaľ ide o právo na maximálne 48-hodinový týždenný pracovný čas. Už v žalobe
žalobca podrobne uviedol, prečo tento nárok je v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
potrebné posudzovať ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca má zároveň za
to, že výšku tejto nemajetkovej ujmy je potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje
okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Nemajetková ujma mu vznikla v dôsledku straty odpočinku,

čo sa prejavilo aj v porušení práva na ochranu súkromného a rodinného života a práva na ochranu
zdravia , pričom tieto jeho práva boli porušené v dôsledku skutočnosti, že musel tráviť neprimerane
dlhý čas v práci, ktorý čas by, nebyť porušovania článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, mohol tráviť
so svojou rodinou, venovať ho svojim záľubám, blízkym alebo inak podľa svojho rozhodnutia. Pokiaľ
človek vstupuje do pracovného, štátnozamestnaneckého, služobného resp. iného obdobného pomeru,

vstupuje do neho s vedomím, že určitý čas strávený výkonom činnosti v tomto právnom vzťahu mu
bude adekvátnym spôsobom nahradený, a to spravidla vo forme peňažného ekvivalentu, pričom týmto
peňažným ekvivalentom je jeho mzda. Práve zohľadňujúc tieto skutočnosti potom výšku žalovanej
nemajetkovej ujmy odvíjal od toho, že ustanovenie § 122 ZoHaZZ, ktoré upravuje odmenu za služobnú
pohotovosť, je tým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie „najbližšie“ k stanoveniu výšky náhrady

škody. Hodiny, ktoré odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je
možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas
by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo, pričom k porušeniu jeho práv
dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Žalobca mal preto za to, že primeranú náhraduškody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ
a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, teda suma výške zodpovedajúcej
35 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou časťou jeho služobného platu. Podrobný výpočet

výšky škody vo forme nemajetkovej ujmy žalobca uviedol v odsekoch 35-39 svojej žaloby a na tejto
naďalej zotrval. Podľa judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcich hasičom pre
nerešpektovanie maximálne 48-hodinovej týždennej pracovnej doby podľa Smernice 2003/88/ES treba
pod škodou rozumieť „škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by
mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v článku 6 ods. 1 Smernice 2003/88/

ES rešpektovaný“ (viď bod 59 rozsudku vo veci C-429/09 Günter Fuß). Dlhodobé nerešpektovanie
takto určeného úniového týždenného pracovného času sa tiež môže prejaviť v rámci osobnostnej
sféry fyzických osôb predovšetkým vo vzťahu k ich právu na ochranu zdravia a tiež na ich celkovú
fyzickú a/alebo morálnu integritu. Odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý,
aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania nespôsobil úraz sebe, spolupracovníkom príp. iným
osobám a aby si ani krátkodobo, ani dlhodobo nepoškodil zdravie. Dobu, ktorú ako hasič v dôsledku

porušovania práva na max. 48 hodinový týždenný pracovný čas bol nútený stráviť na pracovisku,
nemôže venovať sebe, rodine či priateľom, nemôže regenerovať atď., teda nemôže využívať tento čas
pre seba a reálne napĺňať právo na odpočinok, zotavenie a nutnú regeneráciu. Ako už bolo uvedené,
v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti
konania o náhradu škody spôsobenej porušením úniového práva jednotlivcom, rovnako ani osobitné

pravidlá, použitím ktorých by sa dalo dospieť k stanoveniu výšky náhrady. V dôsledku toho, vychádzajúc
z povahy škody, ktorá má v tomto prípade jednoznačne nemajetkovú povahu (strata času odpočinku
a s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života), je v slovenskom
právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej
osoby podľa ustanovení § 11 - 13 Občianskeho zákonníka, keďže tieto ustanovenia upravujú vzťahy

obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v tomto prípade.
Práve z týchto dôvodov možno žalobou uplatnený nárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu, k náhrade
ktorej dochádza v peniazoch. Náhradu nemajetkovej ujmy pritom výslovne predpokladá a upravuje §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca počas 3-ročného žalovaného obdobia odslúžil 1.859,38
hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Po prepočte na eurá

to potom predstavuje náhradu škody vo výške zaokrúhlene 2,08 Eur (3.879,45 Eur : 1.859,38 hodín)
za každú hodinu, ktorú musel naviac stráviť v práci a nemohol ju venovať svojej rodine, priateľom,
osobným záľubám, regenerácii či odpočinku. Žalobca zdôraznil, že ako hasič v práci dennodenne
nasadzuje vlastný život, jeho práca je extrémne fyzicky a psychicky náročná, preto každá jedna hodina,
ktorú môže tráviť mimo práce, je pre neho nesmierne dôležitá a to aj z hľadiska obnovy fyzických a

psychických síl pre zachovanie možnosti vykonávania tejto náročnej práce do budúcnosti. V súvislosti
s výškou žalovanej sumy, ktorá po prepočte predstavuje sumu 2,08 Eur za hodinu, je potrebné ešte
zdôrazniť, že táto suma je dokonca ešte podstatne nižšia, než je priemer minimálnych hodinových miezd
v Slovenskej republike za roky 2018-2021 pre prvý, najľahší stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované
obdobie rokov 2018-2021 predstavovala sumu vo výške 3,16 Eur. Náhrada škody zodpovedajúca

sume 2,08 Eur za každú hodinu porušovania základných práv žalobcu, je aj z hľadiska elementárnej
spravodlivosti sumou minimálne primeranou. Žalobca v dôsledku porušenia úniového práva stratil tisícky
hodín voľného času potrebného na regeneráciu fyzických a psychických síl, rozvíjanie vzťahov s rodinou
apriateľmičivenovaniusazáľubám,pričomtentostavtrvádlhoročneajeužnezvrátiteľný.Pretonáhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch je dostatočné odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by

malabyťdostatočnevysokánato,abyreálnesplnilaajodškodňovaciufunkciu,nemôžeísťlenonáhradu
v symbolickej výške tak, ako sa toho domáha žalovaný. Žalovaná výška nemajetkovej ujmu spĺňa
odškodňovaciu funkciu a nie je ani neprimerane vysoká. Námietku miestnej nepríslušnosti Okresného
súdu Zvolen vznesenú žalovaným považoval žalobca za jednoznačne nedôvodnú. V tomto konkrétnom
spore nejde o implementáciu úniového práva (Smernice 2003/88/ES) do právneho poriadku Slovenskej

republiky všeobecne, ale ide o konkrétne použitie predmetnej, nesprávne implementovanej smernice,
v individuálnom prípade. Je nesporné a nepochybné, že skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu
škody - v tomto prípade porušenie práva na 48 hodinový týždenný pracovný čas garantovaný článkom
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES - nastala v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu, pričom v tomto
mieste vznikla aj škoda vo forme nemajetkovej ujmy. Je teda zjavné, že skutočnosť, ktorá zakladá v

tomto konaní uplatnený nárok na náhradu škody, nastala v územnom obvode Okresného súdu Zvolen.

4. Žalovaný v elektronickom podaní doručenom okresnému súdu dňa 21.10.2021 uviedol, že v plnom
rozsahu zotrváva na svojich vyjadreniach uvádzaných k žalobe. Žalobca uvádza, že podanou žalobousa domáha náhrady škody vzniknutej porušením úniového práva. Zároveň však dospel k výške ním
uplatnenej nemajetkovej ujmy výpočtom ním odpracovaných hodín, teda sa zjavne domáha náhrady
mzdy, a nie nemajetkovej ujmy podľa úniového práva. Nie je zrejmé z akého titulu žalobca uplatňuje

svoj nárok, pretože spôsob výpočtu ním nárokovanej škody je v rozpore s titulom, z ktorého
podľa vyjadrenia žalobcu malo dôjsť k vzniku škody. Výšku nemajetkovej ujmy nie je možné vypočítať
mechanicky.Pokiaľžalobca uvádza, že vzhľadom nato, že vprávnom poriadku Slovenskej republiky
neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti konania o náhradu škody spôsobenej
porušením úniového práva, je nutné použiť analogicky ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho

zákonníka, keďže tieto sú svojim obsahom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva.
Žalovaný však nemôže byť účastníkom sporu o ochranu osobnosti, preto v prípade aplikácie týchto
ustanovení vyvstáva otázka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

5.Napojednávaní dňa04.04.2022stranysporuzotrvalinaskutkovýchtvrdeniachuvádzanýchvosvojich
vyjadreniach a návrhoch na vykonanie dokazovania.

6. Na pojednávaní súd na návrh žalobcu vypočul žalobcu, ktorý vypovedal, že každý 3. deň absolvuje
v práci 24-hodinovú službu. Z práce prichádza unavený, nevyspatý, neodpočinutý, následne tento
deficit nevie dospať, má rozhádzaný spánkový režim. Následkom uvedeného sa mu v nedávnej dobe
rozpadol aj partnerský vzťah, pretože bol nervózny, nevyspatý, unavený. 24-hodinová služba v práci

prebieha tak, že ráno preberie službu, pripraví techniku, pripraví veci na výjazd, následne má raňajky,
potom prichádza zdokonaľovacia príprava, školí sa, má výcvik, obedová pauza, po obede posilňovňa a
prehlbovanie vedomostí, večera, hospodárske práce a nočná pohotovosť. V rámci nočnej pohotovosti
má síce povolené oddychovať, avšak stále musí byť pripravený na výjazd. Do minúty musí byť v aute.
Keď je výjazd, po návrate upravuje techniku, čistí hadice tak, aby v prípade ďalšieho výjazdu bolo všetko

pripravené. V nočnej pohotovosti oddychuje do 5.30 hod. rána, po zobudení pripravuje odovzdanie
služby, umyje sa, naraňajkuje, služba sa odovzdáva o 07.00 hod.. Negatívne dôsledky neoprávneného
zaťaženia v práci pociťuje únavou, ďalej tým, že nemá čas na rodinu, priateľov, koníčky. Je pravda, že
nemá diagnostikovaný žiaden zdravotný problém, avšak subjektívne pociťuje problémy so žalúdkom.
Podstatu nároku uplatneného v tomto konaní preberali s kolegami aj s priamym nadriadeným. Bolo

mu povedané, že tak to je zaužívané a nedá sa to zmeniť. Pokiaľ ide o možnosť čerpať dovolenku,
do 1. polroku kalendárneho roka je žalobcovi prideľovaná stará dovolenka, na ktorú mu vznikol nárok
počas pandemickej situácie. Dovolenka mu je pridelená, nemôže si sám zvoliť deň čerpania dovolenky.
Následne si už môže čerpať dovolenku spôsobom, že si určí dni čerpania dovolenky, dôležité je však
to, aby bol zachovaný počet ľudí na zmene v daný deň. V konaní si uplatňuje nárok na zaplatenie

peňažnej sumy a nežiada poskytnutie náhradného voľna z dôvodu, že v rámci výkonu práce už stratil
veľa osobného voľna, ktorý čas mu nikto nevráti a pokiaľ by mu bolo poskytnuté ako satisfakcia služobné
voľno, v rámci výcvikov a v súvislosti s pandemickou situáciou mu vznikol nárok na množstvo dní
služobného voľna, a preto ďalšie dni voľna by pre neho neboli efektívne a navyše by ani nemohol čas
náhradné voľno reálne vyčerpať, pretože na zmenách pracuje minimálny počet hasičov. Pokiaľ ide o

čas odpočinku a regenerácie, má síce 2 dni voľna po každej 24-hodinovej službe, ale 1. deň po službe
prespí, následne má problém zaspať večer a riadne sa vyspať, až na ten ďalší (2. deň voľna) si vie
oddýchnuť a regenerovať.

7. Na pojednávaní súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v

súdnom spise a zistil nasledovný skutkový stav:

8. Z rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici
č. 89 súd zistil, že žalobca bol menovaný do stálej štátnej služby dňom 01.10.2016 s určením miesta
vykonávania štátnej služby W. vo funkcii hasič záchranár hasičskej stanice so sídlom vo W., oddelenia

prevádzkovo-technického Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru vo W., Krajského
riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici.

9. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s rozpisom pracovnej pohotovosti žalobcu, s obsahom
výplatných pások žalobcu za obdobie marec 2018 až marec 2021, s obsahom evidencie dochádzky za

žalované obdobie, s obsahom Vestníka Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, s obsahom interných
predpisov Krajského riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici, s obsahom
kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre príslušníkov hasičského a záchranného zboru na r. 2018, r.
2019 - 2020, r. 2021.10. Podľa čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky, sudcovia sú pri výkone
svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

11. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty

EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

12. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a

medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

13. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy Slovenskej republiky, zamestnanci majú právo na

spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä
c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času,
e) primeraný odpočinok po práci.

14. Podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

15. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas

príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu.

16. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť

v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

17. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas
príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

18. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nerovnomernom
rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín.
Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej
pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

19. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný
úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia
služobného času.

20. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, na
zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v mieste vykonávania štátnej služby,

21. Podľa § 92 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, pri nariadenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby alebo na inom určenom mieste musí byť
vymedzený priestor na odpočinok.22. Podľa § 103 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi za
podmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky:
a) tarifný plat,

b) príplatok za riadenie,
c) príplatok za zastupovanie,
d) osobný príplatok,
e) hodnostný príplatok,
f) plat za štátnu službu nadčas,

g) príplatok za zmennosť,
h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života
a zdravia,
i) odmena,
j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e.

23. Podľa § 103 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, služobný plat tvoria
zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g).

24. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v
rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada

za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie
brannej pohotovosti štátu.

25. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak príslušník
vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného

platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku
v týždni, zvýšená o 60 %.

26. Podľa § 116 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príplatok za
vykonávanie štátnej služby nadčas podľa odseku 1 nepatrí, ak sa príslušník s nadriadeným dohodli na

poskytnutí náhradného voľna. Náhradné voľno je nadriadený povinný poskytnúť najneskôr do 60 dní od
skončenia tejto služby.

27. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi
podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná

náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o
deň služobného pokoja.

28. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ak
je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto

pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň
služobného pokoja,

29. Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, náhrada za služobnú

pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej
služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

30. Podľa § 130 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, príslušnou časťou
služobného platu na účely tohto zákona pri 40-hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175

služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa príslušná časť služobného platu úmerne
upraví.

31. Podľa § 135e ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom
štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť

vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.

32. Podľa § 135e ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, výkonom štátnej
služby je aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmovéhozdruženia príslušníkov, prípadne aj činnosť vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak
na ňu príslušník nepotrebuje osobitné oprávnenie alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu
nadriadeného.

33. Podľa § 135e ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v priamej súvislosti
s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby
obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej služby alebo po jej skončení. Nepatrí sem stravovanie,
ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom zariadení s výnimkou lekárskeho vyšetrenia konaného

na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo ošetrenia pri prvej pomoci a cesta na ne a späť.

34. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre
Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

35. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník, fyzická osoba má právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho
mena a prejavov osobnej povahy.

36. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa

upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

37. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

38. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

39. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

40. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

41. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,

premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

42. Podľa bodu 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem
„odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom

spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času

43. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

44. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného

odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas.45. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19

tejto smernice.

46. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo

povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

47. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície: „čas odpočinku“ je akýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom.

48. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, na účely tejto smernice platia tieto definície:„nočný čas“ je akýkoľvek
čas, ale nie kratší ako sedem hodín, definovaný vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorý v každom
prípade musí zahŕňať dobu medzi polnocou a 5. hodinou rannou.

49. Podľa čl. 2 ods. 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného
času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa
určitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo
prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú v

rôznom čase.

50.Podľačl.6písm.a),b)SmerniceEurópskehoparlamentuaRady2003/88/ESoniektorýchaspektoch
organizácie pracovného času, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v
súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: týždenný pracovný čas bude obmedzený

zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo
dohodami medzi sociálnymi partnermi, priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane
nadčasov neprekročí 48 hodín.

51. Podľa čl. 16 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času, členské štáty môžu ustanoviť:
a) pre uplatňovanie článku 5 (týždenný čas odpočinku) referenčné obdobie nepresahujúce 14 dní;
b) pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce
štyri mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej
neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne;

c) pre uplatňovanie článku 8 (dĺžka nočnej práce) referenčné obdobie definované po konzultácii
so sociálnymi partnermi alebo definované kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými medzi
sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni.
Ak minimálny 24-hodinový čas týždenného odpočinku, vyžadovaný podľa článku 5, spadá do tohto
referenčného obdobia, nie je zahrnutý do výpočtu priemeru.

52. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16,
keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a / alebo

nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť samí pracovníci a najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich
pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

53. Podľa čl. 17 ods. 5, prvý pododsek Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o

niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môže odchýliť
od článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v
druhom a sedemnástom pododseku tohto odseku.54. Podľa článku 2 ods. 1, 2 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,

vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.). Táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v
rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa bezpečnosť a
ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto smernice.

55. V konaní sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 3.879,45 Eur na
tom skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskej
únie, a to Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho
poriadku Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady škody,
ktorámuvzniklaakojednotlivcoviporušenímúniovéhoprávažalovanýmakočlenskýmštátomEurópskej

únie.

56. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v
civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukazuje na

čl. 1 CSP podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu.

57.Vprípadeabsenciealebonesprávnejtranspozíciesmerníc,akoprávnychaktovEurópskejúnie,ktoré
majú priamy účinok a sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné, osoby, ktoré

sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi
práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného

času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu
na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť. Z uvedených dôvodov je preto žalovaný - Slovenská
republika v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého

príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň
štátny orgán, do kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia
hasičského a záchranného zboru, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom,
zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Ministerstvo je
kompetenčne zodpovedné aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho

poriadku týkajúce sa úpravy požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času príslušníkov hasičského a záchranného zboru.

58. V súvislosti so vznesenou námietkou miestnej nepríslušnosti súdu žalovaným súd poukazuje na
§ 19 písm. b) Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť tak, že

popri všeobecnom súde žalovaného, je na konanie miestne príslušný súd, v ktorého obvode nastala
skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Zo skutkových tvrdení, ktoré žalobca v konaní
uvádza vyplýva, že k zásahu do jeho práv postupom žalovaného došlo v súvislosti s výkonom štátnej
služby príslušníka hasičského a záchranného zboru v mieste vykonávania štátnej služby v územnom
obvode Okresného súdu Zvolen, preto súd postupom podľa § 42 Civilného sporového poriadku námietku

miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu vyhodnotil ako nedôvodnú.

59. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného
zboru, sa Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES nevzťahuje. Argumentoval tým, že
úlohy ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych

predpisov týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej
úpravy samotného hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať
pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/
EHS. Smernica Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochranyzdravia pracovníkov pri práci v článku 2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú
s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Podľa

žalovaného ide len o exemplifikatívny, a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako
osobitné činnosti verejných služieb, štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného zboru,
ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s
nariadenou služobnou pohotovosťou má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. K
uvedenej argumentácií žalovaného súd uvádza, že v zozname preberaných právne záväzných aktov

Európskej únie k zákonu č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore je uvedená aj Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11.2002. Podľa bodu 5 úvodných ustanovení
smernice všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v
jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť
minimálne denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Smernica ustanovuje
minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje

sa na minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v
práci a na maximálny týždenný pracovný čas a určité aspekty nočnej práce a práce na zmeny a
rozvrhnutie práce. Podľa článku 1 ods. 3 sa Smernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a
súkromné podľa článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto
smernice. Podľa článku 2 Smernice je pracovný čas akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje

podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi alebo praxou. Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.
Prácanazmenyjeakákoľvekmetódaorganizáciepracovnéhočasunazmeny,priktorejpracovnícijeden
druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa určitého rozvrhnutia vrátane rotujúceho rozvrhnutia,
pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v

priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú v rôznom čase. Podľa článku 6 Smernice členské
štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť
a zdravie pracovníkov týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi
alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi.
Priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Aplikujúc

uvedené znenie smernice možno zhrnúť, že Smernica upravuje minimálne požiadavky na bezpečnosť
a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, vzťahuje sa na všetky odvetvia činnosti verejné
aj súkromné. Smernica v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť
vzhľadomnaosobitnúpovahupríslušnýchčinnosti,avšakprizachovanínáležitéhozreteľanavšeobecné
zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Konkrétne podľa kapitoly 5 článku 17 sa členské

štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu
príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si ho
vopred môžu určiť sami pracovníci. Podľa ods. 5 článku 17 Smernice sa možno odchýliť od článku
6 v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s uvedenými ustanoveniami Smernice. Smernica
pre členské štáty zároveň určuje prechodné obdobie na zosúladenie vnútroštátnej legislatívy týkajúcej

sa organizácie pracovného času. Štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v
štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru podľa zákona č. 315/2001 Z. z. mali zakladať
výnimku z pôsobnosti Smernice podľa článku 17. Článok 17 Smernice upravuje prípady, v ktorých
sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16 Smernice, keď vzhľadom na
osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria alebo nie je pracovný čas

vopred určený alebo si ho môžu určiť sami pracovníci, aj to len pri zachovaní náležitého zreteľa na
všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Smernica Európskeho parlamentu a
Rady2003/88/ESsavzťahujenavšetkyodvetviačinností,verejnéasúkromné.Podľačlánku2Smernice
89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov
pri práci ods. 1 táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností verejné a súkromné (priemysel,

poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.). Podľa ods.
2 sa táto Smernica neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre
určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. V tomto prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ
je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto Smernice. Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS

nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto
služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice.
Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať
tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napr. v prípadeneočakávaných udalostí priamo ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je
možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem iných
úloh zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, tak za štandardných podmienok činnosti s

ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade s úlohami,
ktoré boli na zbor prenesené. Výkon služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by
odporovali použitiu právnych noriem spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
zamestnancov pri práci. Na základe uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná
činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

60. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového
poriadku je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie. Komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi
rozpor. Prípadný rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech

komunitárneho práva. Pri výkone súdnej moci je potrebné prihliadať na interpretáciu prameňov práva
Európskej únie tak, ako je vykladaná Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa riadi
zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy
komunitárneho práva z úradnej povinnosti. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa
judikatúry Európskeho Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského

štátu za takto vzniknutú škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu
alebo nesprávnu transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
výsledku sa ponecháva na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená,
pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom je ponechaná voľba formy a prostriedkov

dosiahnutia účelu smernice, tzn., že vnútroštátny zákonodarca musí prijať transponujúci právny akt,
ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Členský štát
Európskej únie musí implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, prípadne do
20 dní odo dňa jej zverejnenia v úradnom Vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice
nemajú priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené

smernicou môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte
neprijal transponujúci právny akt. Ustanovenia smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je
výsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor rovnako judikoval, že
znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné

verejné orgány. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má
priamy účinok (rozsudok C-429/09 vo veci Günter Fuß), pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
Európskej únie je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva únie
súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia

práva únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a
bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť
túto škodu nahradiť. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica nebola do
právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové znenie zákona
č. 315/2001 Z. z. neodporuje dotknutej smernici. Z citovaných paragrafových znení zákona č. 315/2001

Z. z. (bod 15. až 33. tohto rozsudku) nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu
služby bola považovaná za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k
služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom
Európskej únie. Žalovaný argumentoval, že nemožno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítať
do pracovného služobného času. Služobnú pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej

služby, práve naopak, z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času
vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou
pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu
štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí
mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť

v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Rozlíšenie vyplýva z § 122
ods. 3 zákona, pretože ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto
vykonávanie je štátnou službou. Podľa citovanej Smernice 2003/88/ES je pracovný čas aj čas pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. 48-hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný čas určená smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú
pohotovosť. Zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej
pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný pracovný čas tak, že tento presiahne

maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver,
že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2, článku 6 písm. b) Smernice porušované, a to
dostatočne závažne,pretožeideoprávasosobitnýmvýznamom,ktorézakladajúminimálnupožiadavku
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

61. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá
na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožňuje s argumentáciou
žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa
§ 11 a nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z
výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie a

z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie marec 2018 až marec 2021 možno konštatovať, že pri
určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekročovaniu maximálneho
limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, t. j. v čase od
marca 2018 do marca 2021 a v príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b)
Smernice 2003/88/ES dlhodobo dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu

zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a
primeraný odpočinok po práci, práva na súkromný a rodinný život. V dôsledku nerešpektovania smernice
pri rozvrhovaní pracovného času žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak
venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii, čím možno
konštatovať aj zásah do osobnostných práv žalobcu. Na základe uvedeného žalobcovi nepochybne

vznikolnároknaprimeranéodškodnenie.Ibasamotnékonštatovanieporušeniaprávbynesplnilofunkciu
dostatočného zadosťučinenia. Peňažná náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma
odškodnenia vzniknutej ujmy.

62. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a namietal neprimeranosť

výšky žalobcom vyčísleného nároku. Ako už súd konštatoval, slovenský právny poriadok neobsahuje
pravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Nerešpektovaním smernice
vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasledovných Občianskeho
zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa §

101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu
je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym
mesiacom za žalované obdobie (marec 2018 až marec 2021) tým, že nebol dodržaný limit pracovného
času podľa čl. 6 písm. b) Smernice. Žalovaný porušovaním smernice nekompenzoval ujmu v služobnom

plate žalobcu ku dňu splatnosti mzdy za kalendárny mesiac, vždy 10. deň nasledujúceho kalendárneho
mesiaca. Žalobca si nárok uplatnil počnúc splatnosťou mzdy za mesiac marec r. 2018, ktorá bola
10.04.2018. Žaloba bola súdu doručená dňa 09.04.2021, preto nárok žalobcu uplatnený v konaní
premlčaný nie je. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej náhrady, súd posudzoval primeranosť žalovanej
náhrady k ujme, ktorá v dôsledku neúplnej implementácie smernice do právneho poriadku Slovenskej

republiky vznikla žalobcovi, pričom výška priznanej náhrady bola na úvahe súdu. Cieľom a účelom
priznania náhrady je satisfakcia za spôsobený zásah do života žalobcu tak, aby náhrada bola adekvátna
spôsobenej škode.

63. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy

vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané
do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných
hodín nad 48 hod týždenne. Za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa
odmene, ktorú mu priznáva zákon č. 315/2001 Z. z. ako pri nariadenej služobnej pohotovosti (t.
j. mimo určenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody

považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom v živote
žalobcu a to vo vzťahu k porovnateľnému kritériu ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca
vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v
žalovanom období (marec 2018 až marec 2021), pričom vychádzal z informácií a podkladov získanýchod svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém), konkrétne v rozsahu 1.859,38 hodín. Pretože
žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, ani výpočet času služobnej pohotovosti, uvedené
súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia. K námietke žalovaného o nezohľadnení

doby PN a doby dovolenky súd sa prikláňa k názoru žalobcu, že pri výpočte maximálneho týždenného
pracovného času sa uvedené nezahŕňa (čl. 16 Smernice). Takto stanovené hodiny, navrhol žalobca
odškodniť odmenou, ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 zákona
č. 315/2001 Z. z.. Keďže za uvedený čas mu bola priznaná odmena nižšia, ako pri určenej služobnej
pohotovosti podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorý si uplatnil

v celkovej výške 3.879,45 Eur. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady
uvedenej v § 122 ods. 1 (15 % alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122
ods. 2 (vo výške 50 % z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné
určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa §

92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a
sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 15 %) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy

zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 30 %).
Obdobie marec 2018 - december 2018:
Za obdobie marec 2018 až december 2018 žalobca preukázateľne odpracoval spolu 2.280,39 hodín,
z toho:

- fond pracovného času predstavuje 1.741,25 hodín;
- služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 530,14 hodín;
- služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 9 hodín.
V období marec 2018 až december 2018 žalobca podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., odpracoval
509,14 hodín služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z prináležiacej

hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac a 21 hodín služobnej pohotovosti v čase pracovného
pokoja, za ktorú mi prináležala odmena v rozsahu 30 % z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona
č. 315/2001 Z. z. v tomto období odpracoval v rozsahu 9 hodín. Za služobnú pohotovosť odpracovanú
v období marec až december 2018 v rozsahu 539,14 hodín mu bola vyplatená suma v celkovej výške

475,72 Eur.

Počet hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti za mesiac (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) Pohotovosť Spolu
(15% a 30%) Hodinová sadzba Rozdiel 35% Rozdiel 20% Nemajetková ujma za mesiac pohotovosť
počas pracovných dní (15%) Nemajetková ujma za mesiac - pohotovosť v dňoch pracovného pokoja

(30%) Nemajetková ujma za mesiac spolu (15% a 30%)
15% 30% (hodín) (€) (€) (€) (€) (€) (€)
2018
3/2018 56,00 56,00 5,1886 1,8160 1,0377 101,6966 0,0000 101,6966
4/2018 49,00 49,00 5,1886 1,8160 1,0377 88,9845 0,0000 88,9845

5/2018 42,00 7,00 49,00 5,1886 1,8160 1,0377 76,2724 7,2640 83,5365
6/2018 41,83 41,83 5,1886 1,8160 1,0377 75,9637 0,0000 75,9637
7/2018 49,00 49,00 5,1886 1,8160 1,0377 88,9845 0,0000 88,9845
8/2018 63,00 63,00 5,1886 1,8160 1,0377 114,4086 0,0000 114,4086
9/2018 49,00 49,00 5,1886 1,8160 1,0377 88,9845 0,0000 88,9845

10/2018 48,84 48,84 5,1886 1,8160 1,0377 88,6939 0,0000 88,6939
11/2018 48,30 7,00 55,30 5,1886 1,8160 1,0377 87,7133 7,2640 94,9773
12/2018 62,17 7,00 69,17 5,1886 1,8160 1,0377 112,9013 7,2640 120,1654
Spolu 509,14 21,00 530,14 Nemajetková ujma 924,60 € 21,79 € 946,40 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť vykonanú nad rozsah ustanoveného týždenného
pracovného času v kalendárnom roku 2018 predstavuje spolu sumu 946,40 Eur.
Obdobie január 2019 - december 2019:Za obdobie január 2019 až december 2019 žalobca preukázateľne odpracoval spolu 2.730,45 hodín,
z toho:
- fond pracovného času predstavuje 2.088 hodín;

- služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. v rozsahu 635,85 hodín;
- služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. v rozsahu
6,60 hodín.
V roku 2019 žalobca priemerne odpracoval 52,14 týždňov, čo zodpovedá odpracovanému týždennému
času v priemere 52,17 hodín (2.730,45 hodín : 52,14). V období január 2019 až december 2019 žalobca

podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. odpracoval 600,85 hodín služobnej pohotovosti, za ktorú mu
prináležala odmena v rozsahu 15 % z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac
a 35 hodín služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu
30 % z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac. Služobnú pohotovosť, ktorá
mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. v tomto období odpracoval v
rozsahu 6,60 hodín. Za služobnú pohotovosť odpracovanú v období január až december 2019 v rozsahu

642,45 hodín mu bola vyplatená suma v celkovej výške 606,74 Eur.

Počet hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti za mesiac (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) Pohotovosť Spolu
(15% a 30%) Hodinová sadzba Rozdiel 35% Rozdiel 20% Nemajetková ujma za mesiac pohotovosť
počas pracovných dní (15%) Nemajetková ujma za mesiac - pohotovosť v dňoch pracovného pokoja

(30%) Nemajetková ujma za mesiac spolu (15% a 30%)
15% 30% (hodín) (€) (€) (€) (€) (€) (€)
2019
1/2019 34,83 7,00 41,83 5,1886 1,8160 1,0377 63,2516 7,2640 70,5157
2/2019 42,00 42,00 5,6286 1,9700 1,1257 82,7404 0,0000 82,7404

3/2019 42,00 42,00 5,6286 1,9700 1,1257 82,7404 0,0000 82,7404
4/2019 62,60 62,60 5,6286 1,9700 1,1257 123,3226 0,0000 123,3226
5/2019 62,02 62,02 5,6286 1,9700 1,1257 122,1800 0,0000 122,1800
6/2019 49,00 49,00 5,6286 1,9700 1,1257 96,5305 0,0000 96,5305
7/2019 46,00 7,00 53,00 5,6286 1,9700 1,1257 90,6205 7,8800 98,5005

8/2019 69,50 69,50 5,6286 1,9700 1,1257 136,9157 0,0000 136,9157
9/2019 55,42 7,00 62,42 5,6286 1,9700 1,1257 109,1780 7,8800 117,0580
10/2019 49,00 49,00 5,6286 1,9700 1,1257 96,5305 0,0000 96,5305
11/2019 40,98 7,00 47,98 5,6286 1,9700 1,1257 80,7310 7,8800 88,6110
12/2019 47,50 7,00 54,50 6,3143 2,2100 1,2629 104,9752 8,8400 113,8153

Spolu 600,85 35,00 635,85 Náhrada za ujmu 1 189,72 € 39,74 € 1 229,46 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť vykonanú nad rozsah ustanoveného týždenného
pracovného času v kalendárnom roku 2019 predstavuje spolu sumu 1.229,46 Eur.
Obdobie január 2020 - december 2020:

Za obdobie január 2020 až december 2020 žalobca preukázateľne odpracoval spolu 2.705,07 hodín,
z toho:
- fond pracovného času predstavuje 2.106,50 hodín;
- služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. v rozsahu 575,09 hodín;
- služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. v rozsahu

23,48 hodín.
V roku 2020 žalobca priemerne odpracoval 52,29 týždňov, čo zodpovedá odpracovanému týždennému
času v priemere 51,73 hodín (2.705,07 hodín : 52,29). V období január 2020 až december 2020 žalobca
podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. odpracoval 550,02 hodín služobnej pohotovosti, za ktorú mu
prináležala odmena v rozsahu 15 % z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac a

25,07hodínslužobnejpohotovostivčasepracovnéhopokoja,zaktorúmuprináležalaodmenavrozsahu
30 % z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac. Služobnú pohotovosť, ktorá
mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. v tomto období odpracoval
v rozsahu 23,48 hodín. Za služobnú pohotovosť odpracovanú v období január až december 2020 v
rozsahu 598,57 hodín mu bola vyplatená suma v celkovej výške 717,06 Eur.

Počet hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti za mesiac (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) Pohotovosť Spolu
(15% a 30%) Hodinová sadzba Rozdiel 35% Rozdiel 20% Nemajetková ujma za mesiac pohotovosťpočas pracovných dní (15%) Nemajetková ujma za mesiac - pohotovosť v dňoch pracovného pokoja
(30%) Nemajetková ujma za mesiac spolu (15% a 30%)
15% 30% (hodín) (€) (€) (€) (€) (€) (€)

2020
1/2020 56,00 56,00 7,0457 2,4660 1,4091 138,0957 0,0000 138,0957
2/2020 35,00 35,00 7,0457 2,4660 1,4091 86,3098 0,0000 86,3098
3/2020 56,00 56,00 7,0457 2,4660 1,4091 138,0957 0,0000 138,0957
4/2020 44,88 44,88 7,0457 2,4660 1,4091 110,6739 0,0000 110,6739

5/2020 35,00 35,00 7,0457 2,4660 1,4091 86,3098 0,0000 86,3098
6/2020 38,80 38,80 7,0457 2,4660 1,4091 95,6806 0,0000 95,6806
7/2020 40,50 4,07 44,57 7,0457 2,4660 1,4091 99,8728 5,7352 105,6080
8/2020 56,00 56,00 7,0457 2,4660 1,4091 138,0957 0,0000 138,0957
9/2020 46,25 7,00 53,25 7,0457 2,4660 1,4091 114,0523 9,8640 123,9162
10/2020 39,42 39,42 7,0457 2,4660 1,4091 97,2095 0,0000 97,2095

11/2020 63,00 7,00 70,00 7,0457 2,4660 1,4091 155,3577 9,8640 165,2217
12/2020 39,17 7,00 46,17 7,0457 2,4660 1,4091 96,5930 9,8640 106,4570
Spolu 550,02 25,07 575,09 Náhrada za ujmu 1 356,35 € 35,33 € 1 391,67 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť vykonanú nad rozsah ustanoveného týždenného

pracovného času v kalendárnom roku 2020 predstavuje spolu sumu 1.391,67 Eur.
Obdobie január 2021 - marec 2021:
Za obdobie január 2021 až marec 2021 žalobca preukázateľne odpracoval spolu 627,80 hodín, z toho:
- fond pracovného času predstavuje 509,50 hodín;
- služobná pohotovosť určená v zmysle § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. v rozsahu 118,30 hodín;

- služobná pohotovosť nariadená v zmysle § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. v rozsahu
0 hodín.
V období január 2021 až marec 2021 žalobca priemerne odpracoval 12,86 týždňov, čo zodpovedá
odpracovanému týždennému času v priemere 48,82 hodín (627,80 hodín : 12,86). V období január
2021 až marec 2021 podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. odpracoval 118,30 hodín služobnej

pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z prináležiacej hodinovej odmeny za
príslušný kalendárny mesiac. Služobnú pohotovosť v tomto období nevykonával v čase pracovného
pokoja ani mu nebola nariadená služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ. Za služobnú
pohotovosť odpracovanú v období január až marec 2021 v rozsahu 118,30 hodín mu bola vyplatená
suma v celkovej výške 133,68 Eur.

Počet hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti za mesiac (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ) Pohotovosť Spolu
(15% a 30%) Hodinová sadzba Rozdiel 35% Rozdiel 20% Nemajetková ujma za mesiac pohotovosť
počas pracovných dní (15%) Nemajetková ujma za mesiac - pohotovosť v dňoch pracovného pokoja

(30%) Nemajetková ujma za mesiac spolu (15% a 30%)
15% 30% (hodín) (€) (€) (€) (€) (€) (€)
2021
1/2021 49,00 49,00 7,5333 2,6367 1,5067 129,1961 0,0000 129,1961
2/2021 21,00 21,00 7,5333 2,6367 1,5067 55,3698 0,0000 55,3698

3/2021 48,30 48,30 7,5333 2,6367 1,5067 127,3504 0,0000 127,3504
Spolu 118,30 0,00 118,30 Náhrada za ujmu 311,92 € 0,00 € 311,92 €

Nemajetková ujma za služobnú pohotovosť vykonanú nad rozsah ustanoveného týždenného
pracovného času za obdobie január 2021 až marec 2021 predstavuje spolu sumu 311,92 Eur.

64. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že nárok
žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva nesprávnym prevzatím Smernice do
slovenského právneho poriadku, konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore, je daný v celom rozsahu čo do dôvodu a výšky. Pretože žalobca uplatnený nárok v konaní riadne

preukázal, súd žalobe vyhovel v celom rozsahu.

65. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.66. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

67. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

68. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa zásady pomeru úspechu v konaní. Pretože
bol žalobca v konaní plne úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O
konkrétnej výške trov konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v potrebnom počte vyhotovení (§ 355
ods. 1, § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku - CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže

odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie

podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej
značky (§ 127 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov).