Rozsudok ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. február 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11S/23/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4021200079
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šišková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4021200079.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šiškovej a členov senátu Mgr.

Mareka Janigloša a JUDr. Dariny Vargovej, v právnej veci žalobcu: Feliz s.r.o., Majzonovo námestie
2A, Nové Zámky, IČO: 36 357 243, zastúpeného právnym zástupcom: CONSULTA s.r.o., Šafárikovo
námestie 4, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 31 318 495, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o správnej žalobe zo
dňa 04. 03. 2021 proti rozhodnutiu žalovaného č. 102003606/2020 zo dňa 16. 12. 2020, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobca dňa 28. 05. 2012
podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2012, v ktorom si uplatnil
nadmerný odpočet v sume 158.079,91 eur. Správca dane dňa 20. 06. 2012 začal u žalobcu daňovú
kontrolu na zistenie nároku alebo jeho časti za toto zdaňovacie obdobie.

2. Daňová kontrola u žalobcu bola ukončená dňa 11. 09. 2012 (prerokovaním protokolu) bez nálezu
a správca dane v protokole z daňovej kontroly potvrdil nadmerný odpočet v sume 158.079,91 eur.
Nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2012 v sume 158 079,91 eur bol žalobcovi vrátený dňa
21. 09. 2012, t. j. do 10 dní od skončenia daňovej kontroly.

3. Dňa 30. 04. 2014 žalobca elektronicky podal žiadosť, v ktorej požiadal o priznanie úroku z

oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 v sume 158.079,91 eur
podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

4. Správca dane odpovedal na žiadosť žalobcu oznámením zo dňa 02. 05. 2014, v ktorom uviedol, že v
lehote na vrátenie nadmerného odpočtu za uvedené zdaňovacie obdobie bola správcom dane začatá
daňová kontrola, dňom 20. 06. 2012 a po jej ukončení správca dane vrátil žalobcovi nadmerný odpočet

dňa 21. 09. 2012, teda v lehote 10 dní od skončenia daňovej kontroly a podľa jeho názoru nedošlo k
naplneniu ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní na priznanie úroku za oneskorené
vrátenie nadmerného odpočtu, pretože správca dane vrátil nadmerný odpočet daňovému subjektu v
zákonom stanovenej lehote.5. Na základe upozornenia prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra č. Kd 203/16/4400-6 zo dňa 07. 12.
2016 správca dane vydal rozhodnutie dňa 09. 01. 2017, ktorým žiadosti žalobcu doručenej dňa 30. 04.

2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie apríl 2012 nevyhovel a úrok mu nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca
odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný svojim rozhodnutím č. 100649246/2017 zo dňa 19. 04. 2017 tak,
že rozhodnutie správcu dane zo dňa 09. 01. 2017 potvrdil.

6. Žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, o ktorej rozhodol správny
súd - Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 11S/89/2017-82 zo dňa 27. 06. 2018 tak, že zrušil rozhodnutie
žalovaného zo dňa 19. 04. 2017 ako i rozhodnutie Daňového úradu Nitra zo dňa 09. 01. 2017 a vec
vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. O kasačnej sťažnosti žalovaného proti uvedenému rozsudku
správneho súdu rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Sžfk/51/2018 zo dňa 27. 02. 2020 tak, že
zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/89/2017-82 zo dňa 27. júna 2018 a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie.

7. Rozsudkom č. k. 11S/56/2020 zo dňa 27. mája 2020 Krajský súd v Nitre rozhodol tak, že zrušil
rozhodnutie žalovaného zo dňa 19. 04. 2017 a rozhodnutie Daňového úradu Nitra zo dňa 09. 01. 2017
a vec vrátil Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie.

8. Daňový úrad Nitra vydal následne dňa 27. 08. 2020 rozhodnutie, ktorým nepriznal žalobcovi podľa §
79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov úrok z nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 zo sumy nadmerného odpočtu vo výške 158.079,91 eur.

9.Oodvolanížalobcuprotiuvedenémurozhodnutiusprávcudanezodňa27.08.2020rozhodolžalovaný
rozhodnutím č. 102003606/2020 zo dňa 16. 12. 2020 tak, že citované rozhodnutie potvrdil.

II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

10. V rozhodnutí č. 102003606/2020 zo dňa 16. 12. 2022 žalovaný uviedol, že preskúmal rozhodnutie v
rozsahu požadovanom v odvolaní, s ním súvisiaci zaslaný spisový materiál. Popísal skutkový stav, ako
je uvedený v časti I. tohto rozsudku.

11. Ďalej v odôvodnení uviedol, že zákon o DPH účinný v čase rozhodovania správcu dane i žalovaného

už obsahoval ustanovenie § 79a, nad ktorého aplikáciou uvažoval krajský súd a v zmysle ktorého v
prípade začatia daňovej kontroly patrí daňovému subjektu úrok z nadmerného odpočtu po uplynutí
6 mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1. 2 alebo
5. Ide tu o právnu úpravu nároku, ktorý si žalobca uplatňoval. Krajský súd považoval za zrejmé, že
toto ustanovenie nie je v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 85ke zákon o DPH aplikovateľné na

súdenú vec s tým, že išlo o daňovú kontrolu ukončenú do 31. 12. 2016.

12. Podľa zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
30. októbra 2019 sp. zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne
náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, publikovaného v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a súdov SR 6/2019 pod č. 56. ustanovenie 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01.
januára 2017 je v pomere špeciality ustanoveniu § 79 ods. 3 Daňového poriadku v znení účinnom od 1.
januára 2012. Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení §
85ke vety druhej zákona o DPH v znení účinnom od 1. januára 2017 nie je súlade s právom Európskej
únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má

aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány
verejnejsprávyasúdypovinnézdržaťsaaplikácietohtoustanovenia.Uviedol,žekasačnýsúdpovažoval
argumentáciu žalobcu o všeobecnej subsidiarite § 79 ods. 3 daňového poriadku a jeho použiteľnosti na
súdenú vec za takú, ktorá nezohľadňuje právo štátu na vykonanie daňovej kontroly v primeranej lehote.

13. Správca dane konštatoval, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2012 bol daňovému
subjektu vrátený v lehote šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu.
V zmysle § 79a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného
odpočtu podľa § 79a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. vo forme úroku z nadmerného odpočtu len v tomprípade, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79
ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich
mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods.

5 zákona č. 222/2004 Z. z. V tomto prípade bol nadmerný odpočet DPH vrátený dňa 21. 09. 2012, čiže
v lehote 6 mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie. Podľa § 79a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.
z... úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich
mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods.
1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. Podľa § 79a ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z., úrok z

nadmerného odpočtu sa neprizná, ak nie je viac ako 5 eur.

14. Na základe takto zisteného skutkového stavu správca dane v rozhodnutí konštatoval, že z dôvodu
trvania daňovej kontroly v čase odo dňa 20. 06. 2012 do dňa 11. 09. 2012 bol nadmerný odpočet
vrátený dňa 21. 09. 2012, t. j. v lehote do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na
vrátenienadmernéhoodpočtu,atedaniejemožnéaplikovaťnavýpočetúrokuznadmernéhoodpočtuza

zdaňovacie obdobie apríl 2012 ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. ako náhradu za zadržiavanie
nadmerného odpočtu DPH počas výkonu daňovej kontroly.

15. S tvrdením žalobcu, že o úrokoch z oneskoreného vrátenie nadmerného odpočtu nie je možné
rozhodnúť pre nedostatok legislatívnej úpravy žalovaný nesúhlasil, nakoľko v prejednávanom prípade

nejde o oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, teda nejde o sankčný úrok. V prejednávanej veci
ide o zadržaný nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly, teda ide o kompenzačný úrok, čo
konštatoval aj Najvyšší súd SR v bode 33 rozsudku sp. zn. 5Sžf/51/2018 zo dňa 27. 02. 2020.

16. Žalobca v bodoch 4. až 6. odvolania poukázal na to, že kasačný súd v rozsudku sp. zn.

5Sžfk/51/2018, vychádzajúc zo zjednocujúceho stanoviska správneho kolégia Snj 36/2019 odkazuje na
uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber. ktoré ako právo Európskej únie
má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Z uvedeného dôvodu sú orgány verejnej moci povinné zdržať
sa aplikácie ustanovenia § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z. z. (prechodné ustanovenia k § 79a
zákona č. 222/2004 Z. z. účinného od 01. 01. 2017). V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť,

že „žiadosť o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu“ prvýkrát podal dňa „23. 04.
2014“, čo je takmer tri roky pred účinnosťou ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. a v nadväznosti
na uvedené namietal retroaktívnu aplikáciu ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z. z.

17. Žalovaný považoval uvedené námietky za nedôvodné, nakoľko k uvedenému postupu bol správca

dane pri priznaní úroku viazaný právnym názorom Krajského súdu v Nitre uvedeného v rozsudku sp.
zn. 11 S/56/2020-156 zo dňa 27. 05. 2020, ktorý v bode 30. uvádza, že úniové právo sa na základe jeho
bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa
dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou úpravou. V takom prípade má úniové právo podľa prípadovej
praxe Súdneho dvora EU prednosť pred vnútroštátnymi predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý

by nemal byť ďalej aplikovaný. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto vykladať
eurokonformne. t. j. v súlade s právom EÚ. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu nemožno vyložiť
eurokonformne, je orgán aplikujúci právo povinný toto ustanovenie nepoužiť.

18. Žalovaný konštatoval, že správca dane rozhodol v súlade s právnym názorom Krajského súdu v

Nitre, a keďže v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber nesmie byť
daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, avšak nemôže mu výkon daňovej
kontroly spojený so zadržaním nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani
ekonomickú výhodu. Z dôvodu, že síce senáty Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR boli jednotné v
tom, že nárok na náhradu za zadržiavané prostriedky vzniká i pred 31. 12. 2016, ale rozchádzali sa vo

výške tejto náhrady a určení právneho základu výšky náhrady. Na základe tejto skutočnosti Finančné
riaditeľstvo SR požiadalo Najvyšší súd SR. správne kolégium o prijatie zjednocujúceho stanoviska k
aplikácii ustanovenia § 85ke, ktoré upravuje priznanie nároku na úrok zo zadržaného nadmerného
odpočtu podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z. z., aj keď daňová kontrola na vrátenie nadmerného odpočtu
podľa § 79 ods. 1. 2 alebo ods. 5 začala pred 01. januárom 2017 a k 01. januáru 2017 nebola

skončená.

19. Zjednocujúce Stanovisko vo veciach správnych bod 56 - Zjednotenie rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly jezverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 6/2019.
Uvádza sa v ňom. že ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
účinnom od 01. januára 2017je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3 daňového poriadku v znení

účinnom od 01. januára 2012. Vnútroštátna úprava právneho poriadku SR spočívajúca v ustanovení §
85ke vety druhej zákona o DPH v znení účinnom od 01. januára 2017, v znení “Ustanovenie § 79a sa
neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods.
5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.”, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä
s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť

s účinkom ex lune. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy
povinné sa zdržať aplikácie tohto ustanovenia.

20. Správca dane tak pri vydaní odvolaním napadnutého rozhodnutia postupoval v zmysle uvedeného
zjednocujúceho stanoviska. Podľa ustanovenia § 79a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., ak správca dane
začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. I, 2 alebo ods. 5 a

nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1. 2 alebo ods. 5. platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie
nadmerného odpočtu podľa odseku 2. Podľa ustanovenia § 79a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ
má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej
centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba

nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške
1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia
šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §
79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. Posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 bol deň 24. 06. 2012. Z predloženého spisového materiálu je

zrejmé, že nadmerný odpočet bol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na
vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, t. j. do 25. 12. 2012. Nadmerný odpočet
správca dane vrátil už dňa 21. 09. 2012. Na základe uvedeného odvolací orgán má za preukázané, že
daňový subjekt nemá nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu podľa § 79a ods. 2 zákona
č. 222/2004 Z. z.

21. Zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu SR sp. zn. Snj 36/2019 zo dňa 30. 10. 2019 bolo
vydané neskôr, až po podaní žiadosti žalobcu o vyplatenie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného
odpočtu doručeného elektronickými prostriedkami správcovi dane dňa 30. 04. 2014, ale vzhľadom k
tomu, že jednotlivé senáty Najvyššieho súdu SR vydávali protirečivé rozhodnutia v totožných veciach,

tak Finančné riaditeľstvo SR listom zn. 293981/2019 zo dňa 27. 05. 2019 požiadalo Najvyšší súd
Slovenskej republiky, správne kolégium o prijatie zjednocujúceho stanoviska k aplikácii ustanovenia
§ 85ke - prechodné ustanovenia k zákonu č. 222/2004 Z. z. Vychádzajúc z uvedeného stanoviska
správneho kolégia Najvyššieho súdu SR odvolací orgán dospel k záveru, že správca dane postupoval
správne, keď pri priznaní úroku z nadmerného odpočtu aplikoval ustanovenie § 79a ods. 3 zákona č.

222/2004 Z. z., a to bez toho, aby uplatnil ustanovenie § 85ke druhej vety zákona č. 222/2004 Z. z. o
dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 01. januára 2017, pretože tak zabezpečil, že rozhodnutie
bolo vydané v súlade s právom Európskej únie.

22.Ktvrdeniudaňovéhosubjektu,žeprivýpočteúrokovvprejednávanomprípadejepotrebnévychádzať

skôr analógiou legis z ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z. z., no zároveň tie časti uvedeného
ustanovenia, ktoré majú retroaktívny charakter a ktoré nie sú v prospech ich adresáta (napr. lehota 6
mesiacov podľa § 79a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.) nie je možné použiť, resp. aplikovať, žalovaný
uviedol, že nie je možné s ním súhlasiť. Z viacerých rozsudkov Súdneho dvora EÚ zaoberajúcich sa
výkladom čl. 183 Smernice č. 2006/112/ES (napr. rozsudok C-107/10. ale aj z rozsudkov C-431/12,

C-654/13 a C-120/15) vyplynul v súvislosti s aplikáciou vnútroštátneho práva názor, že ak zdaniteľná
osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je
postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je
zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého
členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z nadmerného odpočtu. V súlade

s citovanou judikatúrou bola s účinnosťou od 01. 01. 2017 zavedená do vnútroštátneho predpisu úprava
zakotvená v § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorá upravuje podmienky
ich priznávania. Podľa dôvodovej správy k návrhu zákona č. 297/2016 Z. z. sa ustanovením obdobia
v rozsahu šiestich mesiacov ponecháva štátu určitý čas na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovaťoprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania vzťahoval nárok na úrok z
nadmerného odpočtu. Uvedená skutočnosť vyplýva aj rozhodnutia SD ELI vo veci C-107/10 Enel Marica
Iztok 3 AD a uznesenia SD EU vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o., ktoré uvádza, že v bode 4 uvedeného

rozhodnutia a v bode 3 uvedeného uznesenia Súdny dvor citoval článok 183 smernice, v ktorých uvádza,
cit.: „.Ak za zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH. členské štáty
môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré
určia“. Z uvedeného vyplýva, že ďalšie podmienky si určujú členské štáty, čo je potvrdené aj samotne
Súdnym dvorom, ktorý v bode 23 uznesenia C-120/15 Kovozber, cit.: „uznáva, že členské štáty s cieľom

zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej dane v plnej výške sú povinné overovať daňové
priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať
a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v
zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu
za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie
tejto daňovej kontroly“. Až po uplynutí tejto primeranej lehoty má spoločnosť nárok na priznanie tzv.

kompenzačného úroku.

23. K námietkam žalobcu, ktorými poukazoval na rozsudky Ústavného súdu Slovenskej republiky a
domáhal sa toho, aby na jeho prípad boli aplikované právne závery v nich uvedené, žalovaný uviedol,
že žalobca nepreukázal že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov,

nakoľko to bolo jeho dôkazným bremenom. Nestačí uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch
uvedené, všeobecné tvrdenia a odkazy na rozhodnutia Ústavného súdu SR s citáciami fragmentov
ich textov, i ak to formulovanými odvolacími námietkami žalobca v podstate len vyjadril všeobecný
nesúhlas so zisteniami a závermi správcu dane, bez jeho vlastných skutkových tvrdení a konkrétnych
námietokpodloženýchdôkazmialeboinýmipodkladmi.Taktouplatnenéodvolaciedôvodyneumožňovali

žalovanému prieskum zákonnosti, pretože odvolacie námietky sú nekonkrétne a všeobecné.

24. Žalovaný potvrdil oprávnenosť postupu správcu dane, ktorý pri vydaní rozhodnutia postupoval
v súlade s platnými predpismi Slovenskej republiky a s právnymi názormi Krajského súdu v Nitre
uvedenými v rozsudku sp. zn. 11S/56/2020 - 156 zo dňa 27. 05. 2020.

III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe

25. Žalobca sa žalobou zo dňa 04. 03. 2021 domáhal preskúmania a zrušenie rozhodnutia žalovaného

zo dňa 16. 12. 2020, pričom uviedol už skoršie rozhodnutia vydané finančnými orgánmi, ale aj súdmi na
základe podaných správnych žalôb a kasačných sťažností.

26. V ďalšej časti popísal skutkový stav , ktorý je popísaný v časti I. tohto rozsudku a preto ho súd
nepovažuje za potrebné opakovať. V časti B popísal obsah rozhodnutie orgánu prvého stupňa, v časti

C popísal obsah podaného odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane a v časti D opísal
dôvody, ktoré tvoria obsah odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ktoré sú popísané v časti II. tohto
rozsudku.

27. V časti III. správnej žaloby - žalobné body uviedol, že žalovaný nielen že neodstránil nezákonnosť

rozhodnutia prvostupňového orgánu, ale tento nezákonný stav ešte viac prehĺbil. Konkrétne konštatoval
porušenie zákona, at o ustanovenia § 1 ods. 2, § 63 ods. 5, § 79 ods. 2 prvá veta a ods. 3 prvé dve vety,
§ 74 ods. 2 daňového poriadku, ktoré aj citoval.

28. K jednotlivým porušenia uviedol, že ust. § 1 ods. 2 daňového poriadku je uvedená jeho všeobecná

subsidiarita okrem iných aj vo vzťahu k zákonu o DPH. To znamená, že zákon o DPH je osobitným
(špeciálnym) predpisom voči daňovému poriadku ako všeobecnému predpisu a teda osobitná právna
úprava obsiahnutá v zákone o DPH má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou obsiahnutou v
daňovom poriadku.

29. V súčasnosti je otázka kompenzácie - úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH
(resp. daňového preplatku vo všeobecnej terminológii daňového poriadku) riešená jednak v daňovom
poriadku (§ 79 ods. 3), ale aj v zákone o DPH (§ 79a zákona o DPH). Je teda zrejmé, že v zmysle
aktuálneho právneho stavu je otázka úrokov za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH riešenákomplexne v zákone o DPH a táto úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou daňového poriadku.
Osobitná úprava tejto problematiky obsiahnutá v § 79a zákona o DPH je účinná iba od 01. 01. 2017,
a teda na prejednávané zdaňovacie obdobie (apríl 2012) sa táto osobitná úprava nedá použiť. V čase

vrátenia daňového preplatku (21. 09. 2012) až doteraz je stále účinná úprava § 79 ods. 3 daňového
poriadku priznávajúca daňovému subjektu nárok na úrok z oneskoreného vrátenia daňového preplatku,
vrátane nadmerného odpočtu DPH.

30. Žalovaný v napádanom rozhodnutí nijako nezdôvodnil opomenutie aplikácie všeobecnej subsidiarity

daňového poriadku k zákonu o DPH. Taktiež bez akéhokoľvek logického zdôvodnenia žalovaný
opakovane v napádanom rozhodnutí tvrdí, že legislatíva Slovenskej republiky nemá právnu úpravu
priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly ukončenej do 31. 12. 2016. Takáto
úpravatudlhodobobolavdaňovomporiadku,ktorý(akojeužvyššieuvedené)sasubsidiárnevzťahujeaj
na zákon o DPH. Žalobca počas celého administratívneho konania tvrdil, že takáto úprava tu existovala
a bola obsiahnutá v už spomínanom ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku. Žalovaný ani prvostupňový

orgán neuviedli ani jeden rozumný dôvod, prečo aj vzhľadom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ
nie je možné ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku na daný prípad aplikovať.

31. Žalovaný aj prvostupňový orgán sa vo svojich rozhodnutiach vôbec nezaoberali s odvolacími
námietkami žalobcu ohľadne ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k posudzovanej

problematike (C-107/10 a C-120/15). Z rozsudku C-107/10 pritom jednoznačne vyplýva, že akýkoľvek
vnútroštátny predpis, ktorý neumožňuje kompenzáciu úrokmi pri oneskorenom vrátení DPH alebo ktorý
takúto kompenzáciu priznáva až odo dňa skončenia daňovej kontroly je v rozpore s ust. čl. 183 smernice
2006/112/ES z 28. novembra 20061. Slovenská právna úprava je však v súlade s európskou legislatívou,
keďže kompenzácia vo forme úrokov je dlhodobo upravená v daňovom poriadku (§ 79 ods. 3) a od 01.

01. 2017 aj v zákone o DPH (§ 79a).

32. Prvostupňový orgán ani žalovaný nemali žiadny dôvod odchýliť sa od ustálenej európskej judikatúry.
Vzhľadomnato,žežalovanýaniprvostupňovýorgánsatoutootázkounapriekviacnásobnýmnámietkam
zo strany žalobcu vôbec nezaoberali, ich rozhodnutia sú v tomto smere nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov.

33. Prvostupňové aj napádané rozhodnutia sú celkom jednoznačne v rozpore s ust. § 79 ods. 2 prvá veta
a ods. 3 prvé dve vety daňového poriadku. Uvedené ustanovenie ukladá povinnosť správcu dane priznať
úroky daňovému subjektu, pokiaľ mu daňový preplatok bude vrátený neskôr ako do 30 dní žiadosti na

jeho vrátenie (v prípade DPH podania daňového priznania) a uvádza aj presný výpočet úroku. Táto
právna úprava je zároveň v súlade s európskou legislatívou a ustálenou judikatúrou, tak ako uvádzame
vyššie. Zároveň citoval právne vety rozsudku SD EÚ C-107/10: „Článok 183 smernice 2006/112/ES z
28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej smernicou
2006/138 posudzovaný z hľadiska zásady daňovej neutrality, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni

vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má
vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok,
že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly, hoci tento daňový odpočet bol
už prenesený v priebehu troch zdaňovacích období nasledujúcich po zdaňovacom období, keď k nemu

došlo.“ Prvostupňový orgán ani žalovaný nemali žiadny právny dôvod dotknutú právnu úpravu § 79 ods.
2 a 3 daňového poriadku na daný prípad neaplikovať.

34. Tvrdenie žalovaného, že nárok na úroky vzniká až po uplynutí primeraného predĺženia lehoty na
vrátenie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (s odvolaním sa na uznesenie SD-EÚ vo veci

Kovozber), nemá žiadnu oporu v konkrétnom zákonnom ustanovení. Naopak, takéto stanovisko je v
príkrom rozpore s ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku. Judikatúra EÚ ani dotknutá právna úprava
nikde neuvádza, že zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly aj v prípade negatívneho
nálezu je „neoprávnené“ a že úrok za takéto zadržiavanie ja akousi sankciou pre správcu dane za
porušenie zákona. Naopak z judikatúry EÚ ako aj z dotknutej právnej úpravy vyplýva, že správca dane

môže nadmerný odpočet zadržať v primeranej lehote aj po uplynutí lehoty na jeho vrátenie, musí si
ale byť vedomý následkov spôsobených ekonomickým znevýhodnením daňového subjektu. Daňovému
subjektu teda celkom jednoznačne vzniká nárok na úrok aj počas tejto „primeranej lehoty“. Výklad
zvolený žalovaným je neudržateľný ani nemá žiadnu oporu v zákone.35. Pokiaľ sa žalovaný stotožnil s nezákonným rozhodnutím prvostupňového orgánu, porušil tým
svoju povinnosť preskúmať prvostupňové rozhodnutie v rozsahu požadovanom odvolaním, tak ako

mu to ukladá zákon. Uvedené ustanovenie porušil žalovaný aj v tom zmysle, že napriek mnohým
nedostatkom prvostupňového rozhodnutia, na ktoré upozorňoval žalobca v odvolacom konaní, žalovaný
bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu sa s nedostatkami prvostupňového rozhodnutia stotožnil.
36. Žalovaný sa v odôvodnení napádaného rozhodnutia vôbec nezaoberal argumentáciou žalobcu
uvedenou v odvolaní, a to ohľadne neprípustnosti retroaktivity použitého ustanovenia § 79a ods.

1 daňového poriadku, napriek tomu, že uvedenú argumentáciu uvádza v úvode predmetného
odôvodnenia. Žalovaný sa takisto v odôvodnení napádaného rozhodnutia vôbec nevysporiadal s
argumentáciou uvedenou žalobcu odkazom na odôvodnenie rozsudku kasačného súdu a stanoviska
správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

37. Na základe vyššie uvedených skutočností mal za to, že sú dané všetky predpoklady, aby súd

napádané rozhodnutie ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu v zmysle ust. § 191 ods. 1 SSP zrušil,
keďženapádanéajprvostupňovérozhodnutiebolivydanénazákladeneúčinného(resp.neexistujúceho)
právneho predpisu, napádané rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci, napádané rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové
rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, resp. pre nedostatok dôvodov.

IV. Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

38. Žalovaný podal v podaní zo dňa 15. 06. 2021 vyjadrenie k žalobe a uviedol, že trvá na výroku žalobou
napadnutého rozhodnutia o odvolaní, pričom poukázal na odôvodnenie tohto rozhodnutia ako aj dôkazy,
ktoré sú súčasťou administratívneho spisu.

39. V ďalšej časti svojho vyjadrenia uviedol časový harmonogram opisu skutkového stavu, ktorý

obsahuje aj žalobou napadnuté rozhodnutie.

40. Žalobca podal daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2012, v ktorom si uplatnil
nadmerný odpočet a zároveň v zmysle § 79 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. vyznačil v podanom
daňovom priznaní splnenie podmienok podľa odseku 2 § 79 zákona č. 222/2004 Z. z., t. j. správca dane

mal vrátiť uplatnený nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania
za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Predmetný zákon však v § 79 ods. 6
ustanovuje, že ak správca dane v rámci uvedenej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu začne daňovú
kontrolu, vráti nadmerný odpočet do 10 dní od jej skončenia. Uplatnený nadmerný odpočet v podanom
daňovom priznaní bol na základe riadne vykonanej daňovej kontroly vrátený v zákonom ustanovenej

lehote v zmysle § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z.

41. Žalovaný k námietke týkajúcej sa neprípustnosti retroaktivity použitého ustanovenie daňového
poriadku uviedol, že ide o novo vznesenú námietku, nakoľko žalobca v odvolaní namietal retroaktívnu
aplikáciu ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z. z., s ktorou sa žalovaný v žalobou napadnutom

rozhodnutí vysporiadal.

42. K tvrdenému „nevysporiadaniu sa s argumentáciou uvedenou v odôvodnení rozsudku kasačného
súdu a stanoviska správneho kolégia Najvyššie súdu Slovenskej republiky“ žalovaný konštatoval, že sa
jedná o všeobecne formulované a nekonkrétne námietky, a to nielen čo sa týka identifikácie rozsudku

kasačného súdu a stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS
SR“), bez žalobcových skutkových tvrdení a konkrétnych námietok podložených dôkazmi alebo inými
podkladmi. Takto uplatnené žalobné dôvody neumožňujú žalovanému vyjadriť sa k ním, pretože žalobné
námietky sú nekonkrétne a všeobecné.

43. Žalobca v čl. II. bod 29 písm. c) žaloby uviedol, že „žalovaný v závere str. 5 odôvodnenia napádaného
rozhodnutia uvádza, že v prejednávanom prípade nejde o oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu,
teda nejde o sankčný úrok. V prejednávanej veci ide o zadržaný nadmerný odpočet z dôvodu výkonu
daňovej kontroly, teda ide o kompenzačný úrok.“ Žalovaný s uvedeným tvrdením žalobcu, že „v záverestr. 5“ sa nachádzajú takéto slovné spojenia, súhlasí, ale na druhej strane musí konštatovať, že žalobca
uvedené vytrhol z kontextu, ktoré znie nasledovne: „V časti II. v bode 3. odvolania daňový subjekt
nesúhlasí so záverom daňového úradu, že o úrokoch z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu

nie je možné rozhodnúť pre nedostatok legislatívnej úpravy. S uvedeným tvrdením žalobcu žalovaný
nesúhlasí, nakoľko v prejednávanom prípade nejde o oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, teda
nejde o sankčný úrok. V prejednávanej veci ide o zadržaný nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej
kontroly, teda ide o kompenzačný úrok, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v bode 33 rozsudku sp. zn.
5Sžf/51/2018 zo dňa 27. 02. 2020.

44. Žalovaný zdôraznil, že ako rozhodnutie správcu dane tak, aj žalobou napadnuté rozhodnutie, plne
reflektujú na právny názor Krajského súdu v Nitre uvedený v rozsudku sp. zn. 11S/56/2020-156 zo dňa
27.05.2020.VtejtosúvislostižalovanýtiežpoukazujenaRozsudokNSSRsp.zn.8Sžfk48/2019zodňa
28. 05. 2020, ktorý bol zahrnutý v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky 2/2021 ako rozhodnutie č. 28, z ktorého v abstrakte cituje.

45. Žalovaný k ďalšej námietke v bode 31. dal do pozornosti súdu, že sa nejedná o odvolaciu námietku a
uvedené tvrdenie, že ustanovenia zákon č. 222/2004 Z. z. majú prednosť pred ustanoveniami zákona č.
563/2009Z.z.žalovaný,anisprávcadanenespochybňovali. Žalovanýzdôraznil,asúčasnepoukázalna
odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia, z ktorého je zrejmá prednosť hmotnoprávneho zákona

pred zákonom procesnoprávnym. Skutočnosťou je, že relevantným ustanovení pojednávajúcim o lehote
na vrátenie nadmerného odpočtu je ustanovenie § 79 hmotnoprávneho zákona, t. j. zákona č. 222/2004
Z. z., čo je uvedené v odôvodnení žalovaného rozhodnutia. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie
obdobie apríl 2012, ktorá začala dňa 20 .06. 2012, t. j. začala v lehote na vrátenie nadmerného

odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012, a bola ukončená dňa 11. 09. 2012, bez nálezu, s priznaním
vykazovaného nadmerného odpočtu v podanom daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie 4.
2012 v sume 158.079,91 eur. Nadmerný odpočet bol vrátený v lehote do 10 dní od skončenia daňovej
kontroly v súlade s § 79 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. Žalobné námietky, v zmysle ktorých malo
dôjsť žalovaným k porušeniu § 1 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., a to „všeobecná subsidiarita okrem

iných aj vo vzťahu k zákonu o DPH“, žalovaný zásadne odmieta, na základe skutočností uvedených v
odôvodnení rozhodnutia a v tomto vyjadrení.

46. K bodu 32. až 34. žalovaný opakovane nesúhlasí s „terminológiou“ vo vzťahu k vrátenému
nadmernému odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 žalobcovi, pričom poukazuje na odôvodnenie

žalobou napadnutého rozhodnutia. Žalovaný zdôrazňuje, že v zmysle ustanovení § 79 ods. 2 a ods. 6
zákona č. 222/2004 Z. z. vyplýva, že ak vznikne žalobcovi v zdaňovacom období nadmerný odpočet tak
správca dane tento nadmerný odpočet vráti, na základe výnimky z pravidla podľa § 79 ods. 1 zákona č.
222/2004 Z. z., ktorá sa týka aj žalobcu, do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za
zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak je zdaňovacím období kalendárny mesiac

a ak sú splnené ostatné zákonné podmienky uvedené v § 79 ods. 2 písm. b) a c) zákona č. 222/2004 Z.
z. Predmetný zákon tiež stanovuje, že ak správca dane v rámci uvedených lehôt začne daňovú kontrolu,
vráti nadmerný odpočet do 10 dní od jej skončenia. Zákon č. 222/2004 Z. z. platný a účinný v čase
opätovného rozhodovania o žiadosti žalobcu obsahoval osobitné ustanovenie o povinnosti správcu dane
zaplatiť žalobcovi úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu počas vykonávania daňovej kontroly.

Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do zákona č. 222/2004
Z. z. zakomponovaný s účinnosťou ustanovenia § 79a od 01. 01. 2017, ktorý sa vzťahuje na prípady,
keď daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,
2 a ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. V súvislosti s ustanovením § 85ke zákona č. 222/2004 Z. z. -
prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017, žalovaný poukazuje na stanovisko č.

56 publikované v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR č. 6/2009 pod sp. zn. Snj. 36/2019 zo dňa 30.
10. 2019 podľa ktorého: ,,Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
účinnom od 1. januára 2017 je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.
z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
januára 2012. Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení

§ 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára
2017 v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade
s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej
únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. Z uvedeného
je zrejmé, že ustanovenia § 79a zákona č. 222/2004 Z. z sa týkajú aj prejednávaného zdaňovacieho

obdobia apríl 2012.

47. S námietkami žalobcu o porušení ust. § 63 ods. 5 daňového poriadku žalovaný nesúhlasil, a
poukázal na odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia, v ktorom v zmysle § 63 ods. 5 zákona
č. 563/2009 Z. z. žalovaný uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadal sa s

návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, podľa ktorých rozhodoval. Žalovaný opakovane konštatoval, že žalobca uvádza tvrdenia
žalovaného, ktoré sa nenachádzajú v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia, napr. „Žalovaný v
tejto súvislosti uviedol iba absurdné tvrdenie, že žalobca si je údajne sám vedomý neexistencie právnej
úpravypriznaniaúrokovzaoneskorenévrátenienadmernéhoodpočtuDPH,keďpoukazujenajudikatúru
Súdneho dvora EÚ.“

48. Žalovaný k dôvodom porušenia § 79 ods. 2 prvá veta a ods. 3 prvé dve vety zákona č. 563/2009 Z. z.
uvedenýchvbodoch38.a39.uviedol,žetietožalobcavodvolaníneuvádzal,bolobymožnékonštatovať,
že ide o novo vznesené námietky. No vzhľadom na doterajšie konanie vo veci žiadosti žalovaný uvádza,
že NS SR vo veci predmetnej žiadosti prejudikoval v bodoch 32 až 38 rozsudku sp. zn. 5Sžfk/51/2018

zo dňa 27. 02. 2020, z ktorého aj citoval.

49. Žalovaný k námietkam o porušení ust. § 74 ods. 2 daňového poriadku uviedol, že preskúmal
rozhodnutie správcu dane v rozsahu požadovanom odvolaní. Skutočnosť, že nevyhovel odvolaniu
žalobcu neznamená, že žalované rozhodnutie a rozhodnutie správcu dane sú nezákonné, alebo

dokonca, že by žalovaný nepreskúmaval rozhodnutie správcu dane. Žalovaný zdôraznil, že správca
dane je povinný postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“), štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Dane a poplatky podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy
SR možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Z uvedeného je zrejmé, že pri správe daní sa

musí postupovať na základe zákona a zákonom určeným spôsobom.

50. K namietanému porušeniu ust. § 63 ods. 5 daňového poriadku žalovaný sa vysporiadal s námietkami
žalobcu a z tohto dôvodu je rozhodnutie preskúmateľné a žalovaný postupoval v súlade s ustanovením
§ 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. K ďalšej námietke, že napádané aj prvostupňové rozhodnutie boli

vydané na základe neúčinného (resp. neexistujúceho) právneho predpisu, vychádzali z nesprávneho
právneho posúdenia veci a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, resp. pre nedostatok dôvodov
uviedol, že napadnuté rozhodnutie aj rozhodnutie správcu dane boli vydané na základe účinného
právneho predpisu, vychádzali zo správneho právneho posúdenia veci, sú náležite odôvodnené a
zrozumiteľné a preto sa na ne nemôže hľadieť ako na nepreskúmateľné. Rozhodnutie žalovaného je

„náležite“ odôvodnené a uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia. Na základe uvedených
skutočností žalovaný trvá na svojom žalobou napadnutom rozhodnutí, ktorým potvrdil rozhodnutie
správcu dane, navrhol žalobu zamietnuť a žalobcu zaviazať znášaním trov konania zo svojho.

V. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumentov

51. Krajský súd v Nitre, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný
rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 134 ods. 1, 2 SSP) a vychádzajúc zo zisteného skutkového

stavu, opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 16. 12. 2020 ako i
rozhodnutie správcu dane zo dňa 27. 08. 2020, pričom dospel k záveru, že podaná žaloba je nedôvodná,
a preto správnu žalobcu podľa ust. § 190 SSP ako nedôvodne podanú zamietol.

52. Správny súd takto rozhodol bez nariadenia pojednávania s poukazom na ust. § 107 ods. 2 SSP,

nakoľko žalobca a ani žalovaný nepožiadali o prejednanie veci s nariadením pojednávania a súd
nezistil existenciu zákonného dôvodu podľa ust. § 107 ods. 1 SSP na prejednanie veci s nariadením
pojednávania. Rozsudok bol v zmysle ust. § 137 ods. 3, 4 SSP vyhlásený vyvesením skrátenéhopísomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu určenú zákonom a pri splnení
zákonom stanovených podmienok dňa 01. februára 2023.

53. Podľa § 79 ods. 1, 2, 3 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,
v znení účinnom do 30. 09. 2012, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet,
odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období
s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej
povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet

alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie
nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia
lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1)
za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na
účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane
za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem

dane pri dovoze tovaru.
Daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za
zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak
a) zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac,
b) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca,

v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a
c) platiteľ nemal v období 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom
nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému
úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov. 29b)
Platiteľ, ktorý spĺňa podmienky podľa odseku 2, vyznačí túto skutočnosť v daňovom priznaní za

zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol.

54. Podľa § 79 ods. 5, 6, 7 citovaného zákona, v znení účinnom od 01. 01. 2017, teda i v čase
rozhodovania správcu dane i žalovaného, ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje
nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za

zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol,
daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní
od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods.
2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú
sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na

vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom
daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom kontrolnom výkaze, lehota
na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov
alebo do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vydaného podľa osobitného predpisu, 29ba)
pričom nadmerný odpočet sa vráti vo výške určenej v tomto rozhodnutí.

Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne
daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške
zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový
úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom
vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným

odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety,
vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak
daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1,
2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet,
vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch
mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho
mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom
priznaní.
Ak daňový úrad začal daňovú kontrolu podľa odseku 6, vráti časť nadmerného odpočtu pred

skončením daňovej kontroly vo výške uvedenej v čiastkovom protokole vyhotovenom podľa osobitného
predpisu.29c) Daňový úrad vráti časť nadmerného odpočtu do desiatich dní odo dňa odoslania
čiastkového protokolu.55. Podľa § 79a ods. 1, 2, 3 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 01. 2017, teda i v čase
rozhodovania žalovaného, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich

mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5,
platiteľmánároknanáhraduzazadržanienadmernéhoodpočtu(ďalejlen"úrokznadmernéhoodpočtu")
podľa odseku 2.
Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby
Európskejcentrálnejbankyplatnejprvýdeňkalendárnehoroka,zaktorýsaúrokpočíta,aaktátoúroková

sadzba nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo
výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia
šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §
79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.
O priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od
vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.

Podľa § 85ke (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017) vyššie citovaného
zákona, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote
na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1.

januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

56. V prílohe č. 6 (Zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie) k zákonu č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, je pod bodom 7. uvedená Smernica Rady

2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 11.12.2006)
v znení smernice Rady 2006/138/ES z 19.12.2006 (Ú. v. EÚ L 384, 29.12.2006).

57. Podľa čl. 183 Smernice rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z
pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej

DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s
podmienkami, ktoré určia.
Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu
predstavuje zanedbateľnú sumu.

58. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné
záväzky.

Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,

ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

59. Úlohou správneho súdu bolo opätovne posúdiť postup a právne závery daňových orgánov pri
rozhodovaní o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia
nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2012 (podanom dňa
25. 05. 2012) v sume 158.079,91 eur, ktorý bol žalobcovi vrátený dňa 21. 09. 2012 a posúdiť námietky

žalobcu produkované v jeho správnej žalobe, ktorými namietal nesprávne právne posúdenie veci zo
strany správcu dane i žalovaného, keď žalobca tvrdí, že osobitná problematika obsiahnutá v § 79a
zákona o DPH, účinná od 01. 01. 2017 sa na prejednávané zdaňovacie obdobie apríl 2012 nedá použiť,
keďže v čase vrátenia daňového preplatku (21. 09. 2012 ) až doposiaľ je stále účinná úprava § 79 ods. 3
daňového poriadku priznávajúca daňovému subjektu nárok na úrok z oneskoreného vrátenia daňového

preplatku, vrátane nadmerného odpočtu DPH.

60. Z administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobca podal dňa 28. 05. 2012 daňové priznanie
k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vsume 158.079,91 eur. Dňa 20. 06. 2012 (teda v lehote určenej na vrátenie uplatneného nadmerného
odpočtu) správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu a táto bola ukončená dňa 11. 09. 2012 bez nálezu. Nadmerný odpočet v žalobcom

uplatnenej a správcom dane zistenej sume 158.079,91 eur bol vrátený žalobcovi dňa 21. 09. 2012 v
zákonom stanovenej lehote, t. j. do 10 dní od skončenia daňovej kontroly. Žalobca v podaní zo dňa
23. 04. 2014 požiadal o priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu.

61. Je nepochybné, že daňové orgány sú oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať

daňovú kontrolu a peňažné prostriedky vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). V danom prípade však
žalobca stotožňuje nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na
úrok z takto zadržiavaných finančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o
DPH, ani z daňového poriadku a je v rozpore s judikatúrou SDEÚ.

62. Smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva únie, ktorá je pre členský štát záväzná a má v

zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom.
Potom všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo (aj daňové orgány) sú povinné posudzujúci právny
vzťah vykladať eurokonformne, t. j. v súlade s právom únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu
nemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo povinný takéto ustanovenie nepoužiť.

63. S poukazom na uvedené, súd konštatuje, že úniové právo (akákoľvek jeho právna norma) má vždy
prednosť (vyššiu právnu silu) pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo
časovú pôsobnosť, t. j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami
územnej samosprávy alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie. SDEÚ tiež potvrdil, že účinnosť
úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená,

že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť
rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci, vláda, štátna správa,
zákonodarca aj súdne orgány. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti
priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou
právnou normou. V takomto prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe SDEÚ prednosť pred

vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by preto nemal byť ďalej aplikovaný.

64. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek
vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva, najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych
právnych poriadkov, nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov.

Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie, ale priamo
predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku
uplatniteľného na území každého členského štátu.

65. V zmysle platnej právnej úpravy je nepochybné, že daňové orgány sú oprávnené vrátiť nadmerný

odpočet až po skončení daňovej kontroly do 10 dní v zmysle § 79 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z. z. V
danom prípade však išlo o zaplatenie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej
kontroly. Nie je možné stotožniť právo správcu dane vrátiť nadmerný odpočet v zákonnej lehote po
uplynutí daňovej kontroly s platením úrokov z tohto zadržiavania počas daňovej kontroly, keďže ide
o rozdielne právne inštitúty. V danom prípade teda bolo potrebné posúdiť, či čl. 183 Smernice Rady

2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica
DPH") v otázke platenia úrokov zo zadržiavania nadmerného odpočtu za obdobie daňovej kontroly je
transponovaný do znenia zák. č. 222/204 Z. z. v súlade so záväznou interpretáciu tohto článku Smernice
DPH vyplývajúcou z judikatúry Súdneho dvora Európskej Únie (ďalej len „Súdny dvor").

66. V otázke priznania úroku zo zadržiavania nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly zákon číslo
222/2004Z.z.včasepodaniažiadostiopriznanieúrokov zoneskorenéhovrátenianadmernéhoodpočtu
podanej žalobcom dňa 30. 04. 2014 nemal žiadne ustanovenia. Existovali len ustanovenia o úrokoch,
ktorébolomožnépriznaťnajskôrv11.deňodskončeniadaňovejkontroly(§79ods.3daňovéhoporiadku
v spojení s § 79 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z. z.), t. j. nie za obdobie daňovej kontroly. Právny poriadok

Slovenskej republiky teda v danej otázke Smernicu DPH v súlade s jej záväznou interpretáciu do 31.
12. 2016 neprevzal. Bolo preto nutné posúdiť, či nárok na úrok za zadržiavanie nadmerného odpočtu
počas daňovej kontroly nevznikol žalobcovi na základe iných prameňov práva.67. Správny súd poukazuje na tzv. nepriamy účinok smernice a nutnosť eurokonformného výkladu
vnútroštátneho práva. Ak však znenie vnútroštátneho právneho predpisu je výslovne v rozpore s cieľmi
a účinkami smernice, potom nastupuje priamy účinok smerníc, ktorý prichádza do úvahy len subsidiárne

ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je
možný (napr. sp. zn. C-462/99). Uvedená podmienka však v danom prípade aplikácie čl. 183 Smernice
DPH splnená nebola, pretože tento článok odkazuje priamo na podmienky, ktoré určia členské štáty pri
vrátení DPH.

68. Nie je sporné, že do 31. 12. 2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by
správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas
daňovej kontroly. V § 79 zák. č. 222/2004 Z. z. bola zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené
vrátenie nadmerného odpočtu, t. j., ak nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote.
Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (§ 79a) bol do vyššie
citovaného zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01. 01. 2017. Podľa prechodného ustanovenia

k uvedenej právnej úprave účinnej od 01. 01. 2017 sa však § 79a neuplatní, ak daňová kontrola bola
skončená do 31. 12. 2016.

69. Z uvedeného vyplýva, že zák. č. 222/2004 Z. z. platný a účinný v čase vykonávania daňovej kontroly
u žalobcu a následného vrátenia uplatneného nadmerného odpočtu neobsahoval osobitné ustanovenie

o povinnosti správcu dane zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu
DPH počas vykonávania daňovej kontroly. V čase rozhodovania správcu dane (v danom prípade
posudzovania žiadosti žalobcu o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu) už zák.
č. 222/2004 Z. z. obsahoval ustanovenie § 79a v zmysle ktorého má platiteľ nárok na náhradu za
zadržanie nadmerného odpočtu vo forme úroku z nadmerného odpočtu vo výške 2-násobku základnej

úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej vo výške 1,5 % ročne zo sumy vráteného
nadmerného odpočtu, za každý deň od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty
na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5, až do jeho vrátenia.

70. Ustanovenie § 79a zák. č. 222/2004 Z. z., účinné od 01. 01. 2017, ktoré upravuje podmienky

priznania úroku z nadmerného odpočtu, konkrétne časový okamih ich priznania ako aj výšku úroku
je reakciou na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-120/15 Kovozber zo dňa 21. 10. 2015, na ktoré
reagoval aj najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa priznania kompenzácie zo zadržaného
nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Právne názory najvyššieho súdu však neboli v tejto
otázke v minulosti jednotné, hoci v prevažnej miere sa v rozhodnutiach v rôznych variáciách objavoval

názor, že aj bez osobitného vnútroštátneho ustanovenia má daňová správa povinnosť takýto úrok
poskytnúť. Práve pre nejednotnosť v rozhodovacej praxi súdov, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko
správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019 (na
ktoré poukazoval aj žalovaný) k unifikácii rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu ohľadne náhrady za
zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a súdov SR 6/2019 pod č. 56, v zmysle ktorého: „Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z.
o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného
odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009
Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky

spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení
účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017), v znení:
„Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa
§ 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.", nie je súlade s právom
Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber,

ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú
orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia."

71. Správny súd dodáva, že pri predchádzajúcom nedostatku explicitnej zákonnej úpravy výšky a
okamihu, odkedy je potrebné úrok priznať, a pri rozkolísanosti a istej zdržanlivosti doterajšej judikatúry

v tejto otázke, je namieste považovať vyššie uvedené zjednocujúce stanovisko zároveň za akceptáciu
lehoty a výšky úrokovej sadzby podľa § 79a zák. č. 222/2004 Z. z. ako primeranej lehoty a primeranej
výšky úrokovej sadzby aj v predchádzajúcom období. Súd teda nevníma právny názor o nutnosti
aplikácie tohto ustanovenia aj na predchádzajúce vzťahy ako mechanickú retroaktívnu aplikáciu zákona,ale ide o zásadné stanovisko k v minulosti uspokojivo nevyriešeným právnym otázkam vo vzťahu k
hmotnému právu zakladajúcemu právo na požadovaný úrok.

72. Ďalší zjednocujúci názor bol obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/48/2019 zo
dňa 28. mája 2020, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 28/2021
a z ktorého vyplýva, že:
„I. Zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 297/2016 Z.z. (účinného od 1.
januára 2017) v § 79a upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly

a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy
vráteného nadmerného odpočtu za každý deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po
uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5.
II. Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami
vo výške nadmerného odpočtu, od 1. januára 2017 platí, aby za obdobie zadržania nadmerného
odpočtu bola platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Nárok na úrok z

nadmerného odpočtu sa platiteľovi prizná, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť
mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Štát má teda šesť mesiacov na
to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto
obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu.
III. Počítaním úroku z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného

odpočtu na základe podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej
kontroly, by bola popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na
zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly.“

73. Krajský súd poukazuje na vyššie uvedený rozsudok SDEÚ C-l07/10, ohľadom výkladu čl. 183

smernice o DPH, ktorý sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá
stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej
uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o
daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až
odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu

DPH upraveného článkom 183 smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských
štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity.
Podľa ustálenej judikatúry SDEÚ platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní úpravy únie dodržať
zásadu ochrany legitímnej dôvery. Právo na odpočítanie je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a
v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní,

ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe. Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 smernice
o DPH stanoviť, aby bol odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia alebo vrátený, SDEÚ
spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného
odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná
osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti.

74. Nemožno spochybniť, že správca dane má právo skontrolovať správnosť uplatneného nadmerného
odpočtu a k tomu mu je poskytnutá primeraná lehota. V prípade, ak túto lehotu prekročí, musí daňovému
subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať v období, keď bol jeho nadmerný
odpočet preverovaný. Uvedené znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, ktoré

možno považovať za určitú paušalizovanú náhradu škody. Pokiaľ správca dane po vykonanej daňovej
kontrole dospel k záveru, že žalobca si dôvodne uplatnil nárok na vrátenie (zaplatenie) nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 (ktorý mu bol vrátený dňa 21. 09. 2012, t. j. v lehote do
10 dní po ukončení daňovej kontroly), v konaní o žiadosti žalobcu zo dňa 23. 04. 2014 o priznanie
úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu mal správca dane k tejto problematike pristupovať

v súlade s ust. § 79a ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z., a to napriek tomu, že daňová kontrola na
vrátenie nadmerného odpočtu bola skončená do 31. 12. 2016, a to práve s poukazom na zjednotený
názor Najvyššieho súdu SR ohľadom ust. § 85ke (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1.
januára 2017) zákona č. 222/2004 Z. z., keďže toto ustanovenie zákona o DPH nie je v súlade s
právom Európskej únie a to najmä s uznesením Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré

má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom EÚ sú orgány verejnej
správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť,
že daň z pridanej hodnoty je predmetnom harmonizácie s úniovým právom, ktoré v prípade konfliktu
s vnútroštátnou právnou úpravou má aplikačnú prednosť. Výklad práva spoločenstva v rozsudkochSúdneho dvora EÚ je záväzným prameňom práva a teda musí byť súčasťou právneho základu
rozhodnutia vo veci samej.

75. Z administratívneho spisu žalovaného jednoznačne vyplýva a nebolo medzi účastníkmi sporné,
že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2012 bola 27. 06. 2012
(30 dní od podania daňového priznania). Správca dane pred uplynutím tejto lehoty, t. j. 20. 06. 2012
začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenia oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za
zdaňovacie obdobie apríl 2012, ktorá bola ukončená dňa 11. 09. 2012 doručením protokolu z daňovej

kontroly žalobcovi. Správca dane následne dňa 21. 09. 2012 vrátil žalobcovi ním uplatnený nadmerný
odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2012 v sume 158.079,91 eur, teda v lehote 10 dní od ukončenia
daňovej kontroly. Z uvedeného vyplýva, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2012 bol
žalobcovivrátenývzákonomstanovenejlehotepouplynutídaňovejkontroly,ktorásaskončiladošiestich
mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, a preto žalobcovi v súlade s ust.
§ 79a ods. 1, 2 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, účinných

od 01. 01. 2017, nevznikol nárok na náhradu zo zadržania nadmerného odpočtu.

76. Po oboznámení sa s námietkami žalobcu, administratívnym spisom, ktorý súdu predložil žalovaný,
ako i s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 27. 08. 2020 a rozhodnutím žalovaného
zo 16. 12. 2020 dospel správny súd k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne a nebolo možné jej

vyhovieť. Za potrebné tiež považuje uviesť, že úlohou správneho súdu nie je zaisťovať účastníkom
vždy po všetkých stránkach bezvadné správne rozhodnutia, ale ochrániť ich pred hmotnoprávnymi
pochybeniami správnych orgánov a pred takými vadami správneho konania, ktoré by vo svojich
dôsledkoch mohli mať vplyv na hmotnoprávne postavenie účastníkov. Správny súd zdôrazňuje, že
administratívny orgán nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov prípadu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu, ktoré stručne, ale jasne a dostatočne
určito objasní skutkový a právny základ rozhodnutia a z ktorého je zrejmé, ako sa správny orgán
vysporiadal s právne relevantnými námietkami účastníka konania, stačí na záver o tom, že z tohto

aspektujeplnerealizovanéprávoúčastníkanariadneodôvodnenieadministratívnehorozhodnutia,ktoré
je predpokladom aj formulácie žalobných námietok a je daný aj atribút preskúmateľnosti správneho
rozhodnutia, ako predpoklad ďalšieho prieskumu administratívneho rozhodnutia v správnom súdnom
konaní. Z tohto pohľadu považuje správny súd rozhodnutie žalovaného za preskúmateľné, nakoľko v
ňomžalovanývyhodnotilskutočnosti,ktorébolinepochybnezistenéaustálilichprávnyvýznam.Uviedol,

z akých dôkazov vychádzal, ako ich zhodnotil, ako sa vyrovnal s námietkami žalobcu vo vzťahu k
skutkovým okolnostiam i právnemu posúdeniu veci.
77. Preskúmaním žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 16. 12. 2020 správny súd
nezistil dôvody na jeho zrušenie podľa ust. § 191 SSP, ale dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná,
a preto ju rozsudkom zamietol podľa ust. § 190 SSP.

78. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech (súd
žalobu zamietol), nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 168 SSP, nakoľko zo
súdneho spisu nevyplýva, že by žalovanému v súvislosti s predmetným konaním trovy konania vznikli.
Žalovaný správny orgán v zásade nemá právo na náhradu trov konania a táto mu môže byť priznaná

len vo výnimočných prípadoch, pričom takúto situáciu súd v predmetnej veci nevzhliadol.

79. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 3:0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje
inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon
neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP.Kasačnúsťažnosťmôžepodaťúčastníkkonania,akbolorozhodnutévjehoneprospechvlehotejedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je
ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského

súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej
sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len

"sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)

a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.