Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. september 2022

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 4C/58/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117229025
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Káčerová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2022:1117229025.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I pred sudkyňou JUDr. Danou Káčerovou v právnej veci žalobcu: L.. O. O., D. W.

XX.XX.XXXX, N. F. XXXX/ X, XXX XX G., zastúpeného: JUDr. Ing. Ľubomír Havlík, advokát, so sídlom
Svätoplukova 28, 821 08 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, o zaplatenie sumy 2
008,74 € s príslušenstvom, o späťvzatí časti žaloby takto

r o z h o d o l :

Súd konanie o zaplatenie sumy 190,01 € spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 29.04.2015 do
zaplatenia z a s t a v u j e.
Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v sume

1 818,73 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1818,73 € od 30.07.2020 do
zaplatenia, všetko v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Súd žalobu vo zvyšku uplatneného príslušenstva z priznanej sumy 1 818,73 € z a m i e t a.
Súd žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 81,08 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou súdu 01.12.2017 žiadal, aby súd Slovenskú republiku, pôvodne
zastúpenú Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, zaviazal na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím v sume 2 008,74 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa
29.04.2015 do zaplatenia, na tom skutkovom základe, že uznesením vyšetrovateľa vtedajšieho Odboru

vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko - expertíznych
činností Policajného zboru ČVS:VKE-7/OVOZTČ-BA-2001 zo dňa 16.8.2001, bolo žalobcovi, podľa
ustanovenia § 163 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31.12.2005, vznesené obvinenie zo
spáchania trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa ustanovenia § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1,
ods. 4 Trestného zákona účinného v čase skutku, na skutkovom základe uvedenom v uznesení.
2
Žalobca voči uzneseniu vyšetrovateľa v zákonom stanovenej lehote podal sťažnosť, ktorá bola

uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave sp .zn. 2Kv 67/01 zo dňa 20.9.2001 podľa
ustanovenia § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku účinného do 31.12.2005, zamietnutá ako
nedôvodná.
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave dňa 22.08.2003, na skutkovom základe ustálenom v
uznesení o vznesení obvinenia, podal na žalobcu Krajskému súdu v Bratislave obžalobu.
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave po trinásťročnom súdnom konaní ustúpil na hlavnom
pojednávaní od obvinenia vzneseného žalobcovi a senát Krajského súdu v Bratislave rozsudkom sp.

zn. 7T5/2005 z 09.06.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.08.2014, žalobcu podľa ustanovenia
§ 226 písm. c) Trestného poriadku účinného do 31.12.2005, spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil.
Žalobca v žalobe konštatoval, že trestné stíhanie je veľmi závažným zásahom do života každého
obvineného. Obvinenému sa uznesením o vznesení obvinenia kladú za vinu skutky, ktoré spoločnosťpovažuje za najvážnejšie formy protispoločenského konania. Vznesenie obvinenia, podľa názoru
žalobcu, má ďalekosiahle následky v podobe zásahu do práv a cti obvineného. Podľa názoru žalobcu,
obvinený je vystavený hrozbe obmedzenia základných slobôd, z uznesenia o vznesení obvinenia mu

vyplývajú administratívno-právne obmedzenia, je diskriminovaný v pracovnom i spoločenskom živote.
Žalobca v žalobe konštatoval, že na základe uvedených dôvodov je nevyhnutné, aby orgány činné v
trestnom konaní dôkladne a starostlivo zvažovali všetky skutočnosti, ktoré sú v prospech i neprospech
vznesenia obvinenia a to vzhľadom na následky, ktoré ním môžu byť spôsobené. Žalobca vo vzťahu
k uvedenej argumentácii poukázal na ustanovenie § 2 ods. 5 Trestného poriadku účinného v čase

vznesenia obvinenia.
Žalobca v žalobe konštatoval, že zásada uvedená v ustanovení § 2 ods. 5 Trestného poriadku nebola v
jeho prípade dodržaná. Žalobca v žalobe uviedol, že je nemysliteľné, aby bolo možné bezúhonnej osobe
vzniesť obvinenie za skutok, ktorého sa nedopustila. Orgány činné v trestnom konaní, podľa názoru
žalobcu, majú dbať na to, aby pred súd neboli postavené nevinné osoby.
Žalobca bol obvinený a následne stíhaný za spáchanie trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1,

ods. 4 Trestného zákona účinného v čase skutku, v dôsledku čoho bol počas trinástich rokov vystavený
každodennému stresu z trestného stíhania a hrozbe trestu odňatia slobody vo výške až dvanásť rokov.
Dlhoročné trestné stíhanie narušilo žalobcovi rodinné aj pracovnoprávne vzťahy. Žalobcovi v súvislosti s
vedením trestného stíhania bol odňatý cestovný doklad a bolo mu znemožnené cestovať do zahraničia,
v dôsledku čoho bola obmedzená sloboda jeho pohybu.

Žalobca pri argumentácii dôvodnosti uplatnenia nároku poukázal v žalobe na článok 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, orgánu verejnej správy, alebo ich
3
nesprávnym úradným postupom. Žalobca v žalobe konštatoval, že ide o objektívnu zodpovednosť štátu

za zásah do oblasti chráneného záujmu občanov Slovenskej republiky, predovšetkým pokiaľ ide o
základné ústavné práva. Žalobca v tomto kontexte poukázal zároveň na znenie Zákona č. 58/1969 Zb.,
ktorý bol následne nahradený Zákonom č. 514/2003 Z.z. podľa, ktorého na konanie o nároku žalobcu
na náhradu škody je potrebné aplikovať ustanovenia Zákona č. 58/1969 Zb., keďže k začatiu trestného
stíhania žalobcu došlo v období účinnosti Zákona č. 58/1969 Zb. Žalobca v tomto kontexte poukázal na

ustanovenie § 1 ods. 1,2,§2,§4 ods.1 Zákona č. 58/1969 Zb.
Žalobca na základe ustálenej judikatúry Najvyšším súdom Slovenskej republiky má za to, že boli
naplnené zákonné predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody voči žalovanej, keďže bol spod
obžaloby oslobodený s poukazom na ustanovenie § 1 a§ 4 Zákona č.58/1969 Zb.
Žalobca v žalobe konštatoval, že za nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda, je

treba považovať uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, keďže bol spod obžaloby oslobodený.
Žalobca si nárok uplatnil titulom zaplatených trov právneho zastúpenia -nutnej obhajoby v súvislosti s
jeho zastúpením zvoleným právnym zástupcom, ktorý ho počas vedenia trestného konania zastupoval.
Žalobca v závere žaloby uviedol, že zároveň si splnil predpoklad pre priznanie nároku na náhradu škody
tým, že požiadal Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, žiadosťou

zo dňa 28.04.2015 o predbežné prerokovanie nároku, ktoré však jeho žiadosť dňa 04.05.2015 odstúpilo
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ktorá žiadosť žalobcu dňa 02.09.2015 odložila.
Žalobca si voči žalovanej uplatnil nárok na zaplatenie sumy 2 008,74€ spolu s 5 % ročným úrokom z
omeškania od 29.04.2015, to je dňom nasledujúcim po dni doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.

2. Žalobca spolu so žalobou súdu doručil uznesenie o vznesení obvinenia vydané Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, Sekciou vyšetrovania a kriminalisticko - expertíznych činností PZ, Odborom
vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti ČVS:VKE-7/OVOZTČ-BA-2001 zo dňa 16.8.2001,
uznesenieKrajskejprokuratúryvBratislaveozamietnutísťažnostižalobcuvočipredmetnémuuzneseniu
sp.zn. 2Kv 67/01 zo dňa 20.9.2001, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn.7T8/2005 zo dňa

9.6.2014, právoplatný dňa 9.6.2014, v zmysle ktorého bol žalobca spod obžaloby oslobodený, žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, doručenú Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky dňa 28.04.2015, faktúru číslo 18 /2014
na sumu 2 008,74 €, vyčíslenie odmeny advokáta.
3. Slovenská republika, pôvodne zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, súdu dňa

03.10.2019 doručila písomné vyjadrenie k obsahu žaloby s tým, že žalovaná zastúpená Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1 Zákona č.
458/1969 Zb. namietla, že v konaní je ústredným orgánom zastupujúcim Slovenskú republiku Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky a nie Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
4. Vyjadrenie žalovanej, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, bolo doručované

právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý súdu dňa 16.12.2019 doručil písomné podanie, obsahom ktorého
bolo vyjadrenie, že ak súd dospeje k záveru, že za žalovanú Slovenskú republiku má konať iný ústredný
orgán štátnej správy zastupujúci Slovenskú republiku, žalobca nebude mať námietky proti tomu, aby
súd v konaní určil ústredný orgán štátnej správy zastupujúci Slovenskú republiku v prejednávanej veci.
5. Súd uznesením č. k. 4C/58/2017-85 zo dňa 21.7.2020 ustálil, že na strane žalovanej súd bude

pokračovať v konaní so Slovenskou republikou zastúpenou Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorému bola spolu s uznesením dňa 29.7.2020 doručená žaloba spolu s listinnými dôkazmi
a vyjadreniami strán sporu.
6.Žalovaná,zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSlovenskejrepubliky,súdudňa11.08.2020doručila
písomné vyjadrenie k obsahu žaloby, v zmysle ktorého žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Žalovaná konštatovala, že nárok na náhradu škody môže byť priznaný poškodenej osobe len za

kumulatívneho splnenia predpokladov pre vznik a priznanie nároku na náhradu škody - musí existovať
nezákonné rozhodnutie, respektíve nesprávny úradný postup, ktoré možno považovať za škodovú
udalosť a ktoré predstavujú takzvaný právny titul nároku na náhradu škody; musí škoda vzniknúť na
strane poškodenej osoby; musí existovať príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou.

Žalovaná konštatovala, že v prípade, ak nie je naplnený čo aj len jeden z uvedených predpokladov,
zodpovednostný vzťah medzi štátom a subjektom dožadujúcim sa nároku na náhradu škody nemôže
vzniknúť. Žalovaná zároveň konštatovala, že právnym prostriedkom na uplatnenie nároku na náhradu
škody je žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V prípade, ak ústredný orgán
zastupujúci Slovenskú republiku nevyhodnotí dôvodnosť uplatneného nároku v rámci predbežného

prerokovania nároku na náhradu škody, má takto poškodená osoba nárok domáhať sa priznania škody
voči Slovenskej republiky podaním žaloby na súd.
Žalovaná vo vyjadrení konštatovala, že žalobca si nárok na náhradu škody odvodzuje titulom
nezákonného rozhodnutia, za ktoré považuje uznesenie o vznesení obvinenia vydané vyšetrovateľom
vtedajšieho Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, Sekcie vyšetrovania a

kriminalisticko - expertíznych činností Policajného zboru ČVS:VKE-7/OVOZTČ-BA-2001 zo dňa
16.8.2001, keďže bol žalobca rozsudkom Krajského súdu v Bratislave spod obžaloby oslobodený a
rozsudok nadobudol právoplatnosť.
Žalovaná sa s argumentáciou žalobcu nestotožnila a má za to, že neexistuje splnenie prvej z podmienok
pre priznanie nároku na náhradu škody a to nezákonné rozhodnutie, na základe

5
ktorého by žalobcovi nárok na náhradu škody mohol vzniknúť. Žalovaná v tomto kontexte síce
nespochybnila, že žalobca by nebol účastníkom trestného konania, v ktorom žalobcom namietané
rozhodnutie bolo vydané a taktiež nespochybnila, že žalobca voči uzneseniu o vznesení obvinenia podal
sťažnosť, no poukázala na ustanovenie §4 Zákona č.58/1969Zb., podľa ktorého nárok na náhradu škody

nemožno uplatniť, pokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť
nezrušil príslušný orgán.
Žalovaná jednoznačne zastávala názor, že nedošlo k splneniu predmetnej podmienky, keďže uznesenie
o vznesení obvinenia nebolo zrušené na základe podaného opravného prostriedku príslušným orgánom,
naopak správnosť a zákonnosť tohto rozhodnutia bola v konaní o sťažnosti proti nemu výslovne

prokurátorom konštatovaná. Žalovaná v tomto kontexte poukázala na stanovisko Ústavného súdu
Slovenskej republiky prezentovaného v náleze zo dňa 13.11.2013, č.k. II.ÚS 163/2013-50, podľa ktorého
skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií
trestného konania do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti,
že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t.j. trestné konanie

sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie, alebo pre vyvrátenie tohto
trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené
uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné
predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu,
nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, respektíve za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že

v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa
neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Žalovaná s poukazom na obsah uvedeného nálezu uviedla
v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby, že nie je možné automaticky každé uznesenie o vznesení
obvinenia považovať za nezákonné, ak nevyústilo do vydania právoplatného odsudzujúceho rozsudku ato predovšetkým v prípadoch, ak v čase vydania takéhoto uznesenia o vznesení obvinenia boli splnené
všetky zákonné podmienky pre jeho vydanie, a príslušný orgán, ktorý takéto rozhodnutie vydal, nemal
inú možnosť zákonného postupu. Záver o tom, že v prípade oslobodenia obžalovanej osoby spod

obžaloby v trestnom konaní vedenom na základe uznesenia o vznesení obvinenia, respektíve v prípade
zastavenia takto vedeného trestného konania, má byť automaticky založený nárok na náhradu škody
titulom nezákonnosti takéhoto uznesenia o vznesení obvinenia, pričom nie je potrebné prihliadať na
konkrétne okolnosti prípadu, a zároveň je povolené ignorovať tak zásadu legality trestného stíhania, ako
aj zásadu stíhania len zo zákonných dôvodov, žalovaná považovala vo svojom vyjadrení za nesprávny.

ŽalovanáuvedenýzáversformulovalaajspoukazomnaznenienálezuÚstavnéhosúduČeskejrepubliky
zo dňa 19.12.2002 sp.zn. III.ÚS 165/02, taktiež žalovaná poukázala na rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva zo dňa 20.06.2013 vo veci Lavrechov proti Českej republike, v ktorom ESĽP uviedol,
že skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, sama osebe neznamená, že jeho trestné
stíhanie bolo nezákonné, alebo od jeho začatia postihnuté inou vadou.
Žalovaná vo vzťahu k vyššie uvedeným rozhodnutiam vo vyjadrení jednoznačne konštatovala, že v

prípade žalobcu nemožno uznesenie o vznesení obvinenia, s ohľadom na konkrétne
6
skutkové okolnosti prípadu v čase jeho vydania, považovať za nezákonné rozhodnutie v kontexte s
ustanovením § 1 až §4 Zákona č. 58/1969 Zb.
K výške škody, ako druhej podmienke vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by poškodenej osobe

mala vzniknúť v súvislosti s vedením trestného konania žalovaná uviedla, že ani táto podmienka na
strane žalobcu nebola splnená. Žalovaná konštatovala vo vyjadrení, že žalobca neosvedčil súdu tak
obsahom žaloby, ako aj obsahom listinných dôkazov vznik škody v jeho majetkovej sfére v priamej
príčinnej súvislosti s jeho zastúpením zvoleným právnym zástupcom v trestnom konaní.
Žalovaná v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby konštatovala, že žalobca nárok na náhradu škody

titulom trov obhajoby v trestnom konaní odôvodnil výlučne odkazom na predložené listinné dôkazy -
konkrétne na nedatovanú a nepodpísanú kópiu listiny označenej ako vyčíslenie odmeny advokáta, ktorá
bola spísaná právnym zástupcom žalobcu a na obsah faktúry číslo 18/2014, vystavenej taktiež právnym
zástupcom žalobcu dňa 02.09.2014 žalobcovi ako odberateľovi, znejúcu na sumu 2008,74 €, ktorá má
predstavovať odplatu za poskytovanie obhajoby v trestnej veci sp. zn. 7T5/2005. Žalovaná vo vyjadrení

uviedla, že takto uplatnený nárok žalobcom na náhradu škody titulom náhrady trov obhajoby je v
rozpore s procesným predpisom, keďže žalobca žiadnym spôsobom neopisuje rozhodujúce skutočnosti
odôvodňujúce vznik uplatneného nároku voči žalovanej. Žalobca v žalobe neopísal existenciu príčinnej
súvislosti medzi deklarovanými trovami a právnym titulom uplatneného nároku a nevyjadril sa ani k
účelnosti vynaložených trov obhajoby. Žalovaná konštatovala, že žalobca pri podaní žaloby neosvedčil,

že bol skutočne v trestnom konaní zastúpený ním zvoleným právnym zástupcom JUDr. Ing. Ľ. Havlíkom,
ktorý faktúru vystavil a ktorý si trovy konania vyúčtoval a zároveň žalovaná konštatovala, že nepostačuje
v rámci podania žaloby len vymenovanie realizovaných úkonov právnej služby právnym zástupcom,
ale bolo potrebné zo strany žalobcu preukázať ich uskutočnenie a zároveň žalovaná namietla, že
žalobca spolu so žalobou súdu nedoručil žiaden dôkaz, že naozaj trovy obhajoby zvolenému právnemu

zástupcovi skutočne zaplatil. Až na základe skutočne preukázaného skutkového stavu, že žalobca bol
v trestnom konaní zastúpený advokátom, že tento advokát realizoval zastúpenie žalobcu v trestnom
konaní a v akom rozsahu ,až potom možno skúmať, či úkony právnej služby boli vykonané účelne a
či za účelne vykonané úkony právnej služby skutočne žalobca preukázateľne zvolenému právnemu
zástupcovi, ktorý ho v trestnom konaní zastupoval aj trovy obhajoby zaplatil. Žalovaná konštatovala,

že žalobca spolu so žalobou nedoručil súdu žiadne relevantné dôkazy preukazujúce skutočnosť, že
bol v trestnom konaní zastúpený JUDR. Ing.Ľ. Havlíkom, skutkovo nevymedzil rozsah poskytnutej
právnej pomoci za účelom preskúmania účelnosti úkonov právnej pomoci realizovaných zvoleným
právnym zástupcom žalobcu v trestnom konaní a taktiež nedoručil súdu dôkaz o náhrade trov obhajoby
zvolenému právnemu zástupcovi v dôsledku čoho žalobca, podľa názoru žalovanej, neosvedčil

skutočný úbytok na jeho majetkových hodnotách.
Žalovaná zároveň k samotnému vyčísleniu trov obhajoby poukázala na ich nesprávnosť vyčíslenia s
poukazom na obsah Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
7
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb (ďalej Vyhláška).

Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na nesprávnosť trestnej sadzby uvedenej v prílohe žalobcu
označenej ako vyčíslenie odmeny advokáta, kde je uvedená táto v rozmedzí 5 až 12 rokov, pričom
od tejto sadzby sa následne odvíja výška základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta za jeden úkon
právnejslužbypodľa§12ods.3Vyhlášky,ktorájevpredmetnomvyčísleníuvedenáako1/6výpočtovéhozákladu za príslušný rok, podľa ustanovenia § 12 ods. 3 písm. c) Vyhlášky. Žalovaná v tomto kontexte
poukázala však na ustanovenie § 250 ods. 1, ods. 4 Zákona č. 140/1961 Z.z. - na obsah Trestného
zákona, podľa ktorého možno uložiť páchateľovi podvodu trest odňatia slobody v rozmedzí 2 roky až

8 rokov, t.j. trest, ktorého horná hranica neprevyšuje 10 rokov a v takomto prípade základnou sadzbou
tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, s poukazom na § 12 ods. 3 písm. b) Vyhlášky, by mala
byť počítaná tarifná odmena 1/8 výpočtového základu za príslušný rok a nie 1/6 výpočtového základu,
ktorú použil právny zástupca žalobcu pri výpočte trov obhajoby.
Žalovaná sa vyjadrila aj k príslušenstvu uplatneného nároku - k ročnému úroku z omeškania vo

výške 5 %, ktorého zaplatenia sa žalobca domáha voči žalovanej odo dňa 29.04.2015 do zaplatenia.
Žalovaná aj napriek tomu, že spochybnila vôbec nárok žalobcu má za to, že takto uplatnený nárok
na zaplatenie príslušenstva uplatnenej pohľadávky je nesprávny. Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že
prvým dňom omeškania štátu s náhradou škody môže byť považovaný deň nasledujúci po oznámení
zamietavého stanoviska k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, respektíve deň po uplynutí
šiestich mesiacov zákonom určených na predbežné prerokovanie takejto žiadosti, v zmysle ustanovenia

§ 10 Zákona č. 58/1969Zb. Žalovaná konštatovala zároveň aj s poukazom na ustanovenie § 517
Občianskeho zákonníka, že štát prostredníctvom príslušného ústredného orgánu štátnej správy sa
môže dostať do omeškania až uplynutím lehoty na eventuálne splnenie nároku na náhradu škody v
rámci predbežného prerokovania nároku, respektíve neskôr, nie však pred uplynutím zákonom určenej
lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Je preto neprijateľné, aby si žalobca voči žalovanej uplatnil

ročnýúrokzomeškaniazuplatnenéhonárokudňomnasledujúcimpodnidoručeniažiadostiopredbežné
prerokovanie jeho nároku Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. Žalovaná zároveň uviedla, že v
prejednávanej veci existuje okolnosť hodná osobitného zreteľa v tom smere, že Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ani Generálna prokuratúra Slovenskej republiky žiadosť žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku neprerokovali a až následne Slovenská republika počas konania je zastúpená

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré nemalo o existencii žalobcom uplatneného
nárokunanáhraduškodyžiadnuvedomosť.Žalovanávpísomnomvyjadreníkobsahužalobyuviedla,že
v prejednávanej veci možno uvažovať o eventuálnom omeškaní sa žalovanej, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, s vyplatením peňažného plnenia uplatneného žalobcom v rámci
predbežného prerokovania jeho nároku až od momentu, kedy sa o uplatnenom nároku na náhradu

škody žalobcom Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti, dozvedela - dňom
nasledujúcim po dni doručenia žaloby súdom, ktorým bol deň 29.07.2020.
7. Žalobca súdu dňa 12.11.2020 doručil repliku, v zmysle ktorej sa nestotožnil s obranou žalovanej, že
jeho nárok nie je daný, s poukazom žalovanej na rozhodnutia Ústavného súdu
8

Slovenskej republiky, Ústavného súdu Českej republiky, ako aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva. Žalobca nespochybnil, že existujú aj prípady, kedy došlo k oslobodeniu obžalovaného spod
obžaloby aj v trestných veciach, v ktorých bolo vznesenie obvinenia absolútne dôvodné a zákonné.
Podľa názoru žalobcu ide predovšetkým o prípady, keď po vznesení obvinenia došlo k zásadnej zmene
dôkaznej situácie, alebo k zániku trestnosti skutku.

Žalobca však v replike jednoznačne konštatoval, že v trestnom konaní, ktoré bolo vedené proti jeho
osobe, sa dôkazná situácia počas celého vedenia trestného stíhania nemenila a bola úplne rovnaká
pri vznesení obvinenia a po podaní obžaloby, ako aj pri ustúpení prokurátora od obvinenia na hlavnom
pojednávaní, v dôsledku čoho bol žalobca vyhláseným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v
trestnom konaní spod obžaloby oslobodený. Žalobca v replike jednoznačne zdôraznil, že dôvodom

oslobodenia jeho osoby spod obžaloby bol fakt, že skutok, ktorý mu bol kladený za vinu vôbec nebol
trestným činom. Žalobca teda jednoznačne konštatoval, že vznesenie obvinenia a následné trestné
stíhanie, trvajúce 13 rokov, bolo absolútne nedôvodné a nezákonné.
Vo vzťahu k obrane žalovanej, že žalobca nepreukázal, že v trestnom konaní bol zastúpený obhajcom
JUDr. Ing. Ľubomírom Havlíkom, ktoré bolo vedené Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 7C/5/2005

navrhol, aby si súd pripojil súdny spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7T5/2005, obsahom ktorého
je možné jednoznačne dokázať, že žalobca udelil JUDr. Ing. Ľubomírovi Havlíkovi splnomocnenie na
jeho zastupovanie v trestnej veci a že fakturované úkony právnej pomoci žalobcom zvolený právny
zástupca skutočne realizoval. Žalobca v replike uviedol, že okrem prípravy a prevzatia obhajoby, všetky
úkonyprávnejpomocizvolenýmprávnymzástupcomspočívalivjehoúčastinahlavnýchpojednávaniach

vo veci. V trestnom konaní išlo o nutnú obhajobu žalobcu a nebolo možné hlavné pojednávanie bez
prítomnosti obhajcu vykonať a z tohto dôvodu účelnosť poskytnutých úkonov právnej pomoci žalobca
považoval jednoznačne za preukázanú.Žalobca v replike uviedol, že fakturovanú odmenu zvolenému právnemu zástupcovi zaplatil v hotovosti
a táto platba je vedená v účtovníctve zvoleného právneho zástupcu a bola z nej odvedená daň z pridanej
hodnoty. Vyčíslenú odmenu právnym zástupcom žalobca považoval za správnu.

Žalobca spolu s replikou doručil súdu listinné dôkazy konkrétne splnomocnenie udelené JUDr. Ing.
Ľubomírovi Havlíkovi na jeho zastupovanie v trestnom konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave
pod sp. zn. 7T5/2005 zo dňa 18.03.2013, taktiež doručil dva príjmové pokladničné doklady č. 33, 39
potvrdzujúce, že zvolenému právnemu zástupcovi zaplatil cenu právnej služby a to 15.10.2014 v sume
1 500 € a dňa 26.11.2014 v sume 508,74 €.

8. Žalovaná súdu dupliku, v zmysle uznesenia č.k. 4C/58/2017-157 zo dňa 19.11.2020, nedoručila.
9. Na pojednávaní konanom dňa 18.10.2021 strany sporu zotrvali na obsahu písomných podaní súdom
citovaných bodoch 1. až 7. odôvodnenia rozsudku.
9
10. Súd na návrh žalobcu pripojil spis vedený Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 7T5/2005. Poverený
zástupca žalovanej sa s obsahom predmetného spisu, pred nariadením ďalšieho pojednávania

konaného dňa 19.09.2022, oboznámil, čo vyplýva z obsahu úradného záznamu zo dňa 28.10.2021.
11. Žalobca prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu súdu dňa 12.09.2022 doručil písomné
podanie, vzhľadom k obrane žalovanej vo vzťahu k nesprávnemu vyčísleniu trov obhajoby a žalobu o
zaplatenie sumy 190,01 € spolu s príslušným úrokom zobral späť s tým, že zároveň žiadal, aby súd po
zastavení konania o zaplatenie sumy 190,01 € s príslušnou časťou ročného úroku z omeškania zaviazal

žalovanú na náhradu škody na skutkovom základe v žalobe opísanom (bod č. 1. odôvodnenia rozsudku)
v sume 1818,73 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 818,73 € odo dňa
29.04.2015 do zaplatenia a zároveň žiadal, aby mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%. Žalobca spolu s čiastočným späťvzatím žaloby doručil súdu aj vyčíslenie odmeny advokáta v
trestnej veci. Predmetné písomné podanie bolo súdom obratom doručené žalovanej.

12. Na pojednávaní konanom dňa 19.09.2022 žalovaná vyslovila súhlas s čiastočným späťvzatím žaloby
žalobcom vo výške 190,01 € spolu s príslušným úrokom.
Poverený zástupca žalovanej na pojednávaní, po naštudovaní pripojeného spisu vedeného Krajským
súdom v Bratislave sp.zn. 7C 5/2005, netrval na oboznamovaní obsahu pripojeného spisu a nenamietal
rozsah realizovanej právnej pomoci právnym zástupcom žalobcu v rámci trestného konania.

Strany sporu na uvedenom pojednávaní zotrvali na obsahu svojich písomných podaní, nenavrhli
doplnenie dokazovania v prejednávanej veci.
13. Podľa ustanovenia § 145 ods.2CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.
O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
Podľaustanovenia§146ods.1CSPsúdkonanienezastaví,akžalovanýsospäťvzatímžalobyzvážnych

dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
14. Súd v zmysle citovaného ustanovenia §145 ods. 2 CSP, s poukazom na ustanovenie §146 ods 1.
CSP, zastavil konanie o zaplatenie sumy 190,01 € spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 29.04.2015
do zaplatenia z dôvodu, že žalobca žalobu v tejto časti, podaním doručeným súdu dňa 12.9.2022, zobral

späť a žalovaná na pojednávaní konanom dňa 19.9.2022 udelila súhlas so späťvzatím časti žaloby.
15. Predmetom konania bol zvyšok uplatneného nároku žalobcom o náhradu škody v žalovanej sume
1 818,73 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 818,73 € odo dňa 29.04.2015
do zaplatenia a nárok na náhradu trov konania v rozsahu žaloby a repliky.
10

16. Podľa ustanovenia § 27 ods.2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami,
ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Podľa ustanovenia § 1 ods.1 Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v
správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ
nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej
len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu

spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
Podľa ustanovenia §1ods.2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa ustanovenia § 2 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.Podľaustanovenia§3cit.zákonaaknejdeoprípadyhodnéosobitnéhozreteľa,možnonároknanáhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa ustanovenia § 4 ods.1 cit. zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
Podľa ustanovenia § 9 ods.1 veta prvá ,druhá cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo

treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom
súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým
súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán,
ktorý rozhodol v prvom stupni.
Podľa ustanovenia §9 ods.2 cit. zákona ak bola žiadosť o predbežné prerokovanie podaná na ústrednom
orgáne, ktorý nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti sa v tomto prípade

zachovávajú.
Podľa ustanovenia § 10 cit. zákona ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich
mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.
11

Podľa ustanovenia § 517 ods.1, veta prvá Občianskeho zákonníka (ďalej OZ)dlžník, ktorý svoj dlh riadne
a včas nesplní, je v omeškaní.
Podľa ustanovenia §517 ods.2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo
požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť
poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.
17. V prejednávanej veci, po pripojení spisu vedeného Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 7T5/2005
a na základe obsahu žaloby a obsahu listinných dôkazov predložených žalobcom spolu so žalobou,
ako aj v zmysle jeho repliky, mal súd preukázané, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie
uznesením vyšetrovateľa Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, Sekcie vyšetrovania

a kriminalisticko - expertíznych činností Policajného zboru zo dňa 16.08.2001, podľa § 163 ods. 1
Trestného poriadku účinného do 31.12.2005, zo spáchania trestného činu podvodu spolupáchateľstvom
podľa ustanovenia § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona účinného v čase skutku.
V konaní nebolo sporným, že žalobca voči uzneseniu o vznesení obvinenia podal v zákonom stanovenej
lehote sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislave sp. zn. 2 K v 67/01

z 20.09.2001 zamietnutá ako nedôvodná. Taktiež v konaní nebolo sporným, že prokurátor Krajskej
prokuratúry v Bratislave dňa 22.08.2003, na totožnom skutkovom základe vymedzenom v uznesení o
vznesení obvinenia, podal na žalobcu Krajskému súdu v Bratislave obžalobu.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 7T5/2005 zo dňa 09.06.2014 žalobcu spod obžaloby
oslobodil z dôvodu, že prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave ustúpil na hlavnom pojednávaní od

obvinenia. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave nadobudol právoplatnosť dňom 12.08.2014.
Z obsahu pripojeného spisu Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 7C/5/2005 a z obsahu listinného dôkazu
doručeného žalobcom súdu dňa 12.11.2020 spolu s replikou mal súd za preukázané, že žalobca
splnomocnil na jeho zastupovanie v trestnom konaní, vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp.
zn. 7T5/2005, advokáta JUDr. Ing. Ľubomíra Havlíka. Žalovaná po pripojení spisu Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. 7C/5/2005 nespochybnila, že právny zástupca, ktorý bol splnomocnený žalobcom
na zastupovanie žalobcu v trestnom konaní realizoval všetky úkony právnej pomoci v prospech žalobcu
uvedené vo vyčíslení odmeny advokáta.
Súd mal jednoznačne za preukázané, že dňa 18.03.2013 bola zvoleným právnym zástupcom žalobcu
realizovaná príprava a prevzatie obhajoby žalobcu, vrátane prvej porady s klientom. Súd mal za

preukázané a v konaní medzi stranami sporu nebolo sporné, že zvolený právny zástupca žalobcu
počas vedenia trestného konania sa zúčastnil siedmich hlavných pojednávaní, čo vyplynulo z obsahu
pripojeného spisu.

12

Z vykonaného dokazovania následne taktiež nebolo sporné, že právny zástupca žalobcu vystavil
žalobcovi faktúru číslo 18/2014 na zaplatenie odmeny za obhajobu v trestnej veci sp. zn. 7T5/2005,
v celkovej sume 2 008,74 €, spolu s vyčíslením odmeny advokáta obsahujúcim rozpis poskytnutia
právnych služieb.Taktiež medzi stranami sporu, následne po doručení príjmových pokladničných dokladov žalobcom
spolu s písomným vyjadrením doručeným súdu dňa 12.11.2020, nebolo sporné, že žalobca zvolenému
právnemu zástupcovi zaplatil cenu za realizované právne služby. Z príjmového pokladničného dokladu

číslo 33, zo dňa 15.10.2014, mal súd preukázané, že žalobca zvolenému právnemu zástupcovi zaplatil
za právne služby v zmysle faktúry 18/2014 sumu 1 500 €, z obsahu príjmového pokladničného dokladu
číslo 39 zo dňa 26.11.2014 mal súd preukázané, že žalobca zaplatil zvolenému právnemu zástupcovi
cenu za poskytnuté právne služby v zmysle faktúry 18/2014 sumu 508,74 €.
Spornou bola výška fakturovanej odmeny, ktorá nebola právnym zástupcom žalobcu vyčíslená správne

v zmysle Vyhlášky. Tento rozpor bol odstránený späťvatím časti žaloby právnym zástupcom žalobcu
po tom, čo žalovaná namietla správnosť vyčíslenia trov obhajoby v zmysle Vyhlášky. Žalobca,
prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu, žalobu v prevyšujúcej sume 190,01 € spolu s
prislúchajúcim úrokom z omeškania zobral späť.
V konaní bolo taktiež preukázané, že žalobca požiadal Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom
vnútra, o predbežné prerokovanie nároku žiadosťou doručenou ministerstvu dňa 28.04.2015, ktoré

žiadosť žalobcu dňa 04.05.2015 postúpilo Generálnej prokuratúre Slovenskej republike, ktorá žiadosť
žalobcu dňa 02.09.2015 odložila.
18. Súd žalobe po späťvzatí časti žaloby vyhovel z dôvodu, že v konaní mal nepochybne preukázané
kumulatívne splnenie všetkých troch predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu
vzniknutúžalobcovi vdôsledkuvydanianezákonnéhorozhodnutia,ktorýmbolouznesenievyšetrovateľa

o vznesení obvinenia žalobcovi, keďže žalobca bol v trestnom konaní oslobodený spod obžaloby.
Žalobca zvolenému právnemu zástupcovi preukázateľne zaplatil fakturovanú sumu titulom náhrady
trov obhajoby realizovanej splnomocneným právnym zástupcom žalobcu v trestnom konaní, výsledkom
ktorého bolo, tak ako súd uviedol vyššie, oslobodenie žalobcu spod obžaloby. Súd mal preukázanú aj
príčinnú súvislosť medzi vznikom škody na majetku žalobcu a nezákonným rozhodnutím. Keby nebolo

vydané uznesenie o vznesení obvinenia, voči ktorému žalobca preukázateľne podal sťažnosť, ktorá bola
prokurátorom zamietnutá ako nedôvodná, nebolo by voči žalobcovi vedené trestné konanie, výsledkom
ktorého bolo oslobodenie žalobcu spod obžaloby a žalobca by nebol povinný zaplatiť zvolenému
právnemu zástupcovi trovy obhajoby, ktoré boli účtované žalobcovi zvoleným právnym zástupcom,
ktorý preukázateľne žalobcu v trestnom koní zastupoval. V konaní nebolo sporné, že žalobca požiadal

žalovanú o predbežné prekovanie nároku, no s negatívnym výsledkom.
Súd zaviazal žalovanú, po späťvzatí časti žaloby, na zaplatenie sumy 1 818,73 € spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1818,73 € od 30.07.2020 do zaplatenia, všetko
13
v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, titulom náhrady škody, ktorá žalobcovi jednoznačne

vznikla zaplatením vyúčtovanej ceny poskytnutej právnej služby preukázateľne zvolenému právnemu
zástupcovi žalobcu, ktorý žalobcu zastupoval v trestnom konaní, výsledkom ktorého bolo oslobodenie
žalobcu spod obžaloby, úkony právnej služby boli právnym zástupcom v prospech žalobcu vykonané
účelne a hospodárne.
19.Súdprirozhodovanípostupovalvsúladeskonštantnoujudikatúrounajvyššíchsúdnychautorít,podľa

ktorej je daná zodpovednosť žalovanej, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, keďže k vzneseniu
obvinenia žalobcovi - teda k vydaniu nezákonného rozhodnutia došlo za účinnosti Zákona č. 58/1969
Zb. Za nezákonné rozhodnutie súd, podľa rozhodnutí najvyšších súdnych autorít, považoval uznesenie
o vznesení obvinenia, keďže žalobca bol spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený (Čl.2 ods.2 CSP).
Ústavný súd SR v rozhodnutí č.k. I. ÚS 320/2016- 49 zo dňa 7.7.2016 potvrdil vo vzťahu k

otázke nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia správnosť právnych záverov doterajšej judikatúry
Najvyššieho súdu SR, okrem iného aj uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 15/2009 zo dňa
18.10.2010, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2014.
V zmysle odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom

zodpovednosti štátu podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a rovnako podľa predtým platného Zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným
postupom.
Súdna judikatúra dôvodí, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby

každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola
odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod
obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin
nespáchalatrestnéstíhanieprotinemunemalobyťzačaté.Nároknanáhraduškodyspôsobenejzačatímtrestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a
rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti - zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Teda právny názor žalovanej, v zmysle ktorého nepovažuje uznesenie

vyšetrovateľa vtedajšieho Odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, Sekcie vyšetrovania
a kriminalisticko - expertíznych činností Policajného zboru ČVS:VKE-7/OVOZTČ-BA-2001 zo dňa
16.8.2001 za nezákonné rozhodnutie, je v rozpore s ustálenými právnymi závermi súdov vyšších
súdnych autorít.
Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo 54/2011, 1 Cdo 64/2008, 4

Cdo183/2009a4MCdo15/2009)votázkenezákonnostirozhodnutiaspôsobiléhozaložiťzodpovednosť
štátu je konštantná a vyslovila záver o tom, že nielen v prípade, že uznesenie o vznesení obvinenia
bolo zrušené na základe sťažnosti proti nemu podanej, ale dokonca aj v prípade, ak bola sťažnosť
proti takémuto uzneseniu zamietnutá a trestné stíhanie proti obvinenému bolo neskôr zastavené, alebo
neskôr bol spod obžaloby oslobodený, je
14

potrebné posudzovať uznesenie o vznesení obvinenia za také nezákonné rozhodnutie, zodpovednosť
za ktoré a ním spôsobenú škodu, zaťažuje štát. Rozhodujúcim kritériom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je totiž neskorší výsledok trestného stíhania.
Súd obranu žalovanej, ktorá pri zvolenej obrane v konaní odkazovala na prezentovaný právny názor
Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze z 13. novembra 2013 č. k. II. ÚS 163/2013- 50 a na

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike (sťažnosť
č. 57404/08) nepovažoval za dôvodnú s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súd SR sp. zn.
4Cdo/66/2018 zo dňa 21. novembra 2018, v ktorom dovolací súd sa vyjadril k identickej obrane
žalovanej, ktorú nepovažoval za udržateľnú, závery, ktoré sú aplikovateľné aj v danej veci. Najvyšší
súd v uvedenom rozhodnutí zdôraznil, že táto právna otázka „nie je" v súčasnosti dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne. Uviedol: “I keby z rozhodnutí najvyššieho súdu a ústavného súdu, na ktoré
sa žalovaná odvoláva vyplývala žalovanou tvrdená rozdielnosť rozhodovania najvyššieho súdu, táto
rozdielnosť rozhodovania bola už prekonaná postupmi a mechanizmami zodpovedajúcimi právnej
úprave účinnej do 30. júna 2016; t. j. v súčasnosti táto rozdielnosť neexistuje“. V čase po rozhodnutí
najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 15/2009 najvyšší súd nevydal rozhodnutie, ktoré by v porovnaní s

týmtorozhodnutímbolozaloženénaodlišnýchprávnychzáveroch.Žalovanounastolenáobrana(zhodná
ako v preskúmavanej veci) bola najvyšším súdom posudzovaná v súlade so závermi vyjadrenými v
uvedenom rozhodnutí, napríklad v rozhodnutiach z 30. januára 2011 sp. zn. 4 Cdo 54/2011, z 12.
decembra 2012 sp. zn. 7 Cdo 145/2011, z 19. júna 2013 sp. zn. 7 Cdo 87/2012 a z 19. februára 2014
sp. zn. 7 MCdo 27/2012. Tieto rozhodnutia spočívajú na právnych záveroch zodpovedajúcich záverom

Ústavného súdu SR, ktorý v rozhodnutí zo 7. júla 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016 konštatoval, že „nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania". „Pre posúdenie nezákonnosti
rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné

v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní
potvrdilo. Ústavný súd konštatoval, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu,
že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok
nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn
prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú

vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca".
Od publikovania judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila (nie je rozdielna)
v tom, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby (prejednávaný
prípad),trebasprihliadnutímnakonkrétneokolnostiadôvodyvychádzaťztoho,žeobčančinnespáchal,
a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím

trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody
15
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného
stíhania je neskorší výsledok trestného konania.
Súd s poukazom na rozhodnutia vyšších súdnych autorít považoval uznesenie o vznesení obvinenia

žalobcovi za nezákonné, spôsobilé založiť žalovanej zodpovednosť za náhradu škody z nezákonného
rozhodnutia, keďže žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený z dôvodu, že prokurátor od
obžaloby odstúpil.Súd jednoznačne konštatuje, že žalobcovi vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia, ktoré bolo zrušené, lebo rozhodnutie o oslobodení spod
obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, keďže žalobca splnil aj

ďalšiu podmienku a podal proti nezákonnému rozhodnutiu - uzneseniu o vznesení obvinenia riadny
opravný prostriedok podľa osobitných predpisov - sťažnosť.
Preposúdenienárokunanáhraduškodyuplatnenéhožalobcomvočižalovanej bolopodstatným,čitrovy
v trestnom konaní boli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Ustálená judikatúra vypovedá,
že náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo

vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o
väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody, alebo vykonané zadržanie v konaní, v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému
orgánu (rozsudok NS SR z 30. marca 2011 sp.zn. 3 Cdo 194/2010).
Súd uvádza, že škodou sa v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozumie ujma, ktorá nastala
alebo ktorá sa prejavuje v majetkovej sfére poškodeného, t.j. spočíva v zmenšení majetkového stavu

a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba za
účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať
náklady v rozsahu tarifnej odmeny (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2016, sp. zn.
6 Cdo 402/2015). Aj v prípade, ak sa klient s advokátom dohodne na zmluvnej odmene, pri určení
nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny

advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Vychádzajúc z existencie nezákonného
rozhodnutia žalobcovi patrí náhrada skutočnej škody, ktorá zahŕňa náhradu trov konania, ktoré žalobcovi
vznikli v súvislosti s jeho obhajobou v predmetnom trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie, keďže v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím došlo k zmenšeniu majetkového
stavu žalobcu zaplatením trov právneho zastúpenia, avšak len v tarifnej výške a nie vo výške, ktorú

žalobca zvolenému právnemu zástupcovi zaplatil, čoho dôkazom je aj späťvzatie časti žaloby žalobcom,
keďže vzhľadom na námietku žalovanej vo vzťahu k nesprávnosti vyčíslenia tarifnej odmeny žalobca
žalobu v prevyšujúcej sume zobral späť aj spolu s prislúchajúcim ročným úrokom z omeškania.
Súd zároveň uvádza, že každý proti komu sa vedie trestné konanie sa považuje podľa čl. 50 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd za

16
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Rozhodovaniu súdu
o vine predchádza vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania. Ak skončilo trestné stíhanie
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, nepochybne bolo obvinenie vznesené dôvodne. V
ostatných prípadoch bolo trestné stíhanie vedené proti osobe, ktorá sa za nevinnú nielen po celý čas

považovala, ale nevinnou aj bola. V toto kontexte súd konštatuje, že štát musí reparovať nevinnému
všetky následky spôsobené trestným stíhaním a nahradiť mu vzniknutú škodu.
20. Súd uzatvára, že na základe vykonaného dokazovania dospel k jednoznačnému záveru, že nárok
žalobcu na náhradu škody titulom náhrady účelne vynaložených trov obhajoby voči žalovanej bol
daný, keďže uznesenie o vznesení obvinenia, voči ktorému bola podaná sťažnosť trestne stíhanou

osobou - žalobcom, je v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov nezákonným rozhodnutím (prvá
podmienka vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody) s poukazom na výsledok trestného stíhania,
ktoré bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom žalobcu a štát za takýto výsledok konania preberá
zodpovednosť, za vznik škody na strane trestne stíhanej osoby, ktorá spod obžaloby bola oslobodená
po preukázaní výšky škody.

Súd vo vzťahu k výške uplatneného nároku na náhradu škody uvádza, že nárok na náhradu škody
(po späťvzatí časti žaloby) taktiež na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázaný, teda
aj druhú podmienku zodpovednosti štátu za vznik uplatneného nároku žalobcom na náhradu škody,
teda samotný vznik škody mal za preukázaný. Úkony právnej služby žalobcom zvoleným právnym
zástupcom boli počas vedenia trestného konania realizované účelne a žalobca zvolenému právnemu

zástupcovi trovy obhajoby, po ich vyúčtovaní zvoleným právnym zástupcom, preukázateľne zaplatil (aj
keď v nesprávnej výške, súd však žalobcovi priznal nárok po späťvzatí časti žaloby v súlade s Vyhláškou
a obranou žalovanej).
Súd mal za preukázanú aj tretiu podmienku vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody na strane
žalobcu - príčinnú súvislosť medzi vznikom škody uplatnenej žalobcom titulom náhrady trov obhajoby a

vydaním nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní, ak by uznesenie o vznesení obvinenia nebolo v
trestnom konaní vydané a následne trestné konanie voči žalobcovi vedené, žalobca by nemusel čeliť
tomuto vedeniu trestného stíhania voči jeho osobe, nebol by nútený v súvislosti s vedením trestnéhostíhania voči jeho osobe zvoliť si právneho zástupcu a zaplatiť mu vyúčtované trovy obhajoby a trestným
konaním by nebolo nedôvodne zasiahnuté do osobnej integrity žalobcu.
Žalobca si počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenú nezákonným

rozhodnutím uplatnil sumu vo výške špecifikovanej v rozsahu žaloby citovanej súdom v bode 1.
odôvodneniarozsudku.PredmetnážiadosťopredbežnéprerokovanienárokubolaSlovenskejrepublike,
pôvodne zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, doručená dňa 28.4.2015, ktorá žiadosť
bola následne postúpená Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ktorá dňa 2.9.2015 žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku odložila. V tomto prípade súd nemohol založiť omeškanie žalovanej

tak, ako uviedol žalobca v žalobe dňom 29.4.2015, (dňom nasledujúcim po dni doručenia žiadosti o
predbežné prerokovanie
17
nároku), aktuálne zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ani fikciou uplynutia
šiestich mesiacov, keďže Generálna prokuratúra SR žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku
odložila a žalovaná zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR sa o nároku žalobcu dozvedela dňom

doručenia žaloby a teda dňom nasledujúcim sa mohla dostať do omeškania s poskytnutím peňažného
plnenia, čo zástupca žalovanej aj sám počas vedenia konania skonštatoval.
Súd žalovanú zaviazal na zaplatenie uplatneného nároku spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročnezosumy1818,73€od30.07.2020dozaplatenia, vlehote30dníododňaprávoplatnostirozsudku.
Súd žalobu vo zvyšku uplatneného príslušenstva z priznanej sumy 1 818,73 € zamietol, keďže súd

ustálil, že žalovaná zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky sa do omeškania pred
uplynutím uvedeného dátumu nedostala do omeškania.
21. Podľa ustanovenia § 218 ods.1 CSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku
rozsudku. Vo výroku súd rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje
samostatne.

Podľa ustanovenia § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.
Podľa ustanovenia § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinili zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.

Podľa ustanovenia § 262 ods.1CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa ustanovenia §262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

22. O náhrade trov konania rozhodol súd v súlade s ustanovením § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 Civilného
sporového poriadku. Predmetom konania bola náhrada škody v sume 2 008,74 € spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne od dňa 29.04.2015 do zaplatenia. Žalobca mal v spore úspech v časti
náhrady škody v sume 1 818,73 € spolu s príslušenstvom, čo zodpovedá úspechu 90,54 %. Žalovaná
bola úspešná v časti náhrady škody v sume 190,01 € s príslušenstvom. Súd pri zisťovaní pomeru

úspechu a neúspechu strán sporu zohľadnil aj skutočnosť, že konanie v časti náhrady škody v sume
190,01 € s príslušenstvom zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom, ktoré žalobca odôvodnil
nesprávnym vyčíslením, z čoho vyplýva, že zastavenie konania z procesného hľadiska zavinil žalobca
a preto by žalovanej v tejto časti mal nahradiť vzniknuté trovy. Súd predmetné zavinenie čiastočného
zastavenia konania posúdil ako neúspech žalobcu v tejto časti a tento neúspech žalobcu pripočítal k

celkovému neúspechu žalobcu v konaní (teda v spojení s neúspechom v konaní vo vzťahu k predmetu
konania po čiastočnom zastavení). S poukazom na uvedené bola žalovaná v konaní úspešná v časti
náhrady škody v sume 190,01 € s príslušenstvom, čo zodpovedá úspechu

18

v rozsahu 9,46 %. S poukazom na uvedené mal žalobca voči žalovanej celkový úspech 81,08 % (90,54
% - 9,46 %).

O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením v súlade s ustanovením § 262

ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktoré vydá vyšší súdny úradník.Poučenie:

P o u č e n i e : proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných

náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh)/ § 363 CSP/.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania/§ 364 CSP/.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci/ § 365 ods.1

CSP/.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods.2 CSP/.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania/§ 365 ods.3 CSP/.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
19
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie/ § 366 CSP/.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh

na vykonanie exekúcie.