Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. marec 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/157/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610207589
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1610207589.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne PhDr. U. W., bývajúcej v Q., W. XX, zastúpenej
advokátkou Mgr. Katarínou Berkešovou, so sídlom v Malackách, Břeclavská ulica 3, proti žalovaným
1/ Mgr. P. F., bývajúcej v Q., R. XX, a 2/ Ing. X. F., bývajúceho v Q., R. XX, obaja žalovaní zastúpení
advokátskou kanceláriou Studio Legale, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Galandova 1153/3, IČO: 36 811
874, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odstránenie oplotenia, o zákaze vstupu na pozemok,

o odstránení odpadu, vedenom na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 27C/92/2010, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. apríla 2019, sp. zn. 15Co/170/2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 24. apríla 2019, sp. zn. 15Co/170/2017 z r u š u j e a vec
vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

. Okresný súd Malacky rozsudkom z 21. apríla 2017 č. k. 27C/92/2010-292 vo výroku I. zastavil konanie

v časti
- uloženia zákazu žalovaným 1/ a 2/ vstupovať na pozemok s parc. č. XXXX - ornej pôdy o výmere
4.686 m2, nachádzajúcom sa v k. ú. Q., obec: Q., okres: Q., zapísanom v Registri E na LV č. XXXX,
na Okresnom úrade v Malackách, katastrálnom odbore, - uloženia zákazu žalovaným 1/ a 2/ vyvážať
odpad na pozemok s parc. č. XXXX - ornej pôdy o výmere 4.686 m2, nachádzajúcom sa v k. ú. Q., obec:
Q., okres: Q., zapísanom v Registri E na LV č. XXXX, na Okresnom úrade v Malackách, katastrálnom

odbore, - uloženia zákazu žalovaným 1/ a 2/ prechádzať na pozemok s parc. č. XXXX - ornej pôdy o
výmere 4.686 m2, nachádzajúcom sa v k. ú. Q., obec: Q., okres: Q., zapísanom v Registri E na LV č.
XXXX, na Okresnom úrade v Malackách, katastrálnom odbore, - uloženia zákazu žalovaným 1/ a 2/
odstrániť odpad z pozemku s parc. č. XXXX - ornej pôdy o výmere 4.686 m2, nachádzajúcom sa v k.
ú. Q., obec: Q., okres: Q., zapísanom v Registri E na LV č. XXXX., na Okresnom úrade v Malackách,
katastrálnom odbore, - istiny prevyšujúcej 8.951,63 eur a v časti prislúchajúcich úrokov z omeškania,

- uloženia povinnosti odstrániť oplotenie z pozemku s parc. č. XXXX - ornej pôdy o výmere 4.686 m2,
nachádzajúcom sa v k. ú. Q. obec: Q., okres: Q., zapísanom v Registri E na LV č. XXXX, na Okresnom
úrade v Malackách, katastrálnom odbore;
výrokom II. žalobu zamietol a vo výroku III. priznal žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania v rozsahu
100 %, vo výške, o ktorej rozhodne súd po právoplatnosti.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. apríla 2019, sp. zn. 15Co/170/2017 odvolaním napadnutý
rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 21. apríla 2017, č.k. 27 C 92/2010-292, potvrdil v časti výroku
II., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol a zmenil výrok III., ktorým súd prvej inštancie priznal
žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100 %, tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na
náhradu trov konania pred prvoinštančným súdom v rozsahu 100 %, spoločne a nerozdielne.
2.1. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v napadnutom

rozsudku, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú pasívne vecne legitimovaní na vydanie bezdôvodného obohatenia za
neoprávnené užívanie pozemku žalobkyne parcela registra „E“ č. XXXX o výmere 4.686 m2, na ktorommali žalovaní 1/ a 2/ umiestniť v období od 17. augusta 2007 do 31. decembra 2012 odpad. Žalobkyňa
nepreukázala, že žalovaní 1/ a 2/ umiestnili na jej pozemok odpad, a ak sa tam odpad nachádzal, kde
konkrétne a aký rozsah pozemku žalobkyne zaberal, pričom žalobkyňa žiadala o vydanie bezdôvodného

obohatenia za neoprávnené užívanie celého svojho pozemku zo strany žalovaných 1/ a 2/ a neuniesla
v tejto veci dôkazné bremeno.
2.2. Súd prvej inštancie správne právne posúdil aj premlčanie nároku žalobkyne o vydanie
bezdôvodného obohatenia za rok 2012, pričom sa riadne vysporiadal s argumentáciou žalobkyne, aby
sa zohľadnila desaťročná objektívna premlčacia doba. Žalobkyňa už v roku 2012 mala vedomosť o tom,

že sa nejaký odpad na jej pozemku nachádza a domnievala sa, že tento pochádza od žalovaných 1/
a 2/, avšak až podaním doručeným súdu dňa 8. februára 2017 (č. l. 249 spisu) požiadala o vydanie
bezdôvodného obohatenia aj za rok 2012, t. j. oneskorene, po uplynutí subjektívnej premlčacej doby.
Odvolací súd preto považuje za absurdné tvrdenie žalobkyne v jej odvolaní, že k zmareniu subjektívnej
dvojročnej doby došlo v dôsledku nečinnosti prvoinštančného súdu, keď prvé pojednávanie sa konalo
po šiestich rokoch a štyroch mesiacoch od podania žaloby.

2.3. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny
právny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia
presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým
dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané
žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok

úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou
prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby
sarozhodlovsúladesjejpožiadavkamiaaniprávostranysporuvyjadrovaťsakspôsobuhodnoteniaňou

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
2.4. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietla, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

2.5. Žalobkyňa neprodukovala vo svojom odvolaní žiadne dôkazy, ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz
vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci, a preto je záver súdu prvej inštancie o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 1/ a 2/ správny.
2.6. K tvrdeniu žalobkyne v odvolaní, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, odvolací súd uvádza,
že súd prvej inštancie sa dôsledne riadil ustanovením § 220 ods. 2 CSP, pretože z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia je možné zistiť, čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké
dôkazy označila, aké prostriedky procesnej obrany a útoku boli použité, ako sa vyjadrili žalovaní 1/ a 2/.
Prvoinštančný súd jasne a stručne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán sporu, ktoré skutočnosti považuje preukázané, ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil, a preto nie je možné napadnutý rozsudok

považovať za arbitrárny alebo nepreskúmateľný. Odvolací súd dodáva, že podľa konštantnej judikatúry
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je

ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09
a podobne).
2.7. Odvolací súd zmenil (§ 388 CSP) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým
priznal žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100 % tak, že im náhradu trov konania priznal

spoločne a nerozdielne z dôvodu, že v danom prípade ide o ich nerozlučné spoločenstvo, keď žalobkyňa
by bez tohto určenia nevedela, v akom rozsahu má žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť náhradu trov konania.
Pomeryžalobkynevylučujúaplikáciuustanovenia§257CSPnarozhodovanieotrováchkonania;nebolo
by možné od žalovaných 1/ a 2/ spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášali bez nároku na ichnáhradu, hoci boli v spore úspešní s tým, že žalobkyňa žiadne iné okolnosti, okrem toho, že vzájomnú
žalobu podala ako reakciu na žalobu žalovanej 1/, a že zastavenie konania spôsobili žalovaní 1/ a 2/
(žalobkyňa neodôvodnila zmenu skutkových okolností, ktoré ju viedli k čiastočnému späťvzatiu žaloby)

pre prípadný postup súdu podľa § 257 CSP neuviedla a ani nepreukázala. Súd prvej inštancie preto
postupoval správne, keď napadnutým rozsudkom rozhodol o trovách strán sporu podľa zásady úspechu
v konaní (§ 255 ods. 1 CSP).

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“)

dovolanie, v ktorom žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.
3.1. Prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom na ustanovenie § 420 písm. f/ CSP. Dovolateľka
uviedla, že odvolací súd nevyhodnotil správne žalobkyňou predložené dôkazy. Poukázala na podstatné
procesné pochybenie, keď žalobkyni nebolo doručené vyjadrenie žalovaných 1/ a 2/ k odvolaniu,
dokonca ako vyplýva z rozsudku odvolacieho súdu, s týmto podaním sa neoboznámil ani odvolací súd.

Taktiež namietla záver odvolacieho súdu ohľadne náhrady trov konania, nakoľko podľa žalobkyne v
tomto prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.

4. Žalovaní 1/ a 2/ žiadali, aby dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol ako neprípustné.

5.Žalobkyňavosvojomvyjadreníkvyjadreniužalovaných1/a2/zotrvalanasvojichdôvodochdovolania.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ event. „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej
neprospechbolonapadnutérozhodnutievydané(§424CSP),zastúpenáadvokátom(§429ods.1CSP),

skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania
a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a vzhľadom
na uplatnený dovolací dôvod (§ 420 písm. f/ CSP) zároveň aj dôvodné. Ak totiž dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 420 CSP, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v

tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. „zmätočnosť“ rozhodnutia) znamená nielen splnenie podmienky
prípustnosti dovolania, ale zároveň zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť.

7. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

8. Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9. Podľa § 449 ods. 1 CSP, ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší.

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie)

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti).

11. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani

právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).12. Právo na spravodlivý proces zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) zahrňuje právo, aby každá strana občiansko-súdneho konania
mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne

neznevýhodňujú v pomere k druhej strane. Rovnaký princíp vyplýva aj z článku 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky. Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle článku 6 Dohovoru je jeho
kontradiktórny charakter. Súdne rozhodnutie je výsledkom konfrontácie medzi stranami, z ktorých každá
musí mať možnosť vyjadriť sa a popierať požiadavky, dôkazy a argumenty druhej strany. Kontradiktórny
spor znamená možnosť strany popierať požiadavky a argumenty druhej strany a právo na to, aby sa

vypočuli jej argumenty a návrhy (sp. zn. 1 Obdo 60/2017).

13. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), zhrnutá v rozhodnutí vo veci
Ringier Axel Springer a.s. proti Slovenskej republike č. 35090/07, § 85 a 86, 4. október 2011, a neskôr
zopakovaná v prípade Trančíková proti Slovenskej republike, č. 17127/12 § 39, 13. jún 2015, uvádza:
- princíp rovnosti zbraní, ktorý predstavuje jeden z prvkov širšieho konceptu práva na spravodlivý

proces vyžaduje, aby každej strane sporu bola daná rozumná možnosť prezentovať svoj prípad za
podmienok, ktoré ju nevystavujú podstatnej nevýhode vo vzťahu k druhej strane sporu (Niderost- Huber
proti Švajčiarsku, č. 18990/91, 18. február 1997, § 23),
- koncept práva na spravodlivý proces požaduje právo na kontradiktórny proces, v súlade s ktorým strany
sporu musia mať príležitosť nielen mať vedomosť o dôkazoch, ktoré sú potrebné pre ich úspech v spore,

ale tiež mať vedomosť o všetkých vykonaných dôkazoch a predložených vyjadreniach za účelom vplývať
na rozhodnutie súdu. Akokoľvek, právo na kontradiktórny proces nie je absolútne, a toto právo môže
závisieť na špecifických črtách daného prípadu (Krčmář a ostatní proti Českej republike, č. 35376/97, §
40, 3. marec 2000, Hudáková proti Slovenskej republike, č. 23083/05, § 26, Asnar proti Francúzsku (č.
2) č. 12316/04, § 26, 18. október 2007, Vokoun proti Českej republike č. 20728/05 § 26, 3. júl 2008),

- konkrétny účinok daných vyjadrení k rozsudku domáceho súdu má len malý význam. Je na stranách
sporu posúdiť, či je alebo nie je potrebné sa vyjadriť (Milatová a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00,
§ 65, Gaspari proti Slovinsku, č. 21055/03, § 52, 21. júl 2009),
- zvlášť dôležitá v týchto veciach je dôvera strán konania v spravodlivosť justície, ktorá je založená na
viere, že títo mali možnosť vyjadriť svoje názory ku každému dokumentu založenému v spise (Asnar

proti Francúzsku (2), č. 12316/04, § 25, 18. október 2007).

14. Dovolateľka, vychádzajúc z obsahu dovolania, prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420
písm. f/ CSP a k tomu dovolaciemu dôvodu okrem iného uvádza, že súd prvej inštancie jej nedoručil
vyjadrenie žalovaných 1/ a 2/ k odvolaniu zo 14. augusta 2017, čím došlo k procesnému pochybeniu

súdu.
14.1. Podľa § 374 ods. 1 CSP súd prvej inštancie doručí odvolateľovi vyjadrenie k odvolaniu a umožní
mu vyjadriť sa k nemu najneskôr v lehote desať dní od doručenia.

15. Preskúmaním súdneho spisu bolo zistené, že vyjadrenie žalovaných 1/ a 2/ zo 14. augusta 2017 k

odvolaniužalobkynenač.l.334anasl.súdnehospisu(ďalejaj„vyjadreniekodvolaniu“)boloelektronicky
doručené súdu prvej inštancie 18. augusta 2017, ten ho následne doručil odvolaciemu súdu 28. augusta
2017 (viď doručenka na č.l. 343 súdneho spisu). Obsah súdneho spisu neprezrádza, aby súdy doručili
vyjadreniekodvolaniužalobkyniaprípadnevytvorilijejipriestornazaujatiestanoviska.Ktomutozisteniu
dovolací súd poznamenáva, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ ESĽP“) vydal 13. januára

2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou
námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto
rozsudku dospel ESĽP k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti
alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu
konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť

druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková
argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali
možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a
vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek
skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej

procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené
článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obsahovo zhodnú námietku
už posudzoval Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 835/2016, II. ÚS 94/2018). V rozhodnutí
II. ÚS 94/2018 okrem iného konštatoval „...v pozadí možnosti vyjadriť sa k právnemu názoru protistranyje požiadavka, aby účastník konania nebol objektom konania, aby sa nerozhodovalo „o nás bez nás“,
ale s účasťou účastníka a aby mala rozhodujúca autorita k dispozícii všetky perspektívy pohľadu na vec.
Ide o samotnú podstatu férovosti konania. Možnosť vyjadriť sa nemá len praktický, ale aj symbolický

význam. Z toho dôvodu môže byť do značnej miery potlačený obsah samotného vyjadrenia (porov.
SETTEN, O. J. Applications of the fair hearing norm in ECHR article 6(1) to civil proceedings: with special
emphasis on the balance between procedural safeguards and efficiency. Cham Springer International
Publishing, 2016, s. 213 a nasl.; autor nazýva problematiku The ,,Response“ Issue). ... Štrasburská
judikatúra pripúšťa kompromisy pri rôznych dokumentoch zaslaných účastníkmi súdu, ktorých cieľom

nie je ovplyvniť rozhodovanie, ale justícii neumožňuje úľavy pri takpovediac prvotných a základných
vyjadreniach k opravným prostriedkom tak, ako je to v prerokúvanej veci.“ Judikatúru ESĽP vo svojej
rozhodovacej praxi zohľadňuje Ústavný súd Slovenskej republiky i všeobecné súdy. Právo strán sporu
na doručenie prvotných a základných vyjadrení k opravným prostriedkom ostatných strán je súčasťou
práva na spravodlivé súdne konanie. Vo fáze opravného (odvolacieho) konania sa štandardne očakáva,
že sa k odvolaniu vyjadrí protistrana a k jej vyjadreniu bude vytvorená možnosť kontradiktórnej reakcie

v podobe repliky odvolateľa. Pritom nie je podstatné, či podľa názoru odvolacieho súdu ide o podanie
skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhá
strana sporu. Každá strana musí mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje
za nutné na to, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkami
predloženými súdu na účely ovplyvnenia jeho rozhodnutia a musí mať primeranú možnosť vyjadriť sa

k nim. Kontradiktórny spor znamená možnosť strany popierať (contra dicere) požiadavky a argumenty
druhej strany a právo na to, aby vypočuli jej argumenty a návrhy (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 31/2016, III. ÚS 32/2015, I. ÚS 276/2016). Obdobné závery prijal aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (napr. sp. zn. 1Cdo 29 a 30/2018, 2Cdo/161/2018, 3Cdo
101/2018, 4Cdo 193 a 200/2018, 5 Cdo 112/2018, 6Cdo 102/2018, 7Cdo 16/2018, 8Cdo 192/2016).

16. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že vyjadrenie k odvolaniu
bolo formulované ako právna a skutková argumentácia (najmä k otázke bezdôvodného obohatenia,
unesenia dôkazného bremena a pasívnej legitimácie žalovaných, premlčania nároku z roku 2012, k
porušeniu práva na spravodlivý proces, k náhrade trov prvoinštančného konania) a žalobkyni mala byť

preto daná možnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením a prípadne k nemu i zaujať stanovisko (§ 374 ods.
1 CSP). Zo spisu vyplýva, že v danom prípade žalobkyni táto možnosť nebola vytvorená. Vyjadrenie
k odvolaniu bolo odvolaciemu súdu doručené v dostatočnom časovom predstihu pred vydaním
rozhodnutia o odvolaní žalobkyne (viac ako jeden rok). V dovolaní preto žalobkyňa opodstatnene
namieta, že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f/ CSP.

17. Dovolací súd na základe vyššie uvedených záverov dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je
prípustné a zároveň aj dôvodné, a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť
(§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec

orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP).

18. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.