Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. február 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/33/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113011181
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8113011181.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Monoka a JUDr. Petra Tobiaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 01.03.2023 v Prešove
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. poriadku na podklade odvolaní obžalovaných X. N., Y. F. a W.
N. z r u š u j e v rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 2T/89/2013 zo dňa 06.06.2022 výrok
o treste u všetkých obžalovaných.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

u obžalovaných X. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., O. XX, Y. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., Z. 9, a
W. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. č. XXX,

podľa § 40 ods. 1 Tr. poriadku s použitím čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd u p ú š ť a od potrestania.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 2T/89/2013 zo dňa 06.06.2022 boli obžalovaní X. N., Y. F.
a W. N. uznaní vinnými zo spolupáchateľstva prečinu ublíženia na zdraví podľa § 20 k § 156 ods. 1 Tr.
zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 06.03.2012 asi o 01,30 hod. v Prešove na ulici Weberovej pred barom Ponorka, po
predchádzajúcej vzájomnej dohode bezdôvodne fyzicky napadli M. M. tým spôsobom, že ho viackrát
udreli päsťami rúk do oblasti tváre, čím týmto konaním mu spôsobili zranenia a to zlomeninu čelovej

kosti s minimálnym posunom úlomkov, pomliaždenie a krvné podliatiny v oblasti oboch očníc, trieštivé
zlomeniny centrálnej časti tváre - nosových kostí s minimálnym posunom úlomkov a krvácaním z nosa,
stien čelových a čuchových dutín, vnútornej steny očníc s poranením ľavého podočnicového nervu, ktoré
zranenia si vyžiadali liečenie, spojené s práceneschopnosťou v trvaní 38-40 dní,

za čo im bol uložený každému z nich samostatne podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 36 písm.
j), § 56 ods. 2 Tr. zákona peňažný trest vo výške 180,- eur a podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad,

že by výkon uloženého peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, im bol uložený i náhradný trest
odňatia slobody v trvaní 1 mesiaca.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie všetci traja obžalovaní prostredníctvom svojich obhajcov.Obhajca obžalovaného L. F. v jeho mene po rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku vyslovil
presvedčenie, že vykonaným dokazovaním neboli preukázané skutočnosti relevantné pre uznanie

viny obžalovaného. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že pred barom Ponorka došlo ku konfliktu
iba medzi obžalovaným a poškodeným. Poškodený bol opitý (sám uviedol, že v ten večer vypil 10
vodiek a 8 pív), agresívny, provokoval už v bare Ponorka, z ktorého bol službou SBS vyvedený von a
výslovne obžalovaného vyzýval „na férovku". Bolo preukázané, že sa ostatní obžalovaní do konfliktu
s poškodeným nezapojili. Tento konflikt vyvolal poškodený, pričom obžalovaný sa s ním biť nechcel.

Napriek tomu poškodený prvý zaútočil na obžalovaného a to úderom do tváre. Ten nemohol útok odvrátiť
inak, preto sa následne bránil aj ďalším jeho opakovaným útokom. Celý incident trval veľmi krátko.
Obžalovaný sa iba bránil útoku zo strany poškodeného. Podstatou inštitútu nutnej obrany je odvracanie
nebezpečenstva, ktoré vzniká útokom smerujúcim proti záujmu chránenému Trestným zákonom, a to
činom, ktorý by inak bol trestným činom, namiereným proti útočníkovi. Predpokladá jednak odrazenie
útoku priamo hroziaceho alebo trvajúceho na záujem chránený Trestným zákonom, a jednak zistenie, že

obrana nesmie byť celkom zjavne neprimeraná spôsobu a okolnostiam útoku. V situácii, kedy proti sebe
útočia dve osoby, je rozhodujúca počiatočná i iniciatíva, teda kto začal. Z okolností prípadu musí byť
jasné, že útok bezprostredne nasledoval za hrozbou, avšak nemusí byť neočakávaný. Hrozba nemusí
byť vyslovená, stačí, keď z okolností prípadu vyplýva. Primeranosť obrany sa posudzuje predovšetkým
z hľadiska intenzity oboch akcií (ich vzájomného porovnania).

Z povahy veci pritom vyplýva, že obrana musí byť tak intenzívna, aby útok iste a bez rizika pre
napádaného odvrátila, t. j. musí byť silnejšia než útok, avšak nesmie byť celkom zjavne neprimeraná.
Treba zároveň zdôrazniť, že od obrancu nie je možné požadovať, aby dal prednosť slabšiemu, ale
neistému prostriedku (rozsudok NS SR, sp. zn. 6Tdo/63/2019 zo dňa 22.07.2020).
Ak má byť nutná obrana úspešná, môže a niekedy aj musí napadnutý použiť intenzívnejšie konanie

alebo účinnejšie prostriedky, než použil útočník. Nesmie ale ísť o konanie alebo prostriedky celkom
zjavne neprimerané povahe a nebezpečnosti útoku. Škoda spôsobená v obrane môže byť väčšia ako
škoda, ktorú útočník spôsobil napadnutému alebo ktorá hrozila z jeho útoku. Nesmie však byť medzi nimi
celkom zjavný nepomer. Skutočnosť, že si niekto pripraví na obranu proti hroziacemu a očakávanému
útoku zbraň, nevylučuje záver, že ide o nutnú obranu. Občan má právo výberu, či sa útoku vyhne inak,

než použitím obrany alebo sa rozhodne brániť, lebo nikto nie je povinný ustupovať pred neoprávneným
útokom na záujmy chránené Trestným zákonom. Riziko vyvolané útokom musí znášať útočník. (R
18/1996)
Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že poškodený zotrval na hlavnom pojednávaní ako aj
pri konfrontáciách na svojej výpovedi a súdom neboli zistené žiadne odchýlky.

Poškodený si podľa názoru obhajoby nepamätá a vzhľadom na množstvo vypitého alkoholu ani nemôže
pamätať na presný priebeh skutkového deja. Nevie, kto začal, kto prvý dal úder a koľko bolo útočníkov
(raz štyria, potom traja). Ak by bola pravdivá výpoveď poškodeného a všetci traja obžalovaní by ho
udierali päsťami do oblasti tváre, poškodený by mal nepomerne vážnejšie zranenia, ako tie, ktoré utrpel
pri obrane obžalovaného. Podľa názoru obhajoby nie je vylúčené, že sa poškodený v ten večer zapojil

resp. vyvolal aj inú potýčku, nakoľko z výpovede svedkov vyplýva, že už v bare Ponorka vyvolával
konflikty, bol agresívny, čo vyústilo až do vyvedenia jeho osoby službou SBS z baru.
Obhajoba považuje za úsmevné, že podľa názoru súdu iba poškodený vedel jasne, presne s časovou a
logickou následnosťou popísať priebeh udalostí tak, ako sa v skutočnosti stali, a obžalovaní a svedkovia
nie. Okrem toho poukázal aj na výpoveď svedkyne B., ktorá pred súdom uviedla, že nevie, čo sa stalo v

bare Ponorka, pretože bola vonku, kde vyšiel aj poškodený, rozprávali sa a keď vyšli asi štyria chlapci s
poškodeným si niečo hovorili, ona však nevie uviesť čo, pretože poškodený išiel k nim, išli ďalej od nej,
vznikol medzi nimi konflikt, ktorý ale nesledovala, videla ale ako poškodený vstáva a sadá, vždy potom
ako dostal úder, pravdepodobne päsťou, lebo mal skrvavený nos. Obhajoba má podozrenie, že výpoveď
svedkyne nie je pravdivá, nakoľko, ak svedkyňa ani nevidela, kto udieral poškodeného a nesledovala

celý konflikt priamo, ktorý sa mal údajne odohrať neďaleko nej v časovom rozmedzí, ako pred súdom
uviedla, desať až pätnásť minút, ako mohla vidieť, že jej kamaráta bijú traja chlapci a vstáva a sadá
po každom údere?
Je trochu prekvapivé, že prvostupňový súd svojimi rozsudkami celkom trikrát obžalovaných spod
obžaloby oslobodil a napadnutým rozsudkom, pri žiadnej zmene dôkaznej situácie, ich uznal vinnými

a odsúdil ich.
Podľa názoru obhajoby bolo v konaní vykonaným dokazovaním dostatočne preukázané, že obžalovaní
X. N. a W. N. sa do potýčky pred barom Ponorka žiadnym spôsobom nezapojili. Obžalovaný F. sa iba
bránil aktívnemu útoku poškodeného a jeho obrana v žiadnom prípade nebola neprimeraná. Odvrátilútok poškodeného, ktorý bol neustále agresívny a v potýčke nepokračoval. Obhajoba je presvedčená,
ako už bolo vyššie uvedené, že zo strany obžalovaného išlo o využitie inštitútu nutnej obrany podľa §
25 Trestného zákona.

Vzhľadom na vyššie uvedené obhajca navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a
obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

Obhajca v mene obžalovaných X. N. a W. N. vyslovil, že obžalovaní rozhodnutie súdu považujú za
nezákonné, nesprávne a predčasne vydané, pretože súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Do kontaktu prišiel s poškodeným iba F., avšak len v rámci sebaobrany, keďže ho poškodený opakovane
napádal. Jediný dôkaz, ktorý usviedča obžalovaných je výpoveď poškodeného, ktorý si sám nepamätal
a nevie opísať priebeh skutkového deja, keďže bol agresívny a v strednom až ťažkom stupni opitosti, tak
ako to vyplynulo z výpovede znalca W.. M. N. a správ z oddelenia traumatológie a ORL. Obžalovaní sa
do predmetného konfliktu vôbec nezapojili a boli k nemu pasívni. Ich pasivitu a teda aktívne nezapájanie
sa do konfliktu medzi poškodeným a obžalovaným L. F. opakovane potvrdzujú, ako samotní obžalovaní,

tak aj svedok D. V. a M. Z.. Uvedenému záveru a teda tomu, že sa do konfliktu medzi poškodeným a
obžalovaným L. F. nezapojili obžalovaní D. N. a M. N. nepriamo nasvedčuje aj výpoveď svedka K. B.,
ktorá na hlavnom pojednávaní 10.06.2019 ani nevedela spoznať tam prítomných obžalovaných. Tento
svedok, navyše nevie ani opísať priebeh skutku a ani určiť, kto poškodeného udieral, čo vyplýva z jeho
výpovede z hlavného pojednávania zo dňa 20.10.2014. Tým tak potvrdzuje verziu obžalovaných, ktorí

vždy zhodne uvádzajú, že poškodeného nenapadli, a že poškodený bol vyvedený z baru SBSkou a
to všetko vzhľadom na jeho agresívne správanie sa. Jediné čo tento svedok vie ku skutku uviesť je,
že si poškodený s obžalovaným L. F. niečo pred barom Ponorka vysvetľovali a „potom sa to nejako
zvrtlo“. Uvedené tak potvrdzuje to, že konflikt sa skutočne odohral len a jedine medzi poškodeným
a obžalovaným L. F.. Počas výpovede na hlavnom pojednávaní vykonanom 20.10.2014 tento svedok

síce uvádzal, že poškodený sa ocitol v hlúčiku ľudí, avšak to ešte nepreukazuje, že sa aktívne
do konfliktu medzi poškodeným a obžalovaným F. aj zapájali. Navyše toto tvrdenie svedka K. B.,
ktorý potvrdzuje, že celý konflikt priamo nesledovala, nemožno považovať ani za tvrdenie podporujúce
tvrdenia poškodeného o tom, že ho mali napádať všetci obžalovaní. Preto tento dôkaz nemôže byť
vyhodnotený ako podporný dôkaz, ale skôr ako dôkaz nasvedčujúci aplikácii in dubio pro reo vo vzťahu k

obžalovaným. Tento dôkaz totiž vôbec nepreukazuje, aby sa skutok opísaný v skutkovej vete obžaloby
vôbec stal, nie to ešte tak, ako je tento opísaný v skutkovej vete obžaloby.
Zo znaleckého dokazovania vyplýva, že ku zraneniam poškodeného mohlo dôjsť ako štyrmi údermi, tak
aj troma údermi a to ako od viacerých osôb, tak aj od jednej osoby. Ako vyplýva z výpovede samotného
poškodeného, tak tento dostal už jeden úder dolu v bare Ponorka, pričom sám obžalovaný L. F. uvádza,

že pred barom Ponorka dostal od neho ešte ďalšie dva údery do tváre. K zraneniam mohlo dôjsť ako
v dôsledku úderu päsťou, tak aj predlaktím. Uvedené zistenia tak potvrdzujú, že ku konfliktu došlo
skutočne len medzi poškodeným a obžalovaným L. F., keďže jednu „ranu“ dostal poškodený už dolu
v bare Ponorka - nevedno síce od koho, čo je však pre určenie počtu úderov, ktoré spôsobili zranenia
poškodenému bezvýznamné, po ktorej sa tento potreboval ísť vyvetrať, z čoho možno dedukovať, že

mohlo ísť o pomerne silný úder, keďže sám poškodený uvádza, že po údere pocítil bolesť, a to aj napriek
tomu,ževtomčasemalvypitých10vodieka8pív,tedabolvstrednomažťažkomstaveopitosti,prektorý
je charakteristický znížený prah bolesti, a súčasne mal vonku dostať ďalšie dva údery od obžalovaného
L. F., čo sú úhrnom 3 údery do oblasti tváre, ktoré uvádza znalec W.. M. N. ako postačujúce na privodenie
zranení, ktoré boli predmetom jeho znaleckého skúmania, a navyše ktoré mohli byť spôsobené aj len

jednou osobou - obžalovaným L. F. (pred barom Ponorka) a nestotožnenou osobou v bare Ponorka.
Tieto závery, ktoré boli vyvodené z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní opätovne svedčia
v prospech aplikácie in dubio pro reo vo vzťahu k obžalovaným.
Jediným dôkazom, ktorý by mal podľa obžaloby usvedčovať všetkých troch obžalovaných zo spáchania
skutku, ktorý je opísaný v skutkovej vete obžaloby je tak výpoveď poškodeného, ktorý ani sám nevie

opísať priebeh skutkového deja. Nevie ani uviesť, kto konflikt vyvolal, kto udrel ako prvý, ani nič
podstatné k tomu, aby vôbec potvrdil správnosť skutku opísaného v obžalobe. K uvedenému je potrebné
pričítať ešte aj tú skutočnosť, že poškodený bol v strednom až ťažkom stave opitosti, mal motorické
problémy a problém udržať rovnováhu. Je síce pravdou, že bol v priebehu hlavného pojednávania
vyhotovený znalecký posudok z odboru psychológie, predmetom ktorého bolo posúdenie všeobecnej

a špeciálnej vierohodnosti poškodeného, ale tento bol vyhotovený temer po 10 rokoch od vtedy, čo
sa skutok udial, a najmä po 10 rokoch sústavne prebiehajúceho trestného stíhania obžalovaných,
predmetom ktorého bolo posúdenie prípadnej trestnosti skutku uvedeného v obžalobe, ktorý ako
taký nie je skutkovo komplikovaný, nie je detailne náročný, či nejak časovo rozsiahly. Preto zisteniaznalca o tom, že niet u poškodeného predpokladov ku fabulácii, že si skutok pamätá pomerne presne
aj vzhľadom na odstup, nemožno považovať za dôkaz podporujúci dôvodnosť podanej obžaloby a
správnosť tvrdení poškodeného. Na tieto zistenia nemožno vziať zreteľ ani z dôvodu, že počas tých

10 rokoch sústavného vedenia trestného stíhania možno dôvodne ustáliť, že u strán konania dôjde k
zapamätaniu si určitých konkrétnych okolností o skutkovo nenáročnom, časovo krátkom a priestorovo
koncentro-vanom skutku. Tu išlo o zapamätanie si jedného krátkeho incidentu, ktorý sa odohral medzi
obžalovaným F. a poškodeným, nie o rozsiahlu skutkovo náročnú, časovo rozsiahlu a miestom neurčenú
trestnú činnosť založenú na skúmaní detailov.

Obžalovaní teda sú toho mienenia, že pre dokázanie im viny zo spáchania skutku kladeného im za vinu,
nie sú postačujúce dôkazy a to výpoveď osoby v strednom až ťažkom stave opitosti, ktorá je najmä v
tej podstatnej časti neurčitá, všeobecná a nejasná, ako ani výpoveď svedka K. B., ktorá celý konflikt ani
nevidela, stála 200 až 300 metrov od miesta, kde sa mal odohrať, a ktorý ani po opakovanej účasti na
hlavnom pojednávaní nepoznal na tomto sa nachádzajúcich obžalovaných a týchto si vôbec nepamätal,
a rovnako ani tak znalecký posudok z odboru psychológie vyhotovený 10 rokov po konflikte. Výpovede

svedkov M. Z. a D. V. potvrdili, že osobne účastný bol konfliktu výlučne obžalovaný F., znalecký posudok
W.. M. N. s jeho výpoveďou na hlavnom pojednávaní ustálil a potvrdil, že zranenia mohli byť spôsobné
ako päsťou tak aj lakťom a to v počte 3 až 4 úderov, viacerými alebo aj jednou osobou, čo všetko
potvrdzuje tie skutkové okolnosti, že poškodený dostal v bare Ponorka na tanečnom parkete jednu ranu
do oblasti tváre, po ktorej aj napriek strednému až ťažkému stavu opitosti zacítil bolesť, že po tomto bol

vyvedený von SBS službou pred bar Ponorka, kde ho potom v rámci sebaobrany obžalovaný F. udrel
ešte 2 krát do oblasti tváre, čo sú presne 3 údery, ktoré boli podľa znalca W.. M. N. postačujúce na
spôsobenie tých poranení, pre ktoré bol poškodený ošetrený a obžalovaný F. je presne tá jedna osoba,
ktorá bola postačujúca na tie zranenia, pre ktoré sa poškodený liečil.
V ďalšom citoval z uznesenia NS SR sp. zn. 6 To 5/2015 zo dňa 15.12.2015, „Súd v každej trestnej veci

vo všeobecnosti je povinný postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné
pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Je potrebné s rovnakou starostlivosťou
objasňovať okolnosti svedčiace tak proti obžalovanému, ako aj okolnosti svedčiace v jeho prospech,
aby bolo možné vyniesť spravodlivé rozhodnutie. Preto je potrebné, aby súd dostatočne objasnil vec
v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že sa stal skutok a tento vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty

žalovaného trestného činu, pričom existuje spoľahlivý, že žalovaný skutok spáchal obžalovaný. Ak
nebude splnená, čo i len jedna z uvedených podmienok, nemožno dospieť k odsudzujúcemu rozsudku.
Pokiaľ ostanú po vykonaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov v akomkoľvek smere pochybnosti o
vine obžalovaného a tieto pochybnosti sa týkajú skutkových zistení, musí rozhodnutie súdu vyznieť v
prospech obžalovaného. Zásada prezumpcie neviny sa musí prejaviť v rozhodnutí v tom zmysle, že sa

uplatní zásada „in dubio pro reo“. Pri zisťovaní skutkového stavu, okrem požiadavky určujúcej rozsah
a predmet dokazovania, je prioritná aj požiadavka tykajúca sa kvality skutkových zistení. Pokiaľ ide
o kvalitu skutkových zistení, potom skutkový základ rozhodnutia v trestných veciach musí byť zrejmý
mimo dôvodnú pochybnosť, nestačí iba zistenie pravdepodobnosti. V danom smere platí pravidlo, že
nedokázaná vina má v rozhodnutí súdu taký istý význam ako dokázaná nevina“.

Obžalovaní sú toho názoru, že to nie oni sa majú vyviňovať spod obžaloby, ale ich vina im má byť
nespochybniteľne preukázaná/dokázaná, a pokiaľ je čo i len jedna pochybnosť o ich vine zo spáchania
skutku uvedenom v obžalobe, tak je potrebné aplikovať zásadu in dubio pro reo a oslobodiť ich spod
obžaloby prokurátora.
S poukazom na uvádzané skutočnosti a dôvodiac príslušnou judikatúrou obžalovaní navrhli, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, alternatívne aby po zrušení rozsudku odvolací súd rozhodol sám vo veci tak,
že ich oslobodí spod obžaloby prokurátora z dôvodu uvedeného v § 285 písm. c) Trestného poriadku,
a poškodených, aby odkázal s ich nárokmi na civilné súdne konanie.

Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní obžalovanými ako osobami na to oprávnenými
krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku postupom podľa
§ 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť konania,
ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že odvolania obžalovaných sú čiastočne opodstatnené,
avšak z iných ako namietaných dôvodov.Odvolací súd v prvom rade preskúmal procesný postup konajúceho súdu, či tento netrpí takými
podstatnými chybami, v dôsledku ktorých by bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť v celom
rozsahu a vrátiť vec konajúcemu súdu na ďalšie konanie, ako sa to už v tejto veci stalo pre procesné

pochybenia dvakrát. Tretíkrát bol rozsudok v tejto veci zrušený z dôvodu nevykonania nariadených
úkonov (výsluch znalca) a z dôvodu nevyhodnotenia dokazovania v súlade so zásadou ustanovenou v
§ 2 ods. 12 Tr. poriadku. V tomto štádiu konania odvolací súd konštatuje, že konajúci súd vykonal už
všetky úkony, ktoré mu boli nariadené, doplnil dokazovanie a po ňom vyhlásil napadnutý rozsudok.

So zreteľom na uvedené sa preto nemožno stotožniť s výhradou obž. F., že rozhodnutie je prekvapivé,
ak doposiaľ bol trikrát oslobodený spod obžaloby a bez zmeny dôkaznej situácie ich napadnutým
rozsudkom konajúci súd uznal vinnými. Je potrebné si uvedomiť, že ani jedno rozhodnutie konajúceho
súdu nevychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, tento sa postupne menil po doplnení
dokazovania, pričom v zrušujúcich rozhodnutiach nebol odvolacím súdom ani raz vyslovený právny
názor o správnosti záveru k priebehu skutkových zistení, ktorý by zodpovedal verzii predkladanej

obžalovanými. Naopak, odvolací súd vždy poukazoval na pochybenie konajúceho súdu, ktorých
sa dopustil pred vyhlásením rozsudkov, v dôsledku ktorých bolo nutné zrušiť napadnutý rozsudok.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa nevyjadroval ani k právnej kvalifikácii skutkových zistení z dôvodu
nedostatočne vykonaného dokazovania, nemohlo dôjsť ani k prekvapivému rozhodnutiu. Obžalovaní
mohli vzhľadom na podanú obžalobu očakávať aj rozhodnutie o uznaní viny.

Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že obžalovaní mali možnosť vyjadriť sa ku skutku,
ako aj k dôkazom vykonávaných na hlavnom pojednávaní, mali možnosť navrhovať vykonanie dôkazov
a predložiť argumenty o ich nevine v rámci záverečnej reči a posledného slova, pričom v konaní boli
zastúpení obhajcami, ktorí uplatňovali ich práva počas konania. V tomto rozsahu porušenie práv na

obhajobu zistené nebolo.

Dokazovanie bolo vykonané podľa pravidiel stanovených procesným predpisom a preto o ne v tomto
štádiu konania už konajúci súd mohol opierať svoje skutkové zistenia. Z nich vyvodil priebeh skutkového
deja uvedený vo výroku o vine, ktorý opieral predovšetkým o výpovede poškodeného, dôvodiac, že táto

je podporená aj záverom znaleckého posudku podaného znalcom W.. N., z ktorého vyplýva, že zranenia
boli spôsobené najmenej štyrmi údermi. Pritom neuveril obrane obžalovaných, ktorých výpovede sa
vzájomne líšia pri popise skutku, a ktorých dôvod, prečo išli všetci traja von z baru za poškodeným,
vyznieva nepresvedčivo, ak podľa ich tvrdenia poškodený sa správal agresívne a oni mohli zostať v
bare zabávať sa nerušene so svojimi priateľkami.

Vzhľadom na dosť stručné odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolací súd berúc na zreteľ i dĺžku
trestného konania, reaguje na uplatňované odvolacie námietky podrobnejšie.

Odvolatelia popierali svoju vinu a poukazovali na to, že dokazovaním neboli preukázané skutočnosti

relevantné pre uznanie viny v zmysle obžalobného návrhu, keďže ich vyjadrenia o priebehu skutkového
deja sú potvrdzované výpoveďami svedkov M. Z. a D. V., ktorí obaja zhodne vypovedali, že účastní
konfliktu boli iba obž. F. a poškodený.

Je faktom, že svedok M. Z. podľa svojich tvrdení vnímal to, že poškodený s obž. F. pred barom na seba

slovne útočili a po nejakej chvíli si všimol, že sa bijú a ten druhý (poškodený) spadol na zem. Keďže
fajčil, nevenoval im pozornosť, všetko bolo krátke, nebola to žiadna dlhá bitka. Tento svedok evidentne
popisuje iba časť konfliktu tak, ako aj svedok D. V., pretože ani on nebol po celý čas prebiehajúceho
konfliktu pred barom. Menovaný svedok videl, ako sa poškodený pred barom zahnal rukou na Y. F. a
udrel ho do oblasti tváre, druhej rane sa F. uhol, pričom on poškodeného kopol do stehna a rukou ho

trafil do oblasti tváre, na čo poškodený spadol tvárou k zemi. Potom prišli nejakí chlapci a asi jedno
dievča a postarali sa o poškodeného.

O tieto výpovede, na ktoré poukazujú obžalovaní, nemožno bezvýhradne opierať skutkové zistenia
bez ohľadu na ďalšie dôkazy, keďže sú v rozpore s inými, objektívne zaistenými dôkazmi. Priebeh

skutkového deja podľa svedkov M. Z. a D. V. spočívajúci v tom, že k fyzickému útoku došlo len
medzi obž. F. a poškodeným, v rámci ktorého poškodený udrel raz obž. F., druhému úderu vedenému
od poškodeného sa obžalovaný vyhol a kopol raz poškodeného a udrel ho akoby lakťom do tváre,
nekorešponduje minimálne s mechanizmom vzniku poranení na tvári poškodeného. Podľa znaleckéhodokazovania totiž na oblasť tváre, kde boli poškodenému spôsobené poranenia, pôsobilo s najväčšou
pravdepodobnosťou tupé násilie vo forme najmenej 4 útokov, teda ich mohlo byť aj viac, a poranenia
určite neboli spôsobené pádom na zem, ktorému spôsobu vzniku poranenia by zodpovedala výpoveď

svedka D. V., že poškodený spadol tvárou k zemi. Už len tento rozpor medzi výpoveďami svedkov
a zisteným mechanizmom vzniku objektívne zadokumentovaných poranení vo veľmi krátkej dobe po
konflikte poukazuje na opis iba časti konfliktu, prípadne na účelovosť výpovedí menovaných svedkov,
keďže tvrdenia menovaných svedkov sú v rozpore aj s výpoveďou svedkyne K. B., ktorá bola prítomná
pred barom od začiatku konfliktu, i keď ani ona mu nevenovala pozornosť po celú dobu.

Obžalovaní tiež argumentovali tým, že o výpoveď poškodeného nemožno opierať skutkové zistenia,
pretože bol v stredne ťažkom až ťažkom stupni opitosti, preto si na priebeh konfliktu nemohol a nemôže
pamätať. Stupeň opitosti pritom odvodili z výpovede poško-deného, ktorý sám uvádzal množstvo
požitého alkoholu v objeme 8 pív a 10 poldeci.

Ani túto výhradu odvolací súd nemohol celkom akceptovať, pretože z lekárskych správ o ošetrení
poškodeného vyplýva, že dňa 06.03.2012 o 02:43 hod. bol poškodený ošetrený a pri ňom uvádzal vznik
poranenia napadnutie viacerými osobami, na okolnosti si pamätá, o 03:38 hod. pri ďalšom vyšetrení
doplnil aj údery do hlavy. Je ťažko uveriteľné, aby si ošetrujúci lekár sám vymyslel spôsob vzniku
poranení u poškodeného a tento zapísal do lekárskej správy. Ak teda poškodený sa vo veľmi krátkej

dobe vyjadroval po konflikte k spôsobu vzniku poranení, tak túto jeho verzii je potrebné považovať
za vierohodnú, pretože aj napriek požitému alkoholu spolupracoval s lekármi pri ošetrení a teda vplyv
alkoholu mu nevyvolal tzv. okienko, pre ktoré by si na udalosti nemohol spomenúť. Odvolací súd vzal
do úvahy možný stredne ťažký stupeň opitosti poškodeného, poškodeným uvádzané údaje o požití
množstva alkoholu totiž nemusia byť presné, a dôkaz o stave opitosti, v ktorom sa poškodený nachádzal,

nebol produkovaný. Skutočnosť, že poškodený sa nachádzal v stave opitosti ešte neznamená, že
poškodený nevie zreprodukovať prežité udalosti v krátkej dobe po nich, najmä ak išlo o traumatickú
udalosť, ktorá sa spravidla fixuje do pamäte ako negatívny zážitok. Vo všeobecnosti totiž platí, že
stav opitosti umožňuje reprodukovanie priebehu udalostí bez popisu detailov, ale základná dejová línia
zostáva v pamäti zachovaná. Preto i poškodený, ak približne do jednej hodiny po konflikte vypovedal

k spôsobu vzniku poranenia, hoci bol pod vplyvom alkoholu, vypovedal k reálnemu priebehu útoku.
Vzhľadom na krátkosť času a ovplyvnenie poškodeného alkoholom odvolací súd vylučuje, aby si
poškodený vymýšľal iný priebeh o napadnutí.

Tvrdeniu poškodeného, že bol napadnutý viacerými osobami, čiastočne korešponduje výpoveď

svedkyne K. B., ktorá sa nachádzala pred barom a rozprávala s poškodeným v čase, keď vyšli z baru na
ulicu ďalší štyria chlapci von, jeden z nich sa postavil bokom, ale medzi poškodeným a troma osobami,
ktoré vyšli von, sa strhla bitka, ktorú síce sústavne nesledovala, ale videla, že poškodený vstáva a
padá, z čoho usúdila, že po údere päsťou do tváre poškodený spadol, keďže mal potom skrvavený nos.
Obžalovaní síce namietajú túto svedeckú výpoveď a považujú ju za nepravdivú, pretože na hlavnom

pojednávaní dňa 10.06.2019 svedkyňa ich nevedela spoznať a v roku 2014 uviedla, že nevidela, kto
udiera poškodeného, avšak výpoveď menovanej je iba jedným z dôkazov, ktorým sa preukazuje priebeh
skutkového deja. Odvolací súd dáva do pozornosti, že svedkyňa sa zdržiavala v blízkosti konfliktu,
čo je zrejmé aj z fotografií vyhotovených z kamerového záznamu a tie sú súčasťou spisu. Z nich je
rozoznateľné postavenie svedkyne i obžalovaných s poškodeným, ktorí stáli spolu v bezprostrednej

blízkosti, a teda pokiaľ aj svedkyňa nevnímala všetky okolnosti fyzického útoku, možno jej veriť, že
videla, ako na poškodeného útočili všetci traja, ktorí sa v blízkosti poškodeného nachádzali.

Skutočnosť, že svedkyňa nespoznala po 7 rokoch od spáchania skutku obžalovaných v pojednávacej
miestnosti, nie je ničím neobvyklým, najmä za situácie, ak sa s obžalovanými nestretáva ani náhodne.

Ani okolnosť, že svedkyňa nesledovala celý priebeh konfliktu, nemôže znehodnotiť jej výpoveď v takom
rozsahu, že je absolútne nepoužiteľná. Svedkyňa sama vypovedala ako vnímala konflikt prebiehajúci
neďaleko nej, čo naopak hodnovernosť jej výpovede zvyšuje, keďže nevznikajú pochybnosti o tom,
že chce napomôcť poškodenému, s ktorým sa už v tej dobe poznala, a chce usvedčiť obžalovaných
nekritickým spôsobom. Okrem toho priebeh deja, ktorý menovaná svedkyňa vnímala a následne aj

popísala, je overený aj kamerovým záznamom v tom smere, že najprv boli štyria včítane poškodeného
a potom k nim pristúpili ďalší dvaja.O tom, že poranenia vznikli počas konfliktu pred barom, možno oprieť taktiež o výpoveď svedkyne K.
B., ktorá registrovala krv na tvári poškodeného až po konflikte s obžalovanými. Táto skutková okolnosť
je verifikovaná napokon aj výpoveďami obžalovaných, ktorí nevypovedali k tomu, aby v čase, keď prišli

k poškodenému pred bar, mal poškodený na tvári krv.

Je vylúčené, aby časť z poranení tváre vznikli v bare, ako na to poukazujú obžalovaní S. N. a M.
N.. Z výpovedí obžalovaných vyplýva, že poškodený mal podľa obž. L. F. napadnúť D. V. a N., podľa
výpovede obž. M. N. mal napadnúť X. N. a podľa tvrdenia D. N. mal poškodený napadnúť L. F. a

D. V., pričom ani jeden z nich nevypovedal, aby niekto napadol poškodeného, keďže poškodený bol
vyvedený z baru von ochrankou. Poškodený vo svojej výpovedi síce uviedol, že dostal úder do tváre,
keď tancoval s neznámym dievčaťom, pravdepodobne to bol D. V., avšak vzhľadom k tomu, že úder bol
vedený do pravej strany tváre, týmto úderom nemohlo byť spôsobené poškodenému žiadne objektívne
zistené poranenie. Podľa lekárskych správ poranenia boli lokalizované v centrálnej časti tváre, čo
zodpovedá jej stredu. V bare napokon poškodený ani nekrvácal, čo vyplýva z výpovedí obžalovaných a

svedkov. Námietka obžalovaných, že do útokov na fyzickú integritu poškodeného pôsobiacich zraňujúco
je potrebné započítať aj útok v bare, je tak nedôvodná.

Doposiaľ uvedené umožňuje teda uzavrieť, že poranenia u poškodeného vznikli pri konflikte pred
barom Ponorka. Ide o rovinu istoty, ktorá vylučuje vznik poranení na inom mieste, pretože z fotografií z

kamerového záznamu je zrejmý aj príjazd sanitky o 01:53 hod., ktorá bola privolaná pred bar.

Následne odvolací súd posudzoval, či všetci traja obžalovaní sa podieľali na vzniku poranení
poškodeného.

Ako je to už vyššie spomenuté, poškodený od ošetrenia jeho poranení a počas celej doby trestného
stíhania tvrdil, že bol napadnutý viacerými, troma osobami, ktoré ho udierali päsťami. Obž. L. F. priznal
napadnutie v rozsahu jedného kopnutia a jedného úderu do tváre, keďže poškodený ho napadol ako
prvý. Tento počet útokov na oblasť tváre ale nie je spôsobilý k vzniku poranení objektívne zistených pri
lekárskom ošetrení.

Ak teda vznikli poranenia mimo baru a obžalovaný L. F. ho udrel iba raz, ďalšie údery museli byť
vedené inými osobami. Ďalšími dvoma osobami, ktoré stáli v bezprostrednej blízkosti poškodeného a
obž. F., boli obžalovaní D. N. a M. N.. Svedkyňa K. B. opakovane zotrvala na svojom vyjadrení, že
obžalovaní sa s poškodeným bili, a fotografie z kamerového záznamu podporujú túto jej výpoveď. Tieto

dôkazy tak verifikujú tvrdenie poškodeného, že boli to práve obžalovaní, ktorí ho opakovane udierali
päsťou do oblasti tváre berúc do úvahy aj závery znaleckého posudku o spôsobe vzniku poranení
objektívne zistených pri lekárskom vyšetrení. Tieto dôkazy tak vo svojom súhrne postačujú pre záver
o vine obžalovaných, že spoločným konaním spôsobili poškodenému zranenia. Medzi ich konaním a
spôsobeným následkom na zdraví poškodeného je príčinná súvislosť.

Vychádzajúc z uvedených úvah, ktorých podkladom boli skutočnosti zistené procesom dokazovania,
i odvolací súd uzavrel, že konflikt vzniknutý pred barom vyvolali obžalovaní, keď prišli z baru za
poškodeným. Konflikt v bare bol ukončený a pokiaľ obžalovaní vyšli za poškodeným pred bar, tak to
svedčí o tzv. „vyrovnaní si účtov“ s ním, keďže poškodený mal podľa tvrdení obžalovaných napadnúť

v bare medziiným i D. N. a L. F., čo je motív, ktorý má svoju reálnu oporu v predchádzajúcom konflikte
v bare.

S námietkou obž. L. F., ktorý zhodnotil priebeh skutkového deja tak, že konal v nutnej obrane, sa odvolací
súd nestotožnil. V tejto súvislosti poukazuje na fakt, že bol to práve poškodený, ktorý bol pred barom

obklopený troma obžalovanými, preto je ťažko uveriteľné, aby obž. L. F. sa bránil v nutnej obrane.

V súvislosti s posúdením nutnej obrany odvolací súd poukazuje na právnu úpravu
v § 25 Tr. zákona.

Podstata nutnej obrany ako jednej z okolností vylučujúcich protiprávnosť činu podľa
§ 25 ods. 1 Tr. zákona je odvracanie priamo hroziaceho alebo trvajúceho útoku človeka (t. j. fyzickej
osoby) na záujem chránený Trestným zákonom. Útok v tomto ponímaní treba chápať ako priamohroziace alebo trvajúce fyzické, spravidla násilné protiprávne konanie človeka proti záujmom chráneným
Trestným zákonom, ktorému zodpovedá odvetné ale aj preventívne násilné konanie obrancu.

Pre posúdenie otázky, kto je útočníkom a kto útok odvracia je rozhodujúca počiatočná iniciatíva, teda kto
začal s útokom. Inštitút nutnej obrany ale nemožno aplikovať v prípade, kedy obe osoby sú pripravené
na seba vzájomne útočiť a dôjde medzi nimi k fyzickému napádaniu. V takom prípade nemožno jednu
osobu považovať za útočníka a druhú za obrancu a nie je pritom rozhodujúca ani skutočnosť, kto s
fyzickým napádaním začal. (primerane NS ČR 6Tdo/851/2002).

Vychádzajúc zo skutkových zistení záver konajúceho súdu, že nešlo o nutnú obranu, je správny. Útok
v bare bol ukončený a teda pokiaľ obž. L. F., ako to tvrdí, len reagoval na výzvu poškodeného,
aby vyšiel von na „férovku“, tak musel predpokladať, že dôjde medzi nimi k fyzickému stretu, čo už
nemožno podradiť pod priamo hroziaci a trvajúci útok, lebo takýto stav, že sa môžu vzájomne napádať
s poškodeným, akceptoval ak vyšiel dodatočne za ním. Preto nemožno považovať poškodeného za

útočníkaaužvôbecniezasituácie,akobž.L.F.vyšielpredbarsďalšímitromaosobamiasdvomaznich
obstúpil poškodeného. Uvedené skutočnosti tak nenasvedčujú tomu, aby poškodený bol útočníkom a
obžalovaný L. F. brániaci sa, ale tomu, že obžalovaný L. F. mal záujem vo fyzickom napádaní pokračovať
a odplatiť sa poškodenému, keďže nevyšiel sám z baru ale s ďalšími osobami. To vylučuje uplatnenie
inštitútu nutnej obranu v posudzovanej veci. Napokon na uvedené možno usudzovať aj zo zjavne

neprimeraného útoku na fyzickú integritu poškodeného, ak všetci traja obžalovaní opakovane udierali
poškodeného päsťami do oblasti tváre spôsobiac mu poranenia hraničiace s ťažkou ujmou na zdraví,
pričom ani jeden z obžalovaných neutrpel poranenia takého charakteru, ktoré by opodstatňovali fyzický
útok na poškodeného viacerými osobami. Skutočnosť, že poškodený bol obstúpený obžalovanými je
preukázaná nielen výpoveďou poškodeného, ale aj výpoveďou svedkyne K. B., ktorým korešponduje

fotodokumentácia vyhotovená z kamerového záznamu.

Uvedený skutkový stav bol po právnej stránke kvalifikovaný v súlade so zákonom. Ak obžalovaní
spoločným konaním spôsobili inému ujmu na zdraví, zodpovedajú za celý trestnoprávny následok
spoločne. Preto spolupáchateľstvo prečinu ublíženia na zdraví podľa

§20k§156ods.1Tr.zákonajezákonnýmposúdenímskutku.Tým,žeobžalovanínamiesteprístupnom
verejnosti sa dopustili fyzicky napadnutia iného, naplnili v jednočinnom súbehu aj objektívnu stránku
prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona.

Konajúci súd uložil obžalovaným peňažné tresty na spodnej hranici trestnej sadzby vo výmere 180,00

eur pri zistení jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona, že pred spáchaním skutku
viedli riadny život, dôvodiac súčasne tým, že svojím spôsobom života od spáchania skutku preukázali,
že chcú a budú viesť riadny život. Súčasne im uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiaca
pre prípad, že by výkon uloženého peňažného trestu mohol byť nimi zmarený.

Odvolací súd primeranosť trestu posudzoval predovšetkým z toho dôvodu, že trest bol obžalovaným
ukladaný za skutok spáchaný v roku 2012. Ako je to v úvode tohto rozhodnutia uvedené, vo veci došlo
k zrušeniu troch rozsudkov, v dvoch prípadoch z toho pre procesné pochybenia súdu, čím sa predĺžilo
trestné stíhanie obžalovaných bez ich zavinenia. V poradí k tretiemu zrušeniu napadnutého rozsudku v
tejto veci došlo i z dôvodu nedodržania pokynu odvolacieho súdu, na ktoré bol konajúci súd upozornený

už v poradí prvom rozhodnutí, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok v tejto veci. V posudzovanej veci
nejde o náročnú vec či už skutkovo alebo právne, pretože predmetom trestného stíhania bola bežne
vyskytujúca sa trestná činnosť vyžadujúca si síce precíznejšie dokazovanie, keďže išlo o konflikt
v nočných hodinách po požití alkoholu aktérmi, avšak to nemalo zásadný vplyv na zadovažovanie
a vykonávanie dôkazov. Počas doby konania na súde od podania obžaloby dňa 20.09.2013 do

rozhodnutia odvolacieho súdu s konečnou platnosťou možno konštatovať neprítomnosť obžalovaných
na troch pojednávaniach. Táto skutočnosť nemala zásadný vplyv na celkovú dĺžku konania, pretože
dôvody neúčasti obžalovaných na hlavnom pojednávaní boli čiastočne ospravedlniteľné a zo strany
obžalovaných išlo o ojedinelé konanie.

Obžalovaní majú právo na prerokovanie ich veci v primeranej lehote, čo im garantuje čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (v ďalšom Dohovor).
Účelom práva na konanie bez zbytočných prieťahov v trestnom konaní je predovšetkým odstránenie
stavu neistoty obvineného, či je alebo nie je vinným zo spáchaného skutku, pre ktorý sa voči nemu vedietrestné stíhanie. Doba takmer 10 rokov, po ktorú sa viedlo trestné stíhanie v súdnom konaní, so zreteľom
na vyššie uvedené zistenia nie je primeranou, preto podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaným
prináleží určité spravodlivé zadosťučinenie. Takýmto právnym prostriedkom nápravy v trestnom konaní

pri porušení práva na prejednanie veci v primeranej lehote je možnosť uloženia trestu mimo trestnú
sadzbu, keďže ide o mimoriadnu okolnosť prípadu (Rt 10/2011).

Vposudzovanomprípadeobžalovaníspáchalijednýmskutkomdvaprečiny,pričompredjehospáchaním
ako aj po jeho spáchaní viedli a vedú riadny život. Za prečin podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona zákon

ustanovuje odňatie slobody na 6 mesiacov až dva roky, pričom za prečin podľa § 364 os. 1 zákon v
čase spáchania skutku ustanovoval sankciu odňatia slobody až na 3 roky (táto je rovnaká i pri teraz
účinnom Trestnom zákone). So zreteľom na uvedené konajúci súd mal ukladať úhrnný trest podľa §
364 ods. 1 Tr. zákona, keďže toto ustanovenie je prísnejšie trestné, a trestná sadzba za prečin podľa §
156 ods. 1 Tr. zákona v zmysle § 41 ods. 1 poslednej vety určovala iba dolnú hranicu úhrnného trestu.
Odhliadnuc od tejto chyby pri ukladaní trestu odvolací súd konštatuje, že zákonná sadzba pre ukladanie

trestu bola 6 mesiacov až tri roky. Obžalovaným bol ale ukladaný úhrnný trest za dva prečiny, preto mala
byť aplikovaná aj priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zákona, avšak pre podanie odvolania iba
v prospech obžalovaných odvolací súd na túto okolnosť, ktorá by bola pre nich nepriaznivá, nemohol
prihliadať. Pri prevahe poľahčujúcich okolností sa mala horná hranica trestnej sadzby upraviť znížením
o jednu tretinu v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zákona, čo by znamenalo úpravu hornej hranice na 26 mesiacov.

Na tieto okolnosti poukazuje odvolací súd z toho dôvodu, že aj určenie trestnej sadzby je dôležité pre
posúdenie, či v rámci zadosťučinenia môže súd postupovať aj iným spôsobom, ako uložiť trest pod dolnú
hranicu trestnej sadzby.

Z druhu a výmery uloženého trestu obžalovaným možno usudzovať na to, že konajúci súd pri

rozhodovaní o uložení trestu bral na zreteľ spôsob života obžalovaných, ktorí doposiaľ súdne trestaní
neboli a neboli sankcionovaní ani za priestupky. Tieto zistenia plynú z odpisov registra trestov a z
evidencie priestupkov. Po zhodnotení do úvahy prichádzajúcich všetkých okolností odvolací súd uzavrel,
že v posudzovanom prípade je možné upustiť od potrestania postupom podľa § 40 ods. 1 Tr. zákona,
aj keď na to neboli splnené všetky zákonom stanovené podmienky a to, že páchateľ priznal spáchanie

trestného činu, jeho spáchanie ľutuje a prejavuje účinnú snahu po náprave.

Práve porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote a doterajší život páchateľa, na základe
ktoréhomožnodôvodneočakávať,žeužsamotnéprejednanievecipredsúdompostačínajehonápravu,
vo svojom súhrne odôvodňoval postup odvolacieho súdu, keď napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o

treste a u obžalovaných podľa § 40 ods. 1 Tr. zákona za použitia čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru upustil u
nich od potrestania. Akékoľvek uloženie trestu obžalovaným, ktorí protiprávne konali iba v tomto jednom
prípade, teda ide u nich o ojedinelé vybočenie z inak riadneho spôsobu vedenia života, po uplynutí
11 rokov od spáchania skutku je bezvýznamné a bolo by v rozpore s § 34 ods. 1 Tr. zákona. Účelom
trestu je okrem iného zabezpečiť aj nápravu páchateľa trestného činu a zabrániť mu v páchaní ďalšej

trestnej činnosti, pričom je nevyhnutné konštatovať, že obžalovaní práve vedením spôsobu svojho života
preukázali, že trest nemá svoje opodstatnenie a že išlo iba o exces v ich životoch.

Výrok o náhrade škody považuje odvolací súd za vecne správny. Obžalovaní boli uznaní vinnými z
úmyselného poškodenia zdravia iného, medzi protiprávnym konaním a následkom je príčinná súvislosť,

čo znamená, že zodpovednosť za škodu čo do základu bola preukázaná. Znaleckým dokazovaním
z odboru zdravotníctva bolo posúdené, že poškode-nému prináleží za spôsobené poranenia bodové
ohodnotenie za bolesť vo výške 170 bodov a teda finančné ohodnotenie 2.615,00 eur (1 bod bol v
hodnote 15,38 eur). Tým bol vymedzený i rozsah škody. Keďže obžalovaní spôsobili obžalovanému
poranenia spoločným konaním, zodpovedajú za ne obžalovanému spoločne a nerozdielne. Správne

preto postupoval konajúci súd, ak obžalovaným uložil povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške
priznanej mu znaleckým posudkom. So zvyškom nároku na náhradu škody bol poškodený odkázaný na
civilný proces v zmysle § 288 ods. 2 Tr. poriadku, pričom poškodenú stranu Dôvera zdravotná poisťovňa,
a. s., odkázal s jej nárokom na náhradu škody na civilný proces podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku, keďže
nevzhliadol podklad pre jej priznanie.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd vyhodnotil odvolania obžalovaných podaných vo svoj
prospech ako čiastočne dôvodné a rozhodol o nich spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.Rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.