Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. november 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/126/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200568
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Sabadošová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7019200568.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a členov

senátu JUDr. Pavla Tkáča a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobcu: EDEN s.r.o., so sídlom
Hlavná 70, Košice 040 01, IČO: 31 653 758 zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Miklošom, so
sídlom Vodná 6, Košice 040 01, IČO: 31 309 909 proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia,
Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Bajkalská 21/A, P.O. BOX
29, 827 99 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 13.06.2019
č.: SK/0462/99/2018, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej

obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. SK/0462/99/2018 zo dňa 13.06.2019, ako aj rozhodnutie
Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre
Košický kraj č. P/0234/08/18 zo dňa 24.08.2018 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie a
rozhodnutie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného č. SK/0462/99/2018 zo dňa 13.06.2019 bolo
rozhodnuté o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom

v Košiciach pre Košický kraj č. P/0234/08/18 zo dňa 24.08.2018, ktorým bola podľa § 24 ods. 1 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov uložená peňažná pokuta vo výške 900,- EUR, pre porušenie
§ 4 ods. 2 písm. c) a § 16 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa podľa § 59
ods. 2 Správneho poriadku tak, že napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že:
„účastníkovi konania: EDEN s.r.o., sídlo: Hlavná 70, 040 01 Košice, IČO: 31 653 758, kontrola
internetového obchodu www.svietidlar.sk začatá dňa 22.05.2018 v sídle Inšpektorátu

Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice, ktorá
pokračovala dňa 24.05.2018 v sídle prevádzkarne kontrolovaného subjektu na adrese Študentská 1,
Košice a bola ukončená dňa 04.06.2018 v sídle Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom
v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice prerokovaním a odovzdaním inšpekčného záznamu
kontrolovanej osobe,
pre porušenie zákazu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov

používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách - pri výkone kontroly, bolo posúdením
Obchodných podmienok zistené, že účastník konania v Obchodných podmienkach uviedol:
VII. Vrátenie tovaru - odstúpenie od zmluvy7.1. „V zmysle ustanovenia § 7 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.) má Kupujúci
právo od zmluvy uzavretej na diaľku odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14 pracovných dní odo dňa
prevzatia tovaru, pričom, je nevyhnutné, aby oznámenie Kupujúceho o odstúpení od zmluvy a zakúpený

tovar boli Predávajúcemu doručené v uvedenej lehote... "

- uvedená podmienka bola vyhodnotená ako neprijateľná, nakoľko v zmysle ustanovenia § 8 ods. 2
zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe
zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a

o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa lehota na odstúpenie od zmluvy považuje za zachovanú,
ak oznámenie o odstúpení od zmluvy bolo odoslané predávajúcemu najneskôr v posledný deň lehoty
podľa § 7 ods. 1. Predávajúci síce umožnil spotrebiteľovi odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu
do 14 dní odo dňa prevzatia tovaru, dokonca stanovil dlhšiu lehotu na odstúpenie od zmluvy (14
pracovnýchdní),avšaknadruhejstranekupujúcemuurčilnadrámeczákona,žemusídoručiťoznámenie
o odstúpení od zmluvy spolu so zakúpeným tovarom do vyššie uvedenej lehoty, čo je v priamom rozpore

s ustanovením § 8 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo
poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových
priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Účastník konania ako predávajúci
teda preukázateľne porušil zákon, nakoľko ním stanovené podmienky vnášajú značnú nerovnováhu do
práv a povinností zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa:

VIII. Špeciálne obchodné podmienky pre objednávky z katalógov
8.1. „Objednaním produktov z katalógov, zákazník berie na vedomie, že sa na takúto objednávku
nevzťahuje možnosť' vrátenia tovaru podľa § 7 odst. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č.
102/2014 Z. z.).... Objednaním tovaru z katalógovej ponuky spotrebiteľ dobrovoľne vyhlasuje, že berie
zodpovednosť za výber produktu na seba a vzdáva sa práva na odstúpenie od zmluvy".

- uvedená podmienka bola vyhodnotená ako neprijateľná, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetná podmienka je v
rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri
predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej

mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle
ktorého je predávajúci povinný pred uzavretím zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej
mimo prevádzkových priestorov predávajúceho alebo ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky
spotrebiteľa, pred tým, ako spotrebiteľ odošle objednávku, jasne a zrozumiteľne oznámiť spotrebiteľovi
spôsobom podľa odseku 2 alebo podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,

informáciu o práve spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, podmienkach, lehote a postupe pri uplatňovaní
práva na odstúpenie od zmluvy; predávajúci zároveň poskytne spotrebiteľovi formulár na odstúpenie
od zmluvy podľa prílohy č. 3. Uvedenou podmienkou účastník konania ako predávajúci nesprávne
informoval spotrebiteľa o jeho právach, vrátane práva na vrátenie peňazí, a ukladá
účastníkovi konania podľa § 24 ods. 1 vyššie cit. zákona o ochrane spotrebiteľa peňažnú pokutu vo

výške 800,- EUR, slovom: osemsto eur. Uloženú pokutu je účastník konania povinný uhradiť do 30
dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia príkazom na úhradu na účet: Štátna pokladnica. č. ú.: A.
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXX. VS: 02340818.“

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného tento uviedol, že Inšpektorát Slovenskej

obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj rozhodnutím uložil účastníkovi konania -
EDEN s.r.o. - peňažnú pokutu vo výške 900,- € pre porušenie povinností vyplývajúcich z § 4 ods. 2 písm.
c) a § 16 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
spotrebiteľa“). Inšpektormi SOI bola dňa 22.05.2018 začatá kontrola internetového obchodu B. v sídle

Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach
pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice, ktorá pokračovala dňa 24.05.2018 v sídle prevádzkarne
kontrolovaného subjektu na adrese C. X, D. a bola ukončená dňa 04.06.2018 v sídle Inšpektorátu
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice prerokovaním
a odovzdaním inšpekčného záznamu kontrolovanej osobe. Predmetná kontrola inšpektormi SOI bola

zameraná na prešetrenie podnetu spotrebiteľa č. 439/18 na dodržiavanie zákona o ochrane spotrebiteľa,
zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe
zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 102/2014 Z. z.“) zákona č. 22/2004 Z. z.o elektronickom obchode a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o elektronickom
obchode“), zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu“).

Predmetnou kontrolou bolo zistené, že účastník konania ako predávajúci porušil zákaz používať nekalé
obchodné praktiky v spotrebiteľských zmluvách: porušil povinnosť vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe,
ktorý by obsahoval všetky zákonom požadované náležitosti.

3. Žalovaný ďalej uviedol, že proti tomuto rozhodnutiu účastník konania podal odvolanie, v ktorom

uviedol, že preskúmaním napadnutého rozhodnutia č. P/0234/08/18 zo dňa 24.08.2018, ako aj
konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, zistil dôvod na jeho zmenu spočívajúcu v úprave
právnej kvalifikácie zisteného porušenia zákazu používať nekalé obchodné praktiky v spotrebiteľských
zmluvách. Odvolací orgán uvedené konanie účastníka konania subsumoval pod jemu prislúchajúce
znenie skutkovej podstaty správneho deliktu, t. j. pod porušenie zákazu používať neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách. Odvolací orgán po dôkladnom oboznámení sa so skutkovým stavom veci

zároveň dospel k názoru, že účastník konania nemôže byť sankcionovaný za porušenie ustanovenia
§ 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko považuje postih v uvedenej veci za
nedôvodný. Z dikcie ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmé,
že bližšie nešpecifikuje a ani neukladá, že doklad o kúpe výrobku musí mať menný názov alebo
číselný názov, prípadne kombináciu týchto dvoch druhov názvov. Ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d)

zákona o ochrane spotrebiteľa pri jeho gramatickom výklade výslovne požaduje, aby doklad o kúpe
výrobku alebo o poskytnutí služby obsahoval okrem množstva aj názov výrobku: jeho interpretácia teda
spočíva výlučne v tom, aby bol výrobok jednoznačne identifikovateľný, čím by v prípade predaja alebo
reklamačného konania nemohlo dôjsť k zámene výrobku. I pri rešpektovaní ochrany spotrebiteľa a jeho
práv, ktoré mu garantuje zákon o ochrane spotrebiteľa, nie je podľa názoru odvolacieho správneho

orgánu namieste prijať tak reštriktívny a formalistický výklad citovaného zákonného ustanovenia, aké
zaujal vo svojom rozhodnutí správny orgán prvého stupňa. Odvolací orgán sa stotožnil s námietkami
účastníka konania uvedenými v odvolaní, ktoré sa týkajú porušenia ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d)
zákonaoochranespotrebiteľa.Odvolacíorgánzastávanázor,žeuvedenímnázvuodpredanéhovýrobku
ako „121591:LUX1618“ bolo naplnené ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa,

nakoľko názov odpredaného tovaru „...1618“ nachádzajúci sa na doklade o kúpe výrobku je zhodný
s názvom výrobku uvedeným na štítku pripevnenom k výrobku, ako aj na jeho obale. Vychádzajúc
z vyššie uvedeného má odvolací orgán za to, že účastník konania si splnil zákonom požadované
náležitosti dokladu o kúpe výrobku, nakoľko ten okrem iného obsahoval aj názov výrobku („...1618“),
pričom kód „121591...“ je interným kódom a slovo „...LUX...“ je skratkou distribútora. Účastník konania

teda výrobok dostatočne identifikoval a nespôsoboval jeho zameniteľnosť s iným výrobkom. Nakoľko
uvedenou zmenou rozhodnutia došlo k upusteniu od sankcionovania povinnosti vyplývajúcej z § 16 ods.
1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, a tým aj k zúženiu rozsahu protiprávneho konania, ktorým bol
porušený zákon o ochrane spotrebiteľa, odvolací orgán pristúpil aj k primeranej zmene výšky postihu
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Odvolací orgán taktiež pristúpil k zosúladeniu

výroku so skutkovým stavom, keď do výroku rozhodnutia uviedol dátum a miesto pokračovania kontroly,
t.j.24.05.2018vsídleprevádzkarnekontrolovanéhosubjektunaadreseŠtudentská1,Košice.Dôvodna
zrušenienapadnutéhorozhodnutianezistil.Povinnosťouúčastníkakonaniabolonepoužívaťneprijateľné
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, čo účastník konania porušil.

4. Ďalej žalovaný konštatoval, že:

„Pri výkone kontroly dňa 22.05.2018 v sídle Inšpektorátu SOI so sídlom v Košiciach pre Košický kraj,
Vrátna 3, Košice boli zo strany inšpektorov SOI stiahnuté a vytlačené podklady z internetovej stránky
B.: Obchodné podmienky (č. l. 25 - 27 spisu) (ďalej len ,,OP“), Reklamácie (č. 1. 28 spisu), Výmena a

vrátenie tovaru (č. 1. 29 spisu), O nás (č. 1. 30 spisu), Máme v tom jasno (č. l. 31 spisu), Kontakt (č.
1. 32 spisu), Formulár na odstúpenie od zmluvy (č. 1. 33 spisu), Ako nakupovať, doprava a platba (č.
1. 34 spisu), Ochrana osobných údajov (č. 1. 35 spisu). Kontrolou obsahu OP bolo zistené, že účastník
konania porušil zákaz predávajúceho používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách,
nakoľko v článku VII. ,,Vrátenie tovaru - odstúpenie od zmluvy“ v bode 7.1. a v článku VIII. „Špeciálne

obchodné podmienky pre objednávky z katalógov“ v bode 8.1. boli uvedené neprijateľné podmienky,
ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v
nasledovnom znení, a to:VII. Vrátenie tovaru - odstúpenie od zmluvy
7.1. „V zmysle ustanovenia § 7 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.) má Kupujúci
právo od zmluvy uzavretej na diaľku odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14 pracovných dní odo dňa

prevzatia tovaru, pričom je nevyhnutné, aby oznámenie Kupujúceho o odstúpení od zmluvy a zakúpený
tovar boli Predávajúcemu doručené v uvedenej lehote. ...“

Uvedenápodmienkabolavyhodnotenáakoneprijateľnánakoľkovzmysleustanovenia§8ods.2zákona
č. 102/2014 Z. z. sa lehota na odstúpenie od zmluvy považuje za zachovanú, ak

oznámenie o odstúpení od zmluvy bolo odoslané predávajúcemu najneskôr v posledný deň lehoty podľa
§ 7 ods. 1. Predávajúci síce umožnil spotrebiteľovi odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 dní
odo dňa prevzatia tovaru, dokonca stanovil dlhšiu lehotu na odstúpenie od zmluvy (14 pracovných dní),
avšak na druhej strane kupujúcemu určil nad rámec zákona, že musí doručiť oznámenie o odstúpení od
zmluvy spolu so zakúpeným tovarom do vyššie uvedenej lehoty, čo je v priamom rozpore s ustanovením
§ 8 ods. 2 zákona

č. 102/2014 Z. z.. Účastník konania ako predávajúci teda preukázateľne porušil zákon, nakoľko ním
stanovené podmienky vnášajú značnú nerovnováhu do práv a povinností zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa.

VIII. Špeciálne obchodné podmienky pre objednávky z katalógov

8.1. „... Objednaním produktov z katalógov, zákazník berie na vedomie, že sa na takúto objednávku
nevzťahuje možnosť vrátenia tovaru podľa § 7 odst. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014
Z.z.).Objednanímtovaruzkatalógovejponukyspotrebiteľdobrovoľnevyhlasuje,žeberiezodpovednosť
za výber produktu na seba a vzdáva sa práva na odstúpenie od zmluvy“.
Predmetná podmienka bola vyhodnotená opätovne ako neprijateľná, nakoľko spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Uvedená
podmienka je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 102/2014 Z. z., v zmysle
ktorého je predávajúci povinný pred uzavretím zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej
mimo prevádzkových priestorov predávajúceho alebo ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky
spotrebiteľa, pred tým, ako spotrebiteľ odošle objednávku, jasne a zrozumiteľne oznámiť spotrebiteľovi

spôsobom podľa odseku 2 alebo podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,
informáciu o práve spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, podmienkach, lehote a postupe pri uplatňovaní
práva na odstúpenie od zmluvy; predávajúci zároveň poskytne spotrebiteľovi formulár na odstúpenie
od zmluvy podľa prílohy č. 3. Uvedenou podmienkou účastník konania ako predávajúci nesprávne
informoval spotrebiteľa o jeho právach. vrátane práva na vrátenie peňazí.

Uvedené podmienky boli vyhodnotené ako neprijateľné, zakladajúce nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, čím bol porušený § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o ochrane spotrebiteľa.

Za zistené nedostatky, ako predávajúci v zmysle § 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa v plnom
rozsahu zodpovedá účastník konania.“

5. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že účastník konania neuviedol v odvolaní žiadne
nové skutočnosti ani dôkazy, ktoré by účastníka konania zbavovali zodpovednosti za zistené nedostatky.

Uviedol, že:
„V podanom odvolaní účastník konania uvádza, že vo svojom vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho
konania poukazoval na skutočnosť, že na tovary uvedené v špeciálnych katalógoch sa ustanovenia
zákona o možnosti odstúpenia od zmluvy nevzťahujú, a že na doklade o kúpe tovarov bol vyznačený
druh tovaru tak, aby bol nezameniteľný s iným tovarom. Účastník konania v predmetnom oznámení

poukazoval aj na nezákonný spôsob vykonania kontroly dňa 22.05.2018 z dôvodu nedodržania
postupu v zmysle požiadaviek § 5 ods. 5 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu. Správny
orgán však podľa vyjadrenia účastníka konania nebral ohľad na jeho argumenty a vydal predmetné
napadnuté rozhodnutie. Účastník konania poukazuje na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie nie je
podloženédostatočneaobjektívnezistenýmskutkovýmstavom,skutkovýstavbolzistenýnedostatočne,

nespoľahlivo a neobjektívne, pričom nebol ani správne právne posúdený, najmä ak správny orgán
nepostupoval pri kontrole zákonným spôsobom. Účastník konania taktiež namieta, že správny orgán
neposudzoval zistené skutočnosti v širšom rozsahu, ktorý umožňuje účastníkovi konania oznámiť
spotrebiteľovi prípady, kedy spotrebiteľ nemôže od zmluvy odstúpiť. Je to aj v prípadoch tovarov,ktoré sú uvedené v špeciálnom katalógu účastníka konania. Účastník konania je toho názoru, že
správny orgán mal dôkladnejšie zistiť a zadokumentovať skutkový stav, zistiť o aký tovar v špeciálnom
katalógu ide, ako sa zabezpečuje a pod., a až potom mohol hodnotiť stav ako nesúladný so zákonom.

Pokiaľ ide o porušenie ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa účastník
konania argumentuje, že dostatočným spôsobom uviedol na doklade o kúpe výrobku aj druh tovaru,
ktorý bol predmetom kontrolného nákupu. Predmetné ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa
neukladá povinnosť uviesť na doklade o kúpe názov výrobku, ale ukladá len povinnosť uviesť na
doklade o kúpe názov tovaru. Podľa názoru účastníka konania uvedením názvu tovaru odpredaného

v kontrolnom nákupe ako „121591:LUX1618" bolo naplnené ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona
o ochrane spotrebiteľa, nakoľko názov odpredaného tovaru 1618" bol uvedený nielen na štítku, ale
aj na obale. Účastník konania ďalej v odvolaní citoval ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 289/2008
Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o používaní ERP“). Účastník konania má za

to, že aj cieľom zákonodarcu bolo stanoviť povinnosťou uvedenou v § 16 ods. 1 písm. d) zákona o
ochrane spotrebiteľa, ako aj v § 8 ods. 3 zákona o používaní ERP stav tak, aby spotrebiteľ mohol
preukázať, že zakúpil tovar nezameniteľný s iným druhom tovaru v danej prevádzke, a aby aj predávajúci
mal za to, že napr. reklamovaný výrobok je ten, ktorý je uvedený na doklade o kúpe. Účastník
konania uvádza, že názov tovaru „121591:LUX 1618“ neodporuje zákonným ustanoveniam a takýmto

označením názvu odpredaného tovaru bola naplnená skutková podstata, že tento tovar je možné
jednoznačne určiť, a je možné ho odlíšiť od iného tovaru. Takisto považuje účastník konania za závažné
pochybenie správneho orgánu skutočnosť, že správny orgán vôbec nebral do úvahy, že predmetný tovar
v kontrolnom nákupe bol označený okrem interného kódu „121591...“ a skratky distribútora „...LUX...“ aj
jednoznačným názvom konkrétneho odpredaného výrobku „...1618“ a nie všeobecným pomenovaním

skupiny výrobkov, ako to uvádza správny orgán. Účastník konania tvrdí, že ustanovenie § 16 ods. 1
písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa pri jeho gramatickom výklade výslovne požaduje, aby doklad
o kúpe výrobku obsahoval okrem množstva aj názov výrobku: jeho interpretácia teda spočíva výlučne
v tom, aby bol výrobok jednoznačne identifikovateľný, čím by v prípade predaja alebo reklamačného
konania nemohlo dôjsť k zámene výrobku. Účastník konania je presvedčený, že splnil zákonom

požadované náležitosti dokladu o kúpe výrobku. Účastník konania zároveň namieta aj nezákonnosť a
nepreskúmateľnosť postupu správneho orgánu pri vykonávaní kontroly a vyhotovovaní podkladu pre
správne konanie a rozhodnutie. Účastník konania je toho názoru, že správny orgán je povinný uviesť
do odôvodnenia právne predpisy, na ktoré sa v odôvodnení rozhodnutia odvoláva, nakoľko len takéto
odôvodnenie je zrozumiteľné a najmä preskúmateľné. V predmetnom prípade správny orgán neuviedol

konkrétne právne predpisy, podľa ktorých postupuje pri výkone kontroly a predpisy, podľa ktorých
vyhotovuje inšpekčné záznamy. Účastník konania uvádza, že správny orgán ani neodôvodnil, prečo si
pri začatí kontroly inšpektori SOI nesplnili zákonnú povinnosť a nepreukázali sa služobnými preukazmi,
pričom aj z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že kontrolu začali dňa 22.05.2018. Účastník konania
tiež poukazuje na skutočnosť, že postup správneho orgánu je nejasný, nezrozumiteľný a nedostatočný,

to znamená, že neexistuje jednoznačný postup, akým má správny orgán zaznamenávať poznatky
z vykonaných kontrol, ako tieto poznatky pomenovať, a akými povinnými náležitosťami musia tieto
poznatky disponovať. Účastník konania nepovažuje inšpekčný záznam za relevantný dôkaz o porušení
zákona. Inšpekčný záznam nie je ani verejnou ani úradnou listinou, lebo neobsahuje úradnú pečiatku
orgánu dozoru. Takisto ani pomenovanie „inšpekčný záznam“ nemá oporu v žiadnom zákone, a preto

používanie tohto názvu v rozhodnutí spôsobuje jeho nezákonnosť. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti považuje účastník konania rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. P/0234/08/18
zo dňa 24.08.2018 za nezákonné a žiada o jeho zrušenie v celom rozsahu.“

6. Žalovaný uviedol, že po preskúmaní obsahu spisového materiálu v predmetnej veci nezistil dôvod

na zrušenie rozhodnutia. Čo sa týka skutočností uvedených v odvolaní účastníka konania, odvolací
orgán vyhodnotil tvrdenia účastníka konania ako právne irelevantné a subjektívne, ktoré ho nezbavujú
zodpovednosti za kontrolou presne a spoľahlivo zistené porušenie zákona. Má za to, že správny orgán
prvého stupňa konanie účastníka konania správne právne posúdil ako rozporné so zákonom o ochrane
spotrebiteľa.Účastníkkonaniavodvolaníneuviedolžiadneskutočnosti,ktorébyspochybňovaliskutkový

stav zistený kontrolou, príp. oprávnenosť uloženia sankcie zo strany prvostupňového správneho orgánu.
Výsledky šetrenia uskutočneného zo strany inšpektorov SOI v predmetnej veci odôvodňujú postih
účastníka konania za nesplnenie povinnosti účastníka konania vyplývajúcej z § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o ochrane spotrebiteľa. Zároveň po preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutia odvolací orgán zistil,že správny orgán prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vyrovnal s tvrdeniami účastníka konania,
ktoré vyplývali z obsahu daného administratívneho spisu.

7. K námietkam účastníka konania, že správny orgán je povinný uviesť do odôvodnenia právne predpisy,
na ktoré sa v odôvodnení rozhodnutia odvoláva, nakoľko len takéto odôvodnenie je zrozumiteľné
a najmä preskúmateľné, že správny orgán ani neodôvodnil, prečo si pri začatí kontroly inšpektori
SOI nesplnili zákonnú povinnosť a nepreukázali sa služobnými preukazmi, pričom aj z napadnutého
rozhodnutia je zrejmé, že kontrolu začali dňa 22.05.2018, že neexistuje jednoznačný postup, akým

má správny orgán zaznamenávať poznatky z vykonaných kontrol, ako tieto poznatky pomenovať,
akými povinnými náležitosťami musia tieto poznatky disponovať, a že inšpekčný záznam nie je
relevantným dôkazom o porušení zákona, keďže nie je ani verejnou ani úradnou listinou, uviedol
žalovaný, že ich považuje za právne irelevantné a subjektívne. Uviedol, že považuje rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu za dostatočne odôvodnené, aj s odkazom na právne predpisy
upravujúce právomoci SOI, zákonné dôvody výkonu kontroly a postavenie a oprávnenie inšpektorov

SOI pri výkone kontroly, a to odkazom na ustanovenie zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu.
Ustanovenie § 5 ods. 6 písm. i) zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu podľa odvolacieho orgánu
jednoznačne vyvracia tvrdenie účastníka konania o absencii právnej úpravy postupu výkonu kontroly
bez preukázania sa služobnými preukazmi. Predmetom kontroly SOI je porovnávanie zisteného stavu
so stavom požadovaným všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktorých dodržiavanie je SOI

oprávnená kontrolovať. Postup inšpektorov SOI pri výkone kontrolnej činnosti vrátane pôsobnosti SOI
a oprávnení inšpektorov SOI, upravuje zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu, ktorý bol podľa názoru
odvolacieho orgánu pri výkone kontroly dodržaný. Ako už bolo uvedené vyššie, kontrola inšpektorov
SOI spočívala v porovnaní zisteného skutkového stavu so stavom predpísaným, t. j. ustanoveným
všeobecne záväznými právnymi predpismi a osobitnými predpismi v oblasti ochrany spotrebiteľa.

Vyhodnotením tohto porovnania je výsledok kontroly, teda inšpekčný záznam, z ktorého musí byť
zrejmé, či zistený skutkový stav vyhovoval alebo nevyhovoval predpísanému stavu. Z inšpekčného
záznamu bolo zrejmé zameranie kontroly, ako aj zistený skutkový stav. Inšpektori spísali inšpekčný
záznamzvykonanejkontroly,postupovaliprikontrolevsúladesplatnýmiprávnymipredpismi,vychádzali
len z vlastných zistení, objektívne zistili a posúdili skutkový stav, k osobe prítomnej pri kontrole sa

správali nepredpojato a korektne. Z tohto pohľadu je rozhodujúci stav zistený v čase kontroly, z ktorého
jednoznačne vyplýva porušenie povinnosti v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona o ochrane
spotrebiteľa. Uvedenú povinnosť vyplývajúcu zo zákona o ochrane spotrebiteľa viaže citovaný zákon
na predávajúceho, ktorým je v zmysle § 2 písm. b) cit. zákona účastník konania, preto práve účastník
konania zodpovedá za zistené nedostatky na základe objektívnej zodpovednosti. Žalovaný uviedol, že

všetky dôkazy posúdil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti. Odvolací orgán má za to, že inšpektori SOI vykonávajú svoje povinnosti tak, ako im ich ukladá
zákon, pričom sú pri svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti zo zákona nezávislí. Na základe ich
zákonom zverenej právomoci vykonali kontrolu, pričom pri kontrole zistili pochybenia. Účastník konania
zastúpený konateľom nevytkol žiadne pochybenia a taktiež nemal žiadne výhrady k vykonanej kontrole.

Z uvedeného je zrejmé, že zistenie inšpektorov nebolo v čase vykonania kontroly sporné a nebolo
dôvodné dokladovať ho inak ako obsahom záznamu, hodnovernosť ktorého tvrdenie účastníka konania
nie je spôsobilé spochybniť, nakoľko až po doručení oznámenia o začatí správneho konania, t. j. keď
účastníkovi konania už reálne hrozil postih za zistené porušenia zákona o ochrane spotrebiteľa, sa
účastník konania procesne zaktivizoval, pričom však uvádzal tvrdenia, ktoré správny orgán vyhodnotil

buď ako subjektívne, nekonkrétne, alebo ako nepreukázateľné, pričom svoju správnu úvahu aj náležite
odôvodnil. Účastník konania mal naďalej možnosť navrhovať dôkazy, alebo ich vykonávanie (pred
vydaním rozhodnutia a v zmysle tzv. zásady jednotnosti konania aj v rámci odvolacieho konania),
pričom však správny orgán v podaniach účastníka konania nevzhliadol ku okolnostiam, ktoré by takéto
vykonávanie dôkazov relevantným spôsobom odôvodňovali. Žalovaný má za to, že účastník konania

v priebehu konania uvádzal len svoje názory bez náležitého preukázania skutočností ním tvrdených.
Ostatné vyslovené názory účastníka konania ohľadne toho, že postup správneho orgánu je nejasný,
nezrozumiteľný a nedostatočný, to znamená, že neexistuje jednoznačný postup, akým má správny
orgán zaznamenávať poznatky z vykonaných kontrol, ako tieto poznatky pomenovať a akými povinnými
náležitosťami musia tieto poznatky disponovať, že nepovažuje inšpekčný záznam, ktorý nie je ani

verejnou ani úradnou listinou, lebo neobsahuje úradnú pečiatku orgánu dozoru za relevantný dôkaz
o porušení zákona spolu s jeho ďalšími dojmami považuje odvolací orgán za subjektívne a právne
bezpredmetné, nakoľko v prípade relevantných pochybností o zákonnosti vykonanej kontroly a postupe
prvostupňového správneho orgánu, by druhostupňový správny orgán vec zrušil a vec vrátil na ďalšiekonanie, resp. by rozhodnutie v celom rozsahu zrušil. Dokazovanie podľa odvolacieho orgánu prebehlo
v súlade s ustanovením § 34 Správneho poriadku. Z dikcie ustanovenia § 34 ods. 4 Správneho poriadku
jednoznačne vyplýva, že vykonanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán je však povinný

vykonať dôkazy v súlade so zákonom, nakoľko riadnym nevykonaním dôkazov by bolo rozhodnutie
vydané nezákonne a súd by musel takéto rozhodnutie zrušiť. Žalovaný uviedol, že má za to, že v
prejednávanom prípade prvostupňový správny orgán rozhodol riadne a v súlade s platnými právnymi
predpismi. Zároveň je potrebné uviesť, že dôkazný prostriedok - inšpekčný záznam, bol získaný v súlade
so zákonom a v štádiu jeho získania nedošlo k žiadnym procesnoprávnym vadám, keď inšpektori SOI

postupovali štandardným a zaužívaným spôsobom vhodným pre daný typ kontroly. Odvolací orgán
vyhodnotil dôkaz vyplývajúci z uvedeného dôkazného prostriedku, teda obsah inšpekčného záznamu
ako relevantný, významný a dostačujúci pre konštatovanie o porušení povinnosti. za
nedodržanie ktorej zodpovedá účastník konania.

8. Ďalej žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že sa nestotožňuje ani s tvrdeniami účastníka

konania, že napadnuté rozhodnutie nie je podložené dostatočne a objektívne zisteným skutkovým
stavom, skutkový stav bol zistený nedostatočne, nespoľahlivo a neobjektívne, pričom nebol ani
správne právne posúdený, najmä ak správny orgán nepostupoval pri kontrole zákonným spôsobom.
Z odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že hlavným podkladom rozhodnutia bola kontrola
začatá inšpektormi SOI dňa 22.05.2018, ktorá bola ukončená dňa 04.06.2018 prerokovaním a

odovzdaním inšpekčného záznamu kontrolovanej osobe, tak ako je to uvedené v samotnom odôvodnení
rozhodnutia. Výstup z kontroly tvorí inšpekčný záznam, ktorý mal k dispozícii aj samotný účastník
konania. Uviedol, že považuje ďalej za potrebné uviesť, že § 47 ods. 3 Správneho poriadku
stanovuje správnemu orgánu povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia skutočnosti, ktoré boli pre
rozhodnutie správneho orgánu podkladom. Správny poriadok v danom smere rieši materiálnu stránku

veci, keď samotné podklady, z ktorých dané skutočnosti vychádzajú sú obsiahnuté v príslušnom
spisovom materiáli, do ktorého má účastník konania možnosť v priebehu správneho konania nazrieť.
V tomto ohľade, ako uviedol sa nedá nespomenúť, že prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí
popísal postup správneho orgánu vychádzajúci z jednotlivých podkladov z chronologického hľadiska,
keď bolo uvedené najskôr zistenie správneho orgánu, vychádzajúce z inšpekčného záznamu a následne

začatie správneho konania. Na základe uvedeného má odvolací orgán za to, že prvostupňový správny
orgán presne uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a samotné podklady pre
rozhodnutie sú súčasťou spisovej dokumentácie, čo je v súlade so zákonom. V prípade, ak mal účastník
konania v priebehu konania záujem oboznámiť sa s jednotlivými podkladmi mohol využiť svoje právo
na nazretia do spisu podľa ust. § 23 ods. 1 Správneho poriadku, pričom účastník konania svoje

právo do vydania rozhodnutia nevyužil. Žalovaný taktiež uviedol, že kontrolou SOI sa zisťuje skutkový
stav vyskytujúci sa na mieste v čase výkonu kontroly a jeho následné zaznamenanie do inšpekčného
záznamu. Výkon kontroly bol uskutočnený štandardným postupom súladným so všeobecne záväznými
právnymi predpismi upravujúcimi právomoci SOI. O výsledkoch vykonanej kontroly zameranej na
preverenie súladu verejne prístupných OP a informácií zverejnených na internetovej stránke účastníka

konania B. s príslušnými právnymi predpismi, riadne zdokumentovanými v inšpekčnom zázname,
bol účastník konania riadne oboznámený, pričom pri prerokovaní záveru kontroly konateľ účastníka
konania žiadnym spôsobom nenamietal ani spôsob, ako ani priebeh a výsledky kontroly. Na základe
uvedeného žalovaný za to, že tvrdenia účastníka konania uvádzané v odvolaní sú účelové s cieľom
zbaviť sa objektívnej zodpovednosti za preukázané porušenie zákona a že nie je dôvod na zrušenie

napadnutého rozhodnutia, nakoľko správny orgán postupoval v súlade so zákonmi. Prvostupňový
správny orgán nekonal ani v rozpore so zásadou súčinnosti v správnom konaní, splnil si všetky svoje
zákonné povinnosti a účastníkovi konania v žiadnom prípade neuprel možnosť vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia.

9. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol, že má za to, že v danom konaní správny orgán
spoľahlivo zistil skutkový stav, výrok rozhodnutia dostatočne odôvodnil a pri vydávaní rozhodnutia
postupoval v súlade s § 46 Správneho poriadku, v zmysle ktorého rozhodnutie musí byť v súlade so
zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu a musí obsahovať predpísané náležitosti: v súlade s § 47 ods. 2

cit. zákona, nakoľko výrok obsahuje náležitosti predpokladané zákonom vrátane opisu skutku a určenia
miesta a času zistenia nedostatku, ktoré zabezpečujú nezameniteľnosť skutku s iným skutkom ako aj
v súlade s § 47 ods. 3 cit. zákona, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správny orgán uviedol,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov aako použil správnu úvahu pri hodnotení právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Uviedol,
že právne posúdenie zisteného skutkového stavu patrí správnemu orgánu, ktorý je oprávnený urobiť si
o veci úsudok na základe aplikácie správneho uváženia (§ 47 ods. 3 Správneho poriadku) a v súlade

s aplikáciou zásady oficiality je oprávnený rozhodovať o tom, či správne konanie v danej veci začne (o
dispozícii s konaním). Je pritom viazaný zisteniami vyplývajúcimi z obsahu administratívneho spisu. Z
jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že účastník konania porušil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona
o ochrane spotrebiteľa a teda správny orgán konal plne v súlade so zákonom, keď prihliadnuc na
ustanovenie § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, rozhodol o uložení pokuty za zistené porušenie

zákona. K uvedenému ešte odvolací správny orgán poznamenáva, že Správny poriadok zakotvuje
povinnosť' správneho orgánu v odôvodnení reagovať na návrhy, námietky a vyjadrenia účastníka
konania k podkladu rozhodnutia. Právo na odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že správny orgán
je povinný dať na každý argument účastníka konania podrobnú odpoveď. Splnenie zákonnej povinnosti
správneho orgánu odôvodniť svoje rozhodnutie sa preto vždy posudzuje so zreteľom na konkrétny
prípad. V prejednávanej veci je podľa odvolacieho správneho orgánu nepochybné, že prvostupňový

správny orgán vydal rozhodnutie na základe zákonom povolenej voľnej úvahy. Správna úvaha, resp.
voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré
mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti veci. V danom prípade možno hovoriť aj o právomoci voľnej úvahy - diskrečná
právomoc (discretionary power), na základe ktorej má správny orgán istý stupeň slobody pri prijímaní

rozhodnutia, pričom si môže vybrať z viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré pokladá za
najvhodnejšie. Na základe tohto zákonného zmocnenia, bolo podľa odvolacieho orgánu rozhodnutie
vydané na základe zákonom povolenej správnej úvahy.

10. K argumentom účastníka konania, že správny orgán neposudzoval zistené skutočnosti v širšom

rozsahu, ktorý umožňuje účastníkovi konania oznámiť spotrebiteľovi prípady, kedy spotrebiteľ nemôže
odstúpiť od zmluvy, a že je to aj v prípadoch tovarov, ktoré sú uvedené v špeciálnom katalógu účastníka
konania žalovaný uvádza, že ich považuje opätovne za subjektívne, právne irelevantné a tendenčné
s cieľom vyhnúť sa splneniu povinnosti uloženej účastníkovi konania rozhodnutím č. P/0234/08/18
zo dňa 24.08.2018. Žalovaný sa stotožňuje s názorom prvostupňového správneho orgánu, podľa

ktorého správny orgán nepovažuje zo strany účastníka konania za preukázané, že v danom prípade
ide o tovar zhotovený podľa osobitných požiadaviek spotrebiteľa, tovar vyrobený na mieru alebo tovar
určený osobitne pre jedného spotrebiteľa, t. j. nejde o prípad v zmysle § 7 ods. 6 písm. c) zákona č.
102/2014 Z. z.. Odvolací orgán zároveň podotýka, že predmetné podmienky boli účastníkom konania
ako predávajúcim vopred naformulované, spotrebiteľ sa s nimi síce mal možnosť vopred oboznámiť,

avšak nemohol ovplyvniť ich obsah. Odvolací orgán zároveň uvádza, že v prípade vzťahu „predávajúci
– spotrebiteľ“, vystupuje spotrebiteľ ako laik, ktorému je potrebné venovať špeciálnu starostlivosť a
predávajúci vystupuje ako odborník, ktorý pri svojej činnosti ovláda a dodržiava všetky podmienky
predaja.

11. K námietkam účastníka konania, ktoré sa týkajú porušenia ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d)
zákona o ochrane spotrebiteľa odvolací orgán uvádza, že uvedené námietky zohľadnil pri rozhodovaní a
dospel k záveru, že účastník konania nemal byť sankcionovaný za porušenie povinnosti predávajúceho
vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku, v ktorom je uvedený názov výrobku. Nakoľko uvedenou
zmenou rozhodnutia došlo k upusteniu od sankcionovania povinnosti vyplývajúcej z § 16 ods. 1 písm.

d) zákona o ochrane spotrebiteľa, a tým aj k zúženiu rozsahu protiprávneho konania, ktorým bol
porušený zákon o ochrane spotrebiteľa, odvolací orgán pristúpil aj k primeranej zmene výšky postihu
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Zároveň v rozsahu uvedenej zmeny zmenil
aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tak, ako je uvedené v tomto rozhodnutí. Vzhľadom na vyššie
uvedené sa odvolací správny orgán predmetnými námietkami účastníka konania nezaoberal. Odvolací

orgán v danej súvislosti dodáva, že zodpovednosť účastníka konania ako predávajúceho je v zmysle
zákona o ochrane spotrebiteľa koncipovaná na objektívnom princípe, tzn. že predávajúci za porušenie
zákona zodpovedá bez ohľadu na zavinenie (úmysel, nedbanlivosť), ako aj bez ohľadu na okolnosti,
za ktorých k porušeniu zákona došlo. Zákon o ochrane spotrebiteľa neumožňuje kontrolnému orgánu
prihliadnuť na žiadne subjektívne aspekty. Zistené porušenie povinnosti predávajúceho vyplývajúce zo

zákona o ochrane spotrebiteľa je iným správnym deliktom kontrolovanej osoby (nie priestupkom), kde sa
preukazuje len porušenie právnej povinnosti. Bolo predovšetkým povinnosťou účastníka konania prijať
také opatrenia, aby nedochádzalo k porušovaniu povinností vyplývajúcich mu z právnych predpisov.
Odvolací orgán je toho názoru, že účastník konania je povinný poznať zákon a zabezpečiť na svojejprevádzke jeho dodržiavanie. Okolnosti ospravedlňujúce, resp. vysvetľujúce nesplnenie povinnosti
nemajú právny význam pri otázke zodpovednosti za toto porušenie. Je preto právne irelevantné, či mal
účastník konania k protizákonnému konaniu motív alebo nie. Odvolací orgán má za to, že správny orgán

prvého stupňa zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie. Taktiež je podľa odvolacieho správneho
orgánu zrejmé, že správny orgán presne a úplne zistil skutočný stav veci, nakoľko vykonal všetky
zisťovania potrebné na objasnenie rozhodujúcich okolností a pre posúdenie veci a zároveň zabezpečil,
aby skutkové zistenia odvodené z vykonaných zisťovaní čo najviac zodpovedali skutočnosti.

12. Žalovaný odvolací orgán poznamenáva, že SOI ako orgán dozoru účastníka konania v
prvom rade sankcionuje za porušenie povinnosti vyplývajúcej zo zákona o ochrane spotrebiteľa.
K naplneniu skutkovej podstaty tohto správneho deliktu stačí kontrolnému orgánu zistiť, že v
dôsledku porušenia povinnosti zodpovednou osobou došlo k ohrozeniu práv spotrebiteľa. Treba však
zdôrazniť, že poškodením spotrebiteľa zo strany účastníka konania je už aj samotné zníženie rozsahu
spotrebiteľových práv priznaných mu zákonom. Účastník konania je povinný po celý čas výkonu svojej

podnikateľskej činnosti dodržiavať všetky právne predpisy vzťahujúce sa na ochranu spotrebiteľa.
vrátane zákona o ochrane spotrebiteľa. Pre správny orgán je relevantné, že došlo k porušeniu povinnosti
vyplývajúcej zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Správny orgán je v zmysle ustanovenia § 24 zákona
o ochrane spotrebiteľa povinný uložiť pokutu až do výšky 66 400 EUR. Samotný zákon pritom
neumožňuje pokutu odpustiť, či ako sankciu použiť napr. pokarhanie, upozornenie a pod. V zmysle

čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sú štátne orgány oprávnené konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom. ktorý ustanoví zákon - v uvedenom prípade zákon o ochrane
spotrebiteľa. z čoho vyplýva. že prvostupňový správny orgán bol povinný k uloženiu pokuty pristúpiť.
Odvolací orgán dodáva, že cieľom kontrolnej činnosti SOI je zisťovanie a zabezpečenie súladu plnenia
povinností stanovených zákonom so skutočným stavom.

13. Vo vzťahu k výške uloženej pokuty žalovaný uviedol, že v prípade zisteného porušenia zákona, je
správny orgán povinný pristúpiť k uloženiu postihu. K tomuto zároveň poznamenal, že po dôkladnom
preskúmaní rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo nenašiel dôvod na zrušenie uloženej sankcie
a zastáva názor, že pokuta bola uložená v rámci stanovených kritérií, v dolnej hranici zákonom

stanovenej sadzby. V zmysle § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, zohľadňuje charakter a povahu
zistených nedostatkov. Uviedol, že správny orgán zároveň pri určení výšky pokuty postupoval v súlade
so zásadou materiálnej rovnosti, ktorá je vyjadrená v ust. § 3 ods. 5 Správneho poriadku, keď pri určení
výšky pokuty vychádzal z rozhodovacej praxe správnych orgánov v skutkovo zhodných alebo
obdobných prípadoch. Žalovaný nemohol zrušiť uloženú sankciu z dôvodu, že by potom vybočil z medzí

ukladania pokút za obdobné porušenia právneho predpisu. Odvolací orgán sa
však snaží v rámci správnej úvahy prihliadať na všetky okolnosti prípadu aj pri udeľovaní pokuty tak
ako tomu bolo aj v prípade účastníka konania. Na druhej strane je zo zákona viazaný, aby v rovnakých,
resp. obdobných veciach rozhodoval podobne, pričom táto požiadavka platí aj pre ukladanie sankcií.
Zároveň dodal, že na to, aby sankcia spĺňala aj represívnu zložku, musí byť citeľná v majetkovej sfére

účastníka konania, nakoľko má pôsobiť ako trest (represia) za spáchanie iného správneho deliktu.
Ak by totiž represívna zložka nebola citeľná, nemožno rozumne očakávať ani naplnenie ďalšej z
funkcií pokuty, ktorou je prevencia, a to jednak do vnútra - vo vzťahu k zodpovednostnému subjektu
(účastníkovi konania), ktorý si po primerane uloženej sankcií, zodpovedajúcej zisteným nedostatkom
do budúcna rozmyslí, či znova poruší daný právny predpis, ale aj smerom navonok - vo vzťahu

k ostatným podnikateľským subjektom (predávajúcim), ktorých má odstrašiť od porušovania obdobnej
povinnosti, ako v prípade účastníka konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti s prihliadnutím na
kritériá pre určenie výšky postihu, hlavne na charakter a závažnosť protiprávneho konania, odvolací
orgán považuje výšku uloženej pokuty za primeranú zisteným nedostatkom. Zdôraznil, že pre postih
za zistený skutkový stav je rozhodujúca skutočnosť, že bol porušený zákon o ochrane spotrebiteľa

a rozsah následkov protiprávneho konania bol zohľadnený pri určovaní výšky postihu. Na ostatné
okolnosti, ktoré účastník konania uviedol vo svojom odvolaní odvolací orgán neprihliadal. Nakoľko
porušenie povinnosti bolo zo strany správneho orgánu spoľahlivo preukázané, správny orgán si splnil
svoju zákonnú povinnosť, keď účastníkovi konania uložil pokutu v zákonom stanovenom rozsahu. Na
základe hore uvedených skutočností odvolací orgán pokladá skutkový stav za spoľahlivo zistený a jeho

protiprávnosť za nepochybne preukázanú.

14. Čo sa týka zdôvodnenie výšky uloženej pokuty tak žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol,
že o tejto rozhoduje inšpektorát SOI, ktorý podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, uložívýrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 za porušenie
povinností ustanovených v tomto zákone pokutu až do výšky 66 400 eur, za opakované porušenie počas
12 mesiacov uloží pokutu do 166 000 eur. Poukázal na to, že podľa § 24 ods. 5 citovaného zákona

„pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia
povinnosti, spôsob a následky porušenia povinnosti.“ Odvolací orgán pri určení výšky pokuty vychádzal
z vlastných zistení a uváženia správneho orgánu aplikujúceho zákon. Jednotlivé dôkazné prostriedky
zhodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a
dospelkzáveru,žeporušeniepovinnostizostranyúčastníkakonaniaakopredávajúcehobolospoľahlivo

preukázané.Uviedolvšak,žepristúpilkzníženiuvýškyuloženejpokutyzdôvodu,ženedošloknaplneniu
skutkovej podstaty § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa a preto účastník konania nemôže
byť sankcionovaný za predmetné konanie. Správny orgán považuje výšku uloženej sankcie po znížení
za adekvátnu protiprávnemu konaniu, pretože v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o ochrane
spotrebiteľa správny orgán je povinný uložiť predávajúcemu za porušenie povinností ustanovených
týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa pokutu

až do výšky 66 400 eur. V zmysle judikatúry rozhodovacej praxe súdov týkajúcej sa rozhodovania
v správnych deliktoch (napr. NS 5Sžo/204/2010, NS 5Sžp/21/2011) orgán dozoru pri určovaní výšky
sankcie prihliadol jednak na okolnosti viažuce sa na subjekt, samotný skutok a jeho následok, jednak
na všetky štyri povinné hľadiská definované v ustanovení § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Ďalej uviedol, že pri určovaní výšky sankcie správny orgán vzal do úvahy, že účel právnych predpisov

poskytujúcich spotrebiteľom, ktorí uzatvárajú spotrebiteľské zmluvy zvýšenú ochranu, nebol z dôvodov
porušenia povinnosti splnený. Používať neprijateľné zmluvné podmienky vo vzťahu k spotrebiteľovi
považuje odvolací orgán za závažné porušenie zákonom stanovených povinností, keďže takéto konanie
je spôsobilé priamo poškodiť spotrebiteľa vo forme majetkovej ujmy. Spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára
zmluvu s predávajúcim, od ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkané služby

koná profesionálne a so znalosťou ponúkaných služieb, čo zodpovedá poctivému prístupu v podnikaní.
Správny orgán prihliadol na obsah neprijateľných podmienok a na mieru, v akej sú spôsobilé ohroziť
oprávnený záujem spotrebiteľa a jeho základné práva ustanovené v § 3 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Spotrebiteľ často vzhľadom na nedostatok skúseností v danej oblasti (v porovnaní s predávajúcim)
nie je objektívne schopný posúdiť charakter a možný dopad jednotlivých zmluvných podmienok, ktoré

ho v konečnom dôsledku môžu pri nedodržaní dobromyseľnosti a odbornej starostlivosti zo strany
predávajúceho poškodiť. Uviedol, že odvolací orgán zastáva názor, že rozhodujúcimi skutočnosťami
posudzovanými podľa kritérií ustanovených v § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré boli
mimo už vyššie uvedeného zohľadnené pri určovaní výšky postihu, bolo porušenie práv spotrebiteľa,
nesplnenie zákonných povinností predávajúceho s ohľadom na mieru spoločenskej nebezpečnosti

zistených nedostatkov, ako aj celkový počet zmluvných podmienok, ktorých rozpor s právnymi predpismi
bol zistený, na ich obsah, ako aj mieru, akou neprimerane závažným spôsobom zasahujú do práv a
oprávnených záujmov spotrebiteľov a tiež skutočnosť, že nebol dodržaný minimálny štandard ochrany
spotrebiteľa garantovaný zákonom o ochrane spotrebiteľa, nakoľko si predávajúci nesplnil povinnosť
vyplývajúcu mu z kogentných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa. Správny orgán pri určovaní

výšky pokuty prihliadol aj na to, že účel sledovaný zákonom vyjadrený v ustanovení § 3 ods. 1 zákona
o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého každý spotrebiteľ má okrem iného právo na informácie, ako
aj právo na ochranu svoj ich ekonomických záujmov, vzhľadom na zistené nedostatky, v zákonom
požadovanej miere a úrovni dosiahnutý nebol. Pri určení výšky pokuty boli zároveň zohľadnené aj
následky protiprávneho konania účastníka konania spočívajúce jednak v porušení práva spotrebiteľa na

ochranu jeho ekonomických záujmov, a jednak v porušení tomu zodpovedajúcej povinnosti účastníka
konania. Z hľadiska miery zavinenia správny orgán prihliadol aj na skutočnosť, že účastník konania
ako predávajúci, je nositeľom objektívnej zodpovednosti za zistené nedostatky bez ohľadu na okolnosti,
ktoré spôsobili ich vznik. Takisto správny orgán prihliadol aj na charakter protiprávneho konania, ktorý
predstavujesúhrntohtokonaniaspočívajúcivovyššieuvedenýchskutočnostiach,naktorébolozostrany

správneho orgánu pri určovaní výšky pokuty prihliadnuté.

15. Na záver uviedol, že podkladom pre vydanie rozhodnutia bol presne a spoľahlivo zistený skutkový
stav veci na základe čoho podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku bolo I. stupňové rozhodnutie zmenené
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

16. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou zo dňa 30.07.2019, doručenou osobne na tunajší súd
30.07.2019 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 13.06.2019 č. SK/0462/99/2018, ako aj
rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom vKošiciach pre Košický kraj č. P/0234/08/18 zo dňa 24.08.2018 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie
konanie a rozhodnutie. Zároveň navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť uhradiť mu náhradu trov
konania.

17. Žalobu odôvodnil tým, že Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Košiciach pre Košický kraj
vykonal u žalobcu kontrolu internetového obchodu: B. začatej dňa 22.05.2018 na Inšpektoráte SOI v
Košiciach bez jeho prítomnosti a ukončenej dňa 04.06.2018 v sídle prevádzkarne na adrese C. X, D.,
prerokovaním a odovzdaním

inšpekčného záznamu žalobcovi. Inšpektorát začal správne konanie voči žalobcovi vydaním a
doručením oznámenia o začatí správneho konania zo dňa 20.07.2018, ku ktorému oznámeniu účastník
konania podal svoje vyjadrenie, v ktorom poukazoval na skutočnosť, že zákazník je
pravdivo a úplne informovaný o skutočnosti, že objednaním produktov priamo z katalógov musí
akceptovať fakt, že sa na takúto objednávku nevzťahuje možnosť odstúpiť od zmluvy (vrátenia tovaru)
podľa § 7 odst.1 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z. pri predaji tovaru alebo

poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových
priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov), že tento bod sa považuje za
informáciu podľa § 3 písm. k) uvedeného zákona o tom, že spotrebiteľ nie je oprávnený odstúpiť od
zmluvy, že podľa § 16 ods. 1 d) zákona č. 250/2007 Z. z. žalobca zákonné požiadavky kladené na
doklad o kúpe splnil, pričom túto skutočnosť aj podrobne opísal. Ďalej žalobca poukazoval na nezákonný

spôsob vykonania kontroly tým, že pri začatí kontroly si inšpektori nesplnili povinnosť preukázať sa dňa
22.05.2018 služobnými preukazmi pri kontrole, v zmysle požiadaviek § 5 ods. 5 zákona č.128/2002
Z. z. Obdobne je to aj v prípade postupu spísania inšpekčného záznamu a ďalej opísal spôsob
vykonania kontroly, ktorý žalobca taktiež považuje za nezákonný, lebo je nepreskúmateľný. Žalobca
žiadal nariadiť ústne pojednávanie za účelom objektívneho a dostatočného objasnenia veci, a či správny

orgán postupoval správne a hlavne zákonne, pri obvinení žalobcu z porušenia zákona. Žalobca uviedol,
že správny orgán na jeho vyjadrenie nebral ohľad, ústne pojednávanie nenariadil a vydal prvostupňové
rozhodnutie, ktorým pre porušenie zákazu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého predávajúci nesmie používať nekalé obchodné praktiky,

v nadväznosti na § 7 ods. 1 a § 7 ods. 4 zákona v spojení s § 8 ods. 1 písm. g)
zákona, v zmysle ktorého sa obchodná praktika považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje, že spotrebiteľ urobí
rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je
preto nepravdivá vo vzťahu k právu spotrebiteľa
vrátane práva na vrátenie peňazí, keď žalobca na svojej internetovej stránke v Obchodných

podmienkach v článku „VII. Vrátenie tovaru - odstúpenie od zmluvy, bod 7.1.“ uvedením: „V zmysle
ustanovenia § 7 zákona o ochrane spotrebiteľa
(zákon č.102/2014 Z. z.) má kupujúci právo od zmluvy uzavretej na diaľku odstúpiť bez uvedenia dôvodu
do 14 pracovných dní odo dňa prevzatia tovaru, pričom je nevyhnutné, aby oznámenie Kupujúceho o
odstúpení od zmluvy a zakúpený tovar boli

Predávajúcemu doručené v uvedenej lehote.“ a v článku „Špeciálne obchodné podmienky pre
objednávky z katalógov bod 8.1.“ uvedením: „Objednaním produktov z katalógov, zákazník berie na
vedomie, že sa na takúto objednávku nevzťahuje možnosť
vrátenia tovaru podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.) ... Objednaním
tovaru z katalógovej ponuky spotrebiteľ dobrovoľne vyhlasuje, že berie zodpovednosť za výber produktu

na seba a vzdáva sa práva na odstúpenie od zmluvy,“
mal uvádzať podmienky, ktoré mali byť spôsobilé zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej
transakcii, ktoré by inak neurobil, a pre porušenie povinnosti predávajúceho podľa § 16 ods. 1 písm. d)
zákona, v zmysle ktorého je predávajúci povinný
vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku, v ktorom je uvedený názov výrobku, keď žalobca vydal

spotrebiteľom(inšpektoromSOI)dokladokúpevýrobkuzakúpenéhovovykonanomkontrolnomnákupe,
účtovanom v celkovej hodnote 17,80,- €, v ktorom
nemal byť uvedený názov odpredaného výrobku, nakoľko odpredaný výrobok - nočné pozičné svietidlo
Prezent 1618 bolo uvedené ako ,,121591:LUX1618“, podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej

rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v súlade s § 46 zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov uložil žalobcovi pokutu vo výške 900,- €.18. Žalobca ďalej uviedol v správnej žalobe, že podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie. V odvolaní
žalobca nesúhlasil s takýmto formálnym odôvodnením námietky žalobcu, že inšpektorát nedôkladne
zistil a zadokumentoval skutkový stav, že sa nedopustil porušenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona

č.250/2007 Z. z., pričom aj podrobne opísal v čom vidí neporušenie citovaného ustanovenia. Namietal
aj nezákonnosť a nepreskúmateľnosť postupu inšpektorátu pri vykonávaní kontroly a vyhotovovaní
podkladu pre správne konanie a rozhodnutie, na to že citovaný kompetenčný zákon č.128/2002 Z.
z. ohľadom postupu inšpektorátu pri vykonávaní kontroly a vyhotovenia výstupu z nej je nejasný,
nezrozumiteľnýanedostatočný,avzhľadomnauvedenéskutočnosti,žalobcapovažovalvyššieuvedené

rozhodnutie číslo: P/0234/08/18 z 24.08.2018 za nezákonné a žiadal o jeho zrušenie v celom rozsahu.
Žalovaný po preskúmaní napadnutého rozhodnutia P/0234/08/18, zo dňa 24.08.2018 a odvolania
žalobcu, napadnuté rozhodnutie inšpektorátu zmenil tak, že žalobcovi pre porušenie zákazu podľa § 4
ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov používať neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách - pri výkone kontroly bolo posúdením Obchodných podmienok zistené,

že žalobca mal v Obchodných podmienkach uviesť: VII. Vrátenie tovaru - odstúpenie od zmluvy 7.1.
„V zmysle ustanovenia § 7 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.) má Kupujúci
právo od zmluvy uzavretej na diaľku odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14 pracovných dní odo dňa
prevzatia tovaru, pričom je nevyhnutné, aby oznámenie Kupujúceho o odstúpení od zmluvy a zakúpený
tovar boli Predávajúcemu doručené v uvedenej lehote ...“ a uvedená podmienka bola vyhodnotená ako

neprijateľná, nakoľko v zmysle ustanovenia § 8 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy
uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa
lehota na odstúpenie od zmluvy považuje za zachovanú, ak oznámenie o odstúpení od zmluvy bolo
odoslané predávajúcemu najneskôr v posledný deň lehoty podľa § 7 ods. 1. Predávajúci síce umožnil

spotrebiteľovi odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 dní odo dňa prevzatia tovaru, dokonca
stanovil dlhšiu lehotu na odstúpenie od zmluvy (14 pracovných dní), avšak na druhej strane kupujúcemu
určil nad rámec zákona, že musí doručiť oznámenie o odstúpení od zmluvy spolu so zakúpeným tovarom
do vyššie uvedenej lehoty, čo je v priamom rozpore s ustanovením § 8 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na

diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Účastník konania ako predávajúci teda preukázateľne porušil zákon, nakoľko ním
stanovené podmienky vnášajú značnú nerovnováhu do práva povinností zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa; VIII. Špeciálne obchodné podmienky pre objednávky z katalógov 8.1. " ... Objednaním
produktov z katalógov, zákazník berie na vedomie, že sa na takúto objednávku nevzťahuje možnosť

vrátenia tovaru podľa § 7 odst. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.) ....
Objednaním tovaru z katalógovej ponuky spotrebiteľ dobrovoľne vyhlasuje, že berie zodpovednosť
za výber produktu na seba a vzdáva sa práva na odstúpenie od zmluvy" - uvedená podmienka bola
vyhodnotená ako neprijateľná, nakoľko spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetná

podmienka je v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na
základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov
predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého je predávajúci povinný pred
uzavretím zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej

mimo prevádzkových priestorov predávajúceho alebo ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky
spotrebiteľa pred tým, ako spotrebiteľ odošle objednávku, jasne a zrozumiteľne oznámiť spotrebiteľovi
spôsobom podľa odseku 2 alebo podľa medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, informáciu o práve spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy,
podmienkach, lehote a postupe pri uplatňovaní práva na odstúpenie od zmluvy; predávajúci zároveň

poskytne spotrebiteľovi formulár na odstúpenie od zmluvy
podľa prílohy č. 3. Uvedenou podmienkou účastník konania ako predávajúci nesprávne informoval
spotrebiteľa o jeho právach, vrátane práva na vrátenie peňazí uložil žalobcovi podľa § 24 ods. 1 vyššie
cit. zákona o ochrane spotrebiteľa peňažnú pokutu vo
výške 800,- €. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia (3. strana posledný odsek a nasl. ) uviedol, že: „...

po dôkladnom oboznámení sa so skutkovým stavom veci zároveň dospel k názoru, že účastník konania
nemôže byť sankcionovaný za porušenie ustanovenia § 16
ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko považuje postih v uvedenej veci za nedôvodný...“19. Žalobca uviedol, že je toho názoru, že žalovaný aj pri vydaní vyššie uvedeného druhostupňového
rozhodnutia pochybil, ak zmenil výšku pokuty aj výrok prvostupňového rozhodnutia bez toho, aby
samostatným rozhodnutím zastavil konanie vo veci porušenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona č.250/2007 Z.

z., že bola porušená zásada absorbčnosti ukladania trestu, vychádzal z nespoľahlivo, nedostatočného
a neobjektívneho zisteného stavu, z nesprávneho právneho a vecného posúdenia veci, nedodržal
zákonný postup dokazovania správneho deliktu a správneho konania, žalobcovi bolo odňaté právo
na spravodlivý proces a vec nebola v konaní prejednaná za prítomnosti žalobcu. Bolo porušené
jeho právo na obhajobu a na riadny proces v správnom konaní. Uviedol, že obe rozhodnutia

správneho orgánu sú nezákonné a skutkový stav bol zistený nezákonným postupom. Nezákonnosť
vidí hlavne v tom, že žalovaný aj pri druhostupňovom rozhodnutí vychádzal z nepreskúmateľného a
nezákonného dôkazu, ktorým je inšpekčný záznam, keď nenariadil ústne pojednávanie v správnom
konaní,odôvodnenieprvostupňovéhoajdruhostupňovéhorozhodnutianeobsahujepodstatnénáležitosti
a ani riadne odôvodnenie, čím sa stáva podľa nášho názoru nepreskúmateľným, čím bol žalobca
ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch, čo je dôvodom na jeho zrušenie. Zároveň žalobca

poukázal na napr. aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/201/2010, ktorý v odôvodnení
uviedol, že i veci správnych deliktov majú v zmysle ustálenej štrasburskej judikatúry v zásade charakter
konania o trestnom obvinení a správny orgán musí preto rešpektovať procesné práva obvineného zo
správneho deliktu, základné zásady správneho konania a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý zaručuje právo na

spravodlivý proces.

20. Žalobca v správnej žalobe k namietanému nezákonnému postupu žalovaného a nerešpektovaniu
absorpčnej zásady uviedol, že z rozhodnutia žalovaného zistil, že žalovaný postupoval nezákonným
spôsobom, ak samostatným rozhodnutím nezastavil správne konanie za správny delikt porušenia

povinnosti žalobcu ako predávajúceho podľa § 16 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z., a spôsobil
tak protiprávny stav, ak za správny delikt spáchaný porušením ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona
č.250/2007 Z. z., uložil jednu sankciu, a za správny delikt spáchaný porušením zákazu podľa § 4 ods.
2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. uložil druhú sankciu, čo znamená nerešpektovanie absorpčnej
zásady, ako jednej zo základných zásad pre ukladanie trestu a s poukazom na § 195 písm. d) SSP aj

sankcií v správnom trestaní. V zmysle uvedenej zásady za spáchanie dvoch alebo viacerých správnych
deliktov sa ukladá len jeden trest, resp. sankcia, a to podľa ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na správny
delikt, z nich najprísnejšie postihovaný. Uviedol, že správny orgán prvého stupňa mu uložil pokutu vo
výške 900,- € za dva správne delikty, ktorých sa mal dopustiť s poukazom na § 24 ods. 1 zákona o
ochrane spotrebiteľa porušením povinností § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. a porušením

ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona č.250/2007 Z. z. Na základe žalobcom podaného odvolania
žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie. Zmena bola vykonaná vypustením skutku, ktorého podstata
spočívala v porušení povinnosti podľa § 16 ods. 1 písm. d) zákona č.250/2007 Z. z. z výrokovej časti,
bez samostatného rozhodnutia a uložením pokuty 800,- € len za skutok, ktorého sa žalobca mal dopustiť
porušením ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. Opierajúc sa o názor NS SR v

rozsudku sp. zn. 7Asan/25/2017 zo dňa 27.11.2018 a názor KS v Trenčíne v rozsudku
sp. zn.: 11S/124/2016-52, zo dňa 15.08.2018, a citujúc tento názor (ktorým NS SR zamietol kasačnú
sťažnosťsťažovateľky,ktoroubolavdanomprípadežalovanástrana),jetaktiežtohonázoru,žeuvedený
procesný postup žalovaného je nezákonný. Uviedol, že v prípade, ak žalovaný, ako odvolací orgán,
dospeje k presvedčeniu, že na vyvodenie zodpovednosti voči

žalobcovi za porušenie povinnosti podľa § 16 ods. 1 písm. d) zákona č.250/2007 Z. z., nebol dostatočne
zistený skutkový stav, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, čo vyvoláva dôvodné pochybnosti,
či sa vôbec skutok stal a za situácie, že správne
konanie o uložení sankcie voči žalobcovi bolo začaté z podnetu konajúceho správneho orgánu, bolo
povinnosťou žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu rozhodujúceho o odvolaní zastaviť

konanie v časti porušenia povinnosti podľa § 16 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z. osobitným
rozhodnutím, resp. výrokom tak, ako to ukladá § 30 ods. 1 písm. h) správneho poriadku, nakoľko odpadol
dôvod a zmysel ďalšieho konania v tejto časti. Žalovaný zákonným spôsobom nerozhodol o celom
predmete konania vedeného pred správnymi orgánmi a začatého na ich podnet, v dôsledku čoho nebola
zachovaná totožnosť skutku na oboch stupňoch konania. V dôsledku uvedeného postupu žalovaný

ukladal pokutu len za jeden z dvoch správnych deliktov, za ktoré bol žalobca prvostupňovým správnym
orgánom braný na zodpovednosť, a to bez toho, aby sa na podklade podaného odvolania zákonným
spôsobom vysporiadal so zvyškom prejednávanej veci. Uviedol, že je aj toho názoru, že rozhodnutie
žalovaného nie je v súlade so spisom, s oznámením o začatí správneho konania, lebo v ňom je uvedené,že žalobca je obvinený z dvoch správnych deliktov a žalovaný trestá žalobcu len za jeden správny
delikt, čo spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že žalovaný si nesplnil svoju povinnosť a nepostupoval v

danom prípade podľa trestnoprávnych zásad obsiahnutých v trestnoprávnej úprave, a jeho rozhodnutie
nespĺňa kritéria v súlade s trestnoprávnou úpravou. Žalobca je taktiež názoru, že ak správny orgán
bol toho názoru, že žalobca spáchal viacero správnych deliktov, pri ukladaní pokuty za tieto delikty
mal uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný a táto skutočnosť mala byť určitým a
zrozumiteľným spôsobom priamo uvedená vo výroku rozhodnutia a dôvodnosť úhrnného trestu mala

byť odôvodnená v odôvodnení správneho rozhodnutia. Inšpektorát aj žalovaný teda nepostupovali pri
zisťovaní a objasňovaní protiprávnych konaní žalobcu v súlade s platnými ustanoveniami správneho
poriadku, na ktorý odkazuje § 27 zákona č. 250/2007 Z. z. a pri rozhodovaní o jeho vine a uložení sankcie
pri nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy nepostupovali analogicky podľa trestnoprávnej úpravy, ktorý
výklad by bol súladný s § 46 správneho poriadku v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a s čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky. Uzavrel, že týmto postupom žalovaného došlo k podstatnej vade konania, ktorá

má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, a preto rozhodnutie žalovaného je potrebné
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie (§ 191 ods. 1 písm. g), § 191 ods. 4SSP v spojení
s § 194 ods. 2 SSP).

21. Žalobca v správnej žalobe k namietaniu nezákonnosti a nepreskúmateľnosti postupu správneho

orgánu pri vykonávaní kontroly a vyhotovovaní podkladov pre správne konanie a rozhodnutie uviedol,
že vo svojom odvolaní podrobne opísal, v čom vidí nezákonnosť a nepreskúmateľnosť postupu
správneho orgánu pri vykonávaní kontroly a vyhotovovaní podkladu pre správne konanie a rozhodnutie
(str. 7 posledný odsek a nasl. rozhodnutia žalovaného). Uviedol, že nesúhlasí s týmto odôvodnením
predmetnej námietky z nasledujúcich dôvodov:

„- odôvodnenie žalovaného, že: „... Ako už bolo uvedené vyššie, kontrola inšpektorov SOI spočívala
v porovnaní zisteného skutkového stavu so stavom predpísaným, t. j. ustanoveným všeobecne
záväznými právnymi predpismi a osobitnými predpismi v oblasti ochrany spotrebiteľa. Vyhodnotením
tohto porovnania je výsledok kontroly, teda inšpekčný záznam, z ktorého musí byť zrejmé, či zistený
skutkový stav vyhovoval alebo nevyhovoval predpísanému stavu. Z inšpekčného záznamu bolo zrejmé

zameranie kontroly, ako aj zistený skutkový stav. Inšpektori spísali inšpekčný záznam z vykonanej
kontroly, postupovali pri kontrole v súlade s platnými právnymi predpismi..." Je taktiež nezrozumiteľné,
nepreskúmateľné a ústavne nekonformné, najmä ak sa žalobca z takéhoto odôvodnenia nedozvedel o
konkrétnych všeobecných záväzných právnych predpisoch a osobitných predpisoch v oblasti ochrany
spotrebiteľa a hlavne, s ktorými konkrétnymi všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi

právomoci Slovenskej obchodnej inšpekcie bol výkon kontroly a jej postup uskutočnený. Žalobca je
toho názoru, že správny orgán je povinný uviesť do odôvodnenia právne predpisy, na ktoré sa v
odôvodnení rozhodnutia odvoláva, nakoľko len takéto odôvodnenie je následne zrozumiteľné a najmä
preskúmateľné. V tomto prípade inšpektorát ani žalovaný neuviedol konkrétne právne predpisy,
podľa ktorých postupuje pri výkone kontroly a predpisy, podľa ktorých vyhotovuje inšpekčné záznamy,

a tak odôvodnenie, že postupuje podľa všeobecných záväzných právnych predpisov a podľa
štandardného postupu, sa javí ako značne nezrozumiteľné a najmä značne nepreskúmateľné, čo
spôsobuje aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
- odôvodnenie rozhodnutia ( 9. strana posledný odsek ), že: „... Zároveň je potrebné uviesť, že dôkazný
prostriedok - inšpekčný záznam, bol získaný v súlade so zákonom a v štádiu jeho získania nedošlo

k žiadnym procesnoprávnym vadám, keď inšpektori SOI postupovali štandardným a zaužívaným
spôsobom, vhodným pre daný typ kontroly". Je obdobne nepreskúmateľné a nedostatočné, lebo
nie je žalobcovi zrejmé, s ktorým zákonom a jeho konkrétnym ustanovením bol inšpekčný záznam
vypracovaný a nie je ani zrejmé, akými procesnoprávnymi postupmi žalovaný tento záznam vyhotovuje.
Žalobca takisto nevie porovnať a posúdiť správnosť konštatovania žalovaného o štandardnom a

zaužívanom spôsobe, ktorý má byť vhodným pre daný typ kontroly, a ani nevie, či pre iný typ (a aký typ)
kontroly existuje aj iný, zákonom stanovený postup inšpektorov SOI, lebo žalovaný na takýto postup s
poukazom na príslušné ustanovenie právneho predpisu žalobcu neodkázal.“
Žalobca poukázal na to, že v tejto časti je citovaný kompetenčný zákon č. 128/2002 Z. z. a postup
správneho orgánu je nejasný, nezrozumiteľný a nedostatočný, to znamená, že neexistuje jednoznačný

postup, akým má správny orgán zaznamenávať poznatky z vykonávaných kontrol, ako tieto poznatky
pomenovať, ako ich označovať, a akými povinnými náležitosťami musia tieto poznatky disponovať.
Príkladom uviedol, že ostatné orgány dozoru SR majú jasne a podrobne zákonom stanovený
postup pri zabezpečovaní výstupu z ich kontroly a jediný orgán dozoru - žalovaný, takýto postupzákonom stanovený nemá, čo spôsobuje nejasnosť, nezrozumiteľnosť konania a postupu žalovaného
vo všeobecnosti, a naznačuje aj znaky svojvoľnosti žalovaného pri vyhotovovaní výstupov z jeho kontrol
(napr. zákon č. 152/1995 Z. z. v § 20 ods. 10 o potravinách; zákon č.125/2006 v § 13 ods. 2, 3 a v §

14 ods. 1, 2, 3, 4, 5 o inšpekcii práce; zákon č. 157/2018 Z. z. v § 54 ods. 2, písm. d), § 54 ods. 3, 4,
5 o metrológii; zákon č. 314/2001 Z. z. v § 25 ods. 3 o ochrane pred požiarmi; zákon č. 455/1991 Zb.,
v § 62 ods.4; zákon Č. 355/2007 Z. z. o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v § 55 ods.3; zákon č.
10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v § 11 ods. 2 písm. d, e, f, g, h, i, j, a § 13 ods. 1; zákon č.

18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v § 97 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9). Uviedol, že je toho názoru, že
potom, ak neexistuje právny predpis, ktorý takýto postup určuje, je postup žalovaného svojvoľný a
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, potom je žalobca toho názoru, že je potrebné sa riadiť
zásadou, že ak je právo v tomto smere neurčité, tam nie je právo žiadne "Ubu ius incertum, ibi
ius nullum". Uviedol, že nepovažuje inšpekčný záznam za relevantný dôkaz, že žalobca porušil

zákon, lebo nie je dostatočne zrejmé, či postup žalovaného pred jeho zabezpečím, ako aj samotný
inšpekčný záznam je zákonný. Tento záznam nie je ani verejnou ani úradnou listinou, lebo neobsahuje
úradnú pečiatku orgánu dozoru, ani žiadne evidenčné číslo a je to len súkromná listina inšpektorov
žalovaného. Namietal, že aj pomenovanie inšpekčný záznam nemá oporu v žiadnom zákone, a tak
aj použitie jeho názvu v rozhodnutí spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia, pre jeho nezrozumiteľnosť

a nepreskúmateľnosť, lebo názov inšpekčný záznam zákony, podľa ktorých správny orgán dozoruje
vnútorný trh, nepoznajú. Práve aj z uvedených dôvodov žiadal žalobca o ústne pojednávanie a o
vykonanie dôkazu z dôkazných prostriedkov, ktorým je aj predmetný inšpekčný záznam a je zrejmé, že
dôkazný prostriedok - poznámky inšpektorov, bol do rozhodnutia len precitovaný. Uviedol, že žalobca
mal záujem na ústnom pojednávaní objasniť, či postup inšpektorov bol správny a najmä, či bol zákonný,

a nenariadením ústneho pojednávania došlo k neobjasneniu veci a hlavne, neobjasneniu zákonnosti
konania a postupu inšpektorov žalovaného, ktoré je základnou podmienkou zákonnosti napadnutých
rozhodnutí v žalobe, čím bolo upreté právo žalobcu na obhajobu a riadny proces. Poukázal citujúc ust.
čl. 2 ods. 2 Ústavy SR: „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, že je toho názoru, že ak postup správneho orgánu pri vykonávaní

kontroly je nepreskúmateľný, tak aj napadnuté rozhodnutie je nezákonné pre jeho nepreskúmateľnosť
a pre nedostatok dôvodov.

22. Žalobca k namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia uviedol, že toto považuje za
príliš formalistické a nedostatočne odôvodnené, a bez odkazu na príslušné

právne predpisy, ku ktorým priraďuje svoje odôvodnenie. Uviedol, že sa odvolaním snažil preukázať, že
žalovaný nedostatočne objasnil postup pri vykonávaní kontroly, keď len príliš všeobecne, veľmi stručne,
veľmi stroho a formalisticky uviedol, že postup pri
kontrole mal byť vykonaný v zmysle všeobecných právnych predpisov. Takéto odôvodnenie žalovaného
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože žalovaný vôbec neuviedol, podľa ktorého

právneho predpisu tak môže konať. Žalobca, v zmysle nálezu III. ÚS 311/07, je toho názoru, že žalovaný
mu neozrejmil svoje myšlienkové úvahy, spôsob
zabezpečovania a hodnotenia dôkazov, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom,
aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby žalobca
nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v

rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť, ako s logickým záverom procesu
poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú.
Podľa jeho názoru žalovaný sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné,
čím bolo porušené právo žalobcu na riadne odôvodnenie administratívneho rozhodnutia, ako súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Takto koncipované odôvodnenie
rozhodnutia žalovaného nie je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, naopak svedčí
o jeho svojvôli, zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti, čo znamená neakceptovateľnosť napadnutých
rozhodnutí z hľadiska základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru. Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

sa v zásade vzťahujú aj na správne konanie. Ústavný súd už vyslovil, že
„súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetomsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (III. ÚS 119/03, IV.
ÚS 115/03). Žalobca tvrdil, že rozhodnutie žalovaného neposkytlo žalobcovi jasnú a zrozumiteľnú
odpoveďtakmernažiadneotázky,naktoréžalobcapoukazoval.Žalobcajetohonázoru,žeodôvodnenie

rozhodnutia nezodpovedá ústavnej požiadavke náležitého odôvodnenia administratívneho rozhodnutia,
a teda ide o ústavné nekonformne právne posúdenie veci.

23. Na záver podanej správnej žaloby žalobca uviedol, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko má za
to, že žalovaný aj inšpektorát svojim nesprávnym úradným postupom porušili základné právo žalobcu

na spravodlivý proces a základné právo na inú právnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR,
vec nesprávne právne posúdili, vôbec resp. nedostatočne odôvodnili zákonnosť postupu a výstupu z
kontroly, keď podkladom pre rozhodnutie bola iba súkromná listina inšpektorov žalovaného označená
ako inšpekčný záznam, ktorý nemá zákonnú oporu, rozhodnutia žalovaného a inšpektorátu nie sú riadne
a dostatočne odôvodnené v súlade s § 47 ods. 3 SP.

24. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe zo dňa 02.12.2019, ktoré vyjadrenie bolo doručené
tunajšiemu súdu elektronicky 05.12.2019 navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu
zamietol, a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania. Uviedol, že je toho názoru, že žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi a na základe
spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu.

25. Uviedol, že inšpektormi SOI bola dňa 22.05.2018 začatá kontrola internetového obchodu B. v
sídle Inšpektorátu SOI so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice, ktorá pokračovala
dňa 24.05.2018 v sídle prevádzkarne kontrolovaného subjektu na adrese C. X, D. a bola ukončená
dňa 04.06.2018 v sídle Inšpektorátu SOI so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3,

Košice prerokovaním a odovzdaním inšpekčného záznamu kontrolovanej osobe. Predmetná kontrola
inšpektormi SOI bola zameraná na prešetrenie podnetu spotrebiteľa č. 439/18, na dodržiavanie zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“), zákona
č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe

zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 102/2014 Z. z.“), zákona č. 22/2004 Z. z.
o elektronickom obchode a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o elektronickom
obchode“) a zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu“).

Predmetnou kontrolou bolo zistené, že účastník konania ako predávajúci porušil zákaz používať nekalé
obchodné praktiky v spotrebiteľských zmluvách; porušil povinnosť vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe,
ktorý by obsahoval všetky zákonom požadované náležitosti s tým, že za zistené nedostatky žalobca,
ako predávajúci, v zmysle § 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa v plnom rozsahu zodpovedá.
Na základe zisteného skutkového stavu bolo dňa 24.08.2018 vydané rozhodnutie správneho orgánu

prvého stupňa o uložení pokuty vo výške 900,- € pre porušenie § 4 ods. 2 písm. c) a § 16 ods. 1
písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobca podal odvolanie, v ktorom uviedol, že vo svojom
vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania poukazoval na skutočnosť, že na tovary uvedené v
špeciálnych katalógoch sa ustanovenia zákona o možnosti odstúpenia od zmluvy nevzťahujú, a že na
doklade o kúpe tovarov bol vyznačený druh tovaru tak, aby bol nezameniteľný s iným tovarom. Žalobca

v predmetnom oznámení poukazoval aj na nezákonný spôsob vykonania kontroly dňa 22.05.2018 z
dôvodu nedodržania postupu v zmysle požiadaviek § 5 ods. 5 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu.
Správny orgán podľa vyjadrenia žalobcu nebral ohľad na jeho argumenty a vydal rozhodnutie. Žalobca
poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa nebolo podložené dostatočne
a objektívne zisteným skutkovým stavom, skutkový stav bol zistený nedostatočne, nespoľahlivo a

neobjektívne, pričom nebol ani správne právne posúdený, najmä ak správny orgán nepostupoval
pri kontrole zákonným spôsobom. Žalobca taktiež namietal, že správny orgán neposudzoval zistené
skutočnosti v širšom rozsahu, ktorý umožňuje žalobcovi oznámiť spotrebiteľovi prípady, kedy spotrebiteľ
nemôže od zmluvy odstúpiť. Je to aj v prípadoch tovarov, ktoré sú uvedené v špeciálnom katalógu
žalobcu. Žalobca bol toho názoru, že správny orgán mal dôkladnejšie zistiť a zadokumentovať skutkový

stav, zistiť, o aký tovar v špeciálnom katalógu ide, ako sa zabezpečuje a pod., a až potom mohol hodnotiť
stav ako nesúladný so zákonom. K porušeniu ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane
spotrebiteľa žalobca argumentoval, že dostatočným spôsobom uviedol na doklade o kúpe výrobku
aj druh tovaru, ktorý bol predmetom kontrolného nákupu. Predmetné ustanovenie zákona o ochranespotrebiteľa neukladá povinnosť uviesť na doklade o kúpe názov výrobku, ale ukladá len povinnosť
uviesť na doklade o kúpe názov tovaru. Podľa názoru žalobcu uvedením názvu tovaru odpredaného v
kontrolnom nákupe ako „121591:LUX1618“ bolo naplnené ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona o

ochrane spotrebiteľa, nakoľko názov odpredaného tovaru „...1618“ bol uvedený nielen na štítku, ale aj
na obale. Žalobca ďalej v odvolaní citoval ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní
elektronickejregistračnejpokladniceaozmeneadoplnenízákonaSlovenskejnárodnejradyč.511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov(ďalejlen„zákonopoužívaníERP“).Žalobcamalzato,žeajcieľomzákonodarcubolostanoviť

povinnosťou uvedenou v § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj v § 8 ods. 3 zákona o
používaní ERP stav tak, aby spotrebiteľ mohol preukázať, že zakúpil tovar nezameniteľný s iným druhom
tovaru v danej prevádzke, a aby aj predávajúci mal za to, že napr. reklamovaný výrobok je ten, ktorý je
uvedený na doklade o kúpe. Žalobca uviedol, že názov tovaru „121591:LUX1618“ neodporuje zákonným
ustanoveniam a takýmto označením názvu odpredaného tovaru bola naplnená skutková podstata, že
tento tovar je možné jednoznačne určiť, a je možné ho odlíšiť od iného tovaru. Takisto považoval

žalobca za závažné pochybenie správneho orgánu skutočnosť, že správny orgán vôbec nebral do
úvahy, že predmetný tovar v kontrolnom nákupe bol označený okrem interného kódu „121591...“ a
skratky distribútora „...LUX...“ aj jednoznačným názvom konkrétneho odpredaného výrobku „...1618“
a nie všeobecným pomenovaním skupiny výrobkov, ako to uvádza správny orgán. Žalobca tvrdil, že
ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa pri jeho gramatickom výklade výslovne

požaduje, aby doklad o kúpe výrobku obsahoval okrem množstva aj názov výrobku; jeho interpretácia
teda spočíva výlučne v tom, aby bol výrobok jednoznačne identifikovateľný, čím by v prípade predaja
alebo reklamačného konania nemohlo dôjsť k zámene výrobku. Žalobca bol presvedčený, že splnil
zákonom požadované náležitosti dokladu o kúpe výrobku. Žalobca zároveň namietal aj nezákonnosť
a nepreskúmateľnosť postupu správneho orgánu pri vykonávaní kontroly a vyhotovovaní podkladu

pre správne konanie a rozhodnutie. Žalobca bol toho názoru, že správny orgán je povinný uviesť do
odôvodnenia právne predpisy, na ktoré sa v odôvodnení rozhodnutia odvoláva, nakoľko len takéto
odôvodnenie je zrozumiteľné a najmä preskúmateľné. V predmetnom prípade správny orgán neuviedol
konkrétne právne predpisy, podľa ktorých postupuje pri výkone kontroly a predpisy, podľa ktorých
vyhotovuje inšpekčné záznamy. Žalobca uviedol, že správny orgán ani neodôvodnil, prečo si pri začatí

kontroly inšpektori SOI nesplnili zákonnú povinnosť a nepreukázali sa služobnými preukazmi, pričom
aj z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu je zrejmé, že kontrolu začali dňa 22.05.2018.
Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že postup správneho orgánu je nejasný, nezrozumiteľný a
nedostatočný, to znamená, že neexistuje jednoznačný postup, akým má správny orgán zaznamenávať
poznatky z vykonaných kontrol, ako tieto poznatky pomenovať, a akými povinnými náležitosťami musia

tieto poznatky disponovať. Žalobca nepovažoval inšpekčný záznam za relevantný dôkaz o porušení
zákona. Inšpekčný záznam nie je ani verejnou ani úradnou listinou, lebo neobsahuje úradnú pečiatku
orgánu dozoru. Takisto ani pomenovanie „inšpekčný záznam“ nemá oporu v žiadnom zákone, a preto
používanie tohto názvu v rozhodnutí spôsobuje jeho nezákonnosť. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti považoval žalobca rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. P/0234/08/18 zo dňa

24.08.2018 za nezákonné a žiadal o jeho zrušenie v celom rozsahu. Prvostupňový správny orgán o
odvolaní nerozhodol, a tak ho v zmysle § 57 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) listom zo dňa 27.09.2018 predložil spolu so
spisovým materiálom odvolaciemu orgánu dňa 02.10.2018.

26. Žalovaný uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie čo do výrokovej časti rozhodnutia, i čo do
jeho odôvodnenia v úzkej súvislosti s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom zistil dôvod
na jeho zmenu spočívajúcu v úprave právnej kvalifikácie zisteného porušenia zákazu používať nekalé
obchodné praktiky v spotrebiteľských zmluvách. Odvolací orgán uvedené konanie žalobcu subsumoval
pod jemu prislúchajúce znenie skutkovej podstaty správneho deliktu, t. j. pod porušenie zákazu používať

neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Odvolací orgán po dôkladnom oboznámení sa so
skutkovým stavom veci zároveň dospel k názoru, že žalobca nemôže byť sankcionovaný za porušenie
ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko považuje postih v uvedenej
veci za nedôvodný. Z dikcie ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmé,
že bližšie nešpecifikuje a ani neukladá, že doklad o kúpe výrobku musí mať menný názov alebo číselný

názov, prípadne kombináciu týchto dvoch druhov názvov. Ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona o
ochrane spotrebiteľa pri jeho gramatickom výklade výslovne požaduje, aby doklad o kúpe výrobku alebo
oposkytnutíslužbyobsahovalokremmnožstvaajnázovvýrobku;jehointerpretáciatedaspočívavýlučne
v tom, aby bol výrobok jednoznačne identifikovateľný, čím by v prípade predaja alebo reklamačnéhokonania nemohlo dôjsť k zámene výrobku. I pri rešpektovaní ochrany spotrebiteľa a jeho práv, ktoré mu
garantuje zákon o ochrane spotrebiteľa, nie je podľa názoru odvolacieho správneho orgánu namieste
prijať tak reštriktívny a formalistický výklad citovaného zákonného ustanovenia, aké zaujal vo svojom

rozhodnutí správny orgán prvého stupňa. Odvolací orgán sa stotožnil s námietkami žalobcu uvedenými
v odvolaní, ktoré sa týkajú porušenia ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa.
Odvolací orgán zastáva názor, že uvedením názvu odpredaného výrobku ako „121591:LUX1618“ bolo
naplnené ustanovenie § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko názov odpredaného
tovaru „...1618“ nachádzajúci sa na doklade o kúpe výrobku je zhodný s názvom výrobku uvedeným

na štítku pripevnenom k výrobku, ako aj na jeho obale. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal odvolací
orgán za to, že žalobca si splnil zákonom požadované náležitosti dokladu o kúpe výrobku, nakoľko
ten okrem iného obsahoval aj názov výrobku („...1618“), pričom kód „121591...“ je interným kódom a
slovo „...LUX...“ je skratkou distribútora. Žalobca teda výrobok dostatočne identifikoval a nespôsoboval
jeho zameniteľnosť s iným výrobkom. Nakoľko uvedenou zmenou rozhodnutia došlo k upusteniu od
sankcionovania povinnosti vyplývajúcej z § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, a tým aj

k zúženiu rozsahu protiprávneho konania, ktorým bol porušený zákon o ochrane spotrebiteľa, odvolací
orgán pristúpil aj k primeranej zmene výšky postihu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia.
Odvolací orgán taktiež pristúpil k zosúladeniu výroku so skutkovým stavom, keď do výroku rozhodnutia
uviedol dátum a miesto pokračovania kontroly, t. j. 24.05.2018 v sídle prevádzkarne kontrolovaného
subjektu na adrese Študentská 1, Košice. Dôvod na zrušenie prvostupňového správneho rozhodnutia

odvolací orgán nezistil.

27. K žalobnej námietke uvedenej v žalobe v časti B, v prvom žalobnom bode nazvanom „Nezákonný
postup žalovaného, nerešpektovanie absorpčnej zásady“, žalovaný uviedol, že:
„1/ Žalovaný v prvom rade uvádza, že vyššie uvedené tvrdenia žalobcu považuje za účelové a

tendenčné s cieľom vyhnúť sa postihu za porušenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane
spotrebiteľa. Žalovaný sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že v správnom konaní procesne pochybil.
Žalovaný zdôrazňuje, že je dôležité chápať rozhodnutie ako univerzálny celok. V správnom konaní
sa o. i. uplatňuje zásada jednotnosti konania, v zmysle ktorej je správne konanie jediným celkom
od podania až po jeho právoplatné ukončenie. Zásada dvojinštančnosti správneho konania, ktorá je

zakotvená v ustanovení § 59 ods. 1 Správneho poriadku, je zasa založená na tom, že iba účastník
konania podaním odvolania dáva odvolaciemu správnemu orgánu oprávnenie pred nadobudnutím
jeho právoplatnosti v neobmedzenom rozsahu napraviť zistené skutkové a nadväzujúce právne vady
rozhodnutia. Prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie o odvolaní nemožno posudzovať individuálne,
keďže sa jedná o rozhodnutia v tej istej veci, ale je potrebné ich vykladať v ich vzájomnej súvislosti,

nie samostatne. Jednotnosť správneho konania, ktorá odporuje záveru o ukladaní dvoch samostatných
sankcií v rámci jedného správneho konania, podporuje aj vyššie citované ustanovenie § 59 Správneho
poriadku, v zmysle ktorého odvolací orgán na základe podaného odvolania rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa preskúma a rozhodne o tom, či toto rozhodnutie potvrdí, zmení, zruší, resp. zruší
a vec vráti na nové prejednanie a rozhodnutie. V žiadnom prípade však nemožno ustáliť, že odvolací

orgán ukladá účastníkovi konania ďalšiu samostatnú pokutu.
Žalovaný si však v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na to, že rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu, ako aj rozhodnutie odvolacieho orgánu (žalovaného) spolu navzájom súvisia. Rozhodnutie
odvolacieho orgánu vychádza z rozhodnutia správneho orgánu na prvom stupni, ktoré žalovaný
po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia zmenil. Predmetná zmena prvostupňového správneho

rozhodnutia spočívala v úprave právnej kvalifikácie zisteného porušenia zákazu používať nekalé
obchodné praktiky v spotrebiteľských zmluvách. Odvolací orgán (žalovaný) uvedené konanie účastníka
konania (žalobcu) subsumoval pod jemu prislúchajúce znenie skutkovej podstaty správneho deliktu, t.
j. pod porušenie zákazu používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. Žalovaný po
dôkladnom oboznámení sa so skutkovým stavom veci zároveň dospel k názoru, že žalobca nemôže byť

sankcionovaný za porušenie ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko
považuje postih v uvedenej veci za nedôvodný. Keďže uvedenou zmenou rozhodnutia došlo k upusteniu
od sankcionovania povinnosti vyplývajúcej z § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, a tým aj
k zúženiu rozsahu protiprávneho konania, ktorým bol porušený zákon o ochrane spotrebiteľa, žalovaný
pristúpil aj k primeranej zmene výšky postihu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Žalovaný taktiež pristúpil k zosúladeniu výroku so skutkovým stavom, keď do výroku rozhodnutia uviedol
dátum a miesto pokračovania kontroly, t. j. 24.05.2018 v sídle prevádzkarne kontrolovaného subjektu
na adrese Študentská 1, Košice. Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že tieto rozhodnutia
nemožno posudzovať izolovane, ale práve naopak len spolu, v ich vzájomnej súvislosti. Na základetoho má žalovaný za to, že výroková časť jeho rozhodnutia v odvolacom konaní v žiadnom prípade
netrpí takou vadou, ktorá by mala mať za následok jeho zrušenie. Keďže sa rozhodnutie odvolacieho
orgánu odvíja od skutkových zistení správneho orgánu na prvom stupni, tak je toto rozhodnutie priamo

závislé od rozhodnutia vydaného na prvom stupni. Na základe vyššie uvedeného žalovaný deklaruje
jednoznačnú súvislosť a nadväznosť druhostupňového rozhodnutia s rozhodnutím vydaným na prvom
stupni. Žalovaný je preto toho názoru, že postupoval v súlade s požiadavkami ustanovenia § 47 ods. 2
Správneho poriadku a účelom tohto zákona. Účelom tohto zákona je vydať také rozhodnutie, ktoré je
pre žalobcu jasné, určité a zrozumiteľné. Požiadavky na jasnosť, určitosť a zrozumiteľnosť rozhodnutia

však opäť nemožno skúmať izolovane, ale len v nadväznosti na výrok prvostupňového rozhodnutia, od
ktorého sa odvíja aj druhostupňové rozhodnutie.
Žalovaný tiež uvádza, že druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu č. SK/0462/99/2018 zo
dňa 13.06.2019 v plnom rozsahu spĺňa všetky náležitosti výroku rozhodnutia, a teda je v ňom
presne špecifikovaný skutok s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania spolu s právnym
vyhodnotením. Žalovaný zastáva názor, že výrok napadnutého rozhodnutia logicky a vecne nadväzuje

na výrok prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu, (s ktorým bol žalobca riadne oboznámený,
a s ktorým tvorí jeden celok). Vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaný jednoznačne vyslovil,
že napadnuté rozhodnutie mení tak, že žalobcovi uložil pokutu za porušenie zákazu podľa § 4
ods. 2 písm. c) zákona o ochrane spotrebiteľa a konkretizoval aj výšku uloženej pokuty. Žalovaný
teda konkretizoval porušenú povinnosť, za ktorú bola uložená pokuta ako aj výšku pokuty, t. j.

spôsob vykonanej zmeny. Ďalej žalovaný upriamuje pozornosť na obsah samotného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, v ktorom je chronologicky a jasne uvedený priebeh daného správneho
konania. Na str. 3 posledný odsek napadnutého rozhodnutia je uvedené odôvodnenie vykonanej zmeny
(výroku) rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu odvolacím správnym orgánom (žalovaným).
Z predmetného odseku je nepochybné, čoho sa zmena týkala (obsahovo) a z akého dôvodu (bližšia

konkretizácia) k nej bolo pristúpené. Z daného odôvodnenia je tiež zrejmé, na ktoré skutočnosti žalovaný
v napadnutom rozhodnutí už neprihliadal. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia taktiež obsahuje
vyčerpávajúci opis zistení, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie žalovaného ako aj opis skutku, ktorý
bol predmetom postihu žalobcu spolu s jeho vyhodnotením (právnym posúdením). Žalovaný má pritom
za to, že argumentácia odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je v rozpore s výrokovou časťou

rozhodnutia, je s ňou v súlade, a teda nie je pre žalobcu nezrozumiteľnou. Žalovaný teda preskúmal
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, pričom v samotnej výrokovej časti rozhodnutia vyjadril
svoju vôľu zmeniť rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Nešlo však o čiastočnú zmenu
rozhodnutia, ale išlo o úplnú zmenu rozhodnutia. V prípade úplnej zmeny rozhodnutia odvolací orgán, t. j.
žalovaný, svojím rozhodnutím výrok prvostupňového správneho rozhodnutia v celom rozsahu „nahradil“

svojím rozhodnutím. Z takéhoto rozhodnutia je zrejmé, že žalobca, ktorý disponuje tak rozhodnutím
prvostupňovým, ako aj rozhodnutím odvolacieho správneho orgánu, má vedomosť o konečnom závere
tohto individuálneho správneho aktu. Žalovaný navyše zdôrazňuje že v odvolacom konaní sa nevykonali
žiadne ďalšie dôkazy a skutkový stav sa nedopĺňal. Žalovaný zároveň zastáva názor, že jeho postupom
nedošlo k podstatnej vade konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Opačné tvrdenie sa nezakladá na právne relevantnom základe.
Žalovaný nesúhlasí ani s vyjadrením žalobcu, podľa ktorého žalovaný nepostupoval v danom prípade
podľa trestnoprávnych zásad obsiahnutých v trestnoprávnej úprave, a že nerešpektoval absorpčnú
zásadu ako jednu zo základných zásad pre ukladanie trestu. Žalovaný v danej súvislosti dáva do
pozornosti, že pokiaľ aj orgány inšpekcie v administratívnom konaní o zisťovaní a sankcionovaní

správnehodeliktupostupujúanalógialegispodľatrestnoprávnejúpravy,toneznamená,žetrestnoprávnu
úpravu aplikujú doslovne, pretože pre ich postup a rozhodovanie je základným hmotnoprávnym
predpisom zákon o ochrane spotrebiteľa a procesným Správny poriadok. K analogickému uplatňovaniu
trestnoprávnych inštitútov žalovaný cituje z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžo/39/2014 zo dňa 01.07.2015,
v ktorom súd konštatoval: „Treba tiež poznamenať, že značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú

obvinenému v trestnom konaní sa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania.
To však neznamená, že sa v rámci správneho trestania majú aplikovať úplne všetky práva obvineného,
ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Trestné konanie a správne trestanie sú dve samostatné oblasti,
v rámci ktorých by bolo možné jednotlivé inštitúty akokoľvek navzájom dopĺňať a nahrádzať. Správne
trestanie umožňuje jednoduchšie a menej formálne postupy, než tie ktoré sa uplatňujú v trestnom

konaní.“ Žalovaný poznamenáva, že uvedenú argumentáciu používa NS SR aj v ďalších svojich
rozsudkoch, pričom ju napr. v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 505/2015 z 13.
januára 2016 rešpektoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Žalovaný zároveň uvádza, že absorpčnú
zásadu je možné aplikovať najmä v prípadoch, keď boli viaceré porušenia právnych predpisov zistenéjednou kontrolou daného subjektu. V predmetnom prípade sa však neuplatňuje absorpčná zásada,
nakoľko jednou kontrolou boli zistené porušenia len jedného právneho predpisu, konkrétne zákona o
ochrane spotrebiteľa, za ktoré bola žalobcovi uložená jedna sankcia. V danom prípade sa nejedná o

skutky chrániace odlišný objekt zákonom chráneného záujmu, upravené odlišnými právnymi predpismi.“

28. K žalobnej námietke uvedenej v žalobnom bode II nazvanom „Nezákonnosť a nepreskúmateľnosť
postupu správneho orgánu pri vykonávaní kontroly a vyhotovovaní podkladu pre správne konanie a
rozhodnutie“ uviedol žalovaný, že:

„...žalovaný uvádza, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, podľa ktorého sa tento nedozvedel o konkrétnych
všeobecných záväzných právnych predpisoch a osobitných právnych predpisoch v oblasti ochrany
spotrebiteľa a hlavne, s ktorými konkrétnymi všeobecne záväznými právnymi predpismi bol výkon
kontroly a jej postup uskutočnený. Žalovaný uvádza, že na str. 3 rozhodnutia č. SK/0462/99/2018 zo
dňa 13.06.2019, ako aj v inšpekčnom zázname z kontroly SOI začatej dňa 22.05.2018 a ukončenej
dňa 04.06.2018 a v inšpekčnom zázname z kontroly SOI vykonanej dňa 24.05.2018 je uvedené, že

predmetná kontrola inšpektormi SOI bola zameraná na prešetrenie podnetu spotrebiteľa č. 439/18,
na dodržiavanie zákona č. 102/2014 Z. z., zákona o elektronickom obchode a zákona o štátnej
kontrole vnútorného trhu. K uvedenému žalovaný taktiež poznamenáva, že kompetencie SOI sú
neobyčajne široké oproti iným dozorným orgánom. SOI je orgánom štátnej kontroly vnútorného trhu
vo veciach ochrany spotrebiteľa s celoslovenskou pôsobnosťou. SOI kontroluje a vykonáva dozor

nad dodržiavaním povinností vyplývajúcich z viac ako 350 právnych predpisov; ukladá opatrenia na
mieste, ochranné opatrenia, predbežné opatrenia a pokuty za porušenie povinností, vyplývajúcich z
právnych predpisov v jej dozornej pôsobnosti. Na základe kontrolou zistených skutočností navrhuje
pozastavenie alebo zrušenie živnostenského oprávnenia; poskytuje odbornú a metodickú pomoc
okresnýmúradom,obciam,združeniamspotrebiteľovainýmprávnickýmosobámzaloženýmnaochranu

spotrebiteľa. SOI tiež vykonáva poradenstvo pre spotrebiteľov; spolupracuje s orgánmi štátnej a verejnej
správy, spotrebiteľskými združeniami, dozornými orgánmi iných členských štátov EÚ (napr. pri výmene
informácií o nebezpečných výrobkoch prostredníctvom systému RAPEX či pri riešení hromadných
spotrebiteľských podaní, smerujúcich proti podnikateľským subjektom so sídlom v inom členskom štáte
EÚ), s Európskou hospodárskou komisiou a príslušnými orgánmi OSN pri výmene informácií z oblasti

trhového dozoru. SOI ďalej vymáha pokuty a pohľadávky od podnikateľských subjektov a fyzických
osôb a informuje o nebezpečenstve ohrozenia života, zdravia a majetku spotrebiteľov alebo životného
prostredia predajom nebezpečných výrobkov, vybavuje podnety a sťažnosti spotrebiteľov a objasňuje
priestupky.PôsobnosťakompetencieSOIsúuvedenévzákoneoštátnejkontrolevnútornéhotrhu,podľa
ktorého je SOI orgánom kontroly vnútorného trhu. Vzhľadom na rozsiahly diapazón kompetencií SOI a

množstvo právnych predpisov, nad ktorými SOI vykonáva dozor, je podľa žalovaného dostačujúce, ak
je v inšpekčnom zázname uvedené, na dodržiavanie ktorých právnych predpisov bola tá-ktorá kontrola
zameraná. V predmetnom prípade je z inšpekčného záznamu z kontroly SOI začatej dňa 22.05.2018 a
ukončenej dňa 04.06.2018, z inšpekčného záznamu z kontroly SOI vykonanej dňa 24.05.2018, ako aj z
rozhodnutia č. SK/0462/99/2018 zo dňa 13.06.2019 zrejmé, na dodržiavanie ktorých právnych predpisov

bola daná kontrola zameraná.
Žalovaný taktiež uvádza, že Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 2S/20/08 zo dňa 10.06.2009
konštatoval nasledovné: „...kontrolou SOI sa zisťuje skutkový stav vyskytujúci sa na mieste v čase
výkonu kontroly a jeho následné zaznamenanie do inšpekčného záznamu. Pri kontrole je účasť
osoby vystupujúcej na strane kontrolovanej osoby nevyhnutná. Aj súd je toho názoru, že pri

kontrole uskutočňovanej v takýchto prevádzkach, ako je napr. prevádzka žalobcu, nie je potrebná
prítomnosť štatutárneho zástupcu, ale osoby znalej pomerov na prevádzke, a preto bola aj kontrola
správne uskutočnená za prítomnosti vedúceho kontrolovanej prevádzky, prípadne vedúcich jednotlivých
oddelení. Tieto osoby teda mali jednoznačne možnosť v závere kontroly uviesť svoje vyjadrenie k
spísanému skutkovému stavu pri zisťovaní ktorého boli osobne prítomní, a teda mali aj možnosť

namietať nesprávnosť zaznamenaného skutkového stavu. Oprávnenia inšpektorov SOI ako aj práva a
povinnosti kontrolovaných subjektov vyplývajú zo zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného
trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa.“ Žalovaný ďalej uvádza, že vykonával kontrolu stavu zisteného
priamo pri kontrole, a to porovnaním so stavom predpísaným platnými právnymi predpismi, pričom
prišlo k preukázaniu porušenia ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa. Konateľ žalobcu p. E.

F., ako aj vedúca prevádzkarne p. S. T., mohli a mali pripojiť ku kontrole svoje odlišné názory, ak
boli presvedčení, či už o nezákonnosti postupu inšpektorov alebo o zistených nedostatkoch. Podľa
§ 30 živnostenského zákona totiž platí: „Podnikateľ je povinný prevádzkovať živnosť riadne, poctivo
a odborne. Tejto povinnosti sa nemôže zbaviť ani v prípade, ak podnikateľskú činnosť prevádzkujeprostredníctvom zodpovedného zástupcu.“ Na základe uvedeného považuje žalovaný tvrdenia žalobcu
o porušení jeho práva na riadny proces za ničím neodôvodnené a subjektívne. V ostatnom sa žalovaný
pridŕža odôvodnenia svojho druhostupňového rozhodnutia, č. SK/0462/99/2018 zo dňa 13.06.2019

uvedeného na str. 7 posledný odsek – str. 9 posledný odsek.
K vyjadreniam žalobcu, že ostatné orgány dozoru Slovenskej republiky majú jasne a podrobne zákonom
stanovený postup pri zabezpečovaní výstupu z ich kontroly, pričom uvádza príklady jednotlivých
zákonov, že jediný orgán dozoru – žalovaný, takýto postup zákonom stanovený nemá, čo spôsobuje
nejasnosť, nezrozumiteľnosť konania a postupu žalovaného vo všeobecnosti, a že ak neexistuje právny

predpis, ktorý takýto postup určuje, je postup žalovaného svojvoľný, a je potrebné sa v tomto prípade
riadiť zásadou, že ak je právo v tomto smere neurčité, tam nie je právo žiadne „Ubu ius incertum, ibi
ius nullum“, žalovaný uvádza, že sa s nimi absolútne nestotožňuje. Žalobca len na základe rovnakých
slov „inšpekcia“ v názvoch rozdielnych zákonov nemôže stierať rozdiely medzi rozdielnymi postupmi
v nich upravenými. Žalovaný poukazuje na dôležitú skutočnosť, že napr. inšpektorát práce skúma
priamo osobu zamestnanca, jeho zmluvný vzťah so zamestnávateľom, pričom jedným z účelov zákona

č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej
práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov je ochrana samotných
zamestnancov pri práci, naproti tomu účelom vykonávania kontrol žalovaným je ochrana spotrebiteľov,
nie predávajúcich a ich zamestnancov – kontrolovaných osôb. Žalovaný však taktiež uvádza, že
zaručuje rovnaký rozsah práv kontrolovaným osobám, ktoré majú rovnako právo sa vyjadriť k zisteniam

nedostatkov obsiahnutých v inšpekčnom zázname. Žalobca je povinný pri výkone svojej podnikateľskej
činnosti rešpektovať všetky právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na jeho činnosť; medzi tieto patrí aj zákon
o štátnej kontrole vnútorného trhu, ktorý je kompetenčným zákonom SOI, upravujúcim procesný postup
pri výkone kontrol za účelom kontroly vnútorného trhu v oblasti ochrany spotrebiteľa. Žalovanému v
tejto súvislosti nedá nespomenúť, že akceptovaním takýchto tvrdení žalobcu by bola ochromená činnosť

žalovaného a uvedený stav by bol právne neudržateľný. Ad absurdum, ak by sa súd v tejto časti priklonil
k takémuto názoru žalobcu, bol by to signál aj pre ostatné podnikateľské subjekty, aby svoju obchodnú
činnosť mohli vykonávať až vedome nezákonne s presvedčením, že takéto konanie nebude možné
postihnúť, čo by bolo v rozpore s účelom zákona a morálnym rozmerom práva.
Žalobca v žalobe taktiež uviedol, že inšpekčný záznam nepovažuje za relevantný dôkaz, že tento

záznam nie je ani verejnou ani úradnou listinou, lebo neobsahuje úradnú pečiatku orgánu dozoru,
že to je len súkromná listina inšpektorov žalovaného, a že názov „inšpekčný záznam“ nemá oporu
v žiadnom zákone, keďže tento názov zákony, podľa ktorých správny orgán dozoruje vnútorný trh,
nepoznajú. Žalovaný správny orgán uvádza, že predmetné tvrdenia považuje za právne irelevantné
nakoľko vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Čo sa týka inšpekčného záznamu tento je

písomným záznamom vyhotoveným počas vykonanej kontroly, ktorý odzrkadľuje priebeh kontroly a
následne sú v ňom v prípade zistenia zaznamenané porušenia. Žalovaný taktiež uvádza, že inšpekčný
záznam z kontroly začatej dňa 22.05.2018 v sídle Inšpektorátu SOI so sídlom v Košiciach pre Košický
kraj, Vrátna 3, Košice, ktorá pokračovala dňa 24.05.2018 v sídle prevádzkarne žalobcu na adrese C.
X, D. a bola ukončená dňa 04.06.2018 jasne deklaruje zistené porušenie, ako už bolo uvedené vyššie,

porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa.
K predmetnému žalobnému bodu žalovaný správny orgán opätovne uvádza, že všetky dôkazy posúdil
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Žalovaný
má za to, že inšpektori SOI vykonávajú svoje povinnosti tak, ako im ich ukladá zákon, pričom sú
pri svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti zo zákona nezávislí. Na základe ich zákonom zverenej

právomoci vykonali kontrolu, pričom pri kontrole zistili pochybenia. Žalobca zastúpený konateľom a pri
pokračovaní kontroly dňa 24.05.2018 vedúcou prevádzkarne, nevytkli žiadne pochybenia inšpektorov
ani samotnej kontroly a taktiež nemali žiadne výhrady k vykonanej kontrole. Z uvedeného je zrejmé,
že zistenie inšpektorov nebolo v čase vykonania kontroly sporné a nebolo dôvodné dokladovať ho inak
ako obsahom záznamu, nakoľko konateľ žalobcu a vedúca prevádzkarne žalobcu obsah spísaného

inšpekčného záznamu nespochybnili, naopak ho opatrili na znak súhlasu svojím podpisom a pečiatkou
žalobcu.
Žalovaný má za to, že žalobca v priebehu konania uvádzal len svoje názory bez náležitého preukázania
skutočností ním tvrdených. Ostatné vyslovené názory žalobcu ohľadne toho, že postup žalovaného
je nejasný, nezrozumiteľný a nedostatočný, to znamená, že neexistuje jednoznačný postup, akým

má žalovaný zaznamenávať poznatky z vykonaných kontrol, ako tieto poznatky pomenovať, a akými
povinnými náležitosťami musia tieto poznatky disponovať spolu s jeho ďalšími dojmami považuje
žalovaný správny orgán za subjektívne a právne bezpredmetné, nakoľko v prípade relevantných
pochybností o zákonnosti vykonanej kontroly a postupe I. stupňového správneho orgánu by II. stupňovýsprávny orgán vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie, resp. by rozhodnutie v celom rozsahu zrušil.
Dokazovanie podľa žalovaného prebehlo v súlade s ustanovením § 34 Správneho poriadku. Správny
orgán je však povinný vykonať dôkazy v súlade so zákonom, nakoľko riadnym nevykonaním dôkazov

by bolo rozhodnutie vydané nezákonne a súd by musel takéto rozhodnutie zrušiť. Žalovaný má za to,
že v prejednávanom prípade rozhodol riadne a v súlade s platnými právnymi predpismi. Zároveň je
potrebnéuviesť,žedôkaznýprostriedok–inšpekčnýzáznambolzískanývsúladesozákonomavštádiu
jeho získania nedošlo k žiadnym procesnoprávnym vadám, keď inšpektori SOI postupovali štandardným
a zaužívaným spôsobom vhodným pre daný typ kontroly. Žalovaný vyhodnotil dôkaz vyplývajúci z

uvedeného dôkazného prostriedku, teda obsah inšpekčného záznamu ako relevantný, významný a
dostačujúci pre konštatovanie o porušení povinnosti, za nedodržanie ktorej zodpovedá žalobca.
K vyjadreniam žalobcu, že práve aj z vyššie uvedených dôvodov žiadal o ústne pojednávanie, pričom
mal záujem na ústnom pojednávaní objasniť, či bol postup inšpektorov správny a najmä, či bol zákonný,
žalovaný poukazuje v tejto súvislosti na ustanovenie § 21 ods. 1 Správneho poriadku, v zmysle ktorého
„správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k

jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon“. Správny poriadok teda predpokladá dve formy
konania pred správnym orgánom, administratívnu (písomnú) a ústnu. Z dikcie zákona vyplýva, že ústne
pojednávanie sa musí uskutočniť len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo správny orgán ústne
pojednávanie nariadi. Na konanie o správnom delikte žalobcu sa vzťahuje osobitný zákon, ktorým je
zákon o ochrane spotrebiteľa, ktorý povinnosť nariadiť ústne pojednávanie správnemu orgánu neukladá

a subsidiárne Správny poriadok, ktorý vyžaduje pojednávanie nariadiť len ak to vyžaduje povaha
veci. Posúdenie vhodnosti, resp. potreby nariadenia ústneho pojednávania neprislúcha žalobcovi,
ale správnemu orgánu, t. j. žalovanému, a to len vtedy, pokiaľ bude mať ústne pojednávanie svoje
opodstatnenie. Žalovaný má za to, že jeho postup, ako aj rozhodnutie je zákonné, nakoľko zvolením
administratívnej formy konania žalovaný postupoval v súlade so Správnym poriadkom.

K tvrdeniu žalobcu, že nenariadením ústneho pojednávania došlo k neobjasneniu veci a k neobjasneniu
zákonnosti konania a postupu inšpektorov žalovaného, čím bolo žalobcovi upreté právo na obhajobu,
žalovaný uvádza, že zo strany správneho orgánu nedošlo k uvedenému porušeniu procesného práva
žalobcu a v tejto súvislosti poukazuje na zásadu jednotnosti, v zmysle ktorej mohol žalobca podávať
vyjadrenia, návrhy, námietky a navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení počas celého

správneho konania, čo žalobca aj využil. Žalobcovi bola daná možnosť vyjadriť sa k dôvodom konania
popísaným v oznámení o začatí správneho konania v súlade s § 32 ods. 2 Správneho poriadku, čo
vyplýva už zo samotného poučenia, ktoré je súčasťou Oznámenia o začatí správneho konania zo
dňa 20.07.2018. Podľa cit. ustanovenia zákona „správny orgán je povinný dať účastníkom konania a
zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k

spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“ Žalobca však nepredložil jediný dôkaz, resp.
neuviedol také skutočnosti, ktoré by mali vplyv na prehodnotenie porušenia zákona. V prípade, ak mal
žalobca v priebehu konania reálny záujem sa oboznámiť s jednotlivými podkladmi, mohol využiť napr.
svoje právo na nazretie do spisu podľa ustanovenia § 23 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého
„účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich

výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov
s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom“, pričom žalobca svoje právo do vydania rozhodnutia
nevyužil.
Žalovaný správny orgán k uvedenému ďalej uvádza, že ústne pojednávanie správny orgán nariaďuje
len v prípadoch, ak to vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu považuje za potrebné za účelom

zistenia a objasnenia skutkového stavu veci, ktorý bol podľa žalovaného správneho orgánu jednoznačne
preukázaný, keď si žalobca nesplnil svoju zákonom stanovenú povinnosť. Pre ústne pojednávanie je
charakteristické, že v ňom vystupuje viacero účastníkov konania, často s protichodnými záujmami.
Cieľom ústneho pojednávania je predovšetkým zistiť skutočný stav veci a pokiaľ možno odstrániť
rozpory medzi účastníkmi. K uvedenému je tiež potrebné uviesť, že v predmetnom konaní nevystupuje

viacero účastníkov konania, a teda ani nie je možné tvrdiť, že počas správneho konania boli zistené
rozpory, ktoré by bolo možné odstrániť na základe ústneho pojednávania. Pre istotu si dovoľuje žalovaný
správny orgán uviesť, že v zmysle teórie správneho práva procesného a definícií účastníka konania
nie je žalovaný správny orgán účastníkom konania. Cieľom ústneho pojednávania je taktiež poskytnúť
účastníkom konania možnosť, aby na ňom vyjadrili svoje návrhy, uplatnili podnety a pripomienky ku

skutku, o ktorom sa koná. K uvedenému žalovaný uvádza, že nenariadením ústneho pojednávania
však žiadnym spôsobom nedošlo k ujme na právach priznaných žalobcovi, nakoľko tento mal možnosť
vyjadriť svoje návrhy, podnety a pripomienky písomne, čo žalobca aj využil. Navyše žalobca v odvolaní
voči prvostupňovému rozhodnutiu nežiadal o nariadenie ústneho pojednávania, takže s uvedenoupožiadavkou sa druhostupňový správny orgán, ktorý rozhodoval o odvolaní účastníka konania/žalobcu
ani nezaoberal. Ďalej podľa názoru žalovaného žalobca ani nevyvíjal dostatočnú súčinnosť pri správnom
konaní za účelom dostatočného a objektívneho objasnenia veci, ale len za účelom zbavenia sa

zodpovednosti a s cieľom zastavenia správneho konania. Žalovaný deklaruje, že v prípadoch, v
ktorých to odôvodňuje povaha veci, nariaďuje vykonanie ústneho pojednávania. Na základe uvedeného
žalovaný nemá za to, že v rámci správneho konania, alebo po jeho skončení, boli práva žalobcu
akýmkoľvek spôsobom porušené.
Čo sa týka zásady ústnosti, žalovaný správny orgán si dovoľuje ešte na podporu svojich tvrdení tiež

uviesť Rozsudok NS SR sp. zn. 4 Sžo/262/2015 zo dňa 01.12.2016, v ktorom NS SR k nenariadeniu
ústneho pojednávania uviedol: „... správny orgán sa má riadiť správnym poriadkom, a teda nariadiť ústne
pojednávanie, ak tak ustanovuje osobitný predpis, alebo v prípade, ak to vyžaduje povaha veci. Preto
v preskúmavanom prípade rozhodnutiami a postupom správnych orgánov nebola žalobcovi odmietnutá
spravodlivosť (denegatio iustitiae). Najvyšší súd zdôrazňuje, že v konaní o správnych deliktoch sa v
plnom rozsahu uplatňuje zásada písomnosti konania“.

Žalovaný záverom k predmetnému žalobnému bodu uvádza, že svoje tvrdenia v priebehu konania
jednoznačne argumentačne podložil, pričom povaha odkazu na judikatúru súdnych autorít je len
podporná a slúži na preukázanie správnosti tvrdení obsiahnutých vo vyjadrení k správnej žalobe.“

29. Ďalej žalovaný opätovne poukázal na skutočnosť, že správne konanie o uložení sankcie za správny

delikt prebieha vo väčšine prípadoch výlučne písomnou formou, nedochádza k vykonávaniu zložitého
dokazovania. Orgán dozoru, v tomto prípade SOI, prihliada predovšetkým na zistenia zaznamenané v
inšpekčnom zázname o výkone kontroly a na písomné vyjadrenia a iné listiny predložené žalobcom. Z
uvedeného vyplýva, že pokiaľ sa dokazovanie vykonáva takýmto zjednodušeným spôsobom, samotný
žalobca už pred vydaním rozhodnutia musel predpokladať, z akých skutkových zistení vychádzal

prvostupňový správny orgán. V zmysle ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku navyše vyplýva,
že správny orgán je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť informácie o tom, ktoré skutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Uviedol, že pritom

nepoužil v rozhodnutí žiadne také podklady, ktorých povahu a obsah by žalobca už počas konania
nepoznal.

30. Žalovaný k tretiemu žalobnému bodu nazvanom „Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia“ uviedol,
že:

...3/ Žalovaný k žalobnému bodu III „Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia“, a teda k dôvodom,
v ktorých podľa žalobcu spočíva porušenie práva žalobcu na riadne odôvodnenie administratívneho
rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uvádza, že SOI ako žalovaný vykonáva kontrolu vnútorného trhu u fyzických osôb a
právnických osôb predávajúcich alebo dodávajúcich výrobky na vnútorný trh, pričom zisťuje nedostatky

pri výkone kontroly a využíva poznatky z nich získané. Žalovaný sa pridŕža svojich tvrdení uvedených
v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia. S tvrdením žalobcu o nedostatočnom odôvodnení
rozhodnutia sa žalovaný nestotožňuje. Žalovaný uvádza, že hlavným podkladom rozhodnutia bola
kontrola začatá inšpektormi SOI dňa 22.05.2018, ktorá bola ukončená dňa 04.06.2018 prerokovaním a
odovzdaním inšpekčného záznamu kontrolovanej osobe, tak ako je to uvedené v samotnom odôvodnení

rozhodnutia. Výstup z kontroly tvorí inšpekčný záznam, ktorý mal k dispozícii aj samotný žalobca.
Žalovaný považuje ďalej za potrebné uviesť, že podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku „v odôvodnení
rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami
bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami

k podkladom rozhodnutia“. Citované ustanovenie stanovuje správnemu orgánu povinnosť uviesť v
odôvodnení rozhodnutia skutočnosti, ktoré boli pre rozhodnutie správneho orgánu podkladom. Správny
poriadokvdanomsmereriešimateriálnustránkuveci,keďsamotnépodklady,zktorýchdanéskutočnosti
vychádzajú sú obsiahnuté v príslušnom spisovom materiáli, do ktorého má žalobca možnosť v priebehu
správnehokonanianazrieť.Žalovanýzároveňopätovneuvádza,ževosvojomrozhodnutípopísalpostup

správneho orgánu vychádzajúci z jednotlivých podkladov z chronologického hľadiska, keď bolo uvedené
najskôr zistenie správneho orgánu vychádzajúce z inšpekčného záznamu a následne začatie správneho
konania. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že presne uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom
pre rozhodnutie a samotné podklady pre rozhodnutie sú súčasťou spisovej dokumentácie, čo je v súladeso zákonom. Žalovaný opakovane trvá na skutočnosti, že v prípade, ak mal žalobca v priebehu konania
záujem oboznámiť sa s jednotlivými podkladmi, mohol využiť svoje právo na nazretie do spisu podľa
ustanovenia § 23 ods. 1 Správneho poriadku, pričom žalobca svoje právo do vydania rozhodnutia

nevyužil.
Žalovaný má za to, že v danom konaní spoľahlivo zistil skutkový stav, výrok rozhodnutia dostatočne
odôvodnil a pri vydávaní rozhodnutia postupoval v súlade s § 46 Správneho poriadku, v zmysle ktorého
rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na
to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a musí obsahovať predpísané

náležitosti; v súlade s § 47 ods. 2 cit. zákona, nakoľko výrok obsahuje náležitosti predpokladané
zákonom vrátane opisu skutku a určenia miesta a času zistenia nedostatku, ktoré zabezpečujú
nezameniteľnosť skutku s iným skutkom ako aj v súlade s § 47 ods. 3 cit. zákona, keď v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri hodnotení právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Žalovaný uvádza, že právne posúdenie zisteného skutkového

stavu patrí správnemu orgánu, ktorý je oprávnený urobiť si o veci úsudok na základe aplikácie správneho
uváženia (§ 47 ods. 3 Správneho poriadku) a v súlade s aplikáciou zásady oficiality je oprávnený
rozhodovať o tom, či správne konanie v danej veci začne (o dispozícii s konaním). Je pritom viazaný
zisteniami vyplývajúcimi z obsahu administratívneho
spisu. Z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že žalobca porušil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o

ochrane spotrebiteľa. A teda žalovaný konal plne v súlade so zákonom, keď prihliadnuc na ustanovenie
§ 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, rozhodol o uložení pokuty za zistené porušenie zákona.
Kuvedenémueštežalovanýpoznamenáva,žeSprávnyporiadokzakotvujepovinnosťsprávnehoorgánu
v odôvodnení reagovať na návrhy, námietky a vyjadrenia žalobcu k podkladu rozhodnutia. Právo na
odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že správny orgán je povinný dať na každý argument žalobcu

podrobnú odpoveď. Splnenie zákonnej povinnosti správneho orgánu odôvodniť svoje rozhodnutie sa
preto vždy posudzuje so zreteľom na konkrétny prípad. V prejednávanej veci je podľa žalovaného
nepochybné, že vydal rozhodnutie na základe zákonom povolenej voľnej úvahy. Správna úvaha, resp.
voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré
mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím

na konkrétne okolnosti veci. V danom prípade možno hovoriť aj o právomoci voľnej úvahy – diskrečná
právomoc (discretionary power), na základe ktorej má správny orgán istý stupeň slobody pri prijímaní
rozhodnutia, pričom si môže vybrať z viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré pokladá za
najvhodnejšie. Na základe tohto zákonného zmocnenia, bolo podľa žalovaného rozhodnutie vydané na
základe zákonom povolenej správnej úvahy.

K subjektívnym tvrdeniam právneho zástupcu žalobcu žalovaný uvádza, že eviduje skutočnosť, že
zastupuje viacerých klientov, ktorých žalovaný postihuje. Žalovaný však eviduje aj tú skutočnosť, že
v mnohých prípadoch až do prevzatia právneho zastúpenia títo klienti, v poznámkach k inšpekčným
záznamom, vo svojich vyjadreniach (k oznámeniu o začatí správneho konania), uvedomujúc si svoje
previnenie, sa priznávali k spáchaným skutkom, tieto skutky oľutovali, následne však predovšetkým po

prevzatí zastúpenia dotyčným právnym zástupcom svoje dovtedajšie vyjadrenia buď zásadne menili,
alebo títo klienti uvádzali celkom nové skutočnosti, ktoré sa až do prevzatia právneho zastúpenia
dotyčným právnym zástupcom v priebehu správneho konania vôbec neobjavili. Dotyčný právny
zástupca spravidla v každej žalobe napáda nezákonný postup, nenariadenie ústneho pojednávania,
nezákonnosť dôkazných prostriedkov, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a pod., nakoľko s

niektorými skutočnosťami a postupmi kategoricky nesúhlasí. Uvedený subjektívny názor právneho
zástupcu žalobcu však žalovaný nevie ovplyvniť, nakoľko podľa § 4 ods. 1 zákona o štátnej kontrole
vnútorného trhu SOI kontroluje vnútorný trh podľa § 2 a podľa osobitných predpisov, pričom podľa § 3
ods. 1 cit. zákona je vo svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti nezávislá.
Záverom žalovaný poznamenáva, že žalobca zodpovedá za zistené nedostatky na základe princípu

objektívnej zodpovednosti, t. j. bez ohľadu na zavinenie (úmysel, nedbanlivosť) alebo iné okolnosti danej
veci, za ktorých k ich porušeniu došlo, pretože zavinenie nie je pojmovým znakom a predpokladom
vzniku zodpovednosti za túto kategóriu správneho deliktu, kde sa preukazuje len porušenie právnej
povinnosti. Pre konštatovanie porušenia povinnosti je rozhodujúci skutkový stav zistený inšpektormi SOI
počas výkonu kontroly.“

31. Žalobca v replike zo dňa 11.02.2020, doručenej osobne na súd 11.02.2020 uviedol, že žalovaný,
ako aj inšpektorát vydali nezákonné rozhodnutia, ktorým predchádzal aj nesprávny - nezákonný úradný
postup a vzhľadom k tomu, že správne súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov (§6 ods. 1 SSP), podal správnu žalobu vo veci správneho trestania. Uviedol, že žalobca napáda nesprávny
úradný postup, ako aj samotné nezákonné rozhodnutia tak, ako to popísal žalobca v žalobných bodoch.
Žalovaný so žalobnými námietkami nesúhlasí z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci,
pričom žalovaný v danom prípade postupoval aj v súlade s Ústavou SR, zásadami správneho konania,
s námietkami a podkladmi predloženými žalobcom sa žalovaný pri rozhodovaní podrobne zaoberal,
pričom svoje skutkové, ako aj právne závery v odôvodnení rozhodnutia náležite zdôvodnil a na základe
týchto svojich vyjadrení žiada žalovaný žalobu zamietnuť.

32. Žalobca k vyjadreniu žalovaného na 5. strane vyjadrenia a nasl. uviedol:
Vyjadrenie žalovaného v tejto časti považuje žalobca za nedôvodné. K tvrdeniu žalovaného vo vzťahu k
zásade jednotnosti konania žalobca v zmysle judikatúry NS SR ( napr. rozsudok sp. zn. 7Asan/25/2017
zo dňa 27.11.2018) uvádza, že uplatnenie tejto zásady nemá nič spoločné s totožnosťou skutku a
ukladaním sankcií za správne delikty, v ktorej súvislosti

poukazuje na žalobnú námietku v bode B 1., kde žalobca podrobne uviedol, v čom žalovaný pochybil.
Žalobca nesúhlasí ani s poukazovaním žalovaného na judikatúru súdov (rozhodnutie NS SR, sp. zn.
3Sžo/39/2014, zo dňa 01.07.2015, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. l. ÚS 505/2015
z 13. januára 2016). Žalobca je toho názoru, že rozhodnutia súdov, na ktoré žalovaný vo vyjadrení
poukázal, sa netýkajú obdobných vecí a nie sú v jeho prípade použiteľné. Žalobca tvrdí, že v danom

prípade, ak žalobca spáchal viacero správnych deliktov, správny orgán mal postupovať v zmysle
absorpčnej zásady uplatňujúcej v trestnom konaní a uložiť mu jednu sankciu, a to za správny delikt
najprísnejšie postihnuteľný. Túto skutočnosť v rámci správneho konania namietal (viď žaloba - žalobný
bod BI ). Žalobca dáva do pozornosti súdu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Sžo/79/2010 z
18.01.2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Sžf/9/2010 z 16.02.2011, rozsudok Najvyššieho

súdu SR, sp. zn. 8Sž/18/2011. Žalobca opakovane poukazuje na rozsudok sp.zn. 7Asan/25/2017 zo
dňa 27.11.2018, na odsek 35 a nasl., kde je okrem iného uvedené, že: „... konajúce správne orgány
mali teda postupovať pri zisťovaní a objasňovaní protiprávnych konaní žalobcu v súlade s platnými
ustanoveniami správneho poriadku, na ktorý odkazuje § 27 zákona č. 250/2007 Z. z., a pri rozhodovaní
o jeho vine a uložení sankcie pri nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy postupovať analogicky podľa

trestnoprávnej úpravy, ktorý výklad by bol súladný s § 46 správneho poriadku v spojení čl. 6 ods. 1
Dohovoru a s čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom k uvedenému povinnosťou správneho
orgánu v konaní administratívneho trestania je v každom štádiu konania rozhodnúť o celom predmete
konania. Pokiaľ v odvolacom správnom konaní žalovaný správny orgán mienil upustiť od postihu žalobcu
za porušenie právnej povinnosti podľa § 4 ods. 1 písm. a)

zákona o ochrane spotrebiteľa, kladenej mu za vinu, takéto jeho rozhodnutie mal v súlade s
trestnoprávnou úpravou, vyjadriť vo výroku napadnutého rozhodnutia. Výrok napadnutého rozhodnutia
žalovaného, ktorým zmenil prvostupňové správne rozhodnutie o vine a treste, je nezlučiteľné z
trestnoprávnymi zásadami trestania nielen podľa trestnoprávnej úpravy Slovenskej republiky, ale je
nezlučiteľné aj v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Argumentácia žalovaného, že v správnom konaní sa

uplatňuje zásada jednotnosti konania, v zmysle ktorej je správne konanie jediným celkom od podania
až po jeho právoplatné ukončenie, v zmysle uvedeného je preto právne irelevantná ....“
Žalobca uvádza, že žalovaný pozná vyššie uvedený rozsudok NS SR sp. zn. 7Asan/25/2017 zo dňa
27.11.2018, nakoľko sa tento rozsudok týka výslovne žalovaného a žalovaný aj napriek názoru NS SR,
že: „...Argumentácia žalovaného, že v správnom konaní sa uplatňuje zásada jednotnosti konania, v

zmyslektorejjesprávnekonaniejedinýmcelkomodpodaniaažpojehoprávoplatnéukončenie,vzmysle
uvedenéhojepretoprávneirelevantná...“,siajnaďalejvykladájednotnosťsprávnehokonaniasvojvoľne.

33. K vyjadreniu na 9. strane ods. 2 vyjadrenia a nasl. žalobca uviedol:
„Žalobca nesúhlasí s týmto vyjadrením a názorom žalovaného na danú problematiku a poukazuje na

závažnú skutočnosť, že žalovaný považuje za dokazovanie len vyhotovenie súkromných poznámok
pracovníkov žalovaného, ktoré pomenoval inšpekčný záznam. A údaje v týchto poznámkach používa
ako vykonané dôkazy v správnom konaní a na trestanie žalobcu. Žalobca je toho názoru, že inšpekčné
záznamy (ich počet z jednej kontroly, spôsob ich vyhotovenia, ich nevyhnutné náležitosti, spôsob
prerokovania s kontrolovanou osobou), ako ich nazýva žalovaný, nemajú oporu v žiadnom právnom

predpise právneho poriadku SR, teda nie je jasné a zrejmé, či žalovaný postupuje správne a hlavne
zákonne.
Žalobca uvádza, že ak chýba v inšpekčnom zázname pečiatka žalovaného, tak nejde ani o úradnú
listinu, ale len o súkromnú listinu pracovníkov žalovaného. Žalovaný len všeobecne poukazuje na jehoprávomoci a na postup, ktorý bol v skutočnosti vykonaný, na rozsudok KS v Bratislave sp. zn. 2S/20/08
zo dňa 10.06.2009, pričom žalobca uvádza, že toto konštatovanie žalovaného, aj KS BA sa neopiera
o žiadny právny predpis, lebo právny predpis, podľa ktorého zistený skutkový stav vyskytujúci sa na

mieste v čase výkonu kontroly sa následne má zaznamenať do inšpekčného záznamu, neexistuje. Je
taktiež irelevantné vyjadrenie žalovaného, že: „... Konateľ žalobcu p. E. F., ako aj vedúca prevádzkarne
p. S. T., mohli a mali pripojiť ku kontrole svoje odlišné názory, ak boli presvedčení, či už o nezákonnosti
postupu inšpektorov alebo o zistených nedostatkoch...“, lebo žalovaný neuviedol právny predpis, podľa
ktorého konateľ žalobcu p. E. F., ako aj vedúca prevádzkarne p. S. T., mohli a mali pripojiť ku kontrole

svoje odlišné názory, ak boli presvedčení, či už o nezákonnosti postupu inšpektorov alebo o zistených
nedostatkoch.
Žalobca upriamuje pozornosť súdu na skutočnosť, že zbieranie podkladov pre správne konanie a
rozhodnutie, v zmysle správneho poriadku síce nie je riadené presným postupom, avšak tak dôležitá
listina, akou je inšpekčný záznam, protokol, zápisnica z vykonanej kontroly, ktorý je výsledkom a
evidenciou výsledkov a podkladov kontroly, v ktorej sú uvedené všetky potrebné podklady a zistené

skutočnosti, ich súvislosť pre rozhodnutie musí mať aj oporu v zákone, ktorý upravuje postup jej
vyhotovenia, prerokovania, jej zákonných náležitosti, atď. (viď zákon č. 152/1995 Z. z. § 20 ods. 10
o potravinách). Opatrenie
podľa odseku 9 oznámi zamestnanec orgánu úradnej kontroly potravín ústne príslušnému
zodpovednému zamestnancovi prevádzkovateľa a bezodkladne o ňom vyhotoví záznam o úradnej

kontrole potravín; zákon č. 125/2006 § 13 ods. 2, 3 a § 14 ods. 1, 2, 3, 4, 5 o inšpekcii práce; zákon č.
157/2018 Z. z. § 54 ods. 2, písm. d), § 54 ods. 3, 4, 5 o metrológii; zákon č. 314/2001 Z. z. § 25 ods. 3 o
ochrane pred požiarmi; zákon č. 455/1991 Zb. Zákon o živnostenskom podnikaní § 62 ods. 4; zákon č.
355/2007 Z. z. Zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých
zákonov § 55 ods. 3, 7; zákon č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe §11 ods. 2, písm. d/, e/, f/,

g/, h/, i/, j/ a § 13 ods. 1 až 8; zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov § 97 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, a ak také zákonné ustanovenie neexistuje, potom
je právo v tomto smere neisté.

34. Žalobca je toho názoru, že ak neexistuje právny predpis, ktorý upravuje postup a výstup, jeho

náležitosti z kontroly, tak potom právo je neisté a ako keby nebolo, a potom žalobca aj ostatné
kontrolované osoby nevedia, či žalovaný koná zákonne a najmä nevie, ako sa môže brániť voči takémuto
svojvoľnému postupu pri kontrole žalovaného. Žalobca nevie, či žalovaný môže vykonať úkony aj mimo
času kontroly, a bez oznámenia žalobcovi o vykonaní kontroly. Výstup z kontroly je kľúčovým dôkazným
prostriedkom k rozhodnutiu, a preto musí byť jednoznačne zrejmé, aké musí mať náležitosti; kedy sa

vyhotovuje; kedy sa považuje za prerokovaný; aké prípady nastanú, ak sa kontrolovaná osoba odmietne
vyjadriť k tomuto výstupu; prečo by sa mala kontrolovaná osoba okamžite vyjadriť a namietať skutočnosti
opísané v tomto zázname, keď v tomto štádiu ešte nie je obvinená zo spáchania správneho deliktu. Aj
naďalej žalobca považuje inšpekčný záznam za nepreskúmateľný, lebo žalobca nevie, podľa ktorého
právneho ustanovenia je vyhotovený a aké povinné náležitosti musí obsahovať, a či tieto náležitosti aj

obsahuje. Žiadne právne ustanovenie neumožňuje žalovanému uvádzať pre ustálenie skutkového stavu
jednoznačné zistenia do inšpekčného záznamu, ako to žalovaný uvádza vo svojom vyjadrení k žalobe.
Žalobca je presvedčený, ak neexistuje príslušný právny predpis, podľa ktorého má žalovaný pri kontrole
postupovať (právna medzera), tak žalovaný musí postupovať analogicky podľa najbližšieho príbuzného
zákona,ktorýmjezákonč.10/1996Z.z.okontrolevštátnejspráve,ktorýupravujepostupprivykonávaní

kontroly v § 11 ods. 2, písm. d/, e/, f/, g/, h/, i/, j/ a v § 13 ods. 1, až
8. Žalovaný takto nepostupoval, resp. postupoval pri kontrole a vyhotovovaní výstupu z kontroly tak, že
žalobca nevie posúdiť, či postup žalovaného bol správny alebo nesprávny, resp. či bol zákonný alebo
nezákonný, resp. svojvoľný, čo vyvoláva otázku na preskúmateľnosť postupu žalovaného pri vykonávaní
kontroly, a hlavne pri vyhotovovaní výstupu z tejto kontroly. Žalobca si dovoľuje poukázať aj na právnu

úpravu vykonávania obdobných kontrol v Českej republike, kde postupy a výstupy z kontrol správnych
orgánov sú upravené Kontrolním řádem (zákon č. 255/2012 Sb.), ktorý podrobne popisuje priebeh
kontroly, zahájenie kontroly, ukončenie kontroly, práva a povinnosti kontrolujúcich, práva a povinnosti
kontrolovaných, o náležitostiach protokolu z vykonanej kontroly (§ 12). Aj česká právna úprava (zákon
o české obchodní inspekci č.64/1986 Sb. v znení neskorších predpisov) je podobná zákonu č.128/2002

Zb., a ani zákon ČNR č. 64/1986 Sb. nepojednáva o postupe a výstupe z kontroly, ale na to im slúži
Kontrolní řád.35.Vpredmetnomsprávnomkonaníjezrejmé,žerozhodnutieouloženísankciejezaloženéibanaopise
stavu kontroly vykonávajúcich inšpektorov, ktorým správny orgán bezvýhradne verí, a vyjadrení žalobcu,
ako páchateľa deliktu, označuje za účelové, resp. ho hodnotí ako snahu vyhnúť sa trestu. Žalovaný

argumentuje len poukazovaním na všeobecné právne predpisy, ktoré sa ani netýkajú postupu a výstupu
z kontroly. Žalobca je presvedčený, že ak postupuje žalovaný uvedeným spôsobom, tým popiera zmysel
prezumpcie neviny a práva žalobcu na obhajobu.
Ak pre žalovaného opísanie skutkového deja žalobcom inak, ako to vyplýva z opisu inšpektora, je
„účelová obrana", je potom žalobcovi zbytočné vôbec dávať priestor na bránenie sa a možno ho hneď

na základe opisu inšpektora potrestať, čo je v právnom štáte, v ktorom sú základné práva a slobody
garantované, neprípustné.
Žalobca ďalej uviedol, že je takisto nepreskúmateľné a zavádzajúce konštatovanie žalovaného, že:
„... Zároveň je potrebné uviesť, že dôkazný prostriedok - inšpekčný záznam bol získaný v súlade
so zákonom a v štádiu jeho získania nedošlo k žiadnym procesnoprávnym vadám, keď inšpektori
SOI postupovali štandardným a zaužívaným spôsobom vhodným pre daný typ kontroly. Žalovaný

vyhodnotil dôkaz vyplývajúci z uvedeného dôkazného prostriedku, teda obsah inšpekčného záznamu
ako relevantný, významný a dostačujúci pre konštatovanie o porušení povinnosti, za nedodržanie ktorej
zodpovedá žalobca...“, lebo žalobca, ani iné kontrolované osoby nevedia, v súlade s ktorým zákonom
bol inšpekčný záznam získaný, ktorý zákon upravuje procesnoprávny postup žalovaného pri vykonávaní
kontroly a vyhotovovaní výstupu z nej, čo znamená štandardný, a čo zaužívaný spôsob, a na základe

čoho je vhodným spôsobom pre daný typ kontroly, najmä konštatovaná štandardnosť nemusí byť v
súlade so zákonom. Obsah inšpekčného záznamu, vzhľadom na danú námietku je menej podstatný.

36. K vyjadreniu žalovaného na strane 11 posledný odsek a nasl. žalobca v replike uviedol, že ani s
týmto vyjadrením žalovaného nesúhlasí. Dodal, že: „...nie je vôbec podstatné, či žalobca v čase kontroly

popieral skutkový stav opísaný pracovníkmi žalovaného, alebo ho nepopieral, resp. či predložil nové
skutkové tvrdenia, ale to, či dôkazy boli v konaní pred žalovaným vykonané, a či dostatočne preukázali
spáchanie skutku a zavinenia žalobcu.
Bez vykonania dôkazov nie je možné prijať záver, že k spáchaniu správnych deliktov vôbec došlo.
Iba tvrdenie pracovníkov žalovaného, bez vykonania týchto tvrdení nedokazuje zavinenia žalobcu.

Podľa názoru žalobcu, pokiaľ by to bolo tak, tak by to bolo v rozpore so zásadami trestného konania,
ako aj samotného správneho konania, so zásadou materiálnej pravdy. Písomné tvrdenie pracovníkov
žalovaného nemôže byť jediným dôkazom, ak k reprodukovanej výpovedí pracovníkov žalovaného
nedošlo. Žalovaný námietku neuplatniteľnosti len tvrdenia jeho pracovníkov vôbec neodôvodnil.
Obdobne posudzuje dokazovanie veci pred správnym orgánom aj judikatúra Najvyššieho správneho

súdu Českej republiky v podobných veciach (rozsudok sp. zn. 5Ads/92/2015, 4Ads/177/2011-120), v
ktorých Najvyšší správny súd dospel k záveru, že „nemožno súhlasiť s tým, aby pokuta za správny delikt,
ktorá je trestným obvinením v zmysle čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práva základných slobôd bola uložená na základe jedného jediného podkladu
(protokol o výkone kontroly), ktorý bol vyhotovený ešte pred začatím správneho konania. Tento záver

platí tým viac, že v danom prípade k veľmi stručným
kontrolným zisteniam pristupujú tvrdenia účastníka konania popierajúceho naplnenie protiprávneho
konania".
Potrebu nariadenia ústneho pojednávania, vzhľadom na povahu veci opísanú žalobcom, žalovaný
povahu veci vôbec neodôvodňuje, ani ju neopisuje, pričom sa spolieha len na strohé citovanie, že

„povaha veci to nevyžaduje“ a na nekonformný výklad § 21 SP v súlade s ústavou SR.
Žalobca dáva do pozornosti a na posúdenie judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá
vyvodila, že „súdom v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru nemusí nevyhnutne byť iba jurisdikčný orgán
klasického typu, integrovaný do štruktúry všeobecných súdov daného štátu. Pri rozhodovaní o tom,
či orgán možno považovať za nezávislý a nestranný tribunál, nezávislý najmä na výkonnej moci a

na stranách daného prípadu, je nutné prihliadať k spôsobu vymenovania jeho členov, k dĺžke ich
funkčnéhoobdobia,existujúcimpredpisomupravujúcichichodvolaniealebozárukyichneodvolateľnosti,
k zákonom zakazujúcim
udeľovať im inštrukcie zo strany exekutívy pri ich rozhodovaní, k existencii právnych záruk proti
vonkajším tlakom a k otázke, či sa orgán skutočne javí ako nezávislý. (viď: POUPEROVÁ, O. Čl. 6

Úmluvy a správni ŕlzenl, In: Vliv EU a G. H. na správní
řízení v ČR a v Polsku. Brno: Tribun EU. 2010. s. 22 - 23).
V zmysle vyššie uvedeného názoru Európskeho súdu pre ľudské práva a jej judikatúry je aj žalobca
názoru,žepožiadavkanezávislosti,nestrannosti,zákonnéhozriadeniaaadekvátnejprávomocivzmyslečl. 6 ods. 1 Dohovoru sa preto neviaže iba na súd v pravom zmysle slova. Môže ísť aj o orgán spĺňajúci
takéto požiadavky a stojaci mimo súdnej sústavy.
Podľa judikatúry štrasburských orgánov ochrany práv nemožno za súd považovať ministra alebo vládu

a za určitých podmienok parlament. (viď: KOŠICIAROVA, Soňa. Požiadavky Rady Európy na súdny
prieskum správnych aktov podľa odporúčania REC
(2004) 20 výboru ministrov. In: MASLEN, M. (ed.) Správne súdnictvo a jeho rozvojové aspekty. Zborník
príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej 7. 8. Marca 2011 v Trnave.
Bratislava: IKARUS.SK - EUROUNION. 2011 s. 89).“

37. Žalobca k vyjadreniu na 14. strane 2. odsek a nasl. uviedol, že:
Žalobca nesúhlasí s názorom žalovaného. Toto vyjadrenie je len rovnako formálne a nedostatočné, ako
jeho rozhodnutie, napr. žalovaný sa vôbec nevyjadril k žalobnej námietke č. II, v ktorej žalobca uviedol,
že odôvodnenie žalovaného, že: „... Ustanovenie § 5 ods. 6 písm. i) zákona o štátnej kontrole vnútorného
trhu podľa odvolacieho orgánu jednoznačne vyvracia tvrdenie účastníka konania o absencii právnej

úpravy postupu výkonu kontroly bez preukázania sa služobnými preukazmi..." je nepreskúmateľné z
dôvodu, že citované ustanovenie § 5 ods. 6 písm. i) v citovanom zákone neexistuje, a povinnosť
inšpektora SOI preukázať sa služobnými preukazmi pri výkone kontroly pojednáva len ustanovenie §
5 ods. 6 zákona č. 128/2002 Z.z., platného v čase kontroly. Z uvedených dôvodov žalobca poukazuje
toto odôvodnenie za nepreskúmateľné a v druhom rade, ak aj iné ustanovenie ukladá povinnosť pre

inšpektoraSOI,preukázaťsaprivýkonekontrolyslužobnýmpreukazom,takjeprežalobcuzáhadné,ako
a komu sa inšpektori preukázali pri výkone kontroly dňa 22.05.2019, keď, ako je v úvode inšpekčného
záznamu uvedené, že kontrola bola začatá dňa 22.05.2019 na Inšpektoráte SOI, Vratná 3, kontrolou
obchodných podmienok žalobcu na e-shope žalobcu. Z inšpekčného záznamu je zrejmé, že inšpektori
sa preukázali služobným preukazom žalobcovi, až pri prerokovaní a odovzdaní inšpekčného záznamu

dňa 04.06.2019 v prevádzke žalobcu.
Žalobca je toho názoru, že žalovaný namiesto toho, aby konkrétne uviedol príslušné právne predpisy,
podľa ktorých postupuje pri vyhotovovaní výstupu z kontroly, opakovane poukazuje len na právne
predpisy s výstupom z kontroly nesúvisiace, resp. sa zámerne vyhýba tejto konfrontácii.

38. Žalobca ďalej uviedol, že výsledkom toho je napadanie právneho zástupcu vo vyjadrení s tým, že
tomuto vyjadreniu žalovaného nerozumie. Uviedol, že:
„Úlohou právneho zástupcu je v súdnom (ale aj v správnom) konaní obhajovať záujmy a zákonom
chránené práva mandanta. Právny zástupca neposudzuje osoby, ale konkrétny stav, ktorý nastal pred
a po vykonanej kontrole. Právny zástupca je presvedčený o

správnosti svojho subjektívneho názoru, ktorý je však treba posudzovať z objektívneho hľadiska.
Právny zástupca nikdy netvrdil, že v správnom konaní je ústne pojednávanie podľa § 21 ods. 1
SP obligatórne, avšak ak vzniknú zásadné rozpory, tieto je podľa jeho názoru možné odstrániť len
svedeckými výpoveďami, a to na ústnom pojednávaní. Ak právny zástupca tvrdí, že postup inšpektorátu
pri vyhotovovaní inšpekčného záznamu nemá žiadnu zákonnú oporu, tak nech žalovaný toto tvrdenie

zásadného právneho významu odstráni uvedením právnej normy, ktorá tento postup upravuje a tým
dal možnosť právnemu zástupcovi si utvoriť „objektívny" názor na zákonnosť postupu orgánov SOI
v súvislosti s obstaraním a vyhotovením inšpekčného záznamu, ako jediného „zákonného" dôkazu
v správnom konaní. Úlohou právneho zástupcu je aj poučiť mandanta o jeho právach v správnom
konaní, pretože správny orgán to neurobí. Právom mandanta je právo na obhajobu chránené ústavou,

ktorú v danom prípade žalobca využil. Žalobca oprávnene očakáva, že právny zástupca preňho privodí
priaznivejší, ale hlavne zákonný stav, či už v správnom alebo v súdnom konaní. A toto aj právny zástupca
sa snaží docieliť podanou správnou žalobou a úlohou súdu je zistiť a vyhodnotiť, či rozhodnutie SOI (v
danom prípade) je zákonné, či skutkový stav bol spoľahlivo zistený, či v rámci vykonávania dokazovania
neboli porušené procesné práva žalobcu. Keďže právny zástupca je presvedčený, že rozhodnutia

žalovaného, ako aj inšpektorátu sú nezákonné, ktoré vychádzajú z nezákonného postupu, ktorý ich
vydaniu predchádzal, preto právny zástupca presvedčil žalobcu, aby podal správnu žalobu a domáhal
sa zrušenia nezákonných rozhodnutí. Právny zástupca svoju činnosť vykonáva z presvedčenia, že jeho
názor je objektívne spôsobilý zmeniť rozhodnutie
žalovaného.

Právny zástupca rozumie tomu, prečo žalobca spochybňuje jeho činnosť, keď napáda rozhodnutia
žalovaného, pretože by bolo zaujímavé sa dozvedieť, v koľkých konaniach pred správnym súdom boli
zrušené rozhodnutia žalovaného (respektíve inšpektorátov v sídle ôsmych krajov), koľko bolo vyplatené
advokátom finančných prostriedkov za trovy právneho zastúpenia a súdne poplatky z verejnýchprostriedkov, len za jeden kalendárny rok. Bolo by tiež zaujímavé sa dozvedieť, v koľkých správnych
súdnych konaniach, v ktorých boli zrušené rozhodnutia žalovaného boli v správnom konaní nariadené
ústne pojednávania, aby sme mohli konštatovať objektívne a spoľahlivé zistenie iného správneho deliktu

v súlade s § 3 ods. 5 prvá veta SP, aby sme mohli presvedčivo konštatovať, že žalovaný a jednotlivé
inšpektoráty pri dokazovaní iného správneho deliktu postupovali podľa § 34 SP a pod. Pre objektívne
hodnotenie činnosti žalovaného nepovažujeme len jeho správy potom, koľko bolo uložených pokút, ale
hlavne údaj o tom, koľko z uložených pokút bolo aj reálne vymožených. Tento hodnotiaci úsudok právny
zástupca vyslovil z dôvodu, že stanoviská žalovaného nie vždy sú založené na objektívnom princípe,

respektíve na princípe objektívneho hodnotenia. Na druhej strane právny zástupca netvrdí, že len jeho
právny názor je správny a objektívny, ale jeho právny názor vychádza z jeho činnosti, z rozhodovacej
praxe správnych a kasačných súdov a z nedokonalého a nedostatočne upraveného zákona č. 128/2002
Z. z.

39. Žalobca na záver repliky uviedol, že trvá na žalobných bodoch, pričom

nepopiera funkčnosť a účelnosť žalovaného, ako kontrolného orgánu v oblasti štátnej kontroly verejného
trhu vo veci ochrany spotrebiteľov, ale tvrdí, že správne orgány majú túto kontrolu vykonávať v súlade
so zákonom a v jeho medziach, čo v danom konkrétnom prípade sa nestalo.

40. Žalovaný, ktorému bola replika doručená dňa 17.02.2020 sa duplikou nevyjadril.

41. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní podľa zákona č. 162/2015 Z. z.
(Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia, ako
aj obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, oboznámil sa s obsahom
administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov a preskúmavanú právnu vec posúdil jednak

v právnych medziach žaloby podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP a taktiež podľa procesnoprávnych zásad
pre prejednanie správnej žaloby vo veciach správneho trestania (§ 194 a nasl. SSP) a dospel k záveru,
že žaloba je dôvodná a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 107 ods. 2 SSP verejne vyhlásil
rozsudok vo veci dňa 03.11.2022.

42. Podľa článku 46 ods. 2, prvá veta Ústavy SR, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

43. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

44. Základným poslaním správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky); ide o právny inštitút,
ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy

ukrátená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už
nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o
koho práva v konaní ide.

45. Správny súd dáva do pozornosti, že nie je súdom skutkovým, ale jeho úlohou pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán príslušný na
konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi, resp. s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v
súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či obsahuje zákonné náležitosti, teda či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

46. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v

ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.47.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej

správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

48. Podľa § 6 ods. 2 písm. b/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach
správneho trestania.

49. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

50. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánov verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

51. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o
konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
alebo opatrenia vo veci samej.

52. Podľa § 191 ods. 4 SSP, ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností
môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu
verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie
rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení

všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.

53. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej

správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v
zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

54. Podľa § 194 ods. 1 a 2 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne

konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

55. Podľa § 195 SSP, správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby, ak

a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo
premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné

protiprávne konanie,
c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na
správne trestanie,
d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na
ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,

e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu
verejnej správy.

56. Podľa § 194 ods. 1 a 2 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne

konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.57. Podľa § 3 ods. 1 až 4 č. 128/2002 Z. z., orgánom kontroly vnútorného trhu je Slovenská obchodná
inšpekcia; vo svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti je nezávislá. Slovenská obchodná inšpekcia je
orgánom štátnej správy podriadeným Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky. Je rozpočtovou

organizáciou napojenou na štátny rozpočet v kapitole Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo“). Člení sa na Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom
v Bratislave (ďalej len „ústredný inšpektorát“) a jemu podriadené inšpektoráty Slovenskej obchodnej
inšpekcie (ďalej len „inšpektorát“), a to: h) Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom
v Košiciach pre Košický kraj. Na čele Slovenskej obchodnej inšpekcie je ústredný riaditeľ, ktorého

vymenúva a odvoláva minister hospodárstva Slovenskej republiky. Na čele inšpektorátu je riaditeľ,
ktorého vymenúva a odvoláva ústredný riaditeľ. Inšpektorát je v správnom konaní orgánom prvého
stupňa.

58. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z. z., Slovenská obchodná inšpekcia kontroluje vnútorný trh
podľa § 2 a podľa osobitných predpisov.

59. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 128/2002 Z. z., Slovenská obchodná inšpekcia pri kontrole vnútorného
trhu u fyzických osôb a právnických osôb predávajúcich alebo dodávajúcich výrobky na vnútorný trh
alebo poskytujúcich služby (ďalej len „kontrolované osoby“)
a) zisťuje nedostatky pri výkone kontroly podľa odseku 1,

b) vyžaduje odstránenie zistených nedostatkov a škodlivých následkov, ukladá ochranné opatrenia na
ich odstránenie,
c) kontroluje plnenie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov,
d) zabezpečuje skúšky na overenie bezpečnosti a kvality výrobkov,
e) informuje verejnosť o nebezpečenstve ohrozenia života alebo zdravia ľudí predajom nebezpečných

výrobkov,
f) informuje verejnosť o prijatých opatreniach alebo ochranných opatreniach, ak ide o organizovanie
alebo uskutočňovanie predajných akcií podľa osobitného predpisu; 10aa) súčasťou informácie je vždy
uvedeniepresnéhooznačeniaorganizátorapredajnejakciealebopredávajúceho,ktorémuboliopatrenia
uložené, a upozornenie na protiprávne konanie, za ktoré boli opatrenia uložené,

g) využíva poznatky iných orgánov a podnety spotrebiteľov,
h) ukladá pokuty,
i) vybavuje sťažnosti spotrebiteľov,
j) objasňuje priestupky, 10a)
k) vydáva na žiadosť osoby, ktorá je zapísaná v registri veriteľov alebo ktorá má o zápis do registra

veriteľov záujem, písomné potvrdenie o splnení podmienok podľa osobitného predpisu. 10b)

60. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 128/2002 Z. z., Slovenská obchodná inšpekcia je pri kontrole oprávnená
a) vydávať záväzné pokyny na odstránenie zistených nedostatkov,
b) požadovať od kontrolovaných osôb potrebné informácie a doklady,

c)požadovať,abyvýrobkybolioznačenévhodnýmupozornenímnariziká,ktorémôžuvyplývaťzpoužitia
výrobkov,
d) zakázať dodávku a predaj výrobkov alebo poskytovania služieb (§ 6),
e) nariadiť účinné a okamžité stiahnutie výrobku z trhu, a ak treba, aj jeho zničenie na náklady
kontrolovanejosoby,nariadiťzverejnenieupozornenínarizikávýrobkovvprípadeohrozeniaživotaalebo

zdravia, alebo majetku spotrebiteľov,
f) vyhotovovať obrazové, zvukové a obrazovo-zvukové záznamy na zdokumentovanie zistených
nedostatkov,
g) vykonávať kontrolné nákupy.

61. Podľa § 2 písm. p) zákona č. 250/2007 Z .z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona
sa rozumie obchodnou praktikou konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania,
obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou,
ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi,

62. Podľa § 2 písm. z) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona
sa rozumie rozhodnutím o obchodnej transakcii rozhodnutie spotrebiteľa o tom, či, ako a za akýchpodmienok výrobok kúpi, zaplatí zaň vcelku alebo po častiach, ponechá si ho alebo s ním bude ďalej
nakladať, alebo si uplatní práva zo záväzkového vzťahu vo vzťahu k výrobku bez ohľadu na to, či sa
spotrebiteľ rozhodne konať alebo zdržať sa konania,

63. Podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, predávajúci
nesmie používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.

64. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, predávajúci je povinný
predávať výrobky a poskytovať služby za dohodnuté ceny.

65. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, nekalé obchodné praktiky

sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie.

66. Podľa § 7 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochvzneníneskoršíchpredpisov,zanekalúobchodnúpraktiku
sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná

praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je
v prílohe č. 1.

67. Podľa § 8 ods. 1 písm. g) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, obchodná

praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto
nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného
spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne správna vo vzťahu k právu spotrebiteľa vrátane práva
na výmenu dodaného produktu alebo vrátenie peňazí podľa osobitného predpisu 14) alebo k rizikám,

ktorým môže byť vystavený.

68. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochvzneníneskoršíchpredpisov,predávajúcijepovinnývydať
spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby, v ktorom je uvedené

a) obchodné meno a sídlo predávajúceho, prípadne miesto podnikania fyzickej osoby,
b) adresa prevádzkarne,
c) dátum predaja,
d) názov a množstvo výrobku alebo druh služby,
e) cena jednotlivého výrobku alebo služby a celková cena, ktorú spotrebiteľ zaplatil.

69. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, za porušenie povinností
ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany
spotrebiteľa 28) uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe

podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66 400 eur; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov
uloží pokutu do 166 000 eur.

70. Podľa § 24 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pri určení výšky pokuty sa

prihliadanajmänacharakterprotiprávnehokonania,závažnosťporušeniapovinnosti,spôsobanásledky
porušenia povinnosti.

71. Podľa § 3 ods. 1 písm. h) zák. č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru
alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo

prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, predávajúci je
povinný pred uzavretím zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových
priestorov predávajúceho alebo ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky spotrebiteľa, pred tým,
akospotrebiteľodošleobjednávku,jasneazrozumiteľneoznámiťspotrebiteľovispôsobompodľaodseku2 alebo podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, informáciu o práve
spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, podmienkach, lehote a postupe pri uplatňovaní práva na odstúpenie
od zmluvy; predávajúci zároveň poskytne spotrebiteľovi formulár na odstúpenie od zmluvy podľa prílohy

č. 3.

72. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní
služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov
predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak predávajúci včas a riadne poskytol

spotrebiteľovi informácie o práve odstúpiť od zmluvy podľa § 3 ods. 1 písm. h), spotrebiteľ je oprávnený
aj bez uvedenia dôvodu odstúpiť od zmluvy uzavretej na diaľku alebo od zmluvy uzavretej mimo
prevádzkových priestorov predávajúceho do 14 dní odo dňa
a) prevzatia tovaru podľa odseku 4 v prípade zmlúv, predmetom ktorých je predaj tovaru,
b) uzavretia zmluvy o poskytnutí služby alebo
c) uzavretia zmluvy o poskytovaní elektronického obsahu nedodávaného na hmotnom nosiči.

73. Podľa § 7 ods. 2 zák. č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní
služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov
predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak predávajúci poskytol spotrebiteľovi
informácie podľa § 3 ods. 1 písm. h) až dodatočne, najneskôr však do 12 mesiacov od začatia plynutia

lehoty na odstúpenie od zmluvy podľa odseku 1, lehota na odstúpenie od zmluvy uplynie po 14 dňoch
odo dňa, keď predávajúci dodatočne splnil informačnú povinnosť.

74. Podľa § 7 ods. 3 zák. č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní
služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov

predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak predávajúci neposkytol spotrebiteľovi
informácie podľa § 3 ods. 1 písm. h) ani v dodatočnej lehote podľa odseku 2, lehota na odstúpenie od
zmluvy uplynie po 12 mesiacoch a 14 dňoch odo dňa začatia plynutia lehoty na odstúpenie od zmluvy
podľa odseku 1.

75. Podľa § 12 zákona č. 128/2002 Z. z., na konanie podľa tohto zákona sa použije všeobecný predpis
o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

76. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), správny orgán
je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre

rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

77. Podľa § 32 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), podkladom pre
rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako
aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a

spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov
verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne
známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená
osobasprávnemuorgánupreukazovaťdokladmi.Dokladyvydanésprávnymorgánomaobsahvlastných
evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti,

ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať.

78. Podľa § 34 ods. 1 až 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), na dokazovanie
možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s
právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Účastník

konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie
dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať.

79. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), rozhodnutie musí byť v
súladesozákonmiaostatnýmiprávnymipredpismi,musíhovydaťorgánnatopríslušný,musívychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.80. Žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného
č. SK/0462/99/2018 zo dňa 13.06.2019, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu
Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj č. P/0234/08/18

zo dňa 24.08.2018, ktorým bola podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
uložená peňažná pokuta vo výške 900,- EUR, pre porušenie § 4 ods. 2 písm. c) a § 16 ods. 1 písm. d)
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku tak, že napadnuté
rozhodnutie zmenil tak, že:

„účastníkovi konania: EDEN s.r.o., sídlo: Hlavná 70, 040 01 Košice, IČO: 31 653 758, kontrola
internetového obchodu B. začatá dňa 22.05.2018 v sídle Inšpektorátu
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, I. X, D., ktorá pokračovala dňa
24.05.2018 v sídle prevádzkarne kontrolovaného subjektu na adrese C. X, D. a bola ukončená dňa
04.06.2018 v sídle Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj,
Vrátna 3, Košice prerokovaním a odovzdaním inšpekčného záznamu kontrolovanej osobe,

pre porušenie zákazu podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách - pri výkone kontroly bolo posúdením
Obchodných podmienok zistené, že účastník konania v Obchodných podmienkach uviedol:
VII. Vrátenie VII. Vrátenie tovaru - odstúpenie od zmluvy

7.1. „V zmysle ustanovenia § 7 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 102/2014 Z. z.) má Kupujúci
právo od zmluvy uzavretej na diaľku odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14 pracovných dní odo dňa
prevzatia tovaru, pričom, je nevyhnutné, aby oznámenie Kupujúceho o odstúpení od zmluvy a zakúpený
tovar boli Predávajúcemu doručené v uvedenej lehote. .. "

- uvedená podmienka bola vyhodnotená ako neprijateľná, nakoľko v zmysle ustanovenia § 8 ods. 2
zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe
zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a
o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa lehota na odstúpenie od zmluvy považuje za zachovanú.
ak oznámenie o odstúpení od zmluvy bolo odoslané predávajúcemu najneskôr v posledný deň lehoty

podľa § 7 ods. 1. Predávajúci síce umožnil spotrebiteľovi odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14
dní odo dňa prevzatia tovaru, dokonca stanovil dlhšiu lehotu na odstúpenie od zmluvy (14 pracovných
dní). avšak na druhej strane kupujúcemu určil nad rámec zákona. že musí doručiť oznámenie o
odstúpení od zmluvy spolu so zakúpeným tovarom do vyššie uvedenej lehoty, čo je v priamom rozpore
s ustanovením § 8 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo

poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových
priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Účastník konania ako predávajúci
teda preukázateľne porušil zákon. nakoľko ním stanovené podmienky vnášajú značnú nerovnováhu do
práv a povinností zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa;
VIII. Špeciálne obchodné podmienky pre objednávky z katalógov

8.1. „Objednaním produktov z katalógov, zákazník berie na vedomie, že sa na takúto objednávku
nevzťahuje možnosť vrátenia tovaru podľa § 7 odst. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa (zákon č.
102/2014 Z. z.).... Objednaním tovaru z katalógovej ponuky spotrebiteľ dobrovoľne vyhlasuje, že berie
zodpovednosť za výber produktu na seba a vzdáva sa práva na odstúpenie od zmluvy".

- uvedená podmienka bola vyhodnotená ako neprijateľná, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetná podmienka je v
rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri
predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej
mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle

ktorého je predávajúci povinný pred uzavretím zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej
mimo prevádzkových priestorov predávajúceho alebo ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky
spotrebiteľa, pred tým, ako spotrebiteľ odošle objednávku, jasne a zrozumiteľne oznámiť spotrebiteľovi
spôsobom podľa odseku 2 alebo podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,
informáciu o práve spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, podmienkach, lehote a postupe pri uplatňovaní

práva na odstúpenie od zmluvy; predávajúci zároveň poskytne spotrebiteľovi formulár na odstúpenie
od zmluvy podľa prílohy č. 3. Uvedenou podmienkou účastník konania ako predávajúci nesprávne
informoval spotrebiteľa o jeho právach, vrátane práva na vrátenie peňazí, a ukladáúčastníkovi konania podľa § 24 ods. 1 vyššie cit. zákona o ochrane spotrebiteľa peňažnú pokutu vo
výške 800,- EUR, slovom: osemsto eur. Uloženú pokutu je účastník konania povinný uhradiť do 30
dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia príkazom na úhradu na účet: Štátna pokladnica. č. ú.: A.

XXXXXXXXXXXXXXXXXXXX. VS: 02340818.“

81. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu tak inšpektormi SOI bola dňa 22.05.2018 začatá
kontrola internetového obchodu B. v sídle Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom
v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice, ktorá pokračovala dňa 24.05.2018 v sídle prevádzkarne

kontrolovaného subjektu na adrese C. X, D. a bola ukončená dňa 04.06.2018 v sídle Inšpektorátu
Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj, Vrátna 3, Košice prerokovaním
a odovzdaním inšpekčného záznamu kontrolovanej osobe. Predmetná kontrola inšpektormi SOI bola
zameraná na prešetrenie podnetu spotrebiteľa č. 439/18 na dodržiavanie zákona o ochrane spotrebiteľa,
zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe
zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a

o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 102/2014 Z. z.“) zákona č. 22/2004 Z. z.
o elektronickom obchode a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o elektronickom
obchode“), zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu“).
Predmetnou kontrolou bolo zistené, že účastník konania ako predávajúci porušil zákaz používať nekalé

obchodné praktiky v spotrebiteľských zmluvách: porušil povinnosť vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe,
ktorý by obsahoval všetky zákonom požadované náležitosti s tým, že za zistené nedostatky žalobca,
ako predávajúci, v zmysle § 2 písm. b) zákona o ochrane spotrebiteľa v plnom rozsahu zodpovedá. Na
základe zisteného skutkového stavu bolo dňa 24.08.2018 vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa o uložení pokuty vo výške 900,- € pre porušenie § 4 ods. 2 písm. c) a § 16 ods. 1 písm. d) zákona

o ochrane spotrebiteľa.

82. Žalobca podal odvolanie, na základe ktorého žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie, nakoľko
zistil dôvod na jeho zmenu spočívajúcu v úprave právnej kvalifikácie zisteného porušenia zákazu
používať nekalé obchodné praktiky v spotrebiteľských zmluvách a uvedené konanie účastníka konania

subsumoval pod jemu prislúchajúce znenie skutková podstaty správneho deliktu, t. j. pod porušenie
zákazu používať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.. Zmenu vykonal aj tým, že
vypustil skutok spočívajúci v porušení ustanovenia § 16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa,
nakoľko považuje postih v uvedenej veci za nedôvodný. V prípade, ak odvolací orgán dospeje k záveru,
že na vyvodenie zodpovednosti voči žalobcovi za porušenie povinnosti podľa § 16 ods. 1 písm. d)

zákona o ochrane spotrebiteľa nebol dostatočne zistený skutkový stav, ktorý nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, čo vyvoláva dôvodné pochybnosti či sa vôbec skutok stal, a za situácie, že správne
konanie o uloženie sankcie voči žalobcovi bolo začaté z podnetu konajúceho správneho orgánu, bolo
povinnosťou žalovaného ako druhostupňového správneho
orgánu rozhodujúceho o odvolaní zastaviť konanie v časti porušenia povinnosti podľa § 16 ods. 1 písm.

d) zákona o ochrane spotrebiteľa osobitným rozhodnutím, resp. výrokom tak ako to ukladá § 30 ods. 1
písm. h) Správneho poriadku, nakoľko odpadol dôvod a zmysel ďalšieho konania v tejto časti. Uvedeným
postupom sa na úrovni odvolacieho orgánu zákonným spôsobom nerozhodlo o celom predmete konania
vedeného pred správnymi orgánmi a začatého na ich podnet, v dôsledku čoho nebola zachovaná
totožnosť skutku na oboch stupňoch konania. V dôsledku uvedeného postupu odvolací správny orgán

ukladal žalobcovi pokutu len za jeden z dvoch správnych deliktov, za ktoré bol žalobca prvostupňovým
správnym orgánom braný na zodpovednosť, a to bez toho, aby sa na podklade podaného odvolania
zákonným spôsobom vysporiadal so zvyškom prejednávanej veci.

83. V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa,

postupom podľa ustanovení Správneho poriadku, pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o
ňom ako aj pri ukladaní sankcie je povinný pre nedostatok špeciálnej úpravy postupovať „analogiae
legis“ podľa ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu (Trestný zákonník, Trestný poriadok ).
Z uvedených dôvodov vo výroku rozhodnutia, ktorým správny orgán rozhoduje o porušení právnej
povinnosti, stanovenej zákonom, účastníkom konania (výrok o vine), je povinnosťou správneho orgánu

určitým a zrozumiteľným spôsobom uviesť, akého porušenia právnej povinnosti sa účastník dopustil
opisom skutku, ktorým sa porušenia, kladeného mu za vinu, dopustil a uvedením ustanovenia zákona
skutkovej podstaty, ktorú účastník konania skutkom naplnil a súčasne určením sankcie, ktorú správny
orgánúčastníkovikonaniazauvedenéporušenieprávnejpovinnostiukladá(výrokotreste).Vychádzajúcz uvedeného povinnosťou správneho orgánu konajúceho a rozhodujúceho v konaní o administratívnom
trestaní je nielen postupovať podľa trestnoprávnych zásad obsiahnutých v trestnoprávnej úprave, ale
aj ich rozhodnutia musia spĺňať kritéria v súlade s trestnoprávnou úpravou. Konajúce správne orgány

mali teda postupovať pri zisťovaní a objasňovaní protiprávnych konaní žalobcu v súlade s platnými
ustanoveniami správneho poriadku, na ktorý odkazuje § 27 zákona č. 250/2007 Z. z. a pri rozhodovaní
o jeho vine a uložení sankcie pri nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy postupovať analogicky podľa
trestnoprávnej úpravy, ktorý výklad by bol súladný s § 46 správneho poriadku v spojení čl. 6 ods. 1
Dohovoru a s čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

84. Vzhľadom k uvedenému povinnosťou správneho orgánu v konaní administratívneho trestania je v
každom štádiu konania rozhodnúť o celom predmete konania. Pokiaľ v odvolacom správnom konaní
žalovaný správny orgán mienil upustiť od postihu žalobcu za porušenie právnej povinnosti podľa §
16 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, kladenej mu za vinu, takéto jeho rozhodnutie mal
v súlade s trestnoprávnou úpravou vyjadriť vo výroku napadnutého rozhodnutia. Výrok napadnutého

rozhodnutiažalovaného,ktorýmzmenilprvostupňovésprávnerozhodnutieovineatreste,jenezlučiteľné
s trestnoprávnymi zásadami trestania nielen podľa trestnoprávnej úpravy Slovenskej republiky, ale je
nezlučiteľné aj v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

85. Z uvedeného podstatného dôvodu, keďže správny súd dospel k záveru, že postupom odvolacieho

správneho orgánu došlo k podstatnej vade konania majúcej za následok nezákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia, správny súd rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (§ 191 ods. 1 písm. g/, § 191 ods. 3 písm. a) SSP v spojení s
§ 194 ods. 2 SSP). Úlohou správnych orgánov bude v ďalšom konaní postupovať vyššie naznačeným
zákonnýmspôsobom,ktorýmsarozhodneocelompredmetekonaniastým,žepreorgánverejnejsprávy

je tento právny názor záväzný (§ 191 ods. 6 SSP).

86. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi priznal
voči žalovanému právo na plnú náhradu trov konania z dôvodu jeho plného úspechu vo veci. O výške
účelne vynaložených trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným

uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.

87. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho
doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka

konania) uviesť:
označenie napadnutého rozhodnutia,

údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods.1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods.1 písm.g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods.2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods.1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods.1, 2 SSP).