Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. november 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/19/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120012289
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Halkociová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8120012289.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr.
Lucie Bašistovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 22.11.2022, v trestnej veci
proti obžalovanému A. A. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného
A. A. proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 33T/96/2020 zo dňa 25.11.2021, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. A..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného A. A. vinným z prečinu usmrtenia podľa
§ 149 ods.1 Tr. zákona, ktorý mal spáchať tak, že

- dňa 23.05.2020 približne o 17.25 hod. v obci Ľubotice na ceste I. triedy (I/20) v km 27,36- ul. Prešovská,
ako vodič motorového vozidla porušil ustanovenia § 4 ods.1 písm. c) a § 16 ods.5 zákona č. 8/2009 Z.

z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, kde počas toho, ako viedol motorové
vozidlo zn. B. C., ev. č. D. XXX C., v smere jazdy od cesty 1/18 k sídlisku Sekčov v meste Prešov,
v ľavom jazdnom pruhu cesty I/20, ktorú v mieste zrážky tvoria 3 jazdné pruhy určené pre daný smer
jazdy, nevenoval sa plne vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke a súčasne prekročil
najvyššiu dovolenú rýchlosť jazdy určenú dopravnou značkou a s vozidlom narazil do chodkyne E. F.,
ktorávtomčasemimopriechoduprechodcovprechádzalazpravejstranycestynaľavústranuzpohľadu

vodiča A. A., pričom vošla do jazdného pruhu, v ktorom jazdil obvinený ako vodič, kde došlo k nárazu
vozidla do chodkyne, ktorému obvinený vzhľadom na rýchlosť vozidla a svoju neskorú reakciu nedokázal
zabrániť, následkom čoho došlo k zraneniu E. F., ktorá pri dopravnej nehode utrpela pomliaždenie
mozgu s vnútrolebečným krvácaním pri polytraume a ktorému dňa 2.6.2020 podľahla, pričom uvedené
poranenia vznikli v priamej súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou.

Za to mu súd uložil podľa § 149 ods.1 Tr. zákona v spojení s § 38 ods.2, 3 Tr. zákona, § 36 písm. j),
Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 (jedného) roka. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona
výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu
podmienečného odsúdenia na 18 mesiacov. Zároveň obžalovanému uložil podľa § 61 ods. 1, 2 Tr.
zákona trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na 2 roky.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote, a to priamo do zápisnice o hlavnom
pojednávaní, odvolanie obžalovaný A. A., ktoré dodatočne písomne odôvodnil prostredníctvom
zvoleného obhajcu. V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že okresný súd sa nevysporiadal so
všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie. Súd má rozhodnúť na základe dostatočne
zisteného skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, mal by mať k dispozícii také
dôkazy, na základe ktorých by mohol spravodlivo rozhodnúť. Na preukázanie viny súhrn priamych

a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich
dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutkua usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.
Výrok o vine môže byť založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa
stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. Ďalej poukázal na to, že v znaleckom posudku

znalca z odvetvia súdneho lekárstva je konštatovaná u poškodenej F. hladina 3,04 ‰ etylalkoholu v krvi,
čo znalci považujú ako akútnu otravu etylalkoholom. Osoby v takomto stupni opitosti majú výrazné
poruchy koordinácie pohybov spojené s náhodnými pádmi, neschopnosť samostatnej chôdze, neostré
advojitévidenie,poruchuodhaduvzdialenosti,dezorientáciu,psychicképoruchysvýraznýmpotlačením
reálneho uvažovania neschopnosťou riešiť vzniknutú situáciu. Zo znaleckého posudku znalca z odboru

cestná doprava vyplýva, že vodič mohol zabrániť zrážke za predpokladu, že by jazdil rýchlosťou do
66 km/hod., alebo že by jazdil rýchlosťou maximálne povolenou a reagoval o 0,88 sekundy skôr,
ako bola reakcia v čase vzniku dopravnej nehody a intenzívnym brzdením alebo reakciou na vstup
chodkyne na pravý okraj vozovky a následným brzdením. Ako technickú príčinu vzniku dopravnej
nehody označil nesprávnu techniku prechádzania chodkyne naprieč vozovkou mimo priechodu pre
chodcov, súbežne so vstupom do jazdného pruhu, v ktorom jazdil vodič vo vzdialenosti kratšej, ako

bola potrebná pre zastavenie vozidla za predpokladu jeho intenzívneho brzdenia na hranici adhéznych
možností z rýchlosti, ktorou jazdil vodič, ale aj z rýchlosti technicky primeranej a povolenej – 80 km/
hod.. Pohyb oboch účastníkov dopravnej nehody je zrejmý zo zabezpečeného videozáznamu z čerpacej
stanice OMV. Odvolateľ sa plne venoval vedeniu vozidla a sledoval situáciu v cestnej premávke. Na
pohyb chodkyne reagoval tak, že použil klaksón a začal intenzívne brzdiť a smerovať vozidlo vľavo.

Venoval pozornosť aj vozidlám jazdiacim za ním ako aj v pravom pruhu, aby ich neohrozil. V tom
čase prešla chodkyňa z chôdze do behu a takto mu vbehla do jazdnej dráhy, čo nemohol predvídať.
Ako vodič, povinnosti podľa § 4 ods.1 písm. c) zák. č. 8/2009 Z. z., neporušil. Svojím spôsobom
jazdy nikoho neohrozoval, jazdu prispôsobil stavu a povahe vozovky, ako aj dopravnej situácii. Jeho
správanie, ktoré viedlo ku vzniku dopravnej nehody, bolo iba reakciou na situáciu, ktorú vyvolala

neočakávaným, protizákonným a bezohľadným správaním chodkyňa, ktorá nerešpektovala pravidlá
cestnej premávky. Znalec konštatoval, že z technického hľadiska reagoval včas, technická príčina
nehody bola v technike chôdze chodkyne a je mu možné vytknúť iba prekročenie povolenej rýchlosti.
Aj keby sa pohyboval povolenou rýchlosťou, nedokázal by zastaviť pred miestom zrážky. K zrazeniu
chodkyne by došlo aj tak, možno nie pravým rohom vozidla, ale stredom. Chodec nesmie vstúpiť na

štvorprúdovú cestu, na ktorej je intenzívna premávka a takto ohroziť iných účastníkov cestnej premávky.
Od vodiča jazdiaceho v ľavom jazdnom pruhu nie je možné požadovať, aby permanentne sledoval
dianie na pravej krajnici, odkiaľ mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo, ani aby reagoval brzdením na
chodca pohybujúceho sa v blízkosti vozovky. Nemožno zamieňať okamih, keď vodič mohol chodca
zbadať s okamihom, keď na neho mal a musel reagovať, resp. keď mohol vyhodnotiť nebezpečnosť

a nepredvídateľnosť konania chodca. Podľa názoru odvolateľa je nelogické, aby ako vodič mal
reagovať na takejto ceste na chodkyňu, ktorá ešte len vstúpila na odbočovací pruh k čerpacej stanici.
Zavinenie z nedbanlivosti znamená, že okrem miery povinnej opatrnosti vyplývajúcej z pravidiel cestnej
premávky existuje i subjektívne vymedzenie, ktoré spočíva v miere opatrnosti, ktorú je schopný vodič
v konkrétnom prípade vynaložiť. O zavinenie z nedbanlivosti môže ísť iba vtedy, pokiaľ povinnosť

a možnosť predvídať porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného trestným zákonom sú dané
súčasne (uznesenie NS ČR 3Tz 182/2001 zo dňa 06.09.2001, zverejnené v zbierke pod T 279/2002).
Porušenie predpisov, ktoré majú zabrániť následku, nestačí pre nedbanlivosť tam, kde páchateľ mohol
vzhľadom k poznatkom alebo ku svojím odborným znalostiam predpokladať, že postupom ním zvoleným
taký následok spôsobený nebude. Spáchanie uvedeného trestného činu predpokladá príčinnú súvislosť

medzi porušením pravidiel cestnej premávky a spôsobením havárie so smrteľným následkom. Zavinenie
musí zahŕňať všetky znaky charakterizujúce objektívnu stránku trestného činu, teda i príčinný vzťah
medzi konaním páchateľa a následkom trestného činu. Pri nedbanlivosti je potrebné, aby si páchateľ
mohol predstaviť, že takýto príčinný vzťah sa môže rozvinúť. Súd pri rozhodovaní o druhu a výmere
trestu, podľa názoru odvolateľa, správne konštatoval jednu poľahčujúcu okolnosť, keďže doposiaľ nebol

súdne trestaný a neexistenciu žiadnej priťažujúcej okolnosti. Pri rozhodovaní o uložení trestu zákazu
činnosti však, podľa názoru odvolateľa, okresný súd nesprávne poukázal na skutočnosť, že obžalovaný
sa v minulosti dopustil deviatich priestupkov na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky,
pričom nezohľadnil mieru ich závažnosti. Hoci sa v minulosti dopustil viacerých priestupkov a zákon
o priestupkoch výslovne neupravuje inštitút zahladenia priestupkov, je potrebné použiť analógiu iného

právneho predpisu (Trestný zákon), kde zaplatením peňažného trestu sa zahladzujú aj odsúdenia za
omnoho závažnejšie trestné činy. Skutočnosť, že zákon o priestupkoch nepozná inštitút zahladenia,
nemôže byť vykladaná v jeho neprospech. Preto mal súd správne oboznámiť len priestupky zachytené
v aktuálnej EKV, resp. v evidencii priestupkov a z týchto vychádzať. Pri riešení tejto problematiky jepotrebné vychádzať z analógie zákona o priestupkoch s Trestným zákonom, ktorý inštitút zahladenia
upravuje v ustanoveniach § 92, § 93 a § 121. Podľa § 93 ods. 1 Tr. zákona, ak bolo odsúdenie
zahladené, hľadí sa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený. Podľa § 92 ods. 2 Tr. zákona, ak ide

o odsúdenie na tresty uvedené v § 32 písm. b) - l), k zahladeniu dochádza ich vykonaním. Medzi
týmito trestami sú aj peňažný trest, trest prepadnutia veci a trest zákazu činnosti, teda tresty, ktorých
charakter je obdobný so sankciami, ktoré možno uložiť za priestupok podľa zákona o priestupkoch.
Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach viackrát poukázal na skutočnosť, že administratívne trestanie
má podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter a preto treba pri mlčaní zákona vychádzať

analogicky z Trestného zákona (rozhodnutia NS SR 6Sž/19, 23, 24/2011 a 5Sž/21/2011). Ďalej odvolateľ
citoval z rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/1/2013 zo dňa 30.01.2014, podľa ktorého v administratívnom
trestaní je treba rešpektovať Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy z 13.02.1991, podľa ktorého
pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných s tým,
že správny (administratívny) postih protiprávneho chovania možno uplatniť len v primeranej lehote,
keďže administratívne trestanie má aj podľa judikatúry ESĽP trestnoprávny charakter, je treba vychádzať

z Ústavy SR a analogicky aj z Trestného zákona. Ďalej odvolateľ citoval ustanovenia § 107 ods. 2
písm. e), § 108 ods. 1, ods. 2, 3, 4 zákona č. 49/2014 Z. z., úplné znenie zákona č. 8/2009 Z. z.
o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predovšetkým poukázal na znenie
ustanovenia § 108 ods. 5, podľa ktorého údaje o skutočnostiach uvedených v § 1 a 2 (ktoré oznámil
súd o uznaní viny alebo uložení ochranného liečenia alebo orgán, ktorý rozhodol o vine za spáchaný

priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky), sa vedú v evidencii vodičov 5 rokov od
vykonania trestu za spáchaný trestný čin a od uplynutia doby ochranného liečenia; údaje o porušení
pravidiel cestnej premávky požitím alkoholu alebo inej návykovej látky alebo odmietnutím podrobiť sa
vyšetreniu na ich zistenie sa vedú 10 rokov. Po uplynutí tejto doby sa tieto údaje natrvalo zničia. Použitím
analógie Trestného zákona a zákona o priestupkoch možno, podľa názoru odvolateľa, dospieť k záveru,

že vykonaním sankcie za priestupok obvineného (zaplatením blokovej pokuty), došlo k zahladeniu
postihnutia za priestupok (§ 92 ods. 2 Tr. zákona per analogiam). Má za to, že súd nemal brať do úvahy
dôkaz – výpis z EKV na čl. 154 - 158, ale len aktuálny výpis z karty vodiča, resp. výpis z ústrednej
evidencie priestupkov. Nesprávny je, podľa názoru odvolateľa, záver súdu, keď uloženie trestu zákazu
činnosti obžalovanému odôvodňuje tým, že má evidovaných deväť priestupkov na úseku bezpečnosti

a plynulosti cestnej premávky, keď prevažná časť z nich súvisela s povolaním vodiča kamiónu, aj keď už
tieto boli vykonané, pričom údaje o týchto priestupkoch mali byť natrvalo zničené. Evidované priestupky
boli sankcionované pokutou od 10,- do 50,- eur, čo samo o sebe svedčí o tom, že išlo o menej závažné
priestupky. Navrhol preto, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a oslobodil obžalovaného spod
obžalobypodľa§285písm.b)Tr.poriadku,eventuálne,abynapadnutýrozsudokzrušilvovýrokuotreste

a uložil odvolateľovi iba samostatný peňažný trest.

Na základe podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,

proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom
na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, na súde prvého stupňa vykonané

dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. poriadku pre správne
zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Prvostupňový súd dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným
v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým záverom.

Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ktoré dôkazy vo veci vykonal a ktoré pojal

za základ pre svoje rozhodnutie. Vo vzťahu k vykonaným dôkazom vychádzal okresný súd z výpovede
obžalovaného, ktorý na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je nevinný, ku skutku uviedol, že viedol osobné
motorové vozidlo z Ľubotíc smerom na Sekčov v ľavom jazdnom pruhu a keď zbadal chodkyňu, táto bola
v strede pravého jazdného pruhu a začal intenzívne brzdiť a trúbiť, ale zrážke už nedokázal zabrániť,
chodkyňa zrýchlila krok a došlo k zrážke. Vo vozidle s ním boli aj dvaja spolujazdci, G. H. a D. E..

Bolo slnečno, dobrá viditeľnosť, na ceste bolo zopár áut, premávka nebola hustá, v pravom jazdnom
pruhu jazdilo iné vozidlo, ktoré predbehol ešte pred zákrutou, výjazd z čerpacej stanice zakrývala
tráva a aj dopravná značka, pohyboval sa rýchlosťou niečo nad 80 m/hod. Po tomto úseku jazdí
pravidelne, ale chodcov tam nestretol. Pokiaľ by bola chodkyňa reagovala na trúbenie a zastala, ničby sa nestalo. Svedkovia G. H. a D. E., spolujazdci obžalovaného uviedli, že situáciu pred dopravnou
nehodou neregistrovali, pretože sa rozprávali, obžalovaný je dobrý vodič.

Vo veci bol v prípravnom konaní zabezpečený kamerový záznam z čerpacej stanice, ktorý monitoroval
priestor v mieste, kde došlo k nehode okrem samotnej zrážky, ktorej priebeh nebol pre prekážajúci
panel s cenami viditeľný. Taktiež bol v prípravnom konaní vypracovaný znalecký posudok znalca
z odboru cestná doprava. Okresný súd poukázal na závery tohto znaleckého posudku, z ktorého plynie,
že k nehode došlo na úseku cesty s oddelenými protismernými jazdnými pruhmi zeleným deliacim

ostrovčekom s dvoma jazdnými pruhmi pre jeden smer jazdy, miesto sa nachádza v oblasti vjazdu
na čerpaciu stanicu, v blízkosti miesta dopravnej nehody nie je vyznačený priechod pre chodcov.
Chodkyňa mala rozhľad na 300 metrov smerom, odkiaľ prichádzalo motorové vozidlo obžalovaného.
Chodkyňa pred vstupom na pravý okraj vozovky stála asi 4,5 sekundy, naprieč privádzacím pruhom
kráčala pomalou chôdzou a pozerala sa naľavo smerom k prichádzajúcim vozidlám, jej pohyb je možné
označiť ako stabilný aj napriek požitému alkoholu, určitý čas sa pohybovala so vzpaženou ľavou rukou

naznačujúcou signál pre zastavenie vozidla, v pravom jazdnom pruhu jazdiace vozidlo reagovalo na
jej pohyb spomalením jazdy. Chodkyňa mala primerané podmienky pre spozorovanie a sledovanie
približovania sa vozidiel k jej ľavému boku. Vozidlo obžalovaného sa vo vzdialenosti 69 až 18,8 metra
pred východiskovým bodom merania pohybovalo rýchlosťou 95 - 98 km/hod.. Vychádzajúc z brzdných
stôp, začal vodič na pohyb chodkyne reagovať ešte pred jej vstupom do ľavého jazdného pruhu v ktorom

on jazdil. K zrážke došlo 1,8 - 1,85 metra vľavo od stredovej prerušovanej čiary od seba oddeľujúce
priebežné pruhy, v mieste zrážky sa vozidlo pohybovalo rýchlosťou približne 69 km/hod. a intenzívne
brzdilo. Na začiatku brzdenia sa vodič pohyboval rýchlosťou 89 km/hod., brzdiť začal vo chvíli, keď
chodkyňa bola na stredovej deliacej čiare a od miesta zrážky bol približne 36 metrov, 2,5 sekundy
pred zrážkou chodkyňa zvyšovala rýchlosť chôdze až na beh, vozidlo sa pohybovalo rýchlosťou 93

- 94 km/hod.. V čase keď sa poškodená nachádzala približne v polovici šírky pravého priebežného
pruhu, 2,5 sekundy pred zrážkou začala zrýchľovať a meniť smer svojej chôdze vpravo, vzájomná
vzdialenosť vozidla a ľavým bokom chodkyne bola 61,5 až 62,5 metra. Vodič zo vzdialenosti 185 metrov
nemal vytvorenú prekážku, ktorá by mu bránila vo výhľade na chodkyňu. Chodkyňa mala vytvorené
technicky primerané podmienky pre pozorovanie blížiaceho sa vozidla ešte pred vstupom na okraj cesty.

Aj vodič mal po technickej stránke vytvorené podmienky pre spozorovanie chodkyne už v čase, keď
táto stála na okraji cesty. Chodkyňa obmedzila vodiča bieleho vozidla jazdiaceho v pravom priebežnom
pruhu a svojím vstupom do ľavého pruhu vzhľadom na vzdialenosť a rýchlosť vytvorila nebezpečnú
prekážku, čiže ho ohrozila. Vodič je povinný dbať na zvýšenú opatrnosť voči cyklistom a chodcom,
najmä deťom, osobám so zdravotným postihnutím. Vodič reagoval na chodkyňu v čase, keď sa táto

blížila k jazdnému pruhu, v ktorom on jazdil, ale ešte pred vstupom do jeho jazdného pruhu. Vodič
zareagoval v čase, keď rozpoznal reálne nebezpečenstvo vzniku kolíznej situácie. Ak by tento vodič
bol zareagoval brzdením intenzitou maximálne 50 % na chodkyňu na rozpoznateľný vstup chodkyne na
pravý okraj, k zrážke by nedošlo a v prípade potreby bol schopný po miesto zrážky zastaviť. Otázka,
kedy bol vodič povinný reagovať na pohyb chodkyne je, podľa znalca, otázkou právnou. Ak by mal vodič

povinnosť reagovať až na vstup chodkyne do jeho jazdného pruhu, zrážke by bolo možné zabrániť,
ak by sa pohyboval rýchlosťou do 66 km/hod.. Vodič mal vytvorené podmienky pre sledovanie pohybu
chodkyne už v čase jej pohybu naprieč pravým priebežným jazdným pruhom, čiže skoršia reakcia
vozidla obžalovaného bola technicky možná. Účastníci dopravnej nehody mali vytvorené podmienky pre
sledovaniepohybudruhého.Chodkyňabyzrážkezabránila,akbyzostalastáťnastredovejprerušovanej

čiare oddeľujúcej pravý a ľavý priebežný pruh. Ako technickú príčinu vzniku dopravnej nehody znalec
označil na záver nesprávnu techniku prechádzania chodkyne naprieč vozovkou, jej prechádzanie mimo
vyznačený priechod pre chodcov vo vzdialenosti kratšej, ako bola potrebná pre zastavenie vozidla za
predpokladu jeho intenzívneho brzdenia na hranici adhéznych možností z rýchlosti, ktorou v danom
úseku jazdil, ale aj z rýchlosti technicky primeranej a povolenej 80 km/hod..

Krajský súd konštatuje, že pokiaľ v znaleckom posudku znalec príčinu dopravnej nehody považoval za
právnuotázku,vzáveresapriklonilknázoru,žetechnickoupríčinoudopravnejnehodybollennesprávny
prechod chodkyne poškodenej cez cestu.

Krajský súd sa stotožnil so skutkovým záverom okresného súdu, keď tento vyhodnotil dôkazy jednotlivo
aj vzájomne a na základe tohto postupu dospel k správnemu záveru, že pokiaľ by sa bol vodič plne
venoval vedeniu motorového vozidla, mal vytvorené dostatočné rozhľadové pomery pre to, aby zbadal
chodkyňu v čase, keď táto vstupovala do vozovky, zákon pri tom nerozlišuje vstup do ľavého aleboprvého priebežného pruhu, navyše, aj vodič jazdiaci s motorovým vozidlom v pravom pruhu reagoval
na vstup chodkyne brzdením. Obžalovaný mal vytvorené dostatočné podmienky na to, aby dokázal
pred chodkyňou zastaviť, chodkyňa by ho síce obmedzila v rýchlosti jazdy, avšak brzdenie bolo nie

nebezpečné pre vodiča, ani pre ostatné vozidlá. Chodkyňa, ktorá vstúpila do vozovky v mieste, kde
bola povolená rýchlosť vozidiel do 80 km/ hod., síce tak mohla urobiť, keďže tam nebol v oblasti vôbec
vyznačený priechod pre chodcov, pretože z ustanovenia § 53 ods. 3 z. č. 8/2009 Z. z. plynie, že chodci
smú prechádzať cez vozovku mimo priechodu pre chodcov, avšak len ak s ohľadom na vzdialenosť
a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel, nedonútia ich vodičov na zmenu smeru alebo rýchlosti jazdy.

V tomto prípade chodkyňa neodhadla správne rýchlosť a vzdialenosť prichádzajúcich vozidiel a aj ona
porušila pravidlá cestnej premávky. Správne okresný súd poukázal aj na skutočnosť, že obžalovaný
prekročil rýchlosť jazdy v danom úseku minimálne o 15 km/hod., ktoré porušenie však nebolo príčinou
nehody. Vodič je povinný v zmysle § 16 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z. z. rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä
svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe
vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou,

aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Týmto ustanovením zákona sa
obžalovaný neriadil. Nemožno súhlasiť ani s jeho obranou v tom smere, že sa spoliehal, že chodkyňa
zastaví na deliacej čiare, keďže aj zákon v ustanovení § 53 ods. 4 z. č. 8/2009 Z. z. uvádza, že chodec
sa pred vstupom na vozovku musí presvedčiť, či tak môže urobiť bez nebezpečenstva, a len čo vstúpi
na vozovku, nesmie sa tam bezdôvodne zdržiavať ani zastavovať, teda obžalovaný sa aj s poukazom

na toto ustanovenie nemohol spoliehať, že by chodkyňa zostala stáť na deliacej čiare, keďže zákon
chodcovi prikazuje nezastavovať sa na ceste.

Ustanovenie § 4 ods.1 písm. e) zákona č. 8/2009 Z. z. zvýrazňuje všeobecnú povinnosť vodiča, podľa
ktorého vodič nesmie ohroziť alebo obmedziť chodca. Zásadný význam tohto ustanovenia zákona

spočíva v tom, že porušenie tohto ustanovenia samo o sebe vyvoláva vysokú mieru rizika stretu
motorového vozidla s chodcom a že takýto stret obvykle vedie k ujme na živote a zdraví chodca. Nejasnú
dopravnú situáciu si účastník cestnej premávky nesmie vykladať vo svoj prospech, napríklad spoliehať
sa na to, že chodec zastane uprostred cesty na deliacej čiare. Chodec je najslabší a najzraniteľnejší
účastník cestnej premávky, nepozorné či nedostatočne ohľaduplné správanie sa vodičov vo vzťahu

k chodcom prechádzajúcim komunikáciu, ktorá vedie až k vzájomnej kolízii, má spravidla závažné
následky. Z povinností účastníka cestnej premávky vyplýva aj povinnosť správať sa ohľaduplne (§ 3
ods. 1 písm. a) zák. č. 8/2009 Z. z.). Nepozornosť či neohľaduplnosť vodičov vo vzťahu k chodcom
vediespravidlakfatálnymnásledkom.Pokiaľobžalovanýzdôrazňovalskutočnosť,žechodkyňabolapod
vplyvom alkoholu, táto skutočnosť naozaj plynie zo záverov toxikologického vyšetrenia, že táto mala pri

prijatíkoncentráciuetylalkoholuvkrvi2,44‰(nie,akojenesprávneuvedenévznaleckomposudku,3,04
‰), avšak obžalovaná pri chôdzi napriek požitému alkoholu nemala problémy. Príčina smrti chodkyne
bola, podľa záverov znaleckého posudku z odvetvia súdne lekárstvo, v príčinnej súvislosti s predmetnou
dopravnou nehodou.

Správne zistenému skutkovému stavu potom zodpovedá aj právna kvalifikácia skutku ako prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona, pretože obžalovaný porušením predpisov o cestnej premávke
spôsobil z nedbanlivosti smrť poškodenej.

Páchateľovi trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona umožňuje zákon uložiť trest odňatia

slobody až na 3 roky. Správne okresný súd u obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa
§ 36 písm. j) Tr. zákona, a to, že obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život.
Pre priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti je potrebné, aby sa obžalovaný nedopustil trestného činu,
v tomto prípade obžalovaný nemá v registri trestov žiadny záznam, ale nemal by sa dopúšťať ani
priestupkov. Pokiaľ okresný súd obžalovanému priznal túto poľahčujúcu okolnosť, je potom zrejmé,

že priestupky obžalovaného nepovažoval za natoľko závažné, aby boli dôvodom pre nepriznanie
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona. Pokiaľ ide o zahladenie priestupkov, zákon č.
372/1990 Zb. takýto inštitút nepozná, pričom o otázke zahladzovania priestupkov rozhodoval aj Ústavný
súd SR, keď konštatoval len to, že zákon nepozná pojem zahladenie priestupku. Na druhej strane
krajský súd uvádza, že ani zahladenie trestu v prípade odsúdenia súdom neznamená, že súd z hľadiska

hodnotenia osoby obžalovaného nemôže prihliadať aj na zahladené odsúdenia, pretože sa zahladzuje
trest, nie skutočnosť, že osoba sa dopustila trestného činu. Preto okresný súd nepochybil, keď poukázal
na skutočnosť, že obžalovaný sa v minulosti dopustil v rozmedzí rokov 2017 - 2020 deviatich priestupkov
na úseku cestnej premávky, z toho šiestich v roku 2020).Krajský súd sa stotožnil aj s výrokom okresného súdu o uloženom treste, keď považoval trest odňatia
slobody vo výmere 1 roka s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 18 mesiacov za trest primeraný

a zákonný.

Pokiaľ ide o trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu, tento obžalovanému
okresný súd uložil podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona vo výmere 2 rokov s odôvodnením, že v minulosti
sa dopustil deviatich priestupkov na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, ako aj prihliadol

na následok trestného činu. Obžalovaný sa súdenej trestnej činnosti dopustil v súvislosti s vedením
motorového vozidla, uloženie tohto druhu trestu bolo preto, aj podľa názoru krajského súdu, nevyhnutné.
Pokiaľ ide o výmeru tohto trestu, okresný súd ju obžalovanému vymeral na dolnej hranici zákonného
rozpätia, ktoré činí 1 rok až 10 rokov. Takto vymeraný trest zákazu činnosti aj krajský súd považuje za
zákonný a mierny, keďže zohľadňuje nielen závažnosť spáchanej trestnej činnosti, jej fatálne následky
a význam porušených dôležitých povinností v cestnej premávke, ale zohľadňuje aj porušenie pravidiel

cestnej premávky poškodenou.

Vzhľadom na vyššie uvedené potom krajský súd, nezistiac dôvody pre zmenu rozsudku v prospech
obžalovaného, jeho odvolanie ako nedôvodné podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.