Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoCsp/38/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117222597
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8117222597.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov

senátu, sudkyne JUDr. Jany Burešovej a sudcu JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobkyne: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D. X, XXX XX B. E., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom
Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., skrátený názov:
VÚB, a.s., Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, právne zastúpenému spoločnosťou Beňo
& partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Nám. Sv. Egídia 93, 058 01 Poprad, IČO: 44 250
029, o vydanie bezdôvodného obohatenia 855,08 eura, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k. 13Csp/260/2017-115 zo dňa 01.03.2022, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania.

Priznáva žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým,
že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:

„I. Konanie v časti o zaplatenie sumy 406,90 eur a úroku z omeškania vo výške 5% ročne z tejto sumy
od 2.12.2017 do zaplatenia zastavuje.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žiadna zo strán na náhradu trov konania nemá právo.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou, súdu doručenou 25.10.2017, sa žalobkyňa
domáhala toho, aby súd uložil žalovanému povinnosť vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 855,08
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % z tejto sumy odo dňa nasledujúceho po doručení
žaloby žalovanému do zaplatenia, žiadajúc taktiež, aby mu uložil nahradiť jej trovy s konaním jej

vzniknuté. Žaloba bola odôvodnená tým, že na základe zmluvy o poskytnutí pôžičky č. XXXXXXXXXX zo
04.10.2013 bola žalobkyni ako dlžníkovi poskytnutá pôžička vo výške 5.000,- eur, s mesačnou splátkou
vo výške 133,07 eura na 60 mesiacov, ročnou úrokovou sadzbou 22,20 %, ročnou percentuálnou mierou
nákladov vo výške 22,20 %, priemernou RPMN vo výške 20,83 % a s termínom konečnej splatnosti
10/2018. Celková suma, ktorú mala žalobkyňa žalovanému zaplatiť predstavovala sumu 7.984,20 eura.
Na úhradu záväzku zo zmluvy zaplatila žalobkyňa žalovanému sumu 5.855,08 eura. Rozdiel medzi
sumou, ktorá jej bola poskytnutá a sumou, ktorá bola žalovanému zaplatená, predstavuje sumu 855,08

eura. Táto suma je bezdôvodným obohatením na strane žalovaného, nakoľko zmluva neobsahuje druh
spotrebiteľského úveru, dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovýmisadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V žalobe bolo uvedené, že premlčacia
doba na vydanie bezdôvodného obohatenia neuplynula. Na strane žalovaného sa jednalo o úmyselné
bezdôvodné obohatenie, čo zakladá 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. O tom, že sa žalovaný na jej

úkor bezdôvodne obohatil sa dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v auguste
2017.
Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil. Žiadal, aby bola žaloba zamietnutá.
Po tom, ako bol žalobkyni vrátený preplatok zo zmluvy vo výške 406,90 eura, celková suma
uhradená nad rámec istiny úveru predstavuje 448,18 eura. Podľa žalovaného tvrdenia o bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru nezodpovedajú skutočnosti. Vzniesol tiež námietku premlčania žalobou
uplatneného nároku tak v subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej dobe.
Z vykonaného dokazovania realizovaného na základe prostriedkov procesného útoku a obrany, ktoré
strany sporu počas konania uplatnili, súd prvej inštancie zistil, že medzi stranami sporu, žalobkyňou
aprávnympredchodcomžalovaného,bolauzatvorenázmluvaopôžičke,ktorábolaopísanávžalobe,na
základe ktorej boli žalobkyni poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 5.000,- eur. Po tom, čo žalovaný

vrátil žalobkyni v priebehu konania sumu 406,90 eura, rozdiel medzi platbami na sumu úveru a sumou
istiny úveru predstavoval čiastku 448,18 eura. Čo sa týka namietaných dôvodov pre bezúročnosť úveru,
uviedol odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/241/2020, podľa
ktorého zákon o spotrebiteľských úveroch nikde nedefinoval druhy úverov, pričom podstatné je hľadisko
skúmania, či zo strany dodávateľa bol spotrebiteľ náležite informovaný tak, aby mal vytvorenú možnosť

prijať rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktorú by pri dostatku informácií neurobil. V zmysle definície
v zmluve, pôžička znamená bezúčelový spotrebiteľský úver v čiastke poskytnutej klientovi spoločnosťou.
V súvislosti s dobou trvania zmluvy a termínom konečnej splatnosti súd prvej inštancie uviedol, že
v zmluve bol uvedený počet splátok 60, s termínom splátok do 20. dňa v mesiaci, so splatnosťou prvej
splátkyvnasledujúcimesiacpouzatvorenízmluvyakonečnásplatnosťbolauvedenámesiacomarokom

10/2018 a v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/277/2021 bol teda
dostatočne jasne, určito a zrozumiteľne definovaný termín splatnosti prvej splátky a rovnako je z tohto
bodu zrejmý aj dátum konečnej splatnosti úveru, t.j. poslednej úverovej splátky, a to aj pre priemerného
spotrebiteľa pričom podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/69/2020,
vychádzajúc z účelu smernice, účelu § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., je potrebné predmetné

ustanovenie interpretovať tak, že nie je nutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala okrem
doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
dokonca v podobe konkrétneho dátumu. V súvislosti s tvrdením o absencii náležitosti uvedenia výšky,
počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/146/2017 z 22.02.2018, podľa ktorého v zmluvách

uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľa žiadať, aby v nich uvádzali presný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok
apoplatky).Niejetakpotrebné,abyzmluvaospotrebiteľskomúvereobsahovalačíselnévyjadrenietoho,
aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č.
129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho

eurokonformne vykladať tak, že sa tým nestanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu
ku každej položke, t.j. istine, úrokom a iným poplatkom osobitne, ale len ich uvedenie súhrnne ku splátke,
ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Podľa súdu prvej inštancie nie je možné tvrdiť nedostatočné
uvedenie náležitostí zmluvy, a teda bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
Čo sa týka poukazovania žalobkyne na to, že nárok uplatnený žalobou nie je premlčaný, že

by sa malo vychádzať z 10-ročnej premlčacej doby, poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorá je podľa neho ustálená, a to rozhodnutia sp.zn. 1Cdo/238/2017
z 18.10.2018, sp.zn. 7Cdo/227/2019 a 4Cdo/219/2019, podľa ktorých samotné všeobecné skutočnosti
(fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania
úverov samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel. Uviedol taktiež, že je mu

známa aktuálna argumentácia v zmysle jednoduchého poukazu na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie z 22.04.2021 C-485/19, podľa ktorého zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni
vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm
neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle
Smernice rady 93/13/EHS alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami Smernice

Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES sa vzťahuje 3-ročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť
odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnený v konaní nebol odvodzovaný zo súm zaplatených na
základe nekalých podmienok v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS, ani na základe podmienok, ktoré súv rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES tak, aby išlo o okolnosť
ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, ale „len“
poukazom na porušenie iných povinností ustanovených všeobecne záväznými právnymi predpismi,

resp. poukazom na absenciu niektorých osobitných náležitostí zakotvených vo vnútroštátnej právnej
úprave. V danom prípade išlo len o nárok odvodzovaný z porušenia vnútroštátnych predpisov, ktoré
navyše ani zistené nebolo a teda toto rozhodnutie, C-485/19 na posudzovaný prípad nijako nedopadá.
Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a na ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1,

§ 107 ods. 2.
Výrokonárokunanáhradutrovkonaniaodôvodnilust.§255ods.2CSP,vychádzajúczpomeruúspechu
a neúspechu vo veci, ktorý bol približne rovnaký.

Proti tomuto rozsudku, výroku II., III., podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku. Podľa žalobkyne z odôvodnenia odvolaním napadnutého

rozsudku nedostáva riadnu a presvedčivú odpoveď na jej námietky o tom, v ktorej časti zmluvy o úvere
je uvedený druh úveru, aká je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy, resp. dĺžka trvania v zmysle definície
smernice a údaj o termíne konečnej splatnosti. Taktiež nenachádza odpoveď, či zmluva obsahuje
ďalšie obligatórne náležitosti, resp. akým spôsobom dodávateľ zisťoval s odbornou starostlivosťou jej
bonitu, čo je súd povinný skúmať ex offo. Odôvodnenie prvoinštančného rozsudku tak považuje za

arbitrárne. Čo sa týka náležitosti druh spotrebiteľského úveru, podľa žalobkyne tento údaj má byť
v zmysle zákonnej požiadavky uvedený priamo v spotrebiteľskej zmluve. Zmyslom vymedzenej právnej
úpravy je, aby boli údaje „na očiach“ a nie skryté v iných osobitných dojednaniach. Naviac legálny
pojem „druh spotrebiteľského úveru“ v zmysle zákona a smernice v zmluve sa ani nikde nenachádza.
Uvedenie druhu spotrebiteľského úveru má význam pri porovnávaní viacerých úverov od rozdielnych

dodávateľov, ale rovnakého druhu úveru. Požiadavka zákonodarcu na druh úveru vyžaduje konkrétnu
identifikáciu úveru ako konkrétneho právneho úkonu, čím sa sleduje rozlíšenie jedného druhu úveru
od iných druhov úveru podľa vlastností jednotlivých druhov úveru. Podľa žalobkyne označenie doby
trvania spôsobom ako to uviedol súd prvej inštancie nemožno považovať za dostatočné a už vôbec
nie za určiteľné. Právne závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

7Cdo/277/2021 sú podľa nej v zásadnom rozpore s únijným, ale aj vnútroštátnym právom. Podľa nej
je potrebné sa od tohto rozhodnutia odkloniť. V zmysle rozsudku Súdneho dvora vo veci C-173/09
z 05.10.2010 (Elchinov), právo únie bráni tomu, aby právne posúdenie súdu vyššieho stupňa bolo
pre vnútroštátny súd záväzné, ak sa tento vnútroštátny súd v súvislosti s výkladom, o ktorý požiadal
Súdny dvor domnieva, že uvedené posúdenie nie je v súlade s právom únie. Podľa žalobkyne úverová

zmluva musí obsahovať predpísané náležitosti, ku ktorým patrí aj doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, a to tak podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, ako aj podľa zákona
č. 129/2010 Z.z. Podľa žalobkyne pojmy obsiahnuté v smernici sú členské štáty povinné vykonať
v smernici vymedzenými pojmami, ide o pojmy záväzné. Smernica používa pojem dĺžka trvania zmluvy
18-krát, čo samo o sebe zdôrazňuje dôležitosť tejto obligatórnej náležitosti, čo nenasvedčuje možnosti

bagatelizácie tejto náležitosti zmluvy. Spotrebiteľ má právo spoliehať sa na jasne a transparentne
vymedzené právne pojmy upravujúce konkrétne aspekty zmlúv. Dobu trvania spotrebiteľského úveru
je potrebné chápať celkovo dobu medzi uzatvorením zmluvy a okamihom, dokedy je spotrebiteľ podľa
úverovej zmluvy povinný najneskôr splatiť úver. Ak je spotrebiteľský úver uzavretý na dobu určitú,
dobu trvania spotrebiteľského úveru možno uvádzať napríklad v týždňoch, mesiacoch a rokoch, resp.

nie sú vylúčené ani dni s uvedením od – do. Podľa žalobkyne sa zdá, že súd prvej inštancie je toho
názoru, že spotrebiteľ by mal vedieť sám ako má zistiť zo zmluvy dobu jej trvania. Ani smernica ani
zákon nevyžadujú, aby zmluva obsahovala len údaje, z ktorých sa dá tá-ktorá obligatórna náležitosť
zmluvy nepriamo odvodiť, ale vyžaduje predpísané náležitosti v zmluve priamo uvádzať. Ohľadne
záväznosti legálnych definícií pojmov odkázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp.zn. 7Cdo/234/2021 z 29.09.2021. Odvolaním napadnutý rozsudok je v rozpore s týmto uznesením,
podľa ktorého skutočnosť, že ide o pojem použitý zákonom (legálna definícia), v zhode so smernicou
vylučuje, aby k takto definovaným pojmom bol priraďovaný iný obsah a to vzhľadom na povinnosť
eurokonformného výkladu. Za „iluzórnu“ je potrebné považovať argumentáciu, podľa ktorej doba trvania
zmluvy predstavuje 60 splátok, teda 60 mesiacov. Nie je známe z akých logicko-matematických úvah

súd prvej inštancie vychádzal pokiaľ tvrdil, že od splatnosti prvej splátky do termínu konečnej splatnosti
úveru je 60 mesiacov. Nesprávnosť tvrdení súdu, a teda zmätočnosť odôvodnenia rozsudku je daná
dátumom výpočtu, na základe ktorého je zrejmé, že rozpätie od splatnosti prvej splátky od termínu
konečnej splatnosti úveru predstavuje 59 mesiacov. Podľa žalobkyne je nutné rozlišovať medzi doboutrvania zmluvy a dobou splatnosti splátok, súd pritom tieto pojmy stotožňuje. Čo sa týka výšky, počtu
a termínov splátok, žalobkyňa uviedla, že vzhľadom na aktuálny stav vývoja rozhodovacej praxe netrvá
na tvrdení absencie rozčlenenia splátky podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch.

Podľa žalobkyne v zmluve nenachádza predpoklady na výpočet RPMN. Súd si nesplnil povinnosť ex
offo preskúmať spotrebiteľskú zmluvu. Uviedla, že taktiež úrok, ktorý bol v zmluve je v rozpore s dobrými
mravmi. Je potrebné zaoberať sa úrokom v zmluve 22,20 % ročne. Takýto úrok je neplatný. Priemerné
úrokové sadzby z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny v období 10/2013 predstavovali

v priemere úrokovú mieru na úrovni 11,45 % a dohodnutý úrok je tak v rozpore s dobrými mravmi.
Z rozsudku taktiež nevie zistiť ako sa súd vysporiadal so svojou povinnosťou zistiť, či dodávateľ pri
poskytovaní úveru postupoval s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity spotrebiteľa. Jej mesačný
príjem v danom období bol 650,- eur. V zmluve je uvedená celková výška splátok 340,- eur a počet
vyživovaných osôb dva. Dodávateľ nezisťoval všetky relevantné údaje o výške celkového objemu
výdavkov, čím došlo k naplneniu hypotézy právnej normy § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., v dôsledku

čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Len pri posúdení údajov, že jej mesačný príjem bol
650,- eur, splátky ostatných úverov 340,- eur mesačne, nepočítajúc ostatné jej výdavky, má vyživovaciu
povinnosť k dvom osobám, životné minimum v danom období bolo vo výške 198,09 eura, nezaopatrené
dieťa vo výške 90,42 eura, je tak zrejmé, že jej mesačný finančný zostatok predstavoval menej ako
bolo životné minimum. Žalobkyňa dodala, že práve z konania žalovaného, ktorý jej po podaní žaloby

dobrovoľne uhradil sumu 406,90 eura je možné dedukovať, čo súd prvej inštancie opomenul, že jej
argumentácia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je dôvodná.
Nesprávne je aj posúdenie námietky premlčania. V tejto súvislosti poukázala na vývoj judikatúry
danej Ústavným súdom Slovenskej republiky aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky, predovšetkým
v súvislosti s vydaním rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-485/19 a v spojených veciach

C-698/18 a C-699/18, ktoré vyústili už do ustálenej súdnej praxe, z ktorej vyplýva, že nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný ani v subjektívnej 2-ročnej, ani v 10-ročnej objektívnej
premlčacej dobe. Z uvedených dôvodov navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP) preskúmal

rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z dôvodov uvedených v odvolaní ako aj
konanie rozhodnutiu súdu prvej inštancie predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. §
379 a nasl. CSP. Odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)
vychádzajúc z toho, že nariadenie pojednávania vo veci nevyžadovala potreba zopakovania ani
doplnenia dokazovania.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že nebol oprávnený preskúmať rozsudok z iných dôvodov než z tých, ktoré boli explicitne do
uplynutia odvolacej lehoty uvedené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku
zverejnil na úradnej tabuli ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 07.10.2022 (§ 219

ods. 3 CSP) a dospel k záveru o tom, že odvolanie dôvodným nebolo.

Odvolacie dôvody žalobkyne boli založené na tvrdení o tom, že súd prvej inštancie jej nesprávnym
procesným postupom znemožnil uskutočňovanie jej procesných práv, čím malo dôjsť k porušeniu práva
na spravodlivý proces, na tvrdení o nesprávnosti skutkových zistení, nesprávnom právnom posúdení

veci a existencii bližšie nešpecifikovanej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie, argumentačne na výhrade o tom, že rozhodnutie súdu nedáva odpoveď na to – kde je
uvedený druh úveru, - aká je doba trvania spotrebiteľskej zmluvy, - aký je termín konečnej splatnosti, -
ako dodávateľ zisťoval jej bonitu, - neskúmal uvedenie predpokladov pre výpočet RPMN, - úrok z úveru
22,20 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi. Dodala, že je taktiež nesprávne posúdené premlčanie.

Pooboznámenísasobsahomlistínzospisu,výsledkamivykonanéhodokazovania,zistenýmskutkovým
stavom a jeho právnym posúdením súdom prvej inštancie má odvolací súd za to, že súd prvejinštancie z dokazovania riadne zistil skutkový stav rozhodujúci pre posúdenie veci a právne závery, ku
ktorým dospel, vychádzajú zo skutkových zistení. V rozhodnutí dal zrozumiteľné, dostatočne konkrétne
vysvetlenie dôvodov, pre ktoré žalobu zamietol a dospel tak k správnemu právnemu záveru. Na týchto

správnych záveroch sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania. Odvolací súd poukazuje na
dôvody napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a preto k odvolacím dôvodom žalobkyne len na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie dodáva:

Žaloba je, čo sa obsahu týka úkonom, ktorým žalobca vymedzuje subjekty, predmet a obsah žalobou
začatého súdneho konania. Právom žalobcu je, vyplýva to z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde. Žalobou môže uplatniť
skutočnosti, ktorým hmotné právo prisudzuje právny význam. To, či bude v spore úspešný závisí
od toho, či sa logická štruktúra príčin a následkov, ktoré on sám pokladá za skutkový dôvod svojho
nároku, zhoduje so štruktúrou príčin a následkov, ktoré upravuje zákon a od toho, či tvrdené skutočnosti

preukáže.

Žalobkyňa, právne zastúpená, uznesením súdu prvej inštancie č.k. 13Csp/260/2017-35 z 19.12.2017
poučená o povinnosti uplatnenia prostriedkov procesného útoku a následkoch sudcovskej koncentrácie

konania, uplatnila žalobou tieto právne skutkovo vymedzené dôvody, ktoré podľa jej názoru majú robiť
úver,ktorýjejbolposkytnutýnazákladezmluvyč.XXXXXXXXXXuzavretejpodľajejtvrdenia04.10.2013
bezúročným a bezpoplatkovým:

Zmluva neobsahuje:

- údaj o druhu spotrebiteľského úveru,
- dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru,
- výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

Tieto dôvody tvrdenej bezúročnosti úveru, údajná existencia ktorých zakladá pri poskytnutí sumy 5.000,-

eur a zaplatenej sume 5.855,08 eura nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, zostali jedinými
dôvodmi do času, než o žalobe rozhodol súd prvej inštancie.

Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové
tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

Podľa § 296 CSP spotrebiteľ môže predložiť alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenia o sudcovskej
koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú.

Podľa § 291 ods. 3 CSP ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom, ustanovenie § 296 sa nepoužije.

Vychádzajúc z citovaných noriem, zákonodarcom bolo v prípade zastúpenia spotrebiteľa advokátom
vylúčené právno-ochranné ustanovenie umožňujúce uplatňovať prostriedky procesného útoku, ktorými
sú aj skutkové tvrdenia, hmotnoprávne námietky, bez ohľadu na koncentráciu konania z dôvodu,

že v takom prípade, pri zastúpení advokátom, spotrebiteľ pojmovo stráca postavenie slabšej strany
v konaní; povinnosť skutkových tvrdení spotrebiteľa je zachovaná (z Veľkého komentára k Civilnému
sporového poriadku, Nakladateľstvo C.H.Beck, 2016, str. 1023, str. 1031).

Za danej procesnej situácie, v ktorej bola ochrana právnych záujmov strany podmienená splnením
jej procesných povinností a jej procesnou aktivitou, bolo povinnosťou súdu zaoberať sa skutkovo
a právne tými dôvodmi, ktoré boli v žalobe tvrdené ako dôvody, pre ktoré by mal byť úver bezúročnýma bezpoplatkovým a zakladať tak predpoklad pre vydanie tvrdeného bezdôvodného obohatenia na
strane žalovaného.

Obsahom bodu 20 odôvodnenia prvoinštančného rozsudku je súdom prvej inštancie zrozumiteľne
sformulovaná odpoveď na žalobkyňou v žalobe tvrdené dôvody bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru,
s ktorými sa odvolací súd stotožňuje.

Podľa § 9 ods. 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku zmluvného vzťahu je
podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere údaj o druhu spotrebiteľského úveru.

To, ako má byť vymedzená táto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákon vyslovene nedefinuje.
Logicky má však z tejto informácie vyplynúť to, produkt akého typu je spotrebiteľom ponúkaný.

Podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ úver nespadá do špecifickej kategórie, napríklad kategórie
revolvingových úverov, leasingu, úveru poskytnutého na základe kreditnej karty, splátkového úveru
viazaného na konkrétny tovar, k vymedzeniu druhu úveru postačuje uvedenie zmluvného typu.
V konkrétnom prípade je obsahom názvu záväzkového vzťahu údaj o tom, že ide o zmluvu o pôžičke,
pričom v článku VI. bod 2 zmluvy Definície je explicitne uvedené, že pôžičkou je bezúčelový

spotrebiteľský úver, čo je informácia jednoznačná a postačujúca.

Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku záväzkového vzťahu
má zmluva obsahovať dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

Zákon č. 129/2010 Z.z. vo vzťahu k náležitosti vyplývajúcej z tohto zákonného ustanovenia nenormuje
v zmysle jednoznačného vymedzenia zákonom použitý pojem doby trvania zmluvy a termínu konečnej
splatnosti úveru. Z dôvodovej správy k vyhlásenému zneniu zákona, ktorá je interpretačným pravidlom,
vyplýva len potreba zrozumiteľnej informovanosti o tejto náležitosti.

Termín je slovo latinského pôvodu pre vymedzenie určeného, stanoveného času pre realizáciu nejakého
úkonu, dosiahnutie niečoho, splnenia. V tomto zmysle vymedzením času môže byť konkrétne určený
deň alebo iná skutočnosť spôsobilá identifikovať stanovený čas, t.j. termín splnenia.
V tejto súvislosti sa priliehavým javí odkaz na názor Ústavného súdu Českej republiky v rozhodnutí I.
ÚS 331/1998, podľa ktorého pri výklade právneho úkonu je nepísaným právnym pravidlom predpoklad,

podľa ktorého žiadny normotvorca nezamýšľa dať tvorenému aktu absurdné alebo nerozumné následky.
Súd by sa preto mal pri výklade zmluvy vyhnúť najmä takému výkladu, ktorý je pochybný, najmä
s ohľadom na absurdné či problematické dôsledky, ku ktorým vedie.

V bode 12.1 článku VI. zmluvy je uvedené, že zmluva sa skončí úplným splatením všetkých záväzkov

a pohľadávok klienta vo vzťahu k spoločnosti podľa zmluvy, termín konečnej splatnosti je v článku
IV. zmluvy identifikovaný údajom 10/2018, pričom v bodoch 6.2. a 6.3. článku VI. zmluvy je uvedené,
že splátky sú splatné do 20. dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci, pričom prvá splátka je splatná
nasledujúci mesiac po uzavretí zmluvy, to všetko za predpokladu, že v zmluve nie je uvedené inak.

Vzmluvetzv.„inak“uvedenénieje.Akbolazmluvauzavretá04.10.2013,jejednoduchoidentifikovateľné
kedy začína povinnosť splácať dlh v splátkach a kedy končí.
V zmluve uvedená doba trvania zmluvy (bod 12.1.) je jednoznačná, nie neurčitá. Žalobkyňa si musela
byť bez akýchkoľvek pochybností vedomá toho, ako dlho má zmluva trvať, kedy má podľa zmluvy
úver splatiť, jej úvaha o nedostatočnosti vymedzenia tohto pojmu je v zjavnom rozpore s požiadavkou

vyplývajúcou zo zákonnej úpravy vychádzajúcej z požiadavky vyplývajúcej zo Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES, článku 10 ods. 2 bodu c). Podľa smernice zmluva musí zrozumiteľne
a stručne uviesť dĺžku trvania zmluvy o úvere. Platí pritom, že vnútroštátne súdy podávajúce výklad
vnútroštátnehoprávamusiauplatniťvýkladovémetódy,ktoréprávouznávavzmyslezneniatextuaúčelu
smernice, aby bol dosiahnutý výsledok smernicou sledovaný (rozsudok C-441/14, bod 31, rozsudok

C-555/07, bod 48).

V kontexte uvedeného je možné z hľadiska zrozumiteľnosti textu zmluvy pre konkrétneho spotrebiteľa
vychádzať aj z charakteristiky priemerného spotrebiteľa tak, ako tento pojem vyplýva z bodu 18preambuly Smernice 2005/29/ES z 11.05.2005, podľa ktorého priemerný spotrebiteľ je v súlade so
zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia uplatňovania zamýšľanej ochrany charakterizovaný
ako spotrebiteľ, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení

sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov.

Z tvrdení v žalobe nevyplýva existencia takých okolností pri vzniku zmluvného vzťahu, ktoré by mali
vplyv na profil priemerného spotrebiteľa a ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť vedomosť žalobkyne
v smere nedostatočnej informovanosti o tom, aká je doba trvania zmluvy, termín konečnej splatnosti

v nadväznosti na formulácie, ktoré sú obsahom zmluvy.

Výkladpožiadavkynáležitostizmluvy–dobyjejtrvania,akotorealizovalsúdprvejinštancieajsodkazom
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/277/2021, zodpovedá zmyslu a účelu
Smernice. Relevantný je taktiež odkaz súdu prvej inštancie na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 2Cdo/69/2020, podľa ktorého účelu smernice zodpovedá taký výklad, podľa ktorého sa

neustanovuje povinnosť osobitne uviesť informáciu o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti
úveru. Zákonným textom je vyjadrená len požiadavka na uvedenie doby a dĺžky trvania zmluvy o úvere
v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. c) Smernice.

Dôvodom, pre ktorý mal byť úver bezúročný a bezpoplatkový, ktorý bol explicitne uvedený aj v žalobe,
malo byť aj to, že zmluva neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
tak ako to vyžaduje § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. Žalobkyňa v odvolaní však uviedla, že
netrvá na svojom tvrdení o absencii rozčlenenia splátky, z uvedeného tak vyplýva, že predmetné žalobné
tvrdenie v zmysle správnosti odpovede súdu prvej inštancie na toto tvrdenie neurobila. Predmetom

odvolacieho prieskumu nebol tak dôvod sa skutkovým tvrdením uvedeným v žalobe zaoberať. Napokon,
odpoveď na túto problematiku dal rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, avšak
už pred týmto rozhodnutím platila povinnosť súdu realizovať eurokonformný výklad vnútroštátneho
predpisu, a to počínajúc uplynutím lehoty pre prebratie smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky, čo vyplýva z rozsudku C-212/04.

Žalobkyňa v odvolaní okrem tvrdenia o nesprávnosti posúdenia tých dôvodov, pre ktoré má byť úver
poskytnutý na základe zmluvy bezúročným a bezpoplatkovým, ktoré uviedla v žalobe, argumentovala aj
existenciou ďalších ňou tvrdených vád zmluvy a procesu vzniku zmluvného vzťahu, ktorým sa mal podľa

nej súd prvej inštancie zaoberať, avšak tak nerealizoval. Konkrétne podľa nej súd neskúmal existenciu
predpokladov pre výpočet RPMN, úrok uvedený v zmluve je v rozpore s dobrými mravmi, nevysporiadal
sa s posudzovaním bonity žalobkyne ako spotrebiteľky.

Jednou zo zásad, ktorými je ovládané odvolacie konanie, ktoré vychádza z neúplného apelačného
systému, je zásada obmedzenej možnosti použitia tých prostriedkov procesného útoku (alebo obrany),
ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie. Podmienky sú stanovené v § 366 Civilného
sporového poriadku.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Žalobkyňa, právne zastúpená, odvolacie dôvody sformulovala s odkazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b),
d), f) a h) CSP bez akéhokoľvek zdôvodnenia toho, prečo nové prostriedky procesného útoku, ktorými

sú aj skutkové tvrdenia (§ 149 CSP), uplatnila až v odvolacom konaní, resp. ani netvrdila, že ich nemohla
bez svojej viny použiť skôr. Za tejto situácie, pri existujúcej koncentrácii konania, nebolo namieste, aby
sa odvolací súd v odvolacom konaní zaoberal tými tvrdeniami, ktoré vykazujú znaky novôt; v kontexte
uvedeného prihliadal aj na to, že v odôvodnení jeho rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každúnámietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

Prizhodesnázoromsúduprvejinštancieotom,žeúverzdôvodov,ktoréžalobkyňavžalobetvrdilanebol
bezúročným a bezpoplatkovým, nebolo ani potrebné zaoberať sa tým, či súd prvej inštancie správne
alebo nesprávne posudzoval možné premlčanie nároku, ktorý bol predmetom konania.

Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ako rozsudok vecne

správny, vrátane súvisiaceho rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania odrážajúceho výsledok
sporu, podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, potvrdil.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní neúspešná, úspešným bol žalovaný. Odvolací

súd preto žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
% s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie osobitným uznesením v súlade s §
262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.