Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. február 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/99/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209208211
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1209208211.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a
sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: G. I., nar. XX.XX.XXXX,
trvalo bytom K. XX, R., zastúpený: JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD., advokát, so sídlom Mudroňova 51,
Piešťany, IČO: 42 291 593, proti žalovanému: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., so sídlom Dúbravská
cesta 14, Bratislava, IČO: 35 919 001, zastúpený: GARAJ & Partners s.r.o., advokátska kancelária so

sídlom Jozefská 3, Bratislava, IČO: 35 951 125, o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 01. marca 2022 č. k. 18C 118/2009-493 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .

Odvolanie žalobcu proti vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku o d m i e t a .

V napadnutej časti o nároku žalobcu na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti

žalovanému v rozsahu 55,08 % rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v tomto
rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
5.376,97 eur do troch dní od jeho právoplatnosti titulom náhrady mzdy, vo zvyšku do žalovanej
sumy 64.951,49 eur žalobu zamietol a žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 55,08%.

2. Vychádzal z toho, že v predmetnej veci sa žalobca voči žalovanému pôvodne domáhal určenia, že
skončenie jeho pracovného pomeru u žalovaného je neplatné a jeho pracovný pomer u žalovaného
naďalej trvá. Súčasne žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu náhradu mzdy od
03.02.2009 až do opätovného umožnenia v pokračovaní v práci, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Následne žalobca zmenil žalobu v časti o náhradu mzdy tak, že sa domáhal uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu mzdy za obdobie od apríla 2009 do novembra 2009 a ďalej

povinnosť zaplatiť mu rozdiel v dosahovanom príjme v spoločnosti K. R. E.. A.. O.. a u žalovaného od
novembra2009aždoprávoplatnéhoskončeniaveci,atovšetkodotrochdníodprávoplatnostirozsudku.
Zmenu žaloby súd prvej inštancie pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 02.02.2011.
Následným písomným podaním žalobca opätovne zmenil žalobcu v časti o náhradu mzdy, keď sa
domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu mzdy vo výške 2.985,375 eur za obdobie
od01.04.2009do17.11.2009aďalejnáhradumzdymesačnevovýške392,82eurodmesiacanovember

2009 do právoplatného skončenia konania, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zmenu
žaloby súd prvej inštancie pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 04.05.2011.3.Medzitýmnymrozsudkomzodňa04.05.2011č.k.18C/118/2009-193vspojenísrozsudkomKrajského
súdu v Bratislave zo dňa 04.11.2013 č. k. 9Co/36/2012-219, oba právoplatné dňa 14.01.2014, súd prvej
inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného je neplatné a pracovný pomer

žalobcu u žalovaného naďalej trvá. Dovolanie žalovaného najvyšší súd uznesením zo dňa 13.04.2016
sp. zn. 5Cdo/183/2014 odmietol pre procesnú neprípustnosť. Ďalším písomným podaním žalobca
opätovne zmenil žalobu v časti o náhradu mzdy, keď sa domáhal voči žalovanému zaplatenia náhrady
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 64.951,49 eur za obdobie od 01.04.2009
do 17.05.2016, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zmenu žaloby odôvodnil tým, že žalovaný

sa na neho obrátil výzvou k nástupu do práce zo dňa 17.05.2016. Žalobca na predmetnú výzvu reagoval
oznámením o objektívnej nemožnosti nastúpiť do práce z dôvodu, že má uzatvorenú platnú pracovnú
zmluvu s iným zamestnávateľom. Pri výpočte výšky náhrady mzdy žalobca vychádzal z priemerného
mesačného zárobku v rozhodujúcom období vo výške 759,24 eur, t. j. vo výške, v ktorej ho vypočítal
odbor ľudských zdrojov žalovaného. Žalobca bol toho názoru, že v jeho prípade sú dané skutočnosti
odôvodňujúce priznanie náhrady mzdy až do doby, keď mu žalovaný umožnil pokračovať vo výkone

práce, t. j. do 17.05.2016. Poukazoval na to, že si počas trvania pracovného pomeru riadne plnil všetky
svoje povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru a v súlade s pracovnou disciplínou žalovaného. Zo
strany žalovaného neboli počas trvania pracovného pomeru vznesené žiadne výhrady. K výkonu svojej
práce počas trvania pracovného pomeru pristupoval vždy riadne a zodpovedne, správal sa slušne, v
súlade so zásadami, povinnosťami a právami vyplývajúcimi mu z príslušných právnych predpisov, ako aj

v súlade s oprávnenými záujmami žalovaného. Napriek tomu s ním žalovaný neplatne skončil pracovný
pomernazákladevykonštruovaného(nezákonného)dôvodu.Lekárskeposudkyboliopakovaneúčelovo
menené v prospech žalovaného. Žalovaný mu ani neponúkol žiadne iné voľné pracovné miesto, pričom
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v čase pred podaním výpovede žalovaný mal v organizačnej
zložke osem voľných pracovných miest, vrátane miesta automechanika, čo bolo pre žalobcu vhodné

(vzhľadom na jeho zdravotný stav), a to aj podľa stanoviska U., E..A..O.. zo dňa 12.01.2009. Žalobca
trval na ďalšom zamestnávaní, o čom upovedomil žalobcu listom zo dňa 30.03.2009 a listom zo dňa
24.04.2009 žalobca vyzval žalovaného na mimosúdne urovnanie vzniknutej situácie. Priznanie nároku
na náhradu mzdy aj za obdobie po uplynutí 12 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru
žalobca odôvodnil aj nasledovnými skutočnosťami:

- Žalobca nie je fluktuant. U terajšieho zamestnávateľa pracoval nepretržite od 18.11.2009, pričom až
do zdravotných problémov so srdcom v roku 2018 nebol ani raz práceneschopný.
- Žalobca sa po 01.04.2009 riadne zaevidoval na úrade práce a aktívne si hľadal zamestnanie.
- Žalobcovi sa síce podarilo od 18.11.2009 zamestnať, ale zďaleka nedosahoval príjem, ktorý dosahoval
u žalovaného po takmer štyroch rokoch a troch mesiacoch práce. Základná mesačná mzda bola 400

eur a pohyblivá zložka mzdy do 100 eur v závislosti od plnenia cieľov. S účinnosťou od 31.03.2010
bola jeho základná mesačná mzda 480 eur a pohyblivá zložka do 120 eur v závislosti od plnenia cieľov.
Mzda sa mu zvyšovala až postupne, a to na základe výsledkov jeho práce. Zvýšenie platu si musel
vydrieť. Vo veku XX rokov bol nezákonne prepustený zo zamestnania a donútený hľadať si novú prácu
a začínať u nového zamestnávateľa s informáciou, že sa súdi s bývalým zamestnávateľom - žalovaným,

čo ho značne znevýhodnilo. V jeho veku už bolo podstatne ťažšie hľadať si novú prácu. Nepochybne sa
poškodeniezostranyžalovanéhodotkneajvýškyjehodôchodku,ktorýzačnečoskoropoberať.Žalobcov
dôchodok sa bude vypočítavať z rokov, kde bol vďaka žalovanému poškodený. Bol nútený zobrať prácu
s nízkym príjmom, pretože mal problém zamestnať sa (na každom pohovore informoval o súdnom spore
s bývalým zamestnávateľom, čo ho veľmi poškodilo).

- Na to, aby žalobcu zobrali pracovať do spoločnosti K., si musel dať spraviť na vlastné náklady:
kartu vodiča, ktorá stála 70,70 eur, a psychotesty, ktoré stáli 1.807,60 Sk, t. j. 60,- eur. Bez platných
psychotestov a karty vodiča by nebol žalobca do spoločnosti K. prijatý.
- Žalobca bol poistený v N. D., pričom žalovaný zamestnancom mesačne prispieval určitou sumou.
Žalobca si platil 16,60 eur a žalovaný 23,24 eur. Ak by bol žalobca naďalej pracoval u žalovaného, tak

by jeho poistenie pokračovalo. Tým, že sa žalobcovi pracovný pomer neplatne skončil a nemohol ďalej
pracovať, nemohol si ani dovoliť platiť dané poistenie a prišiel aj o daný príspevok od žalovaného.
-Žalobcaajehorodinautrpelaokremmateriálnejujmy(rodinasadostaladoťažkýchsociálnychpomerov
stratou práce) aj psychickú ujmu. Tá sa prejavila na zhoršení zdravotného stavu manželky žalobcu.
- Žalobcova manželka poberala invalidný dôchodok vo výške 183,40 eur do 12.11.2010, od 13.11.2010

začala poberať starobný dôchodok vo výške 308,70 eur.
- Zdravotný stav žalobcovej manželky počas žalobcovej nútenej nezamestnanosti: v čase od 03.07.2009
do 24.07.2009 bola hospitalizovaná v U. D.. Má D. W., D. K., v tom čase bola po operácii A..
- Žalovaný bol žalobcom opakovane neúspešne vyzývaný, aby sa pokúsili spor vyriešiť.- Spoločnosť U., E..A..O.. sa písomne ospravedlnila žalobcovi za mylné údaje z lekárskych posudkov.
- „Naťahovanie sporu“ zo strany žalovaného spôsobilo žalobcovi ďalšiu škodu. Navyše v pracovnom
práve je podľa žalobcu problematické žiadať úrok z omeškania z náhrady mzdy.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bol žalobca toho názoru, že v jeho prípade sú dané dôvody na
priznanie náhrady mzdy za obdobie až do umožnenia pokračovať vo výkone práce, t. j. do 17.05.2016.
Žalobca preto žiadal, aby mu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu mzdy za obdobie od
01.04.2009 do 17.05.2016 v celkovej výške 64.951,75 eur. Zmenu žaloby súd prvej inštancie pripustil

uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 24.09.2018.

4. Žalovaný v rámci procesnej obrany žiadal žalobu v časti o náhradu mzdy zamietnuť. Bol toho
názoru, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil uplynutím výpovednej doby (t. j. dňa
31.03.2009) z dôvodu, že žalobca neuplatnil neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde v
lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, a preto nie je možné žalobcovi

priznať ani nárok na náhradu mzdy. Aj keď prvoinštančný a ani odvolací súd v konaní o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru (v medzitýmnom rozsudku prvoinštančného súdu zo dňa 04.05.2011
a v potvrdzujúcom rozsudku odvolacieho súdu zo dňa 14.11.2013) neprihliadli na preklúziu práva,
podľa názoru žalovaného na ňu súd v konaní o náhradu mzdy musí prihliadnuť. Žalovaný bol toho
názoru, že aj napriek právoplatnosti medzitýmneho rozsudku neprišlo ku konzumácii celého konania,

ku ktorej príde až nadobudnutím právoplatnosti konečného rozhodnutia aj o náhrade mzdy. Pokiaľ by
prvoinštančný súd v tomto konaní neprihliadol na preklúziu práva, priznal by žalobcovi podľa žalovaného
neexistujúci nárok. Podľa neho rozhodnutiami súdu nie je možné zhojiť skutočnosť, že pracovný pomer
skončil uplynutím výpovednej lehoty, keďže žalobca nepodal žalobu o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru včas, t. j. pred uplynutím prekluzívnej lehoty, a to bez ohľadu na to, že súdy ex offo na

preklúziu neprihliadli. Žalovaný sa domnieval, že medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu, ktorým bolo určené, že skončenie pracovného pomeru
u žalovaného je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá, je nulitné a nemôže
vyvolávať právne účinky, nakoľko rozhodnutie, v ktorom súd neprihliadne na preklúziu práva ex offo, je v
rozpore s planým právnym poriadkom. Žalovaný ďalej žiadal, aby súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi

náhradu mzdy nielen za obdobie presahujúce obdobie 12 mesiacov, ale aby nepriznal žalobcovi
náhradu mzdy vôbec. Domnieval sa, že Zákonník práce ( ďalej len „ZP“) platný a účinný v rozhodnom
čase pripúšťal, aby súd na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznal.
K „zastropovaniu“ minimálneho priznania náhrady mzdy na 12 mesiacov prišlo podľa žalovaného až
prijatím zákona č. 361/2012 Z. z. Žalovaný bol toho názoru, že nepriznaním žiadnej náhrady mzdy

žalobcovi by mal súd prvej inštancie možnosť ako-tak napraviť predchádzajúce pochybenia súdov,
ktoré v rozpore so zákonom priznali žalobcovi neexistujúce právo, neprihliadli na preklúziu ex offo,
a teda určili, že pracovný pomer bol skončený neplatne a naďalej trvá. Žalovaný ďalej poukázal na
to, že žalobca bol odo dňa 18.11.2009 zamestnaný v spoločnosti K., pričom od roku 2011 dosahoval
vyšší zárobok u nového zamestnávateľa v porovnaní so zárobkom dosiahnutým u žalovaného. Žalobca

vykonával u nového zamestnávateľa druh práce, ktorý lepšie vyhovoval jeho zdravotnému stavu, a ktorý
bol rovnocenný, ak nie výhodnejší ako u žalovaného. Miesto výkonu práce v novej spoločnosti bolo v
mieste žalobcovho trvalého pobytu. Žalobca neprejavil záujem na opätovné nastúpenie do zamestnania
na výzvu žalovaného zo dňa 17.05.2016. Žalobcovi bolo zo strany žalovaného vyplatené dvojmesačné
odstupné vo výške priemerného zárobku. Toto odstupné nebolo žalovanému vrátené a žalobca sa

preto na úkor žalovaného obohatil. Žalovaný takisto vzniesol námietku premlčania, a to v časti rozdielu
náhrady mzdy uplatnenej v pôvodnom žalobnom návrhu a v zmenenom žalobnom návrhu za obdobie
od 01.04.2009.

5. Pôvodne vo veci náhrady mzdy vydaným rozsudkom zo dňa 29.04.2019 č. k. 18C/118/2009-384

súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 26.752,73
eur (výrok I.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Za obdobie od 01.04.2009 do 17.11.2009 priznal
žalobcovi náhradu mzdy vo výške 2.985,38 eur. Za obdobie od 18.11.2009 do 31.03.2010 priznal
žalobcovi náhradu mzdy vo výške 1.739,63 eur. Za obdobie od 01.04.2010 do 31.12.2010 priznal
žalobcovi náhradu mzdy vo výške 651,96 eur. Za obdobie od januára 2011 do 13.01.2014 žalobcovi

náhradu mzdy nepriznal, keďže v tomto období žalobca bol zamestnaný a dosahoval podstatne vyšší
zárobok ako u žalovaného. Za obdobie od 14.01.2014 do 17.05.2016 priznal žalobcovi náhradu mzdy vo
výške 21.375,76 eur. Proti vyhovujúcemu výroku I. prvoinštančného rozsudku podal žalovaný odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30.04.2021 č. k. 4Co/221/2019-450tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (a v napadnutej časti o náhrade
trov konania) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Proti
zamietajúcemu výroku II. prvoinštančného rozsudku nepodala žiadna zo strán sporu odvolanie, v tejto

časti tak prvoinštančný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.08.2019.

6. V ďalšom konaní súd prvej inštancie zistil, že dňa 11.10.2004 žalobca uzatvoril so E. E. V. pracovnú
zmluvu č. E.: XXXX/XXXX/XXXX, a to na dobu určitú počas zastupovania dlhodobej práceneschopnosti
p. Š. Š. na druh práce - vodič špeciálnych mechanizmov. S účinnosťou od 01.12.2004 sa žalobca stal

zamestnancom vnútornej organizačnej jednotky Slovenská E. V. - N. a s účinnosťou ku dňu vzniku
Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. sa stal zamestnancom Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. (t. j.
žalovaného). Z dodatku č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 17.05.2005 súd prvej inštancie zistil, že pracovný
pomer sa zmenil na dobu neurčitú. Týmto mal za preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného
v spore.

7. Tiež vychádzal zo zistenia, že dňa 28.01.2009 dal žalovaný žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods.
1 písm. c) ZP z dôvodu, že na základe posudku o zdravotnej spôsobilosti na výkon práce, ktorý
vypracovala spoločnosť U., E..A..O.., žalobca dlhodobo stratil spôsobilosť vykonávať dovtedajšiu prácu
u žalovaného. Žalovaný vo výpovedi ďalej uviedol, že podľa plánu pracovných miest na rok 2009
neevidoval žiadne voľné pracovné miesto, ktoré by žalobcovi mohol vzhľadom na jeho zdravotný stav

ponúknuť. Žalobca výpoveď dňa 30.01.2009 odmietol prevziať (čo nebolo sporné), a teda výpoveď
bola zamestnancovi v tento deň riadne doručená. Z listu žalobcu žalovanému zo dňa 27.03.2009 súd
prvej inštancie zistil, že zamestnanec s výpoveďou nesúhlasil (tento názor prezentoval už aj skôr)
a trval na ďalšom zamestnávaní. Zamestnávateľ list prevzal 30.03.2009 (tento dátum má význam z
hľadiska výpočtu náhrady mzdy). Z listu odborovej organizácie pri NDS a.s. zo dňa 27.01.2009 mal za

preukázané, že odborová organizácia oznámila žalovanému, že výpoveď danú žalobcovi prerokovala
dňa 27.01.2009. Medzitýmnym rozsudkom zo dňa 04.05.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 04.11.2013, oba právoplatné dňa 14.01.2014, súd prvej inštancie určil, že skončenie
pracovného pomeru žalobcu u žalovaného je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej
trvá.

8. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v podaní doručenom na pojednávaní dňa 24.10.2016
uviedol, že priemerný mesačný zárobok žalobcu v rozhodujúcom období (od 01.01.2009 do 30.03.2009)
dosahoval sumu 759,24 eur. Žalobca s takto vyčísleným priemerným mesačným zárobkom súhlasil a
pri výpočte výšky náhrady mzdy z neho vychádzal.

9.ZpotvrdeniaÚradupráce,sociálnychvecíarodinyvBratislavesúdprvejinštanciezistil,žežalobcabol
vobdobíod01.04.2009do17.11.2009evidovanýnaúradepráce.Od18.11.2009sažalobcazamestnalv
spoločnosti K. R. E..A..O.. (jej právnym nástupcom je spoločnosť K. SK O. T. E..A..O..). Podľa potvrdenia
spoločnosti K. SK O. T. E..A..O.. zo dňa 03.04.2017 mal žalobca primeraný hrubý mesačný príjem v roku

2009 v sume 371,89 eur, v roku 2010 v sume 686,80 eur, v roku 2011 v sume 848,70 eur, v roku 2012 v
sume 857,11 eur, v roku 2013 v sume 884,46 eur, v roku 2014 v sume 828,20 eur, v roku 2015 v sume
965,90 eur a v roku 2016 v sume 1.091,46 eur.

10. Tiež mal za preukázané, že listom zo dňa 17.05.2016, doručeným žalobcovi dňa 23.05.2016,

žalovaný vyzval žalobcu k bezodkladnému nástupu do práce v najbližší pracovný deň po doručení tejto
výzvy. Listom zo dňa 25.05.2016 žalobca oznámil žalovanému, že nemôže z objektívnych dôvodov
nastúpiť do pôvodnej práce, pretože má uzatvorenú platnú pracovnú zmluvu s iným zamestnávateľom.

11. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa § 1 ods. 4 ZP v znení účinnom ku dňu

podania výpovede, § 36 ods. 1 ZP, § 77 ZP, § 79 ods. 1, 2 a 3 písm. a) ZP, § 134 ods. 1, 2 a 4 ZP, § 100
ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) § 101 OZ a dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu v
častiozaplatenienáhradymzdyjedôvodnálenvčastiozaplatenienáhradymzdyvovýške5.376,97eur.

12. Súd prvej inštancie pripomenul, že po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, ktorým určil, že

skončenie pracovného pomeru je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá, zostal
predmetom konania iba nárok žalobcu na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 a 2 ZP. V tejto súvislosti
zdôraznil, že výrok II. rozsudku zo dňa 29.04.2019 č. k. 18C/118/2009-384, ktorým žalobu vo zvyšku
nároku na náhradu mzdy zamietol, nadobudol právoplatnosť dňa 23.08.2019. Uznesením Krajskéhosúdu v Bratislave zo dňa 30.04.2021 č. k. 4Co/221/2019-450 bol zrušený len výrok I. predmetného
rozsudku, ktorým priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy vo výške 26.752,73 eur, preto rozhodoval
týmto rozsudkom o náhrade mzdy len za obdobie a vo výške, v ktorej vec nebola právoplatne skončená,

ale bola odvolacím súdom vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. K námietke žalovaného, že nárok žalobcu na určenie neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru
(resp. na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru) prekludoval, uviedol, že táto otázka
bola medzi sporovými stranami právoplatne vyriešená (rozhodnutá) medzitýmnym rozsudkom zo dňa

04.05.2011 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 14.01.2014. Konštatoval,
že uvedený medzitýmny rozsudok predstavuje vo vzťahu k určeniu neplatnosti skončenia pracovného
pomeru žalobcu u žalovaného a trvaní pracovného pomeru žalobcu u žalovaného prekážku právoplatne
rozhodnutejvecivzmysle§230CSP,pričomvýroktohtomedzitýmnehorozsudkujesubjektívnezáväzný
pre strany sporu a ich právnych nástupcov (§ 228 ods. 1 CSP) Konštatoval, že v zmysle § 226 CSP
právoplatnosť rozsudku je jeho vlastnosť, ktorá spôsobuje jeho záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť,

keď v prejednávanom prípade táto právoplatnosťou daná nezmeniteľnosť medzitýmneho rozsudku
nebola zmenená ani na základe dovolania žalovaného, ktoré bolo najvyšším súdom odmietnuté pre jeho
procesnú neprípustnosť. Argumentoval, že žalovaný mal možnosť produkovať prostriedky procesnej
obrany v tomto smere ešte pred vydaným medzitýmneho rozsudku (resp. v odvolacom konaní), avšak
tak neurobil. Mal za to, že v tejto fáze konania tak už nie je možné túto otázku opätovne posudzovať,

pretože už bola medzi stranami sporu právoplatne vyriešená, pričom prekluduje len právo domáhať sa
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde (§ 77 ZP v spojení s § 36 ods. 1 ZP), nie
právo na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 a 2 ZP. Vyslovil, že medzitýmny rozsudok je teda pre strany
sporu a pre súd záväzný a súd z neho musí vychádzať. Medzi sporovými stranami bolo medzitýmnym
rozsudkom autoritatívne a s konečnou platnosťou rozhodnuté o tom, že skončenie pracovného pomeru

výpoveďou je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá a toto rozhodnutie nebolo zrušené
predpísaným spôsobom. Konštantná judikatúra aj právna veda pritom vychádzajú z tzv. prezumpcie
správnosti a zákonnosti aktov verejnej moci, podľa ktorej i vadný akt, ktorý nie je nulitný, sa pokladá
za bezvadný, pokiaľ nie je úradným postupom zrušený alebo zmenený. To znamená, že aj vadný
akt, dokiaľ nebol zrušený, vyvoláva zamýšľané právne účinky (porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 25.03.2008 sp. zn. 2Cdo/68/2007). Táto prezumpcia je vyjadrením jednej
zo základných zásad civilného procesu - zásady právnej istoty. Táto zásada má svoje vyjadrenie v
§ 226 CSP (právoplatnosť rozsudku) a § 228 ods. 1 CSP (subjektívna záväznosť, resp. materiálna
stránka právoplatnosti rozsudku). Zdôraznil, že medzitýmny rozsudok zo dňa 04.05.2011 a potvrdzujúci
rozsudokodvolaciehosúduzodňa14.01.2014vžiadnomprípadeniejemožnépovažovaťzatzv.ničotné

rozhodnutia. K tejto otázke zaujal jednoznačné stanovisko dovolací súd v uznesení zo dňa 13.04.2016
sp. zn. 5Cdo/183/2014, ktorým dovolanie žalovaného odmietol, keď v ňom uviedol, že nezohľadnenie
preklúzie žalobou uplatneného práva by mohlo mať za následok nesprávnosť právneho posúdenia veci,
t. j. vecnú nesprávnosť medzitýmneho rozsudku. Nesprávne právne posúdenie veci však v žiadnom
prípadne nezakladá ničotnosť rozhodnutia.

14. Súd prvej inštancie teda vychádzal z toho, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou je neplatné
a pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá. Vyslovil, že žalobcovi preto patrí náhrada mzdy v sume
jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až
do času, keď mu žalovaný umožní pokračovať v práci (§ 79 ods. 1 ZP). Zistil, že žalobca oznámil

žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, listom doručeným žalovanému dňa 30.03.2009. Z
vykonaného dokazovania vyvodil, že listom zo dňa 17.05.2016, doručeným žalobcovi dňa 23.05.2016,
žalovaný vyzval žalobcu k bezodkladnému nástupu do práce v najbližší pracovný deň po doručení
tejto výzvy. Žalobca však do práce nenastúpil z dôvodu, že má uzatvorenú platnú pracovnú zmluvu s
iným zamestnávateľom. Žalovaný argumentoval, že nenastúpením do práce došlo k zániku pracovného

pomeru podľa § 79 ods. 3 písm. a) ZP. Súd prvej inštancie sa s takýmto výkladom príslušných ustanovení
zákona nestotožnil. Vychádzal z toho, že žalobca totiž trval na ďalšom zamestnávaní (čo je zrejmé z
jeho listu zo dňa 27.03.2009), preto zaujal názor, že ust. § 79 ods. 3 písm. a) ZP nie je možné aplikovať.
Pokiaľ žalobca odmietol na výzvu žalovaného nastúpiť do práce, mal za to, že sa mohli sporové strany
dohodnúť na skončení pracovného pomeru, resp. žalovaný mohol skončiť pracovný pomer okamžite

podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP alebo výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP, keďže nenastúpenie
do práce je závažným porušením pracovnej disciplíny. Uviedol, že súd je však v zmysle § 216 ods.
1 CSP viazaný žalobným návrhom, preto pri rozhodovaní o náhrade mzdy vychádzal z rozhodného
obdobia od 01.04.2009 do 17.05.2016 tak, ako si ho žalobca uplatnil podaním (zmenou žaloby). Keďženáhrada mzdy žalobcovi sa priznáva za obdobie od 01.04.2009, za rozhodujúce obdobie mal prvý
kalendárny štvrťrok roka 2009, t. j. obdobie od 01.01.2009 do 31.03.2009. Medzi stranami sporu nemal
za sporné, že priemerným (mesačným) zárobkom v rozhodujúcom období bola suma 759,24 eur, preto

vychádzal z takto určeného priemerného zárobku ako z nespornej skutočnosti. Pripomenul, že žalobca
si uplatnil náhradu mzdy za obdobie od 01.04.2009 do 17.05.2016 v celkovej sume 64.951,49 eur,
pričom vychádzal z mesačného priemerného zárobku vo výške 759,24 eur (teda vo vyššej výške, ako
v predchádzajúcej zmene žaloby). Žalovaný však v konaní vzniesol námietku premlčania. Keďže ZP
nemá vlastné ustanovenia o premlčaní, mal za potrebné v súlade s § 1 ods. 4 ZP aplikovať ustanovenia

OZ o premlčaní. V zmysle týchto ustanovení je premlčacia doba trojročná. Predmetom konania bola
náhrada mzdy za obdobie od 01.04.2009 do 17.05.2016. Pokiaľ si teda žalobca začal uplatňovať
vyššiu náhradu mzdy, ako na základe predchádzajúcej zmeny žaloby, prihliadol na žalovaným vznesenú
námietku premlčania a náhradu mzdy za obdobie pred 08.11.2013 nad pôvodne uplatňovanú sumu pre
premlčanie nepriznal. Aj keď by mal teda žalobca za obdobie od 01.04.2009 do 17.11.2009 nárok na
náhradu mzdy vo výške 759,24 eur mesačne (čo by spolu predstavovalo sumu 5.748,53 eur), súd prvej

inštancie mu priznal iba pôvodne (v rámci druhej zmeny žaloby) uplatňovanú sumu 2.985,38 eur, keďže
vyššia náhrada mzdy za toto obdobie bola v čase uplatnenia (dňa 08.11.2016) už premlčaná. Za obdobie
od 18.11.2009 do 31.03.2010 patrí žalobcovi náhrada mzdy v sume 1.739,63 eur, z toho za obdobie od
decembra 2009 do marca 2010 suma 1.571,28 eur (4 mesiace x 392,82 eur) a za mesiac november
2009 (od 18.11.2009) suma 168,35 eur (392,82 eur: 21 pracovných dní pripadajúcich na november 2009

x 9 pracovných dní /za obdobie od 18.11.2009 do 30.11.2009/). Súd prvej inštancie za toto obdobie opäť
vychádzal z mesačnej náhrady mzdy vo výške 392,82 eur tak, ako si to žalobca uplatňoval pôvodne
(v rámci druhej zmeny žaloby), keďže vyššia náhrada mzdy za toto obdobie bola v čase uplatnenia
(08.11.2016) už premlčaná.

15. Žalovaný v priebehu konania žiadal, aby súd v zmysle § 79 ods. 2 ZP žalobcovi náhradu mzdy
za obdobie presahujúce 12 mesiacov nepriznal, a to s poukazom na to, že žalobca je zamestnaný,
pričom od začiatku roku 2011 dosahuje vyšší priemerný zárobok ako dosahoval u žalovaného. Za
obdobie prvých 12 mesiacov (od 01.04.2009 do 31.03.2010) teda súd prvej inštancie žalobcovi priznal
plnú náhradu mzdy (v pôvodne uplatnenej výške) tak, ako je uvedené v predchádzajúcom odseku. Z

vykonaného dokazovania zistil, že žalobca sa od 18.11.2009 zamestnal u nového zamestnávateľa (v
súčasnosti K. SK O. T. E..A..O..), pričom jeho priemerný hrubý mesačný zárobok bol v roku 2009 v sume
371,89 eur, v roku 2010 v sume 686,80 eur a v roku 2011 v sume 848,70 eur a v ďalších rokoch ešte
vyšší. Z uvedeného vyvodil, že žalobca mal u nového zamestnávateľa od roku 2011 podstatne vyšší
zárobok, ako mal u žalovaného, preto vzhľadom na námietku žalovaného v súlade s § 79 ods. 2 ZP znížil

náhradu mzdy priznanú žalobcovi za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Za obdobie od 01.04.2010 do
31.12.2010 priznal žalobcovi zníženú náhradu mzdy vo výške rozdielu medzi priemerným mesačným
zárobkom dosahovaným u žalovaného (759,24 eur) a priemerným mesačným zárobkom dosahovaným
u nového zamestnávateľa (686,80 eur), čo predstavuje 72,44 eur mesačne. Za obdobie od 01.04.2010
do 31.12.2010 je to potom 651,96 eur (9 mesiacov x 72,44 eur). Za obdobie od januára 2011 súd prvej

inštancie žalobcovi náhradu mzdy už vôbec nepriznal, keďže v tomto období bol zamestnaný, pričom
dosahoval podstatne vyšší zárobok, ako mal u žalovaného.

16.Celkovotedasúdprvejinštanciežalobcovipriznalztitulunáhradymzdysumu5.376,97eur(2.985,38
eur + 1.739,63 eur + 651,96 eur). Vo zvyšku žalobu v časti o náhradu mzdy ako nedôvodnú zamietol,

pričom uviedol, že za obdobie od 01.04.2009 do 13.01.2014 ani nemohol priznať žalobcovi vyššiu
náhrady mzdy, keďže žaloba bola v tejto časti právoplatne zamietnutá rozsudkom zo dňa 29.04.2019
č. k. 18C/118/2009-384.

17. Čo sa týka nároku na náhradu mzdy za obdobie od 14.01.2014 do 17.05.2016, súd prvej inštancie

žalobcovi náhradu mzdy za toto obdobie nepriznal. Vychádzal pritom z toho, že žalobca v tom čase (5 až
7 rokov od neplatného skončenia pracovného pomeru) už dávno pracoval u nového zamestnávateľa, u
ktorého dosahoval v tom čase už podstatne vyšší príjem (v roku 2014 v sume 828,20 eur, v roku 2015 v
sume965,90euravroku2016vsume1.091,46eur).Zohľadnil,žežalobcapritomvykonávalprácu,ktorá
bola rovnocenná práci vykonávanej u žalovaného a ktorá lepšie zodpovedala jeho zdravotnému stavu

(ako to vyvodil z porovnania náplne práce v oboch zamestnaniach a z lekárskeho posudku). Mal za to,
že o tom svedčí aj skutočnosť, že žalobca neprejavil záujem opätovne nastúpiť do práce u žalovaného,
ale zotrval u svojho terajšieho zamestnávateľa. Miesto výkonu práce u nového zamestnávateľa bolo
takistovmiestebydliskažalobcu.Konštatoval,žezákladnýmhľadiskom,naktorésúdmusípriznižovaní,prípadne nepriznaní náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 ZP brať zreteľ, je skutočnosť, či sa zamestnanec
po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov tak neurobil.
Pri rozhodovaní o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy musí súd totiž uvážiť, či zamestnanec mal

možnosť obstarať si vhodnú prácu a za akých podmienok, či a aké zárobky dosahoval, či to nebolo
za nepriaznivých okolností (dochádzanie do inej obce, práca nadčas, nočná práca) a pod. (porovnaj
stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 24.03.1978 sp. zn. Cpjf 44/77, zverejnené v zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk pod č. R 15/1978). K zníženiu, prípadne nepriznaniu náhrady mzdy podľa § 79
ods. 2 ZP môže súd pristúpiť len vtedy, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu možno vyvodiť,

že zamestnanec sa zapojil (mohol zapojiť) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade
rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, ak by
zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu túto prácu (porovnaj stanovisko Najvyššieho súdu
ČR zo dňa 09.06.2004 sp. zn. Cpjn 4/2004, zverejnené v zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk
pod č. R 85/2004). Po zhodnotení všetkých okolností prípadu potom súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žalobca v období od 14.01.2014 do 17.05.2016 vykonával prácu u nového zamestnávateľa

za výhodnejších podmienok, ako tomu bolo u pôvodného zamestnávateľa (žalovaného). Takisto sa
nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že inštitút náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 a 2 ZP má zároveň aj
sankčný charakter pre zamestnávateľa. Podľa jeho názoru nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 a 2
ZPnemásankčnýcharakter,alemácharakterekvivalentumzdy,ktorúsizamestnanecnemoholzarobiťv
dôsledku toho, že mu zamestnávateľ v rozpore s § 47 ods. 1 písm. a) ZP neumožnil vykonávať prácu, ku

ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol pripravený, schopný a ochotný pre zamestnávateľa
vykonávať (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 15.05.2012 sp. zn. 21Cdo/1511/2011).
Záverom uviedol, že účelom právnej úpravy náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP určite nie je priznávať
zamestnancovi nárok na náhradu mzdy za obdobie (v prejednávanom prípade obdobie 5 až 7 rokov
od neplatného skončenia pracovného pomeru), v ktorom si už v drvivej väčšine prípadov dávno mohol

nájsť inú prácu za rovnocenných, príp. za výhodnejších podmienok (vrátane absolvovania prípadnej
rekvalifikácie). O tom svedčí aj právna úprava účinná od 01.01.2013, podľa ktorej má zamestnanec
nárok na náhradu mzdy najviac za čas 36 mesiacov.

18. K argumentácii žalobcu, že neplatné skončenie pracovného pomeru mu spôsobilo (resp. jeho

rodine) psychickú ujmu a prispelo k zhoršeniu zdravotného stavu jeho manželky, súd prvej inštancie
uviedol, že tieto tvrdenia žalobcu zostali len v rovine nepreukázaných tvrdení, ktoré žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal. Čo sa týka zdravotného stavu jeho manželky, žalobca takisto nepreukázal
príčinnú súvislosť medzi neplatným skončením pracovného pomeru a zhoršením zdravotného stavu
jeho manželky. Rovnako tvrdenie žalobcu o „nepochybnom“ vplyve na výšku jeho budúceho starobného

dôchodku nebolo žiadnym spôsobom preukázané. Ak by však aj boli tvrdenia žalobcu pravdivé, mal za
to, že tieto skutočnosti by mu zakladali zodpovednostné nároky, či už nárok na náhradu škody alebo
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré si žalobca mohol voči žalovanému uplatniť samostatnou
žalobou alebo v rámci preskúmavaného konania, keď však tieto skutočnosti nemôžu mať vplyv na
rozhodnutie súdu o priznaní náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 a 2 ZP.

19. Čo sa týka argumentácie žalovaného, že ustanovenie § 79 ods. 2 ZP v znení účinnom do
31.08.2011 umožňuje súdu náhradu mzdy vôbec nepriznať, zaujal názor, že ide zo strany žalovaného
o tendenčný výklad, ktorý je v rozpore nielen s jazykovým znením tohto ustanovenia, ale najmä s
jeho zmyslom a účelom. Mal za nepochybné, že predmetné ustanovenie umožňuje súdu - na návrh

zamestnávateľa - náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy vôbec nepriznať výlučne za
obdobie presahujúce 12 mesiacov. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že s účinnosťou od 01.01.2013
bolo prijaté nové, „precíznejšie“ znenie tohto ustanovenia (zákonom č. 361/2012 Z. z.). Uviedol, že
takistonemoholzohľadniťskutočnosť,žedošlokpreklúziiprávažalobcudomáhaťsaurčenianeplatnosti
skončenia pracovného pomeru na súde, keďže táto otázka bola medzi stranami sporu už právoplatne

rozhodnutá medzitýmnym rozsudkom, a to tak, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou bolo
určené za neplatné. Samotné právo na náhradu mzdy pritom preklúzii nepodlieha, keď však ani
žalovaným tvrdená preklúzia práva nič nemení na tom, že to bolo práve žalovaný, kto so žalobcom
neplatne - teda v rozpore so zákonom - skončil pracovný pomer.

20. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v
konaní podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 CSP, s tým, že
predmetom sporu boli dva samostatné nároky: určovací nárok a nárok na plnenie. Vyhodnotil, že žalobca
mal v konaní plný úspech v časti o určenie, že skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného jeneplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného aj naďalej trvá. Žalobca teda mal plný úspech v jednej
polovici žalobou uplatnených nárokov, t. j. v rozsahu 50% z celku. V časti o zaplatenie náhrady mzdy (v
druhej polovici žalobou uplatnených nárokov) bol žalobca úspešný v časti o zaplatenie sumy 5.376,97

eur z celkovej sumy 9.762,84 eur, t. j. v rozsahu 55,08% (podiel sumy 5.376,97 eur a sumy 9.762,84
eur). Naopak žalovaný bol úspešný v zamietnutej (premlčanej) časti o zaplatenie sumy 4.385,87 eur, t.
j. v rozsahu 44,92% (podiel sumy 4.385,87 eur a sumy 9.762,84 eur). Rozdiel medzi úspechom žalobcu
a úspechom žalovaného tak predstavuje čistý úspech žalobcu (v časti o zaplatenie) v rozsahu 10,16%
(55,08% - 44,92% = 10,16%). Pri posudzovaní úspechu v časti konania o náhradu mzdy vychádzal z

toho, že výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu. Nová právna úprava CSP síce neobsahuje
ustanovenie, ktoré by zodpovedalo ustanoveniu § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, to však
podľa súdu prvej inštancie nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na
náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z
hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa doterajšej úpravy (porovnaj nález Ústavného súdu SR
zo dňa 15.04.2020 sp. zn. II. ÚS 399/2019 a nález Ústavného súdu SR zo dňa 04.02.2021 sp. zn. III. ÚS

475/2018). Vychádzal z toho, že nebyť námietky premlčania vznesenej žalovaným, priznal by žalobcovi
nárok na náhradu mzdy vo výške 9.762,84 eur, čo by zodpovedalo plnému úspechu v spore. Táto suma
pozostáva z 12 priemerných mesačných zárobkov žalobcu u žalovaného za obdobie od 01.04.2009 do
31.03.2010 spolu vo výške 9.110,88 eur (12 mesiacov x 759,24 eur = 9.110,88 eur) a z priznaného
rozdielu medzi priemerným mesačným zárobkom žalobcu u žalovaného a u nového zamestnávateľa v

období od 01.04.2010 do 31.12.2010 vo výške 651,96 eur (9 mesiacov x 72,44 eur). Súd prvej inštancie
vyhovelžalobevčastiozaplateniesumy5.376,97euravozvyšku,t.j.včastiozaplateniesumy4.385,87
eur (9.762,84 eur - 5.376,97 eur = 4.385,87 eur) žalobu zamietol pre žalovaným vznesenú námietku
premlčania. Vyhodnotil, že žalobca teda mal v konaní plný úspech v časti o určenie a úspech v rozsahu
10,16% v časti o zaplatenie. Celkový čistý úspech žalobcu v konaní preto činí 55,08% (100% z 50% +

10,16% z 50% = 55,08%), preto rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 55,08%, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods.
2 CSP po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Proti tomuto rozsudku výslovne proti všetkým jeho výrokom podal riadne a včas prostredníctvom

svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca a žiadal ho zmeniť, priznať mu náhradu trov konanie v
celom rozsahu, prípadne zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolanie podal žalobca majúc za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

voveci,súdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nad rámec všetkých svojich predchádzajúcich písomných

vyjadrení a ústnych prednesov uviedol nasledovné: Okresný súd Bratislava II. vydal dňa 4.5.2011
medzitýmny rozsudok, sp. zn. 18C 118/2009-193, v ktorom určil neplatnosť skončenia pracovného
pomeru žalobcu u žalovaného a určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. Na
základe odvolania žalovaného rozhodoval ďalej vo veci Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa
14.11.2013 v spojení s opravným uznesením zo dňa 31.01.2014, sp. zn. 9Co 36/2012, ktorý rozhodol

tak, že potvrdil rozhodnutie prvoinštančného súdu. Na základe podania dovolania žalovaného vec
posudzoval aj Najvyšší súd SR, ktorý uznesením, sp. zn. 5Cdo 183/2014 zo dňa 13.4.2016 dovolanie
odmietol. Súdy tak odstránili medzi účastníkmi stav neistoty ohľadne trvania pracovného pomeru a
rozhodli, že účastníci sa majú riadiť platnou pracovnou zmluvou ako aj príslušnými pracovno-právnymi
predpismi. V aktuálnom rozsudku, sp. zn. 18C 118/2009-493 zo dňa 01.03.2022 súd prvej inštancie

priznal žalobcovi zníženú náhradu mzdy vo výške rozdielu medzi priemerným mesačným zárobkom
dosahovaným u nového zamestnávateľa: 759,24 eur - 686,80 eur: 72,44 eur mesačne. Za neskoršie
obdobie už náhradu mzdy vôbec nepriznal, pretože žalobca bol zamestnaný a podľa súdu prvej inštancie
dosahoval podstatne vyšší zárobok, ako mal u žalovaného. S týmto názorom žalobca nesúhlasil a mal
za to, že náhrada mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 ZP je svojou povahou sankciou voči žalovanému ako

zamestnávateľovi za to, že neplní svoju zákonnú povinnosť prideľovať žalobcovi ako zamestnancovi
prácu podľa pracovnej zmluvy a zároveň má toto ustanovenie vo vzťahu k žalobcovi ako zamestnancovi
žalovaného satisfakčnú povahu za neplatne skončený pracovný pomer. Táto náhrada mzdy teda
nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľneumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný
a ochotný vykonávať, ale má charakter satisfakcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil
pracovný pomer so zamestnancom. Zamestnancovi po dobu, po ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje

prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku. Prvoinštančný súd
podľa neho nesprávne právne aplikoval ust. § 79 ods. 2 ZP, keď porovnával mzdu, ktorú dosahoval
žalobca u žalovaného so mzdou, ktorú dosahoval neskôr u nového zamestnávateľa. Žalobca uviedol,
čo všetko musel splniť, aby mohol do práce nastúpiť a tiež poukázal na infláciu a zhodnotenie zárobku.
Pokiaľ súd prvej inštancie pristúpil k porovnávaniu mzdy z roku 2009 so mzdou, ktoré žalobca dosahoval

v neskoršom období, tak je to podľa žalobcu celkom určite nesprávne, pretože za rovnakú mzdu
napríklad vo výške 759,24 eur v roku 2009 si žalobca v roku 2012, resp. neskôr mohol kúpiť podstatne
menej tovarov. Keďže toto je prirodzený jav v ekonomike, tak mal za potrebné, aby dochádzalo ku
každoročnej valorizácii príjmov. Neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
označil za vážne porušenie ZP, keď legislatíva v rozhodnom čase určovala, že takýmto postupom
poškodený zamestnanec mal právo žiadať náhradu mzdy až do času, kedy mu zamestnávateľ umožnil

nástup do práce, resp. dokedy ho vyzval na nástup do práce. Nepriznanie náhrady mzdy podľa ust. §
79 ods. 2 ZP len preto, že súd porovnal dosahovaný zárobok v roku 2009 so zárobkom v neskoršom
období mal za nesprávne a nespravodlivé. Pokiaľ súd prvej inštancie správne rozhodol, že priznáva
žalobcovi právo na náhradu mzdy aj za neskoršie obdobie ako obdobie 12 mesiacov, tak podľa neho
nemal právo porovnávať zárobok žalobcu, ale mal priznať náhradu mzdy vychádzajúc zo sumy 759,24

eur. V tomto bode sa súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu pomýlil a ust. § 79 ods. 2 ZP nesprávne
aplikoval. Z úvah súdu prvej inštancie mal pritom za zrejmé, že ak by nesprávne neaplikoval ust. § 79
ods. 2 ZP, tak by aj po období 1/2011 správne priznal žalobcovi právo na náhradu mzdy. Keďže súd prvej
inštancie nesprávne určoval výšku náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 ZP, tak podľa neho vychádzajúc
z nesprávnej aplikácie ust. § 79 ods. 2 ZP nesprávne rozhodol aj o výške náhrady trov konania. Vyjadril

presvedčenie o tom, že mal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Pokiaľ bol totiž plne
procesne úspešný čo do základu a výška plnenia vyplývajúce z tohto jeho procesného úspechu závisela
od úvahy súdu, žalobca má právo na plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy. Pripomenul, že v
konaní o určenie, že pracovný pomer bol so žalobcom skončený neplatne, a že pracovný pomer žalobcu
u žalovaného trvá, bol žalobca v tejto časti konania plne úspešný. Žalobca bol plne úspešný i vo vzťahu

k priznaniu konkrétnej výšky mzdového nároku, pretože táto záviselo od úvahy súdu. Žalovaný tak mal
byť zaviazaný na náhradu trov konania voči nemu v časti o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
v plnom rozsahu a v časti konania o náhradu mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru a
prekážky v práci na strane zamestnávateľa mu mal súd prvej inštancie priznať trovy z prisúdenej sumy.

22. V odvolacej replike sa žalovaný nestotožnil s odvolaním žalobcu a ani s odvolacími dôvodmi, ktoré
žalobca v odvolaní uviedol a žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť. Pripomenul, že nepodal
voči napádanému rozsudku žalobcom odvolanie, a tým s napádaným rozsudkom vyjadril svoj súhlas a
stotožnil sa s ním, s tým, že poukazuje na svoje predchádzajúce písomné vyjadrenia a ústne prednesy
a pridržiava sa ich. Poukázal na to, že prvoinštančný súd priznal napádaným rozsudkom žalobcovi v

súlade so znením ustanovenia § 79 ods. 2 ZP plnú náhradu mzdy (v pôvodne uplatňovanej výške zo
strany žalobcu) za obdobie 12 mesiacov. Podľa predmetného ustanovenia ZP platného v rozhodnom
období „Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12
mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci
12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.“ Súd prvej

inštancie napádaným rozsudkom rozhodol podľa neho v súlade s rozhodovacou praxou súdov a
judikatúrou súdov, keď na žiadosť žalovaného nepriznal žalobcovi za obdobie presahujúce 12 mesiacov
plnú náhradu mzdy z dôvodov uvádzaných v napádanom rozsudku. Pripomenul, že v priebehu konania
opätovne poukazoval na preklúziu práva podľa ustanovenia § 77 ZP v spojení s ustanovením § 36 ZP.
Tvrdil, že žalobca nepodal žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v lehote dvoch

mesiacov, preto sa nemali súdy neplatnosťou skončenia pracovného pomeru vôbec zaoberať. Žalovaný
považuje skutočnosť, že žalobca podal žalobu o náhradu mzdy po uplynutí preklúzivnej dvojmesačnej
lehoty, za jeden z dôvodov nepriznania, resp. zníženia náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12
mesiacov. Žalovaný v priebehu konania poukazoval aj na ďalšie dôvody nepriznania náhrady mzdy po
období 12 mesiacov a to najmä na to, že:

·Akovyplynulovpriebehukonania,žalobcabolododňa18.11.2009zamestnanývspoločnostiK.,pričom
od roku 2011 žalobca dosahoval vyšší zárobok u nového zamestnávateľa v porovnaní so zárobkom
dosiahnutým u žalovaného.· Žalobca vykonával u nového zamestnávateľa druh práce, ktorý lepšie vyhovoval jeho zdravotnému
stavu, a ktorý bol rovnocenný, ak nie výhodnejší ako u žalovaného.
· Miesto výkonu práce v novej spoločnosti bolo v mieste žalobcovho trvalého pobytu.

· Žalobca neprejavil záujem na opätovné nastúpenie do zamestnania na výzvu žalovaného.
· Žalobcovi bolo zo strany žalovaného vyplatené dvojmesačné odstupné vo výške priemerného zárobku.
Toto odstupné nebolo žalovanému vrátené.

Zdôraznil, že rozsudkom č. k. 18C/118/2009 zo dňa 29.04.2019 prvoinštančný súd priznal žalobcovi

za obdobie 12 mesiacov (od 01.04.2009 do 30.03.2010) plnú náhradu mzdy z pôvodne uplatňovanej
sumy a na námietku žalovaného v súlade s § 79 ods. 2 ZP znížil náhradu mzdy za obdobie presahujúce
12 mesiacov vo výške rozdielu medzi zárobkom dosahovaným u nového zamestnávateľa a zárobkom
dosahovaným u žalovaného. Za obdobie od januára 2011 náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru podľa § 79 ZP žalobcovi už nepriznal vôbec. Žalobca sa proti II. výroku rozhodnutia
č. 18C/118/2009 zo dňa 29.04.2019, ktorým vo zvyšku zamietol neodvolal, a tým podľa žalovaného

vyjadril súhlas s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Žalovaný mal za to, že žalobca nemal plný úspech
v spore. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje
so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, t. j., ak sa jeho žalobe vyhovelo v
plnom rozsahu. Poukázal na to, že úspešne vzniesol námietku premlčania, ako aj na to, že z pôvodne
uplatňovanej sumy vo výške 64 951,75 eur bola žalobcovi priznaná náhrada mzdy len vo výške 5.376,97

eur. Žalovaný žiadal odvolací súd, aby potvrdil aj tretí výrok napádaného rozhodnutiam, ktorým súd prvej
inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania.

23. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali.

24. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385
ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu vo vzťahu k zamietajúcej časti napadnutého rozsudku nie je dôvodné. Súd prvej inštancie
riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom

pre posúdenie opodstatnenosti žaloby v jej časti o náhradu mzdy po neplatnom skončení pracovného
pomeru žalobcu u žalovaného a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a
právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací
súd sa s jeho právnym záverom o čiastočnej dôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobcu proti
žalovanému na náhradu mzdy stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený
právny záver, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej
inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú
pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné
ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve

z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu
boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia.
Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím
dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho
súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle

ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(II.ÚUS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho
konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní

dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť
na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal
zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo
na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalobcu a že súd prvej
inštancienerozhodolvsúladesjehoprávnyminázormi,neznamenáporušeniejehoprávanaspravodlivé

súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite. V záujme zachovania práva strán
sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadrí stručne k odvolacím námietkam
žalobcu.25. Vzhľadom na rozsah, v ktorom žalobca rozsudok súdu prvej inštancie expresis verbis napadol, sa
odvolací súd vo vzťahu k vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku zaoberal prioritne prípustnosťou
odvolania žalobcu proti výroku súdu prvej inštancie, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu 5.376,97 eur do troch dní od právoplatnosti preskúmavaného rozsudku.

26. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

27. Citované ustanovenie rieši problematiku aktívnej procesnej legitimácie ako subjektívnej podmienky

predpísanej CSP na podanie odvolania, ktorá musí byť splnená na to, aby mohlo byť odvolanie vecne
prejednané odvolacím súdom.

28. V prvom výroku napadnutého rozsudku súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť na plnenie
náhrady mzdy vo vzťahu k žalobcovi, ktorý výrok žalobca vo svojom odvolaní výslovne napadol.
Prvým výrokom však súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť v prospech žalobcu plniť, preto

nemožno dospieť k záveru o tom, že ide o rozhodnutie v neprospech žalobcu a k záveru o naplnení
subjektívnej procesnej podmienky aktívnej legitimácie žalobcu na podanie odvolania proti tejto časti
preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie, keď nespokojnosť s výškou priznaného plnenia možno
korigovať a napraviť napadnutím len zamietajúcej časti preskúmavaného rozsudku a jeho prípadnou
zmenou odvolacím súdom.

29. Pred vecným prejednaním odvolania žalobcu sa odvolací súd teda zaoberal jeho prípustnosťou voči
všetkým žalobcom napadnutým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie.

30. Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

31. Vzhľadom na to, že žalobca napadol odvolaním výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým nebolo
rozhodnuté v jeho neprospech, odvolací súd jeho odvolanie voči tejto vyhovujúcej časti rozsudku bez
jeho vecného prejednania podľa citovaného ust. § 386 písm. b) CSP ako podané neoprávnenou osobou
odmietol, majúc za to, že pre účely poskytnutia náležitej súdnej ochrany žalobcovi v rámci odvolacieho

konania je postačujúce vecné (obsahové) prejednanie jeho odvolania proti zamietajúcej časti rozsudku
súduprvejinštancie.Odvolacísúdtiežuvádza,ževzhľadomnavýslovnýrozsahodvolaniažalobcu,ktorý
expresis verbis napadol všetky výroky predloženého rozsudku súdu prvej inštancie, rovnako vzhľadom
nazásadnúviazanosťodvolaciehosúdurozsahompodanéhoodvolaniapodľa§379CSP,nebolomožné
prejednanie jeho odvolania proti vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku ani ako od zamietajúcej časti

závislého výroku podľa § 379 písm. a) CSP, keďže nebola naplnená zákonná podmienka pre jeho
prejednanie ako závislého výroku, a to jeho nedotknutie odvolaním.

32. Pokiaľ ide o zamietajúcu časť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie svojho skôr vydaného zrušujúceho uznesenia zo dňa 30.04.2021 č. k.

4Co 221/2019-450 vydaného vo veci, ktorého intenciami bol súd prvej inštancie následne podľa ust.
§ 391 ods. 3 CSP viazaný. V odôvodnení tohto uznesenia odvolací súd uviedol, že sa stotožňuje s
právnym posúdením súdu prvej inštancie ohľadom nároku žalobcu na náhradu mzdy okrem obdobia
od právoplatnosti medzitýmneho (čiastočného) rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru
žalobcu do listu žalovaného zo dňa 17.05.2016, keď označil za úlohu súdu prvej inštancie právne

posúdiť, či aj za toto obdobie má žalobca nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia
pracovného pomeru a ak áno, či žiadosť žalovaného ako zamestnávateľa podľa § 79 ods. 2 ZP o
zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za toto obdobie je alebo nie je opodstatnená a v akej miere. V
ostatnomsaodvolacísúdvýslovnestotožnilsprávnymposúdenímsúduprvejinštancieasodôvodnením
jeho skôr vo veci vydaného rozsudku pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu mzdy v dôsledku neplatného

skončenia pracovného pomeru podľa § 387 ods. 2 CSP a odkázal naň.

33. Po opätovnom predložení veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa v novom konaní riadil
jeho pokynmi dôsledne. Odvolacie námietky žalobcu sú preto nedôvodné, nakoľko aj podľa odvolacieho
súdu medzitýmny rozsudok o neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu žalovaným je pre

strany sporu a aj pre konajúce súdy záväzný a konajúce súdy musia z neho vychádzať. O neplatnosti
skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného bolo právoplatne autoritatívne rozhodnuté, bez
jeho zrušenia zákonným spôsobom, prezumuje sa jeho správnosť, pokladá sa za bezvadné a založilo
stav právnej istoty medzi stranami sporu s prekážkou res iudicata. Neplatné skončenie pracovnéhopomeru žalovaným založilo potom nároky žalobcu podľa ust. § 79 ods. 1 ZP, t. j. nárok na náhradu mzdy
za obdobie od dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď
mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru,

s tým, že v prípade, ak celkový čas takéhoto nároku zamestnanca na náhradu mzdy presahuje 12
mesiacov,môženažiadosťzamestnávateľasúdtútonáhradupresahujúcu12mesiacovprimeraneznížiť
alebo aj vôbec nepriznať. Súd prvej inštancie správne za rozhodné obdobie na náhradu mzdy žalobcu
ustálil obdobie od 01.04.2009 (oznámenie žalovanému žalobcom, že trvá na ďalšom zametávaní) do
17.05.2016 (výzva žalovaného žalobcovi na jeho nástup do práce, resp. umožnenie mu pracovať).

V preskúmavanej veci nebolo sporné, že žalovaný zamestnávateľ využil ust. § 79 ods. 2 ZP a za
obdobie presahujúce 12 mesiacov požiadal o moderovanie výšky náhrady mzdy konajúcim súdom.
Súd prvej inštancie preto správne rozhodol, ak žalobcovi priznal za obdobie 12 mesiacov rozhodného
obdobia (01.04.2009 do 31.03.2010) plnú náhradu mzdy v pôvodne uplatnenej výške vzhľadom na
právoplatnosť zamietajúcej časti pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 29.04.2019 č. k.
18C 118/2009-384. Tiež logickým vyhodnotením vykonaného dokazovania zistil medzi stranami sporu

aj nespornú skutočnosť, že žalobca sa počnúc dňom 18.11.2009 zamestnal u nového zamestnávateľa,
u ktorého mal pracovnú pozíciu v súlade s jeho zdravotným stavom a od roku 2011 s vyšším zárobkom
ako u žalovaného. Vzhľadom na dĺžku relevantného obdobia na náhradu mzdy žalobcovi súd prvej
inštancie mal povinnosť posudzovať žiadosť žalovaného podľa ust. § 79 ods. 2 ZP. Správne a logicky
aj jej opodstatnenosť za jednotlivé časové obdobia na základe výsledkov vykonaného dokazovania aj

vyhodnotil. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením opodstatnenosti žiadosti žalovaného podľa ust. § 79
ods. 2 ZP realizovaným súdom prvej inštancie, ktorý za obdobie od 01.04.2010 (od uplynutia doby 12
mesiacov od vzniku nároku žalobcu na náhradu mzdy) do 31.12.2010 priznal žalobcovi zníženú náhradu
mzdy vo výške rozdielu medzi zárobkom dosahovaným u žalovaného a u nového zamestnávateľa a
za obdobie od mesiaca január 2011 mu už náhradu mzdy v zmysle jeho oprávnenia vyplývajúceho

mu z ust. § 79 ods. 2 ZP vôbec nepriznal, keďže podľa výsledkov vykonaného dokazovania za
toto obdobie bol žalobca zamestnaný s podstatne vyšším zárobkom oproti zárobku u žalovaného.
Pokiaľ žalobca v odvolaní polemizoval s právnymi úvahami súdu prvej inštancie o tom, či náhrada
mzdy po neplatnom skončení pracovného pomeru má byť pre zamestnávateľa sankciou alebo má byť
pre zamestnanca ekvivalentom mzdy, odvolací súd uvádza, že i v danom prípade je sankciou pre

žalovaného tá skutočnosť, že je povinný zaplatiť žalobcovi plnú náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov
od 01.04.2009 do 31.03.2010, hoci bol žalobca už od 18.11.2009 dobrovoľne zamestnaný u nového
zamestnávateľa, čím vyjadril určite svoju vôľu nezotrvať v pracovnom pomere u žalovaného. Po uplynutí
12 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru má náhrada mzdy zamestnancovi plniť
najmä úlohu sociálnu a v danom prípade súd prvej inštancie správne vyhodnotil výsledky vykonaného

dokazovania v tom smere, že za obdobie po ich uplynutí už žalobca túto sociálnu funkciu náhrady mzdy
vzhľadom na jeho príjem z nového pracovného pomeru nepotreboval, resp. za obdobie od 01.04.2010
do 31.12.2010 len čiastočne vo výške rozdielu príjmov u žalovaného a u nového zamestnávateľa.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie o rozsahu opodstatnenosti žiadosti žalovaného podľa ust. § 79 ods.
2 ZP je podľa odvolacieho súdu pre obe strany sporu spravodlivé, pre žalobcu satisfakčné a pre

žalovaného nelikvidačné.

34. Odvolacia argumentácia žalobu o tom, že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru
popri nároku na náhradu mzdy neobstojí nárok na príslušenstvo v podobe úrokov z omeškania, je
neopodstatnená vzhľadom na súdnu judikatúru a súdnu prax, podľa ktorej náhrada mzdy je peňažným

plnením s možnosťou takejto sankcie za omeškanie s plnením peňažného dlhu v zmysle OZ ako lex
generalis k ZP, keď navyše i prípadná absencia takejto zákonnej možnosti žalobcu by nemohla byť na
ťarchu žalovaného.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu k

zamietajúcej časti preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie za nedôvodné a rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Ako
bolo uvedené už vyššie, odvolanie žalobcu proti ním výslovne napadnutej vyhovujúcej časti, ktorou
súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 5.376,97 eur ako odvolanie podané
neoprávnenou osobou podľa § 386 písm. b) CSP odmietol.

36. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobcovi
proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 55,08%
vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu a neúspechu v konaní, toto vyhodnotil odvolací súd akodôvodné a napadnutý rozsudok v tomto rozsahu podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil, keďže súd
prvej inštancie rozhodnutie o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania nesprávne
právne posúdil, nakoľko nezohľadnil pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania celý predmet

konania, ktorým bolo okrem náhrady mzdy aj určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, keď
určenie tejto neplatnosti netvorilo len základ nároku žalobcu na náhradu mzdy, ale časť predmetu
konania, a rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania preto následne aj nedostatočne odôvodnil, čím
porušil právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie vzhľadom na nemožnosť strany sporu v rámci
odvolacieho konania brániť sa proti absentujúcim právnym úvahám súdu prvej inštancie. Odvolací súd

tiež dopĺňa, že rozhodnutie o výške náhrady mzdy nie je celkovo rozhodnutím na základe voľnej úvahy
konajúceho súdu, ale rozhodnutím vydaným na základe vykonaného dokazovania podľa príslušných
hmotnoprávnych ustanovení ZP (§ 79 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 4 ZP), keď i vo vzťahu k ust. § 79 ods.
2 ZP musí dôjsť k naplneniu zákonných podmienok pre jeho aplikáciu a až následne konajúci súd na
základe svojej úvahy realizovanej po vykonanom dokazovaní výšku náhrady moderuje, preto voľná
úvaha konajúceho súdu je možná pri rozhodovaní o výške náhrady mzdy len obmedzene a čiastočne.

Podľa ust. § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec v zrušenom rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania.

37. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie aj bez návrhu v
konečnom rozhodnutí o veci (§ 262 ods. 1 CSP).

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).