Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. november 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/106/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416208731
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1416208731.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov
senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: C. G. M. Y. S. L. T. S. , L.
K. X.XX.XXXX, J. J., T. Č.. XXXX/XX, proti žalovanému: I.. C. X. , súdny exekútor, Exekútorský úrad so
sídlom Záhradnícka č. 39, Bratislava, IČO: 43 249 981, zastúpený Advokátska kancelária Balázs Fábián,
s.r.o., Nové Zámky, Gúgska č. 108, IČO: 47 238 739, za ktorú koná Mgr. Balázs Fábián, o zaplatenie

99.000,- € a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 10. februára
2020, č. k. 9 C 161/2016-277, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 10. februára 2020, č. k. 9
C 161/2016-277, vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e.

II. Odvolanie žalobcu proti výroku I. o d m i e t a .

III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Bratislava IV. rozsudkom zo dňa 10.2.2020, č. k. 9 C 161/2016-277, výrokom I.
nároky žalobcu tam uvedené vylúčil na samostatné konanie do Exekučného oddelenia Okresného súdu
Bratislava IV., zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 99.000,- € (výrok II.) a žalovanému priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Po právnej stránke súd prvej
inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1, § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.
z.“), § 33 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie
súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou v prejednávanej veci domáhal zaviazať žalovaného
na zastavenie exekúcie vedenej na Okresnom súde Bratislava IV. pod sp. zn. Ex 248/2007, 37 Er
6742/2007, z dôvodu jej neprípustnosti, stornovania akejkoľvek finančnej požiadavky (trov exekúcie)
zo strany žalovaného, ako aj v prípade kladného rozhodnutia, priznania nemajetkovej ujmy vo výške

99.000,- € ako kompenzácie za vynaložené fyzické, psychické a duševné úsilie v tejto veci, ako aj za
stresové napätie trvajúce počas celej doby od 17.10.2007, kedy bolo vystavené Upovedomenie o začatí
exekúcie vedenej pod sp. zn. Ex 248/2007. Žalobu odôvodnil tým, že sa týka exekučného konania
vedeného na Okresnom súde Bratislava IV. pod sp. zn. Ex 248/2007, na
základe návrhu Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s., krajskej pobočky Bratislava, zo dňa 3.8.2007,
vykonateľného exekučného titulu platobného výmeru č. 1123/2004, zo dňa 9.1.2004,

vydaného Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a.s., pobočka Bratislava a poverenia Okresného súdu
Bratislava IV. na vykonanie exekúcie č. XXXX XXX XXX, zo dňa 11.10.2007. Žalobca v žalobe uviedol,
že žalovaný oficiálne legalizuje nezákonné konanie Všeobecnej zdravotnej poisťovne a dopúšťa sa ajporušenia § 13 Exekučného poriadku. Napriek tomu, že na základe jeho podnetov žalovaný vedel, že
zo strany Všeobecnej zdravotnej poisťovne sa jedná o podvod, exekučné konanie nezastavil, ale volil
cestu spoluúčasti na komplote voči jeho osobe.

1.2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že ako súdny exekútor vedie exekučné konanie
oprávneného Slovenská konsolidačná, a.s., IČO: 35 77 6005, so sídlom v Bratislave, Cintorínska 21,
pôvodne v prospech oprávneného Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., proti povinnému-žalobcovi.
Exekučné konanie začalo dňa 8.8.2007 doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi
JUDr. Mgr. I. E.. Exekučným titulom je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie-platobný výmer

pôvodného oprávneného Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s., č. 1123/2004, vydané dňa 9.1.2004,
právoplatné dňa 10.12.2004 a vykonateľné dňa 19.12.2004. Dňa 11.10.2007 Okresný súd
Bratislava IV. ako exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi JUDr. Mgr. I. E. poverenie na vykonanie
exekúcie pod č. XXXX XXXXXX. Exekučný súd vedie exekučný spis pod sp. zn. 37 Er 6742/2007. Súdny
exekútor bol poverený v zmysle návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu vykonaním exekúcie
proti povinnému-žalobcovi v rozsahu dlžného zdravotného poistenia 15.486,- Sk, poplatkov z omeškania

21.643,- Sk a trov oprávneného 40,- Sk. Dňa 17.10.2007 pôvodný exekútor vydal Upovedomenie o
začatí exekúcie, ktoré doručil povinnému-žalobcovi do vlastných rúk dňa 23.10.2007. Dňa 29.10.2007
boli pôvodnému exekútorovi doručené námietky proti exekúcii a námietka zaujatosti. Pôvodný exekútor
dňa 9.11.2007 doručil exekučnému súdu námietky povinného k rozhodnutiu. Prílohou námietok bol
list adresovaný Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky, v ktorom povinný-žalobca tvrdí, že

nemá žiadnu povinnosť platiť oprávnenému Všeobecnej zdravotnej poisťovni. K tvrdeniam sa vyjadril
oprávnený a to tak, že exekúciu vedenú na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu
považuje za oprávnenú, námietky povinného považuje za irelevantné a na exekúcii trvá. Dňa 15.4.2008
sapovinnýobrátilnaMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepublikysožiadosťouoprešetreniepostupu
pôvodného exekútora v rámci štátneho dohľadu, ktorý vykonáva Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky nad činnosťou exekútorov. Potom, ako bol ministerstvu predložený exekučný spis, bolo
podanie povinného posúdené ako sťažnosť na postup súdneho exekútora. V rámci kontrolnej právomoci
pri výkone dohľadu nad činnosťou exekútora bola sťažnosť povinného zamietnutá ako nedôvodná. Dňa
15.11.2013bolpôvodnýsúdnyexekútorJUDr.Mgr.I.E.ministromspravodlivostiSlovenskejrepublikyna
vlastnú žiadosť odvolaný z funkcie exekútora a dňom 16.11.2013 sa jeho nástupcom stal súdny exekútor

JUDr. C. X., ktorý v konaní pokračuje. Dňa 11.8.2016 Okresný súd Bratislava IV. ako exekučný súd,
vydal uznesenie č. k. 37 Er 6742/2007-70, ktorým (výrokom I.) námietky povinného proti
exekúcii zamietol, výrokom II. návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol, výrokom III. pripustil
zmenu účastníka konania na strane oprávneného a to tak, že v konaní bude ďalej vystupovať na strane
oprávneného spoločnosť Slovenská konsolidačná, a.s. Proti výroku I. nie je prípustné odvolanie a teda

výrok, ktorým boli námietky povinného proti exekúcii zamietnuté nadobudol právoplatnosť. Rovnako
nadobudol právoplatnosť výrok III. predmetného uznesenia. Proti výroku II., ktorým exekučný súd
zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie povinný podal odvolanie, o ktorom bude rozhodovať
KrajskýsúdvBratislave.Kžalobnémunávrhu,ktorýmsažalovanýdomáhazastaveniaexekúcievedenej
pod sp. zn. Ex 248/2007, 37 Er 6742/2007, žalovaný uviedol, že nakoľko bolo proti

tomuto výroku podané povinným odvolanie, bude ďalej v druhom stupni konať Krajský súd v Bratislave.
Podľa žalovaného o zastavení exekúcie je kompetentný rozhodnúť exekučný súd
v exekučnom konaní a nie súd v civilnom konaní. K žalobnému návrhu, ktorým sa žalobca domáha
stornovaniaakejkoľvekfinančnejpožiadavky(trovyexekúcie)zostranysúdnehoexekútora(žalovaného)
žalovaný uviedol, že nárok na zaplatenie trov exekúcie je upravený zákonom a v zásade je povinnosť

znášať trovy exekúcie na strane povinného. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom v
čase začatia exekučného konania sú trovami exekúcie odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov
a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Podľa § 201 ods. 2 účastník konania môže vzniesť u
exekútora do troch dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti trovám exekúcie.
O námietkach rozhoduje súd. Proti rozhodnutiu súdu o námietkach proti trovám

exekúcie nie je prípustné odvolanie. Povinný - žalobca v tomto konaní námietky proti trovám exekúcie
nepodal. Predbežné trovy exekúcie boli v upovedomení o začatí exekúcie riadne určené. Pochybenie
pri výkone dohľadu nebolo konštatované ani Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a ani
exekučným súdom pri rozhodovaní o námietkach povinného a o jeho návrhu na zastavenie
exekúcie. Žalovaný poukázal na to, že trovy exekúcie určuje exekútor v upovedomení o začatí exekúcie

v predbežnej výške, nakoľko v tom čase nie je možné predpokladať priebeh exekúcie a jej náklady.
Súdny exekútor nie je oprávnený stornovať trovy exekúcie, neexistuje možnosť daná mu právnym
poriadkom na takéto konanie. K žalobnému návrhu, ktorým sa žalobca domáha, aby mu v prípade
kladného rozhodnutia súdu bola priznaná nemajetková ujma vo výške 99.000,- € žalovaný uviedol, ženie je mu jasné, aké kladné rozhodnutie súdu má žalobca na mysli. Uviedol, že žalobca má možnosť
domáhať sa náhrady od konajúceho súdneho exekútora v dvoch právnych režimoch a to
podľa § 33 Exekučného poriadku alebo podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa právnej vedy

súdny exekútor zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí pri výkone činnosti podľa Exekučného poriadku.
Ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku odkazuje na zákon č. 514/2003
Z. z. Podľa § 4 citovaného zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci, koná v mene štátu, ak škodu
spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného

predpisu. Z výkladu Exekučného poriadku v spojení so zákonom č. 514/2003 Z. z. možno
konštatovať, že postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. spolu s predbežným
prerokovaním nároku bude namieste tam, kde vznikla škoda pri výkone exekučnej činnosti podľa §
29 až § 192 Exekučného poriadku, resp. pri porušení relevantných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p“), resp. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“) pri výkone exekučnej činnosti. Uvedené v súlade s ustanovením § 3 zák. č. 514/2003

Z.z.potvrdzujeajto,ževýkonexekučnejčinnostisavsúlades§5ods.2Exekučnéhoporiadkupovažuje
za výkon verejnej moci. Pri výkone inej činnosti podľa § 193 a nasl. Exekučného poriadku sa uplatňuje
zodpovednosť za škodu podľa ustanovenia § 33 citovaného zákona. Z toho dôvodu
tak bude potrebné individuálne posudzovať z hľadiska predpokladov a)
zodpovednosť za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., b) zodpovednosť za škodu podľa § 33 Exekučného

poriadku. Žalovaný poukazoval na zákonom stanovené predpoklady zodpovednosti za škodu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. a predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú podľa § 33 Exekučného
poriadku. Uviedol, že najmarkantnejší rozdiel medzi uplatnením nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. a uplatnením nároku podľa § 33 Exekučného poriadku spočíva v pasívnej legitimácii toho-ktorého
subjektu, ako aj v splnení osobitných podmienok. Obligatórnou podmienkou na uplatnenie nároku

na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je povinnosť poškodeného predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody s príslušným organom štátnej správy, ktorým je v tomto prípade Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky. V prípade, že táto podmienka nebude ku dňu podania návrhu na
súd splnená, sud žalobu na náhradu škody zamietne. Kým v prípade uplatnenia nároku na náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je pasívne legitimovaným subjektom Slovenská republika, v

zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, v prípade uplatnenia nároku na náhradu
škody podľa § 33 Exekučného poriadku bude týmto subjektom priamo súdny exekútor. Žalovaný vo
vyjadrení ďalej uviedol, že žalobca nemá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, keď protiprávne konanie
žalovaného nepreukázal. Žalovaný ako súdny exekútor vedie voči žalobcovi-povinnému exekúciu na
základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu. Súdny exekútor ani

exekučný súd nie sú oprávnení skúmať právoplatné a vykonateľné rozhodnutia iných orgánov z hľadiska
ich správnosti ani konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu. V prípade, ak mal povinný pochybnosti
o správnosti rozhodnutia, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie - exekučného titulu, mal využiť
prostriedky obrany v tom konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie exekučného titulu. Žalobca tak i urobil,
avšakneúspešne,nakoľkoexekučnýtituljeopatrenýdoložkouprávoplatnosti avykonateľnosti.

Nemožnosť skúmať právoplatné rozhodnutia iných orgánov z hľadiska ich správností exekučným súdom
ako aj súdnym exekútorom je vyjadrené napr. i v § 50 Exekučného poriadku, kedy môže povinný
namietať len dôvody, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu - nikdy nie predtým. Uviedol, že podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy protiprávne konanie spočívajúce v nezákonnom rozhodnutí
a v nesprávnom úradnom postupe. Nezákonné rozhodnutie v exekučnom konaní nebolo vydané

žiadne. Nezákonnosť ktoréhokoľvek rozhodnutia súdneho exekútora ako žalovaného nekonštatoval
orgán dohľadu - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ani exekučný súd pri rozhodovaní
o námietkach povinného proti exekúcii. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania
nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov
oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie

je možné riešiť ako otázku predbežnú. Nesprávny úradný postup súdneho exekútora ako žalovaného v
exekučnom konaní nebol konštatovaný ani orgánom dohľadu - Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, ani exekučným súdom pri rozhodovaní o námietkach povinného proti exekúcii. Žalovaný má
za to, že jeho postup v exekučnom konaní nenapĺňa atribúty nesprávneho
úradného postupu. Žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy.

Kvantifikácia nemajetkovej ujmy žalobcom je nedostatočná. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa
určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému vspoločenskom uplatnení. Akým spôsobom žalobca určil sumu 99.000,- € nie je žalovanému známe.
Podľa žalovaného žalobca nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnosťou a vznikom škody.
Žalovaný namietal svoju pasívnu legitimáciu v spore. Dôvodil, že v sporoch o náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom pasívne vecne
legitimovaným je štát.
1.3. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. sa dopustila podvodu.
Nebola oprávnená od neho požadovať dlžné poistné ani poplatok z omeškania za požadované obdobie.
Žalovaný mal možnosť neprijať návrh na vykonanie exekúcie. Exekúcia je v danom prípade neprípustná

a nemožno ju vykonať. Žalovaný nemal právo ani požadovať od neho trovy exekúcie. Ním požadovaná
nemajetková ujma je len kompenzáciou za vynaložené fyzické a psychické úsilie v tejto veci, ako aj
stresové napätie, ktoré musí vynakladať, aby odhaľoval svojimi listami to, čo sa ľudia s právnickým
vzdelaním mali naučiť už na fakulte práva. Žalovaný bol povinný posúdiť návrh na vykonanie exekúcie,
zistiť, či je v ňom oprávnená požiadavka na vykonanie exekúcie. Nepostupoval spravodlivo,
ako právnicky vzdelaný človek mal vedieť, že žalobca má právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

Tým, že si voči nemu uplatňuje finančnú náhradu, dopúšťa sa podvodu a zneužitia právomoci verejného
činiteľa.
1.4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalovaný ako súdny exekútor vedie exekučné
konanieoprávnenéhoSlovenskákonsolidačná,a.s.,IČO:35776005,sosídlomvBratislave,Cintorínska
21, pôvodne v prospech oprávneného Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., proti povinnému-žalobcovi.

Exekučné konanie začalo dňa 8.8.2007 doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi
JUDr. Mgr. I. E.. Exekučným titulom je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie-platobný výmer
pôvodného oprávneného Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s. č. 1123/2004, vydané dňa 9.1.2004,
právoplatné dňa 10.12.2004 a vykonateľné dňa 19.12.2004. Dňa 11.10.2007 Okresný súd Bratislava IV.
ako exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi JUDr. Mgr. I. E. poverenie na vykonanie exekúcie pod

č. XXXX XXXXXX. Exekučný súd vedie exekučný spis pod sp. zn. 37 Er 6742/2007. Súdny exekútor
bol poverený v zmysle návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu vykonaním exekúcie proti
povinnému - žalobcovi v rozsahu dlžného zdravotného poistenia 15.486,-Sk, poplatkov z omeškania
21.643,-Skatrovoprávneného 40,-Sk.Dňa17.10.2007pôvodnýexekútorvydalUpovedomenie
o začatí exekúcie, ktoré doručil povinnému-žalobcovi do vlastných rúk dňa 23.10.2007. Dňa 29.10.2007

boli pôvodnému exekútorovi doručené námietky proti exekúcii a námietka zaujatosti. Pôvodný exekútor
dňa 9.11.2007 doručil exekučnému súdu námietky povinného k rozhodnutiu. Prílohou námietok bol
list adresovaný Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky, v ktorom povinný-žalobca tvrdí, že
nemá žiadnu povinnosť platiť oprávnenému Všeobecnej zdravotnej poisťovni. K tvrdeniam sa vyjadril
oprávnený a to tak, že exekúciu vedenú na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu

považuje za oprávnenú, námietky povinného považuje za irelevantné a na exekúcii trvá. Dňa 15.4.2008
sa povinný obrátil na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so žiadosťou o prešetrenie
postupu pôvodného exekútora v rámci štátneho dohľadu, ktorý vykonáva ministerstvo nad činnosťou
exekútorov. Potom ako bol ministerstvu predložený exekučný spis, bolo podanie povinného posúdené
ako sťažnosť na postup súdneho exekútora. V rámci kontrolnej právomoci pri výkone dohľadu nad

činnosťou exekútora bola sťažnosť povinného zamietnutá ako nedôvodná. Dňa 15.11.2013 bol pôvodný
súdny exekútor JUDr. Mgr. I. E. ministrom spravodlivosti na vlastnú žiadosť odvolaný z funkcie exekútora
a dňom 16.11.2013 sa jeho nástupcom stal súdny exekútor JUDr. C. X., ktorý v konaní pokračuje. Dňa
11.8.2016 Okresný súd Bratislava IV. ako exekučný súd vydal uznesenie č. k. 37 Er 6742/2007-70,
ktorým výrokom I. námietky povinného proti exekúcii zamietol, výrokom II. návrh povinného na

zastavenie exekúcie zamietol, výrokom III. pripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného a
to tak, že v konaní bude ďalej vystupovať na strane oprávneného spoločnosť Slovenská konsolidačná,
a.s. Proti výroku I. nie je prípustné odvolanie a teda výrok, ktorým boli námietky povinného proti
exekúciizamietnuténadobudolprávoplatnosť.RovnakonadobudolprávoplatnosťvýrokIII.predmetného
uznesenia. Proti výroku II., ktorým exekučný súd zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie

povinný podal odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 21 CoE
65/2018-112, zo dňa 9.4.2019, uznesenie Okresného súdu Bratislava IV. č. k. 37
Er 6742/2007-70, zo dňa 11.8.2016, v časti výroku II., potvrdil. Oprávnenému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.
1.5.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ústavný súd sa vo svojej

rozhodovacej činnosti postavením súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti už zaoberal. Vo
svojom náleze uviedol, že právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy
(orgánu)verejnej(štátnej)mociaztohtodôvodusanaňhovzťahujúinékritériaakonaprávnepostavenie
subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva v zásade úlohyštátneho orgánu. Z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie, práva a povinnosti a obmedzenia
zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením. Právne postavenie exekútora
je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho

záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu ustanovenom zákonom (čl. 46 ods.
4, čl. 51 ods. 1 ústavy). Toto postavenie exekútora potvrdzuje aj § 3 ods. 1, v spojení s § 4 ods. 1
písm. a) bodom 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Z týchto ustanovení vyplýva, že
exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to

potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu
exekučnej činnosti súdnym exekútorom (PL. ÚS 49/03). Čo sa týka postavenia súdneho exekútora,
výkon exekučnej činnosti predstavuje zverený výkon štátnej moci, čo upravuje aj samotná právna úprava
(§ 5 ods. 2 Exekučného poriadku) a konštatuje aj ústavný súd vo svojej už uvedenej judikatúre. Z tohto
dôvodu sa na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje aj právny režim náhrady
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.2.2013,

sp. zn. II. ÚS 165/2012). Štát ako zodpovedný subjekt nezodpovedá za seba, ale za subjekt, ktorý
škodu či nemajetkovú ujmu zapríčinil. Tým je orgán štátu alebo orgán spoločenskej organizácie, na
ktorú sa preniesli úlohy štátneho orgánu, pretože štát zodpovedá za tieto orgány, ony sami nie sú
subjektmi zodpovednostného vzťahu. Ak žalobca podal žalobu proti iným subjektom než štátu, nemôžu
byť tieto iné subjekty nositeľmi právnych povinností vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu vzniknutú

z nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
teda nemajú pasívnu legitimáciu v konaní. Nositeľom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom je vždy Slovenská republika, v
ktorej mene priamo zo zákona vystupuje, teda za ňu koná, ústredný orgán štátnej správy, ktorému patrí
to odvetvie štátnej správy, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ústredný orgán štátu

pritom nekoná vo vlastnom mene, ale v mene štátu. Pasívnu vecnú legitimáciu má štát. Z
citovaných ustanovení zákona tiež vyplýva, že za škodu nezodpovedá tento ústredný orgán. Príslušný
ústredný orgán iba vystupuje a koná v mene štátu, za škodu zodpovedá štát. Vznik zodpovednosti
exekútora podľa zákona č. 514/2003 Z. z. predpokladá výkon exekučnej činnosti na základe poverenia
súdu podľa Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie dôvodil, že v

posudzovanej veci sa žalobca domáhal jednoznačne finančnej náhrady, ktorá mu mala byť spôsobená
v súvislosti s exekučnou činnosťou, ktorú súdny exekútor vykonával na základe poverenia súdu podľa
Exekučného poriadku, preto bolo dôvodné tento právny nárok subsumovať pod ustanovenia zákona
č. 514/2003 Z. z. Súd prvej inštancie sa prioritne zaoberal otázkou pasívnej legitimácie žalovaného
v tomto konaní a žalobný návrh na zaplatenie sumy 99.000,- € titulom nemajetkovej ujmy zamietol z

dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie. Nositeľom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom je vždy Slovenská republika,
v ktorej mene priamo zo zákona vystupuje, teda za ňu koná ústredný orgán štátnej správy, ktorému
patrí to odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, alebo jeho nesprávny
úradný postup. Ústredný orgán štátu pritom nekoná vo vlastnom mene, ale v mene štátu. Pasívnu vecnú

legitimáciu má štát. Žalovaný nie je nositeľom právnych povinností vyplývajúcich zo zodpovednosti za
škodu vzniknutú z nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu podľa zákona č.
514/2003 Z. z. V posudzovanej veci vecne pasívne legitimovaný je Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
1.5.2. Súd prvej inštancie nárok žalobcu posudzoval aj podľa ustanovenia § 33 Exekučného poriadku.

Citované ustanovenie upravuje zodpovednosť súdneho exekútora, pričom z jeho dikcie je zrejmé, že
ak osobitný zákon (ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z.) neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za
škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa Exekučného
poriadku. Je tak nutné vychádzať z uvedenej zákonnej dikcie a pokiaľ osobitný
zákon (zákon č. 514/2003 Z. z.) neustanovuje inak, teda neupravuje svoju výlučnú aplikabilitu, je

nutné mať za to, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej
činnosti možno vyvodiť priamo zo zákonného ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Súd v
súvislosti s možno kolíziou osobitných právnych úprav podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a zákonného
ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku uviedol, že hoci je doterajšia
judikatúra ohľadom vyriešenia otázky zodpovednostného vzťahu súdneho exekútora za spôsobenú

škodu pri výkone exekučnej činnosti rozdielna, súd sledujúc rozhodovaciu činnosť súdov vyššieho
stupňa zohľadnil a pri rozhodovaní vychádzal zo záverov rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 75/2015, zo dňa 23.3.2016, v ktorom vyslovil,
že pokiaľ ide o vzájomný vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučnéhoporiadku a zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z, zodpovednosť exekútora za škodu
pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (porovnaj napr. rozhodnutie
sp. zn. II. ÚS 165/2012). Exekučný poriadok ani zákon č.

514/2003 Z. z. priamo neustanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého
z nich, obidve zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú
exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu
(činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až § 194 Exekučného poriadku) zodpovedá vedľa štátu (s
následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1

Exekučného poriadku. Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa ustanovenia § 33 ods. 1
Exekučného poriadku a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdnym exekútorom podľa zákona
č. 514/2003 Z. z., ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, sa
nevylučujú. Súd prvej inštancie uviedol, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou
na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 2 Exekučného poriadku). Exekútor
vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou

Slovenskej republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými predpismi vydanými na ich vykonanie a
rozhodnutím súdu v exekučnom konaní (§ 3 Exekučného poriadku). V súvislosti s výkonom exekučnej
činnostimáexekútorpostavenieverejnéhočiniteľa(§5Exekučnéhoporiadku).Zodpovednosťexekútora
za škodu ním spôsobenú, alebo jeho zamestnancami v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti
podľa Exekučného poriadku je upravená v § 33 ods. 1 tohto poriadku, ako objektívna zodpovednosť

bez ohľadu na jeho zavinenie. Podľa tohto ustanovenia exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju
spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Exekútor sa zbaví
zodpovednosti ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré od
neho možno požadovať. Pod pojmom ,,vynaloženie všetkého úsilia“ je možné rozumieť každú možnú
starostlivosť, ktorú by bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo

vzniku škody. Podľa citovaného ustanovenia predpokladmi zodpovednosti súdneho exekútora je vznik
škody, protiprávne konanie alebo opomenutie exekútora, prípadne jeho zamestnanca, súvisiace s
činnosťou podľa Exekučného poriadku, príčinná súvislosť medzi týmto konaním (alebo opomenutím)
a vznikom škody. Predpoklady vzniku zodpovednosti musí preukázať poškodený. Súdny exekútor sa
nemôže zodpovednosti zbaviť, t.j. neexistuje žiadny deliberačný dôvod, ktorý by vylúčil zodpovednosť,

ak sú splnené predpoklady jeho vzniku. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel
k záveru, že v posudzovanej veci nie je možné vyhovieť návrhu žalobcu zaplatiť žalovanému sumu
99.000,- € ani na základe § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. Žalobca sa totiž žalobou domáhal výslovne
zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 99.000,- €, ktorú možno požadovať na základe ustanovení
zákona č. 514/2003 Z. z. V súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti

žalobcovi škoda v ním uplatnenej výške 99.000,- € nevznikla. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval,
ževykonanýmdokazovanímnebolzistenýžiadnypostupžalovanéhovrozporesexekučnýmporiadkom.
Žalovaný vedie predmetné exekučné konanie zákonne, ako súdny exekútor nie je oprávnený skúmať
ani hodnotiť vecnú správnosť exekučného titulu.
1.6. Nároky žalobcu uvedené vo výroku I. rozhodnutia súdu prvej inštancie tento vylúčil na samostatné

konanie do Exekučného oddelenia Okresného súdu Bratislava IV.
1.7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1
C.s.p.,vspojení§262ods.1C.s.p.tak,žežalovanému,akoúspešnejstranesporupriznalvočižalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
Vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, v tejto súvislosti uviedol list krajskej pobočky Všeobecnej zdravotnej poisťovne zo dňa
23.10.2000,ktoréhotextneumožňovalvznikdlhu,pretoVšeobecnázdravotnápoisťovňa nemohlavydať

platobný výmer č. 1123/2004 zo dňa 9.1.2004, o ktorý sa konanie súdneho exekútora opiera, ignorujúc
fakt, že niekto neznámy uhradil istinu - zdravotné poistenie za žalobcu, ako to vyplýva z exekučného
príkazu zo dňa 3.7.2019. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa odvolateľa sa to týka toho, že súdny exekútor nemôže spadať
pod § 4 ods. 1 písm. a) bod 3. zákona č. 514/2003 Z. z., keďže Okresný súd Bratislava IV. vydal

poverenie datované dňom 11.10.2007 v rozpore s právnymi predpismi Exekučného poriadku a znení
článkov Ústavy Slovenskej republiky. Podľa odvolateľa súdny exekútor mal podať návrh na zastavenie
exekúcie, čo neurobil, preto ako štátny orgán nesie zodpovednosť za svoje konanie on a nie ministerstvo
spravodlivosti. Ďalej namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právnehoposúdenia veci, týka sa to prístupu súdu k danej veci, ktorý ignoruje nielen žalobcom predložené tvrdenia
adôkazy,aleajznenieÚstavySlovenskejrepublikyaExekučnéhoporiadkuvsnaheochrániťžalovaného
i od prípadného trestného stíhania. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie neobjektivitu, keď v písomnom

vyhotovení rozhodnutia na strane 2, body 1. a 2. uviedol o žalobcovi 20 riadkov a na stranách 2 až 6,
bod 3. uviedol o žalovanom 214 riadkov. V odvolaní ďalej citoval vety, v ktorých súd podľa odvolateľa
zjavne obhajoval žalovaného. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že odôvodnenie jeho rozhodnutia
nezodpovedá ustanoveniu § 220 ods. 2 C.s.p. Súd bol povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť, čoho
sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako súd posúdil

podstatné tvrdenia a právne argumenty žalobcu, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré
nie, ktoré dôkazy žalobcu súd vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Podľa odvolateľa súd si mal overiť jeho tvrdenia, lebo boli v
priamej súvislosti s tým, prečo sa žalobca domáha od žalovaného nemajetkovej ujmy. Podľa odvolateľa
žalovaný legalizuje nezákonné konanie Všeobecnej zdravotnej poisťovne a porušuje § 13 Exekučného
poriadku. Ďalej uviedol, že Všeobecná zdravotná poisťovňa sa dopustila podvodu, nebola oprávnená

požadovať od neho dlžné poistné, ani poplatok z omeškania, exekúcia je neprípustná, nemožno ju
vykonať, žalovaný mal vedieť, že žalobca má právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Poukazujúc
na ústavu odvolateľ dôvodil, že exekútor ako štátny orgán môže konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, mal preto dodržať ústavu, ktorá garantuje
všetkým občanom právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Exekútor bol preto povinný podať návrh

na zastavenie exekúcie, čo neurobil, zodpovednosť preto nesie on a nie ministerstvo spravodlivosti.
Odvolateľ poukázal na to, že v konaní žiadal, že škodu treba vymáhať na základe § 124 a § 326 ods.
1, 2 Trestného zákona, keďže žalovaný porušil čl. 40 a čl. 12 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, čo súd ignoroval a vec riešil podľa zákona č. 514/2003 Z. z. , ktorého paragrafy sú v rozpore s
čl. 141 ústavy, keďže odoberajú právomoc súdu. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že v konaní sp. zn. 37

Er 6742/2007 bola zákonnou sudkyňou JUDr. T. B., pričom o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie rozhodla dňa 11.10.2007 Mgr. T. C., ktorá na to nebola oprávnená, poverenie je tak neplatné,
naviac bolo vydané po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty. Odvolanie proti výroku I. rozsudku súdu prvej
inštancie odvolateľ odôvodnil tým, že v Exekučnom poriadku nie je zakázané, že súd nemôže v civilnom
konaní zrušiť listiny vydané súdom v exekučnom konaní. Ďalej dôvodil, že žalovaný nevyvrátil ani jeden

z desiatich bodov uvedených na strane 1 a 2 jeho záverečnej reči zo dňa 9.1.2020, súd bol preto povinný
považovať ich za nesporné podľa § 151 ods. 1 C.s.p. Priznaním nároku na náhradu trov konania súd
porušil princíp právnej istoty podľa čl. 1, 2 a 3 C.s.p. Odvolaciemu súdu navrhol rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3.1. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Mal za to, že súd prvej inštancie vo veci úplne zistil
skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne
právne posúdil; navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 387 C.s.p. potvrdil.
Poukázal na to, že ako súdny exekútor nie je oprávnený skúmať ani hodnotiť vecnú správnosť
exekučného titulu, k čomu sa vyjadril už v konaní pred súdom prvej inštancie v podaniach zo

dňa 20.11.2018, 18.3.2019, 22.11.2019, ako i na pojednávaniach. Dôvodil, že súdny exekútor vedie
exekučné konanie zákonne, na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, návrhu na
vykonanie exekúcie a poverenia súdu na vykonanie exekúcie. Uviedol, že návrh na zastavenie exekúcie
podľa § 57 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017 nepodal, keďže nenadobudol
pochybnosti o zákonnom vedení exekúcie, nezistil dôvody na zastavenie exekúcie. Správnosť jeho

postupu potvrdzujú i rozhodnutia exekučného súdu a súdu druhej inštancie v predmetnom exekučnom
konaní. Poukázal aj na to, že súdny exekútor podľa Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017
nerozhodoval o zastavení exekúcie. Toto oprávnenie prislúchalo výlučne vecne príslušnému súdu.
Zároveň uviedol, že o zastavení exekúcie konal exekučný súd v prvej inštancii, návrh povinného
na zastavenie zamietol (č. k. 37 Er 6742/2007-70), uvedené rozhodnutie exekučného súdu bolo v

odvolacom konaní potvrdené (č. k. 21 CoE 65/2018-112). K žalobcom tvrdenému právu na bezplatnú
zdravotnú starostlivosť podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky poukázal na znenie tohto článku, podľa
ktorého„Nazákladezdravotnéhopoisteniamajúobčaniaprávonabezplatnúzdravotnústarostlivosťana
zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“ Žalovaný poukázal na to, že v exekučnom
konaní sp. zn. EX 248/07, 37 Er 6742/2007, nie je vymáhaná pohľadávka za poskytnutie zdravotnej

starostlivosti, ale za nezaplatené zdravotné poistenie, ktoré bolo predpísané žalobcovi -povinnému
podľa zákona, na vydanie ktorého existuje splnomocnenie v čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky. Ústava
Slovenskej republiky garantuje právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť poskytovanú len na základe
zdravotného poistenia, pričom na úpravu podmienok jej poskytovania, t. j. na reálne naplnenia obsahutohto základného práva „splnomocňuje zákon“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
PL. ÚS 5/1994 z 19.10.1994). Základné právo fyzických osôb na bezplatnú zdravotnú starostlivosť je
síce garantované v čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, ale je viazané na verejné zdravotné poistenie a

podmienky ustanovené zákonom. Účasť občanov na verejnom zdravotnom poistení je predpokladom
poskytnutia zdravotnej starostlivosti za podmienok ustanovených zákonom. Žalovaný dôvodil, že
problematika čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky bola mnohokrát predmetom konania pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky, na ktorého rozhodnutia poukázal. Taktiež pre úplnosť poukázal na čl. 51
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4,

čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 Ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
3.2. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol, že tento neuznáva v celom rozsahu,
pričom poukázal na svoje písomné podania zo dňa 20.11.2018, 18.3.2019, 22.11.2019, ako i na svoje
vyjadrenia na pojednávaniach pred súdom prvej inštancie. Poukázal na to, že z jeho strany nedošlo k
protiprávnemu konaniu (nezákonnému rozhodnutiu ani k nesprávnemu úradnému postupu)
a z toho dôvodu nemôže byť príčinná súvislosť so vznikom (domnelej, uplatňovanej) nemajetkovej ujmy

žalobcu. S poukazom na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. dôvodil, že nie je ani pasívne
legitimovaný v tomto konaní. Za mylné a zavádzajúce označil tvrdenie žalobcu, že žalovaný súdny
exekútor nemal oprávnenie určiť spôsob vykonania exekúcie a vydať exekučný príkaz. Skutočnosť, že
exekúcia je vedená v súlade so všetkými právnymi predpismi potvrdzujú všetky rozhodnutia
exekučného súdu, súdu druhej inštancie aj preverovanie konania orgánom dohľadu, t.j. Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky.
3.3. K žiadosti žalobcu, aby súd v prejednávanej veci zrušil rozhodnutia vydané v
exekučnom konaní sp. zn. EX 248/07, 37 Er 6742/2007 žalovaný namietal, že to v tomto konaní nie je
možné a na taký postup ani nie je dôvod. Zároveň poukázal na to, že zrušenie požaduje žalobca podľa
čl. 2 ods. 3 (hoci uvádza čl. 12 ods. 3) Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „Každý môže konať,

čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“, avšak
na súdy a súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti je potrebné aplikovať čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Ďalej uviedol, že žiadny právny predpis neustanovuje
kto, za akých podmienok a akým spôsobom by mal zrušiť rozhodnutia súdneho exekútora v exekučnom

konaní.Uvedenésazákonneriešitak,žesúdexekúciuzastavínanávrhaleboexoffo,akzistískutočnosti
predpokladané zákonom, čo sa v tomto prípade nestalo. Podľa žalovaného súd prvej inštancie vo veci
úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil, preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 C.s.p. potvrdil. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

5. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné

podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. novembra 2022; o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalovaného upovedomení zákonným
spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej

inštancie vo výrokoch II. a III. potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a odvolanie proti
výroku I. ako neprípustné odmietol (§ 357 a § 386 písm. c/ C.s.p.).

6. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie
žiadnevady,vcelomrozsahuposkutkovejaprávnejstránkestotožňujesdôvodmijehorozsudku,ktorýmžalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky
aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy,
z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v

súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie
vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci
a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi
tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových
strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a
aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol
presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o zamietnutí
žaloby. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už
vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu.

9. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, poukazujúc na list Krajskej pobočky Všeobecnej zdravotnej poisťovne

zo dňa 23.10.2000 (č. l. 43 spisu), ktorého text podľa odvolateľa, neumožňoval vznik dlhu, preto
Všeobecná zdravotná poisťovňa nemohla vydať platobný výmer č. 1123/2004 zo dňa 9.1.2004.
Odvolací súd uvádza, že exekučné konanie sp. zn. 37 Er 6742/2007, Ex 248/07, vedením ktorého
mala žalobcovi vzniknúť v tomto konaní ním uplatnená nemajetková ujma, bolo vedené na základe
právoplatného (dňa 10.12.2004) a vykonateľného (dňa 19.12.2004) exekučného titulu a to platobného

výmeru č. 1123/2004, vydaného Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a.s., pobočka Bratislava dňa
9.1.2004. V konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť
skutkových a právnych záverov vedúcich k vydaniu rozhodnutia - platobného výmeru č. 1123/2004
zo dňa 9.1.2004. V prípade, že sa odvolateľ nestotožňoval s predmetným rozhodnutím, mohol podať
podnet na preskúmanie rozhodnutia súdom v zmysle § 58 ods. 5 zákona č. 273/1994 Z. z. o

zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní, ako aj
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), pričom z rozhodnutia o
odvolaní č. 2004/3447/591/OP-67 zo dňa 26.11.2004 (č. l. 129 a nasl.) vyplýva, že
odvolateľ bol o tejto možnosti riadne poučený, túto možnosť však nevyužil a podnet na preskúmanie

rozhodnutia súdom nepodal. Vykonanie dokazovania odvolateľom označeným dôkazom súdom prvej
inštancie by bolo preto nadbytočné a nehospodárne. Uvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd
považuje za nedôvodnú.

10. Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam, že súdny exekútor nemôže spadať pod § 4 ods. 1 písm. a) bod 3.
zákona č. 514/2003 Z. z., keďže Okresný súd Bratislava IV. vydal poverenie datované dňom 11.10.2007
v rozpore s právnymi predpismi Exekučného poriadku a znení článkov Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa odvolateľa súdny exekútor mal podať návrh na zastavenie exekúcie, čo neurobil, preto ako
štátny orgán nesie zodpovednosť za svoje konanie on a nie ministerstvo spravodlivosti. Pokiaľ ide

o uvedenú námietku odvolací súd poukazuje na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu, podľa
ktorého nemal dôvod podať návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 4 Exekučného poriadku v
znení účinnom do 31.3.2017, keďže nenadobudol pochybnosti o zákonnom vedení exekúcie a nezistil
dôvody na zastavenie exekúcie. Správnosť postupu žalovaného v exekučnom konaní potvrdzujú aj
rozhodnutia exekučného súdu a to rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV. č. k. 37 Er 6742/2007-70,

zodňa11.8.2016,ktorébolo,rozhodujúcoodvolanížalobcuakopovinného,potvrdenéodvolacímsúdom
rozhodnutím sp. zn. 21 CoE 65/2018 zo dňa 9.4.2019 a ktorými bol návrh povinného na zastavenie
exekúcie zamietnutý. Uvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd považuje za nedôvodnú.

11. Odvolateľ v odvolaní ďalej namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, podľa neho sa to týka prístupu súdu k danej veci, ktorý ignoruje nielen
žalobcom predložené tvrdenia a dôkazy, ale aj znenie Ústavy Slovenskej republiky a Exekučného
poriadku v snahe ochrániť žalovaného i od prípadného trestného stíhania. Odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikujekonkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V
posudzovanej veci odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie, aplikujúc príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. a Exekučného poriadku súdom
prvej inštancie za správne, odvolací súd nezistil, že by sa súd prvej inštancie dopustil omylu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav, že by použil nesprávny právny predpis alebo by použité právne predpisy

nesprávne interpretoval.

12. Pokiaľ žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd
uvádza, že z hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie (§ 220 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa
tieto zákonom vyžadované náležitosti. Z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobca predmetnou žalobou

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označil, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy
vykonal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré

rozhodol, tak ako rozhodol. Odvolateľ preto nedôvodne namietal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Odvolací súd zároveň, poukazujúc na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04, uvádza, že „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z
tohtoaspektujeplnerealizovanéprávoúčastníkanaspravodlivésúdnekonanie(podobneajrozhodnutia
IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo
svojejjudikatúreuvádza,žesúdnerozhodnutiamusiavdostatočnejmiereuvádzaťdôvody,naktorýchsa

zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý
argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti
Holandsku zo dňa 19. apríla 1994).

13. Odvolateľ v odvolaní namietal, že žalovaný legalizuje nezákonné konanie Všeobecnej zdravotnej
poisťovne a porušuje § 13 Exekučného poriadku. Ďalej uviedol, že Všeobecná zdravotná poisťovňa
sa dopustila podvodu, nebola oprávnená požadovať od neho dlžné poistné ani poplatok z omeškania,
exekúcia je neprípustná, nemožno ju vykonať, žalovaný mal vedieť, že žalobca má právo na bezplatnú
zdravotnú starostlivosť. Pokiaľ ide o uvedené odvolacie námietky odvolací súd poukazuje opätovne

na to, že exekučné konanie vedené proti žalobcovi ako povinnému pod sp. zn. 37 Er 6742/2007, Ex
248/07, bolo realizované na základe právoplatného (dňa 10.12.2004) a vykonateľného (dňa 19.12.2004)
exekučného titulu, v ďalšom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie svojho rozhodnutia uvedené
v bode 9. a 10. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdené právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť odvolací
súd, obdobne ako žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu, poukazuje na skutočnosť, že danej

problematike sa opakovane vo svojich rozhodnutiach venoval Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý
napríklad v náleze sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo dňa 17. mája 2004, konštatoval, že „Ústava Slovenskej
republiky garantuje len právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na základe zdravotného
poistenia (pričom na úpravu podmienok jej poskytovania splnomocňuje zákon)“.

14. Odvolateľ ďalej v odvolaní namietal, že v konaní sp. zn. 37 Er 6742/2007 bola zákonnou sudkyňou
JUDr. Kristína Lakotová, pričom o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodla dňa
11.10.2007 Mgr. T., ktorá na to nebola oprávnená, poverenie je tak neplatné, naviac bolo vydané
po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty. Odvolanie proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie ďalej
odvolateľ odôvodnil tým, že v Exekučnom poriadku nie je zakázané, že súd nemôže v civilnom konaní

zrušiť listiny vydané súdom v exekučnom konaní. Odvolací súd uvádza, že odvolanie žalobcu proti
výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd tam uvedené nároky žalobcu vylúčil na samostatné
konanie, odmietol ako neprípustné postupom podľa § 386 písm. c) C.s.p., v spojení s § 357 C.s.p.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie obsiahnuté v jeho výroku I., ktorým súd určité nároky žalobcu vylúčilna samostatné konanie (postupom podľa § 166 ods. 2 C.s.p.) má povahu uznesenia (§ 234 ods. 1
C.s.p.; súd nerozhodoval vo veci samej). Ide o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania, podľa
§ 357 C.s.p. odvolanie proti takémuto uzneseniu prípustné nie je, ako neprípustné ho preto odvolací

súd odmietol.

15. Odvolateľ podal odvolanie aj proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalovanému priznal
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s odôvodnením, že tým súd porušil
princíp právnej istoty podľa čl. 1, 2 a 3 C.s.p. Žalovaný bol v konaní plne procesne úspešný, preto má v

súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. nárok na plnú náhradu trov konania. Práve ak by súd nepostupoval v súlade
s uvedením ustanovením C.s.p. a nárok na náhradu trov konania by úspešnému žalovanému nepriznal,
porušil by tým princíp právnej istoty podľa čl. 2 C.s.p. a legitímne očakávania procesne úspešnej strany
sporu, týkajúce sa nároku na náhradu trov konania, ktoré mu vedením sporu (ním nevyvolaného) vznikli.

16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.

1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c)jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýška príslušenstvavčasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobouzaloženoualebozriadenounaochranu spotrebiteľa,osobouoprávnenounazastupovaniepodľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).