Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. marec 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/9/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122015039
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Szabó

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2122015039.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Szabó a sudcov Mgr. Pavla

Macháča a JUDr. Kataríny Batisovej, v trestnej veci obžalovaných A. B., nar. XX. novembra XXXX v C.,
trvale bytom D. XXX, okr. Gelnica a E. B., nar. XX. júla XXXX v D., trvale bytom D. XXX, okr. Gelnica,
oboch t. č. vo výkone väzby v ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2
písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom
podľa § 20 Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného A. B. a prokurátora Okresnej prokuratúry
TrnavaprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnavaz29.novembra2022,č.k.28T/23/2022-338,naverejnom
zasadnutí konanom dňa 9. marca 2023 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I/ Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu, a to vo vzťahu k obom obžalovaným.

II/ Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný A. B., nar. XX. novembra XXXX v C.,
trvale bytom D. XXX, okr. Gelnica, t. č. vo výkone väzby v ÚVTOS a ÚVV Leopoldov

odsudzuje

Podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona a § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2, ods. 5, § 41 ods. 1, ods.
2 Trestného zákona a § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam súd obžalovanému
ukladá úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 6 (šesť) mesiacov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody

zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

III/ Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný E. B., nar. XX. júla XXXX v D., trvale
bytom D. XXX, okr. Gelnica, t. č. vo výkone väzby v ÚVTOS a ÚVV Leopoldov

odsudzuje

Podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona a § 37 písm. m), § 38 ods. 2, ods. 4, § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona a § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam súd obžalovanému ukladá úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.IV/ Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom uznal obžalovaných vinnými v bode 1/ zo spáchania zločinu
lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona v súbehu s prečinom
neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a prečinom neoprávneného vyrobenia a používania

platobného prostriedku podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného
zákona a v bode 2/ každého obžalovaného zo spáchania prečinu neoprávneného používania cudzieho
motorového vozidla podľa § 216 ods. 1 Trestného zákona.

Napadnutým rozsudkom okresný súd obžalovanému E. B. uložil podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona
s prihliadnutím na § 36 písm. l), § 38 ods. 2, ods. 3, § 41 ods. 2 a § 39 ods. 1 Trestného zákona
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov nepodmienečne, na výkon ktorého ho podľa
§ 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia. Obžalovanému A. B. okresný súd napadnutým rozsudkom podľa § 188 ods. 2 Trestného

zákona s prihliadnutím na § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2, ods. 5, § 41 ods. 2 a § 39 ods. 1
Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov nepodmienečne, na
výkon ktorého obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia.

Okresný súd ďalej napadnutým rozsudkom podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obžalovaným
povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne poškodenému A. F., nar. XX. mája XXXX, bytom B. G. XXX
škoduvovýške32EURapodľa§288ods.2Trestnéhoporiadkumenovanéhopoškodenéhosozvyškom
jeho nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Po vyhlásení napadnutého rozsudku si prokurátorka a obžalovaný E. B. ponechali lehotu na podanie
odvolania, obžalovaný A. B. odvolanie zahlásil a poškodený sa práva podať odvolanie vzdal, pričom
obžalovaný E. B. napokon odvolanie nepodal.

Prokurátorka následne odvolanie dňa 1. decembra 2022 podala, a to do výroku o treste voči
obom obžalovaným, ktoré následne odôvodnila ďalším podaním. Prokurátorka v odvolaní uviedla, že
napadnutý rozsudok považuje za nezákonný vo výroku o treste voči obom obžalovaným, nakoľko

okresný súd nedôvodne použil zmierňovacie ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona. Podľa
prokurátorky okresný súd nedostatočným spôsobom odôvodnil použitie § 39 ods. 1 Trestného zákona,
pretože sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s konkrétnymi okolnosťami prípadu a ani s pomermi
páchateľov. Pokiaľ okresný súd aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona u obžalovaného
E. B. odôvodnil nižšou mierou účasti na spáchanom skutku a u obžalovaného A. B. na tom, že tento

usvedčoval obžalovaného E. B., potom prokurátorka považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny.

Prokurátorka ďalej namieta, že okresný súd u obžalovaného E. B. nesprávne tomuto obžalovanému
priznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona napriek tomu, že vyhlásenie tohto

obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku bolo čisto formálne, preto možno
mať dôvodné pochybnosti o jeho úprimnej ľútosti. Prokurátorka ďalej okresnému súdu vytýka, že
u obžalovaného E. B. neaplikoval priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, hoci
obžalovaný mal skutok spáchať v skúšobnej dobe jeho predchádzajúceho odsúdenia.Prokurátorka ďalej uviedla, že pri prihliadnutí na osobu obžalovaného a jeho pomery je nevyhnutné
tieto hodnotiť komplexne a poukázala na závažnosť konania obžalovaných voči maloletému ako aj
na skutočnosť, že v prípade oboch obžalovaných ide o špeciálnych recidivistov, ktorí sa opakovane

dopúšťajú majetkovej trestnej činnosti. Prokurátorka preto použitie § 39 ods. 1 Trestného zákona
považuje za neadekvátne a uložené tresty za neprimerane mierne. Prokurátorka navrhla, aby krajský
súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d) a písm. e) Trestného poriadku zrušil vo výroku
o treste a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci sám rozhodol.

Obžalovaný A. B. odvolanie odôvodnil prostredníctvom svojej obhajkyne a uviedol, že napadnutý
rozsudok považuje za nezákonný a nedôvodný, pretože z ustálených skutkových zistení vyplýva, že
ide o dokonaný trestný čin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, nie však o trestný čin lúpeže
podľa § 188 ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona. Obžalovaný poukazuje na ustanovenie § 139 ods. 2 Trestného zákona, z ktorého vyplýva, že

páchateľ by musel vedieť, že poškodený je dieťaťom a zároveň by si túto okolnosť musel subjektívne
spájať s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči
poškodenému alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať
trestný čin. Okolnosť, že trestný čin bol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom
chránenejosobysúokolnostiskutkovéavzťahujúcesakukonkrétnejosobepáchateľaakukonkrétnemu

skutku, a preto musia byť uvedené aj v skutkovej vete rozsudku, čo však nie je prípad napadnutého
rozsudku, pretože poškodený ako chránená osoba je v skutkovej vete napadnutého rozsudku označený
len rokom jeho narodenia. Obžalovaný ďalej uviedol, že z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by vedel
o veku poškodeného a ani to, že by tento vek bol v určitej vecnej súvislosti aj motivačným faktorom, ktorý
založil alebo podporil vôľovú zložku obžalovaného spáchať trestný čin. Obžalovaný v tejto súvislosti

doplnil, že sa nezaujímali o vek poškodeného. Podľa obžalovaného mal byť preto skutok správne
kvalifikovaný ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona. Obžalovaný preto navrhol, aby
krajský súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b), d) a e) Trestného poriadku zrušil a sám
rozhodol o vine a uložil mu primeraný trest podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona s uplatnením § 39 ods.
1 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu.

Obaja obžalovaní sa prostredníctvom svojich obhajcov vyjadrili k odvolaniu prokurátorky. Obžalovaný
A. B. vo vyjadrení uviedol, že s názorom prokurátorky o nedôvodnom použití ustanovenia § 39 ods.
1 Trestného zákona nesúhlasí. Podľa obžalovaného okresný súd správne aplikoval ustanovenie §

34 Trestného zákona a správne tiež zohľadnil priťažujúcu okolnosť predchádzajúceho odsúdenia
obžalovaného ako aj skutočnosť, že obžalovaný už bol odsúdený za spáchanie zločinu, a preto správne
upravil trestnú sadzbu trestu odňatia slobody na rozpätie od 9 (deväť) rokov a 6 (šesť) mesiacov do
16 (šestnásť) rokov z pôvodnej trestnej sadzby od 7 (sedem) rokov do 12 (dvanásť) rokov. Podľa
obžalovaného by však uloženie trestu v upravenej trestnej sadzbe bolo neprimerane prísne vzhľadom

na všetky okolnosti prípadu, spôsob spáchania skutku, jeho následok ako aj na jeho pomery a zdôraznil,
že sa od počiatku k spáchaniu trestného činu priznával, tento úprimne oľutoval, urobil vyhlásenie o svojej
vine a usvedčoval spoluobžalovaného E. B.. Obžalovaný tiež poukázal na obsah svojho odvolania vo
vzťahu k právnej kvalifikácii podľa § 188 ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm. a) Trestného zákona. Obžalovaný je toho názoru, že skutočnosti, na ktoré poukazuje prokurátorka

vo svojom odvolaní boli zohľadnené pri úprave trestnej sadzby trestu odňatia slobody, a preto aplikáciu
ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona považuje v jeho prípade za adekvátnu.

Obžalovaný E. B. vo vyjadrení uviedol, že odôvodnenie aplikácie ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného

zákona vo vzťahu k jeho osobe považuje za správne, keď okresný súd v napadnutom rozsudku
poukázal na mieru jeho spoluúčasti a spáchanej trestnej činnosti. Obžalovaný ďalej uviedol, že miera
jeho účasti na skutku v bode 1/ je vzhľadom na dôkazy vykonané v predmetnej veci veľmi pochybná,
resp. mizivá. Obžalovaný poukázal na to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa
nejakým spôsobom spolupodieľal na vylákaní maloletého do ubytovne a ani to, že by sa spolupodieľal

na odňatí mobilného telefónu maloletému, že by maloletého prehľadával, zobral mu peňaženku, vybral
z nej platobnú kartu a žiadal maloletého o oznámenie PIN kódu k platobnej karte. Obžalovaný ďalej
uviedol, že sa žiadnym spôsobom nepodieľal na či už fyzickom alebo psychickom násilí použitom voči
maloletému, výbere peňazí z bankomatu a nič z takto získaných prostriedkov od spoluobžalovanéhoA. B. neprevzal. Obžalovaný je preto toho názoru, že dokazovanie nepreukázalo, že by sa skutkov
kvalifikovaných ak zločin lúpeže a prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku
vôbec dopustil. Obžalovaný ďalej uviedol, že aj keby súd považoval za preukázanú existenciu dohody

so spoluobžalovaným A. B. na okradnutí maloletého, ktorej existenciu však popiera, nemôže byť takáto
dohoda považovaná za dohodu o zmocnení sa vecí maloletého násilím, resp. hrozbou bezprostredného
násilia, teda že by išlo o dohodu na spáchaní zločinu lúpeže, preto konanie spoluobžalovaného A. B.
treba posúdiť ako exces z údajnej dohody obžalovaných na tom, že maloletého okradnú. Obžalovaný
z uvedeného vyvodzuje, že jeho účasť na skutku v bode 1/ možno vidieť len v tom, že nasledoval

spoluobžalovaného A. B. do ubytovne, že neprejavil nesúhlas s konaním spoluobžalovaného a jeho
konanie neprekazil, ale ostal pasívny a v ubytovni s maloletým ostal potom, ako spoluobžalovaný A. B.
išiel do bankomatu. Opísaná účasť obžalovaného E. B. na skutku v bode 1/ je preto tak minimálna, že
ju okresný súd musel zohľadniť prostredníctvom aplikácie ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona.
Obžalovaný ďalej uviedol, že jeho duševná vyspelosť a intelektové schopnosti sú na veľmi nízkej úrovni
a len s ťažkosťami chápe zmysel trestného konania, veľmi zle počuje a nevie ani čítať, čo nastoľuje

otázku, či nemal byť povinne zastúpený obhajcom už od vznesenia obvinenia, pričom aj tieto okolnosti
odôvodňujú aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona. Obžalovaný preto navrhol, aby krajský
súd odvolanie prokurátorky ako nedôvodné zamietol.

Prokurátorka sa k odvolaniu obžalovaného A. B. do predloženia veci krajskému súdu nevyjadrila.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku (1) Ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.

Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku Ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3,
odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací
súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré

majú vo výroku o vine svoj podklad.

Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku Ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti
treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom

rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené
s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku Odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno

nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podanév neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Krajský súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že odvolanie proti napadnutému rozsudku podali
oprávnené osoby /§ 307 ods. 1 písm. a) a písm. b) Trestného poriadku/ a odvolania boli podané včas /§
309 ods. 1 Trestného poriadku/. Po preskúmaní zákonnosti a odôvodnenosti napadnutých výrokov ako
aj správnosti postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo krajský súd zistil, že odvolanie

obžalovaného A. B. nie je dôvodné a odvolanie prokurátorky je dôvodné.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že okresnému súdu bola dňa 31. októbra 2022 doručená na
obžalovaných obžaloba prokurátorky Okresnej prokuratúry Trnava na skutkovom základe uvedenom
v predmetnej obžalobe. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 29. novembra 2022 obžalovaný E.

B. urobil vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutkov uvedených v obžalobe, ktoré okresný súd
prijal. Obžalovaný A. B. na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie, že je vinný zo spáchania skutkov
uvedených v obžalobe, ktoré okresný súd rovnako prijal. Keďže proti napadnutému rozsudku bolo
podané odvolanie zo strany obžalovaného A. B. ako aj zo strany prokurátorky len proti výroku o treste,
výrokovineobžalovanýchnadobudolprávoplatnosťvyhlásenímnapadnutéhorozsudkuakrajskýsúdho

niejeoprávnenýpreskúmavaťvodvolacomkonaní.Zuvedenéhodôvodujepretovýhradaobžalovaného
A. B. vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku bezpredmetná
a krajský súd môže konštatovať len toľko, že pokiaľ obžalovaný A. B. nebol s právnou kvalifikáciou
skutku pod bodom 1/ obžaloby stotožnený, potom nemal urobiť vyhlásenie o svojej vine.

Vovzťahuknezohľadneniupriťažujúcejokolnostipodľa§37písm.m)Trestnéhozákonauobžalovaného
E. B. sa krajský súd s odvolaním prokurátorky stotožňuje. Ako vyplýva z odpisu registra trestov
menovaného obžalovaného, tento bol doposiaľ desaťkrát súdne trestaný, a to aj za majetkovú trestnú
činnosť. Okresný súd v napadnutom rozsudku nevysvetlil, prečo priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm.

m) Trestného zákona u obžalovaného E. B. neaplikoval, preto jeho úvahy nie je možné preskúmať
a vyjadriť sa k nim, avšak pokiaľ tak neurobil, nepostupoval správne. Z odpisu registra trestov
obžalovaného E. B. okrem iného vyplýva, že bol trestným rozkazom Okresného súdu Spišská Nová
Ves zo dňa 11. novembra 2020, sp. zn. 4T/113/2020, právoplatným dňa 26. mája 2021 uznaný vinným
zo spáchania prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného

zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 28 (dvadsaťosem) mesiacov s podmienečným
odkladom jeho výkonu a určením skúšobnej doby 24 (dvadsaťštyri) mesiacov, z čoho potom vyplýva, že
obžalovaný E. B. prejednávané trestné činy spáchal v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Súd
v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona síce má možnosť podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia
na predchádzajúce odsúdenie neprihliadať, avšak krajský súd sa stotožňuje s názorom prokurátorky,

že vzhľadom na spáchanie trestných činov v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia na takýto
postup nie je dôvod. Uvedené platí obdobne aj pri priznaní poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm.
l) Trestného zákona. Prokurátorka správne poukázala na vyjadrenie obžalovaného E. B. na hlavnom
pojednávaní, ktorý uviedol, že chce urobiť vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutkov v uvedených
v obžalobe vzhľadom na riziká, ktoré mu hrozia v prípade uznania viny, z čoho potom možno vyvodiť

záver,ževyslovenieľútostinadspáchanímskutkovbolovskutočnostilenformálneavyhlásenieurobené
len z vypočítavosti. Podľa § 36 písm. l) Trestného zákona je poľahčujúcou okolnosťou, že páchateľ
sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval. Oľutovanie spáchania trestného
činu vyjadruje vnútorný postoj páchateľa k jeho trestnej činnosti vychádzajúci predovšetkým z toho,
že páchateľ si je vedomý spáchania konania, ktoré je protiprávne a z hľadiska Trestného zákona aj

trestné ako konkrétny trestný čin a zároveň svojho konania úprimne ľutuje, t. j. prejavuje svoju ľútosť nad
jeho spáchaním v zmysle, že ho to trápi, mrzí, že mu to nie je jedno a pod.. Uvedený vnútorný postoj
páchateľ síce slovne vyjadrí použitím slova „ľutujem“, avšak či svoju ľútosť mieni úprimne, t. j. či mu je
spáchanie trestného činu úprimne ľúto, možno vyvodiť len z kontextu jeho prejavu, resp. okolností, za
ktorých tak robí alebo v kontexte jeho správania sa po spáchaní trestného činu. Krajský súd sa preto

stotožňuje s prokurátorkou, že obžalovaný E. B. ľútosť vyslovil len formálne a v nadväznosti na svoju
motiváciu urobiť vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutkov uvedených v obžalobe len preto, že si
uvedomil riziká, aké mu hrozia v prípade uznania viny. Takýto prejav obžalovaného E. B. spolu s reakciou
jeho obhajcu na hlavnom pojednávaní v nadväznosti na výzvu okresného súdu adresovanú obhajcovi,či navrhuje vyhlásenie obžalovaného o nepopretí spáchania skutkov prijať, keď obhajca uviedol „je to
jeho rozhodnutie“ naviac vyvracia argumentáciu obhajcu, že duševná vyspelosť a intelektové schopnosti
obžalovaného E. B. sú na veľmi nízkej úrovni a len s ťažkosťami chápe zmysel trestného konania.

Dôsledkomúvahuvedenýchvbode19jepotomzvýšeniedolnejhranicetrestnejsadzbypostupompodľa
§ 38 ods. 4 Trestného zákona u obžalovaného E. B. zo 7 (sedem) rokov na 8 (osem) rokov a 8 (osem)
mesiacov, pričom v dôsledku aplikácie ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona sa horná hranica

trestu odňatia slobody zvyšuje z 12 (dvanásť) rokov na 16 (šestnásť) rokov.

Pokiaľ ide o obžalovaného A. B., okresný súd postupoval správne, keď vzhľadom na opakované
spáchanie zločinu aplikoval ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona, v dôsledku čo zvýšil dolnú
hranicu trestu odňatia slobody zo 7 (sedem) rokov na 9 (deväť) rokov a 6 (šesť) mesiacov a pri aplikácii

ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona hornú hranicu zvýšil z 12 (dvanásť) rokov na 16 (šestnásť)
rokov.

Prokurátorka v odvolaní namieta nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, podľa

ktorého Ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že
by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na
zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj
pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Krajský súd na rozdiel od okresného súdu u obžalovaných nevzhliadol žiaden dôvod na aplikáciu
ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona.

Pokiaľ ide o mimoriadne skutkové okolnosti prípadu, pod týmito je potrebné rozumieť existenciu takých
okolností, ktoré majú podstatný vplyv na spáchanie trestného činu a ktoré majú objektívny súvis
s konkrétnym trestným činom. Tieto okolnosti nemožno stotožňovať s poľahčujúcimi okolnosťami,
pretože ich rozdielnosť spočíva v kvalitatívnom rozlíšení miery intenzity, ktorými tieto okolnosti pôsobia
na osobu páchateľa, páchanie trestnej činnosti, povahu páchanej trestnej činnosti a pod.. Takéto

mimoriadne skutkové okolnosti môžu byť zastúpené jednotlivo ako aj v ich súhrne. Mimoriadne skutkové
okolnosti môžu spočívať tak na strane konkrétneho skutkového deja trestného činu, ako aj na strane
orgánov činných v trestnom konaní a súdu (STRÉMY, T., KURILOVSKÁ, L. a kol., Trestný zákon,
komentár, I. zväzok, 1. vydanie, Praha, Wolters Kluwer ČR, a.s., 2022, 240 s.).

Osobnými pomermi páchateľa sa rozumejú okolnosti, ktoré vplývajú na osobnosť páchateľa trestného
činu, no neprejavia sa v spôsobe spáchania konkrétneho skutku. Ide teda o súbor určitých okolností,
ktoré pôsobia na páchateľa trestného činu a spravidla majú dlhotrvajúci charakter. Môže ísť
o intelektuálnu úroveň konkrétneho páchateľa, psychický stav páchateľa spočívajúci v slabomyseľnosti,

dôveryhodnosti, ovplyvniteľnosti alebo emočnej nevyrovnanosti alebo aj prípad, keď má páchateľ
početnú rodinu, ktorá je na neho výživou odkázaná a pod. (STRÉMY, T., KURILOVSKÁ, L. a kol., Trestný
zákon, komentár, I. zväzok, 1. vydanie, Praha, Wolters Kluwer ČR, a.s., 2022, 241 s.).

Krajský súd k obom obžalovaným uvádza, že vykonaným dokazovaním neboli preukázané žiadne také
osobné pomery obžalovaných, ktoré by zakladali dôvod pre úvahy o možnej aplikácii ustanovenia § 39
ods. 1 Trestného poriadku.

Obžalovaný B. sa síce k spáchaniu trestných činov priznal a vyslovil úprimnú ľútosť nad ich spáchaním
a urobil vyhlásenie o svojej vine, avšak tieto skutočnosti v jeho prípade zakladajú dôvod na úvahu
o možnej aplikácii ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona, ktoré umožňujú uložiť
mu trest mimoriadne znížený o jednu tretinu oproti zvýšenej dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatiaslobody, teda namiesto 9 (deväť) rokov a 6 (šesť) mesiacov trest vo výmere 6 (šesť) rokov a 4
(štyri) mesiace. Krajský súd zastáva názor, že pokiaľ okresný súd obžalovanému B. uložil trest vo
výmere 7 (sedem) rokov nepodmienečne, je takýto trest neprimerane mierny a v rozpore so zásadami

pre ukladanie trestov uvedenými v § 34 Trestného zákona. Krajský súd v prípade obžalovaného A.
B. za trest, ktorý je trestom spôsobilým naplniť účel zákona aj pri aplikácii ustanovení § 39 ods. 2
písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam vychádzajúc zo stanoviska trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016 a z neho vyplývajúcej
možnosti analogickej aplikácie ustanovení § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona považuje trest

odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 6 (šesť) mesiacov nepodmienečne so zaradením na jeho
výkon podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia, pretože obžalovaný A. B. bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestných činov
vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin.

Pokiaľ ide o obžalovaného E. B., krajský súd sa nestotožňuje s argumentáciou obhajoby o nízkej
či dokonca zanedbateľnej účasti obžalovaného na spáchaní trestných činov vo vzťahu ku skutku
pod bodom 1/ napadnutého rozsudku, najmä k zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm.
d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom
podľa § 20 Trestného zákona. Krajský súd pritom poukazuje na skutkovú vetu v bode 1/ napadnutého

rozsudku, z obsahu ktorej vyplýva, že skutok bol spáchaný po predchádzajúcej vzájomnej dohode
s obžalovaným A. B., pričom obaja obžalovaní si maloletého vyhliadli a obaja maloletého vylákali na
ubytovňu, kde maloletého obžalovaný E. B. istý čas strážil, aby maloletý neplakal, nekričal a nevolal
o pomoc. Porovnaním účasti oboch obžalovaných na skutku v bode 1/ napadnutého rozsudku možno
síce ustáliť nižšiu mieru účasti obžalovaného E. B. na spáchaní trestných činov, avšak nie takú, aby táto

odôvodňovala aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona. Krajský súd tak u obžalovaného
E. B. vzhliadol dôvod len na aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per
analogiam a obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, t. j. trest znížený o 1
(jeden) rok a 8 (osem) mesiacov pod zvýšenú dolnú hranicu trestu odňatia slobody. Takýto trest podľa
názoru krajského súdu v sebe obsahuje prvok tak individuálnej ako aj generálnej prevencie a zohľadňuje

aj mieru účasti obžalovaného E. B. na spáchaní trestných činov, ktorých skutkové podstaty boli naplnené
konaním obžalovaných pod bodom 1/ napadnutého rozsudku. Keďže obžalovaný E. B. v posledných
desiatichrokochnebolvovýkonetrestuodňatiaslobodypreúmyselnýtrestnýčin,krajskýsúdhovsúlade
s § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Krajský súd zároveň postupom podľa § 319 Trestného poriadku zamietol odvolanie obžalovaného A. B.,
nakoľko toto nebolo dôvodné.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0 (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.