Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 19. december 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/154/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617215878
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7617215878.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcov: 1. Y. L., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XX,
R., Č. A., 2. Q. L., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XX, R., Č. A., zastúpených Mgr. Otom Salokym, advokátom,
so sídlom v Prešove, Hlavná 94, proti žalovaným: 1. W. D., nar. XX.X.XXXX, bytom Š. XXX, 2. F. D., nar.
XX.X.XXXX, bytom Š. XXX, zastúpených JUDr. Jánom Slovinským, advokátom, so sídlom v Spišskej
Novej Vsi, Štefánikovo nám. 13, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov proti
rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 15. októbra 2021 sp. zn. 7C/87/2017

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 15. októbra 2021 č.k.

7C/87/2017-263.

Ne p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 15.
októbra 2021 č.k. 7C/87/2017-263 žalobu zamietol (výrok I.) a žalovaným v 1. a 2. rade priznal právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva k stavbe - k

rodinnému domu č. súp. 168, postavenému na parc. KN - C č. 659 v kat. území Švedlár s tvrdením, že
predmetná stavba v celosti patrí do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov. V odôvodnení žaloby
uviedli, že v roku 1963 požiadali Miestny národný výbor vo Švedlári o pridelenie stavebnej parcely
za účelom výstavby rodinného domu. Vtedy im bola pridelená parcela, za ktorú aj zaplatili a začali s
výstavbou rodinného domu, ktorú dokončili do úrovne venca bez strechy. Žalobca v 1. rade dňa 1. 8.
1963 nastúpil na základnú vojenskú službu, preto sa v stavebných prácach nepokračovalo. Nakoľko
bola stavba postavená na mokrinách a nebola zastrešená, vplyvom počasia, dažďa a tuhej zimy došlo k

zrúteniu obvodových múrov. Na jar v roku 1964 im MNV Švedlár pridelil náhradnú parcelu, a to parcelu,
ktorá je toho času označená KN - C č. 659 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 520 m2, na ktorej
začali s výstavbou rodinného domu. V tom istom roku svojpomocne (za pomoci rodiny a známych)
vybudovali základy domu, prízemie s dvomi miestnosťami a pivnicou. Pri týchto prácach im najviac
pomáhal brat žalobkyne v 2. rade a žalovaného v 1. rade - Q. D. a ich strýko N. D.. Na stavbu dohliadal
H. C. - bratranec žalobkyne v 2. rade. Žalobca v 1. rade sa po skončení základnej vojenskej služby
31. 7. 1965 vrátil domov a žalobcovia takto spoločne pokračovali v stavbe nadzemného podlažia a

podkrovia za pomoci N. D., murára Y. A.T. a tesára C. L.. V roku 1967 bola stavba zastrešená eternitovou
strechou, podkrovie z finančných dôvodov zostalo nedokončené. Stavba však už bola obývateľná. Bolo
v nej 7 miestností, z toho 2 na prízemí a 5 s komorou v nadzemnom podlaží. Žalobcovia v roku 1968 z
finančných dôvodov odišli za prácou do Česka, a to spoločne so žalovanými v 1. a 2. rade. V postavenomrodinnom dome zostali bývať N. D. s manželkou G. D., ktorí sa o tento dom súp. č. 168 starali, aby
nedošlo k jeho poškodeniu a zničeniu, ako sa to stalo s predchádzajúcou stavbou. Žalobcovia pracovali
v Čechách v JZD Kasalice a na adrese Pravy č. 17, neskôr na č. 23 mali nahlásený prechodný pobyt. V

roku 1972 sa žalobcovia s deťmi Y. K. Q. (nar. v roku 1962 a v roku 1966) vrátili na Slovensko do domu
č. 168 vo Švedlári, kde mali hlásený aj trvalý pobyt. Deti žalobcov tu pokračovali v školskej dochádzke,
avšak asi po trištvrte roku sa opäť vrátili do Čiech, kde sa usadili na trvalo. Nikdy však neurobili žiaden
úkon, ktorým by previedli vlastníctvo k rodinnému domu č. súp. 168 vo Švedlári na inú osobu, alebo
ktorým by sa vlastníctva k domu vzdali. V rodinnom dome nechali bývať strýka a tetu, teda manželov N.

K. G. D.. V Čechách bývali žalobcovia aj žalovaní na spoločnej adrese v obci Pravy č. 17. V roku 1970
sa žalovaným narodil syn W.. Títo sa ešte v tom roku vrátili na Slovensko do obce Švedlár, kde bývali u
rodičov Q. L. a W. D., a to v dome č. súp. 174, v ktorom mali od roku 1965 hlásený trvalý pobyt. Žalovaní
si postavili (s výstavbou začali v roku 1971) vlastný rodinný dom vedľa rodičovského domu, v ktorom
však mali dlhodobé spory s ďalšími susedmi - manželmi R.. Preto sa rozhodli v roku 1983 svoj rodinný
dom predať C. K. H. D., o čom spísali kúpnu zmluvu na MNV vo Švedlári. Vtedy sa N. K. G. D. nad

nimi zľutovali a bez súhlasu a vedomia žalobcov, kým si žalovaní zabezpečia iné vlastné trvalé bývanie,
umožnili sa im nasťahovať do rodinného domu postaveného žalobcami. V roku 1984 G. D. zomrela a
následne v roku 1985 v Pardubickej nemocnici aj N. D.. Zomreli nemajetní. Obom pohreb zabezpečovali
žalobcovia a žalobkyňa v 2. rade uhrádza aj nájomné za ich hrobové miesta.

3. Zohľadnil aj stanovisko žalovaných, ktorí navrhli žalobu ako nedôvodnú zamietnuť s tým, že
svoje vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti (stavbe) odvodzujú od právneho predchodcu, a to
pôvodného zhotoviteľa stavby N. D., od ktorého predmetnú nehnuteľnosť kúpili na základe ústnej kúpnej
zmluvy za 50.000,- Kčs a vlastníctvo k pozemku odvíjajú od práva osobného užívania k pozemku,
ktoré prechádza s prevodom vlastníctva stavby na pozemku postavenej na nadobúdateľa stavby. Dom

nerušene užívali približne od roku 1970. Poukázali na ustanovenie § 198 Občianskeho zákonníka
platného od 1. 4. 1964 do 1. 1. 1992, v zmysle ktorého právo osobného užívania pozemkov slúžilo k
tomu, aby si občania na pozemkoch mohli vystavať rodinný dom, rekreačnú chatu, alebo garáž, alebo
zriadiť záhradu. Toto právo bolo možné zriadiť aj k pozemkom, na ktorých tieto stavby už boli vystavané,
pričom stavba musela spĺňať kritéria osobného vlastníctva, teda muselo ísť o dom postavený v osobnom

vlastníctve. Koncepcia Občianskeho zákonníka platného v rozhodnom čase vychádzala zo zásadnej
spätnosti vlastníctva stavby alebo bytu s právom osobného užívania pozemku. Táto zásada znamenala,
že subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektom vlastníckeho práva k stavbe, ktorá sa na
ňom nachádza, môže byť len jeden a ten istý občan. Žalovaní majú za to, že ich vlastnícke právo k
predmetnej stavbe rodinného domu je nesporne preukázané a v čase vydania rozhodnutia o pridelení

pozemku do osobného užívania boli preukázateľne aj vlastníkmi stavby. Súčasný zápis na LV č. 441 v
kat. území Švedlár, podľa ktorého sú vedení len ako vlastníci parcely č. 659, považujú za nesprávny,
spôsobený nesprávnym výkladom dobovej právnej úpravy zo strany príslušnej správy katastra, ktorá
pri zápise vlastníckeho práva vychádzala len z ustanovenia § 872 ods. 1 prechodných ustanovení
Občianskeho zákonníka.

4. Právne vec posúdil podľa § 127, § 143, § 128 ods. 1, § 133, § 130 ods. 1 a § 221 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1.4.1964 do 31.3.1983 spolu s § 198 ods. 1, § 217, § 218 ods. 1,2 a
§ 221 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.1964 do 31.12.1991 a dospel k záveru,
že návrh žalobcov nie je dôvodný.

5. Za nesporné považoval tvrdenie žalobcov, že sa podieľali na výstavbe rodinného domu č. súp. XXX
postavený na parc. C - KN XXX v kat. území Š., a to za výdatnej pomoci - fyzickej účasti N. D. a ďalších
príbuzných. Z dokazovania predovšetkým predloženej fotodokumentácie súd vzal za preukázané, že
už v roku 1967 bola osadená strecha, teda rodinný dom, ako stavba, existoval, ako spôsobilý predmet

vlastníctva - samostatná vec. Nebolo ďalej sporné ani tvrdenie, že v rodinnom dome bývali žalobcovia
so strýkom N. D. a jeho manželkou a že do rodinného domu sa prisťahovali aj žalovaní.

6. Sporným bolo tvrdenie žalobcov o pridelení parcely č. KN - C XXX o výmere 520 m2 do ich osobného
užívania na výstavbu rodinného domu. U žalobcov absentuje akýkoľvek dôkaz preukazujúci, žeby im

mala byť pridelená či už v roku 1963 alebo v roku 1964 akákoľvek parcela, ktorá bola vo vlastníctve
Československého štátu.7. Súd pri rozhodovaní o nároku žalobcu vychádza z právnej úpravy platnej v danom období, keď
v zmysle § 217 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v období, kedy malo dôjsť k započatiu a
tvrdenému ukončeniu stavby žalobcami) rodinný dom mohol byť v osobnom vlastníctve v tom prípade,

ak bol vystavaný užívateľom na pozemku na ten účel určenom. Zároveň v zmysle § 221 Občianskeho
zákonníka, ak zriadil na pozemku stavbu občan, ktorý nebol oprávnený pozemok užívať alebo ktorý bol
oprávnený ho užívať na iný účel rozhodoval o vlastníctve k stavbe súd. Stavebníkovi mohol vlastníctvo
k stavbe priznať len ak boli preto dôvody hodné osobitného zreteľa a zároveň súd mohol rozhodnúť,
že stavebník je povinný stavbu na svoj náklad odstrániť. S účinnosťou od 1.4.1964 tak Občiansky

zákonník umožňoval občanom prostredníctvom práve osobného užívania stavať na cudzom pozemku,
ale v prípade ak občan zriadil stavbu na pozemku, ktorý nebol oprávnený užívať, alebo na ktorom v
rámci užívania nemal právo stavby, rozhodoval o vlastníctve stavby súd v zmysle ust. § 221 OZ. Pretože
konanie stavebníka bolo v takomto prípade neoprávneným zásahom do práv vlastníka alebo užívateľa
pozemku, toto ustanovenie umožňovalo súdu priznať vlastníctvo stavby neoprávnenému stavebníkovi
iba výnimočne a to vtedy, ak preto boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Inak v zásade súd priznal

vlastníctvo stavby vlastníkovi pozemku alebo nariadil odstránenie stavby na náklady stavebníka.

8. Dokazovaním mal za preukázané, že výstavbu sporného rodinného domu realizovali žalobcovia
spolu s ďalšími príbuznými, pričom v danom prípade sa jednalo o neoprávnenú stavbu. Konštatoval,
že žalobcovia v konaní žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázali existenciu dôvodov hodných

osobitného zreteľa, na základe ktorých by im bolo možné výnimočne priznať vlastnícke právo k
predmetnému rodinnému domu. Žalobcovia, ako stavebníci, nevyužili svoje právo podľa ustanovení
§ 221 Občianskeho zákonníka platného v rozhodnom období, kedy stavbu realizovali, nedomáhali sa
vlastníckeho práva k tejto stavbe žalobou podanou na súd. Z uvedeného dôvodu podľa súdu prvej
inštancie v tomto konaní nebolo možné vyhovieť žalobcom. Tvrdenie žalobcov, že súd pri posudzovaní

daného sporu musí vychádzať zo zásady, že za vlastníka stavby sa od počiatku považuje stavebník,
a to aj v prípade jeho protiprávneho postupu spočívajúceho v zriadení neoprávnenej stavby podľa
ustanovení § 221 Občianskeho zákonníka, je v rozpore s vykonanými dôkazmi, z ktorých nevyplýva,
žeby stavebníkmi spornej nehnuteľnosti boli iba žalobcovia, a práve tento rozpor bráni tomu, aby súd v
danom prípade aplikoval doterajšiu judikatúru a súdnu prax, na ktorú žalobcovia pri rozhodovaní o ich

výlučnom vlastníctve k spornému rodinnému domu poukazujú (rozhodnutie R 53/1973).

9. V konaní nebolo sporné tvrdenie žalovaných, ktoré vyplývalo z relevantných dôkazov nimi
predložených (rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania žalovaným č. Fin224/89-Pá zo
dňa 6.4.1989, z ktorých je zrejmé, že do času tohto rozhodnutia bol predmetný pozemok vo vlastníctve

Československého štátu a v správe MNV Švedlár), že žalovaní v 1. a 2. rade sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi parcely č. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 520 m2 v 1/1 zapísanej na
LV č. XXX, v kat. území Š., a to na základe dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku
registrovanej na Štátnom notárstve v Spišskej Novej Vsi pod č. RII 467/89 registrovanej na základe
rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania, ktoré vydal Okresný národný výbor, finančný

odbor v Spišskej Novej Vsi, dňa 6. 4. 1989. Rovnako nebolo sporné tvrdenie žalovaných, že títo po
návrate z Českej republiky najneskôr od roku 1989, teda odkedy im bolo pridelené právo osobného
užívania k pozemku, žalovaní predmetnú nehnuteľnosť od tohto času nerušene užívali, a to až do roku
2016, túto nehnuteľnosť zveľaďovali, teda investovali do nej.

10. Tvrdenie žalobcov, že žalovaní neodkúpili spornú nehnuteľnosť od N. D. za kúpnu cenu 50.000,- Kčs
a tvrdenie o neplatnosti predmetného právneho úkonu - kúpnej zmluvy, pretože žiadna písomná kúpna
zmluva medzi žalovanými a N. D. a jeho manželkou písomne uzavretá nebola a z dôvodu absencie
registrácie písomnej kúpnej zmluvy, súd považoval za irelevantné pre posúdenie otázky vydržania zo
strany žalovaných.

11. Súd poukázal na to, že tvrdenie žalovaných o odkúpení rodinného domu bolo akceptované aj
štátom, čo vyplýva z rozhodnutia Okresného národného výboru v Spišskej Novej Vsi č. 1065/89 zo dňa
23. 1. 1990, ktoré bolo vydané v rámci stavebného konania, kedy žalovaní podali žiadosť o vydanie
stavebného povolenia na novostavbu rodinného domu na parc. č. XXX, ktorá už bola v tom čase v

ich bezpodielovom spoluvlastníctve. Koncepcia Občianskeho zákonníka platného v rozhodnom čase
vychádzala zo zásadnej spätosti vlastníctva stavby s právom osobného užívania pozemku s poukazom
na § 198 ods. 1 a § 218 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorú zásadu uznávala aj súdna prax (R
84/1967 a R 78/1969), čo znamenalo, že subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektomvlastníckeho práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádzala, mohol byť len jeden a ten istý občan. Bolo v
rozpore s účelom a povahou práva osobného užívania pozemkov, ak by sa toto právo zriadilo jednému
občanoviavlastníckeprávokstavbe,ktoránapozemkustojí,bypatriloinémuobčanovialeboorganizácii

(obdobne rozhodnutie 2Cz7/71). Uvedené súd zohľadnil pri posudzovaní nadobudnutia vlastníckeho
práva k spornej nehnuteľnosti žalovanými a v závere vzal za preukázané, že nie žalobcovia, ale žalovaní
spĺňajú zákonné podmienky na určenie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti.

12. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1,2 CSP a priznal nárok na

náhradu trov konania žalovaným, ktorí boli v konaní úspešní voči žalobcom v celom rozsahu.

13. Proti uvedenému rozsudku podali žalobcovia v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. d/,f/ a h/ CSP a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že určí, že
predmetná nehnuteľnosť patrí v celosti do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov.

14.1. Žalobcovia vytýkajú rozsudku súdu prvej inštancie, že tento je nezákonný, nepreskúmateľný
a arbitrárny, pričom jeho odôvodnenie považujú za neúplné a nedostatočne výstižné. Považujú za
nepravdivé a nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní konštatovanie súdu, že z vykonaných dôkazov
nevyplýva, že by stavebníkmi spornej nehnuteľnosti boli iba žalobcovia, ktorý rozpor bráni tomu, aby súd
aplikoval doterajšiu judikatúru a súdnu prax, na ktorú žalobcovia poukazujú (že za vlastníka stavby sa od

počiatku považuje stavebník). Opakovane dôvodili, že oni ako stavebníci zhotovili sporný dom pre seba
za pomoci širšieho príbuzenstva a známych. Takáto pomoc pri výstavbe ich nezbavili vlastníctva domu
ani neurobila z osôb, ktorí vypomáhali automaticky stavebníkov sporného domu. Domnievajú sa, že
výpoveďami žalobcov a čestnými vyhláseniami svedkov boli bezpochyby ozrejmené okolnosti výstavby
domu, a to tak, že stavebníkmi boli iba žalobcovia. Žalobcovia majú za to, že súd postupoval v rozpore

s ust. § 191 ods. 1 CSP, nevzal do úvahy čestné vyhlásenia svedkov, nevyhodnotil ich, ani náležite
nevysvetlil z akého dôvodu na ne neprihliadol. Opakovane poukázali na to, že za vlastníka stavby od
počiatku považuje stavebník, a to aj v prípade jeho protiprávneho postupu spočívajúceho v zriadení
neoprávnenej stavby podľa ust. § 221 OZ v znení účinnom od 1.4.1964 do 31.12.1991, k čomu dospela
súdna prax, konkrétne poukázali na rozhodnutie R 53/1973.

14.2. Žalobcovia ďalej namietali nesprávny poukaz súdu na ust. § 221 Občianskeho zákonníka účinného
do 31.12.1991, ktoré je v súčasnosti bez právneho významu, pretože v čase, keď bolo účinné, nebol
podaný žiaden návrh na určenie vlastníckeho práva k spornému domu ako neoprávnenej stavbe,
ktoré konanie neiniciovali žalobcovia ako stavebníci, ani N. D., od ktorého žalovaní odvodzujú svoje
vlastnícke právo, ani štát. Podať návrh na súd podľa ust. § 221 OZ bolo možné podľa názoru žalobcov

iba do 31.12.1991. Žalobcovia majú za to, že vzhľadom na absenciu súdneho rozhodnutia o určenie
vlastníckeho práva k neoprávnenej stavbe podľa ust. § 221 OZ v znení účinnom do 31.12.1991 je
potom nutné vychádzať zo zásady, že vlastníkom stavby je stavebník, teda žalobcovia. Keďže uvedené
ustanovenie stratilo účinnosť, nie je možné zaoberať sa ne/existenciou dôvodov hodných osobitného
zreteľa za účelom priznania vlastníckeho práva k spornému domu a požadovať od žalobcov, aby toho

času preukazovali ich existenciu.
14.3. Ďalej žalobcovia vytýkali súdu nesprávnu úvahu o tom, že nepredložili dôkazy na preukázanie
svojho tvrdenia, že žalovaní neodkúpili spornú nehnuteľnosť od N. D., pričom zdôraznili, že súd
tak nerešpektoval tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, podľa ktorej od nikoho nemožno požadovať, aby
preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, negatívnu skutočnosť - niečo, čo sa nestalo, čo

neexistuje. Zároveň namietali, že súd sa nevysporiadal s ich námietkami, že údajná kúpna zmluva,
ktorou mali žalovaní nadobudnúť vlastnícke právo, je z dôvodu nedostatku zákonom požadovanej formy
absolútne neplatným právnym úkonom, a že nebola registrovaná príslušným štátnym notárstvom, v
dôsledku čoho žalovaný nemohli platne a účinne nadobudnúť vlastnícke právo k spornému rodinnému
domu. Na absolútnu neplatnosť pritom je súd povinný prihliadať ex offo. Zároveň majú žalobcovia za

to, že vzhľadom na uvedené nedostatky tvrdenej kúpnej zmluvy žalovaní nemohli byť ani dobromyseľní
v tom, že sú vlastníkmi sporného domu. Žalovaní sa nemohli chopiť držby sporného domu na základe
absolútne neplatnej zmluvy, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, čo súd nebral do úvahy.

15. Žalovaní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané
včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §379 CSP a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP)
a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné vyhovieť.

17. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.1 CSP potvrdil.

18. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. decembra 2022 o 09.10
hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 13.12.2022 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.

§ 219 ods. 1,3 CSP.

19. Žalobcovia uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. d/, f/a h/ CSP, t.j. , že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

20. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

21. K odvolacej námietke žalobcov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné (nie je
dostatočne odôvodnené), odvolací súd uvádza, že aj keď právo na určitú kvalitu súdneho konania,

ktorého súčasťou je aj právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov
práva na spravodlivý proces, v danom prípade rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa kritéria pre
odôvodnenie rozhodnutí podľa ust. § 220 ods. 2 CSP a nemožno ho považovať za nepreskúmateľný.
Súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že žaloba
nie je dôvodná.

22. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

23. Žalobcovia v odvolaní argumentujú skutočnosťami, ktoré uvádzali už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto ich
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú
prijať iné závery.

24. Súd svoje úvahy, ako dospel k skutkovým a právnym záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval a
odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na odvolacie námietky žalobcov.

25. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na tieto odkazuje (§
387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza nasledovné:

26. Žalobcovia sa v tomto konaní domáhajú určenia, že stavba - rodinný dom súp. č. 168, postavený na
parcele KN-C č. 659 v kat. úz. Švedlár v celosti patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Sporným

pritom v konaní nebolo, že parcela č. 659, zastavané plochy a nádvoria o výmere 520 m2, zapísaná
na LV č. XXX v kat. úz. Švedlár, je v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných v 1. a 2. rade (toho
času), pričom žalovaným bola táto parcela pridelená do osobného užívania a bola uzatvorená dohoda
o zriadení práva osobného užívania pozemku, ktorá bola registrovaná na štátnom notárstve v Spišskej
Novej Vsi pod č. RII 467/89 na základe rozhodnutia o pridelení pozemku do osobného užívania, ktoré

vydal Okresný národný výbor v Spišskej Novej Vsi dňa 6.4.1989. Do toho času bol predmetný pozemok
vo vlastníctve československého štátu a v správe MNV Švedlár.

27. V konaní nebolo sporným, že neexistujú žiadne listinné dôkazy - prídelové listiny a pod.,
preukazujúce, že by došlo k prideleniu predmetnej parcely č. 659 v kat. úz. Švedlár akejkoľvek osobe

na výstavbu rodinného domu v rokoch 1963-1964 (až do roku 1989, kedy bola parcela pridelená
žalovaným). Nespornou je zároveň skutočnosť, že nebolo vydané žiadne stavebné povolenie na
výstavbu rodinného domu č. 168 v kat. úz. Švedlár.28. Žalobcovia odôvodňujú svoje vlastnícke právo k stavbe rodinného domu originárnym nadobudnutím
vlastníctva na základe stavby (pričom sa jedná o stavbu postavenú na cudzom pozemku), preto súd
musel predovšetkým ujasniť, podľa akého práva má vec posudzovať. Vzniknutý vzťah medzi vlastníkom

pozemku a stavebníkom, tak čo do jeho vzniku, ako aj čo do nárokov z postavenia stavby vzniknutých
treba posudzovať podľa predpisov platných v čase, kedy došlo ku stavbe, teda kedy bola stavba
dokončená. Pre posúdenie okamihu vzniku stavby je rozhodujúci čas, v ktorom sa stavba vybudovala
minimálne do takého štádia, kedy už jednoznačne a nezameniteľným spôsobom bolo zrejmé aspoň
dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia tak, ako to správne ustálil aj súd prvej inštancie.

29. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že rodinný dom existoval ako spôsobilý predmet
vlastníctva - samostatná vec v roku 1967, ktorú skutočnosť žiadna zo strán nespochybňovala.

30. V zmysle § 133 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.1964 do 31.12.1991 osobné
vlastníctvo k veci bolo možné nadobudnúť kúpou, darom alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím

štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. (Ustanovenie obsahovo
zodpovedajúce súčasnému ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka)

31. Podľa § 217 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. 4. 1964 do 31.12.1991 rodinný domček,
rekreačná chata alebo garáž vystavané užívateľom na pozemku na ten účel určenom sú v jeho osobnom

vlastníctve.

32. V zmysle. § 221 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.1964 do 31.03.1983 ak zriadi
na pozemku stavbu občan, ktorý nie je oprávnený pozemok užívať alebo ktorý je oprávnený ho užívať
na iný účel, rozhodne o vlastníctve k stavbe súd. Stavebníkovi môže však vlastníctvo k stavbe priznať,

len ak sú pre to dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd môže tiež rozhodnúť, že stavebník je povinný
stavbu na svoj náklad odstrániť.

33. V konaní teda nebolo sporným, že predmetná stavba je stavbou nepovolenou (čiernou),

pretože stavebník nemal na stavbu oprávnenie podľa verejnoprávnych predpisov a zároveň stavbou
neoprávnenou, nakoľko sa jednalo o stavbu na pozemku iného (cudzom pozemku) bez toho, aby mal
stavebníksúkromnoprávneoprávnenieodvlastníkapozemku.Odvystavaniaaždoposiaľniejezapísané
vlastníctvo žiadnej osoby k predmetnej stavbe.

34. Je pravdou, že aj dobová judikatúra vo vzťahu k OZ v znení účinnom do 31.3. 1983 ustálila, že
za vlastníka stavby sa považuje stavebník aj v prípade neoprávnenej stavby. Súd prvej inštancie však
správne poukázal na to, že tomu tak je iba v prípade ak je jednoznačne preukázané kto je stavebník.
Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že v zmysle platnej právnej úpravy účinnej v čase zriadenia stavby
(§ 221 OZ v znení účinnom od 01.04.1964 do 31.03.1983), rozhodoval o vlastníctve k stavbe súd.

35. V konaní nebolo sporným, že ani žalobcovia, ani manželia D. (od ktorých žalovaní odvodzujú svoje
vlastníctvo) a ani žiadne iné osoby, nevyužili právo podľa ust. § 221 OZ a nedomáhali sa vlastníckeho
práva k tejto stavbe žalobou podanou na súd. Takúto žalobu nepodal ani štát (vlastník pozemku), ani
správca pozemku.

36. Odvolací súd dáva za pravdu žalobcom, že podať návrh na súd podľa ust. § 221 OZ bolo možné iba
do 31.12.1991 a keďže toto ustanovenie stratilo účinnosť prijatím zák. č. 509/1991 Zb. v súčasnosti už
nie je možné rozhodovať na základe tohto neexistujúceho a neúčinného ustanovenia.

37. Vzhľadom na nespornú skutočnosť, že k vzniku stavby ako samostatnej veci došlo za účinnosti
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 aj predmetný prípad vzniku oddeleného
vlastníctva stavby a pozemku sa spravoval dovtedajšími predpismi, teda Občianskym zákonníkom
účinným do 31.12.1991, pričom žalobcovia do 31.12.1991 nepodali žalobu na súd a ten nerozhodol
o ich vlastníctve vo vzťahu k predmetnej stavbe, odvolací súd vychádza z úvahy, že po nadobudnutí

účinnosti novely OZ zák. č. 509/1991 Zb. už je možné posudzovať ich vlastnícke právo iba na základe
ustanovení o vydržaní.

38. K zákonným predpokladom vydržania patria:a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, pričom tvrdenie držiteľa o tom,
že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z
ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné.

b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas
zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach desať rokov. Plynutie vydržacej doby je
pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný alebo prestane nakladať s vecou ako s vlastnou.

39. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu

konštantne ustálená. NS SR v rozhodnutí z 22. februára 2018 sp. zn. 3 Cdo 147/2016 publikovanom
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 62/2018 uviedol, že k predpokladom vydržania
vlastníckeho práva zaujal už právne závery v mnohých rozhodnutiach: V rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo
271/2007 najvyšší súd uviedol, že "predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych

predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť ale posudzovaná z objektívneho hľadiska, t.j.
či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho
prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva veci, ktorých
vlastníctvo nenadobudol". V súlade s tým najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 49/2010 konštatoval,
že "dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky

okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto
okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo
skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti
týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby.
Subjektívnypocitdržiteľanemôžebyťsámosebepodkladomprevydržanie,akniejetentopocitvyvolaný

okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva". Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3
Cdo 12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa ktorého "posúdenie, či držiteľ v dobrej
viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného
presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti,
ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo

nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá
viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť,
teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Aj v ďalších rozhodnutiach (viď napríklad 4 Cdo
287/2006 a 5 Cdo 234/2009) najvyšší súd vysvetlil, že medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o
oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec (držiteľ) nadobudol, či mu svedčí nejaký nadobúdací

titul. Na uvedené rozhodnutia nadväzovali ďalšie rozhodnutia NS SR napr. sp. zn. 4Cdo/91/2021 zo dňa
25. mája 2022.

40. Odvolací súd má za to, že len na základe dôkazov navrhnutých žalobcami a vykonaných pred
súdom nemožno uznať tvrdenie žalobcu o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetnému rodinnému

domu výstavbou, o ich dobromyseľnosti a o neprerušovanom stave užívania predmetu vydržania počas
zákonom ustanovenej doby za preukázané.

41. Nakoľko žalobcovia svoje vlastníctvo odvodzujú od výstavby, bolo potrebné posúdiť, či dostatočným
spôsobom v konaní preukázali, že boli výlučne oni staviteľmi predmetnej nehnuteľnosti, a teda či sa

mohli dôvodne domnievať, že sa stali vlastníkmi tohto domu a takýmto spôsobom preukázali svoju
dobromyseľnosť.

42. Aj keď možno súhlasiť s tvrdením žalobcov, že vo všeobecnosti za vlastníka stavby sa od počiatku
považuje stavebník, súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno

na preukázanie, že by stavebníkmi spornej nehnuteľnosti boli iba oni. Žalobcovia v konaní nepreukázali,
že by im bol predmetný pozemok pridelený do osobného užívania za účelom výstavby rodinného domu,
rovnako nepreukázali, že im bolo udelené stavebné povolenie, či kolaudačné rozhodnutie. Odvolací
súd sa nestotožňuje ani s názorom odvolateľov, že vykonanými dôkazmi boli jednoznačne ozrejmené a
preukázané okolnosti výstavby sporného rodinného domu, naopak z predložených dôkazov nemožno

jednoznačne ustáliť, že stavebníkmi rodinného domu boli práve žalobcovia, resp. či stavebníkmi boli
iba žalobcovia.43. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že stavbu realizovali viaceré osoby, a to okrem žalobcov
aj manželia D., ktorí následne v predmetnom dome bývali a to až do svojej smrti. Pokiaľ žalobcovia
poukazujú na čestné prehlásenia svedkov, odvolací súd zdôrazňuje, že v týchto prehláseniach sú

nejasnosti týkajúce sa času výstavby. Odvolací súd považuje uvedené nezrovnalosti týkajúce sa
časového zaradenia výstavby, ktorú mali žalobcovia realizovať, za podstatné najmä s poukazom na tú
skutočnosť, že samotní žalobcovia uvádzajú, že najprv započali výstavbu iného rodinného domu. Nie
je preto možné jednoznačne ustáliť, že svedkovia, ktorých čestné prehlásenie bolo doložené do spisu,
uvádzajú tvrdenia týkajúce sa práve spornej nehnuteľnosti a nejedná sa o tvrdenia vzťahujúce sa inú

nehnuteľnosť, z ktorej výstavbou započali žalobcovia už skôr ( najmä vzhľadom na veľký časový odstup,
na ktorý poukazujú aj žalobcovia).

44. Odvolací súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že žalobcovia sa odsťahovali do Českej republiky,
kde nadobudli aj trvalé bydlisko, pričom mali vedomosť, že v predmetnej nehnuteľnosti bývajú manželia
D. a žiadnym spôsobom túto skutočnosť nenamietali ani sa ju nesnažili zmeniť. Rovnako je zrejmé,

že po smrti manželov D. (v rokoch 1984 a 1985) v predmetnej nehnuteľnosti ostali bývať žalovaní,
ktorú skutočnosť tiež žalobcovia žiadnym spôsobom nenapádali, a to až do roku 2016. Zo žiadnych
dôkazov nevyplýva, že by sa žalobcovia správali k predmetnej nehnuteľnosti ako vlastníci, naopak z
vyššie uvedených skutočností sa javí viac ako pravdepodobné, že sa za vlastníkov nepovažovali.

45. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na tú nespornú skutočnosť, že žalovaní nadobudli v roku
1989 pozemok, na ktorom sa stavba nachádza, do osobného užívania, pričom právo osobného užívania
pozemkov malo podľa § 198 presne účelové určenie, ktoré tvorilo základný znak tohto práva. Z povahy
a účelu práva osobného užívania pozemku vyplýva, že ak sa zriaďuje k pozemku, na ktorom už stavba
stojí, musí stavba spĺňať kritériá osobného vlastníctva, resp. musí ísť o tam postavený dom v osobnom

vlastníctve. Ak by však išlo o pozemok zastavaný domom, ktorý tvorí predmet súkromného vlastníctva,
nie je možné k nemu zriadiť právo osobného užívania, pretože by to bolo v rozpore s funkciou tohto
práva (R-120/1967).

46. Koncepcia Občianskeho zákonníka platného v rozhodnom čase vychádzala zo zásadnej spätosti

vlastníctva stavba (rodinného domčeka, chaty a garáže), resp. vlastníctva bytu s právom osobného
užívania pozemku (§ 198 ods. 1 a § 218 ods. 1). Táto zásada, ktorú uznávala aj súdna prax (R-84/1967
a R-78/1969), znamenala, že subjektom práva osobného užívania pozemku a subjektom vlastníckeho
práva k stavbe, ktorá sa na ňom nachádza, môže byť len jeden a ten istý občan. Bolo by v rozpore s
účelom a povahou práva osobného užívania pozemkov, ak by sa toto právo zriadila jednému občanovi

a vlastnícke právo k stavbe, ktorá na pozemku stojí by patrilo inému občanovi alebo organizácii. Aj
v prípade dedenia sa uplatňovala zásada, že osobným užívateľom pozemku a vlastníkom stavby na
pozemku postavenej má byť jeden a ten istý občan (R-84/1967). Vzhľadom na to, že v čase pridelenia
pozemkudoosobnéhoužívaniažalovanýmužpredmetnýrodinnýdomnatomtopozemkubolpostavený,
je zrejmé, že aj štát uznával vlastnícke právo žalovaných k predmetnej stavbe v čase pridelenia pozemku

(právo osobného užívania pozemku bolo možné zriadiť aj k pozemkom, na ktorých tieto stavby už boli
vystavané). Ani v tom čase žalobcovia neuplatňovali svoje tvrdené vlastnícke právo a nepodali žiadne
námietky.

47.Zasprávnupovažujeúvahusúduprvejinštancie,žetvrdeniežalovanýchoodkúpenírodinnéhodomu

bolo akceptované aj štátom, čo vyplýva z rozhodnutia Okresného národného výboru v Spišskej Novej
Vsi č. 1065/89 zo dňa 23. 1. 1990, ktoré bolo vydané v rámci stavebného konania, kedy žalovaní podali
žiadosť o vydanie stavebného povolenia na novostavbu rodinného domu na parc. č. XXX, ktorá už bola
v tom čase v ich bezpodielovom spoluvlastníctve.

48. S poukazom na uvedené odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne,
nakoľko žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie svojho vlastníckeho práva vo vzťahu
k spornej nehnuteľnosti.

49. K odvolacím námietkam žalobcov vzťahujúcim sa na tvrdenú absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy,

ktorou mali žalovaní nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, odvolací súd uvádza, že
predmetom konania nebolo určenie či žalovaní sú alebo nie sú vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti a
preto tieto námietky nemohli ovplyvniť vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia. Pre posúdenieotázky určeniavlastníckehoprávažalobcov jeprávneirelevantnýprípadnýzáveroneplatnostiprávneho
úkonu - kúpnej zmluvy, na základe ktorej mali žalovaní nadobudnúť spornú nehnuteľnosť od N. D.
50. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle §

387 ods.1 CSP v celom rozsahu potvrdil.

51. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a §262 ods.
1, 2 CSP. Žalobcovia neboli v odvolacom konaní úspešní, preto im nevzniklo právo na náhradu trov
odvolacieho konania, takéto právo vzniklo úspešným žalovaným. Nakoľko žalovaným preukázateľne

v odvolacom konaní žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol tak ako je to
uvedené v enunciáte tohto rozsudku a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

52. Krajský súd v Košiciach rozhodol v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).