Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. december 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/33/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813010138
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8813010138.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LLM., MBA na neverejnom zasadnutí konanom dňa 28.
decembra 2022, trestnej veci proti obž. A. B. C. pre trestný čin sprenevery podľa § 9 ods. 2 k § 248 ods.
1, 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005, o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu Okresného
súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 2T/57/2013 zo dňa 20. júna 2022, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku z a m i e t a sťažnosť prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20. júna 2022 uznesením
pod sp. zn. 2T/57/2013 podľa § 281 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 9 ods. 1
písm. g) Trestného poriadku, trestné stíhanie vedené Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp.zn.
2T/57/2013, proti obžalovanému A. B. C., nar. XX.X.XXXX v Bratislave, trvale bytom D. XXXX/XX, E. -

F., okres E. G., pre skutok v obžalobe prokurátora právne posudzovaný ako spolupáchateľstvom trestný
čin sprenevery podľa § 9 ods. 2 k § 248 ods. 1, 5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom
do 31.12.2005, na tom skutkovom základe, že

obžalovaný A. B. C. v období od 19. júla 2002 najmenej do 12. septembra 2002 vo Vranove nad Topľou
spoločne po vzájomnej dohode so C. H. vystupujúcim pod menom B. F., predsedom predstavenstva

Poľnonákupu Topľa, akciová spoločnosť, so sídlom vo Vranove nad Topľou, ako zástupcovia tejto
spoločnosti, bez súhlasu Správy štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky v Bratislave, z objektu
spoločnosti vyskladnili a rozpredali uskladnené obilniny a strukoviny predstavujúce štátne hmotné
rezervy, tam uskladnené na základe Zmluvy o skladovaní hmotných rezerv obilnín a strukovín č.
386/320/95 zo dňa 20.11.1995 v znení jej dodatkov, v celkovom objeme 5484,144 ton, pozostávajúce
zo pšenice kŕmnej v množstve 1504,050 ton a hodnote 158.879,87 Eur (4.786.415 Sk), pšenice

potravinárskej v množstve 1314,214 ton a hodnote 171.062,80 Eur (5.153.437,80 Sk), kukurice kŕmnej
v množstve 2665,88 ton a hodnote 289.530,47 Eur (8.722.395 Sk), a bez súhlasu Roľníckeho družstva
Dlhé Klčovo vyskladnili a predali tam uskladnenú pšenicu potravinársku v množstve 95,40 ton a hodnote
13.902,51 Eur (418.827,20 Sk) a pšenicu kŕmnu v celkovom množstve 66,674 ton a hodnote 7.524,78
Eur (226.691,60 Sk), čím Správe štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky spôsobili škodu v
celkovej výške 619.473,47 Eur (18.662.257,80 Sk) a Roľníckemu družstvu Dlhé Klčovo škodu vo výške

21.427,30 Eur (645.518,80 Sk),

zastavil, pretože tak ustanovuje medzinárodná zmluva.

Podľa § 281 ods. 3 Trestného poriadku boli poškodení Správa štátnych hmotných rezerv Slovenskej
republiky, Pražská 29, Bratislava, IČO: 30 844 363, a Roľnícke družstvo Dlhé Klčovo, Dlhé Klčovo,

IČO: 31 667 635, s nárokom na náhradu škody odkázaní na civilný proces alebo na konanie pred iným
príslušným orgánom.Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení podal sťažnosť prokurátor, ktorú neskoršie písomne
odôvodnil tým, že dikcia § 9 ods. 1 písm. g) Tr. poriadku explicitne vyjadruje neprípustnosť

trestného stíhania v prípade, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva. Z uvedeného teda vyplýva, že
medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí jasne a zrozumiteľne vyjadrovať
neprípustnosť trestného stíhania, resp. zakotvovať imperatív zastavenie trestného stíhania v tom
ktorom prípade. Súd v odôvodnení poukazuje na článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd, pričom toto ustanovenie síce zakotvuje jednu z imanentných zásad trestného stíhania, a síce

prejednanie veci v primeranej lehote, avšak neustanovuje, že v prípade porušenia uvedeného princípu
musí byť trestné stíhanie zastavené, resp. ani neuvádza takúto možnosť ukončenia trestného stíhania.
Nespochybňujezáverysúduotom,žedĺžkukonaniamožnopovažovaťzaprimeranúaleboneprimeranú,
resp. že toto trestné stíhanie prebieha neprimerane dlho, avšak aj v zmysle súdom citovanej judikatúry
Európskeho súdneho dvora, resp. súdom citovanej judikatúry všeobecných súdov, toto je možné ako
benefit pre obžalovaného zohľadniť pri rozhodovaní o treste, v podobe aplikácie ust. § 39 ods. 1 Tr.

zákona pre analogiam. Podotýka, že ani Krajský súd v Prešove (sp. zn. 4Ntro/1/2021), pri preverovaní
sťažnosti obžalovaného na prieťahy v konaní, nekonštatoval porušenie ust. § 55 ods. 3 Tr. poriadku
a teda zo strany konajúceho súdu nedošlo k takému zavinenému konaniu, ktoré by zavinilo dĺžku
konania. Má za to, že súd nesprávne právne vec posúdil a nesprávne aplikoval ust. § 281 ods. 1 Tr.
poriadku v spojení s § 9 ods. 1 písm. g) Tr. poriadku, keďže žiadna medzinárodná zmluvy, ktorou je

Slovenskárepublikaviazaná,dokoncaaniDohovor,neprikazujúštátuzastaviťtrestnéstíhanievprípade,
ak prebieha neprimerane dlho. Preto považuje napadnuté uznesenie za nezákonné, z dôvodu čoho je
potrebné ho v zmysle § 194 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Krajský súd na podklade tejto sťažnosti preskúmal podľa § 192 ods. 1 Tr. poriadku správnosť výroku

napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto
výroku napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosť podala oprávnená osoba –prokurátor a to včas,
avšak táto nie je dôvodná.

Okresný súd v úvode odôvodnenia napadnutého uznesenia najprv rekapituluje procesné úkony

z prípravného konania (začatie trestného stíhania, vznesenie obvinenia, spojenie veci, zastavenia časti
trestného stíhania voči obv. A. B. C. a iné), podanie obžaloby na okresnom súde dňa 5.4.2013, ako
aj následne vykonávaných úkonov zo strany konajúcich súdov (odmietnutie obžaloby, zrušenie tohto
rozhodnutia nadriadeným súdom), zmeny v osobe zákonných sudcov (4x) a prísediacich, hlavných
pojednávaní s konkretizáciu vypočutých svedkov a oboznámených svedeckých výpovedi. Prvostupňový

súd mal tiež za to, že zo strany súdu pri nariaďovaní termínov hlavných pojednávaní bola snaha konať
plynulo a bez prieťahov. Aj napriek tomu boli z navrhnutých osobných výsluchov 32 svedkov doposiaľ
vypočutí 13 svedkovia, z dôvodu odopretia výpovede, úmrtia svedka, trvalo nepriaznivého zdravotného
stavu boli v prípade 3 svedkov prečítané zápisnice o skoršej výpovedi z prípravného konania, niektorí
svedkovia sa napriek opätovnému predvolaniu z pojednávania z dôvodu nepriaznivého zdravotného

stavu a vyššieho veku viackrát ospravedlnili, pri výsluchoch vzhľadom na časový odstup od skutku si
viacerí svedkovia udalosti presne nepamätali, nevedeli odstrániť rozpory vo výpovediach v prípravnom
konaní a na hlavnom pojednávaní. Aj vzhľadom na pandémiu v súvislosti s ochorením COVID -19, z
dôvodu obmedziť prípadné ďalšie ospravedlňovanie sa svedkov z neúčasti na hlavnom pojednávaní,
okresný súd aj napriek tomu, že ešte neboli vypočutí všetci svedkovia navrhnutí obžalobou, pristúpil k

vykonávaniu dokazovania čítaním zápisníc o výsluchu svedkov z prípravného konania. Z navrhnutých
čítaní výpovedi 100 svedkov z prípravného konania boli prečítané zápisnice o výpovedí 43 svedkov, iné
dôkazy v doterajšom priebehu konania vykonané neboli.

Po citácii §§ 2 ods. 7, 9 ods. 1 písm. g), 10 ods. 14, 281 ods. 1 Tr. poriadku a Článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) súd prvého stupňa uvádza, že
z citovaného článku vyplýva právo na konanie spravodlivé (spravodlivý proces), verejné a právo na to,
aby každá vec bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote. Dohovor presne
nestanovuje dobu, ktorú trestné stíhanie od jeho začatia až po jeho skončenie môže najviac trvať.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý Dohovor v poslednej inštancii aplikuje, však v

rámci viacerých rozhodnutí, ktoré budú nižšie spomenuté, dáva odpoveď na to, čo už prejednaním veci
v primeranej lehote nie je. V prejednávanej trestnej veci sp.zn. 2T/57/2013 mal byť skutok spáchaný
takmer pred 20 rokmi v období od 19.7.2002 najmenej do 12.9.2002, takmer 11 rokov pred podaním
obžaloby, konanie pred súdom prebieha viac ako 9 rokov, a samotné stíhanie obžalovaného takmer18 rokov. Prvostupňový súd si je vedomý toho, že z článku 6 Dohovoru nevyplýva priama povinnosť
zastaviť takto dlho trvajúce trestné stíhanie, ale Dohovor takúto možnosť nevylučuje, pričom v niektorých
extrémnychprípadochjemožnédospieťkzáveru,žetakútodlhúdobutrvajúciprocesjepriamnevyhnuté

zastaviť, pretože v konečnom dôsledku dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V rámci doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom a po oznámení obžalovaného, že
nesúhlasí v poradí s druhou zmenou v zložení senátu a podľa § 277a ods. 1 Trestného poriadku žiada,
aby sa hlavné pojednávanie vykonalo znova, sa súd prvého stupňa zaoberal posúdením toho, či takmer

po 18 rokoch trestného stíhania, je ešte prípustné vo veci konať z hľadiska zásady práva na spravodlivý
proces, vzhľadom na zložité dokazovanie z hľadiska jeho rozsahu, technickej stránky a predpokladanej
časovej náročnosti, ktoré konanie ešte viac predĺži. Už teraz je konanie súdom vedené viac ako 9 rokov,
a do budúcna trestnú vec nebude možné prejednať a rozhodnúť v priebehu niekoľkých týždňov resp.
niekoľkých málo mesiacov. Do úvahy treba zobrať aj skutočnosť, že proti rozhodnutiu vo veci samej
bez ohľadu na jeho výsledok, je reálne očakávať podanie opravného prostriedku niektorou zo strán.

Netreba zvlášť zdôrazňovať, že akokoľvek by vec bola zložitá, štát ako orgán moci musí mať k dispozícii
také prostriedky, aby ju neprejednával v čase, ktorý viac než podstatne presahuje jedno desaťročie
a to bez toho, že by na tom niesol vinu obžalovaný, napr. vyhýbaním sa trestnému stíhaniu, čo sa
v prejednávanej veci nijako nestalo. Doba trvania trestného konania v doterajšom priebehu konania
aj pri najreštriktívnejšom výklade voči obžalovanému, nebola spôsobená konaním obžalovaného. Po

dobu 18 rokov, z toho 9 rokov v prípravnom konaní a 9 rokov v konaní pred súdom, bol obžalovaný
k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní a súdu, ktoré tak mohli uplatňovať všetky zákonné
kompetencie súvisiace s efektívnym vyšetrením a skončením prejednávanej veci, pričom zabezpečenie
dôkazov nevyžadujúcich prítomnosť obžalovaného nebolo obmedzené počas celej doby trestného
stíhania. Napriek tejto, naozaj extrémne dlhej dobe, vec doteraz nie je skončená, pričom zvolené

spôsoby vybavenia nariadením hlavného pojednávania a určení jeho termínov po zrušení uznesenia o
odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi krajským súdom, nemôžu byť pričítané a vyhodnotené
v neprospech obžalovaného.

Súd prvého stupňa súčasne vykonal test proporcionality k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru, pri

ktorom je potrebné skúmať:

a) faktory, ktoré sú významné pre posúdenia dĺžky konania z hľadiska prieťahov spôsobených orgánmi
štátu vo vzťahu k celkovej dĺžke konania, závažnosti trestného obvinenia, rozsahu a obtiažnosti
predmetu trestného konania, a v neposlednom rade aj rozsah osobitnej záťaže, ktorej je obžalovaný

vystavený v súvislosti s dĺžkou trestného konania, k prieťahom v konaní spôsobenom obžalovaný však
nie je možné prihliadať,
b) faktory dôležité pre posúdenie účelu trestu, ako napríklad nevyhnutnosť ochrany spoločnosti pred
konkrétnym páchateľom trestného činu, ktorá musí byť vždy posúdená vzhľadom na spôsob vedenia
života páchateľa od spáchania stíhaného skutku do vynesenia rozhodnutia, zistenie či obžalovaný

skutočne potrebuje výchovu k riadnemu životu prostredníctvom uloženia akéhokoľvek trestu, reálnu
účinnosť prípadného trestu s ohľadom na výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti v
súvislosti s odstupom od doby kedy prišlo k spáchaniu trestného činu.

Okresný súd mal za to, že s predlžujúcou sa dĺžkou trestného stíhania sa vytráca základný vzťah medzi

trestným činom a ukladaným trestom. Doba medzi trestným konaním páchateľa a vynesením konečného
rozhodnutia má priamy vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením konkrétneho trestu dosiahnutý.
So zväčšujúcim sa časovým odstupom od spáchania trestného činu sa oslabuje prvok individuálnej aj
generálnej prevencie a spôsobilosť trestu výchovne pôsobiť na spoločnosť je po tak dlhej dobe výrazne
znížená. Súčasne poukazuje aj na to, že otázkou zastavenia trestného stíhania z dôvodu uplynutia

neprimerane dlhej doby jeho trvania sa už zaoberali súdy Slovenskej republiky, napr. Krajský súd v
Trnave v konaní sp.zn. 5To 85/2009, Krajský súd v Bratislave v konaní sp.zn. 2To 255/2002. Najvyšší
súd SR v konaní sp.zn. 3Tz 2/2003 (rozhodnutie uverejnené v zbierke súdnych rozhodnutí pod číslom
Tpj 5/2004) uviedol niekoľko dôležitých skutočností, ktoré pre ich zásadný význam z hľadiska možnosti
zastaveniatrestnéhostíhaniavoveciuviedolajokresnýsúdvosvojomodôvodnení,ktorénebudekrajský

súd na tomto mieste znova opakovať (obdobné platí aj k rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1Tost 12/2012 zo dňa 16.5.2012, sp.zn. 2Tdo V 21/2013 zo dňa 4.2.2014).Európsky súd pre ľudské práva pritom považuje za neúmerné dlhé konanie už konanie, ktoré presahuje
dobu 6 rokov. Z judikatúry zmluvných strán Dohovoru možno zistiť, že dotknuté osoby napr. v prípadoch
Beck (Nórsko), Helmut Jansen (Spolková republika Nemecko), sa pred vnútroštátnymi súdmi domáhali

zastavenia trestného stíhania práve s poukazom na to, že v ich prípadoch bol porušený článok 6
Dohovoru. Tieto požiadavky dotknutých osôb neboli vnútroštátnymi súdmi akceptované a preto sa obe
tieto osoby obrátili na Európsky súd pre ľudské práva. Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutiach
Beck versus Nórsko z 26.9.2001 a Helmut Jansen versus Spolková republika Nemecko z 12.10.2000
konštatoval, že vnútroštátne súdy poskytli náhradu za namietané porušenie práva zakotveného v

článku 6 Dohovoru tým, že v dôsledku zistenia neprimeranej dĺžky trestného konania uložili páchateľom
minimálne tresty, aké povoľujú príslušné ustanovenia trestného vnútroštátneho práva a preto ďalšie
zadosťučinenia im nepatria. So zreteľom na obsah Dohovoru a osobitne jeho článkov 6, 13, 41 možno
vo všeobecnosti uviesť, že jeho signatári nešli v prípadoch porušenia ľudských práv a slobôd uvedených
v článku 6 až tak ďaleko, že by trestné stíhanie páchateľov trestnej činnosti bolo možné vždy zastaviť len
preto, že sa toto v neprimeranej lehote neukončilo. Možno konštatovať, že najmä v prípadoch závažnej

trestnej činnosti by zastavenie trestného stíhania len preto, že toto trvá neprimerane dlhú dobu, bolo
zjavne v zásade kontraproduktívne, lebo by sa vlastne uprednostňovali práva páchateľov závažnej
trestnej činnosti pred ich obeťami. Z odôvodnení vyššie uvedených rozhodnutí Európskeho súdu pre
ľudské práva však vyplýva, že zastavenie trestného stíhania v prípadoch neúmerne dlhej doby takéhoto
stíhania nie je celkom vylúčené, avšak musí ísť o extrémny prípad.

Okresný súd poukázal aj na Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 1T/20/1998 zo dňa 5.2.2007 v
spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3T/13/2008 zo dňa 29.10.2008, ktorým bolo zastavené
trestné stíhanie obžalovaných podľa § 223 ods. 1 Trestného poriadku s použitím § 11 písm. h) Trestného
poriadku (zákon č. 141/1961 Zb.), a na uznesenia Špecializovaného trestného súdu Pezinok, kde v

konanísp.zn.BB-3T/29/2015uznesenímzodňa10.11.2015,avkonanísp.zn.BB-3T/7/2016uznesením
zo dňa 24.8.2016, boli zastavené trestné stíhania obžalovaných postupom podľa § 244 ods. 1 písm.
c) v spojení s § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 9 ods. 1 písm. g)
Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z.z.), kde od spáchania skutkov do podania obžaloby uplynula
doba 15 rokov.

Z týchto záverov možno vyvodiť, že úlohou každého súdu, ktorý eventuálne uvažuje o zastavení
trestného stíhania, je posúdiť, či v konkrétnej veci ide o extrémny prípad odôvodňujúci zastavenie
trestného stíhania. Je potrebné si uvedomiť, že nie je možné dať jednoznačnú odpoveď ohľadne
stanovenia doby, nad ktorú trestné stíhanie už nie je prípustné. Ako to vyplýva zo skôr uvedených
skutočností z rozhodovacej činnosti súdov, je pri posudzovaní tejto otázky potrebné brať do úvahy

závažnosť protispoločenskej činnosti, náročnosť konania, mieru, ako sa na prieťahoch v konaní podieľal
samotný obvinený, i ďalšie okolnosti prípadu, ktoré nie je možné taxatívne vymenovať. Až po posúdení
všetkých týchto faktorov v ich komplexnosti a príčinných súvislostí, bude môcť dať súd v tom ktorom
prípade odpoveď na to, či k prieťahom došlo alebo nie a následne, či existencia takýchto prieťahov
mala za následok tak závažné porušenie práva na spravodlivý proces v primeranej dobe, že je potrebné

pristúpiť ku kroku, ktorý by mal byť v demokratickej spoločnosti len z tohto dôvodu veľmi výnimočným
- k zastaveniu trestného stíhania.

Súd prvého stupňa v tomto prípade dospel k záveru, že išlo o takýto extrémny prípad, pričom zastavenie
trestného stíhania nielenže v tomto prípade je možné, ale dokonca ho považuje za nevyhnutné.

Osobitosti tohto prípadu, ktoré ho viedli k takému záveru, zhrnul nasledovne. V prvom rade je potrebné
spomenúť neskutočne neobvyklú dĺžku konania, kde v prejednávanej veci sp.zn. 2T/57/2013 mal byť
skutok spáchaný takmer pred 20 rokmi v období od 19.7.2002 najmenej do 12.9.2002, takmer 11 rokov
pred podaní obžaloby, konanie pred súdom prebieha viac ako 9 rokov, a samotné stíhanie obžalovaného
takmer 18 rokov, čo treba považovať za neobvykle extrémny prípad. Samotná skutočnosť, že orgány

činné v prípravnom konaní majú iný názor na vec ako súdy, nemôže byť pripočítaná obžalovanému v
jeho neprospech. V konaní pred súdom, kde boli nariaďované termíny hlavných pojednávaní plynule,
je potrebné uviesť, že s ohľadom na dobu kedy mal byť skutok spáchaný, ako aj na dobu, ktorá
uplynula od vykonávania jednotlivých výsluchov svedkov v prípravnom konaní, títo sa v závislosti od
vzdialenosti od miesta bydliska často nedostavovali na predvolania s ospravedlnením, či už veku alebo

zdravotných problémov. Nepochybne ďalší faktom, ktorý mal vplyv na dĺžku konania bolo obdobie dvoch
rokov pandémie ochorenia COVID -19, kedy aj keď bolo nariaďované hlavné pojednávanie došlo k jeho
zrušeniu, nakoľko boli pozitívni aj členovia senátu. Práve s ohľadom na ospravedlňovanie sa svedkov
a ich neprítomnosť, ako aj s ohľadom na pandémiu v súvislosti s ochorením COVID -19, okresný súdvykonával dokazovanie čítaním zápisníc o výsluchu svedkov z prípravného konania. Napriek tomu však
rozsiahle dokazovanie nebolo doposiaľ skončené. V tom čase mal spis 9665 strán.

Ďalšou skutočnosťou hodnou zreteľa pri hodnotení doterajšej dĺžky a predpokladanej dĺžky konania
pred súdom vzhľadom na vyjadrenie obžalovaného, ktorý po doručení opatrenia o zmene v zložení
senátu a oznámenia s výzvou podľa § 277a Trestného poriadku, podaním zo dňa 25.5.2022 oznámil,
že nesúhlasí v poradí s druhou zmenou v zložení senátu a podľa § 277a ods. 1 Trestného poriadku a
žiada, aby sa hlavné pojednávanie vykonalo znova, ktorá predĺži len samotný čas konania pred súdom,

vzhľadom na rozsah navrhovaného dokazovania o čas minimálne 1 roka a viac, pričom niektorí doposiaľ
predvolaní svedkovia vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav, opakovane ospravedlnili svoju neúčasť
na osobnom výsluchu, je reálne očakávaná náročnosť dokazovania v prejednávanej veci vrátane
ekonomickej a finančnej náročnosti úkonov spojených s dokazovaním. Jednou zo zásad trestného
konania, aj keď nie určujúcou, je zásada jeho hospodárnosti. S doručovaním predvolaní, upovedomení
o úkonoch trestného konania, vyžiadaním potrebných správ súvisia náklady s poštovným, v prípade

účastisvedkovspreplácanímsvedočného,prípadnepoplatkovzaposkytnutieinformácii,odmenyčlenov
senátu, teda aj posúdenie zmysluplnosti očakávaných výdavkov vo vzťahu k predpokladanému efektu
musí súd pri rozhodovaní zobrať do úvahy. Nezanedbateľná je aj tá skutočnosť, že obžalovaný svojimi
podaniami v priebehu konania pred súdom namietal prieťahy v konaní, tieto sa však po prerozdelení
a pridelení trestnej veci sp.zn. 2T/57/2013 do senátu 1T netýkali prieťahov v príprave prejednania veci

súdom, určení termínu konania a rozhodnutia alebo prieťahov vo vyhotovení súdneho rozhodnutia,
tak ako to vyžaduje § 55 ods. 3 Trestného poriadku, ale obžalovaný svojimi podaniami namietal
celkovú dĺžku konania vedeného proti jeho osobe, časový odstup od skutku a následného vznesenia
obvinenia, čím svojimi podaniami fakticky podal sťažnosť na postup súdu pre porušenie práva na verejné
prerokovanie veci bez zbytočným prieťahov podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, ako

to skonštatoval aj Krajský súd v Prešove v podaní sp.zn. 4Ntro/1/2021 zo dňa 13.1.2021, k podanej
sťažnosti obžalovaného zo dňa 4.12.2020 v spojení s podaním zo dňa 29.12.2020.

Súd prvého stupňa tiež uviedol, že pokiaľ by neprimeranosť dĺžky konania bola zapríčinená výlučne
osobou, voči ktorej sa trestné stíhanie vedie, tento fakt výrazne umožňuje štátu viesť trestné stíhanie

dlhšie, čo však správanie obžalovaného v prejednávanej veci nijako nenasvedčuje, po dobu 18 rokov,
z toho 9 rokov v prípravnom konaní a 9 rokov v konaní pred súdom (s výnimkou včasného doručenia
súhlasu s vykonaním pojednávania dňa 28.6.2021 v jeho neprítomnosti), bol obžalovaný k dispozícii
orgánom činným v trestnom konaní a súdu, ktoré tak mohli uplatňovať všetky zákonné kompetencie
súvisiace s efektívnym vyšetrením a skončením prejednávanej veci, pričom zabezpečenie dôkazov

nevyžadujúcich prítomnosť obžalovaného nebolo obmedzené počas celej doby trestného stíhania.

Ďalším faktorom, ktorý zohral úlohu pri závere prvostupňového súdu, že ide o naozaj extrémny prípad
neprimerane dlhého konania, u ktorého je potrebné trestné stíhanie zastaviť, súvisí s predpokladaným
konečným efektom trestného stíhania, teda predpokladaným rozsudkom vo veci - či už pre prípad

uznania alebo neuznania viny. Tu je možné konštatovať, že v rovine rozumnej istoty je možné očakávať,
že aj prípadný výrok o vine a treste by bol v podstate len akademickým výrokom, lebo v rovine rozumnej
istoty možno predpokladať a očakávať, že okolnosti eventuálne vedúce k mimoriadnemu zníženiu trestu,
resp. okolnosti vedúce k záveru o potrebe použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu sú v tomto
prípade naozaj reálne existujúce. Rozhodnutie súdu po takmer 20 rokoch od spáchania trestného činu

vyvoláva zásadné rozumné pochybnosti o spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného (nejde o
trestný čin, ktorý sa nepremlčuje). V prejednávanej veci trestná sadzba trestu odňatia slobody v prípade
trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 5 Trestného zákona sa pohybuje v rozmedzí 5 rokov až 12
rokov, pričom tento trest by v prípade jeho mimoriadneho zníženia bolo možné znížiť až na 1 rok trestu
odňatia slobody v zmysle § 40 ods. 5 písm. c) Trestného zákona s uložením iba krátkej skúšobnej doby.

Zároveň okresný súd zohľadnil skutočnosť, že obžalovaný nemá záznam v registri trestov, od podania
obžaloby mu podľa odpovede z lustrácie z Generálnej prokuratúry nebolo vznesené žiadne obvinenie
pre nejaký trestný čin, a preto reálna účinnosť trestu by nemala žiadne výchovné pôsobenie. Z tohto
dôvodu nie je nevyhnutná ochrana spoločnosti uložením trestu.

Posledná spomenutá okolnosť, podmieňujúca hodnotenie tohto prípadu ako prípadu extrémneho,
takisto súvisí s už spomenutou hospodárnosťou konania. Veľmi zjednodušene povedané, potreba
akademického výroku v prejednávanej veci za situácie, kedy sa senát prvostupňového súdu a s
najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou aj odvolací súd kvôli takémuto výroku budú musieťvecou zaoberať naozaj pomerne dlhý čas, nevyváži nevyhnutnosť vynaložených predpokladaných
nákladov súvisiacich s touto vecou - tak časových, ako aj materiálnych. V právnom štáte musia byť
dôsledne dodržiavané princípy právneho štátu. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti poukázal na nález

Ústavného súdu SR I. ÚS 17/99, podľa ktorého „ V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné
súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho
právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých
práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť
ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ Neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu sú tak

právne princípy ako právna istota a spravodlivosť, ale aj ochrana základných práv a slobôd. V tomto
prípade sa môže javiť, že sa tieto jednotlivé princípy mohli dostať do určitého antagonistického vzťahu.
Na jednej strane je právo obžalovaného na spravodlivý proces, princíp právnej istoty a spravodlivosti
a na druhej strane princíp spravodlivosti a právnej istoty spoločnosti s ohľadom na zisťovanie trestnej
činnosti, odhaľovanie a potrestanie páchateľov. Istým spôsobom by mohlo byť vnímané rozhodnutie o
zastavenítrestnéhostíhaniavtejtoveciako„zvýhodnenie“obvinenéhooprotiinýmobvineným.Zásadné

je však pre rozhodnutie vyvažovanie týchto princípov, kde základné právo obžalovaného na prejednanie
veci bez prieťahov s ním súvisiaci princíp spravodlivosti aj právnej istoty sú dané na misku váh s
princípom spravodlivosti a právnej istoty spoločnosti. V nadväznosti na popísané okolnosti vedeného
trestného stíhania v tejto veci extrémna dĺžka konania, ktorá nebola spôsobená obžalovaným podľa
názoru okresného súdu spôsobila, že prevážilo právo obžalovaného na prejednanie veci v primeranej

lehote nad princípom právnej istoty a spravodlivosti vo vzťahu k spoločnosti. Aj keď v súlade s nálezom
Ústavného súdu SR II. ÚS 26/95, zložitosť veci zbavuje súd zodpovednosti za pretrvávanie právnej
neistoty účastníka, prvostupňový súd v rámci vyhodnotenia všetkých okolností konštatuje, že aplikácia
zákonom predvídaných obmedzení základných práv (vykonanie hlavného pojednávania spojeného s
meritórnym rozhodnutím o obžalobe v podobe akéhokoľvek trestu), by v prejednávanej veci neobstála v

uvedenom teste proporcionality z uvedených dôvodov. Po hodnotení extrémnej dĺžky konania, na ktorej
nemal obžalovaný vinu, ako aj po zhodnotení, že nie je daná potreba ochrany spoločnosti uložením
trestu obžalovanému, sú naplnené podmienky pre aplikáciu Dohovoru a zastavenie trestného stíhania.

Na základe takto uvedených skutočnosti a záverov bolo okresným súdom rozhodnuté o zastavení

trestného stíhania obžalovaného, pretože prvostupňový súd dospel k záveru, že medzinárodná zmluva
- Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ustanovuje v takto extrémnom prípade
neprípustnosť trestného stíhania. Z dôvodu zastavenia trestného stíhania boli poškodené osoby s
uplatneným nárokom na náhradu škody odkázané na civilný proces alebo na konanie pred iným
príslušným orgánom.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj predloženého spisového materiálu
konštatuje, že uznesenie súdu prvého stupňa obsahuje podrobné, logické a precízne odôvodnenie,
v ktorom je jasne a zrozumiteľne vyložené, o ktoré skutočnosti a okolnosti sa prvostupňový súd opieral
a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní, čo vytvorilo vo veci nevyhnutný základ na

záverečnú myšlienkovú činnosť aj sťažnostného súdu. Z obsahu odôvodnenia uznesenia vyplýva, že
uvedené hodnotenie neodporuje základným princípom logického myslenia.

Sťažnostný súd nepopiera, že štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených
z trestných činov a zaisťuje ich prípadné potrestanie. Rozhodovanie o vine a treste v rámci trestného

konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto orgánov (Rozsudok Najvyššieho sú-
du SR zo dňa 03.03.2016 pod sp. zn. 5 To 14/2015) a ani v prípade vzniku neodôvodnených prieťahov
v trestnom konaní nemôže štát na plnenie vyššie uvedenej úlohy úplne rezignovať. V extrémnom prí-
pade by totiž mohla nastať aj taká situácia, že orgán, ktorý prieťahy sám zaviní, alebo ich vznik a trva-
nie „toleruje“, následne trestné stíhanie zastaví, čím by sa de facto „zbavil“ prípadu bez toho, aby bo-

lo rozhodnuté o vine alebo nevine stíhanej osoby.

Na druhej strane je ale potrebné podotknúť, že za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu
právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a č. 152

ods. 4 ústavy). Sťažnostný súd ustálil, že príslušný výklad právnej normy aplikovanej prvostupňovým
súdom v konkrétnych okolnostiach prípadu je zákonne akceptovateľný a nie je popretím jej účelu,
podstaty a zmyslu, pričom dodáva ešte nasledovné.Problematika zbytočných prieťahov (nielen) v trestnom konaní, resp. otázka vyvodenia dôsledkov z
prekročenia primeranej lehoty sa stáva súčasťou širšieho kontextu dostupnosti účinných prostriedkov
nápravy v prípade porušenia práv zaručených Dohovorom v jednotlivých členských štátoch Rady

Európy. Už aj podľa aktuálnej judikatúry ESĽP, resp. od r. 2000 (rozsudok veľkej komory vo veci
Kudla proti Francúzsku zo dňa 26. októbra 2000), sa otázkou vyvodzovania dôsledkov z porušenia
práva na prejednanie veci v primeranej lehote, resp. účinného poskytovania nápravy (kompenzácie)
za porušenie tohto práva posudzuje nielen vo svetle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej aj len “dohovor“), ale aj ďalších článkov dohovoru: čl. 13 (právo na

účinný prostriedok nápravy), čl. 41 (spravodlivé zadosťučinenie), prípadne čl. 46 ods. 1 (záväznosť a
vykonávanie rozsudkov).

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do
princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka
trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného,

ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania. Ochrana
práva na primeranú dĺžku konania, ktoré garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp.
kompenzácia jeho porušenia môže byť dosiahnutá prostriedkami, ktoré sú vlastné trestnému právu, ak
sú jeho normy vykladané ústavne konformným spôsobom. Takýto postup trestných sudcov (senátov)
všeobecných súdov je aj istou formou prevencie pred nastúpením zodpovednosti súdu (štátu) a jeho

povinnosti ku kompenzácii vo finančnom vyjadrení. Hoci Európsky súd pre ľudské práva nevyvodil z
porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd povinnosť zmluvného
štátu automaticky kompenzovať prieťahy v konaní zastavením trestného stíhania alebo zmiernením
trestu, súčasne takú formu kompenzácie pripustil, lebo ich považuje za dostatočnú nápravu porušeného
práva, ak ho národný súd použije výslovne preto, že bolo porušené právo na prejednanie veci v

primeranej lehote, a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej miere bol trest z tohto dôvodu
zmiernený (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 236/2011).

Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď jeden právny predpis dovoľuje dvojaký výklad
(jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne

konformným. Toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky sa však nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i keď
sa javí všeobecnému súdu ako ústavne nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom. Na
druhej strane, ústavne konformný výklad právnej normy, resp. výklad právnej normy vôbec nemôže
siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho

textu. V takomto prípade by totiž už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy.

V súvislosti s výkladom a aplikáciou príslušných právnych predpisov musí súd prihliadať na spravodlivú
rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania.
Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými

atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu abstraktných právnych
noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy
uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého
nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali

navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu.

Ústava Slovenskej republiky v čl. 48 ods. 2 zaručuje, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení

protokolu č. 11, ktorý nadobudol účinnosť 1. novembra 1998 v čl. 6 ods. 1 zakotvuje, že každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom. Primeraná lehota v ktorej má byť vec prejednaná, nie je výslovne stanovená, je
však riešená judikatúrou Európskeho súdu a vyplýva z nej, že v trestnom konaní lehota začína plynúť
od vznesenia obvinenia. Pri posudzovaní lehoty je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, chovanie

osôb, ktoré mohli prispieť k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednávali.
Vo výnimočných prípadoch Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi
orgánmi lehotu v trvaní šesť rokov. Svojimi dôsledkami, v podmienkach prejednávaného prípadu, vkontexte dvadsiatich rokov od spáchania obžalobného skutku môžu nadobudnúť charakter odopretia
spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Judikatúra ESĽP pripúšťa, aby porušenie práva na primeranú dĺžku konania bolo kompenzované
zastavenímtrestnéhostíhania(oslobodenímspodobžaloby)alebozmiernenímtrestu(rozhodnutieEckle
proti SRN z 15. júla 1982, č. 8130/78 či rozhodnutie Beck proti Nórsku z 26. júna 2001, č. 26390/95,
Dimitrov a Hamanov proti Bulharsku, č. 48059/06 z 10. mája 2011, § 128-129). ESĽP dodáva, že o
zastavení trestného stíhania ako forme kompenzácie prieťahov sa môže uvažovať pod podmienkou „že

verejný záujem nie je nepriaznivo postihnutý takýmto zastavením“. V tomto prípade treba zdôrazniť,
že súd prostredníctvom Správy štátnych hmotných rezerv priznáva Slovenskej republike postavenie
poškodeného a ten istý štát v tomto konaní spôsobil prieťahy viac ako 20 rokov.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) má obvinený právo na to, aby o
jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na

spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov
alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom
do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z
27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je pojem primeraná
lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej prekročenie by bolo automaticky
kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania sa posudzuje podľa konkrétnych
okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978). Čas na konanie
bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle neexistuje časová hranica,

uplynutím ktorej postup súdu môže mať povahu prieťahov v konaní (napr. I. ÚS 137/02). Účelom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená

nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04). Priznanie
právanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovzakladápovinnosťsúduajsudcunaorganizovanie
práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01). Z ústavnoprávneho hľadiska je
neakceptovateľné, aby konanie v trestnej veci nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 15 rokoch
od jeho začatia (napr. IV. ÚS 159/08).

Ochrana podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v priebehu trestného
konania, začiatok ktorého spadá na vznesenie obvinenia a koniec na vydanie, resp. doručenie rozsudku
alebo uznesenia o poslednom opravnom prostriedku, a nie rozhodnutiu o veci samej, ktoré je produktom
tohto konania a ktoré tvorí procesnú hranicu konania. Účelom ochrany poskytovanej podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru je zamedziť, aby trestné konanie netrvalo neprimerane dlho.( II. ÚS 127/08).
Primerane z nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 236/2011 zo dňa 16. júna 2011 okrem iného vyplýva,
že neprimeranosť dĺžky trestného konania je zásahom do základných práv sťažovateľa garantovaných
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súdy však disponujú celým radom prostriedkov, ktoré im
ponúkajú trestné či ústavnoprávne predpisy (napr. zastavenie trestného stíhania, mimoriadne zníženie

trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, a to z dôvodov, ktoré vyplývajú zo samotného
ústavného poriadku, a nie z podústavných trestnoprávnych noriem, a pod.) na uplatnenie možnosti
kompenzácie porušenia práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej dobe), avšak
za predpokladu, že sťažovateľ túto kompenzáciu v prebiehajúcom trestnom konaní uplatní a že súdy
tieto prieťahy zistia. Aj relevantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) takú

formu kompenzácie považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ju národný súd použije s
výslovným uvedením toho, že k tomuto opatreniu pristupuje preto, že bolo porušené právo sťažovateľa
na prerokovanie veci v primeranej dobe, a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej miere bol
trest z tohto dôvodu zmiernený (rozh. Eckle v. SRN z 15. 7. 1982). Za týchto podmienok je ESĽP toho
názoru, že zmluvný štát poskytol dostatočnú ochranu právam vyplývajúcim z dohovoru s tým dôsledkom,

že sťažovateľ stráca postavenie poškodeného podľa čl. 34 dohovoru, a tým aj legitimáciu na podanie
sťažnosti. V rozsudku z 26. júna 2001 vo veci Beck v. Nórsko formuloval ESĽP vzťah medzi porušením
práva na vybavenie veci v primeranej dobe a jeho kompenzáciu v podobe stanovenia výšky trestu ešte
presnejšie, keď uviedol, že zmiernenie trestu nezbavuje jednotlivca postavenia poškodeného podľa čl.34 dohovoru, avšak z tohto všeobecného pravidla existuje výnimka v prípade, pokiaľ národné orgány
dostatočne priehľadným spôsobom konštatovali porušenie pravidla primeranej dĺžky konania a toto
pochybenie už kompenzovali zmiernením trestu, a to výslovným a merateľným spôsobom. Ak je taká

podmienka splnená, dospieva ESĽP k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nebol porušený. Vychádzajúc
z uvedeného možno potom konštatovať, že hoci Európsky súd pre ľudské práva nevyvodil z porušenia čl.
6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdpovinnosťzmluvnéhoštátuautomaticky
kompenzovať prieťahy v konaní zastavením trestného stíhania alebo zmiernením trestu, súčasne takú
formu kompenzácie pripustil, lebo ich považuje za dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ho národný

súd použije výslovne preto, že bolo porušené právo na prejednanie veci v primeranej lehote, a pokiaľ
ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej miere bol trest z tohto dôvodu zmiernený.

Z rozhodnutia ESĽP De Clerck proti Belgicku - rozsudok zo dňa 25. septembra 2007 -okrem iného
vyplýva, že súd nemôže nariadiť nezávislým súdnym orgánom štátu, ktorý je zmluvnou stranou
dohovoru, aby zastavili trestné stíhanie začaté v súlade so zákonom, ani zákonodarcovi, aby prijal

právnu úpravu s obsahom nadiktovaným súdom. Súd však zastáva názor, že v prípade, ak sa dĺžka
konania považuje za nadmernú a nezlučiteľnú s požiadavkou "primeranej lehoty" článku 6 ods. 1, bolo
by potrebné urýchliť toto konanie a rozhodnúť v ňom čo najskôr, samozrejme, s ohľadom na riadny výkon
spravodlivosti.

V právnom štáte nie je možné pripustiť, aby výlučne štát samotný spôsoboval prieťahy v konaní. Práve v
tejtospojitostiajsťažnostnýsúdposúdil,čisaverejnýzáujemnepriaznivopostihnezastavenímtrestného
stíhania obžalovaného, pričom dospel k negatívnemu záveru.

Primeranosť dĺžky súdneho konania sa musí posudzovať jednotlivo v každom prípade s prihliadnutím na

príslušné okolnosti. V tomto prípade krajský súd prihliadol okrem iného na zložitosť prípadu, správanie
sa obžalovaného, ako aj na správanie sa súdnych orgánov a orgánov prípravného konania. Tento prípad
predstavujetrestnékonanie,ktorézatiaľtrvádvadsaťrokovaniejedoposiaľskončené,dokoncanedošlo
anikvyneseniuprvéhomeritórnehorozhodnutiaokremterazpreskúmavaného.Takétoprieťahyvkonaní
sú nepochybne neprimerané a v zásade sa majú považovať za prekročenie „primeranej lehoty“ v zmysle

článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Neprípustnosťďalšiehotrestnéhostíhaniaobžalovanéhomásvojupríčinuvneprimeranejdĺžkekonania,
na ktorú je potrebné ale aj možné reagovať zastavením jeho trestného stíhania v dôsledku nutnosti
rešpektovania príkazu vyplývajúceho z medzinárodnej zmluvy, ktorou sú garantované základné práva

obžalovaného, konkrétne práva uvedeného v čl. 6 Dohovoru, tj. práva, aby jeho záležitosť bola
v primeranej dobe prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Neprimeraná
dĺžka trestného konania je faktorom, ktorý s odkazom na bezprostredne záväznú medzinárodnú
zmluvu zakladá dôvodnosť zastavenia trestného stíhania, ku ktorému môže súd pristúpiť, aj napriek
tomu, že Trestný poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie o tom, že trestné stíhanie priečiace sa

právu prameniacemu z čl. 6 Dohovoru je neprípustné, keďže Dohovor je bezprostredne záväzným
právnym prameňom a má prednosť pred zákonom, pričom posudzovanie otázky, či je konanie vedené
neprimerane dlho, nemôže súd posudzovať in abstracto, ale musí vychádzať z konkrétnych okolností
každého individuálneho prípadu ako celku.

V posudzovanej veci dospel aj krajský súd k zisteniu, že objektívne vzniknuté prieťahy boli najmä
na strane orgánov prípravného a súdneho konania a nie na strane obžalovaného. Sťažnostný súd
zastáva názor, že ak sa dostane právo a povinnosť štátneho aparátu do extrémneho rozporu s právom
obžalovanej osoby na prejednanie jeho kauzy v primeranej lehote a to hlavne (alebo aj výlučne) z
dôvodov na strane štátneho aparátu, zbavuje sa štátny aparát svojou neprimerane dlhou činnosťou

právanastíhanieapotrestaniepáchateľatrestnéčinnosti.Vprípade,kedysajednáoskutočneextrémnu
dĺžku trestného stíhania bez zjavného výsledku, teda výnimočný prípad, v ktorom k porušení čl. 6 ods.
1 Dohovoru bezpochyby došlo, rovnako tak čl. 38 Listiny základných práv a slobôd je nemysliteľné,
aby bolo jednak konštatované porušenie práva podľa Dohovoru a pritom v porušení tohoto práva bolo
pokračované, keď zastavenie trestného stíhania z dôvodu neprimeranej dĺžky konania s poukazom

na čl. 6 ods. 1 Dohovoru naviac predstavuje i dostatočný kompenzačný a satisfakčný prostriedok k
odškodneniu nemajetkovej ujmy vzniknutej neprimeranou dĺžkou trestného konania.V prípadoch neprimeranej dĺžky konania sa ESĽP stretáva s radou opatrení, ktoré jednotlivé štáty prijali,
či už v konkrétnych prípadoch alebo systémovo. Podrobne sa k nim vyjadril vo veci Scordino proti
Taliansku (č. 1 zo dňa 29. 03. 2006, sťažnosť č. 36813/97). Aby mohlo byť opatrenie považované

za dostatočné, musia podľa súdu vnútroštátne úrady jednak zjednať nápravu a jednak porušenie
práv daných Dohovorom vysloviť a jasne uznať, že bola prekročená primeraná dĺžka konania (Eckle
proti Nemecku ze dne 15. 7. 1982). Za najlepšie riešene považuje prevenciu, teda predovšetkým
organizáciu súdnej moci tak, aby k neprimeraným prieťahom v konaniach systematicky nedochádzalo. V
nadväznosti na to kvitoval prijatie ďalších preventívnych opatrení, ktorých účelom je urýchlenie konania

a zabránenie ďalších prieťahov v konkrétnych veciach, kde už k prieťahom došlo (napríklad vo veci
Tome Mota proti Portugalsku, zo dňa 02. 12. 1999, sťažnosť č. 32082/96). Pokiaľ ide o kompenzačné
prostriedky, najčastejšie sú zmieňované finančné odškodnenia, uloženie miernejšieho trestu (Beck
proti Nórsku zo dne 26. júna 2001, sťažnosť č. 26390/95, alebo Malkov proti Estónsku zo dne 4.
2. 2010, sťažnosť č. 31407/07) alebo zastavenie konania. Tieto môžu byť podľa ESĽP v závislosti
na okolnostiach dostatočnými prostriedkami nápravy. Pokiaľ ide o zastavenie konania, za dostatočný

ho považoval napríklad vo veci Sprotte proti Nemecku (rozsudok zo dne 17. 11. 2005, sťažnosť č.
72438/01) v kombinácii s peňažným odškodnením. Za prípadne efektívny ho označil taktiež vo veci
Ommer proti Nemecku (rozsudok č. 2 zo dne 13. 11. 2008, sťažnosť č. 26073/03), kde pozitívne hodnotil,
že okrem kompenzačnej funkcie môže tento prostriedok slúžiť aj k prevencii ďalších prieťahov vo veci.
ESĽP súčasne poukázal na správny prístup rady štátov (Rakúsko, Chorvátsko, Španielsko, Poľsko a

Slovensko), ktoré prijali kombináciu preventívnych a kompenzačných opatrení.

Dohovor spôsob akým musí k náprave dôjsť, nestanovuje. ESĽP opakovane judikoval, že je primárne
na vnútroštátnych úradoch, aby zjednali túto nápravu. Jednotlivé štáty majú za týmto účelom voľnosť
pre určenie prostriedkov, prostredníctvom ktorých bude náprava poskytnutá (Kudla proti Poľsku zo dne

26. 10. 2000, sťažnosť č. 30210/96). Voľba konkrétneho opatrenia, ktoré je v jednotlivých prípadoch
porušenia Dohovoru využité, závisí na okolnostiach prípadu a povahe tohoto porušenia (Chiarello proti
Nemecku ze dne 20. 6. 2019, sťažnosť č. 497/17). Z uvedeného je zrejmé, že nielenže Dohovor
nestanovuje, akými prostriedkami má k náprave porušení jeho ustanovení v prípade neprimeranej dĺžke
konania dôjsť, ale nestanovil tak ani v žiadnom svojom rozhodnutí. Súd pokiaľ vzhliadne porušenie

Dohovoru, sám neudáva, aké opatrenia majú byť prijaté, ale posudzuje tie prostriedky nápravy, ktoré
boli v prejednávanom prípade využité, alebo mohli byť použité v rámci vnútroštátneho práva, a hodnotí
ich efektívnosť a využiteľnosť v praxi.

Kauza od doby, kedy mal byť skutok spáchaný až doteraz sa prerokúva už viac ako 20 rokov. Nie je

vylúčené, že v danej veci budú podané riadne a mimoriadne opravné prostriedky, prípadne ústavná
sťažnosť. Uloženie akéhokoľvek trestu, samozrejme za situácie, že obžalovanému by bola zákonným
spôsobom preukázaná vina, by bolo nespravodlivé a neústavné. Ani podmienečný trest odňatia slobody,
bez ohľadu na jeho výmeru po 20 rokoch, o generálnej prevencii ani nehovoriac, nemôže mať výchovný
účinok.

Pri ukladaní sankcie musí krajský súd vychádzať z celkovej dĺžky trestného konania, ktorá je zapríčinená
najmä konaním orgánov činných v prípravnom konaní, prokurátorom a súdmi a potom postupovať v
zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Zároveň je potrebné uviesť aj to, a nemožno to nechať ani bez povšimnutia, že v stíhanej trestnej
veci došlo už niekoľkokrát k zmene zákonného sudcu a prísediacich, pričom aj zákonná sudkyňa
- predsedníčka senátu, ktorá teraz napadnuté uznesenie vyhotovovala, ktorá mimochodom konala
plynule a urýchlene, bola preložená na iný okresný súd, čo bude v konečnom dôsledku znamenať,
že trestná vec, v prípade zrušenia napadnutého uznesenia, bude musieť byť znova pridelená

prostredníctvom elektronických prostriedkov novému zákonnému sudcovi, ktorý bude potrebovať
nevyhnutý a vychádzajúc aj z rozsahu spisového materiálu (viac ako 9.730 strán) aj pomerne dlhší
čas na naštudovanie tejto trestnej veci a znova začať vykonávať dokazovanie, čo opätovne predĺži už
aj tak extrémne trvajúcu dobu trestného stíhania. Možno sa dôvodne domnievať, vychádzajúc pritom
z doposiaľ vykonaných hlavných pojednávaní a dôkazov na nich (obžalovaný popiera spáchanie skutku,

tedanemožnozjehostranypredpokladaťurobenievyhláseniaovine),žedoúvahyprichádzajúce súdne
konanie bude trvať možno aj niekoľko rokov vzhľadom na početnosť návrhov na vypočutie svedkov,
listinných dôkazov, ďalšieho spisového materiálu a následný postup procesných strán.Vo vzťahu k sťažnostným námietkam prokurátora krajský súd v celom rozsahu poukazuje na vyššie
uvedené skutočnosti, okolnosti prípadu ako aj právne úvahy, ktorými sa riadil pri preskúmavaní
sťažnosťou napadnutého uznesenia, na ktoré na tomto mieste odkazuje. Posledný konajúci senát

okresného súdu pritom vykonával všetky reálne úkony smerujúce k plynulému priebehu konania, aj
keď tento postup nesplnil v konečnom dôsledku svoj účel. Naznačený stav veci je objektívnou príčinou
zastavenia trestného stíhania obžalovaného, lebo pokračovanie v ňom by znamenalo porušenie práve
jeho práva to čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo (v konaní
pred súdom) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vyššie naznačená judikatúra Európskeho

súdu pre ľudské práva je v tomto smere stabilná a snaží sa podľa zvláštnych okolností každého
prípadu stanoviť určité všeobecnejšie pravidlá. Práve uplynutie konkrétnej doby od vznesenia obvinenia
z hľadiska práva na spravodlivý proces (čl. 6 Dohovoru) je extrémom, ktorý odôvodňuje zastavenie
trestného stíhania na základe § 9 ods. 1 písm. g/ Tr. poriadku per analogiam. Taktiež časová obtiažnosť a
hospodárnosť konania môže, avšak nielen samé o sebe ako jediné dôvody, viesť k zastaveniu trestného
konania, a to aj so zohľadnením predpokladanej dlhšej doby vykonávania dokazovania na hlavnom

pojednávaní. Aj Ústavný súd vo svojom rozhodnutí (I. ÚS 236/2011) v poznámke uviedol, že ochrana
práva na primeranú dĺžku konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. kompenzácie jeho porušenia, môže
byť aj u nás dosiahnutá prostriedkami, ktoré sú vlastné trestnému právu v rámci právomoci všeobecných
súdov, a nie finančnou kompenzáciou, na ktorú sa musia skladať opäť len občania (a to druhýkrát,
lebo prvýkrát "financujú" orgány činné v trestnom konaní a súdy, ktoré zatiaľ "beztrestne" porušujú

obvineného či obžalovaného práva na rýchly a spravodlivý proces).

Tobolipodstatnédôvody,prektorékrajskýsúdpovažovalsťažnosťprokurátorazanedôvodnúarozhodol
spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.