Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. február 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoPr/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2519202266
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2519202266.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X,
D., zastúpeného JUDr. Matejom Valjentom, advokátom, so sídlom Jesenského 232, Partizánske, proti
žalovanému: Schavemaker Slovakia, s. r. o., so sídlom Sereďská 4012/247, Trnava, IČO: 35 978 406,
zastúpenému JUDr. Martiom Kanásom, advokátom, so sídlom Školská 3, Nitra, o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Piešťany z 30. júna 2022 č.k. 15Cpr/3/2019-339, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o uložení povinnosti zaplatiť

náhradu mzdy (výrok II.), ako aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) p o t
v r d z u j e .

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru
okamžitýmskončenímpodľa§68ods.1písm.b)Zákonníkaprácezodňa09.07.219,doručenéžalobcovi
dňa 22.07.2019, je neplatné (výrok I.) a žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške
celkom 17.184 Eur za obdobie od 13.09.2019 do 08.03.2022 (výrok II.). O nároku na náhradu trov

konania súd rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100% (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 151 ods. 1 a § 153 ods. 1, 2 a 3 CSP,
§ 13 ods. 3, § 59 ods. 1 písm. c), § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, § 70, § 74, § 77, § 79
ods. 1 a 2, ako aj § 134 ods. 1 až 4 Zákonníka práce, ako aj § 39 Občianskeho zákonníka, keď
v konaní považoval za nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovný pomer, ktorý bol

založený pracovnou zmluvou zo dňa 29.12.2014, na základe ktorej a v znení jej dodatkov žalobca
vykonával u žalovaného prácu vodiča nákladného automobilu v medzinárodnej doprave v time-for-time
pracovnom systéme. Bolo nesporné, že dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.02.2018 bolo
s účinnosťou od 01.03.2018 miesto výkonu práce žalobcu: E., F. a podľa požiadaviek zamestnávateľa
a pracovný čas: v súlade so Zákonníkom práce a na základe požiadaviek zamestnávateľa. Zo strany
zamestnávateľa došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru listom zo dňa 09.07.2019, ktorý
bol žalobcovi doručený dňa 22.07.2019, ako dôvod bol uvedený § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,

pričom porušenie pracovnej disciplíny malo spočívať v trojdňovej absencii žalobcu po ukončení jeho
práceneschopnosti. Skončenie pracovného pomeru bolo prerokované so zástupcami zamestnancov
dňa 08.07.2019. Žalobca bol práceneschopný do 25.06.2019, pričom ukončenie práceneschopnosti
zaslal žalovanému nasledujúci deň poštou, a žalovanému bolo doručené. Žalobca listom zo dňa13.09.2019 žalovanému oznámil, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Súd mal
za to, že v konaní sa stala nespornou aj skutočnosť, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného
pomeru okamžitým skončením podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 09.07.2019,

ktoré bolo žalovaným doručené žalobcovi dňa 22.07.2019. Uvedené súd konštatoval jednak z dôvodu,
že žalovaný s prihliadnutím na koncentráciu konania napriek výzve súdu účinne nepoprel skutkové
tvrdenia žalobcu, ktoré sú uvedené v žalobe, ako aj vzhľadom na vyjadrenia samotného právneho
zástupcu žalovaného, ktorý opakovane priznal nedostatky okamžitého skončenia pracovného pomeru
a uviedol, že sporná je v konaní uplatnená náhrada mzdy. Napriek uvedenej nespornosti súd po

vykonanom dokazovaní uviedol, že dôvody neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
vyplynuli aj z vykonaného dokazovania vo vzťahu k náhrade mzdy, na základe ktorého mal súd za
to, že zo strany žalobcu nedošlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Ako dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru bola uvedená údajná trojdňová neospravedlnená absencia žalobcu,
pričom súd bol toho názoru, že túto samotnú, bez preukázania jej prípadných negatívnych dôsledkov
na zamestnávateľa, nemožno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Nakoľko žalobca

pracoval u žalovaného ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy a vzhľadom na znenie dohody
o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.02.2018 nemal stále pracovisko, ani pracovný čas, a tieto boli
v zmysle pracovnej zmluvy v znení dohôd o jej zmene závislé od požiadaviek zamestnávateľa, pričom
žalovaný nepreukázal, že by tieto požiadavky žalobcovi po ukončení jeho práceneschopnosti oznámil,
súd mal za to, že nemohlo dôjsť k neospravedlnenej absencii žalobcu. Vzhľadom na skutočnosť, že

v okamžitom skončení pracovného pomeru je uvedené, že žalobca ukončil práceneschopnosť dňa
25.06.2019, je zrejmé, že v danom čase zamestnávateľ už disponoval ukončením práceneschopnosti
žalobcu, a napriek skutočnosti, že žalobca nemal v zmysle pracovnej zmluvy stále pracovisko, ani
pracovný čas, pred okamžitým skončením pracovného pomeru ho žiadnym spôsobom nekontaktoval
a neoznámil mu svoje požiadavky, a to kde a kedy sa má dostaviť na výkon práce, ako to bolo

preukázane zvykom u zamestnávateľa telefonicky alebo SMS správou, čo potvrdil aj svedok G. C., ale
pristúpil okamžite ku skončeniu pracovného pomeru. Takéto konanie zamestnávateľa možno posúdiť
aj ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, čoho následkom je tiež neplatnosť skončenia pracovného
pomeru. K žalobcom uplatnenej a v konaní spornej náhrade mzdy súd uviedol, že zamestnávateľ je
podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce povinný žalobcovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada

žalobcovipatríododňa,keďoznámilzamestnávateľovi,žetrvánaďalšomzamestnávaní,čobolovtomto
prípade listom doručeným žalovanému dňa 13.09.2019. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac
za čas 36 mesiacov. Keďže celkový čas, za ktorý žalobca žiadal poskytnúť náhradu mzdy, presiahol
dvanásť mesiacov, súd sa ďalej zaoberal žiadosťou žalovaného, aby súd jeho povinnosť nahradiť mzdu
za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížil, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci

dvanásť mesiacov vôbec nepriznal. Žiadosť o nepriznanie, resp. zníženie náhrady mzdy v tomto konaní
žalovaný odôvodnil jednak skutočnosťou, že žalobca bol po okamžitom skončení pracovného pomeru
u žalovaného zamestnaný u iného zamestnávateľa a bol poberateľom dôchodku, ako aj skutočnosťou,
že žalobca žalovanému nepredložil platné doklady, ktorými by preukázal spôsobilosť vykonávať prácu
podľa pracovnej zmluvy, a tiež údajným konaním žalobcu, ktorého sa mal dopustiť ešte pred jeho

práceneschopnosťou, ktorá trvala jeden rok, ktoré malo byť v rozpore s dobrými mravmi. Súd uviedol,
že dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy
presahujúcej dvanásť mesiacov, nesie zamestnávateľ. Vo vzťahu k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady
mzdy presahujúcej dvanásť mesiacov, súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo
157/2010 z 14.09.2011, ako aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 331/2019 z 19.11.2019,

ako i na odbornú právnickú literatúru vo vzťahu k nárokom z neplatného skončenia pracovného
pomeru. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy súd vychádzal z konkrétneho dôvodu skončenia pracovného
pomeru a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zisťoval, prečo zamestnávateľ neumožnil žalobcovi
pokračovať v práci po tom, ako mu oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp.
posudzoval, či na strane zamestnávateľa nastali skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby

mu umožnil pokračovať v práci, a zároveň objektívne znemožnili uspokojiť jeho mzdové nároky. Vo
vzťahu k dôvodu skončenia pracovného pomeru so žalobcom súd poukázal na svoje odôvodnenie
týkajúce sa neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a podotkol, že má za to, že konanie
zamestnávateľa, ktorý skončil pracovný pomer okamžite so zamestnancom, ktorý bol bezprostredne
po ukončení práceneschopnosti a bez toho, aby dodržal obvyklý postup u zamestnávateľa, vykazuje

znakykonania,ktorébolovrozporesdobrýmimravmi.Skončeniepracovnéhopomerunezavinilžalobca,
keďže je zrejmé, že ukončenie práceneschopnosti zamestnávateľovi oznámil a očakával, že mu budú
dané pokyny v súlade s pracovnou zmluvou, čo sa však nestalo, ale naopak, došlo k okamžitému
skončeniu pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Žalovaný v konaní netvrdil, ani nepreukázal,že by žalobcovi oznámil, že jeho požiadavke na prideľovanie práce podľa pôvodnej pracovnej zmluvy
vyhovel, a že by ho vyzval, aby nastúpil do práce. Žalovaný v konaní netvrdil, ani nepreukázal, že by na
jeho strane nastali skutočnosti, ktoré by mu objektívne znemožnili, aby žalobcovi umožnil pokračovať

v práci, zároveň mu objektívne znemožnil i uspokojiť jeho mzdové nároky. Tvrdenie, že žalobca nespĺňal
predpoklady pre výkon, resp. ich splnenie žalovanému nepreukázal, neobstojí, keďže toto tvrdenie
žalovaný nepreukázal, a taktiež netvrdil a ani nepreukázal, že by žalobcu upozornil na neplatnosť
dokladov, resp. ho vyzval na ich predloženie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vodičský preukaz
mal žalobca platný do 04.09.2019 a od 05.09.2019 mu bol vydaný nový vodičský preukaz. Kvalifikačnú

kartu vodiča mal žalobca platnú do 13.06.2018 a od 26.04.2018 má novú kvalifikačnú kartu vodiča
platnú do 13.06.2023. Doklad o zdravotnej spôsobilosti vodiča mal platný do roku 2019 a znovu bol
vydanýdňa04.09.2019.Vzhľadomnauvedenésúdnemalzapreukázané,žebyžalobcanebolspôsobilý
vykonávať prácu na základe pracovnej zmluvy u žalovaného odo dňa, keď mu oznámil, že trvá na
ďalšom zamestnávaní. Súd tak dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre zníženie, resp.
nepriznanienáhradymzdynazákladedôvodovuvedenýchzamestnávateľom,akeďžesúdniejeviazaný

dôvodmi uvedenými v žiadosti, len stručne uviedol vo vzťahu k dôvodu, že sa žalobca zamestnal u iného
zamestnávateľa po okamžitom skončení pracovného pomeru, že nemá za to, že by priznanie náhrady
mzdy za obdobie, keď bol žalobca zamestnaný, resp. poberal iný príjem, bolo v danom prípade v rozpore
s dobrými mravmi. Žalobca tak bol nútený urobiť práve v dôsledku konania žalovaného, ktorý s ním
bez právneho dôvodu neplatne skončil pracovný pomer a následne napriek oznámeniu, že trvá na

ďalšom zamestnávaní, jeho žiadosti nevyhovel, a tak bol nútený si nájsť prácu u iného zamestnávateľa.
Skutočnosť, že žalobca bol zamestnaný a poberal mzdu a starobný dôchodok v období, za ktoré žiada
vyplatiť náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, nie je v intenciách
súčasnej právnej úpravy relevantná pre posúdenie nároku na náhradu mzdy za obdobie presahujúce
dvanásť mesiacov. Keďže žalovaný okamžite skončil pracovný pomer a žalobcovi neumožnil pokračovať

v práci, neobstojí ani jeho obrana, že žalobca sa zamestnal u iného zamestnávateľa bez jeho súhlasu.
Argumenty žalovaného by mohli obstáť jedine v prípade, ak by žalobcu na nástup do práce riadne vyzval
a žalobca by do práce nenastúpil, resp. by následne nepredložil doklady potrebné na výkon práce. To
však žalovaný v konaní netvrdil, ani nepreukázal. Vo vzťahu k plneniu pracovných úloh žalobcom pred
okamžitým skončením pracovného pomeru (ešte pred jeho rok trvajúcou práceneschopnosťou), súd

uviedol, že má za to, že žalovaný sa nemôže úspešne dovolávať porušenia pracovnej disciplíny, resp.
porušenia dobrých mravov zo strany žalobcu, keď sám následne pri okamžitom skončení pracovného
pomeru so žalobcom konal v rozpore s pracovnou zmluvou, Zákonníkom práce a dobrými mravmi.
Vzhľadom na uvedené bol súd toho názoru, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy za obdobie
od 13.09.2019 do 08.03.2022, ako si ho v konaní uplatnil v plnej výške. Pri určení výšky náhrady mzdy

súd vychádzal z ust. § 134 ods. 3 Zákonníka práce, keďže žalobca v rozhodujúcom období, ktorým je
kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok, čo sú v danom
prípade mesiace apríl až jún 2019, vzhľadom na jeho rok trvajúcu práceneschopnosť, neodpracoval
aspoň 21 dní alebo 168 hodín a použil sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok.
Pravdepodobný zárobok zisťoval zo mzdy, ktorú by zamestnanec zrejme dosiahol. Súd uviedol, že na

základe dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.12.2017, s účinnosťou od 01.01.2018 bola mzda
žalobcu v sume 576 Eur mesačne, ktorá skutočnosť bola v konaní nesporná. V rozhodujúcom období
mal apríl 2019 160 pracovných hodín, mesiac máj 2019 168 pracovných hodín a mesiac jún 2019 160
pracovných hodín, čo je spolu 488 pracovných hodín. Pravdepodobný hodinový zárobok žalobcu tak
bol v rozhodujúcom období vo výške 3,5410 Eur (576 x 3 mesiace /488). Po zistení pravdepodobného

hodinovéhozárobkuvrozhodujúcomobdobí,súdvykonalprepočetnapravdepodobnýmesačnýzárobok
podľa počtu priemerných pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovného času zamestnanca, pričom pri týždennom pracovnom čase žalobcu 40 hodín, je priemerný
počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac 166,67 hodín. Rok 2019 mal 250
pracovných dní, 2000 pracovných hodín za rok, a teda priemer na jeden mesiac je 166,67 hodín (2000

hodín : 12 mesiacov). Pravdepodobný zárobok bol zistený tak, že pravdepodobný priemerný hodinový
zárobok 3,5410 Eur bol vynásobený priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na
jeden mesiac podľa týždenného pracovného času, ktorý bol podľa pracovnej zmluvy 40 hodín týždenne,
čo po zaokrúhlení na najbližší eurocent nahor predstavuje sumu 590,18 Eur (3,5410 eur x 166,67
hodín = 590,18 Eur). Žalobca si uplatnil náhradu mzdy za obdobie od 13.9.2019 do 8.3.2022 vo výške

celkom 17.184 Eur, podľa priemerného mesačného zárobku v sume 576 Eur, čo je nižšia suma, než
na ktorú by mu vzhľadom na vyššie uvedené vznikol nárok. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca si na
základe jeho výpočtu výšky náhrady mzdy uplatnil nižšiu náhradu mzdy, než na akú mu vznikol nárok,
súd mu náhradu mzdy priznal v súlade s tým, ako bola uplatnená a teda za obdobie 13.09.2019 až08.03.2022 spolu v sume 17.184 Eur. Súd tak vyhovel výrokom II. aj žalobe v časti uplatnenej náhrady
mzdy. Vo vzťahu k navrhovanému dokazovaniu súd uviedol, že nevykonal ďalšie žalovaným navrhované
dokazovanie predložením tachografových krúžkov žalobcu od 04.09.2019 (od dátumu, kedy mal platné

doklady), keďže mal za to, že tento dôkaz nemôže mať vzhľadom na vyššie uvedené závery súdu, na čo
možno pri nepriznaní, resp. znížení náhrady mzdy prihliadať, vplyv na rozhodnutie súdu. Dokazovanie
výsluchom osoby, ktorá prevzala platné doklady žalobcu v mene žalovaného súd nevykonal, keďže tento
návrh nebol v súlade s ustanovením § 197 ods. 2 CSP. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol
podľa § 255 ods. 1 CSP a vychádzajúc z celkového úspechu žalobcu voči žalovanému, priznal žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti priznania nároku na náhradu mzdy a v závislom výroku
o nároku na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok
v napadnutej časti zmeniť tak, že žalobcovi prizná náhradu mzdy len od odpadnutia prekážky na
strane žalobcu, a to od 04.11.2021, alternatívne mu prizná náhradu mzdy za dvanásť mesiacov

a rozhodne, že nemožno spravodlivo požadovať od žalovaného, aby žalobcu naďalej zamestnával.
Odvolanie odôvodnil tým, že súd dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým
zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Výrok I.
rozsudku nenapadol opravným prostriedkom z dôvodu, že v samotnom konaní žalovaný nerozporoval
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu uznania formálnych nedostatkov

okamžitého skončenia pracovného pomeru. Na materiálnych podmienkach skončenia pracovného
pomeru odvolateľ trval z dôvodu predloženia dôkazov v súdnom konaní, ktorými sa preukázalo, že
už pred práceneschopnosťou žalobcu bol žalovaný nútený z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti
žalobcu v dochádzke evidovať jeho neospravedlnenú absenciu. Namietol nesúvislý a nepravdivý opis
skutočností v bode 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď žalovaný nikdy v konaní neuznal

predloženie potrebných dokladov do jeho dispozície žalobcom. Namietol tiež, že výpoveď žalobcu
v konaní je plná rozporov, ktoré neboli v súdnom konaní odstránené. Pokiaľ by sa výpoveď žalobcu na
pojednávaní vyhodnotila ako pravdivá a odzrkadľujúca všetky skutočnosti, je preukázané, že žalobca
odpracoval u nového zamestnávateľa Stofingstav, s. r. o. viac hodín, ako je evidovaných na výplatných
páskach. Žalobca v konaní jednoznačne a nespochybniteľne vyjadril, že „...má tam stálu zmluvu. Má

s nimi dohodu, že robí každý deň, lebo podľa potreby, nakoľko je dôchodca. Nepotrebuje peniaze,
to čo im odrobí, to mu zaplatia.“ V konaní nebolo sporné, že žalobca zaslal žalovanému ukončenie
práceneschopnosti doručenou listovou zásielkou, a žiadnym iným spôsobom neoznamoval ukončenie
práceneschopnosti žalovanému. Odvolateľ mal za to, že žalobca sa mal po skončení práceneschopnosti
riadne dostaviť do zamestnania, do miesta výkonu práce, ktoré je jednoznačne uvedené v pracovnej

zmluve v zmysle jej platných dodatkov, najmä dodatku zo dňa 28.02.208, kde je miesto výkonu práce
jednoznačne uvedené. Z uvedeného miesta sa vždy odchádzalo na pracovné cesty, ako aj pracovné
cesty sa končili na uvedenej prevádzke. Je nelogické, aby žalobca doma čakal na zaslanie SMS správy
anevykonalžiadnuiniciatívusmerujúcunanástupdopráceavkonanínebolopreukázané,žebyžalobca
vykonal akékoľvek aktivity smerujúce k nástupu do práce. Je ťažko predstaviteľné a reálne, že žalovaný,

ako aj akýkoľvek iný zamestnávateľ, má vyzývať svojich zamestnancov na nástup do práce, či už SMS
komunikáciou alebo inou formou, či už písomnou alebo ústnou po skončení práceneschopnosti. Bol
toho názoru, že pre prideľovanie práce žalobcovi neboli splnené materiálne podmienky, nakoľko žalobca
nepredložil žalovanému potrebné doklady na výkon zamestnania, ktoré boli uvedené v pracovnej
zmluve. Žalobcovi nemohla byť prideľovaná práca zo strany zamestnávateľa, keďže došlo k prekážke

na strane zamestnanca z titulu, že zamestnanec si nesplnil svoje zmluvné a zákonné povinnosti, ktoré
sú definované v pracovnej zmluve v čl. 4. Na výkon svojho povolania potrebuje mať žalobca v platnosti
všetky oprávnenia na vedenie motorového vozidla, či už platnú kartu vodiča, platný vodičský preukaz,
platné psychotesty. Do dnešného dňa žalobca žalovanému nepredložil žiaden z týchto dokladov
napriek skutočnosti, že táto povinnosť mu vyplýva aj z ustanovení pracovnej zmluvy. Tvrdenie žalobcu

o predložení dokladov bolo v konaní vyvrátené svedeckými výpoveďami prostredníctvom svedkyne A.
H. a svedka G. C.. Žalovaný obdržal kópie dokladov žalobcu k nahliadnutiu až na pojednávaní dňa
04.11.2021. Poukázal na to, že pracovnoprávny vzťah je založený na zmluvnej voľnosti a žalobca sa
v uzatvorenej zmluve zaviazal udržiavať doklady v platnosti a predložiť ich zamestnávateľovi. Žalobca
mal aj v minulosti problémy s pracovnou disciplínou, kde mu bolo doručené písomné upozornenie zo

dňa 09.05.2018. Žalovaný mal povinnosť po ukončení práceneschopnosti dostaviť sa do miesta výkonu
práce, ktoré je jasne a nezameniteľne uvedené v uzatvorenej pracovnej zmluve zo dňa 29.12.2014
v znení jej dodatkov, najmä dodatku zo dňa 28.02.2018. Žalobca nemôže spravodlivo trvať na plnej
výškenáhradymzdyzdôvoduvýkoneprácepreinéhozamestnávateľaaobmedzenéhočasovéhofondu,ktorý môžu vodiči kamiónovej dopravy odpracovať, ktorý si žalovaný z dôvodu odpracovaného času pre
iného zamestnávateľa znížil. Je v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca vykonával taký istý druh práce
pre iného zamestnávateľa počas trvania pracovného pomeru a nepredloženie potrebných dokladov na

výkon povolania a predloženie lekárskych správ, ktoré vylučujú vykonávať prácu vodiča kamiónovej
dopravy. Návrh žalobcu na zmenu petitu zo dňa 10.11.2021 obsahuje v odseku 4 výpočet náhrady mzdy,
ktorý je v rozpore so samotným znením žalobného petitu v časovom úseku, za aký ho považuje a najmä
v odseku 7 žalobca uplatňuje náhradu mzdy vo výške 520 Eur mesačne, a nie ako priznal súd vo výške
576 Eur mesačne. Z uvedeného nesporne plynie, že nemohlo dôjsť len k pisárskej chybe, ale samotný

výpočet a obdobie uplatnenej náhrady mzdy je nejednoznačné a súd sa dopustil procesného pochybenia
v pripustení zmeny petitu, ktorý nezodpovedá žalobcom uplatnenej výške náhrady mzdy. Súd nad rámec
návrhu žalobcu pripustil zmenu petitu, a tým porušil spravodlivý proces a zvýhodnil žalobcu. Žalobca
vnávrhupetitupožadovalnáhradumzdylendo08.03.2021,aniedo08.03.2022,akotopripustilkonajúci
súd.

4. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti
z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Namietol, že žalovaný aj napriek skutočnosti, že nepodal
odvolanie proti výroku I., ktorým súd rozhodol, že určuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru
okamžitým skončením podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 09.07.2019, doručené
žalobcovi dňa 22.07.2019, sa na stranách 3 až 8 písomne podaného odvolania zaoberá okamžitým

ukončením pracovného pomeru, a nie odôvodnením odvolania proti výroku o náhrade mzdy. V konaní
bolo od začiatku nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovný pomer, ktorý bol
založený pracovnou zmluvou zo dňa 29.12.2014, na základe ktorej a v znení jej dodatkov žalobca
vykonával u žalovaného prácu vodiča nákladného automobilu v medzinárodnej doprave v time-for-time
pracovnom systéme. Bolo nesporné, že dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.02.2018 bolo

s účinnosťou od 01.03.2018 miesto výkonu práce žalobcu: E., F. a podľa požiadaviek zamestnávateľa,
a pracovný čas: v súlade so Zákonníkom práce a na základe požiadaviek zamestnávateľa. Zo strany
zamestnávateľa došlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru listom zo dňa 09.07.2019, ktorý bol
žalobcovi doručený dňa 22.07.2019, pričom ako dôvod bol uvedený § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce. Porušenie pracovnej disciplíny malo spočívať v trojdňovej absencii žalobcu po ukončení jeho

práceneschopnosti. Skončenie pracovného pomeru bolo prerokované so zástupcami zamestnancov
dňa 08.07.2019. Žalobca bol práceneschopný do 25.06.2019, pričom ukončenie práceneschopnosti
zaslal žalovanému nasledujúci poštou a žalovanému bolo doručené. Žalobca listom zo dňa 13.09.2019
žalovanému oznámil, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. V konaní bola nespornou
aj skutočnosť, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru okamžitým skončením podľa §

68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 09.07.2019, ktoré bolo žalovaným doručené žalobcovi
dňa 22.07.2019. Uvedené súd konštatoval jednak z dôvodu uplatnenia zásady koncentrácie konania,
ako i s poukazom na obsahu vykonaného dokazovania v konaní o náhradu mzdy. Nakoľko žalobca
pracoval u žalovaného ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy a vzhľadom na znenie dohody
o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 28.02.2018 nemal stále pracovisko, ani pracovný čas, a tieto boli

v zmysle pracovnej zmluvy v znení dohôd o jej zmene závislé od požiadaviek zamestnávateľa, pričom
žalovaný nepreukázal, že by tieto požiadavky žalobcovi po ukončení jeho práceneschopnosti oznámil,
súd mal za to, že nemohlo dôjsť k neospravedlnenej absencii žalobcu. V časti napadnutého rozsudku
o náhrade mzdy v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v tejto
časti, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. Podľa názoru žalobcu žalovaný po poučení podľa §

153 CSP neuplatnil prostriedky procesnej obrany včas, keď tento včas nerozporoval nielen dôvody
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré sú uvedené v písomnom vyhotovení
žaloby, ani samotnú neplatnosť okamžitého ukončenia pracovného pomeru, ale včas nerozporoval ani
žalobcom uplatnený nárok na náhradu mzdy, vrátane výšky tejto náhrady. Poukázal na to, že okamžité
skončenie pracovného pomeru je mimoriadny spôsob skončenia pracovného pomeru v prípade, že

nie je možné použiť iný, menej razantný spôsob skončenia pracovného pomeru. Závažné porušenie
pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ preukázať a pokiaľ ide o zamestnanca, musí byť zavinené
aspoň z nedbanlivosti. Žalobca dal do pozornosti obsah rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 20. júla
2017 sp. zn. 17CoPr/7/2015 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2011 sp. zn. 5 Cdo 81/2010.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľpoužil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného nie je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného súde prvej inštancie pod sp. zn. 15Cpr/3/2019 bolo určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 9.7.2019,
doručeného žalobcovi dňa 22.7.2019, ako aj konanie o náhradu mzdy vo výške 17.184 Eur za obdobie

od 13.9.2019 do 8.3.2022.

7. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru
okamžitým skončením podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 9.7.2019, doručené žalobcovi
dňa 22.7.2019, je neplatné (výrok I.) a žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške
17.184 Eur za obdobie od 13.9.2019 do 8.3.2022 (výrok II.). Žalobcovi súd priznal voči žalovanému

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III.)

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu súdu prvej inštancie
a napadnutého rozsudku v časti uloženia povinnosti zaplatiť náhradu mzdy (výrok II.) a v závislom výroku
o nároku na náhradu rov konania.

9. Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 psím. f/ CSP) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom
prvej inštancie nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP, pretože súd zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli
počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti a vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ust. § 195 až 210 CSP.

11. Odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný, ak súd prvej inštancie posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne určenú,

nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

12. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že

na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.
Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je
ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi.

13. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.

15. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v

uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS 252/2004).16. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi

(I.ÚS 50/2004).

17. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany vyjadrovať
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (I.ÚS 97/1997, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

18. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým

záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia, a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil,
s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.

19. Súd prvej inštancie správne pri posudzovaní prejednávanej veci a pri posudzovaní existencie
podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce vychádzal z uznesenia Najvyššieho
súdu SR z 14. septembra 2011 sp. zn. 6Cdo/157/2010 a nálezu Ústavného súdu SR z 19. novembra
2019 sp. zn. I.ÚS/331/2019, v ktorých sa súdy vyjadrili k aplikácii § 79 ods. 2 Zákonníka práce, pričom

z ich záverov je potrebné pri rozhodovacej činnosti v obdobných veciach vychádzať.

20. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 14. septembra 2011 sp. zn. 6Cdo/157/2010 vyplýva, že
súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov primerane
znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy

z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce,
by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru
dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že
rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote
zodpovedáposkytnutieochranyprotibezpráviuanaplnenievšeobecnýchprávnychzásad,podľaktorých

každýjepovinnýznášaťdôsledkysvojhoprotiprávnehokonania,aniktonemôžemaťprospechzvlastnej
nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým
spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1
tohto ustanovenia, a aby sa vyplatilo konať protiprávne.

21. V náleze Ústavného súdu SR z 19. novembra 2019 sp. zn. I.ÚS/331/2019 súd vyslovil, že ak
zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku
neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je hranica voľnej úvahy súdu
pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného

pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného
pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-
ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka
práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi
pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,

resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby
zamestnancoviumožnilpokračovaťvpráciazároveňmuobjektívneznemožniliuspokojiťmzdovénároky
zamestnanca.

22. Prvoinštančný súd v zmysle uvedených záverov pri posudzovaní existencie podmienok pre krátenie,

resp.nepriznanienáhradymzdyzačaspresahujúci12mesiacovpostupoval,posúdilrozhodnéokolnosti,
vyporiadal so všetkými dôvodmi obsiahnutými v žiadosti žalovaného na krátenie, resp. nepriznanie
náhrady mzdy, pričom svoj myšlienkový postup vyčerpávajúco odôvodnil. Odvolací súd považuje závery
súdu prvej inštancie za správne a náležité odôvodnené, a pretože odvolateľ v odvolaní v podstate lenzopakoval námietky, s ktorými sa už vyporiadal súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia,
odvolací súd s prihliadnutím na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku bez potreby opätovne uvádzať dôvody obsiahnuté už v napadnutom rozhodnutí.

23. Pokiaľ odvolateľ namietal nepravdivosť bodu 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku, je potrebné
uviesť, že v tomto bode súd uvádza obsah tvrdení právneho zástupcu žalobcu, pričom svoje hodnotenia
a závery ohľadne predloženia dokladov zo strany žalobcu preukazujúcich splnenie predpokladov na
výkonpráce súduviedolvbode86.odôvodnenia.Súduzavrel,žežalobcadisponovalvšetkýmidokladmi

potrebnými na výkon práce ku dňu oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pričom žalovaný ho
nevyzval na ich predloženie. Uvedené vyplynulo z vykonaného dokazovania.

24. Tvrdenie žalovaného, že uvedené doklady mal žalobca žalovanému doručiť bez vyzvania, nakoľko
to vyplýva z uzatvorenej pracovnej zmluvy, je nedôvodné, pretože z § 2 bod 4 pracovnej zmluvy (č.l. 137)
vyplýva povinnosť zamestnanca udržiavať všetky dokumenty na vykonávanie práce vodiča nákladného

automobilu v platnosti, t. j. obnoviť ich platnosť alebo získať nové platné dôkazy. Z ničoho nevyplývala
povinnosť žalobcu nové doklady predkladať žalovanému.

25. Za nedôvodné považoval odvolací súd aj námietky odvolateľa, že žalobca sa mal po skončení
práceneschopnosti riadne dostaviť do zamestnania, keď miesto výkonu práce bolo jednoznačne

uvedené v pracovnej zmluve, pretože z dôvodu nesplnenia tejto povinnosti a následnej absencie
žalovaný zaslal žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru, neplatnosť ktorého bola predmetom
konania a právoplatne bolo určené, že skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením podľa
§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 09.07.2019, doručené žalobcovi dňa 22.07.2019, je
neplatné. Je preto nepodstatné a nehospodárne zaoberať sa tým, či žalobca mal povinnosť dostaviť sa

do zamestnania po skončení práceneschopnosti alebo žalovaný mal žalobcu vyzvať na nástup do práce.
Pri posudzovaní nároku na náhradu mzdy bolo podstatným, či a kedy žalovaný vyzval, resp. umožnil
žalobcovi pokračovať v práci potom, čo mu oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní.

26. Námietku odvolateľa, že žalobca nemôže spravodlivo trvať na plnej výške náhrady mzdy z dôvodu

výkonu práce pre iného zamestnávateľa a obmedzeného časového fondu, ktorí môžu vodiči kamiónovej
dopravy odpracovať (uvedené považoval odvolateľ za v rozpore s dobrými mravmi), považoval odvolací
súd za nedôvodnú, keď uvedenou námietkou sa zaoberal už súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku (bod 88.), pričom odvolací súd považuje uvedené závery súdu za správne, ako
už uviedol vyššie a v podrobnostiach na ne poukazuje.

27. Za nedôvodné považoval odvolací súd i námietky odvolateľa týkajúce sa porušenia zákona pri
rozhodovaní o pripustení zmeny žaloby zo dňa 8.6.2021.

28. Z podania žalobcu zo dňa 10.11.2021 vyplýva (posudzujúc toto podanie podľa obsahu v zmysle

čl. 11 ods. 1 Základných princípov CSP a § 124 ods. 1 CSP), že tento sa domáhal pripustenia zmeny
žaloby tak, že súd určí, že skončenie pracovného pomeru žalovaného okamžitým skončením podľa §
68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 09.07.2019, doručené žalobcovi dňa 22.07.2019, je neplatné
a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 17.184 Eur za obdobie od 13.09.2019
do 08.03.2022. V návrhu zmeny petitu žaloby (bod 14.) bolo síce uvedené obdobie od 13.09.2019 do

08.03.2021, ale v texte podania je uvedené v bode 4. obdobie od 13.09.2019 do 08.03.2022 s tým, že
sa jedná o 17 dní v septembri 2019, 8 dní v mesiaci marec 2022 a celkom 29 mesiacov, a to v celkovej
výške 17.184 Eur. V bode 3. podania žalobca uvádza, že v pracovnej zmluve mal mzdu vo výške 576
Eur v hrubom. Pri použití uvedenej mzdy, obdobia od 13.09.2019 do 08.03.2022, vychádza požadovaná
náhrady mzdy vo výške 17.184 eur. Súd prvej inštancie preto nepochybil, keď uznesením z 8. júna

2022 č.k. 15Cpr/3/2019-313 pripustil zmenu žaloby tak, že súd určí, že skončenie pracovného pomeru
žalovaného okamžitým skončením podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 09.07.2019,
doručené žalobcovi dňa 22.07.2019, je neplatné a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy
vo výške 17.184 Eur za obdobie od 13.09.2019 do 08.03.2022.

29. Ďalšie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keď
i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkýchdetailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.

II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vyporiadal v
odôvodnenísvojhorozhodnutiaprvoinštančnýsúd,tedaodvolacísúdnepovažovalzapotrebnéreagovať
špecifickou odpoveďou.

30. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti určenia
povinnosti zaplatiť náhradu mzdy podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil a rovnako
i v závislom výroku o nároku na náhradu mzdy, keď súd správne podľa § 255 ods. 1 CSP rozhodol
i o nároku na náhradu trov konania a v spore úspešnému žalobcovi priznal voči v spore neúspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

32. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).