Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. január 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4To/76/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7616010646
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Ševčovič
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7616010646.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Ševčoviča a sudcov
JUDr.MarekaDudíkaaJUDr.ZuzanyHomzovej,naverejnomzasadnutíkonanomdňa18.januára2023,
v trestnej veci proti obžalovanej Mgr. M. Q., pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods.
1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová
Ves zo dňa 4.3.2022, sp. zn. 3T/99/2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovanej Mgr. M. Q..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovanú Mgr. M. Q. za vinnú v bode 1) z prečinu
poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Tr. zák. a v bode 2) z prečinu neodvedenia
dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

bod 1)
dňa 23. augusta 2010 v obci K. G. U., okres V. A. ako zodpovedná zástupkyňa spoločnosti K. T.,
A.. P.. U.., A. A. O. R. Č.. XXXX/XA, Š., IČO: XX XXX XXX znemožnila uspokojenie pohľadávky
P. C. a Z. C. tým, že na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou K. T., A..P..U.. Š. ako
predávajúcim a spoločnosťou A.N. R., A..P..U.. A. A. Y. Ú.V. X, XXX XX K. ako kupujúcim, právoplatnej
dňa23.8.2010previedlajedinýmajetokspoločnostiK.T.,A..P..U..,atorodinnýdom,ktoréhozhotovenie

bolo predmetom Zmluvy o dielo č. X/XX/XX zo dňa 3.3.2008, ktorý sa podľa zmluvy mal nachádzať na
pozemkuparc.č.XXX/XX,parc.č.XXX/XX,parc.č.XXX/XX,ktorébolivyčlenenézpôvodnéhopozemku
parc. č. XXX/XX, zapísané v katastri nehnuteľnosti Katastrálneho úradu v Trnave, správa katastra
Dunajská Streda na LV č. XXX na tretie osoby, čím objednávateľom P. C. a neb. Z. C. spôsobila škodu
vo výške 64.240,26 € tým, že dielo nezhotovila a neodovzdala objednávateľom, a ani im poskytnuté
finančné prostriedky podľa uvedenej Zmluvy o dielo č. X/XX/XX nevrátila, čím spôsobila poškodenému

P. C. škodu spočívajúcu v zaplatenej istine v sume 32.120,13 € a poškodenému Z. C. škodu spočívajúcu
v zaplatenej istine v sume 32.120,13 €,

bod 2)
v období od 1. apríla 2007 do 31. januára 2011 v V. A., ako zodpovedný zástupca platiteľa poistného,
právnickej osoby obchodným menom Q. A., A.. P.. U.., A. A. Z. V. XX, IČO: XX XXX XXX, okres V. A. v

období od 14. decembra 2005 do 30. decembra 2011 ako zamestnávateľ, v úmysle zadovážiť obchodnej
spoločnosti neoprávnený prospech spočívajúci v ušetrení nákladov z titulu neplnenia odvodových
povinností, svojim zamestnancom zrazila zákonom stanovené poistné na nemocenské poistenie,
poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie v nezamestnanosti za mesiace január 2009 až
december 2009 v sume 1.024,05 € a za mesiace marec 2010, apríl 2010, jún 2010 až november 2010
v sume 267,30 €, spolu vo výške 1.291,35 €, avšak oprávnenému príjemcovi A. O., Q.. A.., pobočka

V. A. uvedenú sumu neodviedla, ale si ju ponechala a použila na iný ako určený účel, čím spôsobila
nedoplatok v štátnom rozpočte v tejto výške.Za to jej okresný súd uložil podľa § 277 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák., § 36 písm. j)
Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 (pätnásť)

mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. jej výkon trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil
skúšobnú dobu v trvaní 24 (dvadsaťštyri) mesiacov.

Podľa § 50 ods. 2 Tr. zák. uložil obžalovanej povinnosť, aby v skúšobnej dobe podľa svojich schopností
nahradila škodu spôsobenú trestným činom poškodenému P. C., nar. XX.X.XXXX a právnemu
nástupcovi Z. C., nar. X.XX.XXXX.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanej povinnosť zaplatiť poškodeným P. C., nar. XX.X.XXXX,
bytom K. X - O., O. Č.. XXXX/X, škodu vo výške 32.120,13 € a Z. C., nar. 9.12.1981, bytom V. L., F..

B. Č.. XXXX/XX, škodu vo výške 32.120,13 €.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. odkázal poškodených P. C., nar. XX.X.XXXX, bytom K. X - O., O. Č.. XXXX/
X a Z. C., nar. X.XX.XXXX, bytom V. L., F.. B. Č.. XXXX/XX, so zvyškom nároku na náhradu škody na
civilný proces.

Podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodil obžalovanú Mgr. M. Q., nar. XX.X.XXXX Z. K., okres K., trvale
bytom Z. V., ul. I. XX/XX, okres V. A., živnostníčku, spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry
Dunajská Streda sp. zn. 1Pv 483/14/2201-26 zo skutku, ktorý bol právne kvalifikovaný ako zločin
neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., že

v období od 1. apríla 2007 do 31. januára 2011 v V. A., ako zodpovedný zástupca platiteľa poistného,
právnickej osoby obchodným menom Q.P. A., A.. P.. U.., A. A. Z. V. XX, IČO: XX XXX XXX, okres V.
A. v období od 14.12.2005 do 30.12.2011 ako zamestnávateľ, svojím zamestnancom zrazila zákonom
stanovené poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie

v nezamestnanosti za mesiace apríl roku 2007 až január roku 2011, okrem obdobia mesiacov január
2009 až december 2009 a za mesiace marec 2010, apríl 2010, jún 2010 až november 2010, vo výške
5.976,47 €, avšak oprávnenému príjemcovi A. O., Q.. A.., O.U.C. V. A. uvedenú sumu neodviedla, čím
spôsobila nedoplatok v štátnom rozpočte v tejto výške,

pretože skutok nie je trestným činom.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu
obžalovaná, ktoré písomne odôvodnila tak, že v rámci prednesov na súdnom pojednávaní poukázala
predovšetkým na to, že zo strany poškodených nebola ochota dohodnúť sa na vyporiadaní vzájomných

záväzkov a z ich strany došlo k jednostrannému odstúpeniu od zmluvy.

Prvostupňový súd v odôvodnení predmetného rozsudku na str. 15 uvádza, že „táto obrana obžalovanej
bola právne irelevantná, vzhľadom na stíhaný skutok a trestný čin s poukazom aj na vyššie popísané ...“.
Vierohodne vysvetlila skutočnosti, pre ktoré nedošlo k prevedeniu spornej stavby do vlastníctva

poškodených, nakoľko nebolo v jej reálnych možnostiach dokončiť sporné stavby z dôvodu exekučných
dlhov spoločnosti K. T..

V danom konkrétnom prípade nie je zrejmé, kto vlastne mal byť ako veriteľ poškodený, a to hlavne
preto, lebo z jej strany nedošlo k žiadnemu poškodzovaniu veriteľa, ako je uvedené v obžalobe. V čase

uzatvorenia Zmluvy o dielo medzi K. T. a pánmi C. a C. nebola konateľkou spoločnosti. Konateľom v tom
čase bol p. C.T.C. a vlastníkom pozemkov bol B. Š.Y.N.. Konateľkou spoločnosti sa stala až v roku 2008.
Všetky nehnuteľnosti boli založené v prospech Dexia banky na úver v celkovej hodnote 31.380.000,-
SK. Krátko na to ju kontaktoval C. a vzhľadom k tomu, že nemá o predmetnú nehnuteľnosť záujem, tak
ju žiadal, aby mu vyplatila všetky zálohové platby, ktoré do nehnuteľnosti investoval.

Nakoľko spoločnosť K. T. vykonávala výstavbu z bankových peňazí,
nedisponovala hotovosťou, a preto ani spoločnosť nemohla vrátiť zaplatené zálohové platby. O všetkom
vedel p. C.. Spoločnosť mu navrhla, že sa nehnuteľnosť predá a z výťažku sa mu vrátia zálohovéplatby, s čím p. C. nesúhlasil a stále trval na riešení, ktoré bolo v tom čase nereálne. V novembri
roku 2009 ju spoločník B.Á.G. C.T.C. odvolal ako konateľku bez jej vedomia, a v tom čase nemohla
nijakým spôsobom riešiť vzniknutú situáciu ohľadom sporných nehnuteľností a vyplatenia zálohových

platieb pre p. C.. Následne v júni v roku 2010 sa opätovne stala konateľkou spoločnosti K. a snažila
sa vyriešiť celú situáciu ohľadom vyplatenia zálohových platieb. Následne zistila, že bývalý konateľ
p. C.Ň.Q.Ž.T.C. svojou neschopnosťou dostal spoločnosť do predĺženia, nesplácali sa úvery v Dexia
banke, a ani iné záväzky spoločnosti, v dôsledku čoho začala voči spoločnosti K.Á. exekúcia a došlo
k zriadeniu exekučného záložného práva na nehnuteľnosť. Skutočnosť, že bývalý konateľ C.Q.T.C.

nezodpovedne hospodáril, a v tom čase sa nesnažil nijakým spôsobom vyriešiť problém s vyplatením
zálohových platieb, nemôže byť na jej ťarchu a nemôže sa jej neschopnosť vyplatiť zálohové platby z
vyššie uvedených dôvodov klásť za úmysel.

Nie je pravdivé tvrdenie prvostupňového súdu o tom, že „...konala špekulatívne vo vzťahu k prevodu
nehnuteľností na iný subjekt z majetku svojej spoločnosti, čím sa zbavila zodpovednosti vyplývajúcich

z jej záväzkov uspokojiť veriteľov z majetku spoločnosti.“ Spoločnosť K. týmto krokom chránila záujmy
klientov - poškodených, aby neprišli o svoje investície a majetky. Pánovi C. a rovnako aj pánovi C.É. bolo
navrhnuté riešenie, aby sa predmetná nehnuteľnosť predala a z výťažku predaja sa im vrátia zálohové
platby. Nedopustila sa žiadneho trestného činu, nikdy nemala úmysel poškodiť kohokoľvek a spôsobiť
mu akúkoľvek škodu. K vysporiadaniu medzi zmluvnými stranami nedošlo z dôvodu, že p. C. a p. C.

nemali záujem o prevod nehnuteľnosti a spoločnosť K. T. nemala k dispozícii finančné prostriedky na
vrátenie zálohových platieb. Poškodeným bolo navrhnuté adekvátne a vykonateľné riešenie, ktoré však
odmietli.

Prevod nehnuteľností bol nariadený príkazom banky a rovnako aj pristupujúceho dlžníka, nebola to

svojvôľa zo strany spoločnosti K. T.A.. V danom prípade absentuje akýkoľvek úmysel z jej strany spáchať
trestný čin. V prípravnom konaní a v konaní pred súdom nebolo nijakým spôsobom preukázané, že
spáchala trestný čin poškodzovania veriteľa.

Vo vzťahu k bodu 1/ rozsudku uviedla, že pre zjednodušenosť veci skutok kladený jej za vinu v bode

1/ rozsudku si dovolí upraviť tak, že logicky podľa jej názoru znie: „Po tom, čo P. C. a Z. C. dňa .....
odstúpili od zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou K. T., A..P..U.., ktorej bola konateľkou, predmet zmluvy
previedla na tretiu osobu, konkrétne na spoločnosť X.A. R., A..P..U.., čím zhoršila portfólio spoločnosti
K. T., A..P..U.. o veci, ktoré mohli (nie mali) slúžiť na uspokojenie pohľadávok P. C. a Z. C., nakoľko tieto
im vznikli až v súvislosti s odstúpením od Zmluvy.“

V súvislosti s uvedeným poukázala na ustanovenie § 451 a § 48 Občianskeho zákonníka.

Z vyššie uvedených právnych predpisov je zrejmé, že doručením odstúpenia od zmluvy, tak ako je
to citované v odôvodnení napadnutého rozsudku, došlo k zrušeniu zmluvy medzi pánmi C. a C. a

spoločnosťou K. T., A..P..U.. a nastala situácia predpokladaná § 451 to znamená, zmluvné záväzky
upravené zmluvou zanikli rozumej odpadli, t.j. u pána C. a p. C. vznikol nárok na vydanie toho, čo
plnili zo zrušenej zmluvy, ale títo už nemali žiadne právo voči predmetu zmluvy ku vyhotovovaným
nehnuteľnostiam.

Vyhotovované stavby však tvorili vec, ktorá bola predmetom zálohu v prospech úveru poskytnutého
finančným ústavom, ktorým bola V. K.Q. A., Q..A.. a to do výšky poskytnutého úveru s príslušenstvom,
t.j. tieto rozostavané stavby nemohli nikdy slúžiť na uspokojenie novovzniknutej pohľadávky pánov C.
a C., ktoré vznikli až odstúpením od zmluvy, lebo právny titul odstúpenia od zmluvy nastal neskôr
ako právny titul vznik záložného práva, teda za vinu sa jej kladie, že odstránila záloh zabezpečujúci

pohľadávku úplne iného veriteľa spôsobom, že nastupujúci dlžník v tomto prípade spoločnosť L..A. R.,
A..P..U.. prevzala so súhlasom veriteľa V. K.Q. A., Q..A.. postavenie dlžníka po pôvodnom dlžníkovi K.
T., A..P..U.. voči tomuto veriteľovi s tým, že je aj vlastníkom zálohu, ktorý zabezpečuje tento pôvodný
záväzok spoločnosti K. T., A..P..U..

Dala do pozornosti ustanovenie § 53l Občianskeho zákonníka. Je samozrejmé, že s prechodom záväzku
prechádza na nadobúdateľa pohľadávky aj právo k zabezpečeniu záväzku.Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nehnuteľností citované v bode 1/ napadnutého rozsudku, a
ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy tak, ako je to citované v bode 1/ napadnutého rozsudku nikdy
nemohli slúžiť na uspokojenie pohľadávky P. C. a Z. C., ktoré pohľadávky im vznikli z odstúpenia zmluvy,

nakoľko tieto nehnuteľnosti, resp. veci uvedené v bode 1/ v skutkovej vete napadnutého rozsudku, nikdy
nemohli byť použité na uspokojenie tejto rozumej z odstúpenia od zmluvy vzniklej pohľadávky, ale slúžili
v prvom rade na uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa, t.j. V. K.Q. A., Q..A.., čiže odstránením
nehnuteľností uvedených vyššie nemohlo dôjsť k zhoršeniu postavenia P. C. a Z. C. ako veriteľov
spoločnosti K. T., A..P..U.., nakoľko tento majetok spoločnosti nemohol byť použitý na uspokojenie ich

novovzniknutej pre spoločnosť K. T., A..P..U.. nepredvídateľnej pohľadávky.

V súvislosti s uvedeným akcentuje, že tak spoločnosť K. T., A..P..U.., ako aj ona, nakoľko zmluva medzi
osobami P. C. a Z. C. a spoločnosťou K. T., A..P..U.. bola uzatvorená skôr ako sa stala štatutárom
spoločnosti, nemohli predvídať postup vyššie uvedených zmluvných partnerov, z ktorého postupu sa
odvodzuje trestnoprávna zodpovednosť u štatutárov spoločnosti, ktorým, ale opakovane zdôraznila, že

v čase odstúpenia od zmluvy, t.j. vzniku pohľadávky, ale nie v čase vzniku záväzku bola ona.

Neuniklo jej pozornosti, že zrejme k uzatvoreniu zmluvy medzi P. C. a Z. C. a spoločnosťou K. T.,
A..P..U.. ani prokurátor, ani súd nevidel protiprávne konanie, pretože podotkla, že odstúpiť je možné len
od platnej zmluvy, a ak by samotnou zmluvou medzi P. C., Z. C. a spoločnosťou K. T., A..P..U.. malo

dôjsť k spáchaniu trestného činu, za tento by nezodpovedala, pretože ako vyššie uviedla, v tom čase
funkciu štatutárneho orgánu nevykonávala a k okolnostiam uzatvorenia tejto zmluvy vedomosť nemala,
a to až do začatia trestného stíhania vo veci, v ktorej napadnutý rozsudok bol vynesený.

Teoreticky by bolo možné pripustiť, že ak by prevedené nehnuteľností pri realizácii záložného práva v

prospech záložného veriteľa t.j. V. K.Q. A., Q..A.. mali hodnotu prevyšujúcu pohľadávku, ktorá záložným
právom bola zabezpečená z rozdielu medzi splnením si záväzku spoločnosti K. T., A..P..U.. a z výťažku
realizácie záložného práva by bolo možné uspokojiť aj iných veriteľov spoločnosti K. T., A..P..U.., ale
v žiadnom prípade nie je možné tvrdiť, ako to uvádza Okresný súd Spišská Nová Ves v napadnutom
rozsudku, že za vinu jej kladeným konaním vznikla presne určená škoda citovaná v bode l/ rozsudku

ku škode tam uvedených osôb, lebo z ničoho nevyplýva, že by z prebytku tohto zálohu mohol byť tento
nárok p. P. C. a Z. C. uspokojený.

Z uvedeného je zrejmé, že nie je možné, v žiadnom prípade hovoriť o škode, a už vôbec nie o značnej
škode, pretože za vinu jej kladeným konaním nemohla byť spôsobená žiadna škoda ako opakovane

tvrdí, čisto teoreticky, ak by hodnota zálohu prevyšovala záväzok voči V. K.Q. A., Q..A..

Tak ako vyššie uviedla pri uzatváraní pôvodnej zmluvy, od ktorej účastníci odstúpili, prítomná nebola.
Tieto právne úkony, tak prokurátor, ako aj súd (v trestnom konaní) považuje za platné. Ďalšie následné
právne úkony smerujúce k zmene v osobe dlžníka a veriteľa musia byť považované tiež za platné.

Poukázala na to, že Okresný súd Spišská Nová Ves v bode 1/ napadnutého rozsudku rozhodol, že
prevod zo spoločnosti K. T., A..P..U.. na L..A. R., A..P..U.. je neplatný, lebo je v rozpore so zákonom,
nakoľko tento prevod mal slúžiť k znemožneniu uplatneniu si pohľadávky veriteľov C. a C. a t.j. tento
majetok sa vracia do portfólia spoločnosti K. T., A..P..U.. so všetkými dôsledkami.

V súvislosti s uvedeným ďalej poukázala na zásadu „ultima ratio“ a má za to, že v bode l/ ide sčasti o
čisto občiansko-právny a sčasti obchodno-právny spor, ktorý nemôže byť v kompetencii rozhodovania
orgánov činných v trestnom konaní.

Vzhľadom na uvedené navrhla, aby ju odvolací súd - Krajský súd v Košiciach v bode 1/ napadnutého

rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves 3T/99/2016 zo dňa 04.03.2022 spod obžaloby oslobodil,
pretože skutok nie je trestným činom.

Vo vzťahu ku skutku v bode 2/ rozsudku uviedla, že spoločnosť Q. A., A..P..U.. v rozhodnom období
nedisponovala finančnými prostriedkami na hradenie odvodov do sociálnej poisťovne. V čase, kedy

bola konateľkou, neboli zamestnancom vyplácané mzdy ani na čas, ani v plnej výške, a z toho dôvodu
nemohli byť zrazené ani odvody do sociálnej poisťovne. Výkazy sa posielali do sociálnej poisťovne, čo je
v podstate povinná účtovná operácia zo strany platcu odvodov. Zamestnancom boli vyplácané zálohové
platby,niemzda.Zálohovéplatbybolizamestnancomvyplácanépredovšetkýmzjejsúkromnýchzdrojov.V roku 2011 predala spoločnosť Q. A., A..P..U.. novému vlastníkovi Q.E.T.
K.Ó.J., ktorý zároveň prevzal všetky záväzky a pohľadávky spoločnosti a bolo mu zároveň odovzdané

kompletné účtovníctvo spoločnosti. K prevodu spoločnosti došlo predovšetkým preto, lebo spoločnosť
bola v zlej finančnej kondícii a z dôvodu exekúcii a blokácii účtov nemohla ďalej vykonávať svoju
podnikateľskú činnosť.

V celom konaní nebolo preukázané, že si zadržala odvody do sociálnej poisťovne a zadovážila si

tak neoprávnený majetkový prospech. Poukázala aj na závery znaleckého dokazovania. Znalec v
znaleckom posudku jednoznačne konštatoval, že v danom období bolo na účte spoločnosti Q. A.,
A..P..U.. evidovaných 24 blokácii z titulu exekúcie vo výške 382.488,03 €. Znalec ďalej konštatoval, že
úplnášpecifikáciavšetkýchvýplatmiezdzamestnancovpodľajednotlivýchkalendárnychmesiacovnieje
vzhľadom na neúplnosť dokladov možná, presnú výšku hotovosti však nebolo možné zistiť, spoločnosť
mohla mať dostatok finančných prostriedkov aj na vykrytie hrubej mzdy ku dňu reálnej výplaty mzdy. Bez

predloženej účtovnej agendy však nie je možné uvedené zistiť a popísať, vzhľadom na nepredloženie
účtovnej agendy nie je možné zistiť, aká bola suma neuhradených miezd zamestnancom v lehote
splatnosti. Vyššie uvedené závery znalca jej nemôžu byť na príťaž, resp. nemôže sa na závery prihliadať
ako na závery preukazujúce jej vinu/nevinu, nakoľko je jednoznačne uvedené, že sa jedná o predpoklad
a dohady znalca, z dôvodu absencie účtovnej dokumentácie. Táto skutočnosť jej nemôže byť daná za

vinu, práve naopak, v zmysle zásady „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného) musia
byť závery znalca chápané a interpretované ako závery v jej prospech.

Pre vyvodenie trestnej zodpovednosti zo spáchania trestného činu neodvedenie dane a poistného je
potrebné dokázať, že zamestnávateľ reálne aj mal a vykonával zrážky zo mzdy z povinných platieb z

miezd zamestnancov. Mesačné výkazy o zrážkach sú spravidla zamestnávateľmi vyhotovované a riadne
zasielané poisťovniam aj vtedy, ak zamestnávateľ nemá žiadne finančné prostriedky na výplaty miezd,
resp. má, avšak len na výplatu tzv. čistých miezd.

Mesačné výkazy teda odrážajú to, aké množstvo finančných prostriedkov malo byť zrazené z miezd

zamestnancov a odvedené oprávneným subjektom, čo však neznamená, že aj odrážajú skutočnosť.
Pojem zrážka povinných platieb je len účtovná operácia, a preto zrážky vykonané „na papieri“ (mesačné
výkazy) nemusia byť zhodné so zrážkami, ktoré boli alebo neboli vykonané v skutočnosti.

Zamestnávateľa možno preto trestnoprávne postihnúť za trestný čin neodvedenia dane a poistného

podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. b) a podľa § 278 ods. 1 Tr. zák. len vtedy, ak reálne (skutočne) zrazil zo
mzdy zamestnanca povinné platby a úmyselne ich neodviedol. Podotkla je tu inštitúcia úmyselne. Ak sa
tak nestalo a zamestnávateľ nemal finančné prostriedky na výplatu hrubých miezd, nemôže ísť o trestný
čin, nakoľko zamestnávateľ nič v skutočnosti nezrážal, a teda ani nezadržiaval, pričom je bez významu,
že tak robil „na papieri“ (t.j. v mesačných výkazoch, ktoré riadne vyhotovoval a zasielal oprávneným

subjektom).

Nárok poisťovní na uhradenie (odvedenie) príslušného poistného nie je nárokom na náhradu škody
spôsobenej trestným činom, pretože tento nárok nevzniká ako následok trestného činu, ale ide
o nárok poisťovní vyplývajúci priamo zo zákona. Je nepravdivé tvrdenie prvostupňového súdu o

tom, že „... obžalovaná konala v úmysle zadovážiť spoločnosti neoprávnený prospech spočívajúci v
ušetrení nákladov z titulu neplnenia odvodových povinností. ...“. Neexistuje jediný dôkaz o tom, že
konala úmyselne, resp., že by vedome si ponechávala majetkový prospech. Počas súdneho konania
nebolo preukázané, že si sumu, ktorú neodviedla, ponechala a použila na iný ako určený účel. Jej
tvrdenia o tom, že spoločnosť nedisponovala finančnými prostriedkami boli podporené znaleckým

posudkom. Odôvodnenie predmetného rozsudku trpí dôkaznou núdzou, kedy súd bez relevantného
odôvodnenia tvrdí, že konala v priamom úmysle a vedome porušila záujem chránený zákonom. Tvrdenia
prvostupňového súdu sú klamlivé a nepodložené nijakými dôkaznými prostriedkami.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy

získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány
činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.Princíp prezumpcie neviny v trestnom konaní vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie konkrétne dôkazné
bremeno, ak existujú akékoľvek rozumné pochybnosti, nemožno ich vyložiť v neprospech obvineného,
resp. obžalovaného, ale naopak treba ich vyložiť v jeho prospech. Z princípu prezumpcie neviny vyplýva

pravidlo „in dubio pro reo“, podľa ktorého, ak nie je v dôkaznom konaní dosiahnutá praktická istota
o existencii relevantných skutkových okolností, t.j. ak sú prítomné dôvodné pochybnosti vo vzťahu ku
skutku či osobe páchateľa, ktoré nemožno odstrániť ani vykonaním ďalšieho dôkazu, je nevyhnutné
rozhodnúť v prospech obvineného. Ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nie je totiž spôsobilý
vytvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci rozsudok.

V ďalšej časti dôvodov odvolania poukázala na publikovaný výklad § 277 Tr. zák., v zmysle ktorého:
I. Pre vyvodenie trestnej zodpovednosti zo spáchania trestného činu neodvedenia dane poistného podľa
§ 277 ods. 1 alinea prvá Tr. zák. nestačí, ak si zamestnávateľ riadne plní svoje (účtovné) povinnosti
a pravidelne (mesačne) zasiela výkazy o odvodových povinnostiach oprávneným poisťovniam, na
ktorých sú účtovne zaznamenané príslušné zrážky povinných platieb z miezd zamestnancov, pretože

mesačné výkazy nehovoria nič o tom, či zamestnávateľ aj zrážky skutočne reálne vykonával (teda, či
vôbec disponoval takým objemom finančných prostriedkov, že zrážky aj vykonávať mohol). Mesačné
výkazy o zrážkach sú spravidla zamestnávateľmi vyhotovované a riadne zasielané poisťovniam aj vtedy,
ak zamestnávateľ nemá žiadne finančné prostriedky na výplatu miezd, respektíve má, avšak len na
výplatu tzv. čistých miezd. Mesačné výkazy teda odrážajú to, aké množstvo finančných prostriedkov

má byť (alebo malo byť) zrazené z miezd zamestnancov a odvedené oprávneným subjektom, čo však
neznamená, že aj odrážajú skutočnosť.

II.Pojem zrážka povinných platieb je len účtovná operácia, a preto zrážky vykonané „na
papieri“ (mesačné výkazy) nemusia byť zhodné so zrážkami, ktoré boli alebo neboli vykonané

v skutočnosti (tzv. skutočné zrážky alebo zrážky reálne vykonané). Zamestnávateľa možno preto
trestnoprávne postihnúť za trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 alinea prvá
Tr. zák. len vtedy, ak reálne (skutočne) zrazil zo mzdy zamestnanca povinné platby a úmyselne ich
neodviedol. Ak sa tak nestalo a zamestnávateľ nemal finančné prostriedky na výplatu hrubých miezd,
nemôže ísť o trestný čin, nakoľko zamestnávateľ nič v skutočnosti nezrážal, a teda ani nezadržiaval,

pričom je bez významu, že tak robil „na papieri“ (t. j. v mesačných výkazoch, ktoré riadne vyhotovoval
a zasielal oprávneným subjektom).

III.Uvedené právne úvahy a závery sa týkajú výkladu znakov základnej skutkovej podstaty trestného
činu neodvedenia dane a poistného (objektívnej stránky trestného činu), pričom pri posudzovaní konania

obžalovaného v rozhodnom období je nutné venovať pozornosť aj tomu, aká bola celková hospodárska
situácia spoločnosti v mene ktorej obžalovaný konal, ako a či vôbec sa snažil obžalovaný prípadnú
nepriaznivú hospodársku situáciu spoločnosti riešiť, či bolo reálne, aby dlžné platby boli odvedené
oprávneným subjektom v inom možnom termíne, prečo nebolo podnikanie ukončené, ak bolo dlhodobo
stratové a problematické, a aké boli konkrétne dôvody, ktoré viedli k neodvádzaniu povinných platieb.

Okresný súd v odsudzujúcom rozsudku na strane 21 síce uvádza, že zo znaleckého posudku
Ing. V. L. vyplýva, že spoločnosť mala dostatok finančných prostriedkov na vykrytie hrubých miezd
zamestnancov (keď hrubých tak asi aj odvodových náležitostí). Okresný súd v napadnutom rozsudku
ďalej konštatuje, že uvedené odvody však neboli zaplatené, ďalej konštatuje, že znalkyňa nedisponovala

všetkými účtovnými dokladmi spoločnosti, posudzované doklady však považovala za dostatočné za
zodpovedanie otázky, pre ktoré sa znalecké dokazovanie vykonávalo.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku z ničoho nevyplýva, že vykonaným dokazovaním v tomto prípade
citovaným znaleckým posudkom bolo preukázané splnenie všetkých podmienok tak, ako to predpokladá

výklad.

Uviedla, že zamestnávateľ v tomto prípade spoločnosť Q. A., A..P..U.. si splnil povinnosti, ktoré mu
vyplývali zo zákona a výkazy sociálnej poisťovni predložil. Ako štatutárny zástupca spoločnosti sa
vyvinila spod zavinenia, ktoré predpokladá bod I. citovaného výkladu k použitému trestnoprávnemu

zákonnému ustanoveniu. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že Okresný súd Spišská Nová Ves
vychádzal len a len zo správ poisťovne, aj keď používa výraz najmä. Tvrdenie, že zo znaleckého
posudku vyplynulo, že spoločnosť mala dostatok finančných prostriedkov na vykrytie hrubých miezd
zamestnancov nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.Na strane 19 napadnutého rozsudku okresný súd konštatuje, že znalkyňa považuje za preukázané, že
spoločnosť Q. A., A..P..U.. mala prostriedky na výplatu hrubej mzdy zamestnancov za obdobie apríl,

máj, október, november 2007, január 2008, november 2009 a november 2010. Porovnaním tejto časti
odôvodnenia s bodom 2/ skutkovej vety rozsudku je zrejmé, že za vinu sa jej kladie neodvedenie
nemocenského poistenia, poistenia na dôchodkové poistenie a poistenie za nezamestnanosť za
mesiacejanuár2009aždecember2009,zamesiacmarec2010,apríl2010,jún2010ažnovember2010.

Porovnaním vyššie uvedených dátumov je zrejmé, že za obdobie uvedené v skutkovej vete 2/
odsudzujúceho rozsudku mala znalkyňa za preukázané, že jedine v mesiaci november 2009 je možné
tvrdiť, že spoločnosť mala dostatok finančných prostriedkov tak, ako to predpokladá trestné zavinenie
v zmysle bodu II publikovaného výkladu k trestnému činu podľa § 277 Tr. zák. Úvahy s možnými
čiastočnými úhradami podľa výpočtov ako súčinu percentuálneho pomeru tabuľka 27 znaleckého
posudku nie je možné považovať za dôkaz, že spoločnosť spĺňala podmienku dostatku finančných

prostriedkov na výplatu hrubých miezd, ktorá podmienka je súčasne podmienkou trestnoprávnej
zodpovednosti štatutárneho zástupcu spoločnosti.

Ďalej poukázala na skutočnosti, že samotný súd používa výrazy „uvažované, uvažovať, možné,
vypočítané ako súčin percentuálneho pomeru, atď.“ ... už len samotná gramatická formulácia, ktorou

súd operuje vo svojom odôvodnení vylučuje záver „bolo preukázané, že“, ak by sme mali použiť
zjednodušenosť v tomto prípade použiť zásadu „in dubio pro reo“, je možné považovať za preukázané
jedine obdobie mesiaca november 2009. V tejto súvislosti poukázala, že nie je preukázaná výška škody
ako náležitosť trestného činu podľa § 277 ods. 1, pretože táto nebola jednak objektívne zistená a
jednoduchým matematickým výpočtom je potrebné vylúčiť, že by mohla dosiahnuť výšku 266,- €.

Vzhľadom na uvedené nebola tu splnená ani podmienka uvažovaná pod bodom II uvedeného výkladu
k aplikovanému zákonnému ustanoveniu. Toto svoje tvrdenie súd ničím nezdôvodňuje, arbitrárne sa
odvoláva na text znaleckého posudku, ktorý však takisto nepreukazuje pravdivosť tohto záveru, ktorý v
odôvodnení splnenie tejto subjektívne a trestnoprávne dôležitej náležitosti zákon predpokladá.

Tvrdením, že súd má za to, že bola splnená podmienka vykrytia hrubých miezd zamestnancov a
nezdôvodnením tohto tvrdenia sa v tejto časti stáva rozsudok nepreskúmateľným. Vie, že znalkyňa mala
k dispozícii údaje len zo sociálnej poisťovne, daňového úradu, ako aj výpisy z účtov vo finančných
ústavoch, a z týchto údajov nebolo možné sa dopracovať k záveru, ktorý tvrdí v odôvodnení svojho

rozhodnutia okresný súd.

Vo vzťahu k splneniu podmienky pod bodom III uvedeného výkladu uviedla, že ako vyplýva z
odôvodnenia napadnutého rozsudku splnenie tejto podmienky okresný súd ani neskúmal, nezaoberal
sa ňou, a preto ju nemohol ani správne a v súlade so zákonom vyhodnotiť.

Vzhľadom na absenciu argumentácií súdu pri namietanom bode III výkladu nie je možné ani preukázať,
že tento bod pri rozhodovaní o vine a treste nebol naplnený. Má za to, že jeho splnenie nepovažoval
za preukázané ani okresný súd a nebolo splnenie tejto zákonom predpokladanej náležitosti pri jeho
rozhodovaní dôležité.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhla, aby odvolací súd - Krajský súd v Košiciach
napadnutý rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3T/99/2016-744 zo dňa 04.03.2022
zmenil tak, že ju spod obžaloby pre skutok pod bodom 2), tak ako je uvedený v napadnutom rozsudku
oslobodil, pretože nebolo preukázané, že by sa skutok stal, že skutok je trestným činom, a že ho

spáchala.

Krajský súd na podklade takto podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala odvolanie, ako
aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané

prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

K dôvodom odvolania obžalovanej sa vyjadril prokurátor vo vzťahu k bodu 1/ výrokovej časti rozsudku
tak, že okolnosť odstúpenia od zmluvy a následne z nej vyplývajúce a vzniknuté pohľadávky prepoškodených boli podstatné pre vyslovenie záveru, že obžalovaná svojím konaním zmarila uspokojenie
týchto pohľadávok. Okolnosť, že poškodení nemali po odstúpení od zmluvy žiadne právo k predmetu
zmluvy, ako to tvrdí obžalovaná, je logická, avšak pre trestnoprávne posúdenie skutku právne

bez významu. Tvrdenie obžalovanej, že rozostavané stavby nemohli nikdy slúžiť na uspokojenie
novovzniknutej pohľadávky pre poškodených len z dôvodu, že boli založené v prospech banky, čo však
nebolo v konaní zo strany obžalovanej dôveryhodne preukázané, je nepravdivá a nepodložená. V čase,
kedy obžalovaná ako konateľka K. T., A..P..U.. previedla vlastníctvo nehnuteľností na X. A. R., A..P..U..,
už bola prevádzajúca spoločnosť dlžníkom poškodených, a preto je nesporné, že oboch poškodených

takýto prevod nehnuteľností ako veriteľov jednoznačne poškodil a ukrátil, pretože v čase prevodu mali
už pohľadávky voči K. T., A..P..U.. z titulu odstúpenia od zmluvy.

V čase prevodu nehnuteľností bola obžalovaná ako konateľka zodpovedná za nakladanie s majetkom
obchodnejspoločnosti,pretosújejtvrdeniaotom,ženebolakonateľkouvčaseodstúpeniapoškodených
od zmluvy, právne bez významu. Rovnako tak je právne bez významu, že obžalovaná nemala mať

vedomosť o uzavretej zmluve medzi spoločnosťou a poškodenými.

Nestotožňuje s konštatovaním obžalovanej, že sa vo veci jedná o občianskoprávny spor a do úvahy
neprichádza ani v náznaku aplikovanie zásady ultima ratio.

Vo vzťahu k bodu 2/ rozsudku prokurátor má za to, že správne postupoval okresný súd, pokiaľ uznal
obžalovanú za vinnú z prečinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák., pretože pre
takýto záver súdu boli splnené všetky teoretické východiská vzťahujúce sa pre vyvodenie trestnoprávnej
zodpovednosti za daný trestný čin.

Prvostupňový súd rozhodol na základe akých skutočností bolo možné pristúpiť k vyvodeniu
trestnoprávnej zodpovednosti obžalovanej za stíhaný skutok. Tak, ako vyžaduje aktuálna súdna prax,
bolo preukázané, že v prípade uznania viny tak došlo len pre tie obdobia, za ktoré boli skutočne
zamestnancom vyplatené čisté mzdy, po výplate ktorých spoločnosť disponovala dostatkom finančných
prostriedkov na úhradu povinných odvodových povinnosti, čo je prejavom skutočného zrazenia takýchto

platieb z hrubej mzdy, pričom tieto zrazené platby neboli poukázané oprávneným príjemcom, ale
boli spoločnosťou použité na iný ako určený účel, samozrejme za aktívneho konania obžalovanej
ako konateľky spoločnosti, v ktorej bola okrem iného zodpovedná aj za nakladanie s finančnými
prostriedkami spoločnosti. Tieto skutkové a právne závery sú podporené výsledkami znaleckého
dokazovania. Kde táto okolnosť splnená nebola, prokurátor pre tieto obdobia navrhol oslobodenie

obžalovanej spod obžaloby prokurátora, pretože aktuálna úprava § 9 ods. 3 Tr. por. predpokladá
samostatné konanie a rozhodovanie o čiastkových útokoch pokračovacieho trestného činu, kedy by
nepostačovalo len vypustenie takýchto období v odsudzujúcom rozsudku.

Záverom prokurátor uviedol, že tak ako súd nemá ani najmenšiu pochybnosť o vine obžalovanej za

žalované skutky v bodoch 1/ a 2/ rozsudku, pretože vina obžalovanej bola bez pochýb preukázaná.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za vecne správne, náležite odôvodnené, a teda súladné so
zákonom, a preto navrhol, aby odvolací súd odvolanie obžalovanej zamietol ako nedôvodné.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej Mgr. M. Q. nie je

dôvodné. V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového
stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

Okresný súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr.
poriadku, a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a následne i právnym záverom. Z dôvodov

napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané, ako aj to, ktoré
skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva aj skutočnosť, ako prvostupňový súd jednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú
dôvody napadnutého rozsudku podrobné a vecne správne, a preto na tieto odvolací súd v
podrobnostiach aj poukazuje. Len vzhľadom na odvolacie námietky obžalovanej považuje odvolací súd

za potrebné niektoré skutočnosti zvýrazniť.

Záver o vine obžalovanej vo vzťahu ku skutku bod bodom 1/ vyplýva jednak z výpovede obžalovanej,
poškodeného P. C., ako aj príslušných listinných dôkazov.Z výpisu z obchodného registra je zrejmé, že obžalovaná bola konateľkou spoločnosti K. T.., a to aj v
dobe, kedy došlo k prevodu vlastníckeho práva na spoločnosť X. A. R., A..P..U.. Obžalovaná nepoprela,

že bola aj pri uzatváraní Zmluvy o dielo č. X/XX/XX zo dňa 3.3.2008 na výstavbu rodinného domu, na
základe ktorej vznikol právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy. Za spoločnosť K. T.. zmluvu podpísal
vtedajší konateľ B. C.. Podľa obsahu zmluvy sa spoločnosť zaviazala zhotoviť a odovzdať do vlastníctva
objednávateľom nehnuteľnosť s tým, že ako vyplynulo aj z príslušných dokladov v prospech spoločnosti,
bolapodľadohodyzaplatenázálohaobjednávateľmispoluvovýške64.240,26€,čoobžalovanávkonaní

nespochybnila. Nesporné bolo, že prostredníctvom právneho zástupcu objednávateľov dňa 21.8.2009
došlo k odstúpeniu od predmetnej zmluvy o dielo s tým, že plnenie spočívajúce k poskytnutej zálohe
objednávatelia žiadali vrátiť do 30.8.2009 s uvedením dôvodu, že dielo nebolo realizované v termíne do
31.12.2008 a nedošlo ani k vzájomnej dohode o zmene tohto termínu na dodanie predmetu zmluvy o
dielo (zmena zmluvy bola upravená v podmienkach samotnej zmluvy).

Aj napriek tomu, že nedošlo k prevzatiu uvedenej písomnosti adresátom K. T.., odstúpenie od zmluvy
bolo účinné, keďže podľa bodu XIII. 2 zmluvy, druhá veta „ak si adresát zásielku v tejto lehote na pošte
(lehota uloženia 18 kalendárnych dní - prvá veta) nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty
za deň doručenia, aj keby sa adresát o doručení nedozvedel“. Podľa bodu XI. zmluvy (odstúpenie od
zmluvy) - prvá veta, „za deň odstúpenia od zmluvy sa považuje deň, kedy bolo písomné oznámenie o

odstúpení oprávnenej zmluvnej strany doručené druhej zmluvnej strane“. V tomto prípade bola zásielka
uložená na pošte do 19. 9. 2009, a tento deň sa považuje za deň „účinného“ odstúpenia objednávateľov
od zmluvy.

Následne prebehli medzi účastníkmi zmluvy jednania, počas ktorých spoločnosť K. T.. zastupovala

konateľka spoločnosti - obžalovaná M. G., t. č. Q.. Z písomnej korešpondencie, resp. komunikácie
elektronickou formou vyplynulo, že spoločnosť K. T.. prostredníctvom konateľky M. G. požadovala
od objednávateľov doplatenie preinvestovanej sumy nad rámec finančných prostriedkov poskytnutých
objednávateľmi a v podstate nebola ochotná akceptovať odstúpenie objednávateľov od zmluvy, hoci
odstúpenie od zmluvy bolo účinné.

Ešte predtým listom zo dňa 18.8.2009 obžalovaná právnemu zástupcovi objednávateľov oznámila, že
stavba je pred ukončením a pripravená na odovzdanie k 31.8.2009, už toho času je však zrejmé, že toto
oznámenie spoločnosti nebolo reálne. Obdobne mailom zo dňa 16.9.2009 konateľka M. G. oznámila, že
dom je v takom stave, že do 3 týždňov bude možné sa do neho nasťahovať, čo však nebolo pravdou,

pričom nepripustila rozviazanie predmetnej zmluvy o dielo. Na podklade vzájomných rokovaní, ako aj z
písomnej a mailovej komunikácii bolo zrejmé, že konateľka spoločnosti vedela o odstúpení od zmluvy
objednávateľmi, hoci spoločnosť K. T.. oficiálne písomné odstúpenie neprevzala.

Dňa 20.8.2010 došlo nepochybne k uzavretiu zmluvy medzi spoločnosťou K. T.. ako predávajúcim

zastúpenou obžalovanou M. G. a spoločnosťou X. A. R., A..P..U.. ako kupujúcim, ktorá nadobudla
právoplatnosť 23.8.2010, ktorou došlo k prevodu majetku spoločnosti K. T.., a to aj rodinného domu,
ktorého zhotovenie bolo predmetom zmluvy o dielo. Na základe tejto zmluvy došlo k proklamovanému
odplatnému prevodu vlastníckeho práva na kupujúceho, ktorý sa stal výlučným vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti, hoci stanovenú kúpnu cenu 166.000,- € nezaplatil.

Poškodení následne vymáhali svoje pohľadávky aj prostredníctvom súdneho konania. Uznesenie
Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 9C 86/2011 zo dňa 12.4.2012 potvrdilo zmier medzi
spoločnosťou K. T.. a P. C., ktorým sa spoločnosť zaviazala zaplatiť navrhovateľovi sumu 37.296,72
€ s príslušenstvom, pričom s Z. C. spoločnosť K. T.. zastúpená konateľkou M. G. uzavrela dohodu o

urovnaní vzájomných práv a povinností s tým, že mu vyplatí sumu 32.112,14 €.

Z výpovede P. C. a Z. C. vyplynulo, že doposiaľ im nebola vyplatená žiadna finančná čiastka, čo
nespochybnila ani obžalovaná. Poškodení súčasne zhodne uvádzali, že svoje vklady nemohli ani
následne vymôcť od spoločnosti K. T.., pričom exekútor nemal dlžnú čiastku „z čoho vymôcť“.

Obžalovaná v rámci svojej obrany pred okresným súdom poukazovala predovšetkým na to, že zo
strany poškodených nebola ochota dohodnúť sa na vyporiadaní vzájomných záväzkov a z ich strany
došlo v podstate k jednostrannému odstúpeniu od zmluvy. Táto obrana obžalovanej však bola právneirelevantná vzhľadom na stíhaný skutok a trestný čin s poukazom aj na vyššie popísané účinné
dostúpenie od zmluvy objednávateľmi. V prospech objednávateľov svedčí aj skutočnosť, že stavba
neboladodaná(aprevedenádovlastníctvaobjednávateľov)vzmluvoustanovenejlehotedo31.12.2008,

hoci zhotoviteľ sa zaviazal zhotoviť dielo riadne a včas na svoje náklady.

Obžalovaná nemala právo viazať a podmieňovať účinnosť odstúpenia od zmluvy nevyporiadaním
vzájomných pohľadávok, keďže podľa bodu XI. zmluvy „má ktorákoľvek strana právo odstúpiť od
zmluvy“, a až následne majú byť podľa zvoleného postupu vyporiadané príslušné finančné záväzky.

Navyše, podľa bodu XII. sa spoločnosť K. T.. zaviazala, že neprenesie vlastnícke právo zhotovenej
stavby na tretiu osobu pred podpísaním protokolu o odovzdaní a prevzatí diela. V skutočnosti však
predmet diela nebol zhotovený, a to ani v dobe do odstúpenia objednávateľov od zmluvy.

Obrana obžalovanej, že spoločnosť K. T.. bola nútená previesť vlastnícke právo vzhľadom na jej zlú
finančnú situáciu a v podstate na príkaz banky, aby pristúpil iný subjekt k záväzku, bola vzhľadom na

podstatu jej stíhania pre trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 239 Tr. zák. právne irelevantná.
Obžalovaná totiž tým, že previedla vlastnícke právo k nehnuteľnosti na spoločnosť X. A. R., A..P..U..
dňa 23.8.2010 zmarila uspokojenie poškodených veriteľov, pričom dielo nezhotovila a neodovzdala
objednávateľom, a ani finančné prostriedky im nevrátila. Pre poškodených bolo irelevantné uzavretie
zmluvy medzi X. A. R., A..P..U.. a V. K.Q., Q..A.. dňa 30.9.2010 (teda skoro mesiac po zmluve o

prevode vlastníckeho práva), keďže predmetom zmluvy bolo pristúpenie spoločnosti X. A. R., A..P..U.. k
zmluve o úverovej linke zo dňa 11.6.2008. Táto zmluva vrátane zmluvy o prevode vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti zo dňa 23.8.2010 totiž neriešila podstatu problému poškodených, ktorá sa týkala vrátenia
poskytnutých peňažných plnení, a na druhej strane nevyviňuje obžalovanú z trestnej zodpovednosti pre
stíhaný trestný čin. Práve naopak potvrdzuje skutočnosť, že došlo k zmareniu uspokojenia pohľadávky

veriteľa, ktorým boli poškodení. Tvrdenie obžalovanej o nesplácaní úveru bolo pritom spochybnené aj
zápisom z rokovania zo dňa 21.7.2010 (prakticky mesiac pred skutkom) P. C. s pracovníčkou banky,
ktorá potvrdila, že spoločnosť K. T.. spláca splátky úveru a nevznikajú ani žiadne úroky z omeškania. V
konaní neboli pochybnosti ani o tom, že prevádzané nehnuteľností podľa zmluvy zo dňa 23.8.2010 boli
jediným majetkom spoločnosti, čo obžalovaná v podstate spochybňovala iba všeobecne a účelovo.

Obžalovaná aj podľa názoru odvolacieho súdu konala špekulatívne vo vzťahu k prevodu nehnuteľností
na iný subjekt z majetku svojej spoločnosti, čím sa zbavila zodpovednosti vyplývajúcich z jej záväzkov
uspokojiť veriteľov z majetku spoločnosti.

Vo vzťahu ku skutku pod bodom 2/ odvolací súd uvádza, že z vykonaného dokazovania pred okresným
súdom, a to najmä z dokladov A.L. O., Q..A.. V. A., výpovedi splnomocnenej zástupkyne spoločnosti,
mesačných výkazov, ako aj ďalších dokladov, ktoré spoločnosť Q. A., A..P..U.. zasielala poisťovni z
dôvodu povinných odvodov poistného na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v
nezamestnanosti zamestnancov spoločnosti bolo nesporne preukázané, že v období od 1.4.2007 do

31.1.2011 spoločnosť tieto odvody neplatila.

Povinnosť platiť odvody vyplynula pre spoločnosť z ustanovenia § 43 zákona č. 595/2003 Z. z. zo
4.12.2003 o dani z príjmov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Z výpisu z obchodného registra bolo dokázané, že konateľkou spoločnosti bola v rozhodnom období
obžalovaná Mgr. M. G., t. č. Q., ktorá uvedenú skutočnosť neplatenia poistného nepoprela, avšak
na hlavnom pojednávaní sa bránila tým, že spoločnosť nemala dostatok finančných prostriedkov
a nevyplácala ani mzdy pracovníkom, ako to tvrdili svedkovia z radov zamestnancov spoločnosti.
Svedkovia však potvrdili, že spoločnosť nemá voči ním podlžnosti z titulu nezaplatených miezd.

Obrana obžalovanej však bola nepochybne vyvrátená znaleckým posudkom znalkyne Ing. V. L., ktorá
potvrdila, že mzdy zamestnancov boli vyplatené v termíne splatnosti prostredníctvom bankového účtu,
a to do konca toho ktorého nasledujúceho mesiaca, pričom spoločnosť mala dostatok finančných
prostriedkov na vykrytie hrubých miezd zamestnancov, a tým pádom aj splnenia odvodových povinností
v deň ich splatnosti za mesiace január 2009 až december 2009 v sume 1.024,05 € a za mesiace marec

2010, apríl 2010, jún 2010 až november 2010 v sume 267,30 €, spolu vo výške 1.291,35 €.

Uvedené odvody však nezaplatila ako to vyplynulo najmä zo správ poisťovne. Napokon, bolo
preukázané, že spoločnosť bola odpredaná 14.11.2011 inej osobe, ktorej podľa tvrdenia obžalovanejbolo odovzdané aj účtovníctvo spoločnosti. Napriek tomu, že znalkyňa nedisponovala všetkými
účtovnými dokladmi spoločnosti, posudzované doklady boli dostatočné pre zistenia týkajúce sa
predmetu znaleckého dokazovania, a preto sa obžalovaná nemohla zbaviť trestnej zodpovednosti za

neplnenie uvedenej odvodovej povinnosti za obdobie popísané vo výroku tohto rozsudku.

Vzhľadom na uvedené bolo teda aj podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne preukázané, že skutky
pod bodom 1/ a 2/ uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku tak, ako boli ustálené súdom

prvého stupňa, sa stali, a že ich spáchala obžalovaná Mgr. M. Q..

Zistenému skutkovému stavu správne zodpovedá potom aj právna kvalifikácia. Je totiž nepochybné, že
v bode 1/ rozsudku obžalovaná takto svojím konaním po subjektívnej, ako aj objektívnej stránke naplnila
skutkovú podstatu prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Tr. zák., pretože
zmarila uspokojenie svojho veriteľa tým, že predala svoj majetok a spôsobila tak značnú škodu a v bode

2/ rozsudku prečinu neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Tr. zák., pretože neodviedla
určenému príjemcovi poistné na sociálne poistenie, ktoré zrazila podľa zákona v úmysle zadovážiť sebe
neoprávnený prospech.

Správne postupoval okresný súd, keď oproti obžalobe pri zachovaní totožnosti skutku upravil obdobie

neplnenia odvodovej povinnosti, pričom súčasne pri zistení, že obžalovaná konala v úmysle zadovážiť
spoločnosti neoprávnený prospech spočívajúci v ušetrení nákladov z titulu neplnenia odvodových
povinností, túto skutočnosť uviedol do výrokovej vety. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
sumu, ktorú neodviedla si ponechala a použila na iný ako určený účel (odvody).

Okresný súd nepochybil ani pri určení druhu trestu a jeho výmery obžalovanej. Trest, ktorý bol
obžalovanej Mgr. M. Q.A.C. uložený - úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov, výkon ktorého
jej bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 24 mesiacov aj odvolací súd považoval za
dostatočný, ktorý splní svoj účel, a to tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie.

Rovnako odvolací súd nezistil pochybenie okresného súdu ani vo výroku, ktorým podľa § 50 ods. 2 Tr.
zák. uložil obžalovanej povinnosť v skúšobnej dobe podľa svojich schopností nahradiť škodu spôsobenú
trestným činom poškodenému P. C. a právnemu nástupcovi Z. C..

Správne postupoval okresný súd, keď obžalovanú podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodil spod obžaloby

prokurátora Okresnej prokuratúry Dunajská Streda sp. zn. 1Pv 483/14/2201-26 zo skutku právne
kvalifikovaného ako zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák.,
že v období od 1. apríla 2007 do 31. januára 2011 v V. A., ako zodpovedný zástupca platiteľa poistného,
právnickej osoby obchodným menom Q.P. A.E., A.. P.. U.., so sídlom Z. V. XX, IČO: XX XXX XXX, okres
V. A. v období od 14.12.2005 do 30.12.2011 ako zamestnávateľ, svojím zamestnancom zrazila zákonom

stanovené poistné na nemocenské poistenie, poistné na dôchodkové poistenie a poistné na poistenie
v nezamestnanosti za mesiace apríl roku 2007 až január roku 2011, okrem obdobia mesiacov január
2009 až december 2009 a za mesiace marec 2010, apríl 2010, jún 2010 až november 2010, vo výške
5.976,47 €, avšak oprávnenému príjemcovi A. O.Ť., Q.. A.., pobočka V. A. uvedenú sumu neodviedla,
čím spôsobila nedoplatok v štátnom rozpočte v tejto výške, pretože skutok nie je trestným činom.

Zo záverov znaleckého posudku vyplynulo, že spoločnosť nedisponovala dostatočným množstvom
finančných prostriedkov, ktoré by jej umožnili uvedené poistné aspoň čiastočne uhradiť.

Keďže uvedený skutok bol čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu neodvedenia dane a
poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., preto správne postupoval okresný súd, keď o

tomto skutku rozhodol samostatne bez ohľadu na odsúdenie obžalovanej za ďalšie čiastkové útoky toho
istého trestného činu.

Odvolací súd nezistil pochybenie okresného súdu ani v adhéznom konaní, t.j. vo výroku, ktorým súd
zaviazal obžalovanú Mgr. M. Q. uhradiť poškodeným P. C. škodu vo výške 32.120,13 € a Z. C. škodu vo

výške 32.120,13 €, ako aj vo výroku, ktorým poškodených P. C. a Z. C. so zvyškom nároku na náhradu
škody odkázal na civilný proces.Keďže odvolací súd nezistil dôvod pre zmenu rozhodnutia okresného súdu, odvolanie obžalovanej
považoval za nedôvodné, preto ho postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.