Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. október 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/30/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8522010138
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8522010138.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr.

Mariána Sninského a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.10.2022,
v trestnej veci obžalovaného A. B. pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1
písm. a/ Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného
súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 1T/27/2022 zo dňa 27.06.2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku

A. B., nar. XX.X.XXXX v Starej Ľubovni, trvale
bytom B. XX, okr. Stará Ľubovňa,
t.č. vo väzbe v ÚW a ÚVTOS Prešov,

u k l a d á :

Podľa § 200 ods. 2 Tr. zákona v spojení s § 41 ods. 1, 2 Tr. zákona, za použitia § 38 ods. 2, 4 Tr. zákona,
§ 36 písm. l/ Tr. zákona a § 37 písm. h/, j/ Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť)
rokov a 8 (osem) mesiacov.

Podľa§48ods.2písm.a/Tr.zákonaobžalovanéhonavýkonuloženéhoúhrnnéhotrestuodňatiaslobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B..

Podľa § 316 ods. 1 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie poškodenej C. C..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obžalovaného A. B. vinným pre zločin týrania blízkej
osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, zločin vydierania podľa § 189 ods. 1,
ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona a § 140 písm. f/ Tr.

zákona, zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm. c/ Tr. zákona, zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. e/ Tr. zákona
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona aobžalovaného ml. D. C. pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. e/ Tr. zákona
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona,

a to na tom skutkovom základe, že

I. v období najneskôr od 03.09.2021 až do 14.12.2021, v rodinnom dome v obci B. XX, v ktorom žil v
spoločnej domácnosti so svojou družkou poškodenou C. C., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom A. E. a s
ich spoločnými maloletými deťmi, poškodenú podozrievajúc z nevery nútil priznať sa k nevere, vyvolával

žiarlivostnéscény,upoškodenejvyvolávalpocitstrachu,stresu,atonajmätým,ženaňukričal,ponižoval
ju, vulgárne jej nadával, opakovane ju bil, udieral fackami s rôznou intenzitou, opakovane ju škrtil, kopal
ju do rôznych častí tela, pričom tieto útoky zo strany obžalovaného boli páchané v pravidelných 2-3
dňových intervaloch, raz poškodenú v presne nezistený deň vo večerných hodinách, v čase od cca 20:00
hod. do 02:00 hod. nasledujúceho dňa zavrel do šopy, kde ju nechal samú, pričom popísaným konaním
poškodená trpela fyzickou bolesťou a konanie obžalovaného A. B. znášala ako ťažké príkorie, v jednom

prípade sa od strachu z konania obžalovaného A. B. pomočila a v dôsledku konania A. B. utekala zo
spoločnej domácnosti k svojej matke, naposledy dňa 14.12.2021,

II. v presne nezistenom čase začiatkom mesiaca december 2021 v rodinnom dome v obci B. XX, F. A.
E., po tom, ako svoju družku poškodenú C. C., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom A. E., udieral fackami a

nadávaljej,poškodenejprikázal,abysikľaklanakolená,pričomjejpovedal,žeaksapohne,takdostane,
a z tohto dôvodu, zo strachu pred obžalovaným, poškodená jeho príkazu vyhovela, následne obžalovaný
A. B. vytiahol svoj pohlavný úd a na poškodenú sa vymočil so slovami „len toto si zaslúžiš“, pričom
obžalovaný A. B. sa tohto konania dopustil okrem iného s cieľom uspokojiť svoje sexuálne deviantné
BDSM potreby,

III. po tom, ako jeho družka poškodená C. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. E. dňa 03.09.2021
podala na Obvodnom oddelení PZ Stará Ľubovňa oznámenie o podozrení zo spáchania priestupku na
jeho sestru G. B., bytom H. XX, A. E., ktorý mal spočívať v tom, že G. B. uvádzala o C. C. nepravdivé
údaje a po tom, čo ho jeho sestra G. B. dňa 24.09.2021 telefonicky kontaktovala s tým, že za ňou boli

policajti ohľadom uvedeného oznámenia o spáchaní priestupku, ktoré podala poškodená, a že teraz idú
domov k obžalovanému A. I. I. a poškodenej C. C. do obce B. XX, F. A. E. ich vypočuť, dňa 24.09.2021 v
rodinnom dome v obci B. XX, F. A. E. na poškodenú C. C. začal obžalovaný A. B. kričať slovami „musíš
to stiahnuť, keď to nestiahneš dostaneš“, „stiahni to, pekne ti rozprávam stiahni to, lebo dostaneš“, na čo
poškodená C. C. po príchode hliadky polície tejto zo strachu pred obžalovaným povedala, že si všetko

vymyslela, po odchode policajtov obžalovaný A. B. v rozčúlení zobral do rúk tanier, hodil ho o zem,
potom poškodenú C. C. pravou rukou udrel po tvári a ďalej jej vykrikoval, že čo porobila,

Obžalovaný A. B. a obžalovaný ml. D. C.:

IV. po vzájomnej dohode dňa 14.12.2021 v presne nezistenom čase v ranných hodinách, po tom, čo
poškodená C. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. E., družka obžalovaného A. B., prišla domov do
rodinného domu v obci B. XX, F. A. E. a vošla do druhej obytnej izby, túto nasledovali, pričom obžalovaný
A. B. ju spredu chytil oboma rukami, zhodil ju na posteľ, ona nevediac, čo sa ide diať, ostala ležať na
posteli, čakala, že ju udrie, následne jej stiahol legíny, dvihol jej hore nohy, ktoré spojil k sebe, držal ich

tak, aby sa nemohla pohnúť, a počas toho, ako ju držal, tak povedal obžalovanému ml. D. C., „sprav
to“, načo C. C. zareagovala slovami „Slavo, čo robíš, prestaň“, útoku sa bránila, avšak bezúspešne a
rozplakala sa, následne obžalovaný ml. D. C. najprv uviedol, že on to neurobí, no po jemu adresovaných
slovách od obžalovaného A. B. „more, sprav to, nikto sa to nedozvie“, strčil C. C. prsty do vagíny.

Zatomusúduložilpodľa§200ods.2Tr.zákonavspojenís§41ods.2Tr.zákona,zapoužitia§38ods.2
Tr. zákona pri zistení poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona a zistení priťažujúcej okolnosti
podľa § 37 písm. h/ Tr. zákona, úhrnný trest odňatia slobody na 8 (osem) rokov nepodmienečne.

Podľa§48ods.2písm.a/Tr.zákonaobžalovanéhonavýkonuloženéhoúhrnnéhotrestuodňatiaslobody

zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. b/, písm. c/ Tr. zákona v spojení s § 74 ods. 1 Tr. zákona obžalovanému uložil
ochranné sexuologické liečenie ústavnou formou.Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení, poučení o opravnom prostriedku priamo do zápisnice
o hlavnom pojednávaní podali odvolanie čo do výroku o treste obžalovaný a v jeho neprospech aj

okresný prokurátora. Napokon aj splnomocnený zástupca poškodenej C. C. v rámci konečných návrhov
na verejnom zasadnutí v konaní o odvolaní v posudzovanom prípade podal odvolanie, aj čo do výroku
o náhrade škody.

Následne obžalovaný odvolanie aj odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu prednesom na verejnom

zasadnutí, najsamprv s odkazom na jeho záverečnú reč prednesenú na hlavnom pojednávaní dňa
27.06.2022, kde s jeho obsahu vyplynulo, že obžalovaný nemal námietky s uznaním vínny vo všetkých
skutkoch opísaní obžalobe aj vzhľadom na prijaté vyhlásenie o vine k týmto skutkom. Zvýraznil však
pri ukladaní trestu skutočnosť, že k spáchaniu skutkom mu kladený za vinu sa v celom rozsahu priznal
už v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní a preto poukázal v súvislosti s ukladaním
trestu podľa § 41 Tr. zákona na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR publikované zbierke

stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 44/2017, aby súd aplikoval pri ukladaní trestu
obžalovanému ustanovenie § 39 ods. 2 písm. b/, ods. 4 Tr. zákona, ktorým sa zníži dolná hranica trestnej
sadzby za skutok s najprísnejšou trestnou sadzbou o jednu tretinu a na takto zníženej dolnej hranici
uložil obžalovanému trest odňatia slobody, so súčasným uložení ochranného sexuologického liečenie
ústavnou formou zmysle záverov znaleckého posudku MUDr. Caisovej. Má za to, že pokiaľ okresný súd

oboznámil na hlavnom pojednávaní predchádzajúce odsúdenia obžalovaného, tieto sú z hľadiska kritérií
Trestného zákona už zahľadené, a preto by na ne súd pri ukladaní trestu nemal prihliadať. Obžalovaným
navrhovaný trest je preto v súlade so zásadou generálnej a individuálnej prevencie účelu trestu, a to aj
s poukazom na komunitu z ktorej obžalovaný pochádza, spôsob správania sa tejto komunity voči sebe
navzájom, ako aj správanie sa samotnej poškodenej formou nevery, ktorá bola jednou z pohnútok na

protiprávne konanie obžalovaného.

Na verejnom zasadnutí v rámci konečného návrhu potom obžalovaný prostredníctvom obhajcu
odvolanie doplnil tak, že navrhol zamietnuť odvolanie okresného prokurátora, keďže v prípade
spoluobžalovaného ml. Dunku vo skutku 4. rozsudku nie sú splnené podmienky pre priznanie

priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. j/ Tr. zákona, keďže z vykonaného dokazovania je zrejmé,
konkrétne z okolností prípadu a spôsobu, akým mal byť spáchaný skutok, že v tomto prípade išlo o
vzájomnú dohodu oboch obžalovaných, ako tento trestný čin spáchať. Vo vzťahu k výroku o treste
navrhol aplikovať rozhodovacou praxou súdov ustálený postup podľa § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr.
zákona a mimoriadne znížiť trest pod dolnú hranicu zákonom ustálenej trestnej sadzby, vzhľadom na

to, že obžalovaný urobil vyhlásenie o vine.

Proti uvedenému rozsudku písomne odôvodnené odvolanie podáva aj okresný prokurátor, kde po
rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že okresný súd v danom prípade podľa
názoru prokuratúry pochybil pri výroku o treste obžalovaného A. B., keď neprihliadol na priťažujúcu

okolnosť podľa § 37 písm. j/ Tr. zákona, v dôsledku čoho rozhodol v rozpore s § 38 ods. 2, ods. 4 Tr.
zákona a uložil obžalovanému trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej
sadzby. Súd zároveň pri ukladaní trestu mohol a mal aplikovať nielen § 41 ods. 2 Tr. zákona - teda
ustanovenie upravujúce tzv. asperačnú zásadu, ale mal tiež aplikovať aj § 41 ods. 1 Tr. zákona - teda
ustanovenie upravujúce ukladanie úhrnného trestu ako takého, čo vo výroku o treste opomenul, a

čo je navyše v rozpore s § 165 ods. 1 Tr. poriadku. Súd mal pri akceptovaní uvedenej priťažujúcej
okolnosti (§ 37 písm. j/ Tr. zákona) a pri zistení prevahy priťažujúcich okolností uložiť obžalovanému
A. B. trest odňatia slobody minimálne vo výmere 9 rokov a 8 mesiacov, čím došlo k porušeniu vyššie
uvedených ustanovení Tr. zákona, v dôsledku čoho je daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku
vo výroku o treste podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. poriadku. Vo vzťahu k nezákonne uloženej výmere

nepodmienečného trestu odňatia slobody okresný prokurátor uviedol, že v zmysle § 37 písm. j/ Tr.
zákona priťažujúcou okolnosťou je to, že páchateľ zviedol na spáchanie trestného činu mladistvého.
Ďalej podľa § 38 ods. 2 Tr. zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer
a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Podľa § 38 ods. 4 Tr. zákona, ak
prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby

o jednu tretinu. Taktiež podľa § 41 ods. 1 Tr. zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac
trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný
čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno
v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zozbiehajúcich sa trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne,
je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich. Podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona ak súd ukladá
úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden

je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby
odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej
trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v §
117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh
trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov. Podľa § 200 ods.

2 Tr. zákona odňatím slobody na sedem rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá... Vo vzťahu k
priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. j/ Tr. zákona je potrebné uviesť, že dôvodnosť jej priznania vo
vzťahu k obž. A. B. sa odzrkadlila v znení skutkovej vety opísanej v skutku 4. rozsudku, k spáchaniu
ktorého sa obžalovaný A. B. priznal a za ktorý bol uznaný vinným spoločne s ods. ml. D. C.. Súd
sa ňou vo vyhlásenom rozsudku následne v jeho písomnom vyhotovení zaoberal, keď jej nepriznanie
odôvodnil tým, že ku skutku došlo „po vzájomnej dohode", oboch obžalovaných, pričom skutočnosť, že

ml. obžalovaný po tom, ako sa poškodená bránila a rozplakala uviedol, že to nespraví, na čo zo strany
obž. S. B. došlo k slovnému povzbudeniu „more, sprav to, nikto sa to nedozvie", nemožno považovať za
zvedenie mladistvého na spáchanie trestného činu". Súd tiež uviedol, že „zvedením sa spravidla rozumie
získanie mladistvého na spáchanie trestného činu s prísľubom získania nejakej výhody, či už materiálnej
alebo inej, pričom túto nič nepreukazuje, že by od počiatku pod prísľubom nejakej výhody bol mladistvý

zvedený na spáchanie skutku, naopak, k jeho páchaniu pristúpili obžalovaní po vzájomnej dohode,
pričom vyššie uvedené slovné vyjadrenie S. B. smerom k ml. obžalovanému D. C. možno považovať
nie za zvedenie, ale za určité povzbudenie k naplneniu činu podľa ich predchádzajúcej „vzájomnej
dohody“. S uvedenou argumentáciou aplikácie ustanovenia § 37 písm. j/ Tr. zákona sa nie je možné
v žiadnom prípade stotožniť, pričom okresný prokurátor ju z tohto dôvodu považuje sa chybnú. Tu je

potrebné uviesť, že zvedenie na spáchanie trestného činu je svojím obsahom návodom na spáchanie
trestného činu podobne ako zneužitie na jeho spáchanie pri osobe trestne nezodpovednej (§ 37 písm.
i/ Tr. zákona). Zvedením mladistvého ako správne uvádza súd je spravidla získanie mladistvého na
spáchanie trestného činu s prísľubom získania materiálnej či inej výhody. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že daná priťažujúca okolnosť sa použije vtedy, ak páchateľ mladistvého na spáchanie trestného

činu navedie (inými slovami zvedie) presviedčaním, pričom je zrejmé, že bez takéhoto konania by
sa mladistvý skutku nikdy nedopustil. Ak by sa ho dopustil aj sám bez navedenie (zvedenia) osoby
zvádzajúcej potom by sa daná priťažujúca okolnosť nedala použiť. Daná priťažujúca okolnosť zároveň
v sebe zväčša zahŕňa aj tú okolnosť, že páchateľ zvedie mladistvého už z logiky veci na určitú výhodu,
pričomtakoutovýhodoumôžebyťvpodstatehocijakémateriálnealetiežimateriálneuspokojeniepotrieb

mladistvého. Zároveň však z logiky veci rovnako vyplýva, že mladistvá zvedená osoba sa trestného činu
môže dopustiť aj pod vplyvom strachu z osoby zvádzajúcej, resp. pod vplyvom ďalších okolností na
strane osoby zvádzanej a zvádzajúcej (pomer veku, pomer skúseností, vzťah medzi týmito osobami a
pod.) bez toho, aby zvádzajúca osoba zviedla zvádzanú osobu na nejakú výhodu. Následne v prípade,
že zvádzajúca osoba zvádzanú osobu úspešne zviedla k spáchaniu trestného činu, pričom sa na tomto

trestnom čine zvádzajúca osoba sama podieľa, k spáchaniu skutku dochádza po spoločnej vzájomnej
dohode. Nič to nemení na fakte, že návod k trestnému činu prišiel od osoby zvádzajúcej k osobe
mladistvej a teda, že je u osoby zvádzajúcej priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. j/ Tr. zákona.
Vzhľadom na uvedené je nutné konštatovať, že podľa názoru prokuratúry bola priťažujúca okolnosť
podľa § 37 písm. j) Tr. zákona, teda že obžalovaný A. B. zviedol na spáchanie skutku mladistvého

(už odsúdeného) D. C. preukázaná už samotným priznaním obžalovaného A. B. k spáchanému skutku
č. 4, ale vyplýva aj z vykonaného dokazovania k výroku o treste, keď je okrem iného zo znaleckého
dokazovanie J. K. L. a J. C. M. zrejmé, že povaha a osobnosť A. B. je deviantná, jednoznačný popud k
spáchaniu skutku viedol od obžalovaného A. B., čo sa napokon prejavilo aj vtom, že obžalovaný ml. D.
C. od protiprávneho konania v poslednej chvíli mienil upustiť, keď uviedol, že to nespraví a až po slovnej

výzve obžalovaného A. B. „more, sprav to, nikto sa to nedozvie“ vykonal na poškodenej inú sexuálnu
praktiku. Bez toho, aby došlo k navodeniu odsúdeného mladistvého ku skutku po jeho odmietnutí, a
to práve zo strany A. B., by nikdy k dokonanému sexuálnemu násiliu nedošlo (možno by bolo hovoriť
maximálne o pokuse trestného činu - a aj to len zo strany obž. A. B.). Je teda zrejmé, že odsúdený ml.
D. C. bol k spáchaniu skutku presviedčaný a navádzaný, minimálna počas jeho priebehu, ale vzhľadom

na vykonané znalecké dokazovanie, jednoznačne aj pred priebehom skutku práve zo strany A. B.. So
zreteľom na povahu skutkov a osobnosť oboch obžalovaných je viac ako zrejmé, že popud k spáchaniu
skutku prišiel jednoznačne od obžalovaného A. B., teda od osoby s motívom (sexuálnym) k spáchaniu
skutku a osoby od mladistvého staršej o cca 13 rokov. O tom svedčí aj tá skutočnosť, že násilnéhosprávania voči poškodenej sa obžalovaný A. B. dopúšťal už dávno pred spáchaním tohto skutku. Tiež
je potrebné dodať, že mladistvý ods. D. C. je v zmysle znaleckého dokazovania osobou s nezrelou
osobnosťou, jeho schopnosť zvládať náročné situácie je slabo rozvinutá, v náročných situáciách sa

správa zvyčajne pasívne a vyhýbavo. Z uvedeného teda jednoznačne vyplývajú dve skutočnosti - popud
k spáchaniu skutku viedol jednoznačne od obžalovaného A. B., pričom zároveň mladistvý odsúdený v
poslednej chvíli pred dokonaním skutku jednoznačne javil negatívny prejav vôle k spáchaniu skutku, a
tento vykonal až po opätovnej slovnej výzve k spáchaniu skutku zo strany obžalovaného A. B.. Preto nie
je možné pri logickom výklade skutkových okolností dospieť k inému záveru ako k tomu, že odsúdený

mladistvý bol na spáchanie skutku zvedený práve obžalovaným A. B.. Bolo a je teda na mieste aplikovať
pri výroku o treste aj ustanovenie § 37 písm. j/ Tr. zákona. Napokon pokiaľ ide o opomenutie uvedenia
§ 41 ods. 1 Tr. zákona vo výroku o treste, je potrebné dané ustanovenie, podľa názoru prokuratúry,
uviesť aj vo výroku o treste pri súčasnom aplikovaní ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zákona, nakoľko z § 41
ods. 1 Tr. zákona vyplýva, na rozdiel od § 41 ods. 2 Tr. zákona, aký trest sa má ukladať pri odsúdení
páchateľa za spáchanie dvoch a viac trestných činov a rovnako z neho vyplýva, podľa akého zákonného

ustanovenia sa má trest ukladať. Vyplýva z toho ustanovenia aj to, aká má byť dolná hranica trestnej
sadzby, čo zas nevyplýva z § 41 ods. 2 Tr. zákona. Aj keď uvedené nemá podstatný význam pre druh a
výmeru trestu, tu je potrebné poukázať na § 165 ods. 1 Tr. poriadku, z ktorého vyplýva, že odsudzujúci
rozsudok musí obsahovať výrok o treste s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest
uložený. V danom prípade síce bol trest ukladaný aj podľa § 41 ods. 1 Tr. zákona, súd to vo výroku o

treste nezohľadnil a neuviedol v ňom toto zákonné ustanovenie.
A napokon ako už bolo naznačené v rámci konečného návrhu splnomocnený zástupca poškodenej C.
C. na verejnom zasadnutí v konaní o odvolaní v posudzovanom prípade podal odvolanie aj čo do výroku
o náhrade škody, ktoré odôvodnil tak, že sú si vedomí, že odvolanie voči rozsudku okresného súdu a
tedaneexistujúcemuvýrokuonáhradeškodynepodali,ajnapriektomuvšaknavrhol,abybolobžalovaný

zaviazaný k povinnosti nahradiť poškodenej tak, ako si škodu uplatnili v konaní pred súdom v sume
5.000,- Eur.
V tejto súvislosti krajský súd z obsahu spisu, najmä zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 27.06.2022
zisťuje, že splnomocnený zástupca poškodenej C. C. a ani samotná poškodená sa nariadeného
hlavného pojednávania nezúčastnili, (u splnomocnenca vykázané doručenie fikciou doručenia), pričom

procesný sudca po vyhlásení uznesenia za predchádzajúceho súhlasu procesných strán o vykonaní
hlavného pojednávania v neprítomnosti poškodenej, resp. jej splnomocneného zástupcu, konštatoval
v zmysle § 256 ods. 2 Tr. poriadku, že zo strany poškodenej nebol v tomto konaní uplatnený voči
obžalovaným nárok na náhradu škody.
Za danej dôkaznej situácie aj s prihliadnutím na prehlásenie splnomocnenca poškodenej na verejnom

zasadnutí, v rámci konečných návrhov, že odvolanie voči rozsudku nepodali, ktoré po obsahovej stránke
krajský súd posúdil ako odvolanie voči tzv. neexistujúcemu výroku rozsudku o náhrade škody, teda voči
výroku ktorý nebol urobený, krajskému súdu nezostávalo nič iné len odvolanie poškodenej postupom
podľa § 316 ods. 1 Tr. poriadku zamietnuť.
Vo vzťahu k odvolaniam obžalovaného a okresného prokurátora krajský súd konštatuje, že na základe

včas podaných odvolaní oprávnenými osobami postupoval v intenciách ust. § 317 ods. 1 Tr. poriadku,
podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa §
316ods.3,preskúmalzákonnosťaodôvodnenosťnapadnutýchvýrokovrozsudku,protiktorýmodvolateľ
podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktorým predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.

poriadku.

Vzhľadom na to, že krajský súd v prejednávanej veci nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku (obžalovaný A. B. urobil vyhlásenie o vine podľa
§ 257 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku a bol poučený podľa odseku 5 uvedeného ustanovenia o tom, že

takéto vyhlásenie je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním, okrem
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku), preskúmaval len napadnutý výrok rozsudku, teda
výrok o treste a po takomto preskúmaní dospel k nasledovným záverom.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri

rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Dokazovanie v tomto smere tak, ako ho vykonal okresný súd, bolo
vykonané v potrebnom rozsahu a vytvorilo spoľahlivý podklad pre rozhodnutie o odvolaním napadnutom
výroku rozsudku v posudzovanom prípade.V prvom rade krajský súd konštatuje, že okresný súd len čiastočne správne ustálil existenciu
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona a § 37 písm. h/ Tr. zákona,
konkrétne pri nepriznaní obžalovanému A. B. existenciu priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. j/ Tr.

zákona tým, že zviedol na spáchanie trestného činu mladistvého, kde v tejto súvislosti si krajský súd
osvojil v celosti podrobnú a vyčerpávajúcu argumentáciu okresného prokurátora v rámci odvolacích
námietok na ktoré aj odkazuje.

Aj krajský súd si nemohol osvojiť tvrdenie okresného súdu, že podmienkou pre naplnenie zákonného

znenia priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. j / Tr. zákona a teda, že obžalovaný B. zviedol na
spáchanie trestného činu mladistvého, je súčasne aj naplnenie skutočnosti, že zvádzanej osobe
páchateľ za to, že trestný čin spácha pri prosbe, aby tak učinil alebo prísľuby poskytnutie materiálnej
či nemateriálnej odmeny.

Vecne správne preto okresný prokurátor hodnotí ustálený skutkový stav v skutku 4. rozsudku, kde v tejto

súvislosti je najmä potrebné poukázať na výpoveď ml. obž. D. C., ale aj samotnej poškodenej C. C..
Obaja totižto zhodne v podstatných skutočnostiach opisujú postoj mladistvého obžalovaného vykonaniu
skutku pre ktorý bol aj uznaný vinným a ku ktorému napokon urobil vyhlásenie o vine aj obžalovaný A.
B., kde niet rozumných pochybností, že v tomto vzájomnom vzťahu obaja obžalovaní neboli v postavení
bežných spolupáchateľov, ale obž. B. opakovane ml. obž. Dunku musel prehovárať a presviedčať (do

poslednej chvíle to urobiť nechcel), aby skutok spáchal, že sa to aj tak nikto nedozvie, poškodenej to
nebude vadiť, aj napriek z jej strany zjavne vopred prejavenému nesúhlasu.

Vnadväznostinatouvedenépochybenieokresnéhosúduviedloknesprávnejaplikáciiust.§38ods.2Tr.
zákona, keďže u obžalovaného mal správne prevažovať pomer priťažujúcich okolností nad okolnosťami

poľahčujúcim a preto nebolo aplikované sprísňujúce ustanovenie § 38 ods. 2, ods. 4, ods. 8 Tr. zákona,
čo malo za následok, že okresný súd nesprávne určil trestnú sadzbu, v rámci ktorej potom aj ukladal
druh a výmeru trestu v zmysle základných hľadísk a kritérií (§ 34 ods. 1, 4 Tr. zákona) pre naplnenie
účelu trestu, zohľadňujúc pritom aj pravidlo podľa § 34 ods. 3 Tr. zákona, že trest má postihovať len
páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Toto pochybenie však bolo možné napraviť na verejnom zasadnutí opierajúc sa pritom, ako už bolo
naznačené, o komplexné dokazovanie vykonané okresným súdom.

Pri úvahách o uložení trestu prihliadal krajský súd najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov,

vyplývajúce z ust. § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, úmyselné
zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery ako aj
možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je
ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí
podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne odradí iných od páchania trestných

činov ako aj morálne odsúdi páchateľa spoločnosťou. Krajský súd prihliadal aj na ust. § 34 ods. 3 Tr.
zákona, podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv
na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Najsamprv je potrebné uviesť, že Tr. zákon vo svojich ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov,

a to jednak pri zásadách ukladania trestov a jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov, ako to už
bolo konštatované.

Pri ukladaní trestov je potrebné vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu, ktorá je v prvom
rade určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov

a následne aj spôsobom spáchania samotného trestného činu, nevynímajúc aj úmysel, a teda formu
zavinenia.

Obžalovaný bol v posudzovanom prípade uznaný vinným pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej
osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/,

písm. c/ Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona a § 140 písm. f/ Tr. zákona, zločin
vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona,
zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. e/ Tr. zákona s poukazom na §
139 ods. 1 písm. c/ Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, kde ako najprísnejšietrestným zo žalovaných trestných činov (oproti zostávajúcim trestným činom) je v danom prípade zločin
sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 2 Tr. zákona za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody od 7
rokov až do 15 rokov, pričom všetky posudzované trestné činy, ktorých sa obžalovaný A. B. dopustil

sú úmyselným trestným činom, za ktorý Tr. zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody
s dolnou hranicou tak, že podľa kvalifikácie trestných činov upravených v ust. § 11 ods. 1 Tr. zákona,
ide o zločin spáchaný ako úmyselný trestný čin.

Zákonom ustanovenú trestnú sadzbu v osobitnej časti Tr. zákona môže potom v každom jednotlivom

prípade ovplyvniť pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, keďže ako už bolo konštatované podľa
§ 38 ods. 2 Tr. zákona je povinnosťou súdu pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadnuť na ich
pomer a mieru závažnosti.

Obžalovanému poľahčovalo, že ku spáchaniu skutku sa priznal, jeho spáchanie oľutoval a preto krajský
súd, rovnako okresný súd priznal túto poľahčujúcu okolnosť upravenú v ust. § 36 písm. l/ Tr. zákona

z dôvodu už skôr uvedených. Súčasne sa stotožnil aj so záverom okresného súdu, opierajúc sa o odpis
registra trestov ako aj zo samotného obsahu vykonaného dokazovania, kedy zistil rovnako ako okresný
súd, že obžalovaný v minulosti za trestný čin už bol odsúdený, no v súčasnosti a naňho hľadí ako
by odsúdený nebol, čo však súdu nebráni pri hodnotení osoby obžalovaného túto skutočnosť hodnotiť
v jeho neprospech, z hľadiska jeho náchylnosti porušovať všeobecne záväzné právne predpisy a normy

spoločenského správania, keďže sa v minulosti neváhal a to aj opakovane dopustiť protiprávneho
konania v takej intenzite, že bol súdom právoplatne uznaný vinným zo spáchania úmyselného trestného
činu, za čo bol podľa pravidiel Trestného zákona aj potrestaný.

Súčasne však predovšetkým platí, že v posudzovanom prípade bez rozumných pochybností sú splnené

podmienky pre priznanie priťažujúcich okolností podľa § 37 písm. h/, j/ Tr. zákona obžalovanému a teda,
že na spáchanie trestného činu zviedol mladistvého a napokon spáchal aj viac trestných činov.

Pri zistení prevahy priťažujúcich okolností krajský súd preto pristúpil k určeniu trestnej sadzby (§ 38
ods. 2, 4, 8 Tr. zákona) a to s prihliadnutím aj na skutočnosť, ktorú správne ustálil aj okresný súd,

že obžalovanému v posudzovanom prípade je ukladaný trest za zbiehajúcu sa trestnú činnosť za viac
trestných činov súčasne, čo znamená, že obžalovaný viacerými skutkami naplnil znaky viacerých
trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, pričom v posudzovanom prípade všetky skutky
kladené za vinu obžalovanému, pre ktorý bol uznaný vinným sú právne posúdené ako zločiny, čo napĺňa
dôvod pre aplikáciu ustanovení Trestného zákona o úkladní úhrnného trestu odňatia slobody za použitia

tzv. asperačnej zásady podľa § 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona.

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a
mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 38 ods. 4 Tr. zákona ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica
zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 38 ods. 8 Tr. zákona zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa
odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na zníženie

alebo zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej
sadzby. Zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Podľa § 41 ods. 1 Tr. zákona, ak k súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu
úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie

trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu
uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných
činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného
trestu najvyššia z nich.

Podľa § 41 ods. 2 Tr. zákona ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných
trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami,
zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného
o jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a primladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci
úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených
trestných činov.

Najsamprv teda krajský súd v súlade s postupom podľa § 38 ods. 2, 4, 8 Tr. zákona pri prevahe
priťažujúcich okolností oproti okolnostiam poľahčujúcim upravil dolnú hranicu ustanovenej trestnej
sadzby najprísnejšie trestného činu, ktorým je zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 2 Tr. zákona za
ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody od 7 rokov až do 15 rokov, zvýšením o jednu tretinu (z rozdielu

medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby § 38 ods. 8 Tr. zákona) – na
9 rokov a 8 mesiacov.

Následne bolo povinnosťou súdu upraviť aj hornú hranicu trestnej sadzby podľa pravidiel uvedených
v ust. § 41 ods.1, ods. 2 Tr. zákona, keďže v danom prípade boli splnené podmienky pre ukladanie
úhrnného trestu za použitia asperačnej zásady, kedy sa horná hranica trestnej sadzby zvyšuje o jednu

tretinu a rovnako ako okresný súd, potom určil hornú hranicu trestnej sadzby v rozsahu 17 rokov a 8
mesiacov.

Krajský súd potom ukladal trest odňatia slobody obžalovanému A. B. pri upravenej trestnej sadzbe -
dolnej hranice 9 rokov a 8 mesiacov a hornej hranice 17 rokov a 8 mesiacov.

Za danej dôkaznej situácie situácie kedy obžalovaný urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/
Tr. poriadku, mal krajský súd za to, opierajúc sa v celosti o argumentáciu okresného súdu, že podmienky
pre mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu ustanovenej trestnej sadzby v prejednávanej veci
teda splnené neboli.

Je pravdou, že obžalovaný urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku,
pričom úprimnosť jeho vyhlásenie nebola spochybnená aj s odkazom na jeho priznanie už v prípravnom
konaní, čím sa podobne ako v konaní o dohode o vine a treste vzal práva na verejný proces a tým
dokazovanie jeho viny na hlavnom pojednávaní, čo potom by mohlo umožniť analogické použitie ust. §

39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zákona o mimoriadnom znížení trestu (R 44/2017).

Krajský súd však považuje za podstatné zvýrazniť ako už vysvetlil aj okresný súd, že použitie ust. § 39
ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zákona v prípade vyhlásenia o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku
nie je obligatórne, je to právo obžalované, no nie povinnosť pre súd toto pravidlo aplikovať vždy, keď

obžalovaný takéto vyhlásenie o vine vykoná, krajský súd preto dospel k záveru, že v prejednávanej veci
s ohľadom na okolnosti prejednávaného prípadu a pomery páchateľa je trest v rámci zákonnej upravenej
trestnej sadzby na dolnej hranici trestnej sadzby 9 rokov a 8 mesiacov, oproti pôvodnej trestnej sadzbe
podľa § 200 ods. 2 Tr. zákona ustanovenej v rozsahu od 7 rokov, je trestom primeraným a zákonným,
keďže trest kratšieho trvania by nepostačil na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa,

pri naplnení princípov individuálnej ale aj generálnej prevencie, ktoré účel trestu podľa § 34 ods. 1 Tr.
zákona sleduje.

Preto krajský súd dospel k záveru, že podľa § 200 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 36 písm. l/ Tr. zákona,
§ 37 písm. h/, j/ Tr. zákona, § 38 ods. 2, 4, 8 Tr. zákona, 41 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona uložený úhrnný

trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov a 8 mesiacov so zaradením obžalovaného pre jeho výkon do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a / Tr.
zákona (posledných desiatich rokoch pred spáchaním skutku nebol obžalovaný vo výkone trestu odňatia
slobody pre úmyselný trestný čin) považuje za trest zákonný, ktorý zodpovedá plne zásadám ukladania
trestov a odráža závažnosť protiprávneho konania obžalovaného ako aj jeho osobu.

Krajský súd prihliadal pri určení druhu a výmery trestu na postoj obžalovaného k žalovanej trestnej
činnosti, kedy sa k jej spáchaniu od samého začiatku priznal, hodnotil aj priťažujúce okolnosti tak, ako
boli ustálené, ale aj skutočnosť, na ktorú poukázal jeho obhajca aj v rámci hlavného pojednávania, že
ide páchateľa, ktorému bol prvýkrát uložený trest odňatia slobody spojený s jeho výkonom a predsa len

má družku, s ktorou má aj spoločné deti zohľadňujúc teda aj ust. § 34 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého
trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu
blízke osoby.Na záver nad rámec uvedeného v reakcii na odvolacie námietky obžalovaného, no najmä jeho tvrdenie
na verejnom zasadnutí, že sa mal od začiatku priznať aj „k veciam, ktoré nespáchal“ krajský súd len
konštatuje, že pokiaľ obžalovaný urobil vyhlásenie o vine na hlavnom pojednávaní, súd prijal jeho

vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku, v rámci odvolacieho konania už nie je možné
naprávať zistený skutkový stav, ani následne upravovať jeho právnu kvalifikáciu a teda ani výrok o vine,
o čom bol obžalovaný pred takýmto vyhlásením aj riadne podľa § 257 ods. 5 Tr. poriadku poučený (pozri
primerane R 17/2014).

Na základe týchto skutočností opierajúc sa o dokazovanie už vykonané okresným súdom, potom
rozhodol tak, že zrušil výrok o treste v odvolaním napadnutého rozsudku na podklade odvolania
okresného prokurátora podľa § 321 ods. 1 písm. d/ ods. 2 Tr. poriadku a súčasne podľa § 322 ods. 3 Tr.
poriadku sám uložil trest obžalovanému a to tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku a súčasne
ako nedôvodné odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.