Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. júl 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Co/1/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200173
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1020200173.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej

a členiek senátu JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Márie Trubanovej, PhD., v spore žalobcu Občianske
združenie na pomoc spotrebiteľom a ľuďom v núdzi, so sídlom Cestice č. 118, IČO: 50 326 147,
zastúpeného JUDr. Petrom Reblánom, advokátom, so sídlom Cestice č. 118, proti žalovanej 365.bank,
a. s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, IČO: 47 232 471, o určenie nekalej
obchodnej praktiky v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 11C/1/2020-199 z 30. septembra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 11C/1/2020-199 z 30.
septembra 2021 p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“, „súd prvej inštancie“) ako kauzálne príslušný
súd podľa § 31 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) rozsudkom č. k.
11C/1/2020-199 z 30.09.2021 (ďalej ako „napadnutý rozsudok“) určil, že obchodná praktika žalovaného,
ktorou tento pri uplatnení práva spotrebiteľa podľa § 18 ods. 2 zákona č. 90/2016 Z.z. o úveroch na

bývanie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZÚB“) v
zákonnej lehote čo i len sčasti neumožní spotrebiteľovi bez poplatku, bez sankcie alebo bez náhrady
nákladov zaplatiť predčasnú splátku úveru na bývanie vo výške nepresahujúcej 20% istiny úveru na
bývanie, prípadne spotrebiteľa inak obmedzí pri jej zaplatení tým, že na tento účel použije alebo určí
iný výpočtový základ, respektíve sumu takejto predčasnej splátky vyčísli z iného výpočtového základu,
než z celkovej sumy istiny úveru na bývanie poskytnutej spotrebiteľovi, najmä ak takéto určenie alebo
vyčíslenie vychádza zo „zostatku istiny úveru na bývanie, zostatku dlhu, zostatku úveru na bývanie,

zostatku aktuálnej istiny úveru na bývanie“ alebo z obdobného výpočtového základu, ktorý je znížený o
splátky úveru na bývanie, je nekalou obchodnou praktikou, ktorej používanie súd žalovanému zakázal.
V zostávajúcej časti súd žalobu zamietol a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania vo výške 100%.

2. S poukazom na § 301 až § 306 CSP, § 52 ods. 1 až 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „OZ“), § 1 ods. 1, § 3 ods. 4, ods. 5, § 7 ods. 1, ods. 2, § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z.

o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. <. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoOS“), § 2 ods 1 písm. a) bod 1, § 3 ods. 1 až 3, § 5 ods.
1, ods. 2 písm. b), písm. d), ods. 6, § 6 ods. 1, § 13 ods. 9, ods. 13, ods. 14, § 18 ods. 1, ods. 2,
§ 29 ods. 1 ZÚB krajský súd konštatoval, že špecifikom osobitného konania o abstraktnej kontrole vspotrebiteľských veciach je skutočnosť, že prebieha mimo rámca konkrétneho sporu o právo. Procesná
legitimácia žalobcu je podľa krajského súdu daná skutočnosťou, že v prípade žalobcu ide o právnickú
osobu - združenie založené za účelom ochrany spotrebiteľa, čo nesporne vyplýva zo samotného názvu

riadne registrovaného občianskeho združenia v spojení s definovaním cieľov jeho činnosti, z ktorých je
zrejmé, že žalobca bol založený ako občianske združenie na pomoc spotrebiteľom a ľuďom v núdzi,
a to v oblastiach činnosti sociálnej, opatrovateľskej a spotrebiteľskej, s čím nepochybne priamo súvisí
ochrana práv a oprávnených záujmov spotrebiteľov v zmysle § 3 ods. 4, ods. 5 veta druhá ZoOS,
preto v danom prípade konštatoval naplnenie dikcie § 302 CSP. Z uvedených dôvodov vyhodnotil

procesnú obranu žalovanej spočívajúcu v námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
ako nedôvodnú. Pasívna vecná legitimácia žalovaného nebola v konaní namietaná, pričom jej danosť
vyplynula z § 52 ods. 3 OZ v spojení s ustanoveniami § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. a § 29 ods.
1 ZÚB. Ako irelevantnú súd prvej inštancie vyhodnotil aj procesnú obranu žalovaného týkajúcu sa
tvrdeného nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na predmetnej určovacej žalobe, nakoľko
v prípade osobitného konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach ide o špecifický druh

sporového konania, pri ktorom zákon nevyžaduje preukazovanie naliehavého právneho záujmu žalobcu
chrániaceho kolektívne záujmy spotrebiteľov na podanie tohto druhu žaloby, čo nesporne vyplýva zo
skutočnosti, že súd skúma neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných
zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou a nekalé obchodné praktiky, nezávisle
od okolností konkrétneho prípadu.

3. Žalobca svoju žalobu postavil na zisteniach získaných na základe podnetov od spotrebiteľov
a na základe predzmluvnej a zmluvnej dokumentácie sprístupňovanej a predkladanej žalovaným
spotrebiteľom v súvislosti so zmluvami o úvere na bývanie, a to vo vzťahu k aplikácii § 18 ods. 2 ZÚB v
zmluvných vzťahoch so spotrebiteľmi, v dôsledku čoho podľa žalobcu dochádza zo strany žalovaného

k uplatňovaniu nekalej obchodnej praktiky vo vzťahu k výpočtovému základu používanému žalovaným
pri aplikácii dotknutého ustanovenia ZÚB, keď podľa tvrdenia žalobcu žalovaný namiesto zákonom
predpokladaného výpočtového základu predstavujúceho istinu úveru na bývanie, t. j. namiesto fixného
základu používa výpočtový základ v podobe zostatku istiny úveru na bývanie, t.j. nestály variabilný
výpočtový základ, čím žalovaný okrem uplatňovania poplatkov, resp. náhrady nákladov v rozpore so

zákonom neúmerne predlžuje úverový vzťah a robí ho neprehľadným.

4. Na základe listinných dôkazov predložených žalobcom, ktorých obsah nebol žalovaným v priebehu
konania žiadnym spôsobom spochybnený, krajský súd zistil nasledujúci skutkový stav:
- zo znenia bodu 9. Predzmluvných informácií o postupe poskytovania úveru na bývanie, zverejnených

na webovej stránke žalovaného, vyplynulo, že mimoriadna splátka je splátka úveru, ktorej výška a termín
splatnosti nie je v splátkovom kalendári a nesplatí sa ňou celá pohľadávka banky. Predčasné splatenie
úveru je jednorazová splátka vo výške celkovej pohľadávky banky, ktorej úhradou úver zaniká pred
lehotou splatnosti s tým, že klient je oprávnený vykonať mimoriadnu splátku alebo predčasné splatenie
úveru, ktoré nepodliehajú spoplatneniu nasledovne:

a) vykonať mimoriadnu splátku, ktorá nepresiahne 20% istiny úveru, a to v lehote jedného (1) mesiaca
pred dňom výročia uzavretia zmluvy o úvere,
b) vykonať predčasné splatenie alebo mimoriadnu splátku v súvislosti s uplynutím obdobia fixácie
úrokovej sadzby. Je potrebné predložiť banke žiadosť o predčasné splatenie alebo mimoriadnu splátku,
a to najneskôr jeden mesiac pred dňom výročia uzavretia zmluvy o úvere alebo uplynutím obdobia

fixácie. V ostatných prípadoch má banka právo účtovať skutočné náklady, ktoré súvisia s realizovaním
mimoriadnej splátky alebo predčasného splatenia, maximálne v zákonom povolenej výške;
- podľa čl. I., bod 1.3 Všeobecných obchodných podmienok žalovaného, ustanovenia zmluvy a
osobitných obchodných podmienok majú prednosť pred VOP;
- podľa čl. I. obchodných podmienok pre úvery na bývanie vypracovaných žalovaným (ďalej len „OPÚB“)

tento dokument predstavuje obchodné podmienky banky - žalovaného, ktoré upravujú podmienky
poskytovania úverov fyzickým osobám - nepodnikateľom;
- podľa čl. VI., bod 3 OPÚB dlžník má právo vykonať mimoriadnu splátku úveru, ktorá môže byť
spoplatnenávzmysleZÚB,akotopísomnepožiadabanku.Vprípade,žedlžníkneurčíinak,mimoriadna
splátka úveru sa použije na zníženie splátky bez skrátenia lehoty splatnosti úveru. Ak dlžník nepožiada o

vykonanie mimoriadnej splátky úveru, je banka oprávnená určiť neskorší termín vykonania mimoriadnej
splátky úveru, ktorý dlžníkovi oznámi. Po vykonaní mimoriadnej splátky úveru banka oznámi dlžníkovi
novú výšku splátky;- podľa čl. VI., bod 4 OPÚB dlžník má právo predčasne splatiť úver na základe písomnej žiadosti
doručenej banke. Dlžník je povinný pri predčasnom splatení úveru zaplatiť aj príslušný poplatok, ak
sa uplatňuje. Banka je oprávnená určiť neskorší termín vykonania predčasného splatenia úveru, ktorý

dlžníkovi bez zbytočného odkladu písomne oznámi;
- podľa čl. VI., bod 5 OPÚB dlžník je v súlade so ZÚB oprávnený vykonať mimoriadnu splátku alebo
predčasné splatenie úveru, ktoré nepodliehajú spoplatneniu nasledovne:
a) vykonať mimoriadnu splátku, ktorá nepresiahne 20% z istiny úveru v čase vykonania mimoriadnej
splátky, a to v lehote jedného mesiaca pred dňom výročia uzavretia ZoÚ;

b) v súvislosti s uplynutím obdobia fixácie úrokovej sadzby bezodplatne vykonať predčasné splatenie
alebo mimoriadnu splátku úveru. Termín na vykonanie bezodplatného predčasného splatenia alebo
mimoriadnej splátky úveru je v deň konca obdobia fixácie.
Dlžník je povinný predložiť banke žiadosť o predčasné splatenie alebo mimoriadnu splátku úveru, a
to najneskôr jeden mesiac pred dňom výročia uzavretia ZoÚ alebo uplynutím obdobia fixácie. Banka
oznámi dlžníkovi zrealizovanie mimoriadnej splátky. V prípade predčasného splatenia môže dlžník

požiadať o potvrdenie o splatení pohľadávky z úveru v zmysle ZoÚ;
- zo znenia sadzobníka poplatkov pre fyzické osoby - predávané produkty s platnosťou od 10.10.2019
a s účinnosťou od 01.11.2019, ako aj zo znenia sadzobníka poplatkov pre fyzické osoby - predávané
produkty s platnosťou od 1.1.2020 a s účinnosťou od 1.3.2020 vyplýva, že žalovaný za predčasné
splatenie úveru na bývanie alebo jeho časti účtuje svojim klientom - spotrebiteľom reálne náklady

priamo súvisiace so žiadosťou o predčasné splatenie úveru na bývanie, max. 1% z predčasne splatenej
sumy úveru s tým, že uvedený poplatok sa nevzťahuje na predčasné splatenie a mimoriadne
splátky realizované v období výročia fixácie úrokovej sadzby a na mimoriadne splátky do výšky 20% z
nesplatenej istiny v lehote jedného mesiaca pred dňom výročia uzavretia zmluvy o úvere na bývanie.

5. Na základe uvedených skutočností, vyplývajúcich z predzmluvnej a zmluvnej dokumentácie
žalovaného tvoriacej súčasť spisu, krajský súd konštatoval nesúlad medzi pre daný spor podstatnými
formuláciami v predzmluvnej dokumentácii (predzmluvné informácie o postupe poskytovania úveru na
bývanie zverejnené na webovej stránke žalovaného), z ktorej vyplýva nespoplatňovanie vykonania
mimoriadnej splátky nepresahujúcej 20% istiny úveru a medzi zmluvnou dokumentáciou (OPÚB a

sadzobník poplatkov), z ktorej vyplýva nespoplatnenie mimoriadnej splátky nepresahujúcej 20% z istiny
úveru v čase vykonania mimoriadnej splátky, resp. 20% z nesplatenej istiny. Zároveň po vyhodnotení
vyššie ustáleného skutkového stavu krajský súd konštatoval nesúlad predmetných relevantných
formulácií, obsiahnutých v zmluvnej dokumentácii vypracovanej žalovaným (OPÚB a sadzobník
poplatkov)anáslednežalovanýmaplikovanejvjehoobchodnejpraxivovzťahukspotrebiteľom,sdikciou

zákonného ustanovenia § 18 ods. 2 ZÚB, ktoré predstavuje jednoznačnú, určitú a zrozumiteľnú právnu
úpravu, v zmysle ktorej sa banke ako veriteľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa akýkoľvek poplatok,
sankciu alebo náhradu nákladov, ak predčasné splatenie úveru na bývanie nepresiahne výšku 20 %
istiny tohto úveru na bývanie v lehote jedného mesiaca pred dňom výročia uzavretia zmluvy o úvere na
bývanie, t.j. zákon veľmi presne definuje výpočtový základ, z ktorého je žalovaný ako veriteľ povinný

vychádzať pri ustaľovaní výšky predčasného splatenia úveru na bývanie nepodliehajúcej spoplatneniu
a uplatňovaniu sankcií alebo náhrady nákladov.

6. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s procesnou obranou žalovaného, v rámci ktorej argumentuje tým,
že pojem „istina“, resp. „istina úveru“ nie je v žiadnej časti ZÚB definovaný a v tejto súvislosti poukazuje

na výklad vyplývajúci zo slovníka bankových pojmov zverejneného Slovenskou bankovou asociáciou,
v dôsledku čoho žalovaný podľa svojho tvrdenia logicky, dôvodne a legitímne dospel k rozhodnutiu
aplikovaťdopoužívanýchOPÚBadosadzobníkapoplatkovformulácietýkajúcesapodmienokrealizácie
mimoriadnych splátok hypotekárnych úverov spotrebiteľmi tak, že tieto nebudú spoplatňované do výšky
20% z nesplatenej istiny úveru (výpočtový základ), a nie do výšky 20% z poskytnutej istiny úveru

(výpočtový základ), v nadväznosti na čo žalovaný ako výpočtový základ pre účely § 18 ods. 2 ZÚB
používa 20% z nesplatenej istiny úveru.

7.Krajskýsúdpovažovalzapotrebnépoukázaťnaskutočnosť,žezobsahujednotlivýchustanoveníZÚB
je zrejmé, že tento zákon používa viacero variácií pojmu „istina“, a to v kontexte konkrétnych právnych

úprav vyplývajúcich z jednotlivých ustanovení, keď napríklad v § 13 ods. 17 v súvislosti s odložením
splátok používa pojem „istina úveru“, ktorý je obdobný pojmu „istina tohto úveru na bývanie“ použitého v
predmetnom § 18 ods. 2; v § 2 ods. 1 používa v rôznych kontextoch pojmy „istina“, „splatná istina“; v § 8
ods. 14 používa pojem „zostatková istina“; v § 8 ods. 33 písm. b) používa pojem „zostatková istina úveruna bývanie“; v § 13 ods. 4 písm. n) je použitý pojem „istina“ v súvislosti s jej amortizáciou a rovnako
je pojem „istina“ použitý opakovane aj v Prílohe č. 1, časť B - Pokyny na vyplnenie formulára (ESIS),
kde sú okrem toho použité aj pojmy „istina splatená v rámci splátky“ a „nesplatená istina po každej

splátke“; v Prílohe č. 2, čl. II., písm. k) bod 1 používa pojem „zostatok istiny“. Z ustanovenia § 18 ods.
2 ZÚB je jednoznačne zrejmé definovanie výpočtového základu vo výške 20% istiny úveru na bývanie,
pričom zákon žiadnym svojím ustanovením nezakladá oprávnenie žalovaného, aby takto zákonom
definovaný výpočtový základ, navyše priamo súvisiaci so zákonom uloženým zákazom, modifikoval
podľa svojho vlastného uváženia ustálením výpočtového základu vo výške 20% z istiny úveru v čase

vykonania mimoriadnej splátky (OPÚB) alebo vo výške 20% z nesplatenej istiny (sadzobník poplatkov),
a to všetko v neprospech spotrebiteľa, keďže v danom prípade je zrejmé, že na základe žalovaným
aplikovaného výkladu ustanovenia § 18 ods. 2 ZÚB môžu reálne nastať situácie, kedy dlžník - spotrebiteľ
prirealizovanípredčasnéhosplateniaúverunabývaniezasplneniapodmienkydodržanialehotyjedného
mesiaca pred dňom výročia uzavretia zmluvy o úvere na bývanie, bude na základe OPÚB a sadzobníka
poplatkov povinný platiť žalovanému poplatky, ktoré sú nad rámec zákonnej úpravy a sú zo strany

žalovaného uplatňované v rozpore so zákazom vyplývajúcim z § 18 ods. 2 ZÚB. Žalovaným aplikovaný
výklad ustanovenia § 18 ods. 2 ZÚB a žalovaným prezentované zdôvodnenie takejto aplikácie podľa
krajského súdu nemá oporu v relevantnom zákonnom ustanovení, ktorým je § 18 ods. 2 ZÚB, ale
zároveňjeuvedenáargumentáciažalovanéhoajobjektívnenesúladnáslegislatívnymjazykompoužitým
zákonodarcom v jednotlivých ďalších ustanoveniach ZÚB. Po dôslednom vyhodnotení všetkých vyššie

uvedených skutočností dospel súd k jednoznačnému záveru, že postup a konanie žalovaného v
súvislosti s predčasným splatením úveru na bývanie nezodpovedá zákonnej dikcii vyplývajúcej z
ustanovenia § 18 ods. 2 ZÚB, nakoľko podľa názoru súdu za istinu úveru na bývanie pre účely
predmetného zákonného ustanovenia je potrebné považovať rovnakú sumu, z ktorej boli určené splátky
istiny (§ 13 ods. 4 písm. m) ZÚB, zo znenia ktorého vyplýva, že zmluva o úvere na bývanie okrem

všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na bývanie na účely jeho splatenia, spôsob zúčtovania
jednotlivých položiek splátky). Podľa názoru krajského súdu ide v danom prípade zo strany žalovaného
ako banky o účelový výklad, ktorý neprípustným spôsobom mení formuláciu a zmysel ustanovenia §

18 ods. 2 ZÚB. V nadväznosti na vyššie uvedené súd konštatuje aj zjavnú neopodstatnenosť obrany
žalovaného spočívajúcej v tvrdeniach o spôsobe implementácie Smernice 2014/17/EÚ v podmienkach
Slovenskej republiky prijatím právnej úpravy týkajúcej sa možnosti predčasného splatenia úveru na
bývanie v omnoho širšom rozsahu, ako bola Slovenská republika v zmysle uvedeného právneho aktu
EÚ povinná. Smernice zaväzujú krajiny EÚ, aby dosiahli určitý pokrok, avšak spôsob, ako ho dosiahnuť,

záväzný nie je. Krajiny EÚ musia prijať opatrenia a začleniť ich do svojho práva (transponovať), aby
dosiahli ciele stanovené v smernici, k čomu v danom prípade prebratím právne záväznej Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EÚ zo 4. februára 2014 o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov
týkajúcich sa nehnuteľností určených na bývanie a o zmene smerníc 2008/48/ES a 2013/36/EÚ a
nariadenia (EÚ) č. 1093/2010 (Ú. v. EÚ L 60, 28.2.2014) prostredníctvom ZÚB nepochybne došlo a takto

prijatá vnútroštátna právna úprava žalovaného v celosti zaväzuje.

8. V neposlednom rade krajský súd považoval za nevyhnutné poukázať na okolnosť majúcu podstatný
význam z pohľadu spotrebiteľov v štádiu ich rozhodovania sa o prípadnom uzavretí zmluvy o úvere na
bývanie so žalovaným, ktorá spočíva v odlišnej formulácii nastavenia podmienok predčasného splatenia

v predzmluvnej dokumentácii žalovaného, ku ktorej majú spotrebitelia ako potenciálni klienti žalovaného
prístup na webovej stránke žalovaného (Predzmluvné informácie o postupe poskytovania úveru na
bývanie), a v ktorej sú podmienky predčasného splatenia úveru na bývanie v súvislosti s určením
výpočtového základu sumy nepodliehajúcej spoplatneniu definované spôsobom zodpovedajúcim dikcii
ustanovenia § 18 ods. 2 ZÚB, čo je však v diametrálnom rozpore s podmienkami vyplývajúcimi

následne z OPÚB a zo sadzobníka poplatkov, ktoré spotrebiteľov zaväzujú v čase po uzavretí zmluvy
o úvere na bývanie so žalovaným. Takýto postup žalovaného nemožno hodnotiť inak než ako konanie,
ktoré je v rozpore s ustanoveniami § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3 ZÚB a v tejto súvislosti je absolútne
irelevantné tvrdenie žalovaného o tom, že predzmluvné informácie nie sú klientovi odovzdávané, nie
sú právne záväzné a slúžia len ako návod a súčasť informovania klienta v zmysle § 5 ZÚB. Ani

tvrdenie žalovaného, že poskytnutie všeobecných informácií pred uzavretím zmluvy o úvere na bývanie
si žalovaný voči konkrétnemu klientovi v súlade s § 5 ods. 6 ZÚB plní prostredníctvom odovzdania
Európskeho štandardizovaného informačného formulára (ESIS), a nie prostredníctvom Predzmluvnej
informácie o postupe poskytovania úveru na bývanie, v danom prípade neobstojí, nakoľko je zrejmé, žePredzmluvná informácia o postupe poskytovania úveru na bývanie je dokumentom, ktorý má spotrebiteľ
k dispozícii na webovej stránke žalovaného v čase prijímania svojho rozhodnutia o prípadnom uzavretí
zmluvy o úvere na bývanie práve so žalovaným, t. j. ide o dokument spôsobilý do značnej miery takéto

rozhodnutie spotrebiteľa ako potenciálneho klienta banky ovplyvniť, v dôsledku čoho je nevyhnutné
trvať na povinnosti žalovaného ako banky informovať svojich potenciálnych klientov v plnom rozsahu
zrozumiteľne a predovšetkým pravdivo. V prípade, ak všeobecné informácie poskytované bankou pred
uzavretím zmluvy o úvere na bývanie obsahujú diametrálne odlišné informácie v porovnaní s následnými
reálnymi postupmi banky vyplývajúcimi zo zmluvných dokumentov vzťahujúcich sa už na konkrétne

zmluvné vzťahy, ide o nežiaduci a zavádzajúci postup banky.

9. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a zákonné ustanovenia dospel súd prvej inštancie k
jednoznačnému záveru, že v petite žaloby špecifikované konanie žalovaného, ktorým pri uplatnení
práva spotrebiteľa podľa § 18 ods. 2 ZÚB v zákonnej lehote čo i len sčasti neumožní spotrebiteľovi
bez poplatku, bez sankcie alebo bez náhrady nákladov zaplatiť predčasnú splátku úveru na bývanie vo

výške nepresahujúcej 20% istiny úveru na bývanie, prípadne spotrebiteľa inak obmedzí pri jej zaplatení
tým, že na tento účel použije alebo určí iný výpočtový základ, respektíve sumu takejto predčasnej
splátky vyčísli z iného výpočtového základu, než z celkovej sumy istiny úveru na bývanie poskytnutej
spotrebiteľovi, najmä ak takéto určenie alebo vyčíslenie vychádza zo „zostatku istiny úveru na bývanie,
zostatku dlhu, zostatku úveru na bývanie, zostatku aktuálnej istiny úveru na bývanie“ alebo z obdobného

výpočtového základu, ktorý je znížený o splátky úveru na bývanie, je v zmysle § 7 ods. 2 písm. b)
ZoOS (znenie zodpovedajúce čl. 5 ods. 2 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29/
ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu), nekalou
obchodnou praktikou, ktorá je podľa § 7 ods. 1 ZoOS zakázaná pred, počas aj po vykonaní obchodnej
transakcie a z toho dôvodu súd výrokom I. žalobe v tejto časti vyhovel a určil nekalosť predmetnej

obchodnej praktiky a zároveň zakázal žalovanému jej používanie (§ 305 ods. 1, ods. 3 CSP).

10. Ako nedôvodnú súd vyhodnotil žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, na
základe ktorého by bol žalobca oprávnený po právoplatnosti rozsudku v mene a na náklady žalovaného
zabezpečiť zverejnenie tohto rozsudku Tlačovou agentúrou Slovenskej republiky so spracovaním ako

originálnu textovú službu prostredníctvom jej servisu a webových portálov. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie poukázal na ustanovenie § 305 ods. 2 CSP, na základe ktorého je žalobca v prípade
právoplatného určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky alebo určenia nekalosti obchodnej praktiky
oprávnený vhodnou formou zabezpečiť zverejnenie tohto rozsudku, t. j. ide o priamo zo zákona
vyplývajúce oprávnenie žalobcu, ktoré sa aktivuje bez ďalšieho nadobudnutím právoplatnosti rozsudku v

danom prípade o určení nekalej obchodnej praktiky a nepodlieha ďalšiemu súhlasu ani povoleniu súdu.
Rozhodnutie súdu o oprávnení žalobcu zverejniť právoplatný rozsudok nie je potrebné a CSP takého
rozhodovanie súdu neukladá. Z uvedených dôvodov krajský súd výrokom II. žalobu v zostávajúcej časti
zamietol, nakoľko takto formulovaný žalobný nárok žalobcu nemá oporu v zákone a žalobca ani žiadnym
relevantným spôsobom nepreukázal jeho dôvodnosť nad rámec zákonnej úpravy vyplývajúcej z § 305

ods. 2 CSP. Zároveň krajský súd výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania vo výške 100%.

11. V zákonom stanovenej lehote podal žalovaný odvolanie proti výroku I. a III. rozsudku súdu prvej
inštancie. V odôvodnení uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaný

prezentoval názor, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a namietaný
rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný namietol správnosť obsahu
odseku 51. rozsudku, v tej časti, v ktorej súd prvej inštancie tvrdí, že procesná legitimácia žalobcu
je v konaní daná skutočnosťou, že v prípade žalobcu ide o právnickú osobu - združenie založené za
účelom ochrany spotrebiteľa. Podľa názoru súdu z názvu žalobcu v spojení s definovaním cieľov jeho

činnosti došlo v súdnej veci k naplneniu dikcie ustanovenia § 302 CSP. Žalovaný naďalej tvrdí, že aktívna
vecná legitimácia v danej veci nie je daná, nebola žalobcom preukázaná, nakoľko z výpisu žalobcu z
registra Evidencie občianskych združení vedenom Ministerstvom vnútra SR skutočnosť, že žalobca bol
založenýalebozriadenýnaochranuspotrebiteľanevyplýva,pretohonemožnovyvodiťlenzosamotného
názvu žalobcu. V uvedenom výpise je v časti „Cieľ činnosti“ uvedené „spotrebiteľské, sociálne

opatrovateľské“, z takéhoto znenia nie je možné vyvodiť jednoznačne založenie a činnosť žalobcu na
ochranuspotrebiteľa,čojepodmienkouprocesnejlegitimáciežalobcuvtomtokonaní.Žalobcaneuniesol
dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že bol zriadený na ochranu spotrebiteľa. Dôkazom na
preukázanie takejto skutočnosti by podľa názoru žalovaného mohli byť stanovy žalobcu, ktoré sú vzmysle § 6 ods. 2 písm. c) zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov povinnou prílohou návrhu na
registráciu občianskeho združenia na Ministerstve vnútra SR a v nich špecifikovaný cieľ činnosti žalobcu
zahŕňajúci ochranu spotrebiteľa.

Žalovaný ďalej uviedol, že podobne ako v individuálnych spotrebiteľských sporoch aj pri abstraktnej
kontrole v spotrebiteľských veciach sa plne neuplatňuje zásada kontradiktórnosti, keďže súd môže
vykonať aj tie dôkazy, ktoré neboli navrhnuté, ak je to nevyhnutné na rozhodnutie vo veci. Podobne ako
pri individuálnych spotrebiteľských sporoch obstaranie, zabezpečenie a výkon nenavrhnutých dôkazov
z úradnej moci by malo byť prípustné len v prípade, ak sú tieto v prospech spotrebiteľov - svedčia o

neprijateľnosti zmluvnej podmienky resp. nekalosti obchodnej praktiky (čo v tomto konaní bolo splnené).
V súdenej veci ani zo strany žalobcu ani zo strany súdu nebol predložený resp. obstaraný dôkaz,
z ktorého by bolo možné bez akýchkoľvek pochýb vyvodiť, že žalobca bol zriadený na ochranu
spotrebiteľa a teda v tomto konaní mu svedčí procesná legitimácia. Z uvedených dôvodov má žalovaný
za to, že žalobca nepreukázal, že je subjektom oprávneným na podanie žaloby v konaní o abstraktnej
kontrole v spotrebiteľských veciach v súlade s § 302 CSP.

12. Ďalej žalovaný v odvolaní namietol správnosť obsahu odseku 61. rozsudku v tej časti, v ktorej sa
súd prvej inštancie zaoberá ne/správnosťou používania výšky 20% z nesplatenej istiny úveru žalovaným
pri spoplatňovaní mimoriadnych splátok úverov spotrebiteľmi. Žalovaný naďalej tvrdí, že po účinnosti
zák. č. 90/2016 Z. z. dôvodne a legitímne dospel k rozhodnutiu do používaných obchodných podmienok

pre úvery na bývanie a sadzobníkov poplatkov uvádzať formulácie týkajúce sa podmienok realizácie
mimoriadnych splátok hypotekárnych úverov spotrebiteľmi tak, že tieto nebudú spoplatňované do výšky
20% z nesplatenej istiny úveru (výpočtový základ) a nie do výšky 20% z poskytnutého úveru (výpočtový
základ). Ako výpočtový základ pre účely § 18 ods. 2 zákona č. 90/2016 Z. z. v čase podania žaloby
dôvodne používal v zmysle uvedeného výšku 20% z nesplatenej istiny úveru.

13. Žalovaný namietal správnosť obsahu odseku 66. rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie odôvodnil
skutočnosť, že žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania vo výške 100% napriek tomu, že žalobca
nemal vo veci plný úspech. CSP nepatrný úspech nepozná, zohľadňuje sa teda každý neúspech a to
vrátane neúspechu čo i len v časti uplatňovaného nároku. Žalovaný sa žalobou domáhal, aby súd ako

o samostatnom nároku rozhodol o oprávnení žalobcu v mene a na náklady žalovaného zabezpečiť
zverejnenie vydaného rozsudku prostredníctvom Tlačovej agentúry SR. Takýto návrh žalobcu bol súdom
zamietnutý, s odôvodnením v odseku 64. rozsudku. Súd tiež konštatoval, že tak formulovaný žalobný
návrh žalobcu nemá oporu v zákone a žalobca nepreukázal jeho dôvodnosť nad rámec zákona. Žalobca
bol v konaní zastúpený advokátom, teda mohol a mal vedieť, že uplatňuje nárok nad rámec zákona,

pričompráveskutočnosť,žebolzastúpenýadvokátomvyvolalavzniktrovprávnehozastúpenia,nárokna
náhradu ktorých bol priznaný žalobcovi. Za situácie kedy bol čiastočne neúspešnému žalobcovi priznaný
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, považuje žalovaný postup súdu pri rozhodovaní o
náhrade trov konania za nesprávny a rozporný s § 255 ods. 2 CSP.

14. Na základe vyššie uvedených skutočnosti žalovaný navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok
krajského súdu vo výroku I. postupom podľa § 388 CSP zmenil a žalobu ako o nej bolo rozhodnuté
v rozsahu výroku I. ako nedôvodnú zamietol, vo výroku III. Postupom podľa § 388 CSP zmenil a
žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že námietky žalovaného týkajúce sa absencie aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, sú pre účely rozhodnutia o odvolaní irelevantné a postoj žalovaného
prezentovaný v odvolaní je podľa žalobcu nespôsobilý akokoľvek spochybniť závery súdu prvej
inštancie a napadnuté rozhodnutie. Podľa žalobcu žalovaný svojim odvolaním iba formálne prezentuje,
že závery súdu neplánuje rešpektovať, pričom nechuť riadiť sa súdnym rozhodnutím však nie je

takou skutočnosťou, ktorá by akýmkoľvek spôsobom odôvodňovala podanie odvolania. Navrhol, aby
napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne, ak odvolanie žalovaného neodmietne, a uplatnil si
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní

(§ 31 ods. 2 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359, § 362 CSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel
k záveru, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 177 ods. 2 písm. c)
a § 304 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.17. Na základe skutočnosti, že odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, zaoberal sa pri
posudzovaní sporu len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie,

ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, a to z hľadiska, či v konaní nedošlo k vadám, ktoré
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

18. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220
ods. 2 CSP. Na zdôraznenie správnosti rozsudku krajského súdu odvolací súd dopĺňa, že procesná
subjektivita žalobcu je nepochybná a vyplývajúca tak z údajovo skutočnosti zaevidovaných vo verejnom
Registri občianskych združení v časti plné meno v spojení s definovaným predmetom činnosti (sociálne,
opatrovateľské, spotrebiteľské) a z čl. 3 „Postavenie a ciele združenia“ ods. 3.1 Stanov žalobcu z

26.04.2016,ktorésúsúčasťoupísomnostípredloženýchžalobcompriregistráciiobčianskehozdruženia.

19. Vo vzťahu k druhej námietke odvolateľa, týkajúcej sa výkladu a aplikácie ustanovenia § 18 ods. 2
ZÚB, sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie vysloveným v ods. 61
napadnutého rozhodnutia zdôrazňujúc, že zo štruktúry zákona č. 90/2016 Z. z. a znení jeho jednotlivých

ustanovení nepochybne vyplýva, že ak by zákonodarca mal vôľu bližšie konkretizovať akej časti úveru
sa uvedené ustanovenie § 18 ods. 2 ZÚB týka, nepochybne by tak urobil, obdobne ako to urobil napr.
v § 2 ods. 1, § 8 ods. 14 ZÚB, preto aj podľa najvyššieho súdu je potrebné za istinu úveru na bývanie
vo vzťahu k § 18 ods. 2 ZOB považovať sumu, z ktorej boli určené splátky istiny v nadväznosti na §
13 ods. 4 písm. m) ZOB.

20. Ostatnú námietku žalovaného, týkajúcu sa priznania práva žalobcovi na náhradu trov konania vo
výške 100% napriek tomu, že nemal vo veci plný úspech, považuje odvolací súd taktiež za bezdôvodnú.
Súdprvéhostupňavods.66vyčerpávajúcoadôslednevysvetlil,prečoneprihliadalnaneúspechžalobcu
v časti, v ktorej sa domáhal oprávnenia vo vzťahu k publikovaniu rozsudku a prečo považoval žalobcu

za plne úspešného vo vzťahu k meritu sporu. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej
žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Žalobca mal vo veci plný úspech, keď v
dôsledku právoplatnosti meritórneho rozhodnutia nastane právny stav, ktorý chcel dosiahnuť podaním
žaloby a následným úspechom v spore, konkrétne dotknutá obchodná praktika žalovaného bola určená
za nekalú, jej používanie súd zakázal a žalobcovi právoplatosťou napadnutého rozsudku vzniká ex lege

právo vhodnou formou zabezpečiť zverejnenie rozsudku (§ 305 ods. 2 CSP). Možno preto konštatovať,
že krajský súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol správne.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej

úspechu vo veci. I. Keďže žalobca mal v konaní plný úspech, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolací súd odmietne dovolanie, ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP (§ 447 písm. e)

CSP).