Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. január 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/95/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6622201730
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6622201730.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudkýň

Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Amy Odalošovej, v spore žalobkyne Slovenskej republiky, za ktorú koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, proti
žalovanej O. C., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom K., o zaplatenie 66,- Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 5C/25/2022-65 z 26. júla 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)

napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I. výrok). Nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal
(II. výrok).

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala
zaplatenia sumy 66,- Eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalovanej bola dňa 10. 06.
2020 vystavená faktúra so splatnosťou dňa 10. 07. 2020 na sumu 66,- Eur predstavujúcu paušálne
náklady za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení IVS Bratislava v

obdobíod28.04.2020do05.05.2020,pričomuplatnenýnárokžalobkyňaodvodzovalaodust.§58ods.
2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia (ďalej len „zákon o ochrane verejného zdravia“).

3. Prvoinštančný súd konštatujúc, že žalovaná bola v spore pasívna dospel po prejednaní sporu na
pojednávaní dňa 26. 07. 2022 k záveru o nedôvodnosti žalobkyňou uplatneného nároku. Prvoinštančný
súd poukázal na ust. § 58 ods. 2 v spojení s § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného
zdravia a na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 08. 12. 2021 majúc za to, že

podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré sú
povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením Úradu
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ÚVZ SR“) znášali náklady s tým spojené.
I v nadväznosti na 157. bod cit. nálezu ÚS SR ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá
zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto
zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením
uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia

akýchkoľvek(uložených)povinností,nielenpovinnosti podrobiťsaopatreniamobmedzujúcimjejosobnú
slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a
iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď. (158. bod cit. nálezu ÚS SR) a aj z argumentácie
ústavného súdu v náleze vyplýva, že ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výraznýsúkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu
v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť
domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou

plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe
(žalovanej) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené. Z cit. nálezu ústavného
súdu vyplýva, že uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide
napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov, dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou,

ktorá bola žalovanej poskytnutá. Náklady s tým súvisiace však žalovanej vznikajú v okamihu, keď
dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené jej
opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa
§ 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho.
V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a
pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na

základe § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia. To rovnako platí aj na prípad poskytnutia
stravy žalovanej. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne s poskytnutím stravy pre
žalovanú predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie žalovanej pohľadávku, ktorá patrila
prevádzkovateľovi zariadenia, prípadne inej osobe, ktorá uvedenú službu dodala.

4. Podľa prvoinštančného súdu žalobkyňa v konaní netvrdila a nepreukázala, že bola poskytovateľom
ubytovania a stravy pre žalovanú, resp. že bola prevádzkovateľom tohto zariadenia. Nepreukázala teda
existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by jej patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za
obdobie izolácie žalovanej a rovnako nepreukázala ani sekundárny právny nárok, ktorý v tejto súvislosti
mohol vzniknúť, napríklad, že na základe osobitného predpisu (zákon č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej

mobilizácii) zaplatila prevádzkovateľovi zariadenia, v ktorom bola karanténa poskytnutá náklady na
stravu žalovanej, ktoré prevádzkovateľovi v tej súvislosti vznikli. V tom prípade by nárok žalobkyne bol
subsumovateľný pod ust. § 454 Občianskeho zákonníka, kedy žalobkyňa plnila za žalovanú to, čo mala
podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia plniť sama. Zo žaloby však vyplýva, že žalovanej
bola vystavená faktúra za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie a v argumentácii žalobkyne

absentuje tvrdenie o tom, že bola prevádzkovateľom tohto zariadenia, že žalovanej z toho dôvodu
stravu poskytla a na základe čoho dospela k výške stravného. Faktúra ako taká nie je právny úkon,
ale len účtovný doklad podľa osobitného predpisu, ktorý automaticky bez ďalšieho nezakladá nárok na
jej úhradu. Žalobkyňa preto neuniesla bremeno tvrdenia za účelom možnej identifikácie hmotnoprávnej
normy, pod ktorú by súd zistený skutkový stav podradil. Preto prvoinštančný súd žalobu zamietol

dodávajúc, že v období, v ktorom bola žalovaná v karanténnom zariadení nebola účinná právna úprava,
na ktorú poukázala Národná rada SR v bode 34. nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 4/2021, podľa ktorého
v súčasnosti je platné a účinné nariadenie vlády č. 183/2021 Z. z. v znení nariadenia vlády č. 228/2021
Z. z. a na predmetný prípad nedopadá ani nariadenie vlády č. 269/2020 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť
dňom jeho vyhlásenia 30. 09. 2020 v spojení s usmernením Ministerstva vnútra SR, sekcie krízového

riadenia č. SKR-COKP1- 2020/000496-006 zo dňa 11.11.2020, pretože nadobudli účinnosť až po tom,
ako žalovaná bola v izolácii.

5. O náhrade trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) vzhľadom na plný úspech žalovanej, ktorej však podľa obsahu spisu žiadne trovy

nevznikli.

6. V zákonnej lehote podala proti rozsudku prvoinštančného súdu odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby
odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, resp. aby
odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalobkyňa označila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.

7. V úvode odvolania žalobkyňa poukázala na ust. § 220 ods. 2 CSP upravujúce náležitosti odôvodnenia
rozsudku a na viaceré súdne rozhodnutia najvyšších súdnych autorít k tomuto ustanoveniu sa viažuce.
Z odvolania však nevyplýva, akými obsahovými nedostatkami odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

podľa žalobkyne trpí.

8.Ďalejžalobkyňauviedla,žesanestotožňujesozávermisúduprvejinštancie,nakoľkoprirozhodujúcich
skutočnostiachdošlozjehostranyknesprávnemuprávnemuposúdeniuveciatiežktomu,ženazákladevykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázala na 11. odsek odôvodnenia
napadnutého rozsudku a na to, že vláda SR vyhlásila podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej
ochrane obyvateľstva počnúc dňom 12. 03. 2020 od 6:00 hod. mimoriadnu situáciu, že uznesením č.

113 zo dňa 15. 03. 2020 vláda SR uložila ministerke vnútra vykonať opatrenia so zabezpečím povinnej
karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení
určených MV SR, že ÚVZ SR podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane verejného zdravia z dôvodu
mimoriadnej situácie na území SR nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) cit. zákona
opatrenie č. OLP/2595/2020 zo dňa 15. 03. 2020, ktoré v bode D) opatrením č. OLP/2596/2020 zo dňa

16. 03. 2020 zmenil tak, že všetkým osobám, ktoré sa od 16. 03. 2020 od 6:00 hod. ako organizované
skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie SR alebo o repatriácii ktorých na územie SR
sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených MV SR na dobu nevyhnutnú a vykonanie
laboratórnej diagnostiky Covid-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje
domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní, že podľa § 4 ods. 1 písm. a ) zákona č. 179/2011 Z. z.
o hospodárskej mobilizácii v znení účinnom od 01. 07. 2016 do 18. 01. 2021 je subjektom hospodárskej

mobilizácie ústredný orgán určený vládou SR, že Ministerstvo vnútra SR (ďalej len „MV SR“) bolo
zriadené zákonom č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády ako štátna rozpočtová organizácia, jeho
kompetencie vymedzuje uvedený zákon a ministerstvo riadi a za jeho činnosť zodpovedá minister s
tým, že postavenie MV SR ako ústredného orgánu štátnej správy pre jednotlivé oblasti vymedzuje §
11 písm. a) cit. zákona a ďalej, že z predmetného uznesenia vlády č. 113 je zrejmé, že vláda SR ním

uložila MV SR povinnosti vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa
skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených MV SR a MV SR určilo
ako jedno z týchto zariadení i karanténne zariadenie IVS Bratislava. Centrum účelových zariadení bolo
určené ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii,
pričom príkazom MV SR č. SKR-COKP1/2020-000511-009 sa spresnil rozsah vykonávania opatrení

hospodárskej mobilizácie na obdobie krízovej situácie. Určený subjekt hospodárskej mobilizácie bol
povinný zabezpečiť ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia
v karanténnych zariadeniach a toto opatrenie sa týka aj zariadenia IVS Bratislava, v ktorom žalovaná
absolvovala nariadenú povinnú karanténu. Na základe toho potom MV SR v súlade so zákonom č.
179/2011Z.z.anariadenímvládyč.77/2020Z.z.uhradilonazákladefaktúryCentruúčelovýchzariadení

ako prevádzkovateľovi IVS Bratislava náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti so stravou žalovanej, ktorá
absolvovala nariadenú izoláciu.

9. Žalobkyňa v uvedených súvislostiach poukázala na ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia, ktoré podľa nej síce určuje okruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením

povinností ustanovených týmto zákonom, avšak toto ustanovenie podľa žalobkyne nerieši prípad, kedy
náklady vzniknú subjektu, ktorý „neuložil povinnosť podľa zákona č. 355/2007 Z. z.“. Žalobkyňa uviedla,
že vymáha od žalovanej paušálne náklady za stravu, keďže plnila za žalovanú to, čo mala podľa § 58
ods. 2 cit. zákona plniť žalovaná sama. Nakoľko teda žalobkyňa uhradila Centru účelových zariadení
náklady spojené so stravou žalovanej počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení IVS Bratislava,

ktorú žalovaná absolvovala v období od 28. 04. 2020 do 05. 05. 2020, vystavila žalovanej dňa 10. 06.
2020 faktúru na sumu 66,- Eur, hoci teda ministerstvo vnútra nebolo povinné vystavovať faktúru a v
zmysle zákona o účtovníctve postačovalo vystaviť účtovný doklad. Na podporu svojich tvrdení potom
žalobkyňa poukázala na body 168 a 177 už spomínaného nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021 majúc
za to, že jej aktívna vecná legitimácia je nesporná, daná a preukázaná.

10.Vďalšejčastiodvolaniažalobkyňapoukázalanaust.§12ods.2písm.f)a§51ods.1písm.a)zákona
o ochrane verejného zdravia zdôrazňujúc, že fyzické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie
ochoreniam a preto žalovaná absolvovala izoláciu v karanténnom zariadení. Žalobkyňa zdôraznila, že
nariadenie izolácie formou jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti MV SR a zopakovala, že ust. §

58 ods. 2 cit. zákona určuje, že tam uvedené náklady je fyzická osoba povinná znášať, pričom uloženie
povinnosti podľa uvedeného ustanovenia znášať tam uvedené náklady je aj podľa Ústavného súdu SR
v súlade s Ústavou SR. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá
bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení, pričom podľa
žalobkyne by si žalovaná potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by tam umiestnená nebola.

11. Pokiaľ ide právne predpisy spomínané prvoinštančným súdom v 12. odseku odôvodenia
napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa namietala, že tieto v žalobe neuvádzala a ani na predmetný prípad
neaplikovala. Výšku svojho nároku odvodzovala od zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách.Okrem toho v uvedenej časti rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol nesprávne obdobie žalovanou
absolvovanej karantény a nesprávny dátum vystavenia faktúry.

12. Ďalej podľa žalobkyne súd prvej inštancie porušil zásadu rovnosti zbraní a jej právo na spravodlivý
proces tým, že vlastnou činnosťou nahrádzal aktivitu žalovanej, ktorá bola v spore pasívna. Z
konštatovania prvoinštančného súdu obsiahnutého v 3. odseku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
nespochybniteľne vyplýva, že skutkové tvrdenia sporových strán nie sú sporné, keďže žalovaná
skutkové tvrdenia žalobkyne výslovne nepoprela. Súčasne vzhľadom na pasivitu žalovanej, ktorá sa

k žalobe nevyjadrila a pojednávania sa bez ospravedlnenia nezúčastnila, došlo ku kumulatívnemu
splneniu podmienok pre rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie žalovanej podľa § 273 a § 274 CSP a
preto postup prvoinštančného súdu bol v rozpore s uvedenými ustanoveniami.

13. V závere odvolania žalobkyňa poukázala na viacero rozhodnutí okresných súdov v (podľa
nej) totožných veciach, v ktorých súdy vyhodnotili žaloby ako dôvodné s poukazom na jej právnu

argumentáciu podporenú listinnými dôkazmi.

14. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.

15. Na základe odvolania žalobkyne krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal v

rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil z dôvodu vecnej správnosti výroku o zamietnutí žaloby, ako aj výroku o trovách konania.

16. Predmetom sporu bol nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 66,- Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne

od 11. 07. 2020 do zaplatenia založený na tvrdeniach, že žalovanej bola dňa 10. 06. 2020 vystavená
faktúra so splatnosťou dňa 10. 07. 2020 na uvedenú sumu predstavujúcu paušálne náklady za stravu
zabezpečenú žalovanej počas jej nariadenej izolácie v karanténnom zariadení IVS Bratislava v období
od 28. 04. 2020 do 05. 05. 2020. Tento nárok žalobkyňa odvodzovala od ust. § 58 ods. 2 zákona o
ochrane verejného zdravia a od toho, že ide o paušálne náklady za stravu, pričom ministerstvo vnútra

uhradilo Centru účelových zariadení ako prevádzkovateľovi zariadenia IVS Bratislava náklady, ktoré mu
vznikli v súvislosti so stravou žalovanej počas nariadenej izolácie.

17. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v podstate z dôvodu, že ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane
verejného zdravia nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi poskytovateľom služieb

a ich prijímateľom ako osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia,
keďže uvedené ustanovenie podľa súdu prvej inštancie upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi
orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe uložil a povinnosťami fyzickej osoby znášať náklady
s tým spojené (za ktoré je možné považovať aj náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanej
poskytnutá). Okrem toho súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa netvrdila a nepreukázala,

že bola poskytovateľom ubytovania a stravy pre žalovanú, resp. že bola prevádzkovateľom zariadenia,
v ktorom žalovaná absolvovala nariadenú izoláciu, teda nepreukázala existenciu právneho vzťahu, na
základe ktorého by jej patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovanej a
rovnako nepreukázala ani to, že na základe osobitného predpisu zaplatila prevádzkovateľovi zariadenia
náklady na stravu žalovanej, kedy by išlo o nárok subsumovateľný pod ust. § 454 Občianskeho

zákonníka.

18. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že v konaní nebolo sporným, že na základe opatrení ÚVZ
SR č. OLP/2595/2020 zo dňa 15. 03. 2020 a č. OLP/2596/2020 zo dňa 16. 03. 2020 bola žalovanej
nariadená izolácia, ktorú absolvovala v karanténnom zariadení IVS Bratislava v období od 28. 04. 2020

do 05. 05. 2020 a že faktúrou vystavenou MV SR dňa 10. 06. 2020 splatnou dňa 10. 07. 2020 bola
žalovanej fakturovaná k úhrade suma 66,- Eur predstavujúca paušálne náklady za stravu zabezpečenú
jej počas tejto izolácie, pričom túto sumu žalovaná neuhradila.

19. Nebolo sporným ani to, že MV SR uhradilo Centru účelových zariadení ako prevádzkovateľovi

zariadenia IVS Bratislava uvedené paušálne náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti so stravou žalovanej
počas nariadenej izolácie. Tieto skutočnosti totiž žalobkyňa tvrdila v podaní zo dňa 20. 07. 2022 na č. l.
52 a nasl. spisu (doručenom prvoinštančnému súdu pred pojednávaním dňa 26. 07. 2022) a žalovaná
ich v zmysle ust. § 151 ods. 1 nepoprela. Preto nebolo potrebné, aby žalobkyňa preukazovala, žebola poskytovateľom ubytovania a stravy pre žalovanú, že bola prevádzkovateľom zariadenia, v ktorom
žalovaná absolvovala nariadenú izoláciu a že zaplatila prevádzkovateľovi zariadenia náklady na stravu
žalovanej, ako na to poukazoval prvoinštančný súd v 11. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Nebol tak dôvodným odkaz prvoinštančného súdu na neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného
bremena žalobkyňou.

20. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že neboli opodstatnenými odvolacie námietky žalobkyne o
tom, že prvoinštančný súd porušil zásadu rovnosti zbraní a jej právo na spravodlivý proces. Je pravdou,

že žalobkyňou uvedené skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 1 CSP) žalovaná účinne nepoprela v zmysle
§ 151 ods. 1 CSP, keďže bola v spore pasívna a nijak sa k žalobou uplatnenému nároku nevyjadrila
a ani na pojednávanie sa nedostavila. Na úspech v spore ale nestačí nespornosť skutkových tvrdení.
K záveru o (ne)dôvodnosti žaloby môže súd dospieť až na základe právneho posúdenia veci, t. j. až
po podradení zisteného skutkového stavu veci pod príslušnú právnu normu. Z uvedeného vyplýva, že
ani za daného procesného stavu nebolo povinnosťou prvoinštančného súdu podanej žalobe vyhovieť.

Súd prvej inštancie nijakým spôsobom nenahrádzal aktivitu žalovanej, nijak neporušil zásadu rovného
postavenia sporových strán zakotvenú v čl. 6 Základných princípov CSP tým, že by žalovanej vo vyššej
miere umožnil uplatňovať procesné práva a nijak neporušil ani právo žalobkyne na spravodlivý proces. A
toanitým,žebysvojerozhodnutieodôvodnilvrozpores§220ods.2CSP,akotonaznačovalažalobkyňa
v úvode svojho odvolania, v ktorom nič konkrétne v tomto smere rozhodnutiu prvoinštančného súdu

nevytýkala (iba citovala viacero rozhodnutí Ústavného a Najvyššieho súdu SR). Napadnuté rozhodnutie
podľa odvolacieho súdu pritom podáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

21. Pokiaľ tiež žalobkyňa namietala, že prvoinštančný súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie

žalovanej podľa § 273, resp. § 274 CSP, podľa odvolacieho súdu na vybavenie sporu takýmto spôsobom
neboli splnené podmienky určené uvedenými ustanoveniami. Ust. § 273 CSP zakotvuje možnosť a nie
povinnosť súdu rozhodnúť o žalobe na plnenie rozsudkom pre zmeškanie, pokiaľ sa žalovaná strana k
žalobe v určenej lehote nevyjadrí a bola o možnosti kontumácie sporu poučená, pričom takéto uznesenie
jej musí byť doručené do vlastných rúk a toto v danom prípade nebolo splnené. Ust. § 274 CSP zasa

pre rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie okrem iného vyžaduje aj to, aby žalujúca strana navrhla
rozhodnutie sporu takýmto spôsobom a žalobkyňa v tomto spore taký návrh neurobila.

22. Odvolací súd súhlasí s názorom prvoinštančného súdu, že ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane
verejného zdravia nie je ustanovením, ktoré by zakladalo právo žalobkyne požadovať od žalovanej

úhradu nákladov spojených so stravou počas nariadenej izolácie v zariadení IVS Bratislava. Toto
ustanovenie podľa odvolacieho súdu nepredstavuje právny podklad na domáhanie sa náhrady
vynaložených nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného
zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia.
Ako vyplýva aj z nálezu ÚS SR sp. zn. PL ÚS 4/2021 ide o ustanovenie umožňujúce obmedziť vlastnícke

právo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených zákonom o
ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto
osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať (bod 157 cit. nálezu). Fyzická osoba, plniaca uvedené
povinnosti by náklady znášala aj v prípade, ak by toto ustanovenie súčasť zákona o ochrane verejného
zdravia netvorilo (porovnaj bod 184 cit nálezu). Zmyslom tohto zákonného ustanovenia je teda podľa

odvolacieho súdu jedine to, že ten, komu vzniknú náklady pri plnení povinností určených zákonom o
ochrane verejného zdravia (resp. inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu
verejného zdravia) nemá právo požadovať za takto vzniknuté náklady žiadnu náhradu (od štátu), ale
nemožno z tohto zákonného ustanovenia vyvodiť konštituovanie určitého práva na náhradu inej osoby
(štátu) za to, že za iného uhradila náklady súvisiace s plnením si jeho povinností smerujúcich k ochrane

verejného zdravia.

23. Súd prvej inštancie už len z tohto dôvodu správne rozhodol o zamietnutí žaloby žalobkyne voči
žalovanej, nakoľko skutočnosť, že žalobkyňa zaplatila paušálne náklady na stravu žalovanej počas jej
nariadenej izolácie v karanténnom zariadení nezakladá podľa § 58 ods. 2 zákona ochrane verejného

zdravia právo žalobkyne na náhradu takto uhradených nákladov od žalovanej.

24. Pokiaľ prvoinštančný súd uvažoval o možnosti aplikácie ust. § 454 Občianskeho zákonníka na
prejednávaný prípad, použitie tohto ustanovenia neprichádzalo do úvahy kvôli tomu, že predpokladompre použitie tejto skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia je skutočnosť, že musí ísť o plnenie,
ktoré mal iný subjekt plniť sám na základe svojej povinnosti (čo splnené bolo, nakoľko žalovaná si
náklady na stravu mala uhrádzať sama), ale súčasne je nevyhnutné, aby ten, kto plní za iného,

nemal sám povinnosť plniť a v tomto smere samotná žalobkyňa tvrdila, že v zmysle zákona o
hospodárskejmobilizáciibolojejpovinnosťouzabezpečiťauhradiťstravovaniefyzickýmosobám,ktorým
bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach (viď najmä odvolacie tvrdenia žalobkyne
uvedené v 8. odseku odôvodnenia tohto rozhodnutia).

25. Aplikácia ust. § 454 OZ ale nebola namieste hlavne z dôvodu právnej povahy žalobou uplatneného
nároku. Odvolací súd totiž zdôrazňuje, že žalovaný nárok mal žalobkyni vzniknúť v súvislosti s tým,
že žalovaná sa na základe už spomínaných opatrení ÚVZ SR zo dňa 15. 03. 2020, resp. zo dňa
16. 03. 2020 povinne podrobila nariadenej izolácii v karanténnom zariadení, t. j. nárok má svoj
základ vo sfére verejného práva, v ktorej podľa odvolacieho súdu vzhľadom na princíp vyjadrený
v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nie je možné absenciu zákonnej právnej úpravy nahrádzať inštitútmi,

resp. právnymi predpismi upravujúcimi vzťahy súkromnoprávnej povahy, pre ktoré je naopak typický
princíp vychádzajúci z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Medzi žalobkyňou a žalovanou sa nejedná o vzťah
súkromnoprávny. Súkromnoprávne vzťahy sú totiž typické tým, že nejde o vzťahy charakterizované
vzájomnou nadriadenosťou, resp. podriadenosťou jeho subjektov, ako je to z právnej teórie známe pri
výklade dualizmu medzi súkromným a verejným právom. Pre súkromnoprávne vzťahy je príznačné, že

jehosubjektymajúrovnaképrávnepostavenie.Subjektysúsiprávnerovnéatedažiadenznichvdanom
vzťahu nedisponuje mocou jednostranne ukladať povinnosti druhému ani ich plnenie autoritatívne
vynucovať. A naopak, verejnoprávnu povahu majú vzťahy vyznačujúce sa tým, že na jednej strane
vystupuje orgán verejnej správy disponujúci svojou pôsobnosťou a právomocou, ktorú v danom vzťahu
k podriadenému subjektu aj vykonáva. A presne tak tomu bolo aj v prípade nariadenia povinnej izolácie

žalovanej v karanténnom zariadení IVS Bratislava, keďže k jej umiestneniu viedlo štátne donútenie.

26. Z uvedeného potom vyplýva (aj) ten právny dôsledok, že právo žalobkyne požadovať od žalovanej
(paušálnu) náhradu nákladov za zabezpečenú stravu by muselo vyplývať z konkrétneho zákonného
ustanovenia právneho poriadku (odvolací súd už uviedol, že takým nie je § 58 ods. 2 zákona o

ochrane verejného zdravia), lebo len taký prístup zodpovedá princípu, že štátne orgány môžu konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2
Ústavy SR). Také ustanovenie však podľa odvolacieho súdu nebolo súčasťou právneho poriadku ani
v čase, kedy žalovaná absolvovala nariadenú izoláciu, ani v čase vystavenia žalovanej faktúry a nie
je súčasťou právneho poriadku ani doteraz. To znamená, že žalobkyni nepatrí právo na náhradu ňou

uhradených nákladov za stravu zabezpečenú žalovanej. Absenciu príslušného zákonného ustanovenia
nie je spôsobilý napraviť ani postup, kedy žalovanej bola vystavená na úhradu stravy faktúra. Faktúra
je podľa odvolacieho súdu opätovne inštitútom typickým skôr pre súkromné a nie verejné právo, pričom
takýmto spôsobom nemôže štát, resp. štátne orgány nahrádzať nedostatok právnej úpravy.

27. Pokiaľ žalobkyňa na podporu svojej argumentácie poukazovala na nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS
4/2021, odvolací súd toto rozhodnutie ústavného súdu a jeho význam vníma inak. V prvom rade je
nutné zdôrazniť, že ústavný súd vyslovil, že ust. § 12 ods. 2 písm. f) v časti "alebo v zdravotníckom
zariadení, prípadne inom určenom zariadení" a v časti "karanténne opatrenia", ust. § 48 ods. 4 písm. n)
v časti "alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy", ust. § 48 ods. 4 písm. u) v časti "alebo karanténa"

a ust. § 51 ods. 1 písm. d) v časti "a karanténnym opatreniam" zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane
verejného zdravia nie sú v súlade s jednotlivými článkami Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 31. 12. 2021 pod č. 551/2021 Z.
z., kedy podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR uvedené ustanovenia stratili
účinnosť (a následne aj platnosť podľa § 91 ods. 2 cit. zákona).

28.ÚstavnýsúdSRtedavuvedenomnálezekonštatovalprotiústavnosťust.§12ods.2písm.f)zákonao
ochrane verejného zdravia v tej jeho časti, ktorá predstavovala právny základ možnosti ÚVZ SR nariadiť
izoláciu osoby v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadením. Práve takéto opatrenie
ÚVZ SR zo dňa 15. 03. 2020, resp. 16. 03. 2020 vydané na podklade § 12 ods. 2 písm. f) zákona o

ochrane verejného zdravia bolo dôvodom toho, že žalovaná bola v čase od 28. 04. 2020 do 05. 05. 2020
počas jej nariadenej izolácie v karanténnom zariadení IVS Bratislava.29. Odvolací súd z uvedeného vyvodzuje, že ak kvôli rozporu s Ústavou SR stratilo účinnosť zákonné
ustanovenie, ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb (vrátane žalovanej) v karanténnom zariadení a
teda takéto obmedzenie práv nebolo vykonané na ústavne akceptovateľnom základe, nemožno inou

optikou hľadieť ani na okolnosť, či v tej súvislosti vznikla dotknutej osobe povinnosť nahrádzať s
takýmto obmedzením spojené náklady. Inak povedané, ak právna úprava izolácie osôb v karanténnych
zariadeniach bola vyhodnotená ústavným súdom ako protiústavná, už len zmysel právnej zásady „z
nepráva nemôže vzniknúť právo“ nepripúšťa, aby dotknutá osoba mala preplatiť (štátu) náklady spojené
s pobytom v karanténnom zariadení.

30. Podľa zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR obsiahnutého v uznesení sp. zn. Plz. ÚS
1/06 z 11. októbra 2006 platí, že hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych
predpisovsústavoutrebavykladaťtak,žeplatiaextunc,t.j.odzačiatku,atotakvoveciachjudikovaných
právoplatne pred uverejnením nálezu v Zbierke zákonov, ako aj vo veciach právoplatne neskončených
v momente jeho zverejnenia v Zbierke zákonov. Inými slovami, ustanovenie zákona, ktoré bolo nálezom

ústavného súdu vyhlásené za nesúladné s ústavou, stráca po márnom uplynutí lehoty podľa čl. 125
ods. 3 tretej vety ústavy platnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od začiatku. Na toto ustanovenie zákona
sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné a tak nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku SR a pokiaľ súd
rozhoduje v čase, keď už ustanovenie zákona nesúladné s ústavou nie je účinné a platné, t. j. nie je už
súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, nemôže na daný prípad takéto ustanovenie zákona

aplikovať bez ohľadu na to, že v čase, keď nárok vznikol bolo ustanovenie platné a účinné.

31.Odvolacísúdpretozastávanázor,žeakbyajpripustil,žeust.§58ods.2zákonaoochraneverejného
zdravia predstavuje právny základ uplatneného nároku žalobkyne voči žalovanej, nebolo by ho možné
žalobkyni priznať vzhľadom na účinky vyplývajúce z nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021, ktorý so

spätnou účinnosťou derogoval zákonné ustanovenia umožňujúce nariadenie izolácie v karanténnom
zariadení.

32.Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdkonštatuje,žeanijedenzodvolacíchdôvodovnebolžalobkyňou
uplatnený dôvodne a preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP (vrátane závislého výroku o

trovách konania, ohľadne ktorého žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadnu odvolaciu argumentáciu) z
dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. Odvolací súd len dodáva, že pre rozhodnutie v spore nemali
žiadenprávnyvýznamžalobkyňouoznačenérozhodnutiaokresnýchsúdovatakistoaniprávnepredpisy,
ktoré prvoinštančný súd spomenul v 12. odseku odôvodenia svojho rozhodnutia.

33. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z
ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalovaná, zásadne by
teda mala nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil,
že by žalovanej v odvolacom konaní nejaké konkrétne trovy vznikli (žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne

nevyjadrila), odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).