Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. december 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/85/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712220186
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Izakovičová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1712220186.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Izakovičovej
a členiek senátu JUDr. Beaty Miničovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej v spore žalobcu: Obec Dunajská
Lužná, Jánošíkovská 466/7, 900 42 Dunajská Lužná, IČO: 00 400 009, zastúpeného CONSULTA, s. r.
o., advokátskou kanceláriou so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 318 495, proti
žalovanému: 4. pilier, s. r. o., so sídlom Odborárska 23, 831 02 Bratislava, (pôvodne: PK Faktoring, s.

r. o., Staré Grunty 162, 841 04 Bratislava), IČO: 47 808 900, o určenie neplatnosti právneho úkonu, v
konaní o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. novembra 2017, č. k.
4Cob/18/2015-574, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. novembra 2017, č.
k. 4Cob/18/2015-574, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok (ďalej aj ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k.
36Cb/198/2012-462 zo dňa 23. apríla 2014 rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal
náhradu trov konania vo výške 100%.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa návrhom zo dňa 23. decembra
domáhal určenia neplatnosti záložnej zmluvy č. 54/2006/1 uzavretej dňa 1. decembra 2006 a záložnej

zmluvy č. 34/2007/2 uzavretej dňa 17. októbra 2007, ktorými bola založená nehnuteľnosť parcela „.
nachádzajúca sa v okrese Z., obec W. U., katastrálne územie W. U., zapísaná na LV č. XXX, parcela
č. XXX/X o výmere XXXXXmX, ostatné plochy, za účelom zabezpečenia pohľadávky žalovaného ako
veriteľa voči spoločnosti ACR SK, spol. s r. o. ako dlžníkovi, a to podľa Zmluvy o úvere 54/2006 pôvodne
vo výške 20.000.000,- Sk.
2.1. Žalobca dôvodnosť svojho návrhu oprel o námietku, že starosta žalobcu nedisponoval žiadnymi

prejavmi vôle žalobcu, ktorú v posudzovanom prípade vytvára obecné zastupiteľstvo, teda právne úkony
vykonané starostom žalobcu boli urobené bez existencie vôle. Obecné zastupiteľstvo žalobcu na svojom
52. zasadnutí dňa 28. novembra 2006 prijalo uznesenie v bode B/12, ktorým schválilo vloženie ťarchy
po predložení pozitívnej právnej analýzy na základe žiadosti č. j. 3772/2006 a 3749/2006. Právne
úkony boli podľa žalobcu v rozpore s § 37 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“), keď obsah zmlúv
o zriadení záložného práva nikdy nebol obecným zastupiteľstvom schválený, ergo starosta žalobcu

vykonal právne úkony bez predchádzajúceho platného rozhodnutia. Listom zo dňa 12. októbra 2012
žalovaný zaslal žalobcovi Oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úverov. Listom zo dňa 31.
októbra 2012, doručeným žalobcovi dňa 8. novembra 2012, žalovaný oznámil žalobcovi, že začína
s výkonom záložného práva k nehnuteľnosti parcela reg. „C“ nachádzajúcej sa v okrese Z., obec
W. U., katastrálne územie W. U., zapísané na LV č. XXX, parc. č. XXX/X o výmere XXXXX m2,
ostatné plochy, a to predajom nehnuteľnosti dobrovoľnou dražbou podľa zákona č. 527/2002 Z. z. v

znení neskorších predpisov. Žalobca mal za to, že určovací petit povedie k odstráneniu jeho právnej
neistoty a k zamedzeniu ohrozenia jeho vlastníckeho práva. Určenie neplatnosti záložných zmlúv budepredpokladom pre Správu katastra Z.. Zmluvu o záložnom práve mal žalobca tiež za rozpornú s
ust. § 8 Zákona o obecnom zriadení, keď s majetkom obce nie je možné nakladať tak, že sa bude
zabezpečovať pohľadávka tretej osoby voči inej tretej osobe, keďže majetok obce môže slúžiť len na

zabezpečovanie potrieb obce. Zásady hospodárenia neupravovali výšku, pri ktorej bol potrebný súhlas
obecného zastupiteľstva. Namietal tiež, že samotné žiadosti neboli podpísané oprávnenými osobami,
nakoľko tieto sa nepreukázali splnomocnením.

3. Súd prvej inštancie sa ako prvou otázkou zaoberal danosťou naliehavého právneho záujmu na určení

neplatnosti záložných zmlúv, pričom vychádzal zo znenia Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. a
dospel k záveru, že naliehavý právny záujem daný je.
3.1. Dôvodil, že pokiaľ išlo o tvrdenie žalobcu, že na platnosť záložných zmlúv bolo potrebné schválenie
týchto zmlúv obecným zastupiteľstvom, toto tvrdenie podľa názoru súdu vychádza z nesprávnych
záverov z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (podľa tohto
ustanovenia, účinného v čase uzavierania záložných zmlúv, schváleniu obecným zastupiteľstvom

podlieha vždy nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote). Z tohto ustanovenia však podľa
okresného súdu nevyplýva povinnosť schválenia právneho úkonu. Obecné zastupiteľstvo schvaľuje
záložné právo ku konkrétnemu majetku a z jeho uznesenia musí byť zrejmé, aké záložné právo sa
schvaľuje, čo je zálohom, teda ktorá nehnuteľnosť, v prospech koho a aká je výška zabezpečovanej
pohľadávky. Obsahom uznesenia, schváleného obecným zastupiteľstvom, by mali byť tie isté náležitosti

označenia nehnuteľnosti, ako ich vyžaduje zákon pre zmluvu v súlade s § 42 katastrálneho zákona.
Nie je potrebné, aby obecné zastupiteľstvo schvaľovalo konkrétnu zmluvu. (s poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 8Sžo/247/2008 zo dňa 4. júna 2009).
3.2. Okresný súd rovnako za nesprávny označil záver žalobcu, že podľa zásad hospodárnosti sa malo
nakladaniesmajetkomschvaľovaťnaobecnomzastupiteľstve,keďVZNč.1/2005Zásadyhospodárenia

anakladaniesmajetkomobceW.U.včl.XXstanovovalo,žesprávcamajetkuobcenesmiemajetokobce
prevádzať do vlastníctva iných osôb, majetok akýmkoľvek spôsobom zaťažiť, založiť, alebo zriadiť vecné
bremeno bez súhlasu obecného zastupiteľstva. Súd prvej inštancie skonštatoval, že toto ustanovenie
je síce uvedené uvádzacou vetou „orgány obce majú právo najmä“, avšak z celého textu je podľa súdu
zrejmé, že tento úvod sa vzťahuje len na písm. a/, keďže písmeno b/ upravuje nie práva, ale povinnosť a

písm. c/, ťažiskové pre prejednávanú vec, upravuje úkony správcu majetku obce a nie úkony samotnej
obce.
3.2.1. Okresný súd naviac uviedol, že obecné zastupiteľstvo nad požadovaný právny rámec riadne
schválilo úkon starostu, keď najprv zobralo na vedomie obsah listov spoločnosti ACR SK, spol. s r. o.
starostovi žalobcu zo dňa 21. novembra 2006 a zo dňa 23. novembra 2006 s pridelenými č. 3749/2006 a

3772/2006 a následne schválilo vloženie ťarchy na parcelu č. XXX/X o výmere XXXXXmX, k. ú. M., pre
firmu ACR SK, spol. s r. o., po predložení pozitívnej právnej analýzy na základe žiadosti č. j. 3749/2006
a 3749/2006. Keďže v uvedených listoch bola uvedená výška investície, ako aj predpokladaná výška
peňažných prostriedkov poskytnutých bankou úverovou zmluvou a k tomu predpokladané záložné
právo, kde má byť žalobca záložcom, obecné zastupiteľstvo schválilo uzavretie záložných zmlúv.

3.3. Súčasne s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 5 Zákona o obecnom zriadení súd prvej inštancie
skonštatoval, že starosta ako štatutárny orgán je oprávnený v majetkovoprávnych vzťahoch prejavovať
vôľu obce a jeho úkony vykonávané ako obec sú potom pre obec záväzné.
3.4. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že záložné zmluvy sú úkonom v rozpore s ustanovením § 8
zákona o obecnom zriadení, a to že nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateľa, tvoriace záloh, podľa

predmetných záložných zmlúv neslúžia týmito záložnými zmluvami na plnenie úloh obce konštatujúc,
že záložné zmluvy boli súčasťou investičného projektu a právnych vzťahov napĺňajúcich základné úlohy
obce a to starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov (§ 1 ods. 2 zákona o
obecnom zriadení).
3.5. Vo vzťahu k uvedeniu pozitívnej právnej analýzy, uvedenej v schvaľujúcom uznesení obce, okresný

súd uzavrel, že uvedenie analýzy nebolo podmienkou v zmysle hmotného práva (§ 36 Občianskeho
zákonníka), keďže uznesenie obecného zastupiteľstva nie je právnym úkonom a už vôbec nie je
súkromnoprávnym úkonom, keď právne úkony sú prejavy vôle fyzických a právnických osôb a obecné
zastupiteľstvo nie je fyzickou a ani právnickou osobou. Najmä však vzhľadom na to, schválenie uzavretia
záložných zmlúv obecným zastupiteľstvom žalobcu nebolo potrebné, nie sú spojené s týmto žiadne

právne následky. Odhliadnuc od uvedeného žalovaný podľa súdu prvej inštancie preukázal vyhotovenie
právnej analýzy M.. G., ktorá právne vzťahy pri uzavretí záložnej zmluvy z pohľadu postavenia
navrhovateľa hodnotí ako s minimálnym rizikom.3.6. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie predmetné záložné zmluvy označil za platné a návrh
zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,odvolací súd“ alebo ,,krajský súd“) ako súd odvolací, rozsudkom
zo dňa 9. novembra 2017, č.k. 4Cb/18/2015-574, odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdil a žalovanému priznal plnú náhradu trov konania.
5. Citujúc ustanovenia § 8 ods. 1, § 11 ods. 4 písm. a/, § 13 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení, § 9 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zásady hospodárenia a majetku

obce, ods. 2 tohto ustanovenia, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (bod 21.) uviedol, že
pod ,,nakladanie s majetkovými právami“ možno jednoznačne subsumovať aj zriadenie záložného práva
na majetok obce. Uviedol, že z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c/ zákona o majetku obcí, je zrejmé,
že schváleniu obecného zastupiteľstva podlieha nakladanie s majetkovými právami obce nad hodnotu
určenú v zásadách hospodárenia. Toto ustanovenie by podľa odvolacieho súdu strácalo význam v
prípade, ak by sa pripustila interpretácia žalobcu, že každému úkonu starostu vykonaného v pozícii

štatutárneho orgánu obce, by malo predchádzať rozhodnutie obecného zastupiteľstva. V takom prípade
by vlastne obecné zastupiteľstvo schvaľovalo každý majetkovoprávny úkon. Odvolací súd pripustil, že v
prípade, ak by obec nemala schválené zásady hospodárenia, bolo by potrebné zvoliť výklad v prospech
žalobcu, že na každý majetkovoprávny úkon je potrebná ingerencia obecného zastupiteľstva.
5.1. Odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS

389/2008, podľa ktorého ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c/ zákona o majetku obcí treba vykladať zužujúco,
pokiaľ ide o oprávnenie starostu obce uskutočňovať právne úkony vo veciach hnuteľného majetku obce
alebo majetkových práv v prípade, ak toto nakladanie nie je obmedzené zákonom alebo samotnou
obcou prostredníctvom záväzného aktu zastupiteľstva. Uviedol, že v tomto kontexte je zároveň potrebné
pristúpiť k extenzívnemu výkladu ustanovenia § 11 ods. 4 písm. a/ zákona o obecnom zriadení, ktoré

priznáva obecnému zastupiteľstvu, právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce.
Extenzívny výklad spočíva v tom, že skutočnosť neschválenia zásad hospodárenia a nakladania s
majetkom obce obecným zastupiteľstvom neodníma tomuto orgánu obecnej samosprávy právo záväzne
sa vyjadrovať k najdôležitejším úkonom týkajúcim sa majetku obce.
5.2. Odvolací súd skonštatoval, že v danom prípade však obecné zastupiteľstvo schválilo zásady

hospodárenia a nakladania s majetkom obce všeobecne záväzným nariadením č. 1/2005, v zmysle
ktorého je v čl. 8 upravené, ktoré úkony podliehajú schváleniu obecným zastupiteľstvom. Je teda podľa
krajského súdu zrejmé, že v tomto prípade sa neuplatní extenzívny výklad v tom smere, že každý
úkon týkajúci sa nakladania s majetkom obce podlieha schváleniu obecným zastupiteľstvom, pretože
zastupiteľstvo si vyhradilo uvedeným všeobecne záväzným nariadením okruh majetkovoprávnych

úkonov, pri ktorých je platnosť závislá od rozhodnutia obecného zastupiteľstva. Zásady hospodárenia
podľa krajského súdu neustanovujú, že na uzavretie záložných zmlúv sa vyžaduje súhlas obecného
zastupiteľstva. Súhlas by sa vyžadoval len v prípade, keď obec nemá schválené zásady hospodárenia,
ktorými obecné zastupiteľstvo prejavuje vôľu upraviť dispozíciu s majetkovými právami obce. V tejto
súvislosti dal odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, do pozornosti aj znenie čl. 12 bod 1 písm.

c) Všeobecne záväzného nariadenia č. 1/2005, podľa ktorého správca majetku obce nesmie majetok
obce prevádzať do vlastníctva iných osôb, majetok akýmkoľvek spôsobom zaťažiť, založiť alebo zriadiť
vecné bremeno bez súhlasu obecného zastupiteľstva. Požiadavku súhlasu obecného zastupiteľstva
teda stanovuje len pre prípad, kedy majetok obce mieni založiť správca majetku obce, teda nie aj
starosta ako štatutárny orgán obce. Vzhľadom na vyššie uvedený názor, odvolací súd námietku žalobcu

o nedostatočnej špecifikácii právneho úkonu, ku schváleniu ktorého malo dôjsť uznesením obecného
zastupiteľstva na 52. zasadnutí dňa 28.11.2006, považoval za bezpredmetnú. Dodal, že z uznesenia
je možné identifikovať, že jeho obsahom bolo udelenie súhlasu so zriadením záložného práva na
predmetnú nehnuteľnosť, pričom odkazuje na žiadosti spoločnosti ACR SK spol. s r. o., č.j. 3772/2006 a
3749/2006, ktorých obsah vzalo obecné zastupiteľstvo na vedomie. V žiadosti spoločnosť ACR Sk spol.

s r. o. identifikovala, že pod vložením ťarchy sa rozumie Zmluva o záložnom práve spolufinancujúcej
úverovej banky. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil ako vecne správny.

6. Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ“)

odôvodnené podľa § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p.

7. Prípustnosť svojho dovolania (č. l. 586 spisu) v zmysle ust. § 420 písm. f/ C.s.p., podľa ktorého súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva vtakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, tvrdí dovolateľ v tom, že odvolací súd
uviedol aplikáciu iného právneho ustanovenia odvolacím súdom ako aplikoval súd prvej inštancie, z
čoho je zrejmé, že napadnutý rozsudok bol v novom konaní nečakane založený na neúčinnom právnom

predpise. Tvrdí, že v dôsledku tejto skutočnosti nemal nijakú možnosť sa k novému právnemu záveru
súdu vyjadriť, ani predložiť argumenty na preukázanie tých skutočností, že nie je možné rozhodovať na
základe tohto ustanovenia, nakoľko v čase, kedy malo dôjsť k uzavretiu sporných záložných zmlúv, bolo
ustanovenie, ktoré odvolací súd na vec aplikoval, neúčinné. Podľa dovolateľa, konkrétne odvolací súd
zjavne aplikoval neplatný právny predpis - ustanovenie § 9 ods. 2 písm. e/ zákona č. 138/1991 o majetku

obcí, účinné od 1. januára 2011, teda aplikoval ustanovenie, ktoré v čase podpisovania a povoľovania
vkladov sporných zmlúv ešte neexistovalo a následne (na rozdiel od súdu prvej inštancie) detailne
rozobral zásady hospodárenia žalobcu, a to napriek skutočnosti, že napádanom rozsudku najskôr cituje
predmetné ustanovenie v správnom, t.j. v rozhodnom znení, ku dňu podpísania záložných zmlúv a
povoľovania ich vkladov. Dovolateľ zastáva názor, že odvolací súd potvrdením rozsudku súdu prvej
inštancie, za aplikácie nového právneho záveru, prameniaceho naviac z použitia právneho predpisu,

ktorý v rozhodnom období v uvedenom znení neexistoval, porušil rešpektovanie ústavného princípu
dvojinštančnosti súdneho konania, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces.
Z uvedeného dôvodu poľa dovolateľa ide taktiež o nepreskúmateľný rozsudok, keďže z jeho
odôvodnenia nie je zrejmé, prečo odvolací súd aplikoval neúčinný predpis hoci pôvodne existoval
predpis právne účinný.

V bode 12 dovolania žalobca uviedol, že napadnutý rozsudok je taktiež protirečivý z dôvodu, že odvolací
súd sa s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, že v prípade žalobou napádaných záložných
zmlúv nemôže ísť o schvaľovanie právnych úkonov, najprv plne stotožnil, ale následne pri posudzovaní
právnejotázkysaodprvostupňovéhorozhodnutiaodklonil,keďuviedol,ževdanomprípadeideoprávne
úkony, na ktorých platnosť sa vyžaduje schválenie obecného zastupiteľstva.

8. Žalobca prípustnosť dovolania tvrdí aj podľa ustanovenia § 421 písm. a/ C.s.p. Poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Obdo/21/2002, podľa
ktorého ,,majetkovoprávne úkony, o ktorých prislúcha rozhodovať obecnému zastupiteľstvu, sú pre
obec záväzné len v prípade predchádzajúceho kladného rozhodnutia tohto zastupiteľstva. Bez takéhoto

rozhodnutia starosta obce nemôže urobiť platný právny úkon. Bez prejavu vôle a jeho vyjadrenia v
objektívne zistiteľnej forme nemožno hovoriť o právnom úkone. Táto zásada platí aj pri prejave vôle
obce v oblasti občianskeho práva. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovoprávnom úkone
a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol
prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho úkonu“. Z uvedeného

podľa dovolateľa vyplýva, že vznik majetkovoprávneho úkonu iniciovaného (podpísaného) starostom
obce nastáva až okamihom jeho schválenia obecným zastupiteľstvom, skôr takýto úkon nevznikne. Za
odklonenie od ustálenej rozhodovacej praxe dovolateľ považuje tvrdenie nižších súdov, že v danom
prípade nemôže ísť o schvaľovanie právneho úkonu a že už prejav vôle samotného starostu zakladá
záväzný majetkovoprávny úkon.

8.2. Žalobca sa nestotožnil so záverom súdov oboch inštancií, že v prípade žalobou napádaných
záložných zmlúv nemôže ísť o schvaľovanie právnych úkonov, jedná sa podľa neho o nesprávny výklad
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c/ Zákona o majetku obcí, nakoľko tento treba správne chápať tak, že
schváleniu obecným zastupiteľstvom podlieha vždy o.i. aj nakladanie s majetkovými právami v určenej
hodnote, pričom výraz ,,nakladanie s majetkovými právami“ je podľa žalobcu logickým výkladom zákona

nutné interpretovať ako uzatváranie právnych úkonov týkajúcich sa týchto majetkových práv.
8.3. Dovolateľ zároveň namieta absolútnu neplatnosť záložných zmlúv podľa § 39 Občianskeho
zákonníka s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 5 zákona č. 583/2004 Zb. o rozpočtových pravidlách
územnej samosprávy a uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že spornými záložnými zmluvami mala
obec ručiť za záväzky tretej osoby voči bankovej inštitúcii (t.j. nešlo o návratnú finančnú výpomoc obci

zo štátneho rozpočtu) je podľa dovolateľa zrejmé, že záložné zmluvy sú v priamom rozpore s ust. § 17
ods. 5 zákona č. 583/2004 Zb. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy v ich rozhodnom znení,
čo spôsobuje ich absolútnu neplatnosť podľa ust. § 39 OZ.
8.4.Žalobcarovnakonamietaabsolútnuneplatnosťzáložnýchzmlúvpodľa§39Občianskehozákonníka
s poukazom na § 8 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení tvrdiac, že v zmysle

uvedeného ustanovenia majetok obce slúži na plnenie jej úloh, je povinnosťou obce ho zveľaďovať,
zhodnocovať a zachovávať a je možné ho použiť najmä na verejné účely, podnikateľskú činnosť a na
výkon samosprávy obce. Dovolateľ tvrdí nesprávne právne posúdenie zo strany súdov oboch inštancií,
nakoľko sporné záložné zmluvy nezabezpečovali záväzok obce, ale záväzok tretej osoby, ani nijakoneslúžili zveľadeniu, zhodnoteniu a zachovaniu majetku obce a išlo teda o právne úkony v rozpore so
základným účelom zákona o obecnom zriadení a zákona o majetku obcí, a teda bola daná ich absolútna
neplatnosť v zmysle ust. 39 OZ).

9. Dovolateľ prípustnosť dovolania označil aj ustanovením § 421 písm. b/ C.s.p. s odôvodnením, že
sporné záložné zmluvy mali byť schválené zastupiteľstvom žalobcu, ktoré malo zjavné vady, nakoľko
vytvorenie vôle zastupiteľstva bolo podmienené, a to naviac neurčitou podmienkou (konkr. ,,pozitívnou“
právnou analýzou). Tvrdí, že z podstaty právneho úkonu, na ktorý sa vyžaduje schválenie kolektívneho

orgánu je vylúčené, aby sa samotné vytvorenie vôle akýmkoľvek spôsobom podmieňovalo. Uvádza,
že podmieňovať je možné účinok už prejaveného právneho úkonu (§ 36 ods. 2 OZ), nie je ale
možné podmieňovať samotné vyjadrenie vôle (naviac podmienkou neurčitého pojmu ,,pozitívna právna
analýza“), nakoľko v takom prípade vôľa nemôže vzniknúť a teda ani nevzniká právny úkon. Zastáva
názor, že dovolacím súdom doposiaľ nevyriešená je otázka možnosti podmieňovania kreovania vôle
obce obecným zastupiteľstvom odkladacou podmienkou.

9.1. Prejav vôle obecného zastupiteľstva označuje dovolateľ za neurčitý i s poukazom na fakt, že obecné
zastupiteľstvo schválilo vloženie bližšie nešpecifikovanej ťarchy, ale nie právne úkony, t.j. samotné
záložné zmluvy.

10. Na základe vyššie uvedeného dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací

súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie zmenil
vzmysle§449ods.3C.s.p.tak,žežalobevyhovie,alter.abyvzmysleust.§449ods.1C.s.p. napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alter. aby dovolací súd zrušil i
rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 449 ods. 1 a 2 a § 450 C.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

10.1. Dovolateľ zároveň v zmysle ust. § 444 ods. 1 C.s.p. navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu.

11. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 27. júna
2018 (list v spise č. 601) a z dôvodov uvedených v podrobnom zdôvodnení navrhol dovolanie žalobcu

ako neprípustné odmietnuť.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ alebo ,,najvyšší súd“) ako súd dovolací
(§ 35 C.s.p.), po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, zastúpený v súlade s § 429 ods. 1 C.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) preskúmal vec a uznesením zo dňa 26. augusta

2019, č.k. 3Obdo/9/2019, dovolanie žalobcu odmietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania.
12.1. Dovolací súd dovolateľom uvádzané dôvody nepreskúmateľnosti a zmätočnosti rozhodnutia
kvalifikoval ako bezpredmetné, keďže nebolo podľa najvyššieho súdu pravdou, ale iba tvrdením
dovolateľa, že odvolací súd sa v posudzovanej právnej otázke od právneho názoru súdu vyjadreného

v prvoinštančnom rozhodnutí odklonil. Vo vzťahu k dovolateľom tvrdenej prípustnosti dovolania v
zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p., najvyšší súd konštatoval neuvedenie dovolacej praxe
zo strany žalobcu, resp. uvedenie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré nerieši obdobnú otázku, ako i
nevymedzenie právnej otázky vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu odvolacieho
súdu. Záverom dospel k záveru, že nejde o odvolanie prípustné podľa § 420 písm. f/ C.s.p. a ani podľa

§ 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p. a preto ho podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol.

13. Na základe ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“)
nálezomzodňa26.augusta2021,sp.zn.III.ÚS303/2021-49rozhodol,žezákladnéprávožalobcu(resp.

sťažovateľa) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením najvyššieho súdu
zo dňa 26. augusta 2019, č.k. 3Obdo/9/2019 boli porušené, preto ústavný súd uznesenie najvyššieho
súdu zo dňa 26. augusta 2019, č.k. 3Obdo/9/2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
13.1. Ústavný súd v odôvodnení svojho nálezu uviedol, že úlohou najvyššieho súdu pri posúdení

správnosti právneho posúdenia krajského súdu bolo právne posúdiť, či 1/ zásady hospodárenia žalobcu
v ich nespornom znení treba právne posúdiť tak, že na uzavretie záložných zmlúv starostom sa
nevyžadovalo schválenie obecným zastupiteľstvom, a či 2/ uznesením obecného zastupiteľstva v jeho
skutkovo nespornom, z hľadiska právneho posúdenia otáznom, znení došlo k schváleniu uzavretiazáložných zmlúv. Ústavný súd uviedol, že krajský súd sformuloval jasné a pre vec rozhodujúce právne
názory, s ktorými žalobca nesúhlasil a v dovolaní namietal, a síce, že a/ zásady hospodárenia žalobcu
majú za následok to, že schválenie záložných zmlúv obecným zastupiteľstvom sťažovateľky nebolo

potrebné; a že b/ znením uznesenia obecného zastupiteľstva došlo k schváleniu záložných zmlúv. Vo
vzťahu k uvedenému Ústavný súd SR uzavrel, že dovolací súd nesprávnym pomenovaním právnej
argumentácie dovolateľa v uznesení č. 3Obdo/9/2019, ktorú označil za neurčitý popis skutočností,
nesprávne aplikoval ust. § 421 ods. 1 a dospel k tomu, že dovolanie žalobu je neprípustné.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ alebo ,,najvyšší súd“) ako súd dovolací
(§ 35 C.s.p.), po vrátení veci ústavným súdom a po zistení, že dovolanie podal včas žalobca, zastúpený
v súlade s § 429 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) preskúmal vec
a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu treba odmietnuť.

15. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu

spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je nepochybne tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie,
sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za
splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).

16. Podľa ustanovenia § 419 C. s. p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,
že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p. Otázka posúdenia, či
sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu.

17. V posudzovanom prípade dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm.

f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s. ., podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

resp. je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f/ C.s.p.

18. Podľa ust. § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník,d)vtejistejvecisaužprvprávoplatnerozhodlo,alebovtejistejvecisaužprvzačalokonanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces.

19. Podľa ust. § 431 ods. 1 C.s.p., dovolanie prípustné podľa ust. § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie, v čom spočíva táto vada.

20. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť

dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 C.s.p. alebo § 421 C.s.p. v spojení s §
431 ods. 1 C.s.p. a § 432 ods. 1 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.21. V dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ z ust. § 420 písm. f/ C.s.p. žalobca namieta
nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a porušenie jeho práva na spravodlivý proces tým,
že odvolací súd uviedol aplikáciu iného právneho ustanovenia, ako aplikoval súd prvej inštancie,

z čoho je zrejmé, že napadnutý rozsudok bol v novom konaní nečakane založený na neúčinnom
právnom predpise, konkrétne odvolací súd podľa dovolateľa zjavne aplikoval neplatný právny predpis
- ustanovenie § 9 ods. 2 písm. e/ zákona č. 138/1991 o majetku obcí, účinné od 01.01.2011. V
čase podpisovania a povoľovania vkladov zo sporných záložných zmlúv bolo dotknuté ustanovenie
obsiahnuté v ust. § 9 ods. 2 písm. c/ zákona o majetku obcí v nasledovnom znení: ,,schváleniu obecným

zastupiteľstvom podliehajú vždy nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote“. Ustanovenie
bolo novelizované zákonom č. 507/2010 Z. z. s činnosťou od 01.01.2011 a bolo presunuté do písm.
e/ dotknutého ustanovenia s nasledovným znením: „Obecné zastupiteľstvo schvaľuje nakladanie s
majetkovými právami nad hodnotu určenú v zásadách hospodárenia“. Odvolací súd, teda podľa žalobcu
bezdôvodne aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 písm. e/ zákona o majetku v znení, ktoré v čase
podpisovania a povoľovania vkladov sporných zmlúv ešte neexistovalo a následne (na rozdiel od súdu

prvej inštancie) detailne rozobral zásady hospodárenia žalobcu. Odvolací súd takýmto postupom podľa
dovolateľa odoprel možnosť prieskumu správnosti aplikácie nového a z hľadiska právneho posúdenia
veci rozhodujúceho ustanovenia právnej normy, ktorá v čase podpisu o povoľovaní vkladu sporných
právnych úkonov bola neúčinná.

22. Dovolací súd uvádza, že pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p. je
nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup
súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva
a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

22.1. Pod pojmom nesprávny procesný postup súdu je potrebné rozumieť taký postup súdu v konaní,
ktorý je v rozpore so zákonom. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojim nesprávnym
procesným postup znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva
zákon. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., musí intenzita zásahu do procesných
práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva

na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie sú
zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnuté
konanie ako celok, bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia
všeobecných súdov.
22.2. Dovolací dôvod je vymedzený v súlade s ustanovením § 431 ods. 2 C.s.p. iba v tom prípade,

ak dovolateľ v dovolaní výslovne uvedie, akým konkrétne špecifikovaným procesným postupom, ktorý
považuje dovolateľ za nesprávny, mu odvolací súd (prípadne aj súd prvej inštancie) znemožnil
uskutočňovaťjemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere, žedošlokporušeniuprávanaspravodlivý
proces, pričom je nevyhnutné, aby dovolateľ špecifikoval, aké konkrétne jemu patriace procesné práva
mu odvolací súd (prípadne aj súd prvej inštancie) svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil

uskutočňovať.

23. Právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva
na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (sp. zn. II. ÚS 383/06).

23.1. K zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutí všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky keď uviedol, že je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a
skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a
zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť
spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy. (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára
2020, ods. 17). O taký prípad však v danej veci nejde.
23.2. Z odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch inštancií je podľa dovolacieho súdu dostatočne zrejmé,
čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal, čo navrhoval, z ktorých osvedčených skutočností a

dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd
a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil. V odôvodnení napadnutého
uznesenia odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté rozhodnutie primerane vysvetlil.24. K časti dovolania, v ktorej žalobca namietal porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu
nesprávnejaplikácieprávnehopredpisu,vovecirozhodujúcisenátdovolaciehosúdusúhlasísozáverom

uvedeným v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Obdo/9/2019-632, ktorý toto tvrdenie
dovolateľa, že odvolací súd odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia neodôvodnene aplikoval neúčinný
právny predpis, považuje za nesprávne a uvádza nasledovné:
24.1. Odvolací súd už v bode 19. svojho odôvodnenia uviedol správne znenie, v rozhodnej dobe
účinného právneho predpisu ust. § 9 ods. 2 písm. c/ zákona o majetku obcí (,,schváleniu obecným

zastupiteľstvom podliehajú vždy nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote“). Možno síce
prisvedčiť dovolateľovi, že odvolací súd následne v bodoch 21. a 22. odôvodnenia svojho rozhodnutia,
hoci pod správnym označením ust. § 9 ods. 2 písm. c/ zákona o majetku obcí (účinného v pre vec
rozhodnomobdobí),citovalustanovenie§9ods.2písm.e/zákonač.138/1991omajetkuobcí,účinnéod
01.01.2011 (,,Obecné zastupiteľstvo schvaľuje nakladanie s majetkovými právami nad hodnotu určenú
v zásadách hospodárenia“) a následne sa zaoberal zásadami hospodárenia žalobcu, z čoho možno

na prvý pohľad odvodiť, že došlo k aplikácii nového, v rozhodnej dobe neúčinného právneho predpisu,
avšak po komplexnom zhodnotení odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je jednoznačné, že
k žalobcom uvedenému nesprávnemu postupu, ktorým by mohlo byť porušené právo dovolateľa na
spravodlivý proces, s určitosťou nedošlo. I s ohľadom k dovolateľom namietanej nepreskúmateľnosti
rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k vyššie uvedenému dovolací súd upozorňuje, že procesným

postupom sa rozumie priebeh konania, nie samotné rozhodnutie, pričom však i z rozhodnutia
odvolacieho súdu vyplýva, že tento na vec aplikoval pre vec správne znenie ustanovenia § 9 ods.
2 písm. c/ zákona č. 138/1991 (,,schváleniu obecným zastupiteľstvom podliehajú vždy nakladanie s
majetkovými právami v určenej hodnote“) a skutočnosť, že odvolací súd následne detailne rozobral
zásady hospodárenia žalobcu, nie je dôkazom toho, že by použil nesprávny a neúčinný právny

predpis. Naopak je očividné, že odvolací súd postupoval v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 389/2008-22, ktoré vo svojom rozhodnutí cituje (bod 22), a najmä ktoré sa zaoberá
problémom výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c/ zákona č. 138/1991 v pre vec rozhodnom znení,
a zaujíma v ňom stanovisko k otázke dôležitej i pre toto konanie, a síce že ,,ustanovenie § 9 ods.
2 písm. b/ a c/ zákona o majetku obcí je treba vykladať zužujúco, pokiaľ ide o oprávnenie starostu

obce uskutočňovať právne úkony vo veciach hnuteľného majetku obce alebo jej majetkových práv
v prípade, ak toto nakladanie nie je obmedzené zákonom alebo samotnou obcou prostredníctvom
záväznéhoaktuobecnéhozastupiteľstva.Vtomtokontextejezároveňpotrebnépristúpiťkextenzívnemu
výkladu ustanovenia § 11 ods. 4 písm. a/ zákona o obecnom zriadení, ktoré priznáva obecnému
zastupiteľstvu právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce. Extenzívny výklad

spočíva v tom, že skutočnosť neschválenia zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce
obecným zastupiteľstvom neodníma tomuto orgánu obecnej samosprávy právo záväzne sa vyjadrovať
k najdôležitejším úkonom týkajúcim sa majetku obce“ (III. ÚS 389/2008-22). Z odôvodnenia rozhodnutia
krajskéhosúdujednoznačnevyplýva,žetentosazaoberalschválenýmizásadamihospodáreniažalobcu
práve z dôvodu nasledovania záverov Ústavného súdu SR v citovanom náleze vo vzťahu k výkladu

ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c/ zákona o majetku obcí v jeho pre vec rozhodnom znení, a nie z dôvodu
aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. e/ zákona č. 138/1991 o majetku obcí, účinného od 01.01.2011.
Jedine z toho dôvodu pripustil v bode 22 svojho rozhodnutia, že v prípade, ak by obec nemala schválené
zásady hospodárenia, bolo by potrebné zvoliť výklad v prospech žalobcu, že na každý majetkovoprávny
úkon je potrebná ingerencia obecného zastupiteľstva. Následne v bode 23. rozhodnutia správne uviedol,

že v danom prípade však obecné zastupiteľstvo schválilo zásady hospodárenia a nakladania s majetkom
obce všeobecne záväzným nariadením č. 1/2005 (č.l. 135 spisu), z ktorého dôvodu sa v predmetnej
veci neuplatní extenzívny výklad.
24.2. Dovolací súd považuje za podstatné upozorniť na skutočnosť, že i ústavný súd vo svojom náleze
č. III. ÚS 303/2021-49, ktorým zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/9/2019 uviedol v

bode 14., že dovolací súd sa mal vo svojom rozhodnutí zaoberať otázkou právneho posúdenia zásad
hospodárenia žalobcu, z ktorého záveru vyplýva, že vo vzťahu k v dovolaní namietanému nesprávnemu
posúdeniu veci zo strany odvolacieho súdu, považoval otázku posúdenia zásad hospodárenia žalobcu
zakľúčovú,atoprávezdôvoduaplikácieust.§9ods.2písm.c/zákonaomajetkuobcívjehorozhodnom
znení odvolacím súdom.

24.3. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v skutočnosti neobstojí tvrdenie dovolateľa, že mu odvolací
súd znemožnil možnosť prieskumu správnosti aplikácie nového a z hľadiska právneho posúdenia
rozhodujúceho ustanovenia právnej normy, nakoľko k aplikácii nového ustanovenia právnej normy zo
strany odvolacieho súdu vôbec nedošlo.25. K druhej námietke dovolateľa, že ide o nepreskúmateľný rozsudok odvolacieho súdu, keďže z neho
podľa žalobcu nevyplýva, na základe akej úvahy sa odvolací súd rozhodoval aplikovať neúčinný predpis,

dovolací súd, ako je hore vyššie uvedené, opakuje, že odvolací súd použil totožný právny predpis ako
súd prvej inštancie, s ktorým právnym názorom, ako aj uviedol vo svojom odôvodnení napadnutého
rozhodnutia sa krajský súd stotožnil. Prijaté rozhodnutie primerane vysvetlil. Je potrebné mať na zreteli,
že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05). Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí pritom jeden
celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
jednotu.

26. Rovnako pokiaľ v bode 12 dovolania žalobca uviedol, že napadnutý rozsudok je zmätočný a

protirečivý z dôvodu, že odvolací súd sa s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, (že v
prípadežalobounapádanýchzáložnýchzmlúvnemôžeísťoschvaľovanieprávnychúkonov),najprvplne
stotožnil, ale následne pri posudzovaní právnej otázky sa od prvostupňového rozhodnutia odklonil, keď
uviedol, že v danom prípade ide o právne úkony, na ktorých platnosť sa vyžaduje schválenie obecného
zastupiteľstva, ani s uvedeným nemožno súhlasiť.

26.1. Najvyšší súd uvádza, že ide o zjavnú arbitrárnosť, ak je rozhodnutie súdu založené na takej
interpretácii, alebo aplikácii právnej normy súdom, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak
dôvody, na ktorých je rozhodnutie súdu založené, celkom absentujú, alebo sú protirečivé a popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak súd tieto dôvody zjavne jednostranné, alebo v
extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (3cdo/34/2020).

26.2. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva jediný a nie zmätočný, či dokonca protirečivý
záver, a síce, že v predmetnej veci, vzhľadom na žalobcom schválené zásady hospodárenia, na
uzavretie záložných zmlúv nebol potrebný súhlas obecného zastupiteľstva. Uvedené opätovne vyplýva
i z bodu 24. odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, kde za irelevantnú označil námietku žalobcu
o nedostatočnej špecifikácii právneho úkonu ku schváleniu, ktorého malo dôjsť uznesením obecného

zastupiteľstva na 52. zasadnutí dňa 28. novembra 2006.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené, vo veci konajúci senát sa stotožňuje so záverom najvyššieho súdu
uvedeným v rozhodnutí sp. zn. 3Obdo/9/2019 a síce, že žalobca prípustnosť dovolania s poukazom na
ustanovenie § 420 písm. f/ C.s.p. nepreukázal, preto prípustnosť jeho dovolania podľa predmetného

ustanovenia nie je daná.

Prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C. s. p.

28. Podľa § 432 ods. 1 C.s.p., dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (ods. 2).

29. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. by

mal dovolateľ vysvetliť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.
Predpokladom prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. písm. b/ C.s.p. je sformulovanie právnej
otázky dovolateľom, ktorá podľa jeho názoru v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená, pričom musí ísť o takú právnu otázku, ktorá je pre rozhodnutie vo veci samej kľúčová.

Samotná polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, spochybňovanie správnosti jeho
rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, nezodpovedá
kritériu uvedenému v ust. § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p.

30. Včasti,vktorejmalobyťdovolaniežalobcuprípustnépodľaustanovenia§421ods.1písm.a/C.s.p.,

dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie zo strany súdov oboch inštancií a tvrdí, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pod sp. zn. 3Obdo/21/2002, z ktorého podľa dovolateľa vyplýva, že vznik majetkovoprávnehoúkonu iniciovaného (podpísaného) starostom obce nastáva až okamihom jeho schválenia obecným
zastupiteľstvom, skôr takýto úkon nevznikne. Za odklonenie od ustálenej rozhodovacej praxe dovolateľ
považuje tvrdenie nižších súdov, že v danom prípade nemôže ísť o schvaľovanie právneho úkonu a že

už prejav vôle samotného starostu zakladá záväzný majetkovoprávny úkon.
30.1. Vo vzťahu k uvedenému sa vo veci rozhodujúci senát stotožňuje so záverom dovolacieho súdu
v uznesení sp. zn. 3Obdo/9/2019, ktorý v bode 30. odôvodnenia uviedol, že dovolateľom uvedené
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Obdo/21/2002 riešilo inú právnu
otázku vo vzťahu k absencii schválenia obecného zastupiteľstva. V predmetnom konaní súdy riešili

prípad, kedy obecné zastupiteľstvo nedalo súhlas k uzavretiu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, a to
pri aplikácii ust. § 9 ods. 2 písm. a/ zákona č. 138/1991 Zb., a teda išlo o zmluvný prevod vlastníctva
nehnuteľného majetku obce, nie o nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote v zmysle písm.
c/ citovaného ustanovenia, ktorý záver vyplýva z rozhodnutí súdov v súdenej veci. I z bodu 12 nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 303/2021-49 vyplýva, že v súdenej veci ide o posúdenie špecifickej
situácie, ktorá vyplynula z osobitostí oproti skutkovému stavu, ktorý bol najvyšším súdom posudzovaný

v jeho rozhodnutí sp. zn. 3Obdo/21/2002. Naviac, dovolací súd nerozumie, pokiaľ ide o argumentáciu
dovolateľa, že za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolateľ považuje tvrdenie odvolacieho
súdu, že v danom prípade nemôže ísť o schvaľovanie právneho úkonu. Odvolací súd nikde vo svojom
rozhodnutí netvrdil, že sa nejedná o právny úkon, naopak odvolací súd v bode 21. odôvodnenia svojho
rozhodnutia uvádza, že pokiaľ žalobca mal za to, že na nakladanie s majetkom obce je potrebný prejav

vôle obecného zastupiteľstva, pričom vyslovene neuvádzal, že má ísť o schválenie právneho úkonu,
podľa odvolacieho súdu ide v zásade o totožné pojmy. Avšak, vo vzťahu k nesprávnosti záveru súdov,
že na uzavretie záložných zmlúv starostom sa nevyžadovalo schválenie obecným zastupiteľstvom, sa
dovolací súd vyjadruje nižšie, v časti rozhodnutia posudzujúceho dovolanie, ktorého prípustnosť odvodil
žalobca od ust. § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.

31.Dovolateľzároveňnamietaabsolútnuneplatnosťzáložnýchzmlúvpodľa§ 9Občianskehozákonníka
s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 5 zákona č. 583/2004 Zb. o rozpočtových pravidlách územnej
samosprávy a uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že spornými záložnými zmluvami mala obec ručiť za
záväzkytretejosobyvočibankovejinštitúcii,jepodľadovolateľazrejmé,žezáložnézmluvysúvpriamom

rozpore s ust. § 17 ods. 5 zákona č. 583/2004 Zb. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy v ich
rozhodnom znení, čo spôsobuje ich absolútnu neplatnosť podľa ust. § 39 OZ.
K predmetnej argumentácii dovolací súd uvádza, že ide o novotu, ktorá je v dovolacom konaní
neprípustná, z ktorého dôvodu na ňu dovolací súd neprihliadol.
Žalobca v doterajšom konaní uvedenú argumentáciu nepredniesol, resp. ju prvýkrát uviedol až v podaní

zo dňa 24. novembra 2015 (na č.l. 518 spisu), teda po viac ako roku od uplynutia lehoty na podanie
odvolania žalobcu proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
31.1. Rovnako pokiaľ žalobca namieta absolútnu neplatnosť záložných zmlúv podľa § 39 Občianskeho
zákonníkaspoukazomna§8ods.2,3a4zákona č.369/1990Zb.oobecnomzriadeníatvrdínesprávne
právne posúdenie zo strany súdov oboch inštancií, nakoľko sporné záložné zmluvy nezabezpečovali

záväzok obce, ale záväzok tretej osoby, ani nijako neslúžili zveľadeniu, zhodnoteniu a zachovaniu
majetku obce a išlo teda o právne úkony v rozpore so základným účelom zákona o obecnom zriadení a
zákona o majetku obcí, čím bola daná ich absolútna neplatnosť v zmysle ust. 39 OZ, i v tomto prípade
sa jedná o argumentáciu novú. Žalobca v doterajšom priebehu konania, resp. i v rámci svojho odvolania
proti rozsudku súdu prvej inštancie vyčítal súdu, že tento nesprávne vyložil a nedostatočne odôvodnil

použitie ust. § 8 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení na predmetnú vec, avšak
netvrdil absolútnu neplatnosť zmlúv podľa § 39 OZ z dôvodu ich rozporu s týmto ust. § 8 ods. 2, 3 a 4
zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení.
Dovolanie nie je možné považovať za ďalšie odvolanie (k tomu vid. ust. § 366 C.s.p.) a vychádzajúc
z dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku konštatuje, že tzv. ,,novoty“ nie sú v zásade

v dovolacom konaní prípustné, pretože dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a režim
koncentrácie sporu nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva novôt (obdobne k tomu 2Obdo/97/2020,
2Obdo/3/2021).

32. Dovolateľ prípustnosť dovolania označil aj ustanovením § 421 písm. b/ C.s.p. s odôvodnením, že

sporné záložné zmluvy mali byť schválené zastupiteľstvom žalobcu, ktoré malo zjavné vady, nakoľko
vytvorenie vôle zastupiteľstva bolo podmienené, a to naviac neurčitou podmienkou (konkr. ,,pozitívnou“
právnou analýzou). Zastáva názor, že dovolacím súdom doposiaľ nevyriešená je otázka kreovania vôle
obce obecným zastupiteľstvom a možnosť podmieňovania takéhoto kreovania odkladacou podmienkou.33. Dovolací súd vo svojom uznesení sp. zn. 3Obdo/9/2019 k tvrdeniu dovolateľa v bode 27 a nasl.
dovolania, že v prejednávanej veci mali byť sporné záložné zmluvy schválené obecným zastupiteľstvom

žalobcu, ktoré malo zjavné vady, nakoľko vytvorenie vôle zastupiteľstva bolo podmienené právnou
analýzou a táto podmienka bola neurčitá, uzavrel, že uvedená argumentácia nie je vyjadrením právnej
otázky, aká sa predpokladá v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., ale akýmsi neurčitým popisom
skutočností samotným dovolateľom a v citovaných bodoch dovolateľ rozoberá jeho právne názory, ktoré
žiadnu konkrétnu právnu otázku nevymedzujú.

33.1. Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 303/2021-49, ktorým uznesenie najvyššieho súdu
zo dňa zo dňa 26. augusta 2019, č. k. 3Obdo/9/2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie dôvodil,
že takáto interpretácia prípustnosti dovolania je formalistická. Uviedol, že úlohou najvyššieho súdu pri
posúdení správnosti právneho posúdenia krajského súdu bolo právne posúdiť, či:
a/ zásady hospodárenia žalobcu v ich nespornom znení treba právne posúdiť tak, že na uzavretie
záložných zmlúv starostom sa nevyžadovalo schválenie obecným zastupiteľstvom,

b/ uznesením obecného zastupiteľstva v jeho skutkovo nespornom, z hľadiska právneho posúdenia
otáznom znení došlo k schváleniu uzavretia záložných zmlúv.

34. Vo vzťahu k žalobcom mienenej a Ústavným súdom SR sformulovanej otázke, či zásady
hospodárenia žalobcu v ich nespornom znení treba právne posúdiť tak, že na uzavretie záložných zmlúv

starostom sa nevyžadovalo schválenie obecným zastupiteľstvom, dovolací súd uvádza nasledovné:

35. Dovolací súd úvodom opätovne poukazuje na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý v intenciách
rozhodnutiaÚSSRsp.zn.III.ÚS389/2008,podľaktorého„ustanovenie §9ods.2písm.b)ac)zákonao
majetku obcí treba vykladať zužujúco, pokiaľ ide o oprávnenie starostu obce uskutočňovať právne úkony

vo veciach hnuteľného majetku obce alebo jej majetkových práv v prípade, ak toto nakladanie nie je
obmedzené zákonom alebo samotnou obcou prostredníctvom záväzného aktu obecného zastupiteľstva,
správne pripustil, že v prípade, ak by obec nemala schválené zásady hospodárenia, na ktoré odkazuje
uvedené ustanovenie, bolo by potrebné zvoliť výklad v prospech žalobcu, že na každý majetkovoprávny
úkon je potrebná ingerencia obecného zastupiteľstva. V danom prípade je však i podľa dovolacieho

súdu podstatnou skutočnosť, že obecné zastupiteľstvo schválilo zásady hospodárenia a nakladania s
majetkom obce všeobecne záväzným nariadením č. 1/2005 a v tomto prípade sa neuplatní extenzívny
výklad ustanovenia § 11 ods. 4 písm. a) zákona obecnom zriadení, pretože zastupiteľstvo si vyhradilo
uvedeným všeobecne záväzným nariadením č. 1/2005 okruh majetkovoprávnych úkonov, pri ktorých je
platnosť závislá od rozhodnutia obecného zastupiteľstva.

Ako nesprávny ale hodnotí dovolací súd následný záver odvolacieho súdu, v ktorej súvislosti dal
do pozornosti aj čl. 12 bod 1 písm. c ) Všeobecne záväzného nariadenia č. 1/2005 (podľa ktorého
požiadavku súhlasu obecného zastupiteľstva teda stanovuje len pre prípad, kedy majetok obce mieni
založiť správca majetku obce, teda nie aj starosta ako štatutárny orgán obce a v zmysle, ktorého je podľa
krajského súdu jednoznačné, že Zásady hospodárenia žalobcu, ktorými obecné zastupiteľstvo prejavuje

vôľu upraviť dispozíciu s majetkovými právami obce, neustanovujú, že na uzavretie záložných zmlúv sa
vyžaduje súhlas obecného zastupiteľstva.
Dovolací súd vyššie uvedený záver krajského súdu považuje za nesprávny a dáva do pozornosti čl.
4 písm. B. bod 4. VZN žalobcu č. 1/2005, ktorý doteraz zrejme ušiel pozornosti súdov a v ktorom sa
jednoznačne uvádza, že ,,obecné zastupiteľstvo schvaľuje aj zmluvy o budúcich zmluvách, zmluvy

o záložnom práve, zmluvy o vecnom bremene, notárske zápisnice, prípadne spoločenské zmluvy o
založení obchodných spoločností - vrátane častí týkajúcich sa nakladania a prevodu majetku obce a
pod.“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že zásady hospodárenia žalobcu v ich nespornom znení treba
právne posúdiť tak, že na uzavretie záložných zmlúv starostom sa vyžadovalo schválenie obecným
zastupiteľstvom, a teda zo strany odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu pre vec

významnej a kľúčovej právnej otázky, ktorá mala vplyv na rozhodnutie prejednávaného sporu, z ktorého
dôvodu je dovolanie žalobcu nie len prípustné podľa ust. § 421 ods. 1 C.s.p., ale i dôvodné.

36. Vo vzťahu k Ústavným súdom SR druhej sformulovanej otázke žalobcu, či uznesením obecného
zastupiteľstva v jeho skutkovo nespornom, z hľadiska právneho posúdenia otáznom, znení došlo k

schváleniu uzavretia záložných zmlúv, dovolací súd považuje za potrebné v prvom rade akcentovať,
že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby,
založil prioritne na závere, že na uzavretie záložných zmlúv starostom sa nevyžadovalo schválenie
obecným zastupiteľstvom. Práve vo vzťahu k nesprávnosti uvedeného záveru, odôvodnenej v časti35. odôvodnenia tohto uznesenia, dovolací súd za nesprávne hodnotí i označenie námietky žalobcu
o nedostatočnej špecifikácii právneho úkonu, ku schváleniu ktorého malo dôjsť uznesením obecného
zastupiteľstva na 52. zasadnutí dňa 28. novembra 2006 krajským súdom za bezpredmetnú. Bude

úlohou súdu v ďalšom konaní sa opätovne zaoberať schválením uzavretia záložných zmlúv uznesením
obecného zastupiteľstva na 52. zasadnutí dňa 28. novembra 2006, a to tak s akcentom k záveru
odvolacieho súdu, že v danom prípade sa jedná o právny úkon, a teda vo vzťahu k jeho namietanej
podmienenosti neurčitou podmienkou pozitívnej právnej analýzy (§ 36 OZ) ako i ku skutočnosti, že
obecné zastupiteľstvo na uvedenom zasadnutí neschválilo samotné záložné zmluvy, ale schválilo

vloženie ťarchy (identifikovanej v žiadosti spoločnosti ACR SK spol. s r.o. č.j. 3772/2006 a 3749/2006),
ktorej nedostatočnú špecifikáciu namietal žalobca i v odvolaní.

37. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dospel k
záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu podľa ust. § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p., je procesne daná,
preto žalobcom napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 C.s.p.) a vec mu vrátil na

ďalšie konanie (§ 450 C.s.p.).

38. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.).

39. V ďalšom konaní sú súdy nižšej inštancie (súd prvej inštancie a aj odvolací súd) právnym názorom
dovolacieho súdu viazané (§ 455 C.s.p.).

40. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od

01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.