Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. máj 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/516/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6103899217
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6103899217.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej

a členiek senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v spore žalobcu: TELEKO &
TELECOOPER, spol. s r. o., Vranovská 6, Bratislava, IČO: 31 598 480, zastúpeného Lion Law Partners
s. r. o., Komenského 14/A, Banská Bystrica, IČO: 36 862 461, proti žalovanému: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, IČO: 00 151 742, o
náhradu škody podľa zákona 58/1969 Zb., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 9C/219/2003-1482 zo dňa 15. 04. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/219/2003-1482 zo dňa 15. 04. 2015 p o t v r

d z u j e.

II. Žiadna zo sporových strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal od
žalovaného zaplatenia ušlého zisku za obdobie od 31. 12. 1998 do 31. 12. 2004 vo výške 1.197.070,30
Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 01. 01. 2005 do zaplatenia (výrok I.); zamietol návrh žalobcu,
ktorým sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 55.632,34 Eur ako zmluvnej odmeny vyplatenej
Advokátskej kancelárii JUDr. Peter Kočička s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 01. 01. 2005

až do zaplatenia (výrok II.); zamietol návrh žalobcu, v ktorom sa domáhal od žalovaného zaplatenia
sumy 1.991,63 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 01. 01. 2005 až do zaplatenia ako vyplatenej
odmeny daňovej poradkyni Ing. Eliášovej (výrok III.); žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 19.879,83 Eur s úrokom z omeškania 8 % ročne od 01. 01. 2005 až do zaplatenia ako náhrady za
odmenusprávcovikonkurznejpodstatyJUDr.ĽudovítoviPaulovičovi,vlehotetrochdníodprávoplatnosti
rozhodnutia (výrok IV.); v prevyšujúcej časti ohľadom úroku z omeškania zo sumy 19.879,83 Eur
návrh zamietol (výrok V.); zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy

49.790,87 Eur ako odmeny za odborné poradenstvo firmy ASSET a. s. s úrokom z omeškania vo výške 9
%ročneod01.01.2005dozaplatenia(výrokVI.).Otrováchkonaniarozhodoltak,žežiadenzúčastníkov
nemá právo na náhradu trov konania (výrok VII.); posledným výrokom uložil obom sporovým stranám
povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet súdu z titulu náhrady trov štátu sumu 10.550,28 Eur,
v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (výrok VIII.). Súd prvej inštancie poukázal na žalobný
návrh, ktorým sa žalobca voči žalovanému domáhal náhrady škody podľa zákona 58/1969 Zb. z dôvodu
nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, pričom uplatňoval škodu pozostávajúcu:

a/ z ušlého zisku vo výške 45.541.000,- Sk (1.511.684,20 Eur) za obdobie od 31. 12. 1998 do 31. 03.
2001,
b/ zo zmluvnej odmeny Advokátskej kancelárii JUDr. Petra Kočičku vo výške 1.675.980,- Sk (55.632,34
Eur),c/ odmeny daňového poradcu Ing. Eliášovej v správnom konaní pred ÚDR SR vo výške 60.000,- Sk
(1.991,63 Eur),
d/ nákladov na vyhotovenie znaleckého posudku firmou BB Consulting, s. r. o., vo výške 300.000,- Sk

(9.958,17 Eur),
e/ úrokov z omeškania, poplatkov za rok 1999 vo výške 1.114.552,50 Sk,
f/ platieb bankám, zdravotnej poisťovni, exekučnému úradu vo výške 907.050,- Sk,
g/ platieb za rok 2001 vo výške 467.420,- Sk,
h/ ušlého zisku predstavujúceho úrok z omeškania zo zadržiavanej sumy predstavujúceho úrok v

komerčných bankách za obdobie október 1998 do 23. 03. 2001 vo výške 1.280.753,- Sk,
i/ odmeny správcu konkurznej podstaty JUDr. Ľudovíta Pavloviča vo výške 598.900,- Sk (19.879,83 Eur),
j/ odmeny za odborné poradenstvo firmy ASSET a. s. vo výške 1.500.000,- Sk (49.790,87 Eur),
k/zosumy8.130.321,-Skvdôsledkuprepočítaniapoložkyušléhoziskuk31.12.2004 (269.877,21Eur).
Uviedol, že v priebehu konania návrh v časti náhrady škody uvedenej pod položkami e/, f/, g/ zastavil
v dôsledku späťvzatia návrhu, následne došlo aj k zastaveniu konania v časti požadovaného úroku z

omeškania v sume 1.280.753,- Sk - nárok pod bodom h/.

2. Krajský súd, ako súd odvolací, rozsudkom zo dňa 05. 04. 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu
vo výroku, v ktorom bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť ušlý zisk vo výške 584.491,46 Eur
s 8 % úrokom z omeškania od 01. 01. 2005 a sumu 9.958,17 Eur z titulu vypracovaného znaleckého

posudku firmou BB Consulting s. r. o. V časti uloženej povinnosti odmenu správcovi konkurznej podstaty
vo výške 19.879,83 Eur a v zamietajúcej časti ohľadom odmeny daňovej poradkyni Ing. O. O. vo výške
1.991,63 Eur odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil. V prevyšujúce zamietajúcej časti rozsudok
okresného súdu potvrdil.

3. Na základe mimoriadneho dovolania žalobcu Najvyšší súd SR v konaní 2MCdo 17/11 rozhodnutím
zo dňa 21. 12. 2011 zrušil druhostupňové ako aj prvostupňové rozhodnutie vo výroku, v ktorom bola
uložená povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi ušlý zisk za obdobie od 31. 12. 1998 do 31. 03. 2001
vo výške 584.491,46 Eur s úrokom z omeškania 8 % od 01. 01. 2005 a odmenu za znalecký posudok
firme BB Consulting s. r. o. vo výške 9.958,17 Eur.

4. Nálezom Ústavného súdu SR II.ÚS 591/12 zo septembra 2013 bolo zrušené uvedené rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, Najvyšší súd SR následne mimoriadne dovolanie žalobcu zamietol (rozhodnutím
2MCdo 15/2014 zo 16. 12. 2014). Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 01. 2015.
Podľa odôvodnenia Najvyššieho súdu SR tento posúdil postup daňového subjektu pri vykonávaní

daňovej kontroly od mája 1998 ako nesprávny úradný postup podľa zákona č. 58/1969 Zb. Otázka
vzájomnejpríčinyanásledkovtakéhotopostupubolapodľajehonázorusprávnevyriešenásúdminižších
inštancií.

5. Okrem žalovaného podal dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v rovnakom čase aj žalobca.

Jeho dovolanie smerovalo voči častiam napádaných súdnych rozhodnutí, ktorým súdy nepriznali
žalobcovi ušlý zisk za obdobie od 01. 04. 2001 do 31. 12. 2004. Najvyšší súd SR uznesením
2Cdo/399/2013 zo dňa 27. 11. 2014 zrušil rozsudok krajského súdu ako aj okresného súdu v celej časti, v
ktorej došlo k zamietnutiu žaloby žalobcu, to znamená nielen v časti položky ušlého zisku. Považoval za
nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí vo vzťahu k opakovaným námietkam žalobcu, že v rámci ušlého

zisku v sume 8.130.321,- Sk si tento uplatnil aj úrok z omeškania (v časovej hodnote peňazí) a jednotlivé
položky skutočnej škody uplatnené v pôvodnom znení žalobného návrhu, ktoré boli zobraté späť dňa
27. 06. 2005.

6. Súd prvej inštancie s poukazom na argumentáciu Ústavného súdu v citovanom náleze uviedol,

že nedoplnil dokazovanie nariadením ďalšieho znaleckého dokazovania v zmysle návrhu zástupcu
žalobcu, pretože to nepovažoval za potrebné. V intenciách zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu
sa súd prvej inštancie zameral len na podrobné zdôvodnenie zamietajúcej časti návrhu žalobcu z titulu
ušlého zisku. Súd prvej inštancie poukázal na to, že sa žalobca pôvodne domáhal ušlého zisku vo
výške 45.541.000,- Sk za obdobie od 31. 12. 1998 do 31. 03. 2001, vychádzajúc z rozdielu hodnoty

goodwilu spoločnosti k týmto dátumom. Po vypracovaní znaleckého posudku č. 15/2005 Znaleckou a
poradenskou kanceláriou, s. r. o., a zmeny právneho predpisu zmenil žalobu tak, že rozšíril návrh o
položky i/ a j/ ako skutočnú škodu a o položku k/ ako položku ušlého zisku za obdobie k 31. 12. 2004
(nesprávne napísané 2014) o sumu 8.130.321,- Sk. Išlo o rozšírenie pôvodnej položky a/ nielen nazáklade nového spôsobu výpočtu ušlého zisku, ale aj za ďalšie obdobie, ktoré bolo predĺžené do 31.
12. 2004 (opätovne nesprávne napísané 2014). Žalobca vzal späť úrok z omeškania požadovaný v
pôvodnom návrhu vo výške 17,60 % ročne zo sumy 51.353.755,50 Sk od 20. 12. 2001 a požadoval

ho až od 01. 01. 2005 vo výške 9 % ročne, čo odôvodnil tým, že v kalkulácii položky ušlého zisku
ku dňu31. 12. 2004 je započítaný aj úrok z omeškania v časovej hodnote peňazí. V ďalšom podaní
nazvanom „rozšírenie žalobného návrhu“ (na ktoré odkazuje aj zrušujúce rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR) spresnil, že jednotlivé položky skutočnej škody uplatnené v pôvodnom znení žalobného návrhu,
ktoré boli zobraté späť, sa po ukončení finančného roka premietli z kategórie skutočnej škody do

kategórie ušlého zisku. Súd poukázal na následky s dispozíciou s návrhom v zmysle § 96 OSP a preto
v uvedenej časti konanie zastavil.

7. K samotnému predmetu sporu súd prvej inštancie poukázal na nárok žalobcu - nárok na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím daňového úradu v
zmysle zákona 58/1969 Zb., ktorý nemá špeciálnu úpravu týkajúcu sa škody, preto bolo potrebné

použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 20 zákona). Súd považoval za preukázané v
konaní, že došlo k porušeniu povinnosti na strane daňového úradu ako aj k vzniku škody v majetkovej
sfére na strane žalobcu v príčinnej súvislosti s porušením tejto povinnosti tak, ako túto povinnosť
zakotvuje špeciálna právna úprava zákona 58/1969 Zb. Rovnako Ústavný súd SR ako aj Najvyšší
súd SR považovali podmienky zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu za preukázané. Z ich

rozhodnutí nevyplynulo, že by bol nesprávny právny záver okresného súdu, keď ušlý zisk priznal len
za obdobie do 31. 03. 2001. Najvyšší súd prikázal súdu prvej inštancie zdôvodniť zamietnutie návrhu v
rámci požadovaného ušlého zisku v sume 8.130.321,- Sk, ktoré mali predstavovať úrok z omeškania v
časovej hodnote peňazí a jednotlivé položky skutočnej škody uplatnené v pôvodnom návrhu a ktoré boli
zobraté späť. Súd poukázal na skutočnosť, že o týchto nárokoch z titulu skutočnej škody súd už konal

a rozhodol, pretože išlo o nároky pod položkou b/, c/, d/, i/, j/. Nie je potom pravdou, že by sa s týmito
nárokmi nevysporiadal a že by šlo o nároky, ktoré boli zahrnuté vo výpočte ušlého zisku v Znaleckom
posudku č. 15/05 a došlo k ich späťvzatiu podaním zo dňa 27. 06. 2005. Pri nárokov, u ktorých došlo k
čiastočnému späťvzatiu (t. j. pod bodom e/, f/, g/, h/), nešlo o položky skutočnej škody. K ich späťvzatiu
došlo z dôvodu, že tieto platby a úroky boli zohľadnené v novom spôsobe výpočtu ušlého zisku. Súd

nariadil znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou ÚSI na otázku, či spôsob výpočtu ušlého zisku
použitý pri vypracovaní Znaleckého posudku č. 15/05 Znaleckou a poradenskou organizáciou je v
súčasnosti v odborných kruhoch všeobecne zaužívaný. Tiež mu bola uložená povinnosť vypočítať ušlý
zisk za obdobie od 31. 12. 1998 do 31. 03. 2001. S poukazom na závery uvedeného znaleckého
posudku uviedol, že ÚSI ušlý zisk za uvedené obdobie od 31. 12. 1998 do 31. 03. 2001 vypočítal vo

výške 17.608.390,- Sk, pričom parametre výpočtu sú viac-menej zhodné s parametrami použitými v
Znaleckom posudku č. 15/05, ale boli aplikované na dátum 31. 03. 2001. Z toho vyplýva, že ÚSI v
znaleckom posudku vyčíslil za dané obdobie ušlý zisk takmer rovnako ako žalobca prostredníctvom
ním predloženého znaleckého posudku, ale vo výpočte nezohľadnil skutočnú škodu. Takýto postup
nepovažoval za správny z dôvodov, ktoré vysvetlil v znaleckom posudku. Súd poukázal na úlohu ÚSI

okrem iného aj metodicky riadiť a usmerňovať znalcov v daných odvetviach. Rozdiel medzi použitým
vzorcom pre výpočet ušlého zisku medzi Znaleckým posudkom č. 15/05 a posudkom ÚSI bol len v
označení termínu súčasná hodnota ušlého zisku (SH) a budúca hodnota (BH). Vzorec pre ich výpočet
bol rovnaký, oba výpočty zohľadňovali premennú úrokovú mieru. Pokiaľ potom súd priznal nižšiu, než
požadovanú sumu z titulu ušlého zisku žalobcovi, bolo to: 1/ z dôvodu, že priznal túto sumu len k

dátumu 31. 03. 2001, keďže po tomto termíne by považoval priznanie ušlého zisku v rozpore s dobrými
mravmi a 2/ z dôvodu, že ÚSI pri výpočte ušlého zisku nezohľadňoval položku skutočnej škody na
rozdiel od Znaleckého posudku č. 15/05. Postup zvolený znaleckou organizáciou BB Consulting, s. r.
o., nepovažoval ÚSI za správny, pôvodne neboli položky pod bodom e/, f/, g/, h/ uplatnené, u týchto
došlo ku späťvzatiu návrhu. Pokiaľ Najvyšší súd SR rozhodnutím uložil okresnému súdu rozhodovať aj

o týchto nárokoch, súd uviedol, že o nárokoch pôvodne označených pod bodom e/, f/, g/, h/ nemohol
súd rozhodovať z dôvodu späťvzatia návrhu. O nároku uplatnenom z titulu ušlého zisku sa vysporiadal
na základe vykonaného znaleckého dokazovania v zmysle vyššie uvedeného, vo vzťahu k výsledkom
znaleckého dokazovania, a to k znaleckému posudku ÚSI, žalobca nevzniesol žiadne konkrétne právne
relevantné výhrady. Pokiaľ ide o uplatnený úrok z omeškania v časovej hodnote peňazí, tento bol

zohľadnený pri výpočte spôsobom uvedeným na str. 87 posudku vyhotovenom ÚSI. Opätovne okresný
súd poukázal na skutočnosť, že bolo na vôli žalobcu, či požadovaný úrok z omeškania vo výške 17 %
ročnezožalovanejsumyzaobdobieod20.12.2001zoberiespäťalebonie.Uplatnenýúrokzomeškania
v časovej hodnote peňazí nemožno stotožňovať s nárokom podľa § 517 ods. 2 OZ. Z uvedeného podľazáveru okresného súdu vyplynulo, že nešlo o chybu v nedostatočnom zadaní znaleckej úlohy súdom,
súd nemal dôvod zadávať požiadavku znaleckej organizácii vypočítavať ušlý zisk po období 31. 03.
2001, pretože v tej dobe akciová spoločnosť vytvorená z personálnych a materiálnych prostriedkov

žalobcu vykonávajúca totožný predmet činnosti ako žalobca dosahovala v roku 2002 porovnateľný zisk,
aký mal naplánovaný žalobca. Po zrušujúcom rozhodnutí krajského súdu v konaní 14Co/196/2012 zo
dňa 10. 09. 2013 ostal nárok uvedený pod bodom i/, c/. Dôvodom zrušenia bola len tá skutočnosť, že
rozhodnutieokresnéhoakrajskéhosúduzrušilNajvyššísúdSRuznesenímzodňa21.12.2011vkonaní
sp. zn. 2MCdo/17/2011, ktoré bolo následne zrušené a dovolanie odmietnuté. Preto okresný súd o týchto

nárokochrozhodolopätovne,atorozsudkomzodňa15.06.2011sodkazomnazdôvodneniepôvodného
rozhodnutia o týchto nárokov. Po zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v konaní 2Cdo/399/2013
bolo potrebné rozhodnúť o časti návrhu žalobcu, ktorá bola rozsudkom okresného súdu zo dňa 12. 06.
2009 zamietnutá (nárok pod bodom b/ - odmena JUDr. Kočičku a j/ - odmena pre odborné poradenstvo
firmy ASSET). Vo vzťahu k týmto dvom nárokom nebol zaujatý žiadny právny názor v zrušujúcom
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ani vytknuté žiadne porušenie práva žalobcu zo strany nižších súdov.

Okresný súd preto opätovne návrh v tejto časti zamietol, poukazujúc na zdôvodnenie rozsudku zo
dňa 12. 06. 2009. O trovách konania rozhodol súd tak, že žalobca bol úspešný len čiastočne, a preto
žiadnej strán nepriznal náhradu trov konania. V konaní vznikli aj trovy štátu - náklady za vypracovanie
znaleckého posudku a v súvislosti s tým aj účasť na pojednávaní, pričom o povinnosti zaplatiť náhradu
týchto trov rozhodol podľa § 148 ods. 1 OSP tak, že túto povinnosť uložil obom sporovým stranám

spoločne a nerozdielne.

8. Rozsudok okresného súdu odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadli žalobca aj žalovaný.

9. Žalobca rozsudok napadol vo všetkých zamietajúcich výrokoch (teda okrem výroku, ktorým bol

žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi 19.879,23 Eur s 8 % ročným úrokom z omeškania od 01. 01. 2005
do zaplatenia), tvrdiac, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto navrhol, aby odvolací
súd v napadnutej časti rozhodnutie zrušil postupom podľa § 221 ods. 1 písm. h/ CSP a podľa odseku
2 vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

10. K nesprávnym skutkovým zisteniam (v odseku I. odvolania) namietal, že súd v odôvodnení
„prekvapivo stručne a v rozpore s obsahom pomerne široko zisteného skutkového stavu oprel svoje
hodnotiace úsudky o formalistické a z kontextu celkovej dôkaznej situácie vytrhnuté úvahy, ktoré
nevyplynuli z obsahu vykonaného dokazovania“. Vytýka súdu, že nerešpektoval právne záväzné závery

predchádzajúcehozrušujúcehouzneseniaodvolaciehosúduvkonanípodsp.zn.14Co/225/2009zodňa
05. 04. 2011 v otázke náhrady trov konania a ignoroval právne záväzný názor dovolacieho súdu zaujatý
v rozsudku 2Cdo/399/2013 zo dňa 27. 11. 2014 v otázke vyčerpania celého predmetu konania ohľadom
ušlého zisku. Rozhodnutie označil za prekvapivé, svojvoľné a nepreskúmateľné a spôsob rozhodovania
súdu za vykazujúci znaky postupu odnímajúceho žalobcovi možnosť konať pred súdom.

11. Konkrétne k ušlému zisku (I. a.) vytýkal súdu nesprávne pochopenie argumentácie žalobcu, ktorá
tvorila merito dovolacej námietky a ktorú považoval z kvalitatívneho hľadiska za závažnú aj dovolací súd.
Tvrdí, že dovolací súd v rámci hodnotenia skutkových zistení uznal dovolaciu námietku, že nepokrytá
- vo význame, že o nej nebolo vôbec rozhodnuté, hoci tvorila predmet konania - ostala časť žalobného

návrhu predstavujúca ušlý zisk (ekvivalentne jeho časovú hodnotu) za obdobie od 01. 04. 2001 do 31.
12. 2004. Táto situácia bola prirodzeným dôsledkom dispozície žalobcu so žalobou, jeho podaniami zo
dňa 27. 06. 2005 a 17. 10. 2005, keď bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o celom predmete konania podľa
stavu v čase vyhlásenia rozsudku. Uvádza, že pokiaľ sa v celom texte odvolania spomína kategória
ušlého zisku za obdobie od 01. 04. 2001 do 31. 12. 2004 bude primárne odvolateľom mienená časová

(budúca) hodnota toho ušlého zisku, ktorého vznik bol znaleckým posudku ÚSI Žilina ustálený ku
dňu 31. 03. 2001, avšak nebola prepočítaná jeho časová hodnota na čas ku 31. 12. 2004. Otázka
možnosti vzniku ušlého zisku aj po termíne 31. 03. 2001 predstavuje osobitnú problematiku, ktorú
treba odlíšiť od časovej (budúcej) hodnoty ušlého zisku. Ako samostatnú a rozdielnu je potom potrebné
posudzovať odvolaciu námietku v otázke vznikania ušlého zisku aj po 31. 03. 2001. Vysvetľuje, že k

dispozícii so žalobou z jeho strany došlo v dôsledku aktualizácie pôvodného znaleckého posudku (1 až
5/2001) novým znaleckým posudkom (č. 15/2005), čo sa v konečnom dôsledku pri hodnotení znaleckým
posudkom súdom ustanoveným znaleckým ústavom prejavilo ako kľúčová procesná dispozícia žalobcu
so žalobným návrhom s priamym dopadom na jednotný hodnotiaci úsudok mechanizmu výpočtu ušléhozisku. Vytýka súdu, že abstrahuje a nijako nekomentuje racionálnu argumentáciu žalobcu, že z hľadiska
časovej postupnosti zvolil súd diskriminačný postup, keď znalcovi zadal nevhodnú otázku, keď výpočet
ušlého zisku vopred ohraničil konkrétnym dátumom bez toho, aby poznal odborný názor znaleckého

ústavu na túto otázku. Práve touto činnosťou súdu sa vytvorila časová diformita pri výpočte ušlého
zisku a jeho časovej hodnoty k dátumu, ktorý by mal zodpovedať celému časovému obdobiu, za
ktoré bol nárok uplatnený a procesne súdom pripustený. Pozornosti súdu ušlo, že nárok na položku
ušlého zisku bol žalobcom uplatňovaný bez ohľadu na okolnosť, dokedy podľa neskorších zistení
znaleckého ústavu ušlý zisk reálne vznikal, a to až do 31. 12. 2004, pričom jeho časová hodnota pre

prípad budúceho plnenia (priznania) bola vyjadrená príslušným úrokom z omeškania, počnúc dňom 01.
01. 2005. Vytýka súdu omyl, keď nerozlišoval dôsledne medzi pojmami ušlý zisk a časová hodnota
ušlého zisku, pretože ide o dve rozdielne kategórie, ktoré, čo do obsahu, prislúcha súdu hodnotiť
len na základe procesného postupu podľa § 127 a nasl. OSP. Od odbornej otázky (dokedy mohol
vznikať ušlý zisk), podliehajúcej znaleckému dokazovaniu, treba dôsledne odlíšiť žalobcom namietaný
procesný postup súdu (nevyčerpanie celého predmetu konania), ktorý prislúcha hodnotiť výlučne súdu.

Pokiaľ oba všeobecné súdy nerozhodli o celom predmete konania, došlo k náprave v tejto otázke v
kompetencii dovolacieho súdu, avšak bez akéhokoľvek významu a dopadu pre ďalšiu rozhodovaciu
činnosť prvostupňového súdu, ktorý sa s touto otázkou vysporiadal formalisticky, bez podrobného
zdôvodnenia novoprijatého rozhodnutia a bez rešpektovania právne záväzného názoru dovolacieho
súdu.

12. Podľa žalobcu treba pripustiť úvahu, že pokiaľ dovolací súd posúdil dovolacie námietky ako dôvodné
a prikázal okresnému súdu opakovane sa s otázkou ušlého zisku za obdobie od 01. 04. 2001 do
31. 12. 2004 argumentačne vysporiadať, akceptoval názor žalobcu v otázke časovej hodnoty peňazí,
ktoré predstavovali ušlý zisk vypočítaný ku konkrétnemu termínu, avšak bez jeho časovej aktualizácie,

vzhľadom na potrebu zohľadnenia faktora plynutia času, a to buď formou kapitalizácie úrokov z
omeškania k určitému fixnému termínu (keď Znalecký posudok č. 15/2005 tak urobil k termínu 31. 12.
2004 a Znalecký posudok č. 11/2009 ÚSI Žilina tak mohol vzhľadom na zadanú otázku urobiť len k
termínu 31. 03. 2001) alebo plynúcou veličinou vo forme úroku z omeškania ako príslušenstva priznanej
istiny. Za nepochopiteľné označil, že súd akceptoval otázku časovej hodnoty peňazí v období od 01. 01.

2005 do budúcna, avšak v časovom intervale od 01. 04. 2001 do 31. 12. 2004 ju nesprávne pochopil a
ignorovaĺ návrhy žalobcu na dopočítanie ušlého zisku za toto inkriminované časové obdobie.

13. Aj keď v porovnaní s predchádzajúcim prvoinštančným rozsudkom zo dňa 12. 06. 2009 rozhodnutie
obsahuje širšiu argumentáciu vo vzťahu k zamietajúcej časti ušlého zisku za sporné obdobie, ani

ostatné rozhodnutie nezohľadnilo doterajšiu argumentáciu žalobcu (rovnako odôvodnenie rozsudku
NS SR 2Cdo/399/2013) a nevysporiadalo sa dostatočne presvedčivou s argumentáciou žalobcu o
potrebe prepočtu ušlého zisku ustáleného ku dňu 31. 03. 2001 na jeho časovú hodnotu ku dňu 31.
12. 2004. Aj keď vo všeobecnosti prvoinštančný súd správne posúdil rôznu terminológiu znalcov, tento
správny úsudok nebol zohľadnený v konkrétnych skutkových okolnostiach prípadu. Je nezvratnou

skutočnosťou, že doposiaľ nebolo o časti uplatneného nároku za inkriminované obdobie rozhodnuté,
hoci je konštatovaná názorová zhoda na správnosť výberu a realizácie metódy výpočtu ušlého
zisku oboch zainteresovaných znalcov/znaleckého ústavu. Za nezodpovedajúce zistenému skutkovému
stavu a za neudržateľné považuje žalobca alternatívne vysvetlenie súdu, že nižšiu, než požadovanú
sumu ušlého zisku, priznal z dôvodu, že po 31. 03. 2001 mu už ušlý zisk nevznikal, že ÚSI Žilina

pri výpočte ušlého zisku nezohľadňoval položku skutočnej škody na rozdiel od posudku č. 15/2005.
Opakovane argumentuje, že podľa jeho názoru ušlý zisk mohol vznikať aj po dátum 31. 03. 2001.
Za nezodpovedajúce priebehu konania považuje tvrdenie súdu, že by žalobca nevzniesol konkrétne
právne relevantné výhrady voči záverom znaleckého posudku ÚSI Žilina. Jednou z konkrétnych výhrad
žalobcu voči posudku boli opakované požiadavky a návrhy na dopočítanie časovej hodnoty ušlého

zisku k dátumu 31. 12. 2004. K otázke časovej hodnoty peňazí zaujali jednotné a zhodné stanovisko
aj spracovatelia znaleckého posudku Ing. Reško, Ing. Sedláková tak, že žalobcovi neostáva iné, len
zotrvať na požiadavke dopočítania (vyčíslenia) budúcej hodnoty ušlého zisku k termínu 31. 12. 2004 a
tým vyčerpať celý predmet konania. Za neúplnú a nesprávnu považuje aj argumentáciu súdu vzťahujúcu
sa k problematike časovej hodnoty peňazí. Znalecký posudok ÚSI Žilina vypočítal ušlý zisk len k

obdobiu 31. 03. 2001, preto namietaná časová hodnota ušlého zisku prepočítaná na stav k 31. 12.
2004 nie je žiadnym spôsobom riešená ani zohľadnená. Aj táto argumentácia, aj keď sa zdanlivo líši
od obsahu argumentácie uvedenej v bode 1, v podstate kopíruje názorovú platformu súdu, že ušlý
zisk mohol vznikať len k dátumu 31. 03. 2001 a jeho časovú hodnotu k 31. 12. 2004 nie je pretopotrebné stanoviť. Pre žalobcu je nepochopiteľné a nevysvetliteľné, ako zistenie súdu v bode č. 2
„ÚSI Žilina pri výpočte ušlého zisku nezohľadňoval položku skutočnej škody na rozdiel od posudku
č. 15/2005“, malo ovplyvniť skutočnosť, že súd o časovej hodnote za inkriminované obdobie doteraz

nerozhodol. Ak sa aj niektoré položky skutočnej škody v pôvodne uplatnenom návrhu neskôr premietli
do položky ušlého zisku, v žiadnom variante nešlo o vyčerpanie predmetu konania za toto obdobie.
Tieto nezrovnalosti bolo potrebné odstrániť navrhovaným doplnením znaleckého dokazovania. Pre túto
otázku nemal súd dostatok vstupných odborných informácií, jeho argumentácia je preto neudržateľná
a neobhájiteľná pre zrejmú obsahovú rozdielnosť argumentácie použitej v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia a žalobcom vytýkanej otázky. Žalobca zotrváva na názore, že správne a logicky vysvetlil
vo svojich podaniach zo dňa 27. 06. a 17. 10. 2005, prečo sa položky skutočnej škody uvedené pod
písmenami e/, f/, g/ premietli do výpočtu ušlého zisku ku dňu 31. 12. 2004. Čiastočne dal za pravdu
okresnému súdu, že tieto boli vzaté späť v kategórii skutočnej škody, nebolo preto možné rozhodovať
o nich, na druhej strane však v obsahovo nadväzujúcej argumentácii žalobcu, že tieto boli zahrnuté
do vzorca pre výpočet ušlého zisku a tým „transformované“ do položky ušlého zisku, súd prekvapivo

priradil protichodný a pravidlám logického uvažovania odporujúci význam. Navrhovateľ vyjadril úvahu,
že pokiaľ v žalobnom návrhu bol uplatnený ušlý zisk v sume 45.541.000,- Sk k termínu 21. 12.
2001, neskôr ustálený na sumu 53.671.321,- Sk k termínu 31. 12. 2004, pričom právoplatne už bolo
rozhodnuté o časti ušlého zisku do sumy 17.608.390,- Sk (584.491,46 Eur), tak aj pri rozšírení obdobia,
ku ktorému mala byť stanovená časová hodnota ušlého zisku (31. 12. 2004) výška pôvodne uplatnenej

sumy ušlého zisku poskytovala dostatočnú rezervu pre žalobcu, aby aj bez akejkoľvek dispozície so
žalobným návrhom vo vzťahu k výške časovej hodnoty ušlého zisku bola táto časť nároku považovaná
za spôsobilú na priznanie aj za ďalšie rozšírené časové obdobie. Vo svojej podstate vždy išlo o jeden
a ten istý ušlý zisk, ktorého hodnota bola rozlíšená len s prihliadnutím na časové obdobie, kedy bol
nárok uplatnený (21. 12. 2001, 31. 12. 2004). Podľa žalobcu je potrebné pripustiť úvahu, že medzi

rozšírením žalobného návrhu a problematikou časovej hodnoty ušlého zisku za dotknuté obdobie nie je
žiadny matematický súvis, lebo pôvodne uplatnená výška ušlého zisku plne postačuje na pokrytie jeho
časovej hodnoty aj za obdobie do 31. 12. 2004. „V ponímaní, keď za úspech v konaní sa považuje len
to, čo bolo priznané, potom zamietajúca časť výroku vzťahujúca sa k ušlému zisku obsahuje v číselnom
vyjadrení tak rozdiel medzi pôvodne uplatnenou (45.541.000,- Sk) a priznanou (17.608.390,- Sk) sumou

a tiež rozširujúcu časť (8.130.321,- Sk) v dôsledku dispozície navrhovateľa s návrhom. Uvedená
konštrukcia len podporuje a zvýrazňuje nesprávnosť a nepoužiteľnosť úvah prvostupňového súdu v
napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k vyčerpaniu celého uplatneného nároku v položke ušlého zisku.
Keďže dovolacia námietka navrhovateľa bola čo do obsahu vymedzená inými skutkovými okolnosťami,
avšak s rovnakým dopadom na spochybnenie základného práva navrhovateľa podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy

SR, je možné aj novo uvedenou argumentáciou podporiť a umocniť požiadavku na rozhodnutie súdu o
celom predmete konania a o matematickej bezvýznamnosti vplyvu dispozície navrhovateľa so žalobným
návrhom vo vzťahu k plneniu, ktoré malo byť priznané v položke ušlého zisku jeho prepočtom na
časovú hodnotu ku dňu 31. 12. 2004“. Hodnotiaci úsudok súdu „uplatnený úrok z omeškania v časovej
hodnote peňazí nemožno stotožňovať s nárokom podľa § 517 ods. 2 OZ“, podľa žalobcu vzhľadom na

jeho strohosť neumožňuje vykonať analýzu vo vzťahu k problematike rýdzo procesného charakteru s
dopadom na plnenie podľa noriem hmotného práva a nevyčerpaním celého predmetu konania. Pokiaľ v
predchádzajúcich rozhodnutiach oba súdy problematiku výpočtu časovej hodnoty ušlého zisku k ultimu
roka 2004 a tým vyčerpania celého predmetu konania riešili bez bližšej vysvetľujúcej argumentácie,
teraz pribudla nová a z pohľadu žalobcu prekvapivá argumentácia, ktorá je v intenciách § 157 ods. 2

OSP neudržateľná, nesie v sebe neprehliadnuteľné prvky účelovej a špekulatívnej argumentácie bez
opory vo vykonanom dokazovaní.

14. Pokiaľ ide o ďalšie nároky, a to sumu 19.879,83 Eur ako odmena správcovi konkurznej podstaty a
zamietajúca časť návrhu v sume 1.991,63 Eur ako odmena Ing. O. O., daňovej poradkyni, vytýka súdu

nedostatok odôvodnenia vo vzťahu k zamietajúcim položkám skutočnej škody.

15. K problematike skutočnej škody (pod bodom I. b. odvolania) žalobca uvádza, že náhrada škody
zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, ochrannom opatrení alebo o rozhodnutie o väzbe, zatknutí a

inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu ( poukazuje
na rozsudok NS SR zo dňa 30. 03. 2011 č. k. 3Cdo/194/2010). Má za to, že s trovami právneho
zastúpenia neexistuje v aplikačnej praxi súdov pri priznávaní nárokov podľa zákona č. 58/1969 Zb.(resp. zákona č. 514/2003 Z. z.) žiadny výkladový problém. Vždy ide o položku skutočnej škody,
ktorá sa bezproblémovo podľa uvedeného rozhodnutia analogicky priznáva. Argumentácia súdu prvej
inštancie k jednotlivým položkám skutočnej škody je neudržateľná, pretože úspešnosť žaloby vo

veci 4Sž/134/2000NSSR tvorí primárny skutkový základ žalobcom tvrdenej existencie nezákonného
rozhodnutia. Preto neobstojí argumentácia súdu vo vzťahu k nárokom Ing. O. a JUDr. Kočičku, že
uplatnenúodmenusimaliuplatniťvuvedenomsprávnomkonaní.Súdnevysvetlil,prečonejdeofinančný
náklad žalobcu v priamej príčinnej súvislosti s existenciou nezákonného rozhodnutia. Odôvodnenie
súdu považuje za nelogické a neobhájiteľné, doslova vykonštruované. Rovnako pokiaľ ide o odmenu

za poskytnuté daňové poradenstvo Ing. O. O., názor zo súdu, že tieto náklady treba považovať za
náhradu trov správneho súdnictva, nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení ani v reálnej súdnej
praxi. Dôvodom nepriznania tejto časti nároku nemôže byť argument, že si ho žalobca neuplatnil
v uvedenom konaní, súd k zdôvodneniu neuviedol žiadnu právnu argumentáciu. Podľa žalobcu ide
o finančné náklady, teda skutočnú škodu v zmysle § 442 ods. 1 OZ, ktoré je v priamej príčinnej
súvislosti bez akéhokoľvek časového alebo obsahového prerušenia s nesprávnym úradným postupom

a nezákonným rozhodnutím daňového úradu. Žalobca považuje nárok aj v tejto časti dostatočne
preukázaný predloženými listinami a tiež uvedeným Znaleckým posudkom č. 15/2005 (strana 46, kde
sa okrem iného konštatuje „... v rámci daňového poradenstva Ing. O. spracovala analýzu daného stavu,
zastupovala spoločnosť v konaní pred správcom dane a vyhotovovala písomnosti v kontakte s ním.
Ako konkrétne výstupy je možné príkladom uviesť odvolania voči dodatočným platobným výmerom,

ako aj ďalšiu komunikáciu s ÚDR v odvolacom konaní. Za poskytnuté odborné služby bola Ing. O.
vyplatená odmena podľa prijatej faktúry.“). Žalobca má za to, že súd prvej inštancie sa o tejto čiastke
uplatneného nároku nespravoval právne záväzným stanoviskom odvolacieho súdu v rozhodnutí zo dňa
05. 04. 2011, ale zistený skutkový stav k tejto položke skutočnej škody vyhodnotil v rozpore s obsahom
jednotlivých dôkazov a zaužívanou rozhodovacou činnosťou súdov v totožných prípadoch. Pretože

právnym základom celého nároku je nezákonné rozhodnutie v kombinácii s nesprávnym úradným
postupom žalovaného, je tak odborná pomoc daňového poradcu v priamej príčinnej súvislosti ako s
nezákonným rozhodnutím, tak aj nesprávnym úradným postupom, preto musia byť účelne vynaložené
náklady na daňové poradenstvo priznané ako položka skutočnej škody. Vychádzajúc z predpokladu,
že v skutkovo i právne totožných situáciách by súd mal aplikovať právo rovnakým spôsobom, možno

očakávať úvahu, že pokiaľ ako položka skutočnej škody bola priznaná odmena SKP JUDr. Paulovičovi,
malabybyťpriznanáodmenazaodbornéslužbytakIng.O.,akoajJUDr.KočičkoviaspoločnostiASSET,
a. s.

16. K odmene za právne zastupovanie JUDr. Petrom Kočičkom žalobca poukazuje na to, že za

položku skutočnej škody podľa § 442 ods. 1 OZ treba považovať aj zaplatenú zmluvnú odmenu
právnemu zástupcovi JUDr. Petrovi Kočičkovi, pretože bola účelne a v priamej príčinnej súvislosti s
konaním žalovaného vynaložená právna pomoc na obranu práv a chránených záujmov žalobcu v konaní
4Sž/134/2000 pred Najvyšším súdom SR. Z mandátnej zmluvy zo dňa 15. 07. 2000 možno zrozumiteľne
identifikovať predmet poskytnutej právnej pomoci a tiež ostatné obsahové náležitosti vrátane dohodnutej

odmeny, keď išlo o podielovú odmenu podľa § 10 vyhlášky č. 240/1990 Zb. o odmenách advokátov.
Pokiaľ právny zástupca žalobcu na jednom z pojednávaní nevedel vzhľadom na odstup času okamžite
zareagovať na položenú otázku zo strany súdu, nemôže súd výlučne z tohto dôvodu hodnotiť túto časť
nároku ako nepreukázanú, keď existujú ďalšie listinné dôkazy preukazujúce opak. Za skutočnú škodu
tento nárok považuje aj Znalecký posudok č. 15/2005 na strane 46 (obdobne ako v prípade odmeny

Ing. O. - poznámka odvolacieho súdu). Zdôrazňuje, že od náhrady trov konania je potrebné odlišovať
nárok advokáta na zmluvnú odmenu podľa príslušnej vyhlášky, ide o dva samostatné a rozdielne právne
inštitúty postavené na odlišných skutkových a právnych základoch. V zmluvnom vzťahu advokát a
klient nie je možné argumentovať rovnakými kritériami a princípmi ako v prípade inštitútu náhrady trov
konania. Súd túto situáciu nerozlišoval, a preto ju nesprávne právne posúdil. Za nesprávnu a zákonu

nezodpovedajúcu považuje úvahu súdu v tom, že len pri nezákonnom rozhodovaní o väzbe a treste
vzniká poškodenému nárok na náhradu škody v súvislosti s poskytnutou a zaplatenou právnou službou
advokátovi. Takýto záver nevyplýva zo žiadneho konkrétneho ustanovenia zák. č. 58/1969 Zb. Poukázal
na to, že z vlastnej praxe má vedomosť o tom, že súdy v otázke priznávania náhrady škody za trovy
právneho zastúpenia akceptujú aj zmluvnú odmenu, nielen tarifnú odmenu podľa citovanej vyhlášky

(poukazuje na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/38/2006 zo dňa 13. 06.
2006, 14Co/301/2007 zo dňa 29. 01. 2008 a 14Co/229/2007 zo dňa 18. 09. 2007). Poukazuje tiež na
to, že vzhľadom na uvažovanú výšku dorubenia daňovej povinnosti v uvádzanom správnom konaní
a v zmysle zákonom dovoleného intervalu výšky dojednanej zmluvnej odmeny nemožno považovaťvyplatenú odmenu za neprimeranú skutkovým okolnostiam prípadu. Pretože žalobca celú zmluvnú
odmenu právnemu zástupcovi vyplatil, ide v jeho chápaní o skutočnú škodu v priamej príčinnej súvislosti
s konaním žalovaného.

17. Obdobne žalobca argumentuje aj k odmene za komplexné, ekonomické a technicko-organizačné
poradenstvo firmou ASSET a. s. Odborná a finančná pomoc tejto obchodnej spoločnosti znamenala
doslova existenčnú a bytostnú záchranu pre žalobcu, ktorý sa v tom čase nachádzal v úpadku. V
konečnom dôsledku takáto vonkajšia pomoc bola aj v prospech žalovaného, pretože dosiahnutím

vyššieho výťažku z predaja nehnuteľného majetku z podstaty úpadcu sa znížila na strane žalovaného
výška škody. Nebyť príčiny (nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu žalovaného),
žalobca by nemusel pristúpiť k vyplateniu odmeny za poskytnutú odbornú a finančnú pomoc. Išlo o
nevyhnutnýkrok,smerujúcikzáchraneekonomickejpodstatyobchodnejspoločnostižalobcu.Nalistinný
dôkazktomutočiastkovémunárokupoukazujenaZnaleckýposudokč.15/2005nastrane47,naktorého
obsah súd tiež neprihliadol.

18. K problematike príčinnej súvislosti (I. c) odvolania) žalobca poukázal na konštantnú a ustálenú súdnu
prax Najvyššieho súdu SR k tejto otázke (konkrétne z rozhodnutí R 21/1992, R 7/1979, R 28/2009,
uznesenieNSSRzodňa31.01.2012sp.zn.6MCdo/11/2010,6Cdo/103/2011)stým,ževšetkyuvedené
rozhodnutia potvrdzujú správnosť úvah žalobcu, že v okolnostiach prípadu existuje priama príčinná

súvislosť a nemožno prisvedčiť argumentácii súdu o absencii tohto esenciálneho prvku objektívnej
zodpovednosti. Pretože súd v otázke príčinnej súvislosti vychádzal výlučne z odborného záveru ÚSI
Žilina o hlavnej - podstatnej príčine vzniku škody, nemal už po odbornej, ani po právnej stránke priestor
meniť (ovplyvniť) tento názor iným smerom (napr. o nedostatku príčinnej súvislosti).

19. K trovám konania (II. odôvodnenia odvolania) sa žalobca domnieva, že rozhodnutie súdu, ktoré len
poukázalonaust.§142ods.2OSP,jenepreskúmateľnéprebližšieneuvedeniedôvodov.Podľažalobcu,
v danej veci bolo vhodné a v súlade so zákonom rozhodnúť o trovách konania podľa § 142 ods. 3 OSP,
keď o výške ušlého zisku rozhodnutie súdu v plnej miere záviselo od znaleckého posudku. Rozhodnutie
v tejto časti považuje za svojvoľné, prekvapivé a nepreskúmateľné aj s poukazom na skoršie rozhodnutie

(zo dňa 15. 06. 2011), kde súd prvej inštancie pod vplyvom záväzného právneho názoru odvolacieho
súdu v zrušujúcom uznesení zo dňa 05. 04. 2011 priznal žalobcovi trovy právneho zastúpenia podľa
§ 142 ods. 3 OSP a v neskoršom rozsudku zo dňa 15. 04. 2015 bez akéhokoľvek zdôvodnenia a
vysvetlenia pri nezmenenom skutkovom stave aplikuje ust. § 142 ods. 2 OSP. Rovnakú prekvapivosť
a zmätočnosť odôvodnenia vytýka aj vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania za vypracovanie

znaleckého posudku, keď podľa neho neexistuje racionálny dôvod na zmenu v porovnaní s výrokom
rozsudku zo dňa 15. 06. 2011.

20. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (III. odvolania) vytýka súdu nesprávnu aplikáciu
ustanovení § 132, § 152 ods. 2, § 154, § 157 ods. 2, § 226, § 243d ods. 1 OSP v spojení s § 442

ods. 1 OZ. Za neakceptovateľnú považuje aj právnu argumentáciu súdu v otázke nevykonania ďalšieho
dokazovania s odôvodnením, že súd to nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie. Podľa žalobcu išlo o
skutkové informácie, bez ktorých nebolo možné vo veci rozhodnúť a vyčerpať celý predmet konania.

21. V poslednej časti odôvodnenia odvolania (IV.) žalobca poukazuje na povinnosť odôvodnenia

rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 OSP s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR a Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (II.ÚS/383/2006,
II.ÚS/85/2006, III.ÚS/119/2003-30, IV.ÚS/115/2003, resp. Ruiz Torija c. Španielsko zo dňa 09. 12.
1994, séria A 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c Španielsko zo dňa 09. 12. 1994, séria A, 303-B;
Georgiadis c. Grécko zo dňa 29. 05. 1997; Higins c. Francúzsko zo dňa 19. 02. 1998). Má za to, že v

tomto prípade sa súd prvej inštancie neriadil uvedenými zásadami a v rozhodujúcej časti rozhodnutie
nedostatočne odôvodnil. Došlo tým v rámci princípu rovnosti zbraní k nespravodlivému súdnemu
procesu. V odôvodnení napadnutého rozsudku nevenuje patričnú pozornosť rozhodujúcim skutkovým
okolnostiam tvrdeným žalobcom, preto je potrebné úvahy súdu považovať za nepreskúmateľné,
nekonzistentné a vnútorne protirečivé. Nespĺňa zákonné požiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 OSP na

jasnú, zrozumiteľnú a presnú argumentáciu vyplývajúcu zo zisteného skutkového stavu. Vytýka súdu,
že rezignoval na poctivé, vecné, v celej šírke a členitosti zisteného skutkového stavu a aplikačnej
praxi zodpovedajúce zdôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré by spĺňalo všetky zákonné kritériá
predpokladané § 157 ods. 2 OSP. Má za to, že vytýkané nedostatky odôvodnenia rozhodnutia súduprvej inštancie vrátane nevysporiadania sa s celým obsahom argumentácie účastníkov v spojení s
neakceptovateľným výkladom použitých právnych noriem a nedostatočným zistením skutkového stavu
veci neumožňuje vykonanie nápravy v odvolacom konaní; postup súdu sa javí ako odňatie možnosti

žalobcovi konať pred súdom.

22. Žalovaný podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie v časti, v ktorej ho súd zaviazal zaplatiť
žalobcovi sumu 19.879,83 Eur s úrokom z omeškania 8 % ročne od 01. 01. 2005 do zaplatenia ako
náhradu za odmenu správcovi konkurznej podstaty JUDr. Ľudovítovi Paulovičovi tvrdiac, že súd dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazuje na odôvodnenie okresného súdu (rozhodnutie č.
k. 9C/219/2003-1120 zo dňa 12. 06. 2009), kde mal za preukázané, že žalobca zaplatil správcovi
konkurznej podstaty sumu 19.879,83 Eur (598.900,- Sk), dňa 16. 06. 2004 a dňa 15. 06. 2006 a vyjadril
názor, že žalobca bol fungujúcou prosperujúcou firmou s perspektívou ďalšieho rozvoja a výlučne z
dôvodu prvej daňovej kontroly ako aj následnej daňovej kontroly sa dostal do konkurzu. Z ďalšieho

rozhodnutia (č. k. 9C/219/2003-1287 zo dňa 15. 06. 2011) a jeho odôvodnenia vyplýva, že nebyť
nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v tom, že daňový úrad
výrazne a po dlhú dobu zasahoval do hospodárskej činnosti žalobcu zadržiavaním jeho finančných
prostriedkov v značnom rozsahu a zamedzením dispozície s jeho nehnuteľnosťami, nebol by na
majetok žalobcu vyhlásený konkurz. Súčasne odkazuje na závery znaleckého posudku Ústavu súdneho

inžinierstva v Žiline, v ktorom sa konštatuje, že spoločnosť žalobcu nedosiahla taký hospodársky rast,
aký by bolo možné so zreteľom na pravidelný chod vecí očakávať, čoho zásadným dôvodom bolo
konanie daňového úradu, ktoré znemožnilo žalobcovi zúčastňovať sa výberových konaní nielen pre
získanie štátnych zákaziek ale zákaziek celkovo. Ďalej sa uvádza, že uhradenie daňových nedoplatkov
vrátane príslušných penále by spoločnosť žalobcu nezvládla. Žalovaný tvrdí, že toto odôvodnenie

je v rozpore s predloženými dokladmi a nemá žiadne opodstatnenie. Podľa jeho názoru vyhlásenie
konkurzu na žalobcu v roku 2002 nemohlo byť v príčinnej súvislosti s postupom správcu dane z
dôvodu, že žalobca svoj hnuteľný aj nehnuteľný majetok previedol v roku 1999 na akciovú spoločnosť
Teleko & Telecooper, a. s., založenú v júni 1999; že žalobcovi nemohla byť spôsobená škoda vydaním
predbežného opatrenia a uložením zákazu nakladania s nehnuteľným majetkom, pretože tieto opatrenia

žalobca neakceptoval a so svojím nehnuteľným majetkom nakladal; že prostredníctvom novozaloženej
akciovejspoločnostisazúčastňovalnaverejnýchsúťažiach,získavalzákazkyapodnikalvtejistejoblasti
ako žalobca, čo potvrdil aj sám konateľ na pojednávaní dňa 21. 02. 2007; pretože v priebehu konania
sa preukázalo, že len jediné rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Sž/134/00 zo dňa 28. 11. 2000, išlo o rozhodnutie Ústredného daňového riaditeľstva SR č.

I/211/445-7770/2000/1526-r zo dňa 12. 06. 2000, ktorým sa menil dodatočný platobný výmer Daňového
úradu II Banská Bystrica č. 250/99 a daňovým úradom zadržiavaná čiastka vo výške 4.385.000,-
Sk (145.555,33 Eur) bola žalobcovi vrátená dňa 21. 03. 2001. Konkurz na žalobcu bol vyhlásený v
roku 2002. Pritom sám konateľ žalobcu na pojednávaní potvrdil, že zadržiavaním čiastky 4.385.000,-
Sk mu škoda nebola spôsobená. Aj sám súd v odôvodnení rozsudku potvrdil, že žalobcovi nemohla

byť spôsobená škoda formou ušlého zisku po období 31. 03. 2001, keď už akciová spoločnosť z
personálnych a materiálnych prostriedkov žalobcu vykonávajúca totožný predmet činnosti ako žalobca
už v roku 2002 dosahovala porovnateľný zisk ako mal naplánovaný žalobca. Pokiaľ súd akceptoval
argumenty a dôkazy v súvislosti s uplatneným ušlým ziskom a konštatoval, že po marci 2001 žalobcovi
škoda formou ušlého zisku nemohla vzniknúť, nie je zrejmé, z akého dôvodu mu mohla po tomto období

vzniknúť skutočná škoda. Argumentácia súdov, že výlučne z dôvodu vykonanej daňovej kontroly sa
dostal žalobca do konkurzu nemá žiadne opodstatnenie a je hrubým porušením zákona. Vytýka, že
nie súdy vo veci určili nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie ale ekonómovia, a to bez
akéhokoľvek právneho základu. Znalecká organizácia označila všetky rozhodnutia daňového úradu
za nezákonné a konštatovala, že uhradenie daňových nedoplatkov vrátane príslušných penále by

spoločnosť nezvládla, pričom v priebehu konania nebolo ani preukázané nezákonné vyrubenie dane a
penále zo strany daňového úradu. Súdom uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 19.879,83 Eur
z titulu náhrady vyplatenej odmeny správcovi konkurznej podstaty preto nie je v príčinnej súvislosti s
postupom správcu dane. Navrhuje zmeniť rozsudok tak, že žaloba bude v tejto časti zamietnutá. Pokiaľ
ide o rozhodnutie okresného súdu v zamietajúcej časti, tam navrhuje rozhodnutie potvrdiť.

23. Sporové strany sa k odvolaniam protistrany písomne nevyjadrili.24. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej „CSP“),
preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania v súlade s ust.
§ 385 ods. 1 CSP a contrario, keď dospel k názoru, že nie je dôvodné dopĺňať či opakovať dokazovanie

podľa § 384 CSP. Po preskúmaní obsahu spisu, rozsudku súdu prvej inštancie a odvolacích námietok
oboch sporových strán vyhodnotil odvolanie žalobcu a rovnako aj odvolanie žalovaného ako nedôvodné
a odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v celom rozsahu podľa ust. § 387 ods.
1, 2 CSP.

25. Žalovaný podal odvolanie voči výroku, ktorý mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
19.879,33 Eur s úrokom z omeškania 8 % ročne od 01. 01. 2005 do zaplatenie ako náhrady za odmenu
správcovi konkurznej podstaty (výrok IV.) namietajúc nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne
posúdenie, argumentujúc predovšetkým neexistenciou príčinnej súvislosti medzi zaplatenou odmenou
správcovi (kvalifikovanej žalobcom ako skutočná škoda) a postupom správcu dane z konkrétnych vyššie
uvedených dôvodov (ods. 22).

26. Odvolací súd zistil, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 28-24K/226/01-203 zo
dňa 09. 04. 2002 bol vyhlásený konkurz na dlžníka: Teleko & Telecooper, s. r. o., Nám. SNP č. 3,
974 01 Banská Bystrica, IČO: 31 598 480, za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr.
Ľudovít Paulovič. Tomuto uzneseniu predchádzalo uznesenie uvedeného súdu z 25. 01. 2002 č. k.

28-24K/226/01-28 o ustanovení predbežného správcu. Z uznesenia o vyhlásení konkurzu je zistené,
že návrh na konkurz podaný navrhovateľom Ľudová banka, a. s., bol súdu doručený dňa 08. 06. 2001
s odôvodnením, že veriteľ (navrhovateľ) na základe úverovej zmluvy č. 005429 zo dňa 10. 09. 1998
poskytol dlžníkovi dlhodobý úver, so splatením ktorého sa dlžník dostal do omeškania, ku dňu 05. 06.
2001, pohľadávka veriteľa na istine predstavovala sumu 22.600.000,- Sk a na neuhradených úrokoch

6.141.897,- Sk. Pohľadávka z úverovej zmluvy bola zabezpečená záložným právom k nehnuteľnostiam
zapísaným na LV č. XXXX v k. ú. Banská Bystrica. Navrhovateľ v návrhu dôvodil aj tým, že dlžník má
viac veriteľov a nie je schopný v lehote splatnosti plniť svoje záväzky. Ako ďalej vyplýva z uvedeného
uznesenia,podľasúvahyk31.12.2001maldlžníkaktívacelkom63.803.000,-Sk,cudziezdrojevovýške
54.592.000,- Sk, záväzky voči spoločníkom 6.883.000,- Sk, bankové úvery 29.198.000,- Sk, záväzky

dlžníka z obchodného styku po lehote splatnosti 2.652.415,90 Sk a pohľadávky dlžníka predstavovali
sumu 518.940,- Sk. Dlžník mal bankový úver v Poštovej banke vo výške 6.598.301,- Sk k termínu 04. 03.
2002 bol v omeškaní s časťou jednej splátky istiny, v Ľudovej banke, a. s., mal bankový úver vo výške
22.600.000,- Sk. Na istine dlhoval sumu 22.600.000,- Sk a na neuhradených úrokoch ku dňu 05. 06.
2001 sumu 6.141.897,- Sk. Najväčšiemu a oddelenému veriteľovi dlžník/žalobca ku dňu 25. 01. 2002

dlhoval na istine úveru 22.600.000,- Sk (ktorého splatnosť nastala 20. 11. 2001), ďalšie záväzky dlžníka
z obchodných vzťahov k 25. 01. 2002 boli vyčíslené v sume prevyšujúcej 2.600.000,- Sk.

27. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, daňová kontrola, ktorá zapríčinila u žalobcu tvrdenú
škodu spolu s ušlým ziskom, prebiehala na účely kontroly dane z príjmov právnických osôb za rok

1997 od apríla 1998, v jej rámci bolo vydaných niekoľko predbežných opatrení a došlo k zadržaniu
nadmerných odpočtov v sume takmer 900.000,- Sk, tieto predbežné opatrenia neboli nikdy zrušené pre
nezákonnosť. Výsledkom daňovej kontroly bolo tiež rozhodnutie správcu dane z 15. novembra 1999,
týmtobolažalobcovidorubenádaňzpríjmovprávnickýchosôbvsumetakmer7.000.000,-Sk.Právetoto
rozhodnutie bolo zrušené ako nezákonné rozsudkom Najvyššieho súdu SR a v novom rozhodnutí (z 28.

novembra 2001) bolo dorubená daň už len vo výške 37.600,- Sk. Zo znaleckých dokazovaní (znalecké
posudky č. 15/2005 vypracovaný Znaleckou a poradenskou kanceláriou spoločnosť RO a znalecký
posudok č. 11/2009 vypracovaný na žiadosť súdu Žilinskou univerzitou v Žiline Ústavom súdneho
inžinierstva) bolo zistené, že uvedené opatrenia daňového úradu (predbežné opatrenia, zadržanie
nadmerných odpočtov) mali negatívny vplyv na podnikanie žalobcu, na zhoršenie jeho hospodárskej

situácie a tiež zníženie zisku.

28.ÚstavnýsúdSRvtejtovecivrozhodnutí45/2013(II.ÚS591/2012zo4.septembra2013)konštatoval,
že „Kľúčový bod sporný medzi nimi (rozsudkami okresného a krajského súdu na jednej strane a
obsahom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora na strane druhej) možno zjednodušene

formulovať takto: Má nezákonnosť rozhodnutia o dorubení dane, ktoré bolo výsledkom daňovej
kontroly, počas ktorej boli daňovému subjektu ukladané rôzne povinnosti a obmedzenia v podobe
(aj predbežných opatrení), samo o sebe za následok aj nezákonnosť celej daňovej kontroly vrátane
vydaných predbežných opatrení, hoci tieto samy nikdy ako nezákonné zrušené neboli?“ čo Ústavnýsúd považoval za otázku právnu, ktorú je potrebné vyriešiť výkladom príslušných ustanovení zákona
č. 58/1969 Zb. Túto úlohu má podľa Ústavného súdu vyriešiť Najvyšší súd SR. Najvyšší súd SR
následným rozhodnutím sp. zn. 2MCdo/15/2014 zo dňa 16. 12. 2014 zamietol mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora proti rozsudkom krajského aj okresného súdu a dospel k záveru, že „postup
daňového subjektu pri vykonávaní daňovej kontroly od apríla, resp. mája 1998, v rámci ktorej boli
ukladané žalobcovi rôzne opatrenia a povinnosti (ktoré neboli zrušené ako nezákonné, ako nezákonné
bolo zrušené iba jedno rozhodnutie z 15. novembra 1999), posúdil ako nesprávny úradný postup podľa
§ 18 zákona č. 58/1969 Zb. Nesprávny úradný postup a uplatňovaná škoda žalobcom sú vo vzájomnom

pomere príčiny a následkov v majetkovej sfére navrhovateľky a celá táto otázka bola správne vyriešená
súdmi prvého a druhého stupňa“.

29. Vo veci uplatneného nároku na náhradu škody spočívajúcej v sume, ktorá bola vyplatená ako
odmena správcovi konkurznej podstaty, bolo potrebné zistiť, či vyhlásenie konkurzu na majetok žalobcu
bolovpríčinnejsúvislostisuvádzanoudaňovoukontrolou,ktorábolavkonečnomdôsledkukvalifikovaná

ako nezákonná. Ako už bolo uvedené, návrh na vyhlásenie konkurzu podal najväčší veriteľ žalobcu/
dlžníka Ľudová banka, a. s.

30. Z úverovej zmluvy č. 005429 uzavretej medzi veriteľom Ľudová banka, a. s., a dlžníkom Teleko &
Telecoopers, spol. s r. o., dňa 10. 09. 1998 je zistené, že predmetom zmluvy bolo čerpanie úveru vo

výške 20.000.000,- Sk s tým, že dlžník sa zaviazal úver splatiť do 20. 11. 2001 kapitálovými mesačnými
splátkami vo výške 600.000,- Sk splatnými vždy k termínu 20. dňa každého mesiaca (prvá splátka 20.
02. 1999, posledná 20. 11. 2001).

31. Odvolací súd poukazuje na Znalecký posudok č. 11/2009 vypracovaný Žilinskou univerzitou v Žiline

Ústavom súdneho inžinierstva (ďalej ZP ÚSI) pri posudzovaní štruktúry finančných zdrojov bolo, v
ktorom okrem iného konštatované, že „analyzovaná spoločnosť je schopná vo väčšine rokov (sledované
obdobie 1994 až 2002) vykryť úroky z požičaného kapitálu, aj keď nadobúda klesajúcu tendenciu.
Výnimku tvorí rok 1999, kedy spoločnosť dosahovala stratu. Rok 1999 je rokom, kedy už je možné
vnímať negatívny dopad prebiehajúcej daňovej kontroly a jej záverov na bežný chod firmy“. Práve v

rokoch 1999, 2001 a 2002 spoločnosť žalobcu dosahovala primárnu platobnú neschopnosť, krátkodobé
záväzky prevyšovali krátkodobé pohľadávky, výrazný bol tento pomer práve v uvedených rokoch
1999, 2001 a 2002. Rovnako pri analýze sledovanej spoločnosti ukazovatele rentability zaznamenávali
pokles, pričom výrazný zlom nastal v roku 1999, následne spoločnosť nadobúdala rastúcu tendenciu
ukazovateľa rentability. Ako ďalší významný skok označil znalec rok 2002 k termínu 08. 04., kedy bol

vyhlásený konkurz na spoločnosť. V znaleckom posudku znalec konštatoval okrem iného, že na základe
podnikateľského zámeru vypracovaného na roky 1999 až 2004 získala spoločnosť úver od banky, čo
dáva predpoklad reálnosti jeho spracovania (strana 49). Pri konštatovaní dôvodov, ktoré prispeli k tomu,
že žalobca v sledovanom období nedosiahol taký hospodársky rast, aký by bolo možné so zreteľom
na pravidelný chod veci očakávať, sa v posudku uvádza, že vykonanou analýzou bol porovnaný vývoj

akciovej spoločnosti s podnikateľským zámerom s. r. o., ktorý sa jej nepodarilo naplniť, nakoľko sa s. r.
o. počas výkonu daňovej kontroly, resp. v nadväznosti na realizované predbežné opatrenia nemohla v
plnej miere zúčastňovať výberových konaní na lukratívne záväzky, ktoré tvorili základný pilier jej príjmov
a z ktorých v zmysle predložených podkladov dosahoval najvyšší obrat. Keďže spoločnosť žalobcu
nemohla dňa 15. 11. 1999 aj v nasledujúcom období uhradiť dane a penále, pretože nemala disponibilné

finančné prostriedky, získala bezprostredne v predchádzajúcom časovom období od Ľudovej banky, a.
s., potrebnú sumu úveru. V posudku sa ďalej konštatuje, že akciová spoločnosť (ktorá pokračovala v
činnosti žalobcu s jej zdrojmi) po dvoch komplikovaných rokoch 1999 a 2000 nadviazala na vývoj v s. r. o.
do roku 1999, čo potvrdzuje reálnosť plánovaného vývoja s. r. o., ktorému zamedzilo konanie daňového
úradu. Tým, že v a. s. pracuje ten istý manažment ako v s. r. o. a ide o rovnaký predmet činností, je

možné konštatovať, že s. r. o. by sa svojím vývojom uberala obdobne, dokonca optimistickejšie ako
terajšia a. s. Súčasný vývoj a. s. potvrdzuje reálnosť podnikateľského zámeru s. r. o. (ktorý bol zobratý
ako základ pre výpočet ušlého zisku). Opätovne sa ako dôvod uvádza konanie daňového úradu, ktoré
malo dopad na nemožnosť zúčastňovať sa výberových konaní nielen pre získanie štátnych zákaziek,
ale zákaziek celkovo.

32. Odvolací súd tak vzhľadom na uvedené skutkové zistenia dospel k záveru, že medzi vyhlásením
konkurzu na majetok úpadcu/žalobcu a predmetnou daňovou kontrolou existuje vecná súvislosť príčiny
a následku, pri posudzovaní všetkých, do úvahy prichádzajúcich skutočností ako príčiny škody tuexistuje ako príčina vzniku škody skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za vzniknutú škodu.
Pokiaľ odvolateľ (žalovaný) namieta tú skutočnosť, že konkurz na majetok žalobcu bol vyhlásený až
po období, dokedy žalobcovi v zmysle záverov znaleckého posudku a aj názoru súdu vznikala škoda

z titulu ušlého zisku, a preto nemôže byť v príčinnej súvislosti s tvrdeným nezákonným rozhodnutím a
nesprávnym úradným postupom, odvolací súd poukazuje na to, že aj keď je významné časové hľadisko
posudzovania príčiny a jej následku, nie je toto časové hľadisko rozhodujúce, toto časové hľadisko
napomáha posúdiť vecnú súvislosť. Táto bola podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne preukázaná v
procese dokazovania (najmä znaleckým dokazovaním) a aj keď nie je jedinou príčinou úpadku žalobcu

a vyhlásenia konkurzu na jeho majetok, možno vyvodiť, že je tou hlavnou zásadnou príčinou, bez ktorej
by k takémuto následku nedošlo. Žalovaný dôvodí tiež tým, že žalobca svoj hnuteľný aj nehnuteľný
majetok previedol v roku 1999 na akciovú Teleko & Telecooper, a. s., založenú v júnu 1999 a jej
prostredníctvom sa zúčastňoval na verejných súťažiach, získaval zákazky a podnikal v tej istej oblasti
akožalobca,apretovyhláseniekonkurzunebolovpríčinnejsúvislostispostupomsprávcudani,odvolací
súd opätovne odkazuje na závery znaleckého dokazovania, v zmysle ktorých práve tento postup bol

dôsledkom postupu správcu dane. Keď teda súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť z
titulu náhrady vyplatenej odmeny správcovi konkurznej podstaty odmenu 19.879,83 Eur s príslušným
úrokom z omeškania, považuje odvolací súd rozhodnutie v tejto časti za vecne správne a odvolanie
žalovaného za neodôvodnené.

33. Žalobca odvolaním napadol tie výroky rozsudku súdu prvej inštancie, ktorými boli jeho jednotlivé
nároky uplatnené žalobou zamietnuté, teda zaplatenie ušlého zisku za obdobie od 31. 12. 1998 do 31.
12. 2004 vo výške 1.197.070,30 Eur s príslušným úrokom z omeškania; ktorým sa domáhal zaplatenia
sumy 55.632,34 Eur ako zmluvnej odmeny vyplatenej advokátskej kancelárii JUDr. Peter Kočička tiež
s príslušným úrokom z omeškania; časti zaplatenia sumy 1.991,63 Eur ako vyplatenej odmeny daňovej

poradkyni Ing. Eliášovej rovnako s príslušným úrokom z omeškania a ktorým sa domáhal zaplatenia
sumy 49.790,87 Eur ako odmeny za odborné poradenstvo firmy ASSET, a. s., s príslušným úrokom z
omeškania.

34. K zamietnutiu ušlého zisku (bod I.a odvolania) vytýka súdu, že sa formalisticky vysporiadal s

požiadavkouúplnéhovyčerpaniaceléhopredmetukonania,bezpodrobnéhozdôvodnenianovoprijatého
rozhodnutia a bez rešpektovania právne záväzného názoru dovolacieho súdu, majúc za to („treba
pripustiť úvahu“), že pokiaľ dovolací súd posúdil dovolacie námietky žalobcu ako dôvodné a prikázal
prvostupňovému súdu opakovane sa zaoberať otázkou ušlého zisku za obdobie od 01. 04. 2001 do
31. 12. 2004, akceptoval názor žalobcu v otázke časovej hodnoty peňazí, a to buď formou kapitalizácie

úrokov z omeškania k určitému fixnému termínu alebo plynúcou veličinou vo forme úroku z omeškania
ako príslušenstva. Za nepochopiteľné považuje, že súd priznal časovú hodnotu peňazí v období od 01.
01.2005dobudúcnaavintervaleod01.04.2001do31.12.2005otázkunesprávnepochopilaignoroval
návrhy žalobcu na dopočítanie ušlého zisku za toto inkriminované obdobie. Navrhovateľ opakovane
argumentoval tým, že ušlý zisk mohol vznikať aj po dátume 31. 03. 2001. Tiež tvrdí, že v otázke časovej

hodnoty peňazí zaujali jednotné a zhodné stanovisko aj spracovatelia znaleckého posudku tak, že
žalobcovi neostáva iná možnosť ako zotrvať na požiadavke dopočítania budúcej hodnoty ušlého zisku
k termínu 31. 12. 2004 a tým vyčerpať celý predmet konania.

35. Odvolací súd s touto argumentáciou žalobcu nesúhlasí. Poukazuje na skutočnosť, že pôvodne si

uplatnil žalobca zaplatenie sumy 53.671.321,- Sk (1.781.561,47 Eur) ako ušlý zisk, resp. stratu goodwill-
uzaobdobieod31.12.1998do31.03.2001,neskôrprepočítanýk31.12.2004.ZoZnaleckéhoposudku
č. 15/2005 vypracovaného Znaleckou a poradenskou kanceláriou, spol. s r. o., na vyžiadanie žalobcu
je zistené, že uvedená znalecká organizácia pre účely stanovenia ušlého zisku žalobcu vychádzala z
podnikateľského plánu, účtovných výkazov za obdobie rokov 1999 až 2004. Ušlý zisk vypočítala v sume

53.671.321,- Sk, skutočnú škodu v sume 5.134.881,- Sk.

36. Znaleckým posudku č. 11/2009, vypracovaným pre účely súdneho konania Ústavom súdneho
inžinierstva, znalecká organizácia vyčíslila k 31. 03. 2001 ušlý zisk na sumu 17.608.390,- Sk. V takejto
výške bol už žalobcovi ušlý zisk priznaný (584.391,46 Eur s 8 %-ným úrokom z omeškania ročne od 01.

01. 2005 do zaplatenia), v zostávajúcej časti súd uplatnený nárok zamietol. Neobstojí potom tvrdenie
žalobcu, že súd nevyčerpal celý predmet konania. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je správna úvaha
žalobcu v tom, že pokiaľ dovolací súd posúdil dovolacie námietky ako dôvodné, zároveň akceptoval
jeho názor v otázke časovej hodnoty peňazí za obdobie od 01. 04. 2001 do 31. 12. 2004. Ako jezrejmé z dovolacieho rozsudku NS SR 2Cdo 399/2013 dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a
rovnako prvoinštančného súdu z dôvodu nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia,tedazdôvoduzistenejvadykonaniavzmysleust.§237OSP.Zároveňdovolacísúduviedol,

že pokiaľ ide o rozšírený žalobný návrh v časti o ušlý zisk v sume 8.130.321,- Sk za obdobie od 01. 04.
2001 do 31. 12. 2004, sa súdy nižšieho stupňa dostatočným spôsobom vysporiadali s otázkou, prečo v
uvedenom období už žalobkyňou uplatnený ušlý zisk vzniknúť nemohol. Zároveň vytkol súdom nižších
stupňov, že nedali odpoveď a nevenovali sa opakovaným námietkam žalobcu, že v rámci ušlého zisku
v sume 8.130.321,- Sk si uplatnil aj úrok z omeškania (v časovej hodnote peňazí) s tým, že pokiaľ súdy

nižšieho stupňa dospejú k záveru, že položky tvrdené žalobcom sa v rámci takto rozšíreného ušlého
zisku nenachádzajú alebo ich priznanie je potrebné zamietnuť, je potrebné sa s tým presvedčivým
spôsobom vysporiadať. Odvolací súd k uvedenému uvádza jednak tú skutočnosť, že dopočítaný ušlý
zisk (v časovej hodnote peňazí) v zmysle rozšíreného návrhu vychádzal z ušlého zisku vo výške
uplatnenej žalobcom v celom rozsahu, nie v takom, ktorý bol žalobcovi na základe ďalšieho znaleckého
dokazovania priznaný a ktorý považoval súd za preukázaný a dôvodný. Len okrajovo odvolací súd

poukazuje v tomto smere aj na vyjadrenie spracovateľky znaleckého posudku Ing. Sedlákovej na
pojednávanídňa22.05.2009,kdevdanejproblematikeuviedla,žepokiaľby(ÚSI)určovalušlýziskk31.
12. 2004 bol by s malými odchýlkami porovnateľný (so znaleckým posudkom predloženým žalobcom),
nestotožnila sa však s výpočtom v období konkurzu a opätovne za „maximálny dátum“ dokedy možno
uvažovať o ušlom zisku žalobcu je dátum ku koncu roka, v ktorom už akciová spoločnosť dosahovala

zisk porovnateľný s predpokladaným ziskom spoločnosti s ručením obmedzeným. Uviedla tiež, že pokiaľ
by nebol tento ušlý zisk vyplatený, je možné, že by žalobcovi vznikla ďalšia ujma, ktorú by však bolo
potrebné vypočítať inými metódami.

37. Odvolací súd k uvedenému vo vzťahu k dopočítaniu ušlého zisku v sume 8.130.321,--Sk, v ktorom

uplatnil aj úrok z omeškania (ktorý bol vzatý späť a odôvodňovaný inou metodikou výpočtu) konštatuje,
že takto prepočítaný ušlý zisk (v časovej hodnote k 31. 12. 2004) už nie je možné hodnotiť ako ušlý
zisk, ktorý by bol v priamej príčinnej súvislosti s posudzovanou daňovou kontrolou, preto nie sú splnené
základné zákonné podmienky pre jeho priznanie z titulu náhrady škody v zmysle zák. č. 58/1969 Zb.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na vysvetlenia spracovateľov posudku ÚSI, ktorý nesúhlasili

s tým, aby sa ušlý zisk vyčísľoval do obdobia 31. 12. 2004, keďže sa jednoznačne vyjadril, že tento
možno dôvodne priznať len do času, kedy akciová spoločnosť začala dosahovať zisk porovnateľný s
predpokladaným ziskom spol. s. r. o., pričom o. i. tiež uviedli, že „rátať donekonečna ušlý zisk nie je
možné“ (č. l. spisu 1020 resp. 1033). Z uvedeného dôvodu potom odvolací súd uzatvára, že pre absenciu
príčinnej súvislosti nebolo dôvodné priznať žalobcovi takýmto spôsobom dopočítaný ušlý zisk, a to ani

v časti pôvodne uplatneného úroku z omeškania.

38. K argumentácii žalobcu, v zmysle ktorej „dopočítaním ušlého zisku spôsobom časovej hodnoty
peňazí“ neprekročil pôvodný uplatnený nárok čo do jeho výšky, odvolací súd upozorňuje, že nárok musí
byť vymedzený nielen výškou ale tiež skutkovými tvrdeniami, pretože tie tvoria základ pre dokazovanie

aj o výške uplatneného nároku. Preto uvedené úvahy nepovažoval za správne.

39. Za takejto situácie odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď zamietol
nárok žalobcu v časti zaplatenia ušlého zisku nad už právoplatne priznanú sumu 584.491,46 Eur s
príslušným úrokom z omeškania od 01. 01. 2005 do zaplatenia.

40. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie sumy 55.632,34 Eur ako zmluvnej odmeny
vyplatenej advokátskej kancelárii, odvolací súd považuje za správny názor súdu prvej inštancie, ktorý
v tejto časti žalobu zamietol, síce s odkazom na pomerne stručné odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu zo dňa 12. 06. 2009, keď súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že advokát JUDr. Kočička

zastupoval žalobcu na základe mandátnej zmluvy v správnom konaní pred Najvyšším súdom SR, pričom
uviedol, že pokiaľ si neuplatnil v správnom konaní trovy, ktoré mu vznikli v priamej súvislosti s ním
z titulu právneho zastúpenia, nemôže sa ho domáhať v konaní o náhradu škody, okrem toho však
poukázal aj na ďalšie závažné zistenie, že samotný zástupca žalobcu sa nevedel vyjadriť k otázke, či
jeho advokátske trovy predstavujú 20 % (dohodnutá zmluvná odmena) z predmetu sporu len za právne

rady v konaní pred Najvyšším súdom SR alebo aj za obdobie konania na daňovom úrade, pričom
neuviedol aké konkrétne úkony pre žalobcu vykonal. Už aj zo samotnej tejto skutočnosti je zjavné,
že pokiaľ by chcel byť žalobca úspešný v nároku o náhradu skutočnej škody z titulu trov právneho
zastúpenia, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatňovanou škodou, musia tieto trovy priamo súvisieť suvedeným správnym konaním, ako náhradu skutočnej škody nemožno požadovať dohodnutú odmenu
na základe mandátnej zmluvy pre vykonanie právnych služieb v uvedenom období všeobecne, pretože
aj v takomto prípade chýba predpoklad príčinnej súvislosti medzi vyplatením odmeny za poskytnuté

právne služby na základe mandátnej zmluvy a uvedeným následkom spôsobeným daňovou kontrolou,
ktorá bola vyhodnotená ako nezákonná. Aj keď z mandátnej zmluvy vyplýva, že mandatár sa zaväzuje
od podpísania zmluvy (15. 07. 2000) do právoplatného skončenia veci preskúmania rozhodnutia ÚDR
SR zo dňa 12. 06. 2000 o dorubení dane z príjmov PO mandanta za rok 1997 v konaní pred NS SR
vykonávať právne úkony a právnu pomoc, že bola dohodnutá zmluvná odmena maximálne do 20 %

z hodnoty konania (8.739.900,--Sk) a že táto aj bola mandatárovi vyplatená vo výške 1.675.980,--Sk,
nemožno túto skutočnosť kvalifikovať ako preukázanie skutočnej škody v priamej príčinnej súvislosti s
posudzovanou daňovou kontrolou. Podľa názoru odvolacieho súdu bez posúdenia primeranosti výšky
takto dohodnutej odmeny, nemožno takýto výdavok hodnotiť ako skutočnú škodu v priamej príčinnej
súvislosti s daňovou kontrolou vo vzťahu k nároku podľa zák. č. 58/1969 Zb.

41. Pokiaľ ide o zaplatenie odmeny daňovej poradkyni Ing. O., odvolací súd uvádza, že súd prvej
inštancie odôvodnil nepriznanie tohto nároku (s odkazom na rozhodnutie zo dňa 15. 06. 2011) okrem
iného tým, že k dohode o odmene malo dôjsť len na základe ústnej ponuky Ing. O. a akceptácii
konateľom firmy žalobcu bez preukázania uvedenej zmluvy, pričom nebolo zrejmé, akým spôsobom
sa dospelo k tejto sume, aký bol dohodnutý rozsah prác a súčasne konštatoval, že pokiaľ aj mal

žalobca takýto výdavok, nejde o škodu v zmysle zákona č. 58/1967 Zb. Takýto názor súdu prvej
inštancie považuje odvolací súd za správny a rovnako konštatuje, že uvedený výdavok, pokiaľ aj bol
vyplatený, nebol preukázaný, čo do jeho dôvodu a primeranosti výšky, a okrem toho absentuje priama
príčinná súvislosť s uplatnenou náhradou škody z titulu zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie
a nesprávny úradný postup. Takýto rozširujúci výklad škody, ktorá mala vzniknúť v dôsledku uvedeného

nezákonného rozhodnutia daňového úradu a konštatovaného nesprávneho úradného postupu považuje
odvolací súd za neprípustný a nezodpovedajúci danej právnej úprave (zákon č. 58/1969 Zb.) dotknutými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka majúc na zreteli preukázanie skutočnej škody aj v chápaní
primeranosti výšky v priamej príčinnej súvislosti s postupom daňového úradu.

42. Z rovnakých dôvodov odvolací súd posúdil ako správne zamietnutie návrhu v časti uplatnenej
skutočnej škody - ako odmeny za komplexné ekonomické a technicko-organizačné poradenstvo
spoločnosti ASSET, a. s., keď ani tento výdavok žalobcu nemožno považovať za výdavok v priamej a
hlavnej príčinnej súvislosti s rozhodnutím a postupom daňového úradu pri vykonávaní daňovej kontroly
- už aj s prihliadnutím na štruktúru a rozsah poskytnutého poradenstva.

43. Odvolací súd potvrdil ako vecne správne aj závislé výroky o trovách konania a trovách štátu. Pri
rozhodovaní o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie a posudzovaní správnosti a zákonnosti
tohto rozhodnutia, bral odvolací súd do úvahy ako dôležitú skutočnosť, že v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie za účinnosti zák. č. 99/1963 Zb. - OSP platilo ust. § 142, ktoré obsahovalo aj ods.

3 - pre prípad, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu alebo od znaleckého dokazovania. To
ustanovenie sa do zák. č. 160/2015 Z. z. nepremietlo, súdna prax však vychádza zo zásady, že pokiaľ
v obdobných prípadoch je strana v spore úspešná v základe nároku, je zásadne úspešná v spore (v
priznanomrozsahu).Vsúdenejvecialeodvolacísúdnemoholnezohľadniťaponechaťbezdôsledkovna
rozhodovanie o trovách konania skutočnosť, že uplatnená škoda voči štátu v zmysle zák. č. 58/1969 Zb.

pozostávala z viacerých čiastkových nárokov skutočnej škody a tiež ušlého zisku. V prípade skutočnej
škody musel byť každý čiastkový nárok posudzovaný osobitne (odmena SKP, odmena mandatára,
odmena ekonomickej poradkyni, odmena za poradenstvo firmy ASSET, a. s., zaplatenie znaleckého
posudku vypracovaného na žiadosť žalobcu), pričom úspech mal žalobca len v prípade položky za
znalečné, a za odmenu SKP, v ostatných položkách skutočnej škody bol neúspešný. Pokiaľ ide o

uplatnený nárok z titulu ušlého zisku, aj v tomto bol síce žalobca úspešný v základe nároku, avšak
v priznanom finančnom vyjadrení bol neúspešnejšou stranou (približne 2/3). Preto v danej veci bolo
namieste aplikovať ust. § 255 ods. 2 veta druhá, ktoré najlepšie a najpresnejšie vystihuje „úspech“ oboch
sporných strán.

44. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 2 CSP tak, že žiadnej spornej strane nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože
obe boli v rozsahu svojho odvolania neúspešné.45. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).