Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. január 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/116/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111216691
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1111216691.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Ing. Y. V., bývajúceho v W., proti žalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 5 C 84/2011, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 22. novembra 2016 sp. zn. 8 Co 459/2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky
I. rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. novembra 2016 sp. zn. 8 Co 459/2013 z r u š u j e vo
výroku, ktorým
a/ bol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy potvrdený,
b/ bol rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti zmenený tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi do troch dní sumu 963,68 € spolu s 8% úrokom z omeškania ročne od 10. mája 2011 do

zaplatenia, a vo zvyšku sa žaloba zamieta,
c/ bolo rozhodnuté o náhrade trov konania.

II. vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou z 23. mája 2011 domáhal, aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť mu

náhradu škody vo výške 102 589,59 € s príslušenstvom. V žalobe, ktorú podal podľa ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), uviedol, že uznesením Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Humennom zo 14. mája 2007, ČVS: ORP-89/OEK-HE-2007 bolo proti
nemu vznesené obvinenie pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ zákona č.
300/2005 Z.z. Trestného zákona (ďalej len „Trestný zákon“). Okresný prokurátor Okresnej prokuratúry

v Humennom podal 20. júla 2007 pod sp. zn. 2 T 118/07 proti nemu obžalobu pre skutok kvalifikovaný
ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, na čo Okresný súd v
Humennom vydal proti nemu 30. júla 2007 trestný rozkaz sp. zn. 2 T 118/2007, proti ktorému obžalovaný
(žalobca) podal v zákonnej lehote odpor. Okresný súd v Humennom ho neskôr (25. novembra 2009)
spod obžaloby oslobodil rozsudkom sp. zn. 2 T 118/2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 6. mája 2010.
Žalobca zaplatil 11. júna 2010 svojmu advokátovi náhradu trov obhajoby v trestnom konaní vo výške 1

070,53 €; túto sumu považoval žalobca za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, za ktorú podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá štát. Podľa názoru žalobcu je náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú
požadoval vo výške 100 000 €, primeraná morálnej, spoločenskej, občianskej a rodinnej degradácii,
ktorá narušila sebadôveru i dôveru žalobcu v princípy právneho štátu, vylúčila ho počas troch rokov
z možnosti účastí na verejných súťažiach a tendroch a vyvolala o ňom dojem, že je kriminálnik. Ako
príslušenstvo pohľadávky požadoval žalobca aj zaplatenie sumy 1 519,06 €, ktorá predstavuje jeho

výdavky s mimosúdnym uplatnením nároku u zodpovedného subjektu. Napokon sa žalobca domáhal
zaplatenia úroku z omeškania (§ 517 Občianskeho zákonníka) vo výške 8 % zo sumy 2 589,59 € (t. j. 1070,53 € + 1 519,06 €), nakoľko sa žalovaná v rámci žalobcom uplatneného predbežného prerokovania
nároku podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. dňom 10. mája 2011 dostala po uplynutí šiestich mesiacov
do omeškania (§ 16 zákona č. 514/2003 Z.z.).

2. Okresný súd Bratislava I (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 5. apríla 2013 č.k. 5 C 84/2011-161
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch dní náhradu: a/ škody vo výške 1 070,53 € s
úrokom z omeškania 8 % od 10. mája 2011 do zaplatenia a b/ nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 €.
V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

2.1. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania a so zreteľom na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcovi bola
uznesením o začatí trestného stíhania, následným trestným stíhaním, ako aj vydaním trestného rozkazu
spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá žalovaná.
V nadväznosti na to konštatoval, že žalobou uplatnený nárok treba posudzovať ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)

začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Z pohľadu nárokov podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. sa na celé trestné stíhanie (počnúc uznesením o vznesení obvinenia) hľadí ako
na nezákonné. K úkonom právneho zástupcu žalobcu v trestnom konaní súd prvej inštancie konštatoval,
že tieto boli v priamej súvislosti s týmto „nezákonným“ trestným stíhaním. Rozsah škody spočívajúcej v
trovách právneho zastúpenia žalobcu určil súd prvej inštancie vo výške 1 070,53 €.

2.2. Na odôvodnenie rozhodnutia v časti týkajúcej sa povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že výsledky vykonaného dokazovania potvrdili
opodstatnenosť argumentácie žalobcu, podľa ktorej nezákonným trestným stíhaním bolo zasiahnuté
do jeho osobného, rodinného a profesijného života. Náhradu tejto ujmy vo výške 10 000 € považoval
súd prvej inštancie za primeranú miere následkov spôsobených žalobcovi vo všetkých zložkách právom

chránených osobnostných práv žalobcu.
2.3. Pokiaľ sa žalobca domáhal úrokov z omeškania, súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalobca
svoj nárok na náhradu škody u žalovanej uplatnil 9. novembra 2010, pričom lehota na plnenie žalovanej
márne uplynula dňa 9. mája 2011, na základe čoho sa nasledujúci deň dostala žalovaná do omeškania.
Vzhľadom na to súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % (1 070,53 €) od

10. mája 2011 do zaplatenia.
2.4. Súd prvej inštancie považoval za potrebné vysporiadať sa v rámci svojho rozhodovania s otázkou,
či orgán označený v žalobe ako orgán konajúci v mene štátu, je skutočne podľa zákona oprávnený
zaň konať. Vychádzal pritom z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 v spojení s § 4 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z.z., v zmysle ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci,

koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak; ak takto nemožno určiť
príslušný orgán, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie
sa nestotožnil s námietkou žalovanej, podľa ktorej v danom prípade Ministerstvo spravodlivosti nie je
orgánom príslušným na konanie v mene Slovenskej republiky, lebo predmetom konania je nárok na

náhradu škody spôsobenej vydaním nezákonného rozhodnutia, za ktoré žalobca síce označil uznesenie
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, vznik škody ale odvíja aj od vydania trestného rozkazu súdom.
Súd prvej inštancie pri posudzovaní opodstatnenosti tejto námietky vychádzal tiež z rozhodovacej praxe
súdov, ktorá sa v súvislosti s objektívnou zodpovednosťou štátu podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. ustálila na názore, že štát za podmienok ustanovených v tomto zákone v zásade zodpovedá za

škodu vzniknutú trestným stíhaním, ktoré bolo ukončené zastavením trestného stíhania, resp. vydaním
oslobodzujúceho rozsudku, zodpovedá teda za výsledok a na všetky rozhodnutia, ktoré boli v súvislosti
s takýmto trestným stíhaním vydané, je potrebné okrem rozhodnutia, ktorým bolo trestné stíhanie
právoplatne zastavené, alebo ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o oslobodení spod obžaloby, hľadieť
ako nezákonné. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade je pre určenie orgánu

príslušného konať v mene štátu potrebné použiť ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Súd
prvej inštancie pri tom zohľadnil aj to, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky síce postúpilo
žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, to však
žalobcovu žiadosť vrátilo 25. novembra 2010 späť Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky s
odôvodnením, že proti žalobcovi bol vydaný trestný rozkaz, ktorý má v zmysle § 353 ods. 6 zákona

č. 301/2005 Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) povahu odsudzujúceho rozsudku, ktorý
vydaním oslobodzujúceho rozsudku v trestnej veci žalobcu treba považovať za zrušený, a preto je v
zmysle§4ods.1písm.a/bodazákonač.514/2003Z.z.sprihliadnutímna§4ods.2zákonač.514/2003
Z.z. príslušné na predbežné prerokovanie nároku Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Ďalejsúd prvej inštancie poukázal aj na zamietavé stanovisko žalovanej z 8. júna 2011, z ktorého vyplýva, že
žalobcov nárok v mene štátu predbežne prerokovala ako orgán príslušný konať za štát. Z týchto dôvodov
uzavrel, že žalobca správne určil a označil orgán, ktorý v danom prípade koná za štát.

3. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 22. novembra
2016 sp. zn. 8 Co 459/2013 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy potvrdil a vo zvyšnej vyhovujúcej časti rozsudok zmenil tak, že žalovaná je povinná
zaplatiťžalobcovisumu863,65€spolus8%úrokomzomeškaniaročneod10.mája2011dozaplatenia,

do 3 dní a vo zvyšku žalobu zamietol; rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti
potvrdil. Stranám nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
3.1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny v napadnutej časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a v napadnutej zamietajúcej časti. Nie
je však vecne správny v časti priznanej náhrady škody v sume 1 070,53 € s príslušenstvom.
3.2. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu vychádzal súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady

škody z nesprávneho skutkového zistenia, že vyúčtovanie odmeny predložené právnym zástupcom
žalobcu v trestnom konaní zodpovedalo tarifnej odmene. Po doplnení dokazovania odvolací súd dospel
k záveru, že v trestnom konaní boli pojednávania odročené bez prejednania veci, preto mal právny
zástupcažalobcuvtrestnomkonanínároklennaodmenuvovýške1/4základnejsadzbytarifnejodmeny.
To, čo žalobca zaplatil svojmu zástupcovi nad túto výšku, nie je škodou, za ktorú by zodpovedal štát.

Odvolací súd preto žalobcovi priznal náhradu skutočnej škody vo výške 863,65 € a vo zvyšnej časti
uplatneného nároku žalobu zamietol.
3.3. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie posúdil spornú právnu otázku „ktorý orgán štátu je v
danom prípade orgánom konajúcim v mene štátu“. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie správne ustálil
za tento orgán Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, i keď podľa nesprávneho ustanovenia

zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd konštatoval, že pokiaľ je obžaloba považovaná za nezákonné
rozhodnutie, hoci nejde o rozhodnutie v pravom zmysle slova, rovnako je možné za nezákonné
rozhodnutie považovať aj trestný rozkaz, ktorý bol v danom prípade vydaný. Právnu fikciu nezákonnosti,
ktorá bola uznaná ustálenou judikatúrou, je preto potrebné vzťahovať nielen k uzneseniu vyšetrovateľa o
vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania proti žalobcovi a k obžalobe, ale aj k trestnému rozkazu,

keďže na základe podanej obžaloby súd ďalej pokračoval v stíhaní žalobcu, vydal trestný rozkaz, trestné
stíhanie nezastavil, obžalobu neodmietol a nevrátil vec prokurátorovi na ďalšie konanie. Tento trestný
rozkaz nemal byť vydaný vzhľadom na konečný výsledok trestného konania - vydanie oslobodzujúceho
rozsudku. Z podanej žaloby, ako aj z listu žalobcu z 5. novembra 2010, ktorým žalobca požiadal o
predbežné prejednanie nároku, jednoznačne vyplýva, že žalobca za nezákonné považoval uznesenie

vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania, podanie obžaloby ako aj vydaný trestný rozkaz. V danom
prípade ako zástupcovia štátu prichádzali do úvahy viaceré orgány, a to Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ale aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky,keďkonalanezákonnérozhodnutievydalvpodobetrestnéhorozkazuajtrestnýsúdvtrestnom
konaní. Podľa odvolacieho súdu je preto potrebné príslušnosť určiť na základe § 4 ods. 1 písm. m/

zákona č. 514/2003 Z.z. To znamená, že orgánom konajúcim za štát je orgán, na ktorý bola podaná
žiadosť na predbežné prerokovanie náhrady škody; týmto orgánom je v danom spore Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie s tým, že je prípustné podľa

§ 421 ods. 1 písm. a/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), lebo odvolací súd sa pri
riešení zásadnej právnej otázky („ktorý orgán štátu je v danom prípade orgánom konajúcim v mene
štátu“) odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a napadnutý rozsudok spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Podľa názoru žalovanej orgánom príslušným
konať vo veci za Slovenskú republiku mala byť podľa jej názoru, najneskôr od nadobudnutia účinnosti

zákonač.412/2012Z.z.,ktorýmsanovelizovaliniektoréustanoveniazákonač.514/2013Z.z.Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky. Záver o tom, že za štát má v danom spore konať Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, spočíva na nesprávnej interpretácii zákona č. 514/2003 Z.z. a
prehliadnutí záverov najvyššieho súdu vyjadrených v rozhodnutí zo 14. októbra 2015 sp. zn. 8 Cdo
289/2014 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej

republiky pod č. 6/2016. Podľa názoru žalovanej odvolací súd na určenie príslušného orgánu nesprávne
aplikoval ustanovenie § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 Z.z. V zmysle rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (napríklad podľa rozhodnutí sp. zn. 4 MCdo 15/2009 a 1 Cdo 53/1993), nárok na
náhradu škody v prípadoch náhrady škody spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo zastavenímtrestného stíhania alebo oslobodením spod obžaloby, sa posudzuje v rámci ustanovení o zodpovednosti
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom za rozhodnutie, pri ktorom je v odôvodnených
prípadoch možné skúmať splnenie podmienok v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z.z., sa v takom prípade

považuje uznesenie o vznesení obvinenia. V nadväznosti na to žalovaná poukázala na nesprávny záver
odvolacieho súdu, že trestný rozkaz z 30. júla 2007 č.k. 2 T 118/2007-253, vydaný Okresným súdom
Humenné je rozhodnutím, na ktoré sa vzťahuje „fikcia nezákonnosti“ uznaná ustálenou judikatúrou
v prípadoch uznesenia o vznesení obvinenia vydaného v trestnom konaní, ktoré skončilo inak ako
odsudzujúcim rozsudkom. Táto fikcia bola pre účely zákona č. 514/2003 Z.z. vyvodená súdnou

judikatúrou (sp. zn. 4 MCdo 15/2009 a 1 Cdo 53/1993) pre prípady uplatňovania náhrady škody
spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré skončí inak ako odsudzujúcim rozsudkom.
Súdy dospeli k záveru, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol
spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné

stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného
stíhania sa potom posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Táto
fikcia je v uvedených prípadoch opodstatnená preto, lebo pri zastavení trestného stíhania, oslobodení
spod obžaloby, nedochádza k formálnemu a výslovnému zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia,
v dôsledku čoho nie je splnená zákonom stanovená podmienka vzniku zodpovednosti za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (zrušenie rozhodnutia
príslušným orgánom). Podľa názoru žalovanej k vzniku práva na náhradu škody dochádza až pri splnení
ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb., respektíve podľa
ustanovení § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. Taký zákonný predpoklad je daný tiež vtedy, keď rozhodnutie,
ktorého zrušenie príslušným orgánom zakladá právo na náhradu škody, bolo zrušené po tom, čo

nadobudlo právoplatnosť. Trestný rozkaz, proti ktorému je oprávnenou osobou včas podaný odpor, sa
v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku zrušuje bez toho, aby nadobudol právoplatnosť.
Titulom pre uplatnenie náhrady škody by sa podľa názoru žalovanej mohol stať trestný rozkaz len
vtedy, ak by po nadobudnutí právoplatnosti došlo k jeho zrušeniu, a následnému zastaveniu trestného
stíhania, oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby. Trestný rozkaz, na ktorý vzal zreteľ odvolací súd

pri riešení predmetnej zásadnej otázky, pritom nikdy nenadobudol právoplatnosť, lebo bol zrušený.
Tento trestný rozkaz nespĺňa podmienku zrušenia rozhodnutia po nadobudnutí právoplatnosti, a preto
ho nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Za rozhodnutie
nezákonné a zakladajúce právo na náhradu škody treba preto v danom prípade považovať uznesenie o
vznesení obvinenia, oprávnenie vydať ktoré majú policajt a prokurátor. Orgánmi príslušnými na konanie

v mene štátu tak môžu byť buď Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky alebo Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky. Podľa názoru žalovanej sa teda odvolací súd odklonil od zaužívanej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu vyjadrenej v judikáte R 6/2016, v zmysle ktorého „ak v trestnom konaní,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci

obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1
písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára 2013 vždy Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, pričom na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne
v takomto prípade súd z úradnej povinnosti“. Podľa názoru žalovanej je teda vzhľadom na uvedené
zrejmé, že odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie, vec nesprávne právne posúdili, nakoľko na zistený

skutkový stav aplikovali nesprávne ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. určujúce orgán príslušný konať
v mene štátu v znení platnom a účinnom pred i po novelizácii zákona č. 514/2003 Z.z. zákonom č.
412/2012Z.z.Vzhľadomnatožalovanážiadalanapadnutýrozsudokodvolaciehosúdu(vpotvrdzujúcom
výroku týkajúcom sa povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10
000 € v zmeňujúcom výroku týkajúcom sa povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu škody 863,65

€ s príslušenstvom) a tiež rozsudok súdu prvej inštancie (vo vyhovujúcich výrokoch) zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby najvyšší súd dovolanie odmietol a priznal mu nárok
na náhradu trov dovolacieho konania. Podľa jeho názoru dovolateľka nerešpektuje „ratio temporis“.

Na vysvetlenie žalobca uviedol, že v čase začatia konania (23. mája 2011) nebol ešte vydaný zákon
č. 412/2012 Z.z., o ktorý dovolateľka opiera svoju argumentáciu. Ak sa judikatúra považuje za zákon
v materiálnom zmysle, potom sa aj na ňu vzťahuje princíp zákazu retroaktivity, v zmysle ktorého sauplatňuje len na budúce prípady, a nie aj do minulosti. Podľa názoru žalobcu pasívne legitimovaný
zostáva vždy štát bez ohľadu na to, ktorý orgán bude zaň konať.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie ako strana sporu podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) dovolateľka, na ktorú sa vzťahuje § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, a
v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) skúmal najskôr, či je dovolanie žalovanej prípustné, následne dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutia treba zrušiť.

7. V danom prípade bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný
procesný kódex. Prípustnosť dovolania bolo preto potrebné posudzovať podľa ustanovení CSP. Aj po
zmene právnej úpravy civilného sporového konania (vrátane dovolacieho konania), ktorú priniesol CSP
v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, treba dovolanie naďalej považovať za mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné

postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie
byťvnímanýakotretiainštancia,vrámcikonaniaktorejbybolomožnépreskúmaťakékoľvekrozhodnutie
odvolacieho súdu [porovnaj napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo
132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012
(poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte uvádza v zátvorke odkaz na „Cdo“, ide o odkaz

na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky)].

8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho

súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

9.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
9.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
9.2. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10. V danom prípade dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Uvádza,
že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací

súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
10.1. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou
odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad

Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine, zákona č.
514/2003 Z.z.), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných
ustanovení). V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ:
a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť
(a označením konkrétneho rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky

odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala
byť táto otázka správne riešená. Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupovalk riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP
(1 Cdo 36/2017, 2 Cdo 5/2017, 3 Cdo 74/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017).
10.2. Pokiaľ procesná strana v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,

nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa
jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach
alebo predpokladoch o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na
mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť neefektívne a nedosahujúce zákonom určený
cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých
procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a odvolací súd;
v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen
(všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj
(konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (8 Cdo 50/2017, 8 Cdo 78/2017, 8 Cdo
141/2017).

11. Dovolateľka vo svojom dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom vymedzila právnu otázku, ktorá
je právne významná z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Označila tiež rozhodnutie
dovolacieho súdu vyjadrujúce právny názor, od ktorého sa odvolací súd odklonil, a zároveň uviedla,
ako mala byť táto otázka riešená správne. Podané dovolanie teda dostatočne vysvetľuje, z čoho sa

vyvodzuje jeho prípustnosť (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP).

12. Najvyšší súd už v minulosti konštatoval (3 Cdo 821/2015 a 3 Cdo 398/2012), že pri nesprávnosti
určenia orgánu konajúceho v mene štátu, ide bezpochyby o nedostatok situovaný do rámca súdom
uskutočnenej aplikácie alebo interpretácie právnej normy (súd napríklad nesprávne vyloží niektorú

normu alebo aplikuje to ustanovenie, ktoré nemalo byť aplikované a v dôsledku toho neaplikuje
ustanovenie, ktoré má aplikovať).
13. Už v rozhodnutí zo 14. októbra 2015 sp. zn. 8 Cdo 289/2014 dospel najvyšší súd ako súd
dovolací k záveru, podľa ktorého „ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením
obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo

povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom
konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky“. Najvyšší
súd v uvedenom rozhodnutí zároveň konštatoval, že „na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene

štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti“.
13.1. Právne závery najvyššieho súdu vyjadrené v predmetnom rozhodnutí, ktoré bolo v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky publikované ako judikát R 6/2016,
sa stali súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
13.2. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu sa odvolací súd pri riešení žalovanou v dovolaní

označenej právnej otázky odklonil od vyššie uvedenej ustálenej praxe dovolacieho súdu a svoje
rozhodnutie založil na vecne nesprávnom právnom názore.

14.Jednýmzospornýchmomentovriešeniaotázkyoprávnenostitohoaleboonohoorgánukonaťvmene
žalovaného štátu bolo, či v danom prípade vydaný trestný rozkaz, proti ktorému bol podaný odpor, má

znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., resp. inými slovami: či takýto trestný
rozkaz má alebo nemá relevanciu z hľadiska vyriešenia predmetnej právnej otázky.
14.1. Vo všeobecnosti treba trestný rozkaz považovať za alternatívny, menej formálny (bez prejednania
veci na hlavnom pojednávaní) spôsob riešenia trestnej veci. Vydaním trestného rozkazu súd využíva
možnosť trestnú vec vybaviť tzv. skrátenou formou konania. Odpor podaný proti trestnému rozkazu

nevyvoláva prieskumné konanie odvolacím súdom ohľadne rozhodnutia, proti ktorému smeruje. Možno
ho považovať za procesný prejav nesúhlasu s tým, aby rozhodnuté bolo touto skrátenou formou. Ak
oprávnená osoba podala odpor proti trestnému rozkazu v lehote, samosudca nariadi vo veci hlavné
pojednávanie. Prednesením obžaloby prokurátorom na hlavnom pojednávaní sa trestný rozkaz ruší (viď
ustanovenie § 355 ods. 10 Trestného poriadku).

14.2. V danom prípade bol trestný rozkaz Okresného súdu Humenné z 30. júla 2007 č.k. 2 T
118/2007-253 napadnutý odporom oprávneným subjektom a v stanovenej lehote. Tento trestný rozkaz
preto nenadobudol právoplatnosť (pozri § 356 Trestného poriadku). Podľa z dôvodovej správy k §
6 zákona č. 514/2003 Z.z. právna úprava tu stanovuje tri základné podmienky, pri splnení ktorýchmožno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej protiprávnym rozhodnutím, a to: 1. protiprávnosť
rozhodnutia, 2. právoplatnosť rozhodnutia a 3. vyčerpanie opravných prostriedkov. V danom prípade nie
je splnená druhá z týchto podmienok. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že výnimka z daného pravidla

(podľaktorého zodpovednosťzaškoduspôsobenúnezákonnýmrozhodnutímorgánuštátumôžezaložiť
len právoplatné rozhodnutie), je upravená v § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, resp. § 6 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z.z.; to znamená, že táto výnimka sa uplatní len vtedy, ak škoda bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť.

14.3.Podľaprávnehonázorudovolaciehosúduneobstojínázorodvolaciehosúdu,že„pokiaľjeobžaloba
považovaná za nezákonné rozhodnutie, hoci nejde o rozhodnutie v pravom zmysle slova, rovnako
je možné za nezákonné rozhodnutie považovať aj trestný rozkaz, ktorý bol v danom prípade vydaný
súdom“. Treba mať na zreteli, že účinnosťou zákona č. 412/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 514/2003 Z.z. došlo k zvýrazneniu postavenia prokurátora v trestnom konaní s dôrazom na význam
jeho rozhodnutia o podanej sťažnosti obvineného (poškodeného) proti uzneseniu o vznesení obvinenia

a o podaní obžaloby príslušnému súdu z hľadiska určenia orgánu oprávneného konať za štát vo veci
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Právna úprava
obsiahnutá v § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. ako kritérium na určenie konania Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky v mene štátu vo veci náhrady škody podľa tohto zákona neustanovuje,
že prokurátor nezákonné rozhodnutie vydal, ale že škodu spôsobil v trestnom konaní. K spôsobeniu

škody dochádza pritom tým, že prokurátor, nevyužijúc svoju kompetenciu, nezruší uznesenie o vznesení
obvinenia, trestné stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi vec, ale osvojí si závery nezákonného
rozhodnutia a podá na základe nich obžalobu [poznámka dovolacieho súdu: obžalobu je oprávnený
podať len prokurátor (§ 231 písm. a/ Trestného poriadku)]. Prokurátor pred podaním obžaloby preskúma
výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania a posúdi, či dostatočne odôvodňujú postavenie

obvinenéhopredsúd.Posúdenietejtootázkyzávisíodtoho,čivprípravnomkonaníbolidôkazypotrebné
pre meritórne rozhodnutie súdu obstarané v súlade so zákonom. Preskúma tiež, či policajt postupoval
v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, osobitne s tými, ktoré zabezpečujú právo na obhajobu.
Prokurátor môže vziať obžalobu späť až do začatia hlavného pojednávania. Vec sa tým vracia do
prípravného konania (§ 239 ods. 1 Trestného poriadku). Potom prichádza do úvahy už len odstúpenie

od obžaloby (§ 239 ods. 2 Trestného poriadku), čo nie je posudzovaný prípad.
14.4. Na základe vyššie uvedeného v posudzovanom prípade je určujúce to, že v trestnom konaní, ktoré
sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu. Orgánom konajúcim v mene štátu vo
veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/203 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je

- ako už bolo uvedené - od 1. januára 2013 vždy Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.

15. V nadväznosti na vyjadrenie žalobcu k dovolaniu dovolací súd poukazuje na to, že právna úprava
pôsobnosti orgánov konajúcich v mene štátu, ktorá nadobudla účinnosť 1. januárom 2013, neobsahuje
prechodnéustanovenia,pretosavzmysleprincípunepravejretroaktivityuplatníajnavšetkyneskončené

konania o náhradu škody uplatnenej podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Podobne, poukazujúc na dovolaciu
námietku žalobcu o tom, že žalovaná vo vzťahu k judikatúre nerešpektuje „ratio temporis“, dovolací súd
pripomína, že už v niektorých rozhodnutiach (8 MCdo 4/2014, 3 Cdo 233/2015, 3 Cdo 223/2016) vyjadril
právny názor, podľa ktorého nový (judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný) právny názor sa
aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí,

ale iba nachádza. V danom prípade už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bol judikát R 6/2016
publikovaný spôsobom, ktorý je dostupný širokej verejnosti.

16. Z týchto dôvodov najvyšší súd konštatuje, že dovolanie žalovanej smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému je dovolanie nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (lebo rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), ale zároveň aj dôvodné [lebo napadnutý rozsudok - práve v
riešení predmetnej právnej otázky - spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP)].

17. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací

súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí
(§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil(okrem výroku ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti potvrdený) a
vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

18. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

19. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§

454 ods. 3 CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.