Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. december 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/94/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814211487
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3814211487.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobkyne: Q., proti žalovanej: O.,
zastúpenej X., o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 20. apríla 2022 č.k. 6C/98/2014-267, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalobu zamietol, p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. - o trovách konania medzi stranami sporu m e n í tak,
že stranám sa nárok na náhradu trov konania vzniknutých v konaní pred súdom prvej inštancie n e

p r i z n á v a .

Stranám sa n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu žalobkyne
na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a výrokom II. o trovách konania medzi stranami
sporu rozhodol tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou a doplnenou žalobou voči

žalovanejdomáhalazaplateniasumy30,-eurztitulunáhradymateriálnejškody,náhradyškodynazdraví
za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s ňou tvrdeným
zásahom do jej osobnostných práv v sume 1000,- eur. Dôvodila, že príčina škody nielen materiálnej, ale
aj vzniknutej jej na zdraví a v neposlednom rade aj zásah do práv osobnostných majú pôvod v tom, že
Obvodný úrad V. rozhodnutím č.k. R.-PD-R.-XXXX/XXXXX-XX zo dňa 12.10.2012 nesprávne rozhodol,
keď ju uznal za vinnú zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm.
d) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorého ako konštatoval sa mala dopustiť tým, že dňa

20.6.2011 v čase okolo 10.24 hod. pred domom na ulici R. X v O. pri konflikte so svojou neterou O. Q.
(žalovanou) túto mala do krvi poškriabať na zápästí pravej ruky a roztrhnúť jej korálový náramok, teda
úmyselne narušiť občianske spolunažívanie drobným ublížením na zdraví a iným hrubým správaním a
spôsobiť jej tak škodu v približnej výške 5,- eur. Podľa názoru žalobkyne, incident sa odohral inak, keďže
to bola naopak žalovaná, ktorá napadla žalobkyňu, a to na verejnom chodníku, kam za ňou dobehla z jej
pozemku,jejbrat(otecžalovanej)tamnebol,nabalkónvyšielažpotom,akožalovanáutekalapodbalkón
na neho zakričať. Žalovaná ju lživo obvinila a jej brat krivo svedčil proti nej. Na svojho brata a žalovanú

podala viaceré trestné oznámenia, ktoré boli zamietnuté. Iba v jednej veci bolo vyhovené jej sťažnosti
pred Okresnou prokuratúrou v V.. Od Obvodného oddelenia policajného zboru v V. jej bolo dňa 4.3.2013
doručené upovedomenie o začatí trestného stíhania žalovanej od 1.2.2013 za prečin ublíženia na zdraví,
vyšetrovanie tohto skutku bolo zo strany polície umelo naťahované a trestné stíhanie za prečin ublíženianazdraví,ktoréhosadopustilažalovaná,bolonakonieczastavené,lebotobollenpriestupokanietrestný
čin, pričom priestupok žalovanej proti občianskemu spolunažívaniu nebolo možné prejednať z dôvodu,
že uplynula premlčacia doba tohto priestupku. Žalobkyňa ďalej uviedla, že zo strany správnych orgánov

a polície bola nesprávne vyhodnotená fotodokumentácia a video záznamy, ktoré sama ponúkla polícii,
nebolvypočutýpolicajt,ktorýsabezprostrednepoincidentepýtaljejmatkyabrata,čitentoincidentvideli,
bolo zamlčané jej lekárske potvrdenie. Pri prejednávaní priestupku pred správnym orgánom žalobkyňa
žiadala, aby bola vykonaná rekonštrukcia, pričom jej žiadosti správny orgán nevyhovel, postupom pred
správnym orgánom boli porušené jej práva a bola jej odňatá možnosť pre spravodlivé vyriešenie veci.

Keďže bola napadnutá na verejnom chodníku žalovanou požaduje, aby súd zaviazal žalovanú k náhrade
za škodu v sume 5,- eur za natrhnutý golier na vetrovke, ďalej sumy 5,- eur z titulu náhrady za škodu
spôsobenú na topánkach, ku ktorej došlo takým spôsobom, že žalovaná sa pri napadnutí postavila
žalobkyni na obidve nohy a snažila sa stiahnuť jej fotoaparát z krk, v dôsledku čoho boli oškreté topánky,
ďalej požaduje náhradu škody v sume 20,- eur, keďže žalovaná jej na fotoaparáte odlúpila lak. Celkovo
teda požaduje sumu 30,- eur z titulu náhrady majetkovej škody. Ďalej sa domáhala náhrady za ušlý zisk

v sume 281,71 eur spolu s 9,25 % ročne úrokom z omeškania zo sumy 281,71 eur od 4.7.2011
do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu, pri výpočte ktorej sumy vychádzala z jej
príjmov na základe daňového priznania z roku 2011 (5.418,60 eur), ktoré vydelila 250 pracovnými dňami
v roku a výsledok vynásobila počtom dní práceneschopnosti (13). Domáha sa tiež nároku na náhradu
škody na zdraví a z nej vyplývajúcich nárokov náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.

Lekársky posudok priložila ako prílohu k žalobe. Žiadala, aby výšku škody určil súd na základe bodového
ohodnotenia. V konečnom dôsledku žiadala náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1.000,- eur,
čo zdôvodnila právom na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti.
Obvodný úrad v V. ju uznal vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, hoci
v skutočnosti to bolo presne naopak, čím došlo k neoprávnenému zásahu do jej osobnostných práv,

tiež fyzickým napadnutím žalovanej, jej krivými obvineniami a výpoveďami, nevhodným verbálnym
prejavom (nadávkou), nepravdivými písomnými tvrdeniami (o jej matke ako jedinom svedkovi incidentu
sa písomne lživo vyjadrila, že sa jedná o ženu trpiacu stareckou demenciou). Náhrady nemajetkovej
ujmy sa domáha žalobkyňa aj za poškodenie dobrej povesti a vážnosti u spoluobčanov tvrdiac, žalovaná
hrubým spôsobom narušila rodinné vzťahy (jej matke sa nezdravia a nepomáhajú jej a ona ich nechce

ani vidieť). V rámci náhrady nemajetkovej ujmy požaduje náhradu za stratu času a energie v súvislosti
s fyzickým napadnutím žalovanou, následným nekompetentným vyšetrovaním a riešením sporu.

3. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu, doručenému súdu prvej inštancie
dňa24.10.2014vznieslanámietkapremlčaniavšetkýchuplatnenýchnárokovžalobkyneažiadalažalobu

v celom rozsahu zamietnuť. Poprela skutkové tvrdenia uvedené v žalobe a poukázala
na to, že vzájomný konflikt medzi ňou a žalobkyňou, ku ktorému došlo dňa 20.6.2011 bol prešetrený
políciou, pričom z právoplatného rozhodnutia Obvodného úradu V., sp. zn. R.-PD-R.-XXXX/XXXXX-
XX zo dňa 12.10.2012 jednoznačne vyplýva, že protiprávneho konania sa dopustila žalobkyňa, ktorá
bola právoplatne uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa §

49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch, za čo jej bola uložená pokuta v sume
15,- eur, ktoré rozhodnutie bolo preskúmané druhostupňovým orgánom - Ministerstvom vnútra SR,
ktorý v závere svojho oznámenia uviedol, že rozhodnutie a aj postup správneho orgánu v predmetnom
priestupkovom konaní hodnotí ako zákonný. Žalovaná súčasne priložila oznámenie MV SR zo dňa
4.2.2013.Žalovanátiežuviedla,žežalobkyninebolaspôsobenážiadnaškoda,právenaopak,vdôsledku

incidentu bola škoda spôsobená žalovanej, čo je riadne zadokumentované aj v priestupkovom spise,
naviac táto bola po incidente predvedená políciou na Obvodné oddelenie policajného zboru v V. a
pokiaľ by mala zranenia v uvádzanom rozsahu, tak by o tom musel existovať záznam na polícii.
Po tom, ako bola žalobkyňa prepustená z polície, nejavila žiadne známky zranení a nesťažovala sa
na poškodenie zdravia. Bodové ohodnotenie zranení a bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského

uplatnenia považuje za neobjektívne a účelové. Rovnako uviedla, že sa nedopustila žiadneho konania,
ktorým by zasiahla do občianskej cti, alebo ľudskej dôstojnosti žalobkyne. Konflikt, ku ktorému došlo
dňa 20.6.2011 v O., nevyprovokovala a práve žalobkyňa svojím agresívnym správaním ju poškodila a
spôsobila jej aj zranenia. Žalovaná žalobkyňu pri uvedenom incidente ani neudrela a ani iným spôsobom
nenapadla tak, aby jej mohli vzniknúť ňou uvádzané zranenia.

4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že rozhodnutím Obvodného úradu v V. č.k. R.-
PD-R.-XXXX/XXXXX-XX zo dňa 12.10.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 20.11.2012, bola žalobkyňa
uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ust. § 49 ods. 1 písm.d/ zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorého sa
dopustila tým, že dňa 20.6.2011 v čase okolo 10.24 hod. pred domom na T. R. X v O. pri konflikte so
svojou neterou O. Q. (žalovanou), túto do krvi poškriabala na zápästí pravej ruky a roztrhla jej korálkový

náramok,tedaúmyselnenarušilaobčianskespolunažívaniedrobnýmublíženímnazdravíainýmhrubým
správaním a spôsobila jej tak škodu v približnej výške 5,- eur. Za spáchaný priestupok správny orgán
uložil žalobkyni pokutu v sume 15,- eur. Žalobkyňa má za to, že rozhodnutie správneho orgánu je
nesprávne a dňa 20.6.2011 to bola naopak žalovaná, ktorá žalobkyňu napadla na verejnom chodníku
na R. ulici v O., čo preukazovala predloženými lekárskymi správami zo dňa 21.6.2011 od všeobecného

lekára pre dospelých Q.. V. W. a záznamu o poskytnutí lekárskej prvej pomoci zo dňa 20.6.2011 od
Q.. B. D.. Žalobkyňa interpretovala svoju verziu incidentu zo dňa 20.6.2011 (škodovej udalosti) tak, že
žalobkyňa na pozemku žalovanej fotografovala veci, ktoré mali byť predmetom dedičského konania a
keď odchádzala z jej pozemku, mala vypnutý fotoaparát, avšak, keď sa ku nej priblížila žalovaná, ktorú
pozná od narodenia, že má neurotickú povahu, tak fotoaparát zapla, žalovaná jej chcela fotoaparát
strhnúťapretosožalobkyňoumykala,škriabalajuakopala,fotoaparátjejžalovanánestrhla,alehovypla

žalobkyni. Ku škode na topánkach došlo tak, že žalovaná sa postavila žalobkyni na obe topánky, prilepila
sa úplne ku nej a snažila sa jej zobrať úplne remenec z fotoaparátu, ktorý sa nachádzal pod vetrovkou.
Náhraduškodunazdravísiuplatňujenazákladelekárskehoposudkuzodňa12.06.2014vypracovaného
Q.. V. W., všeobecným lekárom za 34 bodov bolestného a 550 bodov za sťaženie spoločenského
uplatnenia (ďalej len „SSU“). Náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.000,- eur si uplatňuje z dôvodu, že

bola žalovanou krivo obvinená a Obvodným úradom v V. uznaná vinnou za spáchanie priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu z dôvodu krivého svedčenia otcom žalovanej. Súdne konania prebiehali
na všetkých stupňoch až po Najvyšší súd SR, rozhodnutia neboli vydané v prospech žalobkyne (tvrdí,
že z dôvodu oneskorene podaných opravných prostriedkov). Bolela ju chrbtica, zápästie, mala na krku
modriny, ako ju žalovaná ťahala, nemohla ísť ani medzi ľudí. Tvrdila, že jej dobrá povesť bola poškodená

minimálne tým, že tento incident bol rozmazaný po všetkých orgánoch. Jedna jej kamarátka, konkrétne
Y. D. ju v dôsledku tohto incidentu nepokladá za potrebné ani pozdraviť. Rovnako sociálna pracovníčka,
keď prišla šetriť pomery k jej mame, z dôvodu záujmu žalobkyne o pozíciu opatrovateľky, tak sa jej
matky pýtala, že ako vychádza žalobkyňa s rodinou žalovanej z dôvodu, že ide o dvoj-dom a že niečo
počula. Žalovaná na pojednávaní poprela skutkové tvrdenia uvádzané žalobkyňou a v jej verzii incident

zo dňa 20.6.2011 interpretovala tak, že v daný deň okolo 10:00 hodiny, keď prišla niečo zobrať domov
vO.,pretožesanáslednemalastretnúťsmanželomvmeste,keďvyšlazdomu,takvidelaakožalobkyňa
odchádza z jej pozemku, resp. stála tam a fotila na pozemku žalovanej, a tak nastúpila do auta a čakala,
pokým žalobkyňa opustí pozemok. Keď sa tak stalo, žalovaná následne s autom vyšla na ulicu, prešla
o dva domy vyššie asi po kruhový objazd a uvidela, že žalobkyňa sa opäť vracia na jej pozemok, preto

auto nechala zaparkované na ulici a vošla do dvora. Žalobkyňa sa nachádzala za bočným vchodom
jej domu, čo je minimálne na území 15 m jej pozemku, preto ju vyzvala, aby pozemok opustila, čo
žalobkyňa nerešpektovala a postupne prichádzala ku nej. Žalobkyňa vravela žalovanej, že kradli, na
čo jej ona povedala, že nekradli, aby ich neobviňovala a aby prestala fotiť, že si to nepraje. Žalovaná
vytiahla mobil, aby zavolala policajtov. Žalobkyňa ju napadla takým spôsobom, že jej doškriabala pravú

ruku a roztrhla jej náramok. Žalobkyňa stále hovorila, že bude fotiť, tak jej dala ruku pred fotoaparát.
Žalobkyňa ju fotoaparátom udierala po ruke. Ako sa bránila, tak sa snažila vytlačiť žalobkyňu zo svojho
pozemku. Žalobkyňu neškrtila, nekopala, a ani nič iné nerobila. Popritom ako sa to dialo, zakričala
žalovaná na svojho otca, ktorý vyšiel na balkón. Následne vyšla babička na balkón. V dôsledku toho,
že žalobkyňa bola vo vzťahu ku žalovanej agresívna, tak bola zaistená v cele predbežného zaistenia.

Od okamihu ako prišli policajti, žalobkyňa nejavila žiadne známky poranenia, ktoré by si vyžiadalo
lekárske vyšetrenie. Žalobkyňa však naopak videla, ako žalovanej krváca ruka a korálky sú rozsypané
z roztrhnutého náramku, ktoré sa nachádzali na jej pozemku, čo svedčilo o tom, kde sa incident stal,
videl to aj policajt Y., ktorý jej pomáhal korálky zbierať. Z výpovede svedka Q.. V. Q., manžela žalovanej
vyplynulo, že prišiel domov tesne po incidente a neskôr prišla aj polícia, v tom čase sa žalobkyňa

vyjadrovala nielen voči žalovanej vulgárne, ale aj voči bratovi žalobkyne a jej mame, ktorá stála na
balkóne, následne zišla dole, upozorňovala žalobkyňu, nech sa tak nespráva, pričom na žalobkyni
nevidel žiadne poranenie. Keby bola poranená, tak by takto verbálne ani fyzicky komunikovať nemohla.
Následne ako bola prepustená z polície, opätovne fotila. Vie o tom, že žalobkyňa má dlhodobé zdravotné
problémy, s krčnou chrbticou, že ju bolia aj kĺby. Na druhý deň po incidente, žalobkyňa odchádzala,

nosila do taxíku objemné veci, tašky preto usúdil, že ani večer v deň incidentu a ani ráno sa u žalobkyni
neprejavovali žiadne zdravotné problémy, tiež bezprostredne po incidente hýrila energiou, nebola vôbec
skľúčená. Z výpovede svedkyne I. G., matky žalobkyne a starej matky žalovanej vyplynulo, že videla
v uvedený deň ako sa žalobkyňa pohybuje po chodníku, na krku mala fotoaparát, v tom žalovanáprešla z dvora cez cestu do auta. Videla, že žalobkyňa má na krku fotoaparát, ako žalovaná napadla
žalobkyňu, následne popadali korálky, potom prišiel jej syn. Z výpovede svedka V. G. (brata žalobkyne
a otca žalovanej) vyplynulo, že videl, ako žalobkyňa drží v ruke fotoaparát a druhou rukou sa oháňala

po žalovanej, ktorá vytláčala žalobkyňu z dvora. Keď vyšiel von, tak aj žalobkyňa aj
žalovaná boli na chodníku, žalobkyňa nemala žiadne zranenia. Prostredníctvom dožiadaného súdu v O.
V. bol vypočutý svedok Q.. V. W. ošetrujúci lekár žalobkyne, ktorý uviedol, že nemôže posúdiť k akým
zraneniam došlo dňa 20.6.2011, ide o veľmi staré správy, že začiatok a koniec liečby nie je možné presne
stanoviť, nakoľko pacientka je polymorbídna. Dôvodom PN-ky žalobkyni od 21.6.2011 do 3.7.2011 bolo

pomliaždenie hrudnej chrbtice. Závery ortopedického vyšetrenia, na ktoré bola žalobkyňa odoslaná dňa
4.7.2011 boli také, že sa jednalo o stav po pomliaždení mäkkých tkanív s tým, že tieto zranenia zanechali
na navrhovateľkinom zdravotnom stave trvalé následky (zvýšená neuróza, keďže ide o polymorbídnu
pacientku, mení sa charakter jej doterajších chorôb). Súd prvej inštancie následne uznesením sp.zn.
6C/98/2014-186 zo dňa 20.7.2020 nariadil znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctvo a farmácia,
odvetvie chirurgia, úrazová chirurgia, traumatológia a vypracovaním znaleckého posudku poveril znalca

Q.. V. F., s výkonom činnosti v I. (so zvlášť špecializáciou na traumatológiu) znalecký posudok pod č. XX/
XXXX v ktorom uviedol, že podľa zdravotnej dokumentácie žalobkyňa dňa 20.6.2011 pri predmetnom
incidente utrpela poranenia, ktoré sú v zdravotnej dokumentácii uvedené a to: petéchie (drobné krvné
bodky obyčajne po nevýraznom tlakovom poranení) a škrabance na krku vľavo, pohmoždenie pravého
stehna, pohmoždenie pravého predkolenia, škrabance drobné na ľavom predlaktí. V spisovom materiáli

však nie je prítomné žiadne iné ďalšie vyšetrenie a ošetrenie, ktorý popis zranení je pre znalecké
dokazovanie nepoužiteľný, nakoľko je tak všeobecný a neodborný, že nie je možné z neho vyvodiť
rozsah,charakteradokoncaanilokalizáciuzranení.NálezyazáveryQ..W.trebazoznaleckéhohľadiska
posudzovať ako nepreskúmateľné. Akékoľvek traumatické poškodenie, ktoré má forenzný charakter,
musí byť vyšetrené odborným lekárom, v danom prípade chirurgom, alebo traumatológom. Žalobkyňa

bola vyšetrená cca až 8 hodín po predmetnom incidente a tak priama súvislosť s časovým priebehom
je pochybná. Charakter poranení a ich rozsah možno označiť za veľmi pravdepodobný, tak ako to
žalobkyňa uviedla v žalobe. Zranenia u žalobkyne možno označiť za ľahké, z hľadiska závažností
nevýznamné. Liečba takýchto zranení trvá 5-6 dní, bez nutnosti PN a bez možnosti vzniku trvalých
následkov. Stav bol ustálený po ukončení liečby, teda po 5-6 dňoch. V zdravotnej dokumentácii zranenia

sú síce popísané, ale nie je ordinovaná žiadna lokálna liečba, čo je charakterizované pre bezvýznamné,
liečbunevyžadujúceporanenia.Pokiaľideomožnúpsychickúujmu,ktorúuviedolaobodovalQ..W.,túto
označil za ničím nepodloženú, špekulatívnu a do pôsobnosti obvodného lekára nepatriacu. O psychickej
ujme z nejakého úrazu možno uvažovať len vtedy, ak je bezprostredná kontinuita psychických ťažkostí
evidovaná psychiatrom, resp. psychológom dlhodobo a v takom prípade znalecké posúdenie môže

vykonať len znalec z oblasti psychiatrie. Právny zástupca žalovanej v nadväznosti na posudok poukázal
na to, že znalec akceptoval poranenie žalobkyne, ktoré mala utrpieť dňa 20.6.2011, v rozsahu nálezu
Q.. S. B. zo dňa 21.6.2011 v O., a to početné škrabance po nechtoch na
ľavom predlaktí na vonkajšej strane, tiež odtlačky 3 nechtov a jeden škrabanec na ľavom líci avšak dňa
21.6.2011 bola na vyšetrení u Q.. S. B. v O. tiež žalovaná, pričom lekárka jej popísala presne

tie isté zranenia, ako znalec uvádza v časti B., bod 2 znaleckého posudku u žalobkyne. Žalobkyňa so
znaleckým posudkom Q.. V. F. nesúhlasila, označila ho za nekompetentný. Uviedla, že dňa 4.7.2011
bola na kontrole počas PN-ky, lekár uviedol, že pretrvávajú bolesti pohybového aparátu, bola odoslaná
na ortopedické vyšetrenie, na ktorom bola dňa 12.7.2011 kvôli napadnutiu, ortopedička však kontrolu
do lekárskej správy ani nenapísala.

5. Na takto zistený skutkový stav veci, súd prvej inštancie aplikoval ust. §§ 100 ods. 1, 101, 106, 11, 13
ods. 1,2, 420 ods. 1, 441, 442 ods. 1, 444, 446 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 193 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. Primárne
sa vysporiadaval s účinkami žalovanou vznesenej námietky premlčania, a to vo vzťahu ku všetkým

žalobkyňou uplatneným dielčim nárokom so záverom o ich premlčaní. Vo vzťahu k nárokom na náhradu
škody spôsobenej na zdraví primárne posudzoval, kedy nastalo u žalobkyne ustálenie zdravotného
stavu, ktorá okolnosť je významná z hľadiska plynutia premlčania. Ošetrujúci lekár žalobkyne Q.. V.
W., ošetrujúci lekár žalobkyne uviedol, že žalobkyňa je polymorbídna pacientka (mení sa charakter jej
doterajších chorôb) a preto nie je možné stanoviť začiatok a koniec liečby. V konaní ustanovený znalec

prim. Q.. V. F. uviedol, že zranenia popísané v zdravotnej dokumentácii žalobkyne možno označiť za
ľahké, z hľadiska závažnosti nevýznamné, liečba ktorých zranení trvá 5-6 dní, bez nutnosti PN a
bez možnosti vzniku trvalých následkov. Stav bol podľa názoru súdu prvej inštancie takto ustálený po
ukončení liečby, teda po 5-6 dňoch od incidentu v konkrétnosti dňom 26.6.2011, príp. 27.6.2011, odkedy(od ustálenia zdravotného stavu žalobkyne) začala tejto plynúť 2- ročná subjektívna premlčacia doba,
ktorá uplynula najneskôr dňa 27.6.2013, pričom žaloba bola podaná až po uplynutí premlčacej doby
(dňa 23.6.2014). Ak by súd vychádzal z lekárskeho posudku Q.. V. W., liečba bola ukončená (PN-ka

ukončená) dňa 4.7.2011 aj tak premlčacia doba by uplynula dňa 4.7.2013. Lekársky posudok sa vydáva
len čo zdravotný stav poškodeného možno z medicínskeho hľadiska považovať za ustálený, hodnotenie
Q..V.W.bolovypracovanéaždňa12.6.2014,tedapouplynutí3rokovodpoškodenianazdraví,pričomje
len dokladom potvrdzujúcim, že došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia, teda od uvedeného dátumu
12.6.2014 sa nemôže počítať plynutie premlčacej doby, žalobkyňa mala dávno pred vydaním hodnotenia

ustálený zdravotný stav, a preto ho bolo možné vydať oveľa skôr. Čo sa týka uplatnenej
náhrady materiálnej škody na topánkach v sume 5,- eur, natrhnutom golieri na vetrovke v sume 5,-
eur a poškodenom laku na fotoaparáte v sume 20,- eur, v tomto prípade je ustanovená kombinovaná
premlčacia lehota, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Subjektívna premlčacia lehota
je dvojročná a na začatie plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného, týkajúcu
sa jeho vedomosti a/ vedomosti o škode a b/ vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá.

Žalobkyňasaoškodedozvedeladňa20.6.2011,vdeňincidentumuselavedieťomajetkovejškode,ktorá
jejbolaspôsobená,žemánatrhnutýgolier,poškodenétopánkyaajlakzfotoaparátu,súčasnevuvedený
deňajvedela,žezatútoškoduzodpovedážalovaná.Objektívnalehotazačalaplynúťodudalosti,zktorej
vznikla škoda, teda od 20.6.2011. Právo na náhradu majetkovej škody v sume 30,- eur sa premlčalo v
subjektívnej lehote dňa 20.6.2013 a to bez ohľadu na to, že objektívna lehota ešte neuplynula. Žaloba

bola podaná na súde dňa 23.6.2014. Teda nárok žalobkyne na náhradu majetkovej škody je premlčaný.
Pokiaľ ide o premlčanie práva na náhradu škody - ušlého zisku, tiež je ustanovená
kombinovaná premlčacia lehota, a to subjektívna (dvojročná) a objektívna (desaťročná). Žalobkyňa si
uplatnila ušlý zisk v sume 281,71 eur za PN od 21.6.2011 do 3.7.2011. Subjektívna premlčacia lehota je
dvojročná a začala plynúť 21.6.2011, keď nemohla vykonávať činnosti z podnikania aj v tomto prípade

neuplatnila nároky v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Na základe uvedeného súd všetky
tieto nároky považoval za premlčané na základe námietky premlčania žalovanej. Súd nevykonal dôkazy,
a to kontrolné znalecké dokazovanie znalcom X.. X. Y., z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
chirurgia,úrazováchirurgia,čiustanovenímznalcazodborupsychiatria,akotožiadalažalobkyňajednak
s poukazom na vznesenú námietku premlčania, ktorú posudzoval prednostne, ale aj preto, že žalobkyňa

nezložila preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Žalobkyňa tiež navrhovala, aby súd vykonal
výsluch nadpor. P. Q. a nadstrážm. Y. Y., ďalej žiadala rekonštrukciu incidentu a znalecké dokazovanie
poskytnutej dokumentácie z jej fotoaparátu. Uvedené dôkazy súd nevykonal s poukazom na premlčané
nároky žalobkyne.

6. Nad rámec záveru o účinnosti žalovanou vznesenej námietky premlčania voči všetkým nárokom
na náhradu škody, súd prvej inštancie tiež skonštatoval, že z vykonaného dokazovania nevyplynuli
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o naplnení zodpovednostných predpokladov žalovanej
za škodu vzniknutú žalobkyni. Poukázal na to, že medzi žalobkyňou a žalovanou, ktorá je jej neterou
sú zjavne veľmi zlé, naštrbené rodinné vzťahy, pretrvávajúce od roku 2008, obidve rozdielne opisujú

skutkový dej udalosti zo dňa 20.6.2011, žalobkyňa tvrdí, že bola napadnutá žalovanou a naopak
žalovaná tvrdí, že bola napadnutá žalobkyňou. Žalobkyňa tvrdí, že žalovaná bola agresívna a naopak
žalovanátvrdí,žebolažalobkyňaagresívna(poincidentebolavcelepolicajnéhozaistenia).Zlekárskych
správ predložených oboma vyplýva, že tak žalobkyni, ako aj žalovanej v uvedený deň 20.6.2011 vznikli
malé poranenia kože. Ust. § 441 OZ berie do úvahy účasť poškodeného na spôsobenej škode a pre

takého situácie predpokladá spôsoby riešenia, 1/ poškodený znáša celú škodu sám a 2/ poškodený
znáša pomernú časť škody, ak svojím pričinením prispel k vzniku škody, pričom sa posudzujú všetky
príčiny, ktoré viedli ku vzniku škody. Priamy svedok, ktorý by bol prítomný počas celej udalosti zo dňa
20.6.2011, nebol, súd tak nemal za preukázané, čo a kto bol príčinou vzniku incidentu a kto koho
napadol. Žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovanej a škodou,

naviac v priestupkovej veci pod sp.zn. R.-PD-R.-XXXX/XXXXX-XX zo dňa 12.10.2012, bolo vydané
rozhodnutie, ktorým práve žalobkyňa bola uznaná za vinnú zo spáchania priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu zo dňa 20.6.2011, ktorým rozhodnutím je súd viazaný v občianskoprávnom konaní (§
193 CSP, ktorý obsahovo nadväzuje na ust. § 135 ods. 1 O.s.p. čo podľa jeho názoru je potrebné
aplikovať aj na priestupky, keďže ust. § 193 CSP rozsah viazanosti upravuje rovnako pre trestný

čin, priestupok alebo iný správny delikt). Na konkrétnosti posudzovanej veci z popísanej skutkovej
podstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu vyplýva, že znakom skutkovej podstaty daného
priestupku bolo aj to, že práve konaním žalobkyne bola spôsobená škoda žalovanej v sume 5,- eur,
teda vyplýva z neho existencia príčinnej súvislosti medzi konaním žalobkyne a ujmou, ktorá vzniklažalovanej (drobné ublíženie na zdraví žalovanej). Žalobkyňa však neuniesla dôkazné bremeno, ktoré ju
zaťažovalo preukázať splnenie zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu
na zdraví a majetku, o ktorej tvrdila, že jej protiprávnym konaním žalovanej mala vzniknúť. Pokiaľ aj k

incidentu medzi stranami skutočne došlo, tak z dokazovania vyplynulo, že to boli obe strany, ktoré nejaké
drobné poranenia pri ňom mali utrpieť, pričom z dokazovania nevyplynulo, kto a akým mechanizmom
mal tento incident vyprovokovať, či ako prvý druhú stranu fyzicky napadnúť a spôsobiť jej zranenia. Čo
sa týka premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1.000,- eur, tak právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka premlčuje

v trojročnej premlčacej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, pre
začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby bol rozhodujúci moment, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu, ktorý by bol objektívne spôsobilý porušiť, alebo ohroziť osobnostné práva žalobkyne a viedol
k nemajetkovej ujme, ktorá začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 265/2009, sp. zn. 2 Cdo/194/2011). Žalobkyňa
videlaakoneoprávnenýzásahdojejosobnostnýchprávfyzickénapadnutiežalovanou(kuktorémudošlo

dňa 20.6.2011), žalovanej krivé obvinenia a výpovede pred správnym orgánom (rozhodnutie správneho
orgánu nadobudlo právoplatnosť dňa 20.11.2012), nepravdivými tvrdeniami o jej matke a v neposlednom
rade z dôvodu, že toto napadnutie bolo riešené pred všetkými orgánmi. Za neoprávnený zásah do
osobnostných práv podľa žalobkyne možno považovať udalosť zo dňa 20.6.2011, ktorá ako tvrdí jej
privodila psychické útrapy. Nasledujúcim dňom je deň 21.6.2011 a súd ustálil, že od tohto momentu

začala plynúť trojročná premlčacia lehota a uplynula dňa 21.6.2014. Žaloba bola podaná na súde dňa
23.6.2014, a preto námietka žalovanej o premlčaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je podľa
názoru súdu prvej inštancie dôvodná. Nad rámec toho uviedol, že žalobkyňa nárok na zaplatenie 1.000,-
eur titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch ani nepreukázala, neuniesla dôkazné bremeno. Spornou
zostávala skutočnosť, či žalovaná napadla žalobkyňu, čo však ani v pozitívnom prípade neznamená, že

by bolo preukázané, že tým bola znížená vážnosť a dôstojnosť žalobkyne v spoločnosti do tej miery,
že by mala mať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Návrh na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch z titulu ochrany osobnosti by bol dôvodný za predpokladu, že by žalovaná svojím
konaním zasiahla do osobnostných práv žalobkyne takým spôsobom, že by sa zadosťučinenie podľa
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nezdalo postačujúce, a to najmä preto, že bola v značnej miere

znížená dôstojnosť navrhovateľky, alebo jej vážnosť v spoločnosti. Žalobkyňa svoj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodňovala aj tým, že žalovaná krivo svedčila pred správnymi orgánmi, nadávala
žalobkyni, čo súd vyhodnotil ako nedôvodné. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods.
1 Civilného sporového poriadku, keďže žalovaná mala v konaní plný úspech, súd jej priznal náhradu
trov konania vo vzťahu k žalobkyni v celom rozsahu, o ktorých výške, má rozhodovať súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

7.Rozsudoksúduprvejinštancievzákonomstanovenejlehoteodvolanímnapadlažalobkyňa,navrhujúc
odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že jej žalobe bude v plnom rozsahu vyhovené a žalovaná bude
zaviazaná nahradiť jej trovy konania v rozsahu 100 %, alternatívne navrhovala zrušenie napadnutého

rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní uviedla,
že rozhodnutie napáda z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/
CSP, ktorých paragrafové znenie aj cituje v odvolaní (vada procesných podmienok, porušenie práva
na spravodlivý proces, existencia inej vady, nevykonanie navrhovaných dôkazov, existencia ďalších
prostriedkov procesného úroku a obrany, ktoré doposiaľ neboli použité, nesprávne skutkové a právne

závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie). V konkrétnostiach uviedla, že žalobou
zo dňa 19.06.2014, ktorú doplnila na výzvu súdu podaním zo dňa 01.09.2014 sa domáhala náhrady
škody a nemajetkovej ujmy odvodzujúc ich vznik odo dňa 20.06.2011, kedy ju fyzicky napadla žalovaná
na verejnosti, na ulici R. v O., kedy jej poškodila fotoaparát, topánky a golier na vetrovke v snahe
stiahnuť jej fotoaparát z krku. Následne ju ťahala za remence fotoaparátu, kopala, v dôsledku čoho

bola tiež práceneschopná, a preto za obdobie PN tiež požadovala náhradu ušlého zisku. Náhradu
bolestného a SSU odvodzovala od ňou predloženého posudku. V ďalšom popisuje svoju verziu incidentu
zo dňa 20.06.2011, kedy ako uvádza išla za svojím bratom a zároveň na ich pozemku fotila veci, ktoré
od svojich rodičov zobral (ukradol), prípadne dostal. Takže nešla fotiť žalovanú, ako to v rozsudku
naznačuje súd a namieta tiež popis udalostí súdom, ktorý navodzuje dojem, že úbohá žalovaná bola

ňou nebodaj prenasledovaná. Namieta, že súd si neunúval pozrieť príslušnú fotodokumentáciu napriek
tomu, že jeho povinnosťou bolo zistiť skutkový stav nezávisle od zmanipulovanej a skorumpovanej
polície a Obvodného úradu V.. K incidentu privolala políciu, na čo bola z ich strany informovaná, že
ju v tomto predišla žalovaná. Npor. Q. mal vidieť škrabance na jej ruke a krku, podliatiny na krku azlomený necht, pričom zauvažoval, či nezostala časť nechta na krku žalovanej, pretože na tvári táto
nemala žiadne škrabance v rozpore s lekárskou správou, ale na krku, z čoho vyplýva, že buď klamala
lekárka, alebo si škrabance žalovaná na tvári urobila sama. Menovaný policajný príslušník sa pýtal aj

po príchode na miesto jej brata, či incident videl a ten povedal, že nie. Podľa jej názoru nesprávne
zadokumentovanie incidentu má pôvod v tom, že skorumpovaní policajti dostali zrejme od nadriadených
príkaz, ako majú postupovať. Pokiaľ si dokumenty z polície a Obvodného úradu V. súd preštudoval,
nie je zrejmé, prečo ani na základe jej výslovnej žiadosti nepodnikol trestno-právne kroky voči svedkom
V. G. a V. Q. v súvislosti s ich výpoveďou. Žalobu na okresný súd datovanú dňa 19.06.2014 podala

poštou, a to dňa 19.06.2014 a nie ako uvádza súd dňa 23.06.2014 a to z dôvodu, aby dodržala 3-
ročnú lehotu. Keďže súd ustálil, že premlčacia lehota začala plynúť odo dňa 21.06.2011, je zrejmé,
že jej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je premlčaný, námietka v tomto smere
vznesená žalovanou nie je dôvodná. Keby však žalobu podala aj 23.06.2014, bolo by to podľa nej v
poriadku, lebo 21.06.2014 bola sobota. Na nahradení nemajetkovej ujmy trvá, pretože ju zainteresované
inštitúcie úmyselne a cieľavedome poškodili. Žalovanú označuje za klebetnú osobu, nespravodlivo

posúdený incident so žalovanou o niekoľko rokov neskôr spôsobil u jej matky psychické problémy. Ďalej
popisuje okolnosti, za ktorých malo dôjsť k tomu, že matka od nej požadovala vrátenie daru, t.j. 4/6-
iny domu, ktoré jej darovala. Vo výzve na vrátenie daru uvádzali aj fyzický konflikt medzi ňou a jej
neterou, teda žalovanou. Túto výzvu poslali mestskému úradu, ukazovali ju policajtom a predpokladá,
že aj susedom. Predpokladá, že susedia z oboch strán o incidente vedia, myslí si, že ho dokonca videli,

ale solidárne s rodinou žalovanej mlčia, lebo sú amorálni. Náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňuje tým,
že ju žalovaná fyzicky napadla na verejnosti, krivo obviňovala, nadávala jej a poškodila je dobré meno a
vážnosť,čosaprejavilovrodinnýchasusedskýchvzťahoch.SoznaleckýmposudkomQ..F.nesúhlasila.
Považuje ho za chybný, dopletený a nekompetentný. Žalovaná vo svoj prospech využívala spriaznených
policajtov. Poukazuje tiež na to, že pokiaľ právny zástupca žalovanej vzniesol námietku premlčania už

v podaní zo dňa 23.10.2014, nie je zrejmé, pokiaľ súd považoval nároky za premlčané, že už v tom
čase nerozhodol o zamietnutí žaloby na podklade premlčania, ale naopak, viedol ďalej dokazovanie, čo
viedlo aj k vzniku trov konania, o.i. aj z dôvodu, že súd ustanovoval znalcov. Namieta tiež, že okrem jej
matky súd nevykonal žiaden z výsluchov svedkov, ktoré navrhla. Neboli akceptované tiež jej námietky
proti zápisniciam. Žiadala o vyvodenie trestno-právnej zodpovednosti voči svedkom, čo rovnako súd

neurobil. Navrhla znalecké dokazovanie ohľadom dokumentácie z jej fotoaparátu, s rekonštrukciou
celého incidentu, čo súd nevykonal. Súd ju vyzval na zloženie preddavku na znalecké dokazovanie vo
výške 700,- eur, požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov, čomu nebolo vyhovené. Žiada tiež,
aby súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval ust. § 257 CSP a neuložil jej povinnosť
nahradiť trovy konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré vidí v tom, že súd rozhodol na

základe skutočností, ktoré mu boli známe už na prvom pojednávaní vo veci, napriek tomu postupoval
neúčelne a nehospodárne, keď vykonával ďalšie dokazovanie, napriek vznesenej námietke premlčania,
tiež ďalšie pojednávania, ktoré boli takto neúčelné, nehospodárne, nesmerovali k zisteniu potrebných
skutočností, ktoré neboli nevyhnutné pre rozhodnutie o vznesenej námietke premlčania. Má za to, že
ako strana sporu nemôže znášať také trovy konania, ktoré vznikli výlučne v dôsledku neúčelného a

nehospodárneho postupu súdu navyšujúceho nedôvodne trovy.

8. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uvádza, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalobkyni vôbec nejaká škoda
vznikla v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovanej a teda absentuje základný predpoklad,

a to existencia zodpovednosti žalovanej za vzniknutú škodu, identicky ako ani v prípade náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa požaduje. Žalobkyňa však neuvádza žiadne nové skutočnosti,
popisuje svoju verziu incidentu medzi stranami sporu zo dňa 20.06.2011 a trvá na dôvodnosti
uplatnených nárokov, o ktorých tvrdí, že nie sú premlčané. Konflikt medzi stranami sporu bol riadne
vyšetrený políciou a z právoplatného rozhodnutia Obvodného úradu V. sp. zn. R.-PD-R.-XXXX/XXXXX-

XX zo dňa 12.10.2012 vyplýva, že protiprávneho konania sa dopustila práve žalobkyňa, ktorá bola
uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/
zákona o priestupkoch, za čo jej bola uložená pokuta v sume 15,- eur. Žalovaná konflikt nevyvolala,
žalobkyni žiadnu škodu nespôsobila a nijakým spôsobom nezasiahla do jej práv na ochranu osobnosti.
V súvislosti s predmetným konfliktom nebola žalovaná uznaná za vinnú ani zo spáchania priestupku,

ani zo spáchania trestného činu. Znalec Q.. V. F. vo svojom znaleckom posudku č. XX/XXXX zo
dňa 02.10.2018 konštatuje, že v zdravotnej dokumentácii žalobkyne sú síce zranenia popísané, ale
nie je ordinovaná žiadna lokálna liečba, čo je charakteristické pre bezvýznamné liečby nevyžadujúce
poranenia. V súvislosti s odškodnením psychickej ujmy, ktorú uviedol a obodoval Q.. W., túto znalecoznačil za ničím nepodloženú a špekulatívnu. Hoci nároky uplatnené žalobkyňou považuje žalovaná
za nedôvodné a nepreukázané, z dôvodu opatrnosti vzniesla voči nim námietku premlčania, s ktorou
sa súd riadne, podrobne a tiež správne vysporiadal. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa žalovaná

stotožňuje a nepovažuje za potrebné bližšie sa k podanému odvolaniu vyjadrovať. Podľa jej názoru
nedošlo k naplneniu ani jedného z odvolacích dôvodov, preto navrhuje, aby ho odvolací súd potvrdil a
priznal jej právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

9. Žalobkyňa vo svojej písomnej replike na vyjadrenie žalovanej uvádza, že nesúhlasí s jej tvrdeniami

o tom, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný vznik škody na jej strane, či príčinnej súvislosti
s protiprávnym konaním žalovanej. Pravdou je, že je obvinená ona, hoci v skutočnosti to bolo naopak.
Skorumpované a nekompetentné inštitúcie sa nezaoberali porušovaním zákonnosti postupu polície a
Obvodného úradu V., ani porušovaním zákonnosti neschopného Q.. Q. z Ministerstva vnútra SR. Súdy
sa zaoberali predovšetkým tým, že nevyčerpala v zákonnej lehote riadny opravný prostriedok, napriek
tomu na žalovanú podala trestné oznámenie, ktorá však z priestupku obvinená nebola, lebo uplynula

premlčacia doba na jeho prejednanie a tento ani úmyselne nebol riešený. So znaleckým posudkom
nesúhlasila.

10. Žalovaná nevyužila právo písomnej dupliky na repliku žalobkyne.

11. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) v znení
neskorších predpisov.

12. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom jeho účinnosti.

13. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

14. V posudzovanej veci konanie bolo začaté ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného kódexu
(OSP), vo veci bolo rozhodnuté a odvolanie bolo podané už za účinnosti terajšieho procesného kódexu

(CSP).

15. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote
strana sporu, v neprospech ktorej bolo odvolaním napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), že bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému je

opravný prostriedok prípustný, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP
aj náležitosti podľa § 363 CSP, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania.
16. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výroku I., ktorým bola zamietnutá

žaloba v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP a v napadnutej časti,
ktorou bolo rozhodnuté o trovách konania medzi stranami sporu vzniknutých v konaní pred súdom prvej
inštancie (vo výroku II.) za použ. § 388 CSP zmeniť, nakoľko neboli splnené zákonné predpoklady
na jeho potvrdenie, ani zrušenie v tejto jeho časti. Odvolací súd rozhodol postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario).

17. Vychádzajúc z obsahu spisu, žalobkyňa sa žalobným návrhom domáhala zo strany žalovanej
náhrady škody v skladbe sumy 30,- eur z titulu náhrady materiálnej škody, tiež náhrady škody na zdraví
za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, náhrady ušlého zistku za obdobie práceneschopnosti
a v konečnom dôsledku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v súvislosti s ňou tvrdeným zásahom

žalovanej do jej osobnostných práv vo výške 1.000,- eur. Dôvodnosť svojich nárokov odvodzovala od
udalosti, ku ktorej došlo dňa 20.6.2011, kedy ju podľa jej tvrdení žalovaná napadla na verejnom chodníku
na ulici R. X, v O..18. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že priznal účinky žalovanou vznesenej námietke
premlčania všetkých uplatnených dielčich nárokov, nad rámec toho tiež konštatoval neunesenie
dôkazného bremena žalobkyňou vo vzťahu ku naplneniu zákonných predpokladov pre vznik

zodpovednosti na strane žalovanej pre vznik tvrdenej škody a tiež existencie protiprávneho zásahu do
osobnostných práv žalobkyne ako predpoklad úvah o priznaní požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch (ust. §§ 100 ods. 1, 101, 106, 11, 13 ods. 1,2, 420 ods. 1, 441, 442 ods. 1, 444, 446 OZ,
§ 193 CSP).

19. Žalovaná v odvolaní uviedla, že rozhodnutie napáda z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm.
a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP, ktorých paragrafové znenie aj cituje v odvolaní (vada procesných podmienok,
porušenie práva na spravodlivý proces, existencia inej vady, nevykonanie navrhovaných dôkazov,
existencia ďalších prostriedkov procesného úroku a obrany, ktoré doposiaľ neboli použité, nesprávne
skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie), vymenujúc tak
všetky dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 CSP, v konkrétnostiach nešpecifikujúc, v

akých skutočnostiach vzhliada naplnenie toho-ktorého z nich. Posúdiac obsah odvolania ťažiskovo
namietanesprávnosťposúdeniapremlčaniaňouuplatnenýchnárokova nevykonanieňounavrhovaných
dôkazov, v časti rozhodnutia o trovách konania, namieta nezohľadnenie okolností sporu, ktoré podľa
nej svedčia v prospech aplikácie ust. § 257 CSP.

20. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností vo svetle uplatnených odvolacích dôvodov, odvolací súd
dospel k záveru, že tieto nie sú spôsobilé k odlišnému, v prospech žalobkyne vydanému rozhodnutiu
v časti o veci samej.

21. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti primárne posudzoval, či

konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389
ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady v konkrétnosti ani odvolateľka netvrdila. V odvolaní síce

uvádza, že uplatňuje tiež dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP (citujúc jeho
znenie), neuvádza však žiadne skutočnosti, ktoré by indikovali k jeho naplneniu.

22. Následne sa odvolací súd venoval ťažiskovým námietkam žalobkyne, prostredníctvom ktorých
(posúdiac odvolanie podľa jeho obsahu) namieta nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd

prvej inštancie založil svoje rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/
a h/ CSP), v konkrétnosti namietajúc nesprávne vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania,
tiež nesprávne právne posúdenie účinkov žalovanou vznesenej námietky premlčania (nesprávne určený
koniec lehoty v kolízii s (ne)včasným podaním žaloby predovšetkým vo vzťahu k nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy).

23. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného

hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

24. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného

právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).25. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne, vyhodnotil odvolací súd ako nespôsobilé k záveru o
vecnej nesprávnosti výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v časti, ktorou rozhodol o veci samej.

26. Premlčanie ako právny inštitút, je následok kvalifikovaného uplynutia času, ktoré spôsobuje zánik
súdnej vymáhateľnosti práva, z ktorého sa stáva tzv. naturálna obligácia. Na premlčanie súd prihliada
len na námietku protistrany. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania je, aby oprávnený subjekt pod
hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas.

Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané
právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť
uplatneného práva. Právne účinky premlčania teda nastávajú, ak uplynie zákonom stanovený čas pre
výkon subjektívneho práva a oprávnený subjekt v ňom neuplatní svoje právo na súde, za súčasného
dovolania sa premlčania dlžníkom, keďže je výlučne na úvahe a v dispozícii dlžníka, či sa premlčania
dovolá. Zmyslom a účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na oprávnený subjekt, aby v

primeranom čase uplatnil svoje subjektívne právo, zabrániť tomu, aby dlžníci neboli po časovo
neprimeranú dobu nútení splniť si svoje povinnosti a v súlade so zásadou právnej istoty zabrániť
existencii dlhodobého trvania práv a im zodpovedajúcich povinností.

27. Žalovaná sa snažila zvrátiť úspech uplatnených nárokov na náhradu škody a náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch primárne dovolávaním sa premlčania uplatneného práva.

28. Súd prvej inštancie za rozhodujúce pre posúdenie namietaného premlčania práva považoval ust. §§
100 ods. 1, 101, 106 Občianskeho zákonníka.

29. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

30.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

31. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

32. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za
tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej
škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

33. Do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Lehoty

určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením
zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným
dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty
najbližší nasledujúci pracovný deň. Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na
súde, alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť (§ 57 ods. 1 - 3 Občianskeho

súdneho poriadku - ďalej len O.s.p., účinného v čase podania žaloby, ktoré je potrebné aplikovať podľa
intertemporálneho ustanovenia § 470, ods. 3 CSP).

34. Ako bolo uvedené už v predchádzajúcich častiach tohto rozhodnutia, žalobkyňa sa žalobným
návrhom domáhala zo strany žalovanej náhrady škody v skladbe 30,- eur z titulu náhrady materiálnej

škody, tiež náhrady škody na zdraví za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, náhrady ušlého
zistku za obdobie práceneschopnosti a v konečnom dôsledku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
ako satisfakcie v súvislosti s ňou tvrdeným zásahom žalovanej do jej osobnostných práv vo výške 1.000,-
eur. Opodstatnenosť svojich nárokov odvodzovala od udalosti, ku ktorej došlo dňa 20.6.2011, kedy ju
podľa jej tvrdení žalovaná mala fyzicky napadnúť na verejnom chodníku na ulici R. X, v O..

35. Pokiaľ ide o jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví, tieto sú samostatnými nárokmi (nárok
na bolestné, nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia), pri ktorých plynie vlastná premlčacia doba.
Začiatok jej plynutia vo vzťahu k týmto samostatným nárokom je stanovený okamihom, kedy sapoškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Ide o tzv. subjektívnu premlčaciu lehotu, pričom tzv.
objektívna premlčacia lehota sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje (§ 106 ods.
2 OZ in fine). V prípade nároku na odškodnenie bolesti a za sťaženie spoločenského uplatnenia (§

444 OZ) poškodeného, sa poškodený dozvie o škode v čase, kedy možno objektívne vykonať bodové
ohodnotenie bolesti a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia; od tohto okamihu plynie subjektívna
premlčacia doba. Pri odškodnení bolesti okolnosti rozhodujúce pre určenie bolestného sa stanú
známe až po ukončení liečebného procesu, resp. po jeho ustálení, sťaženie spoločenského uplatnenia
vzniká v dobe, v ktorej je možné zdravotný stav poškodeného po úraze, chorobe z povolania alebo

inom poškodení na zdraví považovať za ustálený a v ktorej je teda možné posúdiť, či vôbec a aký
má zmenený (zhoršený) zdravotný stav poškodeného preukázateľne nepriaznivé dôsledky na životné
úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho
spoločenských úloh a pristúpiť tak k jeho bodovému ohodnoteniu.

36. Vo vzťahu k vyššie uvedeným dvom nárokom na náhradu škody spôsobenej na zdraví (bolestné

a SSÚ) súd prvej inštancie správne predovšetkým posudzoval, kedy nastalo u žalobkyne ustálenie
zdravotného stavu, keďže ako správne uviedol, ide o okolnosť významnú z hľadiska plynutia
premlčania takéhoto nároku v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, správne aplikujúc vo vzťahu
k tomuto nároku výlučne ust. § 106 ods. 1 OZ. Žalobkyňa titulom náhrady škody na zdraví, ktorú
ako tvrdila jej mala v dôsledku fyzického napadnutia dňa 20.06.2011 spôsobiť žalovaná, uplatňovala

nárok na bolestné a SSU a to na základe posudku vystaveného ošetrujúcim lekárom žalobkyne Q..
V. W. dňa 12.06.2014, ktorý však vo svojej výpovedi pred súdom nevedel stanoviť začiatok a koniec
liečby v zdravotnej dokumentácii popísaných zranení, ktoré mala v dotknutý deň žalobkyňa utrpieť
odôvodňujúc to tým, že je polymorbídnou pacientkou (mení sa charakter jej doterajších chorôb). V
konaní ustanovený znalec prim. Q.. V. F., zranenia popísané v zdravotnej dokumentácii žalobkyne

(petéchie - drobné krvné bodky obyčajne po nevýraznom tlakovom poranení a škrabance na krku
vľavo, pohmoždenie pravého stehna, pohmoždenie pravého predkolenia, škrabance drobné na ľavom
predlaktí - vychádzajúc z rozsahu nálezu popísaného dňa 21.06.2011 Q.. B., ktorú žalobkyňa na druhý
deň po incidente navštívila) označil v ním podanom znaleckom posudku (znalecký posudok pod č.
XX/XXXX) za ľahké, z hľadiska závažnosti nevýznamné, liečba ktorých trvá 5-6 dní, bez nutnosti PN

a bez možnosti vzniku trvalých následkov. Poukázal na to, že v zdravotnej dokumentácii popísané
zranenia sú naviac z hľadiska ich lokalizácie a špecifickosti popísané nepreskúmateľným spôsobom,
tiež nie je vo vzťahu k nim ordinovaná žiadna lokálna liečba, čo je charakteristické pre bezvýznamné,
liečbu nevyžadujúce poranenia. Pokiaľ ide o možnú psychickú ujmu (ktorú uviedol a obodoval Q.. W.),
túto označil za ničím nepodloženú, špekulatívnu a do pôsobnosti obvodného lekára nepatriacu (podľa

znalca o psychickej ujme z nejakého úrazu možno uvažovať len vtedy, ak je bezprostredná kontinuita
psychických ťažkostí evidovaná psychiatrom, resp. psychológom dlhodobo, pričom jej posúdenie môže
vykonať len znalec z oblasti psychiatrie). V spisovom materiáli však nie je prítomné žiadne iné ďalšie
vyšetrenie a ošetrenie indikované v súvislosti s týmito zraneniami, navia popis zranení je všeobecný a
neodborný, nie je možné z neho vyvodiť dokonca ani lokalizáciu zranení. Nálezy a závery Q.. W., ktorý

pre žalobkyňu vypracoval bodové hodnotenie ujmy na zdraví, znalec vyhodnotil ako nepreskúmateľné,
keďže akékoľvek traumatické poškodenie, ktoré má forenzný charakter, musí byť vyšetrené odborným
lekárom (v danom prípade chirurgom, alebo traumatológom), naviac poukázal na to, že žalobkyňa bola
vyšetrená cca až 8 hodín po predmetnom incidente a tak priama súvislosť s časovým
priebehom je pochybná.

37. Vychádzajúc z vyššie uvedených odborných záverov a súvisiacich zistení, pre potreby stanovenia
počiatku premlčacej lehoty vo vzťahu k uplatneniu nárokom na náhradu ujmy na zdraví vzhľadom na to,
že liečba popísaných zranení mohla podľa znalca trvať max. 5-6 dní, pričom zo zdravotnej dokumentácie
vyplynulo, že vo vzťahu k nim nebola indikovaná žiadna následná liečba, či vyšetrenia (žalobkyňa síce

tvrdila, že bola odoslaná na kontrolu ortopédovi, čo však zo zdravotnej dokumentácie nevyplynulo a
žalobkyňa to nepreukázala), v dokumentácii nie sú zaznamenané ani kontinuálne návštevy psychiatra
pre nadväzujúce možné psychické ťažkosti, sa odvolací súd stotožňuje s tým, že k ukončeniu liečby a
tým aj k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne došlo najneskôr na šiesty deň od incidentu v konkrétnosti
dňa 26.6.2011, pričom nasledujúci deň je takto potrebné považovať za okamih, kedy sa poškodená

dozvedela o škode, poznajúc zodpovednú osobu od počiatku (žalovanú ktorá je mala ujmu spôsobiť),
ktorýmdňom27.06.2011takbolomožnéajvykonaťbodové hodnoteniejednotlivýchnárokov,odktorého
dňa, ako správne posúdil tiež súd prvej inštancie aj začala tejto plynúť 2- ročná subjektívna premlčacia
doba, ktorá uplynula dňa 27.6.2013 (čo bol štvrtok, teda riadny pracovný deň), pričom žaloba bolapodaná na súd prvej inštancie (vychádzajúc z podacej pečiatky na žalobe) až dňa 23.6.2014, teda
jednoznačne cca až jeden rok po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Súd prvej inštancie správne
poznamenal, že k rovnakému záveru (o premlčaní dielčich uplatnených nárokov na náhradu škody na

zdraví) by bolo nevyhnutné dospieť aj v prípade, ak by súd vychádzal z lekárskeho posudku Q.. V.
W., ktorý však bol znalcom spochybnený, vychádzajúc z ktorého bola PN-ka žalobkyne ukončená dňa
4.7.2011 (odvolací súd poznamenáva, že znalec posúdil, že popísané zranenia PN nevyžadovali). Za
správny odvolací súd považuje aj názor súdu prvej inštancie, vychádzajúc z ktorého vo vzťahu k týmto
nárokom,nebolomožnéodvodzovaťpočiatokpremlčacejlehotyododňavystavenialekárskehoposudku

(v tomto prípade bol vystavený až po takmer troch rokoch potom, ako bolo možné poškodenie zdravia
u žalobkyne po ukončení liečby obodovať), keďže tento je len dokladom potvrdzujúcim, že došlo, resp.
malo dôjsť k bolestnému, či sťaženiu spoločenského uplatnenia (znalec na rozdiel od Q.. W. možnosť
SSU vylúčil a vznik psychickej ujmy posúdil ako nemajúci podklad v zdravotnej dokumentácii žalobkyne)
a bolo možné ho v danej veci vydať oveľa skôr.

38. Bez dopadu na správnosť týchto záverov je argumentácia žalobkyne, prostredníctvom ktorej či
už pred súdom prvej inštancie, alebo v odvolacom konaní so závermi znalca nesúhlasila, označujúc
znalecký posudok za chybný, dopletený a nekompetentný.

39. Znalecký posudok ako dôkazný prostriedok, ktorý súd hodnotí podľa zásad uvedených v ust. § 191

CSP (t.j. tak jednotlivo, ako aj vo vzájomných súsivlostiach), je bližšie upravený v § 207 ods. 1 veta
prvá CSP, jedným zo špecifík ktorého je to, že má opodstatnenie vtedy, ak na posúdenie predmetu
konania, respektíve určitej otázky v rámci prebiehajúceho konania, sú potrebné špeciálne znalosti, t.j.
znalosti odborné, ktorými súd nedisponuje, o ktorý prípad zjavne pre potreby vysporiadania sa s nárokmi
žalobkyne na náhradu škody za ujmu na zdraví išlo dôvodne tiež v danej veci. Aj znalecký posudok je

však podriadený voľnému hodnoteniu dôkazov, čo znamená v súvislosti s inými vykonanými dôkazmi.

40. Formálny obsah znaleckého posudku ako výsledku špecializovanej odbornej činnosti vykonanej za
podmienok ustanovených v zákone č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov znalcom pre zadávateľa, tvoria

viaceré jeho časti (§ 17 ods. 3), ktoré vo vzájomných súvislostiach a aj ako celok musia zabezpečiť
preskúmaniejehoobsahuaoverenieodôvodnenostipostupov.Vprípadezisteniavádtakéhotoposudku,
z hľadiska možnosti jeho preskúmania je potrebné rozlíšiť, či ide o nedostatky formálneho vyhotovenia,
o nedostatky nepreskúmateľnosti, poprípade nedostatky odborného zistenia, keďže súd správnosť
odborných záverov vyjadrených znalcov preskúmavať nemôže, tieto len môže voľne hodnotiť vo vzťahu

ku skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli poprípade z iných dôkazov.

41. V okolnostiach danej veci však preskúmaním obsahu znaleckého posudku odvolací súd nezistil,
že by v konaní vypracovaný znalecký posudok, na ktorého odborných záveroch založil svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie, vykazoval po formálnej stránke evidentné nedostatky, vykazoval

známky neobjektivity, nepreskúmateľnosti, či neodbornosti. Z hľadiska obsahového je dostatočne
preskúmateľný, zrozumiteľný, založený na znalosti skutočností pre posúdenie zadaných otázok,
obsahujúci podklady súvisiace s obsahom spisového materiálu a z nich vyplývajúce zistenia
(zadokumentované zranenia žalobkyne, ich charakter a k nim prislúchajúca možná liečba, či možnosť
vzniku trvalých následkov, či psychickej ujmy), spracovaný je vyčerpávajúco v zmysle zadaných mu

úloh so zrozumiteľným odôvodnením jeho záverov (na rozdiel od posudku Q.. W., ktorý svoje závery
zodpovedajúcimspôsobomnezdôvodnil)apokiaľzatohtozisteniavtomtoohľadejehonezávadnostisúd
prvej inštancie nemal pochybnosti o jeho vecnej správnosti, keďže na jeho záveroch bez ďalšieho svoje
rozhodnutie založil (čo odobril tiež odvolací súd), nemožno mu pri absencii vecnej protiargumentácie
žalobkyne voči záverom posudku, v tomto smere nič vytknúť. Námietky žalobkyne voči nemu sú len

všeobecné, vágne, neindikujúce bez ďalšieho k reálnym pochybnostiam o správnosti jeho záverov, na
rozdiel od posudku (vystaveného všeobecným lekárom Q.. W.) predloženého žalobkyňou, ktorý je z
hľadiska zodpovedania rozhodujúcich odborných otázok nepreskúmateľný (čo konštatoval tiež znalec)
a nedostatky v tomto smere sa nepodarilo odstrániť ani výsluchom tohto lekára, tiež obsahuje posúdenie
odbornej otázky, ktorá do kompetencie všeobecného lekára nepatrí (hodnotenie psychickej ujmy), čim

bol opodstatnene diskvalifikovaný z toho, aby bolo možné závery z neho plynúce favorizovať pred
závermi znalca a z nich aj opodstatnene vychádzať.42. Pokiaľ chcela žalobkyňa spochybniť závery znalca, bolo jej povinnosťou v rámci zákonnej
koncentrácie konania produkovať v konkrétnostiach také vecné tvrdenia voči jeho záverom, a k nim také
procesne relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by jednoznačne odborné závery znalca boli spôsobilé aj

reálne spochybniť (príkladmo navrhnúť vykonanie revízneho posudku), čo síce učinila, avšak nezložila
zálohu na vykonanie tohto dôkazu, čoho právnym dôsledkom bolo, že súd prvej inštancie tento dôkaz
nevykonal (§ 253 ods. 3 CSP) a v tomto smere nebolo možné prijať iný záver ako ten, že žalobkyňa
relevantným spôsobom závery znalca nespochybnila.

43. Za správne ako premlčaných, považuje odvolací súd tiež právne posúdenie uplatnených nárokov na
náhradu materiálnej škody na topánkach v sume 5,- eur, natrhnutom golieri na vetrovke v sume 5,- eur a
poškodenom laku na fotoaparáte v sume 20,- eur (ktorá škoda mala vzniknúť pri incidente 20.06.2011),
tiež ušlého zisku, ktorý si uplatnila žalobkyňa v sume 281,71 eur (za obdobie trvajúcej PN od 21.6.2011
do 3.7.2011, kedy nemohla vykonávať podnikateľskú činnosť).

44. Pri práve na náhradu škody (s výnimkou škody na zdraví), je stanovená dvojitá kombinovaná
premlčaciadoba(§106ods.1,2OZ),atosubjektívna(dvojročná)aobjektívna.Ichzačiatokjestanovený
samostatne; kým objektívna premlčacia doba plynie od tzv. škodovej udalosti, subjektívna plynie odo
dňa, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Ich vzájomný vzťah je
taký, že sú od seba nezávislé čo do svojho priebehu, jeho začiatku i konca, a ak skončí priebeh jednej z

nich,právosapremlčíbezohľadunadruhúpremlčaciudobu.Subjektívnapremlčacialehotajezhľadiska
jej začiatku spojená so subjektívnou stránku poškodeného, týkajúcou sa jeho vedomosti vedomosti
o škode a vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Súd prvej inštancie správne posúdil,
že žalobkyňa o škode na veciach (že má natrhnutý golier, poškodené topánky a aj lak z fotoaparátu)
musela mať vedomosť dňa 20.6.2011 (t.j. v deň samotného incidentu) za súčasnej zrejmej vedomosti

o tom, kto jej ju spôsobil, teda, že za túto škodu zodpovedá žalovaná. Objektívna lehota začala plynúť
od udalosti, z ktorej vznikla škoda, teda od 20.6.2011. Právo na náhradu majetkovej škody v sume 30,-
eur sa premlčalo v subjektívnej lehote dňa 20.6.2013 (vo štvrtok, ktorý bol riadnym pracovným dňom) a
to bez ohľadu na to, že objektívna lehota ešte neuplynula. Žaloba bola podaná na súde dňa 23.6.2014
(cca rok po uplynutí subjektívnej lehoty). Identicky správne záver prijal súd prvej inštancie pokiaľ ide o

premlčanie práva na náhradu škody - ušlého zisku, ktoré rovnako podlieha kombinovanej premlčacej
lehote. Žalobkyňa si uplatnila ušlý zisk za obdobie PN od 21.6.2011 do 3.7.2011 (keď najneskoršie dňom
3.7.2011 mala vedomosť o jeho výške za celé toto obdobie), ktorým dňom začala plynúť subjektívna
lehota na jeho uplatnenie, ktorá uplynula dňa 3.7.2013 (čo bola streda, riadny pracovný deň) a s
poukazom na deň podania žaloby na súde (23.6.2014) rovnako došlo k uplatneniu tohto nároku až

takmer rok po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty, bez ohľadu na to, že objektívna lehota ešte
neuplynula.

45. Posúdenie vyššie uvedených nárokov súdom prvej inštancie ako premlčaných, tak považuje aj
odvolací súd za správne.

46. Bez dopadu na ich vecnú správnosť je námietka žalobkyne o nepremlčaní jej nárokov s poukazom na
skutočnosť, že žaloba bola podaná na poštovú prepravu už dňa 19.6.2014, nie dňa 23.6.2014, z ktorého
nesprávneho údaju podľa jej názoru vychádzal pri posudzovaní premlčania súd prvej inštancie. Zo spisu
samotného takáto skutočnosť nevyplýva a žalobkyňa toto svoje tvrdenie nepreukázala (nepredložila

dokladopodanízásielkynapoštovúprepravudňa19.6.2014).Žalobazaloženánačl.1spisujeopatrená
podacoupečiatkousúdusdátumompodania23.6.2014,pričomžiadnaobálkakžalobe(tiežzaloženána
inom mieste spisu) vzťahujúca sa k tomuto podaniu pripojená nie je. Pokiaľ by však aj boli prítomné určité
pochybnosti o tom, či žalobkyňa podala žalobu na poštovú prepravu už dňa 19.6.2014, alebo osobne
na súde až dňa 23.6.2014, nie je to z hľadiska posúdenia premlčania vo vzťahu k vyššie uvedeným

nárokom na náhradu škody materiálnej, na zdraví, či ušlého zisku významným, keďže subjektívna lehota
na uplatnenie práva uplynula už v roku 2013, teda takmer rok pred podaním žaloby.

47.Dôvodnevšaknamietažalobkyňanesprávneprávneposúdeniepremlčaniajejzostávajúcehonároku
na náhradu nemajetkovej ujmy, ako satisfakcie za ňou tvrdený zásah do jej osobnostných práv, keďže

je pravdou, že súd prvej inštancie nesprávne stanovil koniec plynutia v tomto prípade všeobecnej
trojročnej premlčacej lehoty (§ 101 0Z), keďže právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
považuje judikatúra za majetkové právo (R 58/2014), ktoré premlčaniu podlieha. Za neoprávnený zásah
do osobnostných práv žalobkyňa označuje udalosť zo dňa 20.6.2011, kedy došlo k incidentu medzi ňoua žalovanou, kedy mala byť touto fyzicky napadnutá, čo teda považuje za rozhodujúci moment, kedy
došlo k neoprávnenému zásahu, ktorý viedol k nemajetkovej ujme, na uplatnenie náhrady ktorej začína
plynúť premlčacia lehota dňom nasledujúcim, teda idúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu

(porovnaj príkladmo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 265/2009, sp. zn. 2 Cdo/194/2011
na ktoré správne poukazuje súd prvej inštancie). Nasledujúcim dňom je v okolnostiach danej veci deň
21.6.2011asúdprvejinštancieustálil(správne),žeodtohtomomentuzačalaplynúťtrojročnápremlčacia
lehota, ktorá podľa jeho názoru (nesprávneho) uplynula dňa 21.6.2014. Súd prvej inštancie totiž pri
počítaníčasunezohľadnilust.§57ods.2vtomčaseúčinnéhoprocesnéhokódexu(O.s.p.),vychádzajúc

z ktorého vzhľadom na to, že deň 21.6.2014 bola sobota, došlo k posunutiu konca premlčacej lehoty na
najbližší pracovný deň, čo bol práve pondelok dňa 23.6.2014 čo znamená, že žaloba v časti o nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 1, 2 OZ) bola uplatnená včas, bez ohľadu na
to, či by došlo k jej podaniu v ten deň osobne na súde prvej inštancie, alebo podaním u poštového
prepravcu už dňa 19.6.2014, ako tvrdí a tiež dôvodne namieta žalobkyňa. Právo týkajúce sa tohto nároku
tak premlčané v čase jeho uplatnenia žalobou na súde nebolo a názor súdu prvej inštancie v tomto

ohľade nie je správny.

48. Súd prvej inštancie napriek záveru o premlčaní tohto nároku však tento posudzoval aj vecne,
pričom s jeho názorom, že žalobkyňa vo vzťahu k nemu neuniesla dôkazné bremeno spočívajúce v jej
povinnosti preukázať existenciu neoprávneného zásahu zo strany žalovanej spôsobilého zasiahnuť do

sféry osobnostných práv žalobkyne s jeho kauzálnou súvislosťou so vznikom ujmy na strane žalovanej
opodstatňujúcej úvahy o priznaní jej požadovanej satisfakcie (§ 11, § 13 ods. 1,2 OZ) aj odvolací súd
považuje za správny, z ktorého dôvodu je vo výroku vecne správne tiež zamietajúce rozhodnutie v časti
o tomto zostávajúcom nároku.

49. Žalobkyňa, ako bolo uvedené už vyššie, za neoprávnený zásah do jej osobnostných práv
považovala fyzické napadnutie žalovanou (ku ktorému malo dôjsť dňa 20.6.2011), žalovanej následné
naň nadväzujúce krivé obvinenia a výpovede pred správnym orgánom, z toho plynúcu nesprávnosť
rozhodnutia správneho orgánu vydaného v priestupkovom konaní z podnetu žalovanej, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 20.11.2012, nepravdivé tvrdenia o jej matke.

50. Fyzická osoba má vychádzajúc z ust. § 11 Občianskeho zákonníka právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena
a prejavov osobnej povahy. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených
osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov, a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

51. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, neoprávnene smerujúce proti
osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé nepriaznivo zasiahnuť niektorú
zo zložiek osobnosti fyzickej osoby. K zásahu do osobnostných práv určitej fyzickej osoby môže dôjsť
o.i. tiež slovom a písmom a v rámci nich nepravdivými tvrdeniami.

52. V konaní o nároku na ochranu osobnostných práv, znáša dôkazné bremeno predovšetkým žalobca,
ktorý musí preukázať existenciu tvrdeného neoprávneného zásahu, teda spôsobilého k vzniku ujmy
na jeho osobnostných právach, k naplneniu čoho v konkrétnostiach danej veci však podľa názoru
odvolacieho súdu, ktorý je zhodný s názorom súdu prvej inštancie, nedošlo.

53. Nie je sporným, že vzťahy medzi stranami sú dlhodobo a vážne narušené a je zjavné, že na
tomto stave participujú svojim správaním obe strany. Nie je tiež sporným, že dňa 20.06.2011 došlo ku
konfliktu medzi žalobkyňou a žalovanou, pričom priamy svedok jeho vzniku a celého priebehu nie je.
Jeho účastníčky popisujú rozdielne tak jeho priebeh, ako aj miesto, kde mal prebehnúť a protichodne

označujú jeho pôvodcu a dopad jeho konania do svojej sféry (žalobkyňa tvrdí, že sa odohral na verejnom
chodníku, že ju napadla fyzicky žalovaná potom, ako ju videla s fotoaparátom na jej pozemku a spôsobila
jej ujmu na zdraví a tiež materiálnu škodu, žalovaná na druhej strane tvrdí, že sa konflikt odohral na jej
pozemku, kde sa neoprávnene pohybovala žalobkyňa, fotografovala ju a keď ju žalovaná vyzvala, aby
s tým prestala, žalovanú fyzicky napadla a spôsobila jej zranenia). Spornou teda zostala pre uplatnený

nárok ťažisková skutočnosť, či žalovaná napadla žalobkyňu, keďže od tejto skutočnosti ako ťažiskovej
odvodzuje žalobkyňa zásah do jej osobnostných práv. Samotná žalobkyňa však nespochybňuje, že
počiatok vzniknutej situácie (to, čo predchádzalo samotnému konfliktu) bol na pozemku žalovanej, na
ktoromsanachádzalažalobkyňaafotografovalatamveci,ktorépodľajejtvrdeniamalipatriťdodedičstvaa ktoré mal otec žalovanej (jej brat) si privlastniť, čo mala vidieť žalovaná, v reakcii na čo ju napadla,
ktoré samotné napadnutie sa však už malo odohrať podľa verzie žalobkyne na verejnom chodníku.
Nesporným je teda fakt, že prebehol následne vzájomný konflikt medzi stranami, ktorý zjavne prebehol

kvôli fotografovaniu na pozemku žalovanej žalobkyňou (či už vecí, alebo samotnej žalovanej v čom
sa ich výpovede rôznia), na základe ktorého bola žalovanou na miesto privolaná hliadka polície a
keďže žalobkyňa vykazovala agresívne správanie, bola krátkodobo umiestnená do cely predbežného
zadržania. Obe strany na druhý deň po incidente navštívili lekára a majú zadokumentované drobné
zranenia vzájomne tvrdiac, že boli spôsobené druhou stranou konfliktu za súčasného popierania, že

tiež druhej strane ony samé nejaké zranenie spôsobili. Faktom však je, že na základe oznámenia
žalovanej, bola vec políciou zadokumentovaná a odstúpená na priestupkové konanie, ktoré bolo
ukončené právoplatným rozhodnutím vydaným v správnom konaní (Rozhodnutím Obvodného úradu
v V..k. R.-PD-R.-XXXX/XXXXX-XX zo dňa 12.10.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 20.11.2012, a
ktorým bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa
ust. § 49 ods. 1 písm. d/ zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,

ktorého sa dopustila tým, že dňa 20.6.2011 v čase okolo 10,24 hod. pred domom na T. R. X v O. pri
konflikte so svojou neterou O. Q. túto do krvi poškriabala na zápästí pravej ruky a roztrhla jej korálkový
náramok,tedaúmyselnenarušilaobčianskespolunažívaniedrobnýmublíženímnazdravíainýmhrubým
správaním a spôsobila jej tak škodu v približnej výške 5,- eur).

54. Z vyššie uvedených skutočností teda síce nesporne vyplýva, že v tvrdený deň naozaj došlo ku
vzájomnému konfliktu medzi stranami sporu, výsledky dokazovania však nesvedčia v prospech záveru
o tom, že to bola žalovaná, ktorá neoprávnene napadla žalobkyňu, pokiaľ od tejto skutočnosti ako
ťažiskovej odvodzuje svoj nárok na satisfakciu žalobkyňa. V neprospech žalobkyne vyznieva ňou
samotnou tvrdená skutočnosť, že pred samotným konfliktom sa nachádzala na pozemku žalovanej a

fotografovala tam určité veci, zjavne neuvažujúc, že k tomuto bez dovolenia vlastníka oprávnená nebola,
čo sa javí a v podstate to vyplýva aj z výpovedí účastníčok konfliktu, ako spúšťač celého následného
incidentu. V neprospech tvrdení žalobkyne vyznieva tiež rozhodnutie vydané v priestupkovom konaní,
ktorým je viazaný tiež súd v tejto veci o tom, že to bola ona, ktorá sa v daný deň v rámci daného incidentu
dopustila protiprávneho konania na žalovanej v rovine priestupku proti občianskemu spolunažívaniu.

I keď konflikt poznamenaný pravdepodobne aj fyzickou potýčkou medzi jeho účastníčkami zjavne na
určitej úrovni prebehol, z dokazovania nevyplynulo, že to bola žalovaná, ktorá napadla žalobkyňu a v
nadväznosti na to, že žalovaná o priebehu konfliktu nepravdivo vypovedala pred príslušnými orgánmi
(čo ani bližšie nekonkretizovala), pričom samotné vydanie rozhodnutia v správnom konaní na ťarchu
žalovanej nemôže ísť, keďže toto bolo vydané v medziach zákonných právomocí príslušným orgánom.

Tvrdenia o nepravdivých skutočnostiach na adresu matky žalobkyne (starej matky žalovanej) neboli
preukazované. Konanie žalovanej v rovine neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobkyne v
podobe ňou tvrdeného napadnutia jej žalovanou, tak žalobkyňa nepreukázala.

55. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, teda z príslušnej hmotnoprávnej normy.

V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia
určitej skutočnosti. Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie povinnosti tvrdenia
a dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom spočíva na tej-ktorej strane konania, bez ohľadu na jej
procesné postavenie. Keďže súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami a vykonáva len tie
dôkazy, ktoré tieto navrhli, bolo tak na žalobkyni, akým spôsobom svoj nárok formulovala a na akých

skutočnostiach jeho dôvodnosť zakladala a tiež bolo vecou racionálneho posúdenia žalobkyne, či ňou
tvrdené skutočnosti sú postačujúce a to vo vedomí, že nesprávne zvolená argumentácia, či pasivita jej
môže priniesť negatívne dôsledky v spore, k naplneniu čoho aj došlo v posudzovanej veci vo vzťahu
k uvedenému nároku, v podobe na jej neprospech v tejto časti vydaného rozhodnutia.

56. Sumárne teda, i keď bola vo vzťahu uplatneným dôvodom na odvolanie uvedeným v ust. § 365
ods. 1 písm. f/ a h/ CSP zistená vada spočívajúca v nesprávnom právnom posúdení premlčania
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 OZ), nemala vo výsledku táto vada dopad na
vecnú správnosť výrokovej - zamietajúcej časti rozhodnutia. Nad rámec tohto záveru totiž preskúmaním
obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal tvrdeniami a dôkazmi

strán v spore v rozsahu potrebnom nielen pre rozhodnutie o účinkoch žalovanou vznesenej námietky
premlčania, ale nad rámec toho aj naplnením zákonných predpokladov pre možnú zodpovednosť
žalovanej za žalobkyňou tvrdený vznik škody na jej strane v jednotlivých nárokovaných zložkách, ako aj
predpokladov pre záver o vzniku zodpovednosti za možnú ujmu žalobkyne na jej osobnostných právach,výsledky dokazovania subsumoval pod správne právne predpisy, ktoré tiež správne na zistený skutkový
stav interpretoval, pričom vydané zamietajúce rozhodnutie tiež odvolací súd považuje vo výroku za
vecne správne s následkom nespôsobilosti odvolania k inému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu

odvolacieho súdu v časti vo veci samej podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Svoje rozhodnutie v časti výroku
I. (o veci samej) súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil, v parametroch daných ust. § 220
ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to (s výnimkou záveru o premlčaní nároku podľa § 13
OZ), aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej

inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa odvolací
súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (s výnimkou premlčania nároku podľa § 13
OZ), konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby
nadbytočneneopakovalvšetkyprestranyznámefaktyspolusosprávnoucitáciouzákonnýchustanovení
jednotlivých právnych predpisov. Odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli zjavne neakceptovateľné,
nevyplýva z nich ani jednostrannosť, alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

57. Bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia je tiež ďalšia námietka žalobkyne
o nevykonaní navrhovaných dôkazov (kontrolné znalecké dokazovanie znalcom X.. X. Y., z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, úrazová chirurgia, či ustanovením znalca z odboru

psychiatria, výsluchom napr. npor. P. Q., či rekonštrukciu incidentu ..), ktorou javí sa smeruje k naplneniu
dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/ CSP. Uvedené dôkazy súd
prvej inštancie nevykonal s poukazom na nezloženie preddavku na znalecké dokazovanie žalobkyňou
(povinnosť jej bola uložená už za účinnosti CSP) a vo vzťahu k zostávajúcim návrhom s poukazom na
premlčané nároky žalobkyne, ku ktorým sa návrhy vzťahovali.

58. Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a
rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 ods. 1
CSP), a nie účastníkov konania. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy,

resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 365 ods. 1
písm. b/ CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci
mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení, čo nemôže teda indikovať
k záveru o porušení práva na spravodlivý proces, a nejedná sa ani o tzv. inú vadu konania spôsobilú
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Naviac, právnym následkom nesplnenia povinnosti

zložiť preddavok na trovy dôkazu vyplývajúcej z právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu (o ktorý
prípad išlo vo vzťahu k návrhom na vykonanie kontrolného a iného znaleckého dokazovania) je zásadne
nevykonanie dôkazu všeobecným súdom a pokračovanie ďalej v konaní bez vykonania
navrhnutého dôkazu(-ov), čo môže v konečnom dôsledku viesť k tomu, že strana nebude spôsobilá
uniesť v spore dôkazné bremeno. Prípadný procesný neúspech, ktorý môže s takto vzniknutou situáciou

bezprostredne súvisieť, predstavuje zásadnú konzekvenciu v právnej sfére dotknutej strany, k naplneniu
čoho došlo tiež na ťarchu žalobkyne, ktorá navrhovala znalecké dokazovanie (kontrolné a iné), keďže
so znaleckým posudkom vypracovaným v priebehu konania ustanoveným znalcom nesúhlasila, avšak
na výzvu súdu preddavok na trovy dôkazu nezložila. Pokiaľ súd prvej inštancie pokračoval bez jeho
vykonania následne v konaní a rozhodnutie založil na dôkazoch v konaní vykonaných nepochybil z

hľadiskaanijednéhozvyššieuplatnenýchodvolacíchdôvodov.Uvedenýnázorjesúladnýtiežsnázorom
najvyššej súdnej autority a to Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom rozhodnutí (uznesenie Ústavného
súdu SR zo 4. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 236/2019) vyslovil, že ak súd navrhnutý dôkaz nevykoná z
dôvodu nesplnenia riadne uloženej preddavkovej povinnosti, neporuší tým základné právo strany na
súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keďže tento postup je legitimizovaný konkrétnym

zákonným ustanovením (pozri čl. 51 ods. 1 Ústavy SR). V opačnom prípade by bol popretý samotný účel
§ 253 ods. 3 CSP, vychádzajúc z ktorého ak strana preddavok na znalecké dokazovanie nezloží, súd
dôkaz nevykoná, keď zároveň Civilný sporový poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku
účinného do 30. júna 2016 už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 141 ods. 4 OSP, podľa
ktorého platilo, že trovy dôkazov, ktoré neboli kryté preddavkom, hradil štát.

59. Odvolacia argumentácia žalobkyne nie je opodstatnená ani vo vzťahu k ďalším uvádzaným
návrhom na dokazovanie produkovaným pred súdom prvej inštancie - výsluch nadpor. P. Q., či
rekonštrukciu incidentu a to ani z hľadiska odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm.e/ CSP (nevykonanie navrhovaného dôkazu na zistenie rozhodujúcich skutočností). Ich nevykonanie
by bolo možno za pochybenie súdu považovať len vtedy, ak by boli spôsobilé priniesť také relevantné
skutkové zistenia, ktoré indikujú v prospech zlepšenia pozície unesenia dôkazného bremena vo

vzťahu k skutkovým tvrdeniam produkujúcej strany a boli tak zároveň spôsobilé ovplyvniť požadované
rozhodnutie (či už v pozitívnom, či negatívnom význame). O takýto prípad však v posudzovanej veci
nešlo. Výsluch svedka npor. Q. (ktorý bol súčasťou policajnej hliadky, ktorú žalovaná privolala na miesto
incidentu) mal slúžiť k popisu zranení, ktoré mal vidieť po incidente u žalobkyne, resp. tiež nevidieť u
žalovanej, avšak nárok na náhradu škody na zdraví žalobkyne je premlčaný. Rekonštrukcia mala slúžiť

k preukázaniu nesprávnosti rozhodnutia vydaného v priestupkovom konaní, ktorým bolo konštatované
protiprávne konanie žalobkyne voči žalovanej, ktorým žalovanej bola spôsobená škoda avšak súd v
tomto konaní nielen nemá právomoc jeho preskúmavania, ale naopak ako správne uvádza súd prvej
inštancie, je ním viazaný (§ 193 CSP).

60. Žalobkyňa tiež v odvolaní uvádza, že uplatňuje dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365

ods. 1 písm. g/ CSP (existencia ďalších prostriedkov procesného útoku, či obrany, ktoré doposiaľ neboli
použité), ktorý odvolací dôvod je súvzťažný s uplatňovaním skutkových tvrdení, či dôkazov, ktoré neboli
v rámci zákonnej koncentrácie konania pred súdom prvej inštancie produkované, ale sú uplatňované až
v rámci odvolacieho konania, ktorých prípustnosť ako tzv. novôt je potrebné vždy vyhodnotiť z hľadiska
dikcie ust. § 366 CSP o.i. tiež nezavinením ich doterajšieho nepoužitia, pričom je to odvolateľ v konaní,

koho zaťažuje povinnosť preukázať, že tieto nové prostriedky procesného útoku, ktoré uvádza až v
odvolacom konaní, nemohli byť v doterajšom priebehu konania (do doby vyhlásenia dokazovania súdom
prvej inštancie za skončené) použité bez jeho viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplní, na tieto
novoty nemôže odvolací súd prihliadnuť, pričom na diskvalifikáciu týchto novôt postačuje aj opomenutie
ich skoršieho predloženia zavinením z nedbalosti, či nesprávne (nedostatočne) zvolenej argumentácie

pokiaľ ide o dôvodnosť nároku. Žalobkyňa však v odvolaní nekonkretizuje, ktoré skutočnosti, či dôkazy
produkuje ako tzv. novoty za prítomnosti zdôvodnenia nemožnosti ich skoršieho uplatnenia, čím je tento
odvolací dôvod diskvalifikovaný z prieskumu jeho naplnenia.

61. Odvolacie námietky žalobkyne vzťahujúce sa k veci samej (výroku I.) tak neboli podľa názoru

odvolacieho súdu dôvodnými, resp. spôsobilými k odlišnému, na jej prospech vydanému rozhodnutiu.

62. Z vyššie uvedených dôvodov tak dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je v jeho zamietajúcej časti (výrok I.) vo výroku vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v
tomto rozsahu potvrdil. Žalobkyňa v odvolaní neviedla žiadne podstatné, pre rozhodnutie relevantné

skutočnosti, spôsobilé k odlišnému, v prospech nej vyznievajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu.

63. V konečnom dôsledku odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu argumentáciu žalobkyne
smerujúcuvočirozhodnutiuotrováchkonaniamedzistranamisporu(výrokII.),prostredníctvomktorejsa
táto domáha aplikácie ust. § 257 CSP poukazom na okolnosti sporu. Keďže táto požiadavka žalobkyne

bola súčasťou podaného odvolania, ktoré bolo doručené na vyjadrenie tiež žalovanej prostredníctvom
jej právneho zástupcu, čím jej bol v rámci odvolacieho konania vytvorený priestor na zaujatie stanoviska
k nemu, nebola prekážka, aby odvolací súd o tejto priamo rozhodol, i keď predmetom posudzovania
súdom prvej inštancie nebola (napriek tomu, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je súd povinný
zaoberať sa tiež existenciou okolností využitie takéhoto postupu indikujúcich a to bez ohľadu na to, či to

strany sporu požadujú). Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu sa vo vzťahu k trovám konania, či aplikácii
ust. § 257 CSP obmedzila na stanovisko, že požaduje priznať náhradu trov konania v plnom rozsahu.

64. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.

65. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

66. Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia sa teda v sporovom konaní o ktoré ide tiež
nepochybne v posudzovanej veci, povinnosť nahradiť trovy konania primárne spravuje zásadou
úspechu v konaní čo znamená, že strana, ktorá v spore uspela, má v princípe právo na to, aby sa jej

nahradili trovy, ktoré zaplatila vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd
odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona. Prelomenie uvedených zásad je možné len za
splnenia zákonných predpokladov uvedených v ust. § 257 CSP.67. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

68. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára
sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul

z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

69. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy teda
v prípadoch, keď sú síce naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl.
CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom,
alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť takéhoto prípadu môže spočívať tak v okolnostiach danej veci,

ako aj v okolnostiach u strán sporu. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia
prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy,
keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo
ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa skúmajú vždy u strany
povinnej, či je možnosť plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne

vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný, alebo úplný zánik práva na náhradu trov
konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať
dobrým mravom.

70. Judikatúra však tiež konštatuje, že uvedené ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné
prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (príkladmo viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2MCdo/17/2009), nejde o predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri

stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
71. Pri posudzovaní možnosti aplikácie ust. § 257 CSP nemožno tiež v konečnom dôsledku opomenúť,
že náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie. Predovšetkým ide o
funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. To je
prejavom tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu.

Súčasne možno pri náhrade trov konania vnímať aj prvky preventívnej funkcie, keďže nevyhnutnosť
vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a
šikanóznemu uplatňovaniu, alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde a tiež sankčnú
funkciu.

72. V konkrétnostiach posudzovanej veci súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol za aplikácie ust.
§ 255 ods. 1 CSP a vo svetle plného úspechu žalovanej v spore, tejto priznal plný nárok na náhradu trov
konania voči žalobkyni, ktorá zaznamenala plný neúspech, ktoré rozhodnutie vo svetle zásady úspechu
je v princípe správne.

73. Odvolaciemu súdu však z úradnej povinnosti, tiež z hľadiska odvolacej argumentácie žalobkyne
zostávalo posúdiť, či v posudzovanej veci existujú také výnimočné okolnosti, ktoré by prostredníctvom
uplatnenia moderačného práva súdu majúceho pôvod v ustanovení § 257 CSP opodstatňovali iné,
výnimočné rozhodnutie v tejto otázke, na rozdiel od toho, ktoré prichádza do úvahy vo svetle základných
zásad ovládajúcich rozhodovanie o trovách v sporovom konaní (§ 255 CSP).

74. Posúdením rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru, že boli naplnené zákonné
predpoklady, udržateľne vo svetle všetkých kritérií na ťarchu žalovanej ako úspešnej v spore, preklenúť
jej úspech pri rozhodovaní o trovách konania prostredníctvom aplikácie § 257 CSP na
prospech žalobkyne.

75. Pokiaľ ide o sociálny aspekt na strane žalobkyne, vychádzajúc z obsahu spisu, táto je na rozdiel
od žalovanej už starobná dôchodkyňa, s výškou dôchodku 476,30 eur mesačne. Je tiež zamestnaná
na dohodu v spoločnosti Y. od 1.1.2022, kde dosahuje len príjem v rozmedzí od 61,24 eur do 63,53eur mesačne. Má mesačné výdavky v súvislosti s bývaním v sume cca 400,- eur, ktoré pomery tiež
súd prvej inštancie posúdil ako odôvodňujúce jej priznanie od platenia súdnych poplatkov (uznesenie
zo dňa 31.8.2022, sp. zn. 6C/98/2014 - 312), čo už samo osebe nasvedčuje v prospech úvah o

možnosti aplikácie ust. § 257 CSP. Napriek tomu rozhodujúcim pre takýto postup sú podľa názoru
odvolaciehosúduokolnostisporusprihliadnutímnapreventívnuasankčnúfunkciuinštitútutrovkonania.
Od počiatku sporu je totiž zrejmé, že jeho vznik, ako aj priebeh má pôvod v závažne narušených
vzájomných vzťahoch medzi stranami sporu napriek tomu, že ide o blízkych príbuzných (žalovaná
je neterou žalobkyne), ktoré zasahujú nepriaznivo aj ďalšie príbuzenstvo. Javí sa, že obe vlastnia

jednotlivé časti dvojdomu v O., ktoré vlastníckeho právo bolo poznamenané sporom o vrátenie daru,
či spôsob hospodárenia/užívania, takže prichádzajú do bezprostredného kontaktu priebežne aj z tohto
titulu. Dôsledkom nemožnosti riešenia vzájomne negatívneho ladenia bol aj konflikt dňa 20.06.2011 a
naň nadväzujúce obojstranne produkované podania na rôzne inštitúcie, vedené priestupkové konania,
či nakoniec tento spor, poznamenaný vznikom trov konania. Ktorá zo strán vo väčšom/menšom rozsahu
zapríčinila incident, či vyvolala okolnosti jeho priebehu, ktoré vyústili tiež do zranení oboch (i keď nie

významných) nie je možné bezpečne ustáliť. Je síce pravdou, že v neprospech žalobkyne vyznieva
rozhodnutie vydané v priestupkovom konaní, na strane druhej však identické konanie iniciované
žalobkyňou voči žalovanej bolo zastavené len z procesných dôvodov. Za spravodlivé preto je podľa
názoru odvolacieho súdu v týchto okolnostiach, s prihliadnutím tiež na sociálny aspekt na strane
žalobkyne také rozhodnutie o trovách konania, dôsledkom ktorého si obe strany budú znášať trovy

konania, ktoré im vznikli tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, ktoré rozhodnutie
môže byť pre obe motivujúce pre budúcnosť k solídnemu riešeniu vzájomných situácií, ktoré im život
prinesie a zároveň sankčne v tejto miere postihne ich doterajšie správanie, dôsledkom ktorého je
vyvolávanie rôznych konaní riešiacich ich konflikty, tiež aby racionálne zvažovali pre prípad sporu svoje
postoje v ňom.

76. Z vyššie uvedených dôvodov, preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II.
(o trovách konania vzniknutých pred súdom prvej inštancie) nepovažoval za správne a toto za použitia
§ 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho zrušenie, a nebolo tiež spôsobilé ani k potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho

súdu.

77. Súčasne z identických dôvodov ako v prípade trov konania vzniknutých pred súdom prvej inštancie,
o náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobkyne a žalovanej rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP, § 262 ods. 1 CSP tak, že stranám nárok na ich náhradu nepriznal,

majúc za to, že to bude dostatočne pre strany motivujúce k usporiadaniu ich vzájomných vzťahov, či
riešeniu vzniknutých možných situácií primeraným spôsobom.

78. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§
393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).