Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. apríl 2022

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 6C/42/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8221202099
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2022:8221202099.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Milanom Majerníkom, PhD. v spore žalobcu: Z. M., J.. XX.X.XXXX,

G. K.H. XXX/X, XXX XX G., právne zastúpeného: JUDr. Mgr. Drahoslav Magdziak, advokát, so sídlom
Dlhý rad 16, 085 01 Bardejov, proti žalovaným: 1/ Mesto G., so sídlom Radničné námestie 16, 085 01
Bardejov, IČO: 00 321 842, 2/ EWING PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kacvinského 2849, 085 01 Bardejov,
IČO: 47 792 825, právne zastúpeného JUDr. Matúšom Hribom, advokátom so sídlom Tehelná 46, 085
01 Bardejov, o neplatnosť právneho úkonu, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o zriadení
vecného bremena, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému v 1. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100
% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

III. Žalovanému v 2. rade p r i z n á v anárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100

% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 11.11.2021 žiadal, aby súd určil, že prechod
vlastníckehoprávaknehnuteľnostiamzapísanýmvpozemnoknižnejvložkeč.XXXX,katastrálneúzemie
G., parc. mpč. XXXX o výmere XXXX m2 vedená ako V.M. J. K. v celosti J. Č. Š. v správe operatívnej
ONV v G. rozhodnutím Mestského národného výboru, odboru výstavby a VH v G. Č.. XXXX-XX I.. H. zo
dňaXX.XX.XXXXjeneplatnýaženehnuteľnosťzapísanávpozemnoknižnejvložkeč.XXXX,katastrálne
územie G., parc. mpč. XXXX o výmere XXXX m2 vedená ako V. J. K. v celosti patrí do dedičstva po

vlastníkoch zapísaných v pôvodne pozemnoknižnej vložke č. XXXX katastrálne územie G. - H. M. M.
S. M., V.. A.. Ďalej žabca žiadal, aby súd zriadil vecné bremeno k časti pozemku parc. U. Č.. XXXX/X
ostatná plocha o výmere XXX m2, parc. U. Č.. XXXX/X ostatná plocha o výmere XXX m2, parc. U. Č..
XXXX/X ostatná plocha o výmere XXX m2, parc. U. Č.. XXXX/X ostatná plocha o výmere XXXX m2,
parc. U. XXXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, parc. U. Č.. XXXX ostatná plocha o
výmere XXX m2, parc. U. Č.. XXXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXXX m2, parc. U. Č.. XXXX
ostatná plocha o výmere XXX m2, parc. U. Č.. XXXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXXX

m2, parc. U. Č.. XXXX zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, parc. U. Č.. XXXX zastavaná
plocha a nádvorie o výmere XXX m2 vedených na LV č. XXXX, katastrálne územie G. a k časti pozemku
parc. U. Č.. XXXX ostatná plocha o výmere XXXX m2, vedenej na LV č. XXXXX, katastrálne územie
G., v prospech žalovaného 1/ podľa vyhotoveného geometrického plánu, zodpovedajúce jeho právupozemok užívať za náhradu vyčíslenú znaleckým posudkom a aby súd zriadil vecné bremeno k časti
pozemku parc. U. Č.. XXXX/X ostatná plocha o výmere XXXX m2, parc. U. Č.. XXXX zastavaná plocha
a nádvorie o výmere XXXX m2 vedenej na LV č. XXXXX, katastrálne územie G., v prospech žalovaného

2/ podľa vyhotoveného geometrického plánu, zodpovedajúce jeho právu pozemok užívať za náhradu
vyčíslenú znaleckým posudkom.

2. Žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu /rodičia žalobcu/ H. M., J.. XX.XX.XXXX,
L.. XX.XX.XXXX M. S. M., V.. A., J.. XX.XX.XXXX, L.. XX.XX.XXXX boli vlastníkmi nehnuteľnosti,

pôvodne parc. mpč. XXXX orná pôda o výmere XXXX m2 správne má byť XXXX m2 vedená v
pozemnoknižnej vložke č. XXXX, katastrálne územie G.. V roku XXXX došlo k vyvlastneniu predmetnej
nehnuteľnosti rozhodnutím mestského národného výboru pod č. XXXX/XX I.Ý.. H. L. O. XX.XX.XXXX;
týmto vyvlastňovacím rozhodnutím bola celá parcela mpč. XXXX z vložky č. XXXX vyvlastnená v
prospech Č. Š. v správe operatívnej ONV v G.; s poukazom na b od č. XX rozhodnutia. Listom zo
dňa 19.02.1991 bolo požiadané v zmysle reštitučného zákonodarstva o prinavrátenie a vysporiadanie

vyššie uvedenej pôdy, k čomu však z doposiaľ nezistených dôvodov nedošlo, predpokladajúc, že
žiadosť žiadateľa zrejme nebola žiadnym spôsobom vybavená. Z potvrdenie Štátneho archívu v K.,
pracovisko Archív G. zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že náhrada za vyvlastnenie pozemkov vlastníkom
pozemkov poskytnutá nebola. Taktiež bolo zistené, že peňažné prostriedky titulom vyplatenia náhrady
za vyvlastnenie do úschovy súdu v relevantnom období zložené neboli. O danej situácií sa žalobca

dozvedel až po tom, ako otec žalobcu zomrel a bolo vykonané šetrenie po doručení oznámenia o začatí
stavebného konania zo dňa XX.XX.XXXX, voči ktorému podal námietky, ktorým sa však nevyhovelo.
Žalobca o skutočnostiach viažucich sa k tejto nehnuteľnosti nemal vedomosť skôr, preto ani nemohol
žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu do uplynutia prekluzívnej lehoty t.j. do XX.XX.XXXX.
Ďalej uviedol, že žalovaný v 1. rade už ako výlučný vlastník uvedenej pôvodnej nehnuteľnosti v roku

XXXX odpredal uzatvorením kúpnej zmluvy časť parcely č. XXXX a to nehnuteľnosť - objekt I.. S. Š. K.
K. Č.. XXXX kupujúcemu D. T., .N..V.., H.E. XXXX G., ktorá následne predala nehnuteľnosť žalovanému
v 2. rade. Žalovaný tvrdí, že jeho právnym predchodcom nebola za vyvlastnené pozemky vyplatená
náhrada ani im nebolo doručené rozhodnutie o vyvlastnení. Žalobca má preto za to, že rozhodnutie nie
je právoplatné a vykonateľné. Na základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo

dôjsťkprechoduvlastníctvaaninaorganizáciu,vprospechktorejbolanehnuteľnosťvyvlastnenáatobez
ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ bol alebo nebol dobromyseľný. Mal za to, že je neakceptovateľné,
ak na súkromnom pozemku stavia v podstate štátna moc. Poukázal na to, že reštitučné predpisy neboli
vydané na ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili
obnovenie tohto vlastníckeho práva (F.. Ú. XXX/XX, F.: Ú. XXX/XX, F.. Ú. XXX/XXXX).

3. Z registra tunajšieho súdu bolo zistené, že tomuto konaniu predchádzalo konanie vedené Okresným
súdom G. pod sp. zn. XC/XX/XXXX, ktoré bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku s
odôvodnením, že žalobcovi bol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci rozhodnutím číslo H. zo
dňa XX.XX.XXXX Centrom právnej pomoci, kancelária N., a bol mu určený advokát Z. v právnej veci

o zaplatenie peňažnej sumy, vrátane spísania a podania žaloby až do právoplatného skočenia veci.
Predmetom konania nie je zaplatenie peňažnej sumy, na ktoré konanie bol určený pre žalobcu právny
zástupca, a preto v tomto konaní nemôže ísť o prípad zákonného oslobodenia od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.
Uznesením sp. zn. XC/XX/XXXX zo dňa 21.5.2021 súd zamietol sťažnosť proti uzneseniu o zastavení

konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Následne bol žalobcovi priznaný nárok na poskytnutie
právnej pomoci rozhodnutím číslo H. L. O. XX.X.XXXX a na zastupovanie žalobcu bol určený advokát
JUDr. Mgr. Drahoslav Magdziak.

4. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem

na určovacej žalobe a zároveň mal za to, že nie je pasívne legitimovaným. Žalovaný v 2. rade nebol
účastníkomvyvlastňovaciehokonaniaaniejeaniuniverzálnysukcesoromMestskéhonárodnéhovýboru
v G., ktorý vydal rozhodnutie o vyvlastnení. Žalobca v žalobe uvádza, že účastníkom vo vyvlastňovacom
konaní v roku XXXX, ktoré považuje za absolútne neplatný právny úkon boli jeho rodičia a nebol ním
on sám. Jediný dôvod neplatnosti uvádza, že v Štátnom archíve v K., pracovisko G. sa nenachádza

potvrdenie o náhrade za vyvlastnenie pozemkov. S tým nie je možné súhlasiť, lebo na predložených
dokladoch je vyznačená právoplatnosť vyvlastňovacieho konania a preto je potrebné predpokladať, že
náhrada bola riadne vyplatená. Žalobca nebol účastníkom vyvlastňovacieho konania a preto nemôže
vedieť, či náhrada bola alebo nebola uhradená. Mesto G. nadobudlo žalované nehnuteľnosti v súladeso zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku
obcí“). Zákonom č. 447/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č.
138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov v súvislosti so zákonom č. 416/2001

Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky
v oblasti školstva a sociálnych služieb, zákonom určený hnuteľný a nehnuteľný majetok Slovenskej
republiky prešiel dňom X. Z. XXXX do vlastníctva obce. Konštatovanie žalobcu, že Mesto G. sa stalo
vlastníkom predmetných nehnuteľností až zápisom vlastníckeho práva bývalou Správou katastra v
G. na základe delimitačného protokolu v roku XXXX je preto nesprávne. V súlade s § 14b ods. 3

zákona o majetku obcí veci uvedené v § 2b ods. 1 prechádzajú do vlastníctva obcí dňom nadobudnutia
účinnosti osobitného zákona, ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec; tento deň je dňom
prechodu majetku Slovenskej republiky na obec. Zákonom č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých
pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky v oblasti školstva a sociálnych
služieb nadobudol účinnosť dňom júla 2002. Týmto okamžikom sa Mesto G. stalo vlastníkom a zároveň
dobromyseľným držiteľom žalovaných nehnuteľnosti. Od tohto momentu by sa počítala prípadná 10

ročná doba potrebná na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vydržaním. Žalovaný
v 1. rade ďalej uviedol, že žiaden zákon mu neurčoval mestu vyvlastňovacie konania na základe,
ktorých sa jeho právny predchodca stal vlastníkom dotknutých nehnuteľností. Mesto G. sa zároveň
nestalouniverzálnymsukcesorombývalýchštátnychorgánov,zktorýchprešlivlastníctveprávanaMesto
G.. Teda Mesto G. neprebralo ani všetky práva a povinnosti vyplývajúce z vyvlastňovacích konaní.

Žalobca mal listom zo dňa 19.02.1991 požiadať v zmysle reštitučného zákonodarstva o prinavrátenie a
vysporiadanie predmetnej pôdy. Tento list však nebol adresovaný Mestu G. a preto Mesto G. o nároku
žalobcu a definitívnom spôsobe jeho vybavenia nebolo a ani nemohlo byť informované. Pre posúdenie
prípadného nároku uplatňovaného žalobcom je dôležitá aj judikatúra súdov. Je možné konštatovať, že
rozhodovacia prax všeobecných súdov o otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby, ktorá bola

na Slovensku v minulosti protichodná, sa stala v rokoch 2009 - 2010 stabilnou. Vyplýva to z viacerých
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. X U. XXX/XXXX z 25. februára 2009, sp.
zn. X S. X/XXXX z 24. februára 2010, sp. zn. X U. XXX/XXXX z 27. októbra 2010). Najvyšší
súd Slovenskej republiky v uvedených rozhodnutiach zjednotil rozhodovaciu prax v otázke konkurencie
reštitučnej a vlastníckej žaloby. Argumentoval tým, že:. Reštitučný predpis je k všeobecným predpisom,

akým je najmä Občiansky zákonník, vo vzťahu špeciality. To znamená, že tam, kde existuje špeciálna
právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom
podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť
nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej
právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných

predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to ani formou určenia vlastníckeho
práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti, ak mohla žiadať o vydanie veci podľa
reštitučného predpisu. V dôsledku princípu, podľa ktorého tam, kde existuje špeciálna právna úprava,
nemožno použiť úpravu všeobecnú, žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a
zmysel reštitučného zákonodarstva a navrhovateľ v takomto prípade nemá naliehavý právny záujem na

požadovanom určení, pretože existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý
právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na
vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené.
Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva.
Z tohto dôvodu na podaní takejto určovacej žaloby nie je daný naliehavý právny záujem. Poskytnutie

možnosti oprávneným osobám uplatňovať si nárok upravený v reštitučnom zákone prostredníctvom
žalôb podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, by viedlo k otvoreniu celého reštitučného
procesu, čo by v konečnom dôsledku v značnom rozsahu narúšalo princíp právnej istoty v právnych
vzťahoch týkajúcich sa nehnuteľností, keďže v takom prípade by sa dali reštitučné nároky uplatňovať
„donekonečna“.

5. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k žalobe uviedol, že spochybňuje nárok žalobcu v celom rozsahu
a podanú žalobu považuje za nedôvodnú a žiadal, aby túto súd v celom rozsahu zamietol a priznal
žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania. Dotknuté nehnuteľnosti boli v roku XXXX vyvlastnené
a následne prešli do vlastníctva Mesta G. delimitáciou štátneho majetku. Tento majetok nadobudol štát

na základe vyvlastnenia. Pokiaľ ide o spor o neplatnosť prechodu vlastníctva, tak žalovaný v 2. rade sa
nepovažuje za pasívne legitimovaného, nakoľko neexistuje žiadna spojitosť medzi ním a rozhodnutím
o vyvlastnení a táto nemôže byť založená kúpou nehnuteľností, ktorých sa žaloba týka. Žiaden zákon
neukladal ani neumožňoval žalovanému v 1. rade skúmať nadobúdacie tituly pri delimitácii. Právny titulnadobudnutia je tak nepochybný a zákonný a už len uvedené samotné v celom rozsahu neguje tvrdenia
žalobcu. Mesto G. takto nadobudlo veľké množstvo nehnuteľností a malo možnosť s týmito nakladať
v súlade s príslušnými predpismi. Ako aj zo žaloby vyplýva na daných nehnuteľnostiach sa nachádzali

stavby škôlky a školy a teda boli užívané k plneniu úloh školstva. Od nadobudnutia nehnuteľnosti
do ich predaja žalovanému v 2. rade Mesto G. bolo riadnym dobromyseľným vlastníkom a ak by aj
existovala vada nadobúdacieho titulu, tak už samotný žalovaný v 1. rade splnil podmienky vydržania
tohto nehnuteľného vlastníctva, nakoľko disponoval právnym titulom nadobudnutia a bez narušenia
dobrej viery držal tieto nehnuteľnosti ako vlastník a to viac ako 10 rokov (od roku 2004 do roku 2015).

Nakoľko sa jedná o spôsobilý predmet vydržania, došlo by aj v prípade vady nadobúdacieho titulu k
vzniku vlastníctva na strane žalovaného v 1. rade osobitným originárnym spôsobom a to vydržaním. V
tomto smere tak nie sú podstatné žiadne konštrukcie žaloby v tom, prečo by nemal platiť prvý či nebodaj
„druhý“ nadobúdací titul. Žalovaný v 2. rade nadobudol nehnuteľnosti zákonným spôsobom od Mesta
G. a začal realizovať svoj zámer výstavby polyfunkčného objektu (byty, nebytové priestory a pod.) v
súlade s príslušnými rozhodnutiami stavebného úradu a už takmer pred 2 rokmi uplatnil svoje výhrady

k požiadavkám žalobcu v rovnakom rozsahu ako týmto podaním. Listom svojho vtedajšieho právneho
zástupcu JUDr. Ivana Savčáka, advokáta sa žalobca od žalovaného 2/ domáhal vysporiadania práv
k pozemku, pôvodnej parcely mpč. XXXX (k.ú. G.), ktorej má v súčasnosti zodpovedať časť parciel vo
vlastníctve žalovaného 2/ a to parcely U. Č.. XXXX/X M. XXXX, ktoré sú zapísané na LV č. XXXXX, k.ú.
G.. Žiadosť smerovala k úhrade kúpnej ceny vo výške trhovej ceny za celkovú výmeru XXX m2 (XXX

+XXX m2), pričom hodnotu v tom čase žalobca neuvádzal. V roku 2019 sa mohla hodnota nehnuteľností
pohybovať na úrovni okolo XX € za 1m2. V dnešnej dobe sa hodnota pohybuje v čiastke presahujúcej
XXX €/m2 a teda predmet konania predstavuje sumu XX.XXX €. Žalobca bol žalovaným 2/ upozornený
na jeho dobromyseľnosť (podporenú rozhodovacou praxou Ústavného súdu), ktorá má byť chránená
aj v prípadoch nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka, o čo sa (nadobudnutiu od nevlastníka)

v danom prípade vonkoncom nejednalo. Ďalej žalovaný v 2. rade poukázal na to, že na dôkaze
predloženom žalobcom je doručenie rozhodnutia riadne vyznačené konkrétnym dátumom. Stanoviská
Ministerstva vnútra SR a tunajšieho súdu nepreukazujú, žeby nedošlo k výplate právnych predchodcov
žalobcu, jeho rodičov v určenej výške po XXX Kčs, iným spôsobom ako notárskou či súdnou úschovou.
Tvrdenia žalobcu o nevedomosti jeho či jeho rodičov ohľadne vyvlastnenia považuje za výslovne

účelové, nakoľko pokiaľ rodičia parcelu ako spoluvlastníci v celom rozsahu vlastnili, nepochybne museli
vedieť o tom, že bola vyvlastnená a že sa na nej stavia škola a škôlka. Aj v čase Československa platili
právne predpisy upravujúce proces vyvlastnenia, riadne či mimoriadne opravné prostriedky, pričom nič
nenasvedčuje tomu, aby boli uplatnené. Pokiaľ uplynuli lehoty na preskúmanie rozhodnutí, nemožno
ich navrátiť právnymi konštrukciami po takmer XX rokoch. Súdmi je taktiež dlhodobo a jednoznačne

akceptovaná zásada o tom, že právo patrí bdelým. Žalobca okrem jedného listu adresovaného OÚ v G.
nepreukázal, žeby sa od roku XXXX akýmkoľvek spôsobom o svoje domnelé vlastníctvo uchádzal, či
vykonal akékoľvek právne kroky. Táto jeho nečinnosť jednoznačne favorizuje argumentáciu žalovaného.
Žiadal žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.

6. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 23.12.2021 mal za to, že naliehavý právny záujem na žalobe je daný,
nakoľko právne postavenie žalobcu je bez súdneho rozhodnutia neisté, keďže žalovaný v 1. rade je v
čase podania žaloby vedený na listoch vlastníctva ako vlastník a teda jeho procesné postavenie vyplýva
zjehohmotnoprávnehopostavenia.NapodporuargumentáciepoukázalnarozhodnutiaÚstavnéhosúdu
SR sp. zn. F.. Ú. XXX/XXXX zo dňa 24.4.2013 a I. Ú.N. XXX/XXXX.

7. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení zo dňa 10.1.2022 uviedol, že žalobca reagoval iba na časť
argumentov, pričom sa nevysporiadal s otázkou pasívnej legitimácie Mesta G. a s otázkou vydržania.
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. Ú. XXX/XXXX riešil inú situáciu, aká je predmetom tohto konania,
pričom žalobca okrem nepodloženého tvrdenia, že odplata nebola vyplatená, čo vzhľadom na to, že

žiadna zo strán sporu nebola účastníkom konania, nie je možné po tak dlhej dobe preukázať.

8. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení zo dňa 21.1.2022 upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že žalobca
okrem jednej žiadosti za 30 rokov nevykonal takmer nič na to, aby bolo obnovené jeho údajné vlastnícke
právo. Mal za to, že tomu bolo preto, lebo pozemky boli zastavané školou a škôlkou a teda vedel, že

v tomto smere by nemohol dôjsť k zásadnej zmene stavieb ani k vysokému finančnému vyrovnaniu.
Akonáhle došlo k predaju škôlky a jej komerčnému využitiu, žalobca sa zaktivizoval a uplatňuje si svoje
domnelé práva, preto považuje postup žalobcu za špekulatívny. Uvedené má totiž význam aj z hľadiska
konkurencie rôznych právnych princípov a ich uprednostnenia. Súd by teda mal nepochybne prihliadaťna všetky špecifiká danej veci a okolnosti uplatňovania práv žalobcom a až na základe vyhodnotenia
týchto aspektov v súhrne chrániť práva získané v dobrej viere, čím sa potvrdí aj princíp právnej istoty.
Žalovaný totiž zakúpil nehnuteľnosti (budovy a pozemky) za nemalé prostriedky a investoval množstvo

prostriedkov do rekonštrukcie-stavby, pričom tretie subjekty už zakúpili bytové či nebytové priestory v
realizovanom projekte. Má za to, že tak právna argumentácia žalovaného 1/ i žalovaného 2/ je vecná
a uplatniteľná v danom prípade, pričom poukázali na závery plynúce z uvádzanej judikatúry, ktoré
nekorešpondujú s tvrdeniami žaloby.

9. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie, pričom na pojednávaniach vypočul žalobcu a
oboznámil sa s vyjadreniami strán sporu a listinnými dôkazmi:
žaloba na č.l. 1-3, majetková podstata na č.l. 7, rodný list žalobcu na č.l. 8, rozhodnutie na č.l. 8-11,
žiadosť na č.l. 11, oznámenie na č.l. 12, odpoveď na č.l. 12, oznámenie o začatí stavebného konania
na č.l., 13, vyjadrenie žalovaného v 2. rade na č.l. 23-25, vyjadrenie žalovaného v 1.rade na č.l. 30-32,
vyjadrenie žalobcu na č.l. 45-46, vyjadrenie žalovaného v 1. rade na č.l. 59 a vyjadrenie žalovaného na

č.l. 63-65, žiadosť o prinavrátenie na č.l. 79, žiadosť o prinavrátene na č.l. 79, žiadosť o prinavrátenie
na č.l. 80, žiadosť o prešetrenie užívania pozemkov na č.l. 80 zo dňa 9.5.1995 a rozhodnutie na č.l. 81
zo dňa 17.8.197, ako aj ďalším obsahom spisu. Ďalšie dôkazy strany sporu nenavrhovali, čo potvrdili aj
po vykonaní spomenutého dokazovania prehlásením, že žiadne ďalšie dôkazy nenavrhujú.

10. Na základe spomenutého vykonaného dokazovania zistil súd nasledovný skutkový stav:

11. Bolo zistené, že právnym predchodcom žalobcu (rodičom žalobcu) boli vyvlastnené pozemky,
ktorých určenia, že patria do dedičstva po nich, sa žalobca domáha a zároveň určenia neplatnosti
ich prechodu na Č. Š. v roku XXXX rozhodnutím Mestského národného výboru, odboru výstavby a

VH v G. Č.. XXXX-XX I.. H. L. O. XX.XX.XXXX. Zároveň z vykonaného dokazovania bolo zistené, že
uvedeným rozhodnutím bol okrem iných vlastníkov, vyvlastnený pozemok rodičov žalobcu mpč. XXXX o
výmere XXXX m2 za náhradu X,XX Kčs/m2, spolu v sume X.XXX Kčs. Uvedené rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa XX.XX.XXXX. Z uvedeného rozhodnutia ďalej plynie, že k vyvlastneniu pozemkov
došlo na účely komplexnej bytovej výstavby Sídliska O. a teda podľa zhodných tvrdení strán sporu aj

školy a škôlky.

12. Podaním zo dňa 19.2.1991 právny predchodca žalobcu (jeho otec) adresoval Obvodnému
úradu, odbor poľnohospodárstvo G. žiadosť označenú ako „žiadosť o prinavrátenie - vysporiadanie
poľnohospodárskej pôdy“, pričom podľa pečiatky toto podanie bolo doručované a doručené Jednotnému

roľníckemu družstvu v G. - Predstavenstvu dňa X.XX.XXXX. Aj ďalšie žiadosti, ktoré žalobca doložil
celkom pred pojednávaním dňa 26.4.2022, zo dňa X.X.XXXX a zo dňa XX.X.XXXX boli adresované
predstavenstvu PD G. a zo dňa X.X.XXXX Pozemkovému úradu v G. N. tým, že H. M. žiada o vrátenie
okrem iných parcely č. XXXX.

13. Z výpovede žalobcu na pojednávaní súd zistil, že tento o tom, či rozhodnutie o vyvlastnení bolo H.
M. M. S. M., V.. A. doručované alebo nie, vedomosť nemá. Síce tvrdil, že bol pri úkonoch vyvlastnenia,
avšak zároveň tvrdil, že sa v tom čase o ne nezaujímal, keďže bol malý chlapec, o ktorého sa musel otec
starať a mal iné záujmy, aby zároveň tvrdil, že v čase XX V.okov veku sa Q. a opustil rodičovský dom
(nar. XXXX, opustil rodičovský dom r. XXXX, pričom vyvlastňovacie rozhodnutie, na ktoré odkazuje je z

r. XXXX, čo zjavne nezodpovedá tvrdeným skutočnostiam o tom, že bol uvedeného účastný). Následne
až pri dedičskom konaní sa dozvedel, že nehnuteľnosti neboli zahrnuté do dedičstva, teda malo to byť
v rokoch XXXX M. XXXX. Dovtedy sa o to nezaujímal. A následne chodil do archívu a zháňal doklady
a potom až v roku 2021 podal túto žalobu.

14. Na základe vykonaného dokazovania, keďže strany sporu ďalšie návrhy ani po výzve súdu nemali,
súd vec posúdil nasledovne:

15. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju

neprávom zadržuje.

16. Podľa § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka, obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený
mať vec u seba.17. Podľa § 137 CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,

b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami
vyplýva z osobitného predpisu,
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

18. Podľa § 194 ods. 1 CSP, otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako
orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť.

19. Podľa § 194 ods. 2 CSP, ak bolo o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie
prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

20. Podľa § 5 ods. 1-5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách povinná osoba vydá
vec na písomnú výzvu oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob
jej prevzatia štátom. Ak ide o vydanie hnuteľnej veci, ak tiež preukáže, kde sa vec nachádza. Ak je
oprávnených osôb viac a nárok na vydanie veci uplatnia v lehote podľa odseku 2 len niektoré z nich,

vydá sa im celá vec. Na vydanie veci vyzve oprávnená osoba povinnú osobu do šiestich mesiacov odo
dňa účinnosti tohto zákona, inak jej nárok zanikne. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou dohodu
o vydaní veci a vec jej vydá najneskôr do tridsiatich dní po uplynutí lehoty uvedenej v odseku 2. Ak je
predmetom dohody o vydaní veci nehnuteľnosť, použije sa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak
povinná osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde

v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona. Ak bola vec vydaná, môžu osoby, ktorých nároky
uplatnené v lehote uvedenej v odseku 2 neboli uspokojené, tieto nároky uplatniť na súde voči osobám,
ktorým sa vec vydala, do jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona.

21. Podľa § 6 ods. 1 písm. i), j) zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách povinnosť vydať

vec sa vzťahuje na tie prípady, keď v rozhodnom období vec prešla na štát
i) vyvlastnením za náhradu, pokiaľ vec existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená,
j) vyvlastnením bez vyplatenia náhrady.

22. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo
na inú právnickú osobu v dôsledku
m) vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola
vyvlastnená,
n) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

o) znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi alebo bez vyplatenia
náhrady,

23.Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku
Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým

patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu3) právo hospodárenia národným výborom, na území
ktorých sa nachádzajú.

24. Podľa § 2b zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí do vlastníctva obcí prechádzajú z
majetku Slovenskej republiky veci v správe

a) právnických osôb, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa
osobitných zákonov,11c)
b) zriaďovateľov škôl a školských zariadení bez právnej subjektivity v užívaní týchto
škôlalebozariadení,kuktorýmprechádzazriaďovateľskáfunkcianaobecpodľaosobitnéhozákona,11d)

c) zriaďovateľov zariadení sociálnych služieb bez právnej subjektivity v užívaní týchto
zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného zákona.11e).25. Do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky aj veci v správe právnických osôb,
ak ústredný orgán štátnej správy alebo príslušný orgán miestnej štátnej správy prevedie zriaďovateľskú
funkciu k týmto právnickým osobám na obec dohodou alebo ak tak ustanoví osobitný zákon, pričom sa

na tento prechod a tento majetok použijú ustanovenia § 4a a 14b primerane.

26. Veci uvedené v odseku 1 prechádzajú do vlastníctva obcí, na území ktorých sa nachádzajú. Veci
uvedené v odseku 2 prechádzajú do vlastníctva obcí, na území ktorých sa nachádzajú, ak osobitný
zákon neustanoví inak.

27. Podľa § 14b ods.3 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí Veci uvedené v § 2b ods. 1 prechádzajú
do vlastníctva obcí dňom nadobudnutia účinnosti osobitného zákona, ktorým prechádza zriaďovateľská
funkcia na obec; tento deň je dňom prechodu majetku Slovenskej republiky na obec. Veci uvedené v
§ 2b ods. 2 prechádzajú do vlastníctva obcí dňom uvedeným v dohode alebo dňom ustanoveným v
osobitnom zákone.

28. Podľa § 134 ods. 1-4 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak
ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak
ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom

vlastníctva,alebokveciam,ktorémôžubyťlenvovlastníctveštátualebozákonomurčenýchprávnických
osôb (§ 125). Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny
predchodca. Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí
premlčacej doby.

29. Podľa § 132 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou,
darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných
skutočností ustanovených zákonom. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu,
nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia.

30. V prvom rade sa žiada uviesť, že súd pri zachovaní zásady kontradiktórnosti civilného sporového
poriadku vykonal všetky stranami sporu navrhované dôkazy, preto vychádzajúc z vykonaného
dokazovania bolo už len otázkou právne posúdenie veci.

31. Na základe vykonaného dokazovania má súd v prvom rade za to, že žaloba žalobcu nespĺňa

kritériá podľa § 6 ods. 1 písm. i), j) zákona č. 87/1991 Zb., nakoľko z právoplatného rozhodnutia
Mestského národného výboru, odboru výstavby a VH v G. Č.. XXXX-XX I.. H. L. O. XX.XX.XXXX
vyplýva, že pozemok právnych predchodcov bol vyvlastnený len v nevyhnutnom rozsahu a za náhradu,
čo v konečnom dôsledku potvrdil právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 6.4.2022, ktorý po
dotaze súdu na náhradu uviedol, že vyplatenia náhrady by sa právni predchodcovia ani nedomáhali

a netrvali alebo ani nežiadali, lebo s vyvlastnením nesúhlasili, čo však podľa súdu platí logicky, že
pozemky boli vyvlastnené bez náhrady, (viď obdobný prípad ÚS ČR sp. zn. F..Ú. XXX/XX zo dňa
21. 9. 1998 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, čj. X U. XXXX/XX, in Súdna judikatúra, č 16/1998,
str 358.) keďže vyvlastnenie samo o sebe predpokladá nesúhlas/nedohodu (uvedené je zvýraznené
v samotnom rozhodnutí Mestského národného výboru, odboru výstavby a VH v G. Č.. XXXX-XX I..

H. L. O. XX.XX.XXXX, kde sa spomína, že boli aj takí, ktorí nesúhlasili a poniektorí sa aj záporne
vyjadrili). Inštitút vyvlastnenia sám o sebe predpokladá, že sa cieľ (v danom prípade výstavba bytových
domov, školy a škôlky v prípade pozemku právnych predchodcov žalobcu) nedá dosiahnuť dohodou a
súhlasom, preto argumentácia žalobcu, že neprevzali náhradu, lebo nesúhlasili, neobstojí. To, že právni
predchodcovia svoj nárok na náhradu doteraz neuplatnili, neznamená, že im nebola riadne priznaná a

teda vylučuje použitie ustanovenia § 6 zákona č. 87/1991 Zb.. Ešte pokiaľ ide o reštitučný dôvod podľa
§ 6 ods. 1 písm. i) zákona č. 87/1991 Zb. boli, ako už bol súd z uvedeného rozhodnutia spomenul,
nehnuteľnosti vyvlastnené k bytovej výstavbe a k nej prináležiacej stavbe školy a škôlky a tomu účelu
aj slúžili, čo potvrdili obe strany sporu. Citujúc z rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. F..Ú. XXX/
XX zo dňa 21. 9. 1998, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje, „pokiaľ ide o ďalší reštitučný

dôvod podľa ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., konštatoval Najvyšší súd ČR, že ak ide o
prechod veci na štát vyvlastnením, napravuje reštitučný zákon krivdu spôsobenú odňatím vlastníctva v
rozpore s vtedy platným právom len vo dvoch, už konštatovaných prípadoch. Systematickým a logickým
výkladom ustanovenia § 6 reštitučného zákona možno podľa názoru Najvyššieho súdu ČR vyvodiť,že iné prípady krívd, vzniknuté odňatím vlastníckeho práva v rozhodnom období vyvlastnením, zákon
č. 87/1991 Zb. neodčiňuje (na rozdiel od krivdy vzniknutej odňatím vlastníckeho práva znárodnením
vykonaným v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 písm. k)

reštitučného zákona). Takisto Ústavný súd má za zo, že reštitučné dôvody súvisiace s vyvlastnením
sú presne vymedzené v ustanovení § 6 ods. 1 písm. i) a j) zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách, čo znamená, že za odškodniteľné podľa tohto reštitučného zákona možno považovať
len tieto krivdy súvisiace s vyvlastnením, nie však už krivdy iné, teda napríklad krivda spôsobená
vyvlastnením, vykonaným, ako je to pri znárodnení, v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi.

Práve okolnosť, že rozpor s vtedy platnými zákonnými predpismi je upravený v ustanovení § 6 ods. 1
citovaného zákona ako reštitučný dôvod len pri znárodnení, nasvedčuje súčasnej nemožnosti aplikácie
ustanovenia § 6 ods. 2 tohto zákona, pretože vyvlastnenie ako reštitučný dôvod je upravené v ods. 1,
pričom skutočnosť, že sa tak prípadne stalo v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi, možno
ťažko posunúť do roviny ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c) zákona, týkajúceho sa politickej perzekúcie a
postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva. V tejto súvislosti treba rovnako poukázať na

preambulu k tomuto reštitučnému zákonu obsahujúcemu princíp zmiernenia niektorých krívd.“

32. V danom prípade u právnych predchodcov žalobcu teda nedošlo ku konfiškácii spomenutej
nehnuteľnosti, ale ku vyvlastneniu pozemkov na účely komplexnej bytovej výstavby, na ktorý účel
aj uvedené veci slúžili a bola za toto vyvlastnenie poskytnutá náhrada, ktorá mala byť vyplatená

vyvlastniteľom na účet vyvlastneného v Štátnej sporiteľni v G. ihneď po nadobudnutí právoplatnosti tohto
rozhodnutia. Reštitučné zákony (zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde
a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, resp. zákon č. 87/1991 Zb. o
mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov) boli prijaté na zmiernenie následkov
niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989 a vzťahujú sa ako na

prípady vyvlastnenia vecí (nehnuteľností) bez náhrady [§ 6 ods. 1 písm. n) zákona č. 229/1991 Zb., resp.
§ 6 ods.1 písm. j) zákona č. 87/1991 Zb.] tak na prípady prevzatia vecí (nehnuteľností) bez právneho
dôvodu [§6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., resp. § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.]. Právo
na vydanie vecí (nehnuteľností) v reštitúcii však bolo časovo limitované [podľa § 13 ods. 1 zákona č.
229/1991 Zb. do 31.12.1992 a podľa § 5 ods. 2 v spojení s § 35 zákona č. 87/1991 Zb. do 30.9.1991]

a to pod sankciou zániku práva na jeho vydanie.

33. Preklúzia je názov pre zánik práva v dôsledku jeho neuplatnenia v stanovenej (prekluzívnej) lehote
(§ 583 Občianskeho zákonníka). Príkladom prekluzívnej doby sú lehoty na uplatnenie reštitučných
nárokov. Ak právo v prekluzívnej lehote nebolo uplatnené u určitej osoby, alebo na príslušnom

orgáne, právo zaniká. Prekludovaním oprávnený stráca právo na plnenie úplne. Ak sa plní na základe
prekludovaného práva, ide o bezdôvodné obohatenie. Prekluzívne lehoty, nemôžu byť predĺžené, ich
trvanie sa nezastavuje, ani neprerušuje.

34. Zákon o mimosúdnych rehabilitáciách. v ustanovení § 5 ods. 2 umožňuje oprávnenej osobe uplatniť

nárok podaním výzvy na vydanie veci u povinnej osoby, teda aj povinnej osoby v zmysle ustanovenia
§ 4 ods. 2 zákona, a to do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona, ak tak v ustanovenej lehote
neurobí, jej nárok zanikne. Predmetný zákon nadobudol účinnosť dňom 01.04.1991. Zároveň platí, že ak
povinná osoba nevyhovie výzve podľa odseku 2, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde
v lehote jedného roka odo dňa účinnosti tohto zákona. Zákonná lehota na podanie žaloby uplynula dňa

X.X.XXXX. Z dôvodu, že žalobca sa domáhal nároku po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty, súd
aj z tohto dôvodu jeho žalobe nemohol vyhovieť. Žalobca uplatnil svoj nárok, po uplynutí prekluzívnej
lehoty, na uplynutie ktorej musel súd z úradnej moci prihliadnuť.

35. Ešte k otázke právnej možnosti domáhať sa určenia vlastníckeho práva po uplynutí

prekluzívnych lehôt na uplatnenie reštitučných nárokov je potrebné poukázať na nejednotnosť súdnej
praxe - podľa prvého názoru je možné domáhať sa ochrany vlastníckeho práva aj po uplynutí
reštitučných lehôt (okremžalobcami uvádzaných rozhodnutí napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. XCdo/
XX/XXXX, XCdo/XXX/XXXX, nález ÚS SR sp. zn. II. Ú. XXX/XXXX), podľa druhého právneho
názoru je však uplatnenie ochrany prostredníctvom vlastníckej žaloby po uplynutí prekluzívnych lehôt

vylúčené (napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. XCdo/XXX/XXXX, sp. zn. XCdo/X/XXXX, sp. zn. XCdo/XXX/
XXXX, rozhodnutia ÚS SR sp. zn. F.. Ú. a ÚS ČR sp. zn. K.. Ú.-N. XX/XX a iné);- rozhodovacia prax
najvyšších súdnych autorít sa prikláňa viac k druhému formulovanému názoru stabilizovanému
okolo rokov 2009-2010, v zmysle ktorého je reštitučný predpis k Občianskemu zákonníku vo vzťahušpeciality, to znamená, kde existuje špeciálna úprava nemožno použiť úpravu všeobecnú a pokiaľ
predmetný účel (napr. vydanie majetku vyvlastneného bez náhrady, eventuálne majetku zabratého
bez právneho dôvodu) napĺňajú reštitučné predpisy, nemožno ho obchádzať žalobou určovacou (v

tomto prípade nie je daný ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení) a nevyužitie
možnosti domáhať sa reštitučného nároku v zákonom stanovenej lehote dochádza k nezvratnému
zániku práva; podľa označeného druhého názoru reštitučné predpisy vychádzajú z domnienky,
že vec prešla v rozhodujúcom období na štát a to aj v prípade jej prevzatia bez právneho dôvodu a
oprávnené osoby sa stali naspäť ich vlastníkmi až ich vydaním, preto u nich bola vylúčená možnosť

uplatniť toto právo inak ako postupom obsiahnutým v reštitučných predpisoch a iný prístup by bol
zásahom do princípu právnej istoty osoby, ktorá nadobudla majetok, na ktorý nebol uplatnený reštitučný
nárok do svojho vlastníctva po uplynutí lehoty na jeho uplatnenie (bližšie Š., S.., O.,M.., G., Z.., P. S..,
N., P.., Y., S.. a kol. Občiansky zákonník I. § 1-450. Komentár.Praha: c.E.. G., XXXX, XXX-XXX s.);

36. Ako už bol súd spomenul, tvrdenie žalobcov o nadobudnutí nehnuteľnosti štátom bez právneho

dôvodu v dôsledku nenadobudnutia právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, nie je pre tento záver
dostatočný, keďže v čase vedenia vyvlastňovacieho konania účinné znenie zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní umožňovalo doručovanie aj postupom podľa § 26 správneho poriadku, a
teda doručovať správne rozhodnutie verejnou vyhláškou (skutočnosť, že tak správny orgán skutočne
nepostupoval, nebol žalobcom preukázaný a ani dôkazy označené a predložené neboli). Ak by k

prevzatiu parcely mpč. XXXX o výmere XXXX m2 vedenej na pozemnoknižnej vložke č. XXXX došlo
skutočne bez právneho dôvodu a ak by súd aj pripustil výklad založený na žalobcom prezentovanej
judikatúre, žalovanému v 2. rade (zarátajúc aj dobu právnych predchodcov (minimálne od prevzatia
nehnuteľnosti žalovaným v 1. rade, od 1.X.XXXX - ustanovenie § 14b ods. 3 zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí v spojení s § 416/2001 Z.z. nehnuteľnosti) by muselo vlastnícke právo k tejto

parcele vzniknúť vydržaním (§ 134 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.1992), pretože
žalobca mal možnosť domáhať sa svojho nároku súdnou cestou, keďže nehnuteľnosť mpč. XXXX bola
preukázateľne vedená v evidencii nehnuteľností na právnych predchodcov žalovaného v 2. rade a jeho
predchodcov. Žalovaný v 1. rade aj jeho predchodca užívali nehnuteľnosť, keďže boli využívané na
vzdelávací proces (škola a škôlka), následne ďalší právny nástupca a po ňom žalovaný v 2. rade,

resp. jeho právni predchodcovia nehnuteľnosť dlhodobo dobromyseľne užívali na základe právneho
titulu, kúpnej zmluvy, bez toho, aby mohli mať reálnu vedomosť o tom, že rozhodnutie o vyvlastnení
prípadne nenadobudlo právoplatnosť, pričom užívanie nehnuteľnosti žalovaným, resp. jeho právnymi
predchodcami po jej vyvlastnení, hoci aj len domnelom a po dobu viac ako 10 rokov pred podaním
žaloby vyplýva z tvrdení samotného žalobcu, ktorý vedel o tom, že tam je postavená škola a škôlka

a za akým účelom boli využívané.

37. Pri odôvodňovaní rozhodnutia na podporu právnej argumentácie súd využíval vo väčšom rozsahu aj
mimoriadne obohacujúcu a náležitú judikatúru a rozhodnutia vyšších súdnych inštancií Českej republiky,
a to vzhľadom na spoločnú historickú skúsenosť v spomínanom období a v tejto oblasti treba zdôrazniť,

že aj rovnakú právnu úpravu platnú a účinnú na celom území Českej a Slovenskej federatívnej republiky
a týkajúcu sa reštitučných nárokov zo zákonov č. 87/1991 Zb., č. 229/1991 Zb., preto mal za to, že aj
závery z nej plynúce sú plne použiteľné na daný skutkový stav. Obdobne sa to týka českej odbornej
spisby (viď tiež nižšie) .

38. Nad rámec uvedených argumentov, ďalší argument, ktorý by v prípade, ak by aj bola splnená
podmienka, že by bola vyvlastnená nehnuteľnosť bez náhrady, poukazujúc na princíp proporcionality
nárokov uplatňovaných na základe údajnej, či skutočnej nespravodlivosti. Tu ide už o tak dlhú dobu
odňatia majetku (XX rokov), že nároky týchto osôb by mali byť odmietnuté pre nedostatok tzv.
legitímneho očakávania jeho navrátenia a naopak by mala byť posilnená ochrana tých, ktorý tento

majetok medzitým v dobrej viere nadobudli. (viď napríklad názor odbornej spisby k otázke dĺžky doby od
odňatia majetku, In.: N., Z.. Q. I. M. O. v občanském zákoníku. 2. doplnené vydanie. Praha : C. E.. G.,
XXXX, N.. XXX) „Účel zákonov reštitučnej povahy najmä v období 1990 - 1992 nespočíval len v snahe
urýchliť a zjednodušiť vrátenie majetku skonfiškovaného v rozhodnom období (XX.X.XXXX -X.X.XXXX),
ale do týchto zákonov bol takisto premietnutý zrejmý úmysel rozlíšiť, ktoré krivdy minulosti majú byť

napravované alebo zmierňované a do ktorých právnych vzťahov (najmä aj v záujme predchádzania
vzniku možných nových krívd a nastolenia právnej istoty nových vlastníkov) štát nemieni zasahovať.
Tým, že reštitučné predpisy vymenovali prípady krívd, ktoré možno zmierniť, či napraviť, a súčasne
vymedzili rozhodné obdobie, v ktorom sú spôsobené krivdy relevantné. To vyplývalo z nutnosti stanoviťhranicu pre odčinenie krívd, lebo v opačnom prípade by bola ohrozená právna istota nadobúdateľov
majetku právnou argumentáciou, idúcou ďaleko do minulosti; v právnom a obchodnom styku by hrozil
chaos, lebo nikto by si nebol minimálne do uplynutia vydržacej doby istý tým, že jeho riadne nadobudnutý

majetokmunebudeodňatýnazákladeargumentácietretejosoby,vzťahujúcejsakdobepreddesiatkami
rokov, ba aj k dobe staršej. Taký stav by bol v rozpore s princípmi právneho štátu. Nemožno prehliadnuť
negatívne dôsledky úpravy vydržania vlastníckeho práva v rokoch XXXX-XXXX a jeho zdeformovanú
podobu v rokoch 1982-1992 a takisto neexistenciu mimoriadneho vydržania; túto situáciu stanovenia
reštitučnej hranice do značnej miery napravilo. Zákonodarca teda zvolil riešenie, ktoré tým, že časovo

obmedzuje obdobie pre zmiernenie krívd, vylučuje uplatnenie nárokov na nápravu tvrdených krívd, ktoré
vzniklipredprechodnýmobdobímspôsobmiinakpopísanýmivreštitučnýchzákonoch,vrátaneprechodu
vecí na štát bez právneho dôvodu. Toto riešenie nie je v rozpore s článkom 11 ods. 4 Listiny základných
práv a slobôd. (uvedené súd uvádza ako poukaz na dĺžku doby XX rokov, po ktorej si žalobca uplatňuje
domnelé nároky“ (In. N., Z.. Q. I. M. O. v občanském zákoníku. 2. doplnené vydanie. Praha : C. E.. G.,
XXXX, N.. XXX)) Uvádzaná argumentácia poukazuje na krivdy spôsobené konfiškáciou majetku, preto

o to viac uvedené musí platiť na vyvlastnenie (argumentum a minori ad maius)za náhradu.

39. „Ústavný súd Českej republiky sa v celom rade nálezov vyslovil v tejto súvislosti k otázke vzťahu
ochrany vlastníctva a ochrany nadobúdateľa konajúceho v dobrej viere (nálezy Ústavného súdu ČR
sp. zn. F.. Ú. XXX/XX, F.. Ú. XXX/XX, F.. Ú. XXXX/XX, F.. Ú. XXXX/XX, F.. Ú. XXX/XX, F.. Ú. XXXX/

XX, F.. Ú. XXXX /., F.. Ú. XXXX/XX, F.. Ú. XXX/XX). V citovaných nálezoch konštatoval, že pokiaľ
dochádza ku stretu princípu ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa a princípu ochrany vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka, je nutné nájsť praktickú konkordanciu medzi obidvomi týmito princípmi
tak, aby zostalo zachované maximum z oboch, a ak to nie je možné, potom tak, aby bol výsledok
zlučiteľný so všeobecnou predstavou o spravodlivosti. Ústavný súd proporcionalitou a prežarovaním,

ochrane vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrane dobrej viery priznal povahu princípov
naplňujúcich sa v prípade kolízie v rozdielnej miere, pričom princípu ochrany dobrej viery nového
nadobúdateľa prisúdil pozíciu špeciality majúcej za daných podmienok prednosť pred všeobecnosťou
ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka.(Pozri aj E., K.. : Vplyv ústavnoprávnych princípov na
zásahy súdov do súkromnoprávnych úkonov In.: Prenos poznatkov do justičnej praxe: Zásahy súdov do

súkromnoprávnych úkonov. Pezinok, Justičná akadémia SR, 2015, s. 35)

40. Súd má teda za to, že po 1. - k vyvlastneniu došlo na základe vtedy platných predpisov za náhradu
a pozemky slúžili na účel, na ktorý boli vyvlastnené (zhodné tvrdenia strán sporu - škola a škôlka),
preto niet dôvodu na vydanie nehnuteľnosti, po 2. - uplynutie prekluzívnej lehoty, keďže nebola podaná

žaloba na vrátenie nehnuteľnosti a naviac je tu po 3. - princíp proporcionality súvisiaci so spomenutým
nedostatkom tzv. legitímneho očakávania jeho navrátenia po tak dlhej dobe a priorizácie dobrej viery
nadobúdateľov (vydržanie), ktorý pri pomerovaní princípu právnej istoty a princípu dobrej viery podľa
názorusúduvtomtoprípadefavorizujedobrúvierunadobúdateľov(žalovanéhov2.radeajehoprávnych
predchodcov), pričom v danom prípade od vyvlastnenia do doby podania žaloby prešlo XX rokov, teda

uvedeným konaním by boli významným spôsobom narušené a porušené práva ďalších nadobúdateľov.
Nakoľko otázka určenia vlastníckeho práva predchádzala ďalším výrokom rozsudku týkajúcim sa
zriadenia vecného bremena vo vzťahu k spomenutému pozemku, ktorého určenia vlastníckeho práva
sa žalobca domáhal, súd logicky pri zamietnutí žaloby, zamietol žalobu aj v časti navrhovaného vecného
bremena (výroky III., IV. petitu žaloby). Z hľadiska splnenia podmienok konania, sa žiada uviesť, že

žalobca v tejto časti ani riadne nešpecifikoval, akú náhradu požaduje a nepredložil geometrický plán,
na ktorom mali byť vyznačené zriadené vecné bremená a nerealizoval tak zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom ani na pojednávaní s tým, že uviedol, že až po rozhodnutí súdu o nárokoch v
bode I., II. žaloby bude môcť uvedené upresniť, odkazuje súd na ustanovenie článku 11 CSP (uvedené
postupom podľa § 129 CSP neodmietol), ale v záujme naplnenia požiadavky právnej istoty (čl. 2 ods. 1

CSP), pri previazanosti požadovaných nárokov, žalobu aj v tejto časti zamietol.

41. Nakoniec súd dodáva, že nie je jeho povinnosťou reagovať na každý argument účastníka konania.
Povinnosťou súdu je však vysporiadať sa s relevantnými argumentmi, ktoré majú vplyv na rozhodnutie
vo veci samej. Pokiaľ sa jedná o ďalšie námietky žalobcu súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa

uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. Ú. XXX/XX L. XX. Z. XXXX: „Všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“.
42. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu

trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalovaní boli v konaní plne úspešnými, súd
im v súlade s citovaným zákonným ustanovením priznal náhradu trov konania v pomere 100 %
proti žalobcovi. Súd sa zaoberal aj možnou aplikáciou ustanovenia § 257 CSP, avšak prejednávaný
prípad nevykazoval existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, s tým, že vzhľadom na postoj
žalobcu v konaní, ktorý po prednesení právneho názoru súdu a tiež postoju žalovaných, zotrval na

svojich požiadavkách, neostávalo súdu iné, keďže nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa ani v
okolnostiach danej veci, ani u strán sporu, zaviazať ho k povinnosti nahradiť žalovaným trovy konania.

43. V súlade s § 262 ods. 1 CSP súd rozhodoval len o nároku na náhradu trov konania, o ich výške
podľa §262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44. Súd sa zaoberal aj možnou aplikáciou ustanovenia § 257 CSP, avšak prejednávaný prípad
nevykazoval existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, s tým, že vzhľadom na postoj žalobcu
v konaní, ktorý po prednesení právneho názoru súdu a tiež postoju žalovaných (ktorí upozorňovali
žalobcu na dobromyseľnosť podporenú rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR), zotrval na svojich

požiadavkách, neostávalo súdu iné, keďže nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa ani v
okolnostiach danej veci, ani u strán sporu, zaviazať ho k povinnosti nahradiť žalovaným trovy konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia
na Okresný súd Bardejov.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
C.s.p.).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.