Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. január 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoCsp/10/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201285
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8619201285.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XX/XX, XXX XX D., zastúpená Mgr. Stanislavou Tichou, advokátkou, so sídlom Zakvášov 1519/55, 017
01 Považská Bystrica, IČO: 46484914, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea
Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 805,16 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 31.01.2022, č.k.
1Csp/68/2019-128, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

II. Žalobkyni proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit:

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 805,16 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
z dlžnej sumy od 26.11.2019 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobkyňa má nárok proti žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške
bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným rozhodnutím.“

Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobkyňa sa žalobou voči žalovanému domáhala
zaplatenia 805,16 eur s príslušenstvom. Rozsudkom Okresného súdu Svidník č.k. 1Csp/68/2019-78
zo dňa 17.2.2022 súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 805,16 eur s úrokom z omeškania vo

výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 26.11.2019 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Uznesením Krajského súdu Prešov č.k. 11CoCsp/14/2020-108 zo dňa 1.7.2021 súd zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po vrátení veci bolo úlohou súdu
zaoberať sa dôvodnosťou vznesenej námietka premlčania, dostatočne zistiť skutkový stav a opätovne
vec prejednať a rozhodnúť. Súd po vrátení veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a zistil, že
zo žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/ zmluva o revolvingovom úvere na č.l. 4 spisu v bode
5. Údaje o požadovanom spotrebiteľskom úveru revolvingového typu dlžník žiadal spoločnosť PROFI

CREDIT Slovakia, s.r.o. o poskytnutie úveru vo výške 1.200,- eur, ktoré sa zaviazal vrátiť v 36 splátkach
vo výške 42,46 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť 1.648,56 eur, predpokladaná RPMN za
úver 27,02 %, ročná úroková sadzba 17,76 %, priemerná RPMN za úver 34,42 %, celková čiastka
revolvingu 1.200,- eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť 1.648,56 eur, predpokladá RPMN27,02 %, ročná úroková sadzba revolvingu 17,76 %. Z bodu 6. Údaje o schválenom spotrebiteľskom
úveru revolvingového typu uvedenej zmluvy, súd zistil informatívny údaj o mesačnej platbe 69,78 eur,
poskytnutá čiastka úveru 1.200,- eur, počet splátok 36 vo výške 42,46 eur, celková čiastka, ktorú musí

dlžník zaplatiť 1.648,56 eur, RPMN za úver 26,59 %, ročná úroková sadzba 17,76 %, priemerná RPMN
za úver 34,42 %, poskytnutá čiastka revolvingu: 1.200,- eur, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí
dlžník zaplatiť (t.j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu): 1.648,56 eur, predpokladá RPMN
úveru po poskytnutí revolvingu 26,59 %, ročná úroková sadzba revolvingu 17,76 %, ročná úroková
sadzba úrokov z omeškania: 5,05 %, poplatok za poskytnutie úveru 120,- eur.

Právne vec posúdil v zmysle ust. § 3 ods. 1, § 39, § 44 ods. 1, 2, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2 a 5,
§ 54 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 457, § 517 ods. 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods.
1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzatvorenia

úverovej zmluvy („ZoSÚ“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení platnom od 1.2.2013.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že úverová zmluva zo dňa 26.3.2015 obsahuje
iné údaje v časti vyznačenej spotrebiteľom v bode 5., ako údaje o požadovanom revolvingovom úvere

( RPMN 27,02 %) a iné v akceptácii návrhu zo strany dodávateľa v bode 6. zmluvy (RPMN 26,59 %),
ako údaje o schválenom revolvingovom úvere, a to pokiaľ ide o výšku RPMN. Žalobkyňa podpísala
zmluvu po vyplnení bodu 5. dňa 23.3.2015 a žalovaný ju podpísal po vyplnení bodu 6. dňa 26.3.2015.
Vyplnenie bodu 6. žalobcom je s poukazom na § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka novým návrhom
na uzavretie zmluvy, čo však žalobkyňa neakceptovala, preto nedošlo k vzniku dvojstranného právneho

úkonu, a teda k vzniku úverovej zmluvy. Na uvedenom nič nemení ani jednostranné oznámenie veriteľa
o schválení úveru dlžníkovi na č.l. 6 spisu. Nedošlo tak k uzatvoreniu zmluvy v písomnej forme so
všetkými zákonnými náležitosťami podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a finančné
prostriedky teda žalovaný poskytol žalobkyni bez právneho dôvodu. Medzi stranami nebolo sporné, že
žalovaný poskytol reálne žalobkyni sumu 1.080,- eur, keďže žalovaný si oproti úveru započítal poplatok

za poskytnutie služby vo výške 120,- eur a žalobkyňa doposiaľ vrátila sumu 1.885,16 eur. Žalovaného
súd preto zaviazal na zaplatenie sumy 805,16 eur (1.885,16 eur – 1.080,- eur), ktorá predstavuje
bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré prijal od žalobkyne bez právneho dôvodu. Súd
zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej výške od 26.11.2019 do zaplatenia,
teda od doručenia žaloby žalovanému, pričom žalobu je potrebné považovať za výzvu na zaplatenie

podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Súd dodal, že aj v prípade, že by žalovaný preukázal uzatvorenie
úverovej zmluvy v písomnej forme, uzavretá zmluva nespĺňa zákonné požiadavky uvedené v § 9 ods.
2 písm. f), k) ZoSÚ, preto predmetný úver by bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, a zároveň vyžadoval rozčlenenie dohodnutej

splátky na jednotlivé zložky, teda istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok
sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.

Po vrátení veci sa súd v zmysle usmernenia odvolacieho súdu zaoberal dôvodnosťou vznesenej

námietky premlčania vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe. Námietku premlčania nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktorú vzniesol žalovaný, považoval súd za neodôvodnenú. Na predmetnú
vec súd aplikoval objektívnu trojročnú premlčaciu dobu podľa § 107 ods.2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa,
keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Žaloba o

vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná na súd dňa 17.7.2019 (č.l. 13 spisu). Podľa potvrdenia
E. D. zo dňa 17.7.2017 - zamestnávateľa žalobkyne, boli žalobkyni realizované zrážky zo mzdy vo
výške 69,78 eur od 1.9.2015 do 30.6.2017. Spolu bola žalobkyni zrazená suma vo výške 1.535,19 eur.
Subjektívna premlčacia doba plynie od momentu, kedy ten, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie
získané, skutočne zistí, že môže podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to bez ohľadu na

to, že sa o tom mohol dozvedieť skôr. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná
vedomosť oprávneného. Žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela po konzultácií s právnou
zástupkyňou dňa 17.7.2017 a žalobu podala dňa 17.7.2019, teda v dvojročnej subjektívnej premlčacejdobe. Z hľadiska plynutia subjektívnej premlčacej doby dvoch rokov je rozhodujúci deň, keď sa
oprávnený skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a o subjekte, ktorý sa
bezdôvodne obohatil, pričom je irelevantné, kedy sa oprávnený subjekt mohol dozvedieť o uvedených

skutočnostiach.

Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 805,16 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z
dlžnejsumyod26.11.2019dozaplateniadotrochdníodprávoplatnostirozsudku.Nazaplatenieúrokovz

omeškaniazaviazalžalovanéhovzákonnejvýškeod26.11.2019dozaplatenia,tedaoddoručeniažaloby
žalovanému, pričom žalobu je potrebné považovať za výzvu na zaplatenie podľa § 563 Občianskeho
zákonníka.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP.

V zákonom stanovenej lehote podal žalovaný voči tomuto rozsudku odvolanie, ktoré odôvodnil ust. § 365
ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil uplatnenie žalovaného
nároku v subjektívnej premlčacej lehote. Medzi dňom splnomocnenia a doručením žaloby na súd

uplynuli viac ako dva roky, a preto žaloba a ňou žalované právo bolo uplatnené po uplynutí subjektívnej
premlčacej lehoty. Vzhľadom na to, že splnomocnenie bolo udeľované dištančným spôsobom, jeho
podpísaniu dňa 17.7.2017 predchádzalo už skoršie poskytnutie informácií o dôvodoch pre jeho udelenie.
Ak by súd správne komplexne vyhodnotil všetky skutočnosti spojené s udelením splnomocnenia, potom
by musel dospieť k záveru, že vzhľadom na spôsob udelenia splnomocnenia mal žalobca informácie

o práve uplatňovanom na súde už skôr ako 17.7.2017. Žaloba bola na súde podaná po uplynutí
dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a vzhľadom na námietku premlčania podanú žalovaným je daný
dôvod na zamietnutie žaloby. Súd prvej inštancie rozhodol na základe záveru, že na strane žalovaného
došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, lebo úver poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom
úvere je bezúročný z dôvodu neuvedenia doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti. Súd prvej

inštancie však neposudzoval zmluvu o úvere ako celok. Zmluva o úvere je tvorená ustanoveniami
nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva
o revolvingovom úvere, ale aj zmluvnými dojednaniami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
a prílohy tvoriace súčasť zmluvy. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/9/2019
zo dňa 27.5.2020, rozhodnutia odvolacích súdov a rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v rozhodnutí vo veci

C-42/15,pričomuviedolargumentáciu,žezmluvaoúverenemusíbyťnevyhnutnevyhotovenáakojediný
dokument, ale všetky náležitosti musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Navrhol,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne.

Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie
považuje za správny a dostatočne zdôvodnený. Pre vyslovenie záveru, že úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov stačí, ak zmluva neobsahuje len niektorú z uvedených náležitostí. Žalovaný
vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové skutkové okolnosti, s ktorými by sa žalobkyňa mala
oboznámiť, nakoľko tieto uviedol už vo svojom predchádzajúcom odvolaní. Preto poukázala na svoje

vyjadreniekodvolaniužalovanéhozodňa29.5.2020.Súdprvejinštanciesastýmitoodvolacímidôvodmi
vysporiadal už vo svojom rozhodnutí zo dňa 31.1.2022. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 2 CSP a contrario, pretože vo veci nebolo
potrebné nariaďovať pojednávanie z dôvodu, že nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu. Po prieskume napadnutého rozsudku

i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu ani zrušenie napadnutého rozsudku.Vec napadla na tunajší súd dňa 1.8.2022. Po pozitívnej lustrácii spočívajúcej v zistení, že jej predchádza
vec sp.zn. 11CoCsp/14/2020, bola novonapadnutá vec pridelená do súdneho oddelenia 11CoCsp so
sp.zn. 11CoCsp/10/2022, v ktorom predsedníčkou senátu a sudkyňou spravodajkyňou bola JUDr. V.

Zoľáková. Táto dňom 31.8.2022 prestala byť sudkyňou tunajšieho súdu, preto podľa Dodatku č. 8
k Rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove na rok 2022 bola prerozdelená do senátu 14CoCsp, ktorý
v nadväznosti na ďalšie personálne zmeny v obsadení tunajšieho súdu sudcami podľa RP KS v Prešove
na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 prejednal vec v zložení uvedenom v úvodnej časti tohto rozhodnutia.

Vodvolacomkonanízdispozičnejzásadyvyplýva,žeodvolacísúdprejednávecvmedziach,vktorýchsa
odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ
nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny
účinokodvolania,alesúčasnestanovímedze,vktorýchjeodvolacísúdoprávnenýapovinnýrozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať.

Odvolacísúdkonštatuje,ževovecisanasúdeprvejinštancievdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstav
potrebný pre rozhodnutie o podanej žalobe. V zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací súd viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. V priebehu odvolacieho konania nenastali

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu tohto skutkového stavu. Napokon odvolateľ v uplatnených
odvolacích dôvodoch neuvádza také konkrétne výhrady, ktoré by zmenili skutkové zistenia súdu prvej
inštancie a vo vzťahu k právnemu posudzovaniu dátumu určujúceho začiatok plynutia premlčacej doby
sú relevantné právne hodnotenia zistených skutočností aj v nadväznosti na ďalej uvedenú judikatúru
Najvyššieho súdu SR. V zmysle ustanovenia § 387 ods. 3 CSP sa odvolací súd v tomto rozhodnutí

vyporiadava i s ďalej uvedenými vyjadreniami strán, na ktoré nedostatočne, či nie úplne reagoval súd
prvej inštancie.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia v zmysle ust. § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd

uvádza,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezávery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (rozhodnutie NS SR, sp. zn.

7Cdo/7/2010).

Od rozhodnutia súdu prvej inštancie došlo ku prijatiu viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré
boli zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a na ktorých aplikáciu odvolací

súd poukazuje v ďalších dôvodoch tohto rozhodnutia. Pre ich aplikáciu je relevantné ustanovenie Čl. 2
Základných princípov CSP, podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo.

V nadväznosti na to treba uviesť aj to, že ak súd prvej inštancie vyvodil záver o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru okrem iného aj s akcentom na v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádzané, že
podľa úverovej zmluvy uzatváranej v predmetnej veci 26.3.2015 sa žiadalo, aby sa v nej uvádzal presný

rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach, tak potom sa s týmto názorom
súdu prvej inštancie nemožno stotožniť. Treba totiž uviesť (s poukazom aj na vyššie uvedený čl.2
Základných princípov CSP), že túto otázku posudzoval dovolací súd vo viacerých svojich rozhodnutiach,
v ktorých aj v spojení so závermi z rozsudku ESD zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/2015 Home
Credit Slovakia, a.s. proti F. A. privodil záver, podľa ktorého eurokonformným výkladom ustanovenia

Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý je nielen možný, ale aj potrebný, v zmluvách uzatváraných
podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu,
úrok a poplatky). Išlo o viaceré rozhodnutia dovolacieho súdu a len príkladmo možno poukázať narozhodnutia sp.zn. 2Cdo/229/2019, 8Cdo/121/2019, 7Cdo/101/2019, 4Cdo/211/2017. K judikatórnej
záväznosti takýchto záverov z rozhodnutí dovolacieho súdu, opakovane prijatých viacerými senátmi NS
SR, viďajnapr. BulletinSlovenskejadvokácie11/2016,JUDr.MoravčíkováA.,PhD.,Judikatúraapojem

ustálená rozhodovacia prax, s. 27 – 32 „ Pokiaľ rozhodnutie publikované nebolo, o jeho judikatórnej
záväznosti možno hovoriť vtedy, keď v ňom formulovaný právny názor opakovane potvrdil najvyšší súd,
kedy ide skutočne o ustálenú judikatúru, teda o názor najvyššieho súdu, nie iba o názor jedného senátu“.

V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským v zmysle ust. § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“).
Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatváraná medzi stranami sporu je štandardnou formulárovou
spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatvorení
spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a

žalobkyňajespotrebiteľ,keďžepriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvynekonalavrámcipredmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že
základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený
priestor na dojednávanie obsahu zmlúv alebo jej zmeny, pričom aj zmluva o spotrebiteľskom úvere túto
charakteristiku spĺňa.

Pre potreby rozhodnutia o podanom odvolaní bolo potrebné sa vyporiadať s námietkami odvolateľa
týkajúcimi sa ním uplatnenej námietky premlčania, najmä času, od ktorého začala plynúť subjektívna
dvojročná premlčacia doba.

Aj v nadväznosti na závery plynúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 5Cdo/29/2021, zverejneného
v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 2/2022 pod č.Rc14/2022 , vychádzajúc i z nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 51/2020 zo dňa 09. júna 2020, je aj v predmetnej

veci nutné skúmať: 1/ ktorá skutková okolnosť (skutkové okolnosti) je (sú) podstatné pre nadobudnutie
vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne
obohatil, potrebnej pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, 2/ ktorým momentom spotrebiteľ
nadobúda skutočnú vedomosť o uvedenej podstatnej skutkovej okolnosti (skutkových okolnostiach)
a 3/ o ktorú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia v tomto prípade ide. Dovolací súd pritom

konštatoval, že

Premlčanie (inveteratio) je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť
námietkou premlčania. Použitie tohto spôsobu obrany má za následok zánik nároku patriaceho

k obsahu práva. Súd sa môže zaoberať vznesenou námietkou premlčania bez toho, aby skúmal
samotnú existenciu subjektívneho práva veriteľa. Premlčaním (na rozdiel od preklúzie) právo samo
osebe nezaniká, len sa oslabuje v tej svojej zložke, ktorá predstavuje nárok. Subjektívne právo aj
po aplikácii námietky premlčania trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, ktorého uplatniteľnosť je
ale obmedzená na dobrovoľné splnenie povinným. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného

obohatenia zákon ustanovuje kombinované premlčacie doby, a to subjektívnu dvojročnú a objektívnu
trojročnú, v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia desaťročnú. Odlišný a na sebe nezávislý
je začiatok a priebeh ich plynutia aj ich skončenie. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby
je rozhodujúci okamih, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo. Pri posudzovaní
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné vychádzať zo skutočnej, nie z predpokladanej

vedomosti oprávneného o tom, že na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia došlo a kto ho
získal. Touto vedomosťou ustanovenie §-u 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemieni znalosť právnej
kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie
vyvodiť. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby možno spájať s okamihom, v ktorom si žalobca
musel byť vedomý toho, že bez existujúceho právneho dôvodu plnenia previedol na účet žalovaného

vyššiu čiastku. Významné nie je, či oprávnený subjekt má právne znalosti, aby bol subjektívne schopný
posúdiť tieto skutkové okolnosti a zistiť, že zmluva, podľa ktorej plnil, je neplatná. Nejde o vedomosť
právnej kvalifikácie podľa § 107 Občianskeho zákonníka, ale o znalosť skutkových okolností, z ktorých
možno zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa moholo získaní tohto bezdôvodného obohatenia dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj
skôr.

Dovolací súd akcentuje špecifickosť situácie, vzniknutú a vyvolanú osobitosťou právnej úpravy
spotrebiteľského práva, najmä zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného k 29.6.2012 (ďalej
aj „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), na ktorú je potrebné pamätať v tomto súdnom konaní. Aj v

tejto špecifickej situácii je ale pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie
bezdôvodnéhoobohateniapotrebnéskúmaťokamih,kedyoprávnenýsubjekt(t.j.spotrebiteľ)nadobudol
skutočnú skutkovú vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor
bezdôvodne obohatil.

Za skutkovú okolnosť (skutkové okolnosti), ktorá je (sú) podstatná pre nadobudnutie vedomosti
spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil,
potrebnej pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, je podľa názoru dovolacieho súdu potrebné
považovať skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru
vo výške dohodnutej v úverovej zmluve. Bez tejto vedomosti je spotrebiteľ v presvedčení, že jeho

povinnosťou je (bolo) plniť zmluvne dohodnutý záväzok a splácať dlh splátkami vo výške dohodnutej
v zmluve, ktorej návrh riadne a podľa dôvery spotrebiteľa v súlade so zákonom vypracoval veriteľ
– dodávateľ ponúkajúci svoj produkt. Nestačí preto len predpokladať, že oprávnená osoba skutkové
okolnostimohlavedieť,alebosaichmohlaalebomaladozvedieť,akbyvynaložilapotrebnústarostlivosť.
Dovolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľova vedomosť o tom, že výška splátok (resp. celého konečného

dlhu zahŕňajúceho aj úroky a poplatky) je v úverovej spotrebiteľskej zmluve uvedená nesprávne, je
sama osebe skutkovou okolnosťou, nie okolnosťou právnou (zistenie o rozpore takéhoto zmluvného
dojednania so zákonom je len dôvodom nadobudnutia tejto vedomosti).

Otázku nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom,
kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, nemožno oddeliť od ustálenia momentu, kedy spotrebiteľ túto
vedomosť získal. Ide totiž o to, či je možné pri každej zmluve o spotrebiteľskom úvere a u každého
spotrebiteľa automaticky usudzovať nadobudnutie skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení len
na základe spotrebiteľovej dôkladnej znalosti obsahu zmluvy o úvere a povinnosti plnenia na účet

veriteľa,čobyvpodstateznamenaloprezumpciujehovedomostiorozporejej(niektorých)ustanoveníso
zákonom.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyužvrozhodnutísp.zn.6Cdo/1/2012uviedol,žestarorímsky
princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. V uznesení sp. zn. 6MCdo/9/2012 zo dňa 16.1.2013 najvyšší súd doplnil, že

ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a
kvality života občanov. Poukázal na povinnosť súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu
ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré sa zaručuje nielen tomu, kto
uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je nárok uplatňovaný. Najvyšší súd tiež uviedol, že
rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany

dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude
prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade
tohto princípu platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu
princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych
vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až

detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp.
jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Hoci najvyšší súd v uvedenom
konaní posudzoval oprávnenie exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a samotnú
platnosť rozhodcovskej doložky, tieto závery sú platné aj v tejto dovolacím súdom posudzovanej kauze,
a to tiež s poukazom na článok 6 základných princípov medzičasom prijatého Civilného sporového

poriadku (princíp ochrany tzv. slabšej strany sporu).Na základe východísk uvedených vyššie dovolací súd uviedol, že podstatnou skutkovou okolnosťou,
ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť
o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ

nadobudol vyžadovanú skutočnú (preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti (viď
uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013) je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny
okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva
v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho právo stalo
nárokom (actio nata). Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr. Aj v

prejednávanom spore je potom potrebné individualizovať, kedy žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom,
že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Vychádzať treba z
reálneho momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil
(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/121/2009). V prejednávanom spore je potrebné vychádzať z
momentu,kedysižalobkyňasamamuselabyťvedomá,žebezexistujúceho(platného)právnehodôvodu
previedla na účet žalovaného určitú čiastku resp. čiastky. Týmto momentom je aj podľa dovolacieho

súdu porada, ktorú absolvovala žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka – fyzická osoba s jej právnou
zástupkyňou, kedy sa dozvedela o rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní zmluvy o
revolvingovom spotrebiteľskom úvere so zákonnou úpravou (túto vedomosť je potrebné odlišovať od
znalosti právnej kvalifikácie plnenia poskytnutého žalobkyňou nad rámec základnej sumy úveru ako
bezdôvodného obohatenia).

Právna úprava bezdôvodného obohatenia vychádza zo zásady, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí takéto obohatenie vydať. To, komu je povinný bezdôvodné obohatenie vydať (§ 456 OZ)
vyplýva z konkrétneho právneho dôvodu, na základe ktorého záväzok vydať bezdôvodné obohatenie

vznikol. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, z
neplatného právneho úkonu, z právneho dôvodu, ktorý odpadol, z nepoctivých zdrojov alebo tým, že
sa za iného plnilo, hoci mal podľa práva plniť sám (§ 451 ods. 2, § 454 OZ). Pre vyriešenie otázky,
o ktorú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia ide v posudzovanom spore, treba prihliadať
na právnu úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku záväzkového vzťahu

žalobkyne a žalovaného (23. – 26.3.2015). Podľa § 11 ods. 1 uvedenej právnej úpravy sa poskytnutý
spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere
nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r)
a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna
miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Z citovanej právnej normy vyplýva, že následkom dohody

zmluvných strán odporujúcej tam uvedeným ustanoveniam zákona o spotrebiteľských úveroch je
tzv. fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru („považuje sa“). Ide teda o prípad bezdôvodného
obohatenia, ktorý nastáva v dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej jednu zo zmluvných
strán, upravenej priamo v zákone. Ako uviedol ústavný súd v už spomínanom náleze sp. zn. I. ÚS
51/2020: „Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok

porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch má v prípade spotrebiteľovho
plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné
obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný
porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť
spotrebiteľskej zmluvy ako takej.“ Túto špecifickú situáciu je možné najviac pripodobniť k vadnosti

písomne uzavretej zmluvy (inej ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere), z ktorej zmluvné strany v domnení,
že sú ňou viazané plnili, ale v dôsledku vadnosti zmluvy sa dostaví zákonný následok v podobe jej
neplatnosti a už poskytnuté plnenie je bezdôvodným obohatením. Uvedené umožňuje dovolaciemu
súdu zovšeobecniť, že plnenie spotrebiteľa poskytnuté dodávateľovi nad rámec istiny dohodnutého
spotrebiteľského úveru je bezdôvodným obohatením vzniknutým na strane dodávateľa z neplatného

právneho úkonu. Zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru je totiž z
hľadiska Občianskym zákonníkom pevne daných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia akousi
modifikáciou neplatnosti právneho úkonu vyvolanou (danou) špeciálnym charakterom aplikovaného
hmotnoprávneho ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (vzhľadom na neskoršie zmeny a
dopĺňanie odsekov v ustanovení § 11 ide v tejto veci o § 11 ods. 1).

Vyššie uvedené závery dovolacieho súdu sú plne súladné s rozsudkom Súdneho dvora Európskej
únie vydaného dňa 22. apríla 2021 vo veci LH proti Profi Credit Slovakia s.r.o. (C-485/19). Podstatouprvej položenej prejudiciálnej otázky bolo určiť, či sa má zásada efektivity vykladať v tom zmysle, že
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm
zaplatených neoprávnene na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe

podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami Smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia
lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. Súdny dvor Európskej
únie (ďalej aj „Súdny dvor“) v odpovedi na túto prejudiciálnu otázku vyložil zásadu efektivity (bod 52.
označeného rozsudku) tak, že: „...podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v prípade neexistencie
pravidiel Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu,

aby na základe zásady procesnej autonómie upravil procesné podmienky týkajúce sa žalôb určených
na zaručenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie,
avšak pod podmienkou, že nie sú menej výhodné ako procesné podmienky, ktoré upravujú podobné
situácie podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie), a nevedú k praktickému znemožneniu alebo
nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle
rozsudky zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C-224/19 a C-259/19,

EU:C:2020:578, bod 83, ako aj zo 6. októbra 2020, La Quadrature du Net a i., C-511/18, C-512/18 a
C-520/18, EU:C:2020:791, bod 223, ako aj citovanú judikatúru).“ Súdny dvor tiež spresnil (v bodoch 54.
a 55. rozsudku), že „povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám podliehajúcim
súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zahŕňa, osobitne, pokiaľ ide o práva vyplývajúce zo smernice
93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty, ktorá osobitne platí pre

procesné podmienky žalôb založených na takýchto právach (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla
2014, G. E. a H. D., C-169/14, EU:C:2014:2099, bod 35, ako aj z 31. mája 2018, Sziber, C-483/16,
EU:C:2018:367,bod49).Sprihliadnutímnatietoskutočnostijepotrebnépreskúmať,čitakévnútroštátne
pravidlo premlčania, aké je uvedené v bode 51. tohto rozsudku, možno považovať za zlučiteľné so
zásadou efektivity, pričom toto preskúmanie sa musí týkať nielen dĺžky lehoty, o ktorú ide vo veci samej,

ale aj podmienok jej uplatnenia, vrátane právnej skutočnosti zvolenej pre začatie jej plynutia (pozri v
tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C-698/18
a C-699/18, EU:C:2020:537, bod 61).“ K začiatku plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby na
vydanie bezdôvodného obohatenia Súdny dvor uviedol, že za okolností, o ktoré ide v prejednávanej veci
existujenezanedbateľnériziko,žesaspotrebiteľnebudepočasstanovenejlehotydovolávaťsvojichpráv,

priznaných právom Únie (keď k premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 107 ods. 2 OZ dôjde
aj vtedy, keď spotrebiteľ sám nie je schopný posúdiť, či je zmluvná podmienka nekalá, alebo keď nevedel
o nekalej povahe zmluvnej podmienky). Potrebné je zohľadniť znevýhodnené postavenie spotrebiteľa
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a skutočnosť, že je možné, že spotrebitelia
nevedia o svojich právach. Na prvú položenú prejudiciálnu otázku potom Súdny dvor odpovedal, že:

„zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje,
že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy
o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré
sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína
plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.“.

Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2021, sp. zn. 2Cdo 69/2020,
zverejneného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR plynie aj to, že v zmluvách o
spotrebiteľských úveroch uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o

iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
do 30. apríla 2018 nie je potrebné uvádzať presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Náležitosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 písm. f) zákona sú splnené, ak zmluva obsahuje údaj o
dobe trvania zmluvy a údaje, z ktorých možno určiť, dokedy povinnosť platiť úver s príslušenstvom trvá.

Žalobkyňa uzatvorila so žalovaným zmluvu označenú ako „Žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského
úveru revolvingového typu/Zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu“ č. 8500108410, ktorú
žalobkyňa podpísala dňa 23.3.2015 a žalovaný dňa 26.3.2015.

V časti 5. zmluvy „Údaje o požadovanom spotrebiteľskom úvere revolvingového typu v EUR (vyplňte)“ sa
uvádza, že dlžník žiada spoločnosť PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. o poskytnutie úveru za nasledujúcich
podmienok:informatívnyúdajopredpokladanejmesačnejplatbe(mesačnásplátkaspolusplatboupodľaDohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá): 69,78 eur, poskytnutá čiastka úveru (úverový limit):
1.200 eur, splatnosť úveru (počet splátok): 36, mesačná splátka (vrátane úrokov): 42,46 eur, celková
čiastka,ktorúmusídlžníkzaplatiť(t.j.úver+úrokyzacelúdobučerpaniaúveru+poplatokzaposkytnutie

úveru): 1.648,56 eur, predpokladaná RPMN za úver (v %): 27,02, ročná úroková sadzba úveru (v
%):17,76, Priemerná RPMN za úver (v %): 34,42, poskytnutá čiastka revolvingu: 1.200 eur, celková
čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť (t. j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu +
poplatok za poskytnutie revolvingu): 1.648,56 eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu
(v %): 27,02, ročná úroková sadzba revolvingu (v %): 17,76, poplatok za poskytnutie úveru/revolvingu:

120 eur, účel čerpania úveru: nákup elektroniky.

V časti 6. „Údaje o schválenom spotrebiteľskom úvere revolvingového typu v eur (nevypĺňajte)“ je
uvedené: informatívny údaj o mesačnej platbe (mesačná splátka spolu s platbou podľa Dohody o
poskytovaní služieb): 69,78 eur, poskytnutá čiastka úveru (úverový limit): 1.200 eur, splatnosť úveru

(počet splátok): 36, mesačná splátka (vrátane úrokov): 42,46 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník
zaplatiť (t. j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru + poplatok za poskytnutie úveru): 1.648,56 eur,
RPMN za úver (v %): 26,59, ročná úroková sadzba úveru (v %): 17,76, Priemerná RPMN za úver (v
%): 34,42, poskytnutá čiastka revolvingu: 1.200 eur, celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník
zaplatiť (t. j. revolving + úroky za celú dobu čerpania revolvingu + poplatok za poskytnutie revolvingu):

1.648,56 eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu (v %): 26,59, ročná úroková sadzba
revolvingu (v %): 17,76, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania (v %) 5,05, poplatok za poskytnutie
úveru/revolvingu: 120 eur. V prípade uzavretia Dohody o poskytovaní služieb Veriteľ bude informovať aj
o celkovej sume zahrňujúcej mesačné splátku a mesačnú platbu podľa Dohody o poskytovaní služieb.

Opierajúc sa o ustanovenia Občianskeho zákonníka, prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady,
obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh (§ 44 ods. 2
OZ), vychádzajúc pritom z toho, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má povinnú zákonom predpísanú
písomnú formu (§ 9 ods. 1 ZoSÚ), v danom prípade bolo preukázané a nesporné, že žalobkyňa

na tlačive žalovaného predložila žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru zo dňa 23.3.2015, ktorá
žiadosť v časti 5. obsahovala RPMN za úver 27,02 % (teda rozdielnu od schváleného úveru). Na
túto žiadosť zareagoval žalovaný vyplnením dňa 26.3.2015 dovtedy nevyplnenej časti 6. predmetnej
žiadosti - zmluvy nazvanej „Údaje o schválenom spotrebiteľskom úvere revolvingového typu v eur
(nevypĺňajte)“, v ktorej je uvedená RPMN za úver 26,59 %. Keďže údaje o schválenom revolvingovom

úvere, obsahujú rozdielne údaje oproti žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru v časti výšky RPMN
za úver, nebolo možné toto prijatie návrhu zo strany žalovaného, obsahujúce zmeny, považovať za
účinné a konečné, ale v zmysle § 44 ods. 2 OZ ho bolo nevyhnutné považovať za odmietnutie návrhu v
dotknutej časti a za nový návrh adresovaný žalovaným žalobkyni. Vzhľadom na to bolo potom pre platné
dojednanie obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere nevyhnutné, aby žalobkyňa tento nový návrh účinne

v písomnej forme prijala, k čomu podľa výsledkov vykonaného dokazovania nedošlo. Jeho mlčanie alebo
nečinnosť samé o sebe neznamenajú prijatie nového návrhu. Zmluva je totiž viacstranný právny úkon,
ktorý vzniká konsenzom ako úplným a bezpodmienečným prijatím návrhu. Text úverovej zmluvy tak
fakticky obsahuje 2 rozdielne údaje o RPMN, pričom ani jeden sa účinne nestal súčasťou zmluvy, z čoho
treba vyvodiť, že zmluva o úvere riadne uvedenie RPMN neobsahuje. Na uvedenom závere pritom nič

nemení obsah bodu 14. danej zmluvy, podľa ktorého riadnym vyplnením a následným podpisom tejto
žiadosti/zmluvy všetkými zúčastnenými stranami uzatvoril veriteľ s dlžníkom zmluvu o spotrebiteľskom
úvere revolvingového typu..., ktorý nerieši prijatie návrhu so zmenami. Údaj o RPMN je obligatórnou
náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmysle § 40 ods. 3 OZ písomný právny úkon je platný,
ak je podpísaný konajúcou osobou..., pričom, ako už bolo uvedené vyššie, zmluva o spotrebiteľskom

úvere musí mať zo zákona povinne písomnú formu. Keďže potom v danom prípade žalobkyňa nesporne
a preukázateľne podpísala iba žiadosť o poskytnutie úveru dňa 23.3.2015, a k schváleniu úveru došlo
až doplnením údajov o schválenom revolvingovom úvere žalovaným dňa 26.3.2015 a žalobkyňa tento v
podstate sčasti nový návrh zmluvy o úvere nepodpísala, predmetná zmluva o úvere, nebola v zmenenej
časti platne písomne uzavretá, pričom jej uzavretie konkludentným spôsobom je v danom prípade

vylúčené (§ 9 ods. 1 ZoSÚ v spojení s § 40 ods. 1 OZ). Vychádzajúc z vyššie uvedeného vzhľadom
na to, že v písomne uzavretej zmluve o spotrebiteľskom úvere nebola účinne obsiahnutá náležitosť, a
to RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ), v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ je v dôsledku toho potrebné
predmetný spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.K výške RPMN je potrebné uviesť, že táto predstavuje celkové osobné náklady spotrebiteľa, ktorými

sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosťou so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a ktoré sú veriteľovi známe. Z vykonaného
dokazovania vyplýva a medzi stranami sporu nie je sporné, že žalovaný v zmluve uviedol poskytnutie
finančných prostriedkov vo výške 1.200,- eur, ale v skutočnosti vyplatil sumu 1.080,- eur, pretože si
započítal sumu 120,- eur ako poplatok za poskytnutie úveru.

Odvolací súd poukazuje na výklad pojmu „celková výška úveru“ obsiahnutý v článku 3 písm. 1) a článku
10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES a pojmu „výška čerpania“ obsiahnutých v bode I prílohy I tejto smernice,
o ktorých rozhodol Súdny dvor (tretia komora) v rozsudku zo dňa 21. apríla 2016 vo veci C-377/14 tak,
že článok 3 písm. 1) a článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa

majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania označujú celkovú sumu, ktorá
bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu
nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Súdny
dvor vo svojom rozhodnutí tiež zdôraznil, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady
spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nevyhnutne viesť k podhodnoteniu RPMN,

ktorej výpočet závisí od celkovej výšky úveru.

Celková výška spotrebiteľského úveru je maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov
poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný pri zadávaní výpočtu RPMN zadal

nesprávne vstupnú sumu poskytnutého úveru 1.200,- eur, hoci v skutočnosti žalobkyni poskytol len
sumu 1.080,- eur. Preto nesprávne zadaný vstup mal potom za následok nesprávny výpočet RPMN, čo
spôsobilo podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

Vzhľadom na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, žalobkyni na základe
uvedenej skutočnosti vznikla voči žalovanému povinnosť vrátiť len požičanú istinu úveru, bez poplatkov
a bez úrokov. Keďže žalovaný reálne poskytol žalobkyni úver vo výške 1.080,- eur a žalobkyňa mu
splatila na úver sumu vo výške 1.885,16 eur, t.j. o 805,16 eur viac, ako mal žalovaný nárok, táto suma
predstavuje bezdôvodné obohatenie.

Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie,
že bol prospech získaný a kto ho získal. Subjektívna doba sa počíta odo dňa, keď sa oprávnený dozvie
o uvedených skutočnostiach. Nestačí teda, že oprávnený (ten, na úkor koho bolo získané bezdôvodné

obohatenie) sa prípadne mohol o nich dozvedieť.

Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy,
keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie

bezdôvodného obohatenia, t.j. nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe
obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy
sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako možno právne kvalifikovať takýto nárok vyplývajúci zo
skutkových okolností, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
vôbec relevantné (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 67/2011 z 1. mája 2013).

Na to, aby začala plynúť subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia, sa vyžaduje skutočná (preukázaná), a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného. K
tomu dochádza len vtedy, keď oprávnený zistí také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť jeho

právo žalobou na súde.Ako už bolo uvedené, pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa vždy vyžaduje skutočná, a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že došlo
k získaniu bezdôvodného obohatenia a o tom, kto ho získal. V tejto súvislosti nie je právne významné, že

oprávnený z bezdôvodného obohatenia sa o uvedených skutočnostiach mohol dozvedieť pri vynaložení
potrebnej starostlivosti.

Žalovaný nepreukázal, že od momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o vzniku bezdôvodného

obohatenia vo výške 805,16 eur a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, do momentu podania žaloby na
súd, by bola uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Potom treba vychádzať z tvrdenia žalobkyne o tom, že sa žalovaný na jeho úkor obohatil, sa dozvedel
až pri porade s advokátom, ktorému udelil plnú moc na zastupovanie v tomto konaní, teda od svojho

právneho zástupcu získal skutočnú a kvalifikovanú vedomosť o skutkových okolnostiach bezdôvodného
obohatenia, tzn. že reálne došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia v dôsledku porušenia zákona na
strane žalovaného a k akému konkrétnemu rozsahu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného
došlo.

Žalobkyňa sa teda prvýkrát dozvedela aj relevantné skutočnosti pre možnosť uplatnenia si práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia od svojho právneho zástupcu, pričom k uvedenému došlo pri
porade dňa 17.7.2017, pričom od nasledujúceho dňa začala plynúť pre žalobkyňu dvojročná subjektívna
premlčacia doba na uplatnenie bezdôvodného obohatenia na súde. Keďže žaloba bola na súde podaná

elektronicky dňa 17.7.2019 o 19:03 hod. (viď č.l. 13 spisu), zaevidovaná bola nasledujúceho dňa
18.7.2019, táto bola podaná včas, preto žalovaným vznesená námietka premlčania je nedôvodná.

Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z
29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok B. a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04.).

Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil
jednotlivé dôkazy a pri doplnení právneho posúdenia uvedeného v tomto rozhodnutí odvolacieho súdu
správne aj žalobe vyhovel. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie žalovaného za nedôvodné
a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu

potvrdzuje ako vecne správny (§ 387 CSP).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 CSP a v odvolacom
konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške

trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.

v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).