Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/17/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713216936
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Trnková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:6713216936.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ M., bývajúceho v S., 2/ W., bývajúceho v U., 3/ H.,
bývajúcej vo H., 4/ H., bývajúcej v S., zastúpených Advokátskou kanceláriou ABELOVSKÝ-PETRUŇO,
so sídlom vo Zvolene, Tehelná 189, v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Radko
Petruňa, proti žalovanému Mestu Zvolen, so sídlom vo Zvolene, Námestie slobody 22, o 5 936,52 € s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 8C/194/2013, o dovolaní žalovaného

proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. apríla 2018, sp. zn. 17Co/117/2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. apríla 2018, sp. zn. 17Co/117/2017 z r u š u j e a
vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Žalobcovia sa svojou žalobou domáhali proti žalovanému zaplatenia sumy 5 936,52 € na základe
tých skutkových okolností, že sú podielovými spoluvlastníkmi špecifikovaných nehnuteľností. Každý z

nich má spoluvlastnícky podiel v pomere k celku 1-ina. Nehnuteľnosti užíva žalovaný bez existencie
akéhokoľvek platného právneho titulu a tieto sú zastavané miestnou komunikáciou, chodníkom a
parkoviskami vo vlastníctve žalovaného a pokryté verejnou zeleňou, ktorú užívajú obyvatelia Zvolena.
Vzhľadom na to, že žalovaný užíva nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a neposkytuje za ich užívanie
žiadne náhrady, dochádza na jeho strane k bezdôvodnému obohateniu, ktoré denne predstavuje 8,11
€ , pričom si uplatňovali vydanie bezdôvodného obohatenia za dva roky spätne od podania žaloby, t.

j. 732 x 8,11 = 5 936,52 €.

2/ Okresný súd Zvolen rozsudkom z 29. novembra 2016, č. k. 8C/194/2013-216 žalobu zamietol a
priznal žalovanému trovy konania vo výške 100%. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobcovia sú
podielovými spoluvlastníkmi - každý v 1 - nehnuteľností uvedených na LV č. XXXX, katastrálne územie
H.,atoparc.č.XXXX/XXXvovýmere351m2,parc.č.XXXX/XXXvovýmere223m2,parc.č.XXXX/XXX

vo výmere 192 m2, parc. č. XXXX/XXX vo výmere 30 m2, parc. č. XXXX/XXX vo výmere 334 m2 a parc.
č. XXXX/XXX vo výmere 143 m2, na ktorých sa, okrem parcely č. XXXX/XXX, nachádzajú chodníky,
resp. verejné komunikácie. Teda na parc. č. XXXX/XXX sa nenachádza žiadna stavba vo vlastníctve
mesta a táto nebola ani predmetom vyvlastňovacieho konania pre stavbu H.. Podľa územného plánu ide
o stavebný pozemok navrhnutý na stavbu parkovacieho domu. Na parc. č. XXXX/XXX sa nachádzajú
odstavné plochy pre osobné motorové vozidlá a verejná zeleň a vlastníctvo k nim prešlo v zmysle zákona

č. 138/1991 Z. z. na základe protokolu č. 75/91 na žalovaného. Na parc. č. XXXX/XXX sa nachádza
miestna komunikácia, vlastníctvo ku ktorej prešlo na žalovaného na základe protokolu č. 75/91. Na
parc. č. XXXX/XXX sa nachádzajú chodníky pre peších a verejná zeleň, ku ktorým vlastníctvo prešlo
do majetku obce na základe protokolu č. 75/1991. Na parc. č. XXXX/XXX sa nachádzajú chodníky
pre peších a verejná zeleň a vlastníctvo prešlo na základe protokolu č. 75/91. Mal teda preukázané,
že uvedený režim pozemkov je taký, že je na nich sčasti verejná zeleň, sčasti parkoviská a sčasti

komunikácie a tiež, že prešli na žalovaného podľa zákona č. 138/1991 Z. z. a všetky, s výnimkou
parc. č. XXXX/XXX, podliehajú a sú v režime zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach primajetkovoprávnomusporiadanípozemkovpodstavbami,ktoréprešlizvlastníctvaštátunaobceavyššie
územné celky. Poukázal na to, že v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č.
8/2016 je uverejnené rozhodnutie najvyššieho súdu zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré rieši

nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z. z., pričom na tento nárok má právo iba pôvodný vlastník pozemku, v súdnom konaní ho môže
úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto
zákona. V ďalšom podrobne opísal odôvodnenie predmetného rozhodnutia a konštatoval, že aj podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. takisto zo zákona vzniká aj vlastníkovi pozemku povinnosť strpieť

výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to do vykonania pozemkových úprav v príslušnom
katastrálnom území. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a
nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Opačný výklad by bol v rozpore so zákonom, keďže zo
žiadnych ustanovení žiadneho zákona nie je možné vychádzať, že by v rámci pozemkov, na ktorých sú
stavby podľa zákona č. 66/2009 Z. z., mohlo dochádzať k nájomnému vzťahu, resp. k bezdôvodnému
obohateniu, resp. k akémusi opakovanému náhradnému plneniu za takto zriadené vecné bremeno. Ani

úmyslom zákonodarcu nemohlo byť vytvorenie takého stavu, že sa bude opakovane platiť za toto vecné
bremeno, pretože odplata za vecné bremeno je jednoznačne stanovená ako jednorazová v zmysle OZ
a nie ako opakujúce sa plnenie. Vlastníci predmetných pozemkov si mohli uplatniť náhradu za uvedené
vecné bremeno, avšak len v zákonom stanovenej lehote, a to do troch rokov (§ 101 OZ) od nadobudnutia
účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., t. j. od 1. septembra 2009. Žaloba však nesmerovala k zaplateniu

odplaty za zriadenie vecného bremena, ale k tomu, že žalovaný je povinný platiť opakujúce sa plnenie
za určité obdobie. Čo sa týka parc. č. 3410/496, nebolo preukázané, že by došlo k bezdôvodnému
obohateniužalovanéhonaúkoržalobcov.Dôkaz nazistenieceny bezdôvodnéhoobohatenia,navrhnutý
žalovaným, nevykonal z dôvodu nedôvodnosti uplatneného nároku. O trovách konania rozhodol podľa
§ 255 ods. 1 CSP.

3/ Krajský súd v Banskej Bystri rozsudkom z 25. apríla 2018, sp. zn. 17Co/117/2017 na odvolanie
žalobcov rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
1/ sumu 618,39 € spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 14. augusta 2012 do
zaplatenia, sumu 371,03 € spolu s 8,25% ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 13. apríla

2014 do zaplatenia, sumu 492,68 € spolu s 5,25% ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 13.
apríla 2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). Žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 618,39 € spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania z tejto
sumy od 14. augusta 2012 do zaplatenia, sumu 371,03 € spolu s 8,25% ročným úrokom z omeškania
z tejto sumy od 13. apríla 2014 do zaplatenia, sumu 492,68 € spolu s 5,25% úrokom z omeškania

z tejto sumy od 13. apríla 2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).
Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 618,39 € spolu s 8,75% ročným úrokom z
omeškania z tejto sumy od 14. augusta 2012 do zaplatenia, sumu 371,03 € spolu s 8,25% ročným
úrokom z omeškania z tejto sumy od 13. apríla 2014 do zaplatenia, sumu 492,68 € spolu s 5,25% ročným
úrokom z omeškania z tejto sumy od 13. apríla 2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku (výrok III.). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 4/ sumu 618,39 € spolu s 8,75%
ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 14. augusta 2012 do zaplatenia, sumu 371,03 € spolu
s 8,25% ročným úrokom z omeškania od 13. apríla 2014 do zaplatenia, sumu 492,68 € spolu s 5,25%
ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 13. apríla 2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku (výrok IV.). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok V.). Žalovanému uložil povinnosť

zaplatiť žalobcom náhradu trov konania, každému zvlášť v rozsahu 100% do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (výrok VI.). V odôvodnení rozsudku
uviedol, že vec posudzuje opakovane. Uznesením z 26. novembra 2015, sp. zn. 17Co/1007/2014 zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola zamietnutá žaloba v podstate z rovnakých dôvodov, že
zákon č. 66/2009 Z. z. neumožňuje priznať žalobcom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo

forme opakovaného plnenia za určité obdobie, iba jednorazovú náhradu za vznik vecného bremena
zo zákona, takýto nárok si ale žalobcovia v konaní neuplatnili. Odvolací súd pri vyslovení záveru, že
vlastníkovi pozemku užívaného vlastníkom stavby podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vznikne právo na
náhradu za zákonom zriadeného vecného bremena, vychádzal podporne z rozhodnutia najvyššieho
súdu, sp. zn. 4MCdo/2/2004 a napriek zrušeniu tohto rozhodnutia ústavným súdom zotrváva odvolací

na názore vyslovenom v predchádzajúcom uznesení, že náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov
spôsobom predpokladaným v § 2 a v § 3 zákona č. 66/2009 Z. z. a že tento nárok sa premlčuje vo
všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. Rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 3Cdo/49/2014nerieši právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ale
právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Odvolací súd teda nesúhlasil

s názorom, že toto rozhodnutie najvyššieho súdu dopadá na prejednávanú vec a že ak je náhrada za
vznik vecného bremena v zákone č. 182/1993 Z. z. stanovená ako jednorazová, na ktorú má nárok
len ten vlastník pozemku, ktorý pozemok vlastnil ku dňu účinnosti tohto zákona a ďalšiemu vlastníkovi
pozemku za pretrvávajúce obmedzenie vlastníckych práv táto náhrada už nepatrí, mal by rovnaký
výklad automaticky vyplývať aj zo zákona č. 66/22009 Z. z. Odvolaciemu súdu nie je známe rozhodnutie

najvyššieho súdu (okrem uznesenia, sp. zn. 4MCdo/2/2014), ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné
bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. (v uznesení najvyššieho súdu, sp. zn. 8Cdo/181/2014
sa rieši otázka právomoci všeobecného súdu rozhodovať vo veci uplatnenej náhrady za zriadenie
vecného bremena ex lege podľa zákona č. 66/2009 Z. z.), ani rozhodnutie ústavného súdu, v ktorom by
najvyššie súdne autority vyslovili názor k forme náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č.
66/2009 Z. z. Ďalej poukázal na účel prijatia zákona č. 66/2009 Z. z., na spôsob usporiadania pozemkov

podľa§2tohtozákona,naznenie§4ods.1,2tohtozákona,keďsúhlasilsnázoromsúduprvejinštancie,
že vecné bremeno, obsah ktorého je v 4 ods. 1 vymedzený, vzniká zo zákona, a to už nadobudnutím
jeho účinnosti, pokiaľ nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti zákona k pozemkom pod stavbou zmluvne
dohodnuté iné právo. Zásadný rozdiel medzi právnou úpravou vecného bremena, výkon práva ktorého
je vlastník povinný strpieť podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a zákona č. 182/1993 Z. z., videl odvolací súd

v tom, že vlastník pozemku pod stavbou podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. je povinný strpieť
výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu len do vykonania pozemkových úprav v príslušnom
katastrálnom území, pričom pozemkové úpravy podľa zákona č. 330/1991 Z. z. majú byť konečným
spôsobom majetkovoprávneho usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu
na obce a vyššie územné celky podľa osobitných predpisov. Odvolací súd bol toho názoru, že práve z

§ 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva dočasnosť zákonom vzniknutého vecného bremena podľa §
4 ods. 1 tohto zákona. Sám zákonodarca v dôvodovej správe k § 4 uviedol: „vecné bremeno nezakladá
vlastnícke právo k pozemkom a nie je definitívny riešením“. Na rozdiel od tejto právnej úpravy zákon č.
182/1993 Z. z. ukladá vlastníkovi domu, ktorý nie je vlastníkom pozemku, na ktorom je dom postavený,
usporiadať vlastníctvo k pozemku pred prvým prevodom vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru

v dome. V tomto zákone nie je trvanie vecného bremena žiadnym spôsobom obmedzené. Zákon č.
66/2009 Z. z. nerieši formu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno. V súlade s čl. 20 ods. 4
ústavy upravuje právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva OZ v § 128 tak, že vo verejnom
záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to
len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu. Odvolací súd zotrval na závere, že ak zákon č.

66/2009 Z. z. vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu na usporiadanie majetkovoprávnych vzťahov k
pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej lehote návrh na začatie konania o pozemkových
úpravách a povinnosť vlastníka strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vlastníkom
stavby trvá podľa § 4 ods. 2 až do vykonania pozemkových úprav, patrí vlastníkovi pozemku náhrada
za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek od

obmedzenia vlastníckeho práva až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným
v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z. Bolo by nespravodlivé od vlastníka pozemku požadovať, aby
po vopred neurčenú dobu trpel obmedzenie svojho vlastníckeho práva, a to bez náhrady alebo za
neadekvátnu náhradu. Žalovaný zneužíva, že zákon č. 66/2009 Z. z. neurčuje obci žiadnu lehotu na
usporiadanie majetkovoprávnych vzťahov pod stavbami pod cudzím pozemkom. Odvolací súd nezmenil

názor ani na spôsob výpočtu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno, na ktorý poukázal už v
predchádzajúcom uznesení, a to, že primeraná náhrada môže zodpovedať aj výške bezdôvodného
obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných pozemkov. Keďže pre
určenie výšky bezdôvodného obohatenia postačuje znalecký posudok znalca Ing. R., žalovaného návrh
na nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania súd prvej inštancie zamietol. Zo záveru, že žalobcom

vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia za určitý časový úsek,
vyplýva aj záver o nedôvodne vznesenej námietke premlčania žalovaným. Pri rozhodovaní o náhrade
za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcov bolo vodítkom aj rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn.
4Cdo/52/2009 z 31. januára 2011, kde dovolací súd vysvetlil pojem verejného priestranstva a prijal
záver,žeakniejevobčianskoprávnejrovinenapríkladzmluvouupravenévšeobecnéužívanieverejného

priestranstva, zahrňujúce aj len sčasti pozemky vlastnícky patriace tretej osobe, má to za následok vznik
bezdôvodného obohatenia na strane obce plnením bez právneho dôvodu (§ 452 ods. 2 OZ), pretože
aj keď existuje právny dôvod užívania verejného priestranstva, nejde o titul, podľa ktorého by obci
vzniklo oprávnenie, aby také plnenie zo strany tretej osoby bolo poskytované bezplatne. Aj pozemkyžalobcov, rovnako ako pozemky vo veci posudzovanej najvyšším súdom v označenom konaní, sú v
obytnej zástavbe a svojím charakterom, tvarom a umiestnením sú určené na užívanie neobmedzenému
okruhu užívateľov. Užívaním parciel vo vlastníctve žalobcov získal žalovaný na ich úkor bezdôvodné

obohatenie plnením bez právneho dôvodu. Na záver odvolací súd uviedol, že na žalovaným doručené
podanie 23. apríla 2018 neprihliadol, pretože na uplatnenie novôt neboli splnené procesné podmienky
podľa § 366 CSP. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

4/ Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalovaný. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť alebo

zmeniť, ak dovolací súd bude mať za to, že sám môže vo veci rozhodnúť. V dovolaní najprv podrobne
opísal priebeh doterajšieho konania, vrátane rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Následne uviedol, že
so závermi krajského súdu sa nestotožňuje a rozhodnutie odvolacieho súdu napáda v plnom rozsahu.
Mal za to, že v predmetnej veci boli naplnené všetky podmienky pre prípustnosť dovolania. Rozsudok
krajského súdu považoval za nesprávny, pretože sa pri riešení právnej otázky odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá je ústavne udržateľná aj rozhodnutím ústavného súdu,

sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Podľa rozsudku najvyššieho súdu, sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo 14. apríla 2016,
uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 8/2016 (pod R 73/2016)
je nárok na finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z. z. aj podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. riešený ako nárok pôvodného vlastníka pozemku, ktorý
môže tento nárok úspešne uplatniť v súdnom konaní iba v zákonom stanovenej premlčacej dobe, ktorá

začína plynúť odo dňa účinnosti tohto zákona. Vecné bremená zriaďované zákonom majú charakter,
ktorý je riadený špeciálnou úpravou. Ak osobitná úprava neobsahuje riešenie týkajúce sa náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva, takéto právo vecného bremena možno obmedziť len za náhradu.
Finančná náhrada je jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Zákonom zriadené vecné
bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho

vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných zo zákona ide
vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Takto zriadené
vecné bremená majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli
zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, ich
režim sa riadi všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Finančná náhrada za vznik vecného bremena

je podľa názoru dovolacieho súdu, uvedeného v tomto rozhodnutí, nepochybne jednorazová, nemá
charakter opakovaného plnenia. Opačný výklad by bol v rozpore so zákonom, keďže zo žiadnych
ustanovení žiadneho zákona nie je možné vychádzať, že by v rámci pozemkov, na ktorých sú
stavby podľa zákona č. 66/2009 Z. z., mohlo dochádzať k nájomnému vzťahu, resp. k bezdôvodnému
obohateniu, príp. k akémusi opakovanému náhradnému plneniu za takto zriadené vecné bremeno.

Samotný zákonodarca nemal úmysel vytvoriť taký stav, aby sa opakovane platilo za zákonné vecné
bremeno, pretože odplata za zákonné vecné bremeno je jednoznačne stanovená ako jednorazová v
zmysle ustanovení OZ a nie ako opakujúce sa plnenie. V rozhodnutí ústavného súdu, sp. zn. IV. ÚS
227/2012, je rovnako riešená otázka, či náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva má mať
alebo má charakter opakujúceho sa plnenia alebo ide o jednorazovú náhradu. Ústavný súd dospel k

záveru, že finančná náhrada za vznik zákonného vecného bremena je jednorazovou náhradou.

5/ Žalobcovia v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovaného navrhli ho odmietnuť. Vo vzťahu k
obsahu dovolania vytkli žalovanému, že svoje dovolanie náležite neodôvodnil. Napriek rozsiahlemu
textu ide totiž o prezentáciu spisového materiálu a tvrdenie žalovaného ohľadom aplikácie záverov

obsiahnutých v rozhodnutí najvyššieho súdu, sp. zn. 3Cdo/49/2014 na prejednávanú vec považovali
za neopodstatnené. V plnom rozsahu sa stotožnili s argumentáciou odvolacieho súdu, ktorú v konaní
opakovane prezentovali aj oni a rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 3Cdo/49/2014 bolo vydané v
pomeroch odlišných od pomerov prejednávanej veci, preto sú závery v ňom uvedené na danú vec
neaplikovateľné. Toto rozhodnutie totiž rieši otázku náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vecným

bremenom zriadeným zo zákona v prospech vlastníka domu podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1003
Z. z., ktorý chápe zriadenie vecného bremena na príslušných pozemkoch ako definitívne (konečné)
riešenie nevysporiadaných vlastníckych vzťahoch, a teda nepredpokladá dočasnosť vecného bremena.
Naproti tomu zo zákona č. 66/2009 Z. z. neprehliadnuteľne vyplýva, že ním upravené vecné bremeno
je len dočasným (prechodným), nie definitívnym riešením stavu, v ktorom obec vlastniaca stavby, nemá

užívacie právo (vlastnícke právo, právo nájmu a pod.) k pozemkom pod týmito stavbami, a to do času,
kedy vlastník stavby (obec) vyrieši tento stav buď uzavretím zámennej zmluvy alebo pozemkovými
úpravami. Ak teda zákon určuje dobu existencie vecného bremena na dobu „do vykonania pozemkových
úprav“, je správny právny názor odvolacieho súdu, že vlastníkovi pozemku patrí za obmedzenievlastníckeho práva náhrada vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek, a to od
obmedzenia vlastníckeho práva až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným
§ 2 a §3 zákona č. 66/2009 Z. z.

6/ Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) bez
nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu treba zrušiť.

7/ Dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené podmienky stanovené

zákonom pre vecné prejednanie dovolania. Odborná spisba rozdeľuje podmienky prípustnosti dovolania
na objektívne: a/ prípustný predmet, b/ lehota na podanie dovolania, c/ náležitosti dovolania a
subjektívne: osoba oprávnená podať dovolanie (Ficová a kol. Občianske procesné právo, Druhé
aktualizované a doplnené vydanie, Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2008, str.
344). V CSP sú jednotlivé podmienky prípustnosti dovolania upravené nasledovne: v ustanoveniach
§ 420 až § 423 je upravený prípustný predmet, v ustanovení § 427 je stanovená lehota na podanie

dovolania, v ustanovení § 428 sú stanovené náležitosti dovolania a v ustanovení § 424 až § 426
sú upravené subjekty oprávnené podať dovolanie. Dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi (§
440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý
dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

8/ Dovolací súd zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej
neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429
ods. 2 písm. a/ CSP), ktoré dovolanie spĺňa náležitosti stanovené zákonom (§ 428 CSP) a dovolateľ v
ňom napáda rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvej inštancie.

9/ Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

10/ Žalovaný v dovolaní uviedol, že prípustnosť jeho dovolania je daná ustanovením § 421 ods. 1 písm.
a/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu.

11/ Pre všetky procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam
obsahpojmu„právnaotázka“,ato,akodovolateľtútootázkuvdovolanízadefinujeašpecifikuje.Otázkou

relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť pritom len otázka právna (teda v žiadnom prípade nie
skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o
otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

12/ Právnou úpravou dovolania v Civilnom sporovom poriadku sa sleduje náprava nesprávností v
individuálnom spore dovolateľa, ale tiež dosiahnutie cieľov významných z hľadiska celkového
rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP sa
takto sleduje zámer minimalizovať nežiaduce odklony rozhodnutí odvolacích súdov od rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu, a tým prispieť k ich jednotnému rozhodovaniu. Účelom ustanovenia § 421
ods. 1 písm. b/ CSP je dosiahnuť vyriešenie dosiaľ ešte nevyriešenej právnej otázky a prispieť k
vytvoreniu ustálenej rozhodovacej praxe. Ustanovenie § 421 ods. 1 písm. c/ CSP má za cieľ dosiahnutie
jednoty v rozhodovaní dovolacích senátov.

13/ Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP má tiež osobitný
význam korelačný vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“.
Pojem „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ definuje judikát R 71/2018 tak, že doň patria
predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na nenadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť
aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi

ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

14/ Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický

„odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Ide tu teda o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil a odvolací súd sa
svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“, pričom za ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu možno považovať aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ niektoré
neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí
nespochybnili.

15/ V dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/
konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
(a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky
odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako by mala

byť táto otázka správne riešená. Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika prístupu odvolacieho súdu k právnemu
posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/
CSP (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn. 2Cdo/203/2016, 2Cdo/54/2018, 3Cdo/6/2017,
3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017).

16/ Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že dovolateľ - žalovaný konkretizoval právnu otázku, pri riešení
ktorejsapodľajehonázoruodvolacíodklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúduvzmysle
§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP tak, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v
zmysle zákona č. 66/2019 Z. z., má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho

práva aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom týmto
zákonom predpokladaným. Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého náhradu za nútené
obmedzenievlastníckehoprávajemožnépriznaťajopakovanezaurčitýčasovýúsekaždousporiadania
vlastníckych vzťahov, z ktorého potom vyvodil záver o nedôvodne vznesenej námietke premlčania.
Podľa jeho názoru je finančná náhrada jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Odvolací

súd sa riešením uvedenej právnej otázky teda odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, za ktorú označil rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo 14. apríla 2016 a poukázal aj na
rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 227/2012.

17/ Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že mu nie je známe rozhodnutie

najvyššieho súdu, ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č.
66/2009Z.z.Vtejtosúvislostivšakdovolacísúdpoukazujenauznesenienajvyššiehosúduz26.augusta
2019, sp. zn. 2Cdo/194/2019, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal aj správnosťou vyriešenia právnej
otázky
„či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z. z., má

nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných platieb
primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej
časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným
vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia“ (bod

35) a následne uviedol:

„36. Obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24. marca 2015, sp. zn.
7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali priznávania
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993
Z.z.“).37. Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej
náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Aj obmedzenie vlastníckeho
práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám,

čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha
nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone
č. 182/1993 Z.z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.

38. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona

k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo

v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

39. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území.

40. Uvedené ustanovenia označili oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky
pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na
§ 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva,
pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému
subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené

verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a
ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného
bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve
iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa
osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z

predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil
mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch.

41. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbis neuvádza, že vecné
bremenovznikázanáhradu.Ústavnýsúdvšakvosvojomrozhodnutí,sp.zn.I.ÚS474/2013konštatoval,

že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len
za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s
tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno
odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj

zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/89/2008).

42. I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná
náhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že
vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada

podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a
vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v
Trnave,sp.zn.10Co/134/2012,uznesenieKrajskéhosúduvPrešove,sp.zn.19Co/198/2014,uznesenie
najvyššieho súdu, sp. zn. 4MCdo 2/2014).

43. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo
ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona,
nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.
Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia

vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom
súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra
nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnounáhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých
argumentov.

44. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za
zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne majetkovým
právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“,
vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva.
Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého

pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda
charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ
zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.

45. Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí, sp.

zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti
finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých
posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS
227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.

46. Ani nález ústavného súdu, sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako
vyplýva z uznesenia ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu úpravu
zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej
energetike“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu
za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže

upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri
obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru,
v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného
bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej
energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník
domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od
účinnosti zákona 1. septembra 1993“.

47. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktorého

rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku“.

18/ Podľa právneho názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd pri riešení predmetnej otázky odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej vo vyššie uvedených rozhodnutiach. Preto je
dovolanie žalovaného nielen prípustné, ale aj dôvodné. Treba uviesť, že proti rozhodnutiu najvyššieho

súdu, sp. zn. 2Cdo/194/2019 bola podaná ústavná sťažnosť, ktorú ústavný súd uznesením z 28. októbra
2020, sp. zn. IV. ÚS 539/2020-21 odmietol. V odôvodnení (bod 32.) vo vzťahu k uvedenej otázke uviedol:
„Keďže z ústavného hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej aplikácii
použitej právnej úpravy zasahujúcej do jeho majetkových práv, ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti

namietaného porušenia základných práv upravených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
uznesením najvyššieho súdu odmietol v súlade s § 56 ods. 2 písm. g/ zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú“.

19/ Vzhľadom na uvedené najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (§ 449 ods. 1 CSP).

20/ Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 7. 5. 2024. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.