Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. december 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/138/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109231361
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7109231361.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobcov 1/ C.. C. I., nar. XX.X.XXXX, bytom B.
XX, zastúpeného JUDr. Miroslavom Katunským, advokátom, Košice, Floriánska 16, 2/ C. Q., nar.
X.XX.XXXX, bytom G., T. T. Y. XXXXX/X, proti žalovanému Východoslovenská vodárenská spoločnosť,
a.s., Košice, Komenského 50, IČO: 36 570 460, o zaplatenie 20.519,76 € s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu v 1. rade proti rozsudku 18C 13/2010-360 z 11.1.2018 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vzťahu žalobcu v 1. rade a žalovaného.

Žalobca v 1. rade nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému sa ich náhrada
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom 18C 13/2010-134 z 1.3.2013 žalobu žalobcov C.. C. I. a S. Q. zamietol
a žalobcov v 1. a 2. rade zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania v sume 1.231 € v lehote troch dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa pôvodný žalobca v 1. rade C.. I. I., nar. XX.X.XXXX a žalobkyňa v
2. rade S. Q. domáhali voči žalovanému zaplatenia sumy 20 519,76 € s prísl. tvrdiac, že sú výlučnými

vlastníkmi nehnuteľností, pozemkov zapísaných na LV č. XXXX a XXXX, kat. územie C. a žalovaný je
výlučným vlastníkom vodárenských objektov sčasti tam umiestnených, bez súpisného čísla, tvoriacich
dvor areálu úpravne vody číslo KN XXX/X, XXX/XX, XXX/XX a XXX/XX a žalovaný takto dlhodobo ich
nehnuteľnosti bez náhrady a právneho titulu užíva. Uviedol, že žalobca v 1. rade zomrel dňa 13.9.2011
a na jeho miesto vstúpil do konania jeho právny nástupca C.. C. I. (aktuálny žalobca v 1. rade) a
to na podklade osvedčenia o dedičstve. Vzal do úvahy stanovisko žalovaného, ktorý namietal, že na
nehnuteľnostiach, za užívanie ktorých žalobcovia žiadajú náhradu, sa nachádzajú stavby, ktoré boli

podľa rozhodnutia Poľ. XXX/XXXX skolaudované a uvedené do prevádzky najneskôr v roku 1984,
pričom v roku 2007, kedy žalobcovia k pozemkom na základe vydržania nadobudli vlastníctvo boli
už tieto stavby postavené a žalobcovia o existencii vodohospodárskej infraštruktúry na uvedených
nehnuteľnostiach mali vedomosti. Za nesporné považoval, že stavba žalovaného - úpravne vody na
pozemkoch vo vlastníctve žalobcov v 1. a 2. rade je vodohospodárskym objektom, ktorý slúži verejnému
záujmu a tento objekt bol skolaudovaný v roku 1984. Citoval ďalej § 34 ods. 1, § 36 ods. 1 až 5, §
37 ods. 1 až 4 a § 41 ods. 1,2 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) a bol toho názoru, že

citované ustanovenia neumožňovali žalovanému právo zriadiť stavbu na cudzom pozemku a zákon ho
neoprávňoval z titulu zákonného vecného bremena užívať cudziu nehnuteľnosť. Je tak nesporné, že
žalovanýpostavilvodohospodárskedielovroku1984,stalsavýstavboujehovlastníkom,keďvlastníkom
pozemkov, na ktorom dielo bolo postavené boli právni predchodcovia žalobcov a títo vlastníctvo kpozemkom nadobudli v roku 2007. Citoval tiež čl. 20 ods. 1,4 Ústavy SR, § 3, § 120 ods. 1,2, §123, § 126
ods. 1 a § 135c ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že nároku žalobcov, ktorým sa
domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklého nájomného ako zodpovednostného

nároku voči žalovanému, ktorý im bráni v užívaní pozemkov bez toho, aby sa prednostne domáhali
odstránenia protiprávneho stavu nemožno poskytnúť právnu ochranu. Za týchto okolnosti sa jedná
o nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi. Podľa jeho úvahy právny nárok žalobcov nebolo
možné posudzovať podľa § 451 Občianskeho zákonníka titulom bezdôvodného obohatenia, ale podľa
citovaného ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka o neoprávnenej stavbe, čím by sa protiprávny

stav odstránil. V tejto súvislosti odkázal aj na nálezy Ústavného súdu SR č. III. ÚS 99/2012-14 zo
dňa 6.3.2012, II. ÚS 389/09-20 zo dňa 26.11.2009 a II. ÚS 103/07-25. Keďže žalobcovia sa v konaní
domáhali vydania bezdôvodného obohatenia a ich petitom bol viazaný, žalobu zamietol. Uviedol tiež,
že zamietnutie žaloby žalobcom neznamená, že títo nemajú právo na náhradu voči žalovanému, ktorý
takto ich pozemky bez právneho titulu užíva a citoval ďalej z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Cdo 94/2011 zo dňa 29.9.2011. Úspešnému žalovanému v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p.

priznal náhradu trov za zaplatený súdny poplatok za odpor.

3. Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci o odvolaní žalobcov C.. C. I. a S. Q. uznesením 11 Co
352/2013-159 z 27.6.2014 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z 1.3.2013 a vrátil mu vec na ďalšie
konanie. Vytkol súdu prvej inštancie čiastočnú nepreskúmateľnosť odôvodnenia jeho rozhodnutia a

uložil mu, aby uplatnený nárok posudzoval aj podľa iných ustanovení právnych predpisov (Občianskeho
zákonníka, resp. Zákona o vodách), ako ho právne kvalifikovali žalobcovia, teda podľa ustanovení o
bezdôvodnom obohatení.

4. Po vrátení veci súdu prvej inštancie pôvodná žalobkyňa v 2. rade S. Q. dňa 14.9.2016 zomrela a súd

prvej inštancie v uznesení 18C 13/2010-332 z 10.8.2017 rozhodol o pokračovaní konaní s dedičom
žalobkyne v 2. rade C. Q..

5. O nárokoch žalobcov súd prvej inštancie rozhodol ďalším rozsudkom 18C 13/2010-360 z 11.1.2018
(t.j. teraz preskúmavaným rozhodnutím) tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov

konania vo výške 100%.

6. Zrekapituloval doterajší priebeh konania a za nesporné označil, že stavba žalovaného, úpravňa vody
na pozemkoch vo vlastníctve žalobcov je vodohospodárskym objektom slúžiacim verejnému záujmu.
Z rozhodnutia odboru poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva v Michalovciach zo dňa

23.1.1984 mu vyplynulo, že týmto rozhodnutím bolo povolené užívanie stavby : „Michalovce, rozšírenie
vodovodnej siete a napojenie vodných zdrojov B. W.“, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
15.2.1984. Vodohospodárske povolenie na výstavbu predmetného vodohospodárskeho objektu bolo
vydané dňa 20.10.1971 Okresným národným výborom v Michalovciach a toto rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť 21.11.1971. Pri právnom posúdení veci za rozhodujúci pokladal dátum zriadenia tohto

vodohospodárskeho diela na základe predmetného právoplatného vodohospodárskeho povolenia, čo
bolo dňa 21.11.1971, pretože už v tom čase došlo k obmedzeniu a znemožneniu užívania pozemkov
žalobcov, keď v tom čase bol účinný zákon č. 11/1955 o vodnom hospodárstve. Citoval § 8, § 26 a § 29
zákona č. 11/1955 Zb. o vodnom hospodárstve a uviedol, že tento zákon neupravoval možnosť náhrady
za zriadenie vodohospodárskeho diela na cudzom pozemku, keď pri tzv. nútenom obmedzení užívania

nehnuteľnosti zákon v určitom obmedzenom rozsahu dovoľuje zasahovať do vlastníctva vlastníka
pozemku prevádzkovateľovi vodnej stavby, a to iba na výkon práv. Tieto oprávnenia prevádzkovateľa
stavby nemajú súkromnoprávnu povahu, pretože ide o verejný záujem a o verejnoprávne obmedzenie
vlastníckeho práva, ktoré je dovolené a v súčasnosti upravené zákonom č. 442/2002 Z.z. o verejných
vodovodoch a verejných kanalizáciách. Na danú problematiku je podľa neho nutné hľadieť podľa zásady

nepravej retroaktivity, čo znamená, že pokiaľ by súčasná úprava - zákon č. 442/2002 Z.z. neupravoval
náhradysúvisiacesvýkonomzákonnýchvecnýchbremien,bolobymožnéaplikovaťúpravusúkromného
práva (teda úpravu vecných bremien podľa ust. § 135c Občianskeho zákonníka), avšak § 42 ods. 6
zákona č. 442/2002 Z.z. upravuje náhrady súvisiace s výkonom zákonného vecného bremena vo forme
primeranej jednorazovej náhrady v lehotách tam uvedených. Citoval ďalej § 20 ods. 1, 4 a § 42 ods. 6

zákonač.442/2002Z.z.auviedol,žetentopredpisje„lexspecialis“vovzťahukObčianskemuzákonníku
čo znamená, že ak je o nejakej otázke komplexná úprava v špeciálnom zákone, nepoužije sa v tejto
oblasti všeobecná úprava. Dospel k záveru, že nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti pôvodným
vlastníkom pozemkov vzniklo ešte pred účinnosťou zákona č. 442/2002 Z.z. (pred 1.11.2002), a to od21.11.1971, t.j. za účinnosti zákona č. 11/1955 Zb. o vodnom hospodárstve. Pôvodní vlastníci si pritom
v tej dobe žiadne práva voči žalovanému (resp. jeho právnemu predchodcovi) neuplatnili a v súlade
s § 42 ods. 6 zákona č. 442/2002 Z.z. zostali tieto práva aj po účinnosti tohto zákona (po 1.11.2002)

nedotknuté. Vlastník pozemku tak má nepochybne nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie
užívania nehnuteľnosti (§ 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z.), ktorú si však mohol uplatniť u vlastníka
verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie v zákonných, prekluzívnych lehotách, t.j. do jedného
roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti a ak vlastník verejného vodovodu
alebo verejnej kanalizácie nevyhovel nároku alebo ak bol nečinný, mohol vlastník nehnuteľnosti uplatniť

svoje právo na súde do 6 mesiacov odo dňa, keď uplatnil nárok u vlastníka verejného vodovodu alebo
verejnej kanalizácie. Žalobcovia si tak po prvýkrát mohli právo u žalovaného uplatniť dňom 2.11.2002
(deň nasledujúci po vzniku právnej udalosti - účinnosti zákona č. 442/2002 Z.z.), a to v lehote do jedného
roka, t.j. do 2.11.2003, pričom z výsledkov vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobcovia si
v tejto lehote nárok u žalovaného neuplatnili (písomné dôkazy sú až z mesiacov 7, 8, 10/2009). Na súde
si mohli žalobcovia uplatniť svoj nárok do 6 mesiacov odo dňa, keď si nárok uplatnili u vlastníka, avšak

žalobcovia ani v tejto lehote nárok na súde nepodali a túto žalobu podali až dňa 26.11.2009, teda viac
ako 7 rokov po účinnosti zákona, a teda po uplynutí prekluzívnej lehoty. Doplnil, že nárok žalobcu zanikol
aj v trojročnej všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zák., keď sa právo mohlo vykonať prvýkrát
dňa 2.11.2002 a premlčalo sa 2.11.2005. Na základe uvedeného žalobu žalobcov zamietol, keďže
žalobcom nevznikol nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklého nájomného,

nakoľko žalovaný neužíva ich pozemky bez právneho titulu, ale z titulu núteného obmedzenia v dôsledku
výkonu oprávnení prevádzkovateľa vodných stavieb vo verejnom záujme a žalobcovia si mohli uplatniť
náhradu za nútené obmedzenie užívacieho práva, ale tak neurobili v prekluzívnej ani premlčacej dobe
a ich nárok tak zanikol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

7. Rozsudok napadol včas podal včas podaným odvolaním žalobca v 1. rade, navrhol ho zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie argumentujúc odvolacím dôvodom upraveným v § 365
ods. 1 písm. h/ CSP. Citoval § 26 zákona č. 11/1955 Zb. a mal za to, že toto ustanovenie oprávňovalo
osoby, ktoré sa vykázali potvrdením kompetentného orgánu vstupovať na cudzie pozemky, avšak pod
tento pojem nie je možné podľa neho v žiadnom prípade subsumovať aj „oprávnenie stavať na cudzom

pozemku“. Citoval § 29 ods. 1,2 zákona č. 11/1955 Zb., ako aj § 18 ods. 1 a § 22 zákona č. 87/1958
Zb. a mal za to, že investor vodohospodárskeho diela bol povinný v zmysle vtedy platných právnych
predpisov dospieť v prvom rade k dohode o výkupe alebo užívaní sporných pozemkov alebo zabezpečiť
ich vyvlastnenie, čo však nesplnil a k vyvlastneniu nikdy nedošlo. Realizáciu vodohospodárskeho
diela podľa neho nemožno subsumovať pod oprávnenie vstupovať na cudzí pozemok. Trval na tom,

že nezákonné užívanie pozemkov v jeho vlastníctve nie je možné následne „konvalidovať“ použitím
zásady nepravej retroaktivity a tento inštitút charakterizoval s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/98/2010. Nezákonnosť spočívajúcu v užívaní jeho nehnuteľnosti
žalovaným nie je možné následne odstrániť tým, že sa poukáže na zmenu právnej úpravy. Keďže
medzi jeho právnymi predchodcami a žalovaným nevznikol právny vzťah na základe zákona č. 11/1955

Zb., potom zákonom č. 442/2002 Z.z. sa nemohlo vstúpiť do tohto neexistujúceho právneho vzťahu a
meniť jeho režim. Neobstojí teda záver súdu prvej inštancie, že nárok na finančnú náhradu za nútené
obmedzenie v užívaní nehnuteľnosti mu vznikol od účinnosti nového zákona č. 442/2002 Z.z., t.j. od
1.11.2002 a neuplatnením tejto náhrady v prekluzívnej ani premlčacej dobe mu nárok zaniknúť nemohol.

8. Žalovaný (ani žalobca v 2. rade) sa k odvolaniu žalobcu v 1. rade nevyjadril. Keďže žalobcovia
svoje nároky voči žalovanému uplatňovali v závislosti od veľkosti svojich podielov k dotknutým
nehnuteľnostiam a žalobca v 2. rade proti rozsudku odvolanie nepodal, prejednal odvolací súd
napadnutý rozsudok len vo vzťahu žalobcu v 1. rade a žalovaného.

9.KrajskýsúdvKošiciachnazákladepodanéhoodvolaniavecpodľaust.§385ods.1CSPprejednalbez
nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania,
t. j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami
žalobcu v 1. rade uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, a preto rozsudok vo vzťahu žalobcu v 1. rade a žalovaného

potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.10. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§
219 ods. 1, 3 CSP).

11. Žalobca v 1. rade podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j., že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

13. Tento odvolací dôvod podľa názoru odvolacieho súdu naplnený nie je. Súd prvej inštancie v danom
prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne
závery o právach a povinnostiach strán sporu, preto nebol naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365
ods. 1 písm. h/ CSP.

14. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku ,v ktorých sa súd prvej
inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre
rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania.

15. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

16. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:

17. Žalobca v 1. rade argumentoval vo svojom odvolaní predovšetkým tou skutočnosťou, že žalovaný
sporné pozemky, patriace pôvodne jeho právnym predchodcom začal užívať bez právneho titulu a v

rozpore s vtedy platnou právnou úpravou - zákonom č. 11/1955 Zb. o vodnom hospodárstve. Súd
prvej inštancie sa však aj s touto argumentáciou odvolateľa vyčerpávajúco a dostatočne v napadnutom
rozhodnutí vyporiadal. Priliehavo poukázal na to, že k nútenému obmedzeniu užívania dotknutých
nehnuteľností voči ich pôvodným vlastníkom došlo ešte pred účinnosťou zákona č. 442/2002 Z.z.,
a teda práve za účinnosti zákona č. 11/1955 Zb., pričom pôvodní vlastníci si v tom čase žiadne

práva voči žalovanému (resp. jeho právnemu predchodcovi) neuplatnili. Zákon č. 11/1955 Zb. pritom
neumožňovalposkytnúťvlastníkovipozemkunáhraduzaobmedzenievlastníckehopráva(okremnároku
za vyvlastnenie, či náhradu škody, čo pôvodní vlastníci neuplatňovali). Súhlasiť tak možno aj so záverom
prvoinštančného súdu, že nárok na finančnú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti
vlastníkom vznikol od účinnosti nového zákona č. 442/2002 Z.z., t.j. od 1.11.2002. Z obdobných

východísk vychádza aj zaužívaná súdna prax (viď napríklad rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k.
5Co/65/2007 zo dňa 27.3.2008, č.k. 1Co/119/2001 zo dňa 22.2.2012, či rozsudok Krajského súdu v
Košiciach č.k. 11Co/152/2011 z 12.12.2012.

18. Na správnosti dôvodov preskúmavaného rozhodnutia nič nemení odvolacia námietka žalobcu v

1. rade, že k vyvlastneniu predmetných nehnuteľností v minulosti nedošlo. Odhliadnuc od toho, že
pri vyvlastnení pozemkov by ďalší dôvod sporov strán odpadol, práve zohľadňujúc záujmy vlastníkov
pozemkov zákonodarca od účinnosti zákona č. 442/2002 Z.z. (ako verejnoprávneho predpisu) umožnil
vlastníkom domáhať sa vyplatenia náhrady za nútené obmedzenie užívania ich nehnuteľnosti (§ 20 ods.
4 citovaného zákona).

19. Vzhľadom na túto úpravu špeciálneho zákona, na posúdenie nároku neprichádzala do úvahy
všeobecná právna úprava (ust. Obč. zák. o náhradách za zriadenie vecného bremena). Uvedené
ustanovenie, ktoré súd prvého stupňa správne na zistený skutkový stav aplikoval, okrem úpravy právana primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti má aj vlastnú úpravu lehôt na
uplatnenie náhrady zo strany vlastníka nehnuteľnosti voči vlastníkovi verejného vodovodu alebo verejnej
kanalizácie. Podľa tejto úpravy za podmienky, že uplatnenému nároku vlastníka nehnuteľnosti sa

nevyhovie alebo vlastník stavby je nečinný, ochranu nároku poskytuje súd. Zákonným predpokladom
na poskytnutie ochrany je však uplatnenie práva vlastníka nehnuteľnosti na súde do šiestich mesiacov
odo dňa, keď uplatnil nárok u vlastníka verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie.

20. Súhlasiť možno aj so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého si žalobcovia (resp. ich právni

predchodcovia) nárok na náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti včas a v prekluzívnej
lehote neuplatnili a ochranu im teda priznať v tomto konaní už nemožno.

21. Preskúmavaný rozsudok vo vzťahu žalobcu v 1. rade a žalovaného je teda vecne správny a bolo
potrebné ho potvrdiť.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP spolu s § 255 ods. 1 a
§ 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalobca v 1. rade úspech nemal a úspešnému žalovanému v
ňom trovy nevznikli.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.

2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).