Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/181/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116228334
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:7116228334.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ M. I., bývajúcej v C., O. 8, zastúpenej advokátom
JUDr. Romanom Frnčom, so sídlom v Košiciach, Uralská 11, 2/ O. C., bývajúceho v C., O. 8, proti
žalovanému Územnému bytovému družstvu, Košice - Ťahanovce, so sídlom v Košiciach, Bukureštská
12, IČO: 00 594 725, zastúpenému advokátkou JUDr. Annou Lacovou, so sídlom v Košiciach, Pražská
4, o zrušenie výpovede z nájmu, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 35C/173/2016,

o dovolaní žalobkyne 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. septembra 2020 sp. zn.
6Co/236/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má voči žalobkyni 1/ nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej i „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 21. marca 2019 č. k.
35C/173/2016-296 konanie o žalobe žalobcu 2/ zastavil (výrok I.), žalobu žalobkyne 1/ zamietol (výrok
II.) a žalovanému priznal voči žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej konkrétnej
výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti
tohto rozsudku (výrok III.).

1.1. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za to, že vzhľadom na nepreukázanie
odplatného užívania sporného bytu žalobcom 2/, vzťah medzi žalobkyňou 1/ a žalobcom 2/ možno
subsumovať pod zmluvu o výpožičke v zmysle § 659 Občianskeho zákonníka, resp. pod zmluvu o
bezodplatnom prenechaní bytu v zmysle § 50 Občianskeho zákonníka. Nakoľko však právny poriadok
nepozná sankciu vo forme výpovede z nájmu za prenechanie bytu v rámci výpožičky, resp. zmluvy
o bezodplatnom prenechaní bytu do užívania bez súhlasu prenajímateľa, ale iba prenechanie bytu

do podnájmu bez súhlasu prenajímateľa, uvedená skutková situácia mohla byť subsumovaná iba pod
obsahovo najbližšie ustanovenie § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka.
1.2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že boli naplnené dôvody výpovede
z nájmu tak podľa § 711 ods. 1 písm. c/, ako aj písm. d/ Občianskeho zákonníka. Je zrejmé, že žalobca
2/ bol osobou užívajúcou byt nájomníčky - žalobkyne 1/ bez súhlasu prenajímateľa. Ak sa žalobkyňa
1/ v konaní bránila, že žalovaný určite mal vedomosť o tom, že žalobca 2/ užíva daný byt, nakoľko

riešil rôzne záležitosti ohľadom úhrad za byt so žalovaným, súd k tomu uviedol, že § 711 ods. 1
písm. d/ Občianskeho zákonníka používa pojem bez súhlasu prenajímateľa, nie pojem bez vedomostí
prenajímateľa. Vzhľadom na to považoval za irelevantné, či žalovaný mal vedomosť o tom, že žalobca
2/ vybavuje záležitosti okolo platieb za žalobkyňu 1/, ak táto žalobkyňa ďalšiu osobu užívajúcu byt
formálne a oficiálne žalovanému neoznámila a nepožiadala o udelenie súhlasu. Naviac považoval za
nutné poznamenať, že podľa zákonnej úpravy sa vyžaduje písomný súhlas prenajímateľa, za ktorý

nemožnopovažovaťodpoveďkontrolnejkomisiez5.apríla2015,nakoľkovýslovnýsúhlasvnejuvedený
nebol.1.3. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovanej1/ založenej na namietaní, že
žalobca 2/ v danom byte býva ako podnájomník už od roku 2012, o čom žalovaný vedel a ako dôkaz
pre výpoveď z nájmu to použil až v roku 2016, mal súd prvej inštancie za to, že premlčanie práva dať

výpoveď z nájmu nie je explicitne nikde v zákone vyjadrené a právo žalovaného dať výpoveď z nájmu
nemá povahu majetkového práva v zmysle § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto ani nemožno
uvažovať o jeho premlčaní.

2. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa 1/. Krajský súd v

Košiciach rozsudkom z 29. septembra 2020 sp. zn. 6Co/236/2019 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku II., ktorým zamietol žalobu žalobkyne 1/ a vo výroku III. o trovách konania v časti priznaných
trov žalovanému vo vzťahu k tejto žalobkyni a žalovanému priznal voči žalobkyni 1/ nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
2.1. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie
v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo

potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správny právny záver. Odvolací súd nezistil ani žiadne porušenie procesných práv a ani inú vadu, ktorá
by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
2.2. Dôvodil, že žalobkyňa v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred

súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní sporu a tieto
odvolacie námietky preto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutej časti a
privodiť jeho zmenu.
2.3. Vo vzťahu k výpovednému dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka okrem iného
zdôraznil, že žalobkyňa 1/ ani v podanom odvolaní neobjasnila povahu vzťahu medzi ňou a žalobcom

2/ takým spôsobom, z ktorého by bolo možné vyvodiť záver o tom, že v čase podania výpovede ich
vzťah bol založený práve na druhovskom pomere. Žalobkyňa 1/ popísala tvrdený druhovský vzťah tak,
že do bytu chodila upratovať, nosila navarené jedlo žalobcovi 2/, žila striedavo v predmetnom byte a v
byte svojej matky, o ktorú sa musela starať. Uvedené ale ešte nie je naplnením druhovského pomeru.
Žalobkyňa 1/ sa nezmienila žiadnym spôsobom o tom, že by spolu so žalobcom 2/ viedli spoločnú

domácnosť v danom byte, spoločne sa starali o uspokojovanie spoločných potrieb a výdavkov, intímne
sa stýkali a podobne, a to tak aby to napĺňalo charakteristiku spolužitia muža a ženy obdobne, ako je to
v prípade manželského zväzku. Tvrdenie o existencii druhovského vzťahu nebolo možné vyvodiť ani zo
samotnej výpovede oboch žalobcov, pretože aj keď sa obaja žalobcovia vo výpovediach v konaní pred
súdom prvej inštancie zhodli na tom, že žalobca 2/ potom, čo prišiel o vlastné bývanie, nasťahoval sa

ku žalobkyni 1/ v roku 2012 (odkedy v predmetnom byte žije), sám žalobca sa vyjadril, že je u žalobkyni
1/ na návšteve, keď bude tomu asi 6 rokov, s tým, že zákon neuvádza, ako dlho návšteva môže trvať.
Doplnil, že výpovedný dôvod podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka je splnený vtedy,
pokiaľ prenajímateľ nedal písomný súhlas a nie je naplnený za podmienky, že by nájomca bol povinný
oznámiť prenajímateľovi, že iná osoba v predmetnom byte býva.

2.4. Vo vzťahu k výpovednému dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. c/ Občianskeho zákonníka
uviedol, že pokiaľ ide o naplnenie daného odvolacieho dôvodu skutkové zistenia znečisťovania
spoločných priestorov výkalmi a holubím trusom na balkóne, či spoločných priestorov boli preukázané
fotodokumentáciou i samotnou výpoveďou žalobkyne 1/. Obstáť nemohla ani námietka žalobkyne 1/, že
žalovaný predtým ako pristúpil k výpovedi ju písomne nevyzval na odstránenie zistených nedostatkov,

keď odôvodnenosť výpovede z nájmu nie je podmienená takouto predchádzajúcou výzvou zo strany
prenajímateľa. Hrubé porušenie povinností sa však musí týkať samotného nájomcu alebo člena (členov)
jeho domácnosti, pričom za takéhoto člena domácnosti nemožno považovať žalobcu 2/, a teda súd prvej
inštancie nesprávne posúdil naplnenie tohto výpovedného dôvodu vo vzťahu k nedôstojnému správaniu
sa žalobcu 2/. Odvolací súd tiež dôvodil, že výpoveď z nájmu bytu nie je v rozpore s dobrými mravmi

ani v prípade, ak osoba, ktorej sa výpoveď dotkne, nemá inú možnosť bývania. Platnosť výpovedných
dôvodov sa neposudzuje ku stavu, aký nastal po daní výpovede, ale ku stavu, aký tu bol najneskôr v
čase, kedy bola výpoveď daná. Preto ani prípadná okolnosť, že aktuálne, teda po podaní výpovede,
odpadli výpovedné dôvody, nie je relevantnou z hľadiska posúdenia platnosti výpovede a súčasne z
tohto dôvodu výpoveď nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa 1/ (ďalej tiež „dovolateľka“).
Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“).3. 1. V dovolaní uviedla, že v tejto veci bola kľúčová právna otázka platnosti výpovede z nájmu bytu
z hľadiska naplnenia dvoch výpovedných dôvodov a to podľa § 711 ods.1 písm. d/ a c/ Občianskeho
zákonníka.

3.2. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP považovala
za rozhodujúcu právnu otázku: „či došlo zo strany žalobkyne 1/ k prenechaniu bytu do podnájmu
inej cudzej osobe (žalobcovi 2/) alebo či žalobkyňa 1/ prijala žalobcu 2/ do spoločnej domácnosti;
pričom v druhom prípade by tento výpovedný dôvod pri právnom posúdení platnosti výpovede z nájmu
bytu neobstál“. Namietala, že odvolací súd nesprávne posúdil vzťah žalobcov ako vzťah z podnájmu

a ignoroval jej vyjadrenie, že ide o vzťah druhovský, a že neprenajala byt do podnájmu inej osobe,
ale že žalobca 2/ s ňou žije v spoločnej domácnosti. Uviedla, že odvolací súd nezohľadnil všetky
skutočnosti a nevysporiadal sa s jej tvrdením, že žila so žalobcom 2/ v spoločnej domácnosti, že sa
o žalobcu starala, nosila mu jedlo, trávila s ním voľný čas, a to popri starostlivosti o svoju matku.
Navyše súdy posudzovali v jej neprospech aj finančný vzťah žalobcov. Podľa jej názoru, mal odvolací
súd rozhodnúť o výpovednom dôvode podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka tak, že

nedošlo k jeho naplneniu, a teda, že výpoveď je najmenej v tejto časti neplatná. Poukázala na ustálenú
rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít (Rc7/1994, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 26Cdo/1331/2000, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/199/2013 a
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/330/2010), od ktorej sa podľa jej názoru
odvolací súd odklonil. Dovolateľka v dovolaní tiež citovala právnu vetu zverejnenú v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6/2015 podľa ktorej: „Sama skutočnosť, že nájomníčka bytu
umožnilavbytebývaťďalšejosobe,neznamená,žemedzinimidošlokonkludentnekuzatvoreniuzmluvy
o podnájme bytu (§ 719 Občianskeho zákonníka). (...). Skutočnosť, že navrhovateľka prijala do bytu
priateľa svojej dcéry ako ďalšiu osobu za účelom spolužitia s ňou v spoločnej domácnosti (hoci bez
súhlasu odporcu ako prenajímateľa) nezakladá teda dôvod pre výpoveď nájmu bytu podľa § 711 ods. 1

písm. d/ Občianskeho zákonníka. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. októbra 2014,
sp. zn. 5Cdo/199/2013“. Mala za to, že pre posúdenie predmetného výpovedného dôvodu je smerodajné
výlučne vyjadrenie nájomcu o tom, za akým účelom prijal inú osobu do užívania bytu.
3.3. V súvislosti s nesprávnym právnym posúdením v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP
považovala za rozhodujúcu právnu otázku: „Či žalovaný mal povinnosť v súvislosti s nevyhovujúcim

stavom bytu najprv žalobkyňu 1/ vyzvať na odstránenie nedostatkov alebo či žalovaný mohol bez
predchádzajúcej výzvy priamo pristúpiť k vypovedaniu nájmu bytu“. Zároveň doplnila, že z dôvodu
právnej istoty poukazuje aj na prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. Uviedla, že napriek
tomu,ževustanovení§711ods.1písm.c/Občianskehozákonníkaneupravujepovinnosťprenajímateľa
vopred vyzvať nájomcu na odstránenie závadného stavu, vzhľadom na citlivosť otázky bývania, resp.

straty bývania, by túto legislatívnu medzeru mali vyplniť súdy vo svojej rozhodovacej praxi. Dovolateľka
zdôraznila, že bezodkladne po prijatí informácie o nevyhovujúcom stave bytu zabezpečila nápravu,
nedostatky bytu odstránila, pričom žalovaný nevyvinul žiadnu snahu, aby došlo k náprave vzniknutého
stavualepriamopristúpilkvýpovedi.Odvolacísúdmalvziaťdoúvahyajdobrémravy,keďžedovolateľka
užívala prenajatý byt dlhé roky bez akéhokoľvek náznaku nespokojnosti žalovaného, a rozhodnúť o

tom, že k naplneniu druhého výpovedného dôvodu nedošlo.
3.4. Dovolateľka žiadala napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, alternatívne zrušiť aj
rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznať jej náhradu dovolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že považuje rozsudok odvolacieho súdu za správny po

vecnej i právnej stránke a navrhol dovolanie ako procesne neprípustné odmietnuť a priznať mu plnú
náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej i „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom

(§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP), či sú dané procesné predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho
prieskumu a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť (§ 447 písm. f/ CSP).

6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a

v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto
právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to prevšetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,
5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých
sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,
ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata),
musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho
konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už

právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 172/03].

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

10. Žalobkyňa podala dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP, v rámci ktorých dôvodov
zvýraznila nesprávne právne posúdenie veci a odklon od rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Českej

republiky a dovolacieho súdu. V tejto súvislosti vymedzila 2 právne otázky, z ktorých ani jedna nebola
vymedzená spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 432 až § 435 CSP a tak, ako to predpokladajú
tieto a nižšie uvedené zákonné ustanovenia.

11. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

12. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

13. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

14. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na
základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť
dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)
kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.

15. V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ
povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. a/ až c/ § 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ
jetedapovinnývdovolaníjednoznačneuviesť,včomvidíprípustnosťdovolania,t.j.ktorýzpredpokladovuvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie,
súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania.

16. Dovolací súd predovšetkým uvádza, že žalovaná 1/ (kvalifikovane zastúpená advokátom) podala
dovolanie (aj) podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP. K možnosti súbežného uplatnenia prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a (zároveň) písm. b/ a (zároveň) písm. c/ CSP v zásade platí,
že uplatnenie všetkých troch dovolacích dôvodov naraz (t. j. dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1
písm. a/, b/ a c/ CSP) sa bez ďalšieho z logiky veci vylučuje. Odvolací súd sa totiž nemôže odkloniť

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu za súčasnej existencie stavu, keď rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte nebola vyriešená, resp. ktorá bola rozhodovaná rozdielne.

17. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú

otázku). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie
napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu
(vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola
prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska
tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou

nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika
s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo
len kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu
uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 a § 432 CSP.

18. Riešenie skutkovej otázky (questio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním
skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri riešení takejto otázky sa súd zameriava na
skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil
žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí
konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok,

čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je
pravdivosť, či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej
otázky (questio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej
právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,
normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových

otázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej
normy na posudzovaný prípad (3Cdo/218/2017, 3Cdo/150/2017, 4Cdo/7/2018, 4Cdo/32/2018, resp. aj
7Cdo/99/2018).

19. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP má osobitný význam korelačný vzťah

medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Občianskoprávne kolégium
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí 10. októbra 2018 prijalo ako judikát rozhodnutie
z 24. januára 2018 sp. zn. 6Cdo/29/2017, právna veta ktorého znie: „Do ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj
naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia

a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.“

20. V prejednávanej veci bolo potrebné vyriešiť kľúčovú právnu otázku platnosti výpovede prenajímateľa
z nájmu bytu z hľadiska naplnenia výpovedných dôvodov podľa § 711 ods.1 písm. d/ a c/ Občianskeho
zákonníka, čo konštatovala i dovolateľka v podanom dovolaní. Odvolací súd preto skúmal, či žalovaná
1/ (ako nájomníčka bytu) porušila povinnosť vyplývajúcu jej z nájmu jeho prenechaním do podnájmu
žalobcovi 2/ bez písomného súhlasu žalovaného (ako prenajímateľa), t. j. či obstojí obrana žalobkyni

založená na tvrdení, že žalobca 2/ bol jej druhom, ktorého prijala do bytu ako ďalšiu osobu za účelom
spolužitia v spoločnej domácnosti.21. Žalobkyňa 1/ v danej súvislosti vymedzila dovolaciu otázku spôsobom odprezentovaným v bode 3.2.
(pozri).

22. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by
sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je
prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia
dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania.

23. Za relevantnú pre prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP preto nemožno
považovať žalobkyňou 1/ nastolenú právnu otázku „či došlo zo strany žalobkyne 1/ k prenechaniu bytu
do podnájmu inej cudzej osobe (žalobcovi 2/) alebo či žalobkyňa 1/ prijala žalobcu 2/ do spoločnej
domácnosti; pričom v druhom prípade by tento výpovedný dôvod pri právnom posúdení platnosti
výpovede z nájmu bytu neobstál“ a to i v kontexte s namietaným nesprávnym posúdením vzťahu
žalobcov ako vzťahu podnájomného, pri ignorovaní vyjadrenia, že ide o vzťah druhovský a žalobca 2/ s

ňou žije v spoločnej domácnosti, ktorej vecnému prejednaniu bránilo nesplnenie podmienky prípustnosti
dovolania z dôvodu, že táto otázka položená dovolaním je otázkou skutkovou. V rozsahu dovolateľkou
nastolenej dovolacej otázky odvolací súd formuloval svoje skutkové zistenia na základe (predovšetkým)
vyjadrení sporových strán tak, že (i) žalobkyňa 1/ vyjadrila ňou tvrdený druhovský vzťah medzi žalobcami
iba všeobecným spôsobom, (ii) žalobkyňa 1/ popísala tvrdený druhovský vzťah tak, že do bytu chodila

upratovať, nosila navarené jedlo žalobcovi 2/, žila striedavo v predmetnom byte a v byte svojej matky, o
ktorú sa musela starať, ktoré skutočnosti ešte nie sú naplnením druhovského pomeru, (iii) žalobkyňa 1/
sanezmienilažiadnymspôsobomotom,žebyspolusožalobcom2/viedlispoločnúdomácnosťvdanom
byte, spoločne sa starali o uspokojovanie spoločných potrieb a výdavkov, intímne sa stýkali a podobne, a
to tak aby to napĺňalo charakteristiku spolužitia muža a ženy obdobne, ako je to v prípade manželského

zväzku, (iv) tvrdenie o existencii druhovského vzťahu nebolo možné vyvodiť ani zo samotnej výpovede
oboch žalobcov, pretože aj keď sa obaja žalobcovia vo výpovediach v konaní pred súdom prvej inštancie
zhodli na tom, že žalobca 2/ potom, čo prišiel o vlastné bývanie, nasťahoval sa ku žalobkyni 1/ v roku
2012 (odkedy v predmetnom byte žije), sám žalobca 2/ sa vyjadril, že je u žalobkyni 1/ na návšteve,
keď bude tomu už asi 6 rokov s tým, že zákon neuvádza, ako dlho návšteva môže trvať. Preto odvolací

súd posúdil vzťah žalobcov pri užívaní bytu v nájme žalobkyne 1/ žalovaným 2/ ako podnájomný. Inak
povedané právne významné okolnosti, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 421 ods. 1
CSP) záviseli od skutkového substrátu, ktorého individuálny obsah limitoval aj záver o tom, či došlo zo
strany žalobkyne 1/ k hrubému porušeniu povinností nájomcu bytu.

24. Ďalšia dovolacia otázka žalobkyne 1/, ktorej prípustnosť sa vzťahovala k dovolacím dôvodom podľa
§ 421 ods. 1 písm. b/ a c/ (písm. c/ z dôvodu právnej istoty) sa mala týkať právneho posúdenia platnosti
výpovede z nájmu bytu danej žalovaným žalobkyni z hľadiska naplnenia výpovedného dôvodu podľa §
711 ods.1 písm. c/ Občianskeho zákonníka.
24.1. Žalobkyňa 1/ v danej súvislosti vymedzila dovolaciu otázku „či žalovaný mal povinnosť v súvislosti

s nevyhovujúcim stavom bytu najprv žalobkyňu 1/ vyzvať na odstránenie nedostatkov alebo či žalovaný
mohol bez predchádzajúcej výzvy priamo pristúpiť k vypovedaniu nájmu bytu“. Vo vzťahu k danej
dovolacej otázky podľa dovolacieho súdu platí, že na jej zodpovedaní nebolo založené rozhodnutie vo
veci, ani na rozhodnutie nemala vplyv, čo napokon potvrdila i samotná dovolateľka konštatovaním v
dovolaní, že § 711 ods. 1 písm. c/ Občianskeho zákonníka neupravuje povinnosť prenajímateľa vopred

vyzvať nájomcu na odstránenie závadného stavu, čím argumentoval i odvolací súd v napadnutom
rozsudku.

25. V súvislosti s namietaním neprihliadnutím zo strany odvolacieho súdu na dobré mravy, keďže
dovolateľka užívala prenajatý byt dlhé roky bez akéhokoľvek náznaku nespokojnosti žalovaného,

žalobkyňa 1/ nepoložila právnu otázku, pričom ako už bolo konštatované, sama polemika s právnymi
závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len
kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu
uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 a § 432 CSP.

26. V kontexte vyššie uvedeného, i keď žalobkyňa dovolanie formálne odôvodňuje nesprávnosťou
právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP,
právnu otázku zásadného významu - ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie
neformuluje. Z obsahu jej dovolania možno vyvodiť, že nesúhlasí s logickými úvahami a skutkovýmizávermi odvolacieho súdu a s vyhodnotením zistených skutkových okolností, resp. s riešením právnej
otázky, na ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorými namietanými nesprávnosťami však
nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť dovolateľka vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods.

1 CSP.

27. Dovolaciemu súdu za opísanej situácie preto neostalo iné, než dovolanie, ktorým bola
neopodstatnene namietané nesprávne právne posúdenie veci ako neprípustné odmietnuť podľa §
447 písm. f/ CSP, a to i pri kombinácii absencie jednej z náležitostí dovolania (§ 447 písm. d/ CSP)

a ním spôsobeného nevymedzenia uplatneného dovolacieho dôvodu spôsobom predpokladaným v
ustanoveniach §§ 431 až 435 CSP.

28. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.