Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. november 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/71/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211222974
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1211222974.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne COOPEX Soft, spol. s r. o., so sídlom v Prešove,
Plzenská 2, IČO : 31 663 451, zastúpenej advokátskou kanceláriou AS Legal s. r. o., so sídlom v
Bratislave, Hlučínska 1, proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom hospodárstva
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Mlynské nivy 44/a, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
ECKER - KÁN & PARTNERS, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Námestie Martina Benku 9, o zaplatenie

2.705.169 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 50C/169/2011, o
dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. mája 2018 sp. zn. 9Co/349/2016,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) v poradí druhým rozsudkom z 20.
apríla 2016 č. k. 50C/169/2011-715 v spojení s doplňujúcim rozsudkom z 24. júna 2016 č. k.
50C/169/2011-773 a v spojení s opravným uznesením z 30. júna 2016 č. k. 50C/169/2011-775 uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.705.169 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5
% ročne od 17. septembra 2011 až do zaplatenia a zaplatiť žalobkyni k rukám jej právneho zástupcu

náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 126.124,46 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a zároveň rozhodol, že žalovaná je povinná uhradiť k rukám žalobkyne iné trovy konania vo
výške 4.444,16 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Po vrátení veci odvolacím súdom
súd prvej inštancie aplikujúc ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 414/2002 Z. z. o hospodárskej mobilizácii
účinného do 31. augusta 2009; § 2 ods. 1 a 3; § 3 ods. 1; § 4 ods. 4; vyhlášky č. 119/2003 Z. z.
účinnej do 31. marca 2010 ; § 33, § 44 zákona č. 179/2011 Z. z.; § 3 ods. 1; § 4 ods. 1 písm. c/;

§ 5 ods. 1, 2, 3; § 9 ods. 1 a 2; § 15 ods. 1; § 16 ods. 1; § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2
Občianskeho zákonníka, rešpektujúc závery odvolacieho súdu vo veci opätovne rozhodol tak, že nárok
žalobkyne je dôvodný. Konštatoval, že zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní (ďalej aj „ZVO“)
nadobudol účinnosť dňom 1. februára 2006 a týmto zákonom bol zrušený zák. č. 523/2003 Z. z. o
verejnom obstarávaní. Podľa § 1 ods. 2 písm. b/ ZVO účinného od 1. februára 2006 tento zákon

sa nevzťahuje na zákazku, ktorej predmet tvoria utajované skutočnosti stupňa utajenia Prísne tajné
alebo Tajné, ak sa pri jej plnení musia použiť osobitné bezpečnostné opatrenia na základe zákona
alebo rozhodnutí príslušných správnych orgánov, alebo ak si to vyžaduje ochrana základných záujmov
Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná v konaní nepreukázala, že v čase,
keď použila výnimku zo ZVO bol predmet zákazky zaradený do stupňa Prísne tajné alebo Tajné.
Uvedenú skutočnosť nepotvrdili ani svedkovia A. R., A. V. a A. R. vypočutí súdom a uvedenú skutočnosť

nepotvrdzuje ani rozhodnutie ministra MH SR č. 59/2007 č. 48/2008, keď v zozname utajovaných
skutočností v pôsobnosti MH SR pre danú oblasť neboli uvedené utajované skutočnosti označenéako Prísne tajné alebo Tajné. Súd prvej inštancie mal za to, že použitím výnimky z aplikácie ZVO v
zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 písm. b/ tohto zákona došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany
žalovanej, pretože táto nepostupovala v zmysle platných právnych predpisov. Konkrétne, nesprávny

úradný postup žalovanej podľa súdu prvej inštancie spočíval v neaplikovaní ZVO na výber nového
dodávateľa jednotného informačného systému hospodárskej mobilizácie. Žalobkyňa bola na základe
rozhodnutia Ministerstva hospodárstva SR č. 1135/2006-2230-8 zo 14. augusta 2006 (a predtým
rozhodnutia č. 412/1999-1040 z 24. februára 1999, rozhodnutia č. 6/2003/KM z 12. marca 2003) určená
ako jediný systémový integrátor JISHM. Mal za nepochybné, že žalovaná ako verejný obstarávateľ v

zmysle ZVO bola oprávnená v zmysle zákona o hospodárskej mobilizácii určiť viacero systémových
integrátorov JISHM, k čomu ho viedli požiadavky na vytvorenie nového systému JISHM postaveného na
centralizovanomprincípe.Žalovanábolavšakviazanáustanovením§33zákonač.179/2011Z.z.,podľa
ktorého na obstarávanie majetku štátu určeného na účely hospodárskej mobilizácie sa vzťahuje zákon
overejnomobstarávaníabola,tedaje,povinnápostupovaťpodľatohtozákona.Súdprvejinštancieďalej
uviedol, že odvolacím súdom bola zaviazaná vysporiadať sa so skutočnosťou, že žalobkyňa nepodala

ponuku vo výberovom konaní uskutočnenom na základe výzvy na predloženie ponuky na predmet
obstarania „JISHM“ z 12. októbra 2007. V tejto súvislosti súd zdôraznil skutočnosť, že žalobkyňa bola
už pred uskutočnením predmetného výberového konania jediným subjektom, ktorý vykonával údržbu,
aktualizácie a servis JISHM (rozhodnutie MH SR č. 1135/2006-2230-8 zo 14. augusta 2006) a ďalej na
skutočnosť, že žalobkyňa opakovane listami zn. 2007-743/Pmo z 19. októbra 2007, zn. 2007-742/Pmo z

18. októbra 2007, ako aj listom jej právneho zástupcu z 19. októbra 2007 upozorňovala na nezákonnosť,
neobjektívnosť a nejasnosť spôsobu výberu nového dodávateľa JISHM a žiadala tento stav odstrániť.
Podľa názoru súdu prvej inštancie samotná skutočnosť nepodania ponuky do nezákonného výberového
konania nemôže ísť k tiaži žalobkyne, pretože by došlo k popretiu elementárnej spravodlivosti. Uviedol,
že napokon skutočnosť podania či nepodania ponuky v predmetnom nezákonnom výberovom konaní

nie je z hľadiska príčinnej súvislosti nijako významná. Dôvodil, že žalobkyňa v čase uskutočnenia
výberového konania činnosti údržby, aktualizácie a servisu JISHM už vykonávala, a nemala započať
výkon týchto činností až na základe výberu vo výberovom konaní. Príčinná súvislosť medzi príčinou
(nesprávnym úradným postupom spočívajúcom vo výbere iného dodávateľa JISHM bez postupu
uvedeného v zák. č. 25/2006) a vznikom škody tak zostáva neprerušená, nakoľko nebyť nesprávneho

úradného postupu - uskutočnenia nezákonného výberu nového dodávateľa JISHM, žalobkyňa by
naďalej svoju činnosť vykonávala tak, ako ju vykonávala pred týmto nesprávnym úradným postupom.
Vo vzťahu k námietke neexistencie príčinnej súvislosti medzi postupom žalovanej a vznikom škody súd
prvej inštancie uviedol, že je dôležitá skutočnosť, že v čase, keď sa žalovaná rozhodla použiť výnimku
zo ZVO na zabezpečenie JISHM končila platnosť zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanou,

pričom zmluva bola medzi týmito účastníkmi uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, čo znamená,
že účastníkom bolo známe ustanovenie § 381 Obch. zákonníka, podľa ktorého namiesto skutočne
ušlého zisku môže poškodená strana požadovať náhradu zisku dosahovaného spravidla v poctivom
obchodnom styku za podmienok obdobných podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v
ktorom podniká. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalobkyni priznal plnú

náhradu trov konania, nakoľko bola v konaní úspešná. Dopĺňací rozsudok odôvodnil ustanoveniami §
151 ods. 8; § 137; § 166 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 72 ods. 1; § 73 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 543/2005 Z. z.
o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a
vojenské súdy dôvodiac, že vzhľadom k tomu, že vo veci samej nerozhodol o všetkých trovách konania
v súlade s ustanovením § 151 ods. 8 O. s. p., podľa ktorého vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí

osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva, súd
doplňujúcim rozsudkom rozhodol o iných trovách konania tak, že úspešnej žalobkyni priznal podľa §
142 ods. 1 O. s. p. náhradu iných trov konania.
2. Proti uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie. Krajský súd v Bratislave
(ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom z 31. mája 2018 sp. zn. 9Co/349/2016 napadnutý rozsudok a

doplňujúci rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č. k. 50C/169/2011-775
z 30. júna 2016 zmenil tak, že žalobu zamietol, napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č.
k. 50C/169/2011-775 z 30. júna 2016 potvrdil a rozhodol, že žalovaná má voči žalobkyni nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zastáva
názor, že v danej veci súdom prvej inštancie zistený nesprávny úradný postup nie je objektívne

spôsobilý založiť vznik zodpovednosti za škodu tak, ako to má na mysli zákon č. 514/2003 Z. z.
Uviedol, že Ministerstvo hospodárstva SR je v zmysle kompetenčného zákona ústredným orgánom
štátnej správy pre riadenie úloh hospodárskej mobilizácie a podľa § 10 písm. d/ zák. č. 414/2002 Z.
z. o hospodárskej mobilizácii koordinuje a zabezpečuje vývoj, udržiavanie a využívanie jednotnéhoinformačného systému hospodárskej mobilizácie a upresňuje subjektom hospodárskej mobilizácie
spôsob používania, spracovania a aktualizácie údajov sledovaných v jednotnom informačnom systéme
hospodárskej mobilizácie. Z uvedeného mal za to, že bolo plne v kompetencii žalovanej zabezpečiť

nový aplikačný program pre JISHM vzhľadom na vývoj v oblasti informačných technológií. Dôvodil,
že legitímna potreba výmeny programových prostriedkov JISHM žalovanej predchádzala výberovému
konaniu na dodávku nového JISHM, ktoré či s použitím výnimky z aplikácie ZVO, alebo bez nej ako
také, samé osebe nie je spôsobilé založiť objektívnu zodpovednosť štátu, keďže výberové konanie,
resp. verejné obstarávanie je len jedna fáza, na základe ktorej Ministerstvo hospodárstva SR začína

so subjektom hospodárskej mobilizácie správne konanie. Poznamenal, že sa preto nejedná o taký
nesprávny úradný postup, aký má na mysli zák. č. 514/2003 Z. z., keďže započatý proces výmeny
doterajších programových systémov bez ďalšieho, t. j. bez následných rozhodnutí nie je ukončeným,
konštitutívnym procesom, pretože subjekt hospodárskej mobilizácie je v zmysle § 4 ods. 1 písm.
d/, § 9 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona určovaný rozhodnutím Ministerstva hospodárstva SR v
správnom konaní. Uviedol, že uvedenému nasvedčuje vydanie rozhodnutia dňa 19. decembra 2007 č.

872/2007-2050-9 MH SR, že spoločnosť Asseco Slovakia, a. s. je subjektom hospodárskej mobilizácie
s účinnosťou od 1. januára 2008; vydanie rozhodnutia dňa 11. januára 2008 pod č. 58/2008-1020-2 o
zastavení konania (podľa § 30 ods. 1 písm. h/ zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní) voči spoločnosti
Asseco Slovakia, a. s., pretože MH SR ešte neurčilo spoločnosť, ktorá spĺňa všetky predpoklady, aby
plnila funkciu systémového integrátora hospodárskej mobilizácie; oznámenie spoločnosti VUJE, a. s.,

že na základe poverenia vedúceho služobného úradu MH SR A. L. z 21. januára 2008 bola vybratá
za dodávateľa nového „Jednotného informačného systému hospodárskej mobilizácie“; rozhodnutie z
28. marca 2008 č. 58/2008-1020-7 MH SR určilo spoločnosť VUJE, a. s. za subjekt hospodárskej
mobilizácie; zmluva o dielo č. 55/2008-3100-1020 z 28. marca 2008 medzi žalovanou a spoločnosťou
VUJE, a. s., ktorej predmetom je dodanie JISHM. Odvolací súd mal za to, že pokiaľ totiž orgán

zisťuje, zhromažďuje a posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, právne ich posudzuje, ide o činnosť
priamo smerujúcu k vydaniu individuálneho správneho rozhodnutia, a prípadné nesprávnosti či vady
tohto postupu nachádzajú svoj odraz v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované len z hľadiska
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 5 a nasl. zák. č. 514/2003
Z.z.,záverktorývychádzazustálenejjudikatúry,napr.zrozsudkuNSSR z30.marca2011sp.zn.3Cdo

220/2010. Na tieto prípady slúži systém opravných prostriedkov v správnom konaní, ktorých účelom je
dosiahnutie nápravy právnych alebo skutkových pochybení, ktorých sa dopustili štátne orgány. Odvolací
súd konštatoval, že ak by aj vytýkaný nesprávny úradný postup bol spôsobilý pre vznik objektívnej
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z., musia byť však súčasne splnené ďalšie základné zákonné podmienky, a to existencia škody

(skutočnej škody a ušlého zisku) a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
Za účelom zistenia príčinnej súvislosti zopakoval odvolací súd dokazovanie v zmysle § 384 ods. 1
CSP (pozri odsek 8.) a na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel záveru, že žalobkyni sa v konaní
nepodarilo preukázať vecnú väzbu (príčinnú súvislosť) medzi nesprávnym úradným postupom štátu a
vznikom údajnej škody. Odvolací súd zotrval na vyslovenom názore v predchádzajúcom zrušujúcom

uznesení, že nesporným, a vo vzťahu k posúdeniu príčinnej súvislosti relevantným faktom je, že
žalobkyňa nepredložila podklady na riešenie nového aplikačného programu JISHM, na základe ktorých
by mohla predmetná komisia navrhnúť uvedenú spoločnosť vedúcemu služobnému úradu Ministerstva
hospodárstva SR ako budúceho dodávateľa nového aplikačného programu. Žalobkyňa doručila iba
námietky voči výberu nového dodávateľa a pre absenciu návrhu na riešenie JISHM nemohol byť

komisiou tento materiál posudzovaný. Záverom odvolací súd ustálil, že v sporoch o náhradu škody voči
štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. bola žalobkyňa ako poškodený ten, ktorý odvodzoval svoje
nároky odexistenciejednotlivýchpredpokladovvznikuzodpovednostištátuzaškodu,pretobolapovinná
ich aj preukázať. Ak žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu čo i len jedného z predpokladov
zakladajúcich zodpovednosť štátu za škodu, z ktorého titulusvoje právo na náhradu škody odvodzovala,

nemohla byť v spore úspešná. Vyslovil, že nespochybňuje aktívnu legitimáciu žalobkyne, a tiež, že táto
je nepodstatná pri posudzovaní hmotnoprávnych predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody.
3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“)
dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnila poukazom na § 420 písm. f/ CSP a na § 421 ods. 1
písm. a/ CSP. Vo vzťahu k námietke vyplývajúcej z § 420 písm. f/ CSP uviedla, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je arbitrárne v tom, že odvolací súd vo viacerých miestach odôvodnenia uviedol, že
software dodávaný žalobkyňou bol zastaraný a nezodpovedal požadovanej kvalite. Pričom uvedený
skutkový stav podľa dovolateľky odvolací súd nemal podložený žiadnym relevantným dôkazom alebo
hodnovernou svedeckou výpoveďou a má za to, že sa jedná len o prevzaté tvrdenia žalovanej bezopory v dokazovaní. Arbitrárnosť rozhodnutia dovolateľka vidí aj v odôvodnení ne/existencie príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom žalovanej a vznikom škody. Dovolateľka má za to,
že v konaní bola snaha obísť zákonné predpisy týkajúce sa verejného obstarávania a vôľa zadať

zákazku neskoršiemu svojvoľne vybratému víťazovi. Uviedla, že skutkové závery odvolacieho súdu
ohľadne príčinnej súvislosti nekorešpondujú s vykonaným dokazovaním a ignorujú podstatné
skutkové okolnosti. Skutkové závery považuje za chybné a bez súvzťažnosti k prejednávanému
prípadu a vykonanému dokazovaniu. Konštatovala, že zistenia súdu sú nelogické a popierajú výsledky
dokazovania. Taktiež namieta arbitrárnosť argumentácie odvolacieho súdu vo vzťahu k aktívnej

legitimácii uvedenej v bode 13.3. rozhodnutia. Nepreskúmateľnosť videla dovolateľka aj v odôvodnení
výberového konania, resp. verejného obstarávania ako predpoklad začatia konania podľa § 414/2002
Z. z. o hospodárskej mobilizácii. Vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. a/ CSP uviedla, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, od ktorej sa odvolací súd odklonil, a to od otázky
aktívnej legitimácie. Dôvodila, že odvolací súd nelogicky uviedol, že nepodanie ponuky do súťaže zo
strany dovolateľky je relevantné vo vzťahu k jej legitimácii, ktorá popretá nebola. Má za to, že ak jej

aktívna legitimácia nebola v spore spochybnená, tak mala byť v spore úspešná, čo dovolateľka považuje
za správne riešenie tejto právnej otázky a zároveň poukázala na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 3
Cdo192/2004.Ďalejnamietalanesprávneprávneposúdenievotázkespoluzavineniažalovanejvzmysle
§ 441 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Uviedla, že v danom prípade nie je možné konštatovať
zavinenie dovolateľky vo vzťahu k celej žalovanej škode, keďže podpísaním zmlúv mohla byť škoda

znížená maximálne o čiastku 42.962,62 eur. Poukázala na rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn.
1 Cz 119/73 a sp. zn. 5 Cdo 71/03. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak,
že v celom rozsahu potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie.
4. Žalovaná navrhla, aby dovolací súd dovolanie dovolateľky ako procesne neprípustné odmietol.

5.NajvyššísúdSlovenskejrepubliky(ďalejajako„dovolacísúd“)akosúddovolací (§35CSP)pozistení,
že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP), zastúpeným
podľa § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady
prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je potrebné odmietnuť, nakoľko nie je prípustné.

6. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.
6.1. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

8. Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

9. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré takzároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkýmvykonanýmdôkazom,právo nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonariadneodôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti). Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľka namietala, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie dostatočne.

10. Dovolací súd v súvislosti s námietkou dovolateľky o porušení § 420 písm. f/ CSP nedostatočným a
nepresvedčivým odôvodnením (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu akcentuje, že právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho
procesu, a táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie
podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra

1994,sériaA,č.303-A,s.12,HiroBalanic.Španielskoz9.decembra1994,sériaA,č.303-B;Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“.
Dovolací súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu - R 111/1998, R 2/2016, ako aj
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016,
v zmysle ktorých nedostatok odôvodnenia rozhodnutia (nepreskúmateľnosť) bol považovaný len za
vlastnosť rozhodnutia súdu, ktorý zmätočnosť rozhodnutia nezakladá. Právna veta zjednocujúceho

stanoviska R 2/2016 znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Zmeny
v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty

a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

11. Odvolací súd vo vzťahu k príčinnej súvislosti zotrval na vyslovenom názore v predchádzajúcom
zrušujúcom uznesení, že nesporným a vo vzťahu k posúdeniu príčinnej súvislosti relevantným faktom
je, že žalobkyňa nepredložila podklady na riešenie nového aplikačného programu JISHM, na základe

ktorých by mohla predmetná komisia navrhnúť uvedenú spoločnosť vedúcemu služobnému úradu
Ministerstva hospodárstva SR ako budúceho dodávateľa nového aplikačného programu. Žalobkyňa
doručila iba námietky voči výberu nového dodávateľa a pre absenciu návrhu na riešenie JISHM nemohol
byť komisiou tento materiál posudzovaný. Záverom odvolací súd ustálil, že v sporoch o náhradu škody
voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. bola žalobkyňa ako poškodený ten, ktorý odvodzoval

svoje nároky od existencie jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, preto bola
povinná ich aj preukázať. Zároveň konštatoval, že žalobkyňa nepristúpila k uzavretiu zmluvy o dielo na
základe rokovania so žalovanou, tak potom škoda, ktorá podľa žalobkyne spočívala v poklese zisku za
rok 2008 a následne nebola ani bezprostrednou a priamou príčinou spôsobená tým, že žalovaná pri
výbere nového dodávateľa nepostupovala v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní, ale tým že

žalobkyni k dosiahnutiu zisku chýbal spôsobilý titul.

12. Vo vzťahu k namietanej aktívnej legitimácii odvolací súd konštatoval, že záver súdu prvej
inštancie, že nepodanie ponuky do nezákonného výberového konania nemôže ísť k tiaži žalobkyne,
nakoľko by došlo k popretiu elementárnej spravodlivosti a súd by tak neposkytoval ochranu práva

účastníka, ktorý mal záujem predísť škode upozorňovaním na nezákonnosť a neobjektívnosť
výberového konania, je plne opodstatnené, s ktorým záverom odvolací súd plne súhlasí, avšak táto
úvaha je relevantná vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobkyne, ktorá popretá nebola, keďže sa súd
vysporiadavalshmotnoprávnymipredpokladmiprepriznanienárokunanáhraduškody,aletátookolnosť
z hľadiska posúdenia príčinnej súvislosti je bezpredmetná. Tým, že súd žalobu považuje za nedôvodnú

pre nesplnenie týchto predpokladov, neposkytuje ochranu nezákonnému postupu uskutočnenému
žalovanou a neupiera ochranu práva žalobkyne tak, ako to zhodnotil súd prvej inštancie. Odvolací súd
týmto nespochybňoval aktívnu legitimáciu žalobkyne, ale konštatoval, že úvaha o nepodaní ponuky donezákonného výberového konania nemôže ísť k tiaži žalobkyne, a teda že je opodstatnená vo
vzťahu posúdenia jej legitimácie, čo odvolací súd nespochybnil.

13. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny
podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúryEurópskehosúdupreľudsképráva(pozrinapríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). V posudzovanej veci sú v dovolaním napadnutom

rozhodnutí odvolacieho súdu (obsah ktorého nemožno posudzovať izolovane od rozsudku súdu prvej
inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok - viď
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho
podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré súd aplikoval, a z ktorých vyvodil svoje právne závery,
ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane
odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 O. s. p.). Za procesnú

vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená,
že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). Podľa názoru
dovolacieho súdu dal odvolací súd v danom spore odpoveď na tie otázky, ktoré boli z jeho hľadiska
relevantné pre rozhodnutie o odvolaní, ale aj náležite reagoval na odvolacie námietky dovolateľky.

14. Z obsahu samotného dovolania ako celku smerujúceho k § 420 písm. f/ CSP vyplýva, že dovolateľka
predovšetkým namieta nedostatky v procese hodnotenia dokazovania, kde má za to, že súdy
nižšej inštancie nesprávne vyhodnotili dôkazy, k čomu dovolací súd uvádza, že nespôsobilou založiť
prípustnosť dovolania je preto dovolacia námietka dovolateľky týkajúca sa nesprávneho hodnotenia

vykonaných dôkazov odvolacím súdom, ktorú tiež bez ďalších relevantných skutočností nemožno
považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto, že (i)
hodnotenie dôkazov prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej
inštancie,(ii)pokiaľsúdnesprávnevyhodnotíniektorýzvykonanýchdôkazov,môžebyťjehorozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia

§ 420 písm. f/ CSP nezakladá. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R
125/1999, R 6/2000) ako aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo
244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012) zastávali názor, že ani prípadná neúplnosť či nesprávnosť
skutkových zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná bez
ďalšieho za dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania. Zmeny v právnej úprave dovolania a

dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu týchto judikátov a
rozhodnutí nedotkli, preto ich treba považovať za naďalej aktuálne.

15. Najvyšší súd pre úplnosť poukazuje na konštatovanie Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. IV.
ÚS 196/2014 (ktoré sa síce týkalo právneho stavu do 30. júna 2016, je však naďalej aktuálne), v zmysle

ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne
zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti.

16. Vo vzťahu k námietke vyplývajúcej z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP dovolací súd uvádza nasledovné :

17. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne
vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP, nevyhnutným predpokladom pre
posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky,
ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide
o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

18. Dovolací súd uvádza, že dovolateľka v dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie a
odklon otázky jej aktívnej legitimácie s odôvodnením, že ak v konaní nebola spochybnená jej aktívna
legitimácia, tak je nositeľom hmotnoprávneho nároku, a teda, že by mala byť v konaní úspešnou a toto

považuje za správne riešenie otázky.

19. Dovolací súd uvádza, že sa prikláňa k názoru, že dovolateľka je nositeľom hmotnoprávneho
nároku ako takého. A že na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkomhmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, avšak rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 3 Cdo
192/2004, na ktoré dovolateľka poukázala zároveň uvádza, že to, či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený

nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti
byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie

je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní
ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je
nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v
konaní ide. Uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu nedeklaruje dovolateľkou nastolenú hypotézu, že ak
je aktívne legitimovaným subjektom konania, že sa tak stáva automaticky v konaní úspešnou. Dovolací

súd konštatuje, že pre úspech v konaní musí žalobca popri aktívnej legitimácii preukázať aj splnenie
ďalších hmotnoprávnych podmienok nároku na náhradu škody.

20. Dovolací súd uvádza, že konštatovanie odvolacieho súdu, že nepopiera aktívnu legitimáciu
dovolateľky, a že súd sa vysporiadal s hmotnoprávnymi predpokladmi pre priznanie nároku na

náhraduškody,ažetátookolnosťjezhľadiskaposúdeniapríčinnejsúvislostibezpredmetná,savzmysle
§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

21. Dovolateľka taktiež namieta nesprávne právne posúdenie a odklon od otázky spoluzavinenia
žalobkyne/žalovanej v zmysle § 441 OZ. Uviedla, že podľa jej názoru mal odvolací súd posúdiť túto

otázku podľa § 441 OZ tak, že by žalobkyňa ako dovolateľka znášala škodu pomerne. Poukázala na
rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cz 118/73 a sp. zn. 5 Cdo 71/03.

22. Dovolací súd zdôrazňuje, že nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je, že ide o otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení

založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, vyriešenie ktorej nemalo určujúci význam
pre rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí
odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť
považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.

23. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť jej dovolania z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Ňou zadefinovaná
právna otázka by mohla mať znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP iba vtedy, ak
by výsledok ich riešenia (posúdenia a vyhodnotenia) odvolacím súdom predstavoval jediný a výlučný
dôvod, pre ktorý nebolo jej odvolaniu vyhovené a potvrdené ako vecne správne rozhodnutie súdu
prvej inštancie. Dovolací súd v súvislosti s nastolenou otázkou spoluzavinenia žalovanej v zmysle §

441 OZ v prvom rade poznamenáva, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu neriešilo
dovolateľkou nastolenú otázku. Zo samotného odôvodnenia odvolacieho súdu v bode 13.6., na ktoré
dovolateľka poukázala vyplýva, že žalobkyňa nepristúpila k uzavretiu zmluvy o dielo na základe
rokovania so žalovanou, tak potom škoda, ktorá podľa žalobkyne spočívala v poklese zisku za rok 2008
a následne nebola ani bezprostrednou a priamou príčinou spôsobená tým, že žalovaná pri

výbere nového dodávateľa nepostupovala v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní, ale tým že
žalobkyni k dosiahnutiu zisku chýbal spôsobilý titul. Dovolací súd uvádza, že z obsahu odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd predovšetkým riešil otázku, či boli naplnené
všetky predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a teda, či bola
naplnená aj príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a spôsobenou

škodu. Odvolací súd sa nezaoberal otázkou spoluzavinenia v zmysle § 441 OZ, pričom dovolateľka ani
spoluzavinenie neuvádzala ani nenamietala vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej. Dovolací súd
zároveň konštatuje, že odvolací súd nemal dôvod skúmať spoluzavinenie a znižovať tak žalobkyňou
uplatnený nárok na náhradu škody v zmysle § 441 OZ, pretože odvolací súd dospel k záveru, že nebola
naplnená príčinná súvislosť a teda neskúmal ani výšku uplatnenej škody. Vzhľadom na uvedené má

dovolací súd za to, že odvolací súd sa tak riešením uvedenej otázky, majúcej podľa názoru dovolateľky
kľúčový význam pre jeho rozhodnutie, vôbec nezaoberal. So zreteľom na to dovolací súd uzatvára, že
dovolanie dovolateľky je v zmysle § 421 ods. 1 CSP procesne neprípustné.24. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie dovolateľky vyplývajúce z § 420 písm. f/ CSP
a § 421 ods. 1 písm. a/ podľa § 447 písm. c/ CSP ako neprípustné odmietol.

25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd v zmysle § 451 ods. 3
veta druhá CSP neodôvodňuje. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods.
2 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.