Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. september 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/91/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214215276
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1214215276.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcov: 1/ A.. L. Z.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXXX/XA, L., 2/ K.. B. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXXX/
XA, L., právne zast. Jarabica, s.r.o. advokátskou kanceláriou, so sídlom Kutlíkova 17, 851 02 Bratislava,
IČO: 47 454 831, proti žalovanému: Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom Prešovská 48,
826 46 Bratislava, IČO: 35 850 370, právne zastúpený ius aegis s.r.o. so sídlom Nedbalova 12, 811
01 Bratislava, IČO: 36 857 203, o uloženie povinnosti, o náhradu škody, o náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 100.000,- Eur a uloženie povinnosti uverejniť ospravedlnenie, vedenom na Okresnom súde

Bratislava II pod sp. zn. 51C/160/2014, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave z 27. januára 2021 č. k. 15Co/154/2020-831 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcov 1/ a 2/ z a m i e t a.

Žalovanému voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalobcov v 1. a 2. rade p r i z n á v a nárok na
náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou doručenou súdu dňa 16.06.2014, doplnenou dňa 21.07.2014, dňa
18.03.2019 a dňa 09.05.2019 (zmena petitu žaloby pripustená uznesením súdu zo dňa 20.05.2019, č.

k. 51C/160/2014-369), proti žalovanému domáhali vydania rozhodnutia, ktorým súd uloží žalovanému
povinnosťzabezpečovaťplynulúdodávkupitnejvodyaodvodsplaškovdo/znehnuteľnostívovlastníctve
žalobcov - rodinný dom vedený na liste vlastníctva č. XXX, okres L. A., obec L., m. č. Y., katastrálne
územie Y., parcela č. XXXX, súpisné číslo XXXX, nachádzajúci sa na L. N. č. X/A v L., mestskej časti
Y. a rodinný dom vedený na liste vlastníctva č. XXX, okres L. A., obec L. m. č. F. Y., parcela č. XXXX/
X, súpisné číslo XXXX, nachádzajúci sa na F. N. XX v L., mestskej časti F. Y.. Zároveň sa žalobcovia
domáhali, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie majetkovej ujmy (škody) a bezdôvodného

obohatenia spolu vo výške 58.425,08 Eur s príslušenstvom a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
100.000,- Eur.
1.1. Žalobcovia ďalej žiadali, aby súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť ospravedlnenie v
celoštátnom denníku, s textom:
,,Bratislavská vodárenská spoločnosť, a.s. so sídlom na Prešovskej ulici č. 48 v Bratislave, IČO: 35 850
370, sa ospravedlňuje pani K.. B. Z. a jej manželovi A.. L. Z., obaja bytom L. N. X/A v L., za exekúciu EX
633/2011 na ich bankový účet a nehnuteľnosti, ktorú iniciovala na Okresnom súde Bratislava II. Dôvod

exekúcie, že nezaplatili za poskytnuté služby našej spoločnosti sa nezakladá na pravde. Svojim konaním
sme hlboko poškodili ich dobré meno, spôsobili majetkovú a nemajetkovú ujmu a hrubým spôsobom
narušili ich súkromie.“2. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 51C/160/2014-711 zo dňa 24.06.2020 vo výroku I žalobu
žalobcov v celom rozsahu zamietol a výrokom II žalovanému priznal proti žalobcovi v 1. rade a žalobkyni
v 2. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2.1. Vo vzťahu k prvému požadovanému výroku, ktorým žalobcovia žiadali, aby súd uložil žalovanému
povinnosťzabezpečovaťplynulúdodávkupitnejvodyaodvodsplaškovz/donehnuteľnostívovlastníctve
žalobcov - rodinný dom vedený na liste vlastníctva č. XXX, okres L. A., obec L. m. č. Y., katastrálne
územie Y., parcela č. XXXX, súpisné č. XXXX, nachádzajúci sa na L. N. č. X/A v L., mestskej časti Y.
a rodinný dom vedený na liste vlastníctva č. XXX, okres L. A., obec L. m. č. F. Y., parcela č. XXXX/X,

súpisné číslo XXXX, nachádzajúci sa na F. N. XX v L., mestskej časti F. Y., súd uvádza, že v priebehu
konania bolo preukázané, že žalovaný si v súlade s platne uzavretými zmluvami predmetnú povinnosť
plnil aj plní. V konaní nebolo žalobcami preukázané, že by žalovaný porušoval svoje zmluvné a zákonné
povinnosti a nezabezpečoval predmetné nehnuteľnosti dodávkami pitnej vody a odvodom splaškov (za
predpokladu pripojenia nehnuteľnosti na verejnú kanalizáciu). Súd navyše svojím rozhodnutím nemôže
obmedziť právo žalovaného na prerušenie alebo obmedzenie dodávok pitnej vody zakotvené tak v

zmluve, ako aj v zákone. V zmysle ustanovenia § 28 ods. 3 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných
vodovodoch a verejných kanalizáciách sú totiž žalobcovia ako odberatelia povinní platiť za odber vody
z verejného vodovodu prevádzkovateľovi verejného vodovodu vodné (ak sa nedohodnú, že vodné sa
platí vlastníkovi verejného vodovodu).V prípade, ak žalobcovia ako odberatelia túto svoju povinnosť
porušujú, potom v súlade s § 32 ods. 1 písm. m) uvedeného zákona č. 442/2002 Z. z. môže žalovaný

ako prevádzkovateľ prerušiť alebo obmedziť dodávku vody z verejného vodovodu alebo odvádzanie
odpadových vôd do verejnej kanalizácie, a to v prípade nezaplatenia vodného alebo stočného po dobu
dlhšiu ako 30 dní po dobe splatnosti. Z uvedeného dôvodu súd nemôže uložiť žalovanému povinnosť
v rozpore so zákonom a nútiť ho, aby si v prípade predpokladanom zákonom nemohol uplatniť svoje
(zákonné) právo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd žalobu v tejto časti zamietol.

2.2. Ďalej si žalobcovia v konaní uplatnili nárok na zaplatenie sumy 58.425,08 €, ktorá suma pozostáva
z bezdôvodného obohatenia vo výške 746,14 € a zo škody, ktorá žalobcom vznikla zmarením nájmu
ich nehnuteľnosti a v súvislosti s neoprávnenou exekúciou. Vo vzťahu k uvedenému nároku žalobcov
na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 746,14 € súd uviedol, že z predložených dokladov zistil,
že uvedená suma pozostáva jednak z pokút a jednak z úhrad faktúr za dodávku vody do nehnuteľností

vo vlastníctve žalobcov. Žalobcovia v konaní predložili len prehľad tzv. „otvorených položiek zákazníka“
a fotokópie pokladničných dokladov preukazujúcich úhrady faktúr vystavených žalovaným v sume
252,33 € a 493,81 €. Žalobcovia v konaní nekonkretizovali, v čom vidia nesprávnosť vyúčtovania a
jednotlivých faktúr. Nepostačuje pre priznanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia bez ďalšieho
iba tvrdenie, že žalovaný si neoprávnene vyúčtoval tieto čiastky, a že žalobcom neboli nedoručené

faktúry s odôvodnením, že nedisponujú právom na manipuláciu s poštovými schránkami. Záverom súd
dodal, že pokiaľ by mal uvedený nárok predstavovať náhradu škody, je potrebné uviesť, že žalobcovia
v konaní neoznačili a ani súd nezistil, akú právnu povinnosť mal v tomto prípade žalovaný porušiť tak,
aby žalobcom porušením povinnosti žalovaného vznikla škoda. Navyše, ak by si žalobcovia riadne
a včas plnili svoje povinnosti vyplývajúce im zo zmluvy a zákona, žalovaný by nepristúpil k realizácii

svojho práva na prerušenie dodávky pitnej vody do odberného miesta. Tým, že žalobcovia riadne a včas
nezaplatili žalovanému úhrady za dodané služby, sami nastolili stav, kedy si svojim konaním (zaplatiť za
služby riadne a včas) spôsobili ujmu, ktorú subjektívne môžu pociťovať za škodu zapríčinenú zo strany
žalovaného. Žalovaný však bol v zmysle zákona a zmluvných dojednaní oprávnený vystaviť žalobcom
faktúry za dodávku pitnej vody ako aj upomienky za neuhradenie faktúr v dobe ich splatnosti a bol

oprávnený požadovať od žalobcov aj úhradu nákladov spojených s odpojením a opätovným pripojením
odberného miesta na verejný vodovod. Nakoľko k odpojeniu odberného miesta od dodávky pitnej vody
došlo z dôvodov na strane žalobcov, žalovaný nezodpovedá ani za škodu, ktorá by im mohla prípadne
vzniknúť týmto postupom. Žalobcovia teda ani v tejto časti uplatneného nároku na náhradu škody
neuniesli dôkazné bremeno v podobe preukázania vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním

alebo opomenutím konania (porušenie právnej povinnosti) zo strany žalobcu a následkom (vzniknutou
škodou).
Vozvyšnejčastižalobysažalobcoviadomáhalivočižalovanémupriznanianárokutitulomnáhradyškody,
ktorá mala žalobcom vzniknúť konaním žalovaného, ktorý tým, že podal nedôvodný a neoprávnený
návrh na vykonanie exekúcie, zavinil, že došlo k zápisu exekučného záložného práva na nehnuteľnosti

vo vlastníctve žalobcov a existencia toho zápisu viedla k tomu, že záujemca o nájom predmetnej
nehnuteľnosti nepristúpil k podpisu nájomnej zmluvy. Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vznik škody a príčinnej súvislosti medzi
konanímaleboopomenutím(porušenieprávnejpovinnosti)anásledkom(vzniknutouškodou).Vzniknutáškoda v podobe skutočnej škody (damnum emergens) musí byť spôsobená bez pochybností práve
porušenímprávnejpovinnosti.Samotnáškodaaaniporušenieprávnejpovinnosti,bezexistenciepriamej
príčinnej súvislosti, však ako také ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu zodpovedajúce

právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne
preukázaná. Povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, týkajúce
sa príčinnej súvislosti zaťažuje v zásade tú stranu sporu, ktorej tvrdenie má byť preukázané, teda
poškodeného - v tomto prípade žalobcov. Platí, že vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť
pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je treba škodu izolovať

zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala, pričom rozhodujúca je iba vecná súvislosť
príčiny a následku. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe
skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon
spája zodpovednosť za škodu. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu
nenastáva. V danej veci (okrem iného) absentuje práve vyššie uvádzaná bezprostredná a priama
príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním žalovaného. Z výpovede svedkyne p. M., konateľky

spoločnosti L. J., R..K..S.. jednoznačne vyplynulo, že skutočnosť, že na liste vlastníctva bola „zapísaná
exekúcia“ nebolo jediným a hlavným dôvodom, prečo nedošlo k podpisu nájomnej zmluvy. Svedkyňa
jednoznačne uviedla, že dôvodom, prečo sa rozhodla spoločnosť pre inú nehnuteľnosť ako tú, ktorá bola
predmetom rokovaní medzi žalobcami a spol. L. J., R..K..S.., bola skutočnosť, že si našli inú vhodnejšiu
nehnuteľnosť na podnikateľskú činnosť (ktorá bola väčšia a nájomné bolo výhodnejšie). Skutočnosť,

že na liste vlastníctva je uvedená exekúcia spolu s tým, že sa na danom mieste nachádzal odpojený
plynomer, ju následne len utvrdili v správnosti jej rozhodnutia. Teda z uvedeného jednoznačne vyplýva,
že skutočnosť, že na predmetnom liste vlastníctva bola poznámka o exekučnom záložnom práve, nebola
dôvodom, pre ktorý nedošlo k uzavretiu nájomnej zmluvy medzi žalobcami a spol. L. J., R..K..S.. Už
z uvedeného dôvodu, bez skúmania ďalších podmienok (porušenia právnej povinnosti a vznik škody)

nebolo možné žalobcom v tejto časti ich nárok priznať. Navyše žalovaný vo vzťahu k tomuto nároku
žalobcov na náhradu škody, predstavujúcej rozdiel medzi očakávaným a dosiahnutým nájmom, vzniesol
aj námietku premlčania. Právo na náhradu škody sa premlčí v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka
za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá; najneskoršie
sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla.

Žaloba žalobcov bola súdu doručená 16.06.2014. Ak by aj súd pripustil, že už v tomto podaní si žalobca
uplatnilnároknanáhraduškody(čopodľanázorusúdužalobcoviaurobiliažpodaním-doplnenímžaloby
zo dňa 21.07.2014) vo výške 3.600,- € mesačne predstavujúcej ušlý nájom so spol. L. J., ktorá mala
byť v nájomnom vzťahu so žalobcami od 11/2011 a následne vo výške 600,- € mesačne od začiatku
nájomného vzťahu so spoločnosťou MERCK t. j. od 15.12.2011 a následne škodu vo výške 600,- €

mesačne. Teda minimálna výška škody v dôsledku exekúcie by mala byť za obdobie od 01.11.2011 do
14.12.2011vovýške3.600€mesačneaod15.12.2011vovýške600,-€mesačne,pričomvtomtopodaní
žalobcovia toto obdobie časovo neohraničili (urobili tak až podaním zo dňa 18.03.2019). Žalobcom
bolo oznámenie exekučného súdu o tom, že exekúcia je skončená doručené 21.05.2012, žaloba bola
doručená súdu 16.06.2014. Najneskôr teda dňa 21.05.2012 sa žalobcovia dozvedeli o škode a o tom, kto

má za ňu zodpovedať, a teda najneskôr dňa 21.05.2014 došlo k premlčaniu tejto škody, a keďže žaloba
bola podaná na súd až dňa 14.06.2014 a doplnenie žaloby až 21.07.2014, je tento nárok v časti nároku
na náhradu škody uplatnenej žalobou doručenou súdu dňa 16.06.2014 v spojení s jej doplnením zo dňa
21.07.2014, premlčaný. Následne žalobcovia až v podaní zo dňa 18.03.2019, ktoré bolo súdu doručené
dňa 20.03.2019, rozšírili žalobu v II. výroku a až v tomto podaní riadne vyčíslili celú vzniknutú škodu z

titulu rozdielu nájmu a uviedli, že časovo najnovšia škoda spôsobená exekúciou vo výške 3.600,- € im
vznikla za mesiac 6/2015, nakoľko od 01.07.2015 začali predmetnú nehnuteľnosť prenajímať SLSP za
3.600,- € mesačne, kedy im už údajne škoda ďalej nevznikala. Takáto škoda sa teda v zmysle § 106
ods. 1 OZ premlčala v júni 2017. Žalobcovia však rozšírenie žaloby podali na súd až dňa 03.05.2019.
Uvedený nárok žalobcov, ak by aj bol dôvodný, je rovnako premlčaný.

2.3. Vo vzťahu k žalobcami uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,-
Eur súd prvej inštancie uviedol, že konanie žalovaného nespĺňa znaky zásahu, ktorý by zakladal právo
žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy. Ak sa aj žalobcovia subjektívne cítia byť postupom žalovaného
pri vymáhaní pohľadávky súdnou cestou a následne exekúciou dotknutí, spôsobilosť určitého konania
a tvrdení zasiahnuť do osobnostných práv treba hodnotiť dôsledne z hľadiska ich objektívnej, nie

subjektívnej spôsobilosti na takýto zásah a postup žalovaného, ktorý podal návrh na vydanie platobného
rozkazuanavykonanieexekúcienemožnopovažovaťzaexcesazapostupobjektívnespôsobilýprivodiť
žalobcomujmunaichprávachnaochranuosobnostiapretoneprichádzadoúvahyanipriznanienáhrady
nemajetkovej ujmy. Navyše, ak by exekútor pri výkone svojich povinností prekročil zákonom vymedzenéhranice upravené exekučným poriadkom a takýmto postupom by prípadne spôsobil škodu, zodpovedá
za takýto postup výlučne exekútor, resp. štát, nakoľko exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy
štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným

poriadkom. V žiadnom prípade však nemôže zodpovedať a nezodpovedá za spôsob vedenia exekúcie
žalovaný ako oprávnený v exekučnom konaní. Tvrdenia žalobcov, že konaním žalovaného najmä
v súvislosti s uvedenou exekúciou došlo k zníženiu jeho životnej úrovne, zníženiu spoločenského
postavenia, straty dôvery v tento štát, straty možnosti finančne podporovať svoje deti (ktoré odišli do
zahraničia), či straty veľkej časti svojho majetku, nenapĺňa zákonom predpokladané pojmové znaky

na priznanie nemajetkovej ujmy, nakoľko je založené na ničím nepodloženom predpoklade, že tieto
skutočnosti, mali spochybniť dôveryhodnosť a vážnosť osoby žalobcov ako aj ich uplatnenie v pracovnej
oblasti, spoločenskej oblasti, či v oblasti životnej úrovne. Takéto tvrdenia žalobcov sú navyše absolútne
nepreskúmateľné, nakoľko žalobcovia ako bolo uvedené nepreukázali (aspoň označením dôkazov),
že by akýmkoľvek konaním žalovaného došlo k zásahu do ich spoločenského postavenia alebo sa
negatívnymspôsobompremietlodojehoprofesijného,čirodinnéhoživota.Tedažalobcovianepreukázali

príčinnú súvislosť medzi tvrdenou nemajetkovou ujmou a konaním žalovaného. Zadosťučinenie v
peniazoch predstavuje inštitút, ktorý nemožno použiť na vyváženie a zmiernenie bežnej alebo samotným
žiadateľom vyvolaným stavom tvrdenej nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby. V konaní teda
nebolo žalobcami preukázané, že by konanie žalovaného bolo objektívne spôsobilé privodiť žalobcom
zníženie kvality života, zdravia, zníženie ich dôstojnosti, vážnosti a cti. Vychádzajúc z uvedeného potom,

vzhľadom na to, že neboli splnené základné zákonné predpoklady (§ 13 Občianskeho zákonníka) pre
priznanie týchto práv uplatnených žalobcami, súd žalobu aj v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.
2.4. Vyššie uvedené odôvodnenie sa vzťahuje aj na nárok žalobcov týkajúci sa uverejnenia
ospravedlnenia. Žalobcovia v priebehu konania ani len nešpecifikovali, akým konkrétnym konaním malo
zo strany žalovaného dôjsť k zásahu do ich osobnostných práv. Navyše pokiaľ ide o nárok žalobcov na

zverejnenie ospravedlnenia, súd má za to, že nie je prípustné také ospravedlnenie, až z obsahu ktorého
by sa časť verejnosti dozvedela o zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, o ktorom by sa inak táto
verejnosť nemala ako dozvedieť, a preto aj v tejto časti súd nárok žalobcov zamietol.
2.5. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobcovia odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Bratislave rozsudkom č. k. 15Co/154/2020-831 zo dňa 27. januára 2021. Výrokom I. rozsudok
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24. júna 2020, č. k. 51C/160/2014-711, vo výroku, ktorým žalobu
zamietol, potvrdil a vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalobcov v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %. Výrokom II.

žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti
žalobcov v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %.
3.1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. K
zamietnutiu žaloby v petite ktorej sa žalobcovia domáhali uloženia povinnosti žalovanému zabezpečovať
plynulú dodávku pitnej vody a odvod splaškov do/z nehnuteľností vo vlastníctve žalobcov - rodinných

domov v L. na L. N. č. X/A a F. N. Č.. XX, odvolací súd uviedol, že sa stotožnil so záverom
súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobcovia v konaní nepreukázali, že by žalovaný porušoval
svoje zmluvné a zákonné povinnosti a nezabezpečoval dotknuté nehnuteľnosti dodávkami pitnej vody
a odvodom splaškov (za predpokladu pripojenia nehnuteľnosti na verejnú kanalizáciu). Žalobcovia
žiadnym spôsobom nepreukázali, že konanie žalovaného bolo svojvoľné, nepreukázali, že by si riadne

a včas plnili všetky povinnosti (predovšetkým uhrádzali platby), vyplývajúce zo zmlúv o dodávke pitnej
vody a odvádzaní odpadových vôd, ktoré žalobcovia uzatvorili so žalovaným k nehnuteľnostiam v ich
vlastníctve, ktorých sa predmetná žaloba týka.
3.2. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v časti, ktorou sa žalobcovia domáhali náhrady škody, pričom časť
tejto škody mala predstavovať škodu spôsobenú ušlým nájmom zo zmareného prenájmu nehnuteľností

vo vlastníctve žalobcov v dôsledku neoprávnenej exekúcie vedenej žalovaným ako oprávneným,
sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Ďalej poukázal na to, že
podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka je porušenie právnej
povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody.
Podľa žalobcov škoda v podobe ušlého nájmu im vznikla v dôsledku zápisu informácie o exekúcii

na list vlastníctva k nehnuteľnostiam žalobcov. Odvolací súd konštatoval, že v prejednávanej veci
nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného ako oprávneného v súvislosti
s exekučným konaním sp. zn. EX 633/2011. Realizáciu práva exekúciou na základe právoplatného a
vykonateľného exekučného titulu nemožno označiť za protiprávne konanie. Okrem absencie príčinnejsúvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody tak nebola v konaní preukázaná ani
ďalšia zákonná podmienka vzniku zodpovednosti žalovaného za prípadnú škodu, a to porušenie právnej
povinnosti.

3.3. Odvolací súd v bode 9.4. tiež uviedol, že sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o premlčaní
tejto časti nároku na náhradu škody. Správne konštatoval súd prvej inštancie ako aj žalobcovia, že v
súlade s § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. O prípadnej škode spôsobenej
ušlým nájmom a jej výške sa žalobcovia dozvedeli, keď neuzatvorili nájomnú zmluvu so spoločnosťou

L. J. R..K..S.., keď nájomný vzťah mal byť dohodnutý od 01.11.2011 a nájom mal predstavovať výšku
3.600,- Eur, následne keď uzatvorili nájomnú zmluvu so spoločnosťou H. R.. R. K..S.. od 15.12.2011
s dohodnutým nájomným vo výške 3.000,- Eur, teda o 600,- Eur nižším ako nájom s predchádzajúcou
spoločnosťou, ktorá škoda mala vznikať vo výške 600,- Eur za každý mesiac až do 01.07.2015, od
ktorého dátumu prenajali nehnuteľnosť Slovenskej sporiteľni, a.s., za nájomné vo výške 3.600,- Eur.
Každý mesiac od 01.11.2011 až do 01.07.2015 poznali výšku nimi tvrdenej škody a k dôvodom jej

vzniku bola, podľa žalobcov, poznámka o exekučnom záložnom práve na liste vlastníctva, z čoho vinia
žalovaného. Potom v čase vzniku škody mali vedomosť aj o tom, kto za škodu zodpovedá. Žalovanú
škodu prvýkrát vyčíslili až v podaní doručenom súdu dňa 20.03.2019, teda po uplynutí dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby.
3.4. V bode 10. sa odvolací súd vysporiadal s časťou žalobného petitu týkajúceho sa zaplatenia sumy

746,14 Eur titulom bezdôvodného obohatenia súvisiaceho s odpojením a znovu pripojením rodinného
domu na L. N. od dodávok pitnej vody. Žalobcovia žiadnym spôsobom neidentifikovali právny dôvod
bezdôvodného obohatenia, na základe ktorého sa domáhajú jeho vydania žalovaným. Oprávnenosť
ich nároku tak nebolo možné posúdiť. Pokiaľ by sa tohto nároku žalobcovia domáhali titulom náhrady
škody, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, podľa ktorého ani v tejto časti uplatneného

nároku žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali vznik škody a príčinnej súvislosti medzi
konaním alebo opomenutím konania (porušenie právnej povinnosti) zo strany žalovaného a následkom
(vzniknutou škodou). V prípade neplnenia povinností uvedených v zmluve ako aj vyplývajúcich zo
zákona č. 442/2002 Z. z. mal žalovaný zákonné právo prerušiť dodávku pitnej vody ako aj odvádzanie
odpadových vôd (§ 32 ods. 1 písm. m/ zákona č. 442/2002 Z. z.), náklady s tým spojené uhrádza

odberateľ (§ 32 ods. 8 zákona č. 442/2002 Z. z.). Žalobcovia v konaní nepreukázali, že si riadne plnili
svoje povinnosti vyplývajúce zo zmlúv o dodávke pitnej vody a odvádzaní odpadových vôd, nepreukázali
ani protiprávne konanie žalovaného a v odvolaní ani žiadnym spôsobom nespochybnili rozhodnutie
súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v tejto časti. Preto rozhodnutie o tejto časti žalobného petitu
nemohlo byť predmetom prieskumu odvolacím súdom. Pokiaľ žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu

žalovaného opätovne spochybnili doručenie faktúr, ktorými žalovaný fakturoval náklady spojené s
prerušením dodávok pitnej vody, a ktoré si žalobcovia v konaní uplatňujú titulom bezdôvodného
obohatenia, namietali uplatnenie úrokov z omeškania, prípadne doručenie upomienok, odvolací súd
opätovne poukazuje na to, že ak sa žalobcovia domáhali vydania bezdôvodného obohatenia, resp.
náhrady škody, dôkazné bremeno preukázania dôvodnosti nároku spočívalo predovšetkým na nich.

Žalobcovia v konaní nepredložili žiadne dôkazy, ktorými by preukázali nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, resp. na náhradu škody voči žalovanému ani vykonanie takýchto dôkazov nenavrhli, a to
napriek tomu, že od 16.07.2019 boli v konaní zastúpení advokátskou kanceláriou.
3.5. V odvolaní proti zamietnutiu žaloby v časti týkajúcej sa nároku na nemajetkovú ujmu odvolatelia
namietali, že ich nárok premlčaný nie je, argumentujúc rozhodovacou praxou, podľa ktorej nie je

rozhodujúci moment, kedy došlo k protiprávnemu zásahu, ktorý viedol k nemajetkovej ujme, ale kedy
došlo k nemajetkovej ujme. Odvolací súd poukázal na to, že dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie
zamietol žalobný návrh žalobcov v tejto časti, nebolo premlčanie nároku. Súd prvej inštancie zamietol
žalobu žalobcov v časti týkajúcej sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že žalobcovia
nepreukázali splnenie zákonných predpokladov pre priznanie takéhoto nároku. Neuniesli dôkazné

bremeno a nepreukázali, že konanie žalovaného, ktorým mal zasiahnuť do ich osobnostných práv,
napĺňa znaky zásahu, ktorý by zakladal ich právo na náhradu nemajetkovej ujmy, konkrétne, že išlo
o zásah neoprávnený a zároveň objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcov.
Odvolanie odvolateľov iné námietky, okrem námietky, podľa ktorej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
nepovažujú za premlčaný, neobsahovalo.

3.6.Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožnilajsozáveromsúduprvejinštancie,ktorýzamietolžalobný
návrh v časti, v ktorej sa voči žalovanému domáhali uverejnenia ospravedlnenia. Odvolací súd zdôraznil,
že dôkazné bremeno preukázania existencie zásahu do osobnostných práv zaťažovalo žalobcov. K
námietke žalobcov, že konanie žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, pričom žiadnym spôsobomnekonkretizovali, aké konanie, resp. v čom je konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, preto
uvedená námietka nemohla byť predmetom prieskumu odvolacím súdom.
3.7. Vo vzťahu k výroku o trovách konania na súde prvej inštancie odvolací súd s poukazom na ust. §

379 písm. a/ CSP tento zmenil tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči spoločnej
a nerozdielnej povinnosti žalobcov v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %, keďže žalovaný mal v konaní plný
úspech a žalobcovia ako manželia a bezpodieloví spoluvlastníci dotknutých nehnuteľností mali v konaní
postavenie nerozlučných spoločníkov podľa § 77 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania
rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti
žalobcov v 1. a 2. rade.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dňa 21.04.2021 prostredníctvom svojho právneho
zástupcu dovolanie, ktoré odôvodnili ust. § 420 písm. f) CSP a ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
4.1. Vo vzťahu k ich požiadavke zabezpečiť dodávku pitnej vody a odvod splaškov do/z nehnuteľností

špecifikovaných v návrhu uviedli, že nepopierajú, že žalovaný môže dodávku vody prerušiť, toto
prerušenievšakneboloodôvodnenénazákladepotrebnýchustanovenízákonaapodľanázoružalobcov
bolo svojvoľné. Žalovaný zastavil dodávku v zmysle spotrebiteľskej zmluvy len na základe toho, že
údajne žalobcovia neuhradili dlžnú sumu, pričom tak, ako vyplynulo z dokazovania, táto dlžná suma
bola uhradená riadne, len z dôvodu neuvedenia variabilného symbolu platby nebola riadne spárovaná.

K problematike premlčania práva na náhradu škody uviedli, že vyčíslili svoj nárok v konaní v momente,
kedy nadobudli vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy a rozsahu, ktorý bolo možné objektívne vyčísliť
v peniazoch, t. j. ku dňu 31.05.2016. V tejto súvislosti dovolatelia poukázali na uznesenie NS SR
8Cdo/14/2017. Žalobcovia tiež spochybnili postup súdu prvej inštancie, keď tento uznesením sp. zn.
51C/160/2014 zo dňa 10.04.2019 pripustil zmenu žaloby žalobcov v druhom výroku, nakoľko v tomto

prípade sa podľa názoru žalobcov nejednalo o podstatnú zmenu žaloby, ale iba o upresnenie petitu.
Zdôraznili, že svoje nároky na súde uplatnili v rámci subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej lehoty.
Nestotožnili sa preto s názorom súdu prvej inštancie a s názorom odvolacieho súdu, že nárok žalobcov
je v tomto prípade premlčaný, keďže bol zo strany žalobcov uplatnený vtedy, keď sa o reálnej výške
škody dozvedeli a objektívne nebolo z ich strany možné uplatniť si nárok skôr.

4.2. K náhrade nemajetkovej ujmy poukázali na rozhodnutie 5Cdo/265/2009, podľa ktorého premlčacia
doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv. Vyjadrili presvedčenie, že ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je premlčaný a tento
si uplatnili v rámci objektívnej premlčacej lehoty. Uviedli rozhodnutia NS ČR 31Cdo/4835/2014,
29Cdo/2678/2015. Žalobcovia mali za to, že začiatok objektívnej premlčacej doby by mal byť pri

oboch inštitútoch (náhrada škody a náhrada nemajetkovej ujmy) vnímaný rovnako. Aj pri premlčaní
odškodnenia nemajetkovej ujmy by sa mal začiatok plynutia premlčacej doby viazať až na skutočnosť,
keď dôjde k vzniku ujmy. S týmito tvrdeniami sa odvolací súd ani súd prvej inštancie dostatočne
nevysporiadali. Žalobcovia uviedli, že samotná skutočnosť, že je voči osobe vedené exekučné konanie
je spôsobilá privodiť fyzickej osobe ujmu na jej osobnostných právach, a to najmä jej dobré meno a

povesť. Žalovaný už mnoho rokov spôsobuje žalobcom komplikácie v ich profesnom, osobnom, ako aj
rodinnom živote, pričom podľa názoru žalobcov je jeho konanie absolútne účelové a v rozpore s dobrými
mravmi. Požadované ospravedlnenie považujú žalobcovia za primerané konaniu žalobcu (dovolatelia
zrejme mysleli konaniu žalovaného, pozn. súdu).
4.3. Žalobcovia sa nestotožnili ani so spôsobom hodnotenia dôkazov súdmi nižších stupňov. Žalobcovia

mali za to, že súd nesprávne posúdil dôkazy, ktoré boli žalobcami v rámci súdneho konania predkladané,
čím súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcom riadne vykonávať ich práva, napríklad
tým, že dôkaz, ktorý žalobcovia predložili, už nezohľadňoval s ohľadom na sudcovskú koncentráciu,
prípadnetak,žedôkazynehodnotilvichvzájomnejsúvislosti,čímjedanáprípustnosťdovolaniavzmysle
ust. § 420 písm. f) CSP. Žalobcovia tiež poukázali sa ustálenú rozhodovaciu prax súdov, ktorá bola iná

ako ju posúdil prvostupňový súd a súd odvolací, a to najmä v oblasti premlčania nároku žalobcov, čím
je daná prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1.
4.4. Záverom žalobcovia navrhli, aby dovolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 15Co/154/2020-831 zo dňa 27.01.2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne, aby
dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 15Co/154/2020-831 zo dňa 27.01.2021 spolu s

rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24.06.2020, č. k. 51C/160/2014-711 zrušil a vec vrátil
Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie a priznal žalobcom náhradu trov dovolacieho konania.5. K dovolaniu sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril žalovaný, ktorý ho navrhol
odmietnuť. Žalobcovia tvrdili, že k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo nesprávnym posúdením
dôkazov, uvedené však nie je spôsobilé založiť prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f)

CSP. Vo vzťahu k prípustnosti podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobcovia bližšie nešpecifikovali
dôvod tejto prípustnosti, teda nevymedzili konkrétnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej
sa mali súdy nižšieho stupňa odchýliť a ako sa má príslušná právna otázka podľa nich správne riešiť.
Žalobcovia nešpecifikovali právnu otázku ani neuviedli, ako má byť táto riešená. Záverom žalovaný
preto dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolanie žalobcov ako procesne neprípustne odmietol a priznal

žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP), a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP), zastúpeným
podľa § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady
prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

7. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ

vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť
sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa,

sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za
splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane
dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Na týchto záveroch
zotrvávaajsúčasnározhodovaciapraxnajvyššiehosúdu(1Cdo/54/2018,2Cdo/33/2017,3Cdo/33/2017,

4Cdo/54/2018, 5Cdo/104/2017, 7Cdo/29/2018, 8Cdo/140/2017).

11. V uvedenom prípade vyvodzovali dovolatelia prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP a z
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

12. Prípustnosť dovolania podľa ust. § 420 písm. f/ CSP (súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces) dovolateľ vyvodzoval z existencie väčšieho množstva pochybení, ktorých
sa mali dopustiť nižšie súdy. Dovolateľ namietal spôsob hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie.
Žalobcovia mali za to, že súd nesprávne posúdil dôkazy, ktoré boli žalobcami v rámci súdneho konania

predkladané, čím súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcom riadne vykonávať ich
práva, napríklad tým, že dôkaz, ktorý žalobcovia predložili, už nezohľadňoval s ohľadom na sudcovskú
koncentráciu, prípadne tak, že dôkazy nehodnotil v ich vzájomnej súvislosti, čím je daná prípustnosť
dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP.13. Dovolací súd zdôrazňuje, že v súlade s § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých
dôkazov vykoná. Dovolací súd poznamenáva, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý

by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v
dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť
a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá
možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami,
nahodnotenieskutkovýchokolnostíazisťovanieskutkovéhostavusútedapovolanésúdyprvejinštancie
a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný
skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie

je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod) a či konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP, avšak dovolací
súd tieto vady v prejednávanej veci nezistil. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie,

vypočul strany sporu, svedkov, oboznámil sa s dôkazmi predkladanými stranami sporu a tieto vyhodnotil
vo vzájomnej súvislosti. Len samotná skutočnosť, že sa dovolatelia so spôsobom hodnotenia dôkazov
nestotožňujú, nezakladá dôvodnosť uplatneného dovolacieho dôvodu.

14. Pod prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) dovolatelia uviedli aj nespokojnosť s

výsledkami skutkových tvrdení tak, ako ich hodnotili súdy nižšej inštancie, vo viacerých častiach svojho
dovolania polemizujú so skutkovými závermi súdov nižšieho stupňa ohľadne oprávnenia žalovaného
prerušiť dodávku vody do/z nehnuteľností. Dovolací súd tu uvádza, že len samotné spochybňovanie
správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím
odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika

jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému
v § 420 písm. f/ CSP (viď viaceré rozhodnutia dovolacieho súdu, napríklad sp. zn. 2Cdo/130/2011,
3Cdo/248/2011, 5Cdo/244/2011, 6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012).

15. Dovolatelia spochybnili postup súdu prvej inštancie, keď tento uznesením sp. zn. 51C/160/2014 zo

dňa 10.04.2019 pripustil zmenu žaloby žalobcov v druhom výroku, nakoľko v tomto prípade sa podľa
názoru žalobcov nejednalo o podstatnú zmenu žaloby, ale iba o upresnenie petitu. Zdôraznili, že svoje
nároky na súde uplatnili v rámci subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej lehoty. Nestotožnili sa preto
s názorom súdu prvej inštancie a s názorom odvolacieho súdu, že nárok žalobcov je v tomto prípade
premlčaný, keďže bol zo strany žalobcov uplatnený vtedy, keď sa o reálnej výške škody dozvedeli

a objektívne nebolo z ich strany možné uplatniť si nárok skôr. Aj v tejto časti dovolania je nutné
konštatovať, že polemika žalobcov ohľadne otázky premlčania a plynutia objektívnej a subjektívnej
lehoty na uplatnenie nároku na náhradu škody, nie je v tomto konkrétnom prípade ani relevantná. Súd
prvej inštancie žalobný nárok v časti náhrady škody zamietol z dôvodu absencie kauzálneho nexusu, v
časti náhrady nemajetkovej ujmy bol tento zamietnutý z dôvodu, že konanie žalovaného nespĺňalo znaky

zásahu,ktorýbyzakladalprávožalobcovnanáhradunemajetkovejujmy.Nadrámectohoavzhľadomna
vznesenú námietku premlčania žalovaným, bolo oboma súdmi nižšej inštancie konštatované, že nárok
na náhradu škody je aj premlčaný.

16. Žalobcovia uplatnili dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. V zmysle § 421 CSP je

dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie
súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri
ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná
rozdielne.

17. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková otázka. Zozákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu,
ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka
práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a

interpretácii procesných ustanovení. V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je
procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v § 421 ods. 1
písm. a/ až c/ CSP ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania.

18. Dovolatelia nevymedzili právnu otázku, od riešenia ktorej by záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu

zákonom stanoveným spôsobom, a teda v tejto časti je dovolanie neprípustné.

19. K problematike premlčania práva na náhradu škody uviedli, že vyčíslili svoj nárok v konaní v
momente, kedy nadobudli vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy a rozsahu, ktorý bolo možné objektívne
vyčísliť v peniazoch, t. j. ku dňu 31.05.2016. V tejto súvislosti dovolatelia poukázali na uznesenie
NS SR 8Cdo/14/2017. K náhrade nemajetkovej ujmy poukázali na rozhodnutie 5Cdo/265/2009, podľa

ktorého premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv. Vyjadrili presvedčenie, že ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
nie je premlčaný a tento si uplatnili v rámci objektívnej premlčacej lehoty. Uviedli rozhodnutia NS ČR
31Cdo/4835/2014, 29Cdo/2678/2015. Žalobcovia mali za to, že začiatok objektívnej premlčacej doby
by mal byť pri oboch inštitútoch (náhrada škody a náhrada nemajetkovej ujmy) vnímaný rovnako. Aj

pri premlčaní odškodnenia nemajetkovej ujmy by sa mal začiatok plynutia premlčacej doby viazať až
na skutočnosť, keď dôjde k vzniku ujmy. S týmito tvrdeniami sa odvolací súd ani súd prvej inštancie
dostatočne nevysporiadali.

20. Dovolatelia uviedli celkovo tri rôzne problematiky, s riešením ktorým vyjadrili svoju nespokojnosť,

avšak základný predpoklad na splnenie prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP
nenaplnili. Nevymedzili právnu otázku, od riešenia ktorej sa mal odvolací súd odkloniť. Nad rámec vyššie
uvedeného naviac prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm. a) dovolatelia odôvodnili
problematikou premlčania a plynutia objektívnej/subjektívnej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, avšak potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo od riešenia

tejto právnej otázky, odvolací súd na jej riešení nezaložil svoje rozhodnutie, čiže ani v tomto smere nie
je splnený predpoklad na prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 421 ods. 1 CSP.

21. V prípade, ak by dovolací súd absenciu konkrétne vymedzenej právnej otázky (otázok) nezohľadnil
a napriek tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania, uskutočnil by procesne

neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP
(1Cdo/23/2017, 2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017). Ak by
bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu [a na tom základe ho (dokonca) prípadne zrušil], porušil by základné právo na súdnu ochranu toho,
kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03). Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd

k záveru, že na podklade dovolania žalobcov nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

22. Súčasťou dovolania bol aj prípis označený ako Vyjadrenie žalobcov, Príloha k dovolaniu žalobcov
proti rozsudku KS v Bratislave č. k. 15Co/154/2020-831 zo dňa 27.01.2021 podpísaný žalobcami,
v ktorom žalobcovia pripojili svoj pohľad na konanie žalovaného a doterajšie konanie súdov v

sporoch, ktoré spolu vedú. V zmysle ust. § 429 ods. 1 CSP musí byť dovolateľ v dovolacom konaní
zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania musia byť spísané advokátom. Vzhľadom na nesplnenie
obligatórnej náležitosti povinného spísania podania advokátom, ako aj skutočnosti, že podanie nemá s
prebiehajúcim dovolacím konaním relevanciu, dovolací súd na obsah tohto podania neprihliadol.

23. Z vyššie uvedeného vyplýva, že zo strany súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý
by znemožnil dovolateľom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto dovolací súd konštatuje, že dovolateľmi uplatnený
dovolací dôvod podľa § 420 písm. f/ CSP neexistuje (nie je daný) a v zmysle ust. § 421 ods. 1 písm.
a) nie je vymedzený zákonom predpísaným spôsobom. Z uvedeného dôvodu preto v sumáre dovolanie

dovolateľov podľa ustanovenia § 448 zamietol.24. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, a preto na základe ustanovenia § 453 ods. 1 s použitím
§ 255 ods. 1 CSP má voči žalobcom v 1. rade a v 2. rade zaviazaným spoločne a nerozdielne nárok na
náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu.

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.