Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 21. jún 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/181/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117203223
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7117203223.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň
JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcu: C. J., R.. XX. XX. XXXX, T. D. K.,
I. K. XX, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Molitorisom, so sídlom AK v Košiciach, Štúrova 20,
IČO: 42 093 562, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody a nemajetkovú ujmu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 31. januára 2019
sp. zn. 41C/5/2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 11. 04. 2019
sp. zn. 41C/5/2017

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 31. januára 2019 č. k. 41C/5/2017- 225 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 11. apríla 2019 č. k. 41C/5/2017- 268 a v r a c i a vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 31.1.
2019 č. k. 41C/5/2017-225 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 11.04.2019 č. k. 41C/5/2017- 268
rozhodoltak,žežalovanájepovinnázaplatiťžalobcovititulomnáhradyškodysumu357,73EURatitulom
náhrady nemajetkovej ujmy sumu 10.000 EUR, a to do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku
(I.), že žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy súdneho konania v rozsahu 100 %, a to na účet

právneho zástupcu žalobcu, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku (II.) a že v prevyšujúcej časti žalobu zamieta (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca po pripustenej zmene žaloby domáhal voči žalovanej
Slovenskej republike zastúpenej 1. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, 2. Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky, aby mu žalovaná nahradila titulom náhrady škody spôsobenej pri

výkone verejnej moci sumu 357,73 EUR a titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 20.000
EUR.

3. Právne vec posúdil podľa ust. § 3 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. b), písm. f), písm. m), §
4 ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17, § 18 zákona č.
514/2003 Z. z. v platnom znení.

4. Súd ustálil, že v predmetnej veci za žalovanú Slovenskú republiku je orgánom konajúcim v mene
štátu, Generálna prokuratúra SR v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. b), f) zák. č. 514/2003 Z. z. tak, ako
vyplýva z jeho uznesenia zo dňa 29. 03. 2018 sp. zn. 41C/5/2017. Uvedený postup odôvodnil aj tým,
že v danom prípade nepostupoval podľa § 4 ods. 1 písm. m) cit. zákona, pretože o nároku žalobcu,
ktorý súvisel s uznesením o vznesení obvinenia pre prečin nebezpečného vyhrážania, nezačal konať

ani jeden z orgánov. Ministerstvo vnútra SR začalo konať a prejednalo žiadosť žalobcu, iba pokiaľ ide o
nárok na náhradu škody súvisiaci s jeho prvým trestným stíhaním pre trestný čin zneužívania právomociverejného činiteľa, ktorý však nie je predmetom tohto konania. V ďalšom konaní súd preto konal iba so
Slovenskou republikou zastúpenou Generálnou prokuratúrou SR.

5. Súd mal za preukázané, že uznesením vyšetrovateľa PZ Ministerstva vnútra, sekcie kontroly a
inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby sp. zn. SKIS-37/OISV-SV-2012 z 9. 11. 2012 bolo voči
žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. e)
Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote sťažnosť, o ktorej rozhodol
prokurátor Okresnej prokuratúry Košice-okolie uznesením sp. zn. 1Pv 598/2012 z 13. 12. 2012 tak,

že túto zamietol. Uznesením generálneho prokurátora Slovenskej republiky sp. zn. IV PZ 66/13-6 z
12. 6. 2013 bolo podľa § 363 ods. 1, § 366 ods. 1, 2 a § 367 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
konštatované porušenie zákona v neprospech žalobcu označeným uznesením prokurátora, ako aj
konaním, ktoré mu predchádzalo. Generálny prokurátor preto zrušil uznesenie prokurátora, ako aj
označené uznesenie vyšetrovateľa. Trestné stíhanie bolo skončené uznesením vyšetrovateľa SKIS o
zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. b), ods. 4 Trestného zákona zo dňa 12. 8. 2014,

ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.8.2014, pretože skutok nebol trestným činom, a nebol dôvod na
postúpenie veci. Žalobca bol v čase, kedy voči nemu boli vznesené tieto obvinenia, v služobnom pomere
príslušníka Policajného zboru SR vo funkcii starší referent oddelenia všeobecnej kriminality, odboru
kriminálnej polície OR PZ Košice - okolie. V rámci trestného konania vedeného proti žalobcovi pre prečin
nebezpečného vyhrážania vznikli žalobcovi v tomto konaní trovy obhajoby, a to vo výške 357,73 EUR,

na základe faktúry č. 5/2014 z 9.10.2014 za právnu pomoc poskytovanú JUDr. Dušanom Hudákom.
Z príkazu na úhradu Slovenskej sporiteľne, a.s. vyplýva, že žalobca túto sumu vo výške 357,73 EUR
uhradil dňa 4.11.2014.

6. Považoval za nesporné, že trovy obhajoby boli účelné a žalovaná strana nenamietala úkony vykonané

obhajcom v rámci trestného konania a vyčíslené na sumu 357,73 EUR, preto súd nepovažoval za
potrebné si pripájať tento spis. Taktiež zaplatenie tejto sumy mal súd za preukázané predložením príkazu
na úhradu. Súd mal taktiež za nesporné to, že žalobca pracoval v služobnom pomere ako príslušník
policajného zboru takmer 20 rokov a v čase, kedy došlo ku skončeniu služobného pomeru, bol vo
funkcii starší referent, oddelenia všeobecnej kriminality, odboru kriminálnej polície OR PZ Košice-okolie,

resp. nadporučík. Žalobca mal vytvorené podmienky na kariérny rast a ďalší rozvoj svojej profesionálnej
úrovne ešte v čase, kedy pracoval v služobnom pomere, keďže jeho osobný spis obsahoval 11 strán
odmien za objasnených 7 vrážd, 35 lúpeží, či odhalenie organizovaného gangu zlodejov áut. Nebolo
tiež sporné to, že voči žalobcovi boli vznášané aj ďalšie obvinenia, okrem tých, ktoré už uviedol v
žalobe, pričom všetky trestné konania boli voči nemu zastavené, resp. v konaniach bol oslobodený spod

obžaloby oslobodený. Tiež mal za nespornú skutočnosť, že voči žalobcovi boli začaté aj disciplinárne
konania, a to za každý jeden trestný čin následne po vznesení obvinenia. V súvislosti s tým boli žalobcovi
zadržané civilné zbrojné preukazy a odňaté zbrane. Tiež sporným nebola skutočnosť, že pred odchodom
z Policajného zboru SR jeho príjem predstavoval sumu v priemere 900 EUR netto a po odchode z
Policajného zboru jeho jediným príjmom bol výsluhový dôchodok vo výške 48 EUR, pričom bez práce bol

žalobca v dôsledku nezákonných obvinení až do februára 2016, odkedy pracuje v spoločnosti Kolonial
Košice, a.s. na dohodu s čistým príjmom 603 EUR. Žalobca tiež dostal odchodné v dôsledku odchodu
zo služobného pomeru vo výške 11.000 eur.

7. V súlade s ustálenou súdnou praxou vyvodil, že pokiaľ došlo k zrušeniu uznesenia o vznesení

obvinenia pre nezákonnosť, k zastaveniu trestného stíhania, či oslobodeniu spod obžaloby, treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti vychádzať z toho, že táto osoba čin nespáchala a trestné stíhanie
proti nej nemalo byť vôbec začaté. V prejednávanej veci rozhodnutie o vznesení obvinenia bolo
zrušené rozhodnutím Generálneho prokurátora SR pre jeho nezákonnosť, preto súd považoval tvrdenia
žalovanej o tom, že v danom prípade neexistuje nezákonné rozhodnutie, za vyvrátené a teda z tohto

pohľadu nárok žalobcu za opodstatnený.

8. K naplneniu ďalšieho predpokladu pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z., ktorým je vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a
vznikom škody, dospel k záveru, že žalobcovi preukázateľne vznikla škoda, tak hmotná pozostávajúca

z trov obhajoby, ako i nehmotná, keď došlo k poškodeniu povesti žalobcu, k morálnej ujme, k strate
spoločenského, kariérneho uplatnenia i k strate súkromia. Súčasne priznanie uplatneného nároku z
hľadiska týchto zákonných predpokladov bližším spôsobom zdôvodnil v bodoch 67. až 72.9. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 CSP tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, pretože bol v spore úspešný v celom rozsahu, pokiaľ ide o základ nároku, pričom výška
priznaného nároku závisela od rozhodnutia súdu.

10. Proti predmetnému rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná z odvolacieho dôvodu
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP a navrhla rozsudok zmeniť tak, že súd žalobu v celom rozsahu
zamieta, prípadne navrhla, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Košice I na
ďalšie konanie. Mala o.i. za to, že Generálna prokuratúra SR nie je oprávnená konať za Slovenskú

republiku. Uviedla, že z ustanovení Trestného poriadku je zrejmé, že na úseku trestného konania
vykonáva svoju povinnosť vyšetrovateľ Policajného zboru a tiež prokurátor. Vo veciach náhrady škody
spôsobenej v tomto úseku trestného konania preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do
úvahy buď Ministerstvo vnútra SR alebo Generálna prokuratúra SR. Aj Najvyšší súd SR v súvislosti
s uplatňovaním náhrady škody voči štátu poukázal na precizovanie ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b)
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o zodpovednosti za škodu) tak,
že Ministerstvo vnútra SR bude v mene štátu vystupovať v prípade, ak v trestnom konaní spôsobil
škodu vyšetrovateľ alebo poverený príslušník Policajného zboru za podmienky, že prokurátor nezamietol
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa alebo povereného príslušníka a nepodal v trestnej veci obžalobu
príslušnému súdu, alebo vyšetrovateľ alebo poverený príslušník nekonal na základe záväzného pokynu

prokurátora (7Cdo/500/2014 zo dňa 24.03.2015). V zmysle uvedeného preto treba dospieť k záveru,
že v tomto konkrétnom prípade je za uvedené nezákonné rozhodnutie zodpovedný vyšetrovateľ SKIS.
Prokurátor v danom prípade síce zamietol sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, avšak
uznesením Generálneho prokurátora SR zo dňa 12.06.2013, vydanom pod sp. zn. IV PZ 66/13, boli
obe rozhodnutia zrušené. Je teda nepochybné, že v tomto prípade nepochybil prokurátor, k pochybeniu

a vydaniu nezákonného rozhodnutia (uznesenie o vznesení obvinenia) došlo vyšetrovateľom SKIS.
Upriamilpozornosťnaust.§4ods.1písm.b)zákonaozodpovednostizaškodusozáverom,žeorgánom
príslušným konať za štát by bola Generálna prokuratúra SR jedine v prípade kumulatívneho splnenia
oboch podmienok písm. b) ust. § 4 ods. 1 tohto zákona, a to pokiaľ by prokurátor zamietol sťažnosť
proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a

podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu vo veci náhrady škody (teda a contrario k uvedenému
zákonnému ustanoveniu). V tomto prípade síce prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu o vznesení
obvinenia, avšak nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, došlo k zastaveniu trestného
stíhania vyšetrovateľom SKIS a z toho dôvodu Generálna prokuratúra SR nie je oprávnená konať za
Slovensku republiku.

11. Odvolateľ vo vzťahu k tejto odvolacej námietke tiež doplnil, že samotné uznesenie o vznesení
obvinenia vyšetrovateľa SKIS v trestnej veci nebezpečného vyhrážania, ktoré je titulom uplatneného
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, bolo zrušené práve Generálny prokurátorom SR, a to
bez ohľadu na to, že prokurátor Okresnej prokuratúry Košice - okolie zamietol sťažnosť žalobcu proti

uzneseniu o vznesení obvinenia. Keďže nápravu nezákonnosti v trestnej veci nebezpečného vyhrážania
uskutočnila práve Generálna prokuratúra, je nelogické, aby následne vo veci náhrady konala v mene
štátu len preto, že odstránila nezákonnosť spôsobenú povereným príslušníkom policajného zboru.

12. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie dospel k správnym

skutkovým zisteniam, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov, tieto aj
správne vyložil. Poukázal na to, že žalovaná vo svojom odvolaní v zásade opakuje argumentáciu,
ktorú prezentovala už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa okresný súd v odôvodnení
svojhorozsudkuriadnevysporiadal.Kodvolacejnámietkesmerujúcejktvrdeniuonesprávnomoznačení
orgánu oprávneného konať za Slovenskú republiku uviedol, že s touto námietkou sa okresný súd riadne

a podrobne vysporiadal už v priebehu konania, a to uznesením zo dňa 29.03.2018 sp.zn. 41C/5/2017
s tým, že podstatný obsah tohto uznesenia súd prvej inštancie rekapituloval aj v odôvodnení svojho
rozsudku, konkrétne v bodoch 16. a 64., z ktorých vyplýva dostatočná a zrozumiteľná argumentácia
súdu pri ustálení orgánu konajúceho za Slovensku republiku. Nad rámec tejto výstižnej argumentácie
rozsudku, s ktorou sa v plnej miere stotožnil, považoval za potrebné opätovne poukázať na skutočnosť

charakteristickú pre toto konanie a pre postoj orgánov verejnej moci k jeho osobe. Z predložených
listinných dôkazov jednoznačne vyplynula skutočnosť, že za obdobie od septembra 2015 do marca
2016 sa dva z najvýznamnejších orgánov reprezentujúcich štát v oblasti spravodlivosti (ministerstvo
spravodlivosti a prokuratúra) nedokázali zhodnúť ani na tom, kto má o jeho nároku konať a predbežneho prerokovať. V právnom štáte by absolútne nemal byť akceptovateľným stav, kedy vrcholné orgány
verejnej moci pri realizácii zákonom stanovenej kompetencie považujú za uspokojivý výsledok, pri
ktorom uplatnený nárok po vecnej stránke predbežne neprerokuje nikto, čím takto do istej miery

dochádza aj k popretiu spravodlivosti. Povinnosť predbežne prerokovať nárok podľa § 15 zákona č.
514/2003 Z. z. sa za takýchto okolností javí ako čisto formálna a absolútne neplní svoj účel. Rovnaký
efekt potom majú aj účelovo podávané odvolania, ktoré vedú k ďalšiemu odďaľovaniu uspokojenia
oprávnene uplatnených nárokov. Až ingerenciou súdu bola v tomto smere nastolená právna istota, ktorá
je však tendenčnou odvolacou argumentáciou žalovanej opätovne podkopávaná. Napokon relevanciu

uvedenej odvolacej námietky spochybňuje aj skutočnosť, že súdna prax sa už zjednotila v názore,
že označenie správneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je
otázkou pasívnej legitimácie, resp. s otázkou pasívnej legitimácie nesúvisí (sp. zn. 6Cdo/149/2011).
Za nedôvodné považoval aj ďalšie odvolacie námietky, na základe čoho navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov
odvolacieho konania.

13. Ďalšie vyjadrenia k odvolaniu dané neboli.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

15. Žalovaná v odvolaní podľa obsahu uplatnila (aj) odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/
CSP, t. j. že v konaní neboli splnené procesné podmienky.

16. Podľa odvolacieho súdu je tento odvolací dôvod naplnený.

17. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca označil v žalobe ako žalovanú Slovenskú republiku, za ktorú
koná 1. Ministerstvo vnútra SR a 2. Generálna prokuratúra SR. Žalobou sa domáha náhrady škody a

nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu nezákonne vedeného trestného stíhania
voči nemu, ktoré bolo následne zastavené.
18. V prípade, že žalujúca strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok
do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp.
nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ust. § 73

CSP vyplýva, že súd je povinný, bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu, zabezpečiť, aby za štát
pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická
osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/149/2011 zo dňa 26.9.2012).
19. Označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti,

nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí. Pasívna
legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej
z hmotného práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo
skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia či neexistencia pasívnej legitimácie
štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako

strany sporu na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako strany sporu je náležitosťou riadneho
návrhu na začatie konania. Štát je ako strana sporu označený riadne, ak je súčasne s ním označený
príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 135 ods. 1 CSP).
20. V zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnejmociaozmeneniektorýchzákonovvzneníneskoršíchzmienapredpisov(ďalejlencit.zákona),

štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
21. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom

verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľPolicajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu
prokurátora.
22. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom

verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní
alebo správnom konaní.
23. Vyššie citované zákonné ustanovenia určujú nielen vecnú legitimáciu štátu ako subjektu
zodpovedného za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, ale určujú aj štátny orgán, ktorý v mene

štátu koná, konkrétne v § 4 cit. zák., pričom v mene štátu koná vždy iba jeden štátny orgán uvedený v
§ 4 v závislosti od charakteru uplatneného nároku.
24. Keďže žalobca označil v rozpore s vyššie citovanou zákonnou úpravou dva štátne orgány, ktoré mali
konať v mene štátu, bolo povinnosťou súdu ustáliť, ktorý štátny orgán v tejto prejednávanej veci koná v
mene Slovenskej republiky a z úradnej povinnosti ďalej konať už len s týmto štátnym orgánom.
25. Súd síce správne postupoval, keď v priebehu konania pokračoval v konaní s jedným štátnym

orgánom ako zástupcom Slovenskej republiky, avšak jeho rozhodnutie o tom, kto má konať v
prejednávanej veci v mene Slovenskej republiky, je nesprávne.
26. V zmysle citovaného ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru,
treba rozlíšiť situáciu, keď prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného

zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému
súdu - kedy je orgánom verejnej moci konajúcim v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
od situácie keď prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo
povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu - kedy je
orgánom verejnej moci konajúcim v mene štátu Generálna prokuratúra.

27. V danom prípade je nárok žalobcu založený na tvrdenom nezákonnom trestnom stíhaní žalobcu
za nesporného skutkového stavu, podľa ktorého proti zneseniu o vznesení obvinenia vydaného
vyšetrovateľom bola podaná sťažnosť, ktorá bola prokurátorom zamietnutá. Sporným nebolo to, že
prokurátor nepodal vo veci obžalobu a tiež okolnosť, že generálny prokurátor zrušil rozhodnutie
prokurátora o zamietnutí sťažnosti a tiež uznesenie o vznesení obvinenia a že následne vyšetrovateľ

trestné stíhanie skončil jeho zastavením.
28. V prejednávanej veci teda nejde o prípad, kedy by prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa PZ a súčasne, kedy by prokurátor podal v trestnej veci obžalobu. Rozhodnutie súdu o
tom, že štátnym orgánom, ktorý má konať v mene Slovenskej republiky, je Generálna prokuratúra SR,
je preto nesprávne.

29.Naopak jezrejmé,žebolinaplnenézákonnépredpokladynato,abyvmeneštátukonaloMinisterstvo
vnútra SR podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) cit. zákona, pretože v prejednávanom prípade prokurátor (v
konečnom dôsledku) nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru a nepodal v
trestnej veci obžalobu príslušnému súdu.
30. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pri rozhodnutí o tom, že za štát má

konať Ministerstvo vnútra SR, sa jednak žiadnym spôsobom nevysporiadal s okolnosťou, že prokurátor
nepodal v trestnej veci obžalobu a jednak nesprávne zhodnotil, že prokurátor zamietol sťažnosť.
Posúdenie predpokladu, či prokurátor (ne)zamietol sťažnosť, totiž nebolo možné vyhodnotiť izolovane
od skutočnosti, že generálny prokurátor zrušil uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti, teda je
rozhodujúcim výsledok, podľa ktorého nedošlo v konečnom dôsledku k zamietnutiu sťažnosti.

31. V kontexte uvedeného rozhodnutie generálneho prokurátora o zrušení uznesenia o vznesení
obvinenia a o zamietnutí sťažnosti je zhojením nezákonného rozhodnutia vyšetrovateľa o vznesení
obvinenia a tiež rozhodnutia prokurátora, ktorým sťažnosť zamietol, preto by bolo nelogické, aby
následne vo veci uplatnenej náhrady konala Generálna prokuratúra v mene štátu, ktorá bola práve tým
orgánom, ktorý odstránil nezákonnosť spôsobenú vyšetrovateľom.

32. Nesprávne posúdenie súdu o tom, kto má konať v prejednávanej veci v mene Slovenskej republiky,
malo vplyv aj na rozhodnutie vo veci, keď súd konal s nesprávnym zastupujúcim orgánom žalovanej
strany.
33. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. a), písm.
b) CSP.

34. V ďalšom konaní po vrátení veci bude teda povinnosťou súdu túto vadu zastúpenia žalovaného
odstrániť tak, že bude konať so Slovenskou republikou ako žalovanou, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky vzhľadom na citované ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003
Z. z. v platnom znení.35. V novom rozhodnutí súd rozhodne opätovne o trovách celého konania, vrátane trov tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).