Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. december 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoPr/4/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317200084
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1317200084.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov

senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: G. G., U..
XX.X.XXXX, F. R. T., L. - okolie, právne zastúpený NITSCHNEIDER & PARTNERS, advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Cintorínska 3/A, Bratislava, IČO: 35 874 465 proti žalovanému: Plastic
Omnium Auto Exteriors, s.r.o., so sídlom Lozorno 995, IČO: 35 792 108, právne zastúpený PETERKA
& PARTNERS advokátní kancelář s.r.o., so sídlom Karlovo náměstí 671/24, Praha 1, Česká republika,
IČO: 261 69 720, konajúca prostredníctvom PETERKA & PARTNERS advokátska kancelária s.r.o.
organizačná zložka, so sídlom Kapitulská 18/A, Bratislava, IČO: 35 884 703, o neplatnosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III
z 04. septembra 2020, č. k. 24Cpr/1/2017-480, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa mení tak, že žaloba sa zamieta.

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100%.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie určil, že skončenie pracovného pomeru

okamžitým skončením zo dňa 2.11.2016 dané žalobcovi žalovaným je neplatné; žalobcovi priznal voči
žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.

2/ Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalobca a žalovaný (jeho právny
predchodca) uzavreli pracovnú zmluvu na dobu určitú do 30.11.2017 s miestom výkonu práce
- Hlohovec. V čl. 7 zmluvy „Mzdové podmienky a benefity“ si zmluvné strany upravili práva a
povinnosti ohľadne mzdy; benefit súvisiaci s vyslaním žalobcu na prácu na Slovensko bol upravený

v podmienkach skupiny W.a, ako dokumentu podpísanom vedúcimi pracovníkmi skupiny a žalobcom.
V bode „Cestovné výsady (travel privilege)“ dokumentu bolo stanovené, že: „Zamestnanec a členovia
jeho rodiny, presídlení z domovského štátu, majú nárok na jednu spiatočnú cestu letecky ekonomickou
triedou, na osobu a rok, do miesta ich domova v domovskej krajine. Zamestnanec a jeho rodina môžu,
pokiaľ chcú, svoje právo na návrat využiť na cestu do inej destinácie za podmienky, že cesta nie je
drahšia než návrat do miesta ich domova. Takéto letenky musia byť zakúpené s dostatočným časovým
predstihom, aby bolo pre W. zabezpečená čo najvýhodnejšia cena, a schválené miestnym manažérom

pre ľudské zdroje. Pokiaľ je to možné, je potrebné využiť služby cestovnej agentúry“. Súd prvej inštancie
ďalej skutkovo zistil, že e-mailom zo dňa 8.8.2016 žalobca informoval R.Á. G. (miestnu personálnu
manažérku) o jeho nároku na cestu aj s rodinou s tým, že si preveril ceny a zistil, že je drahšie ísť do
Bazileja než do New Yorku. K tomu uviedol ceny leteniek podľa webovej stránky SkyScanner. Cenaletenky spoločnosťou Swiss z Viedne do Bazileja predstavovala 734 eur, cena letenky spoločnosti Delta
z Viedne do New Yorku sumu 449 eur. Na záver e-mailu uviedol, že potvrdí deň cesty a požiada ju o
zabezpečenie rezervácie pre neho a jeho rodinu. E-mailom zo dňa 26.9.2016 informoval R. W. žalobcu,

s nasledovným znením: „ohľadne overovacieho procesu výdavkov, nielen že je bežné, ale aj povinné,
že kontrolóri schvaľujú platbu. Postup je nasledovný: Vy mi dáte svoje výdavky na schválenie a potom
nasleduje druhé kolo schvaľovania s finančníkom (tu K. alebo niekto z jej tímu, ak tam vôbec je).
Pošlite mi rozpracované Vaše výdavky. Očividne sa vyskytli otázky od Faurecie, týkajúce sa zdieľaných
služieb ohľadom letov, čo sa musí rýchlo vyriešiť. Viac Vám neviem povedať“. Súd prvej inštancie ďalej

zistil, že v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 2.11.2016 žalovaný ako jeho dôvod uviedol,
že žalobca v dňoch od 16.8.2016 do 26.8.2016 spolu so svojou rodinou absolvoval letecky cestu do
Spojených štátov (New York), napriek jeho tvrdeniu, že cesta bola do Francúzska. Cesta do Spojených
štátov stála 4.423,96 eur, t.j. približne dvojnásobne viac, ako by bola cena predpokladanej cesty do
Francúzska, čím zamestnávateľovi spôsobil škodu v uvedenej výške. Dňa 11.8.2016 žalobca svojej
podriadenej zamestnankyni R. G. dal priamy pokyn, aby jeho cestu a cestu jeho rodiny evidovala ako

cestu do Francúzska a nie ako do Spojených štátov. Dňa 12.10.2016 v snahe zakryť svoje konanie
žalobca tvrdil, že v uvedenom čase cestoval do Francúzska, aj keď jeho tvrdenie bolo v rozpore so
zisteniami zamestnávateľa. Súd prvej inštancie ďalej v dôvodoch napadnutého rozhodnutia zhrnul
výpoveď žalobcu, svedeckú výpoveď R. G., písomnú svedeckú výpoveď G. E., personálnej riaditeľky
pre strednú Európu a výpoveď svedka R. W., regionálneho manažéra skupiny.

3/ Na základe zisteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že pracovný pomer
žalobcu so žalovaným bol skončený neplatne. Na základe vykonaných dôkazov nemal za dostatočne
preukázané tvrdenie žalovaného, že žalobca ako nadriadený dal ústny pokyn personálnej manažérke,
aby jeho leteckú cestu evidovala ako cestu do domovskej krajiny a aby tak bolo vystavená aj faktúra

za letenky. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný svoje tvrdenie preukazoval len svedeckou výpoveďou
R. G., proti ktorej stálo tvrdenie žalobcu. Túto svedeckú výpoveď súd prvej inštancie nepovažoval za
presvedčivú, aby ju vyhodnotil ako silnejší dôkaz než výsluch žalobcu, pričom bolo na žalovanom ako
zamestnávateľovi, spoľahlivo preukázať svoje tvrdenie, ktoré bolo rozhodujúcim dôvodom na skončenie
pracovného pomeru. Dodal, že svedkyňa G. mala záujem na výsledku interného vyšetrovanie podobne

ako žalobca a preto ju nebolo možné považovať za úplne nestranného svedka, pričom poskytnutím
písomného svedectva si mohla chrániť svoje ďalšie zamestnávanie u žalovaného. Z jej výpovede
bolo, podľa súdu prvej inštancie, zrejmé, že si je vedomá svojho predchádzajúceho svedectva, ktoré
poskytla svojmu zamestnávateľovi v čase, kedy bola ešte u neho zamestnaná, jej výpoveď vyhodnotil
ako uhýbavú a často nie istú. Jej nadriadená personálna manažérka G. E. uviedla, že pri vyšetrovaní

sa p. G.Á. snažila zakryť tému nákladov cesty a jej fakturácie, hoci vedela, že žalobca letel do
Spojených štátov a so slzami v očiach priznala, že im klamala z obavy o stratu zamestnania. Z toho
súd prvej inštancie vyvodil, že svedkyňa bola pod tlakom. Z uvedeného dôvodu tvrdenia žalobcu, že
svojej podriadenej nedal žiadny pokyn a ani nikdy nezatajoval cieľ svojej cesty vyhodnotil ako viac
presvedčivé, než svedeckú výpoveď p. G., keď zo žiadneho iného listinného dôkazu nevyplývalo, že by

personálna manažérka konala na základe pokynu žalobcu. Bola osobou zodpovednou za schválenie
leteniek pričom neuviedla, že by sa akokoľvek ohradila proti neprípustnému pokynu žalobcu a nikoho
o tom neinformovala. Svedeckú výpoveď p. G. tak súd prvej inštancie nevyhodnotila ako za dostatočný
dôkaz o tvrdení žalovaného ohľadom ústneho pokynu žalobcu do cestovnej agentúre pokyn uviesť vo
faktúre, že ide o letenky do Bazileja, nie od New Yorku a tým zakryť skutočný cieľ cesty. Súd prvej

inštancie ďalej skonštatoval, že Oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru bolo žalobcovi
doručené v súlade s § 38 Zák. práce dňa 15.11.2018. Ozrejmil, že žalovaný nariadil žalovanému
opustiť pracovisko, preto sa najskôr pokúsil doručiť oznámenie žalobcovi tým, že ho požiadal o osobné
prevzatie na pracovisku, a keďže týmto spôsobom sa oznámenie nepodarilo osobne doručiť, žalovaný
doručoval okamžité skončenie doporučenou poštou do vlastných rúk, čím nastali účinky doručenia,

žalobca si zásielku neprevzal a žalovanému sa neprevzatá zásielka vrátila dňa 15.11.2018. Citujúc
§ 68 ods.1 a 2 Zákonníka práce, súd prvej inštancie následne uviedol, že žalovaný v okamžitom
skončení pracovného pomeru poukazoval na povinnosť zamestnanca uvedenú v §81 Zákonníka
práce, na základe čoho uviedol, že nemôže tolerovať nečestné správanie, ani konanie spočívajúce
v pokuse zneužitie prostriedkov zamestnávateľa, ani následnú snahu o zakrytie takéhoto správania,

vrátane navádzania podriadenej na takéto konanie. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že interný
predpis žalovaného stanovoval pre objednanie leteniek do inej destinácie než do domovskej krajiny tri
podmienky: (i) cena letenky nesmie prevyšovať cenu letenky do domovskej krajiny, (iii) nákup má byť
uskutočnený včas, aby bola cena čo najnižšia a (iii) letenka musí byť schválená miestnym personálnymmanažérom.Dôkazocenáchleteniek,ktorýpredložilžalobca,nebolzostranyžalovanéhospochybnený,
ani vyvrátený. Ustálil, že žalobca konal dobromyseľne a v súlade s interným predpisom, keď požiadal
personálnu manažérku o preverenie cien leteniek a o objednanie letu do Spojených štátov. Podľa súdu

prvej inštancie porušenia interného predpisu sa žalobca dopustil len vtedy, keď si objednal letenku na
konkrétnu cestu, pri ktorej bola uvedená cena 1.106 eur. Táto cena bola vyššia, než cena letu podľa
jeho prieskumu do Bazileja, čo mu však personálna manažérka neoznámila a neurobila porovnanie
cien na konkrétny deň, v ktorom žalobca cestoval na dovolenku a späť. R. G. ako miestna personálna
manažérkamalaschvaľovaťcestužalobcu,podľasúduprvejinštanciepretobolanajmäonazodpovedná

za to, aby boli stanovené podmienky dodržané. Žalobca si nemohol letenky schvaľovať sám, ani
prípadné prekročenie limitu cesty. Na základe zisteného skutkového stavu možno pričítať žalobcovi len
nedbanlivosť pri porušení pracovnej disciplíny spočívajúcu v tom, že si žiadal objednať let, pri ktorom
bola cena zrejme, resp. pravdepodobne vyššia, než na akú mal nárok. Žalobca pri objednávaní leteniek
nekonal s úmyslom zatajiť skutočný cieľ cesty a tým poškodiť žalovaného, ktorý mu benefit poskytoval.
Preto súd prvej inštancie neprisvedčil žalovanému, že cestu evidoval ako cestu do domovskej krajiny na

základe informácie žalobcu. Zodpovední zamestnanci poznali cieľ cesty, aj to, že ide o využitie benefitu.
Súd prvej inštancie neuznal ani argument žalovaného, že žalobca cieľ svojej cesty nekonzultoval so
svojim nadriadeným, pretože z interného predpisu mu taká povinnosť nevyplývala. S prihliadnutím na
všetky okolnosti považoval porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu za menej závažné, za
ktoré prichádzalo do úvahy písomné upozornenie na možnosť výpovede. Súd prvej inštancie pri svojom

rozhodnutí zohľadnil, že žalobca rešpektujúc pokyn nadriadeného, čerpal dovolenku až po predaji
závodu, z ktorého dôvodu nemohol dodržať jednu z troch podmienok interného predpisu a to, aby
nákup leteniek bol uskutočnený včas a aby boli čo najlacnejšie. Išlo o prvé objednávanie leteniek v
rámci benefitu, nakoľko v roku 2015 si ho žalobca nečerpal. Žalobca sa predtým nedopustil porušenia
pracovnej disciplíny, závod pod jeho vedením dosahoval dobré výsledky a získal viaceré ocenenia. I

keď jeho nový nadriadený R. W. spochybnil, že to nebola žalobcova zásluha, podľa súdu prvej inštancie
bolo dôležité, že zamestnávateľ dovtedy nemal výhrady k jeho práci. Čo sa týka dôsledkov porušenia
pracovnej disciplíny, teda vzniku škody, túto nemožno pričítať žalobcovi, keďže za nákup zodpovedala
a schvaľovala ho vedúca personálneho oddelenia. Medzi konaním žalobcu a vznikom škody súd prvej
inštancie teda nevidel príčinnú súvislosť. Nakoľko žalovaný náhradu škody nežiadal, súd prvej inštancie

uzavrel, žeprenehoneboladôležitá,keďžežalovanývyplatilžalobcovimzdovénárokybezakéhokoľvek
krátenia, a to nevyčerpaný benefit z roku 2015 v sume 2.500 eur, ako aj iné nároky v sume 11.500
eur. Žalobca, podľa súdu prvej inštancie, správne namietal, že ak škoda vôbec vznikla, tak len vo výške
rozdielu cien leteniek. E. R. W. K. G. E. podľa súdu prvej inštancie preukazovali, že žalobca tvrdil, že
cestoval do Francúzska, avšak žalobca opisoval priebeh vyšetrovania/stretnutia inak ako svedkovia. V

čase,keďsapýtaližalobcunaskutočnýcieľjehocestybolozrejmé,žežalobcabudeprepustený,nakoľko
pri vyšetrovaní svedkovia nezisťovali od žalobcu, či vôbec dal nejaký pokyny personálnej manažérke,
nebol konfrontovaný s dokladmi, ani s vyjadrením jeho podriadenej a hneď mu bolo nariadené opustiť
pracovisko, ani nemal možnosť sa k porušeniu pracovnej disciplíny vyjadriť. R. W. síce uviedol, že
žalobcovi bolo povolené vyjadriť sa, ale k tomu došlo až neskôr v Mníchove, kde sa žalobca stretol

s nadriadeným pracovníkom vysielajúceho zamestnávateľa. Zohľadniac uvedené, súd prvej inštancie
dospel k záveru, že iba strata dôvery súvisiaca s uvedeným správaním žalobcu nie je dôvodom na
okamžité skončenie pracovného pomeru. Nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo v
súlade s § 68 ods. 1 Zák. práce a žaloba bola podaná v lehote podľa § 77 Zákonníka práce, súd prvej
inštancie jej v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vyhovel.

4/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., hoci bola žaloba čiastočne
zamietnutá. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca ma úspech v podstate celého sporu, v
dôsledku čoho sa jeho čiastočný neúspech nedá pomerne vyjadriť.

5/ Vyššiecitovanérozhodnutiesúduprvejinštancienasledovaloporozhodnutíodvolaciehosúdu,ktorýv
poradíprvývyhovujúcirozsudoksúduprvejinštanciezrušilavzrušenomrozsahuvrátilnaďalšiekonanie
a nové rozhodnutie. Odvolací súd v uznesení č.k. 6CoPr/1/2019-431 zo dňa 31.01.2020 uviedol, že sa
nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako vedúcemu pracovníkovi (žalobca pracoval
na pozícií vedúceho závodu v Hlohovci) možno pri posudzovaní miery intenzity porušenia pracovnej

disciplíny v súvislosti s jeho cestou do NY pričítať len nedbanlivosť, a že prevažná miera zodpovednosti
za porušenie interného predpisu žalovaného upravujúceho podmienky poskytnutia cestovného benefitu
vyslanému zamestnancovi do domovskej krajiny pripadá na svedkyňu R.. G. (v rozhodnom čase na
pracovnej pozícií lokálnej personálnej manažérky u žalovaného, pracovne subordinačne zaradenejpod žalobcom). Vytkol súdu prvej inštancie, že bez opory vo vykonanom dokazovaní uveril žalobcovi,
že sporný ústny pokyn personálnej manažérke ohľadom spôsobu evidencie jeho cesty do NY nedal,
na druhej strane spochybnil svedeckú výpoveď bývalej zamestnankyne R.. G., podľa ktorej vo veci

spôsobunesprávnehoevidovaniaafakturácieletukonalanazákladeústnehopokynužalobcu.Súdprvej
inštancie pri hodnotení tohto dôkazu opomenul skutočnosť, že to bol žalobca, kto požiadal svedkyňu R.
G.ozabezpečenierezervácieleteniekViedeň-NewYorkprenehoajehorodinupotom,čojejpotvrdídeň
cesty a rovnako okolnosť, že svedkyňa G. nemala motív žiadať z vlastnej iniciatívy cestovnú kanceláriu
„dať do faktúry destináciu Vie - Basel a späť“, keďže by z takéhoto konania nemala žiaden prospech (na

rozdiel od žalobcu) a je len ťažko uveriteľné, že by si dobrovoľne na základe vlastnej iniciatívy svojim
konaním privodzovala prípadnú sankciu za závažné porušenie pracovnej disciplíny. V tejto súvislosti
dodal, že ak by si žalobca nebol vedomý skutočnosti, že cena letu z Viedne do NY v termíne od 15.8 -
26.8.2016 prevyšuje cenu letu do domovskej krajiny, t. j. že poruší interný predpis žalovaného ohľadom
ceny letu, svedkyňa G. by nemala dôvod žiadať cestovnú kanceláriu o vystavenie faktúry s údajmi
odporujúcimi skutočnosti, a to sama z vlastnej iniciatívy. Odvolací súd dodal, že úmysel žalobcu oficiálne

neuviesť skutočný cieľ cesty svojim nadriadeným možno podporne vyvodiť aj zo svedeckých výpovedí
ďalších bývalých zamestnancov žalovaného - p. G. E. a p. R. W., ktorým mal žalobca 12.10.2016
cestu do NY poprieť, a s ktorých obsahom sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
nevysporiadal. Odvolací súd sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie ohľadom zaujatosti
svedkyne G.j a v tejto skutočnosť upriamil pozornosť súdu prvej inštancie na skutočnosť, že svedkyňa

v roku 2017 ukončila pracovný pomer u žalovaného a v čase svedeckej výpovede k nemu nemala
vzťah,ktorýbymoholobjektívnevzbudzovaťpochybnostiopravdivostijejvýpovede.Rovnakoaniostatní
svedkovia pre žalovaného v čase svedeckej výpovede nepracovali. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom
uznesení usmernil súd prvej inštancie, že konanie vedúceho zamestnanca, ktorého úmyslom bolo uviesť
zamestnávateľa do omylu ohľadom využitia poskytovaného benefitu, iniciovať vystavenie účtovného

dokladu v rozpore so skutočnosťou s cieľom získať finančný prospech na úkor zamestnávateľa je z
hľadiska stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny závažným, ktoré zakladá dôvod na okamžité
skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Odvolací súd zároveň vytkol
súdu prvej inštancie, že k posudzovaniu splnenia hmotnoprávnych predpokladov platnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru pristúpil skôr, ako si vyriešil otázku splnenia jeho formálno-právnych

predpokladov platnosti, zohľadniac, že určenie toho momentu je rozhodujúce v súvislosti s posúdením
otázky plynutia prekluzívnych lehôt podľa § 77 Zák. práce a § 63 ods. 4 a § 68 ods. 2 Zák. práce.

6/ Odvolací súd už len dodáva, že následne po vrátení spisu z odvolacieho súdu (teda pred vydaním v
poradí druhého odvolaním napadnutého rozsudku), súd prvej inštancie dospel k záveru, že vo veci nie

je potrebné nariadiť pojednávanie, keď mal pri opätovnom rozhodovaní vo veci sporné len „dve tretiny
tvrdenia strán, a to či žalobca dal p. R.. G. ústny pokyn, aby požiadala cestovnú kanceláriu uviesť vo
faktúre, že ide o letenky do Bazileja, nie do New Yorku a či žalobca pri vyšetrovaní dňa 12.10.2016
tvrdil, že cestoval do Francúzska, nie do Spojených štátov“, a postupom podľa § 177 ods. 1 písm. b/
C.s.p. oznámil, že vo veci verejne vyhlási dňa 4.9.2020 vyššie citovaný, svojim obsahom takmer úplne

identický, rozsudok.

7/ Predmetný rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný. Navrhol
odvolaciemu súdu, aby ho zmenil tak, že žalobu zamietne. Dôvodil, že súd prvej inštancie nedodržal
pokyny odvolacieho súdu, len zopakoval znenie pôvodného rozsudku a nereflektoval závery

odvolacieho súdu. Z jeho odôvodnenia sa javí, že postupoval vedome v rozpore s § 391 ods. 2 C.s.p.
tým, že porušil povinnosť viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu formulovaným v uznesení.
Žalovaný ďalej argumentoval, že súd prvej inštancie vyvodil vo veci nesprávne skutkové závery a vec
nesprávne právne posúdil. Poukázal na bod 54 dôvodov napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej
inštancie vyvodil záver, že žalobca sa dopustil porušenia interného predpisu tým, že si objednal letenku

na konkrétnu cestu, pri ktorej bola uvedená cena 1.106 eur, táto cena bola vyššia než cena letu podľa
jeho prieskumu do Bazileja, keď závažnosť tohto porušenia znížil úvahou, že personálna manažérka
žalobcovi neoznámila, že cena je vyššia, ani neurobila porovnanie cien na konkrétny deň, v ktorom
žalobca cestoval na dovolenku a späť, pričom práve personálna manažérka mala schvaľovať cestu
žalobcu a preto najmä ona bola zodpovedná za to, aby boli stanovené podmienky dodržané; žalobca si

letenky nemohol schvaľovať sám, ani prípadné prekročenie limitu, z čoho súd prvej inštancie opätovne
vyvodil záver, že žalobcovi možno pričítať len nedbanlivosť pri porušení pracovnej disciplíny, pričom
žalobca v súvislosti s objednávaním leteniek nekonal s úmyslom zatajiť skutočný cieľ cesty a tým
poškodiť svojho zamestnávateľa. Z tohto dôvodu porušenie pracovnej disciplíny žalobcu vyhodnotil akomenej závažné, čím dospel k nesprávnym skutkovým záverom a dopustil sa nesprávneho právneho
posúdenia skutku, ktorý žalovaný kladie žalobcovi za vinu. Žalovaný má zato, že už skutkový stav v
rozsahu ustálenom súdom prvej inštancie, napriek vytýkaným nezrovnalostiam pri hodnotení dôkazov,

teda že žalobca si objednal letenku na konkrétnu cestu do New Yorku, pri ktorej bola uvedená cena 1.106
eur, pričom táto cena bola vyššia, než cena letu podľa jeho vlastného prieskumu do Bazileja (734 eur),
predstavuje sám o sebe dôvod na okamžité skončenia pracovného pomeru. Žalovaný tiež doplnil, že
súd prvej inštancie nesprávne posúdil žalobcovo konanie ako nedbanlivostné, keď má za to, že žalobca
konal úmyselne, bol si plne vedomý pravidla stanoveného interným predpisom ohľadom cien leteniek

do domovskej krajiny, o čom svedčí aj jeho e-mail adresovaný B. G. z 8.8.2016, kde uvádza „ako vieš
súčasťou môjho balíka je jeden spiatočný let za rok s mojou rodinou. Pozrel som ceny, cesta do Bazileja
je drahšia ako do New Yorku“. Cena letenky v žalobcovom emaily bola 449 eur a cena do Bazileja 734
eur. Žalobca dal následne v tom istom e-maile pani G. pokyn rezervovať lety do NY, následne mu R..
G. preposlala e-mailom z 10.8.2016 e-mail od cestovnej kancelárie zo dňa 10.8.2016, kde boli uvedené
rôzne lety z Viedne do New Yorku, pričom žalobca si sám vybral konkrétnu letenku do NY v cene

1.174,42 eur, ktorej údaje R. G. aj preposlal e-mailom dňa 11.8.2016. Je teda úplne vylúčené, aby si
žalobca, ako riaditeľ zodpovedný za riadenie závodu, nebol schopný porovnať cenu letu ním vybratej
letenky do NY (1.174,42 eur) a cenu ním o necelých 48 hodín skôr zistenej letenky do Bazileja (734 eur).
Žalobca si teda musel byť vedomý toho, že nie je splnená základná podmienka na udelenie benefitu,
napriek tomu dal pokyn svojej podriadenej na zakúpenie drahšej letenky do NY, v okamihu objednania

leteniek si bol vedomý porušenia interného predpisu a práve preto dal pokyn R.. G. vykazovať vo
faktúre iný cieľ cesty, čo preukazuje aj jej svedecká výpoveď. Svojim nadriadeným následne o skutočnej
destinácii svojej cesty klamal, keď tvrdil, že namiesto v USA bol vo Francúzsku, čo preukazuje svedecká
výpoveď p. G.. E. D.. R.. W.. Žalobca sa tak dopustil vedomého útoku na majetok zamestnávateľa
a spôsobil mu škodu. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne pripísal význam

podmienke uvedenej v internom predpise, že letenky musia byť schválené lokálnym personálnym
manažérom, keď opätovne aj v druhom svojom rozsudku bez opory vo vykonanom dokazovaní uzavrel,
že p. G. žalobcovi letenky schvaľovala. Žalovaný v tejto súvislosti poznamenal, že ani v priebehu
súdneho pojednávania žalobca a jeho právny zástupca nevychádzali z toho, že by sa R.. G. mala
procesu schvaľovania leteniek zúčastniť, k zmene stratégie u žalobcu došlo až po predložení písomných

vyjadrení účastníkov konania. Uvedené vyplýva z toho, že žalobca najprv v žalobe skutkovo tvrdil, že
„po prieskume letenie vydal podriadeným pokyn, aby letenky objednali“, čo je následne v rozpore s jeho
výpoveďou pred súdom a jeho ďalšími tvrdenia uvedenými vo vyjadreniach z 8.6.2020, že mal za to,
že p. G. mu letenky schválila a bola „v tejto veci jeho nadriadená“, následne vo vyjadrení z 13.4.2017
tvrdí, že žiadosť o letenky „bola spracovaná do systému SAP, ktorý náklady na letenky schválil“. Až

následne, prvý krát vo vyjadrení dňa 6.7.2018, teda až po vydaní predchádzajúceho rozsudku súdu
prvej inštancie, žalobca v rozpore so svojimi predchádzajúcimi podaniami uviedol, že „predložil pani G.
ponuku leteniek za účelom jej schválenia s vedomím, že spĺňa požiadavky interného predpisu“. Podľa
žalovaného súd prvej inštancie rovnako nesprávne vyhodnotil mieru zodpovednosti pani G. za dodržanie
podmienok v internom predpise (bod 54 rozsudku). Ak by sa totiž aj pripustilo, že pani G. ako lokálna

manažérka mala schvaľovať letenky žalobcu, čo však nezodpovedá organizačnej štruktúre žalovaného,
kde na pozícií HR manažéra pre Slovensko bola toho času p. K. G. ako nadriadená p. G., zodpovednosť
za porušenie interného predpisu upravujúceho podmienky poskytnutia cestovného benefitu nemožno
pričítať v plnom rozsahu R.. G.. Žalobca sám ako zamestnanec požívajúci benefit, naviac na pozícií
riaditeľa závodu, bol zodpovedný za dodržanie podmienky v internom predpise. D.. G. bola v tom čase

na pracovnej pozícií lokálnej personálnej manažérky u žalovaného, pracovne subordinačne zaradenej
pod žalobcom a jej prípadná osobitná zodpovednosť ako lokálneho personálneho manažéra nie je pre
túto právnu vec relevantné. Za nesprávny považuje žalovaný aj názor súdu prvej inštancie uvedený
v bode 60/ rozsudku, podľa ktorého vznik škody nemožno pričítať žalobcovi, pretože existuje príčinná
súvislosť medzi konaním žalobcu (pokyn podriadeným na nákup letenky) a škodou (ako rozdielom

medzi cenou letenky do NY a cenou letenky do Bazileju). Protiprávne konanie žalobcu tak nemožno
zľahčovať. Žalovaný ďalej namietal nesprávne a neodôvodnené spochybnenie svedectva R.. G. súdom
prvej inštancie, keď bez ďalšieho uveril žalobcovi, že ústny pokyn personálnej manažérke nedal a
na druhej strane spochybnil jej svedeckú výpoveď. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že nemožno
prirovnávať postavenie p. R.. G. ako manažérky ľudských zdrojov v závode k postaveniu žalobcu, ktorý

bol riaditeľom závodu a jej priamym nadriadeným. Má za to, že súd prvej inštancie vytvára dojem, že
zodpovednosť p. G. H. rámci interného vyšetrovanie bola rovnaká, či snáď väčšia ako zodpovednosť
riaditeľa závodu; ide však o súdom vykonštruovaný a ničím nepodložný koncept, ktorý nemá oporu v
skutkovom stave, ani vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný poukázal aj na skreslený záver súdu prvejinštancie, že podobne ako žalobca aj pani G. mala záujem na výsledku interného vyšetrovania. Pani
G. rozhodne nemala záujem na výsledku interného vyšetrovanie rovnaký ako žalobca, pretože jej sa
interné vyšetrovanie, na rozdiel od žalobcu, dotýkalo iba v rozsahu, v akom mohlo vyjsť najavo, že

poslúchla pokyn svojho priameho nadriadeného na zmenu destinácie jeho letu na faktúre, pretože si
bola vedomá, že takýmto konaním zakrývala žalobcovo konanie priečiace sa internému predpisu. V
tomto zrejme p. R. G. skutočne pochybila, čomu zodpovedá aj jej svedecká výpoveď, ako aj svedectvo
jej nadriadenej, p. G. E., že pani G. sa bála povedať pravdu z obavy o stratu zamestnania. Prípadné
pochybne p. G. spočívajúce v zakrývaní protiprávneho konania žalobcu však nie je pre toto konanie

relevantné. Ak súd prvej inštancie napriek tomu uveril žalobcovi, že sporný pokyn p. G. nedal, zjavne
vychádzal z premisy, že p. G. požiadala o zmenu destinácie na faktúre za letenky z vlastnej iniciatívy.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je zrejmé, z akého zmysel dávajúceho dôvodu by tak
p. G. mala postupovať. Za nesprávnu a nelogickú považuje žalovaný aj úvahu súdu prvej inštancie,
ktorý pripisoval na ťarchu svedkyne R.. G., že bola pri výpovedi na súde konzistentná so svojim
predchádzajúcim písomným svedectvom zo dňa 29.11.2016, pričom ako dôveryhodnejšie, prekvapivo,

považoval svedectvo žalobcu, ktorý sa vo svojich tvrdeniach musel pridržiavať žaloby, pripravoval sa
na účastnícku výpoveď a prispôsobil ju vývoju súdneho konania. Na rozdiel od výpovede žalobcu, ktorá
bola až príliš presná, štruktúrovaná a cielená, výpoveď p. G. bola autentická a spontánna, nepamätala
si niektoré detaily, pretože nedisponovala mailovou korešpondenciou (na rozdiel od žalobcu), avšak z
jej výpovede bolo úplne zrejmé, že žalobcu vnímala ako svojho nadriadeného, ktorého pokyny plnila a

že vôbec nebola v pozícií, že by mu mala oprávnenie čokoľvek schvaľovať. Žalovaný v tomto kontexte
namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil svedectvá bývalých zamestnancov žalovaného G. E. K. R.
W.,keďvbode61/rozsudkuskonštatoval,že„svedectváG.E.K.R.W.preukazovali,žežalobcatvrdil,že
cestoval do Francúzska, i keď žalobca opisoval priebeh vyšetrovania /stretnutia inak“. Žalovanému tak
nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie na svedectvá G.. E. K. R.. W. neprihliadal, keď sám konštatuje,

že preukazovali, že žalobca im tvrdil, že cestoval do Francúzska. Úvahy súdu prvej inštancie o tom, že
v čase, keď sa G. E. K. R. W. pýtali žalobcu na skutočný cieľ cesty, už bolo zrejmé, že žalobca bude
prepustený, nijako nevyplývajú z vykonaného dokazovania a ide iba o nepodložené domnienky súdu
prvej inštancie. Z dôvodov rozsudku naviac nevychádza ani žiadne logické zdôvodnenie, ako by táto
skutočnosť, ak by aj bola pravdivá, mala viesť k tomu, že svedkom nebude veriť, že im žalobca nehovoril

pravdu ohľadom skutočnej destinácie jeho cesty. Rovnako nemôže byť reč o zaujatosti týchto svedkov,
pretože u žalovaného v čase svedeckých výpovedí už nepracovali a nemali žiaden záujem na výsledku
sporu. Naviac, odvolací súd výslovnej upozornil súd prvej inštancie, že sa má týmito výpoveďami
zaoberať. Súd prvej inštancie si tak neodôvodnenie osvojil výlučne tvrdenia žalobcu ohľadom skutku,
ktorý mu kladie za vinu žalovaný bez toho, aby sa vysporiadal s vykonanými dôkazmi v ich vzájomnej

súvislosti. Žalovaný záverom odvolania namietal, že súd prvej inštancie si z vlastnej iniciatívy skreslil
skutkový stav a zohľadnil pri svojom rozhodnutí okolnosti, ktoré nie sú relevantné pre posúdenia prípadu.
Súd prvej inštancie si totiž zvolil stratégiu, že pri vykreslení pozitívnych skutočností o žalobcovi a
popísaní nového vlastníka žalovaného v nepriaznivom svetle sa bude javiť zásadný útok žalobcu na
majetok žalovaného ako ospravedlniteľná drobnosť. Naviac, súdom popísané pozitívne hodnotenie

žalobcovho doterajšieho trvania pracovného pomeru je zavádzajúce a mylné, napr. ide o okolnosť, že
žalobca si čerpal dovolenku až po predaji závodu nie je relevantná na posúdenie tejto veci, naviac
nebolo preukázané, že by si žalobcu chcel uplatniť dovolenku aj skôr, a že by mu je zamestnávateľ
zamietol, išlo o dobrovoľné rozhodnutie žalobcu. Bez relevancie je okolnosť, že žalobca si v roku 2015
benefit nečerpal. Ako vyplýva z predloženej e-mailovej komunikácie, išlo o iný typ benefitu (preplatenie

cesty žalobcu pri premiestňovaní na Slovensko) ako je benefit, ktorého sa týka prejednávaná vec. V
bode 59 rozsudku súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca sa predtým nedopustil porušenia pracovnej
disciplíny, závod pod jeho vedením dosahoval dobré výsledky a získal viaceré ocenenia. Keďže žalobca
u zamestnávateľa pracoval len od novembra 2015, sotva mohol mať zásluhu na dobrých výsledkoch
skupiny. Pre posúdenie tohto prípade tiež nie je rozhodujúce, že došlo v lete 2016 k zmene spoločníka

žalovaného. Sumarizujúc uvedenú argumentáciu žalovaný uzavrel, že súd prvej inštancie neprihliadol
na okolnosti, ktoré on považuje na posúdenie skutku za podstatné, a to že od manažéra v pozícií
riaditeľa závodu sa vyžaduje vysoko morálny prístup k vykonávanej práce a dôsledné dodržiavanie
predpisov, že žalobca zneužil svoje postavenie voči svojej podriadenej R.. G. udelením pokynu na
zmenu destinácie jeho letu na faktúre, a že konanie žalobcu bolo úmyselné a vopred uvážené. Z

vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že potom, čo žalobca konal spôsobom smerujúcim k
svojmu obohateniu a poškodeniu zamestnávateľa, jeho následným úmyslom bolo uviesť ho do omylu
ohľadom využitia poskytovaného benefitu, vrátane iniciovania vystavenia účtovného dokladu v rozpore
so skutočnosťou, s cieľom získať finančný prospech na úkor zamestnávateľa.8/ Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Odvolaciu argumentáciu žalovaného považuje za nedôvodnú, má za to, že súd prvej

inštancie vyhodnotil svedeckú výpoveď D.. G. a jej dôkaznú silu správne a v odôvodnení rozsudku
rozvinul, prečo nepovažoval jej výpoveď za úplne nestrannú. K písomnej časti svedectva tejto svedkyne
žalobca uviedol, že toto bolo vypracované pred podaním žaloby, dva týždne po tom ako mali nastať
účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru a je zjavné, že iniciatíva k uvedeného svedectvu
neprišla priamo od zamestnankyne G., ale text svedectva vypracoval žalovaný, zjavne na odporučenie

svojhoprávnehozástupcu.Pochybnostiovierohodnostivyvolávaajto,žezatiaľčosipaniG.nepamätala
na podrobnosti ohľadom tvrdeného ústneho pokynu žalobcu, podrobne si pamätala na iné udalosti,
ku ktorým došlo počas trvania pracovnoprávneho vzťahu. Svedectvo pani G. je jediným dôkazom, na
základe ktorého žalovaný so žalobcom skončil pracovný pomer. Vyriešenie otázky udelenia pokynu je
presporkľúčové,nakoľkotýmtopokynommalopodľazneniaokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru
dôjsť k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Pokiaľ ide o svedecké výpovede p. W. K. D.. E.,

žalobca má za to, že súd prvej inštancie sa s ich výpoveďami dostatočne vysporiadal v bodoch 34/
a 35/ rozsudku. Žalobca ďalej vo vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené 15.11.2016, a v tejto súvislosti poukázal na časový rámec
udalostí, a to: 8.8.2016 e-mailová komunikácia medzi žalobcom a p. G., 11.8.2016 evidencia v systéme
SAP, september 2016 začiatok vyšetrovania, 12.10.2016 oznámenie o prekážkach v práci na strane

žalovaného a informácia, že u neho prebieha interné vyšetrovanie, 16.11.2016 e-mailová komunikácia,
ktorou sa žalobca dozvedel o okamžitom skončení pracovného pomeru. V tomto kontexte dodal, že
osobou zodpovednou za schválenie leteniek a o priznanie cestovného benefitu bola pani G. - lokálny
manažér HR žalobcu, pričom v zmysle požiadaviek na poskytnutie benefitu platí, že cestu a letenky
musí schváliť lokálny manažér HR. Pre určenie toho, či bolo okamžité skončenie pracovného pomeru

dané v súlade so zákonom je dôležité, či bolo doručené včas. Žalovaný sa tak podľa názoru žalobcu o
dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru dozvedel dňa 8.8.2016 (najneskôr však 11.8.2016),
pričom okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené e-mailom dňa 16.11.2016,
resp. fikciou doručenia dňa 15.11.2016, a teda po uplynutí dvojmesačnej subjektívnej lehoty. Dodal,
že ak by odvolací súd nepovažoval p. G. za vedúceho zamestnanca žalovaného vo vzťahu k HR,

žalobca poukázal aj na moment začatia interného vyšetrovania nákupu leteniek žalovaným. Toto malo v
zmysle vyjadrenia C.Á. W., zamestnanca žalovaného pracujúceho na pracovnej pozícii Country Finance
& ITS začať až v septembri 2016. Záverom svojho vyjadrenia žalobca zhrnul, že jeho konaním nemohlo
dôjsť k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, nakoľko nebol ten, kto si mohol v mene žalovaného
priznať nárok na cestovný benefit a žalovaný okamžité skončenie pracovného pomeru nedoručil v rámci

dvojmesačnej subjektívnej lehoty.

9/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného na odvolacom pojednávaní, na ktorom doplnil
a zopakoval dokazovanie ohľadom splnenia formálno-právnych náležitostí okamžitého skončenia

pracovného pomeru (keďže uvedené v napadnutom rozsudku absentovalo), oboznámením listiny
„Okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce“, Podací
lístok a Doručenka (č.l. 101, 102), Faktúry č. XXXXXXXX (č.l. 107), Elektronická letenka (č.l. 108-111),
doklad o úhrade ceny za letenky (č.l. 112), Žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného
pomeru zamestnaneckou radou (č.l. 118); ohľadom posúdenia splnenia hmotnoprávnych predpokladov

okamžitého končenia pracovného pomeru zopakoval dokazovanie prečítaním písomnej výpovede R. G.
zo dňa 29.11.2016, prečítaním písomnej svedeckej výpovede G. E. (č.l. 272, 319) a výpovede svedka
R. W. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny.

10/ Pokiaľ ide o splnenie zákonných formálno-právny aspektov okamžitého skončenia pracovného

pomeru, odvolací súd po doplnení dokazovania v naznačenom smere dospel k záveru, že tieto boli
naplnené.

11/ Podľa § 38 ods. 1 Zák. práce, písomnosti, ktoré sa týkajú vzniku, zmeny a skončenia pracovného
pomeru musia byť doručované zamestnancovi do vlastných rúk. Písomnosti doručuje zamestnávateľ

zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno
písomnosť doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku.Podľa § 38 ods. 2 Zák. práce, písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľa zasiela na
poslednúadresuzamestnanca,ktorámujeznáma,akodoporučenúzásielkusdoručenkouspoznámkou
„do vlastných rúk“.

Podľa § 68 ods. 2 Zák. práce, „zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer
iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skočenie dozvedel, najneskôr však
do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol“.

12/ Z dokazovania doplneného pred odvolacím súdom bolo skutkovo zistené, že žalovaný pred

doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru prostredníctvom Slovenskej pošty vyzval
žalobcu na osobné stretnutie za účelom jeho doručenia priamo na pracovisku, ktoré sa malo uskutočniť
dňa 02.11.2016. Žalobca sa však na stretnutie nedostavil, hoci v tom čase ako zamestnanec žalovaného
tak bol povinný urobiť. Priame doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru na pracovisku (§
38 ods. 1 Zák. práce) sa tak žalovanému nepodarilo. Následne žalovaný doručoval žalobcovi okamžité
skončenie pracovného pomeru poštou na poslednú známu adresu R. Z.. Č.. XXA, R. (na tejto adrese mal

žalobca v čase trvania pracovného pomeru u žalovaného prenajatý byt, resp. rodinný dom), odovzdaním
na poštovú prepravu dňa 04.11.2016, pričom listina bola žalobcovi doručená fikciou dňa 15.11.2016 po
uplynutí 5- dňovej odbernej lehoty, kedy sa zásielka vrátila žalovanému späť ako neprevzatá v odbernej
lehote. Dátum 15.11.2016 možno preto považovať za deň doručenia okamžitého skončenia pracovného
pomeružalobcovi.Odvolacísúdposudzovalajprimeranosťžalovanýmurčenej5-dňovejodbernejlehoty

na prevzatie tejto zásielky. V tejto súvislosti odvolací súd vychádzal z faktu, že žalobca v konaní netvrdil,
že by mu vážne prekážky bránili prevziať zásielku v období od 05.11.2016 (kedy bola daná na poštovú
prepravu) do 14.11.2016 (posledný deň odbernej lehoty), zohľadniac, že o obsahu zásielky musel mať,
prihliadnuc na všetky súvisiace udalosti, ktoré sa pred týmto dátumom stali, vedomosť (prebiehajúce
interné vyšetrovanie okolností objednania leteniek na jeho dovolenku do NY, osobné stretnutie žalobcu

dňa 12.10.2016 s G. E. - HR riaditeľkou pre Slovensko a Poľsko a R. W. - priamym nadriadeným
žalobcu - ohľadom jeho dovolenkovej destinácie v auguste 2016). Odvolací súd tiež dospel k záveru,
že zo strany žalovaného bola dodržaná aj prekluzívna lehota na okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa § 68 ods. 2 Zák. práce. so žalobcom. Pokiaľ ide posudzovanie subjektívnej dvojmesačnej
lehoty, pre túto je podstatné, kedy sa o porušení pracovnej disciplíny dozvedel priamy nadriadený

žalobcu, p. R. W., ktorý bol kompetentný vyvodiť, resp. iniciovať z príslušných zistení aj relevantné
právne kroky vo vzťahu ku skočeniu pracovného pomeru so žalobcom (teda nie osoby ako p. L., D. G.,
ani pani T., ktoré boli podriadené žalobcu). Interné vyšetrovanie nákupu leteniek sa začalo 23.9.2016
(č.l. 153, č.l. 618), dňa 26.9.2016 reagovala cestovná agentúra Carlson Wagolit Travel na opakovaný
dopyt žalovaného ohľadom fakturácie leteniek žalobcu, a ktorá oznámila p. W., finančnému riaditeľovi

Plastic Omniun pre región Slovensko, pravdivé okolnosti vystavenia faktúry na letenky pre žalobcu
(cit „letenky pána G. boli objednávane a vystavené za špeciálnych podmienok podľa požiadaviek pani
G. (viď email zo dňa 26.09.2016), následne ešte v ten deň (26.9.2016) e-mailom p. R.. W. oznámil
žalobcovi, že sa vyskytli otázky ohľadom nákupu jeho leteniek. Napokon interné vyšetrovanie bolo
zavŕšené dňa 12.10.2016 na osobnom stretnutí žalobcu s p. R.. W. K. D.. G.. E. v závode v Hlohovci.

Možno teda ustáliť, že dňa 26.9.2016 sa priamy nadriadený žalobcu dozvedel o porušení pracovnej
disciplíny žalobcom, pokiaľ ide o okolnosti súvisiace s objednaním, nákupu a fakturáciou sporných
leteniek žalobcu; pokiaľ ide o druhé vytknuté porušenie pracovnej disciplíny uvedené v písomnom
okamžitom skončení pracovného pomeru, konkrétne že žalobca na osobnom stretnutí dňa 12.10.2016
klamal svojim nadriadeným o skutočnej destinácie svojho letu, o tomto porušení sa nadriadený žalobcu

dozvedel priamo na stretnutí, teda v tento deň. V prípade oboch týchto skutkov, zohľadniac začiatok
plynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, k okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo včas,
nakoľko o prvom skutku získal priamy nadriadený žalobcu relevantnú vedomosť 26.9.2016, v prípade
druhého skutku dňa 12.10.2016. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené dňa
15.11.2016.

13/ Pokiaľ ide o hmotnoprávne predpoklady platnosti Okamžitého skončenia pracovného pomeru, po
zopakovaní dokazovania v tomto smere, dospel odvolací súd k záveru, že skutky, ktoré bolo žalobcovi
v Okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 2.11.2016 kladené za vinu sa stali a majú intenzitu
závažného porušenia pracovnej disciplíny, zakladajúceho postup zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1

písm. b/ Zák. práce. Pokiaľ ide o prvý skutkový dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru,
cit. že žalobca „dal dňa 11.08.2016 svojej podriadenej zamestnankyni D.. R. G. priamy pokyn, aby jeho
cestu a cestu jeho rodiny do NY evidovala ako cestu do Francúzska a nie ako cestu do Spojených
štátov amerických“; odvolací súd nevidel dôvod, aby svedeckú výpoveď R.. G. degradoval spôsobomako to urobil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie totiž bez kontextu s ďalšími skutkovými zisteniami
z hľadiska hodnotenia dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, vyhodnotil výsluch žalobcu ako
silnejší dôkaz než svedeckú výpoveď D.. G.. Hodnovernosť svedeckej výpovede svedkyne R.. G. je

však podľa názoru odvolacieho súdu potrebné vnímať aj v kontexte s ďalšími skutkovými zisteniami
a dôkazmi, konkrétne z e-mailu zo dňa 08.08.2016, ktorý žalobca zaslal p. G., a ktorého obsahom
bol pokyn na zabezpečenie rezervácie pre neho a jeho rodinu na cestu do NY (č.l. 76), v ktorom
uvádza ceny letov Viedeň - Bazilej (734 eur) a Viedeň - New York (449 eur); následného postupu
žalobcu, ktorým oznámil 09.08.2016 D.. G. konkrétny termín dovolenky 15.8.2016 - 26.08.2016. Dňa

10.8.2016 zaslala cestovná agentúra p. G. ponuku letov spolu s cenami leteniek (č.l. 78), žalobca si
vybral konkrétny let (e-mail na č.l. 81 zo dňa 11.8.2016) s cenou leteniek Austrian z Viedne na JFK
a späť 1.010,49 eur - dieťa, 1.201,49 eur - dospelý) a následne pani G.Á. požiadala e-mailom zo dňa
11.8.2016 cestovnú agentúru, aby do faktúry uviedla destináciu VIE - Basel a späť (č.l. 90). Napokon
dňa 11.8.2016 žalobca schválil platbu za jeho elektronické letenky v celkovej výške 4.423,96 eur v
systéme SAP (listina na č.l. 108 - 112, 152, 611,). Z uvedeného vyplýva, že žalobca, na pracovnej pozícií

vedúceho závodu, musel byť uzrozumený s tým, že ceny leteniek do NY (cca. 1.000 eur - 1.200 eur
za 1 letenku) prevyšujú cenu letu do domovskej krajiny, ktorú si dňa 08.08.2016 sám vyhľadal (734
eur za 1 letenku), teda že porušuje interný predpis. Napriek tomu nevyvinul žiadnu aktivity s úmyslom
cenový rozdiel zamestnávateľovi dorovnať. Konanie žalobcu bola zavŕšené ďalším skutkovým dôvodom
porušenia pracovnej disciplíny uvedeným v Okamžitom skončení pracovného pomeru, konkrétne, že

„dňa 12.10.2016 v snahe zakryť toto konanie tvrdil, že v uvedenom čase cestoval do Francúzska, aj
keď toto tvrdenie bolo v rozpore so zisteniami zamestnávateľa“, ktoré je samo o sebe z hľadiska
intenzity porušenia pracovnej disciplíny ďalším dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru.
Išlo totiž o klamanie svojich nadriadených, čo vyplynulo zo svedeckých výpovedí p. R.. W. K. D.. G..
E.. Obrana žalobcu, že bol otázkou p. W. ohľadom jeho sporného letu prekvapený, z ktorého dôvodu

odpovedal, že „cestoval do Francúzska“, nemôže obstáť. V tomto kontexte potom správanie žalobcu
na stretnutí s nadriadenými podporne potvrdzuje vierohodnosť výpovede svedkyne R.. G., zohľadniac,
že p. G., ako podriadená žalobcu, nemala žiadny dôvod z vlastnej iniciatívy, a teda bez pokynu žalobcu,
žiadať cestovnú agentúru uviesť do faktúry za letenky „destináciu Vie-Basel a späť“ a dobrovoľne
si tak privodzovať hrozbu sankcie za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Konanie žalobcu ako

vedúceho zamestnanca, s úmyslom uviesť zamestnávateľa do omylu ohľadom vyžitia poskytovaného
benefitu, iniciovať, resp. odobriť vystavenie účtovného dokladu v rozpore so skutočnosťou s cieľom
získať finančný prospech na úkor svojho zamestnávateľa, následne v rámci interného prešetrovania
okolností nákupu leteniek poprieť skutočný cieľ dovolenkovej destinácie pred svojimi nariadenými, je
podľa odvolacieho súdu z hľadiska svojej intenzity závažným porušením pracovnej disciplíny, ktoré

zakladá dôvody na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Nič
na tom nemení ani okolnosť, že žalobca bol výborným manažérom, ktorý v rámci svojej pracovnej kariéry
obdržal ocenenia za svoju riadiacu prácu (ktorú však pre žalovaného začal vykonávať až od 15.11.2015
na základe pracovnej zmluvy na dobu určitú).

14/ Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne správny a preto ho
odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol.

15/ O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods.
2 C.s.p. a procesne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v

plnom rozsahu. O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

16/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

P Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).