Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. december 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/27/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415217965
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:4415217965.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a

členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcov: 1/ A. Č., bytom A. I.,
C. XXX/XX, 2/ Š. Č., bytom M., S. XX, 3/ B. Č., bytom A., I.N. XXXX, Č. U., 4/ H. W., rod. Č., bytom S.,
O. O.. XX, C., 5/ W. Č., bytom I., R. XX, 6/ N. S., rod. Č., bytom M.Y. T. XXX, 7/ U. Č.X., bytom S. XXX,
8/ I. Č., rod. Č., bytom S. XXX, 9/ W. S., rod. Č., bytom A. I., Ž. X, 10/ X. I., bytom M. X - O., S. XXX/X,
Č. U., všetci zastúpení Advokátskou kanceláriou Mgr. Jozef Vida, s.r.o., so sídlom v Nových Zámkoch,
Turecká 36, IČO: 47 258 250, proti žalovaným: 1/ U. J., bytom A. I., B. M. XXX/X, zastúpený JUDr.
Jurajom Tibenským, advokátom v Nitre, Štefánikova 15, 2/ W. J., bytom A. I., C. XXX/XX, o vydanie

nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9C/581/2015, o dovolaní žalobcov
1/ až 10/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2020 sp. zn. 6Co/69/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému 1/ priznáva náhradu trov dovolacieho konania voči žalobcom 1/ až 10/ v plnom rozsahu.

Žalovanému 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí druhým) z 12. februára

2020 č. k. 9C/581/2015-232 žalobu zamietol (I. výrok), žalovanému 1/ priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % voči žalobcom 1/ až 10/ (II. výrok) a žalovanému 2/ nepriznal nárok na náhradu
trov konania (III. výrok).
1.1. Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že v predmetnej veci aplikoval zákon č. 141/1950 Zb.
Občiansky zákonník, Stredný občiansky zákonník, nakoľko poručiteľ W. J. zomrel X. W. XXXX, teda za
účinnosti označeného zákona, a preto bolo potrebné posudzovať uplatnený nárok v súlade s §§ 509,
557 a 558. Žalobcovia sa v konaní domáhali určenia vlastníckeho práva, resp. vydania nehnuteľností v

k. ú. B. I. a A. I., podľa predložených listov vlastníctva, keď v pôvodnom dedičskom konaní po nebohom
W. J., ktoré sa konalo ako dodatočné v roku 1974 s tým, že v tomto prípade došlo k pochybeniu bývalého
Štátneho notárstva Nové Zámky, ako aj samotnej dedičky, ktorá neoznačila pri predbežnom vyšetrení
všetkýchdedičov,ktoríboliuvedenívpôvodnomdedičskomkonanízroku1955,niejemožnétentonárok
posudzovať podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“). V danom prípade ide o žalobu oprávneného dediča a ochrana oprávneného
dediča je inštitútom dedičského práva, pomocou ktorého má byť vykonaná náprava, ak sa zistí až po

prejednaní dedičstva, že oprávneným pravým dedičom poručiteľa je niekto iný, než komu bolo dedičstvo
potvrdené alebo kto podľa výsledku prejednania dedičstvo nadobudol inak. Z tohto dôvodu sa ochrana
oprávneného dediča riadi právnou úpravou, ktorá bola určujúca pre dedičské právo po poručiteľovi, t.j. aj v súčasnosti bolo potrebné postupovať pri ochrane pravého dediča poručiteľa podľa ustanovení
Stredného občianskeho zákonníka.
1.2.Súdprvejinštancieposudzoval,čipodľa§558zákonač.141/1950Zb.jenároknavydaniededičstva

premlčaný alebo nie. Bol toho názoru, že nárok žalobcov bol v súlade s § 557 vyššie citovaného zákona
premlčaný, nakoľko žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia sa stali podľa práva vtedy platného na
Slovenku v zhode s § 509 Stredného občianskeho zákonníka dedičmi už okamžikom smrti poručiteľa a
nárok na vydanie dedičstva mohli uplatniť včas i napriek tomu, že ich žalovaní pri prejednaní dedičstva
ako dedičov úmyselne neuviedli, resp. zamlčali. Uviedol, že žalobcovia ako oprávnení dedičia sa mali

domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva v lehote troch rokov od tej doby, ako sa dozvedeli, že
neboli úmyselne uvedení alebo zamlčaní v dedičskom konaní týkajúceho sa roku 1974. Iný postup by
znamenal obchádzanie zákona a aj narúšanie princípov právnej istoty a právneho štátu. V konaní bolo
jednoznačne preukázané, že oprávnení dedičia lehotu uvedenú v § 558 nedodržali, táto im uplynula
a keďže sa jedná o prekluzívnu lehotu, nie je možné sa po jej uplynutí domáhať akéhokoľvek nároku.
Nie je možné sa domáhať a ani určiť, že žalobcovia sú spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností titulom

dedenia, keď uvedenému nesvedčí žiadne rozhodnutie vydané v dedičskom konaní v zmysle zásad
o dedičskom práve podľa platného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Čo sa týka rozhodnutia
bývalého Štátneho notárstva Nové Zámky pod sp. zn. D 190/55 zo dňa 7. marca 1955, zo spisu zistil,
že toto uznesenie nebolo doručené všetkým účastníkom, čo je preukázateľné z doručeniek, t. j. nikdy
nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Pokiaľ by aj bolo právoplatné, potom je nesporné, že bývalé Štátne

notárstvo žalobcom priznalo aj podiely k nehnuteľnostiam, ktoré už boli prejednané v dedičskom konaní
sp. zn. D 190/55, a to konkrétne parcelu č. XXXX/X orná pôda o výmere 25.000 m2 aktuálne zapísaná
na LV č. XXXX pre k. ú. A. I., okres C. H.. Ide o tú istú nehnuteľnosť, ktorá bola prejednaná v dedičskom
konaní v roku 1955, ktorú mal zdediť a ktorej jediným oprávneným dedičom bol otec žalovaných a nie
právny predchodca žalobcov. Uvedené je zrejmé z rozhodnutia D 190/55, výpisu z PKV XXXX, zápisnice

zo súpisu dedičstva, bez uvedenia parcelného čísla, na ktorej je postavený aj dom, ale aj z LV č. XXXX
z roku 2015, kedy spoluvlastnícky podiel k nej bol ešte písaný na W. J.. Z týchto dôvodov žalobcom
nemohli vzniknúť žiadne nároky z predmetnej nehnuteľnosti. S poukazom na skutočnosť, že dedičské
rozhodnutie z roku 1955 nenadobudlo právoplatnosť a nevyvolalo účinky, t. j., že nebol vykonaný žiadny
prepis v katastri nehnuteľností, nakoľko aj v roku 2015 bola predmetná nehnuteľnosť stále vedená na W.

J., zomrelého v roku XXXX, z dôvodu právnej istoty a usporiadania práv k nej, bola táto parcela pojatá
do dodatočného dedičského konania v roku 2015. Vzhľadom na uvedené skonštatoval, že dedičské
konanie, ktoré bolo prejednané v roku 1974, nie je dodatočným dedičským konaním, ale prvým konaním,
nakoľko konanie v roku 1955 nebolo právoplatne skončené.
1.3. Súd prvej inštancie žalobu zamietol najmä s poukazom na skutočnosť, že žalovaní vzniesli námietku

premlčania, ktorú vyhodnotil ako dôvodnú. Vychádzal z § 558 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho
zákonníka s tým, že nárok na vydanie dedičstva po nebohom W. J. (zomrelom X. W. XXXX) mal a musel
byť uplatnený oprávneným (pravým) dedičom najneskôr do troch rokov od poručiteľovej smrti, t. j. do X.
W. XXXX, čo nebolo v konaní preukázané.
1.4. Ďalším dôvodom, pre ktorý nebolo možné vyhovieť žalobe, je aj zachovanie cieľa zákona č.

180/1995 Z. z., ktorého účelom je vo všeobecnosti zamedzenie nežiaducemu stavu, ktorý spočíva v
drobení poľnohospodárskych a lesných pozemkov. S poukazom na § 21 až § 24 uvedeného zákona
dochádza k obmedzeniu nielen vlastníkov takých pozemkov v podobe obmedzenia zmluvnej voľnosti v
rámci ich právnych úkonov, ale aj k obmedzeniu súdu v spôsobe rozhodnutia, či už v rámci konania o
zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva alebo v konaní o dedičstve.

1.5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 a § 262 ods. 1, 2 CSP.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov 1/ až 10/ rozsudkom z 30.
novembra 2020 sp. zn. 6Co/69/2020 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, žalovanému 1/ priznal nárok
nanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahuvočižalobcom1/až10/ažalovanému2/nepriznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
2.1. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia
vlastníckeho práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam z dôvodu, že sú právnymi nástupcami a
oprávnenými dedičmi po nebohom W. Č., narodenom XX. B. XXXX a zomrelom X. W. XXXX. Pôvodné
dedičské konanie bolo vedené na bývalom Štátnom notárstve v Nových Zámkoch pod sp. zn. D 190/55,

ktorým bolo potvrdené nadobudnutie dedičstva dedičmi, ktorí boli v tomto uznesení uvedení. Následne
sa v roku 1974 a v roku 2015 konalo dodatočné prejednanie dedičstva, kde už však ako zákonní
dedičia boli označení len žalovaní 1/, 2/. Súd prvej inštancie, rešpektujúc právny názor odvolacieho
súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení z 27. septembra 2019 sp. zn. 6Co/189/2018, žalobu zamietolprimárne z dôvodu, že nárok žalobcov na vydanie dedičstva je podľa § 558 zákona č. 141/1950
Zb. premlčaný. Odvolací súd po preskúmaní veci skonštatoval, že napadnutý rozsudok zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Dôvodil, že
žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia sa stali podľa práva vtedy platného na Slovensku v zhode
s § 509 Občianskeho zákonníka dedičmi už okamžikom smrti poručiteľa a nárok na vydanie dedičstva

mohli uplatniť včas i napriek tomu, že ich žalovaní pri prejednaní dedičstva ako dedičov úmyselne
neuviedli, resp. zamlčali. Odvolací súd nevzhliadol dôvod na odklon od učineného právneho výkladu a
od vysloveného právneho názoru, preto naň poukazuje ako na stále platný. Prebral tiež súdom prvej
inštancie zistený skutkový stav, keďže dokazovanie vykonal v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie
v danej veci. Súd prvej inštancie výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym
skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku.

Odvolací súd sa plne stotožnil s odôvodnením preskúmavaného rozsudku a využijúc postup podľa §
387 ods. 2 CSP sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov, na ktoré odkazuje.
2.2. Na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia dodal, že v prejednávanej veci bolo
potrebné aplikovať na rozhodnutie vo veci zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, Stredný
občiansky zákonník. Žalobcovia sa žalobou domáhali určenia vlastníckeho práva, resp. vydania

nehnuteľností v k. ú. B. I. a A. I., podľa predložených listov vlastníctva, keď v pôvodnom dedičskom
konaní po nebohom W. J., zomrelom X. W. XXXX, ktoré sa konalo ako dodatočné v roku 1974 s tým,
že v tomto prípade došlo k pochybeniu bývalého Štátneho notárstva Nové Zámky, ako aj samotnej
dedičky, ktorá neoznačila pri predbežnom vyšetrení všetkých dedičov, ktorí boli uvedení v pôvodnom
dedičskom konaní z roku 1955, teda sa domáhali ochrany oprávneného dediča. Poručiteľ W. J. teda

zomrel za účinnosti Stredného občianskeho zákonníka. Žalobou uplatňovaný nárok, s ohľadom na
námietku premlčania vznesenú žalovanými, bolo potrebné posudzovať podľa § 509, § 557 a § 558
zákonač.141/1950Zb.,atoivdobepo1.apríli1964,poprijatízákonač.40/1964Zb.Súdprvejinštancie
správne dospel k záveru, že nárok žalobcov na vydanie dedičstva je premlčaný, pretože žalobcovia,
resp. ich právni predchodcovia sa stali dedičmi okamihom smrti poručiteľa a nárok na vydanie dedičstva

mohli uplatniť včas, teda ako oprávnení dedičia sa mali domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva
v lehote troch rokov od poručiteľovej smrti, t. j. do X. W. XXXX. Doplnil, že z vykonaných dôkazov je
nesporné, že právni predchodcovia žalobcov sa vydania majetku nedomáhali a nenapádali ani dedičské
konanie z roku 1974. Pre úplnosť poukázal na správne a právne výstižné odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie v bodoch 38. a nasl., ktoré vychádzajú z právnych záverov vo veci vydaného zrušujúceho

uznesenia odvolacieho súdu a toto prebral zo svoje vlastné. S poukazom na uvedené odvolací súd
dospel k záveru o správnosti zamietnutia žaloby pre premlčanie uplatňovaného nároku žalobcov, preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
2.3. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
S ohľadom na plný úspech žalovaného 1/ v odvolacom konaní mu priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcom 1/ až 10/. Žalovanému 2/ nepriznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že v odvolacom konaní mu preukázateľne žiadne trovy
nevznikli, čím bol daný dôvod pre aplikáciu článku 4 CSP.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 10/ (ďalej aj ako „dovolatelia“)

dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovali z § 421 ods. 1 písm. b) CSP a § 420 písm. f) CSP.
3.1. Na margo nesprávneho právneho posúdenia veci uviedli, že zamietnutie žaloby z dôvodu existencie
zákazu drobenia pôdy, ktorý bol do právneho poriadku zavedený až v roku 1995 zákonom č. 180/1995
Z. z., nemá žiadnu oporu v zákone, a to práve s prihliadnutím na skutočnosť, že poručiteľ zomrel
ešte v roku XXXX, kedy žiadny takýto zákaz neplatil. Aj bežná rozhodovacia prax súdov pri prejednaní

dedičstva po poručiteľoch, ktorí zomreli pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 180/1995 Z. z., je preto
taká, že poľnohospodárske pozemky medzi dedičmi delia, resp. potvrdzujú dedičstvo podľa zákonných
podielov, a to aj v prípadoch, kedy vznikne na základe rozhodnutia poľnohospodársky pozemok menší
ako 2000 m2. Iný prístup by totiž znamenal jednoznačnú retroaktivitu, ktorá je zakázaná. Z bodu 21.
napadnutého rozsudku vyplýva podľa dovolateľov zmätočnosť pri argumentácii odvolacieho súdu, ktorý

dedičské konanie považuje za pôvodné dedičské konanie, keď na jednej strane uvádza, že pôvodné
dedičské konanie po nebohom W. J. (zomr. X. W. XXXX) sa konalo ako dodatočné v roku 1974,
pričom na druhej strane následne uvádza, že v roku 1974 dedička neoznačila pri predbežnom vyšetrení
všetkých dedičov, ktorí boli uvedení v pôvodnom dedičskom konaní z roku 1955. Je evidentné, ženie je možné viesť po tom istom poručiteľovi dve pôvodné dedičské konania. Pôvodným dedičským
konaním môže byť iba jedno konanie, ktoré sa viedlo v roku 1955 a skončilo sa vydaním uznesenia číslo
D 190/55 zo 7. marca 1955 Štátnym notárstvom v Nových Zámkoch po nebohom poručiteľovi W. J.,

kedy bola prejednaná iba domová nehnuteľnosť, nakoľko v tom čase už platil zákon č. 69/1949 Zb. o
jednotných roľníckych družstvách. Dovolatelia argumentujú, že bez ohľadu na existenciu právoplatnosti
uznesenia D 190/55 nebolo právne možné viesť ďalšie „prvé“ pôvodné dedičské konanie v roku 1974
a v tomto ďalšom „prvom“ pôvodnom dedičskom konaní znovu vykonávať predbežné vyšetrenie údajov
o okruhu dedičov, ktorý bol už raz zistený v roku 1955. Dodatočné dedičské konanie vedené na

Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 16D/225/2015 nemohlo byť dodatočným dedičským konaním
„pôvodného” dedičského konania z roku 1974 (ktoré sa malo konať ako „náhradné dedičské konanie“),
ale iba dodatočným dedičským konaním pôvodného dedičského konania z roku 1955. Ak je začaté prvé
dedičské konanie v roku 1955 po smrti poručiteľa, nemožno viesť ďalšie prvé dedičské konanie v roku
1974, bez ohľadu na to, ako sa skončilo konanie v roku 1955. Podľa názoru dovolateľov je v rozpore
s princípom spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov strán sporu, ak súd argumentuje

uplynutím 3-ročnej premlčacej lehoty dňom 6. januára 1958. V období od 6. januára 1955 do 6. januára
1958 dané nehnuteľnosti neboli ani len „prededené”, nieto ešte zapísané v katastri nehnuteľností, preto
by právni predchodcovia žalobcov nevedeli a ani nemohli označiť žiadneho žalovaného ako pasívne
legitimovanú osobu. Tento stav pretrval prakticky až do právoplatnosti osvedčenia o dedičstve sp. zn.
16D/225/2015, kedy žalovaní predmetné nehnuteľnosti nadobudli a následne žalobcovia už v zákonnej

lehote podali žalobu na súd proti žalovaným ako pasívne legitimovaným osobám. Dovolatelia tvrdia, že
súdom zvolený výklad je absolútne ústavne nekonformný a je v rozpore aj s čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky, keďže znemožňuje súdnu ochranu vlastníctva dovolateľov tým, že odopiera súdnu ochranu
ich vlastníckeho práva uznanou premlčacou dobou, ktorá uplynula podľa názoru súdu ešte predtým,
ako vznikla pasívne legitimovaná osoba, proti ktorej by bolo možné žalobou si uplatniť práva žalobcov

ako dedičov.
3.2. Vo vzťahu k porušeniu ich práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP uviedli, že
osvedčením, ktoré vydal Okresný súd Nové Zámky súdnym komisárom v konaní sp. zn. 16D/225/2015,
žalovaní nadobudli polovičný podiel poručiteľa v predmetných nehnuteľnostiach rovnakým dielom po 1/4
k celku, ktorý postup by bol inak v rozpore so zákazom drobenia pôdy podľa zákona č. 180/1995 Z. z.

Ten istý súd teda v konaní, ktoré sa týkalo tých istých nehnuteľností, drobenie pôdy napriek zákonu č.
180/1995 Z. z. pripustil, na druhej strane žalobu žalobcov zamietol aj s poukazom na zákaz drobenia
pôdy, ktorý zákaz však môže platiť a vyvolať akékoľvek účinky iba vo vzťahu k dedičským konaním
začatým po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Takýto postup je jednoznačne diskriminačný vo vzťahu
k žalobcom a samotný súd ho nijakým spôsobom neodôvodnil.

3.3. S poukazom na uvedené dôvody dovolania navrhli, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho
súdu v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaný 1/ v reakcii na dovolanie uviedol, že ho považuje za formálne nesprávne, nakoľko uplatnené

dovolacie dôvody nie sú vymedzené v súlade s CSP. Napadnutý rozsudok označil za správny a
zrozumiteľne odôvodnený. Zdôraznil, že žalobe nebolo možné vyhovieť, pretože v zmysle zásad o
vydaníbezdôvodnéhoobohateniabolnároknavydaniededičstvapremlčanýažalovaníúspešnevzniesli
námietku premlčania. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol alebo zamietol a uplatnil si nárok
na náhradu trov dovolacieho konania.

5. Žalovaný 2/ sa k dovolaniu nevyjadril.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolaniepodalavstanovenejlehote(§427ods.1CSP)stranasporuzastúpenávsúladesozákonom(§

429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

7. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).9. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP)

10. Dovolatelia v prvom rade uvádzajú, že ho podávajú z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená. Z obsahu dovolania, resp. jednotlivých dovolacích námietok však dovolací súd zistil (§ 124
ods. 1 CSP), že dovolatelia namietajú primárne vadu zmätočnosti konania uvedenú v § 420 písm.
f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné

konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

12. Preskúmaním obsahu spisu dovolací súd nezistil v postupe odvolacieho súdu v spojení s postupom
súdu prvej inštancie žiadne vady, ktoré by boli spôsobilé ukrátiť dovolateľov na ich procesných právach

a založiť tak dôvodnosť podaného dovolania.

13. Dovolatelia v úvode dovolania argumentujú, že zamietnutie žaloby z dôvodu existencie zákazu
drobenia pôdy, ktorý bol do právneho poriadku zavedený až v roku 1995 zákonom č. 180/1995 Z.
z., nemá žiadnu oporu v zákone, a to s poukazom na skutočnosť, že poručiteľ zomrel ešte v roku

XXXX, kedy žiadny takýto zákaz neplatil. Predmetnú námietku však dovolací súd vyhodnotil ako
neopodstatnenú. Ako jednoznačne vyplýva z rozsudku súdu prvej inštancie (bod 38. a 40.) a rozsudku
odvolacieho súdu (bod 21.), primárnym, resp. podľa slov súdu prvej inštancie „najdôležitejším“ dôvodom
zamietnutia žaloby bolo to, že žalobou uplatnený nárok žalobcov je premlčaný, ktorú skutočnosť
súdy vo svojich rozhodnutiach podrobne riešili a vysvetlili. Na uvedenom nič nemení ani fakt, že súd

prvej inštancie v bode 41. rozsudku podporne dodal, že ďalším dôvodom, pre ktorý nebolo možné
vyhovieť žalobe, je aj zachovanie cieľa zákona č. 180/1995 Z. z., t. j. zamedzenie nežiaduceho stavu
spočívajúceho v drobení poľnohospodárskych a lesných pozemkov.

14. Dovolatelia ďalej tvrdili, že z bodu 21. napadnutého rozsudku vyplýva úplná zmätočnosť pri

argumentácii odvolacieho súdu. Poznamenali, že nie je možné viesť po tom istom poručiteľovi dve
pôvodné dedičské konania. Odvolací súd v označenom bode svojho rozsudku zdôraznil správnosť
právneho záveru súdu prvej inštancie, že nárok žalobcov na vydanie dedičstva je premlčaný, pretože
žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia sa stali dedičmi okamihom smrti poručiteľa a nárok na
vydanie dedičstva mohli uplatniť včas, teda ako oprávnení dedičia sa mali domáhať ochrany svojho

vlastníckehoprávavlehotetrochrokovodporučiteľovejsmrti,t.j.doX.W.XXXX.NakoľkoporučiteľW.J.
zomrel X. W. XXXX, za účinnosti Stredného občianskeho zákonníka, bolo potrebné žalobou uplatňovaný
nárok posudzovať podľa § 509, § 557 a § 558 zákona č. 141/1950 Zb., a to aj po prijatí zákona č.
40/1964 Zb. Odvolací súd v tejto súvislosti zároveň poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorý o. i. v bode 38. uviedol, že dedičské rozhodnutie z roku 1955 nenadobudlo právoplatnosť

a nevyvolalo účinky, teda nebol vykonaný žiadny prepis v katastri nehnuteľností, nakoľko aj v roku 2015
bola predmetná nehnuteľnosť stále vedená na W. J.; z dôvodu právnej istoty a usporiadania práv k nej
bola táto parcela pojatá do dodatočného dedičského konania v roku 2015. Súd prvej inštancie uzavrel,
že dedičské konanie, ktoré bolo prejednané v roku 1974, nie je dodatočným dedičským konaním, aleprvým konaním, nakoľko konanie v roku 1955 nebolo právoplatne skončené. Námietka o zmätočnosti
argumentácie odvolacieho súdu preto nie je relevantná a nespôsobuje vadu konania v zmysle § 420
písm. f) CSP.

15. Dôvodná nie je ani námietka dovolateľov, že je v rozpore s princípom spravodlivej ochrany práv
a právom chránených záujmov strán sporu, ak súd argumentuje uplynutím 3-ročnej premlčacej lehoty
dňom 6. januára 1958, kedy ani samotní právni predchodcovia si nemohli ani teoreticky uplatniť svoje
nároky k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet sporu. Dovolací súd na tomto mieste poukazuje najmä na

bod 38. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Podľa súdu
prvej inštancie sa žalobcovia ako oprávnení dedičia mali domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva
v lehote troch rokov od tej doby, ako sa dozvedeli, že neboli úmyselne uvedení alebo zamlčaní v
dedičskom konaní z roku 1974. Iný postup by znamenal obchádzanie zákona a aj narúšanie princípov
právnej istoty a právneho štátu. Dedičské právo presne stanovuje postup, ako a v akých lehotách majú
dedičia, resp. strany sporu postupovať, t. j. tak, ako je to citované v § 558 zákona č. 141/1950 Zb. V

konaní bolo jednoznačne preukázané, že oprávnení dedičia lehotu uvedenú v § 558 nedodržali, táto im
uplynula a keďže sa jedná o prekluzívnu lehotu, nie je možné sa po jej uplynutí domáhať akéhokoľvek
nároku. Žalobe nemožno vyhovieť, lebo nie je možné sa domáhať a ani určiť, že žalobcovia sú
spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností titulom dedenia, keď uvedenému nesvedčí žiadne rozhodnutie
vydané v dedičskom konaní v zmysle zásad o dedičskom práve podľa platného Občianskeho zákonníka

č. 141/1950 Zb. Rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva Nové Zámky pod sp. zn. D 190/55 zo 7.
marca 1955 nebolo doručené všetkým účastníkom a nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Pokiaľ
by aj bolo právoplatné, bývalé Štátne notárstvo žalobcom priznalo aj podiely k nehnuteľnostiam, ktoré už
boli prejednané v dedičskom konaní sp. zn. D 190/55, konkrétne parcelu č. XXXX/X orná pôda o výmere
25.000m2aktuálnezapísanánaLVXXXXprek.ú.A.I.,okresC.H..Ideotúistúnehnuteľnosť,ktorábola

prejednaná v dedičskom konaní v roku 1955, ktorú mal zdediť a ktorej jediným oprávneným dedičom bol
otec žalovaných a nie právny predchodca žalobcov. Uvedené je zrejmé z rozhodnutia D 190/55, výpisu
z PKV XXXX zápisnice zo súpisu dedičstva, bez uvedenia parcelného čísla, na ktorej je postavený aj
dom, ale aj z LV č. XXXX z roku 2015, kedy spoluvlastnícky podiel k nej bol ešte písaný na W. J.. Z týchto
dôvodov žalobcom nemohli vzniknúť žiadne nároky z predmetnej nehnuteľnosti. Dedičské rozhodnutie

z roku 1955 nenadobudlo právoplatnosť a nevyvolalo účinky, to znamená, že nebol vykonaný žiadny
prepis v katastri nehnuteľností, nakoľko aj v roku 2015 bola predmetná nehnuteľnosť stále vedená na W.
J.,zdôvoduprávnejistotyausporiadaniaprávknej,bolatátoparcelapojatádododatočnéhodedičského
konania v roku 2015. Ako už bolo uvedené vyššie, dedičské konanie, ktoré bolo prejednané v roku
1974, nie je dodatočným dedičským konaním, ale prvým konaním, nakoľko konanie v roku 1955 nebolo

právoplatne skončené.

16. V kontexte uvedených dôvodov dovolací súd konštatuje, že konanie pred odvolacím súdom nebolo
postihnuté dovolateľmi namietanou vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP.

17. Pre úplnosť veci dovolací súd považuje za potrebné dodať, že na to, aby mohol pristúpiť
k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci [v danom prípade podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP], musia
byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov
riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež

podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v § 431 až § 435 CSP. Pokiaľ dovolateľ v
dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach
(predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie
mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky nemôže dovolací súd

pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili
prvoinštančnýaodvolacísúd;vopačnomprípadebyuskutočnilprocesneneprípustnýbezbrehýdovolací
prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho
konania zvolenej v CSP (pozri napr. rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/98/2017, 3Cdo/94/2018,
4Cdo/95/2017, 8Cdo/100/2019). Treba zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu

otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená; zákonodarca túto povinnosť ukladá dovolateľovi.18. V súdenom spore dovolatelia namietajú nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v
zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, relevantnú právnu otázku však nijako neformulujú a táto nevyplýva
ani z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP). Dovolatelia teda určitým a zrozumiteľným spôsobom

neuviedli konkrétnu právnu otázku riešenú odvolacím súdom, neuviedli ako ju riešil odvolací súd a v
čom je jeho riešenie nesprávne ani to, ako mala byť táto právna otázka riešená správne. Dovolací
súd poznamenáva, že sama polemika či nesúhlas s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia, prípadne kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom
posudzovaní žalobou uplatneného nároku, významovo nezodpovedajú kritériám uvedeným v § 421 ods.

1 CSP a § 432 CSP. Dovolaciemu súdu tak neostávalo nič iné ako konštatovať, že dovolatelia v podanom
dovolaní nenastolili právnu otázku, na ktorej riešení odvolací súd založil svoje rozhodnutie spôsobom
predpokladaným v § 421 ods. 1 písm. b) v spojení s § 432 ods. 2 CSP.

19. Dovolací súd uzatvára, že dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je prípustné, ale nie je dôvodné.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP nie je prípustné, nakoľko dovolací dôvod nie je vymedzený

spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP, čo by bolo dôvodom na odmietnutie dovolania podľa § 447
písm. f) CSP. Vzhľadom na nedôvodnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP ale dovolací súd dovolanie
zamietol ako celok (§ 448 CSP).

20.Onárokunanáhradutrovdovolaciehokonaniadovolacísúdrozhodolpodľa§453ods.1vspojenís§

255 ods. 1 CSP. V dovolacom konaní boli plne úspešní žalovaní 1/, 2/. Trovy dovolacieho konania vznikli
žalovanému 1/, ktorému preto dovolací súd voči žalobcom 1/ až 10/ priznal ich náhradu v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho
súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Žalovanému 2/ dovolací
súd trovy dovolacieho konania nepriznal, pretože mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok