Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. október 2021

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 15C/16/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6721201481
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Tagaj

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2021:6721201481.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom JUDr. Michalom Tagajom, v právnej veci žalobcu: Q. L., T.. L.,

N..XX.XX.XXXX,C.A.Q.XX,XXXXXF.,Y.B.,právnezast.Mgr.IvanBugri,advokátsosídlomNámestie
SNP 23, 960 01 Zvolen, IČO: 42 307 155, proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, 812 71 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o
zaplatenie 5 029,42 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný z a p l a t i ť žalobcovi sumu 1 907,88 Eur a to do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Súd v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca je povinný n a h r a d i ť žalovanému trovy konania v rozsahu 24,14 % a to do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 09.04.2021 (č.l. 100) domáhal od žalovaného
zaplatenia sumy 5 029,42 Eur, ako aj náhrady trov konania a to na tom skutkovom a právnom
základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskej únie, konkrétne porušením
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch

organizácie pracovného času (ďalej len ako „Smernica 2003/88/ES“), ktorá bola žalovaným nesprávne
implementovaná, resp. nebola v časti implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej
republiky. V danom prípade sa uplatnený nárok týka náhrady škody, ktorá vznikla žalobcovi ako
jednotlivcovi porušením „úniového práva“ žalovaným (Slovenskou republikou) ako členským štátom
Európskej únie. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia „úniového práva“ patrí do právomoci
súdu, pričom v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán než
všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o tejto žalobe. Miestnu

príslušnosť tunajšieho súdu odôvodnil žalobca s poukazom na § 19 písm. b/ CSP a to v dôsledku toho,
že v škoda vznikla žalobcovi v mieste výkonu služobnej činnosti, ktorým je mesto Detva, resp. Hasičská
stanica v meste Detva, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá žalobou uplatnený nárok na náhradu
škody. Žalovaným je štát - Slovenská republika, za ktorý v zmysle § 135 ods. 2 CSP koná Ministerstvo
vnútraSlovenskejrepublikyspoukazomna §11písm.c/zákonač.575/2001Z.z.oorganizáciiačinnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého: „Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.“ Žalobca ďalej

uviedol, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru („ďalej aj len ako „HaZZ“) a vykonáva
štátnu službu v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z.z. o HaZZ. Do stálej štátnej služby
bol žalobca prijatý dňom 01.11.1997. Aktuálne je stále v štátnej službe v hodnosti nadporučík, vo
funkcii technik špecialista na Okresnom riaditeľstve HaZZ vo Zvolene, na Hasičskej stanici v Detve.Miestom výkonu štátnej služby je Hasičská stanica v Detve, na ktorom vykonával štátnu službu aj počas
celého žalovaného obdobia. Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne podľa § 86
zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a to tým spôsobom, že týždenný pracovný čas sa skladá

zo 17 hodinových pracovných zmien (výkon služby) po ktorých nasleduje určená 7-hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku, celkovo teda v rámci jednej pracovnej zmeny strávi na pracovisku sústavne
minimálne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti
(práca nadčas) a na neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Takýto spôsob rozvrhnutia služobného času
sauplatňujedlhoročneaždoposiaľ.Služobnépohotovostisúurčovanénačasnočnýchhodín.Vprípade,

že počas služobnej pohotovosti je vyhlásený poplach a ak sú ako hasiči vyslaní na zásah, mení sa
služobná pohotovosť na prácu nadčas (aktívna časť služobnej pohotovosti). Keďže v mieste výkonu
služby vo Zvolene sa striedajú 3 hasičské zmeny, každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24
hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene 2 dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času, ktorého čas pripadá na tzv. služobnú pohotovosť podľa § 86 ods. 2 v spojení s §
92 Zákona o Hasičskom a záchrannom zbore. Mesačne odslúži každá hasičská zmena 10 pracovných

zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere 10,4 zmeny mesačne. V službe
teda strávi bežne 240 až 264 hodín mesačne. Do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov. Pri
výpočte 7 hodín pracovnej pohotovosti x 10,4 zmien za mesiac, mesačne činí 72,8 hodín pracovnej
pohotovosti a ročne 873,6 hodín pracovnej pohotovosti (12 x 72,8). Vzhľadom na uvedené každý hasič
zmenovej služby má za rok pri naplánovanej 24-hodinovej službe na každý 3 deň odpracovať 121,67

zmenových služieb; ročne je to teda priemerne 2 920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových služieb
x 24 hodinová služba). V žalovanom období marec 2018 - marec 2021 len v rámci samotnej služobnej
pohotovosti priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (15 % a 30 % -ná pohotovosť) odpracoval v
obdobíodmarca2018dodecembra2018vrátane:363,28hodín,vobdobíodjanuára2019dodecembra
2019 vrátane: 496,59 hodín, v období od januára 2020 do decembra 2020 vrátane: 619,10 hodín,

v období od januára 2021 do marca 2021 vrátane: 119 hodín. Celkovo teda za žalované obdobie od
marca2018domarca2021odpracovalspolu1597,97hodínpracovnejpohotovosti.Priemernýtýždenný
pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od marca 2018 do marca 2021 vrátane, dosiahol 50,54
hodín (č.l. 3 p.v.) týždenne (pozn. súdu.- na č.l. 7 žalobca uvádza už čas 53,32 hodín). Zdôraznil, že
počas pracovnej pohotovosti a to aj v jej neaktívnej časti sa ako príslušník HaZZ musí zdržiavať na

pracovisku, z tohto sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby neaktívnej časti pracovnej
pohotovosti pripravený na vykonanie zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty
od vyhlásenia a teda v skutočnosti, napriek tomu, že čas pracovnej pohotovosti tvorí jej neaktívna
časť, aj tento časový úsek je povinný nevyhnutne tráviť na pracovisku a byť okamžite pripravený na
vykonanie zásahu. Napriek uvedenej skutočnosti sa mu však neaktívna časť pracovnej pohotovosti

nezapočítava do fondu pracovného času, čo v praxi znamená, že napriek tomu, že v kalendárnom
mesiaci odpracuje napríklad 241 hodín, do fondu pracovného času sa mu započíta len 178 hodín. Z takto
nereálne vykazovaného fondu pracovného času, ktorý reálne nezohľadňuje neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti, sa potom javí, že jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však
v absolútnom rozpore so skutočnosťou. Je zrejmé, že priemerný týždenný pracovný čas žalobcu počas

celého žalovaného obdobia značne presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka
HaZZ, ako to ustanovuje § 85 ods. 2 Zákona o HaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas
v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Žalobca poukázal na
ustanovenia § 85 ods.1 a 2 Zákona o HaZZ; na článok 6 Smernice 2003/88/ES; na články 288 a čl. 291
Zmluvy o fungovaní Európskej únie; ďalej na rozsudok Súdneho dvora C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo

veci B.; na rozsudok Súdneho dvora C-249/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci X. H.?; na rozsudok Súdneho
dvora C-397/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci A. W. a rozsudok C-14/04 zo dňa 01.12.2005 vo veci P. F..
Taktiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-518/15 zo dňa 21.02.2018 vo veci M. F. N.. Žalobca
ďalej uviedol, že Zákon o HaZZ vymedzuje pojem služobný čas v ustanovení § 85 ods. 1, ods. 2 a ďalej
upravuje podmienky výkonu štátnej služby ustanovených v § 86 až § 94; v ktorých vymedzuje pojmy ako

nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi
služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas,
služobná pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia Zákona o HaZZ však nevyplýva, žeby
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času,
pričom v skutočnosti sa tento čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného času príslušníka

HaZZ. Keďže zákon o hasičskom a záchrannom zbore nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za
súčasť ich služobného času, tak práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor zákona o HaZZ s komunitárnym
právom, konkrétne s ustanoveniami Smernice, ako aj judikatúrou Súdneho dvora. Žalobca ďalej uviedol,
že formálne z hľadiska vykazovaného fondu pracovného času sa na papieri javí, že jeho služobnýpracovný čas nepresahuje 48 hodín týždenne. Je tomu tak len z dôvodu, že vnútroštátna práva
úprava Zákona o HaZZ do služobného pracovného času hasiča nezarátava čas služobnej pohotovosti.
Služobná pohotovosť, ktorá mu je pravidelne nariaďovaná a ktorú odpracuje, nie je teda v zmysle našej

vnútroštátnej právnej úpravy považovaná za súčasť jeho služobného času. Služobnú pohotovosť je
však nevyhnutné v zmysle citovanej judikatúry Súdneho dvora považovať za pracovný čas tak, ako
to kogentne stanovuje Smernica 2003/88/ES. Je možné jednoznačne a bez pochybností uzavrieť, že
vnútroštátna právna úprava v Zákone o HaZZ je v rozpore s Článkom 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES,
nakoľko umožňuje služobnému úradu, aby služobný čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento pravidelne a

de facto sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Na
základeuvedenéhomožnojednoznačneuzavrieť,žeSmernica2003/88/ESnebolasprávneresp.nebola
v časti vôbec implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Porušenie práva Únie pre
absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu smernice do Zákona o HaZZ je dôsledkom zákonodarného
a legislatívneho procesu. Žalobca ďalej uviedol, že zo skutkového stavu opísaného v článku 2 žaloby
a z priložených listinných dôkazov je zároveň zrejmé, že ako príslušník HaZZ počas žalovaného

obdobia marec 2018 až marec 2021 odpracoval priemerne pracovný služobný čas v trvaní 53,32 hodín
týždenne, čo je nepochybne viac než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas povoľuje článok
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Je teda zjavné, že právo žalobcu vyplývajúce z ustanovenia článku
6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES bolo a je sústavne porušované. Vo vzťahu k preukázaniu legitimácie
strán sporu žalobca poukázal na judikatúru súdneho dvora EÚ. Právny poriadok Slovenskej republiky

neobsahuje žiadne konkrétne ustanovenia pre posudzovanie už určenej výšky náhrady škody, ktorá
vznikla poškodenému porušením práva Únie, v danom prípade porušením článku 6 písm. b/ Smernice
2003/88/ES. V otázkach neupravených normami komunitného práva, resp. judikatúrou Súdneho dvora v
sporoch o nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom
sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu ekvivalencie (rovnosti) a efektivity

(účinnosti). Pokiaľ ide o právne posúdenie žalovaného nároku na náhradu škody žalobca má za to,
že žalobou uplatnený nárok je pri absencii explicitnej vnútroštátnej úpravy nároku na náhradu škody
s porušením práva Únie jednotlivcovi potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení slovenského
právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom, aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú §§
11 až 13 Občianskeho zákonníka upravujúce nemajetkovú ujmu. V danom prípade porušením článku

6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES v prvom rade bolo a je porušované právo žalobcu na ochranu
zdravia, ktoré je ako jedno z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvené aj Článku 40 Ústavy SR.
Vychádzajúc zo samotného účelu Smernice 2003/88/ES, pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť
minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto súvislosti je
potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času. Primeraný odpočinok znamená,

že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je
dostatočnedlhýanepretržitý,abysazabezpečilo,ževdôsledkuvyčerpania,aleboinéhonepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom, alebo iným osobám a že si ani
krátkodobo, ani dlhodobo nepoškodia zdravie. Zároveň boli a sú porušované aj osobnostné práva
žalobcu na súkromie a rodinný život, ktoré garantuje článok 19 ods. 2 Ústavy SR. Je tak zrejmé, že

dlhoročne dochádza k porušovaniu osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej, psychickej integrity
spočívajúcej v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie
a rodinný život a to v príčinnej súvislosti s tým, že žalobca musel reálne odpracovať viac, ako bolo
v zmysle Smernice 2003/88/ES dovolené. Práca hasiča je veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma
žalobca ako poslanie. V rámci svojej práce neraz nasadzuje svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne

a dôvodne potrebuje dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu fyzických a psychických síl, čoho
sa mu však v dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Táto
skutočnosť má pritom veľmi nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života a prejavuje sa značne negatívne aj
na jeho osobnom a rodinnom živote, ktorý na úkor blízkych musí tráviť v práci. V dôsledku porušovania
práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas prichádza o čas, ktorý by sa chcel a mohol

venovaťsvojimnajbližším,rodine,priateľom,záľubám,resp.inýmaktivitám,ktorénesúvisiaspracovným
zaradením. Vzhľadom na fyzickú a psychickú náročnosť jeho práce je pritom dostatok času na oddych
nevyhnutný. Tu pritom poukazuje na to, že pravidelne odpracuje až 8 hodín nad rámec maximálneho
48 hodinového týždenného pracovného času, keďže pravidelne pracuje 53 až 56 hodín týždenne,
častokrát aj dlhšie. Týmto je porušované nielen jeho základné právo na ochranu zdravia, ale aj právo

na ochranu súkromia. Vzhľadom na uvedené má teda za to, že je daný základ nároku na náhradu
škody, ktorý má v tomto prípade v podmienkach slovenského právneho poriadku povahu nemajetkovej
ujmy, pričom náhrady tejto nemajetkovej ujmy v peniazoch sa touto žalobou domáha. Ak by žalovaný
správneprebralustanovenieČlánku6písm.b/Smernice2003/88/ESdoZákonaoHaZZ,resp.akbytotoustanovenie smernice reálne a správne aplikoval, nedošlo by k porušovaniu jeho práva na maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas a teda nedošlo by ani k strate času odpočinku, na ktorý by mal
nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením smernice dodržaný.

V dôsledku nezarátavania služobnej pohotovosti do pracovného času však žalobca musel odpracovať
viac než je smernicou maximálne povolený 48 hodinový týždenný pracovný čas, kde v dôsledku tejto
skutočnosti došlo k porušeniu práva na ochranu zdravia a práva na ochranu súkromia a rodinného
života. Z uvedených dôvodov má za to, že príčinná súvislosť medzi porušením úniového práva, t.j.
článkom 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES a vznikom škody vo forme nemajetkovej ujmy je daná.

Pokiaľ ide o spôsob výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca poukázal na to, že pre vymedzenú
oblasť zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú porušením Úniového práva neexistuje špecializovaná
vnútroštátna práva úprava a je preto namieste použiť právnu úpravu obsahom a účelom najbližšiu v
zmysle zásady analógie iuris, analógie legis, rešpektujúc princíp Úniového práva. Služobná pohotovosť
je žalobcovi uhrádzaná vo výške, ktorá vyplýva z § 122 ods. 1 resp. ods. 2 Zákona o HaZZ a to
vo výške 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu a pri nariadenej služobnej

pohotovosti je uhrádzaná peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho platu.
Žalobca má za to, že ustanovenie § 122 zákona o HaZZ je - pokiaľ ide o výpočet náhrady škody,
ktorá mu bola spôsobená - práve takým ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris najbližšie k
prejednávanej veci. Vzhľadom na požiadavku primeranosti náhrady škody má za to, že výšku náhrady
škody je potrebné v danom prípade stanoviť analogicky použitím ustanovenia § 122 zákona o HaZZ,

ktorá upravuje náhradu za služobnú pohotovosť a náhradu na nariadenú služobnú pohotovosť. Hodiny,
ktoré odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času je možné analogicky
posúdiť ako odpracovanie mimo rozvrhnutia služobného času, keďže tento by mal byť rozvrhnutý tak,
aby k porušovaniu jeho práv nedochádzalo - pritom k porušeniu jeho práv dochádzalo práve výkonom
pohotovosti. Má preto za to, že primeranou náhradou škody v tomto prípade je rozdiel medzi peňažnou

náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona o HaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2
písm. a/ Zákona o HaZZ. Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady
uvedenej v § 122 ods. 1 Zákona o HaZZ (§ 15 % alebo 30 % peňažnej náhrady) a peňažnej náhrady
uvedenej v § 122 ods. 2 zákona o HaZZ (vo výške 50 %) z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac, je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné

určiť aj výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa
§ 92 ods. 1 Zákona o HaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy
zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady s prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % - 15 %) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase

pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej
20 % peňažnej náhrady s prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku ( 50 % - 30 % ). Takto stanovená a touto žalobou uplatňovaná primeraná náhrada
škody predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti a výškou náhrady
za určenú služobnú pohotovosť t.j. vo výške zodpovedajúcim 35 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá je

príslušnou časťou jeho služobného platu. Žalobca je presvedčený, že takýto spôsob výpočtu náhrady
škody spĺňa odškodňovaciu úlohu, je v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora a zároveň
spĺňa aj požiadavku primeranosti, pričom nie je sumou neprimerane vysokou. Žalobca opakovane
zdôrazňoval, že touto žalobou si neuplatňuje mzdový nárok, ale domáha sa náhrady škody porušením
Úniového práva, pričom spôsob výpočtu výšky náhrady škody podľa ustanovenia § 122 zákona o

Hasičskom záchrannom zbore uvádza používa výlučne len z dôvodu, že neexistuje právna úprava, ktorá
by presne stanovovala spôsob výpočtu náhrady škody v takýchto prípadoch. Pokiaľ ide o splatnosť
jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy má žalobca za to, že tieto
nároky vznikajú postupne, osobitne, za každý jednotlivý mesiac v ktorom boli jeho práva porušované
a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto nárokov má totiž za

to, že nemajetková ujma vznikla každý mesiac potom, čo v priamej súvislosti s porušením jeho práv
táto ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 30 %, resp. 20 %, preto rozhodujúcim
momentom vzniku tejto ujmy je výplatný termín. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10. dňu
nasledujúcehomesiacazapredchádzajúcimesiac(atedasplatnosťmzdyzamesiacmarec2018nastala
dňa 10.04.2018, splatnosť mzdy za mesiac apríl 2018 nastala dňa 10.05.2018, atď..). Vzhľadom k

všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe vyplývajúcej z ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka si preto
touto žalobou uplatňuje nárok spätne za obdobie 3 rokov pred podaním tejto žaloby, a to počínajúc
splatnosťou mzdy za mesiac marec 2018, ktorá nastala 10.04.2018, až po marec 2021 vrátane. Pokiaľ
ide o presný výpočet nemajetkovej ujmy, žalobca tento podrobne uviedol v žalobe osobitne za jednotlivékalendárne roky (č.l. 11 - 13). Celkovú výšku náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy za žalované
obdobie marec 2018 až marec 2021, pri odpracovaných hodinách služobnej pohotovosti určenej podľa
§ 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1 597,97 hodín, vyčíslil žalobca v celkovej sume 5 029,42 Eur.

2. K žalobe žalobca priložil listinné dôkazy: Pracovná zmluva zo dňa 31.10.1997; Rozkaz náčelníka
odboru požiarnej ochrany Krajského úradu v B. Bystrici vo veciach personálnych č. 68/1997 zo dňa
22.12.1997; Rozhodnutie riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v B. Bystrici
č. 554/2008 zo dňa 05.11.2008; Excel- súbor - výpočet výšky náhrady nemajetkovej ujmy; Mzdové

lístky žalobcu za obdobie marec 2018 až marec 2021 a Plán služieb.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu 20.07.2021 a žiadal, aby súd konanie
zastavil a v prípade, že sa súd nestotožní s námietkami žalovaného navrhol, aby súd v celom rozsahu
žalobu zamietol. Žalovaný uviedol, že z čl. 1 ods. 2 Smernice 2003/88/ES vyplýva vecná pôsobnosť
Smernice, ktorá v čl. 1 ods. 2 definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má smernica aplikovať. Otázka

osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti na ktoré sa má smernica vzťahovať je
upravená v článku 1 ods. 3 a článku 1 ods. 4 Smernice. Pôsobnosť smernice v zmysle jej čl. 1
ods. 3 a čl. 1 ods. 4 je vymedzená odkazom na čl. 2 Smernice Rady 89/391/EHS z 12.06.1989
o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci
(ďalej len ako „Smernica 89/391/EHS). Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS, táto smernica

sa neuplatňuje tam, kde sú ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné
činnosti verejných služieb ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany. Smernica sa teda neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh
služobného času sa smernica na služobný pomer príslušníkov HaZZ nevzťahuje v plnom rozsahu,

preto jej ustanovenia nemohli byť porušené, tak ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného štátnu
službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod
negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako
úlohy, ktoré príslušníci HaZZ plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej
ochrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného HaZZ bez akýchkoľvek

pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle čl. 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS. Podľa žalovaného si žalobca nesprávne vykladá pôsobnosť predmetnej
smernice, nakoľko smernica sa nevzťahuje na príslušníkov HaZZ. Štátna služba príslušníkov HaZZ,
ktorí vykonávajú aj zásahovú činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou
služobnou pohotovosťou, má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Z tohto dôvodu

žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko ustanovenia smernice sa na neho nevzťahujú, a teda
nie je splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu. HaZZ, resp. jeho príslušníci vykonávajú
zásahovú činnosť a plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany
obyvateľstva,predovšetkýmvoblastipriamehovýkonuzáchranárskychčinnostíatospoukazomna§12
zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva, podľa § 3 ods. 1 a 2 Zákona o HaZZ a tiež podľa

§ 8 ods. 1 a § 12 ods. 1 Zákona č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme. V súčasnosti
iné zložky okrem HaZZ, ktorým by boli zverené činnosti služieb civilnej ochrany, neexistujú. Žalovaný
ďalej namietal nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, nakoľko žalobca nezažaloval
svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy, do ktorého
pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre HaZZ, čo je zásadný rozdiel v označení žalovaného, teda v

jeho pasívnej vecnej legitimácii. Navyše, ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť
nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s § 69
ods. 4 Zákona o HaZZ a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Žalobca
tak nielenže neurobil, ale navyše za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti (vrátane tých hodín,
o ktorých tvrdí, že mali byť vykonané nad limit určený smernicou) mu boli riadne vyplatené príslušné

zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Pokiaľ ide o otázku nesprávnej transpozície
smernice do vnútroštátneho poriadku, poukázal na rozsudok vo veci C-303/98 Súdneho dvora v zmysle
ktorého do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba časť skutočného výkonu práce
pre zamestnávateľa. Žalovaný ďalej poukázal na rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v
štátnej službe podľa § 92 ods. 1 Zákona o HaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej

službe podľa § 92 ods. 2 písm. a/ Zákona o HaZZ. Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej
službe podľa § 92 ods.1 písm. a/ zákona o HaZZ ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste
vykonávania štátnej služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo
výške peňažnej náhrady za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. V oboch prípadoch jevšak nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času. Žalovaný ďalej poukázal na
ustanovenia Kolektívnej zmluvy, čl. 8 ods. 1, týkajúcich sa nerovnomerného rozvrhnutia služobného
času a podľa čl. 8 ods. 3 Kolektívnej zmluvy sa za štátnu službu považuje tiež práva nadčas, t.j. štátna

služba vykonaná nad rámec určeného služobného času, resp. nad určený týždenný služobný čas na
príkaz nadriadeného, alebo s jeho súhlasom. Žalovaný je preto názoru, že ust. § 85, § 91, § 92 Zákona
o HaZZ ako aj ust. platnej Kolektívnej zmluvy čl. 8 plne transponujú čl. 2 ods.1 smernice. Žalovaný
ďalej poukázal na čl. 17 smernice, týkajúceho sa odchýliek od čl. 3,4,5,8 a 16 smernice, kde podľa
čl. 17 ods. 3 písm. d/ sa odchýlky týkajú aj prípadov bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si

vyžadujú trvalú prítomnosť s cieľom ochrany majetku a osôb najmä v prípade strážnikov a dozorcov,
alebo bezpečnostných firiem. Podľa Zákona o HaZZ limit dĺžky služobného času je pri rovnomernom
služobnom čase 40 hodín týždenne v zmysle § 85 zákona o HaZZ a podľa § 91 ods.3 tohto zákona
možno hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v
priemere 5,7 hodín týždenne. Ako vyplýva z ust. § 86 ods. 1 Zákona o HaZZ, môže byť služobný čas
hasičov rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozhodnutí však nesmie byť dĺžka riadneho

služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonania štátnej
služby a na ňu bezprostredne nadväzujúca určená služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej
služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 Zákona o HaZZ. Na základe uvedeného
preto žalovaný konštatuje, že právne predpisy transponovali čl. 6 smernice správne. Žalobcovi sa tak
nepodarilo preukázať, žeby štát neprebral smernicu do zákona správne a preto sa mu ani nepodarilo

preukázať, žeby existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnosti v súvislosti s čl. 6 písm.
d/ smernice. Žalovaný má ďalej za to, že žalobca neosvedčil, žeby mu vznikol nárok na náhradu
škody žiadnym spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť
škoda ním uplatnená. Samotný žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala
vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom bol žalobca v zmysle

platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôrazňuje, že počas služobnej pohotovosti
je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa, alebo mimo neho, pričom má byť pripravený
na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade môže
žalobca odpočívať, alebo sa venovať inej činnosti. Rovnako tak v zmysle platnej legislatívy pri takto
nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený

priestor na odpočinok čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vykonáva podmienky
na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. T.z. že v čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu
nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať,
alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon
práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to znamená,

že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu
zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen za vykonanú
prácu, ale aj za takúto neaktívnu činnosť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú
odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii.
Pokiaľ by súd napriek doteraz uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú

vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný je pracovným časom, a teda sa má zarátať do
pracovného fondu samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Poukázal
narozhodnutieSúdnehodvoraC-46/93A.F.W.(bod84),podľaktoréhobyvnútroštátnysúdmalpreveriť,
či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah, a
či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný zdôrazňuje, že žalobca do

dnešného dňa nevyvinul žiadnu snahu na to, aby vzniku škody (ujmy) predišiel, t.z. že žalobca žiadnym
spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do
dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti,
za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu, považuje resp. pociťuje žalobca ako výraznú ujmu. Z
vyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadnému vzniku takejto

ujmy, alebo aspoň obmedzil jej rozsah. V tejto súvislosti tiež poukázal na rozsudky V. a iné / Rada a
komisia, C-104/89 a C-37/90. Žalovaný opätovne poukázal na to, že aj v zmysle čl. 3 ods. 1 Pokynu
prezidenta HaZZ č. 35/2012, počas pohotovosti sú príslušníci fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej
služby, ale tento čas je určený na oddych a odpočinok. V prípade prerušenia pohotovosti, t.z. až v
prípade nutného zásahu príslušníkov HaZZ sa aplikuje § 91 ods.1 Zákona o HaZZ a vzniká príslušníkom

nárok na nadčas. Je evidentné, že pre bezpečnosť občanov na úseku požiarnej ochrany je potrebné,
aby bola na tento účel zabezpečená 24 hodinová služba 7 dní v týždni počas celého roka a teda
príslušníci HaZZ musia byť v dispozícii od 07,00 hod. rána do 07,00 hod. rána nasledujúceho dňa.
Avšak aj počas služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby majú určený čas na oddych aodpočinok. Počas služobnej pohotovosti sa teda služobník môže venovať aj inej činnosti ako práci, ktorú
vykonáva len na základe pokynov zamestnávateľa. Príslušníkovi patrí aj odmena za to, že v prípade
potreby je k dispozícii. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že nemožno služobnú pohotovosť

započítavať do odpracovaného služobného času. Žalovaný ďalej uviedol, že žaloba je založená len
na domnienkach žalobcu, pričom žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok
na náhradu škody a opakovane žalovaný uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý, aktívny počas celej
dĺžky trvania služobnej pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za
takto strávený čas, t.j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu

zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby zásahu bude k dispozícii. Žalobca na jednej
strane tvrdí, že jeho práca je jeho poslaním, ale na druhej strane uvádza, že bolo zasiahnuté do
práva na ochranu jeho osobnosti, pričom krajskému riaditeľstvu z jeho strany nikdy nebola doručená
akákoľvek sťažnosť týkajúca sa výkonu štátnej služby. Za špekulatívne žalovaný považuje tvrdenie
žalobcu, že na úkor blízkych osôb musí tráviť čas v práci. Poukázal pritom na ustanovenia Kolektívnej
zmluvy z ktorých pre príslušníkov vyplývajú viaceré výhody medzi ktoré patrí aj zvýšenie dovolenky

nad rozsah ustanovený zákonom o HaZZ. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok Súdneho dvora vo
veci X. H.?, žalovaný uviedol, že nemôže súhlasiť s tvrdením žalobcu, že ide o skutkovo a právne
identickú vec, nakoľko v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa značne
odlišuje od príslušníka HaZZ, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom príslušníci požívajú rozsiahle výhody
a osobitný systém sociálneho zabezpečenia. Žalovaný poukázal na to, že je potrebné zo strany žalobcu

preukázať, či žalobca skutočne pracoval nad limit 48 hodín týždenného pracovného času za rozhodné
obdobie. Žalobca totiž v žalobe nezohľadnil reálne odpracovaného hodiny, vzhľadom na pohotovosť
a nadčasy, alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca reálne nebol k dispozícii
zamestnávateľovi, teda v týchto prípadoch nemožno hovoriť o vzniku škody, aj keď sa žalobcovi tento
čas započítaval do odpracovaného času, ktorý mal byť zaplatený. Nie všetky hodiny odpracovanej

pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Tak isto je potrebné zohľadniť
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Žalobca v
žalobe vychádzal len z priemerných hodnôt odpracovaného týždenného pracovného času, ako aj času
odpracovanej pohotovosti, avšak z uvedeného vôbec nevyplýva, či za konkrétne obdobie skutočne
dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného času pri referenčnom období 6 mesiacov.

Dôkazné bremeno je v danom prípade na strane žalobcu. V neposlednom rade žalovaný upozorňuje
na to, že žalobca pri vzniku služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na
výkon štátnej služby príslušníka HaZZ v zmysle Zákona o HaZZ. S plánovaným rozvrhom služobného
času bol príslušník vždy oboznámený v súlade s § 86 ods. 4 Zákona o HaZZ, čo potvrdzoval svojim
podpisom. Rovnako bol žalobca tiež oboznamovaný aj s internými predpismi a kolektívnymi zmluvami,

ktoré žalovaný príkladmo (č.l. 141) v podaní uviedol. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca požaduje
náhradu škody za obdobie od marca 2018 do marca 2021, na základe už uvedených skutočností je
však zrejmé, že žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto obdobie ani raz nedošlo
k tomu, žeby tieto podmienky namietal, nikdy nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa
nedomáhal svojich práv. Žalobca nikdy nevyužil svoje právo podľa § 69 ods.1 písm. g/, podľa ktorého

príslušník má právo podávať sťažnosti vo veci vykonávania štátnej služby služobnému úradu. Žalovaný
ďalej namietol, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je možné s ohľadom na premlčanie uplatniť
najviac za 2 roky spätne. Žalobca vo svojej žalobe žiadal náhradu za dlhší čas, ako sú zákonom
stanovené obligatórne podmienky dvoch rokov, a teda v prípade priznania takto žiadaného nároku by išlo
o neoprávnený majetkový prospech žalobcu - žalovaný preto vzniesol námietku premlčania. Žalovaný

ďalej poukázal na to, keďže žalobca požaduje náhradu škody za dlhšie časové obdobie, že žalobca
porušil povinnosť predchádzať škodám v zmysle § 69 ods. 3 písm. n/ Zákona o HaZZ. Opätovne
žalovaný uviedol, že služobný úrad nemal vedomosť o tom, že žalobca ako príslušník pociťoval pri
vykonávaní svojej služby ujmu a tento sa rozhodol riešiť svoj problém priamo súdnou cestou, pričom
takéto konanie žalobcu považuje žalovaný za neprimerané aj vzhľadom na dlhoročnú službu žalobcu

ako príslušníka v HaZZ. Pokiaľ ide o výšku požadovanej nemajetkovej ujmy žalovaný namietal, že výšku
požadovanú žalobcom považuje za zjavne neprimeranú a to aj na základe porovnania výšky náhrad,
ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu (podľa
názoru žalovaného) podstatne vyššia. Ohľadom neprimeranosti požadovanej výšky nemajetkovej
ujmy žalovaný poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa, č.k. 8C/25/2017-216 zo dňa

23.12.2019, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 15Co/6/2020-313 zo dňa
24.11.2020 a tiež na rozhodnutie Okresného súdu Košice II., sp.zn. 41Cpr/10/2018 zo dňa 12.12.2018,
rozhodnutie Okresného súdu Košice II., sp.zn. 42Cpr/19/2018 zo dňa 18.12.2018 a ďalšie rozhodnutia
Okresného súdu Košice (č.l. 131p.v.). Žalovaný ďalej namietol aj miestnu nepríslušnosť tunajšieho súduvzhľadom na skutočnosť, že žalobca namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu smernice a má za
to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy - podľa žalobcu nesprávna transpozícia smernice
patrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR, a teda miestne príslušným súdom mal byť okresný súd,

v ktorého obvode má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice
svoje sídlo. Keďže Ministerstvo vnútra SR má svoje sídlo na Pribinovej 2 v Bratislave, príslušným je
Okresný súd Bratislava I. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby bola vec podľa § 43 ods.1
CSP postúpená na Okresný súd Bratislava I. K vyjadreniu žalovaný priložil listinné dôkazy: Vestník
Ministerstva vnútra SR, čiastka 11/ z 23.01.2018, ročník 2018; Kolektívna zmluvy vyššieho stupňa pre

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2018; doklad o oboznámení sa s čiastkou 11/
Oznámenia generálneho riaditeľa Kancelárie MV SR o oprave tlačovej chyby; doklad o oboznámení
sa s Kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa; doklad o oboznámení sa s opravou tlačovej chyby; Vestník
MV SR č.103 z 20.12.2018, ročník 2018 - Oznámenie MV SR o uzatvorení Kolektívnej zmluvy vyššieho
stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na roky 2019 až 2020; Kolektívna zmluva
vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na roky 2019 až 2020; doklad o

oboznámení sa s čiastkou 103/2018; doklad o oboznámení sa s oznámením MV SR o uzatvorení
Kolektívnej zmluvy na roky 2019 až 2020; doklad o oboznámení sa s oznámením MV SR o uzatvorení
Kolektívnej zmluvy a odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a
o zmene a doplňovaní niektorých zákonov a neskorších predpisov na roky 2019 až 2020; Kolektívna
zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021; Doklad o

oboznámení sa s Kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa na rok 2021; Doklady o oboznámení sa s
Kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa na rok 2021; Zbierka interných predpisov Krajského riaditeľstva
Hasičského a záchranného zboru v B. Bystrici, ročník 2018 z 24.04.2018 č.17; Zbierka interných
predpisov Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici, ročník 2019, z
28.06.2019 č.17; Pokyn riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej

Bystriciovedenídokumentácievýkonuštátnejslužbyprespracovanieslužobnýchpríjmovpríslušníkov a
o vedení dokumentácie výkonu práce pre spracovanie platov zamestnancov; Pokyn riaditeľa Krajského
riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici, ktorým sa mení a dopĺňa pokyn riaditeľa
Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v B. Bystrici č. 27/2017 o vedení dokumentácie
výkonu štátnej služby pre spracovanie služobných príjmov príslušníkov o vedení dokumentácie výkonu

práce pre spracovanie platov zamestnancov a o pružnom služobnom pracovnom čase a doklady o
oboznámení sa s predmetnými pokynmi.

4. V replike doručenej tunajšiemu súdu dňa 16.08.2021 žalobca zotrval na svojich predchádzajúcich
tvrdeniach, ako aj na požadovanom nároku v plnom rozsahu. V kontexte žalovaným namietanej

pôsobnosti smernice žalobca zdôraznil, že k pôsobnosti smernice na hasičov, teda nepochybne aj
na hasičov Hasičského a záchranného zboru, sa už jednoznačne a opakovane vyjadril Súdny dvor
a to v rozsudku v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci W., ako aj v
uznesení vo veci C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci W. F. H. S., pričom Súdny dvor EU v citovanom
rozhodnutí vo veci W. F. H. S. dospel k jednoznačnému záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá

je uvedená v čl. 2 ods. 2 v prvom odseku Smernice 89/391/EHS, na ktorú žalovaný poukazuje, bolo
zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj
verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v
prípade katastrofy). Ďalej žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa 25.11.2010
vo veci Günter Fu?, kde úplne jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že v z rozsahu úpravy

Smernice 2003/88/ES nie sú vyňatí iní hasiči, teda úplne nepochybne ani hasiči - príslušníci Hasičského
a záchranného zboru. Pokiaľ ide o žalovaným namietaný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, v
zmysle článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, smernica je záväzná pre každý členský štát,
ktorému je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód
sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Prijatie všetkých opatrení vnútroštátneho práva, potrebných

na vykonanie právne záväzných aktov Európskej únie, teda aj smerníc, je v zmysle čl. 291 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie uložené priamo samotným členským štátom. Práve preto členské štáty
zodpovedajú za škodu vzniknutú porušením Úniového práva v prípade nesprávne transponovanej
smernice, resp. v prípade uplatňovania právneho predpisu, do ktorého bola smernica prebratá takým
spôsobom, že sa nedosahuje cieľ smernice, v tomto prípade maximálne 48-hodinový týždenný pracovný

čas a to za splnenia predpokladov, že sú splnené 3 podmienky na vznik zodpovednosti štátu za takúto
škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora. V súlade s judikatúrou súdneho dvora môže náhradu škody
spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj priamo štát, pričom Úniové
právo nijako nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenújednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Keďže žalobou uplatnený
nárok na náhradu škody má svoj základ v porušení práva vyplývajúceho zo smernice, ku ktorému došlo v
čase, keď žalobca vykonával služobný pomer k štátu, je aj z tohto hľadiska pasívne vecne legitimovaným

štát, t.j. žalovaný, a nie štátny orgán, ktorý v mene štátu konal, pretože v takýchto prípadoch za konanie
štátneho orgánu taktiež zodpovedá štát. Pokiaľ ide o otázku transpozície relevantných článkov smernice
do vnútroštátneho poriadku, je síce možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že podľa Zákona o HaZZ
sa služobná pohotovosť hasičov započítava do výkonu štátnej služby - táto skutočnosť je však pre
meritum veci nepodstatná a úplne irelevantná. Celou podstatou sporu totiž je, že služobná pohotovosť

sa žalobcovi ako hasičovi nezapočítava do služobného (pracovného) času a teda odslúžená služobná
pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom práve preto resp. vďaka tomu z hľadiska
žalovaným formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín nedochádza k porušovaniu Smernice
2003/88/ES a nie je prekračovaný maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas. V skutočnosti je
totiž služobná pohotovosť síce započítavaná do štátnej služby, ale nie je započítavaná do služobného
pracovného času, čo je podstatný rozdiel. Pokiaľ žalovaný poukazoval na kolektívne zmluvy pre

príslušníkov za rok 2016, žalobca namietol, že tento poukaz je úplne irelevantný a to už len preto, že
si žalobou uplatňuje nároky za rozhodujúce roky 2018 až 2021, kedy už platili iné kolektívne zmluvy.
Žalobca zdôraznil, že akákoľvek kolektívna zmluva nemôže byť v rozpore so smernicou. Žalobca
poukázal nato, že z tvrdení žalovaného nadobudol dojem akoby sa žalovaný snažil súd presvedčiť, že
ako hasiči mali a majú výnimku z maximálneho 48-hodinového týždenného času, čo je však v úplnom

rozpore so skutočnosťou. Táto skutočnosť musí byť známa aj žalovanému, a to nepochybne, keďže z
celého radu rozhodnutí súdov SR, v skutkovo a právne takmer totožných sporoch, sa posudzoval súlad
ustanovení Zákona o HaZZ s čl. 6 ods.1 Smernice, pričom jednoznačne a bez výnimky súdy konštatovali
nesúlad našej vnútroštátnej právnej úpravy, teda Zákona o HaZZ s predmetným článkom smernice.
V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 9CoCsp/4/2020

zo dňa 05.05.2021, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 9CoPr/1/2019 zo dňa 13.05.2020
a rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 11CoPr/4/2019 zo dňa 06.05.2020, ktoré musia byť
žalovanému ako strane sporu nepochybne známe. Odvolacie súdy v daných prípadoch potvrdili už
fakticky ustálenú rozhodovaciu prax súdov SR v obdobných veciach, ktoré sa úplne jednoznačne
zhodujú v závere, že naša vnútroštátna právna úprava obsiahnutá v Zákone o HaZZ je - pokiaľ

ide o požiadavku dodržania maximálneho týždenného pracovného času - v rozpore s ustanoveniami
predmetnej smernice a teda že predmetná smernica nebola správne transponovaná do nášho právneho
poriadku. Žalobca ďalej uviedol, že v zmysle čl. 17 ods. 3 písm. b/ bod 3i predmetnej smernice sa
odchýlky sa môžu týkať len článkov 3,4,5,8 a 16 a teda medzi prípustnými odchýlkami nie je uvedený
čl. 6 smernice, z čoho jednoznačne vyplýva, že odchýlka sa nesmie týkať maximálne 48-hodinového

týždenného pracovného času, ktorý tak nemôže byť prekročený. Pokiaľ žalovaný namietal, že ak nie
je nariadený služobný zásah, môže žalobca v práci odpočívať, alebo sa venovať inej činnosti, v tejto
súvislosti žalobca poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora, konkrétne na rozsudok C-151/02
zo dňa 09.09.2003 vo veci Q., uznesenie C-241/99 zo dňa 03.07.2001 vo veci CIG, rozsudok C-303/98
zo dňa 03.10.2002 vo veci B., z ktorej judikatúry jednoznačne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajú

pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice a je teda absolútne nepochybné, že aj
služobná pohotovosť, či už ide o jej aktívnu alebo neaktívnu časť, je súčasťou pracovného (služobného)
času. Rozhodujúcim kritériom pri posudzovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je požiadavka
prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitej pripravenosti na poskytnutie príslušných

služieb. Žalobca nielen musí byť počas celej doby služobnej (pracovnej) pohotovosti v budove hasičskej
stanice a túto nemôže opustiť, ale zároveň musí byť pripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať
výjazd. Ani tzv. neaktívnu časť služobnej pohotovosti hasiča teda v žiadnom prípade nemožno označiť
za odpočinok. Tvrdenia žalovaného o tom, že počas služobného času môže takto žalobca odpočívať a
nemusí byť bdelý počas celej dĺžky trvania považuje, považuje žalobca za nemiestne až dehonestujúce.

Podporne poukázal žalobca aj na uznesenie Súdneho dvora C-437/05 zo dňa 11.01.2007, v zmysle
ktorého aj neaktívnu časť služobnej pohotovosti hasiča je nevyhnutne potrebné považovať za služobný
(pracovný) čas. Priamo hasičov sa v tomto smere aj taktiež dotýka rozsudok Súdneho dvora C-429/09
zo dňa 25.11.2020 vo veci X. H.?, podľa ktorého pracovná pohotovosť sa musí považovať za pracovný
čas a to v zmysle tak Smernice 93/104/ES, ako aj Smernice 2003/88/ES. Žalobca preto považuje za

absolútne nepochybné, že služobná pohotovosť hasičov sa započítava do maximálneho pracovného
času podľa čl. 6 písm. b/ smernice. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že žalobca za výkon služobnej
činnosti bol riadne odmeňovaný je potrebné zdôrazniť, že táto skutočnosť nemá absolútne žiadny
vplyv na to, že rozvrhovaním pracovného času dochádza k sústavnému porušovaniu čl. 6 písm. b/Smernice 2003/88/ES - inak povedané to, že hasičom je za výkon služobnej pohotovosti vyplácaná
odmena, zjavne neznamená, že tým nie je porušované aj právo na maximálne 48-hodinový týždenný
pracovný čas. Vo vzťahu k právnemu názoru Súdneho dvora vo veci A. F. W. žalobca uviedol, že

Súdny dvor právny názor v tomto rozhodnutí zásadne korigoval a to v neskoršej judikatúre, konkrétne
v rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci X. H.?. Namietanie, ktorého sa žalovaný dovoláva by
v praxi znamenalo prenášanie aktivity na jednotlivca, ktorému bola v dôsledku porušenia povinnosti
členského štátu spôsobená škoda. Aj z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo v rozpore
so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne

prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti, alebo by to od nich
nebolo možné rozumne vyžadovať. Aj vzhľadom na postavenie žalobcu ako slabšej strany vo vzťahu
k jeho služobnému úradu by navyše takáto aktivita bola úplne zjavne kontraproduktívna a nemala by
žiadny efekt, čomu nasvedčuje aj aktuálna obrana žalovaného v tomto konaní. Vyžadovanie takejto
podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku
Európskej únie a povinnosť členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ho mohli

preniesť na jednotlivcov. Samotný rozsudok Súdneho dvora vo veci X. H.? vo veci a právne závery v
ňom obsiahnuté, žalobca jednoznačne považuje nielen bez ďalšieho za plne aplikovateľné na posúdenie
aj tejto právnej veci, ale z dôvodu precedenčného charakteru rozhodnutí Súdneho dvora má žalobca
za to, že je ním súd v tomto konaní priamo viazaný a je povinný vec posúdiť v súlade so závermi tohto
rozhodnutia súdneho dvora a nemôže sa od neho odchýliť. Pokiaľ žalovaný namietal, že za konkrétne

obdobie so žaloby nevyplýva, či skutočne dochádzalo k prekročeniu maximálneho limitu pracovného
času pri referenčnom období 6 mesiacov a že žalobca nezohľadnil v žalobe reálne odpracované
hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy, alebo dovolenku a práceneschopnosť, žalobca uviedol, že
podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín
služobnej pohotovosti, ktorú reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného pracovného

času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú ako presný počet hodín odpracovaných nad 48
hodín týždenne, ako sa to žalovaný snaží svojou argumentáciou naznačiť. Pokiaľ žalovaný vzniesol
námietku premlčania, toto tvrdenie žalovaného považuje žalobca za účelové a právne nesprávne. Z
ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít jednoznačne vyplýva, že právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje vo všeobecnej vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe

v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn.
2Cdo/194/2011 zo dňa 27.11.2012 podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je
právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Počiatok plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby
náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.

Vzhľadom na uvedené žalovaným vznesená námietka premlčania je zjavne nedôvodná a žalobou
uplatnený nárok bol uplatnený len v rámci všeobecnej premlčacej doby, nie je teda premlčaný, ani len
sčasti. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, žalobca zdôrazňuje, že
neexistuje žiadne rozhodnutie súdu, ktorým by súd po vecnom prejednaní žaloby žalobcu - hasiča o
zaplatenie náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, zamietol žalobu ako nedôvodnú -

inak povedané, vo všetkých prejednávaných prípadoch, ktoré majú obdobný skutkový a právne totožný
základ, považovali súdy podané žaloby hasičov za vecne dôvodné a opodstatnené a o danosti nároku
ako takého nemali pochybnosti. Je síce pravdou, že súdy rozličným spôsobom posudzovali a priznávali
žalobcom výšku nemajetkovej ujmy, avšak žalovaný selektívne poukazuje len na tie súdne rozhodnutia,
v ktorých súdy priznávali nižšiu výšku náhrady škody, aj keď z iných dôvodov. Niektoré súdy totiž plne

akceptovali určenie výšky nemajetkovej ujmy presne spôsobom, ako si to vyčíslil žalobca v danom
prípade. Niektoré súdy výšku nemajetkovej ujmy určili vlastnou úvahou. Nemajetková ujma vznikla
žalobcovi v dôsledku straty odpočinku, čo sa prejavilo aj v porušení práva na ochranu súkromného
rodinného života a práva na ochranu zdravia, pričom tieto práva boli porušené v dôsledku skutočnosti,
že musel tráviť neprimerane dlhý čas v práci, ktorý čas, ak by nebolo porušované ust. čl. 6 písm.

b/ smernice mohol tráviť so svojou rodinou, venovať ho svojim záľubám, blízkym, alebo inak podľa
svojho rozhodnutia. Podľa judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcich hasičom
pre nerešpektovanie maximálnej 48 hodinovej týždennej pracovnej doby podľa smernice, treba pod
škodou rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal
nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v čl. 6 ods.1 smernice rešpektovaný (bod

59 rozsudku vo veci X. H.?). Odpočinok pracovníka by mal byť dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa
zabezpečilo,ževdôsledkuvyčerpanianespôsobíúrazsebe,spolupracovníkom,prípadneinýmosobám.
Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevzniká iba v prípadoch zníženia dôstojnosti fyzickej
osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právachdotknutého jednotlivca, teda nepochybne aj o odškodnenie porušenia tých práv, ako je v tomto prípade,
teda porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života. V prípade žalobcu tento počas
3-ročného žalovaného obdobia odpracoval 1 597,97 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola

započítaná do pracovného času. Po prepočte na eurá to potom predstavuje náhradu škody vo výške
zaokrúhlene 3,14 Eur za každú jednu hodinu, ktorú musel v rozpore so smernicou stráviť v práci a
nemohol ju venovať svojej rodine, priateľom, osobným záľubám, regenerácii, či odpočinku. Zdôraznil,
že ako hasič v práci denno-denne nasadzuje vlastný život, jeho práca je extrémne fyzicky a psychicky
náročná a preto každá jedna hodina, ktorú môže tráviť mimo práce je pre neho nesmierne dôležitá a to aj

z hľadiska obnovy fyzický a psychických síl pre zachovanie možnosti vykonávania tejto náročnej práce.
Je preto presvedčený, že náhrada škody zodpovedajúca sume 3,14 Eur za každú hodinu porušovania
jeho základných práv je z hľadiska elementárnej spravodlivosti sumou minimálne primeranou. Pokiaľ
žalovaný namietal výšku náhrady škody, čo do neprimeranosti kedy mal žalovaný uvádzať, že súdy
priznávali výšku nemajetkovej ujmy v priemere 2 400 Eur, tu žalobca uvádza, že v predmetných súdnych
konaniach sa vychádzalo zo skutkového stavu spravidla v rokoch 2013 až 2017 a teda zo stavu pred

mnohými rokmi, kedy aj funkčné platy žalobcov - hasičov boli podstatne nižšie ako v období za ktoré si
uplatňuje žalobca nárok (2018 až 2021). Pokiaľ v niektorých rozhodnutiach, na ktoré poukazuje žalovaný
neboli priznané čiastočné nároky, bolo to z dôvodu nie toho, žeby sa súdy nestotožnili s vyčíslením
nemajetkovej ujmy, ale z toho dôvodu, že došlo čiastočne k premlčaniu nárokov. Pokiaľ by mal súd
akceptovať ako primeranú výšku len 2 400 Eur, v prípade žalobcu by potom pripadalo na 1 hodinu len

1,50 Eur, čo žalobca považuje za neprimerane nízku, až dehonestujúcu sumu. V dôsledku porušenia
úniového práva stratil tisícky hodín voľného času potrebného na regeneráciu fyzických a psychických
síl, rozvíjanie vzťahov s rodinou a priateľmi, či venovaniu sa záľubám, pričom tento stav trvá dlhoročne
a je už nezvrátiteľný a preto len náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje dostatočné
odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ smernice pri rozvrhovaní pracovného

času došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života, ako aj do práv na
ochranu zdravia, za ktorý zásah patrí žalobcovi legitímne nárok na primerané odškodnenie. Žalobca má
pritomzato,žežalovanávýškanemajetkovejujmyspĺňaodškodňovaciufunkciuaniejeanineprimerane
vysoká. Námietku žalovaného o o miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu považoval za nedôvodnú s
odkazom na znenie samotnej žaloby. Navrhol vykonať dokazovanie výsluchom svojej osoby.

5. V duplike doručenej tunajšiemu súdu dňa 27.09.2021 žalovaný uviedol, že sa pridržiava svojho
skoršieho vyjadrenia, najmä pokiaľ ide o výklad pôsobnosti Smernice 2003/88/ES a tiež v tom, že
dotknuté predpisy transponovali čl. 6 predmetnej smernice správne že je potrebné rozlišovať medzi
škodou a nemajetkovou ujmou.

6. Dňa 29.10.2021 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom obidve sporové strany zotrvali na svojej
predošlej argumentácii.
6.1 Žalobca uviedol, že vo všetkých podaniach vyvrátil námietky zo strany žalovaného - tak čo sa týka
uplatneného základu nároku, ako aj výšky nároku. Pokiaľ ide o odmeňovanie za neaktívnu pohotovosť,

žalobcovi bolo vyplácané 15 %, resp. 30 % a za nariadenú pohotovosť 50 % až 100 %. Ujmu začal
žalobca pociťovať už dlhšie, nakoľko nedostával adekvátne zaplatené za nadčasy. Bolo to asi 10 rokov
spätne, kedy „tlačili“ na veliteľa družstva, aby to riešil s nadriadenými na porade, avšak vždy im bolo
povedané, že je to tak v zákone a tým bola vec vybavená. Má manželku, ako aj 2 deti - jedno plnoleté
a jedno maloleté. Na úkor práce - keďže musel tráviť viac času v práci - sa im nemohol plnohodnotne

venovať. U žalovaného pracoval 23 rokov a celú túto dobu bol u žalovaného rozdeľovaný pracovný čas
na 24 hodín výkonu práce a 48 hodín odpočinok. Má aj zdravotné problémy - vysoký krvný tlak a v
dôsledku, že mu zistili aneuryzmu, od 01.04.2021 už nemôže vykonávať prácu hasiča. Má za to, že aj
výkon jeho povolania mohol prispieť k týmto jeho diagnózam, nakoľko mal málo odpočinku. Jeho práca
bola aj psychicky náročná. Pokiaľ ide o čerpanie dovoleniek, fungovalo to tak, že keď chceli dovolenku,

v zásade ju nikdy nedostali a naopak im bola určená, keď ju nechceli a to s poukazom na to, že nebolo
možné, aby bol na stanici bol plný stav (teda 7 ľudí) - vždy teda 2 ľudia mali čerpať dovolenky. Čo sa týka
výšky žalovaného nároku, túto vyvodzoval s prevažujúcej rozhodovacej praxe súdov SR v obdobných
veciach. Aj keď je pravda, že súdy rozličným spôsobom určovali a posudzovali výšku tejto nemajetkovej
ujmy, priklonil sa k tomu výpočtu, ktorý bol prevažujúci v súdnej praxi a ktorý spĺňa aj satisfakčnú a

reparačnú funkciu náhrady škody, aj keď v tomto prípade v podmienkach SR ide o nemajetkovú ujmu. Čo
sa týka toho, že za odpracované hodiny služobnej pohotovosti, ktoré žalobca odpracoval a ktoré sa mu
nezapočítavali do odpracovaných hodín, žalovaný za tieto hodiny nedostával odmenu ani len vo výške
minimálnej hodinovej mzdy pre I. stupeň náročnosti práce. Rovnako tak sa mu za žiadne z týchto tisíckyhodínodpracovanýchvrámcislužobnejpohotovostinezapočítavalianidozákladuprevýpočetdôchodku
a aj z tohto pohľadu potom žalobcovi vznikla ujma v podobe nemajetkovej ujmy. Nejde totiž len o tom,
že žalobca pravidelne pracoval nad rámec 48 hodín týždenne, ale aj o to, že žalovaný nesprávne do

zákona o Hasičskom a záchrannom zbore prevzal definíciu pojmu „pracovný čas“, kedy do pracovného
času umelo a účelovo nezahŕňal hasičmi odpracované hodiny služobnej pohotovosti, čiže do zákona
nebol správne transponovaný aj pojem samotného pracovného času tak, ako ho definuje Smernica
č.200388/ES a aj z tohto pohľadu potom dochádzalo k porušovaniu práv hasičov a k sústavnému vzniku
nemajetkovej ujmy na ich strane, a to znamená aj u žalobcu ako bývalého príslušníka Hasičského

záchranného zboru.
6.2 Žalovaný poukázal na to, že žalobca si pri výpočte nemajetkovej ujmy v podstatne uplatňuje
mzdové nároky na náhradu mzdy. Žalovaný má za to, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy nie je
možné mechanicky vypočítavať. Vstupy pri výpočte nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, tak ako ich
uviedol žalobca pri výpočtoch, nie sú správne, nakoľko nie za každý týždeň dochádza k prekročeniu
maximálneho 48 hodinového času.

7. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „ZoHaZZ“), služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

8. Podľa § 86 ods. 2 ZoHaZZ, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni.

9. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

10. Podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ, na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v

odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času
a) v mieste vykonávania štátnej služby,
b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste,
c) s možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

11. Podľa § 92 ods. 4 ZoHaZZ, pri nariadenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
alebo na inom určenom mieste musí byť vymedzený priestor na odpočinok.

12. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí
mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho

služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

13. Podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť,
patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada
a) 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v

mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja,
b) 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v
mieste jeho pobytu, alebo na inom dohodnutom mieste, a 25% z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja,
c) 5% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú s

možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia, a 10% z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

14. Podľa § 122 ods. 3 ZoHaZZ, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v
ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou

službou nadčas.

15. Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ, na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje
Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.16. Podľa § 193 ZoHaZZ, na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane ustanovenia § 39, §
64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, § 109 až 117, § 129 až 132, §

136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2, ods. 4 tretej vety, ods. 5
a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232
až 240 Zákonníka práce.

17. Podľa § 85 ods. 9 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len ako „Zákonník práce“),

priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

18. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a
je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa
považuje za pracovný čas.

19. Podľa čl. 36 ods.1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústav SR (ďalej len ako „Ustava SR“),
zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje
najmä
- ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci (písm. c)),
- najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času (písm. d)),

- primeraný odpočinok po práci (písm. e)).

20. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

21. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.

120 ods. 2.

22. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako
„Obč. Z.), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

23. Podľa § 13 ods. 1 Obč. Z., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

24. Podľa § 13 ods. 2 Obč. Z., pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

25. Podľa § 13 ods. 3 Obč. Z., výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť

vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

26. Podľa § 100 ods. 1 Obč. Z., právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať

27. Podľa § 100 ods. 2 Obč. Z., premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho
práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená
pohľadávka

28.Podľa§101Obč.Z.,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčaciadobajetrojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.29. Podľa § 853 ods. 1 Obč. Z., občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto
ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie.

30. Podľa § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len ako „CSP“), skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za
nesporné.

31. Podľa § 19 písm. b) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj
súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

32. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená
včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

33. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

34. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

35. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi (bod 2 odôvodnenia a bod 3 in
fine odôvodnenia).

36. Za nesporné medzi stranami súd považoval najmä to, že :
36.1 žalobca bol od 01.11.1997 do 31.03.2021 v štátnej službe u žalovaného a to ako príslušník HaZZ;
36.2 žalobca za žalované obdobie (marec 2018 až marec 2021) odpracoval 1 597,97 hodín neaktívnej
(určenej) pohotovosti podľa § 92 ods.2 písm. a) ZoHaZZ a za tento objem 1 597,97 hodín určenej
neaktívnej pohotovosti žalovaný vyplatil žalobcovi podľa § 122 ods.1 ZoHaZZ, za každú hodinu tejto

pohotovosti,peňažnúnáhradu15%,resp.30%atovzávislostiodtoho,čineaktívnapohotovosťpripadla
na pracovný deň alebo na deň služobného pokoja.

37. Spornými medzi stranami sporu ostali najmä otázky :
37.1 či (nie)je tunajší súd miestne príslušným na prejednanie veci;

37.2 či (nie)je žalovaný pasívne vecne legitimovaný v tomto spore;
37.3 či sa čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES (ne)vzťahuje na služobný pomer žalobcu ako príslušníka
HaZZ;
37.4 či sa žalobcovi (ne)podarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do ZoHaZZ
správne;

37.5 či žalobca skutočne pracoval nad limit 48 hodín týždenného priemerného pracovného času za
rozhodné obdobie (marec 2018 až marec 2021);
37.6 či (nie)je daný základ nároku a či vzniklo právo žalobcovi požadovať nemajetkovú ujmu a to v
kontexte toho, či došlo, alebo nedošlo zo strany žalovaného k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES;

37.7 či (ne)možno výkon neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného služobného
času a či žalobca (ne)musí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti;
37.8 či (ne)mal žalobca povinnosť upozorniť nadriadeného na porušovanie jeho práv a na to, že mu
vzniká ujma a či (ne)mal povinnosť žiadať, aby mu zo strany žalovaného nebola určovaná pohotovosť
z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda či žalobca prejavil primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu,

alebo obmedziť jej rozsah a či včas využil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu;
37.9 či (nie)je výška uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy primeraná;
37.10 či sa právo žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy (ne)premlčuje v 2-ročnej lehote a či (nie)je
právo žalobcu premlčané.

38. V súvislosti s dokazovaním a s právnym posúdením veci súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11. 2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). Súd sa preto zameral pri dokazovaní a pri právnom posúdení veci
len na tie dôkazy a len na tie skutkové tvrdenia, ktoré medzi stranami boli sporné a súčasne ktoré mali
relevanciu k meritu prejednávanej veci (t.z. otázka existencie práva žalobcu na náhradu nemajetkovej

ujmy a jej výšky).

39. (k bodu 37.1) Pokiaľ žalovaný namietal miestnu nepríslušnosť tunajšieho súdu, túto námietku súd
vyhodnotil ako nedôvodnú a v zmysle § 42 CSP na ňu neprihliadol, keďže je zjavné, že ku konaniu
(skutočnosti), ktorým došlo k porušeniu konkrétnych práv žalobcu a ktoré zakladá uplatňovaný nárok

žalobcu, je miesto výkonu jeho stálej služobnej činnosti (Detva, v územnom obvode Okresného súdu
Zvolen), kde vznikli a prejavili sa aj následky škody vo forme nemajetkovej ujmy. S poukazom na ust. 19
písm. b) CSP je tak miestna príslušnosť tunajšieho súdu daná. Súd sa takisto zaoberal aj otázkou jeho
právomoci vo veci konať a rozhodnúť a dospel k záveru, že jeho právomoc je daná, keďže neexistuje
žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy voči štátu za porušenie práva EÚ.

40. (k bodu 37.2) Žalovaný namietal nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore. V
zmysle článku 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, článku 144 Ústavy SR a tiež článku 3 CSP, je súd
viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Vzťah Úniového a

vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych
orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci
zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sumt servanda,
vyjadrená v článku 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty
povinnéprijaťvšetkyopatrenia potrebnénazabezpečenieplneniazáväzkovvyplývajúcich imzozmluvy,

alebozčinnostispoločenstvaazdržaťsaakýchkoľvekopatrení,ktorébymohliohroziťdosiahnutiecieľov
zmluvy alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú
škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za
takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo
nesprávnu transpozíciu smerníc. V tejto súvislosti súd konštatuje, že právne akty Európskej Únie sú

uvedené v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Medzi tieto akty patria nariadenia, smernice,
rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, nakoľko sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
daného výsledku sa ponecháva na členské štáty - smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je
určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom však je ponechaná voľba formy a

prostriedkov. Vnútroštátni zákonodarcovia musia do vnútroštátneho práva prijať transponujúci právny
akt (vnútroštátne vykonávacie opatrenie), ktorým sa vnútroštátne právne predpisy prispôsobia cieľom
stanoveným v smernici. Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti
(1.) implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, resp. do 20 dní odo dňa jej
zverejnenia v Úradnom vestníku a (2.) implementovať smernicu správne. Smernice v zásade nemajú

priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt v prípadoch, keď (a) smernica nebola transponovaná do vnútroštátneho práva
alebo bola transponovaná nesprávne, (b) ustanovenia smernice sú imperatívne a dostatočne jasné
a presné a (c) ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti

smerníc je teda produktom Súdneho dvoru EÚ - vznikla z viacerých rozhodnutí Súdneho dvoru EÚ(napr.
Rozhodnutia Súdneho dvoru vo veci M. F.; vo veci C 152/84 V. M.. B. P. B.-G. S. P. S. P.; vo veci C
8/81 Becker; vo veci C 148/78, W. V. M.. C. T.) a bola vytvorená s cieľom vyriešiť situáciu, keď členský
štát neimplementoval smernicu v určenej lehote resp. určeným spôsobom a zároveň sú splnené štyri
podmienky na priznanie priamej účinnosti, a to (a) jasný, presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý

v smernici, (b) nepodmienený záväzok, (c) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho
poriadku a (d) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu
nejaké právo). Pri splnení týchto požiadaviek sa môžu jednotlivci odvolať na ustanovenia smernice pred
orgánom verejnej moci. Súdny dvor EÚ judikoval, že znením smerníc nie sú viazané len vnútroštátne
súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné orgány. Cieľ smerníc je záväzný pre všetky

orgány, ktoré sú na základe rozhodnutia štátu zodpovedné za poskytovanie verejných služieb a ktoré
majú na tento účel určité osobitné právomoci, ktoré sú nad rámec pravidiel medzi jednotlivcami. Podľa
judikatúry Súdneho dvora (vec H., spoločné veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na náhradu
škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Pokiaľ ide o netransponovanúsmernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, takéto odvolanie (na ustanovenie smernice) je
možné, ak: (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv je možné určiť na základe
ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením povinnosti transponovať

smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane. Pri dokazovaní zodpovednosti členského štátu
pochybenie z jeho strany nemusí byť preukázateľné. Je ďalej potrebné uviesť, že Súdny dvor EÚ
judikoval, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry
Súdneho dvora EÚ je zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva

Únie (ktoré sú mu pripísateľné), súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť
platí v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý
sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského
štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu
škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, t.z. že právo Únie
nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi

vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. V danom prípade ide o objektívnu a
absolútnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa
porušení práva Únie dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych
noriem nahradiť. Aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že žalovaný
je v spore pasívne vecne legitimovaný - pasívne vecne legitimovaným subjektom v danom spore je

Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá
aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii a činnosti vlády a
organizácii ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom je a bol žalobca v rozhodnej dobe, pričom SR
je súčasne garantom právnej úpravy vymedzenej ZoHaZZ. Ministerstvo vnútra SR súčasne predstavuje
garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku ako zástupca

Slovenskej republiky.

41. (k bodu 37.3) Žalovaný ďalej namietal, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES sa nevzťahuje na
služobný pomer žalobcu ako príslušníka HaZZ a to s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú
(aj) na plnení úloh civilnej ochrany. Smernica 2003/88/ES definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky

odvetvia a činnosti - verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na čl. 2 Smernice 89/391/EHS.
Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku článku 2, predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú
nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad v
oblasti služieb civilnej ochrany. V prejednávanom spore sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci
služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Je potrebné poukázať na cieľ súvisiacej Smernice 89/391/

EHS, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti, ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Aj
zo znenia čl. 2 ods.1 tejto smernice vyplýva, že rozsah pôsobnosti je nutné chápať širšie. Výnimky z
pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 prvý
pododsek Smenice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale
len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú

použitiu ust. tejto smernice. Táto výnimka zo široko vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany
záujmov, napríklad v prípade katastrofy, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj
úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych

činností, pri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť
udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené
možno vopred plánovať, vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na
ňu prenesené. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu
právnych noriem spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže

sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice -
naopak sa na ňu použije táto smernica. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že hoci zákonodarca
spoločenstva vychádzal zo zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, súčasne dal
možnosť členským štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení Smernice (čl.
17), avšak podľa článku 17 ods.3 písm. b/, 3 (i) Smernice 2003/89/ES sa uvádza, že v súlade s ods. 2

tohto článku sa môžu vykonať odchýlky len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od čl. 6 Smernica
nepripúšťa. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora C-52/04 W. F. H. S. vyplýva, že článok 2 smernice
Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods.3 smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v tom zmysle,
že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorúide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc takže článok 6 bod 2 smernice v
zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas
vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností

takej závažnosti a rozsahu ako je napríklad katastrofa. V tomto prípade sa predmetná smernica musí
uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahovej sily v teréne vykonávajú bez
ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom ak sú
vykonávané za obvyklých podmienok, v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a
to aj vtedy keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami sú vzhľadom na svoju povahu

nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov ktorí ich vykonávajú určitému riziku, pokiaľ ide o ich
bezpečnosť a/alebo zdravie. Je tak potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu
patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

42. (k bodom 37.4 a 37.7) Žalovaný ďalej argumentoval tým (a), že sa žalobcovi nepodarilo preukázať,
že by štát neprebral Smernicu 2003/88/ES do ZoHaZZ správne a (b) že nemožno výkon neaktívnej

služobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného služobného času. ZoHaZZ definuje len pojmy
„týždenný služobný čas“ (§ 85), „nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas“ (§ 86), „prestávky štátnej
služby“ (§ 87), „nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami“ (§ 88), „dĺžka nepretržitého odpočinku
v týždni“ (§ 89), „dni služobného pokoja“ (§ 90), „štátna služba nadčas“(§ 91), „služobná pohotovosť
v štátnej službe“ (§ 92) a „dovolenka“ (§ 93). Na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava

ZoHaZZ je v súlade s právom Únie, nakoľko podľa prílohy č. 4/ bod 6/ ZoHaZZ do jeho znenia bola
Smernica 2003/88/ES prebratá a podľa § 193 ZoHaZZ sa na služobný pomer príslušníkov použijú
primerane i.a. aj ustanovenia § 85 Zákonníka práce (podľa § 85 ods. 9 Zákonníka práce priemerný
týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín). Zákonník
práce však explicitne v ust. § 96 ods. 2 uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava

na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej
pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Oproti tomu, z vyššie citovaných ustanovení HaZZ
nevyplýva, žeby služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná na súčasť ich
služobného času, a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. ZoHaZZ totiž v zmysle jeho
§ 12 ods. 6 umožňuje aplikovať Zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní

štátnej služby len ak to výslovne ustanovuje tento zákon (ZoHaZZ), pričom v § 193 ZoHaZZ (ktorý
uvádza, ktoré ustanovenia Zákonníka práce sa na právne vzťahy hasičov vzťahujú) nie je odkaz na
spomínané ust. § 96 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný pritom argumentuje tým, že nemožno výkon
neaktívnej služobnej pohotovosti započítavať do odpracovaného služobného času. Podľa čl. 2 ods. 1
a ods. 2 Smernice 2003/88/ES, pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje podľa

pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti. Čas odpočinku je potom akýkoľvek
pracovný čas, ktorý nie je pracovným časom. Súdny dvor opakovane zdôraznil vo svojej judikatúre,
že rozlišovanie je binárne, buď je určitý čas pracovným časom, alebo pracovným časom nie je. Súdny
dvor v rozsudku vo veci C-518/15 M. F. N. zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich

z ustanovení smernice, vrátane pojmov - pracovný čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani
to, aby členské štáty ponechali v platnosti, alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je
definícia uvedená v Smernici. V zmysle rozsudku Súdneho dvora z 03.10.2000 vo veci B. (C-303/98) a
podobne z rozsudku Súdneho dvora z 09.09.2003, H.(C-151/02) vyplýva jednoznačne, že pracovný čas
zodpovedajúcipracovnejpohotovostiapohotovostnejslužbepočasktorýchjedotknutýpracovníkfyzicky

prítomný na pracovisku je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle smernice. Súdny dvor prezentoval
názor, že otázka, ktorá súvisí s pojmom pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES, neponecháva
priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti a prijal uznesenie vo veci W. F. H. S., v ktorom rozhodol, že
činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby (okrem výnimočných okolností ako
v prípade katastrofy) patria do rozsahu pôsobnosti Smernice, takže čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice

2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu 48 hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný
pracovný čas vrátanej zásahových služieb. Čl. 6 písm. b/ smernice predstavuje pravidlo sociálneho
práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas v súvislosti, s ktorou je

výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v
žiadnom prípade odchýliť pokiaľ ide o také činnosti ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len
prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty
nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b/ smernice tak, že uplatnenie tohto nárokupracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú
viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Na základe vyššie uvedeného
je potom potrebné vyvodiť záver, že vnútroštátna právna úprava (ZoHaZZ) umožňuje žalovanému

ako zamestnávateľovi rozvrhnúť žalobcovi - príslušníkovi HaZZ služobný (pracovný) čas tak, že tento
presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice. Je potrebné zdôrazniť,
že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo Smernice 2003/88/ES, ktorou je dosiahnuť výsledok
stanovený Smernicou 2003/88/ES, ako aj povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.

Slovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie
pracovníkov - konkrétne v danom prípade príslušníkov HaZZ - neprijala doposiaľ opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného času, stanovená v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Argumentácia žalovaného v tom
smere, že počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny a že má
k dispozícii miesto na oddych (odpočinok), a teda že žalobca v prípade, ak nie je nariadený služobný

zásah, môže odpočívať, alebo sa venovať inej činnosti je v tejto súvislosti bez právneho významu -
podľa judikatúry Súdneho dvora sa za súčasť pracovného času považuje všetok čas, ktorý žalobca trávi
v mieste výkonu práce a je k dispozícii svojmu zamestnávateľovi - v danom prípade žalobca počas
pohotovostimusíbyťvbudovehasičskejstaniceatútonemôžeopustiťamusíbyťpripravenýdo1minúty
od ohlásenia vykonať výjazd. Dokonca aj čas pracovnej pohotovosti strávený v domácom prostredí, na

telefóne, teda aj čas strávený mimo priestorov zamestnávateľa, jednoznačne predstavuje pracovný čas,
nakoľko pracovník musí byť neustále k dispozícii svojmu zamestnávateľovi a musí byť zastihnuteľný a
jeho sloboda pohybu a jeho sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená.

43. (k bodom 37.5 a 37.6) Súd sa ďalej zaoberal otázkami, či (a) žalobca skutočne pracoval nad limit

48 hodín týždenného priemerného pracovného času za rozhodné obdobie (marec 2018 až marec 2021)
a (b) či tak je daný základ nároku žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia jeho
práva plynúceho z čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Súdny dvor opakovane judikoval, že poškodení
jednotlivci majú právo na náhradu škody keď sú splnené 3 podmienky: (1.) cieľom porušenej právnej
normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; (2.) existencia škody a

(3.) priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
43.1 Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 6
písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,
z ktorého má mať prospech každý pracovník keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre

priemerný týždenný pracovný čas, pričom je výslovne uvedené, že táto hranica zahŕňa aj nadčasy,
pričom v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva sa nemožno v
žiadnom prípade odchýliť pokiaľ ide o také činnosti ako je aj činnosť hasičov o ktorú ide vo veci samej.
Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva únie - v každom
prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora

v danej oblasti.
43.2 Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), Smernica
2003/88/ES neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by sa mala uprednostňovať niektorá z foriem
náhradyškody,nakoľkoneobsahujenijakéustanoveniatýkajúcesanáhradyškodyvzniknutejporušením
jej ustanovení. Avšak podľa európskej judikatúry náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením

práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv.
Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity
určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo
vo forme finančného odškodnenia a aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
V posudzovanej veci dospel súd k záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že

nerešpektovaním čl. 6 písm. b) Smernice (pozn. súdu - avšak len v rozsahu prekročenia limitu 48 hodín
priemerného týždenného pracovného času) mu vnikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky
(pozn. súdu - § 853 Obč. Z.) posudzovať podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,
vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a e) Ústavy SR
majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky

a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť i.a. ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmysle čl.
40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu
zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovnéhočasu a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia
pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej
deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica 2003/88/ES, ako aj Smernica 89/391/EHS vychádzali z

faktu, že ešte je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia
bezodkladne zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať
primeranú dobu odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný,
týždennýaročnýčasodpočinkuaprimeranéprestávkyvpráci.Nazákladeuvedenéhojepotompotrebné

zaviesť maximálnu hranicu týždenného času.
43.3 Po vykonanom dokazovaní (bod 45 až 48 odôvodnenia) dospel súd k záveru, že k prekročeniu
maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období (marec
2018-marec 2021) došlo (pozn. súdu - aj keď nie v takom rozsahu, ako to tvrdil žalobca). Súd vzhľadom
nauvedenépotomkonštatuje,žežalobcovivpríčinnejsúvislostinerešpektovaniačl.6písm.b)Smernice
2003/88/ES zo strany žalovaného vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu

jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a
zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok
po práci ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 Občianskeho zákonníka
môže poškodená osoba požadovať okrem resp. popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to
tam, kde by sa satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza

z tej skutočnosti, že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu, aby bolo transformované ustanovenie
smernice, najmä pokiaľ ide o článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho poriadku,
je potrebné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na
odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený
zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv

žalobcu. Rovnako tak preto neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej
praxerozumiepredovšetkýmospravedlnenie.Tietoprostriedkynápravyzauvedenýchokolnostístrácajú
svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom
možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú

splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne
zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3 podmienky (pozn. súdu - a to platí aj vo
vzťahu k namietanému nedostatku vecnej pasívnej legitimácie štátu), štát musí s výhradou nároku
náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady

škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky
týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť
upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada
efektivity). V danom prípade sa žalobca - ako príslušník HaZZ, ktorého služby spadajú do verejného
sektora - pokiaľ skutočne odpracoval v priemere dlhší týždenný pracovný čas, ako je limit stanovený v

čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, potom môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti
orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody, ktorá mu vnikla v dôsledku
porušenia tohto ustanovenia.
43.4 V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo žalobcu na primeraný odpočinok po
vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované, pričom povaha výkonu práce žalobcu

je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj nasadenie vlastného života a preto je
nesmierne dôležité, aby žalobca mal možnosť si po vykonanej práci si aj primerane odpočinúť, venovať
sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám.
43.5 Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak
daný. V dôsledku nerešpektovania čl. 6 písm. b Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného

času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných,
rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho
osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva
na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na
vedenie súkromného rodinného života) za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.

Samotné konštatovanie porušení práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.44. (k bodu 37.8) Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca mal povinnosť upozorniť nadriadeného na
porušovanie jeho práv a na to, že mu vzniká ujma a že mal povinnosť žiadať, aby mu zo strany
žalovaného nebola určovaná pohotovosť z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza a teda že žalobca neprejavil

primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo obmedziť jej rozsah a že včas nevyužil všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu, a to s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci A. F. W.,
súd poukazuje na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora, najmä na už spomínaný rozsudok vo veci X.
H.?, v zmysle záverov ktorého by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám
povinnosť systematickyvyužívaťvšetkyprávneprostriedky,ktorésúimkdispozíciiajkeďbytospôsobilo

nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Vzhľadom na slabšie
postavenie zamestnanca by mohol byť pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv
voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa,
ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. V prípade porušenia
ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore vyžadovanie
splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požadovali svojho zamestnávateľa o skončenie

porušovania práva Únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by
malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať
o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášané na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže
umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržiavania. Vyžadovanie takejto
podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku

EÚ a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na
jednotlivcov. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali
svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených predmetným ustanovením
smernice. Nemožno preto považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla ujma z
dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES, aby na

účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto ujmy najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k tomuto
zamestnávateľovi. Z rovnakých dôvodov je potom bez právneho významu argumentácia žalovaného
v tom smere, ak poukazuje na ustanovenia kolektívnych zmlúv či pokynov Prezidenta HaZZ. Súd tiež
konštatuje, že z výpovede žalobcu vyplýva, že spoločne s kolegami upozorňovali ich nadriadeného
na problém nedodržiavania maximálneho pracovného času, ktorý ich však vždy odkázal na zákonné

znenie (pozn. súdu- súdu je známe z jeho činnosti, že obdobne tak vypovedajú aj ostatní hasiči z Detvy,
ktorí sa na tunajšom súde taktiež domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy). Nie je tak možné ani prijať
argumentáciu žalovaného, že žalobca nevynaložil žiadnu snahu o odstránenie škodlivých následkov.

45. (k bodom 37.9 a 37.5) Žalovaný ďalej namietal, že výška uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy je

neprimeraná.
45.1 Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že
má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácii
normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu.
Slovenská právna úprava odlišuje medzi právom na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Obč. Z.) a právom

na náhradu škody (§ 415 a nasl. Obč. Z.), nakoľko je medzi pojmová i obsahová odlišnosť. Právo na
ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou
človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej, ako aj právnickej osobe a nemá povahu
absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj medzi odškodnením nemajetkovej
ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom, že pri určení nemajetkovej

ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať a nemožno zistiť
presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť a preukázať (Uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 20. apríla 2011, sp.zn. 4Cdo 168/2009).
45.2 V zmysle nálezu Ústavného súdu III. Ús 288/2017 z 05.12.2017, pri určovaní sumy nemajetkovej
ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade

s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre by tak mal
existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ Ústavný súd
skonštatoval, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho
súdu, na druhej strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť. Príslušný súd
musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť,

či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť navrhovateľ, ktorý nesie
dôkazné bremeno. Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických
a legitímnych faktoch.45.3 Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2008, sp.zn. 5 Cdo 126/2007, súd pri úvahách
o tom, či je namieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliada aj na iné kritéria, ako
sú kritéria uvedené v § 13 ods. 2 Obč. Z. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon ponecháva na

voľnej úvahe súdu - ten však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho
prípadu. Určiť konkrétne pravidlá hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť toho - ktorého
konkrétneho prípadu a vzhľadom na povahu osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba
domáha.
45.4 Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je len určitá satisfakcia za spôsobený zásah do

súkromného a rodinného života fyzickej osoby a nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné
obohacovanie a na druhej strane nemôže mať likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie
nemajetkovej ujmy zaviazaný (Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 25. septembra 2013, sp.zn. 25 Co
18/2013).
45.5 Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť
odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave. Nevyhnutné je zohľadniť aj samotný účel

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochrane
osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie
je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných
práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá a je možné za ňu poskytnúť len satisfakciu
(Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. októbra 2013, sp.zn. 9 Co 330/2012).

46. Nakoľko žalovaný (okrem základu nároku) namietal aj výšku nároku žalobcu (predovšetkým
z dôvodu neprimeranosti ako aj z dôvodu, že žalobca nezohľadnil reálne odpracovaného hodiny
vzhľadom na pohotovosť a nadčasy, alebo dovolenku a práceneschopnosť, počas ktorých žalobca
reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi a že nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú hodinami

nad maximálny limit pracovného času), súd sa - aj s poukazom na vyššie uvedenú súdnu prax
najvyšších súdnych autorít SR - musel pri vykonaní dokazovania zaoberať primeranosťou požadovanej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, pričom musel zisťovať, či okrem (základu) nároku má aj žalobcom
požadovaná výška náhrady nemajetkovej základ v zistenom skutkovom stave.
46.1 V tejto súvislosti súd konštatuje, že žalobca si pri odôvodnení výšky nároku v priebehu sporu

odporoval. Na jednej strane v žalobe (na č.l. 10 p.v.a tiež č.l. 9) uviedol, že „Hodiny, ktoré som
odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času je možné analogicky
posúdiť ako odpracovanie mimo rozvrhnutia služobného času....“, na druhej strane v replike (č.l.213
p.v.) už uvádza, že „podanou žalobou sa domáham náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy
podľa počtu hodín odslúženej pohotovosti, ktoré som reálne odslúžil a ktoré mi neboli započítané do

služobného (pracovného) času. Nežalujem teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet hodín
odpracovaných nad 48 hodín týždenne..“ V ďalšej časti repliky (č.l.215) sa však žalobca opäť vracia ku
koncepcii, že mu nemajetková ujma vznikla v dôsledku straty odpočinku, (čo sa prejavilo aj v porušení
práva na ochranu súkromného rodinného života a práva na ochranu zdravia), pričom tieto práva boli
porušené v dôsledku skutočnosti, že musel tráviť neprimerane dlhý čas v práci, ktorý čas, ak by nebolo

porušované ust. čl. 6 písm. b/ predmetnej smernice, mohol tráviť so svojou rodinou, venovať ho svojim
záľubám, blízkym, alebo inak podľa rozhodnutia (č.l.216). Strata odpočinku a neprimerane dlhý čas
v práci nepochybne súvisí s porušením Smernice 2003/88/ES, t.j. s hodinami nad limit maximálneho
priemerného týždenného pracovného času a nie s hodinami odslúženými v rámci limitu maximálneho
priemerného týždenného pracovného času, ktorý ešte porušením Smernice a tak ani porušením práv

žalobcu nemôže byť. Koniec koncov to tvrdil aj samotný žalobca, keď v replike odkazoval na judikatúru
Súdneho dvora, podľa ktorej treba pod škodou rozumieť škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty
času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený v čl. 6
ods.1 smernice rešpektovaný (bod 59 rozsudku vo veci X. H.?).
46.2 Posúdením žalobcom zvoleného spôsobu výpočtu výšky náhrady nemajetkovej ujmy a z

vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi (č.l. 11p.v. - 13) súd zistil, že žalobca pri výpočte výšky
náhrady nemajetkovej ujmy nepostupoval korektne, nakoľko výšku náhrady nemajetkovej ujmy priamo
odvíjal od celkového počtu odslúžených hodín pohotovosti v tom-ktorom mesiaci, na ktorý počet hodín
súčasne potom naviazal požadovaný doplatok (20 % resp. 35 % za každú hodinu) a teda výšku
náhrady neodvíjal od počtu (len) tých hodín pohotovosti, ktoré odslúžil nad limit 48 - hodinového

priemerného týždenného pracovného času. Žalobca tvrdil, že celkovo za rozhodné obdobie (marec
2018 - marec 2021) odpracoval 1 597,97 hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do
pracovného času a po prepočte na eurá to potom predstavuje náhradu škody vo výške zaokrúhlene
3,14 Eur za každú jednu hodinu, ktorú musel v rozpore so smernicou stráviť v práci a nemohol juvenovať svojej rodine, priateľom, osobným záľubám, regenerácii, či odpočinku. Je presvedčený, že
náhrada zodpovedajúca sume 3,14 Eur za každú hodinu porušovania jeho základných práv je z hľadiska
elementárnej spravodlivosti sumou minimálne primeranou.

46.3 Takýto spôsob výpočtu výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa súdu javí až ako špekulatívny a
účelový, nakoľko nie každá hodina odslúženej pohotovosti je porušovaním čl. 6 Smernice 2003/88/ES a
teda porušením jeho základných práv - žalobcovi mohla ujma vzniknúť len v priamej príčinnej súvislosti
s prekročením hranice 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času, zakotveného v čl.
6 Smernice 2003/88/ES, čo znamená, že (1.) v tom-ktorom mesiaci musel celkový počet žalobcom

odslúžených hodín (a) služieb a súčasne (b) pohotovosti (tak určenej ako aj nariadenej) kumulatívne
presiahnuť počet 212,5714 hodín pri 31 dňoch v mesiaci, resp. 205,7143 hodín pri 30 dňoch v mesiaci,
resp. 192 hodín pri 28 dňoch v mesiaci, resp. 198,8571 hodín pri 29 dňoch v mesiaci a (2.) ujma mohla
žalobcovi vzniknúť len v rozsahu prekročenia (konkrétneho počtu hodín) predmetných maximálnych
limitov odslúžených hodín.
46.4 Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že (a) za niektoré mesiace (03,2018, 04/2018, 06/2018,

11/2018, 12/2018, 02/2019, 05/2019, 06/2019, 11/2019, 12/2019, 03/2020, 06/2020 a 03/2021) žalobca
celkovo neodpracoval (spolu v rámci služieb a pohotovosti) ani len maximálny počet hodín v danom
mesiaci, ak sa mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas a teda mu ujma za daný
mesiac (ani pri splatnosti mzdy v nasledovnom mesiaci) vzniknúť nemohla a (b) za ostatné mesiace síce
žalobca celkovo odpracoval (v rámci služieb a pohotovosti) spolu počet hodín prekračujúci maximálny

počet hodín v danom mesiaci, ak sa mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas,
avšak nie všetky žalobcom uplatnené hodiny pohotovosti sú súčasne prekročením maximálneho počtu
hodín v danom mesiaci, ak sa mal zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas, ale len
konkrétna časť z týchto hodín.

47. Pri posudzovaní primeranosti výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy súd po vykonanom
dokazovaníapovykonanýchprepočtoch(pozn.súdu-privýpočtochsúdvychádzalvždyzozaokrúhlenia
na 4 desatinné miesta ) dospel k nasledovným záverom:
47.1 za mesiac marec roku 2018 si žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy neuplatnil (pozn.
súdu - z č.l. 17 vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom len 170 hodín služieb ako aj

pohotovosti, čo je pod hranicou maximálneho limitu počtu 212,5714 hodín v danom mesiaci a teda za
mesiac marec roku 2018 žalobcovi ani žiadna ujma v dôsledku prekročenia maximálneho priemerného
týždenného pracovného času vzniknúť nemohla);
47.2 za mesiac apríl roku 2018 si žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy neuplatnil (pozn. súdu
- z č.l. 17 vyplýva, že žalobca v daných mesiacoch odpracoval celkom len 178 hodín služieb ako aj

pohotovosti, čo je pod hranicou maximálneho limitu počtu 205,7143 hodín v danom mesiaci a teda za
mesiac apríl roku 2018 žalobcovi ani žiadna ujma v dôsledku prekročenia maximálneho priemerného
týždenného pracovného času vzniknúť nemohla);
47.3 mesiac máj roku 2018 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48 hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín

212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 11 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 35 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 222 hodín (služieb ako
aj pohotovosti), čo je 9,4286 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (222,0000 - 212,5714), čo
predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 26,9388 % zo žalobcom uplatnených až 35 hodín (za ktoré

si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 96,2152 Eur) - správne si však mal žalobca
uplatniť za mesiac máj roku 2018 len sumu 25,9192 Eur (26,9388 % zo sumy 96,2152 Eur), pripadajúcu
na odpracovaných (odslúžených) 9,4286 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu) hodín v danom
mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný pracovný čas;
47.4 mesiac jún roku 2018 mal 30 dní a 4,2857 týždňa; pri maximálne 48 hodinovom priemernom

týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
205,7143 (4,2857 x 48). Z č.l. 11 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 35 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom len 200 hodín (služieb ako
aj pohotovosti), čo je 5,7143 hodín pod hranicu maximálneho limitu počtu hodín (200,0000 - 205,7143).

Na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že za mesiac jún roku 2018 žalobcovi žiadna ujma v
dôsledku prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času vzniknúť nemohla;
47.5 mesiac júl roku 2018 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48 hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 11 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 62,28 ním odpracovaných pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 250,28 hodín (služieb ako

aj pohotovosti), čo je 37,7086 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (250,2800 - 212,5714), čo
predstavujevpercentuálnomvyjadrenílen60,5468%zožalobcomuplatnenýchaž62,28hodín(zaktoré
si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 171,2080 Eur) - správne si však mal žalobca
uplatniť za mesiac júl roku 2018 len sumu 103,6610 Eur (60,5468 % zo sumy 171,2080 Eur), pripadajúcu
na odpracovaných (odslúžených) 37,7086 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu) hodín v danom

mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný pracovný čas;
47.6 mesiac august roku 2018 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 11 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 49 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 219 hodín (služieb ako

aj pohotovosti), čo je 6,4286 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (219,0000 - 212,5714),
čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 13,1195 % zo žalobcom uplatnených až 49 hodín (za
ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 134,7012 Eur) - správne si však mal
žalobca uplatniť za mesiac august roku 2018 len sumu 17,6722 Eur (13,1195 % zo sumy 134,7012 Eur),
pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 6,4286 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu)

hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný
pracovný čas;
47.7mesiacseptemberroku2018mal30dnía4,2857týždňa;primaximálne48-hodinovompriemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
205,7143 (4,2857 x 48). Z č.l. 11 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom

mesiaci odvíjal od počtu všetkých 49 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 234,5000 hodín (služieb
ako aj pohotovosti), čo je 28,7857 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (234,5000 - 205,7143),
čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 58,7464 % zo žalobcom uplatnených až 49 hodín (za ktoré
si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 134,7012 Eur) - správne si však mal žalobca

uplatniť za mesiac september roku 2018 len sumu 79,1320 Eur (58,7464 % zo sumy 134,7012 Eur),
pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 28,7857 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu)
hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný
pracovný čas;
47.8 mesiac október roku 2018 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom

týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 11 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 56 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 234 hodín (služieb ako
aj pohotovosti), čo je 21,4286 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (234,0000 - 212,5714),

čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 38,2653 % zo žalobcom uplatnených až 56 hodín (za
ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 153,9443 Eur) - správne si však mal
žalobca uplatniť za mesiac október roku 2018 len sumu 58,9073 Eur (38,2653 % zo sumy 153,9443 Eur),
pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 21,4286 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu)
hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný

pracovný čas;
47.9 mesiac november roku 2018 mal 30 dní a 4,2857 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
205,7143 (4,2857 x 48). Z č.l. 11 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 35 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov

(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom len 200 hodín (služieb
ako aj pohotovosti), čo je 5,7143 hodín pod hranicu maximálneho limitu počtu hodín (200,0000 -
205,7143). Na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že za mesiac november roku 2018
žalobcovi žiadna ujma v dôsledku prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času
vzniknúť nemohla;

47.10 mesiac december roku 2018 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom
priemernom týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet
odpracovaných hodín 212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 11 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady
nemajetkovej ujmy v danom mesiaci odvíjal od počtu všetkých 42 ním odpracovaných hodín pohotovosti(č.l.17). Z listinných dôkazov (č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval
celkom len 210,5000 hodín (služieb ako aj pohotovosti), čo je 2,0714 hodín pod hranicu maximálneho
limitu počtu hodín (210,5000 - 212,5714). Na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že za

mesiac december roku 2018 žalobcovi žiadna ujma v dôsledku prekročenia maximálneho priemerného
týždenného pracovného času vzniknúť nemohla;
47.11 mesiac január roku 2019 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 12 vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom

mesiaci odvíjal od počtu všetkých 63 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom len 233 hodín (služieb
ako aj pohotovosti), čo je 20,42 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (233,0000 - 212,5714),
čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení 32,4263 % zo žalobcom uplatnených 63 hodín (za ktoré
si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 178,92 Eur) - správne si však mal žalobca
uplatniť za mesiac január roku 2019 sumu 58,0171 Eur (32,4263 % zo sumy 178,92 Eur), pripadajúcu

na odpracovaných (odslúžených) 20,42 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu) hodín v danom
mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný pracovný čas;
47.12 mesiac február roku 2019 mal 28 dní a 4,0000 týždne; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
192,0000 (4,0000 x 48). Z č.l. 12 vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom mesiaci

odvíjal od počtu všetkých 27,10 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom len 180,10 hodín (služieb
ako aj pohotovosti), čo je 11,9000 hodín pod hranicu maximálneho limitu počtu hodín (181,1000 -
192,0000). Na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že za mesiac február roku 2019 žalobcovi
žiadna ujma v dôsledku prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času vzniknúť

nemohla;
47.13 mesiac marec roku 2019 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 12 vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 47,23 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných

dôkazov (č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 252,23 hodín
(služieb ako aj pohotovosti), čo je 39,6586 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (252,2300 -
212,5714), čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení 83,9690 % zo žalobcom uplatnených 47,23 hodín
(za ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 140,8399 Eur) - správne si však mohol
žalobca uplatniť za mesiac marec roku 2019 sumu len 118,2619 Eur (83,9690 % zo sumy 140,8399 Eur),

pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 39,6586 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu)
hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný
pracovný čas;
47.14 mesiac apríl roku 2019 mal 30 dní a 4,2857 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín

205,7143 (4,2857 x 48). Z č.l. 12 vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom mesiaci
odvíjal od počtu všetkých 49 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov (č.l.17)
však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 226,50 hodín (služieb ako aj
pohotovosti), čo je 20,7857 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (226,5000 - 205,7143), čo
predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 42,4198 % zo žalobcom uplatnených až 49 hodín (za ktoré

si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 146,1180 Eur) - správne si však mal žalobca
uplatniťzamesiacaprílroku2019lensumu61,9830Eur(42,4198%zosumy146,1180Eur),pripadajúcu
na odpracovaných (odslúžených) 20,7857 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu) hodín v danom
mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný pracovný čas;
47.15 mesiac máj roku 2019 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom

týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 12 vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom mesiaci
odvíjal od počtu všetkých 28 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov (č.l.17)
však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom len 206 hodín (služieb ako aj
pohotovosti), čo je 6,5714 hodín pod hranicu maximálneho limitu počtu hodín (206,0000 - 212,5714).

Na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že za mesiac máj roku 2019 žalobcovi žiadna ujma
v dôsledku prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času vzniknúť nemohla;
47.16 mesiac jún roku 2019 mal 30 dní a 4,2857 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín205,7143 (4,2857 x 48). Z č.l. 12 vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom mesiaci
odvíjal od počtu všetkých 20 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov (č.l.17)
však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom len 174 hodín (služieb ako aj

pohotovosti), čo je 31,7143 hodín pod hranicu maximálneho limitu počtu hodín (174,0000 - 205,7143).
Na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že za mesiac jún roku 2019 žalobcovi žiadna ujma v
dôsledku prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času vzniknúť nemohla;
47.17 mesiac júl roku 2019 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48 hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín

212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 12 vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom mesiaci
odvíjal od počtu všetkých 54,73 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 224,73 hodín (služieb ako
aj pohotovosti), čo je 12,1586 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (224,7300 - 212,5714), čo
predstavujevpercentuálnomvyjadrenílen22,2156%zožalobcomuplatnenýchaž54,73hodín(zaktoré
si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 163,2049 Eur) - správne si však mohol žalobca

uplatniť za mesiac júl roku 2019 len sumu 36,2569 Eur (22,2156 % zo sumy 163,2049 Eur), pripadajúcu
na odpracovaných (odslúžených) 12,1586 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu) hodín v danom
mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný pracovný čas;
47.18 mesiac august roku 2019 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín

212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 12 vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom mesiaci
odvíjal od počtu všetkých 39,53 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 245,53 hodín (služieb ako
aj pohotovosti), čo je 32,9586 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (245,5300 - 212,5714), čo
predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 83,3761 % zo žalobcom uplatnených až 39,53 hodín (za

ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 117,8758 Eur) - správne si však mohol
žalobca uplatniť za mesiac august roku 2019 len sumu 98,2825 Eur (83,3761 % zo sumy 117,8758 Eur),
pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 32,9586 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu)
hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný
pracovný čas;

47.19 mesiac september roku 2019 mal 30 dní a 4,2857 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom
priemernom týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet
odpracovaných hodín 205,7143 (4,2857 x 48). Z č.l. 12 vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej
ujmy v danom mesiaci odvíjal od počtu všetkých 56 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z
listinných dôkazov (č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 239,50

hodín (služieb ako aj pohotovosti), čo je len 33,7857 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín
(239,5000 - 205,7143), čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení 60,3316 % zo žalobcom uplatnených
až 56 hodín (za ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 158,0460 Eur) - správne
si však mal žalobca uplatniť za mesiac september roku 2019 len sumu 95,3517 Eur (60,3316 % zo sumy
158,0460 Eur), pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 33,7857 hodín nad hranicu maximálneho

limitu (počtu) hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný
týždenný pracovný čas;
47.20 mesiac október roku 2019 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 12 vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom

mesiaci odvíjal od počtu všetkých 49 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 241,50 hodín (služieb ako
aj pohotovosti), čo je 28,9286 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (241,5000 - 212,5714),
čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 59,0379 % zo žalobcom uplatnených až 49 hodín (za
ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 146,1180 Eur) - správne si však mohol

žalobca uplatniť za mesiac október roku 2019 len sumu 86,2650 Eur (59,0379 % zo sumy 146,1180 Eur),
pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 28,9286 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu)
hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný
pracovný čas;
47.21 mesiac november roku 2019 mal 30 dní a 4,2857 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom

priemernom týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet
odpracovaných hodín 205,7143 (4,2857 x 48). Z č.l. 12 vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej
ujmy v danom mesiaci odvíjal od počtu všetkých 28 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z
listinných dôkazov (č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom len 192hodín (služieb ako aj pohotovosti), čo je 13,7143 hodín pod hranicu maximálneho limitu počtu hodín
(192,0000 - 205,7143). Na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že za mesiac november roku
2019 žalobcovi žiadna ujma v dôsledku prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného

času vzniknúť nemohla;
47.22 mesiac december roku 2019 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom
priemernom týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet
odpracovaných hodín 212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 12 vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej
ujmy v danom mesiaci odvíjal od počtu všetkých 35 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z

listinných dôkazov (č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom len 189
hodín (služieb ako aj pohotovosti), čo je 23,5714 hodín pod hranicu maximálneho limitu počtu hodín
(189,0000 - 212,5714). Na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že za mesiac december roku
2019 žalobcovi žiadna ujma v dôsledku prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného
času vzniknúť nemohla;
47.23 mesiac január roku 2020 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom

týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 12 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 49 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 236 hodín (služieb ako
aj pohotovosti), čo je 23,4286 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (236,0000 - 212,5714),

čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 47,8134 % zo žalobcom uplatnených až 49 hodín (za
ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 160,0807 Eur) - správne si však mohol
žalobca uplatniť za mesiac január roku 2020 len sumu 76,5400 Eur (47,8134 % zo sumy 160,0807 Eur),
pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 23,4286 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu)
hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný

pracovný čas;
47.24 mesiac február roku 2020 mal 29 dní a 4,1429 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
198,8571 (4,1429 x 48). Z č.l. 12 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 49 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov

(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 231,50 hodín (služieb ako
aj pohotovosti), čo je 32,6429 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (231,5000 - 198,8571),
čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 66,6181 % zo žalobcom uplatnených až 49 hodín (za
ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 170,5207 Eur) - správne si však mohol
žalobcauplatniťzamesiacfebruárroku2020lensumu113,5976Eur(66,6181%zosumy170,5207Eur),

pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 32,6429 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu)
hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný
pracovný čas;
47.25 mesiac marec roku 2020 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín

212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 12 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 28 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom len 190 hodín (služieb ako
aj pohotovosti), čo je 22,5714 hodín pod hranicu maximálneho limitu počtu hodín (190,0000 - 212,5714).
Na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že za mesiac marec roku 2020 žalobcovi žiadna ujma

v dôsledku prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času vzniknúť nemohla;
47.26 mesiac apríl roku 2020 mal 30 dní a 4,2857 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
205,7143 (4,2857 x 48). Z č.l. 12 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 49 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov

(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 219 hodín (služieb ako
aj pohotovosti), čo je 13,2857 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (219,0000 - 205,7143), čo
predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 27,1137 % zo žalobcom uplatnených až 49 hodín (za ktoré
si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 170,5207 Eur) - správne si však mal žalobca
uplatniťzamesiacaprílroku2020lensumu46,2345Eur(27,1137%zosumy170,5207Eur),pripadajúcu

na odpracovaných (odslúžených) 13,2857 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu) hodín v danom
mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný pracovný čas;
47.27 mesiac máj roku 2020 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 12 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 56 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 226 hodín (služieb ako

aj pohotovosti), čo je 13,4286 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (226,0000 - 212,5714), čo
predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 23,9796 % zo žalobcom uplatnených až 56 hodín (za ktoré
si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200,2003 Eur) - správne si však mohol žalobca
uplatniť za mesiac máj roku 2020 len sumu 48,0072 Eur (23,9796 % zo sumy 200,2003 Eur), pripadajúcu
na odpracovaných (odslúžených) 13,4286 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu) hodín v danom

mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný pracovný čas;
47.28 mesiac jún roku 2020 mal 30 dní a 4,2857 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
205,7143 (4,2857 x 48). Z č.l. 12 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 47,93 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných
dôkazov (č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 234,36 hodín

(služieb ako aj pohotovosti), čo je 28,6457 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (234,3600
- 205,7143), čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 59,7657 % zo žalobcom uplatnených až
47,93 hodín (za ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 171,3500 Eur) - správne
si však mal žalobca uplatniť za mesiac jún roku 2020 len sumu 102,4086 Eur (59,7657 % zo sumy
171,3500 Eur), pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 28,6457 hodín nad hranicu maximálneho

limitu (počtu) hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný
týždenný pracovný čas
47.29 mesiac júl roku 2020 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48 hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 12 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom

mesiaci odvíjal od počtu všetkých 47 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 217 hodín (služieb ako
aj pohotovosti), čo je 4,4286 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (217,0000 - 212,5714), čo
predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 9,4225 % zo žalobcom uplatnených až 47 hodín (za ktoré si
žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 157,3002 Eur) - správne si však mohol žalobca

uplatniť za mesiac júl roku 2020 len sumu 14,8216 Eur (9,4225 % zo sumy 157,3002 Eur), pripadajúcu
na odpracovaných (odslúžených) 4,4286 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu) hodín v danom
mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný pracovný čas;
47.30 mesiac august roku 2020 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín

212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 12 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 56 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom 243 hodín (služieb ako
aj pohotovosti), čo je 30,4286 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (243,0000 - 212,5714),
čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 54,3367 % zo žalobcom uplatnených až 56 hodín (za

ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200,2003 Eur) - správne si však mohol
žalobcauplatniťzamesiacaugustroku2020lensumu108,7823Eur(54,3367%zosumy200,2003Eur),
pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 30,4286 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu)
hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný
pracovný čas;

47.31 mesiac september roku 2020 mal 30 dní a 4,2857 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom
priemernom týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet
odpracovaných hodín 205,7143 (4,2857 x 48). Z č.l. 12 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady
nemajetkovej ujmy v danom mesiaci odvíjal od počtu všetkých 63 ním odpracovaných hodín pohotovosti
(č.l.17). Z listinných dôkazov (č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval

celkom 264,50 hodín (služieb ako aj pohotovosti), čo je 58,7857 hodín nad hranicu maximálneho počtu
hodín (264,5000 - 205,7143), čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 93,3107 % zo žalobcom
uplatnených až 63 hodín (za ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 214,5003
Eur) - správne si však mal žalobca uplatniť za mesiac september roku 2020 len sumu 200,1516 Eur
(93,3107 % zo sumy 214,5003 Eur), pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 58,7857 hodín nad

hranicu maximálneho limitu (počtu) hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48
- hodinový priemerný týždenný pracovný čas;
47.32 mesiac október roku 2020 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 12 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom
mesiaci odvíjal od počtu všetkých 49 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov
(č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom len 219 hodín (služieb

ako aj pohotovosti), čo je 6,4286 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (219,0000 - 212,5714),
čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 13,1195 % zo žalobcom uplatnených až 49 hodín (za
ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 175,1752 Eur) - správne si však mohol
žalobca uplatniť za mesiac október roku 2020 len sumu 22,9822 Eur (13,1195 % zo sumy 175,1752 Eur),
pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 6,4286 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu)

hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný
pracovný čas;
47.33 mesiac november roku 2020 mal 30 dní a 4,2857 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom
priemernom týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet
odpracovaných hodín 205,7143 (4,2857 x 48). Z č.l. 12 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady
nemajetkovej ujmy v danom mesiaci odvíjal od počtu všetkých 63 ním odpracovaných hodín pohotovosti

(č.l.17). Z listinných dôkazov (č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval
celkom 233 hodín (služieb ako aj pohotovosti), čo je 27,2857 hodín nad hranicu maximálneho počtu
hodín (233,0000 - 205,7143), čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 43,3107 % zo žalobcom
uplatnených až 63 hodín (za ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 214,5003
Eur) - správne si však mal žalobca uplatniť za mesiac november roku 2020 len sumu 92,9015 Eur

(43,3107 % zo sumy 214,5003 Eur), pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 27,2857 hodín nad
hranicu maximálneho limitu (počtu) hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48
- hodinový priemerný týždenný pracovný čas;
47.34 mesiac december roku 2020 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom
priemernom týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet

odpracovaných hodín 212,5714 (4,4286 x 48). Z č.l. 12 p.v. vyplýva, že žalobca výšku náhrady
nemajetkovej ujmy v danom mesiaci odvíjal od počtu všetkých 62,17 ním odpracovaných hodín
pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov (č.l.17) však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci
odpracoval celkom len 251,17 hodín (služieb ako aj pohotovosti), čo je 38,5986 hodín nad hranicu
maximálnehopočtuhodín(251,1700- 212,5714),čopredstavujevpercentuálnomvyjadrenílen62,0855

% zo žalobcom uplatnených až 62,17 hodín (za ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 211,5330 Eur) - správne si však mohol žalobca uplatniť za mesiac december roku 2020 len
sumu 131,3314 Eur (62,0855 % zo sumy 211,5330 Eur), pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených)
38,5986 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu) hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol
zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný pracovný čas;

47.35 mesiac január roku 2021 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
212,5714(4,4286x48). Zč.l.13vyplýva,žežalobcavýškunáhradynemajetkovejujmyvdanommesiaci
odvíjal od počtu všetkých 63 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov (č.l.17)
však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom len 253,50 hodín (služieb ako

aj pohotovosti), čo je 40,9286 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (253,5000 - 212,5714),
čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 64,9660 % zo žalobcom uplatnených až 63 hodín (za
ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 238,8743 Eur) - správne si však mohol
žalobca uplatniť za mesiac január roku 2021 len sumu 155,1870 Eur (64,9660 % zo sumy 238,8743 Eur),
pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 40,9286 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu)

hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný
pracovný čas;
47.36 mesiac február roku 2021 mal 28 dní a 4,0000 týždne; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
192,0000 (4,0000 x 48). Z č.l. 13 vyplýva, že žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v danom mesiaci

odvíjal od počtu všetkých 35 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov (č.l.17)
však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom len 222,50 hodín (služieb ako
aj pohotovosti), čo je 30,5000 hodín nad hranicu maximálneho počtu hodín (222,5000 - 192,0000),
čo predstavuje v percentuálnom vyjadrení len 87,1429 % zo žalobcom uplatnených až 35 hodín (za
ktoré si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 132,7079 Eur) - správne si však mohol

žalobcauplatniťzamesiacfebruárroku2021lensumu115,6455Eur(87,1429%zosumy132,7079Eur),
pripadajúcu na odpracovaných (odslúžených) 30,5000 hodín nad hranicu maximálneho limitu (počtu)
hodín v danom mesiaci, pri ktorom by bol zachovaný maximálny 48 - hodinový priemerný týždenný
pracovný čas47.37 mesiac marec roku 2021 mal 31 dní a 4,4286 týždňa; pri maximálne 48- hodinovom priemernom
týždennom pracovnom čase potom na daný mesiac pripadal maximálny počet odpracovaných hodín
212,5714(4,4286x48). Zč.l.13 vyplýva,žežalobcavýškunáhradynemajetkovejujmyvdanommesiaci

odvíjal od počtu všetkých 21 ním odpracovaných hodín pohotovosti (č.l.17). Z listinných dôkazov (č.l.17)
však taktiež vyplýva, že žalobca v danom mesiaci odpracoval celkom len 178,40 hodín (služieb ako aj
pohotovosti), čo je 34,1714 hodín pod hranicu maximálneho limitu počtu hodín (178,4000 - 212,5714).
Na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že za mesiac marec roku 2021 žalobcovi žiadna ujma
v dôsledku prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času vzniknúť nemohla;

48. Sumarizujúc vyššie uvedené súd konštatuje, že žalobca pri odôvodnení primeranosti výšky
požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy neuviedol korektný spôsob výpočtu, nakoľko nie všetok čas
žalobcom odslúženej pohotovosti 1 597,97 hodín za rozhodné obdobie (03/2018-03/2021) bol súčasne
v tomto rozsahu (1 597,97 hodín) časom, za ktorý žalobcovi vznikla ujma pre nedodržanie maximálneho
48-hodinového priemerného týždenného času v zmysle čl. 6 písm. b) predmetnej smernice . Ako súd

už podrobne uviedol vyššie, (a) za niektoré mesiace žalobca celkovo neodpracoval (v rámci služieb
a pohotovosti) ani len maximálny počet hodín v danom mesiaci, ak sa mal zachovať 48- hodinový
priemernýtýždennýpracovnýčasatedamuujmazadanýmesiac(aniprisplatnostimzdyvnasledovnom
mesiaci) vzniknúť nemohla a (b) za ostatné mesiace nie všetky žalobcom uplatnené hodiny pohotovosti
sú súčasne prekročením maximálneho počtu hodín v danom mesiaci, ak sa mal zachovať 48- hodinový

priemerný týždenný pracovný čas, ale len konkrétna časť z týchto hodín. Za rozhodné obdobie (marec
2018 - marec 2021), celkový maximálny fond pracovného času (vrátane pohotovosti), ak sa mal
zachovať 48- hodinový priemerný týždenný pracovný čas, mohol byť maximálne 7 728 hodín. Za toto
rozhodné obdobie pritom žalobca odslúžil spolu 8 141,30 hodín (vrátane pohotovosti). Z uvedeného
vyplýva, že celkovo za rozhodné obdobie žalobca odslúžil nad maximálny limit (počet) hodín 413,30

hodín a nie celá masa 1 597,97 odslúžených hodín pohotovosti (ako tvrdil žalobca) zakladá jeho
nárok požadovať náhradu nemajetkovej ujmy. Posúdením každého jednotlivého obdobia, tak ako súd
podrobne skôr uviedol, vychádzajúc zo samotného žalobcom zvoleného princípu pre odôvodnenie
primeranosti výšky ním požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, potom celkom vychádza ako správna
(primeraná) suma nie suma 5 029,42 Eur (ku ktorej dospel výpočtami žalobca), ale len suma 1 907,88

Eur. Pokiaľ žalobca uviedol, že si takto v podstate uplatňuje len 2,82 Eur za hodinu pohotovosti,
súd konštatuje, že v konečnom dôsledku súdom priznaná čiastka predstavuje až 4,62 Eur za hodinu
pohotovosti, avšak len čo sa týka počtu 413,30 hodín pohotovosti odslúžených nad limit 48-hodinového
priemerného týždenného času, pri ktorých už došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice. V kontexte
všetkých uvedených skutočností, najmä pokiaľ ide o dĺžku (kontinuálne niekoľko rokov) porušovania

práva žalobcu na primeraný odpočinok a jeho práva na súkromný život, ako aj jeho práva na ochranu
zdravia pri práci, súd takúto priznanú výšku (1 907,88 Eur) náhrady nemajetkovej ujmy považuje za
primeranú, napĺňajúcu účel sledovaný aj ust. § 13 Obč. Z.. Priznaná náhrada je podľa názoru súdu
dostatočne vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu (a nielen symbolickú) a na druhej strane nie
je ani neprimerane vysoká ani likvidačná pre žalovaného. Súd preto žalobcovi priznal nárok len vo výške

1 907,88 Eur (výrok I.) a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol (výrok II.).

49. V tejto súvislosti súd konštatuje, že pri posudzovaní primeranosti výšky požadovanej náhrady
nemajetkovej ujmy mohol súd zvoliť aj iný (pre súd podstatne jednoduchší, avšak pre žalobcu
nepriaznivejší) spôsob kontroly výpočtu žalobcu, a síce súd mohol určiť percentuálny pomer žalobcom

odslúžených hodín pohotovosti nad limit maximálneho priemerného týždenného času (413,30 hodín)
k celkovému počtu hodín žalobcom odslúžených pohotovosti (1 597,97) za rozhodné obdobie, čo
predstavuje len 25,8641 % a potom mohol súd ako sumu primeranú určiť sumu rovnajúcu sa 25,8641
% z uplatnenej sumy 5 029,42 Eur, pri ktorom výpočte by potom v prospech žalobcu nevyšla suma
1907,88 Eur, ale len suma 1 300,81 Eur. To by však na jednej strane bolo pre žalobcu (v podstate

slabšiu stranu) nepriaznivejšie a na druhej strane mal súd za to, že je korektnejšie posudzovať prípadný
vznik nemajetkovej ujmy osobitne zvlášť za každý jeden mesiac uplatneného obdobia a to v kontexte
celkového počtu hodín odslúžených žalobcom za daný mesiac, ((nakoľko za každý mesiac bol rôzny (1.)
celkový počet odpracovaných hodín vrátane pohotovosti, (2.) počet hodín samotnej pohotovosti a (3.)
rôzna bola aj percentuálna miera (20 % resp. 35 %) požadovanej náhrady podľa § 122 ZoHaZZ)) a až

potom vyvodiť závery, či v danom mesiaci bolo alebo nebolo porušené právo žalobcu vychádzajúce z čl.
6 Smernice a ak bolo, v akom konkrétnom rozsahu (konkrétny počet hodín). Posudzovanie prípadného
vzniku (i rozsahu) nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy osobitne zvlášť za každý jeden mesiac
rozhodného obdobia bolo potrebné aj z dôvodu, že samotný žalobca v žalobe uviedol, že tieto nárokyvznikajú postupne, osobitne, za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho práva porušované a to
vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. K nemajetkovej ujme žalobcu dochádzalo osobitne v tých
mesiacoch (nie však v každom mesiaci), v ktorých nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6

písm. b) predmetnej smernice a v priamej príčinnej súvislosti s ktorým porušením smernice potom boli
porušené osobnostné práva žalobcu, pričom následne v nasledujúcich mesiacoch (ku dňu splatnosti
mzdy) táto ujma nebola zo strany žalovaného kompenzovaná v služobnom plate žalobcu navyše o
požadovaných 35 %, resp. 20 %, čo predstavuje primeranú výšku požadovanej náhrady nemajetkovej
ujmy.

50. (k bodu 37.10) Žalovaný namietol premlčanie nároku. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe
v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Počiatok plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby pri
náhrade za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih kedy došlo k
neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby

(napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27.11.2012). Tak ako už súd uviedol
vyššie, k nemajetkovej ujme žalobcu dochádzalo osobitne v tých mesiacoch, v ktorých nebol dodržaný
limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b) predmetnej smernice a v priamej príčinnej súvislosti s ktorým
porušením smernice potom boli porušené osobnostné práva žalobcu, pričom následne - v nasledujúcich
mesiacoch (ku dňu splatnosti mzdy, t.j. vždy 10. deň nasledujúceho mesiaca) táto ujma nebola zo

strany žalovaného kompenzovaná v služobnom plate žalobcu navyše o požadovaných 35 %, resp. 20
%. Žalobca si predmetné nároky uplatnil až počnúc splatnosťou mzdy za máj roku 2018, ktorá bola
10.06.2018 - žaloba bola pritom na súde podaná dňa 09.04.2021 (č.l. 100), čo znamená, že jednotlivé
nároky žalobcu premlčané nie sú.

51. Pokiaľ žalobca poukázal aj na to, že žiadna z hodín pohotovosti nie je zarátaná do pracovného fondu,
čo má vplyv aj na budúcu výšku dôchodkov žalobcu, súd v tejto súvislosti konštatuje, že (v tejto časti
argumentácie žalobcu) nejde o nemajetkovú ujmu žalobcu, ale priamo o nárok majetkový, ktorý ešte len
prípadne môže v budúcnosti vzniknúť.

52.Otrováchkonania(výrokIII.)rozhodovalsúdvzmysle§255ods.2CSPvspojenís§262ods.1CSP.
Žalobca mal v spore úspech v miere 37,93 % a žalovaný mal úspech v spore v miere 62,07 %, súd preto
žalovanému priznal nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v miere 24,14 %, ktorý zodpovedá
rozdielu medzi úspechmi oboch sporových strán. O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne
súd v zmysle § 262 ods. 2 CSP prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka po právoplatnosti tohto

rozsudku. V tejto súvislosti súd konštatuje, že sú mu známe závery plynúce z uznesenia Ústavného súd
SR zo dňa 8.2.2017, sp. zn. I. ÚS/56/2017, v ktorom explicitne konštatoval: „Civilný sporový poriadok
už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex
specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný
úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa

Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje
osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška
plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne
ako podľa doterajšej úpravy.“ Aj keď určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona na voľnej
úvahe súdu, táto musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave, pričom súd

zdôrazňuje, že žalobca je v zmysle § 132 ods. 1 CSP povinný rozhodujúce skutočnosti uviesť úplne a
pravdivo. V súdenej veci mal súd za to, že žalobca túto svoju povinnosť porušil, keď zjavne účelovo
dosadil do výpočtov pre odôvodnenie primeranosti výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
celkový počet odslúžených hodín pohotovosti a nie reálny počet odslúžených hodín, v rámci ktorých
došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času a teda nezohľadnil celkový

ním odpracovaný čas (vrátane pohotovosti) vo vzťahu k maximálnemu počtu hodín v danom mesiaci,
pri ktorom ešte k prekročeniu limitu nedošlo. O zjavnej a účelovej selekcii pri výbere údajov ako vstupov
pre výpočet výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy svedčí to, že žalobca najskôr pracoval nie
so skutočne ním odpracovanými hodinami, ale s poukazom na to, že „mesačne odslúži každá z troch
hasičských zmien 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere

10,4 zmeny mesačne“, z čoho žalobca navodzoval dojem, že žalobca v službe strávi bežne 240 až
264 hodín mesačne (pozn. súdu- z bodu 47 odôvodnenia rozsudku však vyplýva, že nie každý mesiac
tomu tak bolo). Je pritom rozdiel medzi tým, koľko hodín odpracuje „zmena“ (jej zloženie môže byť
rôzne) a koľko hodín reálne odpracuje žalobca v rámci zmeny, nakoľko najskôr musí byť žalobca dozmeny zaradený a v prípade PN alebo čerpania dovolenky logicky zaradený do zmeny nie je (samotný
žalobca tvrdil, že boli v podstate nútení čerpať aj dovolenky a teda žalobca potom logicky ani nemohol
každý mesiac odpracovať rovnaký počet zmien). Žalobca tak účelovo vychádzal len z predpokladaného

priemerného odpracovania počtu zmien (a počtu hodín) za jednotlivé roky a to pri fikcii jeho 100 % účasti
vkaždej3.tretejhasičskejzmene,nazákladečohopotomnavodzovalzáver,žejehopriemernýtýždenný
čas (vždy a bez výnimky v každom mesiaci) prekračuje hranicu 48-hodinovú maximálneho priemerného
týždenného času a na tom zakladal nárok požadovať v podstate doplatenie (20 % resp. 35 %) za
každú jednu už reálne odslúženú hodinu pohotovosti a to za každý jeden mesiac rozhodného obdobia,

hoci teda musel vedieť, že v niektorých mesiacoch k prekročeniu hranice 48-hodinového týždenného
pracovného času vôbec nedošlo a v ostatných mesiacoch došlo k prekročeniu len čiastočne (nie však
v celom objeme odslúžených hodín pohotovosti). Takýto postup žalobcu sa potom prima facie javí ako
špekulatívny a účelový, so zjavným cieľom dosiahnuť pre seba vyššiu výšku náhrady nemajetkovej
ujmy. Pokiaľ by žalobca zvolil korektný - a nie špekulatívny- spôsob, in concreto odvodzoval by výšku
náhrady nemajetkovej ujmy len za odslúžené hodiny pohotovosti a to len v rozsahu presahujúcom limit

maximálneho priemerného pracovného týždenného času v zmysle predmetnej smernice, dospel by k
rovnakým výpočtom ako dospel súd (a potom mal by mal žalobca úspech v spore 100 %). Vzhľadom na
uvedené skutočnosti súd preto pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal iba z ust. § 255 ods.
2 CSP a nenašiel dôvod postupovať v zmysle záverov uznesenia Ústavného súd SR zo dňa 8.2.2017,
sp. zn. I. ÚS/56/2017.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Zvolen, písomne v dvoch vyhotoveniach. Podľa § 362 CSP odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo
v lehote podané na príslušnom odvolacom súde, ktorým je Krajský súd v Banskej Bystrici.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 CSP (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g)
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.Odvolaciedôvodyadôkazynaichpreukázaniemožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehoty
na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.