Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. december 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/127/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117213581
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1117213581.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: L.. F. O., D.. X.X.XXXX, N. XX, Ž.,
proti žalovanému: Slovenská F., S. O. G. G. O. A., Z.U. S. V. F. Z. F., Š. X, N., o náhradu škody spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k.
25C/34/2017-150 z 11.2.2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému n e p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému nepriznal nárok na

náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu
2.6.2017 domáhal od žalovaného náhrady škody 9.054 eur, spolu s úrokom z omeškania spôsobenej
mu nesprávnym úradným postupom. Žalobu odôvodnil tým, že je poberateľom starobného dôchodku,
pričom ustanovenie § 9 zákona č. 46/1991 Zb. o zvyšovaní dôchodkov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 46/1991 Zb.“) stanovuje, že počnúc 1.3.1991 sa valorizujú dôchodky, ak sa podľa
údajov vykázaných štatistickým úradom zvýšili životné náklady aspoň o 10% alebo priemerná mesačná
mzda aspoň o 5%, a to najskôr po uplynutí 3 mesiacov od predchádzajúceho zvýšenia dôchodkov. Hoci

boli v období od 9.1.1999 do 31.12.2003 päťkrát naplnené všetky zákonné podmienky pre uplatnenie
zákona č. 46/1991 Zb., a teda po viac ako troch mesiacoch od predchádzajúceho zvýšenia dôchodkov
narástli priemerné zárobky o viac ako 5% (po IV. štvrťroku roku 1999, po IV. štvrťroku roku 2000, po
II. štvrťroku roku 2001, po IV. štvrťroku roku 2001 a po IV. štvrťroku roku 2002), k výkonu uvedeného
zákonanedošlo,nazákladečohosacítilpoškodenýadiskriminovaný.Nečinnosťoupríslušnýchštátnych
orgánov tak bola žalobcovi spôsobená škoda 2.515 eur za rok 2014, 3.018 eur za rok 2015, 3.018 eur
za rok 2016, 3.018 eur za rok 2017 a 503 eur za rok 2017, t. j. spolu 9.054 eur. Výška škody predstavuje

rozdiel medzi sumou 14.571 eur vyplatenou mu v rámci dôchodkového zabezpečenia za obdobie od 1.
3. 2014 do 28. 2. 2017 a sumou 23.625 eur, ktorá by žalobcovi bola vyplatená, ak by do 31. 12. 2003
päťkrát došlo k valorizácii dôchodku.

2. Žalovaný mal za to, že v predmetnej veci je pasívne vecne legitimovaná Sociálna poisťovňa ako
orgán konajúci v mene štátu, nakoľko táto vydala rozhodnutie o dôchodku a táto aj rozhodla o zvýšení
dôchodku v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom poukázal na to, že on na uvedené rozhodnutia

nemá vplyv a prijímanie právnych predpisov patrí do právomoci Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa neho žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup a ani príčinnú súvislosť medzi škodou a
jeho konaním. V súvislosti s namietanou diskrimináciou poukázal na to, že v diskriminačnej žalobe musí
žalobca preukázať, že sa s ním z nejakého diskriminačného dôvodu zaobchádzalo inak ako s inouporovnateľnouskupinouosôb,pričomžalobcaneuviedol,včomdiskriminačnýdôvodspočíval.Napokon,
keďže žalobca namietal nesprávny úradný postup v rokoch 1999 až 2002, a žalobu podal až v roku
2017, teda minimálne po 15 rokoch, vzniesol i námietku premlčania uplatňovaného nároku.

3. Súd prvej inštancie pri posudzovaní veci vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným
dokazovaním listinami založenými v spise. Zistený skutkový stav posúdil podľa ustanovení čl. 2 ods. 2
a ods. 3, čl. 86 písm. a), čl. 87 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 9, § 10 ods. 1 a ods. 2 zákona
č. 46/1991 Zb., § 5 ods. 1 zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, § 15 ods. 1 zákona č.
575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy účinného do 31.8.2004
a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Bratislava
I z 27.4.2006 sp. zn 16C/186/2003 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 18.2.2009
sp. zn. 2Co/353/2007, rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo 16.4.2008 sp. zn. 12C/179/2005
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 5.10.2010 sp. zn. 5Co/260/2009 a tiež rozsudok

Okresného súdu Bratislava I z 23.10.2015 sp. zn. 25C/195/2012 potvrdený rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave z 28.3.2018 sp. zn. 4Co/577/2016. Konštatoval, že do konca roka 2003 sa zvyšovanie
dôchodkov realizovalo prijímaním zákonov, a teda samotný proces, v rámci ktorého sa rozhodovalo,
či, odkedy a o koľko budú dôchodky zvýšené, prebiehal v Národnej rade Slovenskej republiky, pričom
zákonodarný proces prebiehajúci v parlamente nemožno považovať za nesprávny úradný postup.

Žalovaný v postavení ministerstva, resp. ústredného orgánu štátnej správy mohol vykonávať iba činnosť,
ktorú v rámci jeho zákonných kompetencii; nemohol sám, ani prostredníctvom do jeho pôsobnosti
patriacich orgánov stanoviť zvýšenie dôchodkov, a preto ani nečinnosť z jeho strany nemohla založiť
nesprávny úradný postup. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu o diskriminácii, nakoľko žalobca neuviedol,
v čom spočíva diskriminačný dôvod pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, a teda nepreukázal, že sa s

ním z nejakého diskriminačného dôvodu zaobchádzalo inak ako s inou porovnateľnou skupinou osôb.
Nestotožnil sa ani s jeho tvrdením, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má rovnať rozdielu medzi
vyplateným starobným dôchodkom a sumou, ktorá mu mala byť podľa jeho výpočtov ako dôchodok
vyplatená a nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti žalovaného, je daná príčinná
súvislosť.Vzhľadomnauvedenémalzato,žežalobcanepreukázalzákonnépredpokladyzodpovednosti

žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nakoľko v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup žalovaného a ani príčinná súvislosť medzi týmto a vznikom škody, ktorá na
strane žalobcu mala vzniknúť. V súlade so zásadou hospodárnosti konania nepovažoval za potrebné
sa ďalej vysporiadavať s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie a s námietkou premlčania
vznesenými žalovaným a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní
v celom rozsahu úspešný, nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žalovaný náhradu trov
konania neuplatnil.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca a navrhol ho zmeniť a jeho žalobe
vyhovieť. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nevykonal ani jeden z ním predložených
listinných dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, že jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia a konanie má aj iné vady, čo má za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Poukázal na to, že súd prvej inštancie vykonal všetky listinné dôkazy predložené žalovaným,

avšak ani jeden dôkaz predložený žalobcom v listinnej podobe, aj keď to v priebehu konania opakovane
navrhol, a to listinu Štatistického úradu Slovenskej republiky o zamestnanosti a mzdách v hospodárstve,
list Sociálnej poisťovne z 15.3.2017 č. k. 35647-2/2017 a list Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky z 29.11.2021. Hoci ustanovenie § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“) dáva súdu právomoc rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, nedáva mu právomoc

jednostranne obísť dôkazy predložené a navrhnuté mu žalobcom podľa ustanovenia § 204 CSP, pričom
poukázal na to, že zo zápisníc z pojednávaní z 10.9.2021 a 11.2.2022 je zrejmé, že rozhodnutie súdu o
tom, ktoré dôkazy vykoná, nejestvuje. Vzhľadom na uvedené mal za to, že zo strany súdu bola založená
diskriminácia žalobcu, pretože s ním zaobchádzal inak, ako so žalovaným. Pokiaľ išlo o neuvedenie
diskriminačného dôvodu, odkázal na zápisnicu z pojednávania z 11.2.2022, z ktorej vyplýva, že dôvod

diskriminácie v žalobe uvedený je, a tým je stav, že zástupca žalovaného v podaní z 29.11.2021
tvrdí, že v žalobcom uvádzanom období dochádzalo k valorizácii dôchodkov, pričom v liste Sociálnej
poisťovne z 15.5.2017 je uvedený súhrn zvýšených dôchodkov žalobcu, avšak ani v jednom prípade
nebolo rozhodnuté v zmysle zákona č. 46/1991 Zb. Ak teda žalovaný tvrdí, že v namietanom obdobídochádzalo k zvyšovaniu dôchodkov podľa zákona č. 46/1991 Zb., pričom jemu takéto rozhodnutie
Sociálnej poisťovne doručené nebolo, musí sa cítiť poškodený a diskriminovaný. Uvedené však súd
prvej inštancie zámerne obišiel, čo považoval za závažnú vadu konania a rozsudku. Konštatoval, že v

žalobevôbecnepoukazujeaaninenapádazákonodarnýprocesvparlamenteazároveňztexturozsudku
podľa neho jednoznačne vyplýva, že súd si zamenil osobu žalovaného, ktorým je Slovenská republika,
s osobou jeho zástupcu, ktorým je Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.
S poukazom na body 18. a 19. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie
vynechal najpodstatnejšiu povinnosť Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky,

ktoroujejehopovinnosťplniťúlohypriprípravenávrhovzákonovainýchvšeobecnezáväznýchprávnych
predpisov, a teda aj prípravu príslušných zákonov o zvyšovaní dôchodkov podľa ustanovenia § 9 a §
10 zákona č. 46/1991 Zb. Mal tiež za to, že súdne rozhodnutia, na ktoré poukazoval súd prvej inštancie
nemôžu byť v danej veci smerodajné, nakoľko príslušné konania prebiehali podľa vtedy platného
Občianskeho súdneho poriadku, zatiaľ čo na predmetné konanie sa vzťahuje CSP, a teda ak sa týmito
súd prvej inštancie riadil, ide z jeho strany o ďalšiu závažnú vadu konania. Napokon poukázal aj na

vybrané časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorých podľa jeho názoru tento neprípustne zmenil
jeho tvrdenia, a teda i jeho žalobu. Vzhľadom na uvedené mal za to, že na základe predložených listín
a nimi preukázaných skutočností, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa tieto považujú za nesporné,
a teda v konaní preukázal, že k jeho poškodeniu a škode zo strany žalovaného došlo, že k škode došlo
nečinnosťou príslušných štátnych orgánov, ktorá je podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov považovaná za nesprávny úradný postup, a že je tu príčinná súvislosť medzi
preukázaným nesprávnym úradným postupom a jemu vzniknutou škodou.

15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal

napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok
verejne vyhlásil 15.12.2022 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP).

16. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko

sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods.
1 a ods. 2 CSP).

17. Odvolací súd preskúmal súdny spis podľa dôvodov uvedených žalobcom v odvolaní a stotožnil
sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci podľa

odvolacieho súdu vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie skutočností dôležitých pre
rozhodnutie o uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátu,
predstavujúcej rozdiel medzi vyplateným starobným dôchodkom a dôchodkom v období od marca 2014
do marca 2017, ktorý mu mal byť vyplatený, ak by jeho dôchodok bol od 9.1.1999 do 31.12.2003 zvýšený
päťkrát podľa zákona č. 46/1991 Zb., ku ktorému podľa žalobcu nedošlo pre neprijatie príslušnej právnej

úpravy, čo považoval za nesprávny úradný postup štátu. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
potrebné pre rozhodnutie, jeho výsledky následne vyhodnotil zákonom stanoveným spôsobom a dospel
k správnemu záveru o nedôvodnosti žaloby.

18. Podľa ustanovenia § 3 písm. a) zákona č. 514/2003 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na základe ktorého
bola podaná žaloba, štát prevzal objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktorým sa rozumie rozhodovanie a úradný postup
orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb (§ 2 písm. a)). Vzhľadom na to, že k tvrdenému nesprávnemu postupu došlo pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona, v zmysle jeho ustanovenia § 27 ods. 2, sa zodpovednosť za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom spravuje zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení
účinnom k rozhodnému dňu, ktorý upravoval zodpovednosť státu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom

konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny
orgán“). Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 štát zodpovedal za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tietoúlohy plnia, nesprávny úradným postupom mohla byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci
štátneho orgánu, ak pri jeho výkone dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre
jehokonania.Zuvedenéhojezrejmé,žeideozodpovednosťzaškoduspôsobenúvkonaniach,vktorých

sa rozhoduje o individuálnych právach konkrétnych osôb. Legislatívny proces štátu takýto charakter
nemá. Jeho výsledkom nie je rozhodnutie o individuálnych právach jednotlivca, ale právna norma,
dopadajúca na individuálne neurčený okruh osôb a preto pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že v období do
9.1.1999 do 31.12.2003 boli 5x splnené podmienky pre zvýšenie dôchodkov v zmysle ustanovenia § 9
zákona č. 46/1991 Zb. ale k ich zvýšeniu zákonom nedošlo, nejde o nesprávny úradný postup orgánu

štátu spočívajúci v nečinnosti orgánu štátu a nie sú preto splnené podmienky pre priznanie náhrady
škody žalobcovi v zmysle tohto zákona.

19. K námietke žalobca v odvolaní, že súd prvej inštancie si zamenil osobu žalovaného, ktorým je štát
Slovenská republika s osobou jeho zástupcu, Ministerstvom práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky, poukazuje odvolací súd na ustanovenia § 72 a § 73 CSP, podľa ktorých na konanie právnickej

osoby pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za právnickú osobu a na
konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát. Z uvedeného
je zrejmé, že súd prvej inštancie správne konal so žalovaným, ktorým bol štát, zastúpený príslušným
ministerstvom určeným podľa zákona upravujúceho náhradu škody uplatňovanú v tomto konaní.

20. Podľa mienky odvolacieho súdu konajúci súd si zadovážil pre svoje rozhodnutie dostatok
skutkových podkladov potrebných pre rozhodnutie a preto ak nevykonal ďalšie dôkazy navrhnuté
žalobcom, vzhľadom na právny záver že žalovaný neporušil právnu povinnosť, ktorá by zakladala jeho
zodpovednosť za uplatnenú škodu, nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Rozhodovanie o tom,
ktoré z dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie strane sporu. Ak sa súd rozhodne, že určité

dôkazy nevykoná (napríklad preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné),
nejde o postup, ktorý by znemožnil procesnej strane uskutočňovať jej procesné oprávnenia. Odvolací
súd sa v plnej miere stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že vykonanie ďalších dôkazov pre
posúdenie rozhodujúcich skutočností v spore nebolo potrebné.

21. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal
diskrimináciu v súvislosti s nevalorizovaním dôchodkov v období od 9.1.1999 do 31.12.2003, nakoľko
neuviedol žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by preukazovali, že s inými porovnateľnými osobami sa konalo
v súvislosti s valorizáciou inak ako s ním, teda že iným dôchodcom bol v danom období zákonom
dôchodok valorizovaný, a jemu nie.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobca v odvolaní neuviedol
žiadne relevantné argumenty, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie. Odvolací súd nepovažoval ním uvádzané tvrdenia za spôsobilé privodiť zmenu napadnutého
rozhodnutia a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387

ods. 1 CSP potvrdil.

23. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa ustanovenia § 396 ods.
1 CSP v spojení s jeho ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že žalovanému, ktorý mal vo
veci úspech, proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mi žiadne

nevznikli.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).