Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. november 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 71S/37/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6016201041
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6016201041.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a

členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Vladimíra Šalamúna v právnej veci žalobcu: GEOSTAV
DETVA, s.r.o., so sídlom Malinovského 78/54, 962 02 Vígľaš, IČO: 36 647 250, zast. Advokátskou
kanceláriou Krnáč s.r.o., so sídlom Námestie slobody 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 232 293 proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42
499 500 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 103861702/2016 zo dňa 08.09.2016 a č.
103861249/2016 zo dňa 08.09.2016 takto

r o z h o d o l :

Žaloby zamieta.

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.
Žalovanému náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu v dňoch 14.11.2013 až
17.06.2014 daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) podľa zák. č. 222/2004 Z.z. o
dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zák. č. 222/2004 Z.z.“) za zdaňovacie obdobie november 2010 a
opakovanú daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie december 2010. V rámci daňových kontrol správca

dane zistil, že žalobca si v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach uplatnil právo na odpočítanie dane z
dodávateľských faktúr od daňového subjektu (dodávateľa) LIBENZ s.r.o. Rožňava za nákup motorovej
nafty nasledovne: za mesiac november 2010 z faktúry č. 03/11/10/02 z 03.11.2010 vo výške 1322,40
€, z faktúry č. 16/11/10/02 zO 16.11.2010 vo výške 819,89 €, z faktúry č. 22/11/10/01 z 22.11.2010 vo
výške 826,50 €, z faktúry č. 30/11/10/01 z 30.11.2010 vo výške 743,85 €, spolu za november 2010
vo výške 3.712,64 € a za mesiac december 2010 z faktúry č. 09/12/10/01 z 09.12.2010 vo výške
495,90 € a faktúry č. 27/12/10/01 z 27.12.2010 vo výške 769,50 €, spolu za mesiac december 2010

vo výške 1.265,40 €. Správca dane preveroval dodanie motorovej nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o. pre
žalobcu, pričom zistil, že konateľom spoločnosti dodávateľa bol do 18.11.2010 R. F., Q. a od 18.11.2010
Z. R., E.. Na základe dožiadania z 21.11.2013 adresovaného Daňovému úradu Prešov správca dane
zistil, že bolo vykonané miestne zisťovanie na adrese sídla dodávateľa LIBENZ s.r.o., Jovická cesta
č. 1744 v Rožňave, pričom bolo zistené, že na predmetnej adrese sa nachádza areál, v ktorom sídli
spoločnosť LIG-OIL s.r.o. a spoločnosť AUTOSPOL Rožňava s.r.o. Zamestnancom Daňového úradu
Rožňava nebolo umožnené vstúpiť do predmetného areálu, pričom D. F. a R. F. uviedli, že spoločnosť

LIBENZ s.r.o. už nemá na uvedenej adrese sídlo a bola pred tromi rokmi predaná. Správca dane
z tohto zistenia vyvodil, že spoločnosť LIBENZ s.r.o. sa na adrese sídla zapísaného v obchodnom
registri nenachádza a adresa sídla spoločnosti LIBENZ s.r.o. je len fiktívna. Ďalej bolo z dožiadania
zistené, že spoločnosť LIBENZ s.r.o. podávala daňové priznania DPH do septembra 2012 osobne,neznámou osobou a nepreberá písomnosti od správcu dane. Zo Zápisnice o začatí daňovej kontroly
DPH za zdaňovacie obdobie november a december 2010 a január až december 2011 u daňového
subjektu LIBENZ s.r.o. Rožňava z 18.11.2013 vyplýva, že terajší konateľ Z. R. nemal žiadne informácie o

činnosti a sídle spoločnosti, bývalého konateľa R. F. videl len jeden krát pri podpise dokladov u notára a
neprevzal od neho žiadne doklady. Ďalej zo Zápisnice o ústnom pojednávaní z 18.11.2013, predmetom
ktorého bolo preverenie ekonomickej činnosti a obchodných transakcií spoločnosti LIBENZ s.r.o. za
zdaňovacie obdobie november a december 2010 a január až december 2011 Z. R. opísal okolnosti,
za ktorých sa stal konateľom spoločnosti LIBENZ s.r.o. Uviedol, že v krčme ho oslovili dvaja neznámi

páni, aby za 100 € prevzal spoločnosť LIBENZ s.r.o., bol odvezený do Rožňavy, kde čakal na neho
p. F. a na notárskom úrade podpísal nejaké papiere o prevode firmy. Na riadení spoločnosti sa nový
konateľ nepodieľal, neprevzal žiadne doklady, nemá žiadne informácie o podnikaní spoločnosti, nevedie
účtovníctvo, nikdy nebol v sídle firmy. Nebol si istý, či podpisoval nejaké plnomocenstvo na zastupovanie
spoločnosti. Uviedol, že nevystavoval za spoločnosť žiadne faktúry, nepodával daňové priznanie,
spoločnosť GEOSTAV s.r.o. nepoznal, nevystavil pri nich faktúry, ani dodacie listy, nepoznal spoločnosť

AUTOSPOL Košice s.r.o. a o preprave nafty nemal vedomosť. Uvedené skutočnosti Z. R. potvrdil aj
na ústnom pojednávaní dňa 07.04.2014, na ktorom bol prítomný aj zástupca žalobcu. Z odpovede zo
dňa 19.03.2014 na dožiadanie správca dane zistil, že bankový účet uvedený na faktúrach vystavených
spoločnosťou LIBENZ s.r.o. pre GEOSTAV s.r.o. nepatrí spoločnosti LIBENZ s.r.o., ale spoločnosti
LIG-OIL s.r.o., ku ktorému účtu mal podpisové právo R. F. a R. F.. Správca dane oboznámil žalobcu

so zisteniami z daňovej kontroly na ústnom pojednávaní dňa 11.04.2014, žalobca sa k nim písomne
vyjadril a predložil fotokópiu splnomocnenia z 18.11.2010, ktorým konateľ M. R. splnomocnil R. F. na
zastupovanie spoločnosti LIBENZ s.r.o. Z Úradného záznamu vyhotoveného dňa 24.04.2014 vyplýva,
že správca dane z databázy Notárskej komory SR zistil, že podpis Z. R. bol osvedčený 18.11.2010
notárom JUDr. Farkašovským v Rožňave. Správca dane na návrh žalobcu predvolal na výsluch R. F.,

ktorý sa však na výsluch nedostavil. Správca dane následne oboznámil žalobcu s výsledkami daňovej
kontroly za zdaňovacie obdobie november 2010 a opakovanej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie
december 2010, o čom svedčia Zápisnice z ústneho pojednávania č. 9614401/5/2020787/2014/Sed z
20.05.2014 (daňová kontrola za zdaňovacie obdobie november 2010) a č. 9614401/5/1465053/Sed zo
dňa 11.04.2014 (opakovaná daňová kontrola za zdaňovacie obdobie december 2010), ku ktorým sa

žalobca písomne vyjadril, pričom správca dane jeho pripomienky prejednal na ústnych pojednávaniach
dňa 10.06.2014. Správca dane o výsledku daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie november 2010
vyhotovil Protokol č. 9614401/5/2696733/2014/Sed z 11.06.2014 (ďalej aj „Protokol daňová kontrola
november 2010“) a za zdaňovacie obdobie december 2010 Protokol č. 9614401/5/2696993/2014/
Sed z 11.06.2014 (ďalej aj „Protokol daňová kontrola december 2010“), ktoré Protokoly boli žalobcovi

doručené dňa 17.06.2014 spolu s výzvami z 12.06.2014 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
Protokoloch. Žalobca sa k predmetným Protokolom písomne vyjadril podaniami zo dňa 07.07.2014, v
ktorých nesúhlasil so závermi správcu dane vyplývajúcimi z predmetných daňových kontrol a žiadal
doplniť dokazovanie.

2. Správca dane následne vo vyrubovacom konaní vypočul bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o.
R. F.. Zo Zápisnice o ústnom pojednávaní z 15.10.2014 vyplýva, že R. F. mal vedomosť o vykonávaní
ekonomickej činnosti, uzatváraní zmlúv a skladových priestoroch spoločnosti LIBENZ s.r.o. Rožňava.
Vo výpovedi uviedol, že spoločnosť obchodovala s minerálnymi olejmi, odberateľov a dodávateľov
si nepamätal, za spoločnosť konal sám. Ďalej uviedol, že všetky účtovné a daňové doklady boli pri

prevode spoločnosti odovzdané novému konateľovi Z. R. u notára a pri prevode obchodného podielu
mu bola zároveň udelená plná moc na zastupovanie spoločnosti, ktorej originál bol zadržaný colníkmi
v Košiciach. K obchodovaniu so spoločnosťou GEOSTAV s.r.o. Detva uviedol, že s touto spoločnosťou
spolupracoval, dodával jej motorovú naftu, zmluvy boli uzavreté, faktúry a dodacie listy má odberateľ,
zmluvy uzatváral najskôr ako konateľ a neskôr na základe plnej moci. Prepravu nafty zabezpečovala

spoločnosť LIBENZ s.r.o. prostredníctvom spoločnosti EUROTRANS Košice s.r.o., kde T. F. robil
vedúceho dopravy a evidenčné čísla vozidiel by mali byť uvedené na dodacích listoch. Mená vodičov
nevedel. Nafta mala byť dodaná na prevádzku vo Vígľaši, kde bola odčerpaná do nadzemnej nádrže.
Nevedel uviesť, od koho spoločnosť LIBENZ s.r.o. nakupovala naftu, doklady mal odovzdať novému
konateľovi. Úhrady od žalobcu boli podľa T. F. vykonávané na účet spoločnosti LIG-OIL s.r.o., nakoľko

spoločnosť LIBENZ s.r.o. mala účet vo VÚB a.s. zablokovaný. Následne spoločnosť LIG-OIL s.r.o.
odovzdala finančné prostriedky v hotovosti spoločnosti LIBENZ s.r.o., ktorú zastupoval T. F. na základe
splnomocnenia. Potvrdil, že podpisoval doklady týkajúce sa obchodných vzťahov so spoločnosťou
GEOSTAV s.r.o., potvrdil plnú moc, na základe ktorej zastupoval spoločnosť LIBENZ s.r.o., doklady všakodovzdal M. R., meno účtovníčky nechcel uviesť. Správca dane prostredníctvom dožiadania Daňovým
úradom Košice zabezpečil výsluch bývalej konateľky spoločnosti EUROTRANS Košice s.r.o. G. K.,
o čom bola vyhotovená Zápisnica zo dňa 31.07.2015, podľa ktorej sa svedkyňa nevedela vyjadriť k

účtovníctvu spoločnosti, ani k úhradám faktúr, nevedela sa vyjadriť k preprave nafty pre LIBENZ s.r.o.,
potvrdila existenciu motorových vozidiel na prepravu nafty, avšak ich evidenčné čísla nevedela uviesť,
pretože doklady mala odovzdať p. F., ktorý pracoval ako vedúci dopravy. Z výsluchu R. F., ktorý bol v
čase výsluchu konateľom spoločnosti EKOTRANS Košice s.r.o a ktorého výpoveď bola zaznamenaná
do Zápisnice zo dňa 12.03.2015 vyplýva, že spoločnosť EUROTRANS Košice s.r.o., kde vykonával

funkciu vedúceho dopravy, vykonávala prepravu nafty pre spoločnosť LIBENZ s.r.o. do spoločnosti
GEOSTAV s.r.o., spoločnosť mala 12 vozidiel na prepravu nafty, účtovné doklady nevedel predložiť,
pretože bol vo väzbe. Správca dane ďalej na návrh žalobcu vykonal dokazovanie výsluchom žalobcom
navrhnutých svedkov A. Z., A. R., A. E., B. E. a M. L.. Svedkyňa A. E. vo výpovedi uviedla, že v
rozhodnom období pracovala u žalobcu ako administratívna pracovníčka, potvrdila, že žalobcovi bola
dodávaná nafta pre vozový park, ktorú niekedy preberala aj ona osobne a niekedy podpisovala aj

dodacie listy. Vozidlá ani vodičov nepoznala. Uviedla, že faktúry odovzdával osobne T. F.. Nafta bola
skladovaná v areáli žalobcu vo Vígľaši v benkalore, pri vykladaní nafty bol prítomný šofér, zamestnanci
žalobcu a p. F.. Dodacie listy boli potvrdené po dodaní nafty a následne T. F. priniesol faktúry, ktoré
boli uhrádzané prevodom. Označení svedkovia A. Z. a P. R. uviedli, že v r. 2010 neboli zamestnancami
žalobcu a k veci sa nevedeli vyjadriť. B. E. sa nevedel vyjadriť k dodávkam nafty od spoločnosti LIBENZ

s.r.o. Svedok M. L. uviedol, že nebol zamestnancom žalobcu, bol zamestnancom spoločnosti WORLD
WOOD s.r.o., kde pracoval ako dispečer. Potvrdil, že nafta bola privezená do benkaloru a delila sa pre
spoločnosti GEOSTAV s.r.o. a WORLD WOOD s.r.o. Cisterna doviezla motorovú naftu do areálu vo
Vígľaši, prečerpala sa do benkaloru, podpísali sa dodacie listy. Prepravu zabezpečovala spoločnosť
LIBENZ s.r.o., pri nakládke bol prítomný vodič a zástupca spoločnosti GEOSTAV s.r.o. a WORLD WOOD

s.r.o., dodací list podpisovali vodič a zástupca preberajúceho. Konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o. videl
dva krát. Správca dane vo vyrubovacích konaniach zistil, že žalobca následne v r. 2012 obchodoval
so spoločnosťou LIG-OIL s.r.o., pričom platby za motorovú naftu poukazoval na ten istý bankový účet,
ako v r. 2010. Ďalej zistil, že spoločnosť LIBENZ s.r.o. nebola evidovaná na spotrebnej dani, spoločnosť
LIG-OIL s.r.o. bola zaevidovaná ako predajca pohonných látok dňa 06.03.2012 a prevádzkovala jednu

čerpaciu stanicu na adrese Jovická cesta, Rožňava. Prostredníctvom Colného úradu Košice správca
dane zistil, že pri miestnom zistení R. F. ako dodávateľov nafty označil spoločnosti RMS Group s.r.o.
Košice, EL-SAD s.r.o. Košice, D-GROUP s.r.o. Košice, doklady nemal k dispozícii. Preverovaním týchto
subjektov bolo zistené, že nemali obchodnú činnosť s pohonnými hmotami a na adrese sídiel sa
nenachádzali.

3. Správca dane Rozhodnutím č. 103315468/2016 zo dňa 09.06.2016 (ďalej aj „prvostupňové
rozhodnutie - november 2010“ alebo rozhodnutie správcu dane november 2010“) podľa § 68 ods. 6
Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane v sume 3.712,64 € na DPH za zdaňovacie obdobie
november 2010. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú

kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie november 2010, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol z daňovej
kontroly č. 9614401/5/2696 zo dňa 11.06.2014. V rámci daňovej kontroly správca dane zistil, že
žalobca si za zdaňovacie obdobie november 2010 uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských
faktúr od dodávateľa LIBENZ s.r.o. Rožňava (špecifikovaných v bode 1 tohto rozsudku) za nákup
motorovej nafty vo výške 3.712,64 €. Správca dane následne v odôvodnení predmetného rozhodnutia

podrobne (na 41 stranách) opísal všetky úkony, ktorými počas daňovej kontroly i vyrubovacieho
konania preveroval dodanie tovaru - motorovej nafty žalobcovi od dodávateľa LIBENZ s.r.o. tak, ako
boli uvedené v bode 1 a 2 tohto rozsudku (miestne zisťovania, dožiadania, vyjadrenia, výsluchy
bývalého i súčasného konateľa dodávateľa LIBENZ s.r.o., bývalého a súčasného konateľa spoločnosti
EUROTRANS Košice s.r.o., výsluchy konateľov žalobcu, výsluchy svedkov - bývalých i súčasných

zamestnancov žalobcu). Správca dane následne v odôvodnení doslovne odcitoval obsah jednotlivých
vyjadrení, výpovedí i zápisníc z miestneho šetrenia i ústnych pojednávaní, z ktorých vyvodil nasledovné
závery: dodávateľ žalobcu LIBENZ s.r.o. nevykonával žiadnu ekonomickú činnosť, sídlo tejto spoločnosti
je len fiktívne, došlo k zmene konateľov, pričom terajší konateľ Z. R. nemal žiadne informácie o
činnosti spoločnosti, nevystavoval žiadne odberateľské faktúry pre žalobcu, ani spoločnosť žalobcu

nepoznal, neprevzal od bývalých konateľov žiadne doklady, nevedel, kto vedie účtovníctvo, nemal
žiadne informácie o dodávkach a preprave nafty, nevedel sa vyjadriť k udeleniu plnej moci pre
bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o. R. F., ktorý bol konateľom tejto spoločnosti do 18.11.2010.
Ďalej, že majiteľom účtu uvedeného na dodávateľských faktúrach vystavených spoločnosťou LIBENZs.r.o. pre žalobcu nie je spoločnosť LIBENZ s.r.o., ale spoločnosť LIG-OIL s.r.o. Rožňava, ktorej
jediným konateľom a spoločníkom je R. F., pričom úhrady za dodávky motorovej nafty od žalobcu
prebehli na účet jeho spoločnosti LIG-OIL s.r.o. R. F. preberal aj úhrady v hotovosti a to aj v čase,

keď mal byť podľa predloženej neoverenej kópie plnej moci zástupcom spoločnosti LIBENZ s.r.o.
Správca dane spochybnil hodnovernosť predmetného plnomocenstva s odôvodnením, že žalobca ho
nepredložil už na začiatku daňovej kontroly, nešlo o originál, ale o neoverenú kópiu a plná moc nebola
evidovaná ani u správcu dane (Daňový úrad Rožňava), ani u Slovenskej pošty a.s. Správca dane
v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že vykonávanie ekonomickej činnosti spoločnosťou LIBENZ

s.r.o. v zdaňovacom období november 2010 nebolo preukázané a samotné deklarovanie zdaniteľných
plnení v daňovom priznaní tejto spoločnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie pri zistení existencie
prvkov indikujúcich zneužívajúce konanie neznamená, že došlo k reálnemu dodaniu tovaru pre žalobcu
a bez predloženia dôkazov preukazujúcich preverované dodania tovaru nepredstavuje hodnoverný
podklad k naplneniu deklarovaných skutočností. Ďalej uviedol, že preverované transakcie nesú prvky
zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody a v takýchto prípadoch si subjekty nemôžu

uplatniť právo na odpočítanie dane. Zároveň konštatoval, že v rámci daňovej kontroly správca dane
zistil objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva v oblasti DPH, plnenia deklarované na
faktúrach, na ktorých je uvedená spoločnosť LIBENZ s.r.o. ako dodávateľ, majú čisto umelý charakter
s cieľom získať odpočítanie dane žalobcom. Správca dane poukázal na povinnosť žalobcu vo vzťahu
k správcovi dane preukázať reálnosť dodania tovaru - motorovej nafty od spoločnosti LIBENZ s.r.o.

vo všetkých prvkoch, t.j. že dodávateľ LIBENZ s.r.o. mohol reálne dodať preverované deklarované
množstvo tovaru deklarovaným spôsobom, a to aj vzhľadom na vyjadrenie R. F. pri miestnom zisťovaní,
že spoločnosť LIBENZ s.r.o. nemá na adrese uvedenej v obchodnom registri sídlo a bola predaná,
ďalej na skutočnosť, že tržby za tovar boli prijímané iným subjektom (LIG-OIL s.r.o.) a na to, že pôvod
tovaru je neznámy a nebola preukázaná ani jeho preprava. Správca dane konštatoval, že vykonaným

dokazovaním počas výkonu daňovej kontroly bolo zistené, že dodávateľom preverovaného tovaru nebol
a ani nemohol byť dodávateľ LIBENZ s.r.o. Na preukázanie práva na odpočet DPH z dodávateľskej
faktúry nepostačuje iba predloženie faktúry, žalobca musí preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne
uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. V odôvodnení rozhodnutia správca dane opakovane na
viacerých miestach konštatoval, že preverované transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za

účelom získania daňovej výhody. V tejto súvislosti poukázal na uznaný cieľ Smernice č. 2006/112/ES o
spoločnom systéme DPH (ďalej len „Smernica“), ktorú Zákon o DPH transponoval, a ktorým cieľom je boj
proti daňovým podvodom. Správca dane argumentoval, že ak finančné orgány v daňovom konaní zistia
objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva (umelý charakter transakcií alebo personálne
prepojenie platiteľov dane alebo nepreukázanie sídla ekonomickej činnosti alebo nekontaktnosť platiteľa

danealebonepodávaniedaňovýchpriznaníaleboneplatenievlastnejdaňovejpovinnostiamnohéďalšie
objektívne skutočnosti) sú oprávnené tieto skutočnosti uviesť vo svojich rozhodnutiach ako dôkazy
nasvedčujúce zneužitiu práva, ktoré vedú k záveru, že zneužitie práva bolo hlavným cieľom transakcie.
Podľa správcu dane pre účely zneužitia práva nie je potrebné dokazovať úmysel platiteľa dane tak, ako
je to pri daňových trestných činoch, ale postačuje splnenie podmienok, ktoré Súdny dvor EÚ definoval

v rozhodnutí vo veci C-255/02 Halifax, pričom poukázal na jeho odseky 66 a 69. Správca dane v
tejto súvislosti poukázal na zistenia získané počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania s tým,
že zároveň zistil, že po zrušení registrácie DPH z úradnej moci miestne príslušným správcom dane
platiteľovi LIBENZ s.r.o. (k 31.10.2012) vystavované faktúry za dodanie tovaru motorovej nafty zneli na
dodávateľa LIG-OIL s.r.o. a platby za tovar boli žalobcom uhrádzané na identický bankový účet, aký

bol uvedený na faktúrach od dodávateľa LIBENZ s.r.o., z čoho správca dane vyvodil, že žalobca mal
vedomosť o tom, že platby poukazuje na totožný bankový účet a mohol predpokladať, že dochádzalo
k zneužívajúcemu konaniu.

4. Z vykonaného dokazovania správca dane vyvodil, že v rámci daňovej kontroly boli zistené objektívne

skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva v oblasti DPH, plnenia deklarované na faktúrach, na
ktorých je uvedená spoločnosť LIBENZ s.r.o. ako dodávateľ tovaru majú čisto umelý charakter s cieľom
získať odpočítanie dane platiteľom dane GEOSTAV DETVA s.r.o. so súčasným utajením totožnosti
skutočného dodávateľa tovaru s možným cieľom umožniť mu vyhnúť sa odvedeniu DPH ako osobou
povinnou platiť daň správcovi dane podľa § 69 ods. 1 Zákona o DPH z dodania tovaru v tuzemsku.

Opakovane zdôraznil, že právo na odpočítanie dane je možné uplatniť len v prípade, ak neexistuje
zneužívajúce konanie. V tejto súvislosti správca dane poukázal aj na ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku.
Zo získaných dôkazov a vyššie opísaných zistených skutočností správca dane vyvodil, že žalobcovi
nevzniklo právo na odpočítanie dane z vyššie uvedených faktúr, nakoľko bolo zistené, že nedošlo kdodaniu tovaru - motorovej nafty - deklarovaným dodávateľom LIBENZ s.r.o. Keďže v uvedenom období
nebolo deklarovaným dodávateľom LIBENZ s.r.o. preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti, tento
subjekt nesídlil na adrese uvedenej v obchodnom registri a ani nevystavil preverované faktúry, ktoré

boli predložené žalobcom k výkonu daňovej kontroly, nebolo podľa správcu dane preukázané reálne
vykonávanie ekonomickej činnosti spoločnosti LIBENZ s.r.o., štatutárny orgán tejto spoločnosti nemá
žiadnu vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými by spoločnosť napĺňala definíciu pojmu
podnikania a preverované transakcie nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej
výhody. Správca dane uzavrel, že k dodaniu tovaru - motorová nafta - týmto dodávateľom nedošlo a

ani nemohlo dôjsť, čím došlo k porušeniu § 49 ods. 1 Zákona o DPH, keď si kontrolovaný daňový
subjekt ako platiteľ uplatnil právo odpočítať daň z tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť z titulu
jeho dodania a k porušeniu § 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH, keď žalobca ako platiteľ odpočítal od
dane, ktorú bol povinný platiť daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ v tuzemsku z tovaru, ktorý mu
ním nebol a ani nemohol byť dodaný. Správca dane k možnosti odpočítania DPH oprávnenou osobou
uviedol, že samotná existencia faktúry neznamená, že prijímateľ má právo na odpočítanie dane, nakoľko

je potrebné, aby boli stanovené podmienky na odpočítanie dane ustanovené v § 49 Zákona o DPH.
Právo na odpočet dane možno uplatniť len vo vzťahu k splatným daniam, t.j. daniam zodpovedajúcim
plneniu podliehajúceho DPH. V tejto súvislosti poukázal správca dane na rozhodnutie Súdneho dvora
ES vo veci C-342/87 „Genius Holding BW“, z ktorého o.i. vyplýva, že nemožno odpočítať daň, ktorú
platiteľ uskutočňujúci zdaniteľné obchody musí odviesť len preto, že bola uvedená na faktúre. Vo vzťahu

k splneniu podmienok na odpočítanie dane správca dane akcentoval, že platiteľ je zaťažený dôkazným
bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť a to nielen po formálnej
stránke (vystavenými dokladmi), ale aj po stránke obsahovej. Ten, kto požaduje od štátu vrátenie
nadmerného odpočtu je povinný preukázať, že na jeho vrátenie má právny nárok. Žalobca, ktorý je v
pozícii odberateľa musí preukázať, že zdaniteľné plnenie sa reálne uskutočnilo tak, ako je deklarované

na dokladoch. Keďže žalobca nepredložil takéto dôkazy, správca dane mu právo na odpočítanie dane
z faktúr od dodávateľa LIBENZ s.r.o. za zdaňovacie obdobie november 2010 vo výške 3.712,64 €
nepriznal, nakoľko došlo k porušeniu § 49 ods. 1 Zákona o DPH, keď si ako platiteľ uplatnil právo
odpočítať daň z tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť z titulu jeho dodania a § 49 ods. 2 písm.
a/ Zákona o DPH, keď ako platiteľ odpočítal od dane, ktorú bol povinný platiť, daň, ktorú voči nemu

uplatnil iný platiteľ v tuzemsku z tovaru, ktorý mu ním nebol a ani nemohol byť dodaný.

5. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia podrobne opísal všetky úkony vykonané v rámci
vyrubovacieho konania, opísal resp. odcitoval obsah jednotlivých dôkazov (zápisnice o ústnych
pojednávaniach, zápisnice o výsluchu svedkov R. F. - bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o.,

bývalého vedúceho dopravy spoločnosti EUROTRANS Košice s.r.o. a t.č. konateľa tejto spoločnosti, G.
K. - bývalej konateľky EUROTRANS Košice s.r.o., bývalých i súčasných zamestnancov žalobcu A. E.,
A. Z., P. R., B. E. a zamestnanca spoločnosti WORLD WOOD s.r.o. M. L., listiny predložené Colným
úradom Košice), pričom konštatoval, že všetky skutočnosti vyplývajúce z vykonaných dôkazov vo
vzájomnej súvislosti v kontexte s ďalšími zistenými skutočnosťami svedčia o existencii zneužívajúceho

konania, o ktorom mal mať žalobca pri dodržaní náležitej odbornej starostlivosti vedomosť. Podrobné
vyhodnotenie vyjadrení kontrolovaného daňového subjektu, ním navrhnutých svedkov, ako aj ďalšie
skutočnosti zistené vykonaním preverovaním, poskytnutých správcovi dane v celom priebehu výkonu
daňovej kontroly, poukazuje na zrejmé logické rozpory v jednotlivých vyjadreniach svedčiacich o tom, že
kontrolovaný daňový subjekt ignoroval zrejmé a jasné disproporcie a odchýlky od dodržiavania bežného

štandardu podnikateľskej opatrnosti a minimalizácie rizika a nedodržal v prípade preverovaných
transakcií nevyhnutnú a vyžadovanú náležitú starostlivosť, pričom za súčasného zistenia vzájomnej
prepojenosti zainteresovaných daňových subjektov na strane deklarovaného dodávateľa (tvrdenia, že
osoba R. F. dojednávala obchody tak, že fakturovala dodanie tovaru za spoločnosť LIBENZ s.r.o.,
preberala platby za tovar za spoločnosť LIG-OIL s.r.o. a zabezpečovala a riadila jeho fyzickú prepravu za

spoločnosť EUROTRANS Košice s.r.o.), pričom neboli predložené žiadne relevantné dôkazy o pôvode
tovaru, ani o jeho reálnej fyzickej preprave, sú namieste pochybnosti o konaní v dobrej viere. Správca
dane uzavrel, že nespochybňuje použitie motorovej nafty v rámci podnikateľskej činnosti u žalobcu, ku
ktorým boli predložené daňové a účtovné doklady, ale nie je možné preveriť pôvod nakúpeného tovaru
- motorovej nafty, nakoľko bolo vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané, že deklarovaný

dodávateľ uvedený na faktúrach, z ktorých si žalobca ako platiteľ dane odpočítal daň podľa § 51
ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH nevykonával v preverovanom období ekonomickú činnosť podľa § 3
ods. 2 Zákona o DPH, pričom protihodnota za tovar bola obdržaná iným daňovým subjektom, o čom
kontrolovaný daňový subjekt mohol vedieť, nakoľko s ním (s prijímateľom protihodnoty) v ďalšom obdobíobchodoval a poukazoval mu peňažné prostriedky na totožný bankový účet, pričom buď úmyselne alebo
z nedbanlivosti uvedenej skutočnosti nevenoval pozornosť a nevyužil ani možnosť podať dodatočné
daňové priznania za jednotlivé zdaňovacie obdobia. Vykonané dokazovanie a zdokladované zistenie

nekontaktnosti u spoločnosti LIBENZ s.r.o. podľa správcu dane vyvracia vierohodnosť a preukaznosť
dokladov znejúcich na jeho meno a odôvodňuje pochybnosť o ich pravosti a o pravdivosti údajov v
nich uvedených. Ďalej argumentoval, že úhrady dodávateľských faktúr za motorovú naftu znejúcich
na dodávateľa LIBENZ s.r.o. pre odberateľa GEOSTAV DETVA s.r.o. boli poukazované na účet, ktorý
nepatrí majiteľovi LIBENZ s.r.o., ale spoločnosti LIG-OIL s.r.o. a oprávnenou osobou pre podpisový

vzor je R. F., ktorú transakciu správca dane označil za takú, ktorá nesie prvky zneužívajúceho konania
za účelom získania daňovej výhody. S poukazom na výpoveď bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ
s.r.o. R. F. a súčasného konateľa spoločnosti Z. R., ako aj rozpory z nich vyplývajúce, ako aj s
poukazom na to, že R. F. vystupoval ako údajný zástupca splnomocnený na zastupovanie spoločnosti
LIBENZ s.r.o. (dodávateľ žalobcu), zodpovedný zástupca, garant a vedúci prepravy v spoločnosti
EUROTRANS Košice s.r.o., ktorá vystupuje ako prepravca motorovej nafty, nadobúdateľ obchodného

podielu spoločnosti EUROTRANS Košice s.r.o. na základe Zmluvy o prevode obchodného podielu z
27.03.2012 a súčasne ako konateľ spoločnosti LIG-OIL s.r.o., ktorej účet bol uvedený na odberateľských
faktúrach spoločnosti LIBENZ s.r.o. a bol použitý pre úhrady faktúr za dodanie motorovej nafty pre
spoločnosť GEOSTAV DETVA s.r.o., ako aj s poukazom na zistené skutočnosti v rámci daňovej
kontroly a vykonané dokazovanie v rámci vyrubovacieho konania, správca dane uzavrel, že doklady

predložené kontrolovaným daňovým subjektom (žalobcom) v priebehu výkonu daňovej kontroly na
DPH za zdaňovacie obdobie november 2010 sa stali vo svetle vykonaných dôkazov s poukázaním
na vyššie uvedené zistené skutočnosti a na doklady získané správcom dane v priebehu výkonu tejto
daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nedôveryhodnými. Správca dane konštatoval,
že správcovi dane neboli počas výkonu daňovej kontroly žalobcom, ani následným preverovaním

preukázané: pôvod motorovej nafty, vykonávanie ekonomickej činnosti u deklarovaného dodávateľa
motorovej nafty spoločnosti LIBENZ s.r.o., táto spoločnosť nebola zaregistrovaná na Colnom úrade
Košice na spotrebnej dani a nemala povolenie na obchodovanie s pohonnými hmotami, nebola
preukázaná reálna existencia splnomocnenia pre R. F. na konanie v mene spoločnosti LIBENZ s.r.o.,
keďže neexistuje originál a plnomocenstvo nebolo predložené ani k registrácii správcovi dane, platby,

ktoré mali byť zaplatené spoločnosti LIBENZ s.r.o. boli preukázateľne poukazované na bankový
účet, ktorého majiteľom nebola spoločnosť LIBENZ s.r.o., ale personálne a geograficky prepojená
spoločnosť LIG-OIL s.r.o., spoločnosť LIBENZ s.r.o., ktorá motorovú naftu mala dodávať, nepreukázala,
že disponovala personálnym, materiálno-technickým a finančnými prostriedkami na uskutočnenie
deklarovaných dodávok, nepodala daňové priznanie na dani z príjmov právnickej osoby za r. 2011

a nie sú k dispozícii účtovné a daňové doklady a ani nie je potvrdená ich existencia a tvrdenia
bývalého a súčasného konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o. sú protirečivé a nevierohodné, pričom konateľ
spoločnosti LIBENZ s.r.o. v preverovanom období nemal žiadnu vedomosť o ekonomickej činnosti
tejto spoločnosti. Všetky doterajšie zistenia z daňovej kontroly a z vyrubovacieho konania preto podľa
správcu dane vzbudzujú pochybnosti o dodržaní náležitej starostlivosti v nadväznosti na konanie v

dobrej viere, na ktoré opakovane poukazuje Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre ako na nevyhnutný a
neopomenuteľný predpoklad pre nezamietnutie uplatnenia práva na odpočítanie dane na vstupe alebo
práva na oslobodenie dane dodávky v rámci Spoločenstva alebo práva na zníženie základu dane,
spolu s právom na akúkoľvek potenciálnu zodpovedajúcu náhradu. Správca dane s poukazom na ciele
Smernice a judikatúru Súdneho dvora EÚ konštatoval, že vnútroštátnym orgánom prináleží zamietnuť

právo na odpočítanie dane v prípadoch, ak sa preukáže, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že
je účastný na dodávkach poznačených daňovým únikom. Správca dane uzavrel, že došlo k porušeniu
§ 49 ods. 1 Zákona o DPH, keď si žalobca ako platiteľ uplatnil právo odpočítať daň z tovaru, pri ktorom
nevznikla daňová povinnosť z titulu jeho dodania, § 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH, keď žalobca ako
platiteľ odpočítal od dane, ktorú bol povinný platiť, daň ktorú voči nemu uplatnil iný dodávateľ v tuzemsku

z tovaru, ktorý mu ním nebol a ani nemohol byť dodaný a § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH, keď
si žalobca ako platiteľ uplatnil právo na odpočítanie dane napriek tomu, že nesplnil podmienky na jej
odpočítanie podľa § 49 a to na základe faktúr od platiteľa, ktorých vyhotovenie týmto daňovým subjektom
nebolo potvrdené, a preto správca dane žalobcovi vyrubil rozdiel dane vo výške 3.712,64 €.

6. Správca dane Rozhodnutím č. 103315364/2016 zo dňa 09.06.2016 (ďalej aj „prvostupňové
rozhodnutie - december 2010“ alebo „rozhodnutie správcu dane december 2010“) podľa § 68 ods. 6
Daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane v sume 1. 265,40 € na DPH za zdaňovacie obdobie
december 2010. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu opakovanúdaňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie december 2010, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol
z daňovej kontroly č. 9614401/5/2696993/2016/Sed zo dňa 11.06.2014. V rámci opakovanej daňovej
kontroly správca dane zistil, že žalobca si za zdaňovacie obdobie december 2010 uplatnil právo na

odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa LIBENZ s.r.o. Rožňava (špecifikovaných v
bode 1 tohto rozsudku) za nákup motorovej nafty vo výške 1. 265,40 €. Správca dane odôvodnil
prvostupňové rozhodnutie - december 2010 zhodne, ako rozhodnutie správcu dane za november 2010
uvedené v bodoch 3, 4 a 5 tohto rozsudku s tým rozdielom, že správca dane predmetným rozhodnutím
vyrubil žalobcovi rozdiel dane za zdaňovacie obdobie december 2010 vo výške 1. 265,40 €.

7. Proti vyššie uvedeným prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane za zdaňovacie obdobia november
2010 a december 2010 podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolania, o ktorých rozhodol
žalovaný rozhodnutím č. 103861249/2016 zo dňa 08.09.2016 (rozhodnutie týkajúce sa zdaňovacieho
obdobia november 2010) a Rozhodnutím č. 103861702/2016 zo dňa 08.09.2016 (rozhodnutie týkajúce
sa zdaňovacieho obdobia december 2010) tak, že rozhodnutia správcu dane potvrdil. V odôvodnení

vyššie uvedených rozhodnutí žalovaný odcitoval text odvolaní žalobcu a text prvostupňových rozhodnutí
správcu dane, v ktorých bol opísaný podrobne priebeh daňových kontrol i vyrubovacieho konania,
vrátane jeho skutkových zistení a právnych záverov. Uviedol, že uplatnenie práva na odpočítanie
dane v zmysle § 51 ods. 1 Zákona o DPH je viazané na kumulatívne splnenie všetkých stanovených
podmienok. Nesplnenie čo len jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Dodanie tovaru, na základe

ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Platiteľ je zaťažený
dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, a to nielen po
formálnej, ale aj po obsahovej stránke. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale
je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra bez ďalšieho nie je dôkazom o tom, že
daňový subjekt skutočne nakúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a že má právo nakladať

s hmotným majetkom ako vlastník. Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi nárok na
odpočet dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom,
ale tieto musia mať povahu faktu, a teda musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo
všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a subjekte. Daňovým subjektom predložené
faktúry sú dôkazom len vtedy, ak boli vystavené na základe reálneho plnenia, ktorého uskutočnenie však

bol daňový subjekt (žalobca) povinný preukázať. Žalovaný konštatoval, že žalobca nesplnil podmienky
na odpočítanie dane ustanovené v Zákone o DPH a správca dane pri posúdení práva na odpočítanie
dane správne vychádzal z dikcie ustanovení Zákona o DPH a zohľadnil tiež závery rozsudkov SD EÚ
obsahujúce výklad Šiestej Smernice DPH (od 01.01.2007 nahradenej Smernicou Rady 2006/112/ES)
o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu. Platiteľ dane bol pritom

povinný pri uplatnení práva na odpočítanie dane postupovať v súlade s ust. § 2 ods. 1 písm. a/, §
19 ods. 1 veta prvá, § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH. Žalovaný
uviedol, že po preskúmaní napadnutých rozhodnutí zistil, že správca dane v daňovej kontrole i vo
vyrubovacom konaní postupoval v súlade so zákonom, keď žalobcovi určil rozdiel DPH za kontrolované
zdaňovacie obdobia, pretože žalobcom neboli splnené podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie

dane z preverovaných dodávateľských faktúr od dodávateľa LIBENZ s.r.o. v období november a
december 2010 za dodanie motorovej nafty. Ďalej uviedol, že správca dane pri vydaní prvostupňových
rozhodnutí vychádzal zo správne zisteného skutkového i právneho stavu, ktorý zistil u žalobcu a
zároveň preveril prostredníctvom dožiadaní a výsluchov svedkov, pričom žalobcovi počas daňovej
kontroly i vyrubovacieho konania umožnil, aby sa k preverovaným skutočnostiam vyjadril a predložil

dôkazy. Z dôkazov predložených žalobcom i získaných správcom dane podľa žalovaného vyplýva, že
žalobca nepreukázal nákup motorovej nafty od dodávateľa LIBENZ s.r.o. uvedeného na dodávateľských
faktúrach, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane. Následne sa žalovaný vyjadril k jednotlivým odvolacím
námietkam. K námietke týkajúcej sa rozsahu a obsahu napadnutých rozhodnutí správcu dane žalovaný
uviedol, že rozhodnutia obsahujú všetky náležitosti podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, o.i. popisujú

vykonané dokazovanie, výsledky zistení vyplývajúce z vykonaného dokazovania a z nich vyplývajúce
závery, vrátane odôvodnenia obsahujúceho všetky skutočnosti, ktoré boli ich podkladom, vysporiadanie
sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu. Ďalej odôvodnenie rozhodnutí obsahuje úvahy, ktoré
ovplyvnili hodnotenie dôkazov, pričom správca dane pri týchto úvahách vychádzal z vnútroštátnych
predpisov, ale sústredil sa aj na ich eurokonformný výklad, poukazujúc aj na judikatúru Súdneho dvora

EÚ v prípadoch obsahujúcich prvky (zhodu) ako je posudzovaný prípad. Námietku vyhodnotil ako
neopodstatnenú. K námietkam žalobcu týkajúcich sa fiktívnosti sídla dodávateľskej spoločnosti LIBENZ
s.r.o. uviedol, že tento záver správca dane vyvodil na základe informácií poskytnutých Mestským úradom
Rožňava a FNM SR, ako aj dožiadaného správcu dane. Ani výsluchom konateľa M. R. nebolo potvrdenésídlo, ani ekonomická činnosť dodávateľa a neboli mu pri predaji spoločnosti odovzdané žiadne doklady.
Ani bývalý konateľ (a neskôr splnomocnený zástupca) R. F. nevedel preukázať ekonomickú činnosť
spoločnosti LIBENZ s.r.o. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-73/06

Pflanzer. Námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú. K námietkam týkajúcich sa dodania motorovej
nafty žalovaný uviedol, že jej dodanie dodávateľom LIBENZ s.r.o. (uvedeným na faktúrach) nebolo
preukázané, pretože spoločnosť LIBENZ s.r.o. nepredložila žiadne dôkazy preukazujúce dodanie nafty
žalobcovi, spoločnosť nebola registrovaná na spotrebnej dani. Žalovaný poukázal na zistenia správcu
dane,zktorýchvyplývajúokolnostipredajaspoločnostiLIBENZs.r.o.,keďnovýkonateľneprevzalžiadne

doklady, nevedel potvrdiť ekonomickú činnosť, nevystavoval žiadne faktúry ani dodacie listy, nevedel
potvrdiť, či udelil plnomocenstvo T. F. na zastupovanie spoločnosti. R. F. síce potvrdil, že spoločnosť
LIBENZ s.r.o. dodávala žalobcovi motorovú naftu, ale nepredložil o tom žiadne doklady, na adrese sídla
sa nenachádzala, nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť. Dodávateľ nemal k miestu podnikania a
sídla žiadny vlastnícky, resp. nájomný vzťah a jeho tvrdenia odporujú vyjadreniam konateľov žalobcu
ohľadne prebiehajúcich obchodov. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutí uviedol, že správca dane správne

poukázal na zistenia vzbudzujúce pochybnosti o dodržaní náležitej starostlivosti v nadväznosti na
konanie v dobrej viere, na judikatúru Súdneho dvora EÚ, judikatúru Najvyššieho súdu SR, ako aj
na to, že predchádzať daňovým podvodom, únikom a zneužitiu je cieľom Smernice Rady 2006/112/
ES o DPH a práva Spoločenstva sa nemožno dovolávať podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom,
a preto vnútroštátnym orgánom prináleží zamietnuť právo na odpočítanie dane v prípadoch, ako vo

veci samej, ak sa preukáže, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že je účastný na dodávkach
poznačených daňovým únikom. Žalovaný poukázal na to, že konatelia žalobcu nikdy nejednali s novým
konateľom spoločnosti LIBENZ s.r.o. M. R., nevedeli o zmene konateľa (od 18.11.2010) a ďalej jednali
s R. F., ktorý im na začiatku prišiel naftu ponúknuť a ktorému aj uhrádzali finančné prostriedky za
naftu na bankový účet, ktorý však nepatril spoločnosti LIBENZ s.r.o. Uvedené podľa žalovaného svedčí

o absencii náležitej pozornosti a odbornej starostlivosti zo strany žalobcu. Žalovaný poukázal v tejto
súvislosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ a konštatoval, že predstavuje výklad Smernice Rady č.
112, pričom správca dane podľa neho správne vychádzal z dôkazov získaných v rámci rozsiahleho
dokazovania a tieto vyhodnotil v zmysle Zákona o DPH, pričom správne poukázal na rozsudky SD EÚ,
najmä na rozsudok vo veci C-255/02 Halifax, pretože okolnosti prípadu nasvedčujú tomu, že cieľom

obchodnej transakcie mohlo byť získanie neoprávneného prospechu. Žalovaný konštatoval, že správca
dane v rámci daňovej kontroly zistil objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva v oblasti
DPH, pretože obchodné transakcie, ktoré sú predmetom preverovania v rámci daňových kontrol, neboli
bežnými obchodnými transakciami, ale boli len deklarované s cieľom získať daňovú výhodu - vrátenie
DPH na vstupe z faktúr znejúcich na nekontaktného dodávateľa LIBENZ s.r.o., ktorý sa na adrese

sídla nezdržiava, ktorý nemá zistené žiadne miesto výkonu ekonomickej činnosti a ktorého štatutár
o ekonomickej činnosti nemá žiadne vedomosti, pričom žalobca platil za tovar, ktorého dodávateľom
mala byť nekontaktná spoločnosť LIBENZ s.r.o. a táto úhrada bola vykonávaná na bankový účet
spoločnosti LIG-OIL s.r.o., ktorá odberateľské faktúry za dodávku tovaru nevystavovala a vyhla sa tak
odvedeniu dane na výstupe. Vyhodnotenie výpovedí i ďalšie zistené skutočnosti podľa žalovaného

poukazujú na zrejme logické rozpory. Svedkovia síce potvrdili dodávky nafty, ale nevedeli uviesť mená
vodičov, evidenčné čísla motorových vozidiel, nevedeli sa vyjadriť k osobe konateľa spoločnosti LIBENZ
s.r.o. Ani výsluchom žalobcom navrhnutých svedkov, ani bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ s.r.o.
R. F., podľa žalovaného nebolo preukázané dodanie nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o., a teda ani
reálne uskutočnenie fakturovaných plnení. R. F. síce potvrdil dodávky nafty pre žalobcu, nevedel

však uviesť, od koho naftu kupoval, ani mená vodičov a ani evidenčné čísla motorových vozidiel.
Tieto skutočnosti neboli zistené ani preverovaním správcu dane. Za súčasného zistenia vzájomnej
prepojenosti zainteresovaných daňových subjektov na strane deklarovaného dodávateľa boli namieste
pochybnosti o konaní v dobrej viere. Námietky žalobcu preto žalovaný považoval za neopodstatnené.

8. Žalovaný k námietkam žalobcu ďalej uviedol, že správca dane už v Protokoloch z daňovej kontroly
i v prvostupňových rozhodnutiach uviedol dôvody, pre ktoré výpovede svedkov vzbudzujú pochybnosť
o ich vierohodnosti, pričom súčasne poukázal na to, že ani preverovaním v spoločnosti EUROTRANS
Košice s.r.o. nebolo potvrdené vykonanie prepravy nafty od spoločnosti LIBENZ s.r.o. pre žalobcu. Ďalej
poukázal na skutočnosť, že preverovaním bolo zistené, že žalobca poukazoval finančné prostriedky za

dodanú naftu na bankový účet uvedený na dodávateľských faktúrach, avšak tento bankový účet nepatril
spoločnosti LIBENZ s.r.o., ale spoločnosti LIG-OIL s.r.o. Žalovaný poukázal na konkrétne zistenia, z
ktorých podľa neho vyplýva, že nebolo preukázané dodanie motorovej nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o.,
o.i. na skutočnosť, že žiadne splnomocnenie udelené R. F. na zastupovanie spoločnosti LIBENZ s.r.o.nebolo správcovi dane predložené. K námietkam žalobcu týkajúcich sa dôkazného bremena žalovaný
uviedol, že dôkazné bremeno je na žalobcovi a keďže správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti,
úplnosti a pravdivosti predložených dokladov, vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom dôkazy vyhodnotil

jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti. Vo veci prenesenia dôkazného bremena poukázal na Nález
Ústavného súdu SR III.ÚS 401/09-17 zo 16.02.2009. Ak správca dane preukázateľne spochybnil
vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených žalobcom, správca dane splnil svoju dôkaznú
povinnosť a opäť bolo na žalobcovi, či predložením ďalších dôkazov vyvráti toto spochybnenie.
Podľa žalovaného sa to žalobcovi nepodarilo. Žalovaný konštatoval, že nepostačuje, pokiaľ si žalobca

uplatňuje nárok na odpočet DPH z dodávateľských faktúr, iba predloženie faktúr a dodacích listov, ale
musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúrach
uvedenou. Žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 6Sžf/18/2011 a sp.
zn. 6Sžf/14/2012) týkajúce sa dôkazného bremena v daňovom konaní a konštatoval, že v danom
prípade nepostačuje, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr
iba predloženie faktúr a dodacích listov, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli

reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúrach. Dôkazné bremeno je na strane žalobcu a tento je
povinný preukázať všetky tvrdené skutočnosti. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú
verifikáciuskutočnostíadokladovpredkladanýchžalobcom.Podľažalovanéhosprávcadanepostupoval
v súlade s § 3 ods. 3 a ods. 6 Daňového poriadku. Zdôraznil, že samotná existencia faktúry nezakladá
právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre, ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru. Správca

dane mal právo preveriť pôvod tovaru a odstrániť vzniknuté pochybnosti a bolo na žalobcovi, aby
predložil dôkazy preukazujúce, že predmet obchodu skutočne existoval. Námietky žalobcu v súvislosti
s unesením dôkazného bremena žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnené.

9. Žalovaný napokon v rozhodnutiach konštatoval, že pre nepriznanie uplatneného odpočtu dane

bolo podstatné, že nebolo preukázané dodanie motorovej nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o., nebola
preukázaná preprava motorovej nafty k žalobcovi, nebol preukázaný pôvod nafty a tieto skutočnosti
nepreukázal ani samotný žalobca. Nebol preukázaný pôvod motorovej nafty a dodávateľovi LIBENZ
s.r.o. nevznikla daňová povinnosť a existujú tu len formálne doklady, ktoré nepreukazujú fakturované
plnenie. V preverovaných prípadoch, vzhľadom na zistené skutočnosti, došlo k pochybnostiam ohľadne

reálneho dodania plnení uskutočnených osobou uvedenou na daňových dokladoch. Žalovaný sa
stotožnil so závermi správcu dane, že v danom prípade neboli splnené podmienky Zákona o DPH na
uplatnenie práva na odpočítanie dane z predmetných faktúr za nákup motorovej nafty znejúcich na
dodávateľa LIBENZ s.r.o. a námietky žalobcu vyhodnotil ako neopodstatnené. Z uvedených dôvodov
rozhodnutia správcu dane žalovaný potvrdil.

Žalobné body

10. Žalobca sa žalobami doručenými správnemu súdu 23.11.2016 domáhal, aby správny súd zrušil
Rozhodnutie žalovaného č. 103861702/2016 zo dňa 08.09.2016, ktorým bolo potvrdené prvostupňové

Rozhodnutiesprávcudaneč.103315364/2016zodňa09.06.2016,ktorýmbolžalobcovivyrubenýrozdiel
DPH za zdaňovacie obdobie december 2010 vo výške 1. 265,40 € a ďalej aby zrušil Rozhodnutie
žalovaného č. 103861249/2016 zo dňa 08.09.2016, ktorým bolo potvrdené prvostupňové Rozhodnutie
správcu dane č. 103315468/2016 zo dňa 09.06.2016, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel DPH za
zdaňovacie obdobie november 2010 vo výške 3. 712,64 €. Žalobca v žalobách v bodoch 1-116 namietal

nezákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného, ako aj im predchádzajúcich rozhodnutí správcu dane
s odôvodnením, že sú dané dôvody pre zrušenie napadnutých rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. c/,
d/, e/, f/ a g/ SSP. Dôvody nezákonnosti boli v obidvoch žalobách uvedené úplne zhodne a to v časti
VI (body 23-105).

11. V časti VI. A žalôb žalobca uviedol dôvody nezákonnosti rozhodnutí spočívajúce vo vadách
rozhodnutia (error in iudicando), pričom vyslovil nesúhlas so zisteniami žalovaného uvedenými v
napadnutých rozhodnutiach žalovaného a tvrdil, že žalovaný i správca dane nepostupovali pri výkone
daňovej kontroly podľa § 44 Daňového poriadku, pretože nesprávne zistili a nesprávne preverili
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Namietal, že dôkazy a zistenia uvedené v

napadnutých rozhodnutiach neboli zo strany žalovaného, ani zo strany správcu dane hodnotené v
ich vzájomnej súvislosti, dôkazy znejúce v prospech žalobcu boli hodnotené účelovo a jednostranne.
Žalobca namietal, že napriek rozsiahlemu odôvodneniu rozhodnutí správcu dane i žalovaného, ktoré
predstavujú spolu 100 strán (za každé zdaňovacie obdobie), v ktorom sa orgány verejnej správyodvolávajú na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR i Súdneho dvora EÚ v úplne odlišných veciach, sú
posudzované zistenia vyplývajúce z dokazovania zásadne v neprospech žalobcu. Správca dane i
žalovaný podľa žalobcu počas daňovej kontroly, vyrubovacieho konania i v odvolacom konaní konali v

rozpore so základnými zásadami správy daní, konkrétne s § 3 ods. 1 Daňového poriadku. Rozhodnutia
správcu dane i žalovaného sú podľa žalobcu tak obsiahle, až je to zbytočné a neefektívne a v rozpore
s § 63 Daňového poriadku, nakoľko sa v nich orgány verejnej správy zameriavajú takmer výlučne na
sumarizáciu priebehu daňovej kontroly, odkazujú na nezáväzné rozhodnutia v úplne iných veciach a
minimálne sa venujú úvahám, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov, čo spôsobuje podľa žalobcu ich

nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Vo vzťahu k záveru o fiktívnosti sídla dodávateľa žalobcu
(LIBENZ s.r.o. Jovická cesta 1744, Rožňava) žalobca poukázal na to, že táto spoločnosť má uvedenú
adresu zapísanú ako sídlo v obchodnom registri a platí princíp materiálnej publicity vyjadrený v §
27 Obchodného zákonníka. Žalobca tvrdil, že existencia tovaru a jeho nadobudnutie žalobcom boli v
rámci daňového konania preukázané listinnými dôkazmi: dodávateľskými faktúrami, dodacími listami,
výpoveďami štatutárnych zástupcov žalobcu a svedkov. Žalobca poukázal na to, že orgány verejnej

správy spochybňujú pôvod zakúpeného tovaru - motorovej nafty s odôvodnením, že „ vykonaným
dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že deklarovaný dodávateľ uvedený na faktúrach, z ktorých
si žalobca odpočítal daň, nevykonával v preverovanom období ekonomickú činnosť, pričom protihodnota
za tovar bola obdržaná iným daňovým subjektom, o čom žalobca mohol vedieť, nakoľko s ním v
ďalšom období obchodoval a poukazoval mu finančné prostriedky na totožný bankový účet, pričom buď

úmyselnealeboznedbanlivostitejtoskutočnostinevenovalpozornosť“.Žalobcaktýmtozáveromorgánu
verejnej správy namietal, že odpočítanie DPH nemôže byť podmienené preukázaním skutočností, ktoré
môžu preukázať iba ďalšie osoby zúčastnené na transakcii. Tvrdil, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno
tým, že disponuje existenciou materiálneho plnenia a má k tovaru zodpovedajúcu faktúru s položkovitým
opisom druhu a ceny dodaných tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku

skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i
dôkaznú núdzu správca dane. V tejto súvislosti žalobca poukázal na Rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 z 19.08.2010, ako aj na Rozhodnutia sp. zn. 4Sžf/52/2014 z 02.06.2015 a
sp. zn. 6Sžf/10/2012 z 28.11.2012. Navyše mal za to, že dodávateľ žalobcu - spoločnosť LIBENZ
s.r.o. vykonával v preverovanom období ekonomickú činnosť, čo podľa žalobcu vyplýva z výpovede

R. F., ktorú potvrdili aj konatelia žalobcu a ďalší svedkovia. Skutočnosť, že svedok R. F. nepredložil
pri výsluchu žiadne doklady, keďže bol v tom čase vo väzbe, nemôže správca dane ani žalovaný
vyhodnocovať v neprospech žalobcu. Rovnako v neprospech žalobcu nemôže byť vyhodnotená ani
skutočnosť, že spoločnosť LIBENZ s.r.o. nepredložila účtovné a daňové doklady. Žalobca ďalej namietal,
že skutočnosť, že na faktúrach spoločnosti LIBENZ s.r.o., ktoré boli žalobcovi doručené prostredníctvom

R. F., konateľa a neskôr splnomocneného zástupcu dodávateľa, nebol uvedený účet spoločnosti LIBENZ
s.r.o., ale účet iného daňového subjektu (LIG-OIL s.r.o.), si žalobca objektívne nemohol preveriť a
nemohol ani zistiť, komu účet patrí. Žalobca navyše nezodpovedá za údaje uvedené na faktúrach
dodávateľských subjektov. Žalobca objektívne nemohol ani vedieť, že protihodnota za tovar bola
obdržaná iným subjektom. Argumentáciu žalovaného i správcu dane, že žalobca so spoločnosťou LIG-

OIL, ktorej patril účet, v ďalšom období (v r. 2012) obchodoval a na totožný účet mu poukazoval finančné
prostriedky, je podľa žalobcu nelogická, pretože žalobca v roku 2010, kedy uhrádzal finančné prostriedky
na účet uvedený v dodávateľských faktúrach vystavených spoločnosťou LIBENZ s.r.o. nemohol vedieť,
na aký účet bude uhrádzať platby za tovar dodaný od dodávateľa LIG-OIL s.r.o. v roku 2012. V
tejto súvislosti žalobca poukázal na Rozsudok Súdneho dvora č. C-277/14. Žalobca ďalej namietal

nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového stavu a právne posúdenie veci zo strany orgánov
verejnej správy. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, z ktorých vyplýva, že dôkazná povinnosť
preukázania takých objektívnych skutočností, na základe ktorých žalobca vedel alebo musel vedieť,
že jemu dodávané plnenie je dotknuté nezákonnosťou, majú daňové orgány. Žalobca ďalej namietal,
že správca dane i žalovaný sa opomenuli vysporiadať s tvrdeniami svedka R. F. ohľadne okolnosti

poukazovania platieb za dodávku motorovej nafty. Podľa žalobcu celé odôvodnenie rozhodnutí správcu
dane i žalovaného poukazuje na nedostatky, ktoré orgány verejnej správy zistili vo vzťahu k dodávateľovi
LIBENZ s.r.o., pričom žalobca si zodpovedne a svedomite plní svoje povinnosti voči daňovej správe.
V odôvodnení rozhodnutí nie je uvedený ani jeden dôkazný prostriedok, ktorý by vyznel v prospech
žalobcu. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že počas výkonu daňovej kontroly žalobcom, ani následným

preverovaním správcomdanenebolpreukázanýpôvodnafty.Podľažalobcusavšakjednáoskutočnosť,
ktorá sa týka iného subjektu, pretože žalobca deklaroval pôvod tovaru od dodávateľa LIBENZ s.r.o. V
tomto prípade bola preukázaná materiálna existencia tovaru, ktorý žalobca použil následne pre potreby
svojich zdaniteľných plnení. Žalobca s poukazom na to, že spoločnosť LIBENZ s.r.o. je v konkurze aorgány verejnej správy si voči tejto spoločnosti i voči spoločnosti LIG-OIL s.r.o. uplatňujú pohľadávky
vo výške viac ako 2,2 mil. Eur vyslovil názor, že orgány verejnej správy si uplatňujú tieto pohľadávky aj
voči žalobcovi, ktorý je súčinný a plní si riadne povinnosti voči štátu. Jedná sa preto o určitú duplicitu.

Žalobca zároveň vyslovil nesúhlas s hodnotením dôkazov správcom dane i žalovaným vo vzťahu k
vykonávaniu ekonomickej činnosti spoločnosti LIBENZ s.r.o., jeho sídlu a existencii splnomocnenia pre
R. F. na konanie v mene spoločnosti LIBENZ s.r.o. Podľa žalobcu predložené a aj získané dôkazy
preukazujú opak. Žalobca tvrdil, že preukázal personálne a materiálno technické predpoklady na
uskutočnenie deklarovaných dodávok. Prípadné podvodné konanie dodávateľa žalobcu, o ktorom v

rozhodnom čase nemal vedomosť ani samotný správca dane, nemožno pričítať na úkor žalobcu, ktorý
o takomto podvodnom konaní nevedel, resp. ani nemohol vedieť. V tejto súvislosti žalobca poukázal
na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ Optigen Ltd., Fulcrum Electronics Ltd., Bond House Systems Ltd.
Pokiaľ správca dane i žalovaný v odôvodneniach konštatujú, že preverované obchodné transakcie
nesú prvky zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody, neobjasnili, akým spôsobom
malo u žalobcu k získaniu daňovej výhody dôjsť. Žalobca vyslovil nesúhlas so záverom správcu dane i

žalovaného, že „v rámci daňovej kontroly boli zistené objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu
práva v oblasti DPH, plnenia deklarované na faktúrach, na ktorých je uvedená spoločnosť LIBENZ s.r.o.
ako dodávateľ tovaru majú čisto umelý charakter s cieľom získať odpočítanie dane žalobcom“. Namietal,
že žalobca v rámci daňovej kontroly preukázal dodanie tovaru a aj jeho spotrebovanie na dosahovanie
vlastnej ekonomickej činnosti. Ďalej tvrdil, že preukázal všetky zákonné predpoklady na uplatnenie

odpočtu DPH (§ 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH), keď preukázal, že daň bola voči nemu uplatnená
iným platiteľom (v čase obchodovania bola spoločnosť LIBENZ s.r.o. evidovaná ako platca DPH a jeho
registrácia bola zrušená až 31.10.2012) a preukázal, že tovar - motorová nafta mu bola skutočne dodaná
(preukázanie dodacími listami, výpoveďami štatutárnych zástupcov žalobcu, výpoveďami svedkov a
pod.). Žalobca má za to, že z jeho strany nedošlo k porušeniu Zákona o DPH.

12. V časti VI. B žalôb žalobca uviedol dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí spočívajúce vo
vadách konania (error in procedendo), t.j. v procesných pochybeniach správcu dane i žalovaného.
Žalobca namietal, že správca dane i žalovaný nepostupovali podľa základných zásad daňového
konania (zásada zákonnosti, zásada súčinnosti, zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada rovnosti

účastníkov). Konkrétne namietal, že prostredníctvom dožiadaného správcu dane bola 18.11.2013
spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní s konateľom spoločnosti LIBENZ s.r.o. M. R., o ktorom úkone
nebol žalobca informovaný a tým mu bolo znemožnené klásť svedkovi otázky (§ 45 ods. 1 písm.
a/ Daňového poriadku). Ďalej namietal, že správca dane doručoval žalobcovi v jednej obálke dve
rozhodnutia týkajúce sa rôznych kontrolovaných mesiacov, čím mu malo byť znemožnené počítanie

zákonnýchlehôt(napr.napodanieodvolania).Ďalejnamietalneprimeranúdĺžkuvyrubovaciehokonania,
ktoré trvalo od 18.06.2014 do 27.06.2016, t.j. viac ako 2 roky, čím bolo podľa žalobcu porušené ust. § 3
ods. 1 a § 65 ods. 1 Daňového poriadku. Vyššie uvedeným konaním orgánu verejnej správy bol podľa
žalobcu porušený čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

13. V časti VI. C žalôb žalobca uzavrel, že rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane boli
vydané orgánmi verejnej správy v rozpore so základnými zásadami daňového konania, ktoré vyplývajú
z Daňového poriadku. Tvrdil, že orgány verejnej správy nespoľahlivo zistili stav veci, rozhodnutia
sú neurčité, nepresvedčivé, tvrdené skutočnosti nevyplývajú z iných, ako z daňovými orgánmi
tvrdených skutočností, ktoré sú posudzované jednostranne v neprospech žalobcu. Konštatovanie

daňových orgánov žalobca považuje za ničím nepodložené, vyjadrujúce subjektívny pohľad správcu
dane i žalovaného na posudzovanú otázku. Napadnuté rozhodnutia vychádzali z nesprávneho
právneho posúdenia veci a tieto sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Z
administratívneho spisu je podľa žalobcu nepochybné, že daňové orgány nevykonali vo veci náležité
dokazovanie, vykonané dôkazy nevyhodnotili každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti

a záver, ku ktorému dospeli, nezodpovedá vykonanému dokazovaniu a zásadám logického myslenia a
uvažovania. Závery vyplývajúce z rozhodnutí považuje žalobca za nepreukázané, nepravdivé a účelovo
prezentované, ktoré sú v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívnych spisov, v
ktorých nemajú oporu. V konaní žalovaného a rovnako v konaní správcu dane došlo podľa žalobcu k
podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok

vydanie nezákonných rozhodnutí. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby
správnysúdrozhodnutiažalovanéhoirozhodnutiasprávcudanezrušilavecivrátilžalovanémunaďalšie
konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.Vyjadrenia žalovaného

14.Žalovanývpísomnýchvyjadreniachkžalobámnavrholžalobyzamietnuťakonedôvodné.Uviedol,že
žalobné dôvody uvedené v žalobách sú v podstate zhodné s odvolacími námietkami, a preto zopakoval
argumentáciu uvedenú v odôvodnení napadnutých rozhodnutí. Mal za to, že správca dane v daňových

konaniach i vo vyrubovacom konaní postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Správca dane dodržal zásadu zákonnosti i súčinnosti so žalobcom, hodnotil získané dôkazy podľa
svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, skutkový stav bol zistený dostatočne,
daň bola určená správne a napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade s § 68 ods. 5 Daňového
poriadku. Námietky týkajúce sa postupu správcu dane v daňovom konaní i vo vyrubovacom konaní,
námietky týkajúce sa rozsahu i obsahu napadnutých rozhodnutí správcu dane i žalovaného, fiktívnosti

sídla dodávateľa LIBENZ s.r.o., pôvodu a dodania motorovej nafty, vlastníctva bankového účtu a úhrady
za dodanie motorovej nafty i námietky týkajúce sa dôkazného bremena žalovaný vyhodnotil zhodne,
ako je uvedené v odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaného i v bodoch 7,8 a 9 tohto rozsudku.
K námietkam týkajúcim sa judikatúry Súdneho dvora EÚ žalovaný uviedol, že z ustálenej judikatúry
vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených

nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak
s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov
DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním zdaniteľných plnení na vstupe.
Žalovaný ďalej uviedol, že Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu
prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že

platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to
aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru
platiteľom dane a hospodárska činnosť (Kittel a Recolta Recycling). Ďalej poukázal na rozsudky vo
veciach TELEOS plc a spol., Mahagében Kft. a Halifax. Žalovaný poukázal na § 3 ods. 6 Daňového
poriadku, v zmysle ktorého pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právnych úkonov

alebo iné skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, pričom na úkon alebo
inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické
opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom
je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Žalovaný konštatoval, že v

rámci daňových kontrol správca dane zistil objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú zneužitiu práva
v oblasti DPH, pretože obchodné transakcie, ktoré sú predmetom preverovania v rámci daňových
kontrol, neboli bežnými transakciami, ale len deklarované s cieľom získať daňovú výhodu - vrátenie
DPH na vstupe z faktúr znejúcich na nekontaktného dodávateľa LIBENZ s.r.o., ktorý sa na adrese
sídla nezdržiava, ktorý nemá zistené žiadne miesto výkonu ekonomickej činnosti a ktorého štatutár

nemá žiadnu vedomosť o ekonomickej činnosti tejto obchodnej spoločnosti, pričom úhrada platieb za
tovar (ktorého na faktúrach deklarovaným dodávateľom mala byť nekontaktná spoločnosť LIBENZ s.r.o.)
bola vykonávaná na bankový účet spoločnosti LIG-OIL s.r.o. (personálne prepojenej so spoločnosťou
deklarovaného dodávateľa LIBENZ s.r.o. cez osobu R. F.), ktorá odberateľské faktúry za dodanie tovaru
nevystavovala a vyhla sa tak odvedeniu dane na výstupe. Po vyhodnotení žalobcom predložených

dôkazov a preverovania vykonaného správcom dane žalovaný uviedol, že sú namieste pochybnosti o
konaní v dobrej viere. K námietke žalobcu týkajúcej sa daňových pohľadávok daňových orgánov voči
spoločnostiLIBENZs.r.o.aLIG-OILs.r.o.,ktorésipodľažalobcudaňovéorgányuplatňujúvočižalobcovi,
žalovaný uviedol, že správca dane i žalovaný napadnutými rozhodnutiami uložili žalobcovi povinnosť
nahradiť vyrubený rozdiel DPH, ktorý vznikol z dôvodu, že žalobca nepreukázal právo na odpočítanie

dane zo sporných faktúr za motorovú naftu, ktoré si zahrnul do svojho účtovníctva. Z týchto rozhodnutí
nevyplýva, že by malo ísť o uplatnenie daňových pohľadávok takým spôsobom, ako uviedol žalobca v
žalobách. K námietkam týkajúcich sa ekonomickej činnosti deklarovaného dodávateľa LIBENZ s.r.o.,
udeleného plnomocenstva pre R. F. a jeho výpovedí, sa žalovaný vyjadril zhodne, ako v napadnutých
rozhodnutiach. K námietkam žalobcu, že došlo k potvrdeniu fakturovaných dodávok a tým aj k splneniu

podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ Zákona o DPH,
žalovaný uviedol, že samotné vystavenie faktúry a jej uvedenie do záznamov, nie je preukázaním
uskutočnenia zdaniteľného obchodu a existencia faktúry neznamená právo na odpočet. Faktúra je
použiteľná ako dôkaz, ak údaje v nej uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť. Správca dane skúmaluskutočnenie zdaniteľného obchodu nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného
stavu so stavom formálnym, čo sa podľa neho v tomto prípade nepreukázalo a tým neboli ani splnené
podmienky odpočítania dane podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH. Žalovaný konštatoval, že

pre nepriznanie uplatneného odpočtu dane bolo v tomto prípade podstatné, že nebolo preukázané
dodanie motorovej nafty dodávateľom LIBENZ s.r.o., nebola preukázaná preprava motorovej nafty k
žalobcovi, jej pôvod a tieto skutočnosti nepreukázal ani samotný žalobca. Nebol preukázaný pôvod
motorovej nafty a dodávateľovi LIBENZ s.r.o. nevznikla daňová povinnosť a existujú len formálne
doklady, ktoré nepreukazujú fakturované plnenie. K námietke žalobcu, že nebol informovaný o úkone

spísania Zápisnice zo dňa 18.11.2013 s Z. R., žalovaný uviedol, že táto zápisnica bola spísaná
príslušným správcom dane počas daňovej kontroly vykonávanej v spoločnosti LIBENZ s.r.o. a konateľ
M. R. teda nebol predvolaný a vypočutý ako svedok. Správca dane preto žalobcu nemusel o tomto úkone
vopred informovať. O zisteniach z tohto úkonu však bol žalobca informovaný v priebehu vyrubovacieho
konania. K námietke doručovania dvoch rozhodnutí správcom dane v jednej obálke žalovaný uviedol,
že pri doručovaní správca dane postupoval v súlade s Daňovým poriadkom, z doručeniek je možné určiť

deň doručenia prvostupňových rozhodnutí žalobcovi a tým aj deň začatia plynutia lehoty na podanie
odvolania. Žalobca napokon odvolania podal v zákonom stanovenej lehote. Námietku neodôvodnenej
dĺžky vyrubovacieho konania žalovaný považoval za neopodstatnenú, pretože z administratívnych
spisovjezrejmé,ževovyrubovacomkonanínedošlokzbytočnýmprieťahomasprávcadanesazaoberal
vyjadreniami i pripomienkami žalobcu, na základe jeho návrhov vykonával a doplňoval dokazovanie

a žalobcu so zisteniami z vykonaného dokazovania riadne oboznamoval. Žalovaný navrhol žaloby
zamietnuť.

Repliky žalobcu

15. Žalobca v replikách k vyjadreniam žalovaného v podstate zopakoval svoje argumenty uvádzané v
žalobách a navrhol napadnuté rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia správcu dane zrušiť a veci vrátiť
žalovanému na ďalšie konanie.

16. Žalobca v správnych žalobách navrhol, aby súd v zmysle § 185 písm. a/ zákona č. 162/2015

Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) priznal žalobám odkladný účinok, pretože okamžitým
výkonom napadnutých rozhodnutí žalovaného podľa žalobcu hrozí žalobcovi závažná ujma. O návrhoch
žalobcu rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici Uznesením č.k. 24S/151/2016-97 zo dňa 26.04.2017 a
Uznesením č.k. 24S/152/2016-98 zo dňa 26.04.2017 tak, že návrhy žalobcu na priznanie odkladného
účinku správnym žalobám zamietol. Predmetné uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 11.05.2017.

17. Krajský súd v Banskej Bystrici Uznesením č. k. 24S/151/2016-121 zo dňa 30.10.
2017 spojil na spoločné konanie veci vedené na tunajšom súde žalobcu GEOSTAV DETVA s.r.o. proti
žalovanémuFinančnériaditeľstvoSR,BanskáBystricapodsp.zn.24S/151/2016asp.zn.24S/152/2016
s tým, že tieto sa ďalej viedli pod sp. zn. 24S/151/2016 a to s poukazom na § 65 ods. 1 SSP. Správny

súd následne veci prejednal na nariadenom pojednávaní dňa 31.10.2017.

18. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v žalobách. Zdôraznil, že
daňové orgány si uplatňujú DPH duplicitne, čo je vzhľadom na neutralitu DPH neprípustné. Namietal,
že rozhodnutia žalovaného aj správcu dane sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci, sú

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, zistený skutkový stav nepostačuje na vyvodenie záverov, ktoré
orgány verejnej správy prijali a bol zistený v rozpore s obsahom administratívnych spisov, pričom orgány
verejnej správy podstatným spôsobom porušili právne predpisy (Daňový poriadok i Zákon o DPH) a to
aj vzhľadom na rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ. Žiadal rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia
správcu dane zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

19. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní zotrvala na dôvodoch uvedených v jednotlivých
rozhodnutiach i v písomných vyjadreniach k žalobám. Uviedla, že podstatou rozhodnutí je skutočnosť,
že žalovaný neuznal odpočet DPH z nákupu nafty žalobcom od spoločnosti LIBENZ s.r.o., pretože
žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočet a okrem faktúr

nepreukazoval žiadnymi listinnými dôkazmi, že by táto nafta bola žalobcovi dodaná spoločnosťou
LIBENZ s.r.o. Ani preverovaním správcu dane sa nepreukázalo dodanie nafty žalobcovi dodávateľom
LIBENZ s.r.o., uvedené nebolo preukázané ani z výpovedí bývalého a súčasného konateľa spoločnosti
LIBENZ s.r.o. Ani žalobca, ani dodávateľ - LIBENZ s.r.o. a ani spoločnosť EUROTRANS Košice s.r.o.nepredložili žiadne doklady preukazujúce dodanie tovaru, ani jeho prepravu. Po vyhodnotení všetkých
dôkazov správca dane i žalovaný dospeli k záveru, že nebolo preukázané splnenie podmienok na
odpočet DPH. Žalobca mal povinnosť preukázať, že splnil podmienky na odpočet, t.j. že mu bol dodaný

tovar dodávateľom uvedeným na faktúre. Uviedla, že nedošlo k duplicitnému uplatneniu DPH. Navrhla
žaloby zamietnuť.

20. Krajský súd v Banskej Bystrici preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia
správcu dane a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, a po prejednaní vecí na nariadenom

pojednávaní konanom dňa 31.10.2017 dospel k záveru, že žaloby sú dôvodné, pretože napadnuté
rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia správcu dane sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre
nedostatok dôvodov. S poukazom na ust. § 191 ods. 1 písm. d/ SSP preto napadnuté rozhodnutia
žalovaného i rozhodnutia správcu dane zrušil Rozsudkom sp. zn. 24S/151/2016-129 zo dňa 31.10.2017
a veci vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

21. Proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podal žalovaný v zákonnej
lehote kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd SR (ďalej aj „NSS SR“) Rozsudkom
sp. zn. 2Sžfk/37/2019 zo dňa 31.03.2022 tak, že Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
24S/151/2016-129 zo dňa 31.10.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Kasačný súd nesúhlasil
sozáveromsprávnehosúduonepreskúmateľnostipreskúmavanýchrozhodnutíorgánovverejnejsprávy

a kasačnú sťažnosť žalovaného považoval za dôvodnú, pretože správny súd rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
Z tohto dôvodu kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici v zmysle §
462 ods. 1 SSP a vrátil veci na ďalšie konanie s tým, že úlohou správneho súdu bude v ďalšom konaní
opätovne rozhodnúť s poukazom na to, že právnym názorom kasačného súdu je správny súd viazaný

(§ 469 SSP). Po vrátení vecí z kasačného súdu boli jednotlivým žalobám pridelené nové spisové značky
nasledovne: sp. zn. 71S/37/2022 (žaloba týkajúca sa zdaňovacieho obdobia december 2010) a sp. zn.
71S/68/2022 (žaloba týkajúca sa zdaňovacieho obdobia november 2010). Správny súd Uznesením č.k.
71S/37/2022-18 zo dňa 09.11.2022 spojil vyššie uvedené veci na spoločné konanie s poukazom na §
65 ods. 1 SSP s tým, že tieto sa ďalej vedú pod sp. zn. 71S/37/2022.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

22. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný
podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj konanie a rozhodnutia

správcu dane, ktoré ich vydaniu predchádzali a po opätovnom preskúmaní vecí v súlade s § 469 SSP
(súc viazaný právnym názorom kasačného súdu) dospel k záveru, že žaloby sú nedôvodné, a preto
ich s poukazom na § 190 SSP zamietol. Správny súd veci opätovne prejednal v súlade s § 107 ods.
2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože ústne pojednávanie sa pred vydaním Rozsudku sp. zn.
24S/151/2016-129 z 31.10.2017 uskutočnilo a jeho opakované nariadenie si nevyžiadal ani iný dôvod

podľa § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli
a webovej stránke tunajšieho súdu dňa 03.10.2022. Rozsudok bol verejne vyhlásený vyvesením jeho
skráteného znenia na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 10.11.2022 (§ 137 ods. 3 SSP).

23. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo

právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto

zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

24. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

25. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 6 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.(2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a
poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca
dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne

a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a
vyrubeniu dane.
(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
(6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho

úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon
alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické
opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je
účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

26. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo

známe správcovi dane z jeho činnosti.
(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a

evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

27. Podľa § 30 ods. 1, 2 Daňového poriadku (1) Správca dane doručuje písomnosť elektronickými
prostriedkami. Ak je to účelné a možné, písomnosti doručujú zamestnanci správcu dane.
(2) Ak písomnosť nie je možné doručiť spôsobom podľa odseku 1, správca dane doručuje písomnosť

prostredníctvom
a) poskytovateľa poštových služieb,
b) iného orgánu, ak to ustanovuje osobitný predpis, 28)
c) verejnej vyhlášky.

28. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
1)Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

29. Podľa § 45 ods. 1 písm. c/, d/, e/, f/, g/ Daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva

daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane
právo
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy
dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti

s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo
navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

30. Podľa § 45 ods. 2 písm. d/, e/ Daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k
zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2)a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo

správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.

31. Podľa § 63 ods. 1, 2, 3, 5 Daňového poriadku (1) Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa
tohto zákona alebo osobitného predpisu 2)možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto

zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
(2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti
ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný
predpis 1)neustanovuje inak.
(3) Ak tento zákon alebo osobitné predpisy 1)neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať
a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,

b) číslo a dátum rozhodnutia,
c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo
pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá

povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; 33)ak ide o
zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú
právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto
právnickú osobu,
d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho

predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o
náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušných
poskytovateľov platobných služieb, na ktorý má byť suma zaplatená,
e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie
odkladného účinku,

f) vlastnoručný podpis povereného zamestnanca finančného riaditeľstva alebo správcu dane, ktorým je
daňový úrad alebo colný úrad, s uvedením jeho mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky,
ak ide o správcu dane, ktorým je obec, podpis starostu obce alebo ním povereného zamestnanca obce
s uvedením mena, priezviska starostu obce a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie doručuje
elektronickými prostriedkami, vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky sa nahrádzajú zaručeným

elektronickým podpisom.
(5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového
subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa
rozhodovalo.

32. Podľa § 68 ods. 1, 3, 4 Daňového poriadku (1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods.
8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne,
ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa

§ 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú
kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie
vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48
ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie
vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane.

(3) Ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa
§ 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov
ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt
nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe
písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo

miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok
a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a
o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to ajopakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej
zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.
(4) Daň je vyrubená

a) rozhodnutím správcu dane,
b) podaním daňového priznania vrátane dodatočného daňového priznania alebo
c) zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie.

33. Podľa § 2 ods.1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty úč. do 31.12.2011

(ďalej len „ Zákon o DPH“) predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené
zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

34. Podľa § 8 ods. 1 Zákona o DPH (1) Dodaním tovaru je
a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely
tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo,

chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna
hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným
kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a)
v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí,
b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy,

c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k predmetu nájomnej
zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky.

35. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo

prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
39. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v

deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

36. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

37. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

38. Podľa § 71 ods. 1, 2 Zákona o DPH (1) Pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre
zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť
faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a
predtým, ako je poskytovanie služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku
daňovej povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo

viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal jednu alebo viac
platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej
povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci.
Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s
oslobodením od dane podľa § 28 až 42.

(2) Faktúra musí obsahovať
a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo
službu, a jeho identifikačné číslo pre daň,
b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo
služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,

c) poradové číslo faktúry,
d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak
tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,
e) dátum vyhotovenia faktúry,f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby,
g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene,
h) uplatnenú sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane,

i) výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má zaplatiť.

39. Predmetom preskúmavacieho konania sú rozhodnutia žalovaného, ktorými boli potvrdené
rozhodnutia správcu dane, ktorými bol žalobcovi ako platiteľovi DPH určený rozdiel dane za zdaňovacie
obdobia november a december 2010. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako

aj rozhodnutia správcu dane a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal. Rozsah prieskumu bol stanovený
dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobách (§ 134 ods.1 SSP), pričom správny súd bol viazaný
právnym názorom kasačného súdu vysloveným v zrušujúcom Rozsudku sp. zn. 2Sžfk/37/2019 zo dňa
31.03.2022 (§ 469 SSP).

40. Žalobca podľa uplatnených dôvodov v žalobách namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí

a tvrdil, že boli vydané v rozpore so základnými zásadami daňového konania vyplývajúcimi z
Daňového poriadku. Namietal tiež nedostatočne zistený skutkový stav, nepreskúmateľnosť napadnutých
rozhodnutí spočívajúcu v nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. Poukázal na nesprávne hodnotenie
dôkazov, mal zato, že nepresvedčivé rozhodnutia žalovaného i správcu dane posudzujú zistené
skutočnosti jednostranne v neprospech žalobcu. Žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutia vychádzajú z

nesprávneho právneho posúdenia, namietal ich nepreskúmateľnosť pre ich nedostatočné odôvodnenie.
Taktiež tvrdil, že napadnuté rozhodnutia sú nezákonné z dôvodu, že boli porušené základné zásady
daňového konania, keď žalovaný vyhodnotil vykonané dôkazy jednostranne bez ich vzájomnej súvislosti
avykonanédôkazynekonfrontoval.Napokonžalobcanamietalnesprávneprávneposúdeniežalovaným,
keď mal zato, že zákonné podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty splnil. Závery vyplývajúce

z napadnutých rozhodnutí považoval za nepreukázané, nepravdivé a účelovo prezentované a zároveň
vyslovil názor, že tieto závery sú v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívneho spisu.
Zásadnou žalobnou námietkou bola námietka, že žalovaný (a správca dane) na žalobcu nezákonne
preniesli dôkazné bremeno, pričom žalobca tvrdil, že dôkazné bremeno vyčerpal a z toho dôvodu
dôkazné bremeno v rámci daňovej kontroly (a vyrubovacieho konania) prešlo na správcu dane. Napokon

namietal vady v konaní spočívajúce v nesprávnom doručovaní napadnutých rozhodnutí, neprimeranej
dĺžke vyrubovacieho konania a v tom, že žalobca nebol upovedomený o výsluchu konateľa dodávateľa
LIBENZ s.r.o. konaného 18.11.2013, čím malo dôjsť k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred
orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí.

41. Z napadnutých rozhodnutí žalovaného a z prvostupňových rozhodnutí správcu dane vyplýva, že
tieto orgány verejnej správy svoje rozhodnutia zložili na zistení, že žalobca nesplnil hmotnoprávne
podmienky na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, nakoľko nebolo preukázané, že tovar - motorovú
naftu žalobcovi dodal dodávateľ uvedený na faktúrach (LIBENZ s.r.o.), z ktorých si žalobca uplatnil nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia november a december 2010.

Napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňové rozhodnutia správcu dane majú podklad v daňovej
kontrole za príslušné zdaňovacie obdobia, ktorá sa týkala obchodných prípadov žalobcu realizovaných
s dodávateľom žalobcu obchodnou spoločnosťou LIBENZ s.r.o. V rámci preverenia týchto obchodných
prípadov žalovaný konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty, nakoľko nebolo preukázané, že jeho dodávateľovi vznikla daňová povinnosť, a teda nebolo

preukázané, že tovar dodal dodávateľ uvedený na faktúrach, z ktorých si žalobca uplatňuje odpočítanie
dane z pridanej hodnoty.

42. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane použil neprimerane zaťažujúci a extenzívny výklad
znášania dôkazného bremena na jeho úkor a jeho rozloženie nesprávne právne posúdil, správny

súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. Ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku upravuje
povinnosť daňového subjektu preukazovať skutočnosti uvedené v § 24 ods. 1 písm. a/, b/, c/, pričom
správca dane nie je povinný vyzývať daňovníka alebo označovať dôkazy, ktoré má daňový subjekt
predložiť. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom
splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, t.j. v predložení dokladov

s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom
podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na Rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR
sp. zn. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého (vo vzťahu k riešeniu problematikydôkazného bremena v spojení s § 49 a § 51 Zákona o DPH) vyplýva, že „Dôkazné bremeno je na
daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu,
ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na

odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.“

43. Zo znenia ust. § 24 Daňového poriadku pre preskúmavané prípady nevyplýva záver o zvládnutí
dôkazného bremena, na ktorom žalobca založil svoje tvrdenie, tým, že disponuje existenciou
materiálneho plnenia a má k tovaru zodpovedajúcu faktúru/faktúry s položkovitým opisom druhu a ceny
dodaných tovarov od určitého dodávateľa a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali
u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca

dane (rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2010). Pokiaľ daňový subjekt uplatňuje odpočet DPH, musí
mať vždy k dispozícii dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet vzniklo.
Dôkazné bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie je sporné, že daňovník prijal
zdaniteľné plnenie od dodávateľa uvedeného na faktúre, a teda nie je sporná existencia materiálneho
plnenia dodaného deklarovaným dodávateľom a ani žiadne iné rozhodné skutočnosti zakladajúce právo

na odpočet DPH. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
4Sžfk/27,34-39/2018 zo dňa 19.06.2019, podľa ktorého: „... účelom daňového konania je zistenie,
či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi prepismi svoje povinnosti voči
štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu
zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie

dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Úlohou správcu dane pri posudzovaní
opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov
predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad.
Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH. V prípade,
ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len

formálna existencia faktúry ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými alebo inými
dokladmi a existencia iných listinných dôkazov nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle
zákona o DPH. Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového
subjektu a odpočítanie DPH nenastáva ex lege podľa ust. § 49 ods. 1, 2 Zákona o DPH, ale je
iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý

je platiteľom dane. DPH je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť
dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred
daňovými orgánmi. Správca dane má následne právo preveriť reálnosť dodávky odberateľmi tovaru, ako
aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V okamihu, kedy správca dane spochybní
dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k

realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje.“

44. Najvyšší správny súd SR v Rozsudku sp. zn. 2Sžfk/37/2019 zo dňa 31.03.2022, ktorým zrušil
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/151/2016-129 z 31.10.2017 a vec mu vrátil na
ďalšiekonanie,spoukazomna§469SSPpoukázalnazáveryRozsudkuNajvyššiehosúduSRsp.zn.10

Sžfk/26/2018 zo dňa 19.06.2019, ktoré v bodoch 41- 46 odcitoval, v plnom rozsahu sa s nimi stotožnil a
v konkrétnostiach na ne odkázal. Správny súd v tejto súvislosti preto poukazuje na cit. Rozsudok NS SR
sp. zn. 10 Sžfk/26/2018 zo dňa 31.10.2017, ktorým bolo rozhodnutél o kasačnej sťažnosti žalovaného
proti Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/153/2016-143 zo dňa 09.11.2017 za
účasti rovnakých účastníkov konania o rovnakom predmete kasačnej sťažnosti toho istého sťažovateľa,

kedy správnymi žalobami žalobcu boli napadnuté rozhodnutia toho istého žalovaného, ktorý vykonával
u žalobcu daňovú kontrolu za iné zdaňovacie obdobie ( august - december 2011), kedy rovnako došlo
k spochybneniu reálneho dodania zdaniteľného plnenia toho istého dodávateľa žalobcu (spoločnosti
LIBENZ s.r.o.) tak, že tento zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie a ktorý v odôvodnení
uviedol: „Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými

hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy
štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu
Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správcadane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.

Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,
žejetoprávesprávcadane,ktorozhodne,ktorédôkazyvykoná,akýmspôsobomačivôbecdokazovanie
doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného
hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány

povinné postupovať. Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015
aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové
nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha
zákonom stanovenému postupu, keď správca dane je povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo,
pričomtotovyhodnoteniezistenýchskutkovýchokolnostímusízodpovedaťzásadámlogickéhomyslenia

a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové
konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa
bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom konaní
uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je konaním
vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy

vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť
závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na
skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii..
Ďalej v predmetnom rozsudku kasačný súd poukázal na Rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo
dňa 17.02.2015, podľa ktorého: „Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane

právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo
daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný
hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí
zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.

Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bezpochybne nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností,
nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom
dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť,

dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to
predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane
v priebehu konania k dispozícii.“ Kasačný súd zároveň vo svojom rozsudku poukázal na právny názor
uvedený v Rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/97/2010, v ktorom sa uvádza: „Najvyšší súd opätovne na
tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného

styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej
spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a
rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (§ 2 ods. 1
Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti
evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon

práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 OZ právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane
o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. § 2 ods.
6 zák. č. 511/1992 Zb. oprávnené“. ... „Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie
sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu“. ... „Súdny dvor
vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva

na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou
zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie
spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska
činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať,
aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa

uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo
veciach napr. Teleos PLC a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Možno preto
určiť opatrenia, ktoré možno, v tom ktorom prípade, požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si
nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom. Správca danemal právo preveriť reálnosť dodávky odberateľovi tovaru, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť
vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ
kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia, ako i komunikácia s dodávateľom

sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho
obchodných zvyklostí. Je na ňom, akým spôsobom preukáže komunikáciu s dodávateľom, spôsob
preverovania množstva a kvality tovaru, jeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke a pod. V
okamihu,kedysprávcadanespochybnídôveryhodnosťúdajovvdaňovompriznaní,musídaňovýsubjekt
v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Už samotné

zistenie skutočnosti, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nemá personálne a materiálne možnosti
na realizáciu dodávky, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho daňových
výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho dodávok.
Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že
na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť
spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti,

ktoré povinne uvádza v priznaní. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/
Zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej
osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak,
zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné
obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 Zákona o DPH) ... dôkazné bremeno
preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom
nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným Šiestou Smernicou Rady EÚ o spoločnom

systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky
z 29. apríla 2004 Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s-I-5337, bod 76, ako aj z
21. februára 2006 Halifax a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71). V tomto smere preto dôkazná povinnosť
v daňovom konaní jednoznačne spočíva na daňovom subjekte - žalobcovi, ktorému daňové orgány
poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočtu DPH i preukázal (nielen formálnymi

dokladmi), čo žalobca neurobil. Vzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom
deklarovaných zdaniteľných plnení sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v
predloženízákonompožadovaných,formálnevyhotovenýchdaňovýchdokladovakonedostatočné.Bolo
potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť
vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby

zabránil tomu, aby sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované
zásadou neutrality DPH. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie
podnikateľa,ktorýsiriadnenepreverísvojhododávateľazhľadiskadôveryhodnosti,poctivosti,nepreverí
si, či prevzatá dodávka skutočne pochádza od zmluvného dodávateľa, odovzdá finančné prostriedky
v značnej sume v hotovosti osobe, u ktorej si nepreverí, že koná v mene deklarovaného dodávateľa

(napr. formou splnomocnenia), a tým v podstate nemá doklad, komu cenu za dodávku zaplatil. V danom
prípade žalobca nepreukázal pri kontrole ani existenciu dodaného tovaru, z dôvodu jeho spotrebovania.
Výkon práva v rámci obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, ako už bolo vyššie uvedené, nepožíva právnu ochranu. Žalobca v konaní pred daňovými
orgánmi nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci svojej podnikateľskej činnosti

vykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne
na odstránenie pochybností o tom, že sa na podvodných transakciách nepodieľal vedome. Základným
princípom výberu DPH ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy
DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov
podliehajúcich DPH. V danom prípade na základe uvedených dôvodov nebolo bez pochýb preukázané,

že žalobca zaplatil DPH z prijatého tovaru platiteľovi, teda že bol uvedený základný princíp dodržaný.“

45. V tejto súvislosti kasačný súd poukázal aj na Rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010
v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia
ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 28 ods. 8 zák. č.

511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2 a § 51 zák. č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si
za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania
DPH a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňujeodôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na
následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na
ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet

DPH uznaný ako oprávnený.“

46. Kasačný súd ďalej vo svojom zrušujúcom rozsudku ( sp. zn. 2Sžfk/37/2019 zo dňa 31.03.2022)
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/26/2018 zo dňa 19. júna 2019 a uviedol:
„Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť pôvod nakúpeného tovaru - motorovej nafty

deklarovaný faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri
výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov. Správca dane nevykonal
iba formálnu kontrolu daňových dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo
všetkých vzájomných súvislostiach. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné
kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok, ich vzájomnej súvislosti, vrátane
preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ

dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na
odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady
musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie
bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto
hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná

existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti (bod 42). Dôvodom
neuznania odpočítania dane v danom prípade nebolo síce spochybnenie použitia motorovej nafty v
rámci podnikateľskej činnosti žalobkyne, ale skutočnosť, že nebolo preukázané, že predmetný tovar
(motorová nafta) bol skutočne dodaný deklarovaným dodávateľom. Správca dane v priebehu daňovej
kontroly preveroval uskutočnenie zdaniteľných plnení nielen z formálnej stránky, ale preveroval tiež,

či bol predmetný tovar reálne dodaný dodávateľom určeným na faktúre. Na splnenie zákonných
podmienokpreuznaniedaňovéhovýdavkuanáslednéurčeniesprávnejvýškyzákladudanenepostačuje
deklarovanie z uskutočnenej služby zo strany daňového subjektu predložením daňového dokladu,
pretože formálne doklady nepreukazujú reálne dodanie tovaru. Kasačný súd podotýka, že správca dane
daňovou kontrolou preveroval splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods.

1, ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, pričom sa z vykonaného dokazovania
nepodarilo odstrániť pochybnosti o pôvode nakupovaného tovaru od dodávateľa LIBENZ, s.r.o., pretože
v preverovanom zdaňovacom období nebolo preukázané vykonávanie ekonomickej činnosti daňovým
subjektom LIBENZ, s.r.o.“ (bod 43). Kasačný súd (v bode 44) poukázal aj na nález Ústavného súdu
sp. zn. I.ÚS 241/07-44, podľa ktorého: „Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho

pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli
uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie
tovaru) a úhradu za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon
uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania
ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho

úkonu podľa jeho obsahu.“ Kasačný súd (v bode 45) konštatoval, že „preskúmaním veci dospel k
záveru,, že krajský súd neposudzoval zákonnosť rozhodnutí a postupov správcu dane a sťažovateľa
v zmysle zásad uvedených vyššie, ale svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodnutia správnych
orgánov sú vnútorne rozporné, zmätočné a nezrozumiteľné.“ Kasačný súd ďalej (v bode 46) uviedol, že:
„Krajský súd zistenia vyplývajúce z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nevzal do úvahy a týmito

sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal. Na základe uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru,
že kasačná sťažnosť je dôvodná , pretože krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu ..... Úlohou krajského
súdu bude v ďalšom konaní vo veci opätovne rozhodnúť s poukazom na to, že právnym názorom
kasačného súdu je krajský súd viazaný (§469 SSP).“

47. Žalobca pri daňovej kontrole predložil faktúry a výdavkové pokladničné doklady, svoje tvrdenia
preukazoval výpoveďami konateľov žalobcu a Tibora Ligárta (bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ,
s.r.o.), ktorí obchodné prípady dojednávali. Preukazoval ich aj svedeckými výpoveďami osôb
(zamestnancov žalobcu), ktoré mali byť účastné pri dovoze (odovzdaní) tovaru. Žalobca pritom v

žalobách tvrdil, že svoje dôkazné bremeno vyčerpal v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011 z 15.03.2011. Aby mohli byť tvrdené skutočnosti uvedené v
predložených faktúrach akceptované zo strany správcu dane, museli by spĺňať podmienky preukaznosti
hmotnoprávneho nároku na odpočítanie DPH a jeho verifikovateľnosti, tak ako to uzavrel žalovaný vnapadnutých rozhodnutiach. To znamená, museli by obsahovať skutočnosti, ktoré by osvedčovali vznik
nároku na odpočet dane a zároveň ktoré by mohol správca dane v rámci daňovej kontroly overiť. Ak sa
správca dane pokúsil tvrdenia žalobcu, ako daňového subjektu verifikovať, takémuto postupu nemožno

nič vytknúť. Daňový subjekt, uplatňujúci si nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, je v tomto
smere pre unesenie vlastnej dôkaznej povinnosti povinný disponovať takými dôkazmi, ktoré je možné
verifikovať. Ak také dôkazy nemal, nemožno tvrdiť, že uniesol svoje dôkazné bremeno vyplývajúce z
ustanovenia§24ods.1Daňovéhoporiadku.Samotnétvrdeniežalobcunebolopreukazujúcimdôkazom.
Neboli ním ani faktúry vystavené spoločnosťou LIBENZ, s.r.o. a ani svedecké výpovede svedkov,

pokiaľ z nich nevyplývali skutočnosti, ktoré by priamo a overiteľne preukazovali reálne dodanie tovaru
subjektom uvedeným v týchto dokladoch (LIBENZ, s.r.o.). Inak sa stali formálnymi podklami (čo žalovaný
v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí náležite odôvodnil), teda v podstate len vyhlásením žalobcu,
bez možnosti overenia. Tým nie sú dotknuté obsahové náležitosti faktúry v zmysle Zákona o DPH, resp.
Smernice. Ak sa správca dane pokúsil tvrdenia daňového subjektu verifikovať u dodávateľa žalobcu,
nemohol zistené skutočnosti ignorovať (tak, ako nemohol ignorovať jednotlivé vyjadrenia daňového

subjektu), ale v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov musel svoje skutkové zistenia vyhodnotiť, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo žalovaný aj urobil. Pri hodnotení
na ne prihliadal v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého, pri uplatňovaní osobitných
predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti
rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov

alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý
odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo
získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe
daní neprihliada).

48. Tvrdenia žalobcu neboli preukázané ani výpoveďami svedkov, ktoré výpovede žalovaný vyhodnotil
v dostatočne zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu. Žalobca v podaných správnych žalobách neuviedol
žiadny dôvod, ktorý by preukazoval, že skutkové a právne posúdenie veci žalovaným bolo urobené
v rozpore s obsahom hodnotených listín, výpovedí osôb, resp. s obsahom na veci sa vzťahujúcich
administratívnych spisov alebo v rozpore so zásadami logického uvažovania. Tvrdenia žalobcu, ktoré

neboli podložené relevantnými dôkazmi alebo podkladmi, tak predstavujú len vyjadrenie jeho nesúhlasu
so závermi žalovaného, čo nepostačuje na to, aby mohol správny súd dospieť k záveru, že napadnuté
rozhodnutia sú nezákonné. Bývalý konateľ spoločnosti LIBENZ, s.r.o. R. F. tvrdil, že táto spoločnosť
vykonávala ekonomickú činnosť - obchodovanie s minerálnymi olejmi, pričom si ale nepamätal jej
dodávateľov ani odberateľov a tvrdil, že všetky účtovné doklady odozdal novému konateľovi p. R., ktorý

mu udelil plnú moc na zastupovanie spoločnosti. Uviedol, že v roku 2011 dodával žalobcovi motorovú
naftu v mene spoločnosti LIBENZ, s.r.o., pričom sa nevedel vyjadriť, či všetky predložené faktúry
vystavil on. Obchody dojednával telefonicky s konateľom žalobcu p. Dankom, nafta bola prepravovaná v
cisternáchdodávateľskejspoločnostiEUROTRANSKOŠICEs.r.o.,ktorábolaprečerpanádonadzemnej
nádrže vo Vígľaši. Dodacie listy vystavoval on osobne na základe telefonickej objednávky. Dodávateľ,

ktorého si nepamätal, dodával motorovú naftu spoločnosti LIBENZ, s.r.o. na adrese Jovická cesta 1799,
Rožňava, kde boli parkované aj vozidlá spoločnosti EUROTRANS KOŠICE s.r.o.. Nafta bola skladovaná
v nadzemnej nádrži v objeme 600 000 litrov. Spôsob úhrady za dodanie motorovej nafty žalobcovi bol
dohodnutý cez účet spoločnosti LIG-OIL, s.r.o., nakoľko spoločnosť LIBENZ, s.r.o. mala blokovaný účet.
Následne spoločnosť LIG-OIL, s.r.o. v hotovosti odovzdala finančné prostriedky spoločnosti LIBENZ,

s.r.o., pričom neuviedol ako toto odovzdanie prebehlo. Daňové priznania boli podľa neho podané a daň
riadne priznaná. Svedok Z. R. nevedel nič o činnosti spoločnosti LIBENZ, s.r.o., nemal daňové a účtovné
doklady spoločnosti, nevystavoval faktúry, nijako neparticipoval na obchodoch so žalobcom, nevedel nič
ozmluvách,objednávkach,otom,odkohobolamotorovánaftanadobudnutá,ospôsobejejskladovania,
dopravy a mieste dodania, o úhradách za prepravu. Nevedel sa vyjadriť ani k úhradám za dodanie nafty,

o čom nemal žiadne doklady a nevedel, či spoločnosť udelila splnomocnenie na zastupovanie tretej
osobe. Vyjadril sa, že nevykonával, ani nevykonáva žiadnu činnosť. Uviedol, že nepozná spoločnosť
GEOSTAV DETVA s.r.o., predložené faktúry nepoznal, nevystavoval ich, podpis na faktúrach nie je
jeho. Preverovaním v spoločnosti EUROTRANS KOŠICE, s.r.o. sa nepreukázala preprava motorovej
nafty pre spoločnosť LIBENZ, s.r.o. žalobcovi, nakoľko ani v tomto prípade okrem tvrdenia R. F. neboli

predložené žiadne účtovné podklady. Z uvedených zistení, ako aj z obsahu admnistratívnych spisov,
s ktorým bol správny súd povinný sa oboznámiť vyplynulo, že nie je zrejmé kto, komu, kedy, ako a či
vôbec peniaze (finančné prostriedky za dodanie motorovej nafty žalobcovi zaplatené na účet spoločnosti
LIG-OIL, s.r.o.) odovzdal a kto ich prevzal, vzhľadom na to, že konateľom spoločnosti LIG-OIL, s.r.o.a disponentom s jej účtom bol T. F., ktorý súčasne vystupoval v mene spoločnosti LIBENZ, s.r.o. a bol
jej predchádzajúcim jediným spoločníkom a konateľom, a súčasne mal zabezpečovať dopravu v mene
spoločnosti EUROTRANS KOŠICE, s.r.o. (doprava motorovej nafty touto spoločnosťou žalobcovi pre

spoločnosť LIBENZ, s.r.o. ako dodávateľa motorovej nafty následným preverovaním nebola osvedčená),
kde robil v tom čase vedúceho dopravy, pričom následný (od 26.11.2010) jediný spoločník a konateľ
spoločnosti p.R., ktorý nemal žiadnu vedomosť o obsahu a rozsahu zodpovednosti a úloh kladených
zákonom na štatutárny orgán obchodnej spoločnosti, o prijatých platbách, o ktorých neexistujú žiadne
preukazujúcedoklady,aniopodnikateľskejčinnostispoločnostiLIBENZ,s.r.o.,ktorejvlastnícky,nájomný

alebo iný užívací vzťah k jej sídlu nebol zistený, nič nevedel. Na základe týchto skutočností zistených pri
daňovej kontrole a v rámci vyrubovacieho konania je možné stotožniť sa so správcom dane i žalovaným,
že v dôsledku uvedených rozporov sú namieste pochybnosti o konaní v dobrej viere. Žalovaný tak dospel
k správnym skutkovým zisteniam, ktoré vyplývajú z obsahu administratívnych spisov.

49. Z uvedených svedeckých výpovedí zhodne plynie podstatný skutkový záver žalovaného a správcu

dane, že nebol preukázaný pôvod morovej nafty, ktorá bola dodávaná žalobcovi. Pokiaľ teda žalovaný
dospel k tomu, že nebolo preukázané dodanie motorovej nafty spoločnosťou LIBENZ s.r.o., keďže nebol
žalobcom preukázaný jej pôvod, ani jej preprava, pričom tieto skutočnosti neboli preukázané ani z
preverovania následne vykonaného správcom dane, keďže sa nepodarilo preukázať, že táto spoločnosť
predmetnú motorovú naftu nadobudla (neboli k tomu získané žiadne účtovné doklady ani svedecké

výpovede), nemožno mu vyčítať, že dospel k nesprávnym skutkovým záverom. Nič iné nevyplynulo ani
z ďalšieho preverovania. Z výpovedí konateľa žalobcu Z. K. vyplynulo, že za dodávateľa vystupoval
len R. F., ktorý všetky dodania motorovej nafty dojednal, zabezpečil reálne dodanie nafty a predložil k
dodávkam faktúry. Svedkovia A. Z. a P. R. uviedli, že v roku 2010 neboli zamestnancami žalobcu a
svedkyňaA.E.lenpopísalaakoprebiehalododaniemotorovejnafty-prečerpanímdonadzemnejnádrže

(benkaloru) z auto-cisterien na základe predložených dodacích listov, dopravcu však uviesť nevedela.
A. E. uviedla, že faktúry, koré boli uhrádzané prevodom, nosil po dodaní nafty R. F.. Svedok B. E.
sa nevedel k veci vyjadriť a M. L. uviedol, že nebol zamestnancom žalobcu, nafta bola privezená v
cisternách zabezpečovaných spoločnosťou LIBENZ, s.r.o. do benkaloru a delila sa medzi žalobcu a
WORLD WOOD s.r.o., pričom on podpisoval dodacie listy.

50. Predložením uvedených dokladov ani výpoveďami uvedených osôb tak nebolo preukázané splnenie
zákonných podmienok v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 Zákona
o DPH. V zmysle § 24 ods.1 písm. a/ Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom

priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Žalovaný a
správca dane tým, že založili svoje rozhodnutia na konštatovaní nepreukázania zákonných podmienok
pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty nepopreli samotné dodanie tovaru, ktoré sporné nebolo.
Žalovaný sa v odôvodnení napadnutých rozhodnutí vysporiadal s predloženými dokladmi (najmä s
faktúrami vystavenými spoločnosťou LIBENZ, s.r.o.), s tvrdeniami žalobcu a so svedeckými výpoveďami

svedkov, ktorými žalobca preukazoval oprávnenosť nároku na odpočítanie dane, ktoré vo svetle zistení
správcu dane v rámci daňovej kontroly nepreukazovali ním tvrdené skutočnosti, čo odôvodnil závermi
preverovania a hodnotením predložených listín a výpovedí. Dospel k záveru, že žalobca nepreukázal
nákup motorovej nafty od dodávateľa LIBENZ s.r.o., uvedeného na dodávateľských faktúrach, z ktorých
si uplatnil náklady v daňových výdavkoch. Jeho záver nevykazuje logickú chybu (pokiaľ spoločnosť

LIBENZ, s.r.o. nenadobudla motorovú naftu, nemohla ju práve ona dodať žalobcovi) a žalobca to ani
netvrdil, keďže neuviedol, v čom sa žalovaný mýlil, pokiaľ dospel k svojim záverom. Správca dane
tak dôkaznú povinnosť neniesol, resp. na neho neprešla, nakoľko v daných prípadoch sa nejednalo
o prípady, kde nebolo sporné vecné a materiálne plnenie uskutočnené deklarovaným dodávateľom.
S prihliadnutím na povahu obchodných prípadov právne posúdenie vecí (žalobca namietal nesprávne

právne posúdenie rozloženia dôkazného bremena) zo strany žalovaného (a správcu dane) nebolo v
rozpore s ich skutkovými zisteniami.

51. Výpovede osôb, ktorými boli konatelia žalobcu a „zástupca“ dodávateľa (R. F.), ktorý tvrdil, že
dohodol a zrealizoval dodávky motorovej nafty žalobcovi v mene spoločnosti LIBENZ, s.r.o. a ktorý

bol súčasne konateľom spoločnosti LIG-OIL, s.r.o., na bankový účet ktorej boli zaplatené odplaty za
dodania motorovej nafty žalobcovi a ktorá mala (rovnako ako spoločnosť LIBENZ, s.r.o.) v predmete
svojej činnosti predaj pohonných hmôt, nemali charakter dôkazu o tvrdených skutočnostiach, pretože
ich obsah vzhľadom na postavenie takýchto svedkov (ich záujem na výsledku daňovej kontrolya vyrubovacieho konania ako kontrolovaného daňového subjektu) mal len charakter tvrdení, resp.
vyhlásení, ktoré bolo potrebné preukázať. Tvrdenia „inej zmluvnej strany“ (osoby vystupujúcej v mene
dodávateľa), ktorá sa mala podieľať na vzniku výdavkov žalobcu (zabezpečovať odplatné dodania

tovaru) v súlade s predloženými účtovnými dokladmi, ale tiež v súlade so záujmami žalobcu, ako aj
v súlade so záujmami svojimi (inak by aj pre nich mohli plynúť prípadné sankčné alebo iné právne
následky, ktoré zákon spája s podieľaním sa na postupe pri nezákonne uplatnených daňových
výdavkoch), za rozhodujúce potvrdzujúce dôkazy považovať nemožno. Výpoveď svedkov bola náležite
vyhodnotená s tým, že tvrdenia svedkov majú skôr význam procesnej obrany, ktorú je taktiež potrebné

náležite vyhodnotiť, čo správca dane i žalovaný urobili. Obdobne sa tento prístup vzťahuje na listinné
dokladypredloženéžalobcom(faktúry,dodacielisty)neobsahujúceverifikovateľnéskutočnosti.Pretoich
nemožno považovať za dôkazy preukazujúce dodanie tovaru žalobcovi, ale len za podklady spĺňajúce
formálne zákonné predpoklady a listinnú súčasť tvrdení žalobcu. Tvrdenia žalobcu, R. F. a uvedených
osôb samé o sebe nepredstavujú dôkaz o tvrdených skutočnostiach, a preto sa stali len vyhlásením
žalobcu, bez možnosti overenia. Z uvedeného dôvodu k nezákonnému preneseniu dôkazného bremena

na žalobcu nedošlo.

52. Uvedené závery sa rovnako týkajú námietky žalobcu, že spoločnosť LIBENZ, s.r.o. vykonávala
ekonomickú činnosť, nakoľko táto námietka bola rovnako založená najmä na výpovedi R. F., ktorý pri
svojej výpovedi nespomenul, že disponuje nejakými dôkaznými prostriedkami k tejto otázke (žalobca

namietal, že objektívne nemal možnosť ich predložiť, nakoľko sa nachádzal vo väzbe), naopak tvrdil, že
všetky doklady odovzdal novému konateľovi. Žalobca namietal, že na výpoveď R. F., ktorého svedeckú
výpoveď považoval za kľúčovú, správca dane neprihliadal. Táto žalobná námietka je v rozpore s
obsahom napadnutých rozhodnutí, ktoré sú predmetom prieskumu zákonnosti, kde na str. 19, 26, 29
až 31 sa žalovaný práve touto výpoveďou a jej dôsledkami zaoberal. Vykonávanie ekonomickej

činnosti podľa žalobcu bolo preukázané podaním Daňového priznania na DPH. Na toto žalovaný
reagoval v napadnutých rozhodnutiach tak, že ani Daňové priznania na DPH za zdaňovacie obdobia
novemberadecember2010podanéspoločnosťouLIBENZ,s.r.o.nepreukazujúdodaniemotorovejnafty,
nakoľko nebolo možné potvrdiť ani vyvrátiť, či zdaniteľné obchody týkajúce sa dodania motorovej nafty
boli skutočne zahrnuté do podaných daňových priznaní, pretože spoločnosťou LIBENZ, s.r.o. neboli

predložené žiadne doklady a tieto skutočnosti neboli potvrdené ani výpoveďami jednotlivých svedkov.
Zo všetkých okolností preskúmavaných vecí je zrejmé, že ekonomickou činnosťou spoločnosti LIBENZ,
s.r.o. sa mala primárne na mysli jej činnosť pri dodaní motorovej nafty žalobcovi, ktorej realizácia bola
dôvodne spochybnená. O vykonávaní ekonomickej činnosti spoločnosti LIBENZ, s.r.o. v relevantnom
časovom období nič nevedel ani jej konateľ p. R., čo vzhľadom na povinnosti konateľa - štatutárneho

orgánu spoločnosti s ručením obmedzeným podľa Obchodného zákonníka, v súlade s § 3 ods. 6
Daňového poriadku odôvodnilo závery správcu dane a žalovaného o tejto otázke a súčasne oprávnene
vzbudzovalo pochybnosti o dôveryhodnosti výpovede osoby konajúcej v mene spoločnosť LIBENZ,
s.r.o., ktorá mala na rozdiel od konateľa podrobné informácie o činnosti spoločnosti, napriek tomu, že
na to nemala žiadny preukázateľný dôvod. Námietky žalobcu k tejto otázke tak podľa správneho súdu

majú charakter nesúhlasu so závermi žalovaného.

53. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie
dokazovania oboznámením sa s rozhodnutiami správcu dane vydanými voči spoločnostiam LIBENZ
s.r.o., s konkurzným spisom vedeným proti úpadcovi LIBENZ s.r.o. , ako aj s Úradným záznamom zo dňa

26.05.2016 (č. 103219711/2016) a nevykonal dokazovanie ani fotografickými snímkami vyhotovenými
žalobcom z internetovej stránky Google mapy (počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania
žalobca nenavrhoval takéto dôkazy). Nevyhovel ani návrhu na výsluch svedka R. F., keďže navrhované
dokazovanie nemá žiadny právny význam pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného. Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy. Dôkazy

môže vykonať len na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 119 SSP), nie však na
vlastnézisťovanieskutkovéhostavuveci,resp.jehoprehodnocovanie,nakoľkosprávnysúdnenahrádza
činnosť orgánov verejnej správy. Bez právneho významu a nadbytočné by bolo opakované vypočutie
R. F. ako svedka na tie isté otázky, ktoré už boli predmetom jeho výsluchu vykonaného správcom dane
(opakovane dňa 15.10.2014 a 12.03.2015) v daňovom konaní (žalobca napokon ani nespresnil, na aké

tvrdenie ho navrhol vypočuť, uviedol len všeobecne, že by mal opísať ako prebiehali transakcie). Nie je
úlohou správneho súdu, aby doplňoval dokazovanie za účelom zistenia skutočností rozhodujúcich pre
posúdenie splnenia podmienok na odpočet DPH, čím by nahrádzal činnosť orgánu verejnej správy. K
žalobcom tvrdenému duplicitnému uplatňovaniu daňových pohľadávok voči žalobcovi aj voči spoločnostiLIBENZ s.r.o. správny súd pre úplnosť uvádza, že vymáhanie daňovej povinnosti správcom dane od
iného subjektu, aj keď ide o rovnakú daň, za rovnaké zdaňovacie obdobie a v rovnakej výške, nemôže
mať žiadny vplyv na daňovú povinnosť žalobcu, a teda ani na výrok rozhodnutia/ rozhodnutí, ktorým/

ktorými bol žalobcovi vyrubený rozdiel DPH. Daňová povinnosť každého daňového subjektu je totiž
predmetom samostatného posúdenia správcom dane podľa zákona, a preto ani určenie dane, ani jej
vymáhaniesprávcomdaneodkonkrétnehodaňovéhosubjektu,nemôžemaťzažiadnychokolnostívplyv
na daňovú povinnosť iného daňového subjektu.

54. Kasačný súd v Rozsudku sp. zn. 4Sžfk/27/2018, 4Sžfk/34/2018, 4Sžfk/35/2018, 4Sžfk/36/2018,
4Sžfk/37/2018, 4Sžfk/38/2018, 4Sžfk/39/2018 zo dňa 08.10.2019 (kde kasačný súd rozhodoval o
kasačnej sťažnosti žalovaného v obdobnej veci týkajúcej sa rovnakých účastníkov konania, avšak
za rozdielne zdaňovacie obdobia), ktorým zrušil Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 24S/144/2016-148 z 31.10.2017 (a vec mu vrátil na ďalšie konanie) zdôraznil, že: „Uskutočnenie
zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu a odpočítanie dane z

pridanej hodnoty nenastáva ex lege podľa ustanovenia § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, ale je iba právom
platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom
dane. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí
byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi
pred daňovými orgánmi. Žalobca ako daňový subjekt bol priamo účastný na dvojstranných obchodných

vzťahoch so svojim dodávateľom, ktorých dostatočné preukázanie bol teda spôsobilý zaistiť, nakoľko
ako podnikateľský subjekt, ktorý bol platiteľom DPH, vedel, resp. mal vedieť, v akom rozsahu je potrebné
vznik nároku na odpočet DPH preukázať. Je súčasťou bežnej podnikateľskej obozretnosti, aby si
daňový subjekt, ktorý si v budúcnosti mieni uplatniť nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
na základe určitého zdaniteľného plnenia zabezpečil dostatok podkladov (nielen faktúry, ktoré majú

obmedzené náležitosti) slúžiacich na osvedčenie, že toto plnenie (dodanie tovaru alebo služby) bolo
založené na reálnom základe a prebehlo presne tak, ako to vyplýva z existujúcich účtovných a iných
dokladov, na ktorých podklade si nárok uplatní. Možno tak súhlasiť so závermi žalovaného a správcu
dane, že daňový subjekt tejto otázke nevenoval náležitú pozornosť a nepristupoval k nej s odbornou
starostlivosťou,úmernouvnímanémurizikuprirealizáciidodávokmotorovejnaftyoddodávateľaLIBENZ

s.r.o. Žalovaný tak nepreniesol zodpovednosť spoločnosti LIBENZ, s.r.o. a jej subdodávateľov na
žalobcu, naopak sám žalobca predložil na preukázanie splnenia podmienok pre vznik nároku na
odpočítanie dane doklady od spoločnosti LIBENZ, s.r.o., pričom údaje v nich uvedené sa preverovaním
nepodarilo preukázať.“ Doplňujúco možno v tejto súvislosti poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 1Sžf/14/2016, podľa ktorého „ ... fakt, že dodávateľská spoločnosť či iné subjekty v obchodnom

reťazci vrátane účtovníctva a iných dokladov sa dostali do rúk nekontaktných osôb, pôsobí teraz na
ťarchu žalobcu, aj keď ho priamo nezavinil. Nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u
dodávateľov, resp. subdodávateľov žalobcu, a to v dôsledku prevodu obchodných podielov a výmeny
konateľov v týchto spoločnostiach, totiž sťažila dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý
na základe vyššie opísaných zistení oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení“. Skutočnosť,

že účtovné doklady spoločnosti LIBENZ, s.r.o. sa počas daňovej kontroly nepodarilo zabezpečiť stavajú
túto spoločnosť do postavenia obdobného nekontaktnej spoločnosti.

55. Z napadnutých rozhodnutí (i rozhodnutí správcu dane) vyplýva, ktoré skutočnosti správca dane zistil,
aj akým spôsobom ich vyhodnotil. Ak zo žalobných bodov správnych žalôb vyplýva, že daňová kontrola

a následne vyrubovacie konanie neboli správcom dane vykonané v rozsahu nevyhnutne potrebnom
na dosiahnutie ich účelu, že žalovaný hodnotil všetky podklady vrátane výsledkov preverovania
jednostranne v neprospech žalobcu, nesprávne alebo nedostatočne, resp. sa s námietkami žalobcu
dôsledne nevysporiadal, že správca dane a žalovaný konali v rozpore so základnými zásadami správy
daní a nedbali na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu, takéto námietky správny

súd považuje len za vyjadrenie nesúhlasu s hodnotením správcu dane (a žalovaného) a samé o sebe
nemôžu spôsobovať nezákonnosť napadnutých rozhodnutí (obdobne to platí k viacerým žalobným
námietkam, napríklad aj k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu veci). Tvrdenie žalobcu
o nedostatočnom, resp. nedôslednom hodnotení dôkazov a námietok je nekonkrétne bez toho,
aby žalobca súčasne uviedol, ktorý dôkaz alebo ktorú námietku žalovaný nevyhodnotil vôbec, resp.

nesprávne a aký konkrétny vplyv by malo takéto pochybenie na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.
Všeobecné namietanie nedostatku odôvodnenia, ktoré malo pre nezrozumiteľnosť a vnútorný rozpor
spôsobiť nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí nestačí na to, aby správny súd mohol dospieť
k záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí. Napokon, aj kasačný súd v rozsudku sp.zn.2Sžfk/37/2019 zo dňa 31. marca 2022, ktorým je správny súd pri opätovnom prejednaní vecí viazaný,
v bode 41 uviedol, že: „Z prvoinštančných rozhodnutí ako aj rozhodnutí sťažovateľa vyplýva, že tieto
obsahujú jednotlivé zistené skutočnosti, ich vyhodnotenie, úvahy správnych orgánov, pričom poukázali

aj na platnú prislúchajúcu judikatúru a príslušné procesnoprávne a hmotnoprávne predpisy. Rozhodnutia
identifikujú doklady, ktoré boli žalobkyňou predložené a ktoré dokazovaním neboli potvrdené. V
rozhodnutiach je jasne uvedené, ktoré podstatné skutočnosti viedli správne orgány k záveru, že neboli v
prípadežalobkynesplnenépodmienkynauplatnenieprávanaodpočítaniedanezpredmetnýchfaktúrza
nákup motorovej nafty znejúcich na dodávateľa LIBENZ, s.r.o.“ Vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia

dôkazov k dôvodnosti žalobnej námietky nepostačuje, ak žalobca s hodnotením dôkazov nesúhlasí,
resp. vykonané dôkazy hodnotí sám inak, resp. odlišne bez toho, aby uviedol, v čom je hodnotenie
jednotlivého vykonaného dôkazu, resp. hodnotenie dôkazov v ich súhrne, v rozpore so zákonom,
resp. v rozpore s ich obsahom alebo so zásadami logického uvažovania. Len jednostranné závery,
hodnotenia a konštatovania žalobcu sami o sebe nezákonnosť napadnutých rozhodnutí neosvedčujú.
V bodoch č. 29 a 30 správnych žalôb žalobca poukázal na § 2 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa

ktorého je sídlom právnickej osoby adresa, ktorá je ako sídlo zapísaná v obchodnom registri, na
princíp materiálnej publicity vyjadrený v § 27 Obchodného zákonníka, s tým, že spoločnosť LIBENZ,
s.r.o. svoje sídlo uvádzala nielen v daňových dokumentoch, ktoré sa bezprostredne týkajú žalobcu,
ale aj na všetkých iných dokumentoch, preto je nepochopiteľné, prečo sa správca dane zameriaval na
skutočnosti nedôležité pre správne posúdenie veci. Z tejto žalobnej námietky, z námietky duplicitného

uplatňovania daňových pohľadávok u žalobcu a súčasne u spoločnosti LIG-OIL, s.r.o., ako aj z námietky,
že žalobca predložil neoverenú fotokópiu splnomocnenia pre R. F., nie je správnemu súdu zrozumiteľný
ich vzťah k zákonnosti záverov, na ktorých boli napadnuté rozhodnutia založené. Namietal tiež, že
dôkazné bremeno je jasne limitované ust. § 29 ods. 8 Obchodného zákonníka, ktoré ustanovenie
nebolo v roku 2010 súčasťou jeho normatívneho znenia. Žalobca v správnych žalobách poukázal na

niekoľko rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, s ktorými dané prípady
stotožňoval, resp. na ich základe konštatoval nesprávnosť a nezákonnosť postupov a rozhodnutí
správcu dane, avšak neuviedol, v čom sa konkrétne správca dane (a už vôbec nie žalovaný) mýlil, keď
rozhodol spôsobom uvedeným a odôvodneným v napadnutých rozhodnutiach, a teda neindividualizoval
konkrétne dopady záverov týchto rozhodnutí na zákonnosť napadnutých rozhodnutí v rámci zisteného

skutkového stavu. Správny súd to zaňho urobiť nemohol. Žalobca namietal aj niektoré podporné zistenia
správcu dane, na ktorých primárne prvostupňové ani napadnuté rozhodnutia založené neboli, napríklad,
že spoločnosť LIBENZ, s.r.o. nemala povolenie colného úradu na obchodovanie s pohonnými hmotami
podliehajúcimi spotrebnej dani z minerálnych olejov, pričom fakt chýbajúcej registrácie, (ktorú nemohlo
zhojiť ani uvedenie tejto činnosti v obchodnom registri), nespochybnil. Napokon žalobca (opätovne

bez konkrétneho vyjadrenia vplyvu na napadnuté rozhodnutia) polemizoval s tým, že správca dane a
žalobcasaopomenulizaoberaťtým,žeumelápovahaurčitýchplnenímusíbyťurčenánazákladesúboru
objektívnych okolností preskúmaných v každej jednotlivej veci, s poukázaním na čo podľa neho nie je
možné konštatovať naplnenie správcom dane deklarovanej daňovej výhody u žalobcu, naopak išlo o
daňovúnevýhodu,pretožedaňbudemusieťzaplatiťešteraz.Ďalšievsprávnychžalobáchprezentované

závery žalobcu (vrátane konštatovania o preukázaní všetkých zákonom predpokladaných atribútov na
uplatnenie § 49 ods. 2 písm. a/ Zákona o DPH, vrátane námietok uplatnenia inštitútu ručenia za daň
podľa § 69 ods. 14 a § 69b Zákona o DPH, o ktorom zmienka v administratívnych spisoch nie je)
predstavujú v podstate jeho vlastné skutkové závery a názory na právnu úpravu a jeho subjektívne
predstavy o tom, ako sa v jeho ponímaní právna úprava prejavila, resp. mala prejaviť v postupe správcu

dane pri výkone predmetnej daňovej kontroly a vydaní prvostupňových rozhodnutí a napadnutých
rozhodnutí žalovaného. Tieto žalobcove závery však nič nehovoria o tom, že napadnuté rozhodnutia
sú nezákonné, ani o dôvodoch ich nezákonnosti. Tieto nedostatky nemohli byť zhojené ani žalobcovým
konštatovaním neuznania vyčíslenia celkového rozdielu dane z pridanej hodnoty vyplývajúceho z
jednotlivých rozhodnutí správcu dane a žalovaného.

56. Samotný fakt, že závery, na ktorých boli napadnuté rozhodnutia založené nie sú v súlade s
názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto
námietok so zákonnosťou napadnutých rozhodnutí, t.j. k otázke v čom konkrétne sa žalovaný mýlil (pri
hodnotení dôkazov a právnom posúdení veci) a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným

v napadnutých rozhodnutiach, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným, len vyjadrením
vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu,
resp. tvrdenia bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutým
rozhodnutiam v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánu verejnej správy nemôže zakladaťnezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Chýbajú tak žalobné body správnych žalôb, ktoré by obsahovali
zrozumiteľnú argumentáciu v čom sa žalovaný mýlil, ak rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutých
rozhodnutiach, čo za žalobcu správny súd nemohol urobiť, nakoľko nie je oprávnený žalobné body

dopĺňať, konkretizovať ich a ani rozhodovať na základe domnienok o obsahu správnych žalôb (§ 134
ods. 1 SSP).

57. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických
osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov.

Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním správnej žaloby vyvolať súdne
konanie, kde správny orgán už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom
konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami
aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou
zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je podľa § 134 ods.
1 SSP daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP).

Správny súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo
správneho spisu ani všeobecne uplatnené dôvody (ich dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia)
konkretizovať na daný prípad. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov
správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom
a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený (§ 134 ods. 1 SSP).

58. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo
nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby
posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových
podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo
veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v

súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s
hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal
na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu

verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho
vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý
tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods.
1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len
také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je

obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie
je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000).
Nakoľko žalobca v žalobných bodoch uvedených v jednotlivých správnych žalobách dostatočne
nekonkretizoval, v čom sa žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore so zákonom alebo

so zásadami logického uvažovania, resp. konštatoval skutočnosti, na ktorých napadnuté rozhodnutia
založené neboli, v rámci preskúmania napadnutých rozhodnutí v rozsahu a z dôvodov uvedených
v správnych žalobách tak, ako boli žalobcom sformulované, nebolo možné týmto žalobným bodom
vyhovieť.

59. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti
ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný
predpis neustanovuje inak (§ 63 ods. 2 Daňového poriadku), pričom v odôvodnení sa uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu,
aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo
(§ 63 ods. 5 Daňového poriadku). Nepreskúmateľným nie je len rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec
odôvodnenie alebo ktorého odôvodnenie je nedostatočné, ale za nepreskúmateľné je možné označiť aj
také rozhodnutia, ktoré obsahujú také odôvodnenie, ktoré si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne

odporuje. Namietané porušenie § 63 ods. 5 Daňového poriadku by teda vo svojich dôsledkoch
mohlo znamenať vadu nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí pre nedostatok dôvodov, čo v
správnych žalobách bližšie konkretizované nebolo (§ 134 ods. 1 SSP). Rozhodnutie orgánu verejnej
správy môže byť nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Správny súdpoukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa zaoberal
otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému záveru:
„Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také

rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci
rozhodol, prípadne výrok, ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa nedá
rozoznať, čo je výrok, čo odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný.
Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s
odôvodnením, absencia právnych záverov, vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako i ich

nejednoznačnosť“. ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i
to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré
sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie
založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so
zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. Preskúmavané

napadnuté rozhodnutia takýmito vadami netrpia, pretože obsahujú zákonom stanovené náležitosti. V
odôvodnení napadnutých rozhodnutí sa uvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké
úvahy ovplyvnili hodnotenie vykonaného dokazovania a použitie právnych predpisov, podľa ktorých
žalovaný rozhodoval a preto sú v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku. V odôvodnení napadnutých
rozhodnutí žalovaný uviedol, ako sa vyrovnal s odvolacími námietkami žalobcu a skutočnosť, že

žalobca s takýmto hodnotením žalovaného nesúhlasí, nespôsobuje samo o sebe nezákonnosť
napadnutých rozhodnutí (z dôvodu nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov). Nestotožnenie sa
žalobcusprávnouargumentácioužalovaného,resp.sjehoprávnymposúdenímzaloženýmnaodlišných
názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. Kasačný súd
taktiež dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia správcu dane sú riadne

odôvodnené, tak ako je uvedené v bode 55 tohto rozsudku.

60. Žalobca vo svojich žalobách poukázal na judikatúru Súdneho dvora EU, napríklad na rozsudky
C-277/14 PPUH Stehcemp, C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics, C-484/03 Bond House
Systems C-285/11, Bonik, C-80/11, Mahagében a Dávid, C-78/12, C-643/11 a iné a z nej vyplývajúcu

judikatúru Najvyššieho súdu SR. K uvedeným rozhodnutiam, na ktoré žalobca poukázal je potrebné
vo všeobecnosti uviesť, že v danom prípade žalovaný (i správca dane) svoje rozhodnutia (v súlade so
závermi Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2 Sžfk/37/2019 odkazujúceho na kasačné konania
za účasti rovnakých účastníkov konania, kedy správnymi žalobami toho istého žalobcu boli napadnuté
tie isté rozhodnutia žalovaného, ktorý vykonával u žalobcu daňovú kontrolu za iné zdaňovacie obdobia,

kedy rovnako došlo k spochybneniu reálneho dodania zdaniteľného plnenia toho istého dodávateľa
žalobcu /spoločnosti LIBENZ s.r.o./ boli predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu SR v konaní sp.
zn. 4Sžfk/37/2018 a sp. zn. 5 Sžfk/10/2018, v ktorých NS SR postupom podľa § 464 ods.1 SSP
poukázal práve na rozhodnutie sp. zn. 10 Sžfk/26/2018) nezaložil na konštatovaní, že došlo k daňovému
podvodu, resp. zneužitiu práva, ale svoje rozhodnutia založili na konštatovaní, že žalobca nepreukázal,

že fakturovaný tovar bol dodaný dodávateľom uvedeným na faktúre a žalobca, ako daňový subjekt, tým
nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie DPH. Zistenie
splnenia vecných a materiálnych podmienok zahŕňa tiež nesporné preukázanie okolností ich splnenia a
to aj vrátane osôb, ktoré deklarované dodanie tovarov alebo služieb priamo vykonali alebo zabezpečili,
čovzhľadomnapredchádzajúcebodytohtorozsudkupreukázanénebolo.Akoužbolouvedenédôkazné

bremeno sa presúva na správcu dane len v prípade, ak nie je sporné, že daňovník prijal zdaniteľné
plnenie od dodávateľa uvedeného na faktúre, a teda nie je sporná existencia materiálneho plnenia a ani
žiadne iné rozhodné skutočnosti zakladajúce právo na odpočet DPH. Judikatúra Súdneho dvora EÚ, ale
ajnaňunadväzujúcaustálenározhodovaciačinnosťNajvyššiehosúduSR,resp.Najvyššiehosprávneho
súdu SR, sa týka daňových podvodov a zneužitia práva, resp. je založená na tom základe, resp. podala

výklad práva EÚ za takej skutkovej situácie, keď nie je sporné, že vecné a materiálne podmienky splnené
boli. V takom prípade sa dôkazné bremeno presúva na správcu dane. Žalovaný napadnuté rozhodnutia
nezaložilnatom,žedodávateľ(obchodnýpartner)žalobcusinesplnilsvojepovinnostivyplývajúcemuzo
zákona, resp. bol nekontaktný alebo bol bez toho, aby si bol toho vedomý, článkom reťazového podvodu
alebo súčasťou zneužitia práva. Napadnuté rozhodnutia sú založené na tom, že v daňovej kontrole (a ani

počas vyrubovacieho konania), nebolo preukázané, že boli splnené podmienky na odpočet dane, pričom
dôkazné bremeno na preukazovanie splnenia týchto podmienok znášal žalobca. Žalobca poukázal
tiež na Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-18/13 Maks Pen EOOD proti Direktor na Direkcija
“Obžalvane i danačno-osiguritelna praktika“ Sofia. Právna veta Rozsudku SD EÚ vo veci C-18/13 z13.02.2014 hovorí o prípade „...ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené...“, pričom v danom
prípade nebolo možné dodanie tovaru práve spoločnosťou LIBENZ, s.r.o. považovať za uskutočnené.
Podstatná pre vydanie napadnutých rozhodnutí žalovaného, ktorými potvrdil prvostupňové rozhodnutia

správcu dane, teda nebola skutočnosť, že správca dane požadoval od žalobcu preukázanie skutočností
týkajúcich sa iných, od neho odlišných subjektov (LIBENZ, s.r.o.), na ktorých sa sám nepodieľal. Z
uvedených dôvodov nebolo možné tieto názory vyplývajúce zo žalobcom označených rozhodnutí súdov
na prejednávané veci aplikovať.

61. Pokiaľ žalobca v žalobách (v časti VI. B/) namietal vady konania, resp. procesné pochybenia správcu
dane(ižalovaného),správnysúdtietonámietkyvyhodnotilakonedôvodné.Knámietke,žesprávcadane
v priebehu daňovej kontroly nevytvoril podmienky pre realizáciu práva žalobcu upraveného v § 45 ods.
1 písm. c/ Daňového poriadku (právo klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní dňa 18.11.2013, z
ktorého bola vyhotovená Zápisnica č. 9701402/5121522/2013 vyhotovená Daňovým úradom Prešov, s
konateľom spoločnosti LIBENZ s.r.o. Z. R.) správny súd uvádza, že predmetná zápisnica bola spísaná

Daňovým úradom Prešov ako príslušným správcom dane počas, resp. v súvislosti s výkonom daňovej
kontroly vykonávanej v spoločnosti LIBENZ s.r.o., kde bol Z. R. vypočutý, resp. sa vyjadroval ako konateľ
kontrolovaného daňového subjektu, nejednalo sa teda o vykonanie výsluchu svedka dožiadaným
správcom dane. V takomto prípade nepostupoval správca dane v rozpore s Daňovým poriadkom, ak o
takomto úkone žalobcu vopred neupovedomil a nebolo porušené ani ust. § 45 ods. 1 písm. c/ Daňového

poriadku. Z administratívneho spisu napokon vyplýva, že správca dane (Daňový úrad Banská Bystrica)
požiadal dožiadaného správcu dane (Daňový úrad Prešov) o preverenie daňového subjektu LIBENZ
s.r.o. pre účely daňovej kontroly u žalobcu za zdaňovacie obdobie november a december 2010 až
listom z 21.11.2013, t.j. až po dni, kedy Daňový úrad Prešov spísal s Z. R. ako konateľom spoločnosti
LIBENZ s.r.o., u ktorého prebiehala daňová kontrola, predmetnú Zápisnicu zo dňa 18.11.2013. Navyše,

k zásahu do práva žalobcu vykonaním tohto úkonu ani nemohlo dôjsť, pretože správca dane v priebehu
vyrubovacieho konania oboznámil žalobcu s výsledkami zistení vyplývajúcimi z predmetnej Zápisnice o
výsluchu a dňa 07.04.2014 opätovne vypočul Z. R. ako svedka za účasti žalobcu, resp. jeho právneho
zástupcu, kde mu bolo umožnené klásť svedkovi otázky, čo žalobca aj využil.

62. Námietka žalobcu, že správca dane nepostupoval v súlade s Daňovým poriadkom, keď žalobcovi
doručil v jednej obálke spolu dve prvostupňové rozhodnutia správcu dane za rôzne zdaňovacie obdobia,
čím mu mal znemožniť počítanie zákonných lehôt na podanie odvolania, je rovnako nedôvodná. Správny
súd nezistil porušenie žalobcom namietaných ustanovení § 68 ods. 1 a § 72 ods. 3 Daňového poriadku.
Správcadanedoručovalprvostupňovérozhodnutiavsúlades§30a§31Daňovéhoporiadku.Zoriginálu

doručeniek, ktoré sa nachádzajú v administratívnych spisoch vyplýva, že predmetom doručovania
adresátovi (žalobcovi) na adresu jeho splnomocneného zástupcu boli dve rozhodnutia označené
správcom dane na jednej doručenke a to č. 103315468/2016 - rozhodnutie správcu dane za november
2010 a č. 103315364/2016 - rozhodnutie správcu dane za december 2010, tieto písomnosti (dve
prvostupňové rozhodnutia správcu dane) adresát prevzal dňa 27.06.2016, čo potvrdil svojím podpisom.

Týmto dňom (27.06.2016) sa považujú obidve prvostupňové rozhodnutia správcu dane za doručené a
bolo teda možné presne verifikovať účinky doručenia jednotlivých rozhodnutí pre počítanie zákonných
lehôt, o.i. aj lehoty na podanie odvolania, resp. odvolaní. V preskúmavaných prípadoch napokon žalobca
odvolania proti predmetným prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane podal v zákonom stanovenej
lehote, o týchto bolo rozhodnuté napadnutými rozhodnutiami žalovaného, a preto postupom správcu

dane pri doručovaní prvostupňových rozhodnutí (v jednej obálke) nemohlo dôjsť k zásahu do práv
žalobcu a zvolený spôsob doručovania nemôže mať žiadny vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí
žalovaného.

63. Rovnako ako nedôvodnú správny súd vyhodnotil námietku žalobcu smerujúcu k dĺžke trvania

vyrubovacieho konania a ním tvrdeného vydania rozhodnutí v rozpore s § 65 ods. 1 Daňového poriadku.
V preskúmavanom prípade začalo vyrubovacie konanie dňom nasledujúcim po doručení Protokolov
o daňovej kontrole za zdaňovacie obdobia november 2010 a december 2010, t.j. dňom 18.06.2014.
Vzhľadom na to, že žalobca predložil k predmetným Protokolom pripomienky a navrhol vykonať,
resp. doplniť dokazovanie, správca dane ďalej postupoval vo vyrubovacom konaní podľa § 68 ods. 3

Daňového poriadku, prerokoval so žalobcom tieto pripomienky, vykonal ním navrhované dokazovanie a
na základe opakovaných návrhov na doplnenie dokazovania vypočul žalobcom navrhnutých svedkov.
O všetkých zisteniach a úkonoch bol žalobca správcom dane oboznámený, naposledy dňa 27.05.2016,
o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní. Z obsahu tejto Zápisnice vyplýva (na str. 21),že táto Zápisnica je poslednou zápisnicou pred vydaním rozhodnutia. Následne správca dane v lehote
stanovenej v § 68 ods. 3 Daňového poriadku, t.j. do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice so
žalobcom,vydalprvostupňovérozhodnutiadňa09.06.2016.Vyššieuvedenýpostupsprávcudanenemal

negatívny vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného ani im predchádzajúcich rozhodnutí
správcu dane.

64. Pre úplnosť správny súd uvádza, že dôvodná bola žalobcova námietka, že objektívne si z
dôvodu bankového tajomstva nemohol preveriť a zistiť, komu patrilo číslo účtu uvedené na faktúrach

vystavenýchspoločnosťouLIBENZ,s.r.o.Tátoskutočnosť,ktorúžalovanýv neprospechžalobcuuviedol
v preskúmavanom rozhodnutí, však nemá za následok nezákonnosť napadnutých rozhodnutí ako celku,
nakoľko z ich celkového kontextu je zrejmé, na čom žalovaný založil svoje závery, ktoré odôvodnil,
pričom tento fakt netvoril pre jeho rozhodnutia rozhodujúcu skutočnosť. Z ustálenej rozhodovacej praxe
správnych súdov vyplýva, že čiastkové nedostatky odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy,
ktoré nemajú za následok nezrozumiteľnosť rozhodnutia ako celku, nespôsobujú nezákonnosť takého

rozhodnutia.

65.Správnysúdpopreskúmanínapadnutýchrozhodnutízdôvodovnezákonnostiuplatnenýchžalobcom
v podaných správnych žalobách, vzhľadom na predchádzajúce časti tohto rozsudku dospel záveru, že
žaloby neboli dôvodné. Správny súd preto žaloby podľa § 190 SSP zamietol.

66. Správny súd pre úplnosť uvádza, že v obdobných veciach tých istých účastníkov konania pri
rovnakom právnom i skutkovom stave, kedy správnymi žalobami toho istého žalobcu (GEOSTAV DETVA
s.r.o.) boli napadnuté rozhodnutia toho istého žalovaného (Finančné riaditeľstvo SR), ktorý vykonával
u žalobcu daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobia január až december 2011, kedy rovnako došlo k

spochybneniu reálneho dodania zdaniteľného plnenia toho istého dodávateľa žalobcu (LIBENZ s.r.o.),
kedy Krajský súd v Banskej Bystrici napadnuté rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia správcu dane
týkajúce sa zdaňovacích období august až december 2011 zrušil Rozsudkom sp. zn. 24S/153/2016-143
zo dňa 09.11.2017 (v spojení s Opravným uznesením sp. zn. 24S/153/2016-183 zo dňa 17.03.2018),
pričom tento Rozsudok bol zrušený Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/26/2018 zo dňa

19.06.2019 a bol mu vrátený na ďalšie konanie, Krajský súd v Banskej Bystrici následne opakovane
vo veciach rozhodol Rozsudkom sp. zn. 24S/186/2019-25 zo dňa 14.05.2020 tak, že správne žaloby
zamietol. Proti tomuto rozsuku podal žalobca kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd
SR Rozsudkom sp. zn. 10Sžfk/58/2020 zo dňa 24.05.2022 tak, že kasačnú sťažnosť zamietol. Obdobne
Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutia žalovaného i správcu dane týkajúce sa zdaňovacích období

januáražjúl2011zrušilRozsudkomsp.zn.24S/144/2016-148zodňa31.10.2017(vspojenísOpravným
uznesením sp. zn.24S/144/2016-175 zo dňa 09.02.2018), pričom tento rozsudok bol Najvyšším
súdom SR (po vylúčení spojených vecí na samostatné konanie) Rozsudkom sp. zn. 4Sžfk/27/2018,
4Sžfk/34/2018, 4Sžfk/35/2018, 4Sžfk/36/2018, 4Sžfk/37/2018, 4Sžfk/38/2018 a 4Sžfk/39/2018 zo dňa
08.10.2019 zrušený a veci boli vrátené na ďalšie konanie, Krajský súd v Banskej Bystrici následne

opakovane vo veciach rozhodol Rozsudkami sp. zn. 24S/263/2019-66 zo dňa 20.05.2020 (zdaňovacie
obdobie júl 2011), sp. zn. 24S/264/2019-66 zo dňa 20.05.2020 (zdaňovacie obdobie jún 2011), sp.
zn. 24S/265/2019-65 zo dňa 20.05.2020 (zdaňovacie obdobie máj 2011), sp. zn. 24S/266/2019-
66 zo dňa 20.05.2020 (zdaňovacie obdobie apríl 2011), sp. zn. 24S/267/2019-65 zo dňa 20.05.2020
(zdaňovacie obdobie marec 2011), sp. zn. 24S/268/2019-66 zo dňa 20.05.2020 (zdaňovacie obdobie

február 2011) a sp. zn. 24S/269/2019-66 zo dňa 20.05.2020 (zdaňovacie obdobie január 2011) tak,
že správne žaloby zamietol, pričom proti týmto rozsudkom podal žalobca kasačné sťažnosti, o ktorých
rozhodol Najvyšší súd SR Rozsudkami zo dňa 01.06.2020 sp. zn. 4Sžfk/78/2020, sp. zn. 4Sžfk/13/2021,
sp. zn. 4Sžfk/12/2021, sp. zn. 4Sžfk/20/2021, sp. zn. 4Sžfk/8/2021, sp. zn. 4Sžfk/11/2021 a sp. zn.
4Sžfk/19/2021 tak, že kasačné sťažnosti zamietol.

67. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má
právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo
sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na
náhradu trov konania nepriznal. Podľa § 168 SSP orgánu štátnej (verejnej) správy možno náhradu trov

konania priznať len výnimočne. Vzhľadom na to, že na trovy kasačného konania sa v súlade s § 467
ods. 1 SSP primerane použijú ustanovenia o trovách konania a vzhľadom na to, že správnemu súdu
nebol známy žiadny výnimočný dôvod pre priznanie trov kasačného konania žalovanému (ktorý podal
kasačnú sťažnosť a bol úspešný), nárok na náhradu trov kasačného konania mu nepriznal.68. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo
podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná
kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom
ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia.
Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred krajským súdom.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí
byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh,

správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.