Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 19. február 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/102/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3121010474
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Javorková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3121010474.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Javorkovej a sudcov

JUDr. Michala Antalu a JUDr. Lucie Horvátovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 20. februára 2023
prejednal odvolanie prokurátora a obžalovaného

K. S.,

nar. XX.XX.XXXX v D., trvalý pobyt D., t. č. vo výkone väzby v inej trestnej veci v Ústave na výkon
väzby Košice,

ktoré podali proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3T/40/2021 zo dňa 13.10.2022, a takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. zrušuje sa v napadnutom rozsudku výrok o treste odňatia
slobody a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný K. S. odsudzuje pri nezmenenom výroku o vine v rozsudku

súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 5, § 37 písm. m) Tr. zák. na trest
odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. sa obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného zamieta, pretože nie je dôvodné.
Návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania poskytnutím času na vypracovanie znaleckého posudku

sa zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín bol obžalovaný K. S. uznaný za vinného zo spáchania zločinu
podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. d) Tr. zák. s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že po vzájomnej predchádzajúcej dohode
s ďalším doposiaľ nestotožneným páchateľom vylákali finančné prostriedky od poškodeného dôchodcu
U. D., nar. XX.XX.XXXX, a to tým spôsobom, že nestotožnený páchateľ dňa 31.07.2019 o 13.35 hod.
z presne nezisteného miesta v Maďarskej republike, z telefónneho čísla XXXX XXX XXX, kontaktoval

poškodeného U. D. a predstavil sa mu ako jeho vnuk X., pričom poškodenému povedal, že potrebuje
súrne pomoc pre svojho známeho vo výške 15.000,- Eur, na základe čoho poškodený v presvedčení,
že mu skutočne volal jeho vnuk, ešte v ten deň vybral zo svojho účtu vedeného v Poštovej banke, a. s.,
sumu vo výške 10.000,- Eur, ku ktorej pridal finančnú hotovosť vo výške 5.000,- Eur, ktorú mal uloženúdoma a podľa inštrukcií nestotožneného páchateľa sa presunul na Partizánsku ulicu v Trenčíne, kde v
čase okolo 14.29 hod. za ním prišiel obžalovaný K. S., ktorý sa mu predstavil pod menom D. a vystupoval
ako známy jeho vnuka, na základe čoho poškodený odovzdal finančnú hotovosť vo výške 15.000,- Eur

obžalovanému K. S., ktorý následne aj s touto hotovosťou odišiel na neznáme miesto, čím obžalovaný
K. S. spolu s ďalším zatiaľ nestotožneným páchateľom spôsobili poškodenému U. D. škodu vo výške
15.000,- Eur, pričom vedel o veku poškodeného aj vzhľadom na to, že sa mu predstavil ako jeho vnuk.

Bol za to odsúdený podľa § 221 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 5, § 37 písm. m) Tr. zák.

na trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. okresný
súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným
minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1, ods. 2 Tr. por. súd obžalovaného zaviazal k
povinnosti nahradiť poškodenému U.. U. D. škodu vo výške 15.000 Eur.

Rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože ho ihneď podaným odvolaním napadol prokurátor vo

vzťahu k výroku o treste v neprospech obžalovaného a obžalovaný vo svoj prospech proti všetkým jeho
výrokom.

Prokurátor v písomnom odôvodnení odvolania uviedol, že okresný súd správne zistil skutkový stav veci,
na ktorom založil výrok o vine, s ktorým je možné sa bez výhrad stotožniť. Tomuto zistenému stavu

veci a zákonu však nezodpovedá výrok o treste, ktorým obžalovanému súd prvého stupňa uložil trest
odňatia slobody pri dolnej hranici upravenej trestnej sadzby, ktorá bola v danom prípade vo výmere 6
rokov 6 mesiacov. Okresný súd sa pri úvahe o výmere trestu nie dôsledne riadil ustanoveniami § 34 ods.
1 a ods. 4 Tr. zák, upravujúcimi zásady ukladania trestov. Prokurátor poukázal na to, že obžalovaný bol
v posledných 10 rokoch 5-krát odsúdený a pred spáchaním aktuálnej trestnej činnosti bol opakovane

odsúdený za spáchanie skutkov s rovnakým modus operandi. Jedná sa u neho o špeciálnu recidívu,
a teda ani predchádzajúce odsúdenia u neho neviedli k náprave, čo nasvedčuje tomu, že páchanie
tohto druhu trestnej činnosti sa stalo jeho zdrojom živobytia a životným štýlom. Uloženie primeraného
trestubymalovyslaťjasnýsignálajďalšímdoposiaľneodhalenýmspolupáchateľom,ktorýchobžalovaný
zjavne zámerne kryje a odradiť ich od pokračovania v páchaní trestnej činnosti. S prihliadnutím na

celkové okolnosti prípadu, ako aj na neexistenciu poľahčujúcej okolnosti priznania viny a prejavenia
úprimnej ľútosti je zrejmé, že uloženie trestu odňatia slobody pri dolnej hranici trestnej sadzby nie je u
obžalovanéhoúmernékspáchanémučinu,nezohľadňujedostatočneindividuálnuagenerálnuprevenciu
trestu. Tieto funkcie trestu by mohol splniť len nepodmienečný trest odňatia slobody pri strede trestnej
sadzby so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. V závere prokurátor

navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v časti výroku
o treste, a následne za použitia ustanovenia § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci rozhodol tak, že uloží
obžalovanému zákonný a spravodlivý nepodmienečný trest odňatia slobody pri strede trestnej sadzby
so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Obžalovaný v písomnom odôvodnení odvolania uviedol, že v tomto trestnom konaní bol okresným

súdom najprv oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal. V tom čase
bol okresný súd názoru, že jediný priamy dôkaz na jeho odsúdenie bola výpoveď poškodeného,
ktorý jednoznačne na hlavnom pojednávaní prehlásil, že si nedovolí tvrdiť, že obžalovaný je osobou,
ktorá sa mala skutku dopustiť. Okresný súd spochybnil rekogníciu, ktorá bola vykonaná v prípravnom
konaní a považoval ju za nezákonnú. Následne po podaní odvolania zo strany prokuratúry a po

zrušení oslobodzujúceho rozsudku Krajským súdom v Trenčíne obžalovaný nadobudol pocit, že dôkazy,
preukazujúce jeho nevinu neboli vzaté do úvahy, a teda musel byť súdom prvého stupňa po akceptovaní
názoru krajského súdu odsúdený. Okresný súd v rámci doplnenia dokazovania odmietol vykonať
navrhovaný dôkaz - vypočutie syna obžalovaného, ktorý mal byť majiteľom telefónneho čísla,
prostredníctvom ktorého mal byť spáchaný trestný čin. Jeho syn sa v danom čase aj so svojim

telefónom pohyboval na rôznych miestach. Odmietnutie vykonať tento dôkaz je v rozpore s právom
na spravodlivý proces a právom na obhajobu, keďže sa ako obvinená osoba nemohol pred súdom
plnohodnotne brániť. Uvedené práva mu zaručuje nielen vnútroštátna právna úprava, ale aj predpisy
medzinárodného práva chrániace základné ľudské práva a slobody. Obžalovaný sa nestotožňuje s tým,
že poškodený ho v rámci rekognície v prípravnom konaní spoľahlivo opoznal. Poukázal na to, že na

hlavnom pojednávaní ho poškodený neopoznal a neobstojí tvrdenie, že to bolo zapríčinené odstupom
času a vekom poškodeného. V takýchto prípadoch mal okresný súd aplikovať zásadu v pochybnostiach
v prospech obvineného. Rovnako obžalovaný namietal aj tvrdenie, že na fotografiách zo systému
diaľničných známok Národnej diaľničnej spoločnosti sa má nachádzať on. Zásada objektívnej pravdyvyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané
fakty,nielenopravdepodobnosť.Požiadalpretoodvolacísúd,abyzrušilnapadnutýrozsudok avzmysle
zásady in dubio pro reo ho podľa ustanovenia § 285 písm. a) Tr. por. spod obžaloby oslobodil, prípadne

aby vec vrátil prvostupňovému súdu, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.

K odvolaniu obžalovaného sa písomne vyjadril prokurátor. Uviedol, že odvolanie obžalovaného je
nedôvodné, pretože prvostupňový súd dospel k správnemu právnemu názoru, že skutok sa stal, je
žalovaným trestným činom a spáchal ho obžalovaný. Prokurátor poukázal na vykonané usvedčujúce

dôkazy, ako výpoveď poškodeného, vykonanú rekogníciu v prípravnom konaní, výpoveď svedkyne A.
S., W. F., údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke na telefónnom čísle, ktorý užíval maloletý
syn obžalovaného, ako aj výpisy uskutočnenej telekomunikačnej prevádzky od operátora 02 k BTS
pokrývajúcemumiesto,kdepoškodenýodovzdalobžalovanémufinančnúhotovosť.Prokurátoropätovne
zdôraznil,žeobžalovanýbolužvminulostiodsúdenýzaspáchanieskutkovsrovnakýmmodusoperandi,
a preto má sklony k páchaniu tohto druhu trestnej činnosti. V závere navrhol odvolanie obžalovaného

v zmysle § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť.
Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní oboch procesných strán navrhol obžalovaný doplniť
dokazovanie o vypracovanie znaleckého posudku k fotografiám poskytnutým Národnou diaľničnou
spoločnosťou vzhľadom k tomu, že popieral, že by sa na týchto fotografiách nachádzal on. V rámci
záverečných návrhov prokurátor aj obžalovaný žiadali vyhovieť ich odvolaniam a odvolanie druhej strany

navrhli zamietnuť ako nedôvodné.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolaní podľa § 316 ods.
1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., na podklade
podaných odvolaní vykonal verejné zasadnutie a postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že dôvodné je len odvolanie prokurátora.

Pokiaľ ide o procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu prvého stupňa, v tomto smere
odvolací súd nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Okresný súd po zrušení jeho oslobodzujúceho rozsudku krajským súdom a vrátení veci na nové konanie
a prejednanie postupoval v súlade s ustanovením § 327 ods. 1 Tr. por., keď viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu vykonal úkony a dôkazy, ktoré odvolací súd vykonať nariadil.

V posudzovanej veci pred súdom prvého stupňa bolo vykonané dokazovanie v takom rozsahu, ako
to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa kritériá pre jeho označenie za arbitrárne, či podobne
nedostatočne odôvodnené, keďže obsahuje výstižné hodnotenie všetkých podstatných skutočností
potrebných pre rozhodnutie o vine a treste. Súd prvého stupňa poukazujúc na právny názor odvolacieho

súdu svoje rozhodnutie logicky i vecne presvedčivým spôsobom zdôvodnil.

Odvolací súd zdôrazňuje, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v

súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 59/04).
Rozhodujúc o výroku o vine okresný súd správne poukázal na konzistentnosť výpovede poškodeného
od samého začiatku trestného stíhania, podporenú viacerými v konaní vykonanými dôkazmi. I napriek
neopoznaniu obžalovaného poškodeným na hlavnom pojednávaní je nevyhnutné poukázať na to, že

poškodený osobu obžalovaného, ktorého nepoznal a nikdy pred tým nestretol opísal bezprostredne
po skutku, pričom opis osoby korešponduje s výzorom obvineného. Tohto následne dvakrát in natura
spoľahlivo opoznal ako páchateľa skutku počas rekognície. Boli teda striktne dodržané obe fázy
vyšetrovacieho úkonu rekognície, keďže poškodený popísal opoznávanú osobu v čase pred vykonaním
rekognície. Obžalovaný naďalej namieta zákonnosť vykonanej rekognície, táto však bola vykonaná

zákonným spôsobom, v súlade s ustanovením § 126 Tr. por.

V danom prípade nie je podstatné pre dodržanie zákonnosti predmetného úkonu, či popis osoby
vykonala opoznávajúca osoba v rámci výsluchu poškodeného, alebo v rámci konania rekognície.Podstatné je, že popis osoby bol uskutočnený pred úkonom rekognície. Pokiaľ ide o vek figurantov
prítomných na úkone, nie je vo veku obžalovaného podstatný vekový rozdiel, ktorý prirodzene medzi
figurantmi bol a tento v danom konkrétnom prípade ani nebol na pohľad významne markantný.

Nezanedbateľným faktom zostáva najmä tá skutočnosť, že poškodený počas rekognície slovami
popísal, na základe čoho si je jednoznačne istý svojim opoznaním. Z priebehu vykonanej rekognície je
vyhotovená nielen fotodokumentácia, ale i obrazovo-zvukový záznam.

Krajský súd v tejto súvislosti opätovne zvýrazňuje dôležitosť úkonu rekognície vykonanej v prípravnom

konaní, a to nielen z hľadiska všeobecného poznania, a tým vyššej miere objektívnosti, ale najmä z
dôvodu vysokého veku poškodeného, a s tým spojenú jeho zdravotnú kondíciu a schopnosť pamätať si
prežitéudalosti.Jenesporné,žeprávespoukazomnatietofaktorynedošlokjednoznačnémuopoznaniu
obžalovaného poškodeným aj na hlavnom pojednávaní, kedy bol poškodený vo veku takmer 90 rokov.
Hlavné pojednávanie bolo nie vinou poškodeného vykonané s odstupom času takmer 33 mesiacov od
spáchaniaskutku.PoškodenýU.D.viackrátnahlavnompojednávaníuviedol,ženaobžalovanéhodobre

nevidí, vyjadril sa, že je ťažko povedať, či je to on, že je to 3 roky dozadu, že má iné vlasy a iné oblečenie.
Na otázku, či je to on odvetil „trochu áno“. Jeho vyjadrenia k osobe obžalovaného boli menej isté ako
v prípravnom konaní, čo je prirodzené v súvislosti s plynutím času aj s jeho vekom. Jednoznačne však
uviedol, že ho už predtým identifikoval, čím mal evidentne na mysli rekogníciu, ktorá bola vykonaná
podstatne skôr po spáchaní skutku.

Okresný súd správne poukázal aj na nepriame usvedčujúce dôkazy, a to výpisy uskutočnenej
telekomunikačnej prevádzky od operátora O2 k BTS pokrývajúcemu miesto, kde poškodený odovzdal
páchateľovi finančnú hotovosť, z ktorých je zrejmé zachytenie hovorov cez BTS operátora O2,
umiestnenej na Jilemnického XXX, J., z telefónneho čísla XXXX XXX XXX s IMEI 35407109886744,

ktoré telefónne číslo je registrované na osobu A. S. (nevesta obžalovaného), pričom mobilný telefón s
uvedeným telefónnym číslom mal v čase skutku používať 15 - ročný syn obžalovaného D. P., ktorý v
tom čase býval s obžalovaným v Lučenci v jednej domácnosti. Tieto skutočnosti vyplývajú z výpovedí
svedkýň A. S. a W. F.. Telefón IMEI 35407109886744 bol zaistený pri domovej prehliadke v byte na
adrese K. XX, P., v ktorom v danom čase žili obžalovaný, W. F., A. S. a maloletý D. P..

ZlokalizáciítelefónnehočíslaXXXXXXXXXXbolozistené,žetotosanachádzalonaviacerýchmiestach
v rámci Slovenskej republiky, kde došlo k spáchaniu ďalších skutkov s rovnakým modus operandi.
Lokalizácie telefónneho čísla boli navyše porovnané s údajmi zo systému elektronických diaľničných
známok Národnej diaľničnej spoločnosti, čím bolo zistené, že obžalovaný sa pri spáchaní predmetného
skutku pohyboval na motorovom vozidle značky Škoda Rapid, bielej farby, EČ: I

Na fotografiách zo systému elektronických diaľničných známok Národnej diaľničnej spoločnosti je v
predmetnom motorovom vozidle na sedadle spolujazdca vidieť osobu mužského pohlavia v bielom
tričku, ktorému síce nie je zreteľne vidieť do tváre, avšak postava tejto osoby zodpovedá postave
obvineného K. S.. Poškodený vo svojej výpovedi pri popise páchateľa uviedol, že tento mal na sebe

oblečené biele tričko alebo polokošelu a tiež, že na ulici pred odovzdaním peňazí páchateľovi si všimol
biele auto typu sedan.

Obžalovaný namietal, že okresný súd odmietol vykonať vo veci dôkaz výsluchom svedka D. P., k čomu
odvolací súd uvádza, že sa stotožnil s názorom okresného súdu, že vykonanie tohto dôkazu nebolo

pre rozhodnutie v merite veci podstatné a účelné, naviac by predĺžilo už i tak neprimerane dlhé trestné
konanie. Pokiaľ obžalovaný uvádzal, že odmietnutím vykonania ním navrhovaného dôkazu došlo k
porušeniu práva na obhajobu a práva na spravodlivý súdny proces je nevyhnutné uviesť, že právo na
obhajobu znamená vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obžalovaného a jeho
obhajcu (§ 34 ods. 5 Tr. por.). Obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo

súduovoľbepoužitýchdôkaznýchprostriedkovpriplnenípovinnostipodľa§2ods.10Tr.por.,respektíve
uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Tr. por. pod uvedené kritériá nespadá. Navyše okresný súd
dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie navrhovaný dôkaz v konaní nevykonať.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že z totožných dôvodov sám rozhodol o tom, že doplnenie

dokazovania formou vypracovania znaleckého posudku k fotografiám poskytnutých Národnou
diaľničnou spoločnosťou nevykoná. Fotografie zo systému elektronických diaľničných známok Národnej
diaľničnej spoločnosti boli podporným usvedčujúcim dôkazom, nie však jediným a rozhodujúcim.
Zároveň by vykonanie znaleckého dokazovania neúmerne predĺžilo trestné konanie.Súd vykonávajúci dokazovanie vo veci čo do rozsahu dokazovania nie je viazaný návrhmi strán ani ich
názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný

význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je
podstatné koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila.
Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2TdoV/3/2019 z 23. septembra 2020) vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces
v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd by

mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkazoch
získaných nezákonným spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo. Súd nie je povinný vykonať
dôkazy, ktoré strany navrhli, ak ich súd nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie
(§ 272 ods. 3 Tr. por., § 2 ods. 10 Tr. por., § 2 ods. 11 Tr. por.) a napokon súd nemusí vykonať ani tie
dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro“ (§ 240 ods. 3 druhá veta Tr. por.), alebo neprejavili reálnu
snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Tr. por.).

Pokiaľ ide o výrok o treste, okresný súd správne u obžalovaného aplikoval ustanovenie § 38 ods.
5 Tr. zák., nakoľko sa opätovne (už po tretí krát) dopustil závažnejšieho trestného činu vo forme
zločinu. Doposiaľ bol obžalovaný 10-krát súdne trestaný, 4 odsúdenia má toho času zahladené.
Okrem Slovenskej republiky bol odsúdený v Nemeckej spolkovej republike, v Talianskej republike a

vo Švédsku. Opakovane sa dopustil podvodnej majetkovej trestnej činnosti ku škode najslabších a
najzraniteľnejšíchčlenovspoločnosti,kuktorýmbezpochybypatriaľudiavstaršomveku.Obžalovanému
boli opakovane ukladané nepodmienečné tresty odňatia slobody, teda spojené s ich priamym výkonom.
Ani výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody však neviedol k náprave obžalovaného ani k
jeho uvedomeniu si škodlivosti vlastného konania. Zo závažnej majetkovej trestnej činnosti využijúc

dôverčivosť a obavy starších ľudí si obžalovaný postupom času vytvoril spôsob vedenia života a
zabezpečovania si finančných prostriedkov.

Po úprave trestnej sadzby okresný súd pri úvahách o primeranej výmere trestu správne vychádzal z
trestnej sadzby 6 rokov a 6 mesiacov až 10 rokov. Krajský súd pri preskúmaní okresným súdom určenej

výmery 7 rokov trestu odňatia slobody obžalovanému, t. j. pri dolnej hranici upravenej trestnej sadzby,
vzal do úvahy všetky okolnosti spáchaného trestného činu, povahu, charakter a závažnosť, vrátane
možností nápravy obžalovaného a neexistencie žiadnej poľahčujúcej okolnosti. Striktne vyhodnotil
všetky zásady na ukladanie trestov uvedené v ustanovení § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., pričom dospel
k záveru, že tu nie sú prítomné žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali zhovievavejší prístup k

obžalovanému pri ukladaní trestu a dôvodnosť uloženia mu trestu pri dolnej hranici trestnej sadzby.

Z uvedeného dôvodu krajský súd rozhodol tak, že zrušil napadnutý výrok o treste a uložil obžalovanému
trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov. Krajský súd je toho názoru, že takto uložený trest je zákonný
a primeraný okolnostiam aj závažnosti spáchaného skutku, osobe obžalovaného a možnostiam jeho

nápravy. Zároveň takýto trest spĺňa aj zásady generálnej a individuálnej prevencie a dostatočne vyjadrí
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Vzhľadom k zrušeniu výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu krajský súd opätovne
rozhodol aj o spôsobe výkonu uloženého trestu odňatia slobody tak, že obžalovaného zaradil na jeho

výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia vzhľadom k tomu, že v posledných desiatich rokoch
pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný
trestný čin.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.