Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. október 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/128/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5620202630
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5620202630.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcu: Ing.
C. G., PhD., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XXX, XXX XX E., zastúpeného právnym zástupcom BAJO
LEGAL,s.r.o.,sosídlomLandererova8,81109Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,IČO:36860581,
proti žalovanému TRANOSCIUS, a. s., so sídlom Tranovského 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 00 179
159, zastúpeného právnym zástupcom Advokátska kancelária Tomáš Petko, s. r. o., so sídlom Drotárska
cesta 7, 811 02 Bratislava, IČO: 50 218 107, o uloženie povinnosti uverejniť odpoveď, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6C/33/2020-191 zo dňa 11. júna 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.
k. 6C/33/2020-191 zo dňa 11. 06. 2021 žalobu zamietol a žalovanému voči žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po
právoplatnosti rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. V odôvodnení konštatoval, že žalobou doručenou okresnému súdu dňa 16. 09. 2020 sa žalobca

domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zverejniť v najbližšom printovom vydaní týždenníka
Evanjelický posol spod Tatier, týždenník evanjelikov na Slovensku, spôsobom podľa § 8 ods. 5 zákona č.
167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(tlačový zákon) odpoveď v znení:
- „Ing. C. G., PhD. pri odovzdávaní agendy spoločnosti TRANOSCIUS, a. s. novému vedeniu neuviedol,
žemomentálneneviepredložiťžiadnedokumentysodôvodnením:„Lebo,prostetak...Avôbec,malisme
sa ohlásiť vopred, že prídeme.“, ani žiadne obdobné tvrdenie. Spôsob odovzdávania agendy spoločnosti

bol navrhnutý bývalým predsedom predstavenstva spoločnosti TRANOSCIUS a. s., Ing. C. G. a nikto z
prítomných na stretnutí tento spôsob odovzdávania nenamietal.“
- „Ing. C. G., PhD. neuviedol novému vedeniu spoločnosti TRANOSCIUS, a. s. k tvrdeniu, že spolu s
ostatnými podajú na nich žalobu a že ich nepovažujú za legitímne zvolených, tvrdenie, že nie, to vôbec
nie je také. Ing. C. G., PhD. spolu s ďalšími bývalými členmi predstavenstva už na valnom zhromaždení
avizoval podanie žaloby na priebeh valného zhromaždenia na súd, čo spolu s ostatnými žiadal uviesť
aj v zápisnici.“

- „Ing. C. G., PhD. ako predseda predstavenstva spoločnosti TRANOSCIUS, a. s. riešil problémy
spoločnosti.“- „Ing. C. G., PhD. ako predseda predstavenstva spoločnosti TRANOSCIUS, a. s. žiadnym spôsobom
nerozkladal ECAV, nešíril zlobu a nenávisť zneužívaním EPST pre vlastné propagandistické účely a
ciele bývalého vedenia cirkvi a spoločnosti.“

- „Ing. C. G., PhD. žiadnym spôsobom vedome systémovo nepoškodzoval dobré meno ECAV na
Slovensku a jej niektorých predstaviteľov a členov, ako aj samotné dobré meno, dôveryhodnosť
a ekonomickú aktivitu spoločnosti TRANOSCIUS, a. s. a nepriviedol spoločnosť do ekonomicky,
personálne, technicky, informačne a právne ohrozujúceho stavu.“
3. Podľa žalobcu žalovaný, ako vydavateľ týždenníka Evanjelický posol spod Tatier, týždenník

evanjelikov a. v. na Slovensku (ďalej aj „periodikum“, alebo „EPST“), uverejnil dňa 07. 07. 2020 v
dvojčísle 27-28 na stranách 9-12 článok s názvom „Správa predstavenstva o vedení obchodnej činnosti
spoločnosti a o stave majetku za rok 2019 (ďalej aj „napadnutý článok“), ktorý obsahuje na stranách
9 - 11 viaceré nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce tvrdenia, ktoré sa dotýkajú jeho cti a dôstojnosti,
a to konkrétne:
ad 1) „Po „expresnom“ príchode nám celý spotený na rokovaní spolu s „pravou rukou“ G. L. oznámil, že

onmomentálneneviepredložiťžiadnedokumentysodôvodnením:„Lebo,prostetak...Avôbec,malisme
sa ohlásiť vopred, že prídeme.“ Podobnú odpoveď sme dostali od bývalého predsedu predstavenstva
C. G., ktorý sa opäť v telefóne nezaprel a pokarhal nás rozprávkou, že čo sú toto za spôsoby prísť bez
ohlásenia a vymieňať zámky, veď sme mohli slušne zavolať a oni by nám boli bývali slušne otvorili...
Následnenámoznámil,žeagendumôžupostupneodovzdaťažotýždeňneskôr,lebovrajjetohostrašne

veľa...“
ad 2) „Keď sme trošku namietali, že veď predsa už na konci VZ sa nám vyhrážali, že podajú žalobu a
že nás nepovažujú za legitímne zvolených, obidvaja - J. G. aj F. F. - svorne krútili hlavami, že predsa
nie, to vôbec nie je také...“
ad 3) „(Ne)riešenie problémov spoločnosti bývalým vedením.“

ad 4) „Namiesto riešenia týchto a mnohých ďalších podobných problémov sa bývalé vedenie sústredilo
na rozkladanie ECAV, šírenie zloby a nenávisti zneužívaním EPST pre vlastné propagandistické účely
a ciele bývalého vedenia cirkvi a spoločnosti. Z veľkého manažéra J. G. sa stal hlavný ideológ ASLOZ,
o čom veľmi pekne svedčí aj správa predstavenstva predkladaná na VZ v roku 2019 - plná obhajoby
článkov v EPST a glorifikácie vznešených cieľov boja za slobodu cirkvi a Augsburské vyznanie.“

Ad 5) „Na základe všetkých dostupných informácií je možné sa domnievať, že niektorí členovia vedenia
spoločnosti (najmä tandem J. G./F. F.) spolu s bývalými redaktorkami EPST M. L. a Z. Q. od roku
2015 a ich následným konaním po VZ v roku 2019 bezprecedentným spôsobom vedome systémovo
poškodzovali dobré meno ECAV na Slovensku a jej niektorých predstaviteľov a členov, ako aj samotné
dobré meno, dôveryhodnosť a ekonomickú aktivitu spoločnosti a priviedli spoločnosť do ekonomicky,

personálne, technicky, informačne a právne ohrozujúceho stavu.“
4. Uvedený text podľa žaloby obsahuje skutkové tvrdenia, ktoré sú nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce
a zároveň zasahujú do žalobcovej cti a dôstojnosti. Na žiadosť žalobcu na uverejnenie odpovede zo
dňa 04. 08. 2020, doručenú žalovanému dňa 05. 08. 2020, si žalovaný zákonnú povinnosť nesplnil a
odpoveď neuverejnil do 3 dní odo dňa doručenia žiadosti, resp. v najbližšom vydaní periodickej tlače.

5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe túto považoval za nedôvodnú a oneskorene podanú. Napadnutý
článok je citáciou správy jeho predstavenstva počas konania 30. valného zhromaždenia dňa 26.
06. 2020 v Liptovskom Mikuláši, nebolo jeho úlohou hodnotiť obsah takto pripravenej správy, ani ju
žiadnym spôsobom modifikovať. Citácie článku v bodoch 2), 3), 4), 5) žaloby označil za hodnotiace
úsudky autora danej časti správy, vo vzťahu ku ktorým nemožno žiadať právo na odpoveď. Žiadosť

o uverejnenie odpovede v bode 1) svojim obsahom presahuje tvrdenia uvedené v napadnutom
článku. Podľa žalovaného v žalobe absentuje aj odôvodnenie spôsobilosti skutkových tvrdení zasiahnuť
do osobnostných práv žalobcu, v žiadosti o uverejnenie odpovede sa žalobca obmedzil iba na
konštatovanie, že uverejnením článku došlo závažným spôsobom k zásahu do jeho cti alebo dôstojnosti,
preto žiadosť o uverejnenie odpovede nespĺňa podmienky tlačového zákona.

6. Citujúc ust. § 5 ods. 1 až 3, § 8 ods. 1 až 4, § 10 ods. 2, 3, 6 zákona č. 167/2008 Z. z. o periodickej
tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon), § 32 ods.
1, 5 písm. a) zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) súd žalobu žalobcu zamietol.
7. Súd žalobu žalobcu vyhodnotil ako podanú včas, v zákonnej lehote podľa § 10 ods. 3 tlačového

zákona, vychádzajúc zo skutočnosti, že medzi stranami sporu bolo nesporné, že napadnutý článok
bol zverejnený v periodiku uverejnenom dňa 07. 07. 2020. Nesporné bolo tiež, že žalovanému bola
dňa 05. 08. 2020 doručená žiadosť žalobcu o uverejnenie odpovede podľa tlačového zákona, ktorá je
totožná s návrhom žalobného petitu. Takisto bolo nesporné, že najbližšie periodikum vyšlo dňa 18. 08.2020, v ktorom žalovaný odpoveď nezverejnil. Tridsiatym dňom na podanie žaloby podľa § 10 ods. 3
tlačového zákona bol 17. 09. 2020 (štvrtok). Žaloba bola prijatá elektronickou podateľňou Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 16. 09. 2020, následne bolo podanie prenesené Okresnému

súdu Liptovský Mikuláš dňa 18. 09. 2020. V zmysle zákona o e-Governmente sa správa považuje
za doručenú jej uložením, teda okamihom, odkedy je elektronická úradná správa objektívne dostupná
prijímateľovi v elektronickej schránke adresáta, čo v tomto prípade bolo dňa 16. 09. 2020.
8. Súd dospel tiež k záveru, že hoci napadnutý článok predstavuje úplné znenie Správy predstavenstva
žalovaného o vedení obchodnej činnosti spoločnosti a o stave majetku za rok 2019, vyhotovenej

a schválenej predstavenstvom spoločnosti TRANOSCIUS, a. s. na zasadnutí dňa 12. 06. 2020 a
prednesenom na 30. valnom zhromaždení TRANOSCIA, a. s., dňa 26. 06. 2020, nejedná sa o
informácie alebo oznámenie, za ktoré by nezodpovedal vydavateľ periodickej tlače podľa § 5 ods. 2,
3 tlačového zákona. Žalovaný, ktorý bol vydavateľom EPST č. 27 - 28/2020 tak zodpovedá za obsah
tohto spravodajstva.
9. Vo vzťahu k prvej časti označeného textu súd dospel k záveru, že tento sa netýka žalobcu, ale z

obsahu článku s podnadpisom „Prevzatie spoločnosti - prvý kontakt“ vyplýva, že takto bolo opísané
správanie vtedajšieho riaditeľa spoločnosti Mgr. F. F.. Správania žalobcu sa týka iba text: „Podobnú
odpoveď sme dostali od bývalého predsedu predstavenstva C. G., ktorý sa opäť v telefóne nezaprel a
pokarhal nás rozprávkou, že čo sú toto za spôsoby prísť bez ohlásenia a vymieňať zámky, veď sme
mohli slušne zavolať a oni by nám boli bývali slušne otvorili... Následne nám oznámil, že agendu môžu

postupne odovzdať až o týždeň neskôr, lebo vraj je toho strašne veľa...“
10. Podľa súdu prvej inštancie v napadnutom článku nebolo zverejnené znenie „podobnej“ odpovede
žalobcu. V článku nebolo ani jednoznačne uvedené, že to bol žalobca, ktorý nevedel momentálne
predložiť žiadne dokumenty. Podľa názoru súdu časť namietaného textu, ktorá sa vzťahuje na žalobcu,
nie je spôsobilá dotknúť sa cti žalobcu, ktorý ako bývalý predseda predstavenstva žalovaného musí

zniesť vyšší stupeň kritiky vo veciach týkajúcich sa výkonu jeho povolania (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 302/2010). Posledná veta žalobcom žiadanej odpovede podľa súdu
presahuje rámec doplnenia, spresnenia alebo vysvetlenia skutkového tvrdenia ako to má na mysli
ustanovenie § 8 ods. 3 predposledná veta tlačového zákona. Žalobca nevyvrátil tvrdenie žalovaného,
uvedené vo vyjadrení zo dňa 06. 11. 2020, že žiadaná odpoveď v druhej vete opisuje iné stretnutie,

ktoré nemá spojitosť s namietaným tvrdením. Z obsahu celého článku možno vyvodiť, že opisované
stretnutie nebolo plánované a že žalobca vytkol žalovanému, že nové vedenie sa neohlásilo aspoň
telefonicky, ktoré skutkové tvrdenia žalobca nenamietal. Žiadaná odpoveď podľa súdu nekorešponduje
s napadnutým textom článku, a pretože súd je žalobným návrhom viazaný, žalobcom požadovaná
odpoveď nezodpovedá ustanoveniam tlačového zákona.

11. Vo vzťahu k druhému namietanému výroku súd konštatoval, že odpoveď žiadaná žalobcom
nekorešponduje so zverejneným textom, ktorý žalobca napadol v tejto časti žaloby. Žalobcom označený
text popisuje reakciu členov výboru na výhrady žalobcu a F. F. voči spôsobu prevzatia agendy
predstavenstva, ktoré však žalobca nenamietal. Namietaný text je vytrhnutý z kontextu, pričom článok
neobsahuje tvrdenie, že by žalobca bol pri odovzdávaní agendy uviedol, že „spolu s ostatnými podajú na

nich žalobu a že ich nepovažujú za legitímne zvolených“. Text, že žalobca s F. F. „svorne krútili hlavami,
že predsa nie, to vôbec nie je tak“, nie je možné označiť ako skutkové tvrdenie, ktoré navyše nie je
ani spôsobilé zasiahnuť do cti žalobcu. Žiadaná odpoveď zároveň ani v tejto časti nekorešponduje so
zverejneným textom, preto žalobcom požadovaná odpoveď nezodpovedá tlačovému zákonu.
12.Vovzťahuktretiemuvýrokusúddospelkzáveru,žežiadanáodpoveďnekorešpondujesnamietaným

textom, ktorý je podnadpisom správy, čo samo o sebe znamená, že sa nejedná o skutkové tvrdenia,
ale o hodnotiaci úsudok. Skutkovými tvrdeniami v tejto časti článku boli údaje rozdelené do 12 odsekov,
ktoré však žalobca nenamietal a nežiadal zverejniť odpoveď, v ktorej by uviedol vlastné stanovisko. V
danom prípade ide o hodnotiaci úsudok, ktorý vyjadruje subjektívny postoj autora k riadiacej činnosti
žalobcu počas výkonu jeho funkcie riaditeľa. Pretože hodnotiaci úsudok nepripúšťa dôkaz pravdy, nie je

možné naň ani odpovedať, a preto aj v tejto časti návrh nebol dôvodný.
13. Text označený v štvrtom bode súd považoval za hodnotiaci úsudok o skutkových tvrdeniach
uvedených v správe predstavenstva žalovaného o vedení obchodnej činnosti spoločnosti a o stave
majetkuzarok2019,priktorýchžalobcanežiadalzverejnenieodpovede,tedanenamietalichpravdivosť.
Napadnutý text článku predstavuje hodnotenie činnosti žalobcu vo vzťahu k jeho pôsobeniu vo funkcii

riaditeľa EPST. Tento hodnotiaci úsudok má navyše aj podklad v odsudzujúcom uznesení č. 27 -
01 voči žalobcovi, prijatom na synode, konanej dňa 21. - 22. 06. 2019. Pretože hodnotiaci úsudok
nepripúšťa dôkaz pravdy, žalobca sa nemôže domáhať zverejnenia odpovede. Pokiaľ ide o druhú
vetu článku „Z veľkého manažéra J. G. sa stal hlavný ideológ ASLOZ o čom veľmi pekne svedčí ajspráva predstavenstva, predkladaná na VZ v roku 2019, plná obhajoby článkov v EPST a glorifikácie
vznešených cieľov boja za slobodu cirkvi a augsburské vyznanie“, žalobca v navrhnutej odpovedi
nezaujal žiadne stanovisko k tomuto hodnoteniu jeho činnosti a ani v odpovedi tieto údaje nespomína.

Žalobca ani netvrdil, že v tejto druhej vete sa jedná o nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce
tvrdenia.
14. Vo vzťahu k piatemu tvrdeniu súd rovnako dospel k záveru, že napadnutý text je v celom rozsahu
hodnotiacim úsudkom autora správy, pričom sa jedná o záverečné hodnotenie k predchádzajúcim
zisteniam konštatovaným v zverejnenej správe žalovaného za rok 2019. Pretože hodnotiaci úsudok

nepripúšťa dôkaz pravdy, nie je možné naň ani odpovedať.
15. Nakoľko súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že v časti, pokiaľ napadnutý text článku
obsahoval skutkové tvrdenia, boli tieto spôsobilé dotknúť sa cti, dôstojnosti alebo súkromia žalobcu a v
časti, pokiaľ žalobca žiadal uverejniť odpoveď na hodnotiace úsudky, bol nárok nedôvodný, pretože z
práva na odpoveď sú vylúčené hodnotiace prejavy, žalobu žalobcu zamietol.
16.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§251,§255ods.1,§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku

(ďalej len „C. s. p.“) a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

17. Proti tomuto rozsudku podal žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) C. s. p.
odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zmeny spočívajúcej vo vyhovení žalobe.

18. V odôvodnení uviedol, že predmetom žaloby o uloženie povinnosti uverejniť odpoveď bolo spolu
8 výrokov z článku uverejneného žalovaným ako vydavateľom týždenníka Evanjelický posol spod
Tatier, týždenník evanjelikov a. v. s názvom „Správa predstavenstva o vedení obchodnej činnosti
spoločnosti a o stave majetku za rok 2019“. Súd mal v konaní skúmať, či sú splnené zákonné podmienky
na uloženie povinnosti žalovanému uverejniť odpoveď ako sú uvedené v § 8 tlačového zákona.

Súd podľa žalobcu takto nepostupoval a namiesto skúmania splnenia, resp. nesplnenia zákonných
predpokladov na uverejnenie odpovede sa zaoberal s vecou nesúvisiacimi skutočnosťami, následne
prijal nepreskúmateľné závery, nesprávne vyhodnotil obsah vykonaných dôkazov a vec vo viacerých
smeroch nesprávne právne posúdil.
19. Podľa žalobcu si súd sám nesprávne vymedzil príslušné zákonné ustanovenia, ktoré mali byť

aplikované, resp. tieto nesprávne interpretoval, v dôsledku čoho došlo k prijatiu nesprávnych záverov
pri jednotlivých výrokoch.
20. Súd uvádza, že na vznik zodpovednosti musí dôjsť k existencii zásahu podľa § 8 ods. 1 a § 9 ods.
1 tlačového zákona a musí ísť o zásah neoprávnený. Nie je však zrejmé aký zásah mal súd týmto
konštatovaním na mysli. Ustanovenie § 8 ods. 1 tlačového zákona, ani ustanovenie § 9 ods. 1 tlačového

zákona totiž žiadny zásah (a už vôbec nie neoprávnený) ako predpoklad vzniku práva na uverejnenie
odpovede neupravuje. Ustanovenie § 8 ods. 1 tlačového zákona hovorí o skutkovom tvrdení, ktoré sa
dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby a ustanovenie § 9 ods. 1 tlačového zákona upravuje
právo na dodatočné oznámenie, ktoré vôbec nebolo predmetom žaloby. Predpokladom vzniku práva na
uverejnenieodpovedevzmysletlačovéhozákonaniejeneoprávnenýzásah,aleuverejnenieskutkového

tvrdenia, ktoré sa dotýka, cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby.
21. Žalobca poukázal na rozdiel medzi pojmom „zásah do cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby“
a pojmom „dotyk na cti, dôstojnosti alebo súkromí“. Existencia zásahu je predpokladom vzniku nárokov z
ochrany osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Zásahom musí dôjsť k porušeniu osobnostných
práv, resp. k objektívnej spôsobilosti privodiť ujmu. Naproti tomu tlačový zákon o žiadnom zásahu do

cti, dôstojnosti alebo súkromia nepojednáva. Podľa § 8 ods. 1 tlačového zákona je náležitosťou žiadosti
o uverejnenie odpovede uvedenie v čom sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, nie
uvedenie v čom došlo k zásahu do týchto práv. V nadväznosti na uvedené ani v súdnom konaní nemá
zákonnéopodstatneniepreukazovaniezásahudojehoprávskutkovýmtvrdením.Súdsamôžeobmedziť
iba na posúdenie objektívnej skutočnosti či sa skutkové tvrdenie dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia

fyzickej osoby a či žiadateľ v žiadosti uviedol v čom sa skutkové tvrdenie dotýka jeho cti, dôstojnosti
alebo súkromia.
22. V tomto smere súd ďalej v ods. 32 rozsudku konštatuje (v rozpore s predchádzajúcim tvrdením
o neoprávnenom zásahu), že osoba musí byť uverejnením skutkového tvrdenia dotknutá, nemôže sa
jednať len o subjektívny pocit. Aj toto konštatovanie je nesprávne, keď v zmysle § 8 ods. 1 tlačového

zákona nemusí byť uverejním skutkového tvrdenia dotknutá, ale toto skutkové tvrdenie sa jej musí
dotýkať. Jedná sa teda o objektívnu skutočnosť, ktorá vyplýva zo samotného skutkového tvrdenia.
23. Žalobca poukázal na rozpornosť tvrdení súdu v bode 39. odôvodnenia, keď súd v prvej vete správne
konštatuje, že dotknutá osoba musí uviesť v čom sa skutkové tvrdenie dotýka jej cti, dôstojnosti alebosúkromia, ale v rozpore s týmto konštatovaním a bez akéhokoľvek zákonného opodstatnenia následne
uvádza, že nepreukázal, že skutkové tvrdenia boli spôsobilé takéhoto (akého?) zásahu, a že nešlo iba
o subjektívny pocit.

24. Pokiaľ súd nesprávne určil samotné predpoklady vzniku práva na uverejnenie odpovede, je zrejmé,
že rozsudok už len z tohto dôvodu trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia.
25. V ďalšom žalobca vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie k výroku 1) mal zato, že tieto vychádzajú
zo zjavného neporozumenia obsahu dotknutého skutkového tvrdenia ako aj požadovanej odpovede.
Predmetom tohto skutkového tvrdenia je, že mal uviesť podobnú odpoveď ako Mgr. F. F. a to, že

momentálne nevie predložiť žiadne dokumenty s odôvodnením: „Lebo proste tak... A vôbec, mali sme
sa ohlásiť vopred, že prídeme.“ On však predstaviteľom žalovaného žiadne takéto ani obdobné tvrdenie
neuviedol, preto sa dožadoval uverejnenia uvedenej odpovede. Keďže takúto odpoveď a ani žiadnu
podobnú neuviedol, je skutkové tvrdenie uverejnené žalovaným nepravdivé.
26. Za nesprávny považoval aj záver súdu, že posledná veta žiadanej odpovede presahuje rámec
doplnenia, spresnenia alebo vysvetlenia skutkového tvrdenia ako to má na mysli ustanovenie § 8 ods.

3 predposledná veta tlačového zákona. V požadovanej odpovedi uviedol, že neuviedol takú odpoveď
ako to tvrdí žalovaný a doplnil, že spôsob odovzdávania agendy bol dohodnutý iným spôsobom, ktorý
nikto nenamietal. To, že spôsob odovzdania agendy bol dohodnutý na stretnutí so žalobcom žalovaný
nerozporoval. V tomto smere tak boli splnené podmienky uverejnenia odpovede podľa § 8 ods. 3
tlačového zákona. V prípade, ak by aj súd zastával názor, že druhá veta žiadanej odpovede presahuje

zákonný rámec, nič mu nebránilo vyhovieť žalobe iba v časti a povinnosť žalovanému uverejniť aj druhú
vetu žiadanej odpovede neuložiť.
27. Za nepreskúmateľné považoval konštatovanie súdu, že namietaný text článku nie je spôsobilý
dotknúť sa jeho cti, keď už v žalobe odôvodnil v čom sa text dotýka jeho cti a dôstojnosti a súd sa mal
s touto argumentáciou riadne vysporiadať.

28. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že musí zniesť vyšší stupeň kritiky vo veciach týkajúcich sa
jeho povolania s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 302/2010, keďže
uvedené rozhodnutie sa týka prípadu s verejným činiteľom a naviac ide o vec ochrany osobnosti podľa
Občianskeho zákonníka a nie práva na uverejnenie odpovede podľa tlačového zákona.
29. Žalobca rovnako namietal aj závery súdu vo vzťahu k druhému výroku pre zjavné neporozumenie

obsahu skutkového tvrdenia a požadovanej odpovede. Podstatou požadovanej odpovede je, že
neuviedol novému vedeniu spoločnosti TRANOSCIUS, a. s. k tvrdeniu, že spolu s ostatnými podajú
na nich žalobu a že ich nepovažujú za legitímne zvolených, tvrdenie, „že nie, to vôbec nie je také“.
Požadovaná odpoveď tak korešponduje s dotknutým skutkovým tvrdením.
30. Záver súdu, že tvrdenie „svorne krútili hlavami, že predsa nie, to vôbec nie je také“ nie je

skutkovým tvrdením je nesprávny, nakoľko tento výrok opisuje skutkový dej, ktorý sa buď stal alebo nie,
nemôže sa teda jednať o hodnotiaci úsudok. Záver, že tento výrok nie je spôsobilý zasiahnuť do cti
žalovaného (správne žalobcu, poznámka odvolacieho súdu) je podľa žalobcu rovnako nepreskúmateľný
a nesprávny.
31. Pokiaľ ide o výroky 3, týmto sa domáhal uverejnenia odpovede, že ako riaditeľ (t. j. člen

bývalého vedenia) riešil problémy spoločnosti. Súd konštatuje, že žiadaná odpoveď nekorešponduje
s namietaným textom, avšak bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto záveru. Nie je mu zrejmé ako súd
dospel k záveru, že sa jedná o podnadpis správy, čo má samo osebe znamenať, že sa nejedná o
skutkové tvrdenie, ale hodnotiaci úsudok. Podľa žalobcu tento výrok predstavuje skutkové tvrdenie.
Bývalé vedenie buď problémy riešilo alebo nie, t. j. nejedná sa iba o názor, ale o objektívnu skutočnosť.

Súd v tomto odseku naviac nesprávne uvádza, že zastával v spoločnosti funkciu riaditeľa, hoci bol
predsedom predstavenstva spoločnosti žalovaného. Je otázne, či súd pri uvedení takéhoto nesprávneho
tvrdenia mal dostatočnú vedomosť o skutkovom stave veci.
32. Nedostatočné odôvodnenie vytýkal žalobca aj vo vzťahu k záveru súdu, že výrok 4. je hodnotiacim
úsudkom. Podľa názoru žalobcu napadnutý výrok predstavuje skutkové tvrdenie, keďže je objektívnou

skutočnosťou či konal spôsobom ako je uvedené vo výroku alebo nie. Pokiaľ súd poukázal na uznesenie
synody predložené žalovaným, ktoré má predstavovať podklad hodnotiaceho úsudku, toto uznesenie
sa týka inej osoby ako jeho a s ním nemá žiaden súvis. Uvedené tak nemôže predstavovať podklad
hodnotiaceho úsudku, prípadne preukazovať pravdivosť skutkového tvrdenia.
33. Pokiaľ ide o výrok 5, aj v tom prípade súd podľa žalobcu bez akéhokoľvek odôvodnenia prijal záver,

že výrok predstavuje hodnotiaci úsudok. Tento výrok pritom obsahuje dovetok „priviedli spoločnosť do
ekonomicky, personálne, technicky, informačne a právne ohrozujúceho stavu“, ktorý je celkom zjavne
skutkovým tvrdením. Záver súdu, že ide o hodnotiaci úsudok je nepreskúmateľný a nesprávny.34. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

35. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou

stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a tento podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

36. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zverejnenia odpovede podľa § 8 tlačového zákona, podľa
odseku 1 ktorého, ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé, neúplné alebo
pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby,
alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má
táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede.

37. Právo na odpoveď v zmysle § 8 tlačového zákona predstavuje právny inštitút sankčnej povahy, je
reakciounapochybenie,zákonomustanovenýmnásledkomzverejnenianepravdivého,neúplnéhoalebo
pravdu skresľujúceho skutkového tvrdenia, za podmienky, že osobu dotknutú uverejnenou informáciou
možno presne určiť. Prostredníctvom práva na odpoveď sa oprávnená osoba môže brániť nepravdivému
skutkovému tvrdeniu, ktoré sa dotýka cti, ľudskej dôstojnosti, alebo súkromia fyzickej osoby, resp. názvu

alebo dobrej povesti právnickej osoby. Odpoveďou sa také skutkové tvrdenie poprie, doplní, spresní
alebo vysvetlí. Z ust. § 8 tlačového zákona vyplýva, že nie s akýmkoľvek publikovaným skutkovým
tvrdením týkajúcim sa fyzickej osoby sa spája právo tejto osoby na uverejnenie odpovede, ale len s
takým, ktoré sa dotýka jej cti, dôstojnosti alebo súkromia s takým následkom, že je na mieste toto
skutkové tvrdenie popierať, dopĺňať, spresňovať alebo vysvetľovať. To predpokladá porovnanie obsahu

vydavateľom publikovaného skutkového tvrdenia s možnou zložkou osobnosti dotknutej fyzickej osoby
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/187/2017).

38. Okresný súd vychádzajúc z ust. § 8 tlačového zákona žalobu žalobcu o uverejnenie práva na
odpoveď zamietol pre nepreukázanie jej dôvodnosti. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvej

inštancie stotožňuje.

39. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu, tento v prvom rade namietal nesprávne právne posúdenie
sporu súdom prvej inštancie, ktoré malo spočívať v nesprávnej interpretácii zákonnej podmienky na
uverejnenie odpovede. Podľa žalobcu súd nesprávne interpretoval ust. § 8 tlačového zákona, keď pre

vznikzodpovednostikonštatoval,žemusídôjsťkexistenciizásahupodľa§8ods.1a§9ods.1tlačového
zákona a musí ísť o zásah neoprávnený, hoci v zmysle citovaného ustanovenia sa skutkové tvrdenie
musí „dotýkať“ cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby. Poukázal na rozdiel medzi pojmom „zásah“
do cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby a pojmom „dotyk“ na cti, dôstojnosti alebo súkromí“ s
tým, že existencia zásahu je predpokladom vzniku nárokov z ochrany osobnosti podľa § 13 Občianskeho

zákonníka. Predpokladom vzniku práva na uverejnenie odpovede v zmysle tlačového zákona nie je
žiaden neoprávnený zásah.

40. Odvolací súd uvedenú námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. Je potrebné dať za pravdu
žalobcovi, že na účely uplatnenia nároku podľa § 8 tlačového zákona zverejnené skutkové tvrdenia

nevyžadujú „zásah“ do cti ale „dotknutie“ cti fyzickej osoby. Právo na odpoveď je totiž samostatné právo,
ktoré nesúvisí s právom na ochranu osobnosti.

41. Samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí používa výraz „zasiahnuť“
namiesto „dotknúť sa“ však neznamená, že nesprávne aplikoval či interpretoval ust. § 8 tlačového

zákona. Slovo zasiahnuť je synonymom slova dotknúť sa. Preto ak súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku pri posudzovaní, či mohol byť žalobca namietanými tvrdeniami dotknutý na cti
používal výraz „zasiahnutý“ na svojej cti, nemožno len na základe uvedeného konštatovať, že uplatnený
nárok neposudzoval podľa tlačového zákona. Je možné zároveň konštatovať, že súd prvej inštancie
len prevzal výraz použitý aj žalobcom v žalobe, keď samotný žalobca v žalobe opakovane tvrdí, že

namietané tvrdenia „zasahujú do jeho cti a dôstojnosti“ (str. 3, 5, 6 žaloby), nie, že sa jeho cti a
dôstojnosti dotýkajú. Rovnako v žalobnej replike žalobca používa oba pojmy, t. j. že došlo k zásahu
do jeho cti i že jeho česť bola dotknutá. Pokiaľ ide o neoprávnenosť zásahu, táto je logicky daná
uverejnením nepravdivých, neúplných alebo pravdu skresľujúcich skutkových tvrdení, ktoré sa dotýkajúcti, dôstojnosti alebo súkromia konkrétnej, určiteľnej fyzickej osoby (viď aj bod 37. odôvodnenia tohto
rozhodnutia).

42. Odhliadnuc od nesprávne používaného výrazu súdom prvej inštancie (tu však odvolací súd
poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 350/2014 o dňa 24. 01. 2017,
v ktorom aj ústavný súd konštatoval, že cieľom práva na tlačovú odpoveď je zaistiť každému jednotlivcovi
možnosť konfrontovať a hájiť sa voči určitým vyhláseniam šíreným informačnými prostriedkami, ktoré
sú spôsobilé negatívne zasiahnuť do jeho súkromia, dôstojnosti alebo cti), sa odvolací súd stotožňuje

so závermi súdu prvej inštancie, že tvrdenia uvedené v bode 1., 2. nie sú spôsobilé dotknúť sa cti a
dôstojnosti žalobcu, z ktorého dôvodu nie sú splnené podmienky pre uverejnenie odpovede podľa § 8
tlačového zákona.

43. Pokiaľ ide o výrok 1., ako správne poukázal aj súd prvej inštancie, žalobca sa domáhal uverejnenia
odpovede, ku skutkovému tvrdeniu, ktoré nepopisovalo správanie žalobcu, ale správanie F. F. Pokiaľ

ide o uvedenie „podobnej odpovede“, ktorú mal uviesť žalobca, z namietaného textu nie je zrejmé, čoho
sa mala podobnosť vyjadrenia týkať, či to, že nevie momentálne predložiť žiadne dokumenty alebo
to, že sa mali ohlásiť vopred. Z časti textu týkajúcej sa žalobcu pritom možno vyvodiť, že podobná
odpoveď sa mala týkať toho, že bolo potrebné sa vopred ohlásiť. Za daného stavu, pokiaľ by aj išlo o
nepravdivé tvrdenie, toto sa ani podľa názoru odvolacieho súdu nedotýka cti alebo dôstojnosti žalobcu,

keď z tohto nevyplýva, že by odmietal vydať agendu spoločnosti, ako to uvádza žalobca v žalobe, ale
len potreba poskytnúť istý čas na jej odovzdanie, vzhľadom na jej rozsiahlosť, čo je logická požiadavka.
Z uverejnenej správy v danej časti zároveň nevyplýva, že by cieľom uvedeného stretnutia bolo samotné
odovzdanie agendy, ako uvádza žalobca v odpovedi, ale jeho cieľom bolo dohodnutie odovzdania
spoločnosti novému vedeniu, pri ktorom stretnutí bol prítomný F. F. a M. L., nie aj žalobca. Z článku

jednoznačne vyplýva, že autor správy so žalobcom pri danej príležitosti komunikoval telefonicky, nie
osobne. Text žalobcom požadovanej odpovede teda nezodpovedá skutočnosti. V tejto časti je možné
súhlasiť s odvolaním žalobcu len v časti, v ktorej namieta konštatovanie súdu, že žalobca ako bývalý
predseda predstavenstva žalovaného musí zniesť vyšší stupeň kritiky vo veciach týkajúcich sa výkonu
jeho povolania, keď v danom prípade nie je na mieste poukaz na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. IV. ÚS 302/2010, ktorý bol vydaný vo vzťahu k verejne činnej osobe (colník). Uvedené
však nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v tejto časti.

44. Rovnako tak skutkové tvrdenie, že žalobca krútil hlavou, keď autor správy namietal, že už na konci
VZ sa im vyhrážali, že podajú žalobu a že ich nepovažujú za legitímne zvolených, nie je spôsobilé

dotknúťsactižalobcu.Zožalobyakoajodvolaniažalobcumožnovyvodiť,žežalobcanamietapravdivosť
toho, že by poprel svoje vyjadrenie na konci valného zhromaždenia, že podá (spolu s Ľ. F., poznámka
odvolacieho súdu) žalobu a nepovažuje ich za legitímne zvolených, v ktorej súvislosti sa domáhal
uvedenia odpovede, že novému vedeniu spoločnosti žalovaného neuviedol k tvrdeniu, že spolu s
ostatnými podajú na nich žalobu a že ich nepovažujú za legitímne zvolených tvrdenie, že nie, to vôbec

nie je také. I keď tvrdenie o „krútení hlavy“ je skutkovým tvrdením, pokiaľ ide o vyloženie si tohto pohybu
ako nesúhlasu, že „to predsa nie, to vôbec nie je také...“, ide o vyhodnotenie tohto úkonu prítomnými
osobami, pričom nie je zrejmé, či uvedený nesúhlas sa vzťahoval na popretie vyjadrenia o podaní žaloby
alebo popretie toho, že išlo o vyhrážanie sa. Samotné krútenie hlavy, bez jednoznačného vyjadrenie
nesúhlasu, popretia konkrétnej skutočnosti a dôvodu jej popretia, nemožno považovať za spôsobilé

dotknúť sa cti či dôstojnosti fyzickej osoby. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa odvolací súd stotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žaloby žalobcu v tejto časti.

45. Pokiaľ ide o tretí výrok, vo vzťahu ku ktorému sa žalobca domáhal zverejnenia odpovede, odvolací
súd rovnako dospel k záveru, že tento nie je spôsobilý dotknúť sa cti žalobcu. Ako správne uviedol aj súd

prvej inštancie, ide o podnadpis článku, ktorý sám osebe v danom prípade nie je možné vyhodnotiť ako
skutkové tvrdenie, a tento ani nemožno posudzovať samostatne. Zo znenia namietaného textu, kedy
záporná predpona pri slove „riešenie“ je uvedená v zátvorke, je ponechané na čitateľovi, aby si zo za
ním nasledujúceho textu vyvodil, či problémy spoločnosti boli bývalým predstavenstvom riešené alebo
nie. Uvedený text, vo vzťahu ku ktorému žalobca žiada zverejnenie odpovede, tak nie je jednoznačným

vyjadrením neriešenia problémov spoločnosti bývalým vedením (navyše bez konkretizácie žalobcu).
Ak by tomu tak aj bolo, možno sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že v takom prípade ide
o hodnotiaci záver autora správy na základe tvrdení, ktoré boli za týmto textom uvedené. Pokiaľ ide
o požadovanú odpoveď, odvolací súd zároveň poukazuje na vyjadrenie žalobcu na pojednávaní predokresným súdom dňa 27. 05. 2021, že operatívne problémy neriešil, čo nenasvedčuje jednoznačnej
nepravdivosti uvedeného tvrdenia. V tejto súvislosti možno okresnému súdu vytknúť len uvedenie
nesprávnej funkcie žalobcu, ktorý nebol riaditeľom, ale predsedom predstavenstva, na ktoré pochybenie

mohlo mať vplyv aj vedenie obdobného konania o obdobnej žalobe bývalého riaditeľa žalovaného.

46. Pokiaľ ide o výroky 4. a 5., odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danom
prípade ide o hodnotiace úsudky, ktoré nepodliehajú právu na odpoveď.

47. Predmetom tlačovej opravy, ako správne konštatoval v napadnutom rozhodnutí aj súd prvej
inštancie, môžu byť len skutkové tvrdenia, nie hodnotiaci úsudok. Skutkové tvrdenie popisuje určitý
fakt (skutočnosť), objektívne existujúcu realitu, ktorá je aj zistiteľná dokazovaním a pravdivosť ktorej
môže byť preverená, na druhej strane, hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny postoj, názor jeho
autora na určitý fakt, na ktorý jeho autor vyjadruje svoj názor, postoj, tak, že tento fakt hodnotí z
hľadiska správnosti a prijateľnosti podľa svojich vlastných kritérií. Pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie

je možné dokazovať práve preto, že vychádza zo subjektívneho hodnotenia určitého faktu jeho autorom
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/61/2011).

48. I keď v prípade štvrtého výroku je dôvodná námietka žalobcu vo vzťahu ku konštatovaniu súdu, že
tento hodnotiaci úsudok má podklad v odsudzujúcom uznesení č. 27 - 01 voči žalobcovi prijatom na

synode konanej dňa 21. - 22. 06. 2019, s poukazom na to, že uvedeným uznesením nedošlo k odsúdeniu
žalobcu, ale F. F., samotná táto skutočnosť nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku v
tejto časti. Je zrejmé, že v uvedených tvrdeniach je vyjadrené subjektívne hodnotenie autora správy
vychádzajúce zo zistení uvedených v danej správe. Hodnotiaci úsudok výroku 5. napokon vyplýva aj z
použitého vyjadrenia „na základe všetkých dostupných informácií je možné sa domnievať ....“, z čoho

je zrejmé, že ide o domnienku, teda subjektívny názor autora správy obsahujúcej žalobcom namietané
tvrdenia.

49. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a závery odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu,
vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním a vo vzťahu ku ktorému

súd aplikoval správne zákonné ustanovenia, ako vecne správny potvrdil.

50. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom rozsahu,
preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady

trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

51. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)