Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. december 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/77/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3514208245
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martina Trnavská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3514208245.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Martiny Trnavskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu X., proti žalovanému H., o určenie
neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhomzodňa22.októbra2020č.k.12C/267/2014-505vspojenísopravnýmuznesenímzodňa8.apríla
2022 č.k. 12C/267/2014-580, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v aproti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 22. októbra 2020 č. k. 12C/267/2014 - 505 súd prvej inštancie výrokom I.
určil, že Darovacia zmluva N XXX/XX, Nz XXXXX/XX, uzavretá dňa 22.05.2014 medzi P. T., nar.
XX.XX.XXXX, ako darkyňou a žalovaným ako obdarovaným, na základe ktorej previedla P. T. na
žalovaného nehnuteľnosti, a to záhradnú chatu Y., súpisné číslo XXX, nachádzajúcu sa na parcele č.

XXXXX/X a parcely registra „C“, parcelné číslo XXXXX/X, druh pozemku - zastavaná plocha a nádvorie,
výmera 531 m2 a parcelné číslo XXXXX/X, druh pozemku - záhrady, výmera 37m2, ktoré sa nachádzajú
v katastrálnom území O., v obci O., okres P. a sú zapísané v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva
č. XXX vedenom Okresným úradom P., katastrálny odbor, je vo vzťahu k
žalobcovi právne neúčinná. Výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti, ktorou sa žalobca domáhal uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť mu peňažnú náhradu vo výške 30.000,- Eur, a to všetko do troch dní

odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, zamietol. Výrokom III. žiadnej zo strán nepriznal právo
na náhradu trov konania. V odôvodnení súd prvej inštancie poukázal, že vo veci rozhodol rozsudkom
zo dňa 09.02.2017 č. k. 12C/267/2014 - 292 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému
priznal právo na náhradu trov konania. Proti vyššie uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie.
Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 28.02.2019 č. k. 4Co/30/2018-345 napadnutý predchádzajúci
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd
konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi dlžníčkou P. T. a žalovaným

bol nielen vzťah tety a synovca, ale aj vzťah krstnej mamy a krstného syna. Keďže šlo o iné osoby
v rodinnom pomere, v takomto prípade je podmienkou, aby ujma vzniknutá jednej z týchto osôb bola
druhou z nich dôvodne pociťovaná ako jej vlastná. Záver o tom je založený predovšetkým na citových
väzbách týchto osôb a na ich intenzite. Takže nie je podstatné, či medzi dlžníčkou P. T. a žalovaným
bol alebo nebol vzťah dôverný, tak ako to konštatoval súd prvej inštancie, ale je podstatné, aké citové
väzby a akej intenzity medzi nimi boli. Súd prvej inštancie na základe uvedeného nepostupoval správne

pri hodnotení otázky, aký citový vzťah a akej intenzity bol v čase uzavretia darovacej zmluvy medzi
žalovaným a dlžníčkou P. T. a nezaoberal sa argumentáciou žalobcu, že ak sa preukáže, že P. T. a
žalovaný nie sú blízke osoby, tak v tomto prípade preukázal úmysel dlžníčky P. T. ukrátiťžalobcu odporovateľným právnym úkonom a vedomosť žalovaného o tomto úmysle P. T.. V novom
napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie uviedol, že pre úspešnosť žalobcu je potrebné, aby boli
kumulatívne splnené štyri zákonné podmienky. Splnenie troch zákonných podmienok bolo preukázané

vykonaným dokazovaním a strany sporu splnenie nenamietali. Štvrtá podmienka, preukázanie úmyslu
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ak žalovanému (druhej strane odporovaného právneho úkonu) musel
byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda, že o ňom vedel alebo
musel vedieť, zostalo medzi stranami sporné. S poukazom na stanovisko odvolacieho súdu bolo pre
rozhodnutie vo veci významné vyriešenie právnej otázky, za akých podmienok môžu byť teta a synovec

osobami sebe navzájom blízkymi Po doplnení dokazovania konštatoval, že k
uzatvoreniu darovacej zmluvy došlo medzi P. T. a žalovaným, ktorý je synovcom P. T., pričom dané
osoby podľa neho nemožno považovať za osoby blízke v súlade s § 116 Občianskeho zákonníka,
pretože medzi P. T. a žalovaným bol úplne bežný vzťah, ktorý nemožno hodnotiť ako dôverný a citovo
obojstranne sýtený. P. T. rovnakým spôsobom pristupovala ku všetkým svojim synovcom. Stretávali sa
1 - 2 krát ročne na rodinných oslavách a venovali sa svojmu okruhu známych. Nekomunikovali spolu

o dôverných veciach a počas pobytu žalovaného na chate bola P. T. u svojej susedy. Podľa výpovede
S. X. zaslala P. T. svojmu synovcovi sms alebo mu zavolala. Žalovaný hodnotil, že pri stavbe chaty
išlo o budovanie vzťahu medzi P. T. a jej bratom C. T., otcom žalovaného. Vykonaným dokazovaním
nebola preukázaná obojstranná kvalita a intenzita vzájomných vzťahov. U P. T.
možno hovoriť o tom, že by ujmu spôsobenú žalovanému považovala ako ujmu vlastnú, čo aj sama

potvrdila. U žalovaného v rozhodnom čase nebola preukázaná rovnaká intenzita vzťahu k P. T., svojej
tete. Nedošlo k vytvoreniu blízkej citovej väzby. Žalovaný mal vzťah k
svojej tete prostredníctvom svojho otca, teda žalovaný prostredníctvom svojho otca pomáhal svojej
tete. K preukázaniu úmyslu dlžníka a vedomosti žalovaného o úmysle dlžníka, súd uviedol, že podľa
ustáleného názoru súdov nezaváži pre zdôvodnenie úmyslu neukrátiť veriteľa ani to, že dlžník si pri

uzatváraní odporovateľného právneho úkonu plní svoju morálnu alebo právnu povinnosť. Z vykonaného
dokazovania boli zistené objektívne skutočnosti, ktoré do seba navzájom zapadali a odkryli skutočnosti,
z ktorých v rozhodnom čase je možné konštatovať, že žalovaný mohol mať vedomosť o úmysle svojej
tety a vynaložiť úsilie na zistenie skutočného úmyslu P. T. darovať žalovanému nehnuteľnosti. Zvlášť
za situácie, keď väzby medzi nimi neboli v takej intenzite, že by zdôvodňovali darovanie nehnuteľnosti.

Darovanie nehnuteľností, ktoré majú vyššiu hodnotu, nie je bežnou vecou a preto sa predpokladá,
že k darovaniu dôjde v prípade, že medzi účastníkmi darovacej zmluvy, teda medzi darcom
a obdarovaným je blízky vzťah. Žalovaný si vysvetlil konanie P. T. v rozhodnom čase jej zdravotným
stavom a psychickým rozpoložením, rodinnou situáciou, sľubom, ktorý mu v minulosti
dala a že z darovacej zmluvy nevyplývalo, že by P. T. mala dlhy, resp. nehnuteľnosti boli zaťažené

právom v prospech tretích osôb. Žalovaný uviedol, že v kontexte všetkých udalostí v rodine nemal dôvod
týmto informáciám neveriť. Z objektívnych okolností, za ktorých došlo k uzatvoreniu darovacej zmluvy,
možno usudzovať, že žalovaný mal vedomosť o úmysle P. T. a dostatočne sa nesnažil zistiť skutočný
dôvod darovania nehnuteľností. Objektívne skutočnosti a súslednosť jednotlivých krokov spojených s
prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nasvedčujú vedomosti žalovaného o konaní P. T.. Súd

z vykonaného dokazovania mal preukázané, že došlo ku kumulatívnemu splneniu všetkých štyroch
podmienok, teda žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal úmysel P. T. a vedomosť žalovaného o
úmysle, a preto súd v danej časti vyhovel žalobne a určil, že darovacia zmluva je vo vzťahu k žalobcovi
právneneúčinná.Doteraznedošlokprávoplatnémuurčeniuneúčinnostiprávnehoúkonu, pretozamietol
žalobu v časti nároku na zaplatenie peňažnej pohľadávky vo výške 30.000,- Eur. Súd prvej inštancie vec

právne posúdil podľa §§ 42a ods. 2, 3 a 42b ods.1- 4, 116 a 117 Občianskeho zákonníka. O nároku
na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku I. podal žalovaný včas odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu

prvej inštancie tak, že žalobu zamietne. Žalovaný súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že medzi
žalovaným a darkyňou nebol blízky vzťah. Namieta však, že v konaní nebolo preukázané,
že mal vedomosť o úmysle P. T., súd prvej inštancie podľa neho len konštatuje, že žalobca uniesol
dôkazné bremeno, hoci podľa súdneho spisu ten nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by sa dalo dospieť
k záveru, že žalovaný o úmysle darkyne musel vedieť a súd sa ani na žiadne

dôkazy v tomto smere neodvoláva, z rozsudku nie je zrejmé, z akých dôkazov k tomuto názoru dospel, z
akých konkrétnych objektívnych skutočností to mal vedieť. Poukazoval, že zákon vyžaduje len od blízkej
osoby, aby preukázala, že ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať úmysel dlžníka.
Ak žalovaný nebol blízkou osobou, tak nemal preukazovať vynaloženie náležitej starostlivosti. Zákonvyžaduje povinnosť tvrdiť a aj preukázať, že v čase darovania musel byť žalovanému známy úmysel
dlžníka ukrátiť pohľadávku, u veriteľa. Táto podmienka zo strany žalobcu nebola splnená, preto nemohol
byť žalobca ani v konaní úspešný a vec je zo strany súdu nesprávne právne posúdená. Žalovaný si

preveril dôvody darovania u tety pred podpisom darovacej zmluvy, či nemá dlhy, či chatu nebude v
budúcnosti potrebovať, či si je istá svojim darovaním, či má všetko poplatené. Tiež z listu vlastníctva
vyplynulo, že nie je žiadna prekážka k prevodu. Pochybenie vidí u žalobcu, ktorý ku dňu podpisu
darovacej zmluvy nekonal tak, aby zabránil prevodu majetku dlžníčky na tretie osoby, zaslal mu síce
list, ale neskoro, až v čase, keď chata bola prevedená na neho, resp. v čase, keď bol prevádzaný zápis

vlastníckeho práva na bratranca z dôvodu chýbajúcich peňazí v rodine. Zároveň tvrdil, že ani žalobca
nevedel o protiprávnej činnosti P. T., čomu podľa neho nasvedčuje aj to, že podanie trestného
oznámenia prepracovával na niekoľkokrát a nevedel jednoznačne vyčísliť škodu v trestnom
konaní, čo podľa neho jednoznačne vyplynulo z trestného spisu, preto ho žiadal predložiť, no súd tento
dôkaz nevykonal. Poukazoval, že s dlžníčkou P. T. nežil v jednej domácnosti, nepracoval na jednom
pracovisku, zásielky jej boli doručované na inej adrese, takže v skutočnosti sa nemal ako dozvedieť o jej

trestnej činnosti. P. T. a C. T. vypovedali, že mu nehovorili, čo sa deje. Ďalej spochybňoval zistený úmysel
dlžníčky ukrátiť pohľadávku veriteľa s poukazom na to, že ak by chcela, aby sa žalobca k jej majetku
nedostal, stačilo, aby nechala predmet darovania bez zápisu vlastníckeho práva na list vlastníctva.

3. Žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a k odvolaniu uviedol, že s tvrdeniami

žalovanéhonesúhlasí,považujeichzaúčelovéavkonanínepreukázané.Vprípadeodvolaciehodôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP z obsahu odvolania nie je zrejmé, akú inú vadu má konanie, ktorá mohla
maťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Knámietkamžalovanéhouviedol,žesúdprvejinštancie
nehovorí o potrebe preukázania vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany žalovaného. Pokiaľ súd
prvej inštancie uvádza, že žalovaný sa nesnažil zistiť skutočný dôvod darovania nehnuteľností, nejde

tu o podmienku preukázania vynaloženia náležitej starostlivosti a ani o nejakú ďalšiu (samostatnú)
podmienku v rámci „testu vedomosti druhej strany“, ale je jednou z okolností, za ktorých došlo k uzavretiu
právneho úkonu s dlžníkom. Ide teda o jednu z okolností v rámci zisťovania vedomosti tretej osoby
o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Súd prvej inštancie spomína túto okolnosť v kontexte toho, že medzi
dlžníkom a žalovaným neboli väzby v takej intenzite, že by zdôvodňovali darovanie nehnuteľnosti. Ak

teda darovanie nehnuteľnosti nie je bežnou vecou, ale predpokladá existenciu určitého blízkeho vzťahu
medzi darcom a obdarovaným, potom v prípade, ak medzi dvoma osobami nie je blízky vzťah, je
darovanie nehnuteľnosti neštandardným úkonom. Súd prvej inštancie je v odôvodnení svojho rozsudku
konzistentný. Dospel k záveru, že medzi P. T. a žalovaným nie je vzťah blízkych osôb, a preto k darovaniu
nehnuteľností medzi nimi nemohlo dôjsť len tak. Skutočnosti, ktorými si žalovaný vysvetľoval konanie

P. T., t. j. jej zdravotný stav a psychické rozpoloženie, rodinná situácia, udalosti v rodine, sľub, ktorý
mu v minulosti dala, nemôžu obstáť. To všetko sú totiž skutočnosti, ktoré patria do rámca blízkeho
vzťahu medzi dvoma osobami. P. T. a žalovaný tvrdia, že nie sú blízkymi osobami, pritom sa však pri
darovaní nehnuteľností vyhovárajú skutočnosťami, ktoré naopak svedčia o ich blízkom vzťahu. Súd
prvej inštancie si to veľmi správne všimol. Súd prvej inštancie jasne hovorí o tom, že žalobca preukázal

vedomosť žalovaného o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a vedomosť
druhej strany o tomto úmysle sa nedokazujú priamo, ale prostredníctvom okolností, za ktorých došlo
k uzavretiu odporovateľného právneho úkonu. Nemožno od žalobcu požadovať akýsi absolútny dôkaz
napríklad v tomto zmysle, že dlžníčka by priznala svoj úmysel ukrátiť veriteľa a žalovaný by priznal
vedomosť o tomto úmysle. Pokiaľ žalovaný poukazuje na svoje čestné vyhlásenie zo dňa 13.01.2020,

to znamená viac ako 5 rokov od začatia konania, v čase kedy žalovaný už poznal výpovede svedkov,
obsah písomnej a ústnej argumentácie v konaní, ako aj obsah súdnych rozhodnutí, ktoré už boli dovtedy
v konaní vydané (rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 09.02.2017, uznesenie odvolacieho súdu zo dňa
28.02.2019), možno hodnotiť, že žalovaný formuloval svoje závery v čestnom vyhlásení pod vplyvom
týchto skutočností. Z objektívnych skutočností, zo správania P. T. a žalovaného v rozhodujúcom období

a z časových súvislostí vyplýva úmysel P. T. ukrátiť žalobcu a vedomosť žalovaného o tomto úmysle.
Žalobca preukázal tieto skutočnosti v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj relevantné časové
súvislostimedzinimi.Tvrdeniežalovaného,žežalobcanemalvyužívaťdôkaznéprostriedkyžalovaného,
ale mal si dať vlastné dôkazné prostriedky, označil za absurdné, pretože je na každej strane, aké
dôkazné prostriedky bude produkovať v konaní, pritom je úplne jedno, či pre svoj útok alebo obranu

strana čerpá aj z dôkazov protistrany. Pokiaľ súd prvej inštancie hovorí o objektívnych skutočnostiach
a súslednosti jednotlivých krokov spojených s prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, tieto
súd prvej inštancie uvádza v bodoch 11. až 17. napadnutého rozsudku. Aj z časového hľadiska
choroby rodinných príslušníkov nemohli byť dôvodom na to, aby P. T. práve dňa 07.05.2014 podalažiadosť o zápis chaty do katastra nehnuteľností, t. j. bezprostredne potom, ako dňa 24.04.2014 bolo
zistené, že vykonala množstvo neoprávnených platieb, čím spôsobila žalobcovi škodu veľkého rozsahu,
bezprostrednepotom,akodňa25.04.2014prišlidosídlažalobcuC.T.aP.T.stým,žesaimP.T.priznala,

čo urobila a bezprostredne potom, ako P. T. prestala chodiť do práce. Pokiaľ P. T. poukazuje na svoj zlý
zdravotný stav, potom táto skutočnosť logicky núti človeka starať sa len o svoje zdravie a nemyslieť na
nič iné, sama tvrdí, že jej problémy s krvným tlakom boli dlhodobé. V konaní neboli preukázané žiadne
finančné problémy, ktoré by odôvodňovali prevod chaty zo žalovaného na jeho bratranca a predaj bytu
v S.. Tvrdenie žalovaného, že P. T. nemohla mať takýto úmysel, inak by chatu nezapísala do katastra

nehnuteľností, je hypotetické a špekulatívne. Tvrdenie žalovaného, že na liste vlastníctva neboli žiadne
poznámky, z ktorých by mal usúdiť, že teta má úmysel ukrátiť niečiu pohľadávku, nemôže obstáť, list
vlastníctva nie je publikačnou platformou o dlhoch vlastníka nehnuteľnosti. Tvrdenia, že žalovaný nežil
s P. T. v jednej domácnosti, nepracoval s ňou na jednom pracovisku a všetky zásielky v
trestnom konaní boli doručované P. T. do W. a nie do S., nie sú nijako podstatné pre toto konanie. Ak
žalovaný tvrdí, že P. T. a C. T. vypovedali, že mu nehovorili, čo sa deje, vzhľadom na situáciu v rodine,

lebo žalovaný bol dosť stresovaný ťažkou chorobou matky a následne jej úmrtím, výpovede P. T. a C.
T. v tejto otázke označil za tendenčné a motivované snahou pomôcť žalovanému. Od žalobcu nemožno
požadovať, aby zabránil odporovateľnému právnemu úkonu. Veriteľ má právo odporu vo vzťahu k
právnemu úkonu, ktorý dlžník už urobil. Otázka, či veriteľ mohol predísť vykonaniu odporovateľného
právneho úkonu je bezpredmetná, pretože právo odporu sa viaže k už uskutočnenému právnemu

úkonu. Podľa žalovaného má veriteľ zabrániť vykonaniu odporovateľného právneho úkonu, o ktorom
ani nevie, či vôbec nastane, o aký právny úkon pôjde, akého konkrétneho majetku dlžníka sa bude
týkať. Argumentáciu žalovaného označil za neudržateľnú. Požiadavka žalovaného, aby si dal podpísať
uznanie dlhu od dlžníčky, nezodpovedá podmienkam reálneho života. P. T. prestala chodiť do práce a
komunikovať so žalobcom. Návrh na zaistenie majetku ani nemôže byť zabraňovacím úkonom zo strany

veriteľa, pretože závisí od rozhodnutia príslušného orgánu, či takémuto návrhu vyhovie. Poznámka o
súdnom konaní nebráni prevodu nehnuteľnosti. Napokon žalobca uviedol, že k vecnej správnosti výroku
napadnutého rozsudku môže odvolací súd dospieť aj na základe celkom alebo čiastočne odlišných
skutkových a právnych dôvodov ako súd prvej inštancie. Zotrváva na svojom stanovisku, že P. T. a
žalovaný boli blízkymi osobami. P. T. a žalovaný boli nielen vo vzťahu teta - synovec, ale zároveň aj vo

vzťahukrstnámama-krstnýsyn.Kdarovaniunehnuteľnostitakmervždydochádzaprávemedziblízkymi
osobami, pretože akékoľvek darovanie nehnuteľnosti nie je bežnou vecou, ale predpokladá existenciu
určitého blízkeho vzťahu medzi darcom a obdarovaným, v dôsledku ktorého darca bez akejkoľvek
protihodnoty dobrovoľne znižuje svoj majetok v prospech obdarovaného.

4. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že vzhľadom na opakované námietky žalobcu preukázal, že
peniaze z predaja bytu jeho otca a jeho v S. boli reálne banke vyplatené, zo zvyšku kúpnej ceny
sa vyrovnali iné dlhy - pôžičky a časť peňazí sa ponechala na živobytie. Námietka žalobcu smerujúca
k tomu, že veď sa aj otec žalovaného zbavoval majetku, preto neobstojí. Žalobca konal v zjavnom
oneskorení, pričom nič právne nespravil tak, aby sa žalovaný reálne mal možnosť dozvedieť o tom, že

tu môže byť úmysel darkyne ukrátiť jeho pohľadávku. To, že si žalovaný a darkyňa mali dávať darčeky,
čo v konaní ani nebolo preukázané, pričom, ak sa videli na životnom jubileu, to nezakladá ich blízky
vzťah. V konaní vyšlo opakovane najavo, že darkyňa a obdarovaný neboli blízkymi osobami. To bolo
súdom v odôvodnení rozsudku vysvetlené. Žalobca aj napriek tomu snaží sa tento názor
súdu neuznať, lebo nechce dokazovať. Bolo vecou žalobcu, aké konkrétne budú predložené dôkazy v

zmysle Civilného sporového poriadku, tak aby preukázal, že žalovanej strane musel byť známy úmysel
dlžníka ukrátiť veriteľa. Žalobca sa však snaží preniesť dôkazné bremeno na žalovaného. Nemožno
mu vyčítať, že by sa nezaujímal o dôvody darovania, alebo opomenul zistiť okolnosti, prečo mu teta
ide darovať chatu, čo ju k tomu motivuje, pričom mu bol potvrdený len dávno spomenutý úmysel tety
v budúcnosti mu chatu darovať (lebo brat - otec žalovaného pomáhal pri základoch chaty, so sestrou

udržiavali dobrý vzťah, tak mohla vzniknúť myšlienka, že veď chata v budúcnosti môže byť jeho syna,
teda žalovaného). V skutočnosti žiadne vyšetrovanie nemusel urobiť, lebo nešlo o vzťah blízkych osôb.
Svedkovia vypočúvaní v konaní boli na jeho návrh, trestný spis dával on, dôkazy písomné na zameranie
sociálnejsituácievrodinedávalon,čestnévyhláseniedávalon.Žalobcaneuniesoldôkaznébremeno,že
žalovaný musel o úmysle svojej tety vedieť. Súd sa touto otázkou nezaoberal, keďže len vo všeobecnej

rovine následne po tom, čo sa vyporiadal s otázkou, či išlo, alebo nešlo o blízky vzťah osôb, ustálil
skutkový stav a na tom v podstate odôvodnil svoje rozhodnutie, s nesprávnym právnym posúdením
dôkaznej povinnosti, ktorá pripadá podľa zákona žalobcovi.5. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca a zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia. Súd prvej
inštancie podľa neho správne právne posúdil otázku dôkazného bremena. Zopakoval svoj poukaz na
rozporvkonaníavargumentáciižalovanéhoohľadomblízkychosôbanímtvrdeného dôvodudarovania.

Pokiaľ žalovaný tvrdí, že zistil dôvod darovania, je to len jeho ex post reakcia na rozsudok súdu prvej
inštancie a na vyjadrenie žalobcu zo dňa 15.03.2021 a nezodpovedá konaniu žalovaného v reálnom
čase, t. j. v čase uzavretia darovacej zmluvy. Žalovaný urobil len to, že sa (nekriticky) spoľahol na to, že P.
T.houistila,ženemážiadnedlhyažesipozrellistvlastníctva.Pokiaľžalovanýtvrdí,žepeniazezpredaja
bytu v S. boli použité na vyrovnanie iných dlhov, žiadne iné dlhy (okrem dlhu voči S..) neboli v konaní

preukázané. Taktiež nebolo preukázané, že časť z týchto peňazí bola ponechaná na živobytie. Tvrdenia
žalovanéhosúvrozporesúčelominštitútuodporovateľnostiprávnychúkonov,ktorýmjeochranaveriteľa
a nie ochrana dlžníka a osoby, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu prospech. Žalovaný tvrdí,
že vzťah blízkych osôb nie je len o darčekoch a jubileách. Žalobca k tomu uviedol, že záver o tom, že
P. T. a žalovaný boli blízkymi osobami odôvodnil a preukázal nielen touto skutočnosťou, ale aj ďalšími
skutočnosťami. Tieto ďalšie skutočnosti žalovaný nijako nespochybnil. Všetky tieto skutočnosti vo svojej

vzájomnej spojitosti preukazujú, že P. T. a žalovaný boli blízkymi osobami.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa
§§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vo výroku vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

7. Odvolací súd na prvom mieste uvádza, že sa stotožnil s vyjadrením žalobcu, pokiaľ ten na prvom
mieste svojho vyjadrenia uvádza, že zotrváva na svojom stanovisku, že P. T. a žalovaný boli blízkymi
osobami. To znamená, že sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že blízkosť vzťahu medzi

žalovaným a jeho tetou P. T. nemožno v posudzovanej veci dovodiť. Aj ohľadne tety žalovaného je
odvolací súd toto názoru, že ide o osobu, ktorá je vo vzťahu k žalovanému osobou blízkou v zmysle
ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka, a to vzhľadom na citové väzby a ich intenzitu v čase úkonu
darovania, ktoré v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení uložil súdu prvej inštancie zistiť. Tento blízky
vzťah možno dovodiť z existencie dlhoročného úzkeho rodinného vzťahu medzi uvedenými osobami

(o seba sa vzájomne starajúceho a pomáhajúceho) a tomuto záveru nasvedčuje i faktické spoločné
užívanie, ako aj podieľanie sa na povinnostiach práve ohľadom majetku, ktorý je predmetom daného
konania, pozemku a chaty v O.. Nemožno v tejto súvislosti prehliadnuť ani fakt, ktorý si všimol a
konštatoval súd prvej inštancie aj v odôvodnení, že k prevodu majetku z dlžníčky P. T. na žalovaného
došlo bezodplatne. Túto skutočnosť súd prvej inštancie správne vyhodnotil, keď v ods. 25 odôvodnenia

uviedol, že s poukazom na judikatúru darovanie nehnuteľností, ktoré majú vyššiu hodnotu, nie je bežnou
vecou, a preto sa predpokladá, že k darovaniu dôjde v prípade, že medzi účastníkmi
darovacej zmluvy, teda medzi darcom a obdarovaným je blízky vzťah. Napriek tomuto konštatovaniu
záverom uviedol, že medzi účastníkmi darovacej zmluvy nie je blízky vzťah. Odvolací súd poukazuje, že
súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že teta P. T. potvrdila blízky vzťah k obdarovanému, keď

vypovedala, že by ujmu spôsobenú žalovanému považovala ako ujmu vlastnú. Dospel však k záveru,
že táto väzba nebola obojstranná.

8. Odvolací súd prihliadol na skutočnosti, ktoré vzišli z výpovedí nielen svedka S. X. ako tretej osoby
mimo rodinného kruhu, ale aj samotných aktérov udalostí spojených s prevodom majetku, teda P. T.,

otca žalovaného a brata dlžníčky C. T., a žalovaného, ktoré si neodporovali, ale navzájom sa dopĺňali
a tak vytvárali ucelený obraz o vzťahoch a väzbách v rodine T.. Z ich výpovedí vyplynulo, že členovia
tejto širšej rodiny, súrodenci, tety, synovcovi žili príkladným rodinným vzťahom, vzájomne si pomáhali, o
seba sa dlhoročne starali. Treba zohľadniť, že P. T. nebola len tetou, ale aj krstnou matkou žalovaného,
ako upozorňoval odvolací súd už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, že P. T. je slobodná a

bezdetná, že sa žalovanému od jeho detského veku venovala, brávala ho na i zahraničné dovolenky
práve z dôvodu starostlivosti o jeho zdravotný stav, blahoželala mu k sviatkom, zakupovala dary, čo
potvrdila svedkyňa X., že žalovaný nebol len synovcom, ale aj krstným dieťaťom P. T. (na rozdiel od
ostatných synovcov), že sa tiež tete venoval a o ňu sa zaujímal, minimálne osobným stretnutím pri
príležitosti jej sviatkov, pomocou s prácami pri starostlivosti o jej pozemok, pri výstavbe jej chaty, že

aj počas týždňa na chatu prišiel, dokonca teta P. T. chatu opustila, aby ju žalovaný mohol nerušene
užívať v spoločnosti svojich priateľov. Dôkaz o stave mysle držiteľa sa vytvára len nepriamo, úsudkom
z iných dôkazov. Všetky tieto zistené vonkajšie objektívne okolnosti, len z ktorých možno usudzovať
na vnútorné prežívanie osoby, pretože dôkaz o stave a intenzite citových väzieb osôb možno vytvoriťlen nepriamo, úsudkom z iných dôkazov, spochybňujú subjektívne tvrdenie žalovaného, že on blízky
intenzívny vzťah k tete nemal a že šlo skôr o vzťah jeho otca k sestre. Rozhodne nemožno súhlasiť
so záverom súdu prvej inštancie, že takto sa prejavujúci vzťah možno hodnotiť ako úplne bežný vzťah

aký mala P. T. aj k svojim ostatným synovcom. Nebolo zistené, že by sa rovnakým spôsobom venovala
všetkým ostatným synovcom, prinajmenšom nebolo ani tvrdené, že by ostatných synovcov brávala na
dovolenky, že by im umožňovala požívať jej majetok - chatu (opak vyplynul z výpovede svedkyne X.),
že by jej títo pomáhali. Medzi P. T. a žalovaným existoval ku dňu, keď k darovacej zmluve došlo, vzťah
blízky, obojstranne sýtený. Zo všetkých uvedených okolností dospel odvolací súd k záveru, že žalovaný

je osobou blízkou k dlžníkovi žalobcu, a preto sa môže ubrániť odporovacej žalobe, len ak preukáže,
že o dlžníkovom úmysle ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedel a ani nemohol vedieť,
hoci vyvinul „starostlivosť“ na rozpoznanie tohto úmyslu a šlo o „náležitú starostlivosť“.

9. Žalovaný pri svojej obrane namieta aj existenciu úmyslu dlžníčky. V tejto súvislosti správne
súd prvej inštancie poukázal na chronológiu prípadu, z ktorej možno úmysel dlžníčky P. T. bez

ďalšieho abstrahovať. Veľmi krátke časové obdobie medzi zistením tety žalovaného, že veriteľ, resp.
jej vtedajší zamestnávateľ odhalil jej trestnú činnosť, ktorou mu spôsobila značnú škodu (24.04.2014),
a prvými úkonmi dlžníčky sledujúcimi dosiahnutie prevodu nehnuteľností v prospech žalovaného
(07.05.2014 zápis vlastníckeho práva k chate do katastra nehnuteľností, naviac po 8 rokoch od jej
stavby) jednoznačne nasvedčuje úmyslu P. T. realizovať kroky smerujúce k zbaveniu sa exekúciou

postihnuteľného majetku a tým k ukráteniu svojho veriteľa. Následne uzatvorená zmluva tento ukracujúci
úmysel potvrdzuje. Úmysel ukrátiť žalobcu a vedomosť žalovaného o tejto skutočnosti sa v
zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka ex lege prezumujú. Pokiaľ sa žalovaní chcú odporovacej
žalobe ubrániť, sú povinní preukázať činnosť (snahu), ktorú vynaložili za účelom ubezpečenia sa, že
pri predmetnom prevode nekonajú v úmysle ukrátiť svojho veriteľa. To, že dlžníkovi blízka žalovaná

osoba o úmysle dlžníka ukrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa nevedela, alebo nemusela
vedieť, samo o sebe nepostačuje na kvalifikované preukázanie náležitej starostlivosti pri poznávaní
úmyslu v súlade s § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia
náležitejstarostlivostizostranyblízkejosobydlžníka,nemôžeodkaznavzájomnúdôverumedziblízkymi
osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych

úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. § 42a OZ (R 67/2017). Vynaloženie
náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu
(náhly záujem dlžníčky previesť urýchlene na žalovaného svoj jediný hodnotný nezaťažený nehnuteľný
majetok) a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu (bezplatný prevod) takú činnosť (aktivitu), aby
dlžníkov úmysel veriteľa, ktorý tu bol v dobe odporovaného právneho úkonu, z ich výsledkov poznala. To

kladie vo všeobecnosti zvýšené nároky na blízke osoby a osoby s rovnakým postavením pri uzatváraní
právnych úkonov, ktoré sú v záujme ochrany vlastnej právnej sféry povinné verifikovať hrozbu vzniku
odporovateľného právneho úkonu. Tvrdenie blízkej osoby, že sa nezaujímala o podnikanie
darcu, že ju darca o vlastnej činnosti a jej výsledkoch neinformoval, ani odkaz na dobré vzájomné
vzťahy v rodine a dôveru medzi darcami a žalovaným ako obdarovaným, nenahrádza dôkaz o vyvinutí

náležitej starostlivosti na rozpoznanie úmyslu dlžníka (Najvyšší súd ČR, sp. zn. 30Cdo 808/2004). Bolo
povinnosťou žalovaného informovať sa pred uzavretím zmluvy, či týmto úkonom nedôjde k ukráteniu
(prípadných) veriteľov jeho tety. Žalovaný sa však o dlhy tety nezaujímal. Jedna otázka žalovaného
položená tete pre zistenie úmyslu nestačí. Je totiž ťažko uveriteľné, že by sa žalovaný nedozvedel
resp. si minimálne nevšimol náhlu zmenu správania jemu blízkych osôb vo svojom okolí a to nielen

tety, ale aj otca, s ktorým žil v spoločnej domácnosti a tety P., ktorý preukázateľne ihneď po prevalení
trestnejčinnostiichsestryvyhľadaližalobcuzaúčelomurovnaniasporuapomocisvojejsestre.Žalovaný
vzhľadom na okolnosti prípadu nevyvinul žiadnu aktivitu za účelom rozpoznania úmyslu dlžníka ukrátiť
veriteľa. Za tejto situácie sa žalovaný nemôže žalobe na vyslovení neúčinnosti právnych úkonov ubrániť.
Každý žalovaný v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu sa primárne bráni tým, že o takomto

úmysle dlžníka nemal vedomosť. Pokiaľ by bez ďalšieho postačovalo tvrdenie žalovaného, že úmysel
dlžníka ukrátiť veriteľa nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať, podanie odporovacej žaloby
by nemalo pre veriteľa prakticky žiadny význam. To platí aj vtedy, keď dlžník uzavretím zmluvy plní
svoju morálnu či právnu povinnosť tak, ako v tomto prípade tvrdil žalovaný i dlžníčka, že sa tak
dialo na základe sľubu, ktorý mu dala teta v minulosti. Z hľadiska odporovateľnosti právneho úkonu

je rozhodné, že odporovaný úkon (objektívne) ukracuje veriteľa dlžníka (a že je s tým dlžník aspoň
uzrozumený); prípadný motív, pohnútka dlžníka pre taký úkon, či to, že týmto úkonom plní nejaký
iný svoj (skôr vzniknutý) záväzok, pritom nie sú rozhodné. Aj v prípade, že dlžník plní uzatvorením
zmluvy s treťou osobou svoj morálny alebo právny záväzok, môže uzatvorením zmluvy sledovať úmyselukrátiť svojich veriteľov (porov. napríklad rozsudok Nejvyššího soudu České republiky sp. zn. 30 Cdo
653/2006). Aj keby P. T. skutočne mala morálny alebo aj právny záväzok na uzatvorenie darovacej
zmluvy (jej sľub daný v minulosti), nevypovedá taký záväzok nič o tom, aký úmysel mala vo vzťahu k

žalobcovi ako svojmu veriteľovi (k uspokojenou jeho pohľadávky) pri uzatvorení darovacej zmluvy, a
ani o tom, či žalovaný mohol či nemohol - keby vynaložil náležitou starostlivosť - úmysel dlžníka ukrátiť
žalobcu poznať. Pretože aj v prípade, že dlžník plní uzavretím zmluvy svoj záväzok, môže uzavretím
zmluvy sledovať úmysel ukrátiť svojich veriteľov, zákon po osobe blízkej dlžníkovi aj v takejto situácii
požaduje, aby vynaložila náležitú starostlivosť a týmto spôsobom sa presvedčila, že zmluva (právny

úkon) neukracuje veriteľa dlžníka, lebo nemá povinnosť, aby - ak predstavuje zmluva (právny úkon)
skutočne naplnenie úmyslu dlžníka ukrátiť svojich veriteľov - na splnení záväzku zo strany dlžníka trvala
a zmluvu s ním uzavrela (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 23.05.2001, sp. zn.
21 Cdo 1912/2000, uverejnený v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu České
republiky pod číslem 35, ročník 2002).

10. Žalovaným uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné
považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

11. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

12. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania,
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti

tohto rozsudku.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní
úspešný, a preto mu priznal náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému. O výške

náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

15. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).